ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU (prvá komora)

z 22. mája 2007

Vec F‑99/06

Adelaida López Teruel

proti

Úradu pre harmonizáciu vnútorného trhu (ochranné známky a vzory) (ÚHVT)

„Úradníci – Nemocenská dovolenka – Neospravedlnená neprítomnosť – Rozhodcovské konanie – Lehota na ustanovenie nezávislého lekára“

Predmet: Žaloba podaná podľa článku 236 ES a článku 152 AE, ktorou A. López Teruel navrhuje zrušenie rozhodnutia ÚHVT z 20. októbra 2005, ktorým jej bolo oznámené, že jej neprítomnosť bola od 7. apríla 2005 neospravedlnená a bolo je nariadené, aby sa bezodkladne vrátila na svoje pracovisko

Rozhodnutie: Rozhodnutie ÚHVT z 20. októbra 2005 sa zrušuje v rozsahu, v akom sa neprítomnosť žalobkyne od 8. do 20. februára 2005 a od 7. apríla do 2. augusta 2005 posudzuje ako neospravedlnená neprítomnosť. V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta. ÚHVT znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť tretinu trov konania žalobkyne.

Abstrakt

1.      Úradníci – Nemocenská dovolenka – Lekárske vyšetrenie

(Služobný poriadok úradníkov, článok 59 ods. 1 šiesty pododsek)

2.      Úradníci – Nemocenská dovolenka – Lekárske vyšetrenie

(Služobný poriadok úradníkov, článok 59 ods. 1 piaty až siedmy pododsek)

3.      Úradníci – Nemocenská dovolenka – Lekárske vyšetrenie

(Služobný poriadok úradníkov, článok 59 ods. 1 siedmy pododsek)

4.      Úradníci – Zásady – Zásada riadnej správy vecí verejných

(Charta základných práv Európskej únie, článok 41)

1.      Päťdňová lehota stanovená v článku 59 ods. 1 šiestom pododseku služobného poriadku, po ktorej uplynutí môže administratíva v prípade nezhody medzi lekárom úradníka a povereným lekárom inštitúcie jednostranne stanoviť nezávislého lekára, ktorý má podať stanovisko k záverom lekárskeho vyšetrenia v prípade nemocenskej dovolenky, začína plynúť od prvého kontaktu medzi lekárom zastupujúcim úradníka a lekárom povereným inštitúciou bez toho, aby poslednému uvedenému bolo vyhradené iniciovať tento kontakt. Vzhľadom na to, že znenie tohto ustanovenia neumožňuje s určitosťou rozpoznať začiatok plynutia tejto lehoty podľa zámeru zákonodarcu, treba odkázať na jeho ratio legis, ktorým je umožniť dosiahnuť dohodu zabezpečujúcu rešpektovanie práv úradníka na obranu v priebehu rozhodcovského konania a súčasne rýchly priebeh tohto konania, takže začatie plynutia lehoty nemôže závisieť iba od iniciatívy jednej strany.

Táto lehota nemá indikatívny charakter, ale je záväzná pre obe strany, takže jej uplynutie nedáva administratíve iba možnosť vybrať rozhodcovského lekára zo zoznamu nezávislých lekárov, ale ju k tomu aj zaväzuje. Nie je však kogentná.

Keďže rozhodcovské konanie začína z podnetu úradníka, nemôže sa tento úradník, na účely spochybnenia rozhodnutia administratívy jednostranne stanoviť rozhodcovského lekára, dovolávať toho, že lekár, ktorého určil na jeho zastupovanie, nevedel o imperatívnom charaktere uvedenej lehoty. Aj keď je pravda, že v praxi môže byť účelné pripomenúť externému lekárovi existenciu takto krátkej lehoty pre zhodný výber nezávislého lekára, inštitúcia však neporuší svoju povinnosť, ak to opomenie, pretože sa predpokladá, že lekár úradníka prijatím jeho zastupovania v rozhodcovskom konaní stanoveným služobným poriadkom akceptoval tiež jeho rámec a lehoty.

(pozri body 44, 46, 47, 50 – 52, 54 a 97)

Odkaz:

Súdny dvor, 12. decembra 1967, Collignon/Komisia, 4/67, Zb. s. 469 a 479

Súd prvého stupňa, 23. marca 2000, Rudolph/Komisia, T‑197/98, Zb. VS s. I‑A‑55, II‑241, bod 41

2.      Pokiaľ stanovisko nezávislého lekára potvrdí záver lekárskeho vyšetrenia organizovaného inštitúciou v prípade nemocenskej dovolenky úradníka, jeho neprítomnosť sa nemôže považovať za neospravedlnenú pred dňom tohto vyšetrenia a to ani vtedy, ak toto stanovisko uvádza, že neprítomnosť bola nedôvodná už skôr. Aj keď je pravda, že prvá veta siedmeho pododseku článku 59 ods. 1 služobného poriadku priznáva stanovisku nezávislého lekára záväzný charakter všetkých jeho častí, rozsah tohto charakteru je však upresnený dvoma poslednými vetami tohto pododseku, podľa ktorých sa neprítomnosť považuje za neospravedlnenú odo dňa tohto vyšetrenia.

Keďže dôvodom existencie veľmi krátkych lehôt, v ktorých môže začať a ďalej prebiehať rozhodcovské lekárske konanie, je zaručiť, aby návšteva rozhodcovského lekára sa uskutočnila čo najskôr po lekárskom vyšetrení organizovanom inštitúciou a so zreteľom na povinnosť starostlivosti, ktorú ukladá ustanovenie článku 59 ods. 1 piateho až siedmeho pododseku služobného poriadku administratíve aj úradníkovi, pokiaľ administratíva neoznámi úradníkovi záver lekárskeho vyšetrenia v primeranej lehote, jeho absencia sa môže považovať za neospravedlnenú až odo dňa tohto oznámenia a doba, počas ktorej naň úradník čakal, sa nemôže považovať za neospravedlnenú neprítomnosť.

(pozri body 61 – 63 a 65 – 67)

3.      Lekárske posúdenia vo vlastnom zmysle slova uvedené v stanovisku nezávislého lekára v rámci lekárskeho kontrolného konania v prípade nemocenskej dovolenky sa musia tak, ako aj lekárske posúdenia vydané lekárskymi a posudkovými komisiami považovať za konečné, pokiaľ sa uskutočnili za riadnych podmienok. Súd Spoločenstva, ktorý nevykonáva preskúmanie týchto lekárskych posúdení, je oprávnený iba preskúmať, či lekárske stanovisko obsahuje odôvodnenie umožňujúce posúdiť úvahy, na ktorých sú založené závery, ktoré obsahuje, a či bola preukázaná pochopiteľná súvislosť medzi lekárskymi zisteniami a závermi, ku ktorým dospel.

(pozri body 74 – 76)

Odkaz:

Súdny dvor, 10. decembra 1987, Jänsch/Komisia, 277/94, Zb. s. 4923, bod 15

Súd prvého stupňa, 27. februára 1992, Plug/Komisia, T‑165/89, Zb. s. II‑367, bod 75; 15. decembra 1999, Nardone/Komisia, T‑27/98, Zb. VS s. I‑A‑267, II‑1293, bod 30; 16. júna 2000, C/Rada, T‑84/98, Zb. VS s. I‑A‑113, II‑497, bod 43; 12. mája 2004, Hecq/Komisia, T‑191/01, Zb. VS s. I‑A‑147, II‑659, bod 62

Súd pre verejnú službu, 28. júna 2006, Beau/Komisia, F‑39/05, Zb. VS s. I‑A‑1‑51, II‑A‑1‑175, bod 35

4.      Podľa zásady riadnej správy vecí verejných má administratíva, pokiaľ rozhoduje o situácii úradníka, povinnosť zohľadniť všetky skutočnosti, ktoré môžu byť relevantné pre jej rozhodnutie, a pritom vziať do úvahy nielen záujem služby, ale aj záujmy dotknutého úradníka. Zásada riadnej správy vecí verejných však sama osebe nepriznáva práva jednotlivcom okrem prípadu, keď je vyjadrením osobitných práv, akými sú právo, aby sa ich záležitosti vybavovali nestranne, spravodlivo a v primeranej lehote, právo byť vypočutý, právo na prístup k spisu, právo na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle článku 41 Charty základných práv Európskej únie.

(pozri bod 92)

Odkaz:

Súd prvého stupňa, 6. decembra 2001, Area Cova a i./Rada a Komisia, T‑196/99, Zb. s. II‑3597, bod 43; 16. marca 2004, Afari/ECB, T‑11/03, Zb. VS s. I‑A‑65, II‑267, bod 42; 4. októbra 2006, Tillack/Komisia, T‑193/04, Zb. s. II‑3995, bod 127