ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (desiata rozšírená komora)
z 20. decembra 2023 (*)
„Štátna pomoc – Zdaňovanie orgánov systému prístavov v Taliansku – Oslobodenie od dane z príjmov právnických osôb – Rozhodnutie, ktorým sa pomoc vyhlasuje za nezlučiteľnú s vnútorným trhom – Existujúca pomoc – Pojem ‚podnik‘ – Pojem ‚hospodárska činnosť‘ – Výhoda – Selektivita – Narušenie hospodárskej súťaže – Ovplyvnenie obchodu medzi členskými štátmi – Rovnosť zaobchádzania“
Vo veci T‑166/21,
Autorità di sistema portuale del Mar Ligure occidentale, so sídlom v Janove (Taliansko), a ostatní žalobcovia, ktorých mená sú uvedené v prílohe(1), v zastúpení: F. Munari, I. Perego, G. M. Roberti a S. Zunarelli, advokáti,
žalobcovia,
ktorých v konaní podporuje:
Associazione Porti Italiani (Assoporti), so sídlom v Ríme (Taliansko), v zastúpení: Munari, Perego, Roberti a Zunarelli, advokáti,
vedľajší účastník konania,
proti
Európskej komisii, v zastúpení: B. Stromsky a F. Tomat, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
VŠEOBECNÝ SÚD (desiata rozšírená komora),
v zložení: predseda S. Papasavvas, sudcovia O. Porchia, L. Madise, P. Nihoul a S. Verschuur (spravodajca),
tajomník: P. Nuñez Ruiz, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania,
po pojednávaní z 19. apríla 2023,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Žalobca, Autorità di sistema portuale del Mar Ligure occidentale (Orgán systému prístavov v západnej Ligúrii, Taliansko), a ďalší žalobcovia, ktorých mená sú uvedené v prílohe, sa svojou žalobou podanou na základe článku 263 ZFEÚ domáhajú zrušenia rozhodnutia Komisie (EÚ) 2021/1757 zo 4. decembra 2020 o schéme pomoci SA.38399 – 2019/C (ex 2018/E), ktorú zaviedlo Taliansko – Zdaňovanie prístavných spoločností v Taliansku (Ú. v. EÚ L 354, 2021, s. 1, ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
Právny rámec
O talianskej právnej úprave týkajúcej sa správy talianskych prístavov
2 Článok 28 codice della navigazione (Plavebný kódex) stanovuje, že korzo, pláž, prístavy a zátoky, ktoré podľa článku 822 codice civile (Občiansky zákonník) patria štátu, sú súčasťou verejného námorného majetku.
3 Legge no 84 – Riordino della legislazione in materia portuale (zákon č. 84 o reorganizácii právnej úpravy v oblasti prístavov) z 28. januára 1994 (riadna príloha GURI č. 28 zo 4. februára 1994, ďalej len „zákon č. 84/94“) upravuje prístavné činnosti, ako aj úlohy a funkcie autorità di sistema portuale (orgán systému prístavov, ďalej len „OSP“).
4 OSP sú nehospodárske verejné subjekty s právnou subjektivitou, ktoré spravujú jeden alebo viac prístavov národného a medzinárodného významu v Taliansku. Zákonom č. 84/94 sa ustanovuje šestnásť OSP, ktoré sa vzťahujú na 57 hlavných prístavov v Taliansku (najmä Trieste, Janov, Livorno, Cagliari a Gioia Tauro).
5 Článok 6 ods. 4 písm. a) zákona č. 84/94 stanovuje, že OSP sú zodpovedné za výlučnú správu námorných oblastí a majetku v ich okrese.
6 Podľa článku 6 ods. 5 zákona č. 84/94 OSP podliehajú osobitnej právnej úprave a majú administratívnu, organizačnú, regulačnú, rozpočtovú a finančnú autonómiu. Odseky 7, 8 a 9 uvedeného článku stanovujú, že OSP podliehajú usmerňovaniu a dohľadu talianskeho ministra infraštruktúry a dopravy, že ich účtovná a finančná správa sa riadi dekrétom schváleným uvedeným ministrom po dohode s talianskym ministrom hospodárstva a financií a že ich finančné riadenie podlieha kontrole Corte dei conti (Dvor audítorov, Taliansko).
7 V súlade s článkom 6 ods. 4 zákona č. 84/94 vykonávajú OSP viacero úloh vrátane orientácie, plánovania, koordinácie, regulácie a kontroly prístavných činností, ako je nakladanie, vykladanie, prekládka, skladovanie a manipulácia s tovarom a akýmkoľvek iným materiálom, vykonávaných v prístave (ďalej len „prístavné činnosti“).
8 Článok 6 ods. 11 zákona č. 84/94 stanovuje, že OSP nesmú priamo ani prostredníctvom spoločností, v ktorých majú podiel, vykonávať prístavné činnosti ani činnosti, ktoré s nimi úzko súvisia.
9 Podľa článku 16 ods. 2 zákona č. 84/94 OSP regulujú a dohliadajú na vykonávanie prístavných činností tretími osobami, t. j. podnikmi, ako aj uplatňovanie sadzieb uverejnených každým podnikom. Pokiaľ ide o tieto aspekty, OSP pravidelne podávajú správy ministrovi infraštruktúry a dopravy.
10 V súlade s článkom 16 ods. 3 a 4 zákona č. 84/94 sú OSP zodpovedné za vydávanie povolení na výkon prístavných činností v prístavoch, ktoré riadia. Tieto povolenia udeľuje podnikom, ktoré spĺňajú podmienky stanovené vyhláškou, minister infraštruktúry a dopravy. Podniky s povolením vykonávať prístavné činnosti sú zapísané v registroch, ktoré vedú OSP, a podliehajú povinnosti platiť ročný poplatok, ako aj zložiť zábezpeku.
11 Navyše podľa článku 36 Plavebného kódexu môžu OSP udeliť podnikom koncesie na využívanie a používanie verejného majetku na určité obdobie. Tieto koncesie sa týkajú verejných pozemkov a dokov zaradených do prístavnej oblasti (napríklad prenájom pozemkov a prístavnej infraštruktúry tretím podnikom).
12 Článok 37 uvedeného kódexu okrem toho stanovuje, že v prípade viacerých žiadostí o koncesiu sa uprednostní žiadateľ, ktorý ponúka najvyššiu záruku rentabilného využívania koncesie a zodpovedá najväčšiemu verejnému záujmu.
13 OSP majú k dispozícii rôzne finančné zdroje, najmä:
– poplatky za kotvenie a poplatky za vylodený a naložený tovar, ktoré platia plavidlá za poskytnutie vstupu do prístavov (ďalej len „prístavné poplatky“),
– produkty získané ako protihodnota za udeľovanie povolení na prístavné činnosti (ďalej len „poplatky za udelenie povolenia“),
– poplatky vyberané za udelenie koncesií na verejné pozemky a doky (ďalej len „koncesné poplatky“).
14 Na účely krytia nákladov na práce, ktoré uskutočňujú, môžu OSP v súlade s článkom 5 ods. 8 zákona č. 84/94 zvýšiť koncesné poplatky alebo prístavné poplatky uložením príplatkov na naložený alebo vyložený tovar.
15 Okrem toho článok 13 ods. 1 písm. d) a e) zákona č. 84/94 stanovuje, že OSP dostávajú príspevky od regiónov, miestnych orgánov a iných verejných orgánov a subjektov, ako aj rôzne iné príjmy.
O talianskej právnej úprave týkajúcej sa dane z príjmov právnických osôb
16 Hlava II decreto del Presidente della Repubblica no 917 – Approvazione del testo unico delle imposte sui redditi (dekrét prezidenta Talianskej republiky č. 917 o schválení jediného konsolidovaného znenia dane z príjmov) z 22. decembra 1986 (riadna príloha GURI č. 302 z 31. decembra 1986, ďalej len „TUIR“) obsahuje pravidlá uplatniteľné v oblasti dane z príjmov právnických osôb (ďalej len „IRES“).
17 Článok 73 ods. 1 TUIR stanovuje, že IRES podliehajú:
„a) akciové spoločnosti a komanditné spoločnosti na akcie, spoločnosti s ručením obmedzeným, družstvá a vzájomné poisťovne, ako aj európske spoločnosti a európske družstvá so sídlom na území štátu;
b) verejné a súkromné subjekty iné ako spoločnosti,… so sídlom na území štátu a ich výlučným alebo hlavným predmetom činnosti je výkon obchodných činností;
c) verejne a súkromné subjekty okrem spoločností, ktorých výlučným alebo hlavným predmetom činnosti nie je vykonávanie obchodných činností, so sídlom na území štátu;
d) spoločnosti a inštitúcie akéhokoľvek druhu… s právnou subjektivitou alebo bez nej, ktoré nemajú sídlo na území štátu.“
18 Článok 74 ods. 1 TUIR oslobodzuje od IRES množstvo štátnych subjektov a verejných subjektov, ako sú organizácie a správne orgány štátu, vrátane tých, ktoré majú autonómnu organizáciu, regióny, provincie, obce, horské spoločenstvá a subjekty spravujúce „verejný majetok“.
19 Článok 74 ods. 2 písm. a) TUIR uvádza, že štátne činnosti nie sú obchodnými činnosťami.
20 Talianske orgány sa domnievali, že OSP sú subjektmi spravujúcimi verejný majetok v zmysle článku 74 ods. 1 TUIR, a domnievali sa, že vykonávajú výlučne štátne, a teda nehospodárske činnosti. Na tomto základe oslobodili OSP od IRES (ďalej len „oslobodenie od IRES“).
Okolnosti predchádzajúce sporu
Správne konanie
21 Listom z 3. júla 2013 Európska komisia zaslala všetkým členským štátom podrobný dotazník týkajúci sa dane z príjmov právnických osôb vzťahujúcej sa na prístavy a iných možných foriem podpory pre rôzne typy investícií súvisiacich s prístavmi alebo riadením prístavov.
22 Talianska republika odpovedala na uvedený dotazník listami z 12. septembra a 1. októbra 2013. V rokoch 2014 a 2017 Komisia požiadala o dodatočné informácie, ktoré talianske orgány poskytli.
23 Listom z 30. apríla 2018 Komisia v súlade s článkom 21 nariadenia Rady (EÚ) 2015/1589 z 13. júla 2015 stanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 108 [ZFEÚ] (Ú. v. EÚ L 248, 2015, s. 9) informovala Taliansku republiku, že oslobodenie od IRES považuje za existujúcu schému pomoci nezlučiteľnú s vnútorným trhom, a vyzvala ju, aby predložila svoje pripomienky.
24 Následne sa v priebehu roka 2018 uskutočnili viaceré stretnutia medzi Komisiou a Talianskou republikou, ako aj došlo k výmene otázok a odpovedí.
25 Dňa 8. januára 2019 Komisia navrhla Talianskej republike, aby prijala v súlade s článkom 22 nariadenia 2015/1589 potrebné opatrenia na to, aby došlo k ukončeniu oslobodenia od IRES, pokiaľ ide o hospodárske činnosti OSP, a v dôsledku toho sa zabezpečilo, aby OSP podliehali IRES rovnakým spôsobom ako ostatné podniky. Okrem toho Komisia vyzvala talianske orgány, aby ju v lehote dvoch mesiacov od prijatia uvedeného návrhu písomne informovali o prijatí navrhovaných opatrení v súlade s článkom 23 ods. 1 nariadenia 2015/1589.
26 Dňa 7. marca 2019 Talianska republika návrh Komisie odmietla.
27 Keďže talianske orgány neprijali návrh potrebných opatrení, Komisia 15. novembra 2019 rozhodla podľa článku 23 ods. 2 nariadenia 2015/1589 o začatí konania stanoveného v článku 108 ods. 2 ZFEÚ. V tejto súvislosti Komisia vyzvala Taliansku republiku a zainteresované strany, aby predložili svoje pripomienky.
28 Francúzske orgány oznámili Komisii svoje pripomienky listom zo 4. februára 2020. Následne boli Komisii doručené aj pripomienky viacerých zainteresovaných strán.
29 Konanie vo veci formálneho zisťovania sa skončilo prijatím napadnutého rozhodnutia.
Napadnuté rozhodnutie
30 V napadnutom rozhodnutí Komisia po prvé konštatuje, že OSP vykonávajú tak hospodárske činnosti, ako aj činnosti, ktoré nie sú hospodárskymi činnosťami.
31 Presnejšie, Komisia považuje tri činnosti OSP za činnosti hospodárskej povahy (odôvodnenia 85 až 129 napadnutého rozhodnutia):
– poskytovanie prístupu do prístavov za odplatu (poplatky za kotvenie a poplatky z vykladaného a nakladaného tovaru, ďalej len „poskytovanie prístupu do prístavov“),
– udeľovanie povolení na výkon prístavných operácií za odplatu uvedené v článku 16 zákona č. 84/94 (ďalej len „udeľovanie povolení na výkon prístavných činností“),
– udeľovanie koncesií za odplatu na prenájom pozemkov a prístavnej infraštruktúry, pokiaľ ide o verejné pozemky a doky v rámci prístavnej oblasti a územných hraníc (ďalej len „udeľovanie koncesií na verejné pozemky a doky“).
32 Komisia po druhé tvrdí, že oslobodenie od IRES vedie k strate daňových príjmov zodpovedajúcej spotrebe štátnych prostriedkov vo forme daňových výdavkov, čo predstavuje prevod zo štátnych prostriedkov (odôvodnenia 130 až 134 napadnutého rozhodnutia).
33 Komisia po tretie tvrdí, že oslobodenie od IRES predstavuje výhodu v porovnaní s inými podnikmi, na ktoré sa takéto oslobodenie nevzťahuje, hoci vykonávajú hospodárske činnosti v Taliansku (odôvodnenia 135 až 138 napadnutého rozhodnutia).
34 Po štvrté Komisia usudzuje, že oslobodenie od IRES môže posilniť konkurenčné postavenie OSP, keďže OSP si môžu konkurovať navzájom a s inými prístavmi v Európe. V dôsledku toho uvedené oslobodenie môže ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a môže narušiť hospodársku súťaž (odôvodnenia 139 až 157 napadnutého rozhodnutia).
35 Po piate sa Komisia domnieva, že opatrenie má selektívnu povahu. Oslobodenie od IRES sa bez akéhokoľvek platného odôvodnenia odchyľuje od zásady talianskeho systému zdaňovania spoločností, podľa ktorej sa IRES uplatňuje na všetky druhy príjmov pochádzajúcich od verejných alebo súkromných spoločností alebo subjektov, ktoré nie sú spoločnosťami vykonávajúcimi hospodárske činnosti. V dôsledku toho sú OSP zvýhodnené v porovnaní s ostatnými spoločnosťami, ktoré vykonávajú hospodárske činnosti v Taliansku (odôvodnenia 158 až 174 napadnutého rozhodnutia).
36 Z týchto dôvodov Komisia dospela k záveru, že oslobodenie od IRES predstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ (odôvodnenia 175 a 176 napadnutého rozhodnutia).
37 Komisia napokon konštatuje, že oslobodenie od IRES nemožno vyhlásiť za zlučiteľné s vnútorným trhom, či už na základe článku 93, článku 106 ods. 2 alebo článku 107 ods. 2 a 3 ZFEÚ (odôvodnenia 177 až 194 napadnutého rozhodnutia).
38 Vzhľadom na to, že daňový systém uplatniteľný na talianske prístavné orgány pred rokom 1958, teda pred nadobudnutím účinnosti Zmluvy o FEÚ, bol totožný s oslobodením od IRES a že uvedené prístavné orgány nikdy nepodliehali ani IRES, ani dani z príjmov právnických osôb platnej pred IRES, Komisia dospela k záveru, že ide o existujúcu schému pomoci v zmysle článku 1 písm. b) nariadenia 2015/1589 (odôvodnenia 195 až 198 napadnutého rozhodnutia). Komisia tak nariadila zrušenie oslobodenia od IRES (článok 2 napadnutého rozhodnutia).
39 Výrok napadnutého rozhodnutia znie:
„Článok 1
Oslobodenie [OSP] od [IRES] predstavuje existujúcu schému pomoci, ktorá je nezlučiteľná s vnútorným trhom.
Článok 2
[Talianska republika] zruší oslobodenie od [IRES] uvedené v článku 1. Opatrenie, ktorým [Talianska republika] splní svoje povinnosti, sa prijme do dvoch mesiacov od oznámenia tohto rozhodnutia. Toto opatrenie sa bude uplatňovať od začiatku daňového roka nasledujúceho po jeho prijatí a najneskôr od roka 2022.
Článok 3
[Talianska republika] oznámi Komisii najneskôr do dvoch mesiacov od oznámenia tohto rozhodnutia opatrenia prijaté na dosiahnutie súladu s týmto rozhodnutím.
Článok 4
Toto rozhodnutie je určené Talianskej republike.“
Návrhy účastníkov konania
40 Žalobcovia, ktorých v konaní podporuje združenie Associazione Porti Italiani (Assoporti), vedľajší účastník konania v rámci prejednávanej veci, navrhujú, aby Všeobecný súd:
– zrušil články 1, 2, 3 až 4 napadnutého rozhodnutia,
– uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.
41 Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu ako nedôvodnú,
– uložil žalobcom povinnosť nahradiť trovy konania.
Právny stav
42 Na podporu svojej žaloby žalobcovia, podporovaní vedľajším účastníkom konania, uvádzajú štyri žalobné dôvody.
43 Po prvé Komisia tým, že kvalifikovala prístavné orgány ako podniky, porušila články 107 a 296 ZFEÚ. Po druhé Komisia porušila článok 107 ZFEÚ, keď konštatovala, že oslobodenie od IRES viedlo k prevodu zo štátnych prostriedkov. Po tretie Komisia porušila článok 107 ZFEÚ, keď sa dospela k záveru, že oslobodenie od IRES priznáva OSP selektívnu výhodu. Po štvrté Komisia porušila článok 107 ZFEÚ, keď konštatovala, že oslobodenie od IRES by mohlo narušiť hospodársku súťaž a ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi.
O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení článkov 107 a 296 ZFEÚ z dôvodu kvalifikácie OSP ako podnikov
44 Prvý žalobný dôvod sa skladá zo štyroch častí.
45 V rámci prvej časti žalobcovia a vedľajší účastník konania tvrdia, že Komisia sa dopustila nesprávneho posúdenia, pokiaľ ide o právne postavenie OSP v talianskom právnom poriadku. V rámci druhej časti spochybňujú hospodársku povahu prístavných činností OSP a poukazujú na porušenie zásad rovnosti zaobchádzania, riadnej správy vecí verejných a právnej istoty. V rámci tretej časti nesúhlasia s posúdením Komisie, pokiaľ ide o povahu prístavných poplatkov. Vo štvrtej časti postupne uvádzajú porušenie viacerých ustanovení Zmlúv a údajné zneužitie právomoci.
46 Na úvod treba zamietnuť tvrdenie, ktoré žalobcovia viackrát uviedli v rámci prvého žalobného dôvodu založeného na nedostatku odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o kvalifikáciu OSP ako podnikov.
47 V tejto súvislosti treba totiž pripomenúť, že podľa judikatúry je žalobný dôvod založený na porušení článku 296 ZFEÚ odlišný od žalobného dôvodu založeného na tom, že napadnuté rozhodnutie je nedôvodné. Zatiaľ čo prvý žalobný dôvod, ktorý sa týka neexistencie alebo nedostatku odôvodnenia, sa zakladá na porušení podstatných formálnych náležitostí v zmysle článku 263 ZFEÚ a predstavuje dôvod týkajúci sa verejného poriadku, ktorý musí súd Európskej únie preskúmať z úradnej povinnosti, druhý z nich, ktorý sa týka zákonnosti rozhodnutia z vecného hľadiska, sa zakladá na porušení právnej normy súvisiacej s uplatňovaním Zmluvy v zmysle toho istého článku 263 ZFEÚ a môže byť preskúmaný súdom Únie len vtedy, ak sa naň žalobca odvoláva. Povinnosť odôvodnenia je teda otázkou odlišnou od otázky dôvodnosti odôvodnenia (pozri v tomto zmysle rozsudky z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink’s France, C‑367/95 P, EU:C:1998:154, bod 67, a z 15. júna 2005, Corsica Ferries France/Komisia, T‑349/03, EU:T:2005:221, bod 52).
48 V prejednávanej veci, ako správne uvádza Komisia, pritom žalobcovia a vedľajší účastník konania nielenže neoznačili časti napadnutého rozhodnutia, v ktorých vytýkajú Komisii, že sa dopustila údajného porušenia článku 296 ZFEÚ, ale je aj nutné konštatovať, že napadnuté rozhodnutie je dostatočne odôvodnené. Komisia totiž venovala odôvodnenia 85 až 129 tohto rozhodnutia kvalifikácii OSP ako podnikov, a tak uvedené rozhodnutie umožnilo na jednej strane žalobcom a vedľajšiemu účastníkovi konania oboznámiť sa s dôvodmi opatrenia prijatého v tejto súvislosti, čo navyše vyplýva z preskúmania jednotlivých žalobných dôvodov, ktoré uviedli, a na druhej strane umožnilo Všeobecnému súdu vykonať jeho preskúmanie.
49 Tvrdenie žalobcov založené na porušení článku 296 ZFEÚ treba preto zamietnuť.
50 Pokiaľ ide o ostatné tvrdenia uvedené žalobcami a vedľajším účastníkom konania v rámci prvého žalobného dôvodu, treba najprv preskúmať tvrdenia uvedené vo štvrtej časti.
O štvrtej časti založenej na porušení viacerých ustanovení Zmluvy a na existencii zneužitia právomoci
51 Žalobcovia, ktorých v tejto súvislosti podporuje vedľajší účastník konania, tvrdia, že Komisia porušila článok 345 ZFEÚ tým, že nezohľadnila, že Zmluvy o EÚ a FEÚ umožňujú členským štátom zachovať si verejné vlastníctvo, vrátane prístavnej infraštruktúry, a vyhradiť reguláciu a správu tohto vlastníctva výlučne subjektom nižšej ako štátnej úrovne, akými sú OSP. Odvetvia, ktoré neboli otvorené trhu, nepatria do pôsobnosti pravidiel v oblasti štátnej pomoci.
52 Okrem toho žalobcovia tvrdia, že Komisia porušila články 3 ZEÚ a 7 ZFEÚ, ako aj článok 121 ods. 1 ZFEÚ tým, že obmedzila výsady štátu v oblasti hospodárskej a priemyselnej politiky a podriadila daňové systémy členských štátov svojmu predchádzajúcemu povoleniu.
53 Žalobcovia navyše tvrdia, že Komisia sa dopustila zneužitia právomoci tým, že pokračovala v harmonizácii rozdielnym uplatňovaním schémy štátnej pomoci na rôzne členské štáty, ktorých spôsoby riadenia prístavných infraštruktúr majú odlišné vlastnosti ako v Taliansku. Napadnuté rozhodnutie tiež porušuje zásady proporcionality, blízkosti, subsidiarity, deľby moci a demokratického rozhodovacieho procesu.
54 Komisia proti týmto tvrdeniam namieta.
55 V tejto súvislosti treba konštatovať, že žalobcovia v podstate tvrdia, že Komisia tým, že prijala napadnuté rozhodnutie, podmieňuje svojím predchádzajúcim povolením celú hospodársku a priemyselnú politiku členských štátov, čo je v rozpore s viacerými pravidlami a zásadami práva Únie.
56 Na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobcovia a vedľajší účastník konania, napadnuté rozhodnutie pritom ponecháva Talianskej republike úplnú slobodu organizovať a regulovať talianske prístavné odvetvie, ako to považuje za vhodné, najmä pokiaľ koná v súlade s právom Únie. Napadnuté rozhodnutie totiž nenúti Taliansku republiku liberalizovať alebo privatizovať svoje prístavné odvetvie a neukladá nijakú zmenu právneho postavenia alebo vlastníctva OSP. Napadnuté rozhodnutie iba vyžaduje, aby činnosti OSP, ktoré majú hospodársku povahu, boli zdanené rovnakým spôsobom ako hospodárske činnosti v iných odvetviach. V tejto súvislosti treba poznamenať, že článok 345 ZFEÚ neoslobodzuje verejnoprávne subjekty od pravidiel štátnej pomoci (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. decembra 2019, Arriva Italia a i., C‑385/18, EU:C:2019:1121, bod 67).
57 Z toho vyplýva, že Komisia neporušila článok 3 ZEÚ, článok 7 a článok 121 ods. 1 ZFEÚ, ako aj zásady proporcionality, blízkosti, subsidiarity, deľby moci a demokratického rozhodovacieho procesu.
58 Pokiaľ ide napokon o tvrdenie žalobcov založené na údajnom zneužití právomoci, z ustálenej judikatúry vyplýva, že o zneužitie právomoci ide vtedy, ak je akt prijatý s výlučným alebo prinajmenšom rozhodujúcim cieľom dosiahnuť iné ako uvádzané ciele (pozri rozsudok z 15. mája 2008, Španielsko/Rada, C‑442/04, EU:C:2008:276, bod 49 a citovanú judikatúru). V napadnutom rozhodnutí sa však Komisia len obmedzila na uplatnenie pravidiel v oblasti štátnej pomoci spojených s daňovým zaobchádzaním s OSP v Taliansku, požadujúc, aby toto zaobchádzanie bolo zmenené, pričom však nevyužila svoje právomoci na dosiahnutie iných cieľov.
59 Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba štvrtú časť prvého žalobného dôvodu zamietnuť.
O prvej časti založenej na nesprávnom posúdení právneho postavenia OSP
60 Žalobcovia, ktorých v tejto súvislosti podporuje vedľajší účastník konania, tvrdia, že Komisia sa dopustila nesprávneho posúdenia tým, že nezohľadnila skutočnosť, že v talianskom práve sa OSP považujú za subjekty nižšej ako štátnej úrovne, teda za verejné nehospodárske subjekty národného významu, ktoré konajú v mene štátu výlučne na účely všeobecného záujmu.
61 OSP sa rovnajú iným miestnym subjektom, ktoré vykonávajú úlohy verejnej moci, a boli vytvorené tak, aby plnili úlohy typické pre verejný orgán, ako je udeľovanie koncesií na využívanie majetku a výber poplatkov.
62 Taliansky zákonodarca sa tak rozhodol zakázať OSP vykonávať akúkoľvek hospodársku činnosť. Z dôvodu osobitných vlastností, pokiaľ ide o ich postavenie, cieľom OSP nie je dosahovanie zisku.
63 Okrem toho iba štát je zodpovedný za ich fungovanie a ekonomickú životaschopnosť. OSP sú subjektmi, ktoré nemôžu vyhlásiť konkurz, keďže ich zadlženie predstavuje dlh štátu, ktorý podľa talianskeho práva nemôže byť predmetom konkurzu. Tieto charakteristiky vlastné OSP boli viackrát potvrdené talianskou judikatúrou a správnou praxou.
64 Komisia proti týmto tvrdeniam namieta.
65 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že pojem „podnik“ v tomto kontexte zahŕňa každý subjekt vykonávajúci hospodársku činnosť nezávisle od jeho právneho postavenia a spôsobu jeho financovania (rozsudok z 23. apríla 1991, Höfner a Elser, C‑41/90, EU:C:1991:161, body 21 a 22; pozri tiež rozsudok 3. marca 2011, AG2R Prévoyance, C‑437/09, EU:C:2011:112, bod 41 a citovanú judikatúru).
66 Z ustálenej judikatúry vyplýva, že hospodárskou činnosťou je akákoľvek činnosť pozostávajúca z ponúkania tovarov alebo služieb na danom trhu (rozsudok zo 16. júna 1987, Komisia/Taliansko, 118/85 P, EU:C:1987:283, bod 7; pozri tiež rozsudok z 11. júna 2020, Komisia a Slovenská republika/Dôvera zdravotná poisťovňa, C‑262/18 P a C‑271/18 P, EU:C:2020:450, bod 29 a citovanú judikatúru).
67 Naopak činnosti, ktoré súvisia s výkonom výsad verejnej moci, nemajú hospodársku povahu, takže uvedené činnosti nepatria do pôsobnosti pravidiel v oblasti štátnej pomoci (pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. januára 1994, SAT Fluggesellschaft, C‑364/92, EU:C:1994:7, bod30, a z 24. marca 2022, GVN/Komisia, C‑666/20 P, neuverejnený, EU:C:2022:225, bod 70).
68 Skutočnosť, že subjekt disponuje pri výkone časti svojich činností právomocami orgánu verejnej moci, sama osebe nebráni tomu, aby bol kvalifikovaný ako podnik, pokiaľ vykonáva iné činnosti hospodárskej povahy (pozri v tomto zmysle rozsudky z 24. októbra 2002, Aéroports de Paris/Komisia, C‑82/01 P, EU:C:2002:617, body 74 a 75, a z 12. júla 2012, Compass‑Datenbank, C‑138/11, EU:C:2012:449, bod 37). Pokiaľ verejný subjekt vykonáva hospodársku činnosť, ktorú možno oddeliť od výkonu jeho právomocí orgánu verejnej moci, koná tento subjekt pri tejto činnosti ako podnik (rozsudky zo 7. novembra 2019, Aanbestedingskalender a i./Komisia, C‑687/17 P, neuverejnený, EU:C:2019:932, bod 18, a z 30. apríla 2019, UPF/Komisia, T‑747/17, EU:T:2019:271, bod 82).
69 V oblasti štátnej pomoci je teda právne postavenie subjektu podľa vnútroštátneho práva irelevantné na účely jeho kvalifikácie ako podniku. Aj orgán, ktorý je súčasťou štátnej správy, s ktorým sa zlučuje v tej istej právnickej osobe, môže byť klasifikovaný ako podnik (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. júna 1987, Komisia/Taliansko, 118/85, EU:C:1987:283, bod 13). Okrem toho skutočnosť, že subjekt nemôže vyhlásiť konkurz napríklad z dôvodu neobmedzenej štátnej záruky, ho nemôže zbaviť jeho kvalifikácie ako podniku.
70 Rovnako skutočnosť, že tovary a služby nie sú ponúkané s cieľom dosiahnuť zisk, nebráni tomu, aby sa tieto činnosti na trhu považovali za hospodárske činnosti, pokiaľ táto ponuka konkuruje ponuke iných subjektov, ktorých cieľom je dosiahnutie zisku (pozri rozsudok z 27. júna 2017, Congregación de Escuelas Pías Provincia Betania, C‑74/16, EU:C:2017:496, bod 46 a citovanú judikatúru).
71 Žalobcom a vedľajšiemu účastníkovi konania sa teda nepodarilo preukázať nesprávne posúdenie Komisie pri posúdení právneho postavenia OSP.
72 Prvú časť prvého žalobného dôvodu treba preto zamietnuť.
O druhej časti založenej na nesprávnom právnom posúdení hospodárskej povahy činností OSP
73 V rámci druhej časti prvého žalobného dôvodu, ktorá obsahuje dve výhrady, žalobcovia, ktorých v tejto súvislosti podporuje vedľajší účastník konania, tvrdia, že Komisia porušila článok 107 ods. 1 ZFEÚ tým, že konštatovala, že OSP vykonávajú hospodárske činnosti tým, že sa venujú trom činnostiam uvedeným v bode 31 vyššie, a to udeľovaniu koncesií na verejné pozemky a doky, udeľovaniu prístupu do prístavov a udeľovaniu povolení na prístavné činnosti.
– O prvom výhrade založenej na porušení zásady rovnosti zaobchádzania odkazom na skôr prijaté rozhodnutia týkajúce sa belgických, francúzskych a holandských prístavov
74 Žalobcovia, ktorých v tejto súvislosti podporuje vedľajší účastník konania, tvrdia, že Komisia porušila zásadu rovnosti zaobchádzania, keď na účely tvrdenia, že OSP vykonávajú určité hospodárske činnosti, odkázala na skoršie rozhodnutia týkajúce sa belgických, francúzskych a holandských prístavov.
75 Správcovia prístavov v členských štátoch, ktorých sa týkajú uvedené rozhodnutia, sú však akciovými spoločnosťami poskytujúcimi tovary a služby za odplatu. Prístavné činnosti a služby (ako sú nakladanie, vykladanie, prekládka, skladovanie a manipulácia s tovarom) navyše poskytujú prístavy priamo na základe trhových hľadísk. Komisia tým, že nezohľadnila tieto podstatné rozdiely, porušila zásadu rovnosti zaobchádzania.
76 Komisia proti týmto tvrdeniam namieta.
77 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že zásada rovnosti zaobchádzania, ktorá je zakotvená v článkoch 20 a 21 Charty základných práv Európskej únie, vyžaduje, aby sa s porovnateľnými situáciami nezaobchádzalo rozdielne a s rozdielnymi situáciami nezaobchádzalo rovnako, pokiaľ takéto zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené (rozsudok zo 14. septembra 2010, Akzo Nobel Chemicals a Akcros Chemicals/Komisia a i., C‑550/07 P, EU:C:2010:512, body 54 a 55).
78 Žalobcovia a vedľajší účastník konania v podstate vytýkajú Komisii, že zaobchádzala rovnako so správcami belgických, francúzskych a holandských prístavov na jednej strane a OSP na druhej strane. Dotknuté rozhodnutia je teda potrebné preskúmať s prihliadnutím na rozdiely uvádzané žalobcami.
79 Na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobcovia a vedľajší účastník konania, prípadná súkromnoprávna povaha správcov belgických, francúzskych a holandských prístavov nezohrávala žiadnu úlohu pri posúdení, ktoré vo vzťahu k nim vykonala Komisia. Ako je uvedené v bode 65 vyššie, právne postavenie subjektu totiž nie je relevantné na účely kvalifikácie hospodárskej povahy činností vykonávaných uvedeným subjektom. Táto kvalifikácia závisí len od povahy dotknutej činnosti.
80 Okrem toho skutočnosť, že vo veciach, ktoré viedli k prijatiu skôr prijatých rozhodnutí týkajúcich sa belgických a francúzskych prístavov, riaditelia týchto prístavov priamo vykonávali určité prístavné činnosti (ako sú nakladanie, vykladanie, prekládka, skladovanie a manipulácia s tovarom), je irelevantná, keďže ide o prístavné činnosti, o ktorých Komisia v napadnutom rozhodnutí netvrdila, že ich vykonávajú aj OSP.
81 Naproti tomu však, pokiaľ ide o udeľovanie prístupu do prístavov a udeľovanie koncesií na verejné pozemky a doky, treba konštatovať, že v predchádzajúcich rozhodnutiach týkajúcich sa belgických a francúzskych prístavov, konkrétne v odôvodnení 67 rozhodnutia Komisie (EÚ) 2017/2115 z 27. júla 2017 o schéme pomoci SA.38393 (2016/C, ex 2015/E) uplatnenej Belgickom – Zdaňovanie prístavov v Belgicku (Ú. v. EÚ L 332, 2017, s. 1), a v odôvodnení 61 rozhodnutia Komisie (EÚ) 2017/2116 z 27. júla 2017 o schéme pomoci SA.38398 (2016/C, ex 2015/E) uplatnenej Francúzskom – Zdaňovanie prístavov vo Francúzsku (Ú. v. EÚ L 332, 2017, s. 24), Komisia kvalifikovala rovnocenné činnosti ako hospodárske činnosti.
82 Tento záver bol viackrát potvrdený Všeobecným súdom (pozri v tomto zmysle rozsudky z 20. septembra 2019, Port autonome du Centre et de l’Ouest a i./Komisia, T‑673/17, neuverejnený, EU:T:2019:643, body 63 až 65; z 20. septembra 2019, Le Port de Bruxelles a Région de Bruxelles‑Capitale/Komisia, T‑674/17, neuverejnený, EU:T:2019:651, body 63 až 65, a z 20. septembra 2019, Havenbedrijf Antwerpen a Maatschappij van de Brugse Zeehaven/Komisia, T‑696/17, EU:T:2019:652, body 49 a 50).
83 Z toho vyplýva, že Komisia neporušila zásadu rovnosti zaobchádzania, pokiaľ ide o činnosti udeľovania prístupu a udeľovania koncesií, keď v napadnutom rozhodnutí odkázala na skôr prijaté rozhodnutia týkajúce sa belgických, francúzskych a holandských prístavov, keďže posudzovala porovnateľné situácie rovnako.
84 Pokiaľ ide naopak o udeľovanie povolení na prístavné činnosti, treba konštatovať, že Komisia ešte nepreskúmala takúto činnosť. V tejto súvislosti, ako v podstate správne tvrdia žalobcovia a vedľajší účastník konania, odôvodnenie uvedené v predchádzajúcich rozhodnutiach týkajúcich sa belgických a francúzskych prístavov nemožno priamo preniesť na situáciu OSP.
85 Okrem toho treba poznamenať, že ani rozsudok z 24. októbra 2002, Aéroports de Paris/Komisia (C‑82/01 P, EU:C:2002:617, bod 2), na ktorý odkazujú tak žalobcovia, ako aj Komisia, sa netýka činností porovnateľných s činnosťou OSP spočívajúcou v udeľovaní povolení. Hoci tento rozsudok odkazuje na „povolenia“ udelené správcom letísk Orly a Roissy‑Charles‑de‑Gaulle, tieto povolenia nie sú porovnateľné s povoleniami v prejednávanej veci.
86 Povolenia správcov letísk totiž zodpovedali obchodným koncesiám udeleným obmedzenému počtu poskytovateľov služieb leteckej dopravy letisku Orly, ako aj koncesiám na užívanie nehnuteľností nachádzajúcich sa v obvode tohto letiska. Ako protihodnotu sa uvedení dodávatelia zaviazali zaplatiť prevádzkovateľovi letiska poplatok pozostávajúci z poplatku za užívanie pozemku úmerného využívanej ploche, ako aj poplatok vo výške určitého percenta z obratu dosiahnutého s leteckými spoločnosťami.
87 Pri udeľovaní uvedených koncesií prevádzkovateľ letiska, ktorý vykonával hospodársku činnosť, prevádzkoval obchodný priestor nachádzajúci sa v obvode letiska, zatiaľ čo OSP, ktoré využívajú svoje právomoci orgánu verejnej moci, v rámci povolení, ktoré udeľujú, monitorujú dodržiavanie uplatniteľných zákonných požiadaviek poskytovateľmi prístavných činností, ako je uvedené v bodoch 100 až 102 nižšie.
88 Z vyššie uvedeného však nemožno vyvodiť záver, že Komisia porušila zásadu rovnosti zaobchádzania tým, že rozdielne situácie posudzovala rovnako. V napadnutom rozhodnutí totiž záver, ku ktorému Komisia dospela, nadväzoval na vlastné vyšetrovanie v prejednávanej veci a na uplatnenie rovnakých právnych zásad.
89 Prvú výhradu druhej časti prvého žalobného dôvodu treba preto zamietnuť.
– O druhej výhrade založenej na neexistencii trhu, na ktorom by OSP ponúkali svoje služby
90 Žalobcovia, podporovaní vedľajším účastníkom konania, tvrdia, že v prípade neexistencie trhu, na ktorom OSP ponúkajú svoje služby, nemožno tieto OSP považovať za podniky. Napadnuté rozhodnutie teoreticky predpokladá existenciu trhu, pričom nezohľadňuje skutočnosť, že talianska právna úprava priznáva OSP monopol zo zákona, ktorý vylučuje akúkoľvek, hoci len potenciálnu, hospodársku súťaž medzi rôznymi prístavmi.
91 Komisia proti týmto tvrdeniam namieta.
92 V tejto súvislosti stačí uviesť, že žalobcovia a vedľajší účastník konania nesprávne tvrdia, že OSP nečelia nijakej hospodárskej súťaži. Ako totiž tvrdia žalobcovia, hoci má každý OSP zákonný monopol v prístavoch, ktoré riadi, nič to nemení na skutočnosti, ako v podstate správne uviedla Komisia, že existuje hospodárska súťaž medzi niektorými talianskymi prístavmi na jednej strane a niektorými prístavmi v iných členských štátoch na druhej strane.
93 Pokiaľ totiž ide o udelenie prístupu do prístavov, ako sa správne konštatuje v odôvodneniach 142 a 143 napadnutého rozhodnutia, medzi niektorými talianskymi prístavmi a niektorými prístavmi v iných členských štátoch existuje hospodárska súťaž, keďže prevádzkovatelia prístavných služieb môžu využívať viaceré prístavy na prístup do toho istého vnútrozemia.
94 Pokiaľ ide navyše o udeľovanie koncesií na verejné pozemky a doky, ako sa správne konštatuje v odôvodnení 144 napadnutého rozhodnutia, rôzne prístavy si konkurujú, aby prilákali koncesionárov, ktorí môžu prevádzkovať ich verejné pozemky, keďže prípadní koncesionári sa môžu snažiť ponúkať prístavné služby aj v iných prístavoch.
95 Z toho vyplýva, že tvrdenie žalobcov a vedľajšieho účastníka konania, podľa ktorého udelenie prístupu do prístavov a udeľovanie koncesií pre verejné pozemky a doky nepredstavujú služby poskytované na danom trhu, sa musí zamietnuť.
96 Analýza udeľovania povolení na prístavné činnosti uvedená v odôvodneniach 25 až 32 napadnutého rozhodnutia však neumožňuje dospieť k záveru, že ide o službu poskytovanú na danom trhu.
97 Ako sa totiž uvádza v uvedených odôvodneniach, OSP regulujú a dohliadajú na vykonávanie prístavných činností vykonávaných tretími podnikmi (najmä nakladanie, vykladanie, prekládka, skladovanie a manipulácia s tovarom a akýmkoľvek materiálom súvisiacim s loďami), ktorých vykonávanie podlieha predchádzajúcemu povoleniu.
98 Toto povolenie udelí dotknutý OSP, ak tretí podnik spĺňa podmienky stanovené vyhláškou ministra infraštruktúry a dopravy (odôvodnenie 29 napadnutého rozhodnutia). Trvanie povolenia sa viaže na operačný program navrhnutý tretím podnikom (odôvodnenie 31 napadnutého rozhodnutia). Tretie podniky, ktorým bolo udelené povolenie, sa zaregistrujú v samostatných registroch vedených OSP (odôvodnenie 28 napadnutého rozhodnutia) a ich sadzby uverejňujú OSP (odôvodnenie 30 napadnutého rozhodnutia).
99 Okrem toho maximálny počet povolení, ktoré sa môžu vydať, určia OSP (po porade s miestnym poradným výborom) na základe prevádzkových požiadaviek a premávky v prístave a zabezpečia maximálnu úroveň konkurencie v odvetví (odôvodnenie 32 napadnutého rozhodnutia).
100 Zdá sa, že tieto úlohy zodpovedajú kontrolnej úlohe, ktorá spočíva v overení, či zainteresované podniky budú môcť poskytovať prístavné činnosti, ktoré ponúkajú, v súlade so zákonnými požiadavkami. Výkon takýchto úloh je v zásade výsadou orgánu verejnej moci, ktorý nemá hospodársku povahu (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudky z 18. marca 1997, Diego Cal & Figli, C‑343/95, EU:C:1997:160, bod 22, a z 20. septembra 2019, Port autonome du Centre et de l’Ouest a i./Komisia, T‑673/17, neuverejnený, EU:T:2019:643, bod 91).
101 Za týchto podmienok treba dospieť k záveru, že Komisia si nesplnila svoju dôkaznú povinnosť, pokiaľ ide o kvalifikáciu udelenia povolení na prístavné činnosti ako služby poskytovanej na trhu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. júna 2015, SACE a Sace BT/Komisia, T‑305/13, EU:T:2015:435, bod 95).
102 V dôsledku toho treba vyhovieť druhej výhrade druhej časti prvého žalobného dôvodu, pokiaľ ide o udeľovanie povolení na prístavné činnosti, a v zostávajúcej časti treba druhú časť zamietnuť.
O tretej časti týkajúcej sa povahy poplatkov vyberaných OSP
103 Žalobcovia, ktorých v tejto súvislosti podporuje vedľajší účastník konania, tvrdia, že Komisia nesprávne vyložila článok 107 ods. 1 ZFEÚ, keď neuznala, že poplatky vyberané OSP predstavujú poplatky, a nie odmeny za služby hospodárskej povahy. Vyplýva to nielen z kvalifikácie rôznych poplatkov podľa talianskeho práva, ale aj zo skutočnosti, že tieto poplatky určuje štát a nesúvisia s obchodnou hodnotou žiadnej osobitnej služby.
104 Komisia proti týmto tvrdeniam namieta.
105 Treba pripomenúť, ako bolo uvedené v bode 69 vyššie, že kvalifikácia subjektu podľa vnútroštátneho práva nie je relevantná pre jeho kvalifikáciu ako podniku v zmysle pravidiel v oblasti štátnej pomoci.
106 Rovnako spôsoby financovania, najmä kvalifikácia príjmov určitého subjektu účastníkmi konania alebo vnútroštátnym právom, nie sú relevantné pre jeho kvalifikáciu ako podniku. Ako teda správne uvádza Komisia, označenie používané na vnútroštátnej úrovni pre vybrané sumy, či už nazývané poplatky, prístavné clá alebo prístavné dane, nemá vplyv na túto kvalifikáciu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. marca 2018, Naviera Armas/Komisia, T‑108/16, EU:T:2018:145, bod 124).
107 Okrem toho žalobcovia a vedľajší účastník konania nepreukázali svoje tvrdenie, podľa ktorého by sa koncesné a prístavné poplatky mali považovať za poplatok splatný štátu, a nie za protihodnotu za službu hospodárskej povahy. Predovšetkým hlavné tvrdenie uvedené v tejto súvislosti, a to že štát určuje výšku uvedených poplatkov, nie je vecne podložené.
108 Zo spisu totiž vyplýva, že koncesné poplatky tvoria pevnú a variabilnú časť, ktorú môžu OSP odpočítať s cieľom podporiť koncesionárov dosahovať ciele verejného záujmu a všeobecnej politiky. Pri stanovovaní týchto poplatkov môžu OSP prijať iné kritériá než tie, ktoré sú uvedené v príslušnom zákone, ale v každom prípade výška týchto poplatkov nemôže byť nižšia, ako je výška vyplývajúca z uplatnenia zákonných kritérií.
109 Zo spisu navyše vyplýva, že OSP môžu na účely pokrytia nákladov vynaložených na práce, ktoré vykonávajú, uložiť prirážku na naložený alebo vyložený tovar, ako aj zvýšiť koncesné poplatky.
110 Z toho vyplýva, že vplyv OSP na výšku koncesných a prístavných poplatkov potvrdzuje hospodársku povahu služieb, ktoré poskytujú ako protihodnotu za platenie týchto poplatkov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. októbra 2002, Aéroports de Paris/Komisia, C‑82/01 P, EU:C:2002:617, bod 78).
111 Treba teda konštatovať, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne preukázala, že koncesné a prístavné poplatky predstavujú protihodnotu za činnosti hospodárskej povahy, ktoré vykonávajú OSP.
112 Naproti tomu, ako Komisia potvrdila na pojednávaní, nepreskúmala ani metódu výpočtu poplatkov za udelenie povolenia, ani ich výšku, ani úroveň kontroly vykonávanej v tejto súvislosti štátom.
113 Ako žalobcovia a vedľajší účastník konania uviedli v žalobe a na pojednávaní, uvedené poplatky sa týkajú stabilnej a relatívne nízkej sumy, ktorej základné parametre sú stanovené ministerským výnosom a ktorá môže byť mierne zvýšená v závislosti od obratu dotknutého subjektu, čo Komisia v tomto bode nespochybnila.
114 V tejto súvislosti treba pripomenúť ustálenú judikatúru, podľa ktorej skutočnosť, že výrobok alebo služba poskytovaná verejnoprávnym subjektom, ktoré súvisia s výkonom právomoci orgánu verejnej moci, sa poskytujú za zákonom stanovenú odmenu, nestačí na to, aby sa vykonávaná činnosť kvalifikovala ako hospodárska činnosť, a subjekt, ktorý ju vykonáva, ako podnik (pozri v tomto zmysle rozsudky z 18. marca 1997, Diego Cal & Figli, C‑343/95, EU:C:1997:160, body 22 až 25, a z 12. septembra 2013, Nemecko/Komisia, T‑347/09, neuverejnený, EU:T:2013:418, bod 30 a citovanú judikatúru).
115 Keďže Komisia v napadnutom rozhodnutí vzhľadom na povahu, metódu výpočtu a výšku poplatkov nepreukázala, že tieto poplatky predstavujú protihodnotu za službu hospodárskej povahy, argumentáciu žalobcov a vedľajšieho účastníka konania, podľa ktorej sa uvedené poplatky za udelenie povolenia majú považovať za poplatok splatný štátu, a nie za takúto protihodnotu, nemožno zamietnuť.
116 Platí to o to viac, ako bolo uvedené v bode 84 vyššie, že nijaké skoršie rozhodnutie Komisie sa nevyjadruje k hospodárskej povahe činnosti, akou je udeľovanie povolení na prístavné činnosti zo strany OSP.
117 Okrem toho, ako je uvedené v bodoch 96 až 102 vyššie, z napadnutého rozhodnutia nijako nevyplýva, že uvedená činnosť spočíva v poskytovaní služby poskytovanej na trhu.
118 Komisia tak z právneho hľadiska dostatočne nepreukázala, že poplatky za udelenie povolenia predstavovali protihodnotu za službu hospodárskej povahy, ktorú poskytujú OSP.
119 Preto treba vyhovieť tretej časti prvého žalobného dôvodu, pokiaľ ide o udeľovanie povolení na prístavné činnosti, a v zostávajúcej časti ju zamietnuť.
120 V dôsledku toho treba preskúmať druhý až štvrtý žalobný dôvod, len pokiaľ ide o udelenie prístupu do prístavov a udelenie koncesií na verejné pozemky a doky.
O druhom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom výklade pojmu „prevod zo štátnych prostriedkov“ podľa článku 107 ods. 1 ZFEÚ
121 Žalobcovia, ktorých v tejto súvislosti podporuje vedľajší účastník konania, tvrdia, že oslobodenie od IRES neznamená žiadnu finančnú záťaž pre Taliansko, pretože činnosti OSP podliehajú kontrole Corte dei conti (Dvor audítorov), ich výsledky sú zahrnuté do konsolidovaného hospodárskeho výsledku štátu a ich dlhy sa považujú za dlhy štátu. Komisia nezohľadnila tieto osobitosti talianskeho prístavného systému.
122 Okrem toho žalobcovia, ktorých v tejto súvislosti podporuje vedľajší účastník konania, zdôrazňujú, že príjmy OSP musia byť použité len na plnenie ich inštitucionálnych úloh, najmä bezpečnosti a zachovania verejnej infraštruktúry. Z tohto dôvodu oslobodenie od IRES nezahŕňa stratu zdrojov pre štát, pretože v prípade neexistencie uvedeného oslobodenia by štát musel zvýšiť svoje finančné príspevky určené OSP.
123 Komisia proti týmto tvrdeniam namieta.
124 V tejto súvislosti treba na úvod pripomenúť, že pojem „pomoc“ zahŕňa nielen pozitívne plnenia, ako sú subvencie, ale aj zásahy, ktoré v rôznych formách znižujú výdavky, ktoré obvykle zaťažujú rozpočet podniku, a tak síce nie sú subvenciami v úzkom zmysle slova, ale majú rovnakú povahu a účinky (pozri rozsudok z 21. marca 2013, Komisia/Buczek Automotive, C‑405/11 P, neuverejnený, EU:C:2013:186, bod 30 a citovanú judikatúru; pozri v tomto zmysle tiež rozsudok z 19. marca 2013, Bouygues a i./Komisia a i. a Komisia a i., C‑399/10 P a C‑401/10 P, EU:C:2013:175, bod 101 a citovanú judikatúru).
125 Navyše na to, aby sa výhody mohli kvalifikovať ako pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, musí z nich mať prospech podnik, teda subjekt vykonávajúci hospodárske činnosti. Ak je takýto subjekt právne odlišný od štátu, poskytnutie výhody tomuto subjektu v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ nevyhnutne zahŕňa prevod zo štátnych prostriedkov.
126 Hoci sú OSP podľa talianskeho práva verejnoprávnymi subjektmi, sú založené ako právne subjekty odlišné od štátu, ako aj iné verejné subjekty v Taliansku.
127 Z dôvodu oslobodenia od IRES sú OSP oslobodené od platenia daní, ktoré by boli splatné z dôvodu ich hospodárskych činností. V prípade neexistencie tohto oslobodenia by OSP zaplatili určité sumy dane štátu. Nezaplatenie týchto súm tak vedie k prevodu zo štátnych prostriedkov v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudky z 15. marca 1994, Banco Exterior de España, C‑387/92, EU:C:1994:100, bod 14, a z 11. septembra 2014, Grécko/Komisia, T‑425/11, EU:T:2014:768, bod 40).
128 Okrem toho treba pripomenúť, ako to urobila Komisia, že každý podnik bez ohľadu na jeho právne postavenie môže byť príjemcom štátnej pomoci v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ. Prijatie tvrdenia, podľa ktorého pravidlá v oblasti štátnej pomoci nie sú uplatniteľné z dôvodu, že príjemca je verejným podnikom a že poskytnutá výhoda zostáva v hospodárskej sfére štátu v širšom zmysle, by ohrozilo potrebný účinok týchto pravidiel a zaviedlo neodôvodnenú diskrimináciu medzi verejnými a súkromnými príjemcami v rozpore so zásadou neutrality uvedenou v článku 345 ZFEÚ (rozsudok z 19. decembra 2019, Arriva Italia a i., C‑385/18, EU:C:2019:1121, bod 67).
129 Vzhľadom na vyššie uvedené je nutné konštatovať, že Komisia v odôvodnení 133 napadnutého rozhodnutia správne tvrdí, že talianska daňová správa sa tým, že oslobodila OSP od IRES napriek tomu, že vykonávajú hospodársku činnosť, vzdáva príjmov, ktoré predstavujú štátne prostriedky. Oslobodenie od IRES teda vedie k prevodu zo štátnych prostriedkov v zmysle článku 107 ZFEÚ.
130 Druhý žalobný dôvod je preto potrebné zamietnuť ako nedôvodný.
O treťom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom výklade kritéria selektívnosti
131 V rámci tretieho žalobného dôvodu, ktorý sa delí na päť častí, žalobcovia podporovaní v tejto súvislosti vedľajším účastníkom konania v podstate tvrdia, že Komisia nesprávne vyložila kritérium selektívnosti.
O prvej časti založenej na zámene medzi kritériom výhody a kritériom selektívnosti
132 Žalobcovia, podporovaní vedľajším účastníkom konania, tvrdia, že na rozdiel od ustálenej judikatúry, ktorá stanovuje, že kritérium výhody a kritérium selektívnosti treba posúdiť samostatne, napadnuté rozhodnutie zamenilo tieto dve kritériá tým, že na kritérium hospodárskej výhody uplatnilo metódu odporúčanú na preskúmanie kritéria selektívnosti.
133 Komisia proti týmto tvrdeniam namieta.
134 Na úvod treba poznamenať, že treba rozlišovať podľa kvalifikácie predmetného opatrenia ako „schémy pomoci“ alebo „individuálnej pomoci“ v zmysle článku 1 písm. d) a e) nariadenia 2015/1589. Pri skúmaní individuálnej pomoci totiž identifikácia hospodárskej výhody v zásade umožňuje predpokladať jej selektivitu. Naproti tomu pri skúmaní schémy pomoci je potrebné určiť, či predmetné opatrenie napriek zisteniu, že poskytuje výhodu so všeobecnou pôsobnosťou, zvýhodňuje výlučne len určitých podnikateľov alebo určité odvetvia činností (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 4. júna 2015, Komisia/MOL, C‑15/14 P, EU:C:2015:362, bod 60; z 30. júna 2016, Belgicko/Komisia, C‑270/15 P, EU:C:2016:489, bod 49, a zo 6. októbra 2021, World Duty Free Group a Španielsko/Komisia, C‑51/19 P a C‑64/19 P, EU:C:2021:793, bod 34).
135 V prejednávanej veci dotknuté opatrenie, teda oslobodenie od IRES, predstavuje schému pomoci.
136 Na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobcovia a vedľajší účastník konania, obe kritériá selektívnosti a výhody sú v napadnutom rozhodnutí skúmané samostatne. Tak v odôvodneniach 135 až 138, ako aj v odôvodneniach 158 až 176 napadnutého rozhodnutia totiž Komisia postupne vysvetľuje, že výhoda poskytnutá OSP spočíva v oslobodení ich údajne hospodárskych činností od IRES a že táto výhoda sa poskytuje výlučne OSP, a nie iným daňovníkom, ktorí sa nachádzajú v rovnakej skutkovej a právnej situácii vzhľadom na cieľ sledovaný referenčným daňovým systémom.
137 Je pravda, že v prejednávanej veci žalobcovia a vedľajší účastník konania správne poznamenávajú, že podstata analýzy výhody a analýzy selektívnosti sa do veľkej miery prekrývajú, ale toto konštatovanie je neoddeliteľne spojené so skutočnosťou, že metódy analýzy týchto dvoch aspektov sú podobné.
138 Prípadná existencia výhody sa totiž určuje na základe výnimky z bežnej úrovne zdanenia, teda v porovnaní s neexistenciou oslobodenia od dane.
139 Bez toho, aby to bolo vidieť, takáto výnimka z bežnej úrovne zdaňovania predstavuje tiež východiskový bod pre analýzu selektívnosti, ktorá sa sústreďuje na otázku, či tú istú výhodu získali iní daňovníci, ktorí sa nachádzajú v rovnakej skutkovej a právnej situácii vzhľadom na cieľ sledovaný referenčným daňovým systémom (pozri v tomto zmysle rozsudky z 21. decembra 2016, Komisia/World Duty Free Group a i., C‑20/15 P a C‑21/15 P, EU:C:2016:981, body 54 až 57, a zo 6. októbra 2021, World Duty Free Group a Španielsko/Komisia, C‑51/19 P a C‑64/19 P, EU:C:2021:793, bod 60).
140 Prvú časť tretieho žalobného dôvodu preto treba zamietnuť.
O druhej časti založenej na nesprávnom určení referenčného systému
141 Žalobcovia, ktorých v tejto súvislosti podporuje vedľajší účastník konania, tvrdia, že Komisia tým, že nesprávne považovala OSP za obchodné subjekty podliehajúce IRES v súlade s článkom 73 ods. 1 písm. c) TUIR, hoci sa na ne v skutočnosti vzťahuje článok 74 TUIR, a teda sú a priori oslobodené od IRES, identifikovala referenčný systém, ktorý bol umelo široký.
142 Podľa žalobcov a vedľajšieho účastníka konania sa OSP nachádzajú v odlišnej skutkovej a právnej situácii ako subjekty uvedené v článku 73 TUIR, keďže vykonávajú len neobchodné činnosti. V dôsledku toho článok 73 TUIR, ktorý sa uplatňuje na subjekty vykonávajúce obchodné činnosti, a článok 74 TUIR, ktorý sa uplatňuje len na štátne a verejnoprávne subjekty, ktoré nevykonávajú obchodné činnosti, majú odlišnú pôsobnosť, a preto predstavujú samostatné referenčné systémy. Žalobcovia podporovaní vedľajším účastníkom konania sa domnievajú, že referenčný systém sa mal obmedziť na článok 74 TUIR.
143 Komisia proti týmto tvrdeniam namieta.
144 V tejto súvislosti treba na úvod pripomenúť, že na účely kvalifikácie vnútroštátneho daňového opatrenia ako „selektívneho“ Komisia musí v prvom rade identifikovať referenčný systém, a to „obvyklý“ daňový systém uplatniteľný v dotknutom členskom štáte, a v druhom rade preukázať, že predmetné daňové opatrenie sa odchyľuje od tohto referenčného systému, pretože zavádza rozdiely medzi hospodárskymi subjektmi, ktoré sa vzhľadom na cieľ sledovaný spoločným daňovým systémom nachádzajú v porovnateľnej skutkovej a právnej situácii (pozri rozsudok zo 6. októbra 2021, World Duty Free Group a Španielsko/Komisia, C‑51/19 P a C‑64/19 P, EU:C:2021:793, bod 35 a citovanú judikatúru).
145 Okrem toho na účely definovania referenčného systému je potrebné identifikovať celý súbor pravidiel ovplyvňujúcich daňové zaťaženie podnikov [návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Wahl vo veci Andres (Heitkamp BauHolding v konkurze)/Komisia, C‑203/16 P, EU:C:2017:1017, bod 109]. Tento prístup zaručuje, že daňové opatrenie sa bude posudzovať z hľadiska rámca zahŕňajúceho všetky relevantné ustanovenia.
146 Referenčný rámec môže pozostávať len z niekoľkých ustanovení vnútroštátneho práva, ktoré boli umelo vyčlenené zo širšieho legislatívneho rámca [rozsudok z 28. júna 2018, Andres (Heitkamp BauHolding v konkurze)/Komisia, C‑203/16 P, EU:C:2018:505, bod 103].
147 Inak povedané, ak je dotknuté opatrenie neoddeliteľné od všeobecného daňového systému daného členského štátu, má sa tento systém považovať za referenčný (pozri rozsudok zo 6. októbra 2021, World Duty Free Group a Španielsko/Komisia, C‑51/19 P a C‑64/19 P, EU:C:2021:793, bod 63 a citovanú judikatúru).
148 V prejednávanej veci Komisia v odôvodneniach 159 až 164 napadnutého rozhodnutia identifikovala systém IRES stanovený TUIR ako referenčný systém, ktorý sa v podstate uplatňoval na príjmy dosahované všetkými subjektmi vykonávajúcimi obchodné činnosti. Podľa Komisie tento referenčný systém zahŕňa definíciu daňovníkov a zdaniteľného príjmu vyplývajúcu z článku 72 v spojení s článkom 73 TUIR.
149 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že článok 72 TUIR stanovuje zásadu, podľa ktorej sa IRES uplatňuje na všetky príjmy. Článok 73 ods. 1 TUIR podriaďuje IRES obchodné spoločnosti, ako aj iné verejné alebo súkromné subjekty, ktorých výlučným alebo hlavným cieľom je či nie je vykonávanie obchodných činností.
150 Žalobcovia podporovaní vedľajším účastníkom konania tvrdia, že referenčný systém pozostáva len z článku 74 TUIR.
151 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že uvedený článok stanovuje na jednej strane, že niektoré štátne subjekty a niektoré územné samosprávne celky nepodliehajú IRES, a na druhej strane, že výkon štátnych funkcií verejnými subjektmi sa nepovažuje za výkon obchodnej povahy. V prejednávanej veci podľa výkladu talianskej daňovej správy vykonávajú OSP len štátne funkcie, a preto by nemali podliehať IRES.
152 Treba však konštatovať, že tento článok je súčasťou širšieho daňového systému, ktorý stanovuje všetky talianske ustanovenia týkajúce sa IRES. Tento systém definuje okrem iného zdaniteľné osoby, zdaniteľný zisk a sadzby dane. Podľa článku 73 ods. 1 písm. b) a c) TUIR (pozri bod 17 vyššie) zdaniteľné osoby zahŕňajú okrem iného verejné subjekty bez ohľadu na to, či majú alebo nemajú hospodársku povahu.
153 Článok 74 TUIR je však neoddeliteľný od systému IRES, ktorý stanovuje TUIR. Toto ustanovenie totiž oslobodzuje určité subjekty a určité činnosti od zdanenia IRES, čo predpokladá existenciu hlavného pravidla stanovujúceho zdanenie uvedených subjektov a uvedených činností. Toto hlavné pravidlo je stanovené okrem iného v článku 73 ods. 1 písm. b) a c) TUIR, ktorý spresňuje, že výkon obchodnej činnosti verejnom právnym alebo súkromnoprávnym subjektom je rozhodujúcim kritériom na účely zdanenia IRES. Bez uvedeného hlavného pravidla, ktoré vyplýva zo širšieho systému IRES, najmä z článku 73 ods. 1 písm. b) a c) TUIR, by oslobodenie stanovené v článku 74 ods. 2 TUIR nemalo žiaden význam.
154 Napokon je nesporné, že príjmy pochádzajúce z obchodných činností v zmysle TUIR, čo, zdá sa, zodpovedá pojmu „hospodárska činnosť“ v zmysle pravidiel v oblasti štátnej pomoci, musia byť zdanené podľa článku 73 ods. 1 TUIR. Na pojednávaní totiž žalobcovia potvrdili, že za predpokladu, že by jedna alebo viacero činností OSP boli kvalifikované ako hospodárske, príjmy pochádzajúce z tejto alebo týchto činností by museli podliehať IRES.
155 V skutočnosti treba konštatovať, že argumentácia žalobcov založená na nesprávnej definícii referenčného systému spočíva vo veľkej miere na predpoklade, že OSP nevykonávajú žiadnu hospodársku činnosť. Ako však vyplýva z bodov 95 a 111 vyššie, udeľovanie prístupu do prístavov a udeľovanie koncesií na verejné pozemky a doky boli Komisiou správne kvalifikované ako hospodárske činnosti. Predpoklad, ktorý je základom argumentácie žalobcov, teda nemožno prijať.
156 Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba druhú časť tretieho žalobného dôvodu zamietnuť.
O tretej časti založenej na výnimke z referenčného systému
157 Žalobcovia, ktorých v tejto súvislosti podporuje vedľajší účastník konania, tvrdia, že Komisia nesprávne uplatnila druhú fázu analýzy selektívnosti tým, že sa obmedzila na identifikáciu výnimky z referenčného systému bez toho, aby vymedzila podniky, ktoré sa nachádzajú v rovnakej skutkovej a právnej situácii ako OSP.
158 Podľa žalobcov, keďže článok 74 TUIR je referenčným systémom, oslobodenie od IRES sa od tohto systému neodchyľuje a vzhľadom na to, že všetky subjekty uvedené v tomto článku patria do toho istého referenčného systému, neexistuje žiadna výnimka v prospech jednej z uvedených kategórií subjektov.
159 Okrem toho cieľom systému IRES stanoveného TUIR nie je zdaniť príjmy spoločností a iných právnych subjektov bez ohľadu na to, či vykonávajú alebo nevykonávajú hospodársku činnosť. Cieľom článku 74 TUIR je nepodriaďovať verejnú správu IRES.
160 Komisia proti týmto tvrdeniam namieta.
161 V tejto súvislosti treba na úvod pripomenúť, že druhou fázou na účely posúdenia prípadnej selektívnosti vnútroštátneho daňového opatrenia je podľa ustálenej judikatúry určenie, či sa predmetné daňové opatrenie odchyľuje od referenčného systému, keďže zavádza rozlišovanie medzi hospodárskymi subjektmi, ktoré sa vzhľadom na cieľ sledovaný týmto systémom nachádzajú v porovnateľnej skutkovej a právnej situácii (pozri rozsudok z 19. decembra 2018, A‑Brauerei, C‑374/17, EU:C:2018:1024, bod 44 a citovanú judikatúru).
162 Z hľadiska cieľa referenčného systému treba teda preskúmať, či sa OSP nachádzajú v skutkovej a právnej situácii porovnateľnej s inými subjektmi, ktoré podliehajú IRES a ktoré od nej nie sú oslobodené podľa článku 74 TUIR.
163 Ako je uvedené v bode 153 vyššie, cieľom referenčného systému, a to systému IRES a osobitne článkov 72 a 73 TUIR, je v podstate podriadiť IRES príjmy, ktoré dosahuje každý subjekt, či už súkromnoprávny alebo verejnoprávny, ktorý vykonáva hospodárske činnosti, ako to správne uvádza Komisia (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudky z 8. septembra 2011, Paint Graphos a i., C‑78/08 až C‑80/08, EU:C:2011:550, bod 54, a z 20. septembra 2019, Port autonome du Centre et de l’Ouest a i./Komisia, T‑673/17, neuverejnený, EU:T:2019:643, bod 178).
164 Vzhľadom na tento cieľ je skutková a právna situácia OSP, pokiaľ vykonávajú hospodárske činnosti, porovnateľná, ak nie totožná so situáciou iných subjektov podliehajúcich IRES, a nie so situáciou štátu a verejných subjektov pri výkone verejnej moci. V tomto rozsahu neexistuje nijaký rozdiel medzi hospodárskymi činnosťami OSP a hospodárskymi činnosťami iných subjektov podliehajúcich IRES. Treba preto konštatovať, že oslobodením príjmov OSP, vrátane príjmov vyplývajúcich z hospodárskych činností, od IRES sa článok 74 TUIR, tak ako ho vykladá a uplatňuje talianska daňová správa, odchyľuje od referenčného systému v prospech OSP.
165 Okrem toho treba opäť konštatovať, že argumentácia žalobcov založená na neexistencii výnimky z referenčného systému v podstate vychádza z nesprávneho predpokladu, že OSP nevykonávajú nijakú hospodársku činnosť. Ako však už bolo uvedené v bodoch 95 a 111 vyššie, tento predpoklad treba zamietnuť. Okrem toho, ako vyplýva z bodov 163 a 164 vyššie, za predpokladu, že by jedna alebo viacero činností OSP boli kvalifikované ako hospodárske činnosti, príjmy pochádzajúce z týchto činností by museli podliehať IRES.
166 Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba tretiu časť tretieho žalobného dôvodu zamietnuť.
O štvrtej časti založenej na odôvodnení výnimky povahou alebo štruktúrou referenčného systému
167 Žalobcovia tvrdia, že napadnuté rozhodnutie je nesprávne v rozsahu, v akom dospelo k záveru, že oslobodenie od IRES nemožno odôvodniť štruktúrou a povahou daňového systému. Uvedené oslobodenie je totiž odôvodnené, pretože vyplýva priamo zo základných alebo hlavných zásad referenčného systému, ako je zásada, podľa ktorej štát nie je zdaňovaný, zásada „daň z dane neplatí“ a zásada, podľa ktorej subjekty spravujúce verejný majetok nepodliehajú IRES.
168 Komisia proti týmto tvrdeniam namieta.
169 V tejto súvislosti treba na úvod pripomenúť, že opatrenie, ktoré sa odchyľuje od referenčného systému, môže byť odôvodnené povahou alebo všeobecnou štruktúrou tohto systému, čo by zbavilo opatrenie jeho selektívnej povahy. Ide o prípad, keď je opatrenie priamo odvodené od vlastných základných alebo určujúcich zásad referenčného systému alebo keď je výsledkom inherentných mechanizmov potrebných na účinné fungovanie systému (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. septembra 2011, Paint Graphos a i., C‑78/08 až C‑80/08, EU:C:2011:550, bod 69).
170 Ako správne uvádza Komisia, členskému štátu a prípadne zainteresovaným stranám prináleží preukázať, že výnimka z referenčného systému je skutočne odôvodnená povahou alebo všeobecnou štruktúrou tohto systému (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. novembra 2011, Komisia a Španielsko/Government of Gibraltar a Spojené kráľovstvo, C‑106/09 P a C‑107/09 P, EU:C:2011:732, bod 146).
171 Ako však uviedla Komisia, ani talianske orgány, ani zainteresované strany v tejto súvislosti neuviedli tvrdenia počas správneho konania, čo navyše OSP ani vedľajší účastník konania nespochybnili. Neexistencia takýchto tvrdení postačuje na vyvodenie záveru, že dotknuté opatrenie nie je odôvodnené povahou a štruktúrou referenčného systému. Tvrdenie OSP, podľa ktorého mala Komisia v podstate preukázať neexistenciu takéhoto odôvodnenia, je preto v rozpore s ustálenou judikatúrou v tejto súvislosti (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudky z 29. apríla 2004, Holandsko/Komisia, C‑159/01, EU:C:2004:246, bod 43, a zo 6. septembra 2006, Portugalsko/Komisia, C‑88/03, EU:C:2006:511, bod 103).
172 Je pravda, že OSP tvrdili, že oslobodenie stanovené v článku 74 TUIR vyplýva zo všeobecných zásad talianskeho daňového práva, a to zo zásady, podľa ktorej štát nie je zdanený, zásady „daň z dane neplatí“ a zásady, podľa ktorej subjekty spravujúce verejný majetok nepodliehajú IRES.
173 Treba však konštatovať, že opäť vychádza z nesprávneho predpokladu, že OSP vykonávajú len činnosti nehospodárskej povahy. Ako už bolo uvedené v bodoch 85, 86, 107 a 111 vyššie, tento predpoklad však treba zamietnuť.
174 Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba štvrtú časť tretieho žalobného dôvodu zamietnuť.
O piatej časti založenej na irelevantnosti skôr prijatých rozhodnutí týkajúcich sa belgických, francúzskych a holandských prístavov
175 Žalobcovia zdôrazňujú rozdiely medzi systémom IRES stanoveným TUIR na jednej strane a daňovými systémami, o ktoré išlo v predchádzajúcich rozhodnutiach týkajúcich sa belgických, francúzskych a holandských prístavov, na druhej strane.
176 Komisia proti týmto tvrdeniam namieta.
177 Treba konštatovať, že analýza Komisie týkajúca sa selektívnej povahy oslobodenia od IRES, uvedená v odôvodneniach 158 až 174 napadnutého rozhodnutia, sa nezakladá na skôr prijatých rozhodnutiach týkajúcich sa belgických, francúzskych a holandských prístavov. V dôsledku toho prípadné rozdiely medzi vecami, ktoré viedli k uvedeným rozhodnutiam, a prejednávanou vecou nemajú vplyv na zákonnosť uvedenej analýzy Komisie.
178 Z toho vyplýva, že piatu časť, a teda aj tretí žalobný dôvod ako celok treba zamietnuť.
O štvrtom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom posúdení podmienok týkajúcich sa narušenia hospodárskej súťaže a ovplyvnenia obchodu medzi členskými štátmi, ako aj na nedostatku odôvodnenia
179 Žalobcovia a vedľajší účastník konania tvrdia, že rozhodnutie je nesprávne v rozsahu, v akom sa v ňom konštatuje, že oslobodenie od IRES má za následok narušenie hospodárskej súťaže a ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi.
180 Žalobcovia po prvé tvrdia, že napadnuté rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené, keďže Komisia jednoducho predpokladala, že predmetné opatrenie narušilo hospodársku súťaž a ovplyvnilo obchod medzi členskými štátmi, avšak nepreukázala existenciu týchto dvoch skutočností.
181 Po druhé žalobcovia a vedľajší účastník konania uvádzajú, že vzhľadom na to, že článok 107 ods. 1 ZFEÚ sa uplatňuje len na odvetvia otvorené hospodárskej súťaži, nemožno ho uplatniť na talianske prístavné odvetvie, ktoré je uzavreté hospodárskej súťaži a nie je liberalizované.
182 Žalobcovia po tretie tvrdia, že Komisia sa dopustila nesprávneho posúdenia, keď uviedla, že podniky, ktoré sa chceli usadiť v blízkosti prístavu, tak môžu urobiť aj mimo prístavu na území, ktoré OSP nevlastnia ani nespravujú, a tak OSP sú v konkurenčnom vzťahu s inými subjektmi prenajímajúcimi pozemky mimo prístavov. Podľa žalobcov a vedľajšieho účastníka konania celé talianske pobrežné územie, na ktorom možno vykonávať prístavné činnosti, patrí štátom spravovanej oblasti, a teda každý podnik, ktorý chce vykonávať takúto činnosť, podlieha právomoci OSP.
183 Po štvrté žalobcov tvrdia, že rozhodnutie je v rozpore s judikatúrou, podľa ktorej v prípade neexistencie harmonizovanej daňovej politiky na úrovni Únie Komisia nie je oprávnená vykonať komparatívne preskúmanie daňových pravidiel platných v rôznych členských štátoch. Existencia prípadného narušenia hospodárskej súťaže sa teda musí preskúmať na vnútroštátnej úrovni a bez ohľadu na podmienky existujúce v iných členských štátoch.
184 Po piate napadnuté rozhodnutie obsahuje zneužitie právomoci a vadu nedostatku právomoci a je v rozpore s článkami 107, 116 a 117 ZFEÚ, keďže v rozsahu, v akom Komisia zamýšľa odsúdiť narušenia vyplývajúce z rozdielov medzi zákonmi, inými právnymi predpismi a správnymi opatreniami členských štátov, mala tak urobiť na základe článkov 116 a 117 ZFEÚ, a nie na základe pravidiel v oblasti štátnej pomoci.
185 Komisia proti týmto tvrdeniam namieta.
186 V tejto súvislosti treba po prvé zamietnuť výhradu založenú na porušení článku 296 ZFEÚ z dôvodu nedostatku odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o ovplyvnenie obchodu medzi členskými štátmi a narušenie hospodárskej súťaže v zmysle článku 107 ZFEÚ.
187 Ako totiž správne uvádza Komisia, treba konštatovať, že napadnuté rozhodnutie je dostatočne odôvodnené, keďže Komisia venovala odôvodnenia 139 až 157 vplyvu na obchod medzi členskými štátmi a narušeniu hospodárskej súťaže. Okrem toho z preskúmania jednotlivých žalobných dôvodov vyplýva, že napadnuté rozhodnutie umožnilo žalobcom oboznámiť sa s dôvodmi prijatého opatrenia v tejto súvislosti a Všeobecnému súdu vykonať jeho preskúmanie.
188 Tvrdenie žalobcov založené na porušení článku 296 ZFEÚ sa preto musí zamietnuť.
189 Po druhé treba preskúmať tvrdenie žalobcov a vedľajšieho účastníka konania, podľa ktorého Komisia v podstate nezohľadnila skutočnosť, že taliansky prístavný sektor sa vyznačuje neexistenciou liberalizácie spôsobenou existenciou monopolu zo zákona v každom talianskom prístave.
190 V tejto súvislosti treba uviesť, ako bolo uvedené v bode 93 vyššie, že medzi niektorými talianskymi prístavmi a niektorými prístavmi v iných členských štátoch existuje hospodárska súťaž, keďže prevádzkovatelia prístavných služieb si môžu vybrať medzi viacerými prístavmi na prístup do toho istého vnútrozemia. Ako je navyše uvedené v bode 94 vyššie, OSP si konkurujú, aby prilákali koncesionárov, ktorí budú môcť prevádzkovať verejné pozemky v prístavoch, ktoré spravujú.
191 Existencia tejto prípadnej konkurencie je dostatočná na vyvodenie záveru, že oslobodenie od IRES môže narušiť hospodársku súťaž a ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. januára 2015, Eventech, C‑518/13, EU:C:2015:9, bod 65).
192 Po tretie, pokiaľ ide najmä o existenciu hospodárskej súťaže medzi OSP a subjektmi prenajímajúcimi pozemky mimo prístavov, treba konštatovať, že sa zdá, že geografický a priestorový kontext v okolí dotknutých prístavov neumožňuje tretím osobám využívať pozemky, ktoré konkurujú OSP, čo napokon Komisia nespochybňuje.
193 Toto konštatovanie však nestačí na spochybnenie záveru Komisie, podľa ktorého oslobodenie od IRES môže ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a narušiť hospodársku súťaž.
194 Ostatné dôvody vymenované v tejto súvislosti v napadnutom rozhodnutí, ako je najmä uvedené v bodoch 92 až 94 vyššie, existencia určitej hospodárskej súťaže, ktorej sú vystavené talianske prístavy, totiž stačia na podporu uvedeného záveru Komisie. Toto tvrdenie je preto neúčinné.
195 Po štvrté na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobcovia, neexistencia harmonizácie v oblasti priamych daní neznamená, že prípadné narušenie hospodárskej súťaže sa musí preskúmať len na vnútroštátnej úrovni. Zatiaľ čo totiž podmienku týkajúcu sa selektívnosti v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ možno posudzovať len na úrovni jediného členského štátu a vyplýva len z analýzy rozdielneho zaobchádzania iba medzi podnikmi alebo druhmi výroby tohto členského štátu, posúdenie podmienky týkajúcej sa narušenia hospodárskej súťaže v zmysle toho istého odseku tohto článku sa nevyhnutne neobmedzuje na podniky alebo druhy výroby dotknutého členského štátu, pretože na to, aby opatrenie pomoci patrilo do pôsobnosti článku 107 ZFEÚ, musí narúšať hospodársku súťaž alebo hroziť narušením hospodárskej súťaže ovplyvňovaním obchodu medzi členskými štátmi (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 11. novembra 2004, Španielsko/Komisia, C‑73/03, neuverejnený, EU:C:2004:711, body 28 a 29).
196 Okrem toho v prípade schémy štátnej pomoci, akou je oslobodenie od IRES, sa Komisia môže obmedziť na preskúmanie vlastností uvedenej schémy, aby posúdila, či môže narušiť hospodársku súťaž najmä zvýhodnením podnikov, ktoré sa zúčastňujú na obchode medzi členskými štátmi (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok zo 14. októbra 1987, Nemecko/Komisia, 248/84, EU:C:1987:437, bod 18). Keďže prístavné odvetvie sa vyznačuje cezhraničným obchodom, Komisia mohla oprávnene konštatovať, že oslobodenie od IRES môže narušiť hospodársku súťaž medzi niektorými talianskymi prístavmi a niektorými prístavmi iných členských štátov.
197 Napokon treba zamietnuť tvrdenia žalobcov založené na zneužití právomoci, ktoré sú vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci irelevantné, ako je uvedené v bodoch 56 až 58 vyššie. Z rovnakých dôvodov treba zamietnuť aj tvrdenia žalobcov týkajúce sa vady nedostatku právomoci.
198 Štvrtý žalobný dôvod treba preto zamietnuť.
Návrh
199 Aj keď je výrok napadnutého rozhodnutia formulovaný všeobecne, keď kvalifikuje oslobodenie od IRES ako existujúcu schému štátnej pomoci nezlučiteľnú s vnútorným trhom a ukladá Talianskej republike povinnosť zrušiť uvedené oslobodenie, z odôvodnení uvedeného rozhodnutia, vzhľadom na ktoré sa má jeho výrok vykladať (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. novembra 2011, Quinn Barlo a i./Komisia, T‑208/06, EU:T:2011:701, bod 131), vyplýva, že sa týka len hospodárskych činností vykonávaných OSP.
200 Ako je uvedené v bodoch 118 a 119 vyššie, Komisia z právneho hľadiska dostatočne nepreukázala, že udeľovanie povolení na prístavné činnosti predstavuje hospodársku činnosť. Vzhľadom na oddeliteľnosť činností OSP, ktoré boli v napadnutom rozhodnutí kvalifikované ako hospodárske činnosti, a s cieľom zabezpečiť právnu istotu pri výkone uvedeného rozhodnutia Talianskou republikou treba zrušiť napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom kvalifikuje udeľovanie povolení na prístavné činnosti ako hospodársku činnosť (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudky z 24. októbra 2002, Aéroports de Paris/Komisia, C‑82/01 P, EU:C:2002:617, bod 77, a z 30. septembra 2003, Nemecko/Komisia, C‑239/01, EU:C:2003:514, bod 33). V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta.
O trovách
201 Ako je uvedené v bode 200 vyššie, napadnuté rozhodnutie treba zrušiť v rozsahu, v akom kvalifikuje jednu z troch činností vykonávaných OSP, a to udeľovanie povolení na prístavné činnosti, ako hospodársku činnosť.
202 Podľa článku 134 ods. 3 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu každý z účastníkov konania znáša svoje vlastné trovy konania, ak účastníci konania mali úspech len v časti predmetu konania. Ak sa to však zdá oprávnené vzhľadom na okolnosti prípadu, Všeobecný súd môže rozhodnúť, že účastník konania znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť časť trov konania druhého účastníka konania. Okrem toho v súlade s článkom 138 ods. 3 rokovacieho poriadku môže Všeobecný súd rozhodnúť, že vlastné trovy konania znáša aj iný vedľajší účastník konania, než sú vedľajší účastníci uvedení v odsekoch 1 a 2.
203 Treba pritom poznamenať, že tak žalobcovia podporovaní vedľajším účastníkom konania, ako aj Komisia mali úspech len v časti predmetu konania a že napadnuté rozhodnutie bolo čiastočne zrušené.
204 Okrem toho Komisia v duplike informuje Všeobecný súd o uverejnení vyjadrenia k žalobe na internetovej stránke „Shipping Italy“. V tejto súvislosti Komisia tvrdí, že uvedené uverejnenie predstavuje nevhodné použitie procesných aktov žalobcami, ktoré by malo mať vplyv na trovy konania podľa článku 135 ods. 2 rokovacieho poriadku, ktorý spresňuje, že Všeobecný súd môže účastníkovi konania uložiť povinnosť nahradiť časť alebo celé trovy konania, aj keď mal vo veci úspech, ak to odôvodňuje jeho správanie.
205 Komisia však nepredložila dôkazy preukazujúce, že žalobcovia stáli za uverejnením vyjadrenia k žalobe na internete. Z tohto dôvodu nebolo možné s istotou určiť zdroj úniku uvedeného dokumentu. V dôsledku toho, aj keď je takýto incident poľutovaniahodný, bez dôkazov na podloženie tvrdení Komisie nemožno vyhovieť jej návrhu.
206 Vzhľadom na vyššie uvedené je opodstatnené rozhodnúť, že každý účastník konania znáša svoje vlastné trovy konania.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (desiata rozšírená komora)
rozhodol takto:
1. Rozhodnutie Komisie (EÚ) 2021/1757 zo 4. decembra 2020 o schéme pomoci SA.38399 – 2019/C (ex 2018/E), ktorú zaviedlo Taliansko – Zdaňovanie prístavných spoločností v Taliansku, sa zrušuje v rozsahu, v akom kvalifikuje udeľovanie povolení na prístavné činnosti ako hospodársku činnosť.
2. V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta.
3. Autorità di sistema portuale del Mar Ligure occidentale a ostatní žalobcovia, ktorých mená sú uvedené v prílohe, Associazione Porti Italiani (Assoporti) a Európska komisia znášajú každý svoje vlastné trovy konania.
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 20. decembra 2023.
Podpisy