Language of document : ECLI:EU:T:2020:618

ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (siedma komora)

zo 16. decembra 2020 (*)

„Verejná služba – Úradníci – Pozostalý manžel – Pozostalostný dôchodok – Články 18 a 20 prílohy VIII služobného poriadku – Podmienky oprávnenosti – Dĺžka manželstva – Námietka nezákonnosti – Rovnosť zaobchádzania – Zásada zákazu diskriminácie na základe veku – Proporcionalita – Pojem ‚manžel/manželka‘“

Vo veci T‑442/17 RENV,

RN, v zastúpení: F. Moyse, advokát,

žalobkyňa,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: G. Gattinara a B. Mongin, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorú v konaní podporuje:

Európsky parlament, v zastúpení: E. Ecker a E. Taneva, splnomocnené zástupkyne,

vedľajší účastník konania,

ktorej predmetom je návrh podaný na základe článku 270 ZFEÚ na zrušenie rozhodnutia Komisie z 24. septembra 2014, ktorým bola zamietnutá žiadosť žalobkyne o priznanie pozostalostného dôchodku,

VŠEOBECNÝ SÚD (siedma komora),

v zložení: predseda komory R. da Silva Passos, sudcovia I. Reine (spravodajkyňa) a L. Truchot,

tajomník: E. Coulon,

vyhlásil tento

Rozsudok

I.      Právny rámec

1        Článok 79 prvý odsek Služobného poriadku úradníkov Európskej únie (ďalej len „služobný poriadok“) stanovuje:

„Pozostalá manželka po úradníkovi alebo bývalom úradníkovi má nárok spôsobom ustanoveným v kapitole 4 prílohy VIII na pozostalostný dôchodok vo výške 60 % zo starobného dôchodku alebo podpory v invalidite, ktorý poberal zosnulý alebo ktorý, bez ohľadu na dĺžku služby alebo vek, by mu bol vyplácaný, keby naň mal nárok v čase svojej smrti.“

2        Článok 18 prílohy VIII služobného poriadku stanovuje:

„Ak bývalý úradník poberal starobný dôchodok, podľa ustanovení článku 22 má pozostalá manželka nárok na pozostalostný dôchodok, zodpovedajúci 60 % starobného dôchodku manžela, ktorý dostával v čase svojej smrti, ak bola dvojica zosobášená už predtým, ako úradník odišiel zo služieb inštitúcie a ak manželstvo trvalo aspoň jeden rok. …

Dĺžka manželstva sa neberie do úvahy, ak sa z manželstva, uzatvoreného úradníkom pred odchodom zo služby, narodilo jedno alebo viac detí, pod podmienkou, že pozostalá manželka vyživuje alebo vyživovala tieto deti.“

3        Článok 20 prílohy VIII služobného poriadku znie:

„Na účely [článku 18 prílohy VIII služobného poriadku] sa dĺžka manželstva nebude brať do úvahy, ak manželstvo, hoci bolo uzatvorené po ukončení služby úradníka, trvalo aspoň päť rokov.“

4        Napokon článok 27 prvý a tretí odsek prílohy VIII služobného poriadku stanovuje:

„Rozvedený manžel/rozvedená manželka úradníka alebo bývalého úradníka má nárok na pozostalostný dôchodok, definovaný v tejto kapitole, ak po smrti svojho bývalého manžela/bývalej manželky môže odôvodniť svoj vlastný nárok na výživné od bývalého manžela/manželky na základe rozsudku súdu, alebo právoplatného úradne zaregistrovaného vysporiadania medzi ním/ňou a jeho bývalou manželkou/jej bývalým manželom.

Nárok rozvedeného manžela/rozvedenej manželky [na pozostalostný dôchodok] zaniká, ak sa znovu ožení/vydá pred smrťou svojho bývalého manžela/svojej bývalej manželky…“

II.    Okolnosti predchádzajúce sporu

5        Žalobkyňa, RN, a jej manžel, úradník Európskej komisie, žili ako pár od roku 1985. Dňa 10. júna 1987 sa tomuto páru narodilo dieťa. Dňa 7. mája 1988 uzavreli prvé manželstvo. Dňa 29. apríla 1996 sa manželia rozviedli. Dňa 20. augusta 2012 sa žalobkyňa, ktorá od svojho rozvodu neuzavrela ďalšie manželstvo, znova vydala za svojho bývalého manžela.

6        Bývalý manžel žalobkyne bol od 11. septembra 1998 do 22. decembra 2011 ženatý s treťou osobou.

7        Manžel žalobkyne nastúpil do služobného pomeru v Komisii v roku 1991 a 1. októbra 2007 mu bolo umožnené uplatniť si svoj nárok na dôchodok. Dňa 2. augusta 2014 zomrel.

8        Žalobkyňa ako pozostalá manželka bývalého úradníka podala po smrti svojho manžela, konkrétne 3. septembra 2014, žiadosť o priznanie pozostalostného dôchodku podľa kapitoly 4 prílohy VIII služobného poriadku.

9        Dňa 24. septembra 2014 vedúci oddelenia dôchodkov Úradu pre správu a úhradu individuálnych nárokov (PMO) Komisie zamietol žiadosť žalobkyne o priznanie pozostalostného dôchodku (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). Domnieval sa v podstate, že na posúdenie práva žalobkyne na pozostalostný dôchodok po jej zosnulom manželovi je potrebné zohľadniť nie dátum uzavretia jej prvého manželstva, ktoré bolo rozvedené na základe rozsudku o rozvode, a teda už nemohlo mať účinky, ale dátum jej druhého manželstva, ktoré bolo uzavreté 20. augusta 2012. V dôsledku toho vedúci oddelenia dôchodkov PMO po tom, čo konštatoval, že toto manželstvo bolo uzavreté po skončení služobného pomeru jej manžela a ku dňu jeho úmrtia trvalo len približne dva roky, dospel k záveru, že podmienky stanovené v článkoch 18 a 20 prílohy VIII služobného poriadku nie sú splnené, takže žalobkyňa sa nemôže domáhať nároku na pozostalostný dôchodok.

10      Žalobkyňa podala 22. decembra 2014 sťažnosť proti napadnutému rozhodnutiu. Na podporu svojej sťažnosti predložila 23. decembra 2014 doplňujúce skutočnosti.

11      Dňa 10. apríla 2015 menovací orgán Komisie zamietol túto sťažnosť a potvrdil analýzu vedúceho oddelenia dôchodkov PMO (ďalej len „rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti“).

III. Konanie na Súde pre verejnú službu a odvolacie konanie na Všeobecnom súde

12      Návrhom podaným do kancelárie Súdu pre verejnú službu 17. júla 2015 žalobkyňa podala žalobu, ktorou sa domáhala zrušenia napadnutého rozhodnutia, ako aj rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti, a navrhla zaviazať Komisiu na náhradu trov konania. Žaloba bola zapísaná do registra pod číslom veci F‑104/15.

13      Žalobkyňa uviedla na podporu svojej žaloby tri žalobné dôvody, z ktorých prvý bol založený na nesprávnom právnom posúdení, alebo dokonca na zjavne nesprávnom posúdení pri uplatnení článkov 18 a 20 prílohy VIII služobného poriadku, druhý na námietke nezákonnosti a porušení zásad rovnosti zaobchádzania, zákazu diskriminácie na základe veku a proporcionality a tretí na nesprávnom výklade pojmu „manžel/manželka“ v zmysle režimu uplatniteľného na pozostalostný dôchodok.

14      Komisia navrhla zamietnuť žalobu a zaviazať žalobkyňu na náhradu trov konania.

15      Rozhodnutím z 9. novembra 2015 bolo Európskemu parlamentu povolené vstúpiť do konania ako vedľajší účastník konania na podporu návrhov Komisie.

16      Rozsudkom z 20. júla 2016, RN/Komisia (F‑104/15, ďalej len „pôvodný rozsudok“, EU:F:2016:163), Súd pre verejnú službu zrušil napadnuté rozhodnutie. Tento súd tiež uložil Komisii povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania, ktoré vznikli žalobkyni. Parlamentu bola uložená povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania.

17      Súd pre verejnú službu v pôvodnom rozsudku v podstate konštatoval, že hoci článok 20 prílohy VIII služobného poriadku výslovne neupravuje osobitnú situáciu žalobkyne, samotné znenie tohto článku nevylučuje taký výklad, ktorý by administratíve ukladal povinnosť, aby pri overení splnenia podmienky piatich rokov manželstva, ktorú toto ustanovenie stanovuje na účely vzniku nároku na pozostalostný dôchodok, zohľadnila kumulovanú dĺžku trvania predmetného manželstva, t. j. trvania prvého a druhého manželstva.

18      Súd pre verejnú službu sa okrem toho domnieval, že ak by sa články 18 a 20 prílohy VIII služobného poriadku mali vykladať tak, že vylučujú zohľadnenie kumulovanej dĺžky trvania manželstva žalobkyne, zavádzali by rozdielne zaobchádzanie s pozostalými manželmi bývalého úradníka podľa toho, či bolo manželstvo uzavreté pred skončením, alebo po skončení služobného pomeru úradníka. Súd pre verejnú službu teda rozhodol, že v rozsahu, v akom znenie článku 20 prílohy VIII služobného poriadku výslovne nevylučuje takýto výklad, tento článok treba vykladať v súlade so zásadou rovnosti zaobchádzania, a to v tom zmysle, že ukladá menovaciemu orgánu povinnosť, aby v prípade, o aký ide v prejednávanej veci, keď žalobkyňa bola dvakrát vydatá za toho istého úradníka, pričom prvé manželstvo uzavreli pred skončením jeho služobného pomeru a druhé po skončení jeho služobného pomeru, na účely overenia splnenia podmienky minimálnej dĺžky manželstva sčítal jednotlivé obdobia trvania manželstva.

19      Súd pre verejnú službu preto vyhovel prvému žalobnému dôvodu založenému na nesprávnom právnom posúdení a zrušil napadnuté rozhodnutie.

20      Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 29. septembra 2016 Komisia podala odvolanie proti pôvodnému rozsudku, ktoré bolo zapísané pod číslom T‑695/16 P. Komisia navrhla, aby Všeobecný súd po prvé zrušil pôvodný rozsudok, po druhé v prípade, ak by Všeobecný súd dospel k záveru, že stav konania dovoľuje rozhodnúť vo veci, zamietol žalobu ako nedôvodnú a po tretie zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.

21      Rozsudkom z 18. júla 2017, Komisia/RN (T‑695/16 P, neuverejnený, ďalej len „rozsudok o odvolaní“, EU:T:2017:520), Všeobecný súd (odvolacia komora) vyhovel prvej časti druhého odvolacieho dôvodu a tretej časti tretieho odvolacieho dôvodu, ktoré boli v podstate založené na nesprávnom právnom posúdení, ktorého sa Súd pre verejnú službu dopustil pri výklade článku 20 prílohy VIII služobného poriadku.

22      Všeobecný súd sa domnieval, že keď Súd pre verejnú službu dospel k záveru, že sporné ustanovenie nevylučuje výklad, ktorý by ukladal administratíve povinnosť, aby v takom osobitnom prípade, o aký ide v prejednávanej veci, zohľadnila na účely overenia splnenia podmienky dĺžky manželstva kumulovanú dĺžku trvania manželstva, vykladal toto ustanovenie obzvlášť extenzívne. Takýto výklad je pritom v rozpore s ustálenou judikatúrou, podľa ktorej sa ustanovenia práva Európskej únie, na základe ktorých vzniká nárok na finančné dávky, musia vykladať reštriktívne. Navyše podľa Všeobecného súdu tento výklad ukladá administratíve povinnosť, ktorá z tohto ustanovenia nevyplýva, a je v rozpore so zásadou právnej istoty.

23      Okrem toho Všeobecný súd rozhodol, že výklad článku 20 prílohy VIII služobného poriadku, ktorý podal Súd pre verejnú službu, vedie k nutnosti správneho orgánu domnievať sa, že manželstvo rozvedené rozsudkom o rozvode môže mať ešte účinky vo vzťahu k nároku na poberanie pozostalostného dôchodku podľa uvedeného článku. Všeobecný súd pritom poznamenal, že takáto možnosť existuje na základe článku 27 prvého odseku prílohy VIII služobného poriadku, ktorý sa však v súlade s tretím odsekom tohto ustanovenia v prejednávanej veci neuplatňuje z dôvodu opätovného uzavretia manželstva žalobkyne s jej manželom 20. augusta 2012.

24      Všeobecný súd dodal, že nie je potrebné rozhodnúť o tvrdení žalobkyne týkajúcom sa údajného porušenia zásady proporcionality, ktoré preskúmal Súd pre verejnú službu, keďže toto tvrdenie sa zakladá na výklade článku 20 prílohy VIII služobného poriadku uvedenom v pôvodnom rozsudku, ktorý vychádza z nesprávneho právneho posúdenia.

25      Všeobecný súd v dôsledku toho zrušil pôvodný rozsudok. Okrem toho Všeobecný súd konštatoval, že Súd pre verejnú službu nepreskúmal tretí žalobný dôvod uvedený žalobkyňou, na základe čoho sa domnieval, že stav konania nedovoľuje rozhodnúť vo veci a vrátil vec inej komore Všeobecného súdu, než je komora, ktorá rozhodla o odvolaní, pričom rozhodnutie o trovách konania vyhradil na neskôr.

26      Táto žaloba bola zapísaná do registra pod číslom veci T‑442/17 RENV.

IV.    Konanie a návrhy účastníkov konania po vrátení veci na ďalšie konanie

27      Účastníci konania boli v nadväznosti na rozsudok o odvolaní vyzvaní, aby predložili svoje písomné pripomienky k ďalšiemu konaniu v súlade s článkom 217 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu.

28      Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 6. septembra 2017 sa žalobkyňa vzdala možnosti predložiť doplňujúce písomné pripomienky. Podaním doručeným v ten istý deň sa Parlament tiež vzdal možnosti predložiť písomné pripomienky. Komisia predložila svoje písomné pripomienky oneskorene 4. októbra 2017. V nadväznosti na vysvetlenia poskytnuté Komisiou predseda štvrtej komory Všeobecného súdu rozhodol o založení uvedených pripomienok do spisu.

29      Dňa 19. decembra 2017 Všeobecný súd v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania upravených v článku 89 rokovacieho poriadku vyzval účastníkov konania, aby sa vyjadrili k zachovaniu záujmu žalobkyne na tomto konaní.

30      Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 4. januára 2018 Parlament informoval Všeobecný súd, že nechce predložiť odpovede na otázky položené 19. decembra 2017. Žalobkyňa a Komisia odpovedali na opatrenia na zabezpečenie priebehu konania 5. januára 2018, resp. 8. januára 2018. Dospeli k záveru, že žalobkyňa má naďalej záujem na konaní.

31      Dňa 20. novembra 2018 Všeobecný súd položil účastníkom konania nové otázky v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania upravených v článku 89 rokovacieho poriadku. Účastníci konania na ne odpovedali v stanovenej lehote.

32      Rozhodnutím z 11. marca 2019 predseda štvrtej komory Všeobecného súdu rozhodol o prerušení konania v tejto veci až do vyhlásenia rozhodnutia, ktorým bude ukončené konanie vo veci C‑460/18 P, HK/Komisia.

33      Keďže zloženie komôr Všeobecného súdu sa zmenilo, sudkyňa spravodajkyňa bola pridelená do siedmej komory, v dôsledku čoho jej bola pridelená táto vec.

34      Listami z 23. decembra 2019 kancelária Všeobecného súdu informovala účastníkov konania, že po vyhlásení rozsudku z 19. decembra 2019, HK/Komisia (C‑460/18 P, EU:C:2019:1119), sa pokračuje v konaní a vyzvala ich, aby predložili svoje pripomienky k dôsledkom, ktoré treba vyvodiť z tohto rozsudku pre prejednávanú vec. Účastníci konania vyhoveli tejto žiadosti v stanovenej lehote.

35      Keďže hlavní účastníci konania nepredložili žiadosť o nariadenie pojednávania, Všeobecný súd, ktorý sa domnieval, že má na základe písomností v spise dostatok informácií, v súlade s článkom 106 ods. 3 rokovacieho poriadku rozhodol, že o žalobe rozhodne bez ústnej časti konania.

36      Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil napadnuté rozhodnutie,

–        zrušil rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti,

–        zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.

37      Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.

38      Parlament navrhuje, aby Všeobecný súd žalobu zamietol.

V.      Právny stav

A.      O predmete sporu a jeho rozsahu po vrátení veci na ďalšie konanie

39      V prvom rade je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry návrhy na zrušenie formálne smerujúce proti rozhodnutiu o zamietnutí sťažnosti majú za následok to, že Všeobecný súd začne konať o akte, proti ktorému je sťažnosť podaná, ak tieto návrhy ako také nemajú samostatný obsah (pozri rozsudky zo 6. apríla 2006, Camós Grau/Komisia, T‑309/03, EU:T:2006:110, bod 43, a z 13. júla 2018, Curto/Parlament, T‑275/17, EU:T:2018:479, bod 63 a citovanú judikatúru).

40      V tomto prípade, keďže rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti iba potvrdzuje napadnuté rozhodnutie, pričom spresňuje dôvody na jeho podporu, je potrebné konštatovať, že návrhy na zrušenie rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti nemajú samostatný obsah, a preto nie je potrebné prijať osobitné rozhodnutie o týchto návrhoch. Pri preskúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia je však potrebné vziať do úvahy odôvodnenie rozhodnutia, ktorým sa zamieta sťažnosť, pričom toto odôvodnenie sa považuje za zhodné s odôvodnením napadnutého rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. apríla 2019, Wattiau/Parlament, T‑737/17, EU:T:2019:273, bod 43 a citovanú judikatúru).

41      V druhom rade, pokiaľ ide o rozsah sporu po vrátení veci na ďalšie konanie, je potrebné pripomenúť, že podľa judikatúry po zrušení rozhodnutia a vrátení veci Všeobecnému súdu na ďalšie konanie sa uvedené konanie na tomto súde začína na základe rozsudku o odvolaní a tento súd musí znova rozhodnúť o všetkých dôvodoch neplatnosti uvedených žalobcom, s výnimkou tých častí výroku, ktoré neboli zrušené rozsudkom o odvolaní, ako aj úvah, ktoré predstavujú nevyhnutný základ týchto častí výroku, keďže tie nadobudli právnu silu rozhodnutej veci (pozri analogicky rozsudok zo 14. septembra 2011, Marcuccio/Komisia, T‑236/02, EU:T:2011:465, bod 83).

42      V prejednávanej veci sa v bode 1 výroku rozsudku o odvolaní zrušuje pôvodný rozsudok v nadväznosti na vyhovenie prvej časti druhého odvolacieho dôvodu a tretej časti tretieho odvolacieho dôvodu. Uvedenými časťami odvolacích dôvodov Komisia v podstate tvrdila, že Súd pre verejnú službu sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia pri výklade článku 20 prílohy VIII služobného poriadku v tom zmysle, že administratíva bola povinná zohľadniť kumulovanú dĺžku trvania dvoch manželstiev žalobkyne, ako aj že uvedený súd poskytol výklad, ktorý je v rozpore s jednoznačným znením tohto ustanovenia. Rozsudok o odvolaní naopak nerozhodol o ostatných častiach prvého a druhého odvolacieho dôvodu ani o treťom odvolacom dôvode.

43      Všeobecnému súdu tak prináleží, aby znova rozhodol o všetkých dôvodoch neplatnosti uvedených žalobkyňou, a to s prihliadnutím na právne posúdenie uvedené v rozsudku o odvolaní, ktorým je Všeobecný súd v rámci ďalšieho konania po vrátení veci viazaný.

44      Komisia v tejto súvislosti tvrdí, že v rozsudku o odvolaní sa rozhodlo aj o druhom žalobnom dôvode uplatnenom žalobkyňou, ktorý bol založený na porušení zásad rovnosti zaobchádzania, zákazu diskriminácie na základe veku a proporcionality.

45      Je pravda, že Všeobecný súd v bode 63 rozsudku o odvolaní konštatoval, že Súd pre verejnú službu na účely výkladu článku 20 prílohy VIII služobného poriadku preskúmal tvrdenia žalobkyne s ohľadom na zásadu zákazu diskriminácie. Všeobecný súd však spresnil, že Súd pre verejnú službu vykonal toto preskúmanie až po tom, ako najprv dospel k záveru, že dotknuté ustanovenie nevylučuje výklad smerujúci k zohľadneniu kumulovanej dĺžky trvania manželstva žalobkyne. Všeobecný súd tak rozhodol, že v rozsahu, v akom táto predbežná analýza vychádzala z nesprávneho právneho posúdenia a pôvodný rozsudok mal byť z tohto dôvodu zrušený, nie je potrebné rozhodnúť o tvrdení žalobkyne týkajúcom sa údajného porušenia zásady proporcionality.

46      V rozsudku o odvolaní teda Všeobecný súd nerozhodol o častiach druhého žalobného dôvodu založených na porušení zásad rovnosti zaobchádzania, zákazu diskriminácie na základe veku a proporcionality.

B.      O veci samej

1.      O prvom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom právnom posúdení pri výklade článkov 18 a 20 prílohy VIII služobného poriadku

47      Pokiaľ ide o prvý žalobný dôvod, ktorý žalobkyňa uviedla na podporu svojej žaloby a ktorý sa týka údajného nesprávneho právneho posúdenia pri výklade článku 18 prílohy VIII služobného poriadku, ako rozhodol Súd pre verejnú službu, pričom tento bod nebol v rozsudku o odvolaní kritizovaný, žalobkyňa sa nemôže platne odvolávať na svoje postavenie pozostalej manželky, aby sa na základe tohto ustanovenia domáhala nároku na pozostalostný dôchodok z titulu svojho prvého manželstva, ktoré uzatvorila 7. mája 1988 a ktoré bolo rozvedené 29. apríla 1996 (pozri v tomto zmysle rozsudok o odvolaní, bod 11, a pôvodný rozsudok, body 28 a 30).

48      Pokiaľ ide o údajné nesprávne právne posúdenie pri výklade článku 20 prílohy VIII služobného poriadku, ako vyplýva z bodu 42 vyššie, Všeobecný súd v rozsudku o odvolaní rozhodol, že článok 20 prílohy VIII služobného poriadku nemožno vykladať v tom zmysle, že administratíva je povinná zohľadniť kumulovanú dĺžku trvania dvoch manželstiev žalobkyne (pozri v tomto zmysle rozsudok o odvolaní, body 49 a 57).

49      Je teda potrebné konštatovať, že Komisia sa v rozpore s tvrdením žalobkyne uvedeným v rámci jej prvého žalobného dôvodu nedopustila nesprávneho posúdenia pri výklade článku 20 prílohy VIII služobného poriadku, keď dospela k záveru, že na účely overenia splnenia podmienky minimálnej dĺžky manželstva v trvaní piatich rokov, ktorá zakladá nárok na priznanie pozostalostného dôchodku, stanovenej v článku 20 prílohy VIII služobného poriadku, treba zohľadniť iba dĺžku trvania druhého manželstva žalobkyne s jej zosnulým manželom, ktoré bolo uzavreté po skončení jeho služobného pomeru.

50      Prvý žalobný dôvod je preto nedôvodný.

2.      O druhom žalobnom dôvode založenom na námietke nezákonnosti článku 20 prílohy VIII služobného poriadku z dôvodu porušenia zásad rovnosti zaobchádzania, zákazu diskriminácie na základe veku a proporcionality

51      Žalobkyňa tvrdí, že článok 20 prílohy VIII služobného poriadku, na základe ktorého bolo napadnuté rozhodnutie prijaté, je nezákonný. V podstate tvrdí, že tento článok porušuje zásady rovnosti zaobchádzania a zákazu diskriminácie na základe veku, ako ich zaručujú najmä články 20 a 21 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), ako aj článok 1d služobného poriadku.

52      Žalobkyňa sa domnieva, že článok 20 prílohy VIII služobného poriadku núti páry starších ľudí uzatvoriť manželstvo trvajúce najmenej päť rokov, aby mohol pozostalý manžel úradníka na dôchodku poberať pozostalostný dôchodok, zatiaľ čo v prípade mladších párov, ktoré uzatvoria manželstvo počas trvania služobného pomeru manžela – úradníka, má pozostalý manžel na základe článku 18 tejto prílohy nárok na pozostalostný dôchodok už po jednom roku trvania manželstva. Rodinný stav takýchto párov je pritom porovnateľný, a to bez ohľadu na to, v akom čase sa rozhodnú uzatvoriť manželstvo, teda či pred, alebo po skončení služobného pomeru úradníka. Žalobkyňa v tejto súvislosti tvrdí, že obdobie platenia príspevkov do systému dôchodkového zabezpečenia Únie neumožňuje odôvodniť predmetné rozdielne zaobchádzanie.

53      Okrem toho žalobkyňa tvrdí, že zavedené rozdielne zaobchádzanie nemožno objektívne a primerane odôvodniť bojom proti manželstvám z rozumu a proti podvodom. Rozdielne zaobchádzanie medzi pármi založené na čase uzavretia manželstva prekračuje hranice toho, čo je primerané a nevyhnutné na dosiahnutie tohto cieľa, keďže sa vôbec nezohľadňuje individuálna situácia pozostalého manžela. Žalobkyňa zdôrazňuje najmä neexistenciu akejkoľvek možnosti vyvrátenia domnienky podvodu. Dodáva, že ani cieľ zachovania finančnej rovnováhy systému dôchodkového zabezpečenia Únie nemôže odôvodniť stanovenú podmienku piatich rokov manželstva, keďže Komisia nijako nepreukázala, že prípady, akým je prejednávaný prípad, by mohli ohroziť túto rovnováhu. V každom prípade Súdny dvor by neprijal odôvodnenia čisto rozpočtovej povahy.

54      Komisia spochybňuje prípustnosť námietky nezákonnosti článku 20 prílohy VIII služobného poriadku z dôvodu, že v sťažnosti nebola vznesená ani otázka diskriminácie na základe veku, ani otázka porušenia zásady proporcionality. Žalobkyňa teda nedodržala pravidlo zhody medzi sťažnosťou a žalobou.

55      Komisia subsidiárne tvrdí, že predmetná námietka nezákonnosti je nedôvodná. Domnieva sa, že predmetné rozdielne zaobchádzanie sa nezakladá na veku úradníka, ale na tom, či odišiel, alebo neodišiel do dôchodku. Navyše úradník a bývalý úradník, ako aj ich manželia sa nenachádzajú v porovnateľných situáciách, keďže v prvom prípade uvedený úradník musí budovať svoj služobný postup a naďalej pracovať a platiť si príspevky na dôchodkové zabezpečenie, zatiaľ čo v druhom prípade už to tak nie je. Táto rozdielnosť situácií bola uznaná v rozsudku zo 17. júna 1993, Arauxo‑Dumay/Komisia (T‑65/92, EU:T:1993:47).

56      V každom prípade predmetné rozdielne zaobchádzanie je odôvodnené, keďže pozostalostný dôchodok sa získava nepriamo vďaka príspevkom, ktoré úradník platil do systému dôchodkového zabezpečenia pred svojím odchodom do dôchodku. Podľa Komisie služobný poriadok vyžaduje už existujúcu finančnú väzbu medzi inštitúciou a pozostalým manželom, ktorý žiada o priznanie pozostalostného dôchodku, pričom táto väzba vzniká, ak manžel zosnulého úradníka na základe manželstva nepriamo znášal finančné bremeno príspevkov, ktoré sa uvedenému úradníkovi zrážali z platu počas trvania jeho služobného pomeru.

57      Navyše rozdielne zaobchádzanie je odôvodnené vzhľadom na samotný cieľ pozostalostného dôchodku, ktorým je zabezpečiť materiálne blaho pozostalého manžela úradníka. V prípade pozostalého manžela úradníka, ktorého zaskočí jeho smrť v čase jeho stále aktívneho služobného pomeru, existuje väčšie riziko ohrozenia tohto blaha ako v prípade pozostalého manžela bývalého úradníka, ktorý mal čas prijať potrebné opatrenia na zabezpečenie si takejto finančnej istoty.

58      Okrem toho podmienka minimálnej dĺžky manželstva v trvaní piatich rokov, uložená pozostalému manželovi v prípade, ak manželstvo bolo uzavreté po skončení služobného pomeru úradníka, má za cieľ odradiť od podvodov a zachovať finančnú rovnováhu systému dôchodkového zabezpečenia. Podľa Komisie je riziko podvodu vyššie, ak je manželstvo uzavreté po skončení služobného pomeru, a to z dôvodu väčšej predvídateľnosti smrti.  Podmienka piatich rokov manželstva má teda zabrániť manželstvám uzatváraným krátko pred smrťou, ktorých hlavným cieľom je získanie nároku pozostalého manžela bývalého úradníka na pozostalostný dôchodok.

59      Parlament dodáva, že podmienka minimálnej dĺžky manželstva v trvaní piatich rokov umožňuje zabrániť tomu, aby mladšia osoba zneužila slabosť staršieho úradníka poberajúceho starobný dôchodok v nádeji, že rýchlo získa doživotný nárok na pozostalostný dôchodok.

a)      O prípustnosti námietky nezákonnosti článku 20 prílohy VIII služobného poriadku

60      Z judikatúry vyplýva, že štruktúra incidenčného právneho prostriedku, ktorý predstavuje námietka nezákonnosti, v zásade odôvodňuje, aby takáto námietka nezákonnosti vznesená prvýkrát pred súdom Únie bola vyhlásená za prípustnú odchylne od pravidla zhody medzi žalobou a sťažnosťou (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. októbra 2016, ECB/Cerafogli, T‑787/14 P, EU:T:2016:633, bod 47). Samotná skutočnosť, že námietka nezákonnosti článku 20 prílohy VIII služobného poriadku bola prvýkrát vznesená v štádiu žaloby, teda nevedie k neprípustnosti tejto námietky.

61      Možnosť vzniesť námietku nezákonnosti v rámci sporu medzi úradníkom a inštitúciou však musí spĺňať viacero podmienok prípustnosti. Pokiaľ ide o incidenčný právny prostriedok, predpokladá sa po prvé, že žaloba vo veci samej bola podaná, po druhé, že smerovala proti rozhodnutiu spôsobujúcemu ujmu úradníkovi, po tretie, že táto žaloba vo veci samej bola prípustná, po štvrté, že úradník sa nemohol domáhať zrušenia všeobecne záväzného právneho aktu, na ktorom sa zakladá rozhodnutie, ktoré mu spôsobuje ujmu, a po piate, že existuje dostatočná súvislosť medzi všeobecne záväzným právnym aktom a napadnutým individuálnym rozhodnutím (rozsudok z 27. októbra 2016, ECB/Cerafogli, T‑787/14 P, EU:T:2016:633, bod 67).

62      V prejednávanej veci treba konštatovať, že žalobkyňa vzniesla námietku nezákonnosti článku 20 prílohy VIII služobného poriadku v rámci prípustnej žaloby vo veci samej. Táto žaloba smeruje k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, ktoré spôsobuje žalobkyni ujmu v rozsahu, v akom jej zamieta priznanie pozostalostného dôchodku. Navyše žalobkyňa ako jednotlivec sa nemohla priamo domáhať zrušenia článku 20 prílohy VIII služobného poriadku. Napokon zjavne existuje dostatočná súvislosť medzi článkom 20 prílohy VIII služobného poriadku a napadnutým rozhodnutím, keďže toto rozhodnutie je založené na tomto ustanovení.

63      Vzhľadom na predchádzajúce úvahy je potrebné konštatovať, že námietka nezákonnosti vznesená žalobkyňou proti článku 20 prílohy VIII služobného poriadku je prípustná.

b)      O dôvodnosti námietky nezákonnosti článku 20 prílohy VIII služobného poriadku

64      Je potrebné pripomenúť, že zásada rovnosti zaobchádzania predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie ustanovenú v článku 20 Charty, ktorá je konkretizovaná prostredníctvom zásady zákazu diskriminácie uvedenej v článku 21 ods. 1 Charty. Tato zásada vyžaduje, aby sa v porovnateľných situáciách nepostupovalo rozdielne a v rozdielnych situáciách rovnako, ak takýto postup nie je objektívne odôvodnený (pozri rozsudok z 5. júla 2017, Fries, C‑190/16, EU:C:2017:513, body 29 a 30 a citovanú judikatúru).

65      Aby bolo možné vytknúť normotvorcovi Únie porušenie zásady rovnosti zaobchádzania, podľa judikatúry je potrebné, aby zaobchádzal s porovnateľnými situáciami rozdielne, a tým znevýhodnil určité osoby v porovnaní s inými (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. decembra 2018, FV/Rada, T‑750/16, EU:T:2018:972, bod 89 a citovanú judikatúru).

66      Pokiaľ ide o požiadavku porovnateľnej povahy rozdielnych situácií, táto povaha sa posudzuje s ohľadom na všetky prvky, ktoré tieto situácie charakterizujú. Tieto prvky treba určiť a posúdiť najmä vzhľadom na predmet a cieľ aktu Únie, ktorý vytvára predmetný rozdiel. Okrem toho treba zohľadniť zásady a ciele oblasti, do ktorej patrí predmetný akt (pozri rozsudok z 19. decembra 2019, HK/Komisia, C‑460/18 P, EU:C:2019:1119, bod 67 a citovanú judikatúru).

67      Navyše na účely určenia, či služobný poriadok zaobchádza s porovnávanými situáciami tak, že porušuje zásadu rovnosti zaobchádzania, je potrebné vychádzať z analýzy všetkých právnych predpisov upravujúcich postavenie každej z porovnávaných situácií, a to najmä so zreteľom na cieľ sporného ustanovenia (pozri analogicky rozsudok z 9. marca 2017, Milkova, C‑406/15, EU:C:2017:198, bod 58).

68      Aby mohlo byť rozdielne zaobchádzanie zlučiteľné so všeobecnými zásadami rovnosti zaobchádzania a zákazu diskriminácie, musí byť tento rozdiel odôvodnený na základe objektívneho a dôvodného kritéria, ktoré je primerané cieľu sledovanému týmto rozdielnym zaobchádzaním (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. februára 2005, Pyres/Komisia, T‑256/01, EU:T:2005:45, bod 61). V tejto súvislosti podľa článku 52 ods. 1 Charty akékoľvek obmedzenie výkonu práv a slobôd uznaných v tejto Charte musí byť ustanovené zákonom a rešpektovať podstatu týchto práv a slobôd. Za predpokladu dodržiavania zásady proporcionality možno tieto práva a slobody obmedziť len vtedy, ak je to nevyhnutné a skutočne to zodpovedá cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú uznané Úniou, alebo ak je to potrebné na ochranu práv a slobôd iných.

69      Z judikatúry vyplýva, že zásada proporcionality vyžaduje, aby akty inštitúcií Únie neprekračovali hranice toho, čo je vhodné a nevyhnutné na dosiahnutie oprávnených cieľov sledovaných predmetnou právnou úpravou, pričom v prípade, ak existuje voľba medzi viacerými vhodnými opatreniami, je potrebné použiť opatrenie, ktoré je najmenej obmedzujúce, a spôsobené ťažkosti nesmú byť neprimerané vo vzťahu k sledovaným cieľom (pozri rozsudok z 26. februára 2016, Bodson a i./EIB, T‑240/14 P, EU:T:2016:104, bod 116 a citovanú judikatúru).

70      Treba však doplniť, že na účely boja proti zneužitiam, či dokonca podvodom, disponuje normotvorca Únie širokou mierou voľnej úvahy pri úprave nároku na pozostalostný dôchodok (rozsudok z 19. decembra 2019, HK/Komisia, C‑460/18 P, EU:C:2019:1119, bod 89). Priznanie takejto voľnej úvahy normotvorcu zahŕňa nutnosť overiť, či sa nezdá nerozumné, aby sa normotvorca Únie domnieval, že zavedené rozdielne zaobchádzanie môže byť primerané a nevyhnutné na účely dosiahnutia sledovaného cieľa (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok zo 14. decembra 2018, FV/Rada, T‑750/16, EU:T:2018:972, bod 114 a citovanú judikatúru).

71      S prihliadnutím na všetky tieto zásady treba overiť, či podmienka minimálnej dĺžky manželstva stanovená v článku 20 prílohy VIII služobného poriadku je v rozpore so všeobecnými zásadami rovnosti zaobchádzania a zákazu diskriminácie na základe veku vzhľadom na ciele sledované touto podmienkou. Treba teda preskúmať, či je táto podmienka stanovená zákonom a rešpektuje podstatu práva na rovnaké zaobchádzanie a zákazu akejkoľvek diskriminácie, či situácie uvedené v článkoch 18 a 20 prílohy VIII služobného poriadku sú porovnateľné, a ak áno, či podmienka minimálnej dĺžky manželstva v trvaní piatich rokov stanovená v článku 20 prílohy VIII služobného poriadku sleduje cieľ všeobecného záujmu. V tejto súvislosti je potrebné overiť, či sa nezdá nerozumné, aby sa normotvorca Únie domnieval, že zavedené rozdielne zaobchádzanie môže byť primerané a nevyhnutné na účely dosiahnutia takéhoto cieľa.

1)      O existencii rozdielneho zaobchádzania

72      Treba pripomenúť, že Súdny dvor vo svojom rozsudku z 19. decembra 2019, HK/Komisia (C‑460/18 P, EU:C:2019:1119, bod 68), rozhodol, že cieľom pozostalostného dôchodku je priznať pozostalému manželovi náhradný príjem určený na čiastočnú kompenzáciu straty príjmu jeho zosnulého manžela. Podľa Súdneho dvora tento nárok nepodlieha podmienkam týkajúcim sa prostriedkov alebo majetku, ktoré majú charakterizovať neschopnosť pozostalého manžela zabezpečiť svoje potreby, a tým svedčia o jeho finančnej závislosti od zosnulého (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. decembra 2019, HK/Komisia, C‑460/18 P, EU:C:2019:1119, bod 69).

73      Priznanie pozostalostného dôchodku naopak závisí len od právnej povahy väzieb medzi dotknutou osobou a zosnulým úradníkom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. decembra 2019, HK/Komisia, C‑460/18 P, EU:C:2019:1119, bod 70). Túto podmienku dopĺňa podmienka minimálnej dĺžky manželstva, v tomto prípade jeden rok podľa článku 18 prílohy VIII služobného poriadku a päť rokov podľa článku 20 prílohy VIII služobného poriadku.

74      Na základe tohto spresnenia treba konštatovať, že články 18 a 20 prílohy VIII služobného poriadku zaobchádzajú rozdielne s pozostalými manželmi bývalých úradníkov podľa toho, či manželstvo bolo uzavreté pred, alebo po skončení ich služobného pomeru. Ako uvádza aj Všeobecný súd v bode 47 rozsudku o odvolaní, kritériom, ktoré normotvorca použil na rozlíšenie týchto dvoch situácií, je teda dátum uzavretia manželstva.

75      Právna povaha väzieb medzi pozostalým manželom a zosnulým úradníkom je pritom rovnaká bez ohľadu na to, či manželstvo bolo uzavreté pred skončením služobného pomeru tohto úradníka, alebo po jeho skončení. Táto právna povaha sa nelíši podľa toho, či úradníci vykonávali, alebo nevykonávali profesijnú činnosť, ani podľa výšky príspevkov do systému dôchodkového zabezpečenia Únie, ktoré boli zaplatené alebo ktoré ešte treba zaplatiť.

76      Navyše oba články 18 a 20 prílohy VIII služobného poriadku priznávajú nárok na pozostalostný dôchodok pozostalému manželovi bývalého úradníka, ktorý už nie je v aktívnom služobnom pomere a ktorý v dôsledku toho v čase svojej smrti už neplatí príspevky do systému dôchodkového zabezpečenia Únie.

77      Komisia sa teda nemôže odvolávať na rozsudok zo 17. júna 1993, Arauxo‑Dumay/Komisia (T‑65/92, EU:T:1993:47), aby preukázala, že situácie uvedené v článkoch 18 a 20 prílohy VIII služobného poriadku sú odlišné. Ako totiž vyplýva z bodu 33 tohto rozsudku, Súd prvého stupňa v ňom porovnal situáciu na jednej strane pozostalého manžela bývalého úradníka, ktorý zomrel po tom, čo bol jeho služobný pomer ukončený, a poberal dávky a výhody stanovené osobitným nariadením upravujúcim túto situáciu, a na druhej strane situáciu pozostalého manžela zosnulého úradníka, ktorý zomrel ešte počas aktívneho služobného pomeru, upravenou v článku 17 prílohy VIII služobného poriadku.

78      Z toho vyplýva, že tvrdenia Komisie, podľa ktorých predmetné rozdielne zaobchádzanie súvisí so služobným postupom úradníka a s príspevkami do systému dôchodkového zabezpečenia, musia byť zamietnuté.

79      Okrem toho cieľom pozostalostného dôchodku, ktorého systém upravujú články 18 a 20 prílohy VIII služobného poriadku, je kompenzovať pozostalému manželovi stratu príjmov vyplývajúcu z úmrtia bývalého úradníka. Ide teda o priznanie náhradného príjmu pozostalému manželovi (pozri bod 72 vyššie). Skutočnosť, že zosnulý úradník uzavrel manželstvo pred alebo po skončení služobného pomeru, teda nemôže podstatne zmeniť situáciu pozostalého manžela, pokiaľ ide o jeho majetkové práva. Ako navyše vyplýva z bodu 72 vyššie, Súdny dvor rozhodol, že úroveň finančných potrieb pozostalého manžela a jeho prípadná finančná závislosť od zosnulého úradníka alebo bývalého úradníka nepredstavujú kritérium, ktoré sa má zohľadniť.

80      Treba teda konštatovať, že na účely priznania pozostalostného dôchodku na základe článku 18 alebo článku 20 prílohy VIII služobného poriadku sa situácia pozostalých manželov bývalého úradníka, ktorí uzavreli manželstvo pred skončením jeho služobného pomeru, nelíši od situácie pozostalých manželov bývalého úradníka, ktorí uzavreli manželstvo po skončení jeho služobného pomeru.

81      Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že dochádza k rozdielnemu zaobchádzaniu s porovnateľnými situáciami podľa dátumu uzavretia manželstva, keďže ide o jedinú skutočnosť, ktorá určuje uplatnenie odlišných podmienok minimálnej dĺžky manželstva podľa článkov 18 a 20 prílohy VIII služobného poriadku.

82      Toto rozdielne zaobchádzanie vedie v zmysle judikatúry citovanej v bode 65 vyššie k znevýhodneniu pozostalých manželov bývalého úradníka, ktorí uzavreli manželstvo po skončení jeho služobného pomeru a na ktorých sa vzťahuje režim článku 20 prílohy VIII služobného poriadku, v porovnaní s pozostalými manželmi bývalého úradníka, ktorí uzavreli manželstvo pred skončením jeho služobného pomeru a na ktorých sa vzťahuje článok 18 tejto prílohy.

83      V tejto súvislosti treba tiež uviesť, že podmienka minimálnej dĺžky manželstva v trvaní piatich rokov stanovená v článku 20 prílohy VIII služobného poriadku osobitne znevýhodňuje pozostalých manželov, ktorí uzavreli manželstvo s bývalým úradníkom, a to z dôvodu, že v prevažnej väčšine prípadov je tento bývalý úradník starší ako úradník v aktívnom služobnom pomere, keďže skončenie služobného pomeru úradníka zodpovedá jeho odchodu do dôchodku, ktorého vek stanovuje služobný poriadok. Bývalí úradníci uvedení v článku 20 prílohy VIII služobného poriadku tak vo všeobecnosti uzatvorili manželstvo v pokročilejšom veku ako bývalí úradníci uvedení v článku 18 prílohy VIII služobného poriadku, ktorí uzavreli manželstvo pred skončením svojho služobného pomeru. V dôsledku toho pozostalí manželia, ktorí uzavreli manželstvo s bývalým úradníkom, majú vo všeobecnosti väčšie ťažkosti splniť podmienku minimálnej dĺžky manželstva, ktorá je v uvedenom článku 20 stanovená na päť rokov, ako pozostalí manželia, ktorí uzavreli manželstvo s úradníkom pred skončením služobného pomeru a pre ktorých článok 18 prílohy VIII služobného poriadku stanovuje minimálnu dĺžku manželstva iba na jeden rok.

84      Zaobchádzanie, ktoré upravuje článok 20 prílohy VIII služobného poriadku pre pozostalých manželov, ktorí uzavreli manželstvo s bývalým úradníkom po skončení jeho služobného pomeru, je teda z dôvodu ním stanovenej minimálnej dĺžky manželstva v trvaní piatich rokov menej priaznivé ako zaobchádzanie, ktoré upravuje článok 18 uvedenej prílohy pre pozostalých manželov, ktorí uzavreli manželstvo s úradníkom, ktorý bol v aktívnom služobnom pomere a bol vo všeobecnosti mladší ako bývalý úradník.

85      Dochádza teda aj k rozdielnemu zaobchádzaniu s porovnateľnými situáciami, ktoré je nepriamo založené na veku bývalého úradníka v deň uzavretia manželstva.

2)      O dodržaní kritérií uvedených v článku 52 ods. 1 Charty a o odôvodnení rozdielneho zaobchádzania

86      Na úvod treba konštatovať, že rozdielne zaobchádzanie zavedené článkom 20 prílohy VIII služobného poriadku je stanovené „zákonom“ v zmysle článku 52 ods. 1 Charty, keďže toto ustanovenie má svoj pôvod v služobnom poriadku.

87      Okrem toho Komisia na odôvodnenie predmetného rozdielneho zaobchádzania v prvom rade tvrdí, že v prípade pozostalého manžela úradníka, ktorého zaskočí jeho smrť v čase jeho stále aktívneho služobného pomeru, existuje väčšie riziko ohrozenia blaha pozostalého manžela ako v prípade pozostalého manžela bývalého úradníka, ktorý mal čas prijať potrebné opatrenia na zabezpečenie si takejto finančnej istoty.

88      V tejto súvislosti stačí konštatovať, že oba články 18 a 20 prílohy VIII služobného poriadku sa týkajú vyplácania pozostalostného dôchodku pozostalému manželovi bývalého úradníka, ktorý bol poberateľom starobného dôchodku. V jednom aj druhom prípade tak pozostalý manžel žiada o pozostalostný dôchodok v prípade, keď jeho manžel už skončil svoj služobný pomer. Tvrdenie Komisie, podľa ktorého je pozostalý manžel viac zaskočený smrťou úradníka v aktívnom služobnom pomere ako smrťou bývalého úradníka na dôchodku, je teda irelevantné.

89      V druhom rade Komisia podporovaná Parlamentom zastáva názor, že podmienka minimálnej dĺžky manželstva v trvaní piatich rokov stanovená v článku 20 prílohy VIII služobného poriadku má za cieľ jednak predchádzať podvodom a jednak zachovať finančnú rovnováhu systému dôchodkového zabezpečenia Únie. Každý z týchto dvoch cieľov treba postupne preskúmať so zreteľom na judikatúru pripomenutú v bode 70 vyššie.

i)      O cieli smerujúcom k predchádzaniu podvodom

90      Na úvod treba pripomenúť, že podľa Súdneho dvora zásada zákazu podvodu a zneužívania práva predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie, ktorú musia osoby podliehajúce súdnej právomoci dodržiavať (rozsudok z 19. decembra 2019, HK/Komisia, C‑460/18 P, EU:C:2019:1119, body 88 a 89). Boj proti podvodom teda predstavuje cieľ všeobecného záujmu.

91      V tejto súvislosti z rozsudku z 19. decembra 2019, HK/Komisia (C‑460/18 P, EU:C:2019:1119, body 89 a 90), v podstate vyplýva, že podmienka minimálnej dĺžky manželstva v trvaní jedného roka, ako je stanovená v článku 17 prílohy VIII služobného poriadku, má za cieľ zabezpečiť existenciu a stabilitu vzťahov medzi dotknutými osobami a ako taká sa nezdá byť zjavne neprimeraná vzhľadom na cieľ boja proti podvodom.

92      Nejaví sa teda neprimerané podmieniť právo pozostalého manžela úradníka alebo bývalého úradníka na poberanie pozostalostného dôchodku tým, že manželstvo spĺňa podmienku minimálnej dĺžky trvania. Takáto podmienka totiž umožňuje zabezpečiť, že toto manželstvo sa nezakladá výlučne na úvahách nesúvisiacich s plánmi na spoločný život, akými sú úvahy čisto finančnej povahy alebo úvahy spojené so získaním práva na pobyt.

93      Treba však zdôrazniť, že článok 20 prílohy VIII služobného poriadku, ktorý sa uplatňuje v prípade, keď manželstvo bolo uzavreté po skončení služobného pomeru úradníka, stanovuje podmienku minimálnej dĺžky manželstva, ktorá je päťkrát dlhšia ako podmienka stanovená v článku 18 prílohy VIII služobného poriadku, ktorá sa uplatňuje v prípade, keď manželstvo bolo uzavreté pred skončením služobného pomeru úradníka.

94      Je teda potrebné ešte overiť, či podmienka dĺžky trvania manželstva požadovaná článkom 20 prílohy VIII služobného poriadku, ktorá sa uplatňuje bez možnosti akejkoľvek výnimky, nejde zjavne nad rámec toho, čo je nevyhnutné na zabezpečenie neexistencie podvodu.

95      V tejto súvislosti treba v prvom rade konštatovať, že spis neobsahuje nijaké presvedčivé vysvetlenie ani nijaký dôkaz, ktorý by mohol podložiť predpoklad uvedený Komisiou a Parlamentom, podľa ktorého sa pravdepodobnosť uzavretia podvodného manželstva zvyšuje po skončení služobného pomeru úradníkov, takže napríklad v prípade úradníka, ktorý uzavrie manželstvo deň pred skončením služobného pomeru, existuje menšia pravdepodobnosť uzavretia podvodného manželstva ako v prípade úradníka, ktorý uzavrie manželstvo po skončení služobného pomeru. Komisia a Parlament nevysvetlili ani to, prečo by úradník, ktorý skončil svoj služobný pomer, bol menej schopný chrániť sa proti podvodným úmyslom osoby usilujúcej o manželstvo s ním ako úradník, ktorý je ešte v aktívnom služobnom pomere, takže v prípade manželstva uzavretého po skončení služobného pomeru úradníka je potrebné stanoviť päťnásobnú minimálnu dĺžku manželstva.

96      Ďalej podľa ustálenej judikatúry všeobecná domnienka podvodu nemôže byť postačujúca na odôvodnenie opatrenia, ktoré porušuje ciele Zmluvy o FEÚ (pozri rozsudok z 19. decembra 2012, Komisia/Belgicko, C‑577/10, EU:C:2012:814, bod 53 a citovanú judikatúru).

97      Okrem toho treba uviesť, že dĺžka trvania manželstva nie je nevyhnutne jediným znakom jeho úprimnosti (pozri analogicky rozsudky z 20. júna 2013, Giersch a i., C‑20/12, EU:C:2013:411, body 72 a 73 a citovanú judikatúru, a z 18. júla 2013, Prinz a Seeberger, C‑523/11 a C‑585/11, EU:C:2013:524, body 36 a 37 a citovanú judikatúru).

98      Článok 20 prílohy VIII služobného poriadku však používa výlučne podmienku minimálnej dĺžky manželstva v trvaní piatich rokov, pričom nestanovuje nijakú výnimku, takže pozostalý manžel, ktorý uzavrel manželstvo po skončení služobného pomeru bývalého úradníka, nemôže tvrdiť, že manželstvo bolo uzavreté v dobrej viere, a to bez ohľadu na objektívne dôkazy, ktoré by v tejto súvislosti mohol predložiť. Toto ustanovenie týmto spôsobom zavádza všeobecnú a nevyvrátiteľnú domnienku podvodu vo vzťahu k manželstvám, ktoré trvali menej ako päť rokov.

99      Na druhej strane článok 18 druhý odsek prílohy VIII služobného poriadku stanovuje objektívne okolnosti, za ktorých sa nepožaduje minimálna dĺžka manželstva, a to narodenie dieťaťa z manželstva úradníka pred skončením jeho služobného pomeru, pod podmienkou, že pozostalá manželka vyživuje alebo vyživovala toto dieťa. Normotvorca sa teda domnieval, že v prípade manželstva uzavretého pred skončením služobného pomeru bývalého úradníka existujú objektívne okolnosti, ktoré umožňujú vyvrátiť domnienku podvodu.

100    Objektívne okolnosti pripomenuté v predchádzajúcom bode predstavujú jasné kritériá umožňujúce efektívne spravovať pozostalostné dôchodky pri dodržaní zásady právnej istoty.

101    Aj keď v prejednávanej veci bolo druhé manželstvo žalobkyne uzavreté po skončení služobného pomeru jej manžela, existuje viacero objektívnych skutočností, ktoré môžu preukázať, že nejde o podvodné manželstvo. Žalobkyňa a jej manžel totiž žili ako pár od roku 1985. Dňa 10. júna 1987 sa im narodilo dieťa. Dňa 7. mája 1988 uzavreli prvé manželstvo. Dňa 29. apríla 1996 sa síce rozviedli, ale od roku 2002 opäť začali spolu žiť a 20. augusta 2012 sa znova zosobášili. Navyše Komisia ani Parlament netvrdili, že v prejednávanej veci ide o podvod.

102    Okrem toho žalobkyňa po rozvode znovu neuzavrela manželstvo s treťou osobou. Ako predovšetkým uviedol Všeobecný súd v bode 56 rozsudku o odvolaní, keby žalobkyňa opätovne neuzavrela manželstvo so svojím bývalým manželom, mohla poberať pozostalostný dôchodok ako rozvedená manželka v súlade s článkom 27 prílohy VIII služobného poriadku, pričom toto právo stratila z dôvodu opätovného uzavretia manželstva.

103    Okrem toho vzhľadom na všeobecne vyšší vek bývalých úradníkov, na ktorých sa vzťahuje článok 20 prílohy VIII služobného poriadku, pre pozostalých manželov, ktorí uzavreli manželstvo s takýmto bývalým úradníkom, je obzvlášť ťažké splniť požiadavku minimálnej dĺžky manželstva v trvaní piatich rokov. Táto podmienka tak môže vylúčiť z nároku na pozostalostný dôchodok značný počet pozostalých manželov, ktorí by napriek tomu mohli preukázať neexistenciu podvodu.

104    Napokon treba pripomenúť, že normotvorca v služobnom poriadku nie vždy vylúčil akékoľvek individuálne posúdenie. Článok 1 ods. 1 písm. d) prílohy VII služobného poriadku tak stanovuje, že úradníkovi, ktorý nespĺňa podmienky stanovené na priznanie príspevku na domácnosť, možno na základe „osobitného odôvodneného rozhodnutia menovacieho orgánu, vychádzajúceho z podporných dokumentov“, poskytnúť tento príspevok, ak v skutočnosti preberá zodpovednosť za rodinu.

105    Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že je nerozumné domnievať sa, že podmienka minimálnej dĺžky manželstva v trvaní piatich rokov stanovená článkom 20 prílohy VIII služobného poriadku, ktorá je päťkrát dlhšia ako podmienka stanovená článkom 18 prílohy VIII služobného poriadku a ktorá sa uplatňuje bez výnimky umožňujúcej preukázať neexistenciu podvodu bez ohľadu na predložené objektívne dôkazy, môže byť nevyhnutná na účely dosiahnutia cieľa boja proti podvodom.

ii)    O cieli smerujúcom k zachovaniu finančnej rovnováhy systému dôchodkového zabezpečenia Únie

106    Na úvod treba spresniť, že podľa rozhodnutia súdu cieľ spočívajúci v zachovaní finančnej rovnováhy systému dôchodkového zabezpečenia Únie sa môže považovať za legitímny (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. februára 2005, Pyres/Komisia, T‑256/01, EU:T:2005:45, body 64 a 65). Treba však doplniť, že takýto cieľ, ktorý patrí do rozpočtových úvah, nemôže sám osebe odôvodniť výnimku zo všeobecnej zásady rovnosti zaobchádzania (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 21. júla 2011, Fuchs a Köhler, C‑159/10 a C‑160/10, EU:C:2011:508, bod 74).

107    Ako pritom bolo konštatované v bode 105 vyššie, podmienka minimálnej dĺžky trvania manželstva stanovená v článku 20 prílohy VIII služobného poriadku nemôže byť odôvodnená cieľom boja proti podvodom. V dôsledku toho rozdielne zaobchádzanie zavedené týmto ustanovením nemôže byť odôvodnené iba zachovaním finančnej rovnováhy systému dôchodkového zabezpečenia Únie.

108    V každom prípade treba konštatovať, že Komisia a Parlament nepredložili ani najmenší hodnoverný dôkaz, ktorý by umožnil preukázať, že finančná rovnováha systému dôchodkového zabezpečenia Únie by bola ohrozená, keby pozostalí manželia bývalých úradníkov, ktorí uzavreli manželstvo po skončení jeho služobného pomeru, mohli poberať pozostalostný dôchodok bez toho, aby boli zosobášení aspoň päť rokov. Nepreukázalo sa ani to, že by táto finančná rovnováha nemohla byť dosiahnutá, ak by článok 20 prílohy VIII služobného poriadku stanovoval výnimky z podmienky, podľa ktorej manželstvo muselo trvať aspoň päť rokov.

109    Okrem toho, pokiaľ ide o tvrdenie Komisie, že pozostalý manžel bývalého úradníka, ktorý uzavrel manželstvo po skončení jeho služobného pomeru, sa nepodieľal na prispievaní do systému dôchodkového zabezpečenia Únie, treba uviesť, že zo znenia ani z kontextu, do ktorého patrí článok 20 prílohy VIII služobného poriadku, nevyplýva, že pozostalostný dôchodok je podmienený dostatočne silnou finančnou väzbou medzi pozostalým manželom a inštitúciou, v ktorej úradník alebo bývalý úradník pracoval. Na to, aby pozostalý manžel mohol poberať takýto dôchodok, naopak stačí, aby manželstvo uzavreté pred skončením služobného pomeru úradníka trvalo jeden rok, aj keď k úmrtiu dôjde napríklad na začiatku služobného postupu úradníka (podľa článku 17 prílohy VIII služobného poriadku), alebo ak manželstvo bolo uzavreté niekoľko dní pred skončením služobného pomeru úradníka (podľa článku 18 prílohy VIII služobného poriadku).

110    V dôsledku toho článok 20 prílohy VIII služobného poriadku zavádza rozdielne zaobchádzanie s pozostalými manželmi bývalých úradníkov, ktoré nie je odôvodnené ani cieľom boja proti podvodom, keďže nie je nevyhnutné na dosiahnutie tohto cieľa, ani cieľom spočívajúcim v zachovaní finančnej rovnováhy systému dôchodkového zabezpečenia Únie.

111    Okrem toho článok 20 prílohy VIII služobného poriadku v rozsahu, v akom zavádza všeobecnú a nevyvrátiteľnú domnienku podvodu voči párom, ktorých manželstvo trvalo menej ako päť rokov, hoci všeobecná domnienka podvodu nemôže postačovať na odôvodnenie opatrenia, ktoré porušuje ciele Zmluvy o FEÚ, nerešpektuje podstatu práva na rovnaké zaobchádzanie a zákazu akejkoľvek diskriminácie.

112    Článok 20 prílohy VIII služobného poriadku teda porušuje všeobecnú zásadu rovnosti zaobchádzania, ako aj zásadu zákazu diskriminácie na základe veku. Námietke nezákonnosti vznesenej žalobkyňou teda treba vyhovieť.

113    V dôsledku toho napadnuté rozhodnutie prijaté na základe článku 20 prílohy VIII služobného poriadku nemá právny základ, takže je potrebné ho zrušiť.

3.      O treťom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom výklade pojmu „manžel/manželka“ v zmysle režimu uplatniteľného na pozostalostný dôchodok

114    Žalobkyňa tvrdí, že pojem pár nemožno vzhľadom na všeobecný sociálny vývoj, ku ktorému dochádza v danej oblasti už niekoľko rokov, zúžiť len na zväzok založený na manželstve. Tento vývoj potvrdzuje jednak článok 1d ods. 1 druhý pododsek služobného poriadku, ktorý považuje nemanželské partnerstvá za rovnocenné s manželstvom, a jednak bežné uznanie registrovaného partnerstva v rámci Únie. V dôsledku toho nemožno nezohľadniť dĺžku spoločného života žalobkyne a jej zosnulého manžela, ako je doložená viacerými dokumentmi.

115    Komisia podporovaná Parlamentom spochybňuje tvrdenia žalobkyne.

116    Treba pripomenúť, že článok 20 prílohy VIII služobného poriadku vyhradzuje nárok na pozostalostný dôchodok pozostalému „manželovi“. To znamená, že poberateľ pozostalostného dôchodku musí byť so zosnulým úradníkom spojený v rámci občianskoprávneho vzťahu, ktorý viedol k vzniku práv a povinností (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. decembra 2019, HK/Komisia, C‑460/18 P, EU:C:2019:1119, bod 71).

117    Súdny dvor v tejto súvislosti pripomenul, že ak aj z hľadiska určitých aspektov faktické zväzky a zákonné zväzky ako manželstvo môžu byť podobné, nemôžu automaticky viesť k prirovnaniu jedného typu zväzku k druhému typu zväzku. Manželstvo je totiž charakterizované prísnym formalizmom a vytvára vysoký stupeň vzájomných práv a povinností medzi manželmi, medzi ktorými sa nachádzajú povinnosti pomoci a solidarity (rozsudok z 19. decembra 2019, HK/Komisia, C‑460/18 P, EU:C:2019:1119, body 72 a 73).

118    Okrem toho normotvorca Únie výslovne rozšíril uplatnenie ustanovení služobného poriadku týkajúcich sa zosobášených osôb za určitých podmienok na osoby žijúce v registrovanom nemanželskom partnerstve. V tejto súvislosti z článku 1d ods. 1 druhého pododseku služobného poriadku vyplýva, že na to, aby bolo registrované nemanželské partnerstvo považované za manželstvo v zmysle služobného poriadku, sa vyžaduje, aby úradník, ktorý je registrovaný ako stály nemanželský partner, spĺňal zákonné podmienky stanovené v uvedenom ustanovení (rozsudok z 19. decembra 2019, HK/Komisia, C‑460/18 P, EU:C:2019:1119, body 74 a 76).

119    Naproti tomu podľa Súdneho dvora taký faktický zväzok, ako je spolužitie druha a družky, nezodpovedá týmto charakteristickým znakom, keďže v zásade nie je predmetom záväzného právneho rámca (rozsudok z 19. decembra 2019, HK/Komisia, C‑460/18 P, EU:C:2019:1119, bod 78).

120    V prejednávanej veci žalobkyňa tvrdí, že so zosnulým bývalým úradníkom žila spoločne od roku 2002 predtým, ako sa tento pár v roku 2012 znovu zosobášil. Žalobkyňa však netvrdí, že pár uzavrel pred opätovným zosobášením registrované partnerstvo. Okrem toho medzi účastníkmi konania je nesporné, že zosnulý bývalý úradník bol od 11. septembra 1998 do 22. decembra 2011 ženatý s treťou osobou.

121    V dôsledku toho sa žalobkyňa nemôže opierať o článok 1d ods. 1 druhý pododsek služobného poriadku.

122    Okrem toho treba uviesť, že pri zohľadnení sociálneho kontextu, v ktorom bola prejednávaná žaloba podaná, Všeobecnému súdu neprináleží, aby rozšíril pôsobnosť služobného poriadku vzhľadom na pojem „manžel/manželka“. Takúto zmenu prináleží vykonať normotvorcovi (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. júna 1993, Arauxo‑Dumay/Komisia, T‑65/92, EU:T:1993:47, body 30 a 31).

123    Ako navyše poznamenáva Komisia, normotvorca pri reformách služobného poriadku zohľadnil sociálny vývoj. Konkrétne nariadením Rady (ES, Euratom) č. 723/2004 z 22. marca 2004, ktorým sa mení a dopĺňa Služobný poriadok zamestnancov Európskych spoločenstiev a Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov Európskych spoločenstiev (Ú. v. EÚ L 124, 2004, s. 1; Mim. vyd. 01/002, s. 130), normotvorca zmenil článok 1d ods. 1 druhý pododsek služobného poriadku s cieľom zahrnúť prípady nemanželských partnerstiev.

124    V dôsledku toho treba tretí žalobný dôvod zamietnuť ako nedôvodný.

125    Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že je potrebné zamietnuť prvý a tretí žalobný dôvod ako nedôvodný a zrušiť napadnuté rozhodnutie na základe druhého žalobného dôvodu.

 O trovách

126    V súlade s článkom 133 rokovacieho poriadku sa o trovách konania rozhodne v rozsudku, ktorým sa konanie končí. Podľa článku 219 uvedeného rokovacieho poriadku, ktorý sa analogicky uplatňuje na toto konanie po vrátení veci, a v rozsahu, v akom Všeobecný súd v rozsudku o odvolaní vyhradil rozhodnutie o trovách konania na neskôr, Všeobecnému súdu prináleží rozhodnúť jednak o trovách konaní začatých podľa článku 270 ZFEÚ na Súde pre verejnú službu a na Všeobecnom súde a jednak o trovách odvolacieho konania na Všeobecnom súde.

127    V tejto súvislosti podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

128    Z vyššie uvedených dôvodov vyplýva, že Komisia je účastníkom konania, ktorý nemal vo veci úspech. V dôsledku toho je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov jednak pôvodného konania na Súde pre verejnú službu vo veci F‑104/15 a jednak tohto konania po vrátení veci.

129    Pokiaľ ide o odvolacie konanie vo veci T‑695/16 P, v súlade s článkom 211 ods. 3 rokovacieho poriadku Komisia znáša svoje vlastné trovy konania. Okrem toho, keďže Všeobecný súd vyhovel odvolaniu podanému Komisiou, je opodstatnené rozhodnúť, že žalobkyňa znáša trovy konania, ktoré jej vznikli v rámci uvedeného konania.

130    Napokon v súlade s článkom 138 ods. 1 rokovacieho poriadku inštitúcie, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci konania, znášajú svoje vlastné trovy konania. Je teda opodstatnené rozhodnúť, že Parlament znáša svoje vlastné trovy konania vo veci F‑104/15 a trovy tohto konania po vrátení veci. Keďže Parlament nepredložil vyjadrenie v rámci konania o odvolaní a Všeobecný súd rozhodol v uvedenom konaní bez ústnej časti konania, Parlament sa nezúčastnil na odvolacom konaní v zmysle článku 211 ods. 5 rokovacieho poriadku, a teda v súvislosti s uvedeným konaním mu nevznikli nijaké trovy.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (siedma komora)

rozhodol takto:

1.      Rozhodnutie Európskej komisie z 24. septembra 2014, ktorým bola zamietnutá žiadosť RN o priznanie pozostalostného dôchodku, sa zrušuje.

2.      Komisia znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vznikli RN v konaní vo veci F104/15 a v tomto konaní po vrátení veci.

3.      Komisia a RN znášajú svoje vlastné trovy konania vo veci T695/16 P.

4.      Európsky parlament znáša svoje vlastné trovy konania vo veci F104/15 a trovy tohto konania po vrátení veci.

da Silva Passos

Reine

Truchot

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 16. decembra 2020.

Podpisy


*      Jazyk konania: francúzština.