NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
MELCHIOR WATHELET
prednesené 31. mája 2018 (1)
Vec C‑68/17
IR
proti
JQ
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Bundesarbeitsgericht (Spolkový pracovný súd, Nemecko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Smernica 2000/78/ES – Rovnosť zaobchádzania v zamestnaní a povolaní – Pracovné činnosti v cirkvách – Požiadavky povolania – Povinnosť lojality a konania v dobrej viere s ohľadom na ducha cirkvi – Rozdielne zaobchádzanie na základe náboženského vyznania – Prepustenie katolíckeho pracovníka s riadiacou právomocou z dôvodu uzavretia druhého manželstva po jeho rozvode“
I. Úvod
1. Bundesarbeitsgericht (Spolkový pracovný súd, Nemecko) sa v rámci tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania pýta Súdneho dvora na zákonnosť prepustenia primára oddelenia vnútorného lekárstva katolíckej nemocnice, podliehajúcej dozoru katolíckeho arcibiskupa z Kolína nad Rýnom, z jediného dôvodu, a to že sa rozviedol a znovu uzavrel civilný sobáš, pričom k tomuto prepusteniu by nedošlo, keby nebol katolík.
2. O zjavne protiprávne prepustenie z dôvodu priamej diskriminácie na základe náboženstva by išlo v prípade, keby sa na cirkvi a organizácie, ktorých duch je založený na náboženstve, nevzťahoval zvýhodnený právny režim tak podľa nemeckého ústavného práva, ako aj podľa článku 4 ods. 2 smernice Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní(2).
3. Otázka, ktorá sa kladie v prejednávanej veci, sa týka toho, či dodržiavanie koncepcie manželstva podľa doktríny a kánonického práva katolíckej cirkvi predstavuje základnú, oprávnenú a odôvodnenú požiadavku povolania v zmysle článku 4 ods. 2 smernice 2000/78, ktorá môže viesť k rozdielnemu zaobchádzaniu v súvislosti s prepúšťaním medzi katolíckymi pracovníkmi a pracovníkmi iného vierovyznania alebo bez vierovyznania.
II. Právny rámec
A. Právo Únie
4. Článok 17 ods. 1 ZFEÚ stanovuje:
„Únia rešpektuje a nezasahuje do postavenia, ktoré majú cirkvi a náboženské združenia alebo spoločenstvá v členských štátoch podľa vnútroštátneho práva.“
5. Odôvodnenia 4, 23, 24 a 29 smernice 2000/78 stanovujú:
„(4) Právo všetkých osôb na rovnosť pred zákonom a ochrana proti diskriminácii je všeobecným právom…
…
(23) Za veľmi obmedzených okolností možno odôvodniť rozdielne zaobchádzanie, keď charakteristika súvisiaca s náboženstvom… je základnou a rozhodujúcou požiadavkou povolania a keď je cieľ oprávnený a požiadavka primeraná.
…
(24) Európska únia vo svojom vyhlásení č. 11 o právnom postavení cirkví a nekonfesných organizácií, ktoré je prílohou Záverečného aktu Amsterdamskej zmluvy, výslovne uznala, že rešpektuje a nepredpisuje právne postavenie cirkví a náboženských združení alebo spoločenstiev upravené vnútroštátnymi právnymi predpismi členských štátov a že rovnako rešpektuje postavenie filozofických a nekonfesných organizácií. Preto si členské štáty môžu naďalej zachovať alebo ustanoviť osobitné právne predpisy o zásadných, zákonných a oprávnených požiadavkách povolania, ktoré by sa mohli vyžadovať pre výkon niektorej pracovnej činnosti.
…
(29) Osoby, ktoré sú diskriminované z dôvodu svojho náboženstva alebo viery, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie, by mali mať primerané prostriedky právnej ochrany. Na zabezpečenie účinnejšej ochrany by združenia alebo právnické osoby mali byť tiež splnomocnené, aby sa bez ohľadu na [bez toho, aby boli dotknuté – neoficiálny preklad] vnútroštátne procesné pravidlá zastupovania a obhajoby pred súdmi mohli, ak tak členské štáty ustanovia, zúčastniť na konaní buď v mene, alebo na podporu obete.“
6. Článok 1 smernice 2000/78, nazvaný „Účel“, stanovuje:
„Účelom tejto smernice je ustanovenie všeobecného rámca pre boj proti diskriminácii v zamestnaní a povolaní na základe náboženstva alebo viery, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie, s cieľom zaviesť v členských štátoch uplatňovanie zásady rovnakého zaobchádzania.“
7. Článok 2 smernice 2000/78 s názvom „Pojem diskriminácie“ stanovuje vo svojich odsekoch 1 a 2:
„1. Na účely tejto smernice sa pod pojmom ‚zásada rovnakého zaobchádzania‘ rozumie, že nemá existovať žiadna priama alebo nepriama diskriminácia založená na ktoromkoľvek z dôvodov uvedených v článku 1.
2. Na účely odseku 1:
a) o priamu diskrimináciu ide, ak sa z niektorého z dôvodov uvedených v článku 1 zaobchádza s jednou osobou nepriaznivejšie ako sa v porovnateľnej situácii zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou;
…“
8. Článok 4 smernice 2000/78 s názvom „Požiadavky na povolanie“ stanovuje:
„1. Bez ohľadu na článok 2 ods. 1 a 2 môžu členské štáty stanoviť, že rozdiel v zaobchádzaní, ktorý je založený na charakteristike súvisiacej s niektorým z dôvodov podľa článku 1, nie je diskrimináciou, keď pre povahu určitých dotknutých pracovných činnosti alebo kontext, v ktorom sa vykonávajú, táto charakteristika tvorí skutočnú a rozhodujúcu požiadavku na zamestnanie pod podmienkou, že cieľ je oprávnený a požiadavka je primeraná.
2. Členské štáty môžu ponechať v platnosti vnútroštátne právne predpisy účinné v deň prijatia tejto smernice alebo zabezpečiť nové právne predpisy, v ktorých zakotvia vnútroštátnu prax existujúcu v deň prijatia tejto smernice, podľa ktorých, v prípade pracovných činností v cirkvách alebo v iných verejných alebo súkromných organizáciách, ktorých duch je založený na náboženstve alebo viere, rozdiel zaobchádzania, vyplývajúci z náboženstva alebo viery, nie je diskrimináciou, keď podľa povahy týchto činností alebo v kontexte, v ktorom sa vykonávajú, tvorí náboženstvo alebo viera osoby základnú oprávnenú a odôvodnenú požiadavku povolania s ohľadom na ducha organizácie. Tento rozdiel v zaobchádzaní sa uplatní so zreteľom na ústavné predpisy a princípy členského štátu ako aj na všeobecné právne zásady [Únie] a nemal by odôvodňovať diskrimináciu na inom základe.
Ak sú ustanovenia tejto smernice inak splnené, nebude táto smernica na ujmu práva cirkví a iných verejných alebo súkromných organizácií, konajúcich v súlade s ústavou a právnym poriadkom štátu, ktorých duch je založený na náboženstve alebo viere, aby od osôb, ktoré pre ne pracujú, vyžadovali konanie v dobrej viere a lojalitu s duchom organizácie.“
B. Nemecké právo
1. Ústavné právo
9. Článok 140 Grundgesetz für die Bundesrepublik Deutschland (Základný zákon Spolkovej republiky Nemecko) z 23. mája 1949 (BGBl. 1949, s. 1, ďalej len „Základný zákon“) stanovuje, že „ustanovenia článkov 136, 137, 138, 139 a 141 nemeckej ústavy z 11. augusta 1919 sú súčasťou tohto Základného zákona.“
10. V článku 137 Verfassung des Deutschen Reichs (Ústava Nemeckej ríše), ktorá bola prijatá 11. augusta 1919 vo Weimare (Reichsgesetzblatt 1919, s. 1383, ďalej len „weimarská ústava“) a nadobudla účinnosť 14. augusta 1919, sa uvádza:
„Neexistuje žiadna štátna cirkev.
Sloboda vzniku náboženských spolkov sa zaručuje. Zlučovanie náboženských spolkov v rámci územia Ríše nepodlieha žiadnym obmedzeniam.
Každé náboženské spoločenstvo si upravuje a spravuje svoje záležitosti samostatne v medziach všeobecne záväzného zákona.
…
Náboženské spolky, ktoré sú subjektmi spravujúcimi sa verejným právom, sú oprávnené vyberať dane, na základe civilných daňových listín, za podmienok stanovených právom spolkovej krajiny.
Združenia, ktorých cieľom je podporovať filozofické presvedčenie v spoločnosti, majú rovnaké postavenie ako náboženské spolky.
…“
2. Zákon o ochrane pred prepúšťaním
11. § 1 Kündigungsschutzgesetz (zákon o ochrane pred prepustením) z 25. augusta 1969 (BGBl. 1969 I, s. 1317, ďalej len „KSchG“) stanovuje, že prepustenie zamestnanca nie je účinné, ak je „sociálne neodôvodnené“, teda „ak nie je odôvodnené argumentmi zakladajúcimi sa na osobe alebo na správaní zamestnanca alebo naliehavými dôvodmi na strane podniku, ktoré vylučujú ďalšie zamestnávanie zamestnanca v tejto prevádzke“.
3. Všeobecný zákon o rovnosti zaobchádzania
12. Smernica 2000/78 bola do nemeckého práva prebratá prostredníctvom Allgemeines Gleichbehandlungsgesetz (všeobecný zákon o rovnosti zaobchádzania) zo 14. augusta 2006 (BGBl. 2006 I, s. 1897, ďalej len „AGG“).
13. § 1 AGG, nazvaný „Účel zákona“, uvádza:
„Účelom tohto zákona je zabrániť akémukoľvek znevýhodneniu na základe rasy alebo etnického pôvodu, pohlavia, náboženstva alebo viery, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie, alebo takéto znevýhodnenie odstrániť.“
14. § 7 AGG, nazvaný „Zákaz diskriminácie“, vo svojom odseku 1 stanovuje:
„Pracovníci nesmú byť diskriminovaní z nijakého z dôvodov vymenovaných v § 1; tento zákaz sa uplatňuje aj v prípade, ak osoba, ktorá sa dopustí diskriminácie, len predpokladá existenciu niektorého z dôvodov uvedených v § 1.“
15. § 9, nazvaný „Povolenie rozdielneho zaobchádzania na základe náboženstva alebo viery“, stanovuje:
„1. …rozdielne zaobchádzanie na základe náboženstva alebo viery v rámci zamestnania náboženskými spoločenstvami, im pridruženými zariadeniami bez ohľadu na ich právnu formu, alebo združeniami, ktorých úlohou je spoločné pestovanie náboženstva alebo viery, je prípustné aj v prípade, ak určité náboženstvo alebo viera predstavuje pri zohľadnení vlastného ponímania daného náboženského spoločenstva alebo združenia odôvodnenú požiadavku povolania so zreteľom na ich právo na sebaurčenie alebo podľa povahy činnosti.
2. Zákazom rozdielneho zaobchádzania na základe náboženstva alebo viery nie je dotknuté právo náboženských spoločenstiev, im pridružených zariadení, bez ohľadu na ich právnu formu, alebo združení, ktorých úlohou je spoločné pestovanie náboženstva alebo viery, uvedené v odseku 1, vyžadovať od svojich pracovníkov lojalitu a konanie v dobrej viere v zmysle ich konkrétneho vlastného ponímania.“
C. Právo katolíckej cirkvi
16. Podľa kánonu 11 Codex Iuris Canonici (Kódex kánonického práva, ďalej len „CIC“), vyhláseného apoštolskou konštitúciou Sacrae disciplinae leges pápeža Jána Pavla II z 25. januára 1983 (DC 1983, č. 1847, s. 244), „čisto cirkevné zákony zaväzujú pokrstených v katolíckej cirkvi alebo do nej prijatých, ktorí dostatočne používajú rozum, a ak právo neurčuje niečo iné, zavŕšili siedmy rok života“.
17. Kánon 1085 CIC stanovuje:
„§ 1. Neplatne sa pokúša uzavrieť manželstvo, kto je viazaný zväzkom z predchádzajúceho manželstva, hoci nedokonaného.
§ 2. Hoci predchádzajúce manželstvo je z akéhokoľvek dôvodu neplatné alebo rozviazané, predsa iné manželstvo nie je dovolené uzavrieť, skôr než o nulite alebo rozviazaní predchádzajúceho nie je zákonne a nepochybne isté [rozhodnuté – neoficiálny preklad].“
18. Podľa ustanovenia kánonu 1108 § 1 CIC „iba tie manželstvá sú platné, ktoré sa uzavierajú pred asistujúcim miestnym ordinárom alebo farárom, alebo pred kňazom či diakonom, ktorých delegoval jeden z nich, ako aj pred dvoma svedkami, ale podľa pravidiel vyjadrených v nasledujúcich kánonoch a pri neporušení výnimiek, o ktorých sa hovorí v kán. 144, 1112 § 1, 1116 a 1127, § 1 a 2“.
19. Článok 1 Grundordnung des kirchlichen Dienstes im Rahmen kirchlicher Arbeitsverhältnisse (Základný poriadok služby v cirkvi v rámci cirkevných pracovnoprávnych vzťahov) z 22. septembra 1993 (ďalej len „GrO 1993“)(3) stanovuje:
„Základné princípy služby v cirkvi
Všetky osoby činné v zariadeniach katolíckej cirkvi svojou prácou bez ohľadu na svoje pracovnoprávne postavenie spoločne prispievajú k tomu, aby zariadenie plnilo svoju úlohu súvisiacu s poslaním cirkvi (spoločenstvo služieb). …“
20. Článok 3 ods. 2 GrO 1993 s názvom „Vznik pracovného pomeru“ stanovuje:
„Cirkevný zamestnávateľ môže pastoračné, katechetické, ako aj spravidla výchovné a vedúce úlohy zveriť iba osobám, ktoré sú členmi katolíckej cirkvi.“
21. Článok 4 GrO 1993 s názvom „Povinnosti lojality“ stanovuje:
„1. Od katolíckych pracovníčok a pracovníkov sa očakáva, že uznávajú a rešpektujú zásady katolíckej vierouky a etiky. Najmä v prípade pastoračných, katechetických a výchovných služieb, ako aj v prípade pracovníčok a pracovníkov, ktorí vykonávajú činnosť na základe Missio canonica, je potrebné, aby ich osobný život bol v súlade so zásadami katolíckej vierouky a etiky. Platí to aj pre vedúce pracovníčky a vedúcich pracovníkov.
2. Od nekatolíckych kresťanských pracovníčok a pracovníkov sa očakáva, že rešpektujú pravdy a hodnoty evanjelia a prispievajú k tomu, aby sa v zariadení uplatňovali.
…
4. Všetci pracovníci sa zdržia proticirkevného konania. Vo svojom osobnom živote a vo svojej pracovnej činnosti nesmú ohrozovať vierohodnosť cirkvi a zariadenia, pre ktoré pracujú.“
22. Článok 5 GrO 1993 s názvom „Porušenia povinností lojality“ stanovuje:
„1. Ak pracovníčka alebo pracovník prestane spĺňať požiadavky povolania, zamestnávateľ sa musí prostredníctvom poradenstva pokúsiť, aby pracovníčka alebo pracovník tieto nedostatky trvalo odstránila/odstránil. … Ako posledné opatrenie prichádza do úvahy výpoveď.
2. V súvislosti s výpoveďou z cirkevných dôvodov považuje cirkev za závažné najmä tieto porušenia lojality:
– porušenia povinností pracovníčkou alebo pracovníkom, vyplývajúcich z článkov 3 a 4, predovšetkým vystúpenie z cirkvi, verejné vystúpenie odporujúce základným zásadám katolíckej cirkvi (napríklad v súvislosti s interrupciou) a závažné osobné morálne nedostatky,
– uzavretie manželstva, ktoré je podľa vierouky a právneho poriadku cirkvi neplatné[(4)],
– konania, ktoré z hľadiska kánonického práva vedú k jasnému dištancovaniu sa od katolíckej cirkvi, predovšetkým apostázia alebo herézia (podľa kánonu 1364 § 1 v spojení s kánonom 751 CIC), zneuctenie svätej eucharistie (kánon 1367 CIC), verejné rúhanie a vyvolávanie nenávisti alebo opovrhovanie voči náboženstvu a cirkvi (kánon 1369 CIC), delikty proti cirkevným vrchnostiam a slobode cirkvi (predovšetkým podľa kanónov 1373 a 1374 CIC).
3. Správanie, ktoré je podľa odseku 2 vo všeobecnosti dôvodom na výpoveď, vylučuje možnosť ďalšieho zamestnávania, ak sa ho dopustil/dopustila… vedúca pracovníčka alebo vedúci pracovník… Od výpovede možno výnimočne upustiť, ak sa vzhľadom na závažné dôvody v konkrétnom prípade zdá byť neprimeraná.“
23. Grundordnung für katholische Krankenhäuser in Nordrhein‑Westfalen (Základný poriadok katolíckych nemocníc v Severnom Porýní‑Vestfálsku, Nemecko) z 5. novembra 1996(5) stanovuje:
„A. Členstvo v cirkvi
…
6. Pre člena je záväzný [GrO 1993] v znení zmien a doplnení, prijatý na základe vyhlásenia nemeckých biskupov o službe v cirkvi. Za vedúcich pracovníkov v zmysle uvedeného základného poriadku sa považujú členovia vedenia nemocnice a vedúci lekár oddelenia.“
III. Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
24. IR je spoločnosťou s ručením obmedzeným založenou podľa nemeckého práva. Jej predmetom činnosti je vykonávanie úloh Caritas (Medzinárodná charitatívna konfederácia katolíckej cirkvi) ako vyjadrenia existencie a podstaty katolíckej cirkvi, predovšetkým prostredníctvom prevádzkovania nemocníc. Hlavným cieľom činnosti spoločnosti IR nie je dosahovanie zisku a podlieha dozoru arcibiskupa z Kolína nad Rýnom.
25. JQ je katolíckeho vyznania. Je lekárom a od roku 2000 pracuje ako primár oddelenia vnútorného lekárstva v nemocnici spravovanej spoločnosťou IR v Düsseldorfe (Nemecko). Jeho pracovná zmluva so spoločnosťou IR bola uzavretá na základe GrO 1993, ktorý prijalo plenárne zhromaždenie nemeckej biskupskej konferencie a je uplatniteľný na službu v cirkvi v rámci pracovnoprávnych vzťahov.
26. JQ uzavrel manželstvo podľa katolíckeho obradu. V auguste 2005 došlo k rozluke s jeho manželkou a od roku 2006 žil so svojou novou partnerkou. Po rozvode so svojou prvou manželkou podľa nemeckého občianskeho práva v roku 2008(6) uzavrel civilný sobáš s novou partnerkou. V čase uzavretia druhého manželstva nebolo jeho prvé manželstvo anulované.
27. Keď sa IR dozvedela o uzavretí druhého manželstva, listom z 30. marca 2009 ukončila pracovný pomer s JQ výpoveďou s účinnosťou k 30. septembru 2009.
28. JQ podal proti tomuto prepusteniu žalobu z dôvodu, že uzavretie nového manželstva neodôvodňovalo toto prepustenie. Dané prepustenie porušuje zásadu rovnosti zaobchádzania, keďže podľa GrO 1993 by nové uzavretie manželstva primára patriaceho k evanjelickej cirkvi alebo nepatriaceho k žiadnej cirkvi nemalo žiadne dôsledky na jeho pracovnoprávny vzťah so spoločnosťou IR.
29. IR naproti tomu uviedla, že predmetné prepustenie bolo sociálne odôvodnené. Vzhľadom na to, že JQ vykonával svoje riadiace funkcie v zmysle článku 5 ods. 3 GrO 1993, uzavrel z hľadiska kánonického práva neplatné manželstvo, a tým vážne porušil svoje povinnosti vyplývajúce z pracovného pomeru so spoločnosťou IR.
30. Arbeitsgericht (Pracovný súd, Nemecko) vyhovel žalobe JQ a rozhodol, že porušenie zákazu stanoveného v kánone 1085 CIC uzavrieť civilný sobáš v čase, keď manželstvo uzavreté podľa katolíckeho obradu nebolo ešte anulované katolíckou cirkvou, nepredstavuje závažné porušenie povinnosti lojality.
31. IR podala proti tomuto rozsudku odvolanie na Landesarbeitsgericht (Krajinský pracovný súd, Nemecko), ktorý ho však zamietol a rozhodol, že hoci porušenie kánonu 1085 CIC predstavuje závažné porušenie povinnosti lojality, prepustenie JQ spoločnosťou IR v tomto kontexte bolo v rozpore so zásadou rovnosti zaobchádzania. Podľa Landesarbeitsgericht (Krajinský pracovný súd) by IR v prípade uzavretia ďalšieho manželstva zamestnancami nekatolíkmi s rovnakým pracovným miestom ako žalobca takýchto zamestnancov neprepustila. IR okrem toho vedela, že JQ žil už od roku 2006 so svojou partnerkou, no neprijala voči nemu žiadne opatrenie, hoci aj tento vzťah bol v rozpore s katolíckou doktrínou.
32. Bundesarbeitsgericht (Spolkový pracovný súd) zamietol opravný prostriedok „Revision“, ktorý podala IR proti rozsudku na Landesarbeitsgericht (Krajinský pracovný súd), a ten v podstate rozhodol, že prepustenie nemohlo byť odôvodnené, keďže IR by neprepustila zamestnancov nekatolíkov s rovnakým pracovným miestom ako JQ v prípade uzavretia ďalšieho manželstva.
33. IR sa na základe toho obrátila na Bundesverfassungsgericht (Spolkový ústavný súd, Nemecko), ktorý zrušil rozsudok Bundesarbeitsgericht (Spolkový pracovný súd) pre nedostatok odôvodnenia.(7)
34. Podľa Bundesverfassungsgericht (Spolkový ústavný súd) v prípade sporov týkajúcich sa cirkevných pracovnoprávnych vzťahov musia byť zákony o ochrane zamestnancov, akým je v danom prípade KSchG, vykladané s ohľadom na zásadu práva cirkvi na sebaurčenie zakotvenú v článku 140 Základného zákona v spojení s článkom 137 weimerskej ústavy. To znamená, že náboženské spoločenstvá môžu plne uplatniť voľnú úvahu v zmysle zákonných dispozitívnych ustanovení, ale v prípade uplatnenia kogentných ustanovení sa majú dostupné možnosti výkladu použiť – v prípade potreby – v prospech náboženských spoločenstiev, pričom osobitný význam treba dať tomu, čo Bundesverfassungsgericht (Spolkový ústavný súd) nazýva „vlastné ponímanie cirkvi“ („Selbstverständnis der Kirche“).
35. Bundesverfassungsgericht (Spolkový ústavný súd) zaviedol systém súdnej kontroly v dvoch etapách pri prepusteniach odôvodnených porušením povinnosti lojality. Po prvé (kritérium hodnovernosti) štátne súdy musia preskúmať na základe „vlastného ponímania každej cirkvi“, či sa náboženská organizácia alebo inštitúcia podieľa na uskutočňovaní základného poslania cirkvi, či je určitá povinnosť lojality vyjadrením cirkevnej dogmy a aký význam treba priznať povinnosti lojality a jej porušeniu, opäť z hľadiska „vlastného ponímania cirkvi“. Podľa Bundesverfassungsgericht (Spolkový ústavný súd) môžu štátne pracovné súdy preskúmať povinnosti lojality stanovené cirkevným zamestnávateľom, ako v danom prípade tie, ktoré sú stanovené v článku 5 ods. 2 GrO 1993, iba s ohľadom na toto kritérium hodnovernosti.
36. V tejto súvislosti rozhodol, že náboženské spoločenstvá mohli od svojich zamestnancov vyžadovať rôzne úrovne povinnosti lojality v závislosti od ich pozície a náboženského vyznania. Tieto povinnosti mohli byť viac alebo menej prísne v závislosti od náboženského vyznania zamestnanca, a teda odlišné pre zamestnancov vykonávajúcich rovnaké alebo podobné funkcie.
37. Po druhé (kritérium vyváženia) je potrebné pristúpiť ku komplexnému posúdeniu, ktoré zohľadňuje popri cirkevných záujmoch aj základné práva dotknutého pracovníka, pričom treba priznať osobitný význam vlastnému ponímaniu cirkvi.
38. Po vrátení veci na Bundesarbeitsgericht (Spolkový pracovný súd) sa tento súd domnieval, že rozhodnutie o spore závisí od výkladu § 9 ods. 2 AGG. Ak by nemecká koncepcia práva cirkvi na sebaurčenie, ktoré katolíckej cirkvi umožňuje vyžadovať od svojich zamestnancov rôznu úroveň lojality v závislosti od ich vyznania, pričom vykonávajú podobné funkcie, bola v súlade s článkom 4 ods. 2 druhým pododsekom smernice 2000/78, opravný prostriedok „Revision“, podaný zo strany spoločnosti IR, by bol dôvodný. V opačnom prípade by musel znovu rozhodnúť s ohľadom na všeobecné zásady práva Únie o tom, či prepustenie z 30. marca 2009 bolo sociálne odôvodnené alebo nie.
39. Za týchto podmienok Bundesarbeitsgericht (Spolkový pracovný súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Má sa článok 4 ods. 2 druhý pododsek smernice 2000/78 vykladať v tom zmysle, že [katolícka] cirkev môže organizácii, akou je [IR] v prejednávanom spore, záväzne nariadiť, aby v súvislosti s vyžadovaním lojality a konania v dobrej viere od vedúcich pracovníkov rozlišovala medzi pracovníkmi, ktorí sú členmi cirkvi, a pracovníkmi, ktorí sú členmi inej cirkvi alebo nie sú členmi žiadnej cirkvi?
2. V prípade zápornej odpovede na prvú otázku:
a) Má sa ponechať neuplatnené ustanovenie vnútroštátneho práva, akým je v prejednávanom prípade § 9 ods. 2 [AGG], podľa ktorého takéto rozdielne zaobchádzanie na základe náboženského vyznania pracovníkov je podľa vlastného ponímania dotknutej cirkvi odôvodnené?
b) Aké požiadavky sa podľa článku 4 ods. 2 druhého pododseku smernice 2000/78 vzťahujú na vyžadovanie konania v dobrej viere a lojality s duchom organizácie od pracovníkov cirkvi alebo od niektorej z organizácií uvedených v tomto ustanovení?“
IV. Konanie pred Súdnym dvorom
40. Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania bol podaný na Súdny dvor 9. februára 2017. Písomné pripomienky predložila IR, nemecká a poľská vláda, ako aj Európska komisia. Pojednávanie, na ktorom IR, nemecká a poľská vláda, ako aj Komisia predniesli svoje ústne pripomienky, sa konalo 27. februára 2018.
V. Analýza
A. O prvej prejudiciálnej otázke a druhej časti druhej prejudiciálnej otázky
41. Vnútroštátny súd sa svojou prvou otázkou v podstate pýta, či sa článok 4 ods. 2 druhý pododsek smernice 2000/78 má vykladať v tom zmysle, že umožňuje náboženskej organizácii vyžadovať od svojich pracovníkov, ktorí sú jej vlastného vyznania a vykonávajú riadiace funkcie, konanie v dobrej viere a lojalitu vyššej úrovne než je tá, ktorú vyžaduje od pracovníkov, ktorí sú iného náboženského vyznania alebo sú bez náboženského vyznania.
42. Táto otázka je inherentne spojená s druhou časťou druhej prejudiciálnej otázky, ktorou sa vnútroštátny súd pýta, aké podmienky musí splniť požiadavka konania v dobrej viere a lojality v súlade s článkom 4 ods. 2 druhým pododsekom smernice 2000/78. V tomto kontexte bude potrebný výklad úvodnej vety tohto ustanovenia, podľa ktorej musia byť ustanovenia tejto smernice inak splnené.
43. Navrhujem teda preskúmať ich spoločne.
1. Pojem „súkromná organizácia“, ktorej duch je založený na náboženstve
44. Prvá pochybnosť, ktorú vyjadruje vnútroštátny súd v súvislosti s výkladom článku 4 ods. 2 druhým pododsekom smernice 2000/78, sa týka jeho osobnej pôsobnosti. Konkrétnejšie sa pýta, či IR ako kapitálová spoločnosť založená podľa súkromného práva, ktorá je činná v odvetví zdravotníctva v súlade s trhovými praktikami, si môže uplatňovať právo vyžadovať od svojich zamestnancov konanie v dobrej viere a lojalitu, právo, ktoré toto ustanovenie priznáva v prospech „cirkví a iných verejných alebo súkromných organizácií, …ktorých duch je založený na náboženstve alebo viere“.
45. Otázka, či je IR súkromnou organizáciou, ktorej duch je založený na náboženstve, je skutkovou otázkou, ktorú prislúcha overiť vnútroštátnemu súdu.
46. V rámci tohto overenia samotné skutočnosti, že IR podlieha dozoru katolíckeho arcibiskupa v Kolíne nad Rýnom a že jej predmet činnosti pozostáva z vykonávania úloh Caritas, nestačí na preukázanie toho, že jej duch je založený na náboženstve.
47. Vnútroštátny súd musí naopak posúdiť duch spoločnosti IR vo vzťahu k jej činnostiam, najmä k poskytovaniu zdravotníckych služieb v rámci správy nemocníc. Bude teda potrebné overiť, či sa na postup nemocníc spravovaných spoločnosťou IR vzťahuje doktrína katolíckej cirkvi v súvislosti s poskytovaním týchto služieb spôsobom, ktorý ich výrazným spôsobom odlišuje od verejných nemocníc. V tomto zmysle musí vziať do úvahy etické otázky v oblasti zdravotníctva, ktoré majú osobitný význam v doktríne katolíckej cirkvi, predovšetkým pokiaľ ide o interrupciu(8), eutanáziu(9), antikoncepciu alebo iné opatrenia regulujúce reprodukciu(10).
48. Pokiaľ sa v tomto zmysle preukáže predovšetkým, že v súlade s katechizmom katolíckej cirkvi nemocnice spravované spoločnosťou IR nevykonávajú interrupciu alebo nepodávajú antikoncepčnú tabletku, nazvanú „deň po styku“, na rozdiel od verejných nemocníc, IR bude možné kvalifikovať za súkromnú organizáciu, ktorej duch je založený na náboženstve podľa článku 4 ods. 2 druhého pododseku smernice 2000/78. Pokiaľ naopak toto overenie povedie k záveru, že nemocnice spravované spoločnosťou IR riešia tieto otázky rovnakým spôsobom ako verejné nemocnice, IR nemôže byť považovaná za súkromnú organizáciu, ktorej duch je založený na náboženstve.
2. Môže súkromná organizácia, ktorej duch je založený na náboženstve, stanoviť pre rovnaké vedúce pracovné miesta, v závislosti od vierovyznania svojich zamestnancov, rôzne úrovne konania v dobrej viere a lojality, ktoré od nich vyžaduje?
49. Článok 4 ods. 2 druhý pododsek smernice 2000/78 stanovuje, že „ak sú ustanovenia tejto smernice inak splnené, nebude táto smernica na ujmu práva cirkví a iných verejných alebo súkromných organizácií, konajúcich v súlade s ústavou a právnym poriadkom štátu, ktorých duch je založený na náboženstve alebo viere, aby od osôb, ktoré pre ne pracujú, vyžadovali konanie v dobrej viere a lojalitu s duchom organizácie“.
50. IR a nemecká vláda sa domnievajú, že použitím vety „konajúcich v súlade s ústavou a právnym poriadkom štátu“ smernica 2000/78 odkazuje na vnútroštátne právo ako na jediné kritérium zákonnosti požiadavky konania v dobrej viere a lojality, teda s vylúčením práva Únie. Na podloženie tohto stanoviska sa opierajú o odôvodnenie 24 tejto smernice, o článok 17 ZFEÚ, ako aj o vyhlásenie č. 11 o právnom postavení cirkví a nekonfesijných organizácií, ktoré je prílohou Záverečného aktu Amsterdamskej zmluvy(11).
51. Ako uvádza Komisia, znenie článku 4 ods. 2 druhého pododseku smernice 2000/78 bráni tomuto výkladu, keďže výslovne podriaďuje právo cirkví a náboženských organizácií vyžadovať od svojich zamestnancov konanie v dobrej viere a lojalitu dodržiavaniu všetkých ustanovení smernice 2000/78 („ak sú ustanovenia tejto smernice inak splnené“).
52. V tomto zmysle je rozdielne zaobchádzanie pri uplatnení povinnosti lojality prípustné iba vtedy, ak rešpektuje, okrem iných ustanovení, článok 4 ods. 2 prvý pododsek smernice 2000/78, podľa ktorého „rozdiel zaobchádzania, vyplývajúci z náboženstva alebo viery, nie je diskrimináciou, keď podľa povahy týchto činností alebo v kontexte, v ktorom sa vykonávajú, tvorí náboženstvo alebo viera osoby základnú oprávnenú a odôvodnenú požiadavku povolania s ohľadom na duch organizácie. Tento rozdiel v zaobchádzaní sa uplatní so zreteľom na ústavné predpisy a princípy členského štátu ako aj na všeobecné právne zásady [Únie] a nemal by odôvodňovať diskrimináciu na inom základe.“
53. Argumentácia spoločnosti IR a nemeckej vlády naráža tiež na výklad, ktorý k tomuto ustanoveniu podal Súdny dvor a podľa ktorého „ak cirkev alebo iná organizácia, ktorých duch je založený na náboženstve alebo viere… tvrdí, že náboženstvo tvorí… základnú, oprávnenú a odôvodnenú požiadavku povolania s ohľadom na ducha tejto cirkvi alebo organizácie, takéto tvrdenie musí v prípade potreby podliehať účinnému súdnemu preskúmaniu, ktoré má zabezpečiť, že v prejednávanej veci sú splnené kritériá stanovené v článku 4 ods. 2 smernice 2000/78“(12), a nie kritériá stanovené výlučne vnútroštátnym právom.
54. Súdny dvor týmto rozhodnutím vyslovene zamietol názor, že „okolnosť, že článok 4 ods. 2 smernice 2000/78 odkazuje na vnútroštátne právne predpisy účinné v deň prijatia tejto smernice, ako aj na vnútroštátnu prax existujúcu v rovnaký deň, [možno] vykladať tak, že umožňuje členským štátom vyhnúť sa dodržiavaniu kritérií účinného súdneho preskúmania stanovených v tomto ustanovení“(13).
55. Okrem toho, ako rozhodol Súdny dvor, článok 17 ZFEÚ iba „vyjadruje neutralitu Únie voči tomu, ako si členské štáty zorganizujú svoje vzťahy s cirkvou a náboženskými združeniami alebo spoločenstvami. Tento článok naopak nemôže viesť k tomu, že dodržiavanie kritérií stanovených v článku 4 ods. 2 smernice 2000/78 nebude podliehať účinnému súdnemu preskúmaniu“(14).
3. Predstavuje stupňovanie povinnosti lojality v závislosti od vierovyznania pracovníka diskrimináciu založenú na náboženstve, zakázanú článkom 4 ods. 2 prvým odsekom smernice 2000/78?
56. Podľa článku 4 ods. 2 prvého pododseku smernice 2000/78 „rozdiel zaobchádzania, vyplývajúci z náboženstva alebo viery, nie je diskrimináciou, keď podľa povahy týchto činností alebo v kontexte, v ktorom sa vykonávajú, tvorí náboženstvo alebo viera osoby základnú oprávnenú a odôvodnenú požiadavku povolania s ohľadom na duch organizácie“.
57. IR, ako aj nemecká a poľská vláda v podstate tvrdia, že stanovením rôznej úrovne povinnosti lojality v závislosti od vierovyznania pracovníka, IR len zaobchádza rozdielne s osobami nachádzajúcimi sa v odlišných situáciách, keďže doktrína a kánonické právo katolíckej cirkvi sa vzťahujú iba na katolíkov(15) a z tohto dôvodu iba oni môžu svojím správaním zachovávať obraz katolíckej cirkvi alebo mu škodiť.(16) Inak povedané domnievajú sa, že zamestnanci spoločnosti IR katolíckeho vyznania sa nenachádzajú v porovnateľnej situácii so zamestnancami, ktorí nie sú katolíckeho vyznania alebo sú bez vierovyznania. Na tomto základe dospeli k záveru o absencii diskriminácie zakázanej článkom 4 ods. 2 smernice 2000/78.
58. Existencia rozdielneho zaobchádzania založeného na náboženstve medzi JQ ako primárom oddelenia vnútorného lekárstva na jednej strane a iným zamestnancom vykonávajúcim riadiace funkcie na strane druhej nie je spochybňovaná žiadnym účastníkom konania alebo vedľajším účastníkom konania.(17) Viaceré dôvody prepustenia stanovené v článku 5 ods. 2 GrO 1993, najmä uzavretie manželstva neplatného podľa doktríny a kánonického práva katolíckej cirkvi, vystúpenie z cirkvi, apostázia a herézia atď., sa totiž týkajú iba katolíckych zamestnancov. Každý z nich teda automaticky zakladá rozdielne zaobchádzanie.
59. Z tohto dôvodu treba preskúmať porovnateľnosť situácií, v ktorých sa nachádzajú na jednej strane katolícki zamestnanci a na druhej strane zamestnanci, ktorí sú členmi inej cirkvi alebo nie sú členmi žiadnej cirkvi, s ohľadom na dôvody prepustenia.
60. IR, ako aj nemecká a poľská vláda pristupujú v tomto zmysle k porovnateľnosti situácií zo subjektívneho hľadiska vierovyznania zamestnanca, zatiaľ čo vnútroštátny súd, JQ a Komisia k nej pristupujú z objektívneho hľadiska pracovnej činnosti cirkevného zamestnávateľa, v danom prípade poskytovania zdravotníckych služieb.
61. Podľa môjho názoru znenie článku 4 ods. 2 prvého pododseku smernice 2000/78 jasne uprednostňuje druhý prístup, keďže ukladá povinnosť preskúmať, či „podľa povahy… činností [cirkvi alebo náboženskej organizácie] alebo v kontexte, v ktorom sa vykonávajú, tvorí náboženstvo… základnú oprávnenú a odôvodnenú požiadavku povolania s ohľadom na duch [cirkvi alebo náboženskej organizácie]“(18).
62. Nedávna judikatúra Súdneho dvora potvrdzuje tento výklad článku 4 ods. 2 prvého pododseku smernice 2000/78. Súdny dvor totiž rozhodol, že „zákonnosť, pokiaľ ide o toto posledné uvedené ustanovenie, rozdielneho zaobchádzania na základe náboženstva je podmienená existenciou objektívne overiteľnej priamej súvislosti medzi požiadavkou povolania stanovenou zamestnávateľom a dotknutou činnosťou. Taká súvislosť môže vyplývať buď z povahy tejto činnosti, napríklad v prípade, ak táto činnosť spočíva v účasti na určovaní ducha dotknutej cirkvi alebo organizácie, alebo prispieva k jej kazateľskému poslaniu, alebo z podmienok, v ktorých sa má uvedená činnosť vykonávať, ako je potreba zabezpečiť dôveryhodné zastupovanie cirkvi alebo organizácie navonok.(19)
63. Pokiaľ ide o výklad pojmov „základnú oprávnenú a odôvodnenú požiadavku povolania“, Súdny dvor rozhodol, že príslušnosť k náboženstvu alebo vierovyznaniu, na ktorých je založený duch cirkvi, je základná, pokiaľ je „zjavná vzhľadom na význam dotknutej pracovnej činnosti pre šírenie tohto ducha alebo pre výkon práva tejto cirkvi… na autonómiu“(20).
64. Pojem „oprávnená“ požiadavka povolania vyžaduje, aby „požiadavka príslušnosti k náboženstvu alebo vierovyznaniu, na ktorých je založený duch dotknutej cirkvi…, neslúžila na sledovanie cieľa, ktorý nesúvisí s týmto duchom alebo výkonom práva tejto cirkvi… na autonómiu“(21).
65. Pojem „odôvodnená“ zahŕňa napokon nielen to, že kontrolu dodržiavania kritérií uvedených v článku 4 ods. 2 smernice 2000/78 môže vykonať vnútroštátny súd, ale tiež, že cirkev…, ktorá stanovila túto požiadavku, musí v zmysle skutkových okolností danej veci preukázať, že údajné riziko ohrozenia jej ducha alebo práva na autonómiu je pravdepodobné a podstatné, takže zavedenie tejto požiadavky je skutočne potrebné.(22)
66. Pokiaľ ide o prejednávanú vec, požiadavkou povolania nie je príslušnosť ku konkrétnej cirkvi, ako to bolo vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok zo 17. apríla 2018, Egenberger (C‑414/16, EU:C:2018:257), ale príslušnosť ku konkrétnemu presvedčeniu katolíckej cirkvi, a síce koncepcii manželstva definovanej doktrínou a kánonickým právom katolíckej cirkvi, čo zahŕňa dodržiavanie náboženskej formy slávenia manželstva a sviatosť a nerozlučiteľnosť manželských zväzkov.(23) Je zjavné, že podobné presvedčenie nepredstavuje v prejednávanej veci požiadavku povolania a už vôbec nie základnú a odôvodnenú požiadavku povolania.(24)
67. Táto požiadavka predovšetkým nijako nesúvisí s pracovnou činnosťou spoločnosti IR a JQ, teda s poskytovaním zdravotníckych služieb a zdravotnej starostlivosti o chorých. Svedčí o tom to, že príslušnosť ku katolíckej cirkvi nie je podmienkou prijatia na miesto primára oddelenia vnútorného lekárstva a že IR prijíma nekatolíkov na miesta vyžadujúce zodpovednosť za poskytovanie zdravotníckej starostlivosti a zveruje im vedúce funkcie. Okrem toho tým, že sa predmetná požiadavka týka osobného a rodinného života JQ, je zbavená akejkoľvek možnej súvislosti s administratívnymi úlohami, ktoré mu prislúchajú ako primárovi. Nejde teda o skutočnú požiadavku povolania.
68. Navyše dodržiavanie koncepcie manželstva podľa doktríny a kánonického práva katolíckej cirkvi nie je základnou požiadavkou povolania, keďže sa nezdá byť nevyhnutná vzhľadom na význam dotknutej pracovnej činnosti spoločnosti IR, teda poskytovania zdravotníckych služieb, pre šírenie jej ducha alebo pre výkon práva na autonómiu. V tomto smere treba uviesť, že pacienti alebo kolegovia vopred neočakávajú, že primár oddelenia vnútorného lekárstva je katolík, a už vôbec ich nezaujíma, či uzavrel manželstvo, ktoré je neplatné podľa doktríny a kánonického práva katolíckej cirkvi. Naopak to, čo je pre nich podstatné, sú jeho lekárska kvalifikácia a spôsobilosť, ako aj jeho riadiace schopnosti.
69. Z rovnakých dôvodov nemôže byť predmetná požiadavka odôvodnená. Rozvod JQ(25) a jeho opätovný sobáš nepredstavuje žiadne riziko, pravdepodobné alebo podstatné, ohrozenia ducha spoločnosti IR alebo jej práva na autonómiu.(26) Navyše treba uviesť, že IR sa vôbec nezaoberala možnosťou odvolať JQ z jeho funkcie primára oddelenia vnútorného lekárstva, ale priamo ho prepustila, pričom ako lekár nevykonávajúci riadiace funkcie by nebol viazaný predmetnou požiadavkou.
70. IR a poľská vláda na to odpovedajú tak, že tento výklad článku 4 ods. 2 prvého pododseku smernice 2000/78 by nútil organizácie typu spoločnosti IR prijímať do zamestnania iba katolíkov.
71. Podľa môjho názoru takáto politika prijímania do zamestnania by bola zjavne nezlučiteľná s článkom 4 ods. 2 prvým pododsekom smernice 2000/78, keďže náboženstvo by nemohlo byť kvalifikované za základnú a odôvodnenú požiadavku povolania pre povolania späté s poskytovaním zdravotníckych služieb, a to z dôvodov, ktoré som práve uviedol.
72. IR a poľská vláda tiež uvádzajú, že ak by IR nesmela stupňovať povinnosť lojality v závislosti od vierovyznania svojich zamestnancov, bola by nútená vyžadovať od všetkých svojich zamestnancov dodržiavanie vyššej úrovne lojality, požadovanej od katolíckych zamestnancov.
73. Nie som presvedčený, že by to bolo nevyhnutne problematické, keďže niektoré dôvody prepustenia stanovené v článku 5 ods. 2 GrO 1993 sa uplatňujú na všetkých zamestnancov spoločnosti IR nezávisle od ich viery. Toto ustanovenie najmä zakazuje všetkým zamestnancom verejne obhajovať stanoviská, ktoré sú v rozpore so zásadami katolíckej cirkvi týkajúcimi sa interrupcie. To isté platí pre osobné morálne nedostatky, ako napríklad trestné činy proti ľudskému životu alebo osobnej nedotknuteľnosti.
74. So zreteľom na vyššie uvedené sa domnievam, že článok 4 ods. 2 druhý pododsek smernice 2000/78 sa má vykladať v tom zmysle, že náboženskej organizácii, akou je IR, umožňuje vyžadovať od svojich pracovníkov, ktorí sú jej vyznania, konanie v dobrej viere a lojalitu vyššej úrovne, než je tá, ktorú vyžaduje od pracovníkov, ktorí sú iného vierovyznania alebo sú bez vierovyznania, iba v rozsahu, v akom táto požiadavka spĺňa kritériá uvedené v článku 4 ods. 2 prvom pododseku smernice 2000/78.
B. O prvej časti druhej prejudiciálnej otázky
75. Vnútroštátny súd sa svojou prvou časťou druhej otázky v podstate pýta, či v prípade zápornej odpovede na prvú prejudiciálnu otázku sa má ponechať neuplatnené vnútroštátne ustanovenie, akým je § 9 ods. 2 AGG, podľa ktorého je rozdielne zaobchádzanie na základe náboženstva v súlade s vlastným ponímaním cirkvi odôvodnené.
76. Relevantnosť tejto otázky odôvodňuje s odkazom na bod 31 rozsudku z 19. apríla 2016, DI (C‑441/14, EU:C:2016:278), ktorý mu ukladá povinnosť vykladať vnútroštátne právo v súlade so smernicou 2000/78 tak, aby bol zabezpečený plný účinok ustanovení práva Únie, avšak bez toho, aby to viedlo k výkladu contra legem vnútroštátneho práva. Ak by § 9 ods. 2 AGG nemohol byť predmetom konformného výkladu, kládla by sa otázka, či sa toto ustanovenie má ponechať neuplatnené.
77. Nesúhlasím s predpokladom tejto otázky, podľa ktorého § 9 ods. 2 AGG nielen predstavuje nesprávne prebratie článku 4 ods. 2 druhého pododseku smernice 2000/78, ale aj rieši otázku rozdielneho zaobchádzania na základe náboženstva.
78. Na jednej strane znenie § 9 ods. 2 AGG je v podstate zhodné so znením článku 4 ods. 2 druhým pododsekom smernice 2000/78(27). Nerozumiem teda, ako by nemohlo byť vykladané spôsobom, ktorý by bol v súlade s týmto druhým článkom.
79. Na druhej strane otázka rozdielneho zaobchádzania na základe náboženstva aj v kontexte povinnosti lojality je upravená v § 9 ods. 1 AGG, a nie v § 9 ods. 2 AGG.
80. S cieľom poskytnúť užitočnú odpoveď vnútroštátnemu súd teda navrhujem doplniť ju preskúmaním otázky, či by § 9 ods. 1 AGG mal ostať neuplatnený v prípade, ak by vnútroštátny súd rozhodol, že požiadavka voči riadiacim katolíckym pracovníkom spoločnosti IR neuzavrieť manželstvo, ktoré by bolo neplatné z hľadiska doktríny a kánonického práva katolíckej cirkvi, nie je v súlade s článkom 4 ods. 2 prvým pododsekom smernice 2000/78.
81. Táto otázka sa kladie iba v prípade, keď tak ako navrhujem, zákaz uzavretia manželstva neplatného z hľadiska doktríny alebo kánonického práva katolíckej cirkvi, stanovený v článku 5 ods. 2 druhej zarážke GrO 1993, nepredstavuje základnú a odôvodnenú požiadavku povolania podľa článku 4 ods. 2 prvého pododseku smernice 2000/78.
82. Súdny dvor vo svojom rozsudku zo 17. apríla 2018, Egenberger (C‑414/16, EU:C:2018:257), rozhodol, že ak by vnútroštátny súd v rámci sporu medzi jednotlivcami musel konštatovať, že § 9 ods. 1 AGG nemožno vyložiť spôsobom, ktorý je v súlade so smernicou 2000/78, musel by zabezpečiť súdnu ochranu vyplývajúcu pre jednotlivcov z článkov 21(28) a 47(29) Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) a zabezpečiť plný účinok týchto článkov, pričom v prípade potreby upustí od uplatnenia akéhokoľvek odporujúceho vnútroštátneho ustanovenia.(30)
83. Toto riešenie možno v celom rozsahu uplatniť na spor vo veci samej, ktorý je tiež sporom medzi jednotlivcami, hoci nepatrí do pôsobnosti Charty, ratione temporis.
84. Súdny dvor sa totiž v porovnateľných situáciách, ku ktorým došlo pred nadobudnutím platnosti Charty, odvolal na všeobecnú zásadu zákazu diskriminácie na základe veku a v tejto súvislosti rozhodol, že jednotlivcom priznáva subjektívne, samostatne uplatniteľné právo, ktoré aj v sporoch medzi súkromnoprávnymi subjektmi zaväzuje vnútroštátne súdy neuplatňovať vnútroštátne ustanovenia, ktoré nie sú v súlade s touto zásadou.(31)
85. To platí aj pre zásadu zákazu diskriminácie na základe náboženstva alebo viery, ktorá vzhľadom na historický kontext, v akom bola založená Únia, predstavuje základnú ústavnú hodnotu právneho poriadku Únie a ktorú Súdny dvor uznal za všeobecnú zásadu práva Únie.(32)
86. Nevidím totiž žiaden dôvod, na základe ktorého by sa s niektorými kritériami diskriminácie malo zaobchádzať rozdielne, keď všetky vedú k rovnakému výsledku.
87. Na základe všetkých týchto dôvodov sa domnievam, že na prvú časť druhej prejudiciálnej otázky treba odpovedať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o spore medzi dvoma jednotlivcami, je povinný, ak nie je možné, aby vyložil uplatniteľné vnútroštátne právo v súlade s článkom 4 ods. 2 smernice 2000/78, zabezpečiť v rámci svojich právomocí súdnu ochranu vyplývajúcu pre jednotlivcov zo všeobecnej zásady zákazu diskriminácie na základe náboženstva a zabezpečiť plný účinok tejto zásady, pričom v prípade potreby upustí od uplatnenia akéhokoľvek odporujúceho vnútroštátneho ustanovenia.
VI. Návrh
88. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Bundesarbeitsgericht (Spolkový pracovný súd, Nemecko), takto:
1. Článok 4 ods. 2 druhý pododsek smernice Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní, sa má vykladať v tom zmysle, že náboženskej organizácii, akou je IR, umožňuje vyžadovať od svojich pracovníkov, ktorí sú jej vyznania, konanie v dobrej viere a lojalitu vyššej úrovne, než je tá, ktorú vyžaduje od pracovníkov, ktorí sú iného náboženského vyznania alebo sú bez náboženského vyznania, iba v rozsahu, v akom táto požiadavka spĺňa kritériá uvedené v článku 4 ods. 2 prvom pododseku smernice 2000/78.
2. Vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o spore medzi dvoma jednotlivcami, je povinný, ak nie je možné, aby vyložil uplatniteľné vnútroštátne právo v súlade s článkom 4 ods. 2 smernice 2000/78, zabezpečiť v rámci svojich právomocí súdnu ochranu vyplývajúcu pre jednotlivcov zo všeobecnej zásady zákazu diskriminácie na základe náboženstva a zabezpečiť plný účinok tejto zásady, pričom v prípade potreby upustí od uplatnenia akéhokoľvek odporujúceho vnútroštátneho ustanovenia.