ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (ôsma rozšírená komora)
z 21. februára 2024 (*)
„Štátna pomoc – Pomoc poskytnutá španielskymi orgánmi v prospech niektorých hospodárskych záujmových združení (HZZ) a ich investorov – Daňový systém uplatniteľný na niektoré dohody o finančnom lízingu na nákup lodí (španielsky systém zdanenia lízingu) – Rozhodnutie, ktorým sa pomoc vyhlasuje za čiastočne nezlučiteľnú s vnútorným trhom a nariaďuje sa jej čiastočné vymáhanie – Čiastočný zánik predmetu konania – Čiastočné zastavenie konania – Nová pomoc – Vymáhanie – Zmluvné ustanovenia na ochranu príjemcov pred vymáhaním protiprávnej štátnej pomoci, ktorá je nezlučiteľná s vnútorným trhom – Rozdelenie právomocí medzi Komisiou a vnútroštátnymi orgánmi“
V spojených veciach T‑29/14 a T‑31/14,
Telefónica Gestión Integral de Edificios y Servicios, SL, predtým Taetel, SL, so sídlom v Madride (Španielsko), v zastúpení: E. Navarro Varona, P. Vidal Martínez, J. López‑Quiroga Teijero, G. Canalejo Lasarte a A. Pérez Hernández, advokáti,
žalobkyňa vo veci T‑29/14,
Banco Santander, SA, predtým Banco Popular Español, SA, so sídlom v Madride, v zastúpení: E. Abad Valdenebro, R. Calvo Salinero a A. Lamadrid de Pablo, advokáti,
žalobkyňa vo veci T‑31/14,
proti
Európskej komisii, v zastúpení: J. Carpi Badía a P. Němečková, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci M. Segura Catalán, advokátka,
žalovanej,
VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma rozšírená komora),
v zložení: predseda komory A. Kornezov, sudcovia G. De Baere, D. Petrlík, K. Kecsmár a S. Kingston (spravodajkyňa),
tajomník: P. Nuñez Ruiz, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania, najmä na:
– uznesenie z 18. marca 2014 o spojení vecí T‑29/14 a T‑31/14 na účely písomnej a ústnej časti konania, ako aj rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
– rozhodnutie z 2. marca 2016 o prerušení konania až do prijatia rozhodnutia, ktorým sa končí konanie vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 25. júla 2018, Komisia/Španielsko a i. (C‑128/16 P, EU:C:2018:591),
– rozhodnutie z 21. novembra 2018 o prerušení konania až do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutí, ktorými sa končí konanie vo veciach T‑515/13 RENV a T‑719/13 RENV,
– rozhodnutie z 20. apríla 2021 o obnove konania,
– rozhodnutie z 12. apríla 2022 o prerušení konania až do prijatia rozhodnutia, ktorým sa končí konanie vo veciach, v ktorých bol vydaný rozsudok z 2. februára 2023, Španielsko a i./Komisia (C‑649/20 P, C‑658/20 P a C‑662/20 P, EU:C:2023:60),
– opatrenie na zabezpečenie priebehu konania z 22. februára 2023, ktorým boli účastníci konania vyzvaní, aby sa vyjadrili k dôsledkom, ktoré treba vyvodiť z rozsudku z 2. februára 2023, Španielsko a i./Komisia (C‑649/20 P, C‑658/20 P a C‑662/20 P, EU:C:2023:60), pokiaľ ide o prejednávanie vecí,
– odpoveď žalobkyne vo veci T‑29/14 zo 16. marca 2023, ktorou navrhuje, aby Všeobecný súd rozhodol o žalobných dôvodoch, o ktorých nebolo rozhodnuté v rozsudku z 2. februára 2023, Španielsko a i./Komisia (C‑649/20 P, C‑658/20 P a C‑662/20 P, EU:C:2023:60), ako aj odpoveď žalobkyne vo veci T‑31/14 zo 16. marca 2023, v ktorej v podstate uviedla, že nebude namietať proti tomu, aby Všeobecný súd podľa článku 131 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu ex offo konštatoval, že žaloba sa stala bezpredmetnou a že už nie je potrebné rozhodnúť,
– odpoveď Komisie zo 16. marca 2023, podľa ktorej bolo v podstate o všetkých otázkach predložených v rámci prejednávaných žalôb rozhodnuté v žalobách, ktorých sa týka rozsudok z 2. februára 2023, Španielsko a i./Komisia (C‑649/20 P, C‑658/20 P a C‑662/20 P, EU:C:2023:60), a žaloby sa musia zamietnuť ako nedôvodné s výnimkou štvrtého žalobného dôvodu, o ktorom už nebude potrebné rozhodnúť, ak Komisia prijme opatrenia potrebné na vykonanie uvedeného rozsudku,
– opatrenie na zabezpečenie priebehu konania z 26. mája 2023, ktorým bola žalobkyňa vo veci T‑31/14 vyzvaná, aby jednak splnila požiadavky článku 130 ods. 2, ak má v úmysle navrhnúť, aby Všeobecný súd vyhlásil, že konanie v tejto veci sa zastavuje, a aby jednak spresnila, či v prípade, že Všeobecný súd usúdi, že treba rozhodnúť, sa má tento návrh chápať ako návrh na späťvzatie,
– odpoveď žalobkyne vo veci T‑31/14 z 9. júna 2023, v ktorej v podstate uvádza, že nemá v úmysle navrhnúť, aby Všeobecný súd rozhodol o zastavení konania, ani vziať späť svoju žalobu,
po pojednávaní zo 16. novembra 2023,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Svojimi žalobami podanými na základe článku 263 ZFEÚ sa žalobkyne, spoločnosť Telefónica Gestión Integral de Edificios y Servicios, SL, predtým Taetel, SL, a spoločnosť Banco Santander, SA, predtým Banco Popular Español, SA, domáhajú zrušenia rozhodnutia Komisie 2014/200/EÚ zo 17. júla 2013 o schéme pomoci SA.21233 C/11 (ex NN/11, ex CP 137/06) poskytnutej Španielskom – Daňový režim uplatniteľný na určité dohody o finančnom lízingu, tiež známy ako „španielsky systém zdanenia lízingu“ (Ú. v. EÚ L 114, 2014, s. 1, ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
Okolnosti predchádzajúce sporu
O napadnutom rozhodnutí
2 Európska komisia začala na základe sťažností, že španielsky systém zdanenia lízingu, tak ako sa uplatňoval na určité dohody o finančnom lízingu na nákup lodí (ďalej len „ŠSZL“), umožňuje námorným spoločnostiam nakupovať lode postavené španielskymi lodenicami s 20 až 30 % zľavou, konanie vo veci formálneho zisťovania podľa článku 108 ods. 2 ZFEÚ, a to rozhodnutím K(2011) 4494 v konečnom znení z 29. júna 2011 (Ú. v. EÚ C 276, 2011, s. 5, ďalej len „rozhodnutie o začatí konania vo veci formálneho zisťovania“).
3 Počas konania vo veci formálneho zisťovania Komisia konštatovala, že ŠSZL sa až do dátumu prijatia jej rozhodnutia, ktoré je uvedené v bode 2 vyššie, používal pri operáciách, ktoré zahŕňali stavbu lodí lodenicami a ich nákup námornými spoločnosťami, ako aj financovanie týchto operácií prostredníctvom ad hoc právnej a finančnej štruktúry vytvorenej bankou. ŠSZL pri každej objednávke na stavbu lode zahŕňal námornú spoločnosť, lodenicu, banku, lízingovú spoločnosť a hospodárske záujmové združenie (HZZ) založené touto bankou a investormi, ktorí nadobúdali podiely v tomto HZZ. Toto HZZ si prenajímalo loď od lízingovej spoločnosti od začiatku výstavby tejto lode, pričom ju následne prenajímalo námornej spoločnosti na základe zmluvy o prenájme samostatnej lode. Toto HZZ sa zaviazalo po skončení lízingovej zmluvy odkúpiť uvedenú loď, zatiaľ čo námorná spoločnosť sa zaviazala odkúpiť ju po skončení zmluvy o prenájme samostatnej lode. Podľa napadnutého rozhodnutia išlo o daňovú konštrukciu s cieľom vytvárať daňové výhody v prospech investorov zoskupených v „daňovo transparentnom“ HZZ v tom zmysle, že zisky a straty zaznamenané HZZ boli automaticky prevedené na investorov so sídlom v Španielsku v pomere k ich podielu v HZZ, a previesť časť týchto výhod na námornú spoločnosť vo forme zľavy z ceny tejto lode.
4 Komisia konštatovala, že operácie, ku ktorým dochádza na základe ŠSZL, kombinujú päť opatrení uvedených v niekoľkých ustanoveniach Real Decreto Legislativo 4/2004, por el que se aprueba el texto refundido de la Ley del Impuesto sobre Sociedades (kráľovský legislatívny dekrét č. 4/2004, ktorým sa schvaľuje prepracované znenie zákona o dani z príjmov právnických osôb) z 5. marca 2004 (BOE č. 61 z 11. marca 2004, s. 10951, ďalej len „zákon o dani z príjmov právnických osôb“) a Real Decreto 1777/2004, por el que se aprueba el Reglamento del Impuesto sobre Sociedades (kráľovský dekrét č. 1777/2004, ktorým sa schvaľuje nariadenie o dani z príjmov právnických osôb) z 30. júla 2004 (BOE č. 189 zo 6. augusta 2004, s. 28377, ďalej len „nariadenie o dani z príjmov právnických osôb“). Týmito piatimi opatreniami je zrýchlené odpisovanie prenajatého majetku podľa článku 115 ods. 6 uvedeného zákona, uplatňovanie predčasného odpisovania prenajatého majetku podľa vlastného uváženia vyplývajúceho z článku 48 ods. 4 a článku 115 ods. 11 tohto zákona, ako aj z článku 49 uvedeného nariadenia, ustanovenia týkajúce sa HZZ, režim dane z tonáže podľa článkov 124 až 128 toho istého zákona a ustanovenia článku 50 ods. 3 tohto nariadenia.
5 V súlade s článkom 115 ods. 6 zákona o dani z príjmov právnických osôb sa zrýchlené odpisovanie prenajatého majetku začínalo v deň, keď sa majetok stal prevádzkyschopným, t. j. nie pred tým, ako sa tento majetok dodal a nájomca ho začal používať. Článok 115 ods. 11 uvedeného zákona však stanovoval, že Ministerstvo hospodárstva a financií Španielska môže na základe formálnej žiadosti nájomcu stanoviť skorší dátum začiatku dotknutého odpisovania. Tento článok stanovoval v prípade predčasného odpisovania dve všeobecné podmienky. V článku 48 ods. 4 toho istého zákona boli stanovené osobitné podmienky uplatniteľné na HZZ. Povoľovacie konanie uvedené v článku 115 ods. 11 tohto zákona bolo podrobne upravené v článku 49 nariadenia o dani z príjmov právnických osôb.
6 Režim dane z tonáže bol schválený ako štátna pomoc zlučiteľná s vnútorným trhom na základe usmernení Spoločenstva o štátnej pomoci pre námornú dopravu z 5. júla 1997 [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES C 205, 1997, s. 5), zmenených oznámením Komisie C(2004) 43 (Ú. v. ES C 13, 2004, s. 3) (ďalej len „usmernenia pre námornú dopravu“), rozhodnutím Komisie K(2002) 582 v konečnom znení z 27. februára 2002 o štátnej pomoci N 736/2001 poskytnutej Španielskom – Režim zdanenia námorných prepravných spoločností podľa tonáže (Ú. v. ES C 38, 2004, s. 4), zmeneným rozhodnutím Komisie K(2004) 1931 v konečnom znení z 2. júna 2004 o štátnej pomoci N 528/2003 poskytnutej Španielskom – Zmena režimu zdanenia námorných prepravných spoločností podľa tonáže (Ú. v. EÚ C 77, 2005, s. 29). V rámci tohto režimu podniky zapísané v niektorom z registrov námorných spoločností, ktoré na tento účel získali povolenie od daňovej správy, nie sú zdaňované na základe svojich ziskov a strát, ale na základe ich tonáže. Španielska právna úprava umožňuje HZZ zapísať sa do jedného z týchto registrov, hoci nie sú námornými spoločnosťami.
7 Článok 125 ods. 2 zákona o dani z príjmov právnických osôb stanovoval osobitný postup pre lode už nadobudnuté v čase prechodu na režim zdaňovania na základe tonáže a pre použité plavidlá nadobudnuté v čase, keď už podnik tento režim využíval. Pri bežnom uplatňovaní uvedeného režimu sa prípadné kapitálové zisky zdaňovali pri vstupe do toho istého režimu a predpokladalo sa, že zdaňovanie kapitálových ziskov sa, hoci oneskorene, uskutoční v čase, keď sa loď predá alebo zošrotuje. Odchylne od tohto ustanovenia však článok 50 ods. 3 nariadenia o dani z príjmov právnických osôb stanovoval, že ak boli lode kúpené prostredníctvom kúpnej opcie v rámci lízingovej zmluvy, ktorú predtým schválili daňové orgány, tieto lode sa považujú za nové, a nie za použité v zmysle článku 125 ods. 2 uvedeného zákona, a to bez ohľadu na to, či už boli odpísané, a tak prípadné kapitálové zisky neboli zdanené. Táto výnimka, ktorá nebola oznámená Komisii, sa uplatňovala len na osobitné lízingové zmluvy schválené daňovými orgánmi v rámci žiadostí o predčasné odpisovanie podľa článku 115 ods. 11 tohto zákona, to znamená v súvislosti s novopostavenými a prenajatými loďami nadobudnutými prostredníctvom operácií ŠSZL a, s jednou výnimkou, pochádzajúcimi zo španielskych lodeníc.
8 Podľa napadnutého rozhodnutia získavalo HZZ prostredníctvom všetkých týchto opatrení daňové výhody v dvoch fázach. V prvej fáze sa uplatňovalo predčasné a zrýchlené odpisovanie nákladov na loď, ktorá je predmetom lízingu v rámci obvyklého režimu dane z príjmov právnických osôb, čo sa premietalo do veľkých strát pre tieto HZZ, ktoré z dôvodu daňovej transparentnosti HZZ mohli investori odpočítať od vlastných príjmov pomerne podľa ich podielov v týchto HZZ. Aj keď za obvyklých okolností by sa toto predčasné a zrýchlené odpisovanie následne vyrovnalo zvýšenými platbami dane, buď keď sa táto loď úplne odpíše, alebo keď sa predá a z predaja vyplynie kapitálový zisk, daňové úspory vyplývajúce z prevodu počiatočných strát na investorov sa v druhej fáze zachovali vďaka skutočnosti, že HZZ prešlo na režim dane z tonáže, ktorý umožňoval úplné oslobodenie ziskov vyplývajúcich z predaja uvedenej lode námornej spoločnosti.
9 Hoci sa Komisia domnievala, že ŠSZL je potrebné opísať ako „systém“, zároveň analyzovala aj každé z predmetných opatrení individuálne. V napadnutom rozhodnutí rozhodla, že v rámci týchto opatrení predstavujú opatrenia vyplývajúce z článku 115 ods. 11 zákona o dani z príjmov právnických osôb týkajúce sa predčasného odpisovania, uplatňovania režimu dane z tonáže na neoprávnené podniky, lode alebo činnosti a článku 50 ods. 3 nariadenia o dani z príjmov právnických osôb štátnu pomoc pre HZZ a ich investorov, ktorú Španielske kráľovstvo protiprávne zaviedlo od 1. januára 2002 v rozpore s článkom 108 ods. 3 ZFEÚ. Komisia konštatovala, že dotknuté daňové opatrenia sú nezlučiteľné s vnútorným trhom okrem prípadu, keď pomoc zodpovedá odmene v súlade s trhom so sprostredkovateľskými službami finančných investorov a keď sa prevádza spoločnostiam zaoberajúcim sa námornou dopravou, na ktoré sa môžu vzťahovať ustanovenia usmernení pre námornú dopravu. Rozhodla, že Španielske kráľovstvo je povinné ukončiť uplatňovanie tejto schémy pomoci v rozsahu, v akom je nezlučiteľná s vnútorným trhom, a vymôcť nezlučiteľnú pomoc od investorov HZZ, ktorí z nej mali prospech, a to bez toho, aby títo príjemcovia mali možnosť preniesť ťarchu vymáhania tejto pomoci na iné osoby.
10 Komisia však zároveň rozhodla, že vymáhanie pomoci poskytnutej v rámci finančných operácií, pre ktoré sa príslušné vnútroštátne orgány zaviazali poskytnúť výhodu opatrení právne záväzným aktom prijatým pred 30. aprílom 2007, čo je dátum, keď bolo v Úradnom vestníku Európskej únie uverejnené jej rozhodnutie 2007/256/ES z 20. decembra 2006 o schéme pomoci, ktorú Francúzsko zaviedlo podľa článku 39 CA všeobecného zákonníka o daniach – Štátna pomoc C 46/04 (ex NN 65/04) (Ú. v. EÚ L 112, 2007, s. 41), nebude vykonané.
O ďalších žalobách podaných proti napadnutému rozhodnutiu
11 Rozsudkom zo 17. decembra 2015, Španielsko a i./Komisia (T‑515/13 a T‑719/13, EU:T:2015:1004), Všeobecný súd vyhovel ďalším dvom žalobám, ktoré proti napadnutému rozhodnutiu podali Španielske kráľovstvo a spoločnosti Lico Leasing, SA a Pequeños y Medianos Astilleros Sociedad de Reconversión, SA (ďalej len „PYMAR“) na základe žalobného dôvodu založeného na porušení článku 107 ods. 1 ZFEÚ a článku 296 ZFEÚ a zrušil napadnuté rozhodnutie.
12 Súdny dvor rozsudkom z 25. júla 2018, Komisia/Španielsko a i. (C‑128/16 P, EU:C:2018:591), zrušil rozsudok zo 17. decembra 2015, Španielsko a i./Komisia (T‑515/13 a T‑719/13, EU:T:2015:1004), a vrátil veci T‑515/13 a T‑719/13 Všeobecnému súdu.
13 Všeobecný súd rozsudkom z 23. septembra 2020, Španielsko a i./Komisia (T‑515/13 RENV a T‑719/13 RENV, EU:T:2020:434), žaloby zamietol.
14 Rozsudkom z 2. februára 2023, Španielsko a i./Komisia (C‑649/20 P, C‑658/20 P a C‑662/20 P, EU:C:2023:60), Súdny dvor čiastočne zrušil rozsudok z 23. septembra 2020, Španielsko a i./Komisia (T‑515/13 RENV a T‑719/13 RENV, EU:T:2020:434), a tým, že právoplatne rozhodol o oboch dotknutých žalobách, čiastočne zrušil napadnuté rozhodnutie.
15 V rozsudku z 2. februára 2023, Španielsko a i./Komisia (C‑649/20 P, C‑658/20 P a C‑662/20 P, EU:C:2023:60), Súdny dvor najprv zamietol odvolania, pokiaľ ide o tvrdenia odvolateľov týkajúce sa údajnej nedostatočnej selektívnosti ŠSZL. Takisto zamietol odvolania, pokiaľ ide o odvolacie dôvody týkajúce sa uplatnenia zásady ochrany legitímnej dôvery a zásady právnej istoty, pričom uviedol, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, ktoré však nemalo vplyv na jeho posúdenie. Napokon vyhovel odvolaciemu dôvodu Španielskeho kráľovstva, ktorý sa týkal nedostatku odôvodnenia rozsudku z 23. septembra 2020, Španielsko a i./Komisia (T‑515/13 RENV a T‑719/13 RENV, EU:T:2020:434), pokiaľ ide o vymáhanie dotknutej pomoci. Súdny dvor usúdil, že tým, že sa Všeobecný súd obmedzil na konštatovanie, že odvolatelia nespochybnili označenie príjemcov vykonané v napadnutom rozhodnutí, a tým, že odkázal na logiku, ako aj na obsah tohto rozhodnutia, hoci z uplatneného žalobného dôvodu vyplývalo, že títo účastníci konania implicitne, ale nevyhnutne tvrdili, že neboli jedinými príjemcami dotknutej pomoci, pretože veľká časť tejto pomoci bola prevedená na námorné spoločnosti, neodpovedal na tento žalobný dôvod. Súdny dvor dospel k záveru, že Všeobecný súd porušil povinnosť odôvodnenia, a v tejto súvislosti uvedený rozsudok Všeobecného súdu zrušil.
16 Súdny dvor rozhodol vo veci s konečnou platnosťou a vyhovel žalobnému dôvodu spoločností Lico Leasing a PYMAR, v ktorom tieto účastníčky konania tvrdili, že investori HZZ neboli jedinými príjemcami dotknutej pomoci, pretože veľká časť tejto pomoci bola prevedená na námorné spoločnosti. Súdny dvor teda zrušil článok 1 napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom sa v ňom HZZ a ich investori označujú za jediných príjemcov pomoci uvedenej v tomto rozhodnutí, ako aj článok 4 ods. 1 toho istého rozhodnutia v rozsahu, v akom Španielskemu kráľovstvu nariaďuje vymáhať celú sumu dotknutej pomoci od investorov HZZ, ktorí z nej mali prospech.
Návrhy účastníkov konania
17 Žalobkyne v podstate navrhujú, aby Všeobecný súd:
– zrušil napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom ním bolo konštatované, že ide o štátnu pomoc, a nariadené jej vymáhanie od investorov HZZ,
– subsidiárne ponechal neuplatnený príkaz na vymáhanie pomoci od investorov HZZ podľa článku 4 ods. 1 uvedeného rozhodnutia v rozsahu, v akom porušuje zásady právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery,
– subsidiárne zrušil článok 2 tohto rozhodnutia a vyhlásil metódu výpočtu údajnej výhody, ktorú majú investori HZZ vrátiť, za protiprávnu,
– vyhlásil za neplatný alebo čiastočne zrušil článok 4 ods. 1 toho istého rozhodnutia v rozsahu, v akom zakazuje „preniesť ťarchu vymáhania na iné osoby“,
– uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.
18 Okrem toho žalobkyňa vo veci T‑29/14 subsidiárne vo vzťahu k svojmu prvému žalobnému návrhu navrhuje, aby Všeobecný súd zrušil články 1, 2 a článok 4 ods. 1 napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom označujú investorov HZZ za príjemcov pomoci, ktorí musia údajnú pomoc vrátiť.
19 Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žaloby,
– uložil žalobkyniam povinnosť nahradiť trovy konania a subsidiárne určil, že znášajú svoje vlastné trovy konania a sú povinné nahradiť tri štvrtiny trov konania vynaložených Komisiou.
Právny stav
20 Žalobkyne uvádzajú na podporu svojich žalôb päť žalobných dôvodov:
– prvý žalobný dôvod je založený na porušení článku 107 ods. 1 ZFEÚ v rozsahu, v akom napadnuté rozhodnutie konštatuje, že ide o štátnu pomoc,
– druhý žalobný dôvod je založený na porušení článku 107 ZFEÚ v rozsahu, v akom Komisia nesprávne dospela k záveru, že niektoré daňové opatrenia tvoriace ŠSZL predstavujú v prípade, že sú posudzované samostatne, novú štátnu pomoc,
– tretí žalobný dôvod je založený na porušení zásad právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery,
– štvrtý žalobný dôvod je v podstate založený na porušení článkov 107 a 108 ZFEÚ, povinnosti odôvodnenia a zásady proporcionality, pokiaľ ide o označenie príjemcov a metódu vymáhania pomoci,
– piaty žalobný dôvod je založený na porušení článku 108 ZFEÚ, článku 14 nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku [108 ZFEÚ] (Ú. v. ES L 83, 1999, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339), článku 3 ods. 6 ZEÚ a článkov 16 a 17 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) v rozsahu, v akom článok 4 ods. 1 napadnutého rozhodnutia zakazuje „preniesť ťarchu vymáhania na iné osoby“.
21 Žalobkyňa vo veci T‑29/14 vo svojej odpovedi na opatrenie Všeobecného súdu na zabezpečenie priebehu konania o dôsledkoch, ktoré treba vyvodiť z rozsudku z 2. februára 2023, Španielsko a i./Komisia (C‑649/20 P, C‑658/20 P a C‑662/20 P, EU:C:2023:60), pokiaľ ide o prejednávanie žalôb, uviedla, že berie späť prvý a tretí žalobný dôvod. Žalobkyňa vo veci T‑31/14 vo svojej odpovedi na opatrenie Všeobecného súdu na zabezpečenie priebehu konania, ktoré bolo prijaté 28. septembra 2023, uviedla, že v prípade, že Všeobecný súd usúdi, že žaloba sa nestala bezpredmetnou a je potrebné vo veci rozhodnúť, vezme späť tie isté žalobné dôvody. Na pojednávaní tiež uviedla, že vzala späť druhú časť štvrtého žalobného dôvodu.
O čiastočnom zániku predmetu konania
22 Podľa ustálenej judikatúry musí predmet konania, ako bol vymedzený v návrhu na začatie konania, pretrvávať, rovnako ako záujem na konaní, až do vyhlásenia rozhodnutia súdu, inak by muselo byť konanie zastavené, čo predpokladá, že výsledok konania prináša prospech strane, ktorá žalobu podala (pozri rozsudok zo 7. júna 2007, Wunenburger/Komisia, C‑362/05 P, EU:C:2007:322, bod 42 a citovanú judikatúru, a uznesenie zo 14. januára 2014, Miettinen/Rada, T‑303/13, neuverejnené, EU:T:2014:48, bod 16 a citovanú judikatúru).
23 V rámci žaloby podanej podľa článku 263 ZFEÚ bolo rozhodnuté, že zrušením napadnutého rozhodnutia v priebehu konania sa žaloba stáva bezpredmetnou, pokiaľ ide o návrhy na zrušenie uvedeného rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudky z 29. apríla 2004, Taliansko/Komisia, C‑372/97, EU:C:2004:234, bod 37, a z 19. októbra 2005, CDA Datenträger Albrechts/Komisia, T‑324/00, EU:T:2005:364, body 116 a 117).
24 Zrušením napadnutého aktu totiž žalobca dosiahne jediný výsledok, ktorý môže jeho žaloba priniesť, a preto už neexistuje vec, v ktorej by mohol súd Európskej únie rozhodnúť (pozri v tomto zmysle uznesenie z 8. marca 1993, Lezzi Pietro/Komisia, C‑123/92, EU:C:1993:87, bod 10).
25 To isté platí v prípade, že čiastočné zrušenie napadnutého aktu prinieslo žalobcovi výsledok, ktorého sa v časti svojej žaloby domáhal, a tak v tejto časti treba konanie zastaviť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. apríla 2004, Taliansko/Komisia, C‑372/97, EU:C:2004:234, body 37 a 38).
26 Navyše všeobecná záväznosť rozsudku súdu Únie o zrušení sa týka nielen výrokovej časti rozsudku, ale aj jeho odôvodnenia, o ktoré sa náležite opiera (pozri rozsudok z 29. apríla 2004, Taliansko/Komisia, C‑372/97, EU:C:2004:234, bod 36 a citovanú judikatúru).
27 V prejednávanej veci treba konštatovať, že Súdny dvor zrušil napadnuté rozhodnutie v rozsudku z 2. februára 2023, Španielsko a i./Komisia (C‑649/20 P, C‑658/20 P a C‑662/20 P, EU:C:2023:60), len čiastočne. Ako bolo uvedené v bode 16 vyššie, Súdny dvor zrušil článok 1 napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom sa v ňom HZZ a ich investori označujú za jediných príjemcov pomoci uvedenej v tomto rozhodnutí, ako aj článok 4 ods. 1 v rozsahu, v akom nariaďuje Španielskemu kráľovstvu vymáhať celú sumu dotknutej pomoci od investorov HZZ, ktorí z nej mali prospech.
28 V bodoch 138 a 139 rozsudku z 2. februára 2023, Španielsko a i./Komisia (C‑649/20 P, C‑658/20 P a C‑662/20 P, EU:C:2023:60), Súdny dvor spresnil, že Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia, pokiaľ ide o určenie príjemcov dotknutej pomoci, keďže HZZ boli na základe právne záväzných zmlúv uzavretých s námornými spoločnosťami, ktoré podliehajú daňovej správe, povinné previesť na námorné spoločnosti časť získanej daňovej výhody.
29 Žalobkyne, ktoré sa stali právnymi nástupkyňami podnikov, ktoré investovali do HZZ v rámci ŠSZL, v rámci svojich žalôb v prvej časti štvrtého žalobného dôvodu tvrdia, že Komisia sa dopustila nesprávneho posúdenia v rozsahu, v akom v napadnutom rozhodnutí kvalifikovala HZZ a investorov ako jediných príjemcov pomoci, a v rozsahu, v akom rozhodla, že od nich treba vymáhať celú sumu pomoci, hoci ostatné podniky, ktoré sa podieľali na transakciách v rámci ŠSZL, ako sú lodenice a námorné spoločnosti, boli takisto príjemcami tohto systému a mali z neho prospech. Žalobkyňa vo veci T‑29/14 v rámci tejto časti žalobného dôvodu tiež tvrdí, že napadnuté rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené, pokiaľ ide o určenie príjemcov ŠSZL.
30 Prvou časťou štvrtého žalobného dôvodu žalobkyne v podstate navrhujú, aby Všeobecný súd zrušil článok 1, ako aj článok 4 ods. 1 napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom označujú HZZ a ich investorov za jediných príjemcov ŠSZL, a v rozsahu, v akom ukladajú Španielskemu kráľovstvu povinnosť vymôcť od týchto investorov celú sumu dotknutej pomoci.
31 Ako však bolo uvedené v bodoch 16 a 27 vyššie, článok 1, ako aj článok 4 ods. 1 napadnutého rozhodnutia boli v tomto rozsahu čiastočne zrušené Súdnym dvorom.
32 Z toho vyplýva, že čiastočné zrušenie napadnutého rozhodnutia, o ktorom rozhodol Súdny dvor, prinieslo žalobkyniam výsledok, ktorého sa časťou svojej žaloby domáhali, a to odstránenie tohto aspektu rozhodnutia z právneho poriadku Únie (pozri v tomto zmysle uznesenie zo 16. septembra 2014, Justice & Environment/Komisia, T‑405/10, neuverejnené, EU:T:2014:821, bod 20 a citovanú judikatúru).
33 Aj za predpokladu, že výhrady uvedené v bode 29 vyššie by boli právne opodstatnené, neviedli by totiž k zrušeniu napadnutého rozhodnutia nad rámec zrušenia, o ktorom rozhodol Súdny dvor v rozsudku z 2. februára 2023, Španielsko a i./Komisia (C‑649/20 P, C‑658/20 P a C‑662/20 P, EU:C:2023:60). Konkrétne výhrada, aj za predpokladu, že by bola dôvodná, že ďalšie podniky, ktoré sa podieľali na transakciách v rámci ŠSZL, ako sú najmä lodenice, sa musia takisto považovať za podniky patriace do okruhu príjemcov ŠSZL a podnikov, na ktoré sa vzťahuje príkaz na vymáhanie, by viedla k zrušeniu článku 1 napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom označuje HZZ a ich investorov za jediných príjemcov dotknutej pomoci, ako aj článku 4 ods. 1 tohto rozhodnutia v rozsahu, v akom nariaďuje Španielskemu kráľovstvu vymáhať celú sumu dotknutej pomoci od investorov HZZ, ktorí z nej mali prospech. Ako však bolo pripomenuté v bodoch 16, 27 a 31 vyššie, tieto články boli v tomto rozsahu čiastočne zrušené Súdnym dvorom v rozsudku z 2. februára 2023, Španielsko a i./Komisia (C‑649/20 P, C‑658/20 P a C‑662/20 P, EU:C:2023:60).
34 V dôsleku uvedeného treba konštatovať, že prejednávané žaloby sa v tomto rozsahu stali bezpredmetnými.
35 Pokiaľ ide okrem toho o tvrdenia žalobkýň spochybňujúce vylúčenie lodeníc z okruhu príjemcov ŠSZL a podnikov, na ktoré sa vzťahuje príkaz na vymáhanie, možno uviesť, že žalobkyne nepreukázali, že by im takéto tvrdenia mohli, aj za predpokladu, že by boli dôvodné, priniesť väčší prospech, než majú z rozsudku z 2. februára 2023, Španielsko a i./Komisia (C‑649/20 P, C‑658/20 P a C‑662/20 P, EU:C:2023:60).
36 Podľa žalobkýň si HZZ ponechávali len 10 až 15 % výhod vyplývajúcich z transakcií vykonávaných v rámci ŠSZL, pričom väčšina výhod získaných vďaka týmto transakciám, teda 85 až 90 % finančných a daňových úspor vyplývajúcich z každej transakcie, bola prevedená na tretie osoby. Žalobkyne uvádzajú, že týmito tretími osobami sú podľa napadnutého rozhodnutia námorné spoločnosti, ale že v skutočnosti sú príjemcami ŠSZL lodenice, a konkrétne španielske lodenice.
37 Súdny dvor však v bode 138 rozsudku z 2. februára 2023, Španielsko a i./Komisia (C‑649/20 P, C‑658/20 P a C‑662/20 P, EU:C:2023:60), konštatoval, že HZZ „[boli] podľa pravidiel práva uplatniteľného na zmluvy uzavreté s námornými spoločnosťami povinné previesť na tieto spoločnosti časť získanej daňovej výhody“. V bode 131 tohto rozsudku poznamenal, že v odôvodnení 11 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla, že fungovanie ŠSZL umožňuje majiteľovi lode nechať si postaviť novú loď s 20 až 30 % zľavou z ceny účtovanej lodenicou, a v odôvodnení 12 tohto rozhodnutia Komisia konštatovala, že ŠSZL predstavuje systém daňového plánovania, ktorý spravidla zavedie banka na vytvorenie daňových výhod pre investorov v rámci HZZ, ktoré je „daňovo transparentné“, a na prenesenie časti týchto daňových výhod na námornú spoločnosť vo forme zľavy z ceny lode, pričom investori HZZ si zachovávajú ďalšie výhody. V bode 132 toho istého rozsudku Súdny dvor tiež uviedol, že v odôvodnení 162 uvedeného rozhodnutia Komisia uviedla, že z hospodárskeho hľadiska sa podstatná časť daňovej výhody HZZ prenáša na uvedenú námornú spoločnosť prostredníctvom zľavy z ceny.
38 V tejto súvislosti z odôvodnenia 19 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že „daňový zisk v hodnote približne 30 % počiatočnej hrubej ceny lode… – ktorý najprv získali HZZ/jeho investori – si ponecha[li] investori (10 až 15 %) a časť sa pren[iesla] prepravnej spoločnosti (85 až 90 %), ktorá sa na konci sta[la] vlastníkom lode, ktorej počiatočná hrubá cena [bola] znížená o 20 až 30 %“.
39 Za týchto okolností a aj napriek tomu, že vo veciach, v ktorých bol vydaný rozsudok z 2. februára 2023, Španielsko a i./Komisia (C‑649/20 P, C‑658/20 P a C‑662/20 P, EU:C:2023:60), Súdny dvor nerozhodoval o otázke, či sa za príjemcov ŠSZL majú považovať aj lodenice, a tak nemal príležitosť vyjadriť sa k tejto otázke, treba konštatovať, že z argumentácie žalobkýň nevyplýva, že výška výhody, z ktorej mali investori prospech, t. j. rádovo 10 až 15 % výhod vyplývajúcich z transakcií vykonávaných v rámci ŠSZL, ktoré musia Španielskemu kráľovstvu vrátiť, by bola odlišná, ak by sa za príjemcov ŠSZL považovali aj lodenice. Ako totiž žalobkyňa vo veci T‑29/14 navyše uznala na pojednávaní, časť výhody, ktorú si HZZ ponechávali v rámci ŠSZL, sa nelíši v závislosti od toho, či medzi ostatných príjemcov ŠSZL patria len námorné spoločnosti alebo námorné spoločnosti a aj lodenice.
40 Treba preto dospieť k záveru, že žalobkyne v každom prípade nepreukázali, že mali právny záujem na vznesení prvej časti štvrtého žalobného dôvodu v rozsahu, v akom spochybňuje vylúčenie lodeníc z okruhu príjemcov ŠSZL.
41 Žalobkyne ďalej druhou časťou svojho štvrtého žalobného dôvodu spochybňujú metódu opísanú v odôvodneniach 263 až 269 napadnutého rozhodnutia na účely výpočtu sumy, ktorú musia investori vrátiť. Konkrétne tvrdia, že Komisia sa dopustila nesprávneho posúdenia, keď v rámci uvedenej metódy nezohľadnila tzv. „nenávratné investície“, ktoré žalobkyne uskutočnili. Domnievajú sa, že Komisia mala pri nariadení vymáhania zohľadniť stratové investície, ktoré investori HZZ uskutočnili s cieľom získať daňovú výhodu, pričom tieto investície predstavovali osobitné náklady spojené s touto výhodou. V rámci tejto časti žalobného dôvodu žalobkyne tiež tvrdia, že Komisia mala odpočítať sumy výhod, ktoré investori HZZ v rámci ŠSZL previedli na tretie osoby.
42 V tejto súvislosti treba uviesť, že napadnuté rozhodnutie obsahuje v odôvodneniach 263 až 269 časť s názvom „Určenie súm, ktoré sa majú vrátiť“, v ktorej Komisia uvádza metódu pozostávajúcu zo štyroch etáp, ktorú podľa jej názoru musí Španielske kráľovstvo uplatniť, aby v každom jednotlivom prípade určilo výšku nezlučiteľnej pomoci, ktorú má od príjemcov vymáhať. Komisia spresňuje, že táto metóda môže byť zásadne upravená najmä s cieľom určiť skutočnú výšku daňovej výhody, ktorú investori získali, pričom sa zohľadní ich individuálna daňová situácia.
43 Ide o tieto štyri etapy:
– po prvé výpočet celkovej daňovej výhody vytvorenej transakciou [alebo čistej súčasnej hodnoty (ČSH) daňových výhod, ktoré HZZ alebo jeho investori skutočne získali, teda pred odpočítaním časti týchto výhod prenesenej na námornú spoločnosť prostredníctvom zľavy z ceny],
– po druhé výpočet daňovej výhody vytvorenej všeobecnými daňovými opatreniami uplatnenými na transakciu (teda ČSH – vypočítanej rovnakým spôsobom ako v prvej etape – výšky daňových výhod, ktoré by HZZ alebo jeho investori získali v referenčnej situácii, v ktorej by sa použilo len opatrenie zrýchleného odpisovania od momentu začatia prevádzkovania lode a transakcia by sa zdanila v súlade s bežnými pravidlami pre daň z príjmu právnických osôb),
– po tretie výpočet daňovej výhody zodpovedajúcej štátnej pomoci, t. j. rozdielu medzi sumami získanými v prvej a druhej etape,
– po štvrté výpočet sumy pomoci vyplývajúcej z výpočtu v tretej etape, ktorá je zlučiteľná (teda výhody prenesenej na námornú spoločnosť, ktorá je zlučiteľná v súlade s kapitolou 11 usmernení pre námornú dopravu, keďže Komisia totiž v odôvodnení 202 a nasl. napadnutého rozhodnutia konštatovala, že časť výhody prevedenej na námornú spoločnosť možno považovať za zlučiteľnú, ak sú táto spoločnosť, dotknutá loď a dopravné činnosti oprávnené na základe usmernení pre námornú dopravu, ako bolo uvedené v bode 9 vyššie).
44 Ako však žalobkyňa vo veci T‑29/14 v podstate na pojednávaní uznala, tvrdenia žalobkýň, ktorými sa spochybňuje metóda opísaná v odôvodneniach 263 až 269 napadnutého rozhodnutia, najmä neodpočítanie „nenávratných“ investícií, ako aj vo všeobecnosti súm, ktoré boli prevedené na tretie osoby, vychádzajú z predpokladu, že vymáhanie protiprávnej pomoci, ktorá je nezlučiteľná s vnútorným trhom, sa bude riadiť uvedenou metódou.
45 Po čiastočnom zrušení článku 1 a článku 4 ods. 1 napadnutého rozhodnutia sa však HZZ a ich investori už nepovažujú za jediných príjemcov ŠSZL a investori sa už nepovažujú za jediné podniky, od ktorých musí Španielske kráľovstvo vymáhať pomoc. Po vydaní rozsudku z 2. februára 2023, Španielsko a i./Komisia (C‑649/20 P, C‑658/20 P a C‑662/20 P, EU:C:2023:60), sa metóda opísaná v odôvodneniach 263 až 269 napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom je založená na v súčasnosti nesprávnom predpoklade, že celá výhoda sa musí vymáhať len od investorov HZZ, stala zastaranou.
46 Najmä je možné, že značnú časť výhody budú musieť vrátiť ostatní príjemcovia ŠSZL. Metóda opísaná v odôvodneniach 263 až 269 napadnutého rozhodnutia je však založená na inom predpoklade, o ktorom Súdny dvor v rozsudku z 2. februára 2023, Španielsko a i./Komisia (C‑649/20 P, C‑658/20 P a C‑662/20 P, EU:C:2023:60), rozhodol, že je nesprávny a podľa ktorého investori HZZ musia vrátiť celú nezlučiteľnú výhodu. Napríklad v tretej etape tejto metódy, ktorá sa týka „výpoč[tu] daňovej výhody zodpovedajúcej štátnej pomoci“ (odôvodnenie 266 uvedeného rozhodnutia), sa tvrdí, že „[pomoc], ktorú HZZ a jeho investori získali ako príjemcovia predmetných daňových opatrení“ zodpovedá „[čistej súčasnej hodnote] celkovej výhody vyplývajúcej z využitia predčasného odpisovania, režimu dane z tonáže… a nezdanenia [dosiahnutých] kapitálových ziskov“.
47 Komisia preto musí podľa článku 266 ZFEÚ, ktorý jej ukladá povinnosť vyvodiť dôsledky z rozsudku z 2. februára 2023, Španielsko a i./Komisia (C‑649/20 P, C‑658/20 P a C‑662/20 P, EU:C:2023:60), najmä v celom rozsahu opätovne preskúmať metódu výpočtu súm, ktoré sa majú vymáhať. Komisia navyše vo svojej odpovedi na opatrenie na zabezpečenie priebehu konania, ktoré prijal Všeobecný súd 25. mája 2023, a na pojednávaní uviedla, že príkaz na vymáhanie musí byť upravený, aby sa zabezpečilo vykonanie tohto rozsudku.
48 Z toho vyplýva, ako žalobkyne na pojednávaní uznali, že žaloby sa stali bezpredmetnými v rozsahu, v akom spochybňujú metódu opísanú v odôvodneniach 263 až 269 napadnutého rozhodnutia, pričom žalobkyňa vo veci T‑31/14 navyše vzala späť výhrady, ktoré v tejto súvislosti vzniesla, ako je uvedené v bode 21 vyššie.
49 Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy je potrebné konštatovať, že prejednávané žaloby sa stali bezpredmetnými v rozsahu, v akom spochybňujú jednak určenie príjemcov ŠSZL a podnikov, na ktoré sa vzťahuje príkaz na vymáhanie, ako aj odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v tejto súvislosti, a jednak metódu opísanú v odôvodneniach 263 až 269 napadnutého rozhodnutia.
50 Naproti tomu je naďalej nutné rozhodnúť o žalobných návrhoch v rozsahu, v akom smerujú k zrušeniu častí napadnutého rozhodnutia, ktoré Súdny dvor nezrušil rozsudkom z 2. februára 2023, Španielsko a i./Komisia (C‑649/20 P, C‑658/20 P a C‑662/20 P, EU:C:2023:60).
51 Niektoré žalobné návrhy totiž smerujú k zrušeniu napadnutého rozhodnutia nad rámec zrušenia, o ktorom Súdny dvor rozhodol v rozsudku z 2. februára 2023, Španielsko a i./Komisia (C‑649/20 P, C‑658/20 P a C‑662/20 P, EU:C:2023:60). Každá zo žalobkýň sa v rámci prvého žalobného návrhu predovšetkým domáha, aby Všeobecný súd toto rozhodnutie zrušil v rozsahu, v akom konštatuje, že ide o štátnu pomoc a nariaďuje jej vymáhanie od investorov HZZ, v rámci druhého žalobného návrhu, aby ponechal neuplatnený príkaz na vymáhanie pomoci od investorov HZZ v rozsahu, v akom porušuje zásady právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery, a v rámci štvrtého žalobného návrhu, aby zrušil článok 4 ods. 1 tohto rozhodnutia v rozsahu, v akom zakazuje preniesť ťarchu vymáhania na iné osoby. Okrem toho sa žalobkyňa vo veci T‑29/14 domáha zrušenia článkov 1, 2 a článku 4 ods. 1 toho istého rozhodnutia v rozsahu, v akom tieto články označujú investorov za príjemcov pomoci, ktorí musia pomoc vrátiť.
52 Pokiaľ ide o žalobné dôvody uvedené na podporu žalobných návrhov uvedených v bode 51 vyššie, na úvod treba pripomenúť, ako bolo uvedené v bode 21 vyššie, že každá zo žalobkýň vzala späť prvý a tretí žalobný dôvod.
53 Z toho vyplýva, že treba rozhodnúť o časti žalôb, ktorou sa žalobkyne v rámci druhého žalobného dôvodu dovolávajú porušenia článku 107 ZFEÚ v rozsahu, v akom Komisia nesprávne dospela k záveru, že niektoré daňové opatrenia tvoriace ŠSZL predstavujú v prípade, že sú posudzované jednotlivo, novú štátnu pomoc, a v rámci piateho žalobného dôvodu porušenia článku 108 ZFEÚ, článku 14 nariadenia č. 659/1999, článku 3 ods. 6 ZEÚ a článkov 16 a 17 Charty v rozsahu, v akom článok 4 ods. 1 napadnutého rozhodnutia zakazuje „preniesť ťarchu vymáhania na iné osoby“.
54 Ak by sa totiž vyhovelo druhému a piatemu žalobnému dôvodu, mohlo by to viesť k zrušeniu tých častí napadnutého rozhodnutia, ktoré Súdny dvor nezrušil v rozsudku z 2. februára 2023, Španielsko a i./Komisia (C‑649/20 P, C‑658/20 P a C‑662/20 P, EU:C:2023:60).
55 V tejto súvislosti na rozdiel od toho, čo tvrdila žalobkyňa vo veci T‑31/14, Súdny dvor nezrušil v celom rozsahu označenie HZZ a ich investorov za príjemcov ŠSZL, ani príkaz na vymáhanie pomoci od týchto investorov, ktoré boli obsiahnuté v napadnutom rozhodnutí, v dôsledku čoho by sa žaloby stali v celom rozsahu bezpredmetnými.
56 Tvrdenie žalobkyne vo veci T‑31/14 totiž vychádza z nesprávneho výkladu rozsudku z 2. februára 2023, Španielsko a i./Komisia (C‑649/20 P, C‑658/20 P a C‑662/20 P, EU:C:2023:60).
57 Rozsudkom z 2. februára 2023, Španielsko a i./Komisia (C‑649/20 P, C‑658/20 P a C‑662/20 P, EU:C:2023:60), ako bolo uvedené v bode 16 vyššie, Súdny dvor zrušil napadnuté rozhodnutie len čiastočne, a to len jeho článok 1 „v rozsahu, v akom označuje [HZZ] a ich investorov za jediných príjemcov pomoci uvedenej v tomto rozhodnutí“ (bod 3 výroku tohto rozsudku), a jeho článok 4 ods. 1 „v rozsahu, v akom Španielskemu kráľovstvu nariaďuje vymáhať celú sumu pomoci uvedenej v tomto rozhodnutí od investorov [HZZ], ktorí z nej mali prospech“ (bod 4 toho istého výroku).
58 Naproti tomu Súdny dvor nezrušil označenie HZZ a investorov za príjemcov ŠSZL, ani povinnosť Španielskeho kráľovstva vymáhať pomoc alebo jej časť prinajmenšom od týchto investorov.
59 Logickým dôsledkom konštatovania protiprávnosti pomoci je totiž zrušenie tejto pomoci prostredníctvom vymáhania na účely uvedenia do predošlého stavu (pozri rozsudok z 8. decembra 2011, Residex Capital IV, C‑275/10, EU:C:2011:814, bod 33 a citovanú judikatúru).
60 V rozsudku z 25. júla 2018, Komisia/Španielsko a i. (C‑128/16 P, EU:C:2018:591, bod 46), však Súdny dvor rozhodol, že Komisia správne konštatovala, že HZZ majú postavenie príjemcov ŠSZL. Okrem toho v žalobách, v ktorých bol vydaný rozsudok z 2. februára 2023, Španielsko a i./Komisia (C‑649/20 P, C‑658/20 P a C‑662/20 P, EU:C:2023:60), boli zamietnuté tvrdenia žalobkýň v týchto veciach, ktorých cieľom bolo preukázať, že ŠSZL nepredstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ v prospech HZZ a ich investorov. Navyše Súdny dvor neprijal ani tvrdenia týchto účastníkov konania, ktoré mali za cieľ preukázať, že vymáhanie pomoci od investorov HZZ bolo v rozpore so zásadou ochrany legitímnej dôvery a zásadou právnej istoty.
61 Napadnuté rozhodnutie po vydaní rozsudku z 2. februára 2023, Španielsko a i./Komisia (C‑649/20 P, C‑658/20 P a C‑662/20 P, EU:C:2023:60), zostáva v platnosti v rozsahu, v akom vyhlasuje pomoc, z ktorej mali prospech prinajmenšom HZZ a ich investori, za protiprávnu a nezlučiteľnú s vnútorným trhom a ukladá Španielskemu kráľovstvu povinnosť vymáhať túto pomoc alebo jej časť od týchto investorov. Okrem toho okolnosť, že metóda opísaná v odôvodneniach 263 až 269 napadnutého rozhodnutia musí byť na účely výpočtu súm, ktoré sa majú vymáhať, zmenená so zreteľom na uvedený rozsudok, nemení nič na tom, že táto povinnosť vymáhania ako taká naďalej trvá.
62 Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že konanie o žalobách sa zastavuje v rozsahu, v akom smerujú k zrušeniu článku 1 napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom označuje HZZ a ich investorov za jediných príjemcov pomoci uvedenej v tomto rozhodnutí, a článku 4 ods. 1 tohto rozhodnutia v rozsahu, v akom nariaďuje Španielskemu kráľovstvu vymáhať celú sumu pomoci uvedenej v tomto rozhodnutí od investorov HZZ, ktorí z nej mali prospech.
O veci samej
O druhom žalobnom dôvode založenom na nesprávnej kvalifikácii daňových opatrení tvoriacich ŠSZL, ktoré v prípade, že sú posudzované jednotlivo, predstavujú novú pomoc
63 Druhým žalobným dôvodom žalobkyne tvrdia, že Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia pri analýze jednotlivých daňových opatrení, ktoré tvoria ŠSZL a ktoré boli posudzované jednotlivo.
64 Po prvé žalobkyne tvrdia, že systém predčasného odpisovania má všeobecnú pôsobnosť, nepredstavuje selektívne opatrenie a neposkytuje žiadnu hospodársku výhodu, a tak by nemal byť kvalifikovaný ako štátna pomoc.
65 Po druhé, pokiaľ ide o uplatnenie režimu dane z tonáže na HZZ a článku 50 ods. 3 nariadenia o dani z príjmov právnických osôb, žalobkyne v podstate uvádzajú, že tieto opatrenia nie sú selektívne a že Komisia ich už schválila v rozhodnutí K(2004) 1931, a teda ak by sa uvedené opatrenia mali považovať za štátnu pomoc, predstavovali by prípadne existujúcu pomoc.
66 Komisia s tvrdeniami žalobkýň nesúhlasí.
67 V tejto súvislosti treba uviesť, že tvrdenia žalobkýň, ktoré spochybňujú kvalifikáciu niektorých daňových opatrení tvoriacich ŠSZL ako novej pomoci, ich selektívnu povahu a existenciu výhody, sú v skutočnosti založené na predpoklade, že uvedené opatrenia treba posudzovať samostatne vzhľadom na článok 107 ZFEÚ, a nie vzhľadom na ŠSZL ako celok.
68 Tento predpoklad je však nesprávny. Ako totiž Komisia uviedla v odôvodnení 116 napadnutého rozhodnutia, jednotlivé daňové opatrenia tvoriace ŠSZL sú v podstate právne prepojené, pretože predčasné odpisovanie podlieha schváleniu zo strany daňových orgánov, od ktorého navyše závisí uplatnenie článku 50 ods. 3 nariadenia o dani z príjmov právnických osôb, ktorým sa stanovuje výnimka z režimu dane z tonáže. Okrem toho sú vzájomne podmienené aj skutkovo, pretože administratívne povolenie na predčasné odpisovanie bolo udelené len v súvislosti s lízingovými zmluvami týkajúcimi sa lodí oprávnených na použitie tohto režimu, ktoré mohli preto využiť výhodu vyplývajúcu z pravidla stanoveného v článku 50 ods. 3 uvedeného nariadenia.
69 Práve z dôvodu existencie takejto spojitosti medzi daňovými opatreniami tvoriacimi ŠSZL Všeobecný súd v bode 101 rozsudku z 23. septembra 2020, Španielsko a i./Komisia (T‑515/13 RENV a T‑719/13 RENV, EU:T:2020:434), rozhodol, že vzhľadom na to, že jedno z opatrení umožňujúcich využívanie ŠSZL ako celku bolo selektívne, a to povolenie predčasného odpisovania, Komisia sa v napadnutom rozhodnutí nedopustila nesprávneho posúdenia, keď konštatovala, že systém je selektívny ako celok, pričom tento záver potvrdil Súdny dvor v bodoch 71 a 72 rozsudku z 2. februára 2023, Španielsko a i./Komisia (C‑649/20 P, C‑658/20 P a C‑662/20 P, EU:C:2023:60).
70 Okrem toho potrebu posúdiť ŠSZL ako celok ako schému pomoci implicitne potvrdil Súdny dvor v rozsudku z 2. februára 2023, Španielsko a i./Komisia (C‑649/20 P, C‑658/20 P a C‑662/20 P, EU:C:2023:60). Súdny dvor totiž v bode 137 tohto rozsudku na vyvodenie záveru, že Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia, pokiaľ ide o označenie príjemcov dotknutej pomoci, a v dôsledku toho, pokiaľ ide o vymáhanie tejto pomoci, vychádzal najmä z toho, že Komisia sa domnievala, že ŠSZL ako celok predstavoval schému pomoci vyplývajúcu z uplatnenia španielskej daňovej právnej úpravy a povolení udelených španielskym daňovým orgánom a bez ohľadu na použité právne postupy mal za cieľ vytvoriť výhodu najmä pre HZZ a námorné spoločnosti.
71 Z toho vyplýva, že všetky tvrdenia žalobkýň v rozsahu, v akom vychádzajú z nesprávneho predpokladu, že každé z troch daňových opatrení tvoriacich ŠSZL, ktoré sú uvedené v bodoch 64 a 65 vyššie, sa musí analyzovať samostatne vzhľadom na článok 107 ZFEÚ, a nie na základe posúdenia ŠSZL ako celku, sa musia zamietnuť ako zjavne nedôvodné.
72 Po prvé Súdny dvor v reakcii na výhrady, ktoré vzniesli žalobkyne, pokiaľ ide o výhrady spochybňujúce selektívnosť niektorých daňových opatrení tvoriacich ŠSZL, najmä uplatnenie režimu predčasného odpisovania, uplatnenie režimu dane z tonáže na HZZ a článok 50 ods. 3 nariadenia o dani z príjmov právnických osôb, v bodoch 57 až 74 rozsudku z 2. februára 2023, Španielsko a i./Komisia (C‑649/20 P, C‑658/20 P a C‑662/20 P, EU:C:2023:60), potvrdil posúdenie Všeobecného súdu, že existencia aspektov voľnej úvahy ŠSZL mohla zvýhodniť príjemcov oproti iným zdaniteľným osobám, ktoré sa nachádzajú v porovnateľnej skutkovej a právnej situácii, a teda potvrdil selektívnu povahu predčasného odpisovania. Okrem toho Súdny dvor rozhodol, že Všeobecný súd mohol oprávnene dospieť k záveru, že Komisia sa nedopustila nesprávneho posúdenia, keď konštatovala, že predčasné odpisovanie spôsobilo, že ŠSZL bol selektívny ako celok.
73 Za týchto okolností treba zamietnuť výhrady žalobkýň založené na tom, že Komisia nesprávne dospela k záveru, že režim predčasného odpisovania, uplatnenie režimu dane z tonáže na HZZ a článok 50 ods. 3 nariadenia o dani z príjmov právnických osôb, posudzované jednotlivo ako daňové opatrenia tvoriace ŠSZL, sú selektívne.
74 Po druhé, pokiaľ ide o výhrady žalobkýň týkajúce sa záveru Komisie, že režim predčasného odpisovania poskytuje príjemcom ŠSZL hospodársku výhodu, treba uviesť, že Komisia v napadnutom rozhodnutí opísala výhody poskytnuté HZZ a investorom, ktorí boli ich členmi, ako výhody spočívajúce:
– v skutočnosti, že zrýchlené odpisovanie mohlo začať skôr, než aktíva začali byť používané v súlade s článkom 115 ods. 11 zákona o dani z príjmov právnických osôb (odôvodnenie 132 napadnutého rozhodnutia),
– v uplatňovaní režimu dane z tonáže na HZZ (odôvodnenie 142 uvedeného rozhodnutia),
– vo výnimke z bežného uplatňovania článku 125 ods. 2 tohto zákona, podľa ktorej sa niektoré námorné lode, ktoré by sa obvykle považovali za opotrebované alebo použité, v čase ich prevodu na uvedený režim považujú za nové, čo má za následok definitívne zrušenie zaplatenia skrytých daňových záväzkov (odôvodnenie 145 tohto rozhodnutia).
75 Ako však bolo pripomenuté v bode 70 vyššie, Súdny dvor v bode 137 rozsudku z 2. februára 2023, Španielsko a i./Komisia (C‑649/20 P, C‑658/20 P a C‑662/20 P, EU:C:2023:60), na vyvodenie záveru, že Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia, pokiaľ ide o označenie príjemcov dotknutej pomoci, uviedol, že ŠSZL ako celok predstavoval schému pomoci vyplývajúcu z uplatnenia španielskej daňovej právnej úpravy a povolení udelených španielskym daňovým orgánom a mal za cieľ vytvoriť výhodu najmä pre HZZ a námorné spoločnosti.
76 Z toho vyplýva, že tvrdenie žalobkýň, že predčasné odpisovanie neposkytuje hospodársku výhodu, sa musí zamietnuť ako zjavne nedôvodné, keďže vychádza z nesprávneho predpokladu, že toto daňové opatrenie sa má analyzovať samostatne vzhľadom na článok 107 ZFEÚ, a nie na základe posúdenia ŠSZL ako celku.
77 Po tretie, pokiaľ ide o výhrady žalobkýň založené na neexistencii novej pomoci, na úvod treba uviesť, že hoci Komisia v odôvodnení 238 napadnutého rozhodnutia konštatovala, že „jednotlivé opatrenia predstavujú štátnu pomoc (okrem zrýchleného odpisovania prenajatého majetku)“, nič to nemení na tom, že ako je uvedené v bode 68 vyššie, ŠSZL bol analyzovaný spoločne s režimom dane z tonáže a že práve fungovanie ŠSZL ako celku bolo považované za protiprávnu štátnu pomoc, ktorá je čiastočne nezlučiteľná s vnútorným trhom, a že tento prístup potvrdil Súdny dvor, ako bolo pripomenuté v bode 70 vyššie.
78 Ako totiž žalobkyne potvrdili na pojednávaní, nespochybňujú, že ŠSZL ako systém nebol Komisii oznámený a nebol touto inštitúciou ani schválený v predchádzajúcom rozhodnutí, a že uvedený systém, posudzovaný ako celok, preto nemožno kvalifikovať ako existujúcu pomoc. Okrem toho je nesporné, že prinajmenšom jedno z daňových opatrení tvoriacich ŠSZL, konkrétne predčasné odpisovanie, posudzované jednotlivo, nebolo Komisii oznámené a Komisia ho v predchádzajúcom rozhodnutí neschválila.
79 Z toho vyplýva, že na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, Komisia nebola povinná pri preskúmaní ŠSZL v napadnutom rozhodnutí využiť postup uplatniteľný na existujúce schémy pomoci.
80 Za týchto okolností treba druhý žalobný dôvod zamietnuť ako nedôvodný bez toho, aby bolo potrebné odpovedať na tvrdenia žalobkýň týkajúce sa selektívnej povahy, existencie výhody alebo kvalifikácie dotknutých daňových opatrení, ktoré v prípade, že sú posudzované samostatne, predstavujú novú pomoc.
O piatom žalobnom dôvode týkajúcom sa zmluvných ustanovení na ochranu príjemcov pred vymáhaním protiprávnej a nezlučiteľnej štátnej pomoci
81 Piaty žalobný dôvod je založený na porušení článku 108 ods. 3 ZFEÚ, článku 14 nariadenia č. 659/1999, článku 3 ods. 6 ZEÚ, ako aj slobody podnikania a práva vlastniť majetok zakotvených v článkoch 16 a 17 Charty.
82 Žalobkyne predovšetkým tvrdia, že článok 4 ods. 1 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého musí Španielske kráľovstvo vymáhať pomoc od príjemcov „bez toho, [aby] títo príjemcovia mali možnosť preniesť ťarchu vymáhania na iné osoby“, nesprávne stanovuje, že zmluvné ustanovenia, na základe ktorých by mohli investori požadovať najmä od lodeníc sumy, ktoré museli vrátiť štátu (ďalej len „ustanovenia o náhrade škody“), sú neplatné.
83 Podľa žalobkýň Komisia nemá v rámci konania o kontrole štátnej pomoci právomoc konštatovať, ako to urobila v odôvodnení 275 napadnutého rozhodnutia, že ustanovenia o náhrade škody dohodnuté medzi jednotlivcami sú v rozpore so samotnou podstatou systému kontroly štátnej pomoci. Komisia nemôže zakázať hospodárske toky alebo dohody o náhrade škody medzi jednotlivcami, ktoré nemajú vplyv na štát ani na jeho prostriedky.
84 Komisia s tvrdeniami žalobkýň nesúhlasí.
85 Pokiaľ ide o zásadu prenesenia právomocí, treba najprv pripomenúť, že v súlade s článkom 5 ods. 2 ZEÚ Únia koná len v medziach právomocí, ktoré na ňu preniesli členské štáty v zmluvách na dosiahnutie cieľov v nich vymedzených. Podľa článku 4 ods. 1 ZEÚ a článku 5 ods. 2 ZEÚ všetky právomoci, ktoré v zmluvách neboli prenesené na Úniu, patria členským štátom.
86 Pokiaľ ide o zásady upravujúce úlohy Komisie a vnútroštátnych orgánov v oblasti štátnej pomoci, treba pripomenúť, že Komisia má v súlade s článkom 108 ZFEÚ a článkom 14 ods. 1 nariadenia č. 659/1999, uplatniteľného ratione temporis na skutkové okolnosti prejednávanej veci, právomoc nielen posúdiť zlučiteľnosť štátnej pomoci s vnútorným trhom, ale aj nariadiť vymáhanie protiprávnej pomoci, ktorá je nezlučiteľná s vnútorným trhom. Komisia môže najmä v súlade s článkom 14 ods. 1 tohto nariadenia v prípade záporného rozhodnutia týkajúceho sa protiprávnej pomoci rozhodnúť, že dotknutý členský štát „[prijme] všetky potrebné opatrenia, aby vymohol pomoc od príjemcu“. Hoci príkaz na vymáhanie musia vykonať vnútroštátne orgány v súlade s postupmi stanovenými vnútroštátnym právom, treba pripomenúť, že procesná autonómia členských štátov je obmedzená najmä zásadou efektivity práva Únie, ako v podstate vyplýva z článku 14 ods. 3 toho istého nariadenia.
87 Členský štát, ktorému je určené rozhodnutie, ktoré ho zaväzuje vymáhať protiprávnu pomoc, je povinný v zmysle článku 288 ZFEÚ prijať všetky vhodné opatrenia na zabezpečenie vykonania tohto rozhodnutia. Musí pristúpiť k účinnému vymáhaniu dlžných súm na účely odstránenia skreslenia hospodárskej súťaže spôsobenej konkurenčnou výhodou dosiahnutou protiprávnou pomocou (pozri rozsudok z 24. januára 2013, Komisia/Španielsko, C‑529/09, EU:C:2013:31, bod 91 a citovanú judikatúru).
88 Povinnosť dotknutého členského štátu odstrániť prostredníctvom vymáhania pomoc, ktorú Komisia považuje za nezlučiteľnú s vnútorným trhom, má podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora za cieľ obnoviť stav pred poskytnutím pomoci. Tento cieľ sa dosiahne vtedy, keď príjemcovia alebo, inými slovami, podniky, ktoré dotknutú pomoc skutočne použili, túto pomoc, prípadne zvýšenú o úroky z omeškania, vrátia. Týmto vrátením totiž príjemca stráca výhodu, ktorú mal na trhu voči svojim konkurentom, a obnoví sa stav pred poskytnutím pomoci (pozri rozsudok z 2. februára 2023, Španielsko a i./Komisia, C‑649/20 P, C‑658/20 P a C‑662/20 P, EU:C:2023:60, bod 130 a citovanú judikatúru).
89 Okrem toho uplatnenie pravidiel Únie v oblasti štátnej pomoci sa zakladá na povinnosti lojálnej spolupráce medzi vnútroštátnymi súdmi na jednej strane a Komisiou a súdmi Únie na strane druhej, v rámci ktorej každý koná v postavení, ktoré mu priznáva Zmluva o FEÚ. Vnútroštátne súdy musia v rámci tejto spolupráce prijať všetky potrebné všeobecné alebo osobitné opatrenia vhodné na zabezpečenie plnenia si povinností vyplývajúcich z práva Únie a neprijať žiadne opatrenia, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov Zmluvy, ako vyplýva z článku 4 ods. 3 ZEÚ (pozri rozsudok z 13. februára 2014, Mediaset, C‑69/13, EU:C:2014:71, bod 29 a citovanú judikatúru).
90 V rámci kontroly dodržiavania povinností, ktoré členským štátom ukladajú články 107 a 108 ZFEÚ, plnia vnútroštátne súdy a Komisia odlišné, vzájomne sa doplňujúce úlohy. Zatiaľ čo posudzovanie zlučiteľnosti opatrení pomoci s vnútorným trhom patrí do výlučnej právomoci Komisie a podlieha pritom preskúmaniu súdmi Únie, vnútroštátne súdy zabezpečujú ochranu práv jednotlivca v prípade porušenia povinnosti vopred oznamovať štátnu pomoc Komisii stanovenej v článku 108 ods. 3 ZFEÚ (pozri rozsudok z 21. októbra 2003, van Calster a i., C‑261/01 a C‑262/01, EU:C:2003:571, body 74 a 75 a citovanú judikatúru).
91 S prihliadnutím na tieto zásady treba preskúmať piaty žalobný dôvod.
92 Na úvod treba uviesť, že spresnenie uvedené v článku 4 ods. 1 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého musí Španielske kráľovstvo vymáhať pomoc od príjemcov „bez toho, [aby] títo príjemcovia mali možnosť preniesť ťarchu vymáhania na iné osoby“, je formulované všeobecne a výslovne sa vo svojom znení neobmedzuje na ustanovenia o náhrade škody, ktoré Komisia analyzovala v odôvodneniach 270 až 276 uvedeného rozhodnutia.
93 Podľa ustálenej judikatúry je však výrok aktu neoddeliteľne spojený s jeho odôvodnením, a tak v prípade potreby sa má vykladať s ohľadom na dôvody, ktoré viedli k jeho prijatiu (pozri rozsudky z 26. marca 2020, Hungeod a i., C‑496/18 a C‑497/18, EU:C:2020:240, bod 69 a citovanú judikatúru, a zo 17. septembra 2007, Microsoft/Komisia, T‑201/04, EU:T:2007:289, bod 1258 a citovanú judikatúru).
94 Okrem toho podľa všeobecnej zásady výkladu sa má akt Únie vykladať, pokiaľ je to možné, spôsobom, ktorý nespochybní jeho platnosť, a v súlade s celým primárnym právom (pozri rozsudok z 31. januára 2013, McDonagh, C‑12/11, EU:C:2013:43, bod 44 a citovanú judikatúru).
95 Z toho vyplýva, že v prejednávanej veci treba článok 4 ods. 1 napadnutého rozhodnutia vykladať s prihliadnutím na odôvodnenia 270 až 276 tohto rozhodnutia.
96 V tejto súvislosti je pravda, že v odôvodnení 270 napadnutého rozhodnutia Komisia všeobecne odkazuje na „určit[é] doložk[y] v určitých zmluvách medzi investormi, prepravnými spoločnosťami a lodenicami“, podľa ktorých sú „lodenice… povinné kompenzovať ostatné strany v prípade nezískania predpokladaných daňových výhod“. Treba však uviesť, že Komisia v uvedenom rozhodnutí tieto ustanovenia presne neidentifikovala ani necitovala ich znenie. Okrem toho, ako Komisia v podstate uznala na pojednávaní, treba uviesť, že uvedené ustanovenia sa netýkajú konkrétne prípadu vymáhania protiprávnej štátnej pomoci alebo štátnej pomoci nezlučiteľnej s vnútorným trhom, ale všeobecne dôsledkov možnosti, že príslušné orgány neschvália daňové výhody vyplývajúce zo ŠSZL alebo že po ich schválení bude ich platnosť spochybnená.
97 V odôvodnení 271 a nasl. napadnutého rozhodnutia však Komisia konkrétnejšie identifikuje osobitné aspekty ustanovení o náhrade škody, ktoré považuje v kontexte vymáhania protiprávnej pomoci, ktorá je nezlučiteľná s vnútorným trhom, za problematické. V odôvodneniach 272 až 274 uvedeného rozhodnutia Komisia spresňuje, že cieľ vymáhania, ktorým je uvedenie do predošlého stavu, a najmä odstránenie narušenia hospodárskej súťaže, ktoré bolo spôsobené konkurenčnou výhodou, ktorú poskytuje protiprávna pomoc, ktorá je nezlučiteľná s vnútorným trhom, by bol nenapraviteľne ohrozený, ak by subjekty súkromného sektora mohli prostredníctvom zmluvných ustanovení meniť účinky rozhodnutí o vymáhaní prijatých Komisiou. Komisia sa v odôvodnení 275 tohto rozhodnutia domnieva, že zmluvné ustanovenia na ochranu príjemcov pomoci pred vymáhaním protiprávnej a nezlučiteľnej pomoci prenesením právnych a hospodárskych rizík vymáhania na iné osoby, sú v rozpore so samotnou podstatou systému kontroly štátnej pomoci, ktorý predstavuje súbor pravidiel verejného poriadku.
98 Spresnenie uvedené v článku 4 ods. 1 napadnutého rozhodnutia sa má preto bez ohľadu na jeho širokú formuláciu chápať tak, že sa týka len ustanovení o náhrade škody v rozsahu, v akom ich možno vykladať tak, že chránia príjemcov protiprávnej pomoci, ktorá je nezlučiteľná s vnútorným trhom, pred jej vymáhaním.
99 Treba ďalej uviesť, že na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, spresnenie uvedené v článku 4 ods. 1 napadnutého rozhodnutia neznamená, že Komisia stanovila, že ustanovenia o náhrade škody sú neplatné, keďže takáto právomoc prípadne prináleží vnútroštátnym súdom.
100 Spresnenie uvedené v článku 4 ods. 1 napadnutého rozhodnutia sa má totiž chápať tak, že jeho cieľom je len objasniť rozsah povinnosti vymáhania, ktorá v súlade s judikatúrou citovanou v bodoch 87 a 88 vyššie prináleží Španielskemu kráľovstvu.
101 Ustanovenia o náhrade škody v rozsahu, v akom ich možno vykladať v zmysle uvedenom v bode 98 vyššie, by mohli konkrétne brániť dotknutému členskému štátu, aby si splnil svoju povinnosť vymáhať protiprávnu pomoc, ktorá je nezlučiteľná s vnútorným trhom, od príjemcov, ktorí ju skutočne použili. V dôsledku týchto ustanovení by sa totiž títo príjemcovia vyhli ťarche vymáhania, čo by neumožnilo obnoviť stav pred poskytnutím pomoci. Ako správne tvrdí Komisia, takáto situácia by mohla ohroziť potrebný účinok systému kontroly štátnej pomoci zavedeného Zmluvou. Španielskemu kráľovstvu vrátane vnútroštátnych súdov teda prináleží, aby zabezpečili dôsledné dodržiavanie povinnosti vymáhať pomoc od príjemcov alebo, inými slovami, od podnikov, ktoré ju skutočne použili, v súlade s judikatúrou citovanou v bode 88 vyššie.
102 Spresnenie uvedené v článku 4 ods. 1 napadnutého rozhodnutia neznamená, že Komisia prekročila právomoc, ktorá jej bola zverená podľa článku 14 ods. 1 nariadenia č. 659/1999. Hoci je totiž pravda, že vymáhanie sa uskutočňuje v súlade s postupmi podľa vnútroštátneho práva dotknutého členského štátu v súlade s článkom 14 ods. 3 toho istého nariadenia, nič to nemení na tom, že toto ustanovenie vyžaduje, aby tieto postupy vnútroštátneho práva umožňovali okamžité a účinné vykonanie rozhodnutia Komisie. Nič teda nebráni tomu, aby Komisia v uvedenom rozhodnutí spresnila, že Španielske kráľovstvo musí zabezpečiť, aby príjemcovia vrátili sumy pomoci, ktoré skutočne použili bez toho, aby mohli preniesť ťarchu vymáhania týchto súm na inú zmluvnú stranu.
103 V prejednávanej veci je tento záver o to dôvodnejší, ako potvrdila Komisia na pojednávaní, že ustanovenia o náhrade škody boli stanovené v rámcových zmluvách uzavretých medzi rôznymi účastníkmi ŠSZL. Tieto rámcové zmluvy však boli súčasťou súboru právne záväzných zmlúv, ktoré ako Súdny dvor zdôraznil vo svojom rozsudku z 2. februára 2023, Španielsko a i./Komisia (C‑649/20 P, C‑658/20 P a C‑662/20 P, EU:C:2023:60, bod 138), podliehali daňovej správe a táto správa ich zohľadnila pri povoľovaní predčasného odpisovania. V bode 137 tohto rozsudku Súdny dvor potvrdil, že ŠSZL treba posudzovať ako celok, ktorý zahŕňa nielen príslušnú španielsku daňovú právnu úpravu, ale aj povolenia udelené španielskymi daňovými orgánmi, a teda aj uvedené právne záväzné zmluvy.
104 Za takýchto okolností vzhľadom na to, že pozornosť Komisie bola pri posúdení zlučiteľnosti ŠSZL s pravidlami štátnej pomoci upriamená na existenciu ustanovení o náhrade škody stanovených v zmluvách, ktoré podliehali daňovej správe a ktoré táto správa zohľadnila pri povoľovaní predčasného odpisovania, Komisia neprekročila svoje právomoci, keď v podstate pripomenula, že Španielske kráľovstvo musí vymáhať pomoc od príjemcov tejto pomoci bez toho, aby títo príjemcovia mohli na základe ustanovení o náhrade škody preniesť ťarchu vymáhania na inú zmluvnú stranu v súlade s judikatúrou citovanou v bode 88 vyššie.
105 Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba tvrdenia žalobkýň, že Komisia prekročila svoje právomoci tým, že v článku 4 ods. 1 napadnutého rozhodnutia poskytla spresnenie, zamietnuť.
106 Žiadne z ďalších tvrdení žalobkýň nemôže spochybniť zákonnosť uvedeného spresnenia.
107 Po prvé sa žalobkyne dovolávajú nesúdržnosti z dôvodu, že Komisia v napadnutom rozhodnutí zasiahla do súkromných zmlúv tým, že zakázala hospodárske toky vyplývajúce z ustanovení o náhrade škody uzavretých medzi jednotlivcami, pričom lodenice a námorné spoločnosti oslobodila od akejkoľvek povinnosti vrátenia z dôvodu, že získané výhody vyplývali zo súkromnoprávneho vzťahu medzi týmito subjektmi.
108 V tejto súvislosti treba uviesť, že po vydaní rozsudku Súdneho dvora z 2. februára 2023, Španielsko a i./Komisia (C‑649/20 P, C‑658/20 P a C‑662/20 P, EU:C:2023:60, body 137 a 138), takýto prípadný rozpor v každom prípade zanikol, keďže Súdny dvor v uvedenom rozsudku, ako je uvedené v bode 103 vyššie, potvrdil, že Komisia musela pri posudzovaní ŠSZL ako celku zohľadniť zmluvy podliehajúce daňovej správe, ktoré táto správa zohľadnila pri povoľovaní predčasného odpisovania. Toto tvrdenie preto nemôže po vydaní tohto rozsudku uspieť.
109 Po druhé podľa žalobkýň napadnuté rozhodnutie tým, že zakazuje ustanovenia o náhrade škody, odporuje judikatúre Súdneho dvora a rozhodovacej praxi Komisie, ktorá neuviedla žiadnu námietku vo vzťahu k dohodám medzi predávajúcimi a kupujúcimi, ktoré upravujú dôsledky prípadného vymáhania protiprávnej pomoci medzi súkromnými subjektmi.
110 Na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, však nič v judikatúre Súdneho dvora nebráni tomu, aby Komisia pri nariadení vymáhania protiprávnej pomoci, ktorá je nezlučiteľná s vnútorným trhom, spresnila, že dotknutý členský štát musí túto pomoc vymáhať od jej príjemcov bez toho, aby títo príjemcovia mohli na základe ustanovení o náhrade škody, o ktoré ide v prejednávanej veci, preniesť ťarchu vymáhania na inú zmluvnú stranu, a to napriek prípadným dôsledkom tohto spresnenia v prípade zmlúv uzavretých medzi súkromnými subjektmi.
111 Súdny dvor v rozsudku z 8. decembra 2011, Residex Capital IV (C‑275/10, EU:C:2011:814), citovanom v odôvodnení 274 napadnutého rozhodnutia naopak zdôraznil, že povinnosť vymáhania protiprávne vyplatenej štátnej pomoci vyžaduje, aby príjemca stratil výhodu, ktorú mal voči svojim konkurentom na trhu, a obnovil sa stav pred poskytnutím pomoci (pozri bod 34 uvedeného rozsudku). Súdny dvor okrem toho rozhodol, že vnútroštátne súdy môžu s cieľom napraviť narušenie hospodárskej súťaže spôsobené pomocou zasiahnuť a vyhlásiť zmluvy za neplatné, a to aj v neprospech strán, ktoré neboli príjemcami pomoci. V prejednávanej veci však spresnenie uvedené v článku 4 ods. 1 napadnutého rozhodnutia len pripomína Španielskemu kráľovstvu povinnosť vymáhať pomoc od príjemcov tejto pomoci, ktorá mu prináleží s cieľom obnoviť stav pred poskytnutím uvedenej pomoci. Na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, je skutočnosť, že na rozdiel od prejednávanej veci sa vec, v ktorej bol vydaný vyššie uvedený rozsudok, týka pomoci vo forme štátnej záruky, ako aj právomoci vnútroštátnych súdov vyhlásiť súkromné zmluvy za neplatné, v tejto súvislosti irelevantná. Ako je totiž uvedené v bode 99 vyššie, spresnenie uvedené v článku 4 ods. 1 napadnutého rozhodnutia neznamená, že Komisia stanovila, že ustanovenia o náhrade škody sú neplatné.
112 Navyše v rozsahu, v akom žalobkyne tvrdia, že napadnuté rozhodnutie je v rozpore s niektorými skoršími rozhodnutiami Komisie, aj za predpokladu, že by išlo o taký prípad, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry rozhodovacia prax Komisie týkajúca sa iných vecí nemôže mať vplyv na platnosť rozhodnutia, ktoré možno posúdiť len z hľadiska objektívnych pravidiel Zmluvy (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. októbra 2022, Ighoga Region 10 a i./Komisia, T‑582/20, neuverejnený, EU:T:2022:648, bod 215 a citovanú judikatúru).
113 Po tretie spresnenie uvedené v článku 4 ods. 1 napadnutého rozhodnutia podľa žalobkýň porušuje aj slobodu podnikania zakotvenú v článku 16 Charty. Žalobkyne okrem toho tvrdia, že uvedené spresnenie neoprávnene zbavuje investorov HZZ práva na náhradu škody, ktoré majú najmä vo vzťahu k lodeniciam, čím dochádza k vyvlastneniu ich súkromných práv v rozpore s právom vlastniť majetok zakotveným v článku 17 Charty.
114 V tejto súvislosti treba uviesť, že podľa článku 16 Charty sa sloboda podnikania uznáva v súlade s právom Únie a vnútroštátnymi právnymi predpismi a praxou.
115 Ochrana priznaná týmto článkom zahŕňa slobodu vykonávať hospodársku alebo obchodnú činnosť, zmluvnú slobodu a slobodnú hospodársku súťaž (pozri rozsudok zo 16. júla 2020, Adusbef a i., C‑686/18, EU:C:2020:567, bod 82 a citovanú judikatúru).
116 Podľa ustálenej judikatúry sloboda podnikania nepredstavuje absolútne privilégium. Môže byť predmetom širokej škály zásahov verejnej moci, ktoré sú schopné vo všeobecnom záujme obmedziť výkon hospodárskej činnosti (pozri rozsudok zo 16. júla 2020, Adusbef a i., C‑686/18, EU:C:2020:567, bod 83 a citovanú judikatúru).
117 Podľa článku 17 ods. 1 Charty má každý právo vlastniť svoj oprávnene nadobudnutý majetok, užívať ho, nakladať s ním a odkázať ho. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku, s výnimkou verejného záujmu, v prípadoch a za podmienok, ktoré stanovuje zákon, pričom musí byť včas vyplatená spravodlivá náhrada. Užívanie majetku môže byť upravené zákonom v nevyhnutnej miere v súlade so všeobecným záujmom (rozsudok zo 16. júla 2020, Adusbef a i., C‑686/18, EU:C:2020:567, bod 84).
118 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že právo vlastniť majetok zaručené týmto ustanovením nepredstavuje absolútne privilégium a že jeho výkon môže byť predmetom obmedzení pod podmienkou, že tieto obmedzenia skutočne zodpovedajú cieľom všeobecného záujmu sledovaným Úniou a nepredstavujú, pokiaľ ide o sledovaný cieľ, neprimeraný a neprípustný zásah, ktorý by narúšal samotnú podstatu takto zaručeného práva (pozri rozsudok zo 16. júla 2020, Adusbef a i., C‑686/18, EU:C:2020:567, bod 85 a citovanú judikatúru).
119 Navyše je potrebné tiež pripomenúť, že v súlade s článkom 52 ods. 1 Charty možno výkon práv a slobôd zakotvených v Charte, ako je sloboda podnikania a právo vlastniť majetok, obmedziť vtedy, keď sú takéto obmedzenia stanovené zákonom, rešpektujú podstatu týchto práv a slobôd a pri dodržaní zásady proporcionality sú nevyhnutné a skutočne zodpovedajú cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú uznané Úniou, alebo potrebe ochrany práv a slobôd iných (rozsudok zo 16. júla 2020, Adusbef a i., C‑686/18, EU:C:2020:567, bod 86).
120 V prejednávanej veci aj za predpokladu, že by sa spresnenie uvedené v článku 4 ods. 1 napadnutého rozhodnutia považovalo za obmedzenie slobody podnikania a práva vlastniť majetok, treba najskôr uviesť, že toto obmedzenie vyplýva najmä z povinnosti vymáhania stanovenej v článku 108 ods. 2 ZFEÚ, ako aj článku 14 ods. 1 nariadenia č. 659/1999, a teda je stanovené zákonom.
121 Pokiaľ ide o podmienku týkajúcu sa rešpektovania podstaty slobody podnikania a práva vlastniť majetok, treba konštatovať, že žalobkyne nespochybňujú, že spresnenie uvedené v článku 4 ods. 1 napadnutého rozhodnutia nemá vplyv na túto podstatu.
122 Toto spresnenie sleduje cieľ všeobecného záujmu. Ako je totiž uvedené v bodoch 101 a 102 vyššie, jeho cieľom je zabezpečiť, aby ustanovenia o náhrade škody neohrozili povinnosť vymáhania, ktorá prináleží Španielskemu kráľovstvu, a všeobecne zaručiť potrebný účinok systému kontroly štátnej pomoci zavedeného Zmluvou.
123 Žalobkyne okrem toho nepredložili Všeobecnému súdu nijaký dôkaz, na základe ktorého by bolo možné konštatovať, že spresnenie uvedené v článku 4 ods. 1 napadnutého rozhodnutia predstavuje vzhľadom na tento cieľ neprimeraný alebo neprípustný zásah, ktorý by narúšal samotnú podstatu slobody podnikania alebo práva vlastniť majetok.
124 Pokiaľ ide napokon o nevyhnutnosť spresnenia uvedeného v článku 4 ods. 1 napadnutého rozhodnutia, žalobkyne neuvádzajú nijakú skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné konštatovať, že Komisia týmto spresnením prekročila hranice toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie sledovaných cieľov, ktoré boli pripomenuté v bode 122 vyššie, ako je najmä cieľ obnoviť stav pred poskytnutím pomoci a vrátiť dotknutú pomoc príjemcami. Ako navyše Všeobecný súd konštatoval v bode 102 vyššie, článok 4 ods. 1 uvedeného rozhodnutia len spresňuje rozsah povinnosti vymáhania, ktorá prináleží Španielskemu kráľovstvu.
125 Vzhľadom na už vyššie uvedené sa piaty žalobný dôvod musí zamietnuť ako nedôvodný.
126 Treba dospieť k záveru, že žaloby sa stali čiastočne bezpredmetnými a v zostávajúcej časti ich treba považovať za nedôvodné.
O trovách
127 Podľa článku 134 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.
128 Okrem toho podľa článku 137 rokovacieho poriadku, ak Všeobecný súd konanie vo veci zastaví, o náhrade trov konania rozhodne podľa vlastnej úvahy.
129 V prejednávanej veci sa zistilo, že časť konania sa stala bezpredmetnou. Čiastočný zánik predmetu konania je však dôsledkom nesprávneho právneho posúdenia zo strany Komisie, ktoré žalobkyne uvádzajú aj v rámci prejednávaných žalôb a ktoré viedlo k čiastočnému zrušeniu napadnutého rozhodnutia Súdnym dvorom v rozsudku z 2. februára 2023, Španielsko a i./Komisia (C‑649/20 P, C‑658/20 P a C‑662/20 P, EU:C:2023:60).
130 Naproti tomu žalobkyne nemali úspech, pokiaľ ide o časť sporu, o ktorej treba ešte rozhodnúť.
131 Za týchto okolností Všeobecný súd rozhodol, že každý účastník konania znáša svoje vlastné trovy konania.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma rozšírená komora)
rozhodol takto:
1. Konanie o žalobách sa zastavuje v rozsahu, v akom smerujú proti článku 1 rozhodnutia Komisie 2014/200/EÚ zo 17. júla 2013 o schéme pomoci SA.21233 C/11 (ex NN/11, ex CP 137/06) poskytnutej Španielskom – Daňový režim uplatniteľný na určité dohody o finančnom lízingu, tiež známy ako „španielsky systém zdanenia lízingu“, v rozsahu, v akom označuje hospodárske záujmové združenia a ich investorov za jediných príjemcov pomoci uvedenej v tomto rozhodnutí, a proti článku 4 ods. 1 uvedeného rozhodnutia v rozsahu, v akom nariaďuje Španielskemu kráľovstvu vymáhať celú sumu pomoci uvedenú v tomto rozhodnutí od investorov hospodárskych záujmových združení, ktorí z nej mali prospech.
2. V zostávajúcej časti sa žaloby zamietajú.
3. Každý účastník konania znáša svoje vlastné trovy konania.
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 21. februára 2024.
Podpisy