NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY
JULIANE KOKOTT
prednesené 19. novembra 2009 1(1)
Spojené veci C‑317/08 až C‑320/08
Rosalba Alassini a i.
[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Giudice di pace di Ischia, (Taliansko)]
„Spory medzi konečnými spotrebiteľmi a operátormi v oblasti elektronickej komunikácie – Smernica 2002/22/ES – Povinné mimosúdne riešenie sporov ako podmienka prípustnosti žaloby – Zásada účinnej súdnej ochrany“
I – Úvod
1. Bráni právo Spoločenstva takej vnútroštátnej právne úprave, ktorá stanovuje ako podmienku prípustnosti pre určité žaloby súvisiace s telekomunikačnými službami to, aby sa najskôr uskutočnil pokus o mimosúdne riešenie sporu?
2. Touto otázkou sa Súdny dvor bude zaoberať na základe návrhov, ktoré predložil Giudice di pace di Ischia. Dáva to Súdnemu dvoru príležitosť prijať stanovisko nielen k smernici Európskeho parlamentu a Rady 2002/22/ES zo 7. marca 2002 o univerzálnej službe a právach užívateľov týkajúcich sa elektronických komunikačných sietí a služieb (smernica univerzálnej služby)(2), ale najmä k zásade účinnej súdnej ochrany.
II – Právny rámec
A – Právna úprava Spoločenstva
3. Smernica 2002/22 upravuje poskytovanie elektronických komunikačných sietí a služieb pre koncových užívateľov. Podľa článku 1 má za cieľ zaručiť prístupnosť kvalitných verejných služieb v celom Spoločenstve. Zakladá pritom práva koncových užívateľov a zodpovedajúce povinnosti podnikov poskytujúcich verejne prístupné elektronické komunikačné siete a služby. So zreteľom na zabezpečenie poskytovania univerzálnej služby vymedzuje táto smernica minimálny súbor služieb špecifikovanej kvality, ku ktorým majú všetci koncoví užívatelia prístup za prijateľné ceny, na základe špecifických vnútroštátnych podmienok, bez deformácie hospodárskej súťaže.
4. Odôvodnenie č. 47 smernice 2002/22 sa týka riešenia sporov:
„… Mali by byť k dispozícii účinné postupy riešenia sporov medzi spotrebiteľmi na jednej strane a podnikmi poskytujúcimi verejne dostupné komunikačné služby na strane druhej. Členské štáty by mali plne zohľadniť odporúčanie Komisie 98/257/ES z 30. marca 1998 o princípoch, ktoré sa vzťahujú na orgány zodpovedné za mimosúdne urovnanie spotrebiteľských sporov.“
5. V súlade s tým stanovuje článok 34 smernice 2002/22, ktorý má nadpis „Mimosúdne riešenie sporov“, toto:
„1. Členské štáty zabezpečia, aby boli k dispozícii transparentné, jednoduché a nenákladné postupy mimosúdneho riešenia sporov, na ktorých by sa mohli zúčastňovať spotrebitelia, a ktoré by sa zaoberali problémami obsiahnutými v tejto smernici. Členské štáty prijmú opatrenia, aby zabezpečili, že takými postupmi sa môžu spravodlivo a bez zdržania urovnávať spory a prípadne sa môže zaviesť systém úhrad a/alebo odškodnenia. Členské štáty môžu rozšíriť tieto povinnosti tak, aby sa vzťahovali aj na spory, v ktorých sú zapojení aj iní koncoví užívatelia.
2. Členské štáty zabezpečia, aby ich právne predpisy nebránili zriadeniu reklamačných úradov a poskytovaniu služieb on-line na primeranej územnej úrovni na uľahčenie prístupu spotrebiteľov a koncových užívateľov k riešeniu sporov.
…
4. Tento článok sa nedotýka vnútroštátnych súdnych konaní.“
B – Vnútroštátne právo
6. Podľa zákona č. 249 z 31. júla 1997 je Autorità per le garanzie nelle comunicazioni (Telekomunikačný úrad, ďalej len „AGC“) príslušný pre riešenie sporov medzi koncovými užívateľmi a poskytovateľmi služieb v oblasti telekomunikácií, ktoré sa týkajú nedodržania ustanovení o univerzálnej službe a o právach koncových užívateľov.
7. AGC stanovil rozhodnutím č. 173/07/CONS(3) procesné pravidlá týkajúce sa riešenia sporov medzi poskytovateľmi telekomunikačných služieb a koncovými užívateľmi.
8. V článkoch 3 a 13 prílohy A tohto rozhodnutia sa uvádza:
Článok 3
„Návrhy na súd, ktorých predmetom sú spory podľa článku 2 ods. 1, sú neprípustné, pokiaľ sa nepodal povinný pokus o zmier na územne príslušný [Regionálny výbor pre komunikácie], ktorý je splnomocnený vykonávať zmierovaciu funkciu, alebo pred orgánmi pre mimosúdne riešenie sporov podľa článku 13.
Pokiaľ územne príslušný [Regionálny výbor pre komunikácie] nemá splnomocnenie podľa odseku 1, povinný pokus o zmier sa podáva na orgány podľa článku 13.
Lehota na ukončenie zmierovacieho konania je 30 dní, ktoré plynú od podania návrhu; po uplynutí tejto lehoty môžu účastníci podať návrh na súd, aj keď konanie nebolo ukončené.“
Článok 13
„1. Namiesto zmierovacieho konania na [Regionálnom výbore pre komunikácie] majú dotknuté osoby možnosť podať povinný pokus o zmier aj elektronicky na orgány pre mimosúdne riešenie spotrebiteľských sporov podľa článku 1 písm. o) tohto rozhodnutia.
2. Na ten istý účel má užívateľ možnosť obrátiť sa na orgány ustanovené na základe dohôd medzi operátormi a reprezentatívnymi národnými združeniami spotrebiteľov, pokiaľ tieto orgány vykonávajú svoju činnosť bezodplatne a dodržiavajú zásady transparentnosti, spravodlivosti a účinnosti v zmysle odporúčania 2001/310/ES.“
9. Článok 5 rozhodnutia uvádza pod nadpisom „Prechodné a záverečné ustanovenia“:
„1. Až do úplného vykonania ustanovení článku 141 ods. 2 legislatívneho dekrétu č. 206 zo 6. septembra 2005 sa účastníci môžu na účel podania pokusu o zmier obrátiť okrem zmierovacích komôr zriadených pri obchodných, priemyselných, poľnohospodárskych a remeselných komorách aj na orgány zapísané do registra podľa článku 38 legislatívneho dekrétu č. 5 zo 17. januára 2003.
2. Na spory, hoci aj v zmierovacom štádiu, vzniknuté do nadobudnutia účinnosti tohto rozhodnutia, sa vzťahuje doterajšia právna úprava uvedená v článku 4 ods. 1. …“
III – Skutkový stav, prejudiciálna otázka a konanie
10. Žalobkyne v konaniach vo veciach samých sú užívateľkami telekomunikačných služieb. Svojimi žalobami sa domáhajú od spoločnosti Telecom Italia SpA(4), respektíve od spoločnosti Wind SpA(5) náhrady škody, ktorá im údajne vznikla porušením zmlúv o poskytovaní telefónnych služieb týmito podnikmi. Žalobkyňa vo veci C‑319/08 žiada okrem toho rozhodnúť, že nie je povinná uhradiť určité čiastky, ktoré od nej požaduje spoločnosť Telecom Italia SpA.
11. Všetky žalované telefónne spoločnosti sa odvolávajú na to, že žaloby sú neprípustné, pretože žalobkyne predtým nepodali návrh na pokus o zmier stanovený podľa článkov 3 a 13 prílohy A rozhodnutia č. 173/07/CONS.
12. Vnútroštátny súd sa odvoláva na to, že vnútroštátnym právom upravený regionálny výbor pre komunikácie nebol v regióne Kampánia ešte ustanovený. Z toho dôvodu sa povinné konanie na riešenie sporov malo uskutočniť na orgánoch uvedených v článku 13 prílohy A rozhodnutia č. 173/07/CONS. Súd však vopred nepreskúmal, či tieto alternatívne zmierovacie orgány spĺňajú podmienky stanovené v článku 13 prílohy A rozhodnutia č. 173/07/CONS, ktoré zodpovedajú kritériám uvedeným v odporúčaní 2001/310/ES, najmä pokiaľ ide o trovy konania.
13. Ale aj v prípade, že by v regióne Kampánia bol regionálny výbor pre komunikácie ustanovený, vidí vnútroštátny súd v povinnej povahe riešenia sporu zmierom neprípustnú prekážku pre prístup k súdu.
14. Vnútroštátny súd má pochybnosti o zlučiteľnosti talianskych právnych predpisov s právom Spoločenstva. Z toho dôvodu prerušil všetky štyri konania a uzneseniami zo 4. apríla 2008 predložil Súdnemu dvoru zakaždým návrh na začatie prejudiciálneho konania o tejto otázke:
Majú vyššie uvedené právne predpisy Spoločenstva (článok 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, smernica 2002/22/ES, smernica 1999/44/ES, odporúčanie Komisie 2001/310/ES a odporúčanie Komisie 1998/257/ES) priamo záväzný účinok a musia sa vykladať v tom zmysle, že spory „v oblasti elektronických komunikácií medzi koncovými užívateľmi a operátormi týkajúce sa nedodržania ustanovení o univerzálnej službe a práv koncových užívateľov stanovených legislatívnymi právnymi predpismi, rozhodnutiami dozorného orgánu, zmluvnými podmienkami a chartami služieb“ (spory upravené článkom 2 prílohy A rozhodnutia úradu č. 173/07/CONS) nemusia podliehať povinnému pokusu o zmier upravenému pod hrozbou neprípustnosti žaloby na súde a majú prednosť pred ustanovením vyplývajúcim z článku 3 ods. 1 vyššie uvedeného rozhodnutia Telekomunikačného úradu?
15. Predseda Súdneho dvora spojil uznesením zo 16. septembra 2008 uvedené štyri veci C‑317/08, C‑318/08, C‑319/08 a C‑320/08 do spoločnej písomnej a ústnej časti konania, ako aj na spoločné rozhodnutie.
16. Písomne a ústne sa na Súdnom dvore vyjadrili žalovaná v konaní vo veci C‑318/08, Wind SpA, nemecká vláda, ako aj Komisia. Navyše sa poľská vláda vyjadrila písomne a talianska vláda sa vyjadrila ústne.
IV – Právne posúdenie
A – Prípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania
17. Talianska vláda na ústnom pojednávaní zastávala názor, že návrh na začatie prejudiciálneho konania sa má zamietnuť ako neprípustný. V tomto konaní ide o otázku, či je povinné mimosúdne riešenie sporov neprípustnou prekážkou pri presadzovaní práv vyplývajúcich z predpisov Spoločenstva. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania ale nevyplýva, o ktorých právach sa v konaniach vo veciach samých vedie spor. Predložené otázky sú teda hypotetické.
18. S Talianskom treba súhlasiť v tom, že zavedenie povinného konania na mimosúdne riešenie sporov sa má skúmať z hľadiska práva Spoločenstva len vtedy, keď predmet sporu v konaní vo veci samej spadá do rozsahu pôsobnosti práva Spoločenstva.(6)
19. V danej veci vnútroštátny súd neuviedol žiadne podrobné údaje k predmetu veci, o ktorej rozhoduje. Z návrhov na začatie prejudiciálneho konania sa dá len zistiť, že v konaní vo veci samej žalujú koncoví užívatelia svoje telefónne spoločnosti na náhradu škody, ktorá im vznikla porušením zmluvy o poskytovaní telefónnych služieb s týmito podnikmi. Vnútroštátny súd neupresnil, o aké práva a povinnosti účastníci konania v jednotlivých prípadoch spor vedú.
20. Napriek tomu nemožno prísť k záveru, že sú predložené otázky neprípustné.
21. V tejto súvislosti treba na úvod pripomenúť, že prináleží zásadne vnútroštátnemu súdu, ktorý prejednáva spor, posúdiť so zreteľom na osobitosti prípadu nevyhnutnosť podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Vnútroštátny súd je napokon zodpovedný za prijatie súdneho rozhodnutia. Súdny dvor je preto zásadne povinný rozhodnúť o predložených prejudiciálnych otázkach týkajúcich sa výkladu práva Spoločenstva.(7)
22. Súdnemu dvoru prináleží len vo výnimočných prípadoch preverovať okolnosti, za ktorých mu vnútroštátny súd vec predložil.(8) Podľa ustálenej judikatúry je teda zamietnutie návrhu možné len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Spoločenstva nemá žiadnu súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené.(9)
23. Pri danom konaní vo veci samej ide o žaloby koncových spotrebiteľov proti telefónnym spoločnostiam. Smernica 2002/22 upravuje podľa jej článku 1 ods. 2 práva koncových užívateľov a zodpovedajúce povinnosti podnikov poskytujúcich elektronické komunikačné siete a služby. V samotnej prejudiciálnej otázke vnútroštátny súd vysvetľuje, že pri konaní vo veci samej ide o spory v oblasti elektronických komunikácií medzi koncovými užívateľmi a operátormi, týkajúce sa nedodržania ustanovení o univerzálnej službe a práv koncových užívateľov. V rámci preskúmania prípustnosti teda nemožno vychádzať z toho, že by sa právo Spoločenstva nepoužilo a že výklad práva Spoločenstva nemá žiadnu zrejmú súvislosť s predmetom konania vo veci samej.
24. Návrhy na začatie prejudiciálneho konania sú v dôsledku toho prípustné.
B – Meritórne posúdenie prejudiciálnych otázok
25. V tomto prípade ide v podstate o otázku, či právo Spoločenstva bráni takej právnej úprave členského štátu, ktorá stanovuje uskutočnenie mimosúdneho zmierovacieho konania za podmienku prípustnosti súdnej žaloby týkajúcej sa nárokov uplatňovaných v súvislosti so smernicou 2002/22.
26. Prejudiciálna otázka sa vzťahuje na rôzne ustanovenia práva Spoločenstva. Najprv uvádza smernicu Európskeho parlamentu a Rady 1999/44/ES z 25. mája 1999 o určitých aspektoch predaja spotrebného tovaru a záruk na spotrebný tovar(10). Článok 1 ods. 2 písm. b) tejto smernice definuje spotrebný tovar ako akýkoľvek hmotný hnuteľný predmet. Keďže v príslušných konaniach vo veciach samých však nejde o hnuteľné predmety, ale o telefónne služby, nie je tu daný rozsah pôsobnosti smernice 1999/44.
27. Pokiaľ sa vnútroštátny súd odvoláva na odporúčania 98/257/ES(11) a 2001/310/ES(12), je potrebné objasniť, že tieto odporúčania nie sú podľa článku 249 ods. 5 ES právne záväzné. Nemôžu teda samostatne vytvárať pre členské štáty povinnosti. Majú sa však zohľadniť pri výklade iných ustanovení práva Spoločenstva a právnej úpravy členských štátov.
28. V danom prípade sú preto rozhodujúce najmä článok 34 smernice 2002/22 a právo na účinnú právnu ochranu.
1. Článok 34 smernice 2002/22
29. Článok 34 smernice 2002/22 zaväzuje členské štáty zaviesť postupy mimosúdneho riešenia sporov. Tieto majú byť transparentné, jednoduché a nenákladné. Členské štáty majú zabezpečiť, aby takéto postupy umožnili spravodlivo a bez zdržania urovnávať spory.
30. Článok 34 tým stanovuje kritériá kvality, ktoré má mimosúdne riešenie sporov spĺňať. Nevyjadruje sa však výslovne k otázke, či mimosúdne riešenie sporov je povinné a jeho uskutočnenie možno vyhlásiť za podmienku podania žaloby. Samotný článok 34 ods. 4 smernice 2002/22 naopak objasňuje, že tento článok sa nedotýka vnútroštátnych súdnych konaní. Keďže požiadavka pokúsiť sa o riešenie sporu ako podmienka prípustnosti podania žaloby patrí do pôsobnosti vnútroštátnej právnej úpravy súdneho konania v členských štátoch, tak smernica 2002/22 túto otázku konečným spôsobom ani neupravuje.
31. Pokiaľ mimosúdne riešenie sporov spĺňa kritériá uvedené v článku 34 smernice 2002/22, totiž že je transparentné, jednoduché a nenákladné, smernica samotná nebráni tomu, aby bolo riešenie sporov povinné.
32. Ďalej je potrebné zaoberať sa v stručnosti dvomi podmienkami stanovenými smernicou pre postupy riešenia sporov, totiž transparentnosťou a nenákladnosťou.
33. V článku 13 ods. 2 prílohy A rozhodnutia č. 173/07/CONS sa uvádza, že riešenie sporu zmierom orgánmi, ktoré sú príslušné na riešenie spotrebiteľských sporov, je spravidla bezplatné. Žalovaná v konaní vo veci samej C‑318/08 poukázala na to, že aj konania na regionálnom výbore pre komunikácie sú bezplatné a že ostatné príslušné orgány požadujú veľmi nízke poplatky.
34. Navyše musí byť konanie transparentné. To okrem iného znamená, že pre dotknuté osoby musí byť zjavné, ktoré orgány sú príslušné pre riešenie sporu zmierom. Podľa talianskych právnych predpisov je to v prvom rade miestne príslušný regionálny výbor pre komunikácie. V regiónoch, v ktorých takýto výbor ešte nebol zriadený, sú príslušné alternatívne orgány pre riešenie sporov. Zdá sa, že z právnych predpisov sa dá pri vynaložení primeraného úsilia zistiť, ktoré orgány sú alternatívne príslušné.
35. Zdá sa teda, že talianske právne predpisy zodpovedajú hmotnoprávnym požiadavkám smernice 2002/22. Definitívne to preskúmať je úlohou vnútroštátneho súdu.
36. Na zhrnutie je potrebné konštatovať, že zo smernice 2002/22 nemožno vyvodiť, či je povinné mimosúdne riešenie sporov prípustné. Túto otázku je preto potrebné posúdiť len na základe zásady účinnej súdnej ochrany.
2. Zásada účinnej súdnej ochrany
37. Podľa ustálenej judikatúry zásada účinnej súdnej ochrany predstavuje všeobecnú zásadu práva Spoločenstva, ktorá vyplýva z ústavných tradícií spoločných členským štátom a ktorá je zakotvená v článkoch 6 a 13 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(13). Táto zásada bola takisto potvrdená v článku 47 Charty základných práv Európskej únie vyhlásenej 7. decembra 2000 v Nice(14).
38. Na úvod je potrebné zdôrazniť, že vnútroštátnu právnu úpravu treba posudzovať na základe všeobecných zásad práva Spoločenstva len vtedy, keď patrí do rozsahu pôsobnosti práva Spoločenstva.(15)
39. Smernica 2002/22 zakladá materiálne práva koncových spotrebiteľov telefónnych služieb. Keďže povinné riešenie sporu zmierom sa týka súdneho vymáhania materiálnych práv zakotvených v tejto smernici, tento prípad patrí do rozsahu pôsobnosti práva Spoločenstva.
40. V zásade je vecou vnútroštátneho práva jednotlivých členských štátov, aby upravilo postupy vymáhania práva Spoločenstva a procesné pravidlá pre podávanie žalôb. Členské štáty však nemajú úplnú voľnosť pri prijímaní procesnoprávnych ustanovení týkajúcich sa použitia práva Spoločenstva.
41. Súdny dvor poukazuje vo svojej ustálenej judikatúra na to, že postupy, ktoré majú slúžiť na zabezpečenie práv, ktoré vyplývajú jednotlivcom z práva Spoločenstva, nesmú byť menej výhodné ako postupy týkajúce sa podobných práv vnútroštátnej povahy (zásada ekvivalencie). Okrem toho nesmú spôsobovať, aby bol výkon práv vyplývajúcich z právneho poriadku Spoločenstva prakticky nemožný alebo príliš ťažký (zásada efektivity).(16)
42. V súvislosti so súdnym vymáhaním práva Spoločenstva je zásada efektivity výrazom všeobecnej zásady účinnej súdnej ochrany. Budem teda danú vec posudzovať najskôr bezprostredne z hľadiska zásady účinnej súdnej ochrany. Potom sa budem zaoberať otázkou ekvivalencie.
43. Podľa talianskych právnych predpisov je predchádzajúce uskutočnenie pokusu o mimosúdne riešenie sporu podmienkou pre podanie súdnej žaloby. Ak sa pokus o mimosúdne riešenie sporu vopred neuskutoční, je podanie súdnej žaloby neprípustné. Týmto je vytvorená dodatočná prekážka pre prístup k súdu. Rovnako ako koniec koncov každá zákonom stanovená podmienka prípustnosti je prinútenie uskutočniť pokus o zmier teda obmedzením prístupu k súdu. Ide tu teda o zásah do zásady účinnej súdnej ochrany.
44. Právo na účinnú súdnu ochranu nie je zaručené neobmedzene. Naopak, prístup k súdnej ochrane môže podliehať obmedzeniam. Nakoniec si každé súdne konanie vyžaduje zákonné pravidlá a predpisy týkajúce sa podmienky prípustnosti. Členské štáty majú v tomto smere obzvlášť široký priestor na jeho úpravu. Tak ako to Súdny dvor v súvislosti s dodržovaním procesných práv konštatoval, tieto obmedzenia však musia skutočne zodpovedať cieľom všeobecného záujmu a nesmú byť vzhľadom na sledovaný cieľ neprimeraným zásahom, ktorý sa týka samotnej podstaty daného práva.(17)
45. Talianska vláda na ústnom pojednávaní poukázala na to, že predmetný povinný pokus o riešenie sporov zmierom má viesť k rýchlejšiemu a menej nákladnému riešeniu sporov. Rýchlejšie a menej nákladné urovnanie sporov je v prvom rade v záujme účastníkov konania. Vedie súčasne k celkovému odbremeneniu súdov a slúži tým aj účinnosti výkonu spravodlivosti.(18) Mimosúdne dosiahnutá dohoda účastníkmi konania môže nakoniec byť často vhodnejšia na trvalé zabezpečenie vyriešenie sporu, než súdne rozhodnutie v sporovom konaní.(19) Talianska právna úprava teda sleduje legitímne ciele všeobecného záujmu.
46. Zavedenie povinného pokusu o mimosúdne riešenie sporov je vhodným prostriedkom na dosiahnutie týchto cieľov.
47. Zavedenie povinného konania na riešenie sporov je však potrebné len vtedy, ak by len fakultatívne urovnanie sporu nebolo rovnako vhodným, ale miernejším prostriedkom na dosiahnutie vyššie uvedených cieľov. S talianskou vládou však treba súhlasiť, že len fakultatívny postup mimosúdneho riešenia sporov nie je rovnako účinný ako povinný postup, ktorý musí predchádzať každému podaniu žaloby. Aj nemecká vláda správne poukazuje na to, že aj vtedy, keď jeden alebo dokonca obaja účastníci konania odmietajú zmierovacie konanie, existuje podľa skúseností predsa len šanca, že sa v priebehu zmierovacieho konania objaví riešenie, ktoré účastníci konania na začiatku nevideli.
48. Medzi sledovaným cieľom rýchleho, nenákladného a spravodlivého riešenia právneho sporu a možnými nevýhodami donútenia k uskutočneniu povinného postupu na riešenie sporu zmierom nie je nakoniec ani veľký rozpor. Zásah do práva na súdnu ochranu spočívajúci v donútení k pokusu o mimosúdne urovnanie sporu sa musí považovať za nevýznamný, takže výhody spojené s týmto postupom sú podstatne prevažujúce.
49. Predchádzajúci postup riešenia sporov jednak podanie súdnej žaloby odďaľuje len v nepodstatnej miere. Článok 3 prílohy A rozhodnutia č. 173/07/CONS stanovuje totiž, že mimosúdne konanie musí byť ukončené v priebehu tridsiatich dní od podania návrhu na riešenie zmierom. A keď k tomu nedôjde, môžu účastníci konania podať po skončení tejto lehoty žalobu.
50. Ako to už bolo vyššie uvedené,(20) uskutočnenie mimosúdneho riešenia sporov je navyše nenákladné.
51. Aj premlčacia doba prestáva počas pokusu o zmier plynúť. Jeho uskutočnenie teda neohrozuje ani vymáhateľnosť daného práva.
52. Vnútroštátny súd však vo svojom uznesení o podaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania kritizuje jeden z formálnych aspektov konania na mimosúdne riešenie sporov, ktorý by mohol viesť k tomu, že by sa celé toto konanie mohlo považovať za neprimeraný zásah. Vnútroštátny súd uvádza, že pokus o zmier sa musí podať na formulároch, ktoré sú k dispozícii na internetovej stránke úradu. V tom by mohla byť prekážka pre tých žalobcov, ktorí nemajú prístup k počítaču. Ak by pokus o riešenie sporu zmierom bolo skutočne možné podať len prostredníctvom určitých formulárov a tieto by boli prístupné len na internete, tak treba s vnútroštátnym súdom súhlasiť, že je tým podstatne sťažený prístup k riešeniu sporu zmierom – a tým nakoniec aj možnosť podania súdnej žaloby – pre osoby, ktoré nemajú prístup k internetu. V tom by podľa môjho názoru spočíval neprimeraný zásah do práva na súdnu ochranu.
53. Článok 13 ods. 1 prílohy A rozhodnutia č. 173/07/CONS však len stanovuje, že žiadosť je možné podať aj elektronicky. Z právnych predpisov, ktoré boli predložené Súdnemu dvoru, nevyplýva, že požadované formuláre sú k dispozícii len na internete. Je úlohou vnútroštátneho súdu, aby s konečnou platnosťou preskúmal, či sa formuláre požadované pre mimosúdne riešenie sporov dajú zaobstarať aj inými spôsobmi, ktorých podstúpenie možno od osoby domáhajúcej sa svojich práv očakávať.
54. Na záver sa treba ešte zaoberať obidvomi odporúčaniami, na ktoré sa vnútroštátny súd pýta. Na rozdiel od názoru vnútroštátneho súdu a poľskej vlády z nich nevyplýva žiadne odchylné posúdenie. Tak odporúčanie 98/257, ako aj odporúčanie 2001/310 odkazujú síce v dvadsiatomprvom, respektíve štrnástom odôvodnení na to, že tieto mimosúdne postupy nemajú nahradiť súdne konanie, a preto nesmie byť osobám, ktoré využijú mimosúdne postupy, odmietnuté uplatniť si právo obrátiť sa na súdy. Talianske právne predpisy však nie sú s týmito odôvodneniami v rozpore. Mimosúdne riešenie sporov nenahrádza súdne konanie a prístupu k súdu ním nie je zabraňované, ale dochádza len k oneskoreniu maximálne o 30 dní.
55. Tento záver navyše potvrdzuje aj smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/52/ES o určitých aspektoch mediácie v občianskych a obchodných veciach(21). Tá sa síce v tejto veci nepoužije, je v nej však uvedené posúdenie, ktoré sa dá použiť na okolnosti tejto veci. Článok 5 ods. 2 smernice 2008/52 stanovuje, že touto smernicou nie sú dotknuté vnútroštátne právne predpisy o povinnom použití mediácie alebo jej použití v závislosti od stimulov alebo sankcií pred začatím súdneho konania alebo po jeho začatí, za predpokladu, že tieto právne predpisy stranám nebránia pri uplatňovaní svojho práva na prístup k súdnemu systému. Ako to bolo uvedené, aj talianska právna úprava túto podmienku spĺňa; prístup k súdu sa len odďaľuje.
56. Sporné ustanovenia nakoniec neporušujú ani zásadu ekvivalencie. Podľa tejto zásady postupy pre žaloby, ktoré majú slúžiť na zabezpečenie práv vyplývajúcich jednotlivcom z práva Spoločenstva, nesmú byť menej výhodné ako postupy týkajúce sa podobných práv vnútroštátnej povahy.(22) Na otázku Súdneho dvora na ústnom pojednávaní talianska vláda síce uviedla, že povinné riešenie sporov je v Taliansku doteraz upravené len v oblasti telekomunikácií. S jeho zavádzaním sa začalo v uvedenej oblasti a teraz sa povinné riešenie sporu zmierom má rozširovať na iné oblasti, ako napríklad na sektor energetiky. Z toho však podľa môjho názoru nevyplýva porušenie zásady ekvivalencie. Nedochádza k menej výhodnému zaobchádzaniu voči čisto vnútroštátnym skutkovým stavom. Po prvé nie je zrejmé, že pri žalobách v iných oblastiach, ako napríklad v odvetví energetiky, ide o „podobné skutkové stavy“. Po druhé je potrebné vychádzať z toho, že ustanovenia, ktorých sa týka tento spor, sa nevzťahujú len na práva v oblasti univerzálnej služby, ale aj na nároky vyplývajúce z vnútroštátneho práva.
57. Na záver je potrebné konštatovať, že povinný postup mimosúdneho riešenia sporov predchádzajúci súdnemu konaniu nie je v zásade neprimeraným zásahom do práva na účinnú právnu ochranu. Ustanovenia, ktorých sa týka tento spor, sú malým zásahom do práva na súdnu ochranu, ktorý je vyvážený možnosťou dospieť nenákladným a rýchlym spôsobom k ukončeniu sporu.
V – Návrh
58. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem Súdnemu dvoru, aby na uvedené štyri návrhy na začatie prejudiciálneho konania, ktoré podal Giudice di pace di Ischia, odpovedal takto:
Článok 34 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/22/ES zo 7. marca 2002 o univerzálnej službe a právach užívateľov týkajúcich sa elektronických komunikačných sietí a služieb (smernica univerzálnej služby) vyžaduje, aby boli postupy mimosúdneho riešenia sporov transparentné, jednoduché a nenákladné. Zásada účinnej súdnej ochrany nebráni tomu, aby tieto postupy mimosúdneho riešenia sporov boli povinné, ak sledujú legitímne ciele všeobecného záujmu a nie sú vzhľadom na sledovaný cieľ neprimeraným zásahom.