Language of document : ECLI:EU:C:2013:303

ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (prvá komora)

zo 16. mája 2013 (*)

„Článok 45 ZFEÚ – Nariadenie (EHS) č. 1408/71 – Článok 10 – Dávky v starobe – Zvyčajné bydlisko v dvoch rôznych členských štátoch – Priznanie pozostalostného dôchodku v jednom z týchto štátov a priznanie starobného dôchodku v druhom štáte – Zrušenie jednej z týchto dávok – Vrátenie údajne neoprávnene poberaných dávok“

Vo veci C‑589/10,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Sąd Apelacyjny – Sąd Pracy i Ubezpieczeń Społecznych w Białymstoku (Poľsko) z 2. decembra 2010 a doručený Súdnemu dvoru 14. decembra 2010, ktorý súvisí s konaním:

Janina Wencel

proti

Zakład Ubezpieczeń Społecznych w Białymstoku,

SÚDNY DVOR (prvá komora),

v zložení: predseda prvej komory A. Tizzano, sudcovia M. Ilešič, J.‑J. Kasel (spravodajca), M. Safjan a M. Berger,

generálny advokát: P. Cruz Villalón,

tajomník: K. Malacek, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 1. marca 2012,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–        Zakład Ubezpieczeń Społecznych w Białymstoku, v zastúpení: K. M. Kalinowska, U. Kulisiewicz a A. Szybkie, splnomocnení zástupcovia,

–        poľská vláda, v zastúpení: M. Szpunar, J. Faldyga a A. Siwek, splnomocnení zástupcovia,

–        nemecká vláda, v zastúpení: T. Henze a J. Möller, splnomocnení zástupcovia,

–        Európska komisia, v zastúpení: V. Kreuschitz a M. Owsiany‑Hornung, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 24. mája 2012,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 20 ods. 2 ZFEÚ a článku 21 ZFEÚ, ako aj niektorých ustanovení nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva, v znení zmenenom, doplnenom a aktualizovanom nariadením Rady (ES) č. 118/97 z 2. decembra 1996 (Ú. v. ES L 28, 1997, s. 1; Mim. vyd. 05/003, s. 3), naposledy zmeneného a doplneného nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 592/2008 zo 17. júna 2008 (Ú. v. EÚ L 177, s. 1, ďalej len „nariadenie č. 1408/71“).

2        Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi J. Wencelovou a Zakład Ubezpieczeń Społecznych w Białymstoku (úrad sociálneho zabezpečenia, pobočka Białystok, ďalej len „ZUS“) vo veci jej nároku na starobný dôchodok.

 Právny rámec

 Právna úprava Únie

3        Článok 1 písm. h) nariadenia č. 1408/71 definuje „bydlisko“ ako miesto zvyčajného bydliska.

4        Podľa článku 6 písm. b) nariadenia č. 1408/71 nahrádza toto nariadenie, pokiaľ ide o osoby a prípady, ktorých sa týka, ustanovenia každého dohovoru o sociálnom zabezpečení záväzného najmenej pre dva členské štáty.

5        Podľa článku 7 ods. 2 písm. c) nariadenia č. 1408/71 s názvom „Medzinárodné ustanovenia, na ktoré nemá toto nariadenie vplyv“ sa naďalej budú uplatňovať „určité ustanovenia dohovorov o sociálnom zabezpečení, ktoré uzavreli členské štáty do dátumu uplatňovania tohto nariadenia, za predpokladu, že sú výhodnejšie pre príjemcov dávok, alebo ak vyplývajú z osobitných historických okolností a majú obmedzený časový účinok, ak sú tieto ustanovenia uvedené v prílohe III“.

6        K medzinárodným dohovorom o sociálnom zabezpečení, ktoré sa naďalej uplatňujú podľa prílohy III nariadenia č. 1408/71, patrí predovšetkým dohovor uzatvorený medzi Poľskou ľudovou republikou a Spolkovou republikou Nemecko o sociálnom zabezpečení v prípade pracovných úrazov a invalidných, starobných a pozostalostných dôchodkov (umowa między Polską Rzeczpospolitą Ludową a Republiką Federalną Niemiec o zaopatrzeniu emerytalnym i wypadkowym) z 9. októbra 1975 (Dz. U. z roku 1976, č. 16, položka 101) v znení zmien a doplnení (ďalej len „dohovor z 9. októbra 1975“) za podmienok a podľa pravidiel stanovených v článku 27 ods. 2 až 4 nemecko‑poľského dohovoru o sociálnom zabezpečení (umowa polsko‑niemiecka o zabezpieczeniu społecznym) z 8. decembra 1990 (Dz. U. z roku 1991, č. 108, položka 468).

7        Článok 10 nariadenia č. 1408/71 nazvaný „Upustenie od podmienok bydliska – účinok povinného poistenia na úhradu príspevkov“ v odseku 1 stanovuje:

„Pokiaľ nie je v tomto nariadení ustanovené inak, peňažné dávky v invalidite, v starobe alebo pozostalostné dávky, dávky v súvislosti s pracovnými úrazmi alebo chorobami z povolania a podpora pri úmrtí, nadobudnuté podľa právnych predpisov jedného alebo viacerých členských štátov, nepodliehajú žiadnemu znižovaniu, upravovaniu, pozastaveniu, odňatiu alebo odobratiu z dôvodu, že príjemca má bydlisko na území iného členského štátu, ako je štát, kde sa nachádza inštitúcia zodpovedná za vyplácanie.

…“

8        Podľa článku 12 nariadenia č. 1408/71:

„1.      Toto nariadenie nemôže ani priznať ani zachovať nárok na niekoľko dávok toho istého druhu za jednu a tú istú dobu povinného poistenia…

2.      Pokiaľ toto nariadenie neustanovuje inak, ustanovenia právnych predpisov členského štátu upravujúce [zníženie], pozastavenie alebo odňatie dávok v prípadoch súbehu s inými dávkami sociálneho zabezpečenia alebo každou inou formou príjmu, sa môžu použiť aj v prípade, ak takéto dávky boli získané podľa právnych predpisov iného členského štátu alebo keď takýto príjem bol získaný na území iného členského štátu.“

9        Podľa článku 13 ods. 1 nariadenia č. 1408/71 „osoby, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s ustanoveniami… hlavy [II]“.

10      Podľa článku 13 ods. 2 písm. f) nariadenia č. 1408/71:

„Pokiaľ články 14 až 17 neustanovujú inak:

f)      na osobu, ktorá prestane podliehať právnym predpisom členského štátu, bez toho, aby sa na ňu začali vzťahovať právne predpisy iného členského štátu…, sa budú vzťahovať právne predpisy členského štátu, na území ktorého má bydlisko, a budú sa na ňu vzťahovať iba tieto predpisy.“

11      Podľa článku 46a nariadenia č. 1408/71:

„1.      Na účely tejto kapitoly ‚súbeh dávok rovnakého druhu‘ znamená súbeh dávok v súvislosti s invaliditou, starobou alebo pozostalými, vypočítané alebo poskytované na základe dôb poistenia a/alebo bydliska dosiahnutými jednou a tou istou osobou.

2.      Na účely tejto kapitoly ‚súbeh dávok rôznych druhov‘ znamená súbeh dávok, ktoré nemožno považovať za dávky rovnakého druhu v zmysle odseku 1.

3.      Nasledujúce pravidlá sa uplatnia pri uplatňovaní ustanovení o znížení, pozastavení alebo odňatí dávok stanovených podľa právnych predpisov členského štátu v prípade súbehu dávok v súvislosti s invaliditou, starobou alebo pozostalými s dávkou rovnakého druhu alebo rôzneho druhu alebo s iným príjmom:

d)      ak sa ustanovenia o znížení, pozastavení alebo odňatí dávky uplatňujú podľa právnych predpisov iba jedného členského štátu na základe skutočnosti, že dotknutá osoba poberá dávky podobného alebo rôzneho druhu podľa právnych predpisov iného členského štátu alebo iný príjem získaný na území iného členského štátu, dávky, ktoré sa budú vyplácať podľa právnych predpisov prvého štátu môžu byť znížené iba o obmedzenú časť čiastky dávky, ktorá sa vypláca podľa právnych predpisov iného členského štátu, alebo čiastky príjmu, ktorý bol získaný na území iného členského štátu.“

 Nemecko‑poľské dohovory

12      Článok 4 dohovoru z 9. októbra 1975 stanovuje:

„1.      Dôchodky z dôchodkového poistenia prizná inštitúcia sociálneho zabezpečenia štátu, na ktorého území má oprávnená osoba bydlisko, v súlade s právnymi predpismi, ktoré sa na túto inštitúciu vzťahujú.

2.      Pri priznaní dôchodku inštitúcia uvedená v odseku 1 podľa pre ňu záväzných právnych predpisov zohľadní doby poistenia, doby zamestnania a iné podobné doby splnené v druhom štáte takým spôsobom, ako keby boli splnené na území prvého štátu.

3.      Nárok na dôchodky uvedené v odseku 2 prináleží len za obdobie, počas ktorého má dotknutá osoba bydlisko na území štátu, ktorého inštitúcia sociálneho zabezpečenia dôchodok priznala. Počas tohto obdobia osoba poberajúca dôchodok nebude mať v poisťovni v druhom štáte žiaden nárok z titulu dôb poistenia, dôb zamestnania a iných podobných dôb splnených v tomto druhom štáte…“

13      Podľa článku 27 ods. 2 nemecko‑poľského dohovoru o sociálnom zabezpečení z 8. decembra 1990 práva a výsady nadobudnuté do 1. januára 1991 v jednom zo zmluvných štátov na základe dohovoru z 9. októbra 1975 zostanú neporušené dovtedy, dokiaľ oprávnené osoby bývajú na území tohto štátu.

 Poľská právna úprava

14      V Poľsku starobné dôchodky a iné dôchodky upravuje zákon o starobných dôchodkoch a iných dôchodkoch vyplácaných z fondu sociálneho zabezpečenia (ustawa o emeryturach i rentach z Funduszu Ubezpieczeń Społecznych) zo 17. decembra 1998 v úplnom znení (Dz. U. z roku 2009, č. 153, položka 1227, ďalej len „zákon o starobných dôchodkoch“).

15      Podľa článku 114 ods. 1 tohto zákona nárok na dávky, resp. ich výška podlieha novému určeniu na základe návrhu dotknutej osoby alebo z úradnej moci, ak sa po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia o dávkach predložia nové dôkazy alebo ak sa objavili nové skutočnosti existujúce už pred vydaním rozhodnutia, ktoré ovplyvňujú nárok na dávky, resp. ich výšku.

16      Podľa článku 138 ods. 1 a 2 tohto zákona osoba, ktorá neoprávnene poberala dávky, je povinná ich vrátiť. Za neoprávnene poberané dávky sa považujú dávky, ktoré sú vyplácané napriek okolnostiam, ktoré odôvodňujú zánik nároku na dávku alebo sú dôvodom prerušenia vyplácania dávok, resp. zastavenia vyplácania dávok, a to úplne alebo čiastočne, pokiaľ bol príjemca dávok poučený o tom, že nie je oprávnený prijímať dávky.

 Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

17      J. Wencelová, poľská štátna príslušníčka, narodená 25. februára 1930, je od roku 1954 prihlásená na pobyt v meste Białystok (Poľsko). Jej manžel, ktorý bol tiež poľským štátnym príslušníkom, sa po zosobášení v roku 1975 usadil vo Frankfurte nad Mohanom (Nemecko), kde bol prihlásený na pobyt a zamestnaný v pracovnom pomere zahŕňajúcom platenie príspevkov na sociálne zabezpečenie. Od roku 1984 poberal v Nemecku invalidný dôchodok. J. Wencelová často cestovala za svojím manželom do tohto členského štátu a manžel trávil v Poľsku všetky dovolenky a sviatky.

18      Podľa potvrdenia o prihlásení na pobyt vydaného mestom Frankfurt nad Mohanom J. Wencelová trvalo bývala v Nemecku od roku 1984. Tam dostala povolenie na pobyt, ale nikdy tam nepracovala. V rokoch 1984 až 1990 však pracovala ako opatrovateľka detí u svojej nevesty v Poľsku. Rozhodnutím ZUS z 24. októbra 1990 nadobudla na základe dôb dosiahnutých v Poľsku nárok na poľský starobný dôchodok. Od smrti jej manžela v roku 2008 jej nemecká inštitúcia sociálneho zabezpečenia vypláca pozostalostný dôchodok okrem iného z dôvodu jej pobytu v Nemecku. V súčasnosti býva v Poľsku so synom, nevestou a vnúčatami.

19      V roku 2009 sa ZUS dozvedel, že J. Wencelová bola prihlásená na pobyt aj v Poľsku, aj v Nemecku. Opierajúc sa o vyhlásenie z 24. novembra 2009, v ktorom J. Wencelová tvrdí, že býva v Nemecku a všetky dovolenky a sviatky trávi v Poľsku, ZUS prijal dve rozhodnutia založené na článkoch 114 a 138 zákona o starobných dôchodkoch.

20      Prvým rozhodnutím z 26. novembra 2009 ZUS zrušil rozhodnutie o priznaní starobného dôchodku z 24. októbra 1990 a zastavil jeho vyplácanie. Podľa ZUS na základe článku 4 dohovoru z 9. októbra 1975 o žiadosti o starobný dôchodok môže rozhodnúť výlučne inštitúcia sociálneho zabezpečenia v mieste bydliska žiadateľa. Vzhľadom na to, že J. Wencelová od roku 1975 trvale bývala v Nemecku, nemohlo jej prislúchať právo na starobný dôchodok z poľského systému sociálneho zabezpečenia. Druhým rozhodnutím z 23. decembra 2009 ZUS požadoval od J. Wencelovej vrátenie súm neoprávnene poberaných počas troch predchádzajúcich rokov.

21      Dňa 4. januára 2010 J. Wencelová tieto dve rozhodnutia napadla na Sąd Okręgowy – Sąd Pracy i Ubezpieczeń Społecznych w Białymstoku (Okresný súd – súd pre pracovné a sociálne veci v Białymstoku), namietajúc porušenie ustanovení práva Únie o voľnom pohybe a pobyte. Skutočnosť, že má dve miesta zvyčajného bydliska, podľa nej nesmie viesť k odňatiu práva na starobný dôchodok v Poľsku. Okrem toho uvádza, že vyhlásenie z 24. novembra 2009 bolo urobené v časovej tiesni a pod nátlakom zo strany pracovníkov ZUS a z tohto dôvodu nezodpovedá skutočnosti.

22      Tento súd rozsudkom z 15. septembra 2010 zamietol žalobu J. Wencelovej s odôvodnením, že aj keď osoba môže byť prihlásená na pobyt v dvoch rôznych členských štátoch, článok 4 dohovoru z 9. októbra 1975 vylučuje, aby táto osoba mohla mať dve rôzne centrá záujmov. V dôsledku prenesenia centra záujmov J. Wencelovej do Nemecka sa stala príslušnou nemecká inštitúcia sociálneho zabezpečenia. Navyše napriek poučeniu uvedenému v rozhodnutí o priznaní starobného dôchodku J. Wencelová opomenula informovať ZUS o svojom rozhodnutí opustiť Poľsko.

23      J. Wencelová podala proti tomuto rozhodnutiu odvolanie na Sąd Apelacyjny – Sąd Pracy i Ubezpieczeń Społecznych w Białymstoku.

24      Podľa tohto súdu z článku 10 nariadenia č. 1408/71 vyplýva, že osoba, ktorá býva na území členského štátu, nemôže byť zbavená nárokov na dávky, ktoré boli nadobudnuté na základe právnej úpravy iného členského štátu. Hoci situácia osoby, ktorá má naraz dve zvyčajné bydliská, nie je v nariadení upravená, bolo by potrebné uznať, že aj táto osoba spadá pod uvedený článok 10. Po predstavení všetkých skutkových okolností svedčiacich v prospech toho, že J. Wencelová mala naraz dve miesta zvyčajného bydliska a že od roku 1975 až do roku 2008 trávila polovicu času v Poľsku a druhú polovicu v Nemecku, vnútroštátny súd dospel k záveru, že situácia J. Wencelovej je atypická a že neohlásenie prenosu centra svojich záujmov vysvetľuje skutočnosť, že J. Wencelová sa domnievala, že v skutočnosti má dve rovnocenné miesta bydliska v zmysle článku 1 písm. h) nariadenia č. 1408/71.

25      Odvolací súd teda pochybuje o tom, či J. Wencelová môže byť zbavená svojich nárokov na dávky len na základe skutočnosti, že má dve miesta zvyčajného bydliska. Podľa tohto súdu rozhodnutia ZUS sú zrejme v rozpore so zásadou voľného pohybu v Európskej únii.

26      Keďže po pristúpení Poľskej republiky k Únii v roku 2004 ustanovenia dohovoru z 9. októbra 1975 sa v zmysle článku 7 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 1408/71 uplatnia len v prípade, že nie sú nevýhodnejšie než ustanovenia tohto nariadenia, nesmú byť podľa článkov 20 ZFEÚ a 21 ZFEÚ, ako aj článku 10 uvedeného nariadenia, nároky J. Wencelovej na dávky znížené z dôvodu, že viac ako 30 rokov mala dve rovnocenné miesta bydliska.

27      Vnútroštátny súd sa okrem toho pýta, či priznanie starobného dôchodku môže byť retroaktívne odňaté v prípade, ak dotknutá osoba nebola poučená o povinnosti oznámiť, že nastala akákoľvek okolnosť, ktorá by mohla mať vplyv na rozhodovanie inštitúcie sociálneho zabezpečenia, ktorá preskúmava žiadosti o starobný dôchodok.

28      Za týchto okolností Sąd Apelacyjny – Sąd Pracy i Ubezpieczeń Społecznych w Białymstoku rozhodol konanie prerušiť a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.      Má sa článok 10 nariadenia… č. 1408/71… na základe zásady voľného pohybu a pobytu na území členských štátov Európskej únie, ktorá je zakotvená v článku 21 ZFEÚ a v článku 20 ods. 2 ZFEÚ, vykladať tak, že peňažné dávky v starobe, nadobudnuté podľa právnej úpravy jedného členského štátu, nepodliehajú zníženiu, upravovaniu, pozastaveniu, odňatiu ani odobratiu ani v prípade, ak mal príjemca bydlisko (dve rovnocenné miesta zvyčajného bydliska) súčasne na území dvoch členských štátov, pričom jeden zo štátov je iný než štát, v ktorom sídli inštitúcia zodpovedná za vyplácanie starobného dôchodku?

2.      Majú sa článok 21 ZFEÚ a článok 20 ods. 2 ZFEÚ…, ako aj článok 10 nariadenia… č. 1408/71… vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby sa vnútroštátne ustanovenie uvedené v článku 114 ods. 1 [zákona o starobných dôchodkoch] v spojení s článkom 4 dohovoru… z 9. októbra 1975 uplatnilo takým spôsobom, že poľská sociálna poisťovňa znovu rozhodne o veci a odníme právo na starobný dôchodok osobe, ktorá mala niekoľko rokov súčasne dve miesta zvyčajného bydliska (dve centrá životných záujmov) v dvoch štátoch, ktoré sú dnes členmi Európskej únie, a pred rokom 2009 ani nepožiadala o presunutie centra záujmov do niektorého z týchto štátov, ani nepodala zodpovedajúce vyhlásenie?

V prípade zápornej odpovede:

3.      Majú sa článok 20 ods. 2 ZFEÚ a článok 21 ZFEÚ, ako aj článok 10 nariadenia… č. 1408/71… vykladať tak, že bránia tomu, aby sa vnútroštátne ustanovenie článku 138 ods. 1 a 2 [zákona o starobných dôchodkoch] uplatnilo takým spôsobom, že poľská sociálna poisťovňa požaduje od osoby, ktorá mala od roku 1975 do roku 2009 súčasne dve miesta zvyčajného bydliska (dve centrá záujmov) v dvoch štátoch, ktoré sú dnes členmi Európskej únie, vrátenie starobného dôchodku za posledné tri roky, ak táto osoba počas rozhodovania o žiadosti o priznanie dôchodku a po jeho priznaní nebola poľskou sociálnou poisťovňou poučená o tom, že je povinná oznámiť aj skutočnosť, že má dve miesta zvyčajného bydliska v dvoch štátoch a že je povinná podať návrh na výber poskytovateľa poistenia z jedného z týchto štátov ako inštitúcie príslušnej na rozhodovanie o žiadostiach týkajúcich sa starobného dôchodku alebo o uskutočnení vyhlásenia v tomto zmysle?“

 O prejudiciálnych otázkach

 Úvodné pripomienky

29      Vzhľadom na osobitosti predmetnej veci a s cieľom dať vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď treba najprv určiť, či a prípadne v akom rozsahu sa ustanovenia nariadenia č. 1408/71 uplatnia na takú situáciu, o akú ide vo veci samej.

30      Po prvé pokiaľ ide o uplatniteľnosť z hľadiska časovej pôsobnosti nariadenia č. 1408/71, treba pripomenúť, že toto nariadenie v Poľskej republike nadobudlo účinnosť pristúpením tohto štátu k Únii, t. j. 1. mája 2004.

31      Aj keď v tomto prípade J. Wencelová nadobudla nárok na poľský starobný dôchodok na základe rozhodnutia ZUS z 24. októbra 1990, nič to nemení na skutočnosti, že na základe rozhodnutí z 26. novembra a 23. decembra 2009 bol tento nárok zrušený a že J. Wencelová bola požiadaná o vrátenie súm neoprávnene poberaných počas troch predchádzajúcich rokov.

32      V dôsledku toho sú predmetom veci samej tieto dve posledné uvedené rozhodnutia, ktoré boli vydané po pristúpení Poľskej republiky k Únii.

33      Okrem toho podľa ustálenej judikatúry platí, že hoci sa nariadenie č. 1408/71 ako nová právna úprava v oblasti sociálneho zabezpečenia migrujúcich pracovníkov uplatňuje v Poľsku od 1. mája 2004, v zásade uplatní len do budúcnosti, môže sa uplatniť na budúce účinky situácií, ktoré vznikli počas účinnosti predchádzajúceho zákona (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. apríla 2002, Duchon, C‑290/00, Zb. s. I‑3567, bod 21 a citovanú judikatúru).

34      Zákonnosť rozhodnutí z 26. novembra a 23. decembra 2009 treba teda posúdiť z hľadiska nariadenia č. 1408/71 v prípade, že sa neuplatnia ustanovenia dohovorov o sociálnom zabezpečení.

35      Po druhé pokiaľ ide o uplatniteľnosť nariadenia č. 1408/71 z hľadiska časovej pôsobnosti, treba pripomenúť, že podľa článku 7 ods. 2 písm. c) nariadenia č. 1408/71 sa ustanovenia dohovorov o sociálnom zabezpečení uvedené v prílohe III tohto nariadenia naďalej uplatňujú bez ohľadu na článok 6 toho istého nariadenia, podľa ktorého toto nariadenie nahrádza v rámci svojej osobnej a vecnej pôsobnosti dohovory o sociálnom zabezpečení záväzné pre dva alebo viac členských štátov (rozsudok z 18. decembra 2007, Habelt a i., C‑396/05, C‑419/05 a C‑450/05, Zb. s. I‑11895, bod 87).

36      Keďže dohovor z 9. októbra 1975 je uvedený v prílohe III nariadenia č. 1408/71, v zásade sa uplatňuje aj po nadobudnutí účinnosti nariadenia č. 1408/71 v Poľsku, pokiaľ je splnená jedna z ďalších dvoch podmienok uvedených v článku 7 ods. 2 písm. c) nariadenia č. 1408/71, t. j. ak uplatnenie ustanovení dohovoru z 9. októbra 1975 je výhodnejšie pre príjemcov dávok alebo ak tento dohovor vyplýva z historických okolností a má obmedzený časový účinok.

37      Nariadenie č. 1408/71 sa teda uplatňuje len v prípade, ak bilaterálne dohovory uzatvorené pred nadobudnutím jeho účinnosti jeho uplatneniu nebránia (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. mája 1969, Torrekens, 28/68, Zb. s. 125, body 19 až 21). No ustanovenie Únie, ktoré rovnako ako článok 7 ods. 2 tohto nariadenia stanovuje prednostné uplatnenie bilaterálneho dohovoru, nemôže mať rozsah, ktorý by bol v rozpore so zásadami, na ktorých je založená právna úprava, ktorej je súčasťou (pozri analogicky rozsudok zo 4. mája 2010, TNT Express Nederland, C‑533/08, Zb. s. I‑4107, bod 51).

38      Z toho vyplýva, že právo Únie sa môže uplatniť nielen na akékoľvek situácie, ktoré za podmienok uvedených v článku 7 ods. 2 nariadenia č. 1408/71 nespadajú do pôsobnosti dohovoru z 9. októbra 1975, ale aj v prípadoch, keď ustanovenia tohto dohovoru nie sú v súlade so zásadami, na ktorých je uvedené nariadenie založené.

39      Tieto zásady, o ktoré sa opierajú pravidlá o koordinácii vnútroštátnych právnych predpisov sociálneho zabezpečenia, zodpovedajú zásadám, ktoré sú typické pre oblasť voľného pohybu osôb, ktorej základnou zásadou je zásada, podľa ktorej činnosť Únie predovšetkým zahŕňa zrušenie prekážok voľného pohybu osôb medzi členskými štátmi (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. marca 2013, van den Booren, C‑127/11, bod 43 a citovanú judikatúru).

40      Okrem toho v miere, v akej J. Wencelová využila svoju slobodu pohybu, sa na jej situáciu vzťahujú zásady, na ktorých je založené nariadenie č. 1408/71. Vzhľadom na skutočnosť, že sporný medzinárodný dohovor nebol prijatý na vykonanie týchto zásad, môže v situácii, o akú ide vo veci samej, dôjsť k porušeniu uvedených zásad.

41      Preto treba konštatovať, že situáciu J. Wencelovej treba posúdiť na základe nariadenia č. 1408/71.

 O prejudiciálnych otázkach

42      Prejudiciálnymi otázkami, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má právo Únie vykladať v tom zmysle, že inštitúcia sociálneho zabezpečenia môže retroaktívne odňať nárok na starobný dôchodok priznaný poistencovi, ktorý má niekoľko rokov súčasne dve miesta zvyčajného bydliska v dvoch rôznych členských štátoch, a požadovať vrátenie údajne neoprávnene poberaného dôchodku z dôvodu, že poistenec poberá pozostalostný dôchodok v inom členskom štáte, na ktorého území mal zároveň bydlisko.

43      Po prvé treba preveriť, či na účely uplatnenia nariadenia č. 1408/71, a konkrétne jeho článku 10, môže mať osoba oprávnene súčasne dve miesta zvyčajného bydliska na území dvoch rôznych členských štátov.

44      V súvislosti s uvedeným článkom 10 treba spresniť, že obsahuje ustanovenia o upustení od podmienok bydliska v tom zmysle, že zaručuje nárok na dávky sociálneho zabezpečenia od príslušného štátu v prípade, že poistenec má bydlisko alebo zmení svoje bydlisko na územie iného členského štátu, ako je štát, kde sa nachádza inštitúcia zodpovedná za vyplácanie.

45      V rozsahu, v akom znenie článku 10 nariadenia č. 1408/71 neumožňuje dať odpoveď na otázku, či je podľa tohto nariadenia prípustná existencia dvoch zvyčajných bydlísk v dvoch rôznych členských štátoch, treba uviesť, že toto nariadenie vytvára systém koordinácie vnútroštátnych režimov sociálneho zabezpečenia a v hlave II zavádza pravidlá, ktoré určujú uplatniteľnú právnu úpravu.

46      Súdny dvor už rozhodol, že tieto ustanovenia hlavy II majú za cieľ nielen zabrániť tomu, aby dotknuté osoby zostali bez ochrany v oblasti sociálneho zabezpečenia v dôsledku chýbajúcej právnej úpravy, ktorá by sa na nich uplatnila (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. júna 1964, Nonnenmacher, 92/63, Zb. s. 557, 572 a 573), ale ich cieľom zároveň je zabezpečiť, aby sa na dotknuté osoby vzťahoval systém sociálneho zabezpečenia iba jedného členského štátu, aby sa tak zabránilo súbehu uplatniteľných vnútroštátnych právnych úprav a komplikáciám, ktoré z neho môžu vyplynúť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. júla 1986, Luijten, 60/85, Zb. s. 2365, bod 12).

47      Táto zásada uplatňovania právnej úpravy jediného štátu je vyjadrená najmä v článku 13 ods. 1 (pozri v tomto zmysle najmä rozsudok Luijten, už citovaný, bod 13) a článku 13 ods. 2 písm. f) nariadenia č. 1408/71, ako zdôraznil generálny advokát v bode svojich 28 návrhov, ako aj v článku 14a ods. 2 uvedeného nariadenia (rozsudok z 9. marca 2006, Piatkowski, C‑493/04, Zb. s. I‑2369, bod 21).

48      V miere, v akej systém zavedený nariadením č. 1408/71 používa bydlisko ako kritérium určenia uplatniteľnej právnej úpravy, nie je prípustné, aby na účely nariadenia č. 1408/71 mala osoba súčasne viacero bydlísk v rôznych členských štátoch, lebo inak by ustanovenia citované v predchádzajúcom bode boli zbavené akéhokoľvek potrebného účinku.

49      Toto konštatovanie potvrdzuje judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa pojmu „bydlisko“ v zmysle právnej úpravy Únie, ktorá sa uplatňuje na režimy sociálneho zabezpečenia migrujúcich pracovníkov. Ak totiž právna situácia určitej osoby môže spadať pod právnu úpravu viacerých členských štátov, Súdny dvor zdôraznil, že pojem členský štát, v ktorom má osoba bydlisko, sa vzťahuje na štát, v ktorom má osoba zvyčajné bydlisko a v ktorom sa zároveň nachádza obvyklé centrum jeho záujmov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. februára 1999, Swaddling, C‑90/97, Zb. s. I‑1075, bod 29 a citovanú judikatúru).

50      V zozname hľadísk, ktoré treba vziať do úvahy pri určení miesta zvyčajného bydliska osoby, sformulovanom v judikatúre – v súčasnosti je tento zoznam kodifikovaný v článku 11 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (Ú. v. EÚ L 284, s. 1) – sa odzrkadľuje požiadavka určenia jediného miesta bydliska.

51      V dôsledku toho treba dospieť k záveru, že článok 10 nariadenia č. 1408/71 sa má vykladať v tom zmysle, že na účely uplatnenia uvedeného nariadenia nemôže mať osoba súčasne dve miesta zvyčajného bydliska na území dvoch rôznych členských štátov.

52      Po druhé, na účely určenia inštitúcie, ktorá je príslušná priznať nárok na dôchodok osobe, ktorá sa nachádza v rovnakej situácii ako J. Wencelová, prináleží vnútroštátnemu súdu, aby s ohľadom na všetky relevantné okolnosti v spise zistil, v ktorom členskom štáte sa v zmysle vyššie uvedenej judikatúry nachádza zvyčajné bydlisko dotknutej osoby.

53      V tejto súvislosti treba najskôr spresniť, že žalobkyňa vykonávala zárobkovú činnosť len na poľskom území a že táto činnosť súvisela s rodinou, o ktorú sa starala.

54      Následne jej bol od roku 1990 priznaný osobný starobný dôchodok na základe príspevkov, ktoré na tento účel zaplatila v Poľsku.

55      Napokon prináleží vnútroštátnemu súdu, aby preveril, či vyhlásenie uskutočnené dotknutou osobou v roku 2009 na žiadosť ZUS, na základe ktorého sa jej bydlisko nachádza v Nemecku, je v rozpore so skutočnosťou najmä vzhľadom na fakt, že prinajmenšom od smrti jej manžela v roku 2008 sa centrum jej záujmov zrejme úplne presunulo do Poľska.

56      Za predpokladu, že príslušná inštitúcia sa nachádza v tomto členskom štáte z dôvodu bydliska dotknutej osoby, treba po tretie zistiť, či táto inštitúcia jej môže oprávnene retroaktívne odňať nárok na starobný dôchodok a požadovať od nej vrátenie údajne neoprávnene vyplateného dôchodku z dôvodu, že dotknutá osoba poberá pozostalostný dôchodok v inom členskom štáte, na ktorého území tiež mala bydlisko.

57      V súvislosti so súbehom dávok treba pripomenúť, že na jednej strane podľa článku 12 ods. 1 nariadenia č. 1408/71 toto nariadenie nemôže ani priznať, ani zachovať nárok na niekoľko dávok toho istého druhu za jednu a tú istú dobu poistenia.

58      Keďže sa však so zreteľom na písomné pripomienky predložené Súdnemu dvoru zdá, že poľský starobný dôchodok vyplácaný J. Wencelovej v Poľsku bol vypočítaný na základe pracovnej činnosti, ktorú vykonávala v tomto členskom štáte samotná J. Wencelová, a že nemecký pozostalostný dôchodok sa jej vypláca z dôvodu pracovnej činnosti, ktorú v Nemecku vykonával zosnulý manžel, tieto dve dávky nemožno považovať dávky toho istého druhu (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 6. októbra 1987, Stefanutti, 197/85, Zb. s. 3855, bod 13; z 12. februára 1998, Cordelle, C‑366/96, Zb. s. I‑583, body 20 a 21, ako aj zo 7. marca 2013, van den Booren, C‑127/11, body 32 a 33).

59      Na druhej strane z článku 12 ods. 2 nariadenia č. 1408/71 vyplýva, že pokiaľ toto nariadenie neustanovuje inak, ustanovenia právnej úpravy členského štátu upravujúce zníženie dávok sa uplatňujú voči osobám poberajúcim dávku, ktorú vypláca tento členský štát, pokiaľ môžu poberať iné dávky sociálneho zabezpečenia, a to aj v prípade, že takéto dávky boli získané podľa právnej úpravy iného členského štátu (rozsudok zo 7. marca 2002, Insalaca, C‑107/00, Zb. s. I‑2403, bod 22).

60      V dôsledku toho nariadenie č. 1408/71 nebráni uplatneniu vnútroštátnej právnej úpravy zameranej na zníženie sumy dôchodku, na ktorý má poistenec nárok, na základe skutočnosti, že poberá dávku v starobe v inom členskom štáte, avšak za podmienky dodržania obmedzení stanovených nariadením č. 1408/71.

61      K týmto obmedzeniam patrí najmä článok 46a ods. 3 písm. d) nariadenia č. 1408/71, na základe ktorého dávky, ktoré sa budú vyplácať podľa právnej úpravy prvého štátu, môžu byť znížené iba o obmedzenú časť sumy dávky, ktorá sa vypláca podľa právnej úpravy iného členského štátu.

62      Z vyššie uvedeného vyplýva, že poľský starobný dôchodok nemôže byť dotknutej osobe retroaktívne odňatý z dôvodu existencie nemeckej pozostalostnej dávky. Tento dôchodok však môže byť znížený o sumu nemeckých dávok na základe prípadného poľského predpisu o zamedzení súbehu dávok. Vnútroštátnemu súdu prináleží preveriť existenciu takéhoto predpisu v predmetnej veci.

63      V prípade existencie takéhoto predpisu o zamedzení súbehu dávok v poľskom právnom poriadku, ktorému nebráni nariadenie č. 1408/71, treba ešte preveriť, či mu nebránia ustanovenia Zmluvy o FEÚ.

64      Ako už totiž bolo uvedené v bode 37 tohto rozsudku, takýto spôsob výkladu nariadenia č. 1408/71 nemá vplyv na riešenie, ktoré by vyplývalo z prípadnej uplatniteľnosti ustanovení primárneho práva. Konštatovanie, že vnútroštátne opatrenie môže byť v súlade s ustanovením sekundárneho práva, v prejednávanej veci s nariadením č. 1408/71, nutne neznamená, že toto opatrenie sa vymyká z rozsahu pôsobnosti ustanovení Zmluvy (rozsudky zo 16. júla 2009, von Chamier‑Glisczinski, C‑208/07, Zb. s. I‑6095, bod 66 a citovaná judikatúra, ako aj van den Booren, už citovaný, bod 38).

65      V tomto kontexte vnútroštátny súd predkladá prejudiciálne otázky z hľadiska výkladu primárneho práva Únie, a najmä článku 20 ods. 2 ZFEÚ a článku 21 ZFEÚ.

66      Je zrejmé, že situácia J. Wencelovej spadá do pôsobnosti článku 45 ZFEÚ.

67      Keďže vec sama patrí do pôsobnosti tohto ustanovenia, nie je potrebné vyjadrovať sa k výkladu článku 20 ods. 2 ZFEÚ a článku 21 ZFEÚ. Tieto ustanovenia, ktoré všeobecným spôsobom stanovujú právo každého občana Únie slobodne sa pohybovať a zdržiavať sa na území členských štátov, totiž nachádzajú osobitný výraz, pokiaľ ide o voľný pohyb pracovníkov, v článku 45 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. decembra 2012, Caves Krier Frères, C‑379/11, bod 30 a citovanú judikatúru).

68      V tejto súvislosti stačí pripomenúť, že článok 45 ZFEÚ vykonáva základnú zásadu, podľa ktorej činnosť Únie predovšetkým zahŕňa odstránenie prekážok voľného pohybu osôb medzi členskými štátmi (rozsudok van den Booren, už citovaný, bod 43 a citovaná judikatúra).

69      V dôsledku toho právu Únie odporuje akékoľvek vnútroštátne opatrenie, ktoré, hoci sa uplatňuje bez diskriminácie založenej na štátnej príslušnosti, môže štátnym príslušníkom Únie brániť vo výkone základných slobôd zaručených Zmluvou alebo spôsobiť, že tento výkon sa stane menej príťažlivým (pozri rozsudok van den Booren, už citovaný, bod 44 a citovanú judikatúru).

70      Vnútroštátne opatrenia tohto druhu môžu byť napriek tomu prípustné pod podmienkou, že sledujú cieľ všeobecného záujmu, sú vhodné na zabezpečenie jeho dosiahnutia a nejdú nad rámec toho, čo je na dosiahnutie sledovaného cieľa nevyhnutné (rozsudok van den Booren, už citovaný, bod 45 a citovaná judikatúra).

71      Vnútroštátnemu súdu teda prináleží posúdiť zlučiteľnosť spornej vnútroštátnej právnej úpravy s požiadavkami práva Únie tým, že preverí, či predpis nariaďujúci odňatie nároku na starobný dôchodok, ako aj vrátenie údajne neoprávnene vyplatených súm, hoci sa uplatňuje bez rozdielu na poľských štátnych príslušníkov a na štátnych príslušníkov iných členských štátov, v skutočnosti v prípade dotknutej osoby nevedie k nevýhodnejšej situácii v porovnaní so situáciou, v ktorej sa nachádza osoba, ktorej situácia nevykazuje žiadny cezhraničný prvok, a v prípade, že sa takáto nevýhoda v prejednávanej veci zistí, či je sporný vnútroštátny predpis odôvodnený objektívnymi dôvodmi a či je primeraný k legitímnemu cieľu sledovanému vnútroštátnym právom (rozsudok van den Booren, už citovaný, bod 46).

72      Vnútroštátny súd pri tomto preskúmaní bude musieť takisto vziať do úvahy skutočnosť, že zásada lojálnej spolupráce stanovená v článku 4 ZFEÚ vyžaduje, aby príslušné vnútroštátne orgány uplatnili všetky dostupné prostriedky na uskutočnenie cieľa článku 45 ZFEÚ (pozri rozsudky van Munster, už citovaný, bod 32, a Leyman, už citovaný, bod 49).

73      Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba na položené otázky odpovedať takto:

–        článok 10 nariadenia č. 1408/71 sa má vykladať v tom zmysle, že na účely uplatnenia uvedeného nariadenia nemôže mať osoba súčasne dve miesta zvyčajného bydliska na území dvoch rôznych členských štátov,

–        podľa ustanovení nariadenia č. 1408/71, konkrétne článku 12 ods. 2 a článku 46a, za okolností, o aké ide vo veci samej, nemôže príslušná inštitúcia členského štátu príjemcovi oprávnene retroaktívne odňať nárok na starobný dôchodok a požadovať vrátenie údajne neoprávnene vyplateného dôchodku z dôvodu, že príjemca poberá pozostalostný dôchodok v inom členskom štáte, na ktorého území tiež mal bydlisko. Výšku tohto starobného dôchodku vyplácaného v prvom členskom štáte však možno znížiť o sumu dávok poberaných v inom členskom štáte na základe prípadného vnútroštátneho predpisu o zamedzení súbehu dávok,

–        článok 45 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že za okolností, o aké ide vo veci samej, nebráni rozhodnutiu o znížení sumy starobného dôchodku vyplácaného v prvom členskom štáte o sumu dávok poberaných v inom členskom štáte na základe prípadného vnútroštátneho predpisu o zamedzení súbehu dávok, pokiaľ toto rozhodnutie v prípade príjemcu týchto dávok nevedie k nevýhodnejšej situácii v porovnaní so situáciou, v ktorej sa nachádza osoba, ktorej situácia nevykazuje žiadny cezhraničný prvok, a ak by takéto znevýhodnenie bolo zistené, pokiaľ je táto právna úprava odôvodnená objektívnymi dôvodmi a primeraná vzhľadom na legitímny cieľ sledovaný vnútroštátnym právom, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.

 O trovách

74      Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:

Článok 10 nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva, v znení zmenenom, doplnenom a aktualizovanom nariadením Rady (ES) č. 118/97 z 2. decembra 1996, naposledy zmeneného a doplneného nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 592/2008 zo 17. júna 2008, sa má vykladať v tom zmysle, že na účely uplatnenia uvedeného nariadenia nemôže mať osoba súčasne dve miesta zvyčajného bydliska na území dvoch rôznych členských štátov.

Podľa ustanovení uvedeného nariadenia č. 1408/71, konkrétne článku 12 ods. 2 a článku 46a, za okolností, o aké ide vo veci samej, nemôže príslušná inštitúcia členského štátu príjemcovi oprávnene retroaktívne odňať nárok na starobný dôchodok a požadovať vrátenie údajne neoprávnene vyplateného dôchodku z dôvodu, že príjemca poberá pozostalostný dôchodok v inom členskom štáte, na ktorého území tiež mal bydlisko. Výšku tohto starobného dôchodku vyplácaného v prvom členskom štáte však možno znížiť o sumu dávok poberaných v inom členskom štáte na základe prípadného vnútroštátneho predpisu o zamedzení súbehu dávok.

Článok 45 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že za okolností, o aké ide vo veci samej, nebráni rozhodnutiu o znížení sumy starobného dôchodku vyplácaného v prvom členskom štáte o sumu dávok poberaných v inom členskom štáte na základe prípadného vnútroštátneho predpisu o zamedzení súbehu dávok, pokiaľ toto rozhodnutie v prípade príjemcu týchto dávok nevedie k nevýhodnejšej situácii v porovnaní so situáciou, v ktorej sa nachádza osoba, ktorej situácia nevykazuje žiadny cezhraničný prvok, a ak by takéto znevýhodnenie bolo zistené, pokiaľ je táto právna úprava odôvodnená objektívnymi dôvodmi a primeraná vzhľadom na legitímny cieľ sledovaný vnútroštátnym právom, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.

Podpisy


* Jazyk konania: poľština.