ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (šiesta komora)
z 11. apríla 2024 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Duševné vlastníctvo – Autorské právo a s ním súvisiace práva – Smernica 2001/29/ES – Článok 3 ods. 1 – Verejný prenos – Pojem – Poskytovanie televíznych prijímačov v hotelových zariadeniach – Prenos signálu prostredníctvom rozdeľovača pre koaxiálny kábel – Smernica 93/83/EHS – Káblová retransmisia – Šíritelia po kábli – Pojmy – Licenčná zmluva so spoločnosťami kolektívnej správy pre káblovú retransmisiu – Retransmisia tohto signálu prostredníctvom vlastnej káblovej distribučnej siete tohto zariadenia“
Vo veci C‑723/22,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Oberlandesgericht München (Vyšší krajinský súd Mníchov, Nemecko) z 24. novembra 2022 a doručený Súdnemu dvoru v ten istý deň, ktorý súvisí s konaním:
Citadines Betriebs GmbH
proti
MPLC Deutschland GmbH,
SÚDNY DVOR (šiesta komora),
v zložení: predseda šiestej komory T. von Danwitz, sudcovia P. G. Xuereb a I. Ziemele (spravodajkyňa),
generálny advokát: M. Szpunar,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na písomnú časť konania,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– Citadines Betriebs GmbH, v zastúpení: A. Conrad a T. Schubert, Rechtsanwälte,
– MPLC Deutschland GmbH, v zastúpení: M. König, Rechtsanwalt,
– Európska komisia, v zastúpení: J. Samnadda a G. von Rintelen, splnomocnení zástupcovia,
so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 3 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti (Ú. v. ES L 167, 2001, s. 10; Mim. vyd. 17/001, s. 230).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Citadines Betriebs GmbH (ďalej len „Citadines“), prevádzkovateľkou hotelového zariadenia, a spoločnosťou MPLC Deutschland GmbH (ďalej len „MPLC“), organizáciou kolektívnej správy, ktorý sa týka údajného porušenia výlučného práva na verejný prenos, ktoré má MPLC v súvislosti s dielom televízneho seriálu vysielaného na verejnoprávnom televíznom kanáli, zo strany spoločnosti Citadines, ktorý zákazníci tohto zariadenia mohli sledovať na televíznych prijímačoch poskytnutých spoločnosťou Citadines v izbách, ako aj vo fitnes priestoroch uvedeného zariadenia.
Právny rámec
Právo Únie
Smernica 93/83/EHS
3 Článok 1 ods. 3 smernice Rady 93/83/EHS z 27. septembra 1993 o koordinácii určitých pravidiel týkajúcich sa autorského práva a príbuzných práv pri satelitnom vysielaní a káblovej retransmisii (Ú. v. ES L 248, 1993, s. 15; Mim. vyd. 17/001, s. 134) stanovuje:
„Na účely tejto smernice ‚káblová retransmisia‘ znamená súčasný, nezmenený a neskrátený ďalší prenos pomocou káblu alebo mikrovlnného systému na príjem pôvodného vysielania z iného členského štátu verejnosťou, ktoré sa uskutočnilo po vedení alebo vzduchom, vrátane vysielania televíznych alebo rozhlasových programov zo satelitu a ktoré je určené na príjem verejnosťou.“
4 Článok 8 ods. 1 tejto smernice uvádza:
„Členské štáty zabezpečia, aby v prípade, keď programy z iných členských štátov sú na ich území ďalej šírené po kábli, bolo dodržané platné autorské právo a [s ním súvisiace] práva a aby sa takáto retransmisia uskutočňovala na základe individuálnych alebo kolektívnych zmluvných dohôd medzi vlastníkmi autorských práv, držiteľmi príbuzných práv a prevádzkovateľmi káblových rozvodov.“
Smernica 2001/29
5 Odôvodnenia 4, 9, 10, 23 a 27 smernice 2001/29 stanovujú:
„(4) Harmonizovaný právny rámec týkajúci sa autorských práv a s nimi súvisiacich práv bude prostredníctvom vyššej právnej istoty a zabezpečením vysokej úrovne ochrany duševného vlastníctva podporovať významné investície do tvorivosti a inovácie… a povedie k zvýšenej súťaživosti európskeho priemyslu…
…
(9) Akákoľvek harmonizácia autorských práv a s nimi súvisiacich práv musí byť založená na vysokej úrovni ochrany, pretože tieto práva sú podstatou pre duševnú tvorbu. Ich ochrana pomáha zaistiť udržiavanie a rozvoj tvorivosti v záujme autorov, interpretov, producentov, spotrebiteľov, kultúry, priemyslu a verejnosti ako celku. Duševné vlastníctvo sa preto považuje za integrálnu súčasť vlastníctva.
(10) Ak majú autori alebo výkonní umelci pokračovať vo svojej tvorivej a umeleckej práci, musia za používanie svojej práce dostávať primeranú odmenu, rovnako ako producenti, aby boli schopní financovať túto prácu. Investície potrebné na výrobu produktov, ako sú zvukové záznamy, filmy alebo multimediálne produkty a služby, ako sú služby ‚na požiadanie‘, sú značné. Primeraná právna ochrana práv duševného vlastníctva je nevyhnutná na zaručenie dostupnosti takejto odmeny a na zaistenie uspokojivej návratnosti týchto investícií.
…
(23) Táto smernica ďalej harmonizuje práva autorov na verejný prenos. Pod týmto právom sa v širokom zmysle slova chápe každý verejný prenos pre verejnosť, ktorá nie je prítomná na mieste, kde tento prenos vzniká. Toto právo zahŕňa všetky transmisie a retransmisie diel smerom k verejnosti drôtovými alebo bezdrôtovými prostriedkami vrátane vysielania. Toto právo nezahŕňa žiadne iné činnosti.
…
(27) Samotné zabezpečenie fyzických zariadení umožňujúcich alebo uskutočňujúcich prenos rozhlasových a televíznych programov sa samo o sebe nerovná prenosu v zmysle tejto smernice.“
6 Článok 3 ods. 1 tejto smernice stanovuje:
„Členské štáty poskytnú autorom výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať akýkoľvek verejný prenos ich diel, či po drôte alebo bezdrôtovými prostriedkami vrátane sprístupňovania ich diel verejnosti takým spôsobom, aby verejnosť k nim mala prístup z miesta a v čase, ktoré si sama zvolí.“
Nemecké právo
7 V § 15 ods. 2 Gesetz über Urheberrecht und verwandte Schutzrechte – Urheberrechtsgesetz (zákon o autorskom práve a s ním súvisiacich právach) z 9. septembra 1965 (BGBl. 1965 I, s. 1273), v znení uplatniteľnom na skutkové okolnosti vo veci samej (ďalej len „UrhG“), sa stanovuje:
„Autor má okrem toho výhradné právo sprístupniť svoje dielo verejnosti v nehmotnej podobe (právo na verejný prenos). Právo na verejný prenos zahŕňa predovšetkým
(1) právo na prezentáciu, predvádzanie a prenos (§ 19),
(2) právo na sprístupňovanie verejnosti (§ 19a),
(3) právo na vysielanie (§ 20),
(4) právo na prenos prostredníctvom vizuálnych alebo zvukových nosičov (§ 21),
(5) právo na prenos rozhlasového vysielania a jeho sprístupňovanie verejnosti (§ 22).“
8 Ustanovenie § 20 UrhG znie takto:
„Právo na vysielanie je právo sprístupniť dielo verejnosti prostredníctvom vysielania, ako je napríklad zvukové a televízne vysielanie, satelitné vysielanie, káblové vysielanie alebo podobné technické prostriedky.“
9 V § 20b ods. 1 UrhG sa stanovuje:
„Len organizácia kolektívnej správy práv si môže uplatniť právo na retransmisiu diela vysielaného v rámci programu prenášaného ďalej v súčasnej, nezmenej a neskrátenej forme prostredníctvom káblových alebo mikrovlnných systémov (káblová retransmisia). Toto pravidlo sa neuplatňuje na práva, ktoré uplatňuje vysielateľ v súvislosti so svojimi vysielaniami.“
10 V § 22 UrhG sa stanovuje:
„Právo na prenos rozhlasových vysielaní a na sprístupňovanie verejnosti je právo verejne uviesť rozhlasové vysielania a prenosy diela vychádzajúce zo sprístupňovania verejnosti prostredníctvom obrazovky, reproduktora alebo podobného technického zariadenia. § 19 ods. 3 platí primerane.“
Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka
11 MPLC, organizácia kolektívnej správy, ktorá je podľa nemeckého práva nezávislá a založená s účelom zisku, podala voči spoločnosti Citadines, prevádzkovateľke hotelového zariadenia, na Landgericht München I (Krajinský súd Mníchov I, Nemecko) žalobu, ktorou sa domáha, aby sa Citadines zdržala verejného vysielania dielu televízneho seriálu prostredníctvom televíznych prijímačov, ktoré umiestnila v izbách pre hostí, ako aj vo fitnes priestoroch tohto zariadenia, pokiaľ je signál k televíznym prijímačom prenášaný pomocou koaxiálneho alebo dátového kábla. Tento diel, vysielaný verejnoprávnym televíznym kanálom, si tak 17. novembra 2019 pozerali zákazníci uvedeného zariadenia, pričom signál bol presmerovaný súčasne a bez zmeny do týchto prijímačov prostredníctvom vlastnej káblovej distribučnej siete tohto samotného zariadenia. Na účel ďalšej káblovej retransmisie Citadines uzatvorila komplexné licenčné zmluvy s nemeckými spoločnosťami kolektívnej správy.
12 Uznesením o nariadení predbežného opatrenia zo 17. januára 2020 Landgericht München I (Krajinský súd Mníchov I) zakázal spoločnosti Citadines sprístupňovať uvedený diel verejnosti.
13 Rozsudkom z 18. júna 2020 tento súd potvrdil uznesenie o nariadení predbežného opatrenia.
14 Citadines podala proti tomuto rozsudku odvolanie na Oberlandesgericht München (Vyšší krajinský súd Mníchov, Nemecko), ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.
15 Táto spoločnosť sa domnieva, že je oprávnená na to, aby svojim zákazníkom na televíznych prijímačoch inštalovaných v izbách a vo fitnes priestoroch predmetného hotelového zariadenia poskytla vysielanie, ktoré je vysielané bezplatne vo verejnoprávnej televízii, keďže má licencie na káblovú retransmisiu.
16 Naproti tomu MPLC tvrdí, že Citadines tým, že vykonáva retransmisiu predmetného signálu prostredníctvom vlastnej káblovej distribučnej siete tohto zariadenia, porušila právo na verejný prenos, ktorého je údajne vlastníkom. To, že Citadines si s organizáciami kolektívnej správy vyjasnila otázku práva na káblovú retransmisiu, je vraj v tejto súvislosti irelevantné.
17 Vnútroštátny súd uvádza, že hoci samotné poskytnutie prijímačov ako také nepredstavuje vzhľadom na odôvodnenie 27 smernice 2001/29 verejný prenos, podľa judikatúry Súdneho dvora je porušené právo na verejný prenos, ak sa retransmisia signálu na vstupe k prijímacím prístrojom uskutočňuje prostredníctvom takejto káblovej distribučnej siete.
18 Tento súd však poznamenáva, že v prejednávanej veci úkony vykonané spoločnosťou Citadines, ktoré idú nad rámec jednoduchého poskytnutia televíznych prijímačov, spočívali výlučne v retransmisii televízneho signálu prostredníctvom vlastnej káblovej distribučnej siete hotela, čo bola táto spoločnosť oprávnená urobiť na základe licencie, ktorú jej udelili organizácie kolektívnej správy. Je sporné, či rozčlenenie verejného prenosu podľa článku 3 ods. 1 smernice 2001/29, ktoré je predmetom nemeckého práva, na právo uvedené v § 20b UrhG („retransmisia“) a právo uvedené v § 22 UrhG („prenos rozhlasového a televízneho vysielania“) umožňuje domnievať sa, že v dôsledku konania, ktoré je používateľ oprávnený vykonať na základe licencie v súlade s týmto § 20b, konkrétne káblovej retransmisie vnútri hotela, možno vyvodiť záver, že tento používateľ mal v úmysle uskutočniť „úkon prenosu“ ako celok, keďže tieto úkony spočívajú výlučne v poskytnutí prijímačov, čo nepredstavuje porušenie práva na verejný prenos.
19 Za týchto okolností Oberlandesgericht München (Vyšší krajinský súd Mníchov) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Má sa článok 3 ods. 1 smernice [2001/29] vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej úprave alebo zvyklosti, ktorá za verejný prenos považuje poskytnutie fyzických zariadení umožňujúcich alebo uskutočňujúcich prenos, ako sú napríklad televízne prijímače v izbách pre hostí alebo vo fitnes priestoroch hotela, keď sa vysielaný signál prenáša do týchto fyzických zariadení prostredníctvom hotelovej káblovej distribučnej siete, avšak k tejto káblovej retransmisii dochádza zákonne na základe licencie, ktorú hotel nadobudol?“
O prejudiciálnej otázke
Úvodné pripomienky
20 Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že pochybnosti vnútroštátneho súdu vyplývajú, ako bolo uvedené v bode 18 tohto rozsudku, z „rozčlenenia“ verejného prenosu v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 vo vnútroštátnom práve na právo stanovené v § 20b UrhG na jednej strane a na druhej strane na právo stanovené v § 22 UrhG, ktorými sa podľa toho, čo je uvedené v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, preberá tento článok 3 ods. 1.
21 Vnútroštátny súd však vo svojej odpovedi na žiadosť o vysvetlenie, ktorú mu zaslal Súdny dvor v súlade s článkom 101 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, uviedol, že § 20b UrhG bol v podstate výsledkom zmeny tohto zákona prostredníctvom Viertes Gesetz zur Änderung des Urheberrechtsgesetzes vom 8. Mai 1998 (štvrtý zákon, ktorým sa mení a dopĺňa UrhG z 8. mája 1998) (BGBl. 1998 I, s. 902), ktorého účelom bolo prebrať smernicu 93/83 do nemeckého právneho poriadku.
22 S uvedením, že § 20b UrhG bol následne s účinnosťou od 1. januára 2008 zmenený prostredníctvom Zweites Gesetz zur Regelung des Urheberrechts in der Informationsgesellschaft vom 26. Oktober 2007 (druhý zákon o úprave autorského práva v informačnej spoločnosti z 26. októbra 2007) (BGBl. 2007 I, s. 2513) s cieľom dosiahnuť prispôsobenie nemeckého autorského práva vývoju v oblasti informačných a komunikačných technológií, ako aj vyriešiť otázky, ktoré vzhľadom na krátku lehotu na prebratie smernice 2001/29 nebolo možné vyriešiť v rámci predchádzajúcej reformy autorského práva, tento súd zdôrazňuje, že podľa dôvodovej správy k tomuto zákonu „nebolo potrebné zmeniť základnú štruktúru práva na káblovú retransmisiu vzhľadom na medzinárodné a európske požiadavky“.
23 V zmysle ustálenej judikatúry Súdnemu dvoru neprináleží vyjadrovať sa k výkladu vnútroštátnych ustanovení, keďže takýto výklad patrí výlučne do právomoci vnútroštátneho súdu. Súdny dvor teda nemá právomoc rozhodnúť o otázke, či ustanovenia § 20b UrhG predstavujú prebratie smernice 93/83 alebo smernice 2001/29 [pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. októbra 2021, A a B (Spoločné zdanenie malých pivovarov), C‑221/20 a C‑223/20, EU:C:2021:890, body 16 a 17, ako aj citovanú judikatúru].
24 Po tomto spresnení treba uviesť, že vnútroštátny súd vo svojej odpovedi uvedenej v bode 21 tohto rozsudku jasne uvádza, že štvrtý zákon o zmene a doplnení UrhG z 8. mája 1998, ktorým bol do UrhG vložený § 20b, prebral smernicu 93/83.
25 V tejto súvislosti je potrebné najprv pripomenúť, že podľa článku 1 ods. 3 smernice 93/83 je pojem „káblová retransmisia“ definovaný ako „súčasný, nezmenený a neskrátený ďalší prenos pomocou káblu alebo mikrovlnného systému na príjem pôvodného vysielania z iného členského štátu verejnosťou, ktoré sa uskutočnilo po vedení alebo vzduchom, vrátane vysielania televíznych alebo rozhlasových programov zo satelitu a ktoré je určené na príjem verejnosťou“.
26 Súdny dvor už rozhodol, že smernica 93/83 upravuje výkon práva káblovej retransmisie len vo vzťahu medzi držiteľmi autorských práv a príbuzných práv na jednej strane a „prevádzkovateľmi káblových rozvodov“ alebo „káblovými distribútormi“ na druhej strane. Pojmy „prevádzkovateľ káblových rozvodov“ alebo „káblový distribútor“ teda označujú prevádzkovateľov tradičných káblových sietí (rozsudok z 8. septembra 2022, RTL Television, C‑716/20, EU:C:2022:643, body 76 a 77).
27 Z toho vyplýva, že hotelové zariadenie nemožno považovať za „prevádzkovateľa káblových rozvodov“ v zmysle smernice 93/83 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. septembra 2022, RTL Television, C‑716/20, EU:C:2022:643, body 84 a 85).
28 V druhom rade, pokiaľ ide o okolnosť uvedenú vnútroštátnym súdom, že vo veci samej malo hotelové zariadenie prevádzkované spoločnosťou Citadines licenčnú zmluvu povoľujúcu predmetné retransmisie, treba konštatovať, že návrh na začatie prejudiciálneho konania neobsahuje žiadne spresnenie, pokiaľ ide o druh úkonov, na ktoré sa vzťahuje takáto licenčná zmluva.
29 Vo svojich písomných pripomienkach Citadines poznamenala, že hoci nespochybňuje, že retransmisiou vysielania do prijímačov v interiéri svojho hotelového zariadenia uskutočnila akty verejného prenosu v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29, tiež tvrdí, že na tento účel v plnom rozsahu nadobudla požadované licencie od príslušných organizácií kolektívnej správy, za ktoré každoročne platí paušálny poplatok za každú hotelovú izbu.
30 MPLC tvrdila, že licenčná zmluva uzavretá spoločnosťou Citadines sa nevzťahuje na priamu a nepriamu retransmisiu rozhlasových a televíznych programov prostredníctvom vlastnej distribučnej siete dotknutého hotelového zariadenia.
31 V tejto súvislosti podľa ustálenej judikatúry, v kontexte konania upraveného v článku 267 ZFEÚ založeného na jasnom rozdelení úloh medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom, je na posúdenie konkrétneho skutkového stavu veci príslušný vnútroštátny súd (rozsudok zo 17. decembra 2020, BAKATI PLUS, C‑656/19, EU:C:2020:1045, bod 30 a citovaná judikatúra).
32 Prináleží teda vnútroštátnemu súdu, aby určil, či v spore, ktorý prejednáva, sa licenčná zmluva uzavretá spoločnosťou Citadines vzťahuje na prípadné úkony verejného prenosu v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 vykonané touto spoločnosťou.
33 V tomto kontexte treba v každom prípade dodať, že okolnosť, že takáto licenčná zmluva bola uzavretá, je irelevantná, pokiaľ ide o otázku, či predmetné retransmisie predstavujú verejný prenos v zmysle tohto ustanovenia. Naopak, ako uviedla Európska komisia vo svojich písomných pripomienkach, existencia takejto licenčnej zmluvy môže preukázať, či takýto prenos, za predpokladu, že sa preukáže, autor dotknutého diela povolil.
34 Na prejudiciálnu otázku preto treba odpovedať s prihliadnutím na predchádzajúce úvahy.
O veci samej
35 Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 3 ods. 1 smernice 2001/29 vykladať v tom zmysle, že poskytovanie televíznych prijímačov umiestnených v izbách alebo vo fitnes priestoroch hotelového zariadenia predstavuje „verejný prenos“ v zmysle tohto ustanovenia, ak sa signál okrem iného prenáša na tieto prijímače prostredníctvom vlastnej káblovej distribučnej siete tohto zariadenia.
36 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa znenia článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 „členské štáty poskytnú autorom výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať akýkoľvek verejný prenos ich diel, či po drôte alebo bezdrôtovými prostriedkami vrátane sprístupňovania ich diel verejnosti takým spôsobom, aby verejnosť k nim mala prístup z miesta a v čase, ktoré si sama zvolí“.
37 Ako už Súdny dvor opakovane rozhodol, podľa tohto ustanovenia autori disponujú právom preventívnej povahy, ktoré im umožňuje postaviť sa medzi prípadných používateľov ich diela a verejný prenos, ktorý títo používatelia zamýšľajú uskutočniť, a na tento účel prenos zakázať (rozsudky z 31. mája 2016, Reha Training, C‑117/15, EU:C:2016:379, bod 30, a z 22. júna 2021, YouTube a Cyando, C‑682/18 a C‑683/18, EU:C:2021:503, bod 62, ako aj citovaná judikatúra).
38 Pokiaľ ide o obsah pojmu „verejný prenos“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29, ako zdôrazňuje odôvodnenie 23 tejto smernice, tento pojem sa má vykladať v širokom zmysle tak, že zahŕňa každý verejný prenos pre verejnosť, ktorá nie je prítomná na mieste, kde tento prenos vzniká, a teda zahŕňa všetky transmisie alebo retransmisie diel smerom k verejnosti drôtovými alebo bezdrôtovými prostriedkami vrátane vysielania. Z odôvodnení 4, 9 a 10 tejto smernice totiž vyplýva, že jej hlavným cieľom je zavedenie vysokej úrovne ochrany autorov, ktorá im umožní získať zodpovedajúcu odmenu za používanie ich diel, najmä v súvislosti s ich verejným prenosom (rozsudok z 22. júna 2021, YouTube a Cyando, C‑682/18 a C‑683/18, EU:C:2021:503, bod 63, ako aj citovaná judikatúra).
39 Ako Súdny dvor opakovane rozhodol v tejto súvislosti, daný pojem zahŕňa dva kumulatívne prvky, a to samotný prenos diela a verejný prenos tohto diela, a vyžaduje si individuálne posúdenie (rozsudky z 31. mája 2016, Reha Training, C‑117/15, EU:C:2016:379, bod 37; z 2. apríla 2020, Stim a SAMI, C‑753/18, EU:C:2020:268, bod 30, a z 22. júna 2021, YouTube a Cyando, C‑682/18 a C‑683/18, EU:C:2021:503, bod 66, ako aj citovaná judikatúra).
40 Na účely takého posúdenia treba zohľadniť viacero dodatočných kritérií, ktoré nie sú samostatné a sú navzájom závislé. Tieto kritériá sa majú uplatňovať tak jednotlivo, ako aj vo vzájomnej súvislosti, keďže v rôznych konkrétnych situáciách môžu mať veľmi premenlivú intenzitu (rozsudky z 31. mája 2016, Reha Training, C‑117/15, EU:C:2016:379, bod 35, a z 22. júna 2021, YouTube a Cyando, C‑682/18 a C‑683/18, EU:C:2021:503, bod 67, ako aj citovaná judikatúra).
41 Súdny dvor medzi týmito kritériami v prvom rade zdôraznil nezastupiteľnú úlohu používateľa a vedomú povahu jeho konania. Ten totiž uskutočňuje „akt prenosu“, ak s plným vedomím dôsledkov svojho konania vykonáva zásah, aby svojim zákazníkom sprostredkoval prístup k chránenému dielu, a to najmä vtedy, ak by bez tohto zásahu títo zákazníci nemohli mať v zásade prístup k vysielanému dielu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. júna 2021, YouTube a Cyando, C‑682/18 a C‑683/18, EU:C:2021:503, bod 68, ako aj citovanú judikatúru).
42 Súdny dvor navyše rozhodol, že odplatná povaha verejného prenosu v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 nie je irelevantná (rozsudok z 8. septembra 2016, GS Media, C‑160/15, EU:C:2016:644, bod 38 a citovaná judikatúra).
43 Po druhé na to, aby bol prenos zahrnutý pod pojem „verejný prenos“ v zmysle tohto ustanovenia, je ešte potrebné, aby chránené diela boli predmetom prenosu verejnosti [rozsudky z 31. mája 2016, Reha Training, C‑117/15, EU:C:2016:379, bod 40, a z 28. októbra 2020, BY (Fotografický dôkaz), C‑637/19, EU:C:2020:863, bod 25, ako aj citovaná judikatúra].
44 Súdny dvor v tejto súvislosti spresnil, že pojem „verejnosť“ sa týka neurčitého počtu potenciálnych adresátov a navyše zahŕňa relatívne vysoký počet osôb (rozsudky z 31. mája 2016, Reha Training, C‑117/15, EU:C:2016:379, bod 41, a z 22. júna 2021, YouTube a Cyando, C‑682/18 a C‑683/18, EU:C:2021:503, bod 69, ako aj citovaná judikatúra).
45 Z ustálenej judikatúry tiež vyplýva, že na to, aby bolo možné prenos chráneného diela kvalifikovať ako „verejný prenos“, tento prenos sa musí uskutočniť podľa špecifickej technológie odlišnej od technológií, ktoré sa doteraz používali, alebo v prípade, že taká technológia neexistuje, musí byť dielo sprístupnené „novej verejnosti“, t. j. verejnosti, ktorú nositeľ práva pri udelení súhlasu na pôvodný verejný prenos svojho diela ešte nezohľadnil (rozsudok z 22. júna 2021, YouTube a Cyando, C‑682/18 a C‑683/18, EU:C:2021:503, bod 70, ako aj citovaná judikatúra).
46 Najmä vzhľadom na tieto kritériá a v súlade s individualizovaným posúdením uvedeným v bode 39 tohto rozsudku treba posúdiť, či v takej veci, o akú ide vo veci samej, prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách a vo fitnes priestoroch tohto zariadenia televízne a/alebo rozhlasové prijímače, do ktorých prenáša vysielaný signál, uskutočňuje akt verejného prenosu v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29.
47 Hoci v zásade prináleží vnútroštátnemu súdu, aby určil, či je to tak v konkrétnom prípade, a aby v tejto súvislosti vykonal akékoľvek konečné posúdenie skutkového stavu, Súdny dvor má právomoc poskytnúť vnútroštátnemu súdu všetky výkladové prostriedky vyplývajúce z práva Únie na posúdenie, či existuje takýto verejný prenos.
48 V prejednávanej veci treba v prvom rade konštatovať, že prevádzkovateľ hotelového zariadenia uskutočňuje prenos v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29, keď svojim zákazníkom zámerne sprostredkováva chránené diela prostredníctvom vedomej distribúcie signálu pomocou televíznych prijímačov nainštalovaných vo svojom zariadení (pozri v tomto zmysle rozsudok z 31. mája 2016, Reha Training, C‑117/15, EU:C:2016:379, bod 54 a citovanú judikatúru).
49 V druhom rade Súdny dvor už rozhodol, že hostia takého hotelového zariadenia predstavujú neurčitý počet potenciálnych adresátov, keďže prístup týchto hostí k službám uvedeného zariadenia v zásade vyplýva z vlastného výberu, ktorý uskutočnil každý hosť, a je obmedzený iba kapacitou predmetného zariadenia, a že hostia hotelového zariadenia predstavujú celkom významný počet osôb, takže sa musia považovať za „verejnosť“ [rozsudok z 15. marca 2012, Phonographic Performance (Ireland), C‑162/10, EU:C:2012:141, body 41 a 42].
50 V treťom rade Súdny dvor rozhodol, že na to, aby išlo o verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29, je potrebné, aby dotknutý používateľ s vedomím dôsledkov svojho konania poskytol prístup k šírenému vysielaniu obsahujúcemu chránené dielo dodatočnej verejnosti, a aby sa teda javilo, že bez tohto zásahu by osoby predstavujúce túto „novú“ verejnosť v zásade nemohli mať úžitok z vysielaného diela napriek tomu, že sa nachádzajú v oblasti pokrytej týmto vysielaním. Ak teda prevádzkovateľ hotelového zariadenia zámerne vysiela svojim zákazníkom takéto dielo tým, že vedome šíri signál prostredníctvom televíznych alebo rozhlasových prijímačov, ktoré nainštaloval v tomto zariadení, s vedomím dôsledkov svojho konania vykonáva zásah s cieľom poskytnúť svojim zákazníkom prístup k tomuto dielu. Ak by totiž tento zásah neexistoval, títo zákazníci by v zásade nemohli mať úžitok z uvedeného diela napriek tomu, že by sa nachádzali v takejto pokrytej oblasti. (pozri v tomto zmysle rozsudok z 31. mája 2016, Reha Training, C‑117/15, EU:C:2016:379, body 46 a 47, ako aj citovanú judikatúru).
51 V štvrtom rade podľa judikatúry Súdneho dvora na účely verejného prenosu v zmysle tohto ustanovenia stačí, aby sa dielo sprístupnilo verejnosti tak, aby osoby, ktoré ju tvoria, mali k nemu prístup (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. decembra 2006, SGAE, C‑306/05, EU:C:2006:764, bod 43). Z toho vyplýva, že okolnosť uvedená vnútroštátnym súdom, že televízne prijímače neboli zapínané spoločnosťou Citadines, ale zákazníkmi hotelového zariadenia prevádzkovaného touto spoločnosťou, je irelevantná.
52 V piatom rade pokiaľ ide o odplatnú povahu uvedenú v bode 42 tohto rozsudku, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že akt, ktorým prevádzkovateľ hotelového zariadenia poskytuje svojim zákazníkom prístup k vysielanému dielu, predstavuje poskytnutie dodatočnej služby, ktorá ovplyvňuje úroveň tohto zariadenia a tým aj cenu jeho izieb, takže tento akt má odplatnú povahu [pozri v tomto zmysle rozsudky zo 7. decembra 2006, SGAE, C‑306/05, EU:C:2006:764, bod 44, ako aj z 15. marca 2012, Phonographic Performance (Ireland), C‑162/10, EU:C:2012:141, body 44 a 45].
53 V šiestom a poslednom rade sa nemožno domnievať, že poskytovanie televíznych prijímačov v izbách a vo fitnes priestoroch hotelového zariadenia, o ktoré ide vo veci samej, predstavuje „samotné zabezpečenie fyzických zariadení“ v zmysle odôvodnenia 27 smernice 2001/29.
54 Čo sa týka hotelových zariadení, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že hoci samotné zabezpečenie fyzických zariadení, vzťahujúce sa okrem takého hotelového zariadenia obvykle na podniky špecializujúce sa na predaj alebo prenájom televíznych prijímačov, nepredstavuje ako také prenos v zmysle smernice 2001/29, nemení to nič na skutočnosti, že tieto fyzické zariadenia môžu technicky umožniť prístup verejnosti k dielam vysielaným rozhlasom alebo televíziou. Preto, ak hotelové zariadenie prostredníctvom takto inštalovaných televíznych prijímačov poskytuje signál svojim zákazníkom ubytovaným v izbách tohto hotelového zariadenia, ide o verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 tejto smernice bez toho, aby bolo potrebné vedieť, aká technika prenosu signálu sa používa (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. decembra 2006, SGAE, C‑306/05, EU:C:2006:764, bod 46).
55 Vzhľadom na uvedené úvahy treba na položenú otázku odpovedať, že článok 3 ods. 1 smernice 2001/29 sa má vykladať v tom zmysle, že poskytovanie televíznych prijímačov umiestnených v izbách alebo vo fitnes priestoroch hotelového zariadenia predstavuje „verejný prenos“ v zmysle tohto ustanovenia, ak sa signál okrem iného prenáša na tieto prijímače prostredníctvom vlastnej káblovej distribučnej siete tohto zariadenia.
O trovách
56 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (šiesta komora) rozhodol takto:
Článok 3 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti
sa má vykladať v tom zmysle, že:
poskytovanie televíznych prijímačov umiestnených v izbách alebo vo fitnes priestoroch hotelového zariadenia predstavuje „verejný prenos“ v zmysle tohto ustanovenia, ak sa signál okrem iného prenáša na tieto prijímače prostredníctvom vlastnej káblovej distribučnej siete tohto zariadenia.
Podpisy