ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (siedma rozšírená komora)
z 21. decembra 2022 (*)
„Dumping – Dovoz určitých polyvinylalkoholov s pôvodom v Číne – Konečné antidumpingové clo – Oslobodenie dovozu v režime konečné použitie – Žaloba o neplatnosť – Oddeliteľnosť – Regulačný akt vyžadujúci vykonávacie opatrenia – Priama dotknutosť – Akt napadnuteľný žalobou – Prípustnosť – Článok 9 odsek 5 prvý pododsek nariadenia (EÚ) 2016/1036 – Nediskriminačne uložené clo – Rovnaké zaobchádzanie“
Vo veci T‑746/20,
Grünig KG, so sídlom v Bad Kissingen (Nemecko), v zastúpení: Y. Melin a I. Fressynet, avocats,
žalobkyňa,
proti
Európskej komisii, v zastúpení: K. Blanck, G. Luengo a M. Gustafsson, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
VŠEOBECNÝ SÚD (siedma rozšírená komora),
na poradách v zložení: predseda komory R. da Silva Passos, sudcovia V. Valančius, I. Reine, L. Truchot (spravodajca) a M. Sampol Pucurull,
tajomník: H. Eriksson, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania,
po pojednávaní z 9. júna 2022,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Žalobou podanou na základe článku 263 ZFEÚ sa žalobkyňa, Grünig KG, domáha zrušenia článku 1 ods. 4 vykonávacieho nariadenia Komisie (EÚ) 2020/1336 z 25. septembra 2020, ktorým sa ukladá konečné antidumpingové clo na dovoz určitých polyvinylalkoholov s pôvodom v Čínskej ľudovej republike (Ú. v. EÚ L 315, 2020, s. 1).
I. Okolnosti predchádzajúce sporu
2 Dňa 25. septembra 2020 Európska komisia prijala vykonávacie nariadenie 2020/1336.
3 Článkom 1 ods. 1 vykonávacieho nariadenia 2020/1336 Komisia uložila antidumpingové clo uvedené v bode 1 vyššie.
4 Článkom 1 ods. 4 vykonávacieho nariadenia 2020/1336 Komisia zaviedla oslobodenie od tohto cla (ďalej len „predmetné oslobodenie“). Toto ustanovenie znie:
„Výrobky opísané v odseku 1 sa oslobodzujú od konečného antidumpingového cla, ak sa dovážajú na výrobu lepidiel v podobe suchej zmesi, ktoré sa vyrábajú a predávajú vo forme prášku pre odvetvie výroby kartónu. Takéto výrobky sa umiestnia do colného režimu konečné použitie uvedeného v článku 254 nariadenia (EÚ) č. 952/2013 s cieľom preukázať, že sa dovážajú výlučne na uvedené použitie.“
5 V bode 6.3.4 časti vykonávacieho nariadenia 2020/1336 venovanej záujmu Európskej únie, nazvanom „Výrobcovia lepidiel“, Komisia vysvetlila dôvody, prečo sa rozhodla oslobodiť od konečného antidumpingového cla, ktoré sa týmto nariadením ukladá, niektoré polyvinylalkoholy (ďalej len „PVA“). Cieľom tohto oslobodenia, ktoré sa vzťahuje na výrobcov lepidiel v podobe suchej zmesi, je chrániť ich záujmy pred negatívnymi vplyvmi, ktoré by uloženie tohto cla mohlo mať na ich situáciu.
6 Žalobkyňa je spoločnosť so sídlom v Nemecku, ktorá dováža PVA a vyrába z nich tekuté lepidlo.
II. Návrhy účastníkov konania
7 Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil článok 1 ods. 4 vykonávacieho nariadenia 2020/1336,
– uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.
8 Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu,
– uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.
III. Právny stav
9 Keďže Komisia vzniesla niekoľko námietok neprípustnosti žaloby, je potrebné preskúmať prípustnosť žaloby.
A. O prípustnosti
10 Na podporu záveru o neprípustnosti žaloby Komisia predovšetkým tvrdí, že po prvé článok 1 ods. 4 vykonávacieho nariadenia 2020/1336 nemožno oddeliť od ostatných častí uvedeného nariadenia, po druhé toto nariadenie vyžaduje vykonávacie opatrenia a po tretie toto nariadenie sa žalobkyne netýka ani priamo, ani osobne.
11 Komisia ďalej tvrdí, že žalobkyňa sa nemôže opierať o právo na účinný prostriedok nápravy, aby preukázala svoju aktívnu legitimáciu.
12 Komisia napokon uvádza, že v prípade, ak by Všeobecný súd rozhodol, že článok 1 ods. 4 vykonávacieho nariadenia 2020/1336 sa žalobkyne priamo dotýka, toto ustanovenie nie je napadnuteľným aktom.
13 Žalobkyňa tvrdí, že jej žaloba je prípustná.
1. O oddeliteľnosti článku 1 ods. 4 vykonávacieho nariadenia 2020/1336
14 Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že čiastočné zrušenie aktu Únie je možné len vtedy, ak časti, ktorých zrušenie sa navrhuje, sú oddeliteľné od ostatných častí aktu. V tejto súvislosti Súdny dvor opakovane rozhodol, že táto požiadavka nie je splnená, ak by čiastočné zrušenie aktu mohlo spôsobiť zmenu jeho podstaty (pozri rozsudok z 9. novembra 2017, SolarWorld/Rada, C‑204/16 P, EU:C:2017:838, bod 36 a citovanú judikatúru).
15 Overovanie oddeliteľnosti častí aktu Únie si tiež vyžaduje preskúmanie ich dosahu, aby sa posúdilo, či by zrušenie týchto častí zmenilo účel a podstatu tohto aktu (pozri rozsudok z 9. novembra 2017, SolarWorld/Rada, C‑204/16 P, EU:C:2017:838, bod 37 a citovanú judikatúru).
16 V prejednávanej veci sa žalobkyňa domáha iba zrušenia článku 1 ods. 4 vykonávacieho nariadenia 2020/1336 (pozri bod 7 vyššie), ktorým sa zavádza predmetné oslobodenie.
17 Keďže takéto oslobodenie stanovuje výnimku z pravidla, ktorým sa ukladá antidumpingové clo, v zásade je oddeliteľné od nariadenia, ktorým sa stanovuje toto pravidlo.
18 V rozsudku z 9. novembra 2017, SolarWorld/Rada (C‑204/16 P, EU:C:2017:838, body 44 až 53), na ktorý sa odvoláva Komisia, Súdny dvor špecifikoval, aké nepriame dôkazy umožňujú učiť, v ktorých prípadoch môže byť oslobodenie od antidumpingového cla neoddeliteľné od nariadenia, ktorým sa zavádza toto clo.
19 Vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 9. novembra 2017, SolarWorld/Rada (C‑204/16 P, EU:C:2017:838), bolo predmetom sporu vykonávacie nariadenie Rady (EÚ) č. 1238/2013 z 2. decembra 2013, ktorým sa ukladá konečné antidumpingové clo a s konečnou platnosťou sa vyberá dočasné clo uložené na dovoz fotovoltických modulov na báze kryštalického kremíka a hlavných komponentov (t. j. článkov) s pôvodom v Čínskej ľudovej republike alebo odosielaných z Čínskej ľudovej republiky (Ú. v. EÚ L 325, 2013, s. 1).
20 Súdny dvor rozhodol, že článok 3 ods. 1 nariadenia č. 1238/2013, ktorým sa stanovuje, že niektoré výrobky fakturované spoločnosťami, od ktorých Komisia prijala záväzky, sú oslobodené od antidumpingového cla uloženého podľa článku 1 uvedeného nariadenia, nemožno oddeliť od ostatných ustanovení tohto nariadenia, a najmä od ustanovení, ktorými sa ukladá toto clo (rozsudok z 9. novembra 2017, SolarWorld/Rada, C‑204/16 P, EU:C:2017:838, bod 55).
21 Súdny dvor konštatoval, že hoci sa uloženie cla formálne javí ako pravidlo a oslobodenie od cla v nadväznosti na prijatie záväzku ako výnimka, obe predmetné ustanovenia v skutočnosti predstavujú alternatívne a doplňujúce sa opatrenia, ktorými sa má dosiahnuť rovnaký cieľ (rozsudok z 9. novembra 2017, SolarWorld/Rada, C‑204/16 P, EU:C:2017:838, body 44 až 53).
22 Súdny dvor dospel k tomuto záveru na základe súboru nepriamych dôkazov. V prvom rade konštatoval, že tak opatrenie, ktorým sa ukladá clo, ako aj opatrenie, ktorým sa stanovuje oslobodenie, sledujú rovnaké ciele. Tak uloženie cla, ako aj prijatie záväzkov mali teda v predmetnej veci odstrániť škodlivý účinok dumpingu pre výrobné odvetvie Únie v súvislosti s dovozom fotovoltických modulov na báze kryštalického kremíka a ich hlavných komponentov (rozsudok z 9. novembra 2017, SolarWorld/Rada, C‑204/16 P, EU:C:2017:838, body 44 až 48). V druhom rade Súdny dvor poukázal na to, že obidve dotknuté ustanovenia sa dopĺňajú. V tejto súvislosti vychádzal z hospodárskych dôsledkov, ktoré tieto ustanovenia prinášali (rozsudok z 9. novembra 2017, SolarWorld/Rada, C‑204/16 P, EU:C:2017:838, body 49 až 51). Nakoniec v treťom rade Súdny dvor konštatoval, že oslobodenie nemá charakter výnimky. V tejto súvislosti uviedol, že výnimka sa vzťahuje na 70 % dovozu dotknutých výrobkov (rozsudok z 9. novembra 2017, SolarWorld/Rada, C‑204/16 P, EU:C:2017:838, body 52 a 53).
23 Riešenie, ktoré použil Súdny dvor vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 9. novembra 2017, SolarWorld/Rada (C‑204/16 P, EU:C:2017:838), je teda založené na súbore nepriamych dôkazov, ktoré môžu charakterizovať špecifickú situáciu, v ktorej to, čo by sa na prvý pohľad mohlo javiť ako jednoduché oslobodenie, a teda ako výnimka z pravidla, v skutočnosti predstavuje neoddeliteľnú súčasť napadnutého nariadenia.
24 Aby bolo možné rozhodnúť o oddeliteľnosti predmetného oslobodenia, je teda potrebné určiť, či v prejednávanej veci existujú takéto nepriame dôkazy.
25 V prvom rade je potrebné pripomenúť, že uloženie antidumpingového cla, aké je v prejednávanej veci stanovené v článku 1 ods. 1 vykonávacieho nariadenia 2020/1336, má odstrániť škodlivé účinky uvádzaného dumpingu pre výrobné odvetvie Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. novembra 2017, SolarWorld/Rada, C‑204/16 P, EU:C:2017:838, bod 46).
26 Článok 21 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/1036 z 8. júna 2016 o ochrane pred dumpingovými dovozmi z krajín, ktoré nie sú členmi Európskej únie (Ú. v. EÚ L 176, 2016, s. 21; ďalej len „základné nariadenie“), však umožňuje Komisii, aby na účely ochrany najmä záujmov používateľov dotknutého výrobku upustila od prijatia antidumpingových opatrení, hoci bol zistený dumping a ujma.
27 V prejednávanej veci cieľom predmetného oslobodenia, ktoré bolo schválené na základe článku 21 základného nariadenia, je – ako vyplýva z odôvodnenia 625 vykonávacieho nariadenia 2020/1336 – chrániť záujmy niektorých používateľov PVA, konkrétne výrobcov lepidiel v podobe suchej zmesi, pred negatívnymi vplyvmi, ktoré by mohlo mať uloženie antidumpingového cla na ich situáciu.
28 Cieľ predmetného oslobodenia je teda odlišný od cieľa, ktorý sleduje článok 1 ods. 1 vykonávacieho nariadenia 2020/1336, spomenutý v bode 25 vyššie, zatiaľ čo vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 9. novembra 2017, SolarWorld/Rada (C‑204/16 P, EU:C:2017:838), sledovalo uloženie antidumpingového cla i oslobodenie od tohto cla rovnaký cieľ (pozri bod 22 vyššie).
29 V druhom rade vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 9. novembra 2017, SolarWorld/Rada (C‑204/16 P, EU:C:2017:838), Rada Európskej únie ako autorka napadnutého nariadenia zaviedla opatrenia na ochranu obchodu predstavujúce jeden celok alebo jeden „balík“ pozostávajúci z dvoch odlišných a doplňujúcich sa opatrení, z ktorých prvým bolo uloženie antidumpingového cla a druhým oslobodenie od tohto antidumpingového cla pre spoločnosti, od ktorých Komisia prijala záväzky (rozsudok z 9. novembra 2017, SolarWorld/Rada, C‑204/16 P, EU:C:2017:838, bod 44).
30 Naopak v prejednávanej veci nemá predmetné oslobodenie vo vzťahu k uloženiu antidumpingového cla doplnkovú, ale akcesorickú povahu.
31 Akcesorická povaha predmetného oslobodenia vo vzťahu k uloženiu antidumpingového cla vyplýva z miesta, ktoré patrí odôvodneniam venovaným predmetnému oslobodeniu v súbore odôvodnení vykonávacieho nariadenia 2020/1336. Uvedené odôvodnenia sa nachádzajú len v časti vykonávacieho nariadenia 2020/1336 venovanej záujmu výrobcov lepidiel a negatívnym vplyvom, ktorým by mohli byť vystavení títo výrobcovia v dôsledku uloženia antidumpingového cla. Odôvodnenie predmetného oslobodenia tak Komisia obmedzila len na tú časť vykonávacieho nariadenia 2020/1336, ktorá mu je venovaná, čo je znakom akcesorickej povahy, ktorú mu Komisia pripisuje.
32 V treťom rade v odôvodnení 628 vykonávacieho nariadenia 2020/1336 je predmetné oslobodenie opísané ako oslobodenie priznané „výnimočn[e]“, pričom jeho režim je „prísne obmedzený na lepidlá v podobe suchej zmesi a za žiadnych okolností sa nebude vzťahovať na žiadne iné výrobky (napríklad tekuté lepidlá) vyrábané výrobcami lepidiel“.
33 V tejto súvislosti samotná Komisia v odôvodnení 627 vykonávacieho nariadenia 2020/1336 pri skúmaní vplyvu predmetného oslobodenia v prípade jeho uplatnenia poukázala na to, že podiel lepidiel na trhu predstavuje 17 % spotreby v Únii a jediný výrobca lepidiel v podobe suchej zmesi, ktorý sa prihlásil, predstavuje iba 4 % tohto podielu.
34 Naopak oslobodenie od cla vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 9. novembra 2017, SolarWorld/Rada (C‑204/16 P, EU:C:2017:838), nemalo charakter výnimky, keďže sa vzťahovalo na 70 % dovozu dotknutých výrobkov (pozri bod 22 vyššie).
35 Z úvah uvedených v bodoch 25 až 34 vyššie vyplýva, že v prejednávanej veci neexistuje ani jeden z nepriamych dôkazov, ktoré uviedol Súdny dvor vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 9. novembra 2017, SolarWorld/Rada (C‑204/16 P, EU:C:2017:838), a ktoré boli spomenuté v bode 22 vyššie.
36 Z listín založených v spise okrem toho nevyplývajú nijaké iné nepriame dôkazy, ktoré by viedli k záveru, že predmetné oslobodenie nie je výnimkou z pravidla ukladajúceho antidumpingové clo, ale alternatívnym a doplnkovým opatrením k tomuto pravidlu, ktorým sa má dosiahnuť ten istý cieľ (pozri bod 21 vyššie).
37 Preto je predmetné oslobodenie oddeliteľné od pravidla, ktorým sa ukladá antidumpingové clo.
38 Treba dodať, že článok 1 ods. 4 vykonávacieho nariadenia 2020/1336 sa v prvej vete neobmedzuje na stanovenie predmetného oslobodenia. Podľa druhej vety tohto ustanovenia (pozri bod 4 vyššie) sa v prípade oslobodenia PVA umiestnia do režimu konečné použitie uvedeného v článku 254 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 952/2013 z 9. októbra 2013, ktorým sa ustanovuje Colný kódex Únie (Ú. v. EÚ L 269, 2013, s. 1), s cieľom preukázať, že sa dovážajú výlučne na použitie uvedené v bode 4 vyššie.
39 Jediným cieľom tohto posledného ustanovenia je určiť colný režim, do ktorého sú prepustené dovážané PVA, na ktoré sa vzťahuje predmetné oslobodenie.
40 Keďže predmetné oslobodenie, ktorého zásada je stanovená v článku 1 ods. 4 prvej vete vykonávacieho nariadenia 2020/1336, je oddeliteľné od zvyšnej časti uvedeného nariadenia, toto oslobodenie prepožičiava oddeliteľný charakter aj pravidlu uvedenému v druhej vete tohto článku, ktoré iba označuje colný režim použiteľný na výrobky, na ktoré sa vzťahuje toto oslobodenie.
41 Vzhľadom na záver uvedený v bode 37 vyššie je teda článok 1 ods. 4 vykonávacieho nariadenia 2020/1336 v plnom rozsahu oddeliteľný od ostatných ustanovení tohto nariadenia.
42 So zreteľom na vyššie uvedené úvahy ostatné tvrdenia uvádzané Komisiou, a to po prvé súbežná existencia uloženia antidumpingového cla a predmetného oslobodenia v tom istom článku vykonávacieho nariadenia 2020/1336, po druhé zriedkavé využívanie takého oslobodenia, akým je predmetné oslobodenie, po tretie podrobné odôvodnenie týkajúce sa predmetného oslobodenia, po štvrté počet pripomienok predložených hospodárskymi subjektmi pri preskúmaní uvedeného oslobodenia, po piate veľké hospodárske dôsledky, ktoré by malo zrušenie tohto oslobodenia pre spoločnosť Cordial ako výrobcu lepidiel v podobe suchej zmesi, ktorého situáciu Komisia zohľadnila vo vykonávacom nariadení 2020/1336, a jej zákazníkov, a po šieste naliehanie Komisie, aby bol tento akt prijatý napriek neochote niektorých členských štátov, nie sú relevantné na účely spochybnenia oddeliteľnosti článku 1 ods. 4 vykonávacieho nariadenia 2020/1336
43 Námietka neprípustnosti žaloby vznesená Komisiou musí byť preto zamietnutá.
2. O podmienkach prípustnosti žaloby stanovených v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ
44 Treba pripomenúť, že článok 263 štvrtý odsek ZFEÚ upravuje dva prípady, keď sa fyzickej alebo právnickej osobe priznáva aktívna legitimácia na podanie žaloby proti aktu, ktorý jej nie je určený. Po prvé takáto žaloba môže byť podaná pod podmienkou, že tento akt sa tejto osoby priamo a osobne týka. Po druhé uvedená osoba môže podať žalobu proti právnemu aktu, ktorý sa jej priamo týka a nevyžaduje si vykonávacie opatrenia (rozsudky z 19. decembra 2013, Telefónica/Komisia, C‑274/12 P, EU:C:2013:852, bod 19, a z 18. októbra 2018, Internacional de Productos Metálicos/Komisia, C‑145/17 P, EU:C:2018:839, bod 32).
45 Podmienky prípustnosti upravené v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ sa musia vykladať so zreteľom na základné právo na účinnú súdnu ochranu, ako ho zakotvuje článok 47 Charty základných práv Európskej únie, bez toho, aby tento výklad viedol k odchýleniu sa od podmienok výslovne upravených v Zmluve o FEÚ (pozri rozsudok z 3. decembra 2020, Changmao Biochemical Engineering/Distillerie Bonollo a i., C‑461/18 P, EU:C:2020:979, bod 55 a citovanú judikatúru).
46 V prejednávanej veci vykonávacie nariadenie 2020/1336 nie je určené žalobkyni. Jej aktívnu legitimáciu možno preto uznať len vtedy, ak sa na ňu vzťahuje jeden z prípadov uvedených v bode 44 vyššie.
47 Prípustnosť prejednávanej žaloby je potrebné preskúmať z hľadiska druhého prípadu uvedeného v bode 44 vyššie.
48 Treba určiť po prvé, či je vykonávacie nariadenie 2020/1336 regulačným aktom, po druhé, či si vyžaduje vykonávacie opatrenia, a po tretie, či sa priamo dotýka situácie žalobkyne.
a) O existencii regulačného aktu
49 Regulačné akty sú podľa judikatúry všeobecne záväzné akty s výnimkou legislatívnych aktov (rozsudok z 3. októbra 2013, Inuit Tapiriit Katanami a. i./Parlament a Rada, C‑583/11 P, EU:C:2013:625, bod 61, a uznesenie z 28. októbra 2020, Sarantos a i./Parlament a Rada, C‑84/20 P, neuverejnené, EU:C:2020:871, bod 29).
50 Je potrebné určiť v prvom rade, či je článok 1 ods. 4 vykonávacieho nariadenia 2020/1336 všeobecne záväzný, a v druhom rade, či uvedené nariadenie nie je legislatívnym aktom.
51 V prvom rade zo znenia článku 1 ods. 4 vykonávacieho nariadenia 2020/1336 vyplýva, že toto ustanovenie je všeobecne záväzné, keďže sa uplatňuje na objektívne určené situácie a má právne účinky pre kategóriu všeobecne a abstraktne určených osôb (pozri bod 4 vyššie).
52 Všeobecnú záväznosť článku 1 ods. 4 vykonávacieho nariadenia 2020/1336 potvrdzujú odôvodnenia tohto nariadenia, konkrétne odôvodnenie 630, v ktorom sa uvádza:
„V tejto súvislosti Komisia objasnila, že [predmetné] oslobodenie… sa nevzťahuje na [spoločnosť Cordial], ale nediskriminačne sa vzťahuje na všetkých výrobcov lepidiel v podobe suchej zmesi…“.
53 V druhom rade, ako vyplýva z odôvodnení 672 a 673 vykonávacieho nariadenia 2020/1336, Komisia prijala toto nariadenie po tom, ako predložila návrh predmetného vykonávacieho nariadenia odvolaciemu výboru za podmienok stanovených v článku 5 ods. 5 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 182/2011 zo 16. februára 2011, ktorým sa ustanovujú pravidlá a všeobecné zásady mechanizmu, na základe ktorého členské štáty kontrolujú vykonávanie vykonávacích právomocí Komisie (Ú. v. EÚ L 55, 2011, s. 13).
54 Z úvah uvedených v bodoch 49 až 53 vyššie vyplýva, že vykonávacie nariadenie 2020/1336 nepredstavuje legislatívny akt, keďže nebolo prijaté ani riadnym legislatívnym postupom, ani mimoriadnym legislatívnym postupom v zmysle článku 289 ods. 1 a 2 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle uznesenia z 5. februára 2013, BSI/Rada, T‑551/11, neuverejnené, EU:T:2013:60, bod 43, a zo 14. septembra 2021, Far Polymers a i./Komisia, T‑722/20, neuverejnené, EU:T:2021:598, bod 55).
55 Keďže sú splnené obidve podmienky uvedené v bodoch 49 a 50 vyššie, treba konštatovať, že vykonávacie nariadenie 2020/1336, ktorého článok 1 ods. 4 stanovuje predmetné oslobodenie, má charakter regulačného aktu. Komisia navyše toto posúdenie nespochybňuje. Je teda potrebné preskúmať, či toto oslobodenie vyžaduje vykonávacie opatrenia.
b) O neexistencii vykonávacích opatrení
56 Slovné spojenie „ktoré nevyžadujú vykonávacie opatrenia“ v zmysle článku 263 štvrtého odseku tretej časti vety ZFEÚ je potrebné vykladať vzhľadom na cieľ tohto ustanovenia, ktorý spočíva, ako vyplýva z procesu prijímania tohto ustanovenia, v snahe vyhnúť sa tomu, aby bol jednotlivec nútený porušiť právo na to, aby sa mohol obrátiť na súd. Ak má teda regulačný akt priame účinky na právnu situáciu fyzickej alebo právnickej osoby bez toho, aby si to vyžadovalo vykonávacie opatrenia, táto osoba by mohla byť zbavená účinnej súdnej ochrany, ak by nemala k dispozícii možnosť obrátiť sa na súd Únie s cieľom napadnúť zákonnosť tohto regulačného aktu. V prípade neexistencie vykonávacích opatrení by sa totiž fyzická alebo právnická osoba, hoci priamo dotknutá predmetným aktom, mohla domôcť súdneho preskúmania tohto aktu len po tom, ako poruší jeho ustanovenia, a to tak, že by sa odvolávala na protiprávnosť týchto ustanovení v rámci druhov súdnych konaní, ktoré môže využiť na vnútroštátnych súdoch (rozsudky z 19. decembra 2013, Telefónica/Komisia, C‑274/12 P, EU:C:2013:852, bod 27, a zo 6. novembra 2018, Scuola Elementare Maria Montessori/Komisia, Komisia/Scuola Elementare Maria Montessori a Komisia/Ferracci, C‑622/16 P až C‑624/16 P, ďalej len „rozsudok Montessori“, EU:C:2018:873, bod 58).
57 Ak regulačný akt naopak vyžaduje vykonávacie opatrenia, vykoná sa súdne preskúmanie dodržiavania právneho poriadku Únie bez ohľadu na otázku, či uvedené opatrenia vydala Únia alebo členské štáty. Fyzické alebo právnické osoby, ktoré nemôžu z dôvodu podmienok prípustnosti stanovených v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ napadnúť priamo na súde Únie právny akt Únie, sú proti tomu, aby sa voči nim takýto akt uplatňoval, chránené možnosťou napadnúť vykonávacie opatrenia, ktoré si tento akt vyžaduje (rozsudky z 19. decembra 2013, Telefónica/Komisia, C‑274/12 P, EU:C:2013:852, bod 28, a zo 6. novembra 2018, Montessori, C‑622/16 P až C‑624/16 P, EU:C:2018:873, bod 59).
58 V oblasti antidumpingových ciel colný systém zavedený nariadením č. 952/2013 stanovuje, že výber cla zavedeného takým nariadením, ako je vykonávacie nariadenie 2020/1336, sa vykonáva na základe opatrení prijatých vnútroštátnymi orgánmi, ktoré musia byť kvalifikované ako „vykonávacie opatrenia“ (pozri v tomto zmysle rozsudky z 18. októbra 2018, Internacional de Productos Metálicos/Komisia, C‑145/17 P, EU:C:2018:839, body 59 a 60, a z 19. septembra 2019, Trace Sport, C‑251/18, EU:C:2019:766, bod 31, a uznesenie z 5. februára 2013, BSI/Rada, T‑551/11, neuverejnené, EU:T:2013:60, body 45 až 53).
59 Na účely overenia, či regulačný akt vyžaduje vykonávacie opatrenia, je potrebné sústrediť sa výlučne na predmet sporu (rozsudky z 19. decembra 2013, Telefónica/Komisia, C‑274/12 P, EU:C:2013:852, bod 31, a zo 6. novembra 2018, Montessori, C‑622/16 P až C‑624/16 P, EU:C:2018:873, bod 61). Navyše v prípade, že sa žalobca domáha len čiastočného zrušenia aktu, sú to len vykonávacie opatrenia, ktoré táto časť aktu prípadne vyžaduje, ktoré musia byť v prípade potreby zohľadnené (rozsudok z 18. októbra 2018, Internacional de Productos Metálicos/Komisia, C‑145/17 P, EU:C:2018:839, bod 53).
60 Žalobkyňa pritom napáda iba článok 1 ods. 4 vykonávacieho nariadenia 2020/1336.
61 V rozpore s tým, čo tvrdí Komisia, na účely určenia, či v prejednávanej veci existujú vykonávacie opatrenia, preto nie je potrebné zohľadniť vykonávacie opatrenia, ktoré podľa judikatúry citovanej v bode 58 vyššie nevyhnutne vyžaduje článok 1 ods. 1 vykonávacieho nariadenia 2020/1336, ktoré stanovuje uloženie antidumpingového cla (pozri bod 3 vyššie).
62 Okrem toho takisto na účely posúdenia toho, či regulačný akt vyžaduje vykonávacie opatrenia, je potrebné vychádzať z postavenia osoby, ktorá sa odvoláva na právo podať žalobu na základe článku 263 štvrtého odseku tretej časti vety ZFEÚ. Je preto irelevantné, či dotknutý akt vyžaduje vykonávacie opatrenia vo vzťahu k ostatným osobám (rozsudky z 19. decembra 2013, Telefónica/Komisia, C‑274/12 P, EU:C:2013:852, bod 30, a zo 6. novembra 2018, Montessori, C‑622/16 P až C‑624/16 P, EU:C:2018:873, bod 61).
63 Pritom je nesporné, že žalobkyňa, ktorá dováža PVA len na účely výroby tekutého lepidla, si nemôže uplatniť nárok na predmetné oslobodenie.
64 Preto aj za predpokladu, že by colný režim konečné použitie uvedený v článku 254 nariadenia č. 952/2013, na ktorý článok 1 ods. 4 vykonávacieho nariadenia 2020/1336 odkazuje v druhej vete (pozri bod 4 vyššie), vyžadoval, aby vnútroštátne orgány prijali vykonávacie opatrenia, tieto opatrenia by sa nemohli uplatniť na žalobkyňu.
65 Argumentácia Komisie, podľa ktorej po prvé podľa nariadenia č. 952/2013 musia colné orgány udeliť spoločnosti Cordial a ostatným subjektom, ktoré majú nárok na predmetné oslobodenie, povolenie na to, aby mohli byť oslobodené, a po druhé je takéto oslobodenie vykonávacím opatrením článku 1 ods. 4 vykonávacieho nariadenia 2020/1336, je teda irelevantná.
66 Je pravda, že žalobkyňa by mohla podať žiadosť o priznanie predmetného oslobodenia, ktorú by dotknuté colné orgány zamietli, proti čomu by sa mohla odvolať.
67 Zamietnutie žiadosti podanej žalobcom na vnútroštátnom orgáne však nemožno považovať za vykonávacie opatrenie aktu Únie, pokiaľ možno dospieť k záveru, že by bolo vykonštruované, ak by sa vyžadovalo, aby tento žalobca musel podať takúto žiadosť (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. novembra 2018, Montessori, C‑622/16 P až C‑624/16 P, EU:C:2018:873, body 66 a 67).
68 Keďže žalobkyňa v prejednávanej veci nespĺňa podmienky stanovené vo vykonávacom nariadení 2020/1336 na to, aby mohla byť oprávnená získať výhody na základe predmetného oslobodenia, by pritom bolo vykonštruované, ak by sa vyžadovalo, aby musela požiadať dotknuté colné orgány o priznanie tohto oslobodenia na to, aby mohla napadnúť akt, ktorým sa odmieta vyhovieť tejto žiadosti, pred vnútroštátnym súdom s cieľom dosiahnuť, že sa tento súd obráti na Súdny dvor s otázkou týkajúcou sa platnosti článku 1 ods. 4 vykonávacieho nariadenia 2020/1336 (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 6. novembra 2018, Montessori, C‑622/16 P až C‑624/16 P, EU:C:2018:873, body 65 a 66, a z 28. októbra 2020, Associazione GranoSalus/Komisia, C‑313/19 P, neuverejnený, EU:C:2020:869, bod 41).
69 Z úvah uvedených v bodoch 56 až 68 vyššie vyplýva, že v rozpore s tým, čo tvrdí Komisia, predmetné oslobodenie nevyžaduje vykonávacie opatrenia vo vzťahu k žalobkyni.
70 Keďže nejestvujú vykonávacie opatrenia, je potrebné preskúmať podmienku priamej dotknutosti.
c) O priamej dotknutosti
71 Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že podmienka stanovená v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ, podľa ktorej sa musí rozhodnutie, ktoré je predmetom žaloby, priamo týkať fyzickej osoby alebo právnickej osoby, si vyžaduje splnenie dvoch kumulatívnych kritérií, a to konkrétne po prvé, aby sporné opatrenie priamo ovplyvňovalo právne postavenie jednotlivca, a po druhé, aby neponechávalo žiadny priestor na voľnú úvahu jeho adresátom povereným jeho uplatňovaním, keďže má úplne automatický charakter a vyplýva zo samotnej právnej úpravy Únie bez uplatnenia iných sprostredkujúcich ustanovení (rozsudky z 5. mája 1998, Dreyfus/Komisia, C‑386/96 P, EU:C:1998:193, bod 43; z 13. marca 2008, Komisia/Infront WM, C‑125/06 P, EU:C:2008:159, bod 47, a zo 6. novembra 2018, Montessori, C‑622/16 P až C‑624/16 P, EU:C:2018:873, bod 42).
1) O druhom kritériu týkajúcom sa neexistencie priestoru na voľnú úvahu adresátov poverených uplatňovaním sporného opatrenia
72 Treba uviesť, že druhé kritérium nie je relevantné, pokiaľ ide – ako v prejednávanej veci – o opatrenie, ktoré si nevyžaduje prijatie vykonávacích opatrení vo vzťahu k žalobkyni (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. júla 2015, Federcoopesca a i. /Komisia, T‑312/14, EU:T:2015:472, body 38 až 40).
73 V každom prípade článok 14 ods. 1 základného nariadenia nazvaný „Všeobecné ustanovenia“ stanovuje:
„Predbežné alebo konečné antidumpingové clo sa uloží nariadením a je vyberané členskými štátmi v stanovenej forme, sadzbe a podľa ostatných kritérií špecifikovaných v nariadení, ktoré upravuje uloženie tohto cla…“
74 Členské štáty poverené vykonaním antidumpingových nariadení tak v zásade nemajú žiadnu mieru voľnej úvahy [pozri v tomto zmysle rozsudky z 3. decembra 2020, Changmao Biochemical Engineering/Distillerie Bonollo a i., C‑461/18 P, EU:C:2020:979, bod 59, a z 18. októbra 2016, Crown Equipment (Suzhou) a Crown Gabelstapler/Rada, T‑351/13, neuverejnený, EU:T:2016:616, bod 24].
75 Keďže v prejednávanej veci je oslobodenie od cla podmienené jedinou podmienkou, aby sa dotknuté výrobky dovážali na výrobu lepidiel v podobe suchej zmesi, ktoré sa vyrábajú a predávajú vo forme prášku pre odvetvie kartónu, článok 1 ods. 4 vykonávacieho nariadenia 2020/1336 neponecháva vnútroštátnym colným orgánom povereným jeho uplatňovaním žiadny priestor na voľnú úvahu.
76 Pokiaľ ide o pravidlo zavedené v článku 1 ods. 4 vykonávacieho nariadenia 2020/1336 týkajúce sa umiestenia PVA do colného režimu konečné použitie uvedeného v článku 254 nariadenia č. 952/2013, toto ustanovenie, ktorého jediným účelom je určiť colný režim, do ktorého sú prepustené dovážané PVA, na ktoré sa vzťahuje predmetné oslobodenie (pozri bod 39 vyššie), nemôže z tohto dôvodu spochybniť čisto automatický charakter tohto oslobodenia. Okrem toho samotné znenie ustanovenia, ktorým sa nestanovuje žiadna ďalšia podmienka na uplatnenie colného režimu konečné použitie okrem podmienky súvisiacej s priznaním oslobodenia PVA, neponecháva vnútroštátnym colným orgánom žiadny priestor na voľnú úvahu.
77 Druhé kritérium uvedené v bode 71 vyššie, ktoré navyše žiaden z účastníkov konania nespochybnil, je teda splnené.
2) O prvom kritériu týkajúcom sa priameho vplyvu na právne postavenie žalobkyne
78 Žalobkyňa sa na podporu prípustnosti svojej žaloby odvoláva na svoje postavenie používateľky PVA, ktorá konkuruje subjektom, ktoré majú prospech z predmetného oslobodenia. Pokiaľ ide o podmienku priamej dotknutosti, domáha sa, aby Všeobecný súd v prejednávanej veci uplatnil riešenie, ktoré použil Súdny dvor v oblasti štátnej pomoci v rozsudku zo 6. novembra 2018, Montessori (C‑622/16 P až C‑624/16 P, EU:C:2018:873). Uvádza, že v dôsledku predmetného oslobodenia sa dostáva do nevýhodného postavenia v hospodárskej súťaži oproti výrobcom lepidiel v podobe suchej zmesi.
79 V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry vyplýva, že skutočnosť, podľa ktorej akt Únie konkurenčne znevýhodňuje hospodársky subjekt, sama osebe neumožňuje domnievať sa, že daný subjekt je vo svojom právnom postavení ovplyvnený týmto aktom, ani že je ním preto priamo dotknutý (pozri v tomto zmysle rozsudky z 28. apríla 2015, T & L Sugars a Sidul Açúcares/Komisia, C‑456/13 P, EU:C:2015:284, body 34, 36 a 37; zo 17. septembra 2015, Confederazione Cooperative Italiane a i./Anicav a i., C‑455/13 P, C‑457/13 P a C‑460/13 P, neuverejnený, EU:C:2015:616, body 47 až 49, a z 28. februára 2019, Rada/Growth Energy a Renewable Fuels Association, C‑465/16 P, EU:C:2019:155, bod 81).
80 Súdny dvor však v bode 43 rozsudku zo 6. novembra 2018, Montessori (C‑622/16 P až C‑624/16 P, EU:C:2018:873), rozhodol, že rozhodnutie Komisie prijaté v oblasti štátnej pomoci, v dôsledku ktorého sa hospodársky subjekt môže dostať do nevýhodného postavenia v hospodárskej súťaži, lebo v celom rozsahu zachováva účinky vnútroštátnych opatrení v prospech jeho konkurentov, možno chápať ako rozhodnutie priamo ovplyvňujúce právne postavenie daného subjektu.
81 Ako vyplýva z bodov 43 a 52 rozsudku zo 6. novembra 2018, Montessori (C‑622/16 P až C‑624/16 P, EU:C:2018:873), Súdny dvor vychádzal vo svojom riešení z konštatovania, že cieľom pravidiel v oblasti štátnej pomoci je ochrana hospodárskej súťaže a že ustanovenia Zmluvy o FEÚ v tejto oblasti zakladajú právo konkurenta podniku, ktorý je adresátom vnútroštátneho opatrenia, nebyť vystavený narušeniu hospodárskej súťaže prostredníctvom takéhoto opatrenia.
82 V oblasti antidumpingových opatrení sa pritom v článku 21 ods. 1 základného nariadenia uvádza:
„Rozhodnutie o tom, či záujem Únie vyžaduje intervenciu, by malo byť založené na hodnotení všetkých existujúcich záujmov ako celku vrátane záujmov domáceho výrobného odvetvia, užívateľov a spotrebiteľov. Rozhodnutie v zmysle tohto článku sa prijme len vtedy, keď všetky strany dostali možnosť vyjadriť sa v súlade s odsekom 2. Pri tomto skúmaní treba venovať pozornosť potrebe vylúčiť vplyv dumpingu spôsobujúceho ujmu a obnoviť efektívnu konkurenciu. Opatrenia určené na základe zisteného dumpingu a ujmy sa neuplatnia, ak orgány na základe všetkých predložených informácií dospejú k záveru, že prijatie týchto opatrení nie je v záujme Únie.“
83 Podľa tohto ustanovenia musia orgány Únie, najmä Komisia pred prijatím antidumpingových opatrení, určiť, či je prijatie takýchto opatrení v záujme Únie. Komisia tak môže napriek zistenému dumpingu a ujme rozhodnúť o neprijatí opatrení, ak takáto intervencia nie je v záujme Únie.
84 Predmetné oslobodenie bolo prijaté práve na základe tohto ustanovenia (pozri odôvodnenie 551 vykonávacieho nariadenia 2020/1336).
85 Na účely určenia záujmu Únie článok 21 ods. 1 tretia veta základného nariadenia spresňuje, že „treba venovať pozornosť potrebe vylúčiť vplyv dumpingu spôsobujúceho ujmu a obnoviť efektívnu konkurenciu“.
86 Z tejto vety vyplýva, že na tieto účely sa prioritne zohľadňuje záujem výrobcov z výrobného odvetvia Únie obnoviť ich postavenie v hospodárskej súťaži, ktoré ovplyvnili škodlivé dumpingové praktiky.
87 Podľa článku 21 ods. 1 prvej vety základného nariadenia však rozhodnutie o tom, či je v záujme Únie prijať antidumpingové opatrenia, vyžaduje, aby Komisia zhodnotila všetky existujúce záujmy ako celok, takže záujmy výrobcov nie sú jediné záujmy, ktoré musí zohľadniť.
88 V tomto ustanovení sa teda uvádza, že medzi záujmy, ktoré treba posúdiť, patria aj záujmy používateľov dotknutého výrobku.
89 Nemožno teda dospieť k záveru, že vzhľadom na to, že článok 21 ods. 1 tretia veta základného nariadenia sa týka len postavenia výrobcov z výrobného odvetvia Únie v hospodárskej súťaži, v prípade, aký je uvedený v bode 87 vyššie, bolo zohľadnenie záujmov používateľov dotknutého výrobku, aby ich postavenie v hospodárskej súťaži nebolo dotknuté, z hľadiska záujmu Únie vylúčené.
90 Naopak v záujme Únie sú v zmysle článku 21 ods. 1 základného nariadenia záujmy niektorých používateľov dotknutého výrobku na ochrane ich konkurenčného postavenia pred prípadnými škodlivými vplyvmi spôsobenými takýmto oslobodením.
91 Súvislosť medzi záujmami používateľov dotknutého výrobku na ochrane ich postavenia v hospodárskej súťaži a záujmom Únie vyplýva okrem odkazu na ne uvedeného v článku 21 ods. 1 základného nariadenia z konštatovania, že v uvedenom nariadení je stanovený všeobecný cieľ ochrany hospodárskej súťaže v rámci vnútorného trhu, ktorá sa neobmedzuje len na postavenie výrobcov z Únie v hospodárskej súťaži.
92 V tejto súvislosti treba poukázať na to, že článok 21 ods. 1 tretia veta základného nariadenia odkazuje na efektívnu konkurenciu, a nie len na konkurenčné postavenie výrobcov z výrobného odvetvia Únie a ich špecifické záujmy.
93 Okrem toho podľa článku 9 ods. 4 druhého pododseku základného nariadenia výška konečného antidumpingového cla nesmie presiahnuť nielen dumpingové rozpätie, ale ani ujmu, ktorú utrpelo výrobné odvetvie Únie.
94 Výrobcom z výrobného odvetvia Únie tak na jednej strane nie je poskytnutá žiadna konkurenčná výhoda oproti vývozcom z tretích krajín praktizujúcim dumping a na druhej strane výška antidumpingového cla nejde nad rámec toho, čo je striktne nevyhnutné, čím sa chránia záujmy hospodárskych subjektov pôsobiacich na nasledujúcich úrovniach dodávateľského reťazca, najmä používateľov dotknutého výrobku.
95 Z toho vyplýva, že cieľom základného nariadenia nie je len obnoviť konkurenčné postavenie výrobcov z výrobného odvetvia Únie, ale aj zachovať efektívnu konkurenciu na vnútornom trhu.
96 Používatelia dotknutého výrobku teda majú právo nebyť vystavení narušeniu hospodárskej súťaže, ktoré by mohol spôsobiť akt prijatý Komisiou na podklade základného nariadenia, rovnako ako má konkurent podniku, ktorý je príjemcom štátnej pomoci, právo nebyť vystavený narušeniu hospodárskej súťaže prostredníctvom takejto pomoci.
97 Vzhľadom na existenciu tohto práva akt Komisie, ktorý môže poškodiť toto právo, má vplyv na právne postavenie nositeľa tohto práva, a teda sa ho priamo dotýka.
98 Z hľadiska podmienky priamej dotknutosti stanovenej v článku 263 štvrtom pododseku ZFEÚ sa žalobkyňa nachádza v porovnateľnom postavení ako odvolateľky vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok zo 6. novembra 2018, Montessori (C‑622/16 P až C‑624/16 P, EU:C:2018:873).
99 Naproti tomu judikatúra Súdneho dvora citovaná v bode 79 vyššie, ktorá bráni tomu, aby sa hospodársky subjekt, ktorý sa v dôsledku prijatia aktu Únie dostal do nevýhodného postavenia v hospodárskej súťaži, chápal ako subjekt priamo dotknutý týmto aktom, nepredstavuje prekážku splnenia podmienky priamej dotknutosti.
100 Žalobkyňa síce tvrdí, tak ako žalobcovia vo veciach uvedených v bode 79 vyššie, že Komisia prijala opatrenie, ktoré by v dôsledku rozdielneho zaobchádzania, ktoré spôsobuje, mohlo ovplyvniť jej postavenie v hospodárskej súťaži.
101 Na rozdiel od skutkového stavu, o ktorý išlo vo veciach uvedených v bode 79 vyššie, sa však záujmy žalobkyne vrátane ochrany jej postavenia v hospodárskej súťaži zohľadňujú podľa základného nariadenia, na základe ktorého bolo prijaté predmetné oslobodenie.
102 Naopak vo veciach opísaných v bode 79 vyššie neboli záujmy žalobcov chránené z dôvodu právneho režimu, ktorý poskytoval výhodu ich konkurentom, keďže žalobcovia nepatrili do pôsobnosti tohto režimu.
103 V rozsudku z 28. apríla 2015, T & L Sugars a Sidul Açúcares/Komisia (C‑456/13 P, EU:C:2015:284, body 1 až 3 a 34), bolo napríklad uvedené, že ponuka cukru na trhu Únie zahŕňa jednak cukor vyrábaný spracovaním cukrovej repy a pochádzajúci z výroby v rámci Únie a jednak cukor vyrábaný rafináciou surového trstinového cukru dovážaného z tretích krajín, pričom konečný výrobok sa podľa chemického zloženia v oboch prípadoch zhoduje. Cieľom napadnutých opatrení bolo zvýšenie ponuky nedostatkového cukru na trhu Únie. Niektoré opatrenia poskytovali výhodu výrobcom z Únie, keďže im umožňovali vyrábať a uvádzať na trh určité obmedzené množstvo cukru, ako aj izoglukózy mimo kvóty vnútornej výroby. Odvolateľky, ktoré neboli výrobcami cukru a izoglukózy, ale podnikmi vyrábajúcimi trstinový cukor z dovozu, nepatrili do pôsobnosti dotknutého právneho režimu.
104 Aj vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok zo 17. septembra 2015, Confederazione Cooperative Italiane a i./Anicav a i. (C‑455/13 P, C‑457/13 P a C‑460/13 P, neuverejnený, EU:C:2015:616, body 2 až 9, 32 a 48), dotknuté ustanovenia poskytovali výhodu organizáciám výrobcov v sektore ovocia a zeleniny. Odvolateľky, ktoré boli priemyselnými spracovateľmi ovocia a zeleniny, a nie výrobcami týchto potravín, sa sťažovali na diskrimináciu medzi nimi a organizáciami výrobcov, ktoré vykonávali spracovateľské činnosti. Nepatrili však do pôsobnosti dotknutého právneho režimu.
105 Nakoniec vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 28. februára 2019, Rada/Growth Energy a Renewable Fuels Association (C‑465/16 P, EU:C:2019:155, body 73, 74 a 79 až 81), bolo cieľom sporných opatrení zavedenie antidumpingového cla z dovozu bioetanolu s pôvodom v Spojených štátoch. Žalobca bol americký výrobca bioetanolu. Svoj výrobok nevyvážal do Únie, ale predával ho obchodníkom/výrobcom zmesí. Títo potom vyvážali bioetanol, ktorý nakúpili, a to najmä od žalobcu, pričom sa na tento výrobok uplatnilo antidumpingové clo. Sporné opatrenia boli prijaté na základe ustanovení článku 9 ods. 5 nariadenia Rady (ES) č. 1225/2009 z 30. novembra 2009 o ochrane pred dumpingovými dovozmi z krajín, ktoré nie sú členmi Európskeho spoločenstva (Ú. v. EÚ L 343, 2009, s. 51) (teraz článok 9 ods. 5 základného nariadenia). V týchto ustanoveniach je pritom stanovené, že antidumpingové clo sa ukladá „na dovoz“ výrobkov vstupujúcich na územie Únie. Tieto ustanovenia sa tak ako celý právny režim zavedený základným nariadením, najmä jeho článkom 21 ods. 1, teda nevzťahujú na výrobcov z tretích krajín ako takých, ale len na tých z nich, ktorí vyvážajú svoje výrobky do Únie.
106 Vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok zo 6. novembra 2018, Montessori (C‑622/16 P až C‑624/16 P, EU:C:2018:873), pritom tak odvolateľka, ako aj jej konkurenti patrili do pôsobnosti právnych predpisov týkajúcich sa štátnej pomoci, keďže pôsobili na vnútornom trhu. Okrem toho mala odvolateľka na základe tohto spoločného právneho režimu právo na ochranu svojho postavenia v hospodárskej súťaži (pozri bod 81 vyššie). Napadnuté rozhodnutie Komisie bolo prijaté na základe tohto režimu a povoľovalo vnútroštátne opatrenie, ktorým sa v rámci tohto režimu zavádzalo rozdielne zaobchádzanie, ktoré mohlo odvolateľku znevýhodniť v hospodárskej súťaži.
107 V prejednávanej veci ide takisto o tento prípad.
108 Ako už bolo totiž uvedené vyššie, v článku 21 ods. 1 základného nariadenia je stanovené, že rozhodnutie o tom, či záujem Únie vyžaduje intervenciu, by malo byť založené na hodnotení všetkých existujúcich záujmov ako celku, najmä záujmov používateľov dotknutého výrobku.
109 Článok 1 ods. 4 vykonávacieho nariadenia 2020/1336 bol prijatý práve na základe článku 21 ods. 1 základného nariadenia, ktorý sa vzťahuje na používateľov dotknutého výrobku, ktorými sú v prejednávanej veci najmä všetci výrobcovia lepidiel (pozri bod 27 vyššie).
110 Výrobcovia tekutých lepidiel rovnako ako ich konkurenti, t. j. výrobcovia lepidiel v podobe suchej zmesi, tak patria do pôsobnosti základného nariadenia a pri jeho uplatňovaní sa tiež zohľadňujú ich záujmy.
111 Preto treba konštatovať, že judikatúra Súdneho dvora citovaná v bode 79 vyššie nebráni záveru, že predmetné oslobodenie má právne účinky na situáciu výrobcov tekutých lepidiel, keďže v dôsledku tohto oslobodenia sa môžu dostať do nevýhodného postavenia v hospodárskej súťaži.
112 Okrem toho je pravda, že v oblasti štátnej pomoci podliehajú konkurenti adresátov vnútroštátneho opatrenia, ktoré ich oslobodzuje od určitej povinnosti, v zásade priamo tomuto opatreniu, ako to bolo vo veciach, v ktorých bol vydaný rozsudok zo 6. novembra 2018, Montessori (C‑622/16 P až C‑624/16 P, EU:C:2018:873, body 6 a 50).
113 V prejednávanej veci pritom žalobkyňa ako používateľka PVA priamo nepodlieha antidumpingovému clu, ktoré sa – ako vyplýva z článku 1 ods. 1 vykonávacieho nariadenia 2020/1336 – ukladá na dovoz.
114 Antidumpingové clo sa však má čiastočne alebo úplne prenášať na tých, ktorí dotknutý výrobok v Únii nakupujú, v tomto prípade na používateľov PVA, najmä výrobcov tekutých lepidiel.
115 Podľa článku 12 základného nariadenia môže totiž Komisia opätovne začať prešetrovanie v zmysle článku 6 uvedeného nariadenia s cieľom preskúmať, či antidumpingové clo malo nejaký vplyv na ceny, ak sa ukáže, že v jeho dôsledku nastal v cenách spätného predaja alebo následných predajných cenách dovezených výrobkov v Únii iba nedostatočný pohyb.
116 Navyše, keďže Komisia usúdila, že v prejednávanom prípade je potrebné oslobodiť od antidumpingového cla výrobcov PVA určených na výrobu lepidiel v podobe suchej zmesi, domnievala sa, že ak by nejestvovalo takéto oslobodenie, používatelia PVA vyrábajúci takéto lepidlá by sčasti alebo úplne znášali dodatočné náklady tvorené antidumpingovým clom. Nijaká skutočnosť uvedená v spise pritom nenasvedčuje tomu, že by bola situácia používateľov PVA vyrábajúcich tekuté lepidlo v tomto ohľade iná.
117 Bez toho, aby bolo potrebné vziať do úvahy skutočnosť, že aj žalobkyňa je v postavení dovozcu PVA (pozri bod 6 vyššie), teda stačí konštatovať, že ako používateľka tohto výrobku má sčasti alebo úplne znášať antidumpingové clo zavedené vykonávacím opatrením 2020/1336.
118 Z úvah uvedených v bodoch 112 až 117 vyššie vyplýva, že skutočnosť, že žalobkyňa ako používateľka PVA, ktorá je v konkurenčnom vzťahu so subjektmi, ktoré majú prospech z predmetného oslobodenia, nemá sama povinnosť platiť antidumpingové clo, nemôže spochybniť záver uvedený v bode 111 vyššie.
119 Ďalej je potrebné určiť, či sa v dôsledku predmetného oslobodenia môže žalobkyňa dostať do nevýhodného postavenia v hospodárskej súťaži.
120 V tejto súvislosti Súdny dvor v bode 46 rozsudku zo 6. novembra 2018, Montessori (C‑622/16 P až C‑624/16 P, EU:C:2018:873), dodal, že hoci súdu Únie neprináleží v štádiu posudzovania prípustnosti žaloby vyjadriť sa s konečnou platnosťou k existencii konkurenčných vzťahov medzi žalobcom a adresátmi štátnych opatrení posudzovaných v rozhodnutí Komisie v oblasti štátnej pomoci, priamu dotknutosť takéhoto žalobcu zároveň nemožno vyvodiť len zo samotnej možnosti konkurenčného vzťahu.
121 Súdny dvor uviedol, že vzhľadom na to, že podmienka týkajúca sa priamej dotknutosti vyžaduje, aby napadnutý akt mal priame účinky na právne postavenie žalobcu, súd Únie musí overiť, či žalobca relevantným spôsobom opísal dôvody, pre ktoré je rozhodnutie Komisie spôsobilé dostať ho do nevýhodného postavenia v hospodárskej súťaži, a teda mať vplyv na jeho právne postavenie (rozsudok zo 6. novembra 2018, Montessori, C‑622/16 P až C‑624/16 P, EU:C:2018:873, bod 47).
122 Pokiaľ ide o okolnosti, o ktoré išlo v tejto veci, Súdny dvor rozhodol, že odvolateľky tým, že preukázali, že pôsobia na rovnakom trhu ako príjemcovia predmetnej pomoci, relevantne odôvodnili to, že sporné rozhodnutie bolo spôsobilé dostať ich do nevýhodného postavenia v hospodárskej súťaži, a preto toto rozhodnutie priamo ovplyvnilo ich právne postavenie, najmä ich právo nebyť vystavený narušeniu hospodárskej súťaže prostredníctvom predmetných opatrení (rozsudok zo 6. novembra 2018, Montessori, C‑622/16 P až C‑624/16 P, EU:C:2018:873, bod 50).
123 V prejednávanej veci žalobkyňa – bez toho, aby jej v tejto súvislosti ktokoľvek oponoval – podrobne vysvetlila, že vykonáva činnosť na rovnakom trhu výrobkov a na rovnakom geografickom trhu ako jeden z hospodárskych subjektov, ktoré majú prospech z predmetného oslobodenia. Vyrába totiž tekuté lepidlo na báze PVA určené pre odvetvie výroby kartónu v Únii. Dodala, že tekuté lepidlo a lepidlo v podobe suchej zmesi sú vzájomne nahraditeľné a že náklady, ktoré znášajú jej zákazníci v dôsledku antidumpingového cla, by ich mohli viesť k tomu, aby nakupovali skôr od výrobcov lepidiel v podobe suchej zmesi.
124 Žalobkyňa tak vysvetlila, prečo sa v dôsledku predmetného oslobodenia môže dostať do nevýhodného postavenia v hospodárskej súťaži.
125 V prejednávanej veci treba preto dospieť k záveru, že prvé z kritérií uvedené v bode 71 vyššie, ako aj podmienka priamej dotknutosti ako celok sú splnené.
126 Zo všetkých úvah uvedených v bodoch 49 až 125 vyššie vyplýva, že všetky tri podmienky stanovené v článku 263 štvrtom pododseku tretej časti vety ZFEÚ, ktoré sú pripomenuté v bode 44 vyššie, sú splnené. Preto netreba skúmať, či sú splnené aj podmienky stanovené v článku 263 štvrtom pododseku druhej časti vety ZFEÚ.
127 Je teda potrebné preskúmať námietku neprípustnosti žaloby, ktorú subsidiárne vzniesla Komisia (pozri bod 12 vyššie).
3. O existencii napadnuteľného aktu
128 Komisia tvrdí, že v prípade, ak by Všeobecný súd rozhodol, že predmetné oslobodenie sa žalobkyne priamo dotýka, žaloba by bola aj tak neprípustná, keďže článok 1 ods. 4 vykonávacieho nariadenia 2020/1336 nie je napadnuteľným aktom, lebo sa nedotýka záujmov žalobkyne tak, že by podstatným spôsobom menil jej právne postavenie. Podľa Komisie by prípadné zmiernenie judikatúry týkajúcej sa podmienky priamej dotknutosti, ktoré by vyplynulo z uplatnenia riešenia použitého Súdnym dvorom v rozsudku zo 6. novembra 2018, Montessori (C‑622/16 P až C‑624/16 P, EU:C:2018:873), na prejednávanú vec, vyvolalo riziko actio popularis a na to, aby sa zabránilo tomuto riziku, by žalobkyňa musela zároveň preukázať, pokiaľ ide o podmienku napadnuteľného aktu, existenciu podstatnej zmeny svojho právneho postavenia.
129 Na úvod treba pripomenúť, že cieľom článku 1 ods. 4 vykonávacieho nariadenia 2020/1336 je oslobodenie dovážaných PVA s pôvodom v Číne od konečného antidumpingového cla uloženého v článku 1 ods. 1 tohto nariadenia, ak sa PVA dovážajú na výrobu lepidiel v podobe suchej zmesi, ktoré sa vyrábajú a predávajú vo forme prášku pre odvetvie výroby kartónu.
130 Článok 1 ods. 4 vykonávacieho nariadenia 2020/1336 má teda právne účinky vo vzťahu k tretím stranám v zmysle článku 263 prvého odseku ZFEÚ.
131 Súdny dvor však rozhodol, že aktmi, ktoré možno napadnúť žalobou o neplatnosť v zmysle článku 263 ZFEÚ, sú opatrenia, ktoré majú záväzné právne účinky spôsobilé dotknúť sa záujmov žalobcu tým, že podstatným spôsobom menia jeho právne postavenie (rozsudok z 11. novembra 1981, IBM/Komisia, 60/81, EU:C:1981:264, bod 9).
132 V tejto súvislosti judikatúra citovaná v bode 131 vyššie vznikla v súvislosti so žalobami, ktoré na súdy Únie podali fyzické alebo právnické osoby, proti aktom, ktoré im boli určené. Ak podá neprivilegovaný žalobca, ako v prejednávanej veci, žalobu o neplatnosť proti aktu, ktorý mu nie je určený, požiadavka, že záväzné právne účinky napadnutého opatrenia sa musia dotýkať záujmov žalobcu tým, že podstatným spôsobom zmenia jeho právne postavenie, sa prekrýva s podmienkami prípustnosti takej žaloby o neplatnosť, ako existovali pred nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy, teda s podmienkami, ktoré sú v súčasnosti stanovené v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ, s výnimkou tretej časti vety tohto odseku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. októbra 2011, Deutsche Post a Nemecko/Komisia, C‑463/10 P a C‑475/10 P, EU:C:2011:656, bod 38, a uznesenie z 15. apríla 2021, Validity a Center for Independent Living/Komisia, C‑622/20 P, neuverejnené, EU:C:2021:310, bod 39).
133 Táto judikatúra sa teda nevzťahuje na fyzické alebo právnické osoby, ktorým nie je určený napadnutý akt, ktoré už spĺňajú podmienky stanovené v článku 263 štvrtom odseku druhej časti vety ZFEÚ, teda podmienky priamej a osobnej dotknutosti.
134 Treba tiež konštatovať, že judikatúra citovaná v bode 131 vyššie sa nevzťahuje na fyzické alebo právnické osoby, ktorým nie je určený napadnutý akt a ktoré už spĺňajú podmienky stanovené v článku 263 štvrtom odseku tretej časti vety ZFEÚ.
135 V prvom rade z prípravných prác k článku III‑365 ods. 4 návrhu Zmluvy o Ústave pre Európu, ktorej obsah bol doslovne prevzatý do článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, totiž vyplýva, že pridanie tretej časti vety k tomuto ustanoveniu malo rozšíriť podmienky prípustnosti žalôb o neplatnosť, pokiaľ ide o fyzické a právnické osoby, pričom reštriktívny prístup mal byť v prípade všeobecne záväzných aktov zachovaný len pri legislatívnych aktoch (rozsudok zo 6. novembra 2018, Montessori, C‑622/16 P až C‑624/16 P, EU:C:2018:873, bod 26).
136 Cieľ článku 263 štvrtého odseku tretej časti vety ZFEÚ teda spočíva v zmiernení podmienok prípustnosti žalôb o neplatnosť podaných fyzickými a právnickými osobami proti všeobecne záväzným aktom, s výnimkou tých, ktoré majú legislatívnu povahu (rozsudok zo 6. novembra 2018, Montessori, C‑622/16 P až C‑624/16 P, EU:C:2018:873, bod 27).
137 Povinnosť žalobcu, ktorý spĺňa všetky podmienky stanovené v článku 263 štvrtom odseku tretej časti vety ZFEÚ, preukázať „podstatnú“ zmenu svojho právneho postavenia, aby preukázal, že podmienka týkajúca sa existencie napadnuteľného aktu je splnená, by pritom mala za následok obmedzenie zmiernenia podmienok prípustnosti žaloby, o ktoré sa usilovali autori Zmluvy o FEÚ.
138 V druhom rade cieľ, ktorý sleduje článok 263 štvrtý odsek tretia časť vety ZFEÚ, spočíva – ako vyplýva z procesu jeho prijímania – aj v snahe vyhnúť sa tomu, aby bol jednotlivec nútený porušiť právo na to, aby sa mohol obrátiť na súd (rozsudky z 19. decembra 2013, Telefónica/Komisia, C‑274/12 P, EU:C:2013:852, bod 27, a zo 6. novembra 2018, Montessori, C‑622/16 P až C‑624/16 P, EU:C:2018:873, bod 58).
139 V prejednávanej veci by neprípustnosť tejto žaloby, ktorá by bola založená na tom, že žalobkyňa nepreukázala podstatnú zmenu svojho právneho postavenia, mohla viesť k tomu, že ak by žalobkyňa mala v úmysle pokračovať v súdnom konaní, musela by predložiť príslušným colným orgánom žiadosť o priznanie predmetného oslobodenia. Takáto povinnosť je pritom vykonštruovaná, ako je uvedené v bode 68 vyššie.
140 Vzhľadom na úvahy uvedené v bodoch 129 až 139 vyššie je potrebné dospieť k záveru, že Komisia nie je oprávnená vzniesť námietku neprípustnosti žaloby založenú na tom, že článok 1 ods. 4 vykonávacieho nariadenia 2020/1336 nemá voči žalobkyni právne záväzné účinky, ktoré by sa dotkli jej záujmov tak, že by podstatným spôsobom menili jej právne postavenie.
141 Námietku neprípustnosti žaloby vznesenú Komisiou v tejto súvislosti je preto potrebné zamietnuť.
142 Treba dodať, že riziko actio popularis uvádzané Komisiou nie je preukázané. Konštatovanie priamej dotknutosti žalobkyne sa v tomto rozsudku totiž obmedzuje na prípad, keď oslobodenie od antidumpingového cla zavádza v právnom režime spoločnom pre niektorých používateľov dotknutého výrobku rozdielne zaobchádzanie, ktoré vedie k znevýhodneniu v hospodárskej súťaži (pozri body 110 a 111 vyššie).
143 Z vyššie uvedeného vyplýva, že prejednávaná žaloba je prípustná.
B. O veci samej
144 Je potrebné pripomenúť, že rozhodnutím Rady 94/800/ES z 22. decembra 1994 týkajúcim sa uzavretia dohôd v mene Európskeho spoločenstva, pokiaľ ide o záležitosti v rámci jeho kompetencie, ku ktorým sa dospelo na Uruguajskom kole multilaterálnych rokovaní (1986 – 1994) (Ú. v. ES L 336, 1994, s. 1; Mim. vyd. 11/021, s. 80), Rada Európskej únie prijala rozhodnutie, ktorým uzavrela Dohodu o založení Svetovej obchodnej organizácie (WTO) podpísanú v Marrákeši 15. apríla 1994 (ďalej len „dohoda o založení WTO“), ako aj dohody uvedené najmä v prílohe IA k tejto dohode, medzi ktorými sa uvádza Všeobecná dohoda o clách a obchode 1994 (Ú. v. ES L 336, 1994, s. 11; Mim. vyd. 11/021, s. 91) a Dohoda o uplatňovaní článku VI Všeobecnej dohody o clách a obchode 1994 (Ú. v. ES L 336, 1994, s. 103; Mim. vyd. 11/021, s. 189; ďalej len „antidumpingová dohoda“).
145 V prejednávanej veci sa žalobkyňa, ktorá tvrdí, že článok 1 ods. 4 vykonávacieho nariadenia 2020/1336 je v rozpore s článkom 9 ods. 5 prvým pododsekom základného nariadenia, odvoláva aj na článok 9.2 prvú vetu antidumpingovej dohody.
146 Žalobkyňa pripomína, že článok 9 ods. 5 prvý pododsek základného nariadenia a článok 9.2 prvá veta antidumpingovej dohody stanovujú, že antidumpingové clo sa ukladá na nediskriminačnom základe. Podľa jej názoru je jedinou povolenou výnimkou dovoz zo zdrojov, pri ktorých bol prijatý záväzok.
147 Tvrdí, že antidumpingové clo teda bolo v dôsledku predmetného oslobodenia zavedené diskriminačne na úkor výrobcov tekutých lepidiel, lebo títo výrobcovia podliehajú antidumpingovému clu, zatiaľ čo výrobcovia lepidiel v podobe suchej zmesi sú od neho oslobodení.
148 Predmetné oslobodenie preto podľa žalobkyne porušuje ustanovenia uvedené v bode 145 vyššie.
149 Žalobkyňa navyše tvrdí, že na predmetné oslobodenie si môže uplatniť nárok len jeden z čínskych vývozcov PVA, a to jediný dodávateľ spoločnosti Cordial, ktorá je výrobcom lepidiel v podobe suchej zmesi a ktorej situáciu Komisia zohľadnila vo vykonávacom nariadení 2020/1336. Tvrdí, že predmetné oslobodenie je diskriminačné voči všetkým ostatným čínskym vývozcom PVA.
150 Komisia v odpovedi na výhradu uvedenú v bodoch 145 až 148 vyššie uvádza, že po prvé rozdielne zaobchádzanie vyplývajúce z predmetného oslobodenia nepatrí do pôsobnosti povinnosti nediskriminácie stanovenej v článku 9 ods. 5 prvom pododseku základného nariadenia, po druhé, aj keby to tak bolo, toto rozdielne zaobchádzanie nie je diskrimináciou v zmysle tohto ustanovenia a po tretie, aj keby bola konštatovaná diskriminácia, bola by objektívne odôvodnená záujmom Únie podľa článku 21 základného nariadenia.
151 Komisia tiež spochybňuje existenciu diskriminácie spomenutej v bode 149 vyššie.
152 Z úvah uvedených v bodoch 144 až 149 vyššie vyplýva, že jediný žalobný dôvod predložený žalobkyňou je rozdelený na dve výhrady, pričom prvá z nich je založená na diskriminácii medzi používateľmi PVA v Únii a druhá na diskriminácii medzi čínskymi vývozcami PVA.
1. O diskriminácii medzi používateľmi PVA
153 V článku 9 ods. 5 základného nariadenia sa uvádza:
„Antidumpingové clo sa ukladá v primeranej výške vo všetkých prípadoch na nediskriminačnom základe na dovoz výrobkov zo všetkých zdrojov, pri ktorých sa zistilo, že sú dumpingové alebo spôsobujú ujmu, s výnimkou dovozu z tých zdrojov, v ktorých boli podniky akceptované na základe tohto nariadenia.
…“
154 Komisia tvrdí, že článok 9 ods. 5 prvý pododsek základného nariadenia a osobitne výraz „na nediskriminačnom základe“ nie sú uplatniteľné na rozdielne zaobchádzanie medzi používateľmi dotknutého výrobku, ktorí sú usadení na území člena WTO ukladajúceho antidumpingové clo.
155 V tejto súvislosti treba uviesť, že žalobkyňa sa neodvoláva na porušenie zásady rovnakého zaobchádzania. Vo svojej výhrade týkajúcej sa diskriminácie medzi používateľmi PVA sa odvoláva len na porušenie článku 9 ods. 5 prvého pododseku základného nariadenia.
156 Žalobkyňa vo svojich písomnostiach totiž spresňuje, že článok 9 ods. 5 prvý pododsek základného nariadenia stanovuje – v rozpore so všeobecnou zásadou rovnakého zaobchádzania – len jednu výnimku z uloženia antidumpingového cla, ktorá sa týka dovozu zo zdrojov, pri ktorých bol prijatý záväzok. Podľa jej názoru by tak každé iné oslobodenie bolo nevyhnutne diskriminačné. Dodáva, že prísne uplatňovanie všeobecnej zásady rovnakého zaobchádzania je v tomto ustanovení veľmi špecifické.
157 Vzhľadom na vymedzenie výhrady vznesenej žalobkyňou treba dospieť k záveru, že ak by článok 9 ods. 5 prvý pododsek základného nariadenia nebol uplatniteľný na rozdielne zaobchádzanie medzi používateľmi dotknutého výrobku, ako tvrdí Komisia, uvedená výhrada by bola neúčinná, čo je teda potrebné určiť.
158 Na účely výkladu článku 9 ods. 5 prvého pododseku základného nariadenia a predovšetkým na účely vymedzenia jeho pôsobnosti sa účastníci konania odvolávajú na článok 9.2 prvú vetu antidumpingovej dohody a jej výklad, ktorý podal orgán na urovnávanie sporov WTO.
159 V článku 9.2 prvej vete antidumpingovej dohody sa stanovuje:
„Ak je na akýkoľvek výrobok vymerané antidumpingové clo, bude sa toto antidumpingové clo vyberať v primeraných výškach, v každom prípade na nediskriminačnom základe, z dovozov tohto výrobku zo všetkých zdrojov, o ktorých sa zistilo, že sú dumpingové a spôsobujú ujmu, s výnimkou dovozov od tých zdrojov, od ktorých sa prijali cenové záväzky podľa podmienok tejto dohody. …“
160 Odkaz žalobkyne na článok 9.2 prvú vetu antidumpingovej dohody treba chápať tak, že smeruje k výkladu článku 9 ods. 5 prvého pododseku základného nariadenia v súlade s týmto ustanovením.
a) O zohľadnení ustanovení dohody o založení WTO, ako aj jej príloh a správ orgánov WTO zapojených do procesu urovnávania sporov
161 Je potrebné určiť, do akej miery možno relevantne zohľadniť v prvom rade ustanovenia dohody o založení WTO a jej príloh a v druhom rade správy orgánov WTA zapojených do procesu urovnávania sporov vo výklade ustanovení sekundárneho práva, akým je napríklad článok 9 ods. 5 prvá veta základného nariadenia.
1) O ustanoveniach dohody o založení WTO a jej príloh
162 Pokiaľ ide o vplyv, aký môže mať na výklad ustanovenia sekundárneho práva medzinárodná dohoda, ktorej účastníkom je Únia, akou je Všeobecná dohoda o clách a obchode z roku 1994, Súdny dvor rozhodol, že prednosť medzinárodných dohôd, ktoré uzavrela Únia, pred sekundárnou právnou úpravou Únie vyžaduje, aby táto právna úprava bola v čo najširšej možnej miere vykladaná v súlade s týmito dohodami (rozsudky z 10. septembra 1996, Komisia/Nemecko, C‑61/94, EU:C:1996:313, bod 52, a zo 7. júna 2007, Řízení Letového Provozu, C‑335/05, EU:C:2007:321, bod 16).
163 Pred skúmaním, či je takýto konformný výklad možný v prejednávanej veci, treba najskôr pripomenúť, že ustanovenia základného nariadenia v rozsahu, v akom zodpovedajú ustanoveniam antidumpingovej dohody WTO, sa majú v čo najväčšej miere vykladať vo svetle zodpovedajúcich ustanovení tejto dohody (pozri rozsudok zo 14. júla 2021, Interpipe Niko Tube a Interpipe Nizhnedneprovsky Tube Rolling Plant/Komisia, T‑716/19, EU:T:2021:457, bod 98 a citovanú judikatúru).
164 Vzhľadom na to, že článok 9.2 prvá veta antidumpingovej dohody a článok 9 ods. 5 základného nariadenia sú sformulované takmer rovnako, pritom druhé uvedené ustanovenie zodpovedá prvému uvedenému ustanoveniu.
165 V tejto súvislosti bolo rozhodnuté, že článok 9.2 prvá veta antidumpingovej dohody má rovnakú pôsobnosť, ako je pôsobnosť článku 9 ods. 5 základného nariadenia, keďže zakazuje diskriminačné zaobchádzanie pri vyberaní antidumpingových ciel vyrubených na výrobky podľa zdroja predmetného dovozu (pozri analogicky rozsudok zo 17. decembra 2008, HEG a Graphite India/Rada, T‑462/04, EU:T:2008:586, bod 39).
166 Článok 9 ods. 5 prvý pododsek základného nariadenia preto treba v čo najväčšej miere vykladať v súlade s článkom 9.2 prvou vetou antidumpingovej dohody.
167 Je potrebné dodať, že možnosť výkladu ustanovenia sekundárneho práva v súlade s medzinárodnou zmluvou, na ktorú odkazuje judikatúra Súdneho dvora uvedená v bode 162 vyššie, sa nemôže uplatňovať na ustanovenie, ktorého zmysel je jasný a jednoznačný a ktoré si preto nevyžaduje ďalší výklad, ako o tom svedčí výraz „v rámci možností“. Ak by sa totiž táto judikatúra mala uplatňovať na takýto prípad, zásada konformného výkladu textov sekundárneho práva Únie by slúžila ako základ výkladu contra legem tohto ustanovenia, čo nemožno pripustiť (pozri analogicky rozsudok 13. júla 2018, Confédération nationale du Crédit mutuel/ECB, T‑751/16, EU:T:2018:475, bod 34). Z toho istého dôvodu platí, že ak nie je zmysel predmetného ustanovenia sekundárneho práva jednoznačný, nemožno uplatniť konformný výklad, keď sú všetky možné spôsoby výkladu daného ustanovenia v rozpore s normou vyššieho stupňa.
168 V prípade, že je zmysel predmetného ustanovenia sekundárneho práva na jednej strane jednoznačný a na druhej strane v rozpore s normou vyššieho stupňa uvedenou v medzinárodnej dohode, toto ustanovenie nemožno vykladať v súlade s danou normou.
169 V prejednávanej veci nie je splnené ani jedno z týchto dvoch kritérií.
170 Predovšetkým výraz „na nediskriminačnom základe“ uvedený v článku 9 ods. 5 základného nariadenia možno vykladať rôzne.
171 Ďalej vzhľadom na to, že článok 9 ods. 5 prvý pododsek základného nariadenia je sformulovaný podobne ako článok 9.2 prvá veta antidumpingovej dohody, nemožno sa domnievať, že je v rozpore s týmto ustanovením.
172 Preto treba výraz „na nediskriminačnom základe“ uvedený v článku 9 ods. 5 prvom pododseku základného nariadenia na účely určenia jeho pôsobnosti vykladať v súlade s výrazom „na nediskriminačnom základe“ uvedeným v článku 9.2 prvej vete antidumpingovej dohody.
173 Okrem toho možno v rámci predchádzajúceho výkladu tohto posledného ustanovenia zohľadniť aj ďalšie relevantné ustanovenia dohody o založení WTO a jej príloh. Pri výklade medzinárodnej zmluvy treba totiž zohľadniť obvyklý význam, ktorý sa dáva výrazom v tejto zmluve v ich celkovej súvislosti, a takisto s prihliadnutím na predmet a účel tejto zmluvy (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. júla 2018, Bosphorus Queen Shipping, C‑15/17, EU:C:2018:557, bod 67), ako je stanovené v oblasti výkladu medzinárodných zmlúv v článku 31 ods. 1 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve z 23. mája 1969 (Zbierka zmlúv Spojených národov, zv. 1155, s. 331), ktorý je súčasťou právneho poriadku Únie (rozsudok z 25. februára 2010, Brita, C‑386/08, EU:C:2010:91, bod 42) a ktorý zohľadňuje odvolací orgán WTO [správa z 20. mája 1996 týkajúca sa sporu „Spojené štáty – Normy týkajúce sa starého a nového zloženia benzínu (WT/DS2/AB/R)“].
2) O správach orgánov WTO zapojených do procesu urovnávania sporov
174 Súdny dvor už rozhodol, že zásada dodržiavania zmluvných záväzkov (pacta sunt servanda), ktorá je súčasťou všeobecného medzinárodného práva, a je zakotvená v článku 26 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve, znamená, že súd Únie musí na účely výkladu a uplatňovania antidumpingovej dohody zohľadniť výklad jednotlivých ustanovení tejto dohody, ktorý podali orgány na urovnávanie sporov WTO (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. januára 2022, Komisia/Hubei Xinyegang Special Tube, C‑891/19 P, EU:C:2022:38, bod 32 a citovanú judikatúru).
175 Súdny dvor sa tak už odvolal na správy poroty alebo odvolacieho orgánu WTO na podporu svojho výkladu niektorých ustanovení dohôd uvedených v prílohe dohody, ktorou sa zakladá WTO (pozri najmä rozsudok z 20. januára 2022, Komisia/Hubei Xinyegang Special Tube, C‑891/19 P, EU:C:2022:38, bod 33 a citovanú judikatúru).
176 Súdny dvor tiež pripustil, že na účely výkladu práva Únie sa možno odvolať na správy orgánov na urovnávanie sporov WTO (rozsudky z 10. novembra 2011, X a X BV, C‑319/10 a C‑320/10, neuverejnený, EU:C:2011:720, bod 46, a z 20. januára 2022, Komisia/Hubei Xinyegang Special Tube, C‑891/19 P, EU:C:2022:38, bod 34).
177 Všeobecný súd zasa rozhodol, že nič nebráni tomu, aby odkázal na správy orgánov na urovnávanie sporov WTO, keď vykladá určité ustanovenie základného nariadenia z hľadiska ustanovení antidumpingovej dohody (pozri analogicky rozsudok z 10. apríla 2019, Jindal Saw a Jindal Saw Italia/Komisia, T‑300/16, EU:T:2019:235, bod 103 a citovanú judikatúru).
178 Z úvah uvedených v bodoch 174 až 177 vyššie vyplýva, že článok 9 ods. 5 prvý pododsek základného nariadenia, osobitne výraz „na nediskriminačnom základe“ uvedený v tomto článku, treba vykladať v súlade s výkladom článku 9.2 prvej vety antidumpingovej dohody, ktorý podali orgány na urovnávanie sporov WTO.
b) O uplatniteľnosti zákazu uložiť diskriminačné antidumpingové clo na používateľov dotknutého výrobku
179 V prvom rade odvolací orgán WTO v bode 335 správy z 28. júla 2011 týkajúcej sa sporu „Európske spoločenstvá – konečné antidumpingové opatrenia týkajúce sa určitých spojovacích materiálov zo železa alebo z ocele s pôvodom v Číne (WT/DS397/R)“ uviedol, že antidumpingová dohoda obsahuje pravidlá, ktoré sa zameriavajú na výrobky, ako aj na dovozcov, vývozcov a výrobcov. V tom istom bode správy spresnil, že článok 9.2 prvá veta antidumpingovej dohody sa vzťahuje na výrobky a zároveň na dodávateľov.
180 Odvolací orgán síce výslovne nevylúčil, že by sa výraz „na nediskriminačnom základe“ uvedený v prvej vete článku 9.2 antidumpingovej dohody mohol uplatniť na používateľov dotknutého výrobku, ktorí sú usadení na území člena WTO ukladajúceho antidumpingové clo. Na tieto hospodárske subjekty sa však zákaz diskriminácie uložený v ustanovení nevzťahuje, pokiaľ toto ustanovenie jednak neodkazuje na nich a jednak je uvedené v dohode, ktorá sa zameriava na samotné výrobky a na iné hospodárske subjekty, ako sú oni.
181 V druhom rade zo znenia článku 9.2 antidumpingovej dohody vyplýva, že toto ustanovenie sa týka výhradne pôvodu výrobkov, a nie ich použitia na území člena WTO ukladajúceho antidumpingové clo.
182 Článok 9.2 antidumpingovej dohody sa totiž týka dodávateľov a zdrojov výrobku, a nie jeho používateľov.
183 Pokiaľ ide konkrétne o zdroje výrobku, podľa článku 9.2 prvej vety antidumpingovej dohody sa antidumpingové clo vyberá na nediskriminačnom základe z dovozu dotknutého výrobku „zo všetkých zdrojov“, s výnimkou dovozu „od tých zdrojov“, od ktorých sa prijali cenové záväzky podľa podmienok tejto dohody.
184 Odvolací orgán WTO pritom v bode 338 správy z 28. júla 2011 týkajúcej sa sporu „Európske spoločenstvá – konečné antidumpingové opatrenia týkajúce sa určitých spojovacích materiálov zo železa alebo z ocele s pôvodom v Číne (WT/DS397/R)“ uviedol, že výraz „zdroje“, ktorý je v článku 9.2 prvej vete antidumpingovej dohody uvedený dvakrát, odkazuje na jednotlivých „vývozcov alebo výrobcov“, a nie na krajinu ako celok. V bode 354 správy spresnil, že pod výrazom „zdroje“ sa rozumejú „dodávatelia“. V kontexte článku 9.2 antidumpingovej dohody sa tak zdá, že tento výraz možno nahradiť výrazmi „vývozcovia“ alebo „výrobcovia“.
185 Je pravda – ako správne uvádza žalobkyňa –, že odvolací orgán WTO sa v predmetnom spore vyjadroval k otázke, či výraz „zdroje“ uvedený v článku 9.2 prvej vete antidumpingovej dohody môže odkazovať na krajinu ako celok, ako tvrdila Únia (pozri odseky 333 a 337 správy), a neoznačuje len samostatne chápané vyvážajúce podniky.
186 Bez ohľadu na to, na akú otázku odvolací orgán WTO odpovedal, sa však rozhodol pri jej zodpovedaní objasniť význam výrazu „zdroje“ a objasnil ho tak, že nijaká skutočnosť v jeho odpovedi nenasvedčuje tomu, že by sa rozsah tohto významu obmedzoval na odpoveď na otázku uvedenú v bode 185 vyššie.
187 Vymedzenie výrazu „zdroje“, ako ho použil odvolací orgán WTO, v tom zmysle, že označuje výrobcov, vývozcov alebo dodávateľov, potvrdzuje, že článok 9.2 antidumpingovej dohody sa týka výlučne pôvodu výrobkov, a nie ich použitia na území člena WTO ukladajúceho antidumpingové clo. Toto vymedzenie preto podporuje záver uvedený v bode 180 vyššie.
188 V treťom rade možno poukázať na to, že článok I Všeobecnej dohody o clách a obchode z roku 1994 týkajúci sa „všeobecnej doložky najvyšších výhod“ a článok III tejto dohody týkajúci sa „národného zaobchádzania v oblasti vnútroštátneho zdaňovania a regulácie“, ktoré tvoria základ pre zákaz diskriminácie v právnom systéme zavedenom WTO, odkazujú na diskrimináciu medzi „národmi“, teda medzi výrobkami pochádzajúcimi od rozličných členov organizácie, a nie na diskrimináciu medzi výrobkami pochádzajúcimi od toho istého člena organizácie.
189 Vzhľadom na všetky skutočnosti uvedené v bodoch 179 až 188 vyššie nemožno článok 9.2 prvú vetu antidumpingovej dohody vykladať v tom zmysle, že diskriminácia, na ktorú odkazuje, označuje rozdielne zaobchádzanie uplatniteľné na používateľov dotknutého výrobku usadených na území člena WTO ukladajúceho antidumpingové clo.
190 Vzhľadom na úvahy uvedené v bodoch 162 až 172 vyššie je potrebné výraz „na nediskriminačnom základe“ uvedený v článku 9 ods. 5 prvom pododseku základného nariadenia vykladať v tom istom zmysle.
191 Keďže sa teda článok 9 ods. 5 prvý pododsek základného nariadenia nevzťahuje na používateľov dotknutého výrobku, žalobkyňa sa nemôže relevantne odvolávať na toto ustanovenie s cieľom napadnúť rozdielne zaobchádzanie, ktoré sa uplatňuje na používateľov dotknutého výrobku usadených v Únii.
192 Túto výhradu je preto potrebné zamietnuť ako neúčinnú.
2. O diskriminácii medzi jednotlivými čínskymi vývozcami
193 Žalobkyňa pripomína, že Cordial má jediného dodávateľa PVA, ako to vyplýva z odôvodnenia 618 vykonávacieho nariadenia 2020/1336, a týmto dodávateľom je čínsky vývozca.
194 Keďže predmetné oslobodenie sa vzťahuje len na PVA určené na výrobu lepidiel v podobe suchej zmesi, ktoré vyrába Cordial, podľa žalobkyne je čínsky vývozca zvýhodnený oproti ostatným čínskym vývozcom PVA.
195 V tejto súvislosti z článku 1 ods. 4 vykonávacieho nariadenia 2020/1336 vyplýva, že vzhľadom na to, že predmetné oslobodenie je podmienené tým, že dovážené PVA sú určené na výrobu lepidiel v podobe suchej zmesi, ktoré sa vyrábajú a predávajú vo forme prášku pre odvetvie výroby kartónu, toto ustanovenie určuje podmienky všeobecného a abstraktného charakteru (pozri bod 51 vyššie). Oslobodenie sa tak môže týkať výrobkov ktoréhokoľvek hospodárskeho subjektu vyvážajúceho PVA, ktoré sú určené na výrobu lepidiel v podobe suchej zmesi (pozri bod 52 vyššie). Neobmedzuje sa teda len na dodávateľa spoločnosti Cordial.
196 Preto sú výrobky všetkých čínskych vývozcov PVA v zásade oprávnené na predmetné oslobodenie.
197 Žalobkyňa však tvrdí, že z predmetného oslobodenia má v skutočnosti prospech len čínsky dodávateľ spoločnosti Cordial.
198 Je potrebné pripomenúť, že Všeobecný súd môže pri výklade základného nariadenia vo vzťahu k antidumpingovej dohode odkazovať na správy orgánov WTO zapojených do procesu urovnávania sporov (pozri body 174 až 178 vyššie).
199 Bod 7.101 správy poroty zo 7. apríla 2000 týkajúcej sa sporu „Kanada – patentová ochrana pre farmaceutické výrobky (WT/DS114)“ pritom odkazuje na pojem „faktická diskriminácia“. Uvádza sa v ňom, že faktická diskriminácia je všeobecný výraz opisujúci právny záver, podľa ktorého zdanlivo neutrálne opatrenie porušuje predpis týkajúci sa zákazu diskriminácie, lebo jeho skutočným následkom je zavedenie znevýhodňujúceho rozdielneho zaobchádzania.
200 Okrem toho sa pojem „faktická diskriminácia“ už používa v práve Únie, hoci v oblasti štátnej pomoci, na účely konštatovania, že aj keď vnútroštátne opatrenie nemá formu daňovej výhody, ktorá sa odchyľuje od spoločného daňového systému, ale formu všeobecného daňového systému spočívajúceho na kritériách všeobecnej povahy, vytvára faktickú diskrimináciu medzi podnikmi nachádzajúcimi sa v porovnateľnej situácii vzhľadom na cieľ, ktorý uvedený systém sleduje (rozsudok z 21. decembra 2016, Komisia/World Duty Free Group a i., C‑20/15 P a C‑21/15 P, EU:C:2016:981, bod 74).
201 Nakoniec pojem „faktická diskriminácia“ je podobný pojmu „nepriama diskriminácia“, ktorý je v práve Únie rozšírenejší (pozri v tomto zmysle rozsudky z 20. októbra 1993, Spotti, C‑272/92, EU:C:1993:848, body 17 a 18, a zo 7. mája 1998, Clean Car Autoservice, C‑350/96, EU:C:1998:205, body 29 až 31) a ktorý používa aj Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP, 13. novembra 2007, D. H. a i. v. Česká republika, CE:ECHR:2007:1113JUD005732500, body 193 až 195), ktorý odkazuje na všetky skryté formy diskriminácie, ktoré vedú k rovnakému výsledku ako zjavná diskriminácia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. septembra 1998, Komisia/Francúzsko, C‑35/97, EU:C:1998:431, body 37 a 38).
202 Na základe všetkých dôkazov predložených žalobkyňou na podporu tvrdenia uvedeného v bode 197 vyššie je preto potrebné určiť, či predmetné oslobodenie spôsobuje faktickú alebo nepriamu diskrimináciu medzi čínskymi vývozcami PVA.
203 V prvom rade si výhrada uvedená žalobkyňou, že z predmetného oslobodenia by mohol mať prospech len jeden čínsky vývozca PVA – dodávateľ spoločnosti Cordial –, vyžaduje preskúmať, či z uvedeného oslobodenia môže mať prospech len Cordial.
204 V tejto súvislosti je proces umožňujúci výrobu lepidiel v podobe suchej zmesi, ktoré sa vyrábajú a predávajú vo forme prášku pre odvetvie výroby kartónu, charakterizovaný v odôvodnení 623 vykonávacieho nariadenia 2020/1336 ako inovačný.
205 Zo spisu a najmä z dôkazov predložených žalobkyňou však nevyplýva, že Cordial je jediným výrobcom lepidiel v podobe suchej zmesi v Únii.
206 Okrem toho žiadna skutočnosť uvedená v spise, a najmä žiaden z dôkazov predložených žalobkyňou nenasvedčujú tomu, že by pre ktorýkoľvek iný hospodársky subjekt ako Cordial bolo nemožné alebo mimoriadne náročné vyrábať takéto výrobky. V tejto súvislosti z listín založených v spise nevyplýva, že by jestvovala právna, technická alebo finančná prekážka, ktorá by bránila vstupu takéhoto subjektu na trh s lepidlami v podobe suchej zmesi.
207 Nemožno teda vylúčiť existenciu iných výrobcov lepidiel v podobe suchej zmesi alebo ich vstup na trh s takýmito lepidlami. Nie je pritom opodstatnené domnievať sa, že ďalší výrobcovia lepidiel v podobe suchej zmesi už nakupujú alebo by nakupovali od dodávateľa PVA spoločnosti Cordial, a nie od iných dodávateľov, konkrétne od čínskych vývozcov PVA. Preto nemožno vylúčiť, že na predmetné oslobodenie by si mohli uplatniť nárok aj iní čínski vývozcovia PVA než dodávateľ spoločnosti Cordial.
208 V druhom rade v odôvodneniach 618 a 624 vykonávacieho nariadenia 2020/1336 sa uvádza, že druh PVA, ktorý Cordial dováža, bol osobitne vyvinutý v spolupráci s jej dodávateľom a je potrebný dlhodobý vzťah, aby sa dodávateľ mohol prispôsobiť požiadavkám spoločnosti Cordial na výrobok.
209 Pretrvávanie situácie, keď má Cordial len jedného dodávateľa, však závisí od rozhodnutia výrobcov PVA, najmä čínskych vývozcov tohto výrobku, a nie od nanútených externých faktorov (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. marca 1990, Nashua Corporation a i./Komisia a Rada, C‑133/87 a C‑150/87, EU:C:1990:115, body 40 a 41).
210 Nijaká skutočnosť uvedená v spise, a najmä žiaden z dôkazov predložených žalobkyňou totiž nenasvedčujú tomu, že by iní čínski vývozcovia PVA než dodávateľ spoločnosti Cordial neboli schopní prispôsobiť svoju výrobu špecifickej požiadavke spoločnosti Cordial spomenutej v bode 208 vyššie.
211 Nie je teda vylúčené, že aj iní čínski vývozcovia než dodávateľ spoločnosti Cordial by mohli uspokojiť jej potreby v oblasti dodávok, ak by mali záujem.
212 Z odôvodnenia 624 vykonávacieho nariadenia 2020/1336 navyše vyplýva, že Cordial predložila dôkazy o tom, že sa v minulosti pokúsila nakúpiť PVA od taiwanského výrobcu, ale nemohla dohodu uzavrieť, pretože tento výrobca predáva výlučne prostredníctvom obchodníka v EÚ a nebol ochotný prispôsobiť svoje výrobky požiadavkám spoločnosti Cordial.
213 Zámer spoločnosti Cordial obmedziť svoju závislosť od svojho dodávateľa PVA vyjadruje odôvodnenie 624 vykonávacieho nariadenia 2020/1336, konkrétne nasledujúci výňatok, ktorý žalobkyňa nespochybnila:
„[Cordial] sa už… pokúsila uzavrieť nové partnerstvá, ale vzhľadom na jej malú veľkosť nebola schopná vytvoriť dlhodobý vzťah s alternatívnymi dodávateľmi…. Spoločnosť predložila dôkazy o tom, že sa v minulosti skutočne pokúsila nakúpiť PVA od taiwanského výrobcu, ale nemohla dohodu uzavrieť, pretože tento výrobca predáva výlučne prostredníctvom obchodníka v [Únii] a nebol ochotný prispôsobiť svoje výrobky požiadavkám spoločnosti Cordial…“.
214 Z tohto odôvodnenia vyplýva, že Cordial by pravdepodobne uvítala, ak by iní, najmä čínski vývozcovia PVA podnikli kroky na to, aby jej dodávali tento výrobok.
215 Toto konštatovanie podporuje záver uvedený v bode 211 vyššie, že aj iní čínski vývozcovia než dodávateľ spoločnosti Cordial by mohli uspokojiť jej potreby v oblasti dodávok, ak by mali záujem.
216 Z úvah uvedených v bodoch 203 až 215 vyššie vyplýva, že nie je preukázaná existencia prekážok, ktoré fakticky vylučujú uplatnenie predmetného oslobodenia na iných čínskych vývozcov PVA, než je dodávateľ spoločnosti Cordial.
217 Existencia nepriaznivého rozdielneho zaobchádzania, ktoré by postihovalo iných čínskych vývozcov PVA, než je dodávateľ spoločnosti Cordial, preto nie je preukázaná. Ak nejestvuje takéto rozdielne zaobchádzanie, prípadnú faktickú diskrimináciu nemožno považovať za preukázanú (pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. októbra 2003, Changzhou Hailong Electronics & Light Fixtures a Zhejiang Yankon/Rada, T‑255/01, EU:T:2003:282, bod 61).
218 Z vyššie uvedeného vyplýva, že druhú výhradu, ako aj žalobný dôvod ako celok je potrebné zamietnuť.
219 Žaloba sa preto musí zamietnuť.
IV. O trovách
220 Podľa článku 134 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.
221 Keďže žalobkyňa nemala vo veci úspech, je opodstatnené uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania v súlade s návrhom Komisie.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (siedma rozšírená komora)
rozhodol takto:
1. Žaloba sa zamieta.
2. Grünig KG je povinná nahradiť trovy konania.
da Silva Passos | Valančius | Reine |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 21. decembra 2022.
Podpisy