NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY
JULIANE KOKOTT
prednesené 12. mája 2011 (1)
Spojené veci C‑483/09 a C‑1/10
Magatte Gueye
a
Valentín Salmerón Sánchez
[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Audiencia Provincial de Tarragona (Španielsko)]
„Rámcové rozhodnutie 2001/220/SVV – Postavenie obetí v trestnom konaní – Ochrana obetí – Určenie trestu – Povinnosť uložiť vedľajší trest zákazu priblíženia sa odsúdeného k svojej obeti – Zohľadnenie vôle obete – Mediácia v rámci trestného konania“
I – Úvod
1. Ústredným motívom prejednávaných návrhov na začatie prejudiciálneho konania je otázka, či rámcové rozhodnutie Rady 2001/220/SVV z 15. marca 2001 o postavení obetí v trestnom konaní(2) bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, na základe ktorej je v prípade domáceho násilia ako vedľajší trest absolútnym a obligatórnym spôsobom zakázané páchateľovi nadviazať styk s obeťou, a to aj vtedy, ak si obeť s páchateľom želá nadviazať styk.
II – Právny rámec
A – Právo únie
2. Článok 2 ods. 1 rámcového rozhodnutia 2001/220 s názvom „Úcta a uznanie“ znie takto:
„Každý členský štát zabezpečí, aby obete mali reálne a primerané postavenie v ich trestno‑právnom systéme. Naďalej bude vyvíjať všetko úsilie na zabezpečenie toho, aby sa s obeťami zaobchádzalo s náležitou úctou voči dôstojnosti jednotlivca počas konania a uzná práva a oprávnené nároky obetí so zvláštnym prihliadnutím na trestné konanie.“
3. Článok 3 s názvom „Výsluchy a poskytnutie dôkazu“ v odseku 1 stanovuje:
„Každý členský štát zaručí obetiam možnosť, aby boli počas konania vypočuté a aby predložili dôkazy.“
4. Článok 8 rámcového rozhodnutia 2001/220 sa v zhode so svojím názvom týka „práva na ochranu“. V zmysle odseku 1 tohto článku:
„Každý členský štát zabezpečí vhodnú úroveň ochrany pre obete a kde je to potrebné, pre ich rodiny alebo osoby v podobnom postavení, najmä pokiaľ ide o ich bezpečnosť a ochranu ich súkromia, keď príslušné orgány usúdia, že existuje vážne riziko represálií alebo spoľahlivý dôkaz o vážnom úmysle narušiť ich súkromie.“
5. Napokon článok 10 ods. 1 rámcového rozhodnutia 2001/220 sa týka mediácie v rámci trestného konania:
„Každý členský štát vynaloží úsilie na podporu sprostredkovania v trestných prípadoch pri trestných činoch, ktoré považuje za potrebné pre takýto druh opatrenia [Každý členský štát vynaloží úsilie na podporu mediácie v trestných veciach pri trestných činoch, pri ktorých považuje takýto druh opatrenia za vhodný – neoficiálny preklad].“
B – Vnútroštátne právo
6. Vnútroštátny súd uvádza, že španielska právna úprava uplatniteľná na trestné činy spáchané v rámci rodiny sa v uplynulých rokoch značne sprísnila. Ako dôvod trestnej politiky uvádza, že tieto trestné činy predstavujú spoločenský problém, ktorý je jedným z prejavov historickej nerovnosti vo vzťahoch medzi mužmi a ženami.
7. Z informácií vnútroštátneho súdu vyplýva, že vo všetkých prípadoch domáceho násilia musia súdy podľa článku 57 ods. 2 v spojení s článkom 48 trestného zákona (Código Penal, ďalej len „CP“) páchateľovi násilných trestných činov obligatórne uložiť vedľajší trest určený na ochranu obete, spočívajúci v zákaze priblížiť sa k obeti alebo nadviazať s ňou styk. Tento zákaz styku sa ukladá na obdobie o jeden až päť rokov dlhšie, než je trest odňatia slobody, alebo dlhšie ako šesť mesiacov a kratšie ako päť rokov, ak je uložený iný trest ako trest odňatia slobody. Vnútroštátny súd uvádza, že to platí aj v menej závažných prípadoch domáceho násilia (zaucho, škrabnutie, postrčenie, „slovné vyhrážky bez použitia zbrane“).
8. Vnútroštátny súd zdôrazňuje, že trestný zákon vyžaduje, aby súdy tento vedľajší trest uložili v každom prípade, a že s výnimkou dĺžky trvania uloženého vedľajšieho trestu sudca nemá žiaden priestor na posúdenie okolností prípadu, akými sú napríklad rodinný záujem, želanie obete alebo jej rozhodnutie obnoviť spolužitie.
9. Článok 468 ods. 2 CP stanovuje, že porušenie zákazu priblíženia sa k obeti zakladá trestný čin marenia výkonu súdneho rozhodnutia. Podľa Tribunal Supremo súhlas obete s obnovením spoločného života nevylučuje spáchanie trestného činu marenia výkonu súdneho rozhodnutia. Podľa vnútroštátneho súdu existuje dokonca teoretická možnosť, že obeť trestného činu domáceho násilia môže byť trestne stíhaná ako návodca na tento trestný čin alebo nevyhnutný spolupáchateľ pri jeho spáchaní v niektorých prípadoch obnovenia spoločného života po vzájomnej dohode.
10. Podľa informácií vnútroštátneho súdu článok 84 ods. 3 CP stanovuje automatické zrušenie podmienečného trestu v prípade porušenia zákazu priblíženia sa k obeti, aj keď obeť súhlasila s obnovením styku.
11. Vnútroštátny súd napokon uvádza, že článok 87c ods. 5 základného zákona o súdnej právomoci (Ley Orgánica del Poder Judicial) zakazuje mediáciu vo všetkých prípadoch trestných činov (vrátane samotných urážok) spáchaných v rámci rodiny.
III – Skutkové okolnosti a konania vo veci samej
12. Juzgado de lo Penal n° 23 de Barcelona odsúdil M. Gueyea za trestný čin, ktorý v návrhu na začatie prejudiciálneho konania nie je špecifikovaný, spočívajúci v zlom zaobchádzaní voči svojej partnerke, s ktorou M. Gueye žil počas štyroch predchádzajúcich rokov, v rodinnom prostredí. Z tohto dôvodu súd predovšetkým rozhodol o vedľajšom treste zakazujúcom páchateľovi priblížiť sa k obeti na menej než 1 000 metrov alebo nadviazať s ňou styk počas obdobia 17 mesiacov.
13. Niekoľko dní po svojom odsúdení M. Gueye obnovil spoločný život s obeťou na jej žiadosť. Z dôvodu porušenia zákazu priblíženia sa k obeti ho Juzgado de lo Penal n° 1 Tarragona odsúdil za marenie výkonu súdneho rozhodnutia v súlade s článkom 468 ods. 2 CP. M. Gueye podal proti tomuto rozhodnutiu odvolanie na štvrtú komoru Audiencia Provincial de Tarragona, ktorý je vnútroštátnym súdom podávajúcim návrh na začatie prejudiciálneho konania.
14. Audiencia Provincial de Tarragona musí zároveň rozhodnúť o opravnom prostriedku proti odsúdeniu Valentína Salmeróna Sáncheza za trestný čin marenia výkonu súdneho rozhodnutia, ktorý mu bol uložený v súlade s článkom 468 ods. 2 CP. Valentínovi Salmerónovi Sánchezovi sa vytýka, že porušil vedľajší trest, ktorý mu bol 6. novembra 2006 uložený rozsudkom Juzgado de Instrucción n° 7, de Violencia Sobre la Mujer, de El Vendrell, ktorý mu na 16 mesiacov zakazoval priblížiť sa k svojej obeti na menej než 500 metrov alebo nadviazať s ňou styk.
15. Rozsudok Juzgado de Instrucción n° 7 de Violencia Sobre la Mujer, de El Vendrell odsudzujúci na vedľajší trest vychádzal z trestného činu, ktorý v návrhu na začatie prejudiciálneho konania nie je špecifikovaný a ktorý spočíval v zlom zaobchádzaní so svojou partnerkou, s ktorou žil druhý obžalovaný počas predchádzajúcich šiestich rokov, v rodinnom prostredí.
16. Podľa informácií vnútroštátneho súdu obžalovaní v obidvoch prípadoch obnovili spoločný život s obeťami niekoľko dní po ich odsúdení. Pri výpovedi na vnútroštátnom súde obidve obete uviedli, že s páchateľmi pokračovali vo vzťahu dobrovoľne, bez toho, aby boli pod nátlakom a bez akejkoľvek ekonomickej potreby; samy v podstatnej miere iniciovali obnovenie spolunažívania. Považujú sa preto za nepriame obete španielskeho trestného práva, a to tým skôr, že až do zadržania obžalovaných za trestný čin marenia výkonu súdneho rozhodnutia prebiehal spoločný život bez problémov.
17. Vnútroštátny súd má pochybnosti o súlade španielskych právnych predpisov s rámcovým rozhodnutím. Ak aj je možné, že je nevyhnutné rozhodnúť o zákaze priblížiť sa k obetiam proti ich vôli na účely zabezpečenia ich ochrany, vnútroštátny súd sa domnieva, že nie je primerané, aby španielska právna úprava nenechávala žiaden priestor, a to ani pri menej závažných trestných činoch, na preskúmanie okolností daného prípadu a zohľadnenie vôle obetí a aby bez výnimky vyžadovala uloženie zákazu priblíženia sa na najmenej šesť mesiacov.
IV – Návrhy na začatie prejudiciálneho konania a konanie na Súdnom dvore
18. Za týchto okolností vnútroštátny súd Audiencia Provincial de Tarragona rozhodnutím z 15. septembra 2009 v konaní týkajúcom sa M. Gueyea a rozhodnutím z 18. decembra 2009 v konaní týkajúcom sa V. Salmeróna Sáncheza podal na Súdny dvor návrhy na začatie prejudiciálnych konaní, ktoré sú v obidvoch konaniach totožné:
„1. Má sa právo obete byť pochopená, ktoré je uvedené v odôvodnení č. 8 rámcového rozhodnutia, vykladať v tom zmysle, že štátne orgány zodpovedné za stíhanie a ukladanie trestov v prípade konaní, pri ktorých možno identifikovať obeť, majú pozitívny záväzok umožniť obeti, aby vyjadrila svoje hodnotenie, myšlienky a názory na bezprostredný vplyv, ktorý na jej život môže mať uloženie trestov páchateľovi, s ktorým má rodinný alebo silný citový vzťah?
2. Má sa článok 2 rámcového rozhodnutia 2001/220/SVV vykladať v tom zmysle, že povinnosť štátov uznávať práva a oprávnené záujmy obetí ich zaväzuje k tomu, aby prihliadali na názory obetí, keď dôsledky trestného konania môžu zásadne a bezprostredne ohroziť rozvoj ich práva na slobodný rozvoj osobnosti a práva na osobný a rodinný život?
3. Má sa článok 2 rámcového rozhodnutia 2001/220/SVV vykladať v tom zmysle, že štátne orgány nemôžu ignorovať slobodne vyjadrené želania obete, keď namieta voči uloženiu alebo zachovaniu zákazu priblíženia sa k obeti, ak je páchateľ členom jej rodiny, nepreukázali sa nijaké objektívne okolnosti naznačujúce nebezpečenstvo opakovania útoku a je možné určiť úroveň osobnej, sociálnej, kultúrnej a citovej vyspelosti, ktorá vylučuje predpoklad podriadenosti páchateľovi, alebo naopak, treba zachovávať primeranosť tohto zákazu vo všetkých prípadoch vzhľadom na osobitné znaky tejto trestnej činnosti?
4. Má sa článok 8 rámcového rozhodnutia 2001/220/SVV, ktorý stanovuje, že členské štáty zaručia primeranú úroveň ochrany obetí, vykladať v tom zmysle, že umožňuje všeobecné a obligatórne ukladanie zákazov priblížiť sa k obeti alebo zákazov styku ako vedľajších trestov vo všetkých prípadoch, v ktorých je osoba obeťou trestného činu spáchaného v rámci rodiny, vzhľadom na osobitné znaky týchto trestných činov, alebo naopak, vyžaduje článok 8 individuálne posúdenie každého prípadu, aby sa v každom z nich zistila primeraná úroveň ochrany s prihliadnutím na protichodné záujmy?
5. Má sa článok 10 rámcového rozhodnutia 2001/220/SVV vykladať v tom zmysle, že dovoľuje všeobecné vylúčenie mediácie v trestných konaniach týkajúcich sa trestnej činnosti spáchanej v rámci rodiny vzhľadom na jej osobitné znaky, alebo by mediácia naopak mala byť povolená aj pri týchto konaniach po posúdení protichodných záujmov v individuálnych prípadoch?“
19. Súdny dvor nariadil spojenie týchto vecí na účely ústnej časti konania a rozsudku uznesením predsedu Súdneho dvora z 24. septembra 2010.
20. Písomné pripomienky predložili v obidvoch konaniach na Súdnom dvore talianska, holandská, poľská, švédska a španielska vláda, ako aj Európska komisia; nemecká vláda predložila svoje písomné pripomienky vo veci C‑483/09. Nemecká a španielska vláda, vláda Spojeného kráľovstva a Komisia sa zúčastnili na pojednávaní, ktoré sa konalo 3. marca 2011.
V – Právna analýza
A – Právo podať návrh na začatie prejudiciálneho konania a prípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania
21. Neexistuje žiadna pochybnosť o práve Audiencia Provincial de Tarragona podať na Súdny dvor návrh na začatie prejudiciálneho konania. Rámcové rozhodnutie 2001/220, ktorého výklad sa má v prejednávanej veci poskytnúť, bolo prijaté na základe článku 31 a článku 34 ods. 2 druhej vety písm. b) EÚ. V súlade s článkom 35 EÚ návrh na začatie prejudiciálneho konania týkajúci sa právneho aktu prijatého na tomto základe predpokladá, že dotknutý členský štát uznal právomoc Súdneho dvora. Toto obmedzenie práva podať návrh na začatie prejudiciálneho konania pretrváva počas prechodného obdobia aj po nadobudnutí účinnosti Lisabonskej zmluvy.(3) Španielsko urobilo vyhlásenie na základe článku 35 ods. 3 písm. a) EÚ(4), podľa ktorého každý španielsky súd, ktorého rozhodnutie nie je možné napadnúť opravnými prostriedkami vnútroštátneho práva, môže požiadať Súdny dvor o vydanie prejudiciálneho rozhodnutia.
22. Komisia bez toho, aby bola spochybnená, uviedla, že podľa španielskeho práva nie je možné podať opravný prostriedok proti rozsudku Audiencia Provincial, ktorým sa rozhodlo o rozsudku Juzgado de lo Penal v postavení odvolacieho súdu. V prejednávanom prípade je teda Audiencia Provincial súdom rozhodujúcim na poslednom stupni v zmysle článku 35 ods. 3 písm. a) EÚ, a teda má právo podať na Súdny dvor návrh na začatie prejudiciálneho konania.
23. Španielska a talianska vláda sa domnievajú, že návrh na začatie prejudiciálneho konania je neprípustný z dôvodu, že položené otázky nie sú nevyhnutné na vyriešenie sporu.
24. Podľa ustálenej judikatúry v rámci spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi prináleží iba vnútroštátnemu súdu, ktorý prejednáva spor a nesie zodpovednosť za následné súdne rozhodnutie, aby so zreteľom na osobitosti veci posúdil tak potrebu rozhodnutia v prejudiciálnom konaní na vyhlásenie svojho rozsudku, ako aj dôležitosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. Ak sa teda položené prejudiciálne otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v podstate povinný rozhodnúť,(5) čiže platí domnienka relevantnosti(6) prejudiciálnych otázok položených vnútroštátnymi súdmi.
25. Neprípustnosť návrhu možno pripustiť iba v určitých výnimočných prípadoch; to je najmä prípad, ak je zjavné, že požadovaný výklad ustanovení práva Únie uvedených v takomto návrhu má hypotetickú povahu.(7) Za týchto okolností ma námietky formulované oboma vládami nepresvedčili.
26. Španielska vláda uvádza, že otázky položené Súdnemu dvoru sú hypotetické, pretože predmetom návrhu vo veci samej nebol samotný zákaz priblíženia sa k obeti, ale sankcia za nedodržanie tohto zákazu priblíženia sa k obeti, teda trestný čin marenia výkonu súdneho rozhodnutia. Otázky vnútroštátneho súdu sa však týkajú iba zákazu priblíženia sa k obeti a nie trestného činu marenia výkonu súdneho rozhodnutia.
27. Do právomoci vnútroštátneho súdu však patrí rozhodnúť, či musí, môže alebo si želá zohľadniť vo svojom rozhodnutí o trestom čine marenia výkonu súdneho rozhodnutia prípustnosť uloženia zákazu priblíženia sa k obeti, ktoré mu predchádzalo. Je teda oprávnený položiť Súdnemu dvoru otázku o výklade rámcového rozhodnutia v kontexte uvedeného zákazu priblíženia sa k obeti.
28. Talianska vláda sa domnieva, že návrh je neprípustný, pretože ak aj pripustíme, že vnútroštátne právo je v rozpore s rámcovým rozhodnutím, konformný výklad tohto práva s rámcovým rozhodnutím nie je možný. Takýto výklad by mohol navyše pôsobiť contra legem. Vnútroštátny súd totiž sám uvádza, že zákaz priblíženia sa je kogentný, ak sú splnené podmienky článku 57 ods. 2 CP.
29. Súdny dvor opakovane konštatoval, že povinnosť vnútroštátneho súdu podávať výklad v súlade s právom Spoločenstva nemôže slúžiť ako základ pre výklad vnútroštátneho práva contra legem.(8) Zdá sa mi však, že nebolo výslovne rozhodnuté, či zákaz výkladu contra legem vyplýva zo samotného práva Únie(9), alebo či je právo Únie jednoducho len prekážkou vnútroštátneho zákazu výkladu contra legem(10). V každom prípade v situácii, keď vnútroštátne právo taký výklad povoľuje a takýto výklad nie je na ťarchu osobe podliehajúcej súdnej právomoci, v prejednávanej veci napríklad odôvodnením alebo sprísnením trestu, ale naopak, vedie k jeho zrušeniu, nevidím dôvod, prečo by takému výkladu malo právo Únie brániť.
30. V rámci tohto konania však túto otázku nie je potrebné dôsledne skúmať. V prejednávanej veci sa totiž v rámci preskúmania prípustnosti nezdá, že by vnútroštátny súd mohol dospieť k riešeniu v súlade s rámcovým rozhodnutím iba prostredníctvom výkladu contra legem. V každom prípade treba od vnútroštátnych súdov vyžadovať, aby pri podávaní výkladu v súlade s rámcovým rozhodnutím prípadne zohľadnili celé vnútroštátne právo, pokiaľ môže byť uplatnené spôsobom umožňujúcim dospieť k riešeniu, ktoré nebude v rozpore s rámcovým rozhodnutím.(11)
31. Španielska vláda vo svojich pripomienkach sama uviedla, že španielska judikatúra je rozporuplná, pokiaľ ide o mieru, v akej španielske právo musí pripustiť zohľadnenie vôle obete. Uviedla, že nemožno priznať „záväznú povahu“ konštatovaniam Tribunal Supremo, pokiaľ ide o sankcionovateľnú povahu porušenia trestu, z čoho vyplýva absencia vplyvu protikladnej vôle obete v rámci trestu za porušenie zákazu priblíženia sa. S prihliadnutím na tieto konštatovania nie je zjavné, že by bol výklad v súlade s rámcovým rozhodnutím nemožný, a teda že by bola odpoveď Súdneho dvora v konaní vo veci samej celkom bezvýznamná.
32. Návrhy na začatie konaní sú preto prípustné.
B – O výklade rámcového rozhodnutia 2001/220
33. Svojím návrhom sa chce vnútroštátny súd v podstate dozvedieť, či rámcové rozhodnutie bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá v prípade trestných činov spáchaných vo sfére rodiny páchateľovi stanovuje obligatórnym spôsobom zákaz priblíženia sa k obeti bez ustanovenia možnosti vo výnimočnom prípade neuložiť takýto zákaz po zvážení okolností konkrétneho prípadu, najmä vzhľadom na želanie obete obnoviť svoj vzťah s páchateľom.
1. Úvodné poznámky
34. Právna úprava, ktorá vo všetkých prípadoch domáceho násilia, vrátane slovných vyhrážok, ako to zdôrazňuje vnútroštátny súd, stanovuje obligatórny zákaz priblíženia sa k obeti vo forme vedľajšieho trestu, a to aspoň na obdobie o jeden rok dlhšie, než je dĺžka uloženého trestu odňatia slobody, a v prípade absencie takého trestu aspoň na šesť mesiacov, je veľmi prísna.(12)
35. Vnútroštátny súd vyjadruje svoje pochybnosti o primeranosti takéhoto zákazu priblíženia sa k obeti v prípadoch, keď obeť jasne, autonómnym spôsobom a bez nátlaku vyjadrila svoje želanie obnoviť spoločný život s páchateľom. Pýta sa, či nemôžu existovať výnimočné situácie, keď uloženie takéhoto trestu môže samo osebe porušiť záujmy a práva obete, na ktorej ochranu je takýto trest určený. Obeť sa môže v tejto súvislosti domáhať svojho základného práva na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života. Na pojednávaní, na ktorom boli vypočuté prednesy účastníkov konania, nemecká vláda uviedla prípad dvojice, ktorá spolu podnikala. V takomto prípade by mohol zákaz priblíženia sa k obeti viesť k zániku podnikania či dokonca zničiť základ ekonomického zabezpečenia obete.
36. Španielska vláda naopak zdôrazňuje, že prísne pravidlá sú nevyhnutné na účinné zakročenie proti fenoménu domáceho násilia. V tejto súvislosti treba zohľadniť skutočnosť, že zákonodarca má povinnosť chrániť obete. Európsky súd pre ľudské práva nedávno tiež zdôraznil túto povinnosť ochrany.(13) V prípadoch domáceho násilia môže práve zákaz priblíženia sa k obeti predstavovať užitočný prostriedok umožňujúci obeti zreorganizovať si život bez prítomnosti akéhokoľvek priameho nátlaku. Je pravda, že vnútroštátny súd uvádza, že v konaniach vo veci samej si obete úplne autonómnym spôsobom vybrali obnovenie spoločného života s páchateľmi. V prípadoch domáceho násilia však nie je vždy jednoduché určiť, či obeť nebola vystavená žiadnemu nátlaku, pretože ten sa najčastejšie nevykonáva na verejnosti.
37. Je zrejmé, že obligatórny zákaz priblíženia sa k obeti sa nachádza na hranici medzi požiadavkou účinného verejného zásahu na jednej strane a rešpektovaním súkromného a rodinného života a súkromnej autonómie na druhej strane. Tento problém, ktorý tu možno načrtnúť len s ťažkosťami, poukazuje na potrebu zložitého vyrovnávania rôznych záujmov.
38. Na naznačenie záveru môjho preskúmania uvádzam, že podľa môjho názoru táto zložitá otázka hľadania rovnováhy nespadá do vecnej pôsobnosti rámcového rozhodnutia 2001/220, ale prestavuje skôr otázku, na ktorú sa vzťahuje vnútroštátne ústavné právo(14) a Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd(15).
39. Ako uvádzam nižšie, predmetom rámcového rozhodnutia je jedine postavenie obete v trestnom konaní v širšom zmysle. Nestanovuje žiadne ustanovenie týkajúce sa hmotného trestného práva, predovšetkým povahy a výšky trestov. Otázka primeranosti obligatórneho zákazu priblíženia sa k obeti, aký stanovuje španielske právo, sa teda vymyká oblasti jeho vecnej pôsobnosti.
40. V ďalších úvahách najprv ozrejmím všeobecný legislatívny cieľ rámcového rozhodnutia 2001/220, potom preskúmam spolu prvé dve otázky a následne tretiu a štvrtú otázku. Na záver odpoviem na piatu otázku.
2. Všeobecný legislatívny cieľ rámcového rozhodnutia 2001/220
41. Cieľom rámcového rozhodnutia 2001/220 bolo vypracovať minimálne štandardy na ochranu obetí trestných činov.(16) Jeho všeobecným cieľom je chrániť záujmy obetí v rôznych fázach trestného konania tým, že sa obetiam trestných činov na tento účel poskytne vysoký stupeň ochrany, ktorý je porovnateľný na úrovni Únie bez ohľadu na to, v ktorom členskom štáte sa nachádzajú.(17) Členské štáty tiež musia dbať na to, aby sa prijali určité opatrenia na pomoc obetiam, ktoré môžu zmierniť účinky trestného činu.(18)
42. Podľa odôvodnenia č. 8 rámcového rozhodnutia je potrebné aproximovať pravidlá a praktiky, pokiaľ ide o základné práva obetí, so zvláštnym zreteľom na právo na zaobchádzanie rešpektujúce ich dôstojnosť, právo poskytovať a dostávať informácie, právo pochopiť a byť pochopený, právo byť chránený v rôznych štádiách súdneho konania a právo na poskytnutie podpory pri znevýhodnení vyplývajúceho zo žitia v inom členskom štáte, než v ktorom bol trestný čin spáchaný. Inak povedané, obeť trestného činu nesmie byť iba obyčajným objektom konania. Naopak, ako to zdôrazňuje odôvodnenie č. 5, „potreby obetí treba posudzovať a riešiť komplexným, koordinovaným spôsobom, aby sa predišlo čiastočným alebo nedôsledným riešeniam, ktoré môžu viesť k sekundárnej viktimizácii“.
3. Prvá a druhá otázka
43. V rámci svojich prvých dvoch otázok sa vnútroštátny súd chce dozvedieť po prvé, či odôvodnenie č. 8 rámcového rozhodnutia ukladá v súvislosti s účinkami trestu uloženého páchateľovi povinnosť vypočuť obeť, s ktorou páchateľ udržiaval rodinný vzťah, a po druhé, či z článku 2 rámcového rozhodnutia vyplýva, že súdy musia zohľadniť takto vyjadrený názor.
44. Pokiaľ ide o prvú otázku, treba predovšetkým spresniť, že z odôvodnenia rámcového rozhodnutia nemôže vyplývať žiadna právna povinnosť.(19) Odôvodnení sa možno dovolávať iba na účely výkladu ustanovení tohto rozhodnutia.
45. Právo obete byť vypočutý je stanovené v článku 3 rámcového rozhodnutia. Na základe tohto článku každý členský štát zaručí obetiam možnosť, aby boli počas konania vypočuté a aby predložili dôkazy. Keďže článok 3 je špeciálnou právnou úpravou týkajúcou sa práva byť vypočutý, tento článok treba preskúmať prednostne vo vzťahu k článku 2 ods. 1 v odpovedi na druhú otázku. Odôvodnenie č. 8 môže byť smerodajné nanajvýš na účely spresnenia článku 3.
a) Článok 3 rámcového rozhodnutia
46. Ako už konštatoval Súdny dvor v rámci práva obete predložiť dôkazy, ktoré stanovuje článok 3, členské štáty majú pri implementácii tejto povinnosti širokú mieru voľnej úvahy.(20) Odôvodnenie č. 9 rámcového rozhodnutia však tiež zdôrazňuje, že tieto ustanovenia členským štátom neukladajú povinnosť zabezpečiť, aby sa s obeťami zaobchádzalo ekvivalentne ako so stranou zúčastnenou na súdom konaní. Môže si teda v tejto súvislosti vybrať, akou formou priznajú obetiam právo byť vypočutý.
47. Ako však správne zdôraznili nemecká a poľská vláda, aby sa zohľadnili záujmy obete a jej postavenie sa neobmedzilo na čisto pasívnu rolu, reštriktívne poňatie práva byť vypočutý je vylúčené. Právo obete byť vypočutý musí okrem možnosti opísať priebeh skutkových okolností zahŕňať aj právo predniesť v konaní svoje subjektívne hodnotenia a očakávania. V každom prípade v situácii, keď obeť udržiava s páchateľom blízky osobný vzťah, a teda zákaz priblíženia sa k obeti má nepriame účinky na súkromný a rodinný život obete, do pôsobnosti práva byť vypočutý vstupuje aj názor obete týkajúci sa trestu, ktorý sa má uložiť.
48. Aby nebolo právo byť vypočutý pozbavené potrebného účinku(21), pri stanovovaní trestu musí byť možné zohľadniť výpoveď obete. Pri výklade článku 3 sa Súdny dvor odvolal na obsah článku 2 ods. 1.(22) Podľa tohto ustanovenia každý členský štát zabezpečí, aby mali obete reálne a primerané postavenie v jeho trestnoprávnom systéme. Na účely splnenia tejto požiadavky musí súd skúmať výpoveď obete a musí mať tak možnosť integrovať ju do svojho rozhodnutia. Obeť by totiž nemala žiadne účinné postavenie v konaní, ak by ju súd nebol povinný zobrať do úvahy.
49. Z práva byť vypočutý však nemôže vyplývať, ako správne zdôrazňuje okrem iných rakúska vláda, že uloženie trestu je podrobené voľnej úvahe obete. Otázka stanovenia trestu vyžaduje naopak komplexné zváženie, ktoré zohľadní rôzne aspekty, pričom takéto stanovenie trestu nemôže byť založené iba na želaní obete. Príslušný súd teda nie je viazaný hodnotením, ktoré poskytla obeť. Švédska vláda ako doplnkový argument proti obligatórnemu zohľadneniu vôle obete oprávnene uviedla riziko, že páchateľ bude na obeť vykonávať nátlak, aby na súde obhajovala miernejší trest.
50. Ako uvediem v odpovedi na tretiu a štvrtú otázku, účinnosť toho práva byť vypočutý nebráni minimálnemu trestu stanovenému vnútroštátnym právom. Možnosť zohľadniť názor obete, ktorú vyžaduje článok 3 rámcového rozhodnutia, môže existovať iba v rámci rozpätia trestnoprávnych sankcií stanoveného vnútroštátnym právom, to znamená minimálnych a maximálnych prahov trestov.
b) Predbežný záver
51. Treba prijať predbežný záver, že článok 3 ods. 1 ukladá členským štátom povinnosť priznať obeti možnosť vyjadriť svoj názor, pokiaľ ide o uloženie zákazu priblíženia sa k obeti páchateľovi, s ktorým obeť udržiava rodinný vzťah alebo silný citový vzťah. Súd musí mať tiež možnosť zohľadniť stanovisko obete vo svojom rozhodnutí. To je však možné iba v rámci rozpätia trestnoprávnych sankcií stanoveného vnútroštátnym právom. Treba však spresniť, že to neznamená, že súd je povinný riadiť sa vôľou obete. Pri stanovení trestu nie je viazaný názorom, ktorý v tejto súvislosti obeť vyjadrila.
4. Tretia a štvrtá otázka
52. V rámci týchto dvoch otázok sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či rámcové rozhodnutie bráni zákonnej povinnosti uložiť zákaz priblíženia sa k obeti bez zváženia okolností konkrétneho prípadu a proti vôli obete vo všetkých prípadoch domáceho násilia.
53. Po predchádzajúcom výklade článku 3 sa treba predovšetkým zaoberať právom byť vypočutý.
a) Článok 3 rámcového rozhodnutia
54. V nadväznosti na právo obete byť vypočutý preskúmané v rámci prvých dvoch otázok možno tvrdiť, že toto právo je účinné, ak môže výsluch obete v určitých prípadoch viesť k neuloženiu trestu. Podľa informácii vnútroštátneho súdu zákaz priblíženia sa k obeti v trvaní najmenej jedného roka sa pridáva k odsúdeniu páchateľa na trest odňatia slobody a v ostatných prípadoch musí toto obdobie trvať najmenej šesť mesiacov. Na otázku Súdneho dvora španielska vláda na pojednávaní navyše vysvetlila, že v niektorých prípadoch môže byť minimálna dĺžka trvania zákazu priblíženia sa k obeti obmedzená na jeden mesiac.
55. Vzhľadom na minimálnu dĺžku trvania zákazu priblíženia sa k obeti, ktorá je šesť mesiacov, Spojené kráľovstvo vznieslo na pojednávaní pochybnosti o súlade španielskej právnej úpravy s rámcovým rozhodnutím. Právo obete byť vypočutý v súvislosti s trestom, ktorý má byť uložený, by v dôsledku tohto minimálneho šesťmesačného obdobia nemalo zmysel. Bez ohľadu na vyhlásenia obete totiž súd podľa Spojeného kráľovstva nemôže uložiť zákaz priblíženia sa k obeti v dĺžke trvania nižšej ako šesť mesiacov. To podľa názoru Spojeného kráľovstva nezodpovedá požiadavke účinného práva byť vypočutý.
56. Podľa môjho názoru však právo byť vypočutý nemôže mať taký vplyv na výšku trestu stanoveného vnútroštátnym právom. Pokiaľ obeť môže vyjadriť svoj názor k zákazu priblíženia sa k obeti, ktorý má byť uložený, a ak jej výpoveď môže byť vo všeobecnosti zohľadnená v trestnom rámci stanovenom vnútroštátnym právom, požiadavky článku 3 sú splnené.
57. Ustanovenia so širšou pôsobnosťou by išli nad rámec normatívneho obsahu procesného práva rámcového rozhodnutia. Cieľom rámcového rozhodnutia je totiž zabezpečiť obeti trestného činu určité procesné záruky v trestnom konaní. Otázka, či členský štát stanovuje vedľajšie tresty v prípade trestných činov domáceho násilia, prípadne aké, nie je predmetom rámcového rozhodnutia 2001/220. Toto rámcové rozhodnutie neupravuje všeobecným a rozsiahlym spôsobom všetky aspekty ochrany obete, ale osobitne iba tie, ktoré sa týkajú procesných záruk v trestnom konaní. Právo obete byť vypočutý vyplývajúce z článku 3 teda nemožno vnímať v takom širokom zmysle, že nepriamo ovplyvňuje trestný rámec stanovený vnútroštátnym právom.
58. Spojené kráľovstvo sa zároveň domnievalo, že hmotné trestné právo, a teda povaha a dĺžka trvania trestov, v zásade nepatria do pôsobnosti rámcového rozhodnutia.
b) Článok 8 rámcového rozhodnutia 2001/220
59. Nemecká vláda z formulácie „vhodná úroveň ochrany pre obete“ použitej v článku 8 rámcového rozhodnutia vyvodzuje záver, že táto formulácia bráni absolútnej povinnosti uložiť zákaz priblíženia sa k obeti. Podľa jej názoru povinnosť členských štátov zvážiť v každom konkrétom prípade zákaz priblíženia sa k obeti vyplýva z požiadavky vhodnosti ochrany obete.
60. Tento výklad sa mi nezdá presvedčivý. Normotvorca Únie predovšetkým určite nepredpokladal príliš širokú ochranu obetí, keď v článku 8 ods. 1 vyžadoval vhodnú úroveň ochrany pre obete. V prejednávanom prípade nemôže byť ochrana vyplývajúca zo španielskeho zákazu priblíženia sa k obeti nevhodná iba preto, že nastáva proti vôli obete, a teda môže byť prípadne príliš široká. Naopak, požiadavka vhodnej ochrany bola v článku 8 prijatá v dôsledku obáv z príliš nízkej úrovne ochrany.
61. Nezávisle od toho je cieľom článku 8, ako vyplýva z jeho regulačného kontextu, ochrana obetí v rámci konania, „keď... existuje vážne riziko represálií alebo spoľahlivý dôkaz o vážnom úmysle narušiť ich súkromie“. Ako správne zdôrazňuje švédska vláda, tieto ochranné opatrenia teda musia chrániť obeť pred násilím alebo vplyvom páchateľa alebo osoby z jej okolia počas konania. Článok 8 ods. 1 sa netýka ochrany obete pred negatívnymi dôsledkami trestov uložených páchateľovi.
62. Spojenie s inými odsekmi článku 8 rámcového rozhodnutia 2001/220, na ktoré sa odvoláva holandská vláda vo svojich pripomienkach, hovorí v prospech výkladu obhajovaného v týchto návrhoch. Podľa odseku 3 členské štáty zabezpečia, aby sa zabránilo kontaktu medzi obeťami a páchateľmi v budove súdu prostredníctvom samostatných čakacích priestorov pre obete. Článok 8 ods. 4 rámcového rozhodnutia 2001/220, ktorého zámerom je zabrániť tomu, aby obeť musela byť konfrontovaná s páchateľom na verejnom pojednávaní a podať za takýchto podmienok svedectvo, má rovnaký cieľ. Ide o aspekty, ktoré sa týkajú trestného konania.
63. Inak povedané, záruka ochrany v článku 8 rámcového rozhodnutia 2001/220 má predovšetkým doplnkovú funkciu: má zabezpečiť, aby mohla obeť bez nebezpečenstva, bez strachu, a teda účinným spôsobom vykonávať procesné práva, ktoré sú jej zaručené inde. Článok 8 sa viaže na práva obete v konaní a netýka sa všetkých možných záujmov obete.
64. Z článku 8 rámcového rozhodnutia teda ani nevyplýva, že tento článok bráni zákazu priblíženia sa k obeti stanovenému vnútroštátnym trestným právom.
c) Článok 2 rámcového rozhodnutia
65. Podľa článku 2 ods. 1 rámcového rozhodnutia 2001/220 každý členský štát zabezpečí, aby mali obete reálne a primerané postavenie v jeho trestnoprávnom systéme, a uzná práva a oprávnené nároky obetí najmä v trestnom konaní.
66. Článok 2 neobsahuje žiadnu konkrétnu záruku, ale je formulovaný veľmi široko. Súdny dvor ho teda až doteraz uvádzal tiež na účely výkladu konkrétnych záruk poskytnutých nasledujúcimi článkami rámcového rozhodnutia.(23) Mal by teda skôr všeobecným spôsobom načrtnúť obsah rámcového rozhodnutia predtým, ako budú v ďalších článkoch uvedené konkrétne povinnosti.
67. V každom prípade z článku 2 nemožno vyvodiť zákaz absolútnej povinnosti zákazu priblíženia sa k obeti. Otázka primeranosti povinnosti uložiť zákaz priblíženia sa k obeti sa týka sankcií stanovených hmotným trestným právom. Všeobecný odkaz článku 2 na úctu k obetiam a ich uznanie nemôže viesť k povinnosti členských štátov realizovať záujmy obete v rámci celého trestného práva, vrátane hmotného, ale obmedzuje sa skôr na kontext trestného práva procesného.
68. Taký záver môže byť vyvodený hneď z názvu a kontextu ustanovení rámcového rozhodnutia 2001/220. Všetky pravidlá, ktoré nasledujú po článku 2, slúžia práve na spresnenie a konkretizovanie postavenia obete v trestnom konaní. Týkajú sa teda najmä „výsluchov a poskytnutia dôkazu“, „práva dostať informácie“, „záruk komunikácie“ a „nákladov obetí v súvislosti s trestným konaním“. Žiadne z ustanovení rámcového rozhodnutia naproti tomu neobsahuje výslovné aspekty ochrany obete týkajúce sa trestného práva hmotného.
69. Rámcové rozhodnutie neobsahuje vyhlásenie ani o hmotnom práve členských štátov vo všeobecnosti, ani o súvisiacej otázke o trestoch stanovených pre páchateľa. Z definície obete v článku 1 tiež vyplýva, že cieľom rámcového rozhodnutia nie je zaoberať sa trestným právom hmotným, ale že ho berie ako východisko pre procesné práva obete. Podľa tejto definície je totiž obeť iba osoba, ktorá utrpela ujmu spôsobenú konaním, ktoré je porušením trestného práva členského štátu.
70. Iný záver nevyplýva ani z definície pojmu „konanie“ v článku 1, ktorý sa používa aj v článku 2 ods. 1. Konanie je tam definované ako „interpretova[ané] v širokom chápaní [konanie v širšom zmysle – neoficiálny preklad]“, teda ktoré okrem trestného konania zahŕňa všetky kontakty obete ako takej najmä s každým orgánom pred trestným procesom, počas neho a po ňom. Z toho nemožno vyvodiť záver, že štruktúra hmotnoprávnych sankcií tiež spadá pod pojem konanie. Odôvodnenia č. 6 a 10 poukazujú na význam opatrení na pomoc obetiam pred trestným konaním a po ňom.
71. Je logické, že rámcové rozhodnutie sa opiera o široký význam pojmu trestné konanie, hoci pod trestným konaním rozumie vnútroštátne trestné konanie v súlade s článkom 1. Keďže vnútroštátne právne poriadky vykazujú rozdiely v tom, čo v pravom zmysle slova patrí pod trestné konanie, ochrana obetí v celej Únii vyžaduje, aby sa pod pojem trestné konanie zahrnuli aj aspekty priamo spojené s trestným konaním, ktoré ho ale predchádzajú alebo nasledujú. Ochrana obete tiež môže vyžadovať, aby sa opatrenia na pomoc a asistenciu nekončili hneď s vyhlásením rozsudku, ale aby určitý čas pretrvávali.
72. Ani široký význam pojmu konanie však z trestnoprávnej sankcie proti páchateľovi nerobí procesný aspekt. Rámcové rozhodnutie totiž neupravuje všeobecným a širokým spôsobom všetky aspekty týkajúce sa ochrany obetí, ale týka sa iba procesných záruk v rámci trestného konania. Cieľom rámcového rozhodnutia teda nie je chrániť obeť pred nepriamymi a mimoprocesnými dôsledkami trestu uloženého páchateľovi súdom.
73. V prípade výkladu rámcového rozhodnutia, ktorý by mal nepriame účinky na sankcie stanovené vnútroštátnym právom, by sa nastolila otázka, či Európska únia na tento účel disponuje normotvornou právomocou.
74. Na iných miestach(24) som už uviedla, že existujú pochybnosti v súvislosti s tým, či sa na otázky ochrany obetí v trestnom konaní skutočne vzťahuje právny základ citovaný v rámcovom rozhodnutí 2001/220 [článok 34 ods. 2 druhá veta písm. b) EÚ]. To platí ešte väčšmi pre aspekty týkajúce sa hmotnoprávnych sankcií a vymedzenia sankcií skúmaných v prejednávanom prípade. Myšlienka konformného výkladu s primárnym právom teda tiež svedčí proti výkladu rámcového rozhodnutia v tom zmysle, že zahŕňa primeranosť trestov.
75. Napokon sa treba ešte zaoberať Chartou základných práv, na ktorú poukazuje najmä Komisia. Podľa Komisie povinnosť členských štátov uznať práva obetí v trestnom konaní, ktorá je uvedená v článku 2 ods. 1 rámcového rozhodnutia, tiež znamená, že členské štáty priznávajú všetky práva zaručené Chartou základných práv. Komisia teda skúma porušenie článku 7 Charty, ktorý stanovuje právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života.
76. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že rámcové rozhodnutie musí byť nepochybne vykladané v tom zmysle, že zohľadňuje základné práva.(25) To však platí iba v rámci jeho vecnej pôsobnosti. V úvode som načrtla skutočnosť, že základné práva môžu byť dotknuté v prejednávaných veciach, ktorými sa zaoberá Súdny dvor. Toto konštatovanie však nemôže viesť k tomu, aby sa rámcovému rozhodnutiu pripísal obsah, ktorý nemá.
77. Prejednávaný prípad teda nenastoľuje ani otázku výkladu článku 51 ods. 1 Charty základných práv, ktorý vymedzuje jej pôsobnosť. Podľa tohto ustanovenia je Charta adresovaná členským štátom „len vtedy, ak vykonávajú právo Únie“. Otázka, či uvedenému ustanoveniu treba rozumieť v úzkom zmysle alebo či zahŕňa všetky prípady, v ktorých sa na vnútroštátnu právnu úpravu vzťahuje pôsobnosť práva Únie, ešte nebola s konečnou platnosťou vyriešená.(26)
78. Práve preto, že predmetom rámcového rozhodnutia sú iba procesnoprávne aspekty ochrany obetí, a nie tresty udelené páchateľom, prejednávaný prípad nespadá do pôsobnosti rámcového rozhodnutia, a teda práva Únie.
79. Súdny dvor teda nemá právomoc preskúmať, či a v akom rozsahu sú pravidlá španielskeho práva týkajúce sa povinnosti uložiť zákaz priblíženia sa k obeti v prípade trestných činov domáceho násilia, ktoré spochybnil vnútroštátny súd, v súlade so základnými právami, napríklad s povinnosťou rešpektovať súkromný a rodinný život.(27) Takéto preskúmanie základných práv dotknutých osôb podliehajúcich súdnej právomoci je skôr úlohou vnútroštátneho ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva.
d) Predbežný záver
80. Na tretiu a štvrtú prejudiciálnu otázku teda treba odpovedať tak, že rámcové rozhodnutie 2001/220 sa netýka otázky primeranosti trestov, ktoré majú byť uložené. Nebráni teda takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje absolútnu povinnosť uložiť ako vedľajší trest zákaz priblíženia sa k obeti.
5. Piata otázka
81. Svojou piatou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či sa má článok 10 rámcového rozhodnutia vykladať v tom zmysle, že zaväzuje členské štáty stanoviť možnosť mediácie aj pri trestných činoch spáchaných v rodinnej sfére.
82. V tejto súvislosti treba predovšetkým znovu uviesť, že rámcové rozhodnutie je záväzné iba z hľadiska svojho cieľa a ponecháva vnútroštátnym orgánom možnosť zvoliť si formu a prostriedky. Členské štáty disponujú širokou mierou voľnej úvahy, pokiaľ ide o konkrétny spôsob implementovania týchto cieľov.(28)
83. Pokiaľ ide o možnosť mediácie v rámci trestného konania, článok 10 rámcového rozhodnutia stanovuje členským štátom iba povinnosť vynaložiť úsilie na podporu mediácie pri trestných činoch, ktoré „považuj[ú] za potrebné [vhodné – neoficiálny preklad]“. Toto široké kritérium vhodnosti dokazuje, že na výber trestných činov, pri ktorých je možná mediácia, sa vzťahuje posúdenie členských štátov.(29)
84. Hoci posúdenie členských štátov môže byť nepochybne obmedzené povinnosťou uplatniť pri určovaní dotknutých typov trestných činov objektívne kritériá(30), nič nenasvedčuje tomu, že by to tak v prejednávanej veci nebolo. Možnosť mediácie totiž stále zostáva v oblasti vecnej pôsobnosti, ak by mediácia bola vylúčená v prípade trestných činov spáchaných v rodinnej sfére.
VI – Návrh
85. So zreteľom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor na návrh na začatie prejudiciálneho konania odpovedal takto:
1. Článok 3 rámcového rozhodnutia Rady 2001/220/SVV z 15. marca 2001 o postavení obetí v trestnom konaní ukladá členským štátom povinnosť priznať obeti možnosť vyjadriť svoj názor, pokiaľ ide o uloženie zákazu priblíženia sa k obeti, v prípade, ak obeť s páchateľom udržiava blízky osobný vzťah a ak má zákaz priblíženia sa k obeti nepriamy vplyv na súkromný a rodinný život obete. Súd musí tiež mať možnosť zohľadniť stanovisko obete vo svojom rozhodnutí. To však platí iba v rámci trestov stanovených vnútroštátnym právom a neznamená to, že je súd vôľou obete viazaný.
2. Rámcové rozhodnutie 2001/220 sa netýka otázky primeranosti trestov, ktoré majú byť uložené. Nebráni teda takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje absolútnu povinnosť uložiť ako vedľajší trest zákaz priblíženia sa k obeti.
3. Článok 10 rámcového rozhodnutia 2001/220 ponecháva členským štátom širokú mieru voľnej úvahy pri vymedzení trestných činov, pri ktorých stanovuje mediáciu. Táto právna úprava členským štátom povinnosť neukladá stanoviť mediáciu v prípade trestných činov spáchaných v rodinnej sfére.