ROZSUDOK SÚDU PRVÉHO STUPŇA (prvá rozšírená komora)
z 13. februára 2001 (*)
„Žaloba o neplatnosť – Hospodárska súťaž – Rozhodnutie o žiadosti o informácie – Penále – Právo odmietnuť poskytnúť odpoveď, ktorou sa priznáva porušenie – Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd“
Vo veci T‑112/98,
Mannesmannröhren-Werke AG, so sídlom v Mülheim an der Ruhr (Nemecko), v zastúpení: M. Klusmann a K. Moosecker, advokáti, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,
žalobkyňa,
proti
Komisii Európskych spoločenstiev, v zastúpení: K. Wiedner, za právnej pomoci M. Hilf, profesor, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,
žalovanej,
ktorej predmetom je návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie K(98) 1204 z 15. mája 1998, týkajúceho sa konania podľa článku 11 ods. 5 nariadenia Rady č. 17,
SÚD PRVÉHO STUPŇA
EURÓPSKYCH SPOLOČENSTIEV (prvá rozšírená komora),
v zložení: predseda B. Vesterdorf, sudcovia A. Potocki, A. W. H. Meij, M. Vilaras a N. J. Forwood,
tajomník: H. Jung,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 23. mája 2000,
vyhlásil tento
Rozsudok
Právny rámec
1 Článok 11 nariadenia Rady č. 17 zo 6. februára 1962, prvé nariadenie implementujúce články 85 a 86 zmluvy (Ú. v. ES 1962, 13, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3) s názvom „Žiadosť o informácie“ v ods. 1, 4 a 5 stanovuje:
„1. Pri výkone svojich povinností na základe článku 89 a ustanovení prijatými na základe článku 87 zmluvy, môže Komisia získať všetky nevyhnutné informácie od vlád a kompetentných orgánov členských štátov ako aj od podnikov a združení podnikov.
…
4. Požadované informácie budú poskytovať majitelia podnikov alebo ich zástupcovia a v prípade právnických osôb, spoločností alebo firiem, alebo združení, ktoré nemajú právnu subjektivitu, osoby splnomocnené alebo oprávnené zákonom.
5. Ak podnik alebo združenie podnikov neposkytne požadované informácie v dobe stanovenej Komisiou, alebo poskytne neúplné informácie, Komisia rozhodnutím požiada, aby boli takéto informácie poskytnuté. Rozhodnutie bude špecifikovať požadované informácie, stanoví vhodný časový limit a uvedie pokuty podľa článku 15(1) b) a článku 16(1) a právo na revíziu rozhodnutia Súdnym dvorom.“
2 Článok 16 uvedeného nariadenia pod názvom „Periodické penalizačné platby“ stanovuje:
„1. Komisia môže rozhodnutím uložiť podnikom alebo združeniam podnikov periodické penalizačné platby od 50 do 1 000 účtovných jednotiek za deň počítaných od dátumu stanoveného rozhodnutím, aby zabezpečila:
…
c) poskytnutie úplných a správnych informácií, ktoré sa vyžadovali rozhodnutím prijatým podľa článku 11(5);
…“
3 Článok 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zo 4. novembra 1950 (ďalej len „dohovor“) stanovuje:
„1. Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu…
2. Každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.“
Skutkové okolnosti
4 Komisia začala šetrenie proti žalobkyni a ďalším výrobcom oceľových rúr. Počas tohto šetrenia vykonala niekoľkokrát kontrolu okrem iného aj u žalobkyne.
5 V rámci týchto kontrol 13. augusta 1997 Komisia adresovala žalobkyni žiadosť o informácie, ktorou položila otázky týkajúce sa údajného porušenia pravidiel v oblasti práva hospodárskej súťaže, ktorých sa mala dopustiť žalobkyňa.
6 Uvedená žiadosť o informácie obsahovala najmä štyri nasledujúce otázky:
„1.6. Schôdze medzi európskymi a japonskými výrobcami
Podľa informácií, ktoré má Komisia, sa Váš podnik zúčastnil na schôdzkach európskych a japonských výrobcov bezšvíkových rúr. Tieto schôdzky prebiehali v rámci stretnutí, ktoré sa v odborných kruhoch označujú ako ‚Europe-Japan Club‘. Boli organizované na týchto úrovniach: predsedovia (‚Presidents Meetings‘ alebo ‚P‑Meetings‘), vedúci pracovníci (‚Managers Committee‘ alebo ‚Managers Meetings‘ alebo ‚M-Meetings‘), experti (‚Experts Meetings‘ alebo ‚E‑meetings‘) a pracovné skupiny (‚Working Group‘).
Žiadame Vás, aby ste nám zaslali z obdobia od roku 1984 až dodnes:
– dátumy, miesta a mená podnikov, ktoré sa zúčastnili všetkých schôdzí európskych a japonských výrobcov bezšvíkových rúr na úrovni predsedov, vedúcich pracovníkov, expertov a pracovných skupín,
– mená osôb, ktoré zastupovali Váš podnik na vyššie uvedených schôdzach, a dokumenty týkajúce sa ich pracovných ciest (vyúčtovanie cestovných nákladov, letenky, atď.),
– kópie všetkých pozvaní, programy, zápisnice, interné inštrukcie, správy a všetky ostatné dokumenty vzťahujúce sa na vyššie uvedené schôdzky, ktoré vlastní Váš podnik a/alebo Vaši zamestnanci,
– v prípade, ak nedisponujete príslušnými materiálmi, žiadame Vás, aby ste nám oznámili, čo bolo predmetom týchto schôdzí, aké rozhodnutia boli prijaté, typ dokumentov, ktoré Vám boli doručené pred schôdzou a po nej.
1.7. Schôdze ‚Special Circle‘
Podľa informácií, ktoré má Komisia, sa Váš podnik zúčastnil na schôdzkach európskych výrobcov bezšvíkových rúr v rámci rokovaní označovaných ako ‚Special Circle‘.
Žiadame Vás, aby ste nám zaslali nasledujúce informácie a dokumenty z obdobia od roku 1984 až do dnes:
– dátumy, miesta a mená podnikov, ktoré sa zúčastnili všetkých schôdzí medzi európskymi a japonskými výrobcami bezšvíkových rúr na úrovni predsedov, vedúcich pracovníkov, expertov a pracovných skupín,
– mená osôb, ktoré zastupovali Váš podnik na vyššie uvedených schôdzach, a dokumenty týkajúce sa ich pracovných ciest (vyúčtovanie cestovných nákladov, letenky, atď.),
– kópie všetkých pozvaní, programy, zápisnice, interné inštrukcie, správy a všetky ostatné dokumenty vzťahujúce sa na vyššie uvedené schôdzky, ktoré vlastní Váš podnik a/alebo Vaši zamestnanci,
– v prípade, ak nedisponujete príslušnými materiálmi, žiadame Vás, aby ste nám oznámili, čo bolo predmetom týchto schôdzí, aké rozhodnutia boli prijaté, typ dokumentov, ktoré Vám boli doručené pred schôdzou a po nej.
1.8. Dohoda 1962
Od 1. januára 1962 do júla 1996 bol Váš podnik zmluvnou stranou štyroch dohôd týkajúcich sa OCTG (prieskumné oceľové rúry) a potrubí (Quota agreement for OCTG, Price agreement for OCTG, Price agreement for Linepipe, Supplemetary agreement). Aký je vzťah medzi týmito dohodami a ‚Special Circle‘ a vyššie uvedeným ‚Europe-Japan Club‘?
Do akej miery existencia a plnenie týchto dohôd ovplyvnili rozhodnutia prijímané v rámci ‚Europe-Japan Club‘ a/alebo v rámci ‚Special Circle‘?
Do akej miery rozhodnutia ‚Europe-Japan Club‘ a/alebo ‚Special Circle‘ ovplyvnili plnenie vyššie uvedených dohôd?
…
2.3. Schôdze európskych a japonských výrobcov
Podľa informácií, ktoré má Komisia, sa Váš podnik zúčastnil na schôdzkach európskych výrobcov veľkopriemerových zváraných rúr.
Žiadame Vás, aby ste nám zaslali nasledujúce informácie a dokumenty z obdobia od roku 1984 až do dnes:
– dátumy, miesta a mená podnikov, ktoré sa zúčastnili všetkých schôdzí medzi európskymi a japonskými výrobcami veľkopriemerových zváraných rúr na úrovni predsedov, vedúcich pracovníkov, expertov a pracovných skupín,
– mená osôb, ktoré zastupovali Váš podnik na vyššie uvedených schôdzach, a dokumenty týkajúce sa ich pracovných ciest (vyúčtovanie cestovných nákladov, letenky, atď.),
– kópie všetkých pozvaní, programy, zápisnice, interné inštrukcie, správy a všetky ostatné dokumenty vzťahujúce sa na vyššie uvedené schôdzky, ktoré vlastní Váš podnik a/alebo Vaši zamestnanci,
– v prípade, ak nedisponujete príslušnými materiálmi, žiadame Vás, aby ste nám oznámili, čo bolo predmetom týchto schôdzí, aké rozhodnutia boli prijaté, typ dokumentov, ktoré Vám boli doručené pred schôdzou a po nej.
7 Listom zo 14. októbra 1997 advokáti žalobkyne odpovedali na niekoľko z položených otázok, ale odmietli odpovedať na štyri vyššie uvedené otázky. Žalobkyňa sa listom z 23. októbra 1997 stotožnila s obsahom odpovedí svojich advokátov.
8 Vo svojej odpovedi z 10. novembra 1997 Komisia odmietla tvrdenia žalobkyne, ktorá uviedla, že nie je povinná odpovedať na spomenuté otázky. Komisia následne v súlade s článkom 11 ods. 4 nariadenia č. 17 stanovila žalobkyni lehotu desať dní odo dňa doručenia tohto listu na zaslanie odpovedí na spomenuté otázky. Komisia doplnila, že pre prípad, že žalobkyňa v stanovenej lehote neodpovie na tieto otázky, môžu sa jej uložiť penále.
9 Advokáti žalobkyne listom z 27. novembra 1997 potvrdili postoj žalobkyne, ktorým odmietla poskytnúť žiadané informácie.
10 Dňa 15. mája 1998 Komisia na základe článku 11 ods. 5 nariadenia č. 17 vydala rozhodnutie (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). Článok 1 napadnutého rozhodnutia stanovuje, že žalobkyňa je povinná odpovedať v lehote troch dní odo dňa doručenia napadnutého rozhodnutia na štyri sporné otázky nachádzajúce sa v prílohe. Článok 2 napadnutého rozhodnutia určuje, že „ak (žalobkyňa) nesplnení povinnosť zaslať požadované informácie za podmienok stanovených v článku 1, ukladajú sa jej penále vo výške 1 000 ecu za každý deň omeškania počnúc dňom uplynutia lehoty určenej v článku 1“.
Konanie
11 Podaním podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 23. júla 1998 žalobkyňa podala túto žalobu.
12 Súd prvého stupňa na základe článku 14 svojho rokovacieho poriadku po návrhu prvej komory a vypočutí účastníkov konania v súlade s článkom 51 uvedeného poriadku rozhodol predložiť vec rozšírenej komore.
13 Na základe správy sudcu spravodajcu Súd prvého stupňa (prvá rozšírená komora) otvoril ústnu časť konania.
14 Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Súd prvého stupňa položil, boli vypočuté na pojednávaní 23. mája 2000.
15 Faxom zaslaným kancelárii Súdu prvého stupňa 18. decembra 2000 žalobkyňa požiadala Súd prvého stupňa, aby zobral do úvahy pri prejednávaní veci Chartu základných práv Európskej únie (Ú. v. ES C 364, s. 1) vyhlásenú 7. decembra 2000 v Nice (ďalej len „Charta“), pretože tá vytvára novú právnu skutočnosť, ktorá má vplyv na skutkový stav v danej veci z pohľadu článku 6 ods. 1 dohovoru. Subsidiárne, žalobkyňa navrhuje znovuotvorenie ústnej časti konania.
16 Po výzve adresovanej Komisii, aby sa vyjadrila k tomuto návrhu, vo svojom liste z 15. januára 2001 odmietla tvrdenia žalobkyne a skonštatovala, že Charta základných práv Európskej únie nemá žiadny vplyv na prejednávanú vec.
Návrhy účastníkov konania
17 Žalobkyňa navrhla, aby Súd prvého stupňa:
– zrušil napadnuté rozhodnutie,
– subsidiárne zrušil článok 2 napadnutého rozhodnutia,
– zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.
18 Komisia navrhla, aby Súd prvého stupňa:
– zmietol žalobu ako zjavne neprípustnú, pokiaľ ide o zrušenie článku 2 napadnutého rozhodnutia,
– zamietol žalobu ako nedôvodnú, pokiaľ ide o zrušenie článku 1 napadnutého rozhodnutia,
– zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.
19 Na pojednávaní Komisia potvrdila, že „nemala v úmysle ani právomoc vykonať článok 2 napadnutého rozhodnutia“. Po tomto vyhlásení žalobkyňa stiahla späť návrh na zrušenie uvedeného článku a následne aj žalobné dôvody, o ktoré sa tento článok opieral, čo sa zaznamenalo.
O veci samej
20 Žalobca uvádza štyri žalobné dôvody, ktorými odôvodňuje svoj návrh na zrušenie článku 1 napadnutého uznesenia. V prvom rade treba preskúmať prvé tri žalobné dôvody, ktoré sa týkajú namietaného porušenia práva na obhajobu.
Tvrdenia účastníkov konania
Prvý žalobný dôvod
21 Podkladom prvého žalobného dôvodu je rozsudok Súdneho dvora z 18. októbra 1989, Orkem/Komisia (374/87, Zb. s. 3283, ďalej len „rozsudok Orkem“).
22 Žalobkyňa uvádza, že podnik má povinnosť poskytnúť všetky nevyhnutné informácie vzťahujúce sa na skutočnosti známe Komisii, v prípade potreby sa táto povinnosť dotýka aj príslušných dokumentov, ktoré podnik vlastní, a to aj vtedy, ak by sa mali tieto informácie a dokumenty použiť ako podklad pre rozhodnutie smerujúce proti nemu alebo inému podniku, v ktorom sa skonštatuje, že došlo ku konaniu, ktoré je v rozpore s pravidlami hospodárskej súťaže. Napriek tomu Súdny dvor takúto povinnosť a jej korešpondujúce právo Komisie doručiť údaje podmieňuje rozhodnutím, ktorým sa neporušuje právo na obhajobu podniku (rozsudok Orkem, bod 34, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. marca 1995, Société générale/Komisia, T‑34/93, Zb. s. II‑545, bod 73 a nasledujúce, ďalej len „rozsudok Société générale“). Na tieto zásady sa malo prihliadnuť počas predbežného šetrenia. Žalobkyňa dodáva, že v rozsudku Orkem Súdny dvor konštatoval porušenie práva na obhajobu, pretože Komisia nežiadala len faktické údaje, ale domáhala sa aj odpovedí na otázky o cieli konania podniku a o predmete niektorých schôdzí. Súdny dvor mal rovnako ako nelegálnu posúdiť otázku, ktorá môže prinútiť žalobkyňu priznať účasť na dohode, ktorá môže obmedzovať alebo brániť v hospodárskej súťaži. V uvedenej veci majú otázky, ktoré sú predmetom napadnutého rozhodnutia, rovnaký protiprávny účinok.
23 Pokiaľ ide o otázku 1.6, jej nelegálnosť vyplýva už z jej samotného znenia, v ktorom sa uvádza, že Komisia už skôr disponovala údajmi vzťahujúcimi sa na predmetné schôdze. Tento nelegálny charakter vyplýva aj zo štvrtej časti uvedenej otázky, ktorou bola žalobkyňa požiadaná, aby v prípade, ak nedisponuje „príslušnými“ dokumentmi, oznámila, čo bolo predmetom uvedených schôdzí, a uviedla, aké rozhodnutia boli prijaté počas ich konania. Táto povinnosť sa nevyhnutne vzťahuje na cieľ a obsah týchto schôdzí a/alebo na ich prípadné nelegálne ciele. V prípade, že sa rokovalo alebo sa dosiahla dohoda, alebo bol prijatý postup, ktorý je v rozpore s pravidlami hospodárskej súťaže, odpoveďou na položené otázky by sa žalobkyňa musela nevyhnutne priznať, že účastníci týchto schôdzí sledovali cieľ, ktorý je v rozpore s uvedenými pravidlami. Predložená odpoveď na túto časť otázky by umožnila Komisii vykladať odpovede na zvyšné tri časti tejto otázky ako potvrdenie priznania o nelegálnom konaní. Povinnosť odpovedať na každú z týchto otázok má za následok porušenie práva žalobkyne na obhajobu.
24 Rovnako je to aj v prípade otázky 1.7, ktorá obdobným spôsobom vyžadovala informácie o sledovanom cieli účastníkov schôdzí európskych výrobcov bezšvíkových rúr rámci „Special Circle“ a o údajoch týkajúcich sa tém a prijatých rozhodnutí, ktoré sa prejednávali na niektorých z týchto schôdzí.
25 Pokiaľ ide o otázku 1.8, tá je nelegálna s pohľadu právomocí, ktoré sú upravené v článku 11 ods. 1 a 5 nariadenia č. 17, pretože sa netýka skutkového stavu. V skutočnosti Komisia môže vyžadovať len informácie o skutkovom stave. Komisia však nie je oprávnená vyžadovať od žalobkyne jej názory, úsudky, predpoklady alebo závery. V uvedenej veci sa otázka týka výlučne hodnotenia skutkového stavu, „vzťahu“ medzi zmluvami, ktorých obsah má Komisia k dispozícii, a niektorými údajnými porušeniami právnych predpisov. Navyše, ak predmetom schôdzí medzi „Europe Japan Club“ a „Special Circle“ bolo konanie, ktoré je v rozpore s pravidlami hospodárskej súťaže, a ak existoval vzťah medzi týmito schôdzami a zmluvami, o ktorých má vedomosť Komisia, tak tá mohla byť informovaná o ich obsahu len na základe priznania, že došlo ku konaniu, ktoré je v rozpore s hospodárskou súťažou, pričom v súlade so zásadami obsiahnutými v rozsudku Orkem nikoho nemožno nútiť, aby sa priznal.
26 Na otázku 2.3, ktorá má rovnaký obsah ako prvé dve, sa vzťahujú mutatis mutandis vyššie uvedené argumenty.
27 Žalobkyňa sa odvoláva na rozsudok Société générale (bod 75) Súdu prvého stupňa, ktorý skonštatoval, že otázka týkajúca sa skutkového stavu nenadobúda nelegálny charakter, ak predmetom odpovede je výklad dohôd, ktoré majú byť údajne v rozpore s pravidlami hospodárskej súťaže. Napriek tomu z toho nemožno v žiadnom prípade dedukovať, že otázky dotýkajúce sa výkladu a hodnotenia sú stále legálne a že treba na ne odpovedať. Súd prvého stupňa v uvedenom rozsudku vyložil, že podniky v zmysle článku 11 ods. 5 nariadenia č. 17 sú povinné poskytnúť len „čisto faktické“ odpovede.
28 Komisia uviedla, že počas priebehu predbežného šetrenia, sú podniky na základe žiadosti povinné informovať ju o všetkých skutočnostiach, ktoré sú im známe a ktoré sú predmetom šetrenia. Podnik má povinnosť predložiť všetky materiály týkajúce sa skutkového stavu. Cieľom tejto povinnosti je garantovať potrebný účinok práva Spoločenstva v prípade kartelov, ako aj dodržiavanie pravidiel hospodárskej súťaže stanovených Zmluvou ES, ktoré musia podniky rešpektovať. Uplatnením práva na obhajobu sa žalobkyňa nemôže úspešne vyhnúť tejto povinnosti. Nariadenie č. 17 pri predbežnom vyšetrovaní priznáva podnikom niektoré procesné garancie, ale neoprávňuje ich neodpovedať na niektoré otázky z dôvodu, že odpovede by mohli prispieť k ich usvedčeniu z porušenia predpisov upravujúcich hospodársku súťaž, a konštituovali by tak istý druh sebaobvinenia. Napriek tomu Komisia pripúšťa, že nemôže vyžadovať od podniku odpovede, ktorými by potvrdil porušenie pravidiel, a že je úlohou orgánu Spoločenstva dokázať, že došlo k takémuto konaniu.
29 Podľa Komisie má každý podnik povinnosť oznámiť na základe žiadosti o informácie všetky údaje o skutočnostiach, ktoré sú dôležité s pohľadu kartelového práva. Nie je však prípustné vyžadovať informácie o zámeroch, predmete a cieľoch niektorých postupov alebo opatrení, takéto otázky môžu donútiť podnik k priznaniu, že sa dopustil porušení.
30 Komisia konštatuje, že Súdny dvor nemal výhrady k otázkam, ktoré boli položené vo veci Orkem, ktoré zo širšieho pohľadu korešpondujú otázkam 1.6, 1.7 a 2.3. Týmito otázkami sa mali získať informácie o vedení schôdzí, o účastníkoch a taktiež sa mali získať príslušné dokumenty. Žiadané údaje sa vzťahovali len na skutkový stav a neimplikovali priznanie protiprávneho konania. Z toho vyplýva, že proti týmto otázkam nemožno mať námietky.
31 Otázka 1.8 sa vzťahovala na štyri dohody uzavreté žalobkyňou v roku 1962, ktoré boli oznámené Bundeskartellamt (Federálny úrad na dozor nad kartelmi a dohodami obmedzujúcimi hospodársku súťaž). Podľa Komisie táto otázka je čisto faktická, a teda je v súlade s právom. Ak by sa ňou žiadal tiež výklad týchto dohôd, jej charakter by sa nezmenil (rozsudok Société générale, bod 75).
32 Komisia na záver dodáva, že právo nevypovedať vo svoj neprospech nebolo Súdnym dvorom výslovne uznané (rozsudok Orkem, bod 27).
O druhom žalobnom dôvode, ktorý je založený na porušení článku 6 ods. 1 dohovoru
33 Podľa žalobkyne Komisia musí v konaniach, ktoré pred ňou prebiehajú, rešpektovať článok 6 dohovoru (rozsudok Súdu prvého stupňa z 22. októbra 1997, SCK a FNK/Komisia, T‑213/95 a T‑18/96, Zbierka s. II‑1739, body 41, 42 a 53). Základné práva ako všeobecné zásady práva Spoločenstva sú garantované dohovorom a majú prednosť pred ustanoveniami nariadenia č. 17. Z odôvodnenia bodu 11 napadnutého rozhodnutia by malo vyplývať, že Komisia sa domnieva, že dodržiava dohovor.
34 Pokiaľ ide o podmienky uplatnenia článku 6 ods. 1 dohovoru, žalobkyňa uvádza, že tento článok poskytuje právo predovšetkým každému, koho vec sa týka trestného obvinenia. Pod pojmom „každý“ sa rozumie fyzická osoba, ako aj právnická osoba (stanovisko Komisie pre ľudské práva v prílohe Európskeho súdu pre ľudské práva, rozsudok spoločnosť Stenuit z 27. februára 1992, séria A č. 232‑A). Žalobkyňa dodáva, že v tomto smere Súdny dvor v rozsudku Orkem výslovne uznal, že nielen fyzické osoby, ale aj podniky, voči ktorým sa vedie šetrenie v oblasti práva hospodárskej súťaže, sa môžu odvolávať na základné práva garantované v článku 6 ods. 1 dohovoru. Súdny dvor mal implicitne potvrdiť, že samotný fakt, že Komisia nemá postavenie „súdneho orgánu“, neodôvodňuje vylúčenie aplikácie tohto článku.
35 Vyšetrovacie konanie, ktorého cieľom je uloženie sankcie, môže mať rovnako povahu trestného obvinenia v zmysle článku 6 dohovoru (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Öztürk z 21. februára 1984, séria A č. 73, § 56). V už citovanom stanovisku mala Komisia pre ľudské práva prijať analýzu vzťahujúcu sa na konanie vo veciach kartelového práva, ktorého výsledkom bolo uloženie pokuty.
36 Podľa žalobkyne ochrana podľa článku 6 dohovoru podstatne prekračuje rámec zásad, ktoré sú obsiahnuté v rozsudku Orkem. Okrem toho, že tento článok dáva osobám, proti ktorým je vedené konanie, ktorého výsledkom môže byť udelenie pokuty, možnosť odmietnuť odpovedať na otázky a odoprieť poskytnutie dokumentov obsahujúcich informácie o cieľoch postupov, ktoré sú v rozpore s pravidlami hospodárskej súťaže, zakotvuje aj právo neobviniť sa prostredníctvom pozitívneho aktu.
37 Žalobkyňa uvádza, že Európsky súd pre ľudské práva, ďalej len „Európsky súd“, v rozsudku Funke z 25. februára 1993 (séria A č. 256‑A) skonštatoval, že každé opatrenie vo vyšetrovaní vedenom proti právnickej alebo fyzickej osobe, ktoré núti tieto osoby, aby sa pozitívnym aktom sami obvinili, porušuje článok 6 ods. 1 dohovoru, a to nezávisle od príslušnej vnútroštátnej úpravy, na ktorú sa odvoláva vyšetrujúci orgán.
38 Nielen opatrenia spočívajúce vo vynútení priznania sa alebo v oznámení cieľov dohodnutých na niektorých schôdzkach, ktoré sú v rozpore s pravidlami hospodárskej súťaže, ale aj vytváranie nátlaku hrozbou sankcie by sa mali považovať za nelegálne, pretože umožňujú Komisii získavať dôkazy v neprospech žalobkyne. Nariadené vyhľadanie a predloženie dokumentov zo schôdzí, ktoré Komisia považuje za nelegálne, a z ich účastí podozrieva žalobkyňu malo za cieľ pod hrozbou sankcií, ktoré sú odôvodnené v zmysle článku 15 nariadenia č. 17, donútiť ju, aby sa obvinila. Nemalo byť povinnosťou žalobkyne vyhľadávať ani predkladať zápisnice, poznámky, dokumenty o cestovných nákladoch alebo iné údaje vzťahujúce na schôdze, ktoré podľa Komisie mali byť v rozpore s článkom 85 Zmluvy ES (zmenený na článok 81 ES).
39 Žalobkyňa uvádza, že na základe článku 6 ods. 1 dohovoru, nezávisle od čiastočne prekonaných zásad, ktoré boli uznané v rozsudku Orkem, má právo odmietnuť aktívne správanie, ktorým by počas šetrenia bola nútená svedčiť priamo proti sebe a ktorým by poskytla dôkazy vo svoj neprospech alebo by priznala nelegálne ciele alebo zámery, ktoré sú v rozpore s pravidlami hospodárskej súťaže. Rovnako aj tento dôvod bol prekážkou prijatia napadnutého rozhodnutia.
40 Žalobkyňa uvádza sedem bodov, aby poukázala, že dohovor sa na daný prípad uplatňuje.
41 Po prvé, žalobkyňa tvrdí, že z rozsudkov Súdneho dvora z 29. mája 1997, Kremzow (C‑299/95, Zb. s. I‑2629, bod 14), a zo 17. decembra 1998, Baustahlgewebe/Komisia (C‑185/95 P, Zb. s. I‑8417), vyplýva, že v Európskom spoločenstve nemožno akceptovať opatrenia, ktoré nerešpektujú dohovorom priznané a garantované ľudské práva.
42 Po druhé, žalobkyňa zdôrazňuje, že právo neobviniť sa vo vnútroštátnom konaní alebo v konaní, ktoré vyplýva z práva Spoločenstva, priznal Európsky súd v už citovaných rozsudkoch Funke a Öztrük, ako aj Komisia pre ľudské práva v už citovanom stanovisku. Žalobkyňa dodáva, že v už citovanom rozsudku Baustahlgewebe/Komisia Súdny dvor pripustil, že pôsobnosť článku 6 dohovoru sa vzťahuje na konanie, ktoré môže mať za následok uloženie pokuty v zmysle nariadenia č. 17.
43 Po tretie, žalobkyňa tvrdí, že v rozsudku Súdneho dvora z 10. novembra 1993, Otto (C‑60/92, Zb. s. I‑5683), a ani v rozsudku Société générale sa nepotvrdili zásady, ktoré boli formulované v rozsudku Orkem.
44 Po štvrté, tvrdenie Komisie, že jej schopnosť plniť svoje úlohy a uplatňovať právo Spoločenstva týkajúce sa kartelového práva závisí z časti od toho, či má, alebo nemá právo nútiť dotknuté podniky k ich samoobvineniu, nie je podložené.
45 Po piate, žalobkyňa pripomína, že Súdny dvor už rozhodol v rozsudku Orkem (bod 30) a v už citovanom rozsudku Baustahlgewebe/Komisia (bod 21), že uplatňovanie práv garantovaných dohovorom nezávisí od toho, či ide o fyzickú alebo právnickú osobu.
46 Po šieste, žalobkyňa uvádza, že v európskom práve neexistuje „okrajová oblasť trestného práva v užšom slova zmysle“ s osobitnými právami a záväzkami, na ktorú sa odvoláva Komisia. Zhodnotenie otázky, či pojem trestné obvinenie v zmysle dohovoru zahŕňa aj správne sankcie a pokuty, bude závisieť len od povahy sankcií. Európsky súd a Európska komisia pre ľudské práva poníma a vykladá tento pojem nezávisle (rozsudok ESĽP Neumeister z 27. júna 1968, séria A č. 8, § 18, a rozsudok Öztrük, už citovaný, § 50). Pokiaľ ide o výklad článku 6 ods. 1 dohovoru, nie je podstatný argument Komisie, že tá nedisponuje právomocou v trestnej oblasti. Podľa žalobkyne z vyššie uvedeného vyplýva, že európske kartelové právo a jeho uplatňovanie sa dotýka aj „trestného“ práva v zmysle dohovoru.
47 Na záver žalobkyňa uvádza, že Komisia sa musí považovať za „súd“ v zmysle článku 6 ods. 1 dohovoru.
48 Na úvod Komisia poznamenáva, že zákonnosť právnych aktov orgánov Spoločenstva sa nemôže hodnotiť priamo z pohľadu Dohovoru, a to aj napriek tomu, že práva garantované dohovorom sú zdrojom inšpirácie pre všeobecné zásady práva Spoločenstva, najmä pre základné práva, v tej miere, v akej všetky členské štáty pristúpili k tomuto dohovoru, ktorý odráža spoločnú normu členských štátov v oblasti základných práv. Napadnuté rozhodnutie nebolo vydané v rozpore s článkom 6 dohovoru.
49 Komisia rovnako uznáva, že Európsky súd rozhodol, že každý, kto je obvinený v zmysle dohovoru, má na základe jeho článku 6 právo odoprieť vypovedať alebo nemá povinnosť vypovedať vo svoj neprospech. Komisia predkladá 5 argumentov s cieľom poukázať na to, že pôsobnosť článku 6 ods. 1 dohovoru sa nevzťahuje na prejednávaný prípad.
50 Po prvé, Komisia podčiarkuje, že Európsky súd zatiaľ nerozhodol, že právo nevypovedať vo svoj neprospech by sa malo priznať v konaní týkajúcom sa kartelov, ktoré prebieha na úrovni Spoločenstva alebo na vnútroštátnej úrovni.
51 Pokiaľ ide o konanie na úrovni Spoločenstva, Komisia dáva do pozornosti najmä jeho osobitosti, a to, že konanie sa vzťahuje výlučne na právnické osoby a v žiadnom prípade sa v ňom nemôže rozhodovať o potrestaní alebo o uložení sankcie vo vlastnom zmysle slova.
52 Po druhé, Komisia uvádza, že Európsky súd dosiaľ nerozhodol, že právo nevypovedať vo svoj neprospech sa vzťahuje aj na právnické osoby.
53 Po tretie, Komisia tvrdí, že Európsky súd priznal právo odmietnuť poskytnutie informácií, ak by sa tým dotknutá osoba vystavila riziku výpovede, ktorá by smerovala proti nej samej, len vo veľmi úzko vymedzenej oblasti trestného práva, v jeho tradičnom a užšom slova zmysle, a to v rámci trestných konaní, ktoré môžu skončiť vynesením trestu odňatia slobody a pre osobitnú povahu hroziacej sankcie sa nepochybne označujú ako konania o trestnom obvinení v zmysle článku 6 ods. 1 dohovoru.
54 Po štvrté, Komisia tvrdí, že nie je „súdom“, a preto sa zásady článku 6 ods. 1 dohovoru nevzťahujú na tento prípad (pozri najmä rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. mája 1998, Enso Española/Komisia, T‑348/94, Zb. s. II‑1875, bod 56). Nedostatok súdnej právomoci Komisie má za následok, že konanie týkajúce sa kartelov nemá trestný charakter. Pôsobnosť zásad vyplývajúcich z článku 6 dohovoru sa nevzťahuje na predbežné vyšetrovanie vedené Komisiou.
55 Na záver Komisia uvádza, že bolo by prakticky nemožné uplatňovať kartelové právo Spoločenstva bez povinnej aktívnej spolupráce podnikov na vyšetrovaní skutkového stavu. Je potrebné, aby Komisia bola v rámci predbežného šetrenia oprávnená vynútiť si od podnikov informácie, ktoré by mohli umožniť ich obvinenie. Súdny dvor a Súd prvého stupňa (rozsudok Société générale, bod 71 a nasledujúce, a návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Warner k rozsudku Súdneho dvora z 18. mája 1982, AM & SL/Komisia, 155/79, Zb. s. 1575) priznali Komisii uvedené oprávnenie. Ak by dotknutý podnik mal právo odmietnuť vyhotoviť správu alebo predložiť dokumenty, pretože by sa mohli použiť ako dôkaz o jeho nelegálnej činnosti, tak podľa Komisie by konanie upravené v článku 11 nariadenia č. 17 nemohlo viac plniť svoj účel.
56 Komisia zdôrazňuje, že ani ostatné argumenty žalobkyne neumožňujú dôjsť k záveru, že článok 1 napadnutého rozhodnutia je v rozpore so zásadami vyplývajúcimi z článku 6 ods. 1 dohovoru.
O treťom žalobnom dôvode, ktorý je založený na porušení článkov 6 ods. 2 a článku 10 dohovoru.
57 Žalobkyňa uvádza, že právo nevypovedať vo svoj neprospech zaručuje prezumpcia neviny, ktorá vyplýva z článku 6 ods. 2 dohovoru, a taktiež aj právo na slobodu vyjadrovania garantované v článku 10 dohovoru (stanovisko Komisie pre ľudské práva v prílohe k rozsudku Európskeho súdu z 2. júna 1993 vo veci K proti Rakúsku, séria A č. 255-B). Žalobkyňa vo svojom návrhu uviedla, že sa zameriava len na tieto tvrdenia, a to len do tej miery, do akej Európsky súd rozhodol v už citovanom rozsudku Funke (§ 45), že pri porušení článku 6 ods. 1 dohovoru nie je povinný preskúmavať údajné porušenie inej zásady tohto dohovoru.
58 Komisia pripúšťa, že pre podobnosť prezumpcie neviny s právom nemať povinnosť vypovedať vo svoj neprospech má toto právo podľa judikatúry Európskeho súdu svoj základ v ustanovení článku 6 ods. 1 dohovoru v spojení s odsekom 2 toho istého článku. Pokiaľ ide o možnosť odmietnuť poskytnúť informácie, záruky článku 6 ods. 2 dohovoru neposkytujú iný alebo širší rozsah práv ako ten, ktorý vyplýva z odseku 1 tohto článku.
Posúdenie Súdom prvého stupňa
59 Na úvod treba podčiarknuť, že Súd prvého stupňa nie je oprávnený preskúmať zákonnosť šetrenia v oblasti práva hospodárskej súťaže z hľadiska ustanovení dohovoru, pokiaľ tieto ustanovenia nie sú súčasťou práva Spoločenstva (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. mája 1998, Mayer-Melnhof/Komisia, T‑347/94, Zb. s. II‑1751, bod 311).
60 Napriek tomu, podľa ustálenej judikatúry, sudca Spoločenstva zabezpečuje rešpektovanie základných práv, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť všeobecných právnych zásad (pozri najmä stanovisko Súdneho dvora 2/94 z 28. marca 1996, Zb. s. I‑1759, bod 33, a rozsudok Kremzow, už citovaný, bod 14). V tomto zmysle sa Súdny dvor a Súd prvého stupňa inšpirujú spoločnými ústavnými tradíciami členských štátov, ako aj usmerneniami obsiahnutými v medzinárodných dohovoroch týkajúcich sa ochrany ľudských práv, ku ktorým členské štáty pristúpili, a v tejto oblasti spolupracujú. Z tohto pohľadu má dohovor osobitnú dôležitosť (rozsudky Súdneho dvora z 15. mája 1986, Johnston, 222/84, Zb. s. 1651, bod 18, a Kremzow, už citovaný, bod 14). Podobne v zmysle článku F ods. 2 Zmluvy o Európskej únii (zmenený na článok 6 ods. 2 EÚ): „Únia rešpektuje základné ľudské práva, ktoré zaručuje [dohovor] a ktoré vyplývajú z ústavných tradícií členských štátov ako základných princípov práva spoločenstva.“
61 Ďalej treba pripomenúť, že cieľom právomocí zverených Komisii nariadením č. 17 je umožniť plniť úlohu, ktorú jej ukladá zmluva, a to dbať na dodržiavanie pravidiel hospodárskej súťaže na spoločnom trhu.
62 V rámci predbežného šetrenia nariadenie č. 17 nepriznáva podniku, proti ktorému je vedené vyšetrovanie, žiadnu výnimku z povinnosti podrobiť sa vyšetrovaciemu úkonu z dôvodu, žeby jeho výsledky mohli priniesť dôkaz o tom, že sa dopustil porušenia. Naopak, nariadenie stanovuje podniku povinnosť aktívne spolupracovať, pričom Komisii prináleží nakladať so všetkými informáciami vťahujúcimi sa na predmet šetrenia (rozsudky Orkem, bod 27, a Société générale, bod 72).
63 Treba preskúmať, či niektoré obmedzenia vyšetrovacej právomoci Komisie pri predbežnom šetrení nevyplývajú z nevyhnutnosti zabezpečiť rešpektovanie práva na obhajobu, pretože v nariadení č. 17 chýba výslovné zakotvenie práva odoprieť vypovedať (rozsudok Orkem, bod 32).
64 V tomto zmysle sa treba vyhnúť tomu, aby v rámci predbežného šetrenia, ktoré môže mať rozhodujúci význam pri určení, či konanie podniku bolo nelegálne, došlo k nenapraviteľnému porušeniu práva na obhajobu (rozsudky Orkem, bod 33, a Société générale, bod 73).
65 Z konštantnej judikatúry vyplýva, že z dôvodu zachovania potrebného účinku článku 11 ods. 2 a 5 nariadenia č. 17 má Komisia právo vyžadovať jednak všetky potrebné informácie týkajúce skutkových okolností, o ktorých môže mať podnik vedomosť, a v prípade potreby aj súvisiace dokumenty, ktoré podnik vlastní, a to aj napriek tomu, že tie sa môžu pri rozhodovaní o porušení pravidiel hospodárskej súťaže proti nemu alebo inému podniku použiť (rozsudky Súdneho dvora Orkem, bod 34; z 18. októbra 1989, Solvay/Komisia, 27/88, Zb. s. 3355, uverejnenie výberu z rozhodnutí, a Société générale, bod 74).
66 Uznanie práva na absolútne odopretie výpovede uvádzané žalobkyňou by presahovalo rámec toho, čo je nevyhnutné na ochranu práva na obhajobu podnikov, a vytvorilo by neodôvodnenú prekážku pri plnení úlohy dozoru nad dodržiavaním pravidiel hospodárskej súťaže na spoločnom trhu, ktorú Komisii zveruje článok 89 Zmluvy ES (zmenený na článok 85 ES).
67 Z toho vyplýva, že podnik, ktorému bolo doručené rozhodnutie o žiadosti o informácie v zmysle článku 11 ods. 5 nariadenia č. 17, má právo odoprieť vypovedať len do tej miery, do akej by bol nútený poskytnúť odpoveď, ktorou by pripustil, že došlo k porušeniu pravidiel, pričom Komisia je tým orgánom, ktorý preukazuje, či nastala takáto skutočnosť (rozsudok Orkem, bod 35).
68 Tvrdenia žalobkyne treba hodnotiť v rámci vyššie stanovených obmedzení.
69 V uvedenej veci treba najprv preskúmať zákonnosť otázok 1.6, 1.7 a 2.3, ktoré sú takmer totožné, a následne otázku 1.8.
70 Prvé tri zarážky otázok 1.6, 1.7 a 2.3 obsahujú výlučne žiadosti o faktické informácie a žiadosti o zaslanie pôvodných dokumentov. Vo svojom rozsudku Orkem Súdny dvor porovnateľné otázky nehodnotil ako nezákonné. Z toho vyplýva, že žalobkyňa mala povinnosť na tieto otázky odpovedať.
71 Naproti tomu posledná časť týchto troch otázok sa netýka len faktických informácií. S rovnakým cieľom Komisia žiadala od žalobkyne, aby predovšetkým uviedla, čo bolo „predmetom“ schôdzí, na ktorých sa mala zúčastniť, a aké „rozhodnutia“ sa počas ich konania prijali, pričom bolo zrejmé, že Komisia mala podozrenie, že predmetom týchto schôdzí bolo dosiahnutie takej dohody o predajnej cene, ktorá mala zabrániť alebo obmedzovať hospodársku súťaž. Z predchádzajúceho vyplýva, že povaha týchto otázok núti žalobkyňu priznať svoju účasť na nezákonnej dohode, ktorá je v rozpore s pravidlami Spoločenstva týkajúcimi sa hospodárskej súťaže.
72 V tomto zmysle je na mieste skonštatovať, že Komisia v poslednej časti troch sporných otázok výslovne uviedla, že žalobkyňa je povinná doručiť predmetné informácie, iba ak nenájde žiadané dokumenty, ktoré sú uvedené v predchádzajúcej časti. Žalobkyňa bola povinná odpovedať na poslednú zarážku uvedených otázok len v tom prípade, ak by nebola schopná predložiť žiadané dokumenty. Vzhľadom na poradie a obsah prvých troch častí otázok nemohlo byť vylúčené, žeby žalobkyňa musela dať odpoveď na poslednú zarážku týchto troch otázok.
73 Vzhľadom na vyššie uvedené treba uzavrieť, že posledná zarážka otázok 1.6, 1.7 a 2.3 porušuje právo žalobkyne na obhajobu.
74 Pokiaľ ide o otázku 1.8, treba podčiarknuť, že Komisia žiada od žalobkyne, po prvé, aby sa vyjadrila, aký bol vzťah medzi štyrmi zmluvami tykajúcimi sa OCTG a potrubí uzatvorenými v roku 1962, ktoré boli oznámené Bundeskartellamt, a „Europe-Japan Club“ a „Special Circle“, a po druhé, aby sa vyjadrila k prijatým rozhodnutiam v rámci „Europe-Japan Club“ a/alebo v rámci „Special Circle“, to znamená k tým rozhodnutiam, ktoré by podľa Komisie mohli porušovať ustanovenia zmluvy. Odpoveďou na tieto otázky by bola žalobkyňa nútená hodnotiť charakter svojich rozhodnutí. Treba konštatovať, že v súlade s rozsudkom Orkem otázka 1.8 porušuje právo žalobkyne na obhajobu.
75 Pokiaľ ide o argumenty odvolávajúce sa na článok 6 ods. 1 a 2 dohovoru, ktorý umožňuje osobe, ktorá bola požiadaná o doručenie informácií, neodpovedať na otázky, a to aj čisto faktické, a odmietnuť Komisii zaslať dokumenty, treba pripomenúť, že žalobkyňa sa na súdoch Spoločenstva nemôže priamo odvolávať na dohovor.
76 Čo sa týka dosahu Charty na hodnotenie predmetnej veci, na ktorú sa odvoláva žalobkyňa (pozri vyššie bod 15), treba pripomenúť, že Európsky parlament, Rada a Komisia vyhlásili Chartu 7. decembra 2000. Z toho vyplýva, že Charta nemôže mať žiadny vplyv na hodnotenie napadnutého aktu, ktorý bol prijatý skôr. Za týchto okolností nie je možné znova otvoriť ústnu časť konania, tak ako to žiadala žalobkyňa.
77 Napriek tomu je potrebné podčiarknuť, že právo Spoločenstva uznáva základnú zásadu práva na obhajobu, rovnako ako aj zásadu práva na spravodlivé súdne konanie (pozri rozsudky Súdneho dvora Baustahlgewebe/Komisia, už citovaný, bod 21, a z 28. marca 2000, Krombach, C‑7/98, Zb. s. I‑1935, bod 26). V osobitnej oblasti práva hospodárskej súťaže sa uplatnením uvedených zásad poskytuje rovnaká ochrana ako tá, ktorú zaručuje článok 6 dohovoru, na základe ktorej ustálená judikatúra Súdneho dvora a Súdu prvého stupňa priznáva dotknutým osobám, ktorým bola doručená žiadosť Komisie v zmysle článku 11 ods. 5 nariadenia č. 17, právo obmedziť svoju odpoveď len na faktické otázky a poskytovať len vyššie označené listiny a existujúce dokumenty, pričom toto právo sa priznáva hneď od začiatku prvého štádia šetrenia, ktoré začala Komisia.
78 Samotná povinnosť odpovedať na čisto faktické otázky, ktoré položila Komisia, a vyhovieť jej žiadosti poskytnutím vyššie uvedených existujúcich dokumentov neporušuje zásadu práva na obhajobu alebo práva na spravodlivé súdne konanie. V skutočnosti povinnej osobe nič nebráni, aby neskôr v správnom konaní alebo počas konania na súdoch Spoločenstva v rámci uplatnenia svojho práva na obhajobu preukázala, že skutkový stav uvedený v jej odpovediach a zaslané dokumenty majú iný význam ako ten, ktorý im pripisuje Komisia.
79 Z vyššie uvedeného vyplýva, že napadnuté rozhodnutie sa musí zrušiť, pretože núti žalobkyňu odpovedať na poslednú zarážku otázok 1.6, 1.7, 2.3, ako aj otázky 1.8, ktoré ju svojou povahou navádzajú k tomu, aby priznala prípadnú účasť na dohode, ktorá mohla obmedzovať alebo brániť v hospodárskej súťaži.
O štvrtom žalobnom dôvode, ktorý je založený na nerešpektovaní procesných záruk vnútroštátneho práva
Tvrdenia účastníkov konania
80 Žalobkyňa uvádza, že právo neobviniť sa pozitívnym aktom nevyplýva len z práva Spoločenstva, ale aj z nemeckého práva, ktoré sa v tomto spore nemôže opomenúť. Ďalej pripomína, že v nemeckom práve platí zásada, podľa ktorej pred vyšetrovacími orgánmi žiadna fyzická ani právnická osoba nie je povinná vypovedať vo svoj neprospech. V zmysle tejto zásady by mala mať žalobkyňa právo odmietnuť poskytnúť všetky informácie a taktiež dokumenty, ktoré svedčia v jej neprospech. Podľa žalobkyne v zmysle paragrafu 136 ods. 1 Strafprozeßordnung (nemecký trestný poriadok) môže každý obvinený alebo podozrivý zaujať pasívny postoj pri vyšetrovaní, ktoré má trestný alebo správny charakter, pretože nikoho nemožno nútiť, aby sa aktívne podieľal na svojom potrestaní.
81 Podľa žalobkyne táto záruka, ktorú poskytuje vnútroštátne právo, platí aj v danom prípade, a to do tej miery, do akej uloženie pokuty v rámci šetrenia vedenom proti nej na základe práva Spoločenstva môže mať za následok stíhanie podľa vnútroštátneho práva. Mohli by sa začať nové šetrenia, pretože uloženie pokuty v zmysle článku 15 nariadenia č. 17 nevylučuje, aby podnik nemohol čeliť novému alebo ďalšiemu stíhaniu, ktoré by bolo vedené podľa vnútroštátneho práva (rozsudok Súdneho dvora z 13. februára 1969, Walt Wilhelm a i./Bundeskartellamt, 14/68, Zb. s. 1, 16). V tomto zmysle treba vziať do úvahy fakt, že v prípade uloženia pokuty Komisia skončí konanie vypracovaním rozhodnutia, ktoré odôvodnení a uverejnení v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev, ktorým sa zverejnia všetky okolnosti skutku, na základe ktorého došlo k porušeniu. Žalobkyňa dodáva, že zverejnenie týchto skutočností môže viesť príslušné vnútroštátne orgány k tomu, aby začali vyšetrovanie v rámci trestného alebo správneho konania pre rovnaké skutky.
82 Komisia uvádza, že ustanovenia nemeckého práva nemajú taký vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, že by prípadne bolo možné vyvodiť z rôznych právnych poriadkov členských štátov spoločnú zásadu odoprieť vypovedať. Súdny dvor to odmietol v rozsudku Orkem (bod 29) odvolávajúc sa na fakt, že právne poriadky väčšiny členských štátov priznávajú právo odoprieť vypovedať iba fyzickým osobám obvineným z trestného činu.
83 Podobne Komisia zdôrazňuje, že v súlade s judikatúrou Súdneho dvora je len ona oprávnená nakladať s informáciami získanými v konaní, ktoré je vedené v zmysle článku 11 nariadenia č. 17 (rozsudok Súdneho dvora zo 16. júla 1992, AEB a i., C‑67/91, Zb. s. I‑4785, bod 38). Komisia pripomína, že na tieto informácie sa nemôžu odvolávať orgány členských štátov v rámci predbežného šetrenia ani pri odôvodnení rozhodnutia vydaného na základe ustanovení vyplývajúcich z právnej úpravy hospodárskej súťaže podľa vnútroštátneho alebo práva Spoločenstva. Tieto orgány by mali disponovať týmito informáciami ako s internými a mali by sa použiť len v prípade posúdenia, či začať alebo nezačať vnútroštátne konanie (rozsudok AEB a i., už citovaný, bod 42).
Posúdenie Súdom prvého stupňa
84 Treba pripomenúť, že v oblasti práva hospodárskej súťaže právne poriadky členských štátov, vo všeobecnosti, nepriznávajú právo nevypovedať vo svoj neprospech. Pre východisko v uvedenej veci nie je dôležité tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorej takáto zásada existuje v nemeckom práve.
85 Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľky, že existuje riziko, že sa informácie získané Komisiou a odovzdané vnútroštátnym orgánom použijú proti nej, stačí poukázať na už citovaný rozsudok AEB a i. (bod 42), v ktorom Súdny dvor po pripomenutí, že informácie získané Komisiou musia byť odovzdané vnútroštátnym orgánom, jasne rozhodol:
„Vnútroštátne orgány členských štátov sa nemôžu na tieto informácie odvolávať počas predbežného vyšetrovania ani v odôvodnení rozhodnutia vydaného na základe ustanovení práva hospodárskej súťaže, nech by išlo o vnútroštátne právo, alebo právo Spoločenstva. Tieto informácie musia zostať internými informáciami týchto orgánov a môžu sa použiť len na zhodnotenie možnosti, či začať alebo nezačať vnútroštátne konanie.“
86 Z tohto vyplýva, že nemecké orgány pri odôvodnení rozhodnutia, ktoré smeruje proti žalobkyni, vydanom v zmysle ustanovení práva hospodárskej súťaže sa nemôžu odvolávať na informácie, ktoré získala Komisia na základe článku 11 nariadenia č. 17 prostredníctvom žiadosti o oznámenie údajov.
87 V dôsledku toho, ak nemecké orgány považujú za týchto podmienok Komisiou získané údaje za dôležité na začatie konania na základe rovnakých skutkov, sú povinné podať vlastnú žiadosť o informácie vzťahujúce sa na tieto skutky.
88 Okolnosť, že Komisiou nadobudnuté informácie môžu priviesť pozornosť nemeckých orgánov k otázke možného porušenia nemeckého práva a že tieto orgány ich môžu použiť na zhodnotenie možnosti začať alebo nezačať vnútroštátne konanie, nemení nič na závere, že tomuto žalobnému dôvodu nemožno vyhovieť, tak ako to jasne vyplýva z bodu 42 už citovaného rozsudku AEB a i.
89 Z toho vyplýva, že tento žalobný dôvod sa musí zamietnuť.
90 Vzhľadom na vyššie uvedené, pokiaľ ide o poslednú zarážku otázok 1.6, 1.7, 2.3 a otázku 1.8 žiadosti o poskytnutie údajov adresovanej žalobkyni 13. augusta 1997, napadnuté rozhodnutie sa zrušuje, a pokiaľ ide o ostatné dôvody, žaloba sa zamieta.
O trovách
91 Podľa článku 87 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Napriek tomu podľa odseku 3 prvého pododseku toho istého článku môže Súd prvého stupňa priznať plnú alebo čiastočnú náhradu trov konania, ak účastníci konania mali úspech len v časti predmetu konania alebo vo výnimočných prípadoch.
92 V uvedenej veci treba zobrať do úvahy v prvom rade, že každý z účastníkov konania mal čiastočný neúspech. V druhom rade treba poznamenať, že Komisia nerešpektovaním rozsudku Orkem vyžadovala od žalobkyne odpoveď na žiadosti, ktoré boli uvedené v poslednej zarážke otázok 1.6, 1.7, 2.3 a otázky 1.8, a tým porušila jej právo na obhajobu a donútila žalobkyňu podať túto žalobu. Za týchto podmienok Súd prvého stupňa zaväzuje Komisiu na náhradu dvoch tretín trov konania žalobkyne.
Z týchto dôvodov
SÚD PRVÉHO STUPŇA (prvá rozšírená komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Rozhodnutie Komisie K(98) 1204 z 15. mája 1998, týkajúce sa konania podľa článku 11 ods. 5 nariadenia č. 17 Rady, pokiaľ ide o poslednú zarážku otázok 1.6, 1.7 a 2.3 a otázky 1.8 žiadosti o poskytnutie údajov, ktorá bola 13. augusta 1997 adresovaná žalobkyni, sa zrušuje.
2. Vo zvyšnej časti sa žaloba zamieta.
3. Žalovaná znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť dve tretiny trov žalobkyne, ktorá znáša jednu tretinu vlastných trov konania.
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 13. februára 2001.