Vec C‑600/14
Spolková republika Nemecko
proti
Rade Európskej únie
„Žaloba o neplatnosť – Vonkajšia činnosť Európskej únie – Článok 216 ods. 1 ZFEÚ – Článok 218 ods. 9 ZFEÚ – Stanovenie pozície, ktorá sa má prijať v mene Únie v orgáne zriadenom medzinárodnou dohodou – Revízny výbor Medzivládnej organizácie pre medzinárodnú železničnú prepravu (OTIF) – Zmena dohovoru o medzinárodnej železničnej preprave (COTIF) a jeho dodatkov – Delená právomoc medzi Úniou a jej členskými štátmi – Vonkajšia právomoc Únie v oblasti, v ktorej Únia ešte neprijala spoločné pravidlá – Platnosť rozhodnutia 2014/699/ES – Povinnosť odôvodnenia – Zásada lojálnej spolupráce“
Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) z 5. decembra 2017
1. Európska únia – Zverené právomoci – Vnútorné a vonkajšie právomoci – Dodržanie zásady zverených právomocí
(Článok 5 ods. 2 ZEÚ)
2. Medzinárodné dohody – Uzavretie – Právomoc Únie – Výslovné alebo implicitné zverenie – Výlučná alebo delená povaha
(Článok 3 ods. 2 ZFEÚ a článok 216 ods. 1 ZFEÚ)
3. Medzinárodné dohody – Uzavretie – Právomoc Únie – Právomoc z hľadiska potreby uzavretia dohody na uskutočnenie cieľa uvedeného v Zmluvách – Rozsah – Zmena dohovoru o medzinárodnej železničnej preprave – Zahrnutie – Delená právomoc medzi Úniou a členskými štátmi – Požiadavka, aby Únia vykonala svoju vnútornú normatívnu právomoc ešte predtým, ako bude konať na vonkajšej úrovni – Neexistencia
[Článok 5 ods. 2 ZEÚ; článok 2 ods. 2 ZFEÚ, článok 4 ods. 2 písm. g) ZFEÚ, článok 91 ods. 1 ZFEÚ a článok 216 ods. 1 ZFEÚ; rozhodnutie Rady 2014/699]
4. Akty inštitúcií – Uvedenie právneho základu – Povinnosť – Rozsah – Opomenutie nepredstavujúce podstatnú vadu – Medze – Výslovný odkaz nevyhnutý pre výkon súdneho skúmania
(Článok 296 ZFEÚ)
5. Medzinárodné dohody – Uzavretie – Právomoc Únie – Právomoc z hľadiska potreby uzavretia dohody na uskutočnenie cieľa uvedeného v Zmluvách – Formálne alebo procesné požiadavky, pokiaľ ide o akt, ktorý sa má prijať
(Článok 216 ods. 1 ZFEÚ a článok 352 ZFEÚ)
1. Zásada prenesenia právomoci uvedená v článku 5 ods. 2 prvej vete ZEÚ sa má dodržiavať tak pri vnútornej činnosti, ako aj pri medzinárodnej činnosti Únie.
(pozri bod 44)
2. Vonkajšia právomoc Únie môže existovať aj mimo prípadov stanovených v článku 3 ods. 2 ZFEÚ. Právomoc Únie uzatvárať medzinárodné dohody môže totiž vyplývať nielen z výslovného určenia v Zmluvách, ale implicitne aj z iných ustanovení Zmlúv a z aktov prijatých v rámci týchto ustanovení inštitúciami Únie. Únia má právomoc na prijatie medzinárodných záväzkov potrebných na uskutočnenie určeného cieľa, aj keď v tejto súvislosti neexistuje výslovné ustanovenie, najmä vždy vtedy, keď právo Únie zakladá právomoc uvedených inštitúcií na vnútornej úrovni na uskutočnenie tohto cieľa. Tento posledný prípad je teraz upravený v článku 216 ods. 1 ZFEÚ.
Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora okrem toho vyplýva, že treba rozlišovať medzi existenciou vonkajšej právomoci Únie a prípadnou výlučnou alebo delenou povahou tento právomoci. V tejto súvislosti zo samotného znenia článku 216 ods. 1 ZFEÚ, v ktorom nedochádza k žiadnemu rozlišovaniu podľa výlučnej alebo delenej vonkajšej právomoci Únie, vyplýva, že Únia má takúto právomoc v štyroch prípadoch. Prípad, keď uzavretie dohody môže ovplyvniť spoločné pravidlá alebo zmeniť ich pôsobnosť, teda prípad, keď je právomoc Únie podľa článku 3 ods. 2 ZFEÚ výlučná, predstavuje len jeden z týchto prípadov. Z porovnania znenia článku 216 ods. 1 ZFEÚ a znenia článku 3 ods. 2 ZFEÚ taktiež vyplýva, že prípady, v ktorých má Únia vonkajšiu právomoc v súlade s prvým z týchto ustanovení, sa neobmedzujú na rôzne prípady stanovené v druhom z týchto ustanovení, v ktorých má Únia výlučnú vonkajšiu právomoc
(pozri body 45 – 47, 49 – 51)
3. Body programu 25. zasadnutia Revízneho výboru Medzivládnej organizácie pre medzinárodnú železničnú prepravu a týkajúce sa návrhov zmien Dohovoru o medzinárodnej železničnej preprave z 9. mája 1980, na základe ktorých Rada v napadnutom rozhodnutí určila pozície, ktoré sa majú prijať v mene Únie, patria do vonkajšej právomoci Únie. Rada teda neporušila zásadu prenesenia právomoci stanovenú v článku 5 ods. 2 prvej vete ZEÚ.
Predmetné zmeny totiž súvisia so súkromnoprávnou oblasťou zmlúv týkajúcich sa medzinárodnej železničnej dopravy, t. j. oblasti, ktorá patrí do politiky Únie, konkrétne spoločnej dopravnej politiky, ktorá je upravená v hlave VI s názvom „Doprava“ tretej časti s názvom „Vnútorné politiky a činnosti Únie“ Zmluvy o FEÚ a ktorá musí byť v dôsledku toho považovaná za jeden z cieľov Zmluvy o FEÚ. V tejto súvislosti, keďže ustanovenia dohovoru o medzinárodnej železničnej preprave a jeho dodatkov, ktorých sa týkajú tieto zmeny, majú za cieľ zaviesť harmonizované normy na medzinárodnej úrovni, vrátane oblasti medzinárodnej dopravy z členského štátu alebo do členského štátu, alebo pri prechode cez územie jedného alebo viacerých členských štátov, pre časť cesty uskutočnenej mimo územia Únie a v zásade aj pre časti uvedenej cesty uskutočnené na území Únie, skutočnosť, že Únia prijme pozíciu pre uvedené zmeny, musí byť považovaná za skutočnosť, ktorá prispieva k uskutočneniu cieľov spoločnej dopravnej politiky v rámci právomoci, ktorú Únii zveruje článok 91 ods. 1 ZFEÚ a ktorá taktiež zahŕňa vonkajší aspekt. Toto prijatie pozície je v dôsledku toho potrebné v rámci politiky Únie na uskutočnenie jedného z cieľov stanovených v Zmluvách v zmysle článku 216 ods. 1 ZFEÚ.
Navyše nemožno platne tvrdiť, že vzhľadom na to, že oblasť dopravy, ktorá patrí podľa článku 4 ods. 2 písm. g) ZFEÚ do delenej právomoci medzi Úniou a jej členskými štátmi, Únia nemôže konať na vonkajšej úrovni predtým, ako koná na vnútornej úrovni pri prijatí spoločných pravidiel v záležitostiach, v ktorých boli uzavreté medzinárodné záväzky. Existencia vonkajšej právomoci Únie totiž v žiadnom prípade nezávisí od toho, či Únia predtým vykonávala svoju vnútornú normotvornú právomoc v dotknutej oblasti. Článok 2 ods. 2 prvej vety ZFEÚ týkajúci sa delených právomocí tak nepodmieňuje existenciu delenej vonkajšej právomoci Únie s jej členskými štátmi existenciou ustanovenia v Zmluvách, ktoré by výslovne zverovalo takúto vonkajšiu právomoc Únii.
(pozri body 56, 60, 62, 66, 67, 72)
4. Pozri text rozhodnutia.
(pozri body 80 – 84)
5. Hoci je pravda, že článok 216 ods. 1 ZFEÚ vymenúva rôzne prípady, v ktorých je Únia oprávnená uzatvárať medzinárodnú dohodu, na rozdiel od článku 352 ZFEÚ nestanovuje na tento účel žiadnu formálnu alebo procesnú požiadavku. Forma aktu a postup, ktorý treba dodržať, musia byť preto určené odkazom na iné ustanovenia Zmlúv.
(pozri bod 89)