Vec C‑168/18
Pensions‑Sicherungs‑Verein VVaG
proti
Güntherovi Bauerovi
(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Bundesarbeitsgericht)
Rozsudok Súdneho dvora (piata komora) z 19. decembra 2019
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Sociálna politika – Ochrana zamestnancov v prípade platobnej neschopnosti zamestnávateľa – Smernica 2008/94/ES – Článok 8 – Doplnkové dôchodkové zabezpečenie – Ochrana nároku na dávky starobného dôchodku – Minimálna zaručená úroveň ochrany – Povinnosť bývalého zamestnávateľa vyrovnať zníženie podnikového starobného dôchodku – Externý subjekt dôchodkového zabezpečenia – Priamy účinok“
1. Sociálna politika – Aproximácia právnych predpisov – Ochrana pracovníkov v prípade platobnej neschopnosti zamestnávateľa – Smernica 2008/94 – Podnikové doplnkové dôchodkové zabezpečenie – Povinnosť dotknutého členského štátu prijať opatrenia potrebné na ochranu záujmov zamestnancov – Rozsah pôsobnosti
(Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/94, článok 8)
(pozri body 35, 36, bod 1 výroku)
2. Sociálna politika – Aproximácia právnych predpisov – Ochrana pracovníkov v prípade platobnej neschopnosti zamestnávateľa – Smernica 2008/94 – Podnikové doplnkové dôchodkové zabezpečenie – Ochrana nároku na dávky starobného dôchodku – Požadovaná minimálna úroveň ochrany – Zníženie podnikových dôchodkových dávok – Náhrada zodpovedajúca prinajmenšom 50 % hodnoty nárokov nadobudnutých bývalým zamestnancom – Náhrada, ktorá musí dodržať hranicu rizika chudoby
(Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/94, článok 8)
(pozri body 38 – 46, bod 2 výroku)
3. Sociálna politika – Aproximácia právnych predpisov – Ochrana pracovníkov v prípade platobnej neschopnosti zamestnávateľa – Smernica 2008/94 – Podnikové doplnkové dôchodkové zabezpečenie – Ochrana nároku na dávky starobného dôchodku – Externý subjekt dôchodkového zabezpečenia – Možnosť zamestnanca uplatniť voči takémuto subjektu článok 8 uvedenej smernice, ktorý má priamy účinok – Podmienky
(Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/94, článok 8)
(pozri body 48 – 54, 57, bod 3 výroku)
Zhrnutie
Členský štát je povinný v prípade zníženia výšky podnikového starobného dôchodku v nadväznosti na platobnú neschopnosť svojho zamestnávateľa zaručiť bývalému zamestnancovi aspoň polovicu týchto dávok alebo v prípade, že vzniknuté straty sú nižšie ako polovica uvedených dávok, aby toto zníženie nemalo za následok, že tento bývalý zamestnanec musí žiť pod hranicou rizika chudoby
V rozsudku Pensions‑Sicherungs‑Verein (C‑168/18), vyhlásenom 19. decembra 2019, Súdny dvor v rámci výkladu článku 8 smernice 2008/94 o ochrane zamestnancov pri platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa(1) rozhodol, že zníženie výšky podnikových dôchodkových dávok vyplácaných bývalému zamestnancovi z dôvodu platobnej neschopnosti jeho bývalého zamestnávateľa sa považuje za zjavne neprimerané, ak tento bývalý zamestnanec už žije alebo by musel žiť z dôvodu tohto zníženia pod hranicou rizika chudoby. Podľa Súdneho dvora to nie je inak, ak dotknutá osoba poberá aspoň polovicu sumy dávok vyplývajúcich z jej nadobudnutých práv.
Vo veci prejednávanej na vnútroštátnom súde nemecký štátny príslušník poberal od decembra 2000 podnikový dôchodok, ktorý zahŕňal mesačný príplatok a vianočný príspevok na dôchodok poskytované priamo bývalým zamestnávateľom, ako aj dôchodok, ktorý bol vyplácaný nemeckou dôchodkovou poisťovňou na základe príspevkov tohto bývalého zamestnávateľa. V nadväznosti na ekonomické ťažkosti tejto dôchodkovej poisťovne v roku 2003 bola výška vyplácaných dávok so súhlasom Spolkového úradu pre dozor nad finančnými službami znížená. Bývalý zamestnávateľ toto zníženie vyrovnával až do roku 2012, keď sa proti nemu začalo konkurzné konanie. Od tohto dátumu už bývalý zamestnanec nepoberá vyrovnanie zníženia, keďže inštitúcia podľa súkromného práva určená Nemeckom ako inštitúcia pre poistenie proti riziku platobnej neschopnosti zamestnávateľov v oblasti podnikového dôchodkového zabezpečenia prevzala záväzok vyplácania výlučne, pokiaľ ide o mesačný príplatok a vianočný príspevok na dôchodok, teda s výnimkou vyrovnania zníženia.
Súdny dvor najskôr preskúmal, či hmotnoprávne podmienky uvedené v článku 8 smernice 2008/94 boli splnené, a odpovedal kladne v rozsahu, v akom išlo o bývalého zamestnanca, ktorého bývalý zamestnávateľ sa nachádzal v platobnej neschopnosti, ako aj konštatoval, že ku dňu vzniku jeho platobnej neschopnosti a z dôvodu tejto neschopnosti došlo k zásahu do nadobudnutých práv na dávky v starobe. Súdny dvor preto dospel k záveru, že článok 8 smernice 2008/94 sa na takú situáciu, ako je situácia v prejednávanej veci, skutočne uplatní.
Pokiaľ ide ďalej o okolnosti, za ktorých treba vychádzať z toho, že zníženie výšky podnikových dôchodkových dávok je zjavne neprimerané, čo má za následok povinnosť členských štátov zabezpečiť určitú ochranu, Súdny dvor pripomenul, že členské štáty v rámci prebratia článku 8 smernice 2008/94 disponujú širokou mierou voľnej úvahy a sú povinné zaručiť iba minimálny stupeň ochrany vyžadovaný týmto ustanovením. Súdny dvor tiež pripomenul, že bývalý zamestnanec musí v prípade platobnej neschopnosti svojho zamestnávateľa získať aspoň polovicu dávok v starobe vyplývajúcich z jeho nadobudnutých práv, čo však nemá za následok vylúčenie toho, že aj v prípade existencie tejto minimálnej záruky za určitých okolností možno vzniknuté straty považovať za zjavne neprimerané. V tejto súvislosti Súdny dvor spresnil, že zníženie dávok v starobe sa musí považovať za zjavne neprimerané, ak je schopnosť dotknutej osoby uspokojiť svoje potreby vážne dotknutá. Tak je to v prípade bývalého zamestnanca, ktorý už žije alebo by musel žiť z dôvodu tohto zníženia pod hranicou rizika chudoby určenou pre dotknutý členský štát Eurostatom, pričom príslušný členský štát je v takom prípade povinný zabezpečiť náhradu vo výške, ktorá by bez toho, aby nevyhnutne pokrývala všetky vzniknuté straty, bola schopná napraviť ich zjavne neprimeranú povahu.
Súdny dvor nakoniec konštatoval, že uvedený článok 8 v rozsahu, v akom ukladá členským štátom povinnosť zabezpečiť minimálnu ochranu bývalému pracovníkovi, ktorý je vystavený zjavne neprimeranému zníženiu dávok v starobe, obsahuje jasnú, presnú a bezpodmienečnú povinnosť prislúchajúcu členským štátom, ktorej predmetom je priznanie práv jednotlivcom. V dôsledku toho sa tohto ustanovenia možno dovolávať voči inštitúcii súkromného práva, ktorá bola označená štátom ako inštitúcia pre poistenie proti platobnej neschopnosti zamestnávateľov v oblasti podnikového dôchodkového zabezpečenia, ak vzhľadom na úlohu, ktorou je táto inštitúcia poverená, a na podmienky, za ktorých ju vykonáva, možno túto inštitúciu považovať za porovnateľnú so štátom, pokiaľ sa úloha ručenia, ktorou je poverená, skutočne vzťahuje na druhy dávok v starobe, pre ktoré sa požaduje minimálna ochrana stanovená v tomto ustanovení.