ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (piata komora)
z 19. decembra 2019 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Sociálna politika – Ochrana zamestnancov v prípade platobnej neschopnosti zamestnávateľa – Smernica 2008/94/ES – Článok 8 – Doplnkové dôchodkové zabezpečenie – Ochrana nároku na dávky starobného dôchodku – Minimálna zaručená úroveň ochrany – Povinnosť bývalého zamestnávateľa vyrovnať zníženie podnikového starobného dôchodku – Externý subjekt dôchodkového zabezpečenia – Priamy účinok“
Vo veci C‑168/18,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Bundesarbeitsgericht (Spolkový súd pre pracovnoprávne spory, Nemecko) z 20. februára 2018 a doručený Súdnemu dvoru 5. marca 2018, ktorý súvisí s konaním:
Pensions‑Sicherungs‑Verein VVaG
proti
Güntherovi Bauerovi,
SÚDNY DVOR (piata komora),
v zložení: predseda piatej komory E. Regan, sudcovia I. Jarukaitis, E. Juhász (spravodajca), M. Ilešič a C. Lycourgos,
generálny advokát: G. Hogan,
tajomník: D. Dittert, vedúci oddelenia,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 14. februára 2019,
so zreteľom na písomnú časť konania,
– Pensions‑Sicherungs‑Verein VVaG, v zastúpení: F. Wortmann, Rechtsanwalt,
– G. Bauer, v zastúpení: I. Axler, Rechtsanwältin,
– nemecká vláda, pôvodne v zastúpení: T. Henze a R. Kanitz, neskôr R. Kanitz, splnomocnení zástupcovia,
– luxemburská vláda, v zastúpení: D. Holderer a T. Uri, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci P. Kinsch, avocat,
– vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: Z. Lavery, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci J. Coppel, QC,
– Európska komisia, v zastúpení: M. Kellerbauer a B.‑R. Killmann, splnomocnení zástupcovia,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 8. mája 2019,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 8 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/94/ES z 22. októbra 2008 o ochrane zamestnancov pri platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa (Ú. v. EÚ L 283, 2008, s. 36).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Pensions‑Sicherungs‑Verein VVaG (záručná inštitúcia pre podnikové dôchodky, ďalej len „PSV“) a pánom Güntherom Bauerom vo veci vyrovnania znížení dávok vyplácaných dôchodkovou poisťovňou.
Právny rámec
Právo Únie
3 Odôvodnenie 3 smernice 2008/94 uvádza:
„Treba zabezpečiť ochranu zamestnancov pri platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa a zaručiť im minimálny stupeň ochrany, najmä zaručiť výplatu ich neuspokojených nárokov, a zároveň prihliadať na potrebu vyváženého hospodárskeho a sociálneho rozvoja [Európskej únie]. Na tento účel by členské štáty mali zriadiť orgán, ktorý zaručuje výplatu neuspokojených nárokov dotknutých zamestnancov.“
4 Podľa článku 1 ods. 1 uvedenej smernice sa táto smernica uplatňuje na nároky zamestnancov vyplývajúce z pracovnoprávnych zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov voči zamestnávateľom, ktorí sa nachádzajú v platobnej neschopnosti v zmysle článku 2 ods. 1 uvedenej smernice.
5 Podľa článku 8 uvedenej smernice:
„Členské štáty zabezpečia, aby sa prijali potrebné opatrenia na ochranu záujmov zamestnancov a osôb, ktoré v deň, keď sa začala platobná neschopnosť ich zamestnávateľa, už podnik alebo podnikateľskú činnosť opustili, v súvislosti s právami zakladajúcimi ich okamžitý alebo budúci nárok na dávky v starobe vrátane pozostalostných dávok v rámci doplnkových podnikových alebo medzipodnikových dôchodkových systémov mimo vnútroštátnych systémov zákonného sociálneho zabezpečenia.“
6 Podľa článku 11 prvého odseku smernice 2008/94 táto smernica nemá vplyv na možnosť členských štátov uplatňovať alebo prijímať zákony, iné právne predpisy alebo správne opatrenia, ktoré sú pre zamestnancov výhodnejšie.
Nemecké právo
7 Gesetz zur Verbesserung der betrieblichen Altersversorgung (Betriebsrentengesetz) (zákon o zlepšení podnikového dôchodkového zabezpečenia) z 19. decembra 1974 (BGBl. 1974 I, s. 3610), zmenený zákonom zo 17. augusta 2017 (BGBl. 2017 I, s. 3214) (ďalej len „zákon o podnikových dôchodkoch“) vo svojom § 1, nazvanom „Prísľub zamestnávateľa poskytovať podnikové dôchodkové zabezpečenie“, stanovuje:
„1. Ustanovenia tohto zákona sa uplatnia, ak sa zamestnávateľ zaviaže zamestnancovi na poskytovanie dávok starobného, invalidného alebo pozostalostného dôchodku na základe pracovnoprávneho vzťahu (podnikové dôchodkové zabezpečenie). Podnikové dôchodkové zabezpečenie môže vykonávať priamo zamestnávateľ alebo sprostredkovane niektorá z poisťovacích inštitúcií uvedených v § 1b ods. 2 až 4. Zamestnávateľ ručí za poskytovanie dávok, na ktoré sa zaviazal, aj keď ich sám priamo neposkytuje.
…“
8 § 1b tohto zákona, nazvaný „Ochrana nadobudnutých práv a vyplácanie dávok podnikového dôchodkového zabezpečenia“, ktorý vymenúva vo svojich odsekoch 2 až 4 možnosti, ktoré má zamestnávateľ pri podnikovom dôchodkovom zabezpečení, v podstate stanovuje, že zamestnávateľ môže pre podnikové dôchodkové zabezpečenie uzavrieť životné poistenie na život zamestnanca (odsek 2) alebo podnikové dôchodkové zabezpečenie môže byť vykonané prostredníctvom dôchodkovej poisťovne alebo dôchodkového fondu (odsek 3), alebo tzv. podpornej poisťovne (odsek 4).
9 § 7 uvedeného zákona s názvom „Rozsah poisteného krytia“ stanovuje:
„1. Príjemcovia dávok, ako aj ich právni nástupcovia, ktorých nároky nie sú splnené z bezprostredného prísľubu zamestnávateľa o zabezpečení, pretože o aktívach alebo nehnuteľnostiach zamestnávateľa sa začalo konkurzné konanie, majú voči poisťovacej inštitúcii v prípade platobnej neschopnosti nárok vo výške dávky, ktorú mal na základe prísľubu poskytnúť zamestnávateľ, ak by sa konkurzné konanie nezačalo. …
…“
10 V § 10 toho istého zákona, nazvanom „Povinnosť platiť príspevky a určenie ich výšky“, sa stanovuje:
„1. Prostriedky na vykonávanie poistenia proti platobnej neschopnosti sú z dôvodu verejnoprávneho záväzku získavané z príspevkov všetkých zamestnávateľov, ktorí dávky podnikového dôchodkového zabezpečenia priamo prisľúbili alebo podnikové dôchodkové zabezpečenie vykonávajú prostredníctvom podpornej poisťovne… alebo dôchodkového fondu.
…
4. Na nútený výkon rozhodnutí o príspevku vydaných inštitúciou pre poistenie proti platobnej neschopnosti sa primerane použijú predpisy Zivilprozessordnung [Občiansky súdny poriadok]. Vykonateľné vyhotovenie vydáva inštitúcia pre poistenie proti insolventnosti.
…“
11 § 14 zákona o podnikových dôchodkoch, nazvaný „Inštitúcia pre poistenie proti platobnej neschopnosti“, stanovuje:
„1. Inštitúciou pre poistenie proti platobnej neschopnosti je [PSV]. Je zároveň inštitúciou pre poistenie proti platobnej neschopnosti pre prísľuby o zabezpečení dané luxemburskými obchodnými spoločnosťami podľa Dohovoru z 22. septembra 2000 medzi Spolkovou republikou Nemecko a Luxemburským veľkovojvodstvom o spolupráci v oblasti poistenia proti platobnej neschopnosti podnikového dôchodkového zabezpečenia.
2. [PSV] podlieha dohľadu Bundesanstalt für Finanzdienstleistungsaufsicht [Spolkový úrad pre dozor nad finančnými službami]…“
12 § 3 Verwaltungs‑Vollstreckungsgesetz (Zákon o výkone správnych rozhodnutí) z 27. apríla 1953 (BGBl. 1953 I, s. 157), zmenený zákonom z 30. júna 2017 (BGBl. 2017 I, s. 2094) znie:
„1. Exekúcia sa voči dlžníkovi začne príkazom na exekúciu; vykonateľný titul nie je potrebný.
2. Konanie o výkon rozhodnutia možno začať, ak sú splnené tieto podmienky:
a) existencia vykonateľného rozhodnutia, ktorým bol dlžník vyzvaný na plnenie povinnosti;
b) splatnosť plnenia;
c) uplynutie týždňovej lehoty odo dňa doručenia vykonateľného rozhodnutia, alebo ak plnenie je splatné až po tomto doručení, uplynutie týždňovej lehoty odo dňa splatnosti.
3. Pred príkazom na exekúciu musí byť dlžník ešte osobitne vyzvaný na plnenie s lehotou na zaplatenie v dĺžke ďalšieho týždňa.
4. Príkaz na exekúciu vydáva orgán, ktorý si môže uplatniť nárok.“
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
13 V decembri 2000 bývalý zamestnávateľ pána Bauera priznal tomuto pánovi podnikový starobný dôchodok v zmysle zákona o podnikových dôchodkoch.
14 Tento podnikový dôchodok zahŕňal mesačný príplatok a vianočný príspevok na dôchodok poskytované priamo bývalým zamestnávateľom, ako aj dôchodok, ktorý bol priznaný podľa systému dôchodkových poisťovní na základe príspevkov tohto bývalého zamestnávateľa, vyplatený zo strany Pensionskasse für die Deutsche Wirtschaft (Dôchodková poisťovňa pre nemeckú ekonomiku, ďalej len „Pensionskasse“), medzipodnikového subjektu, na ktorého dávky majú zamestnanci, ktorí sú ich príjemcami, subjektívny nárok.
15 V priebehu roka 2003 mala Pensionskasse ekonomické ťažkosti a so súhlasom Spolkového úradu pre dozor nad finančnými službami znížila výšku poskytnutých dávok. Podiel dôchodku vyplácaného pánovi Bauerovi vypočítaného na základe príspevkov jeho bývalého zamestnávateľa, ktorý bol v júni 2003 v hrubej výške 599,49 eura, tak Pensionskasse znížila každý rok od roku 2003 do roku 2013, pričom jedenásť vykonaných znížení sa pohybovalo od 1,40 % do 1,25 %.
16 Celkovo sa v rokoch 2003 až 2013 suma mesačného starobného dôchodku poberaného pánom Bauerom od Pensionskasse znížila o 13,8 %, čo predstavuje pre dotknutú osobu stratu 82,74 eura mesačne a zníženie o 7,4 % celkovej sumy dávok podnikového dôchodkového zabezpečenia, na ktoré má nárok z podnikového doplnkového dôchodkového systému.
17 V súlade s povinnosťou ručenia, ktorá vyplýva z vnútroštátnej právnej úpravy, bývalý zamestnávateľ pána Bauera začal vyrovnávať zníženia dávok poskytovaných Pensionskasse, pričom táto právna úprava nestanovuje inú povinnosť ručiť za dávky poskytované dôchodkovými poisťovňami.
18 V januári 2012 sa začalo proti tomuto bývalému zamestnávateľovi konkurzné konanie.
19 PSV, ktorá zabezpečuje vyplácanie podnikových dôchodkov v prípade platobnej neschopnosti zamestnávateľa v Nemecku a Luxembursku, pánovi Bauerovi rozhodnutím z 12. septembra 2012 oznámila, že prevezme vyplácanie príplatku k dôchodku vo výške 398,90 eura mesačne a vianočného príspevku vo výške 1 451,05 eura ročne.
20 Keďže však PSV odmietla vyrovnať zníženia uplatnené na starobný dôchodok vyplácaný Pensionskasse, táto poisťovňa naďalej vypláca starobný dôchodok dotknutej osobe v zníženej výške.
21 V žalobe podanej na príslušný súd prvého stupňa pán Bauer tvrdil, že z dôvodu konkurzného konania týkajúceho sa jeho bývalého zamestnávateľa mala PSV ručiť za zníženia dávok vyplácaných Pensionskasse. PSV uviedla, že nie je povinná ručiť za sumy nárokov, ktoré má plniť dôchodková poisťovňa, za predpokladu, že zamestnávateľ nemohol splniť jemu zákonom stanovenú povinnosť ručenia z dôvodu vlastnej platobnej neschopnosti.
22 Žaloba pána Bauera bola v prvostupňovom konaní zamietnutá, ale v odvolacom konaní odvolací súd jeho návrhom vyhovel.
23 Bundesarbeitsgericht (Spolkový súd pre pracovnoprávne spory, Nemecko), na ktorý sa obrátila PSV, uvádza, že vo veci samej musí rozhodnúť o otázke, či je PSV povinná ručiť za nárok, ktorý má pán Bauer voči svojmu bývalému zamestnávateľovi, a to z dôvodu, že tento zamestnávateľ je platobne neschopný a v dôsledku toho nemôže splniť svoju vlastnú povinnosť ručiť za dávky poskytované Pensionskasse.
24 Vnútroštátny súd uvádza, že v Nemecku môžu byť dávky podnikového dôchodkového zabezpečenia poskytované rôznymi spôsobmi. Zamestnávateľ môže na jednej strane priamo poskytovať dávky, ktoré mu vyplývajú z podnikového dôchodkového systému jeho podniku. Na druhej strane môže poskytovať uvedené plnenia prostredníctvom externých subjektov. Zamestnávateľ vtedy neposkytuje žiadnu dávku, ale svoju povinnosť si splní nepriamo buď prostredníctvom životného poistenia, ktoré uzavrel zamestnávateľ v prospech pracovníka, alebo prostredníctvom podpornej poisťovne či dôchodkovej poisťovne, ktorú poverí správou podnikového dôchodkového systému svojho podniku.
25 Keď zamestnávateľ prizná zamestnancovi dávky podnikového dôchodkového zabezpečenia, ktoré poskytuje externý subjekt dôchodkového zabezpečenia, a tieto plnenia nepostačujú na splnenie jeho záväzku prijatého voči zamestnancovi na základe pracovnej zmluvy, vnútroštátne právo ukladá zamestnávateľovi povinnosť ručenia, ktorú musí zabezpečiť svojím vlastným majetkom. V tejto situácii, ak sa zamestnávateľ nachádza v stave platobnej neschopnosti, vnútroštátne právo neukladá PSV povinnosť ručiť za dávky, ktoré zamestnávateľ musí poskytnúť zamestnancovi z dôvodu, že dôchodková poisťovňa znížila výšku vyplatených dávok.
26 V prvom rade sa vnútroštátny súd pýta na uplatniteľnosť článku 8 smernice 2008/94 v prípade, keď dôchodková poisťovňa bez toho, aby sama bola v platobnej neschopnosti, zníži výšku vyplatených dávok, ale bývalý zamestnávateľ, bez ohľadu na svoju povinnosť ručenia podľa vnútroštátneho práva, nemôže vyrovnať vykonané zníženia z dôvodu jeho platobnej neschopnosti. Podľa tohto súdu v takom prípade existuje nárok zamestnanca voči jeho bývalému zamestnávateľovi vyplývajúci z pracovnoprávneho vzťahu v zmysle článku 1 ods. 1 smernice 2008/94, keďže tento nárok vychádza z dôchodkového prísľubu tohto bývalého zamestnávateľa.
27 V druhom rade vnútroštátny súd, ktorý spresňuje, že vo veci samej straty, ktoré vznikli dotknutému bývalému zamestnancovi, zodpovedajú len 13,8 % mesačného starobného dôchodku a 7,4 % celkových dávok podnikového dôchodkového zabezpečenia vyplývajúcich z práv, ktoré nadobudol na základe podnikového doplnkového dôchodkového systému, chce vzhľadom na povinnosť chrániť záujmy zamestnancov uvedenú v článku 8 smernice 2008/94 vedieť, aké sú okolnosti, za ktorých straty, ktoré vznikli bývalému zamestnancovi z dôvodu platobnej neschopnosti jeho bývalého zamestnávateľa, možno považovať za zjavne neprimerané. Domnieva sa, že v súvislosti s okolnosťami uvedenými v bode 35 rozsudku z 24. novembra 2016, Webb‑Sämann (C‑454/15, EU:C:2016:891), sú nevyhnutné spresnenia, aby mohol posúdiť, či je vo veci samej zabezpečená minimálna ochrana stanovená v článku 8 smernice 2008/94.
28 Po tretie vnútroštátny súd uvádza, že v prípade, ak by sa mal článok 8 smernice 2008/94 vykladať v tom zmysle, že stanovuje požiadavku, podľa ktorej dotknutý členský štát musí zaručiť nároky, ktorých sa dovoláva pán Bauer, nemôže vykonať výklad relevantných ustanovení zákona o podnikových dôchodkoch v súlade s touto smernicou. Tento súd sa preto pýta na priamy účinok, ktorý by mohol mať článok 8 smernice 2008/94 a ktorý by pánovi Bauerovi umožnil dovolávať sa tohto ustanovenia priamo na tomto súde.
29 Vo štvrtom rade za predpokladu, že článok 8 smernice 2008/94 má priamy účinok, sa vnútroštátny súd pýta, či možno voči záručnej inštitúcii pre podnikové dôchodky, akou je PSV, uplatniť toto ustanovenie.
30 Za týchto podmienok Bundesarbeitsgericht (Spolkový súd pre pracovnoprávne spory) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Má sa uplatniť článok 8 smernice 2008/94…, ak dávky z podnikového dôchodkového zabezpečenia poskytuje medzipodniková inštitúcia dôchodkového zabezpečenia podliehajúca štátnemu dozoru nad finančnými službami, ktorá z finančných dôvodov so súhlasom dozorného orgánu oprávnene zníži výšku dávok, pričom zamestnávateľ je podľa vnútroštátneho práva síce za zníženie voči bývalému zamestnancovi zodpovedný, ale jeho platobná neschopnosť bráni tomu, aby si splnil povinnosť vyrovnať takéto zníženie dávky?
2. V prípade kladnej odpovede na prvú prejudiciálnu otázku:
Za akých okolností sa môžu straty bývalého zamestnanca spôsobené platobnou neschopnosťou zamestnávateľa pri dávkach z podnikového dôchodkového zabezpečenia považovať za zjavne neprimerané, a teda členské štáty musia zabezpečiť minimálnu úroveň ochrany voči takej strate, hoci bývalý zamestnanec dostane minimálne polovicu dávky vyplývajúcej z ním nadobudnutých dôchodkových práv?
3. V prípade kladnej odpovede na prvú prejudiciálnu otázku:
Má článok 8 smernice 2008/94… priamy účinok a v prípade, že členské štáty túto smernicu neprebrali alebo len nedostatočne prebrali do vnútroštátneho práva, priznáva toto ustanovenie jednotlivcovi práva, ktoré si môže voči členskému štátu uplatniť na vnútroštátnom súde?
4. V prípade kladnej odpovede na tretiu prejudiciálnu otázku:
Je inštitúcia zriadená podľa súkromného práva, ktorú členský štát – pre zamestnávateľa záväzne – určil za inštitúciu pre poistenie proti insolventnosti podnikového dôchodkového zabezpečenia a ktorá podlieha štátnemu dozoru nad finančnými službami a na základe verejného práva vyberá od zamestnávateľov príspevky požadované na poistenie proti insolventnosti, pričom tak ako správny orgán môže správnym aktom vytvárať podmienky na nútený výkon rozhodnutia, verejnoprávnym orgánom členského štátu?“
O prejudiciálnych otázkach
O prvej otázke
31 Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 8 smernice 2008/94 vykladať v tom zmysle, že je uplatniteľný na situáciu, v ktorej zamestnávateľ, ktorý zabezpečuje podnikové dôchodkové dávky prostredníctvom medzipodnikovej inštitúcie, nemôže z dôvodu svojej platobnej neschopnosti zaručiť vyrovnanie strát vyplývajúcich zo zníženia dávok poskytovaných touto medzipodnikovou inštitúciou, ktoré schválil verejný orgán štátneho dozoru nad finančnými službami, ktorý vykonáva dozor nad uvedenou inštitúciou.
32 Pokiaľ ide o vecnú pôsobnosť smernice 2008/94, jej článok 1 ods. 1 stanovuje, že táto smernica sa uplatňuje na nároky zamestnancov vyplývajúce z pracovnoprávnych zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov voči zamestnávateľom, ktorí sa nachádzajú v platobnej neschopnosti v zmysle článku 2 ods. 1 tejto smernice.
33 Článok 8 uvedenej smernice stanovuje, že členské štáty zabezpečia, aby sa prijali potrebné opatrenia na ochranu záujmov zamestnancov a osôb, ktoré v deň, keď sa začala platobná neschopnosť ich zamestnávateľa, už podnik alebo podnikateľskú činnosť opustili, v súvislosti s právami zakladajúcimi ich okamžitý alebo budúci nárok na dávky v starobe vrátane pozostalostných dávok v rámci doplnkových podnikových alebo medzipodnikových dôchodkových systémov mimo vnútroštátnych zákonných systémov sociálneho zabezpečenia.
34 Je nesporné, že pán Bauer je bývalým zamestnancom, že jeho bývalý zamestnávateľ sa nachádza v platobnej neschopnosti a že ku dňu vzniku jeho platobnej neschopnosti a z dôvodu tejto neschopnosti došlo k zásahu do nadobudnutých práv na dávky v starobe, lebo tento bývalý zamestnávateľ už nebol schopný vyrovnávať zníženia mesačného podnikového starobného dôchodku vyplácaného medzipodnikovou inštitúciou v súlade s povinnosťou zabezpečiť vyplácanie dávok podnikového dôchodkového zabezpečenia, ktorú má zamestnávateľ podľa vnútroštátneho zákona.
35 Hmotnoprávne podmienky uvedené v článku 8 smernice 2008/94 sú tak splnené, čo znamená, že tento článok 8 sa uplatní na okolnosti, o aké ide vo veci samej (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. apríla 2013, Hogan a i., C‑398/11, EU:C:2013:272, bod 40).
36 Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že na prvú otázku treba odpovedať tak, že článok 8 smernice 2008/94 sa má vykladať v tom zmysle, že je uplatniteľný na situáciu, v ktorej zamestnávateľ, ktorý zabezpečuje podnikové dôchodkové dávky prostredníctvom medzipodnikovej inštitúcie, nemôže z dôvodu svojej platobnej neschopnosti zaručiť vyrovnanie strát vyplývajúcich zo zníženia výšky uvedených dávok poskytovaných touto medzipodnikovou inštitúciou, ktoré schválil verejný orgán štátneho dozoru nad finančnými službami, ktorý vykonáva dozor nad uvedenou inštitúciou.
O druhej otázke
37 Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, aké sú osobitné okolnosti, za ktorých treba na účely uplatnenia článku 8 smernice 2008/94 vychádzať z toho, že zníženie výšky podnikových dôchodkových dávok vyplácaných bývalému zamestnancovi z dôvodu platobnej neschopnosti jeho bývalého zamestnávateľa je zjavne neprimerané, čo má za následok povinnosť členských štátov zabezpečiť minimálnu ochranu, aj keď dotknutá osoba dostáva aspoň polovicu sumy dávok vyplývajúcich z jej nadobudnutých práv na podnikový starobný dôchodok.
38 Treba pripomenúť, že členské štáty v rámci prebratia článku 8 tejto smernice disponujú širokou mierou voľnej úvahy pri určovaní tak mechanizmu, ako aj úrovne ochrany práv nadobudnutých pracovníkmi na dávky v starobe na základe doplnkových dôchodkových systémov. Toto ustanovenie teda nemožno vykladať tak, že vyžaduje úplné zabezpečenie dotknutých práv (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. septembra 2018, Hampshire, C‑17/17, EU:C:2018:674, bod 41).
39 Tento článok 8 preto nebráni tomu, aby členské štáty znížili pri dosahovaní legitímnych hospodárskych a sociálnych cieľov nadobudnuté práva zamestnancov v prípade platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa, pokiaľ dodržiavajú najmä zásadu proporcionality (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. septembra 2018, Hampshire, C‑17/17, EU:C:2018:674, bod 42).
40 Z toho vyplýva, že členské štáty sú v súlade s cieľom sledovaným smernicou 2008/94 povinné zabezpečiť pracovníkom pri absencii akéhokoľvek zneužitia práva z ich strany v zmysle článku 12 tejto smernice minimálny stupeň ochrany vyžadovaný týmto ustanovením (pozri v tomto zmysle rozsudky z 24. novembra 2016, Webb‑Sämann, C‑454/15, EU:C:2016:891, bod 35, a zo 6. septembra 2018, Hampshire, C‑17/17, EU:C:2018:674, bod 47).
41 Súdny dvor už rozhodol, že správne prebratie článku 8 uvedenej smernice vyžaduje, aby bývalý zamestnanec získal v prípade platobnej neschopnosti svojho zamestnávateľa aspoň polovicu dávok v starobe vyplývajúcich z práv na dôchodok nadobudnutých v rámci doplnkového podnikového dôchodkového systému (pozri v tomto zmysle rozsudky z 25. januára 2007, Robins a i., C‑278/05, EU:C:2007:56, bod 57; z 25. apríla 2013, Hogan a i., C‑398/11, EU:C:2013:272, bod 51; z 24. novembra 2016, Webb‑Sämann, C‑454/15, EU:C:2016:891, bod 35, ako aj zo 6. septembra 2018, Hampshire, C‑17/17, EU:C:2018:674, bod 50).
42 Okrem toho Súdny dvor spresnil, že aj keď je minimálna záruka vo výške polovice dávok v starobe stanovená podľa článku 8 smernice 2008/94, nemá to za následok vylúčenie, že za určitých okolností by sa straty, ktoré vznikli pracovníkovi alebo bývalému pracovníkovi, mohli tiež považovať za zjavne neprimerané vzhľadom na povinnosť ochrany záujmov zamestnancov upravenú v tomto ustanovení (pozri v tomto zmysle rozsudky z 24. novembra 2016, Webb‑Sämann, C‑454/15, EU:C:2016:891, bod 35, a zo 6. septembra 2018, Hampshire, C‑17/17, EU:C:2018:674, bod 50).
43 Z dôvodovej správy k návrhu smernice Rady o aproximácii právnych predpisov členských štátov o ochrane zamestnancov pri platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa z 11. apríla 1978 [COM(78) 141 final] vyplýva, že cieľom sledovaným touto smernicou je poskytnúť ochranu za okolností, ktoré hrozia tým, že zbavia zamestnanca a jeho rodinu zdrojov obživy. Osobitne, ako sa uvádza v tejto dôvodovej správe, ustanovenia, ktoré sú teraz uvedené v článku 8 smernice 2008/94, sú odôvodnené vôľou normotvorcu Únie vyhnúť sa okolnostiam, ktoré sú pre pracovníka osobitne náročné z dôvodu straty práv, ktoré získal v prospech doplnkového režimu dôchodkového zabezpečenia.
44 Z toho možno vyvodiť, že zníženie starobného dôchodku bývalého zamestnanca treba považovať za zjavne neprimerané, ak by z tohto zníženia, ako aj prípadne jeho predpokladaného vývoja vyplývalo, že spôsobilosť dotknutej osoby uspokojiť svoje potreby je vážne dotknutá. Tak je to v prípade zníženia starobného dôchodku bývalého zamestnanca, ktorý už žije alebo by musel žiť z dôvodu tohto zníženia pod hranicou rizika chudoby určenou pre dotknutý členský štát Eurostatom.
45 Článok 8 smernice 2008/94 ako povinnosť minimálnej ochrany vyžaduje, aby členský štát zaručil bývalému pracovníkovi vystavenému takémuto zníženiu jeho dávok v starobe náhradu vo výške, ktorá by bez toho, aby nevyhnutne pokrývala všetky vzniknuté straty, bola schopná napraviť ich zjavne neprimeranú povahu.
46 Vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti treba na druhú otázku odpovedať tak, že článok 8 smernice 2008/94 sa má vykladať v tom zmysle, že zníženie výšky podnikových dôchodkových dávok vyplácaných bývalému zamestnancovi z dôvodu platobnej neschopnosti jeho bývalého zamestnávateľa sa považuje za zjavne neprimerané, aj keď dotknutá osoba dostáva aspoň polovicu sumy dávok vyplývajúcich z jej nadobudnutých práv, ak tento bývalý zamestnanec už žije alebo by musel žiť z dôvodu tohto zníženia pod hranicou rizika chudoby určenou pre dotknutý členský štát Eurostatom.
O tretej a štvrtej otázke
47 Svojou treťou a štvrtou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd pýta, či článok 8 smernice 2008/94 môže mať priamy účinok, takže sa ho možno dovolávať voči inštitúcii podľa súkromného práva, ktorá bola označená štátom ako inštitúcia pre poistenie proti platobnej neschopnosti zamestnávateľov v oblasti podnikového dôchodkového zabezpečenia.
48 Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora sa osoby podliehajúce súdnej právomoci môžu odvolávať na bezpodmienečné a dostatočne presné ustanovenia smernice voči členskému štátu a všetkým jeho správnym orgánom, ako aj voči inštitúciám alebo subjektom, ktoré podliehajú štátu alebo jeho dohľadu, alebo disponujú výnimočnými právomocami v porovnaní s tými, ktoré vyplývajú z pravidiel uplatniteľných na vzťahy medzi jednotlivcami (rozsudok zo 6. septembra 2018, Hampshire, C‑17/17, EU:C:2018:674, bod 54 a citovaná judikatúra). K štátu možno pripodobniť aj inštitúcie alebo subjekty, ktoré boli príslušným orgánom poverené plnením úlohy vo verejnom záujme a ktorým boli na tento účel udelené výnimočné právomoci (rozsudky z 10. októbra 2017, Farrell, C‑413/15, EU:C:2017:745, bod 34, a zo 6. septembra 2018, Hampshire, C‑17/17, EU:C:2018:674, bod 55).
49 Posúdenie otázky, či je článok 8 smernice 2008/94 bezpodmienečný a dostatočne presný, sa musí zamerať na tri aspekty, a síce stanovenie osôb, ktoré majú nárok na ochranu podľa tohto ustanovenia, obsah tejto ochrany a totožnosť subjektu zodpovedného za poskytnutie uvedenej ochrany.
50 V súvislosti s osobami, ktorým sa poskytuje ochrana stanovená v článku 8 smernice 2008/94, zo znenia tohto článku jasne vyplýva, že táto smernica má chrániť zamestnancov a bývalých zamestnancov, ktorých sa dotýka platobná neschopnosť ich zamestnávateľa alebo bývalého zamestnávateľa. V dôsledku toho uvedený článok spĺňa, pokiaľ ide o stanovenie osôb, ktoré majú nárok na záruku, požiadavky jasnosti a bezpodmienečnosti, ktoré sa vyžadujú na priamu uplatniteľnosť ustanovenia smernice (rozsudok zo 6. septembra 2018, Hampshire, C‑17/17, EU:C:2018:674, bod 57).
51 Pokiaľ ide o obsah ochrany stanovenej v článku 8 smernice 2008/94, treba pripomenúť, že Súdny dvor uviedol, že cieľom tohto článku 8 je zabezpečiť každému zamestnancovi minimálnu ochranu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. septembra 2018, Hampshire, C‑17/17, EU:C:2018:674, body 46 a 47, ako aj citovanú judikatúru).
52 Súdny dvor konštatoval, že uvedený článok 8 tým, že ukladá členských štátom povinnosť, aby bez výnimky zabezpečili každému jednotlivému bývalému zamestnancovi v prípade platobnej neschopnosti jeho zamestnávateľa náhradu, ktorá zodpovedá prinajmenšom 50 % hodnoty jeho nárokov nadobudnutých na základe doplnkového podnikového dôchodkového systému, obsahuje jasnú, presnú a bezpodmienečnú povinnosť prislúchajúcu členským štátom, ktorej predmetom je priznanie práv jednotlivcom (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. septembra 2018, Hampshire, C‑17/17, EU:C:2018:674, bod 60).
53 V nadväznosti na body 44 a 45 tohto rozsudku to platí rovnako, pokiaľ ide o požiadavku, podľa ktorej sú členské štáty tiež povinné podľa článku 8 smernice 2008/94 zabezpečiť minimálnu ochranu bývalému pracovníkovi, ktorý je vystavený zjavne neprimeranému zníženiu starobného dôchodku, takže jednotlivci sa môžu priamo odvolávať na túto požiadavku pred vnútroštátnym súdom.
54 Pokiaľ ide o totožnosť subjektu zodpovedného za poskytnutie ochrany stanovenej v článku 8 smernice 2008/94, z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že PSV bola určená dotknutým členským štátom ako inštitúcia pre poistenie proti riziku platobnej neschopnosti zamestnávateľov v oblasti podnikového dôchodkového zabezpečenia. Táto inštitúcia založená podľa súkromného práva podlieha štátnemu dozoru vykonávanému orgánom štátneho dozoru nad finančnými službami. Navyše v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi vyberá od zamestnávateľov povinné príspevky na poistenie proti riziku platobnej neschopnosti a môže podľa vzoru orgánu verejnej moci správnym aktom vytvárať podmienky na nútený výkon rozhodnutia.
55 Preto vzhľadom na úlohu, ktorou bola PSV poverená, a na podmienky, za ktorých ju vykonáva, sa tento subjekt odlišuje od jednotlivcov a treba ho považovať za subjekt porovnateľný so štátom, takže sa v zásade voči nemu možno dovolávať bezpodmienečných a dostatočne presných ustanovení, ktoré sú uvedené v článku 8 smernice 2008/94.
56 Ako však uviedol generálny advokát v bode 96 svojich návrhov, tento výklad platí len v rozsahu, v akom dotknutý členský štát zveril PSV povinnosť zabezpečiť minimálnu ochranu v oblasti dávok v starobe, ktorú požaduje tento článok 8, čo prislúcha overiť vnútroštátnemu súdu. Ako totiž vyplýva najmä z pripomienok predložených PSV, ako aj z pripomienok nemeckej vlády, záruka, ktorú má zabezpečiť táto inštitúcia, sa nevzťahuje na dávky poskytované dôchodkovými poisťovňami, ako sú tie, o aké ide vo veci samej.
57 Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na tretiu a štvrtú otázku odpovedať tak, že článok 8 smernice 2008/94 upravujúci povinnosť minimálnej ochrany môže mať priamy účinok, takže sa ho možno dovolávať voči inštitúcii podľa súkromného práva, ktorá bola označená štátom ako inštitúcia pre poistenie proti platobnej neschopnosti zamestnávateľov v oblasti podnikového dôchodkového zabezpečenia, ak vzhľadom na úlohu, ktorou je táto inštitúcia poverená, a na podmienky, za ktorých ju vykonáva, možno túto inštitúciu považovať za porovnateľnú so štátom, pokiaľ sa úloha ručenia, ktorou je poverená, skutočne vzťahuje na druhy dávok v starobe, pre ktoré sa požaduje minimálna ochrana stanovená v článku 8.
O trovách
58 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol takto:
1. Článok 8 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/94/ES z 22. októbra 2008 o ochrane zamestnancov pri platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa sa má vykladať v tom zmysle, že je uplatniteľný na situáciu, v ktorej zamestnávateľ, ktorý zabezpečuje podnikové dôchodkové dávky prostredníctvom medzipodnikovej inštitúcie, nemôže z dôvodu svojej platobnej neschopnosti zaručiť vyrovnanie strát vyplývajúcich zo zníženia výšky uvedených dávok poskytovaných touto medzipodnikovou inštitúciou, ktoré schválil verejný orgán štátneho dozoru nad finančnými službami, ktorý vykonáva dozor nad uvedenou inštitúciou.
2. Článok 8 smernice 2008/94 sa má vykladať v tom zmysle, že zníženie výšky podnikových dôchodkových dávok vyplácaných bývalému zamestnancovi z dôvodu platobnej neschopnosti jeho bývalého zamestnávateľa sa považuje za zjavne neprimerané, aj keď dotknutá osoba dostáva aspoň polovicu sumy dávok vyplývajúcich z jej nadobudnutých práv, ak tento bývalý zamestnanec už žije alebo by musel žiť z dôvodu tohto zníženia pod hranicou rizika chudoby určenou pre dotknutý členský štát Eurostatom.
3. Článok 8 smernice 2008/94 upravujúci povinnosť minimálnej ochrany môže mať priamy účinok, takže sa ho možno dovolávať voči inštitúcii podľa súkromného práva, ktorá bola označená štátom ako inštitúcia pre poistenie proti platobnej neschopnosti zamestnávateľov v oblasti podnikového dôchodkového zabezpečenia, ak vzhľadom na úlohu, ktorou je táto inštitúcia poverená, a na podmienky, za ktorých ju vykonáva, možno túto inštitúciu považovať za porovnateľnú so štátom, pokiaľ sa úloha ručenia, ktorou je poverená, skutočne vzťahuje na druhy dávok v starobe, pre ktoré sa požaduje minimálna ochrana stanovená v článku 8.
Podpisy