ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (štvrtá komora)
z 18. marca 2010 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Zásada účinnej súdnej ochrany – Elektronické komunikačné siete a služby – Smernica 2002/22/ES – Univerzálna služba – Spory medzi koncovými užívateľmi a poskytovateľmi – Povinný pokus o mimosúdny zmier“
V spojených veciach C‑317/08, C‑318/08, C‑319/08 a C‑320/08,
ktorých predmetom sú návrhy na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 234 ES, podané rozhodnutiami Giudice di pace di Ischia (Taliansko) zo 4. apríla 2008 a doručené Súdnemu dvoru 15. júla 2008, ktoré súvisia s konaniami:
Rosalba Alassini
proti
Telecom Italia SpA (C‑317/08)
a
Filomena Califano
proti
Wind SpA (C‑318/08)
a
Lucia Anna Giorgia Iacono
proti
Telecom Italia SpA (C‑319/08)
a
Multiservice Srl
proti
Telecom Italia SpA (C‑320/08),
SÚDNY DVOR (štvrtá komora),
v zložení: predseda tretej komory K. Lenaerts, vykonávajúci funkciu predsedu štvrtej komory, sudcovia R. Silva de Lapuerta (spravodajkyňa), G. Arestis, J. Malenovský a T. von Danwitz,
generálna advokátka: J. Kokott,
tajomník: R. Şereş, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 10. septembra 2009,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– Wind SpA, v zastúpení: D. Cutolo, avvocato,
– talianska vláda, v zastúpení: P. Gentili, avvocato dello Stato,
– nemecká vláda, v zastúpení: M. Lumma a J. Kemper, splnomocnení zástupcovia,
– poľská vláda, v zastúpení: M. Dowgielewicz, splnomocnený zástupca,
– Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: N. Bambara, A. Nijenhuis, I. V. Rogalski a S. La Pergola, splnomocnení zástupcovia,
po vypočutí návrhov generálnej advokátky na pojednávaní 19. novembra 2009,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrhy na začatie prejudiciálneho konania sa týkajú výkladu zásady účinnej súdnej ochrany vo vzťahu k vnútroštátnej právne úprave, ktorá stanovuje povinný pokus o mimosúdny zmier ako podmienku prípustnosti súdnej žaloby v určitých sporoch medzi poskytovateľmi a koncovými užívateľmi, ktoré sa týkajú smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/22/ES zo 7. marca 2002 o univerzálnej službe a právach užívateľov týkajúcich sa elektronických komunikačných sietí a služieb (smernica univerzálnej služby) (Ú. v. ES L 108, s. 51; Mim. vyd. 13/029, s. 367).
2 Tieto návrhy boli podané v rámci štyroch sporov, ktorých účastníkmi sú jednak R. Alassini, L. A. Iacono a Multiservice Srl proti Telecom Italia SpA a jednak F. Califano proti Wind SpA, týkajúcich sa údajných neplnení zmlúv, ktoré zaväzujú účastníkov konania vo veci samej a ktorých predmetom je poskytnutie telefonických služieb žalobkyniam vo veci samej zo strany jedného alebo druhého žalovaného vo veci samej, poskytovateľa uvedených služieb.
Právny rámec
Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd
3 Pod nadpisom „Právo na spravodlivé súdne konanie“ článok 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného 4. novembra 1950 v Ríme (ďalej len „EDĽP“) stanovuje:
„Každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený…“
Právo Únie
4 Článok 47 Charty základných práv Európskej únie vyhlásenej 7. decembra 2000 v Nice (Ú. v. ES C 364, s. 1), ako bola upravená 12. decembra 2007 v Štrasburgu (Ú. v. EÚ C 303, s. 1), s nadpisom „Právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces“ stanovuje:
„Každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom.
Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Každý musí mať možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať.
Právna pomoc sa poskytuje osobám, ktoré nemajú dostatočné prostriedky[,] v prípade, ak je táto pomoc potrebná na zabezpečenie efektívneho prístupu k spravodlivosti.“
5 Podľa odôvodnenia č. 47 smernice univerzálnej služby:
„V súvislosti s konkurenčným prostredím by stanoviská dotknutých strán, vrátane užívateľov a spotrebiteľov, mali byť zohľadňované národnými regulačnými orgánmi pri riešení problémov týkajúcich sa práv koncových užívateľov. Mali by byť k dispozícii účinné postupy riešenia sporov medzi spotrebiteľmi na jednej strane a podnikmi poskytujúcimi verejne dostupné komunikačné služby na strane druhej. Členské štáty by mali plne zohľadniť odporúčanie Komisie 98/257/ES z 30. marca 1998 o princípoch, ktoré sa vzťahujú na orgány zodpovedné za mimosúdne urovnanie spotrebiteľských sporov [Ú. v. ES L 115, s. 31]…“
6 Článok 1 smernice univerzálnej služby znie:
„1. V rámci smernice 2002/21/ES (Rámcová smernica) sa táto smernica vzťahuje na poskytovanie elektronických komunikačných sietí a služieb koncovým užívateľom. Cieľom je zaručiť prístupnosť kvalitných verejných služieb v celom spoločenstve prostredníctvom účinnej hospodárskej súťaže a výberu a zaoberať sa okolnosťami, za ktorých nie sú potreby koncových užívateľov na trhu dostatočne uspokojované.
2. Táto smernica zakladá práva koncových užívateľov a zodpovedajúce povinnosti podnikov poskytujúcich verejne prístupné elektronické komunikačné siete a služby. So zreteľom na zabezpečenie poskytovania univerzálnej služby v prostredí otvorených a súťažne orientovaných trhov vymedzuje táto smernica minimálny súbor služieb špecifikovanej kvality, ku ktorým majú všetci koncoví užívatelia prístup za prijateľné ceny, na základe špecifických vnútroštátnych podmienok, bez deformácie hospodárskej súťaže. Táto smernica stanovuje aj povinnosti z hľadiska poskytovania určitých povinných služieb ako poskytovanie prenájmu okruhov koncovým užívateľom.“
7 Článok 34 smernice univerzálnej služby s nadpisom „Mimosúdne riešenie sporov“ stanovuje:
„1. Členské štáty zabezpečia, aby boli k dispozícii transparentné, jednoduché a nenákladné postupy mimosúdneho riešenia sporov, na ktorých by sa mohli zúčastňovať spotrebitelia, a ktoré by sa zaoberali problémami obsiahnutými v tejto smernici. Členské štáty prijmú opatrenia, aby zabezpečili, že takými postupmi sa môžu spravodlivo a bez zdržania urovnávať spory a prípadne sa môže zaviesť systém úhrad a/alebo odškodnenia. Členské štáty môžu rozšíriť tieto povinnosti tak, aby sa vzťahovali aj na spory, v ktorých sú zapojení aj iní koncoví užívatelia.
2. Členské štáty zabezpečia, aby ich právne predpisy nebránili zriadeniu reklamačných úradov a poskytovaniu služieb on-line na primeranej územnej úrovni na uľahčenie prístupu spotrebiteľov a koncových užívateľov k riešeniu sporov.
3. Ak sú do takých sporov zapojené strany z rôznych členských štátov, členské štáty koordinujú svoje úsilie z hľadiska dosiahnutia urovnania sporu.
4. Tento článok sa nedotýka vnútroštátnych súdnych konaní.“
8 Článok 1 ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 1999/44/ES z 25. mája 1999 o určitých aspektoch predaja spotrebného tovaru a záruk na spotrebný tovar (Ú. v. ES L 171, s. 12; Mim. vyd. 15/004, s. 223) s nadpisom „Pôsobnosť a definície“ stanovuje:
„1. Cieľom tejto smernice je aproximácia zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov o určitých aspektoch predaja spotrebného tovaru a záruk na spotrebný tovar s cieľom zabezpečiť jednotnú minimálnu úroveň ochrany spotrebiteľa v rámci vnútorného trhu.
2. Na účely tejto smernice:
…
b) spotrebný tovar: znamená akýkoľvek hmotný hnuteľný predmet s výnimkou:
– tovaru predaného formou exekúcie alebo iným spôsobom na základe zákonnej moci,
– vody a plynu, keď sa nepredávajú v obmedzenom objeme alebo určitom množstve,
– elektrickej energie;
…“
Odporúčania 98/257 a 2001/310/ES
9 Podľa piateho, šiesteho a deviateho odôvodnenia odporúčania 98/257:
„Keďže skúsenosť, ktorú získali viaceré členské štáty, preukazuje, že alternatívne mechanizmy mimosúdneho riešenia spotrebiteľských sporov môžu za predpokladu, že sú dodržané určité základné zásady, priniesť dobré výsledky pre spotrebiteľov i podniky tým, že znížia náklady urovnania spotrebiteľských sporov a skrátia dĺžku konania,
keďže prijatie takých zásad na európskej úrovni by uľahčilo zavedenie mimosúdnych konaní na riešenie spotrebiteľských sporov; keďže v prípade cezhraničných konfliktov by to posilnilo vzájomnú dôveru medzi mimosúdnymi orgánmi existujúcimi v rôznych členských štátoch i dôveru spotrebiteľov v existujúce vnútroštátne konania; keďže tieto kritériá umožnia poskytovateľom služieb mimosúdneho urovnania sporov, ktorí sú usadení v jednom členskom štáte, ľahšie ponúkať svoje služby v inom členskom štáte;
…
keďže toto odporúčanie sa musí obmedziť na konania, ktoré bez ohľadu na svoj názov vedú k urovnaniu sporu prostredníctvom aktívneho zasahovania tretej osoby, ktorá navrhuje alebo ukladá riešenie; keďže sa preto nevzťahuje na konania, ktoré sa obmedzujú iba na pokus zblížiť strany sporu natoľko, aby našli riešenie spoločnou dohodou.“ [neoficiálny preklad]
10 Pod nadpisom „Zásada slobody“ [neoficiálny preklad] sa v bode VI odporúčania 98/257 uvádza:
„Rozhodnutie orgánu môže byť voči stranám sporu záväzné len vtedy, ak o tom boli vopred informované a výslovne s tým súhlasili.
Pristúpenie spotrebiteľa k mimosúdnemu konaniu nemôže vyplývať zo záväzku, ktorý predchádza vzniku sporu, pokiaľ takýto záväzok spôsobuje, že spotrebiteľ je zbavený svojho práva podať návrh na súdne riešenie sporu pred príslušným súdom.“ [neoficiálny preklad]
11 Pod nadpisom „Pôsobnosť“ sa v bode I odporúčania 2001/310/ES Komisie zo 4. apríla 2001 o zásadách pre mimosúdne orgány zúčastnené na zmierlivom riešení spotrebiteľských sporov [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 109, s. 56) stanovuje:
„1. Toto odporúčanie sa uplatňuje na nezávislé orgány zodpovedné za mimosúdne riešenie spotrebiteľských sporov, ktoré sa bez ohľadu na svoj názov pokúšajú vyriešiť spor tým, že zblížia strany sporu natoľko, aby našli riešenie spoločnou dohodou.
2. Neuplatňuje sa na vybavovanie reklamácií spotrebiteľov, ktoré uskutočňuje podnikateľ v priamom styku so spotrebiteľom, alebo na mechanizmy, ktoré majú zabezpečiť túto službu za podnikateľa alebo v jeho mene.“ [neoficiálny preklad]
Vnútroštátne právo
12 Talianska republika prebrala smernicu univerzálnej služby legislatívnym dekrétom č. 259 z 1. augusta 2003 o Zákonníku elektronickej komunikácie (GURI č. 214 z 15. septembra 2003, s. 3).
13 Podľa článku 84 tohto Zákonníka:
„1. Úrad v zmysle článku 1 ods. 11, 12 a 13 zákona č. 249 z 31. júla 1997 [o zriadení Telekomunikačného úradu a zavedení pravidiel týkajúcich sa telekomunikačných a rádiotelevíznych systémov (riadna príloha GURI č. 177 z 31. júla 1997)] upraví transparentné, jednoduché a nenákladné postupy na preskúmanie sporov, ktorých účastníkmi sú spotrebitelia a koncoví užívatelia a ktoré sa týkajú ustanovení tejto kapitoly, aby sa umožnilo spravodlivé a rýchle urovnanie sporov, pričom prípadne zavedie systém úhrad alebo odškodnenia.
2. Úrad po dohode so stálou radou, ktorá sa stará o vzťahy medzi štátom, regiónmi a autonómnymi provinciami Trento a Bolzano, a na základe článku 1 ods. 13 zákona č. 249 z 31. júla 1997 podporuje dostatočným personálnym obsadením a vybavením, ktoré možno nadobudnúť bežnými rozpočtovými úvermi bez následnej zmeny výdavkov, zriaďovanie reklamačných úradov a poskytovanie služieb on-line na primeranej územnej úrovni na uľahčenie prístupu spotrebiteľov a koncových užívateľov k riešeniu sporov.
3. Ak sú do sporov zapojení príslušníci iných členských štátov, úrad koordinuje svoje úsilie s inými dotknutými regulačnými orgánmi, aby dosiahol urovnanie sporu.
4. Týmto článkom nie sú dotknuté platné predpisy v oblasti súdneho urovnania sporov a do prebratia ustanovení uvedených v odsekoch 1 a 2 ani predpisy v oblasti mimosúdneho urovnania sporov platné ku dňu uverejnenia Zákonníka v Gazzetta ufficiale della Repubblica italiana [Úradný vestník Talianskej republiky].“
14 Podľa zákona č. 249 z 31. júla 1997 patria spory v oblasti elektronických komunikácií medzi koncovými užívateľmi a operátormi týkajúce sa nedodržania ustanovení o univerzálnej službe a práv koncových užívateľov do právomoci Telekomunikačného úradu.
15 Výnosom 173/07/CONS (GURI č. 120 z 25. mája 2007, s. 19) Telekomunikačný úrad prijal rozhodnutie týkajúce sa riešenia sporov medzi telekomunikačnými operátormi a koncovými užívateľmi (ďalej len „rozhodnutie o riešení sporov“).
16 Článok 3 rozhodnutia o riešení sporov stanovuje:
„1. Návrhy na súd, ktorých predmetom sú spory podľa článku 2 ods. 1, sú neprípustné, pokiaľ sa nepodal povinný pokus o zmier na územne príslušný Co.re.com [Regionálny výbor pre komunikácie], ktorý je splnomocnený vykonávať zmierovaciu funkciu, alebo pred orgánmi pre mimosúdne riešenie sporov podľa článku 13.
2. Pokiaľ územne príslušný Co.re.com nemá splnomocnenie podľa odseku 1, povinný pokus o zmier sa podáva na orgány podľa článku 13.
3. Lehota na ukončenie zmierovacieho konania je 30 dní, ktoré plynú od podania návrhu; po uplynutí tejto lehoty môžu účastníci podať návrh na súd, aj keď konanie nebolo ukončené.“
17 Článok 13 rozhodnutia o riešení sporov znie:
„1. Namiesto zmierovacieho konania na Co.re.com majú dotknuté osoby možnosť podať povinný pokus o zmier aj elektronicky na orgány pre mimosúdne riešenie spotrebiteľských sporov podľa článku 1 písm. o) tohto rozhodnutia.
2. Na ten istý účel má užívateľ možnosť obrátiť sa na orgány ustanovené na základe dohôd medzi operátormi a reprezentatívnymi národnými združeniami spotrebiteľov, pokiaľ tieto orgány vykonávajú svoju činnosť bezodplatne a dodržiavajú zásady transparentnosti, spravodlivosti a účinnosti v zmysle odporúčania 2001/310/ES.
3. Aktualizovaný zoznam orgánov uvedených v predchádzajúcich odsekoch je dostupný na internetovej stránke úradu.
4. Orgány zriadené podľa odseku 2 sa zapíšu na zoznam uvedený v predchádzajúcom odseku po predložení osobitnej žiadosti podpísanej účastníkmi, ku ktorej je priložená dohoda uzavretá medzi operátorom a prinajmenšom dvomi tretinami reprezentatívnych národných združení spotrebiteľov a jeden rovnopis rokovacieho poriadku, po overení dodržania zásad uvedených v odseku 2.
5. Žiadosť treba obnoviť každé dva roky podľa rovnakého postupu. V prípade nepodania žiadosti o obnovenie úrad aj bez návrhu vymaže orgán zo zoznamu uvedeného v odseku 3 vyššie.
6. Na návrh akejkoľvek dotknutej osoby môže úrad rozhodnúť o výmaze orgánu zo zoznamu, pokiaľ konštatuje, že nedodržiava zásady uvedené v odseku 2.“
Spory vo veci samej a prejudiciálna otázka
18 Z návrhov na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že vo všetkých konaniach, ktoré sa začali na návrh žalobkýň vo veci samej, sa žalovaní vo veci samej na základe článkov 3 a 13 rozhodnutia o riešení sporov dovolávali nemožnosti podať také žaloby z dôvodu, že žalobkyne vo veci samej neuskutočnili najprv povinný pokus o zmier pred Co.re.com, ako ho upravujú tieto ustanovenia.
19 Podľa vnútroštátneho súdu však Co.re.com stanovený vnútroštátnou právnou úpravu ešte nebol v regióne Kampánia zriadený, z čoho vyplýva povinnosť uskutočniť povinný pokus o zmier pred inými orgánmi, a to orgánmi uvedenými v článku 13 rozhodnutia o riešení sporov. Nevykonalo sa však nijaké overenie súladu týchto orgánov so zásadami, ktoré sa nachádzajú v odporúčaní 2001/310, najmä pokiaľ ide o bezodplatnosť alebo primeraný charakter výdavkov, ktoré so sebou prináša pokus o zmier pred nimi, ako aj o transparentnosť a jednoduchosť zmierovacích konaní.
20 V každom prípade, aj keby bol Co.re.com v regióne Kampánia zriadený, vnútroštátny súd sa domnieva, že povinný charakter zmierovacieho konania, ako ho upravujú predpisy, o ktoré ide vo veci samej, môže byť prekážkou výkonu práv koncových užívateľov najmä z dôvodu, že uvedené zmierovacie konania musia nevyhnutne prebehnúť v elektronickej forme. Okrem toho uvedený súd tvrdí, že pokus o zmier sa už uskutočnil na prvom pojednávaní v riadnom súdnom konaní.
21 V tomto kontexte Giudice di pace di Ischia rozhodol v každej prebiehajúcej veci prerušiť konanie a položil Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Majú vyššie uvedené právne predpisy Spoločenstva (článok 6 [EDĽP], smernica [univerzálnej služby], smernica [1999/44], odporúčanie [2001/310], [odporúčanie] [98]/257) priamo záväzný účinok a musia sa vykladať v tom zmysle, že spory ,v oblasti elektronických komunikácií medzi koncovými užívateľmi a operátormi týkajúce sa nedodržania ustanovení o univerzálnej službe a práv koncových užívateľov stanovených legislatívnymi právnymi predpismi, rozhodnutiami dozorného orgánu, zmluvnými podmienkami a chartami služieb‘ (spory upravené článkom 2 rozhodnutia [pripojeného k… výnosu] úradu č. 173/07/CONS) nemusia podliehať povinnému pokusu o zmier upravenému pod hrozbou neprípustnosti žaloby na súde a majú prednosť pred ustanovením vyplývajúcim z článku 3 ods. 1 vyššie uvedeného rozhodnutia [pripojeného k… výnosu] Telekomunikačného úradu?“
22 Uznesením predsedu Súdneho dvora zo 16. septembra 2008 boli veci C‑317/08 až C‑320/08 spojené na účely písomnej časti konania, ústnej časti konania, ako aj rozsudku.
O prejudiciálnej otázke
O prípustnosti
23 Na pojednávaní sa talianska vláda vyslovila, že prejudiciálna otázka je neprípustná. Podľa tejto vlády vnútroštátny súd nespresnil práva uznané právom Únie, ktoré tvoria predmet sporov vo veci samej, takže položená otázka má čisto hypotetický charakter.
24 Komisia sa síce nevyslovila, že otázka je neprípustná, ale takisto poukazuje na nevyhnutnosť prepojenia sporov vo veci samej s právom Únie, ktoré podľa tejto inštitúcie nemožno automaticky vyvodiť z návrhov na začatie prejudiciálneho konania.
25 V tejto súvislosti je vhodné pripomenúť, že v rámci konania podľa článku 234 ES prislúcha výlučne vnútroštátnemu súdu, ktorý vec prejednáva a ktorý musí prevziať zodpovednosť za rozhodnutie sporu, aby s prihliadnutím na osobitosti konkrétneho prípadu posúdil potrebu prejudiciálneho rozhodnutia na vydanie svojho rozhodnutia, ako aj relevantnosť otázok položených Súdnemu dvoru. Preto pokiaľ sa predložené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť (pozri najmä rozsudky z 18. júla 2007, Lucchini, C‑119/05, Zb. s. I‑6199, bod 43; z 22. decembra 2008, Magoora, C‑414/07, Zb. s. I‑10921, bod 22, a zo 16. júla 2009, Mono Car Styling, C‑12/08, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 27).
26 Súdny dvor môže odmietnuť návrh podaný vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými ani právnymi okolnosťami potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené (pozri najmä rozsudky z 13. marca 2001, PreussenElektra, C‑379/98, Zb. s. I‑2099, bod 39; z 5. decembra 2006, Cipolla a i., C‑94/04 a C‑202/04, Zb. s. I‑11421, bod 25; Magoora, už citovaný, bod 23, ako aj Mono Car Styling, už citovaný, bod 28).
27 Pokiaľ ide o toto prejudiciálne konanie, treba konštatovať, že návrhy na jeho začatie obsahujú zdôvodnené vysvetlenie právneho a skutkového rámca sporov vo veci samej, ako aj dôvody, na základe ktorých sa vnútroštátny súd domnieva, že na vydanie svojho rozsudku potrebuje odpoveď na otázku položenú v každom spore.
28 Okrem toho, aj keď je pravda, že návrhy na začatie prejudiciálneho konania nevysvetľujú podrobne spory vo veci samej a najmä konkrétne práva a povinnosti, ktoré tvoria predmet týchto sporov, skutočnosťou zostáva, že sa týkajú služieb v oblasti elektronických komunikácií medzi koncovými užívateľmi a poskytovateľmi, ako aj mimosúdnych postupov riešenia uvedených sporov, pričom vnútroštátny súd výslovne odkazuje okrem iného na odôvodnenie č. 47 smernice univerzálnej služby a na jej článok 34.
29 Je teda opodstatnený záver, že položená otázka sa týka výkladu práva Únie a taký výklad sa ukazuje byť nevyhnutný pre riešenie sporov vo veci samej.
30 Preto treba prejudiciálnu otázku vyhlásiť za prípustnú.
O veci samej
31 Na úvod je potrebné uviesť, že otázka, ktorú položil vnútroštátny súd, poukazuje nielen na smernicu univerzálnej služby, odporúčanie 98/257 a právo na účinnú súdnu ochranu upravené v článku 6 EDĽP, ale aj na smernicu 1999/44 a odporúčanie 2001/310.
32 Pokiaľ ide o smernicu 1999/44, komunikačné služby nie sú podľa jej článku 1 zahrnuté do pôsobnosti tejto smernice, takže je namieste konštatovať, že sa na spory vo veci samej neuplatní.
33 Vo vzťahu k odporúčaniu 2001/310 treba pripomenúť, že podľa odôvodnenia č. 47 smernice univerzálnej služby majú členské štáty pri zavádzaní postupov riešenia sporov, ktoré sa jej týkajú, plne zohľadniť odporúčanie 98/257.
34 Podľa deviateho odôvodnenia posledného uvedeného odporúčania sa pritom jeho pôsobnosť obmedzuje na konania, ktoré bez ohľadu na svoj názov vedú k urovnaniu sporu prostredníctvom aktívneho zasahovania tretej osoby, ktorá navrhuje alebo ukladá riešenie, pričom sa však nevzťahuje na konania, o aké ide v odporúčaní 2001/310, ktoré sa obmedzujú na pokus zblížiť strany sporu natoľko, aby našli riešenie spoločnou dohodou.
35 Treba teda konštatovať, že postupy riešenia sporov, ktoré sa týkajú smernice univerzálnej služby, sa nemajú obmedzovať na pokus zblížiť strany sporu natoľko, aby našli riešenie spoločnou dohodou, ale majú viesť k urovnaniu sporu prostredníctvom aktívneho zasahovania tretej osoby, ktorá navrhuje alebo ukladá riešenie.
36 V konaniach vo veci samej sa povinné mimosúdne konanie, ktoré stanovuje predmetná vnútroštátna právna úprava, neobmedzuje na zblíženie strán sporu, ale aktívnym zasahovaním zmierovacieho orgánu sa im v ňom navrhuje riešenie. Je teda namieste konštatovať, že odporúčanie 2001/310 sa na spory vo veci samej takisto neuplatní.
37 Preto treba otázku vnútroštátneho súdu chápať tak, že sa ňou v podstate pýta, či sa článok 34 smernice univerzálnej služby a zásada účinnej súdnej ochrany majú vykladať v tom zmysle, že bránia právnej úprave členského štátu, podľa ktorej sa pri sporoch v oblasti služieb elektronických komunikácií medzi koncovými užívateľmi a poskytovateľmi týchto služieb týkajúcich sa práv, ktoré poskytuje táto smernica, musí uskutočniť povinný pokus o mimosúdny zmier ako podmienka prípustnosti súdnych žalôb.
O článku 34 smernice univerzálnej služby
38 Podľa článku 34 smernice univerzálnej služby členské štáty musia zabezpečiť, aby boli k dispozícii transparentné, jednoduché a nenákladné postupy mimosúdneho riešenia sporov umožňujúce spravodlivo a bez zdržania urovnávať spory, ktorých účastníkmi sú spotrebitelia a ktoré sa týkajú otázok obsiahnutých v tejto smernici. Uvedenými postupmi nie sú nijako dotknuté vnútroštátne súdne konania.
39 Ako bolo uvedené v bode 33 tohto rozsudku, pri zavádzaní uvedených postupov mimosúdneho riešenia sporov majú členské štáty plne zohľadniť odporúčanie 98/257.
40 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že odporúčania síce nemajú záväzné účinky a nemôžu vytvoriť práva, ktorých by sa jednotlivci mohli dovolávať pred vnútroštátnym súdom, ale nie sú bez akéhokoľvek právneho účinku. Vnútroštátne súdy sú totiž povinné brať odporúčania do úvahy so zreteľom na riešenie sporov, ktoré im boli predložené, najmä pokiaľ objasňujú výklad vnútroštátnych predpisov, ktoré boli prijaté s cieľom zabezpečiť ich prebratie, alebo pokiaľ je ich predmetom doplnenie predpisov Európskej únie, ktoré majú záväzný charakter (pozri rozsudky z 13. decembra 1989, Grimaldi, C‑322/88, Zb. s. 4407, body 7, 16 a 18, ako aj z 11. septembra 2003, Altair Chimica, C‑207/01, Zb. s. I‑8875, bod 41).
41 Je však potrebné konštatovať, že ani smernica univerzálnej služby, ani odporúčanie 98/257 nestanovujú podrobnosti alebo osobitné vlastnosti mimosúdnych konaní, ktoré sa majú zaviesť, okrem skutočností, ktoré sú uvedené v článku 34 uvedenej smernice a pripomenuté v bode 38 tohto rozsudku, a zásad nezávislosti, transparentnosti, kontradiktórnosti, účinnosti, zákonnosti, slobody a zastúpenia, ktoré sú uvedené v odporúčaní 98/257.
42 Žiadna spomedzi vyššie uvedených skutočností a zásad neumožňuje dospieť k záveru o obmedzení právomoci členských štátov, pokiaľ ide o možnosť zaviesť povinný charakter mimosúdnych konaní na urovnanie sporov.
43 V tomto zmysle treba uviesť, že jedinou podmienkou, ktorá sa podľa odseku 4 článku 34 smernice univerzálnej služby a zásady slobody upravenej v bode VI odporúčania 98/257 v tomto ohľade vyžaduje, je zachovanie práva podať návrh na súdne riešenie sporu pred príslušnými súdmi.
44 Z toho vyplýva, že vzhľadom na skutočnosť, že smernica univerzálnej služby ďalej nerozvíja podrobnosti alebo vlastnosti konaní, ktoré sú upravené v jej článku 34, je vecou členských štátov, aby upravili podrobnosti uvedených konaní vrátane ich povinného charakteru pri plnom rešpektovaní potrebného účinku tejto smernice.
45 V tejto súvislosti je nutné konštatovať, že článok 34 ods. 1 smernice univerzálnej služby ukladá členským štátom ako cieľ zavedenie postupov mimosúdneho riešenia sporov, ktorých účastníkmi sú spotrebitelia a ktoré sa týkajú otázok obsiahnutých v uvedenej smernici. Za týchto podmienok skutočnosť, že vnútroštátna právna úprava, o akú ide vo veci samej, nielen upravuje konanie o mimosúdnom zmieri, ale navyše zaviedla povinnosť využiť ho pred podaním návrhu na súd, nemôže spochybniť dosiahnutie vyššie uvedeného cieľa. Naopak, taká právna úprava zabezpečuje systematické využitie mimosúdneho konania na riešenie sporov, a tým smeruje k posilneniu potrebného účinku smernice univerzálnej služby.
46 Keďže však zavedenie týchto povinných pokusov o zmier predstavuje podmienku prípustnosti súdnych žalôb, je namieste preskúmať, či je zlučiteľné s právom na účinnú súdnu ochranu.
O zásadách ekvivalencie a efektivity a o zásade účinnej súdnej ochrany
47 V prvom rade, podľa ustálenej judikatúry je v prípade neexistencie právnej úpravy Únie v danej oblasti vecou vnútroštátneho právneho poriadku každého členského štátu určiť príslušné súdy a upraviť procesné podmienky žalôb určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, pričom členské štáty nesú v každom prípade zodpovednosť za zabezpečenie účinnej ochrany týchto práv (pozri rozsudky z 15. apríla 2008, Impact, C‑268/06, Zb. s. I‑2483, body 44 a 45, ako aj Mono Car Styling, už citovaný, bod 48).
48 V tejto súvislosti, ako vyplýva z dlhodobo ustálenej judikatúry, procesné podmienky žalôb určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, nesmú byť menej výhodné ako procesné podmienky týkajúce sa podobných žalôb vnútroštátnej povahy (zásada ekvivalencie) a nesmú prakticky znemožniť alebo nadmerne sťažiť výkon práv, ktoré priznáva právny poriadok Únie (zásada efektivity) (pozri rozsudok Impact, už citovaný, bod 46 a citovanú judikatúru).
49 Tieto požiadavky ekvivalencie a efektivity vyjadrujú všeobecnú povinnosť členských štátov zabezpečiť súdnu ochranu práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie. Platia tak na označenie súdov príslušných na rozhodovanie o žalobách založených na tomto práve, ako aj pokiaľ ide o vymedzenie procesných podmienok (pozri rozsudky Impact, už citovaný, body 47 a 48, ako aj z 29. októbra 2009, Pontin, C‑63/08, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 44).
50 V konaniach vo veci samej sa zdá, že zásada ekvivalencie je dodržaná.
51 Jednak totiž vnútroštátny súd neuviedol žiadnu skutočnosť týkajúcu sa prípadného nedodržania zásady ekvivalencie. Jednak talianska vláda na pojednávaní potvrdila, že vnútroštátna právna norma, o akú ide vo veci samej, sa uplatňuje bez rozdielu na žaloby založené na porušení či už práva Únie, alebo vnútroštátneho práva v oblasti elektronických komunikácií.
52 Pokiaľ ide o zásadu efektivity, je nesporne pravda, že zavedenie predchádzajúceho využitia mimosúdneho zmierovacieho konania ako podmienky prípustnosti súdnej žaloby zasahuje do výkonu práv, ktoré jednotlivcom priznáva smernica univerzálnej služby.
53 Z rôznych okolností však vychádza najavo, že povinné zmierovacie konanie, o aké ide vo veci samej, nerobí prakticky nemožným alebo nadmerne ťažkým výkon práv, ktoré osoby podliehajúce súdnej právomoci vyvodzujú z predmetnej smernice.
54 Po prvé totiž výsledok zmierovacieho konania nie je voči dotknutým účastníkom záväzný, a teda nezasahuje do ich práva na súdne preskúmanie.
55 Po druhé, zmierovacie konanie za normálnych podmienok nespôsobuje podstatné oneskorenie podania súdnej žaloby. Lehota na ukončenie zmierovacieho konania je totiž 30 dní od podania návrhu a po uplynutí tejto lehoty môžu účastníci podať súdnu žalobu, a to aj keď konanie nebolo ukončené.
56 Po tretie, premlčacia doba prestáva počas trvania zmierovacieho konania plynúť.
57 Po štvrté, so zmierovacím konaním pred Co.re.com nie sú spojené žiadne výdavky. Pokiaľ ide o zmierovacie konania pred inými orgánmi, spis predložený Súdnemu dvoru neobsahuje nijaký údaj o tom, že by tieto výdavky boli vysoké.
58 Výkon práv, ktoré priznáva smernica univerzálnej služby, by však mohol byť prakticky nemožný alebo nadmerne sťažený pre určité osoby podliehajúce súdnej právomoci, a to najmä tie, ktoré nemajú prístup na internet, ak by zmierovacie konanie bolo dostupné iba elektronicky. Vnútroštátnemu súdu prináleží overiť, či to tak je, najmä vzhľadom na ustanovenie článku 13 ods. 1 rozhodnutia o riešení sporov.
59 Rovnako prináleží tomuto súdu overiť, či vo výnimočných prípadoch, keď sú nevyhnutné predbežné opatrenia, zmierovacie konanie buď umožňuje nariadenie týchto opatrení, alebo tomu nebráni.
60 Za týchto podmienok treba usúdiť, že vnútroštátna právna úprava, o akú ide vo veci samej, dodržuje zásadu efektivity, pokiaľ zmierovacie konanie nie je dostupné výlučne elektronicky a predbežné opatrenia sú možné vo výnimočných prípadoch, keď to vyžaduje naliehavosť situácie.
61 V druhom rade je potrebné pripomenúť, že zásada účinnej súdnej ochrany predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie, ktorá vyplýva z ústavných tradícií spoločných členským štátom a je zakotvená v článkoch 6 a 13 EDĽP, pričom bola navyše potvrdená v článku 47 Charty základných práv Európskej únie (pozri rozsudok Mono Car Styling, už citovaný, bod 47 a citovanú judikatúru).
62 V tomto ohľade je v konaniach vo veci samej nesporné, že predmetná vnútroštátna právna úprava tým, že podmieňuje prípustnosť súdnych žalôb, ktoré sú podané v oblasti služieb elektronických komunikácií, uskutočnením pokusu o mimosúdny zmier, zavádza dodatočný stupeň pre prístup k súdu. Táto podmienka by mohla zasahovať do zásady účinnej súdnej ochrany.
63 Z ustálenej judikatúry však vyplýva, že základné práva nie sú absolútnymi právami, ale môžu obsahovať obmedzenia pod podmienkou, že tieto skutočne zodpovedajú cieľom všeobecného záujmu, ktoré predmetné opatrenie sleduje, a z hľadiska sledovaného cieľa nie sú neprimeraným a neadekvátnym zásahom do samotnej podstaty takto zabezpečených práv (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júna 2006, Dokter a i., C‑28/05, Zb. s. I‑5431, bod 75 a citovanú judikatúru, ako aj rozsudok ESĽP Fogarty v. Spojené kráľovstvo z 21. novembra 2001, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 2001-XI, § 33).
64 Ako pritom talianska vláda uviedla na pojednávaní, predovšetkým je namieste konštatovať, že predmetné vnútroštátne predpisy smerujú k rýchlejšiemu a menej nákladnému riešeniu sporov v oblasti elektronických komunikácií, ako aj k odbremeneniu súdov, a preto sledujú legitímne ciele všeobecného záujmu.
65 Ďalej sa ukazuje, že zavedenie mimosúdneho zmierovacieho konania, ako ho stanovuje vnútroštátna právna úprava vo veci samej, nie je vzhľadom na podrobnosti fungovania uvedeného konania, ktoré sú spomenuté v bodoch 54 až 57 tohto rozsudku, neproporcionálne vo vzťahu k sledovaným cieľom. Jednak totiž, ako generálna advokátka konštatovala v bode 47 svojich návrhov, neexistuje miernejšia alternatíva k zavedeniu povinného konania, keďže zavedenie len fakultatívneho mimosúdneho zmierovacieho konania nepredstavuje rovnako účinný prostriedok na dosiahnutie uvedených cieľov. Jednak nedochádza k zjavnému nepomeru medzi týmito cieľmi a prípadnými nepríjemnosťami, ktoré spôsobí povinný charakter mimosúdneho zmierovacieho konania.
66 Vzhľadom na to, čo bolo uvedené, je namieste usúdiť, že vnútroštátne konanie, o aké ide vo veci samej, dodržiava aj zásadu účinnej súdnej ochrany s výhradou podmienok spomenutých v bodoch 58 a 59 tohto rozsudku.
67 Preto treba na položenú otázku odpovedať takto:
– Článok 34 smernice univerzálnej služby sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni právnej úprave členského štátu, podľa ktorej sa pri sporoch v oblasti služieb elektronických komunikácií medzi koncovými užívateľmi a poskytovateľmi uvedených služieb týkajúcich sa práv, ktoré poskytuje táto smernica, musí uskutočniť povinný pokus o mimosúdny zmier ako podmienka prípustnosti súdnych žalôb.
– Ani zásady ekvivalencie a efektivity a zásada účinnej súdnej ochrany nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá pri takých sporoch ukladá predchádzajúce využitie mimosúdneho zmierovacieho konania, pokiaľ toto konanie nevedie k záväznému rozhodnutiu pre účastníkov, nespôsobuje podstatné oneskorenie podania súdnej žaloby, pozastavuje premlčanie dotknutých práv a nevedie ku vzniku výdavkov pre účastníkov, alebo vedie len ku vzniku drobných výdavkov, avšak za predpokladu, že uvedené zmierovacie konanie nie je dostupné výlučne elektronicky a predbežné opatrenia sú možné vo výnimočných prípadoch, keď to vyžaduje naliehavosť situácie.
O trovách
68 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto:
Článok 34 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/22/ES zo 7. marca 2002 o univerzálnej službe a právach užívateľov týkajúcich sa elektronických komunikačných sietí a služieb (smernica univerzálnej služby) sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni právnej úprave členského štátu, podľa ktorej sa pri sporoch v oblasti služieb elektronických komunikácií medzi koncovými užívateľmi a poskytovateľmi uvedených služieb týkajúcich sa práv, ktoré poskytuje táto smernica, musí uskutočniť povinný pokus o mimosúdny zmier ako podmienka prípustnosti súdnych žalôb.
Ani zásady ekvivalencie a efektivity a zásada účinnej súdnej ochrany nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá pri takých sporoch ukladá predchádzajúce využitie mimosúdneho zmierovacieho konania, pokiaľ toto konanie nevedie k záväznému rozhodnutiu pre účastníkov, nespôsobuje podstatné oneskorenie podania súdnej žaloby, pozastavuje premlčanie dotknutých práv a nevedie ku vzniku výdavkov pre účastníkov, alebo vedie len ku vzniku drobných výdavkov, avšak za predpokladu, že uvedené zmierovacie konanie nie je dostupné výlučne elektronicky a predbežné opatrenia sú možné vo výnimočných prípadoch, keď to vyžaduje naliehavosť situácie.
Podpisy