Language of document : ECLI:EU:T:2021:933

ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (deviata komora)

z 21. decembra 2021 (*)

„Mimozmluvná zodpovednosť – Zmluvy o poskytnutí dotácie uzatvorené v rámci rôznych programov Únie – Porušenie zmluvných ustanovení spoločnosťou, ktorá je príjemcom – Oprávnené náklady – Vyšetrovanie OLAF-u – Likvidácia spoločnosti – Vymáhanie od spoločníkov uvedenej spoločnosti – Nútený výkon – Tvrdenia uvedené zástupcami Komisie pred vnútroštátnymi súdmi – Identifikácia žalovaného – Nedodržanie formálnych náležitostí – Čiastočná neprípustnosť – Dostatočne závažné porušenie právnej normy priznávajúcej práva jednotlivcom“

V spojených veciach T‑721/18 a T‑81/19,

Zoï Apostolopoulou, bytom v Aténach (Grécko),

Anastasia ApostolopoulouChrysanthaki, bytom v Aténach,

v zastúpení: D. Gkouskos, advokát,

žalobkyne,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: J. Estrada de Solà a T. Adamopoulos, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorých predmetom sú návrhy podané na základe článku 268 ZFEÚ, ktorými sa žalobkyne v podstate domáhajú náhrady škody, ktorá im vznikla v dôsledku tvrdení zástupcov Komisie v rámci konania o námietke voči nútenému výkonu rozsudkov zo 16. júla 2014, Isotis/Komisia (T‑59/11, EU:T:2014:679), a zo 4. februára 2016, Isotis/Komisia (T‑562/13, neuverejnený, EU:T:2016:63), ktorý voči nim prebiehal na Protodikeio Athinon (Prvostupňový súd Atény, Grécko) a Efeteio Athinon (Odvolací súd Atény, Grécko),

VŠEOBECNÝ SÚD (deviata komora),

v zložení: predsedníčka komory M. J. Costeira, sudkyne M. Kănčeva (spravodajkyňa) a T. Perišin,

tajomník: I. Pollalis, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 20. mája 2021,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Okolnosti predchádzajúce sporu

1        Prvá žalobkyňa vo veciach T‑721/18 a T‑81/19, pani Zoï Apostolopoulou, je advokátkou, ktorá je členkou advokátskej komory v Aténach (Grécko). Druhá žalobkyňa v tých istých veciach, pani Anastasia Apostolopoulou‑Chrysanthaki, ktorá je matkou prvej žalobkyne, je bývalou úradníčkou, v súčasnosti na dôchodku.

 Okolnosti predchádzajúce podaniu žaloby vo veci T721/18

2        Žalobkyne sú jedinými dvoma spoločníkmi spoločnosti Koinonia Tis Pliroforias Anoichti Stis Eidikes Anagkes – Isotis (ďalej len „Isotis“), neziskovej spoločnosti podľa občianskeho práva v zmysle § 741 gréckeho Občianskeho zákonníka, ktorá bola založená 7. januára 2004.

3        Spoločnosť podľa občianskeho práva v zmysle § 741 až 743 gréckeho Občianskeho zákonníka je chápaná predovšetkým ako združenie osôb bez právnej subjektivity. Taká spoločnosť podľa občianskeho práva však môže nadobudnúť právnu subjektivitu v súlade s § 784 gréckeho Občianskeho zákonníka, ak vykonáva hospodársku činnosť, ktorá nemusí byť zisková, a ak sú splnené podmienky zverejnenia stanovené pre verejné obchodné spoločnosti, konkrétne vypracovanie stanov a ich uverejnenie. Spoločnosť má hospodársku povahu, pokiaľ je nevyhnutným alebo možným dôsledkom dosahovania jej cieľa zmluvná alebo mimozmluvná zodpovednosť, prípadne ak dosahovanie jej cieľa môže viesť k plneniam, za ktoré sa podľa zvyklostí v oblasti transakcií vo všeobecnosti vypláca odmena. Ak nie sú splnené podmienky § 784 gréckeho Občianskeho zákonníka, a teda ak spoločnosť nemá právnu subjektivitu, každý zo spoločníkov spoločnosti podľa občianskeho práva zodpovedá za záväzky vzniknuté voči tretím osobám v dôsledku riadenia alebo zastupovania spoločnosti, a to do výšky svojho podielu v súlade s § 759 gréckeho Občianskeho zákonníka.

4        Naopak, ku dňu založenia spoločnosti Isotis, keď boli splnené podmienky § 784 gréckeho Občianskeho zákonníka, a teda spoločnosť podľa občianskeho práva mala právnu subjektivitu, veritelia spoločnosti sa od jej spoločníkov mohli domáhať uhradenia svojej pohľadávky až po zrušení spoločnosti a jej likvidácii a pod podmienkou, že jej aktíva nepostačujú na ich uspokojenie.

5        Dňa 11. apríla 2012 nadobudol účinnosť Nómos 4072/2012 – Veltíosi epicheirimatikoú perivállontos (zákon č. 4072/2012 o zlepšení podnikateľského prostredia) (FEK A’ 86/11.4.2012), ktorého § 249 ods. 1 a § 270 ods. 1 upravujú súbežnú, neobmedzenú a solidárnu zodpovednosť spoločníkov spoločnosti podľa občianskeho práva s právnou subjektivitou, pokiaľ ide o dlhy spoločnosti.

6        Podľa článku 2 zakladajúcich stanov, uverejnených v obchodnom registri vedenom na Protodikeio Athinon (Prvostupňový súd Atény, Grécko), je cieľom spoločnosti Isotis podpora rovnakého zaobchádzania a začlenenia osôb s osobitnými potrebami v informačnej spoločnosti prostredníctvom informovania a šírenia medzinárodných pravidiel a usmernení, ktoré sú uznané a relevantné v oblasti dostupnosti, ako aj poradenstvo pri tvorbe a uplatňovaní príslušných právnych predpisov.

7        Podľa článku 5 stanov spoločnosti Isotis prvá žalobkyňa sama spravuje všetky záležitosti spoločnosti, zastupuje ju pred akýmikoľvek orgánmi a zaväzuje ju prostredníctvom podpisu v mene spoločnosti a s jej pečiatkou.

8        Na základe článku 8 týchto stanov jedine spoločnosť Isotis ako nezisková právnická spoločnosť zodpovedá svojím majetkom za svoje záväzky a dlhy. Spoločníci nezodpovedajú za dlhy alebo ďalšie záväzky spoločnosti voči tretím osobám nad rámec svojho vkladu, ktorý je súčasťou majetku spoločnosti.

9        Spoločnosť Isotis uzavrela niekoľko zmlúv s Európskym spoločenstvom, ktoré zastupovala Komisia Európskych spoločenstiev, pričom predmetom týchto zmlúv bola realizácia určitých projektov. Zmluvy boli uzavreté medzi Spoločenstvom zastúpeným Komisiou na jednej strane a koordinátorom a členmi konzorcia, medzi ktorých patrila spoločnosť Isotis, na druhej strane.

10      Deväť z týchto zmlúv podrobila Komisia finančnému auditu v období od 8. do 12. februára 2010. V záverečnej správe o audite, ktorú Komisia schválila a zaslala spoločnosti 22. decembra 2010, boli uvedené tieto zistenia:

–        Počas viacerých po sebe idúcich rokov spoločnosť Isotis nezaznamenala do svojich účtovných kníh a archívov predovšetkým presné príjmy, čím porušila príslušné ustanovenia gréckeho práva. Z toho vyplýva, že tieto účtovné doklady nie sú dôveryhodné a nie je možné priamo porovnať výdavky a príjmy spojené s výkonom programov a všeobecný stav účtov spoločnosti.

–        Významný podiel prezenčných listín zamestnancov systematicky obsahoval rukou písané opravy, ktoré vykonal a posteriori programový riaditeľ bez súhlasu pracovníkov. Má to významný vplyv na deklarovaný pracovný čas a vyvoláva to pochybnosti, pokiaľ ide o zaznamenávanie odpracovaných hodín.

–        V prezenčných listinách programového riaditeľa bol uvedený neprimerane vysoký počet odpracovaných hodín, ktoré sa prekrývali s odpracovanými hodinami venovanými iným činnostiam.

–        Spoločnosť Isotis nepravdivo uviedla, že programový riaditeľ sa nezúčastnil na vykonávaní ďalšej zmluvy o financovaní uzavretej s Komisiou (ETSI STF 333).

–        Odôvodnenie cestovných nákladov nevytváralo dôveryhodný a objektívny obraz o podmienkach a činnostiach vykonávaných v rámci týchto ciest, keďže väčšina týchto výjazdov priamo nesúvisela s dotknutými programami.

11      V správe o audite bol uvedený záver, že v dôsledku toho boli všetky výdavky vynaložené spoločnosťou Isotis počas plnenia zmlúv auditovaných vo februári 2010 neoprávnené a že spoločnosť Isotis musí vrátiť všetky príslušné sumy, ktoré jej boli vyplatené.

12      Správa o audite zároveň odporúčala, aby boli vzhľadom na závažnosť zistených porušení vypovedané všetky prebiehajúce zmluvy, ktoré spoločnosť Isotis uzavrela s Komisiou.

13      V liste z 22. decembra 2010 Komisia uviedla sumy, ktoré treba vymáhať za jednotlivé zmluvy, ktoré boli predmetom auditu z februára 2010, pričom spresnila, že úpravy, ktoré budú nevyhnutné v dôsledku vyplatenia neoprávnených súm v prospech spoločnosti Isotis, môžu mať vplyv na budúce platby v rámci uvedených zmlúv, prípadne môžu mať podobu povolenia na vymáhanie pohľadávok. Ďalej spoločnosť Isotis informovala, že okrem týchto úprav môžu jej útvary vypočítať výšku paušálnej náhrady, ktorú má vyplatiť Únii v súlade s článkom II.30 všeobecných podmienok zmlúv, ktoré boli predmetom auditu vo februári 2010, a v prípade potreby vydať povolenie na vymáhanie pohľadávok v súvislosti s touto náhradou.

14      Na základe dohody uzavretej 28. decembra 2010 a uverejnenej v obchodnom vestníku Protodikeio Athinon (Prvostupňový súd Atény) 17. januára 2011 sa spoločnosť Isotis dostala do likvidácie. A, ktorý je mimochodom manželom prvej žalobkyne a ktorý bol do tohto dátumu zodpovedný za európske programy v spoločnosti Isotis, bol pri tejto príležitosti poverený uskutočnením likvidácie spoločnosti.

15      Dňa 31. januára 2011 podala spoločnosť Isotis žalobu na základe článku 272 ZFEÚ, ktorá bola v kancelárii Všeobecného súdu zaregistrovaná pod číslom veci T‑59/11 a ktorou sa domáhala toho, aby Všeobecný súd konštatoval, že nie je povinná vrátiť výdavky vynaložené v rámci zmlúv, ktoré boli predmetom auditu z februára 2010, lebo zodpovedajú oprávneným nákladom, a že Komisia jej musí vyplatiť poslednú časť dotácie, ktorú upravujú niektoré z uvedených zmlúv, zvýšenú o úroky z omeškania.

16      Dňa 29. apríla 2011 vydala Komisia deväť oznámení o dlhu s uvedením súm, ktoré treba vrátiť v súvislosti s jednotlivými zmluvami, ktoré boli predmetom auditu z februára 2010, pričom spoločnosti Isotis určila na vrátenie dlžných súm lehotu 45 dní, ktorá mala uplynúť 14. júna 2011, s tým, že po tomto dátume budú tieto sumy navýšené o úroky z omeškania upravené v uvedených zmluvách, ktorých sadzba bude o 3,5 bodu vyššia ako úroková sadzba Európskej centrálnej banky (ECB).

17      Dňa 20. júna 2011 vydala Komisia šesť oznámení o dlhu v súvislosti so zmluvami, ktoré boli predmetom auditu z februára 2010, pričom určila sumy, ktoré má spoločnosť Isotis zaplatiť ako paušálnu náhradu na základe článku II.30 všeobecných podmienok týchto zmlúv, v celkovej výške 70 471,47 eura.

18      Okrem toho Európsky úrad pre boj proti podvodom (OLAF) na žiadosť Komisie uskutočnil vyšetrovanie v súvislosti s možnými podvodmi poškodzujúcimi finančné záujmy Únie zo strany spoločnosti Isotis, prvej žalobkyne a A. Toto vyšetrovanie vyústilo do správy z 15. novembra 2011, v ktorej OLAF uviedol odporúčania na účely prijatia primeraných opatrení a informovania gréckych súdnych orgánov o podozreniach zo spáchania trestného činu podvodu poškodzujúceho finančné záujmy Únie. Komisia zaslala záverečnú správu z vyšetrovania úradu OLAF na Eisangelia Plimmeleiodikon Athinon (Úrad prokurátora pri Prvostupňovom trestnom súde Atény, Grécko).

19      Rozsudkom zo 16. júla 2014, Isotis/Komisia (T‑59/11, EU:T:2014:679), Všeobecný súd zamietol návrhy spoločnosti Isotis a vyhovel protinávrhu Komisie, pričom uložil spoločnosti Isotis povinnosť vrátiť Komisii sumu 999 213,45 eura, zvýšenú od 15. júna 2011 o úroky so sadzbou, ktorá je o 3,5 bodu vyššia než sadzba ECB, v rámci vrátenia finančných príspevkov, ktoré jej boli vyplatené na základe zmlúv, ktoré boli predmetom auditu z februára 2010, ako aj sumu 70 471,47 eura, od 5. augusta 2011 zvýšenú o úroky so sadzbou, ktorá je o 3,5 bodu vyššia než úroková sadzba ECB, zodpovedajúcu paušálnej náhrade, ktorú spoločnosť dlhuje v súvislosti so šiestimi z týchto zmlúv.

20      Dňa 25. septembra 2014 podala spoločnosť Isotis odvolanie proti rozsudku zo 16. júla 2014, Isotis/Komisia (T‑59/11, EU:T:2014:679), ktoré bolo v kancelárii Súdneho dvora zaregistrované pod číslom veci C‑450/14 P. Súdny dvor toto odvolanie zamietol uznesením z 31. mája 2016, Isotis/Komisia (C‑450/14 P, neuverejnené, EU:C:2016:477).

21      Súbežne so zmluvami, ktoré boli predmetom auditu z februára 2010, uzavrelo Spoločenstvo so spoločnosťou Intelligence for Environment and Security – IES Solutions Srl, ako aj s 21 ďalšími zmluvnými partnermi usadenými v rôznych členských štátoch Únie, medzi ktorými bola spoločnosť Isotis, zmluvu č. 238940 „REsponding to All Citizens needing Help (REACH112)“. Cieľom uvedenej zmluvy bola realizácia projektu REACH112, ktorý bol súčasťou vykonávania programu strategickej podpory v oblasti informačných a komunikačných technológií v rámci rámcového programu CIP. Cieľom tohto projektu bolo navrhnúť aplikácie, ktoré by boli alternatívou k tradičnej hlasovej telefónnej službe a boli by dostupné všetkým.

22      Dňa 13. septembra 2013 Komisia vydala oznámenie o dlhu č. 3241310346, ktoré sa týkalo vymáhania sumy 47 197,93 eura z dôvodu ukončenia účasti spoločnosti Isotis na projekte REACH112 od 1. júla 2010. V oznámení o dlhu bolo uvedené, že táto suma zodpovedá zálohám, ktoré spoločnosť Isotis získala od koordinátora tohto projektu, a že v nadväznosti na audit z februára 2010 dosahujú náklady akceptované Komisiou sumu 0 eur.

23      Dňa 24. októbra 2013 podala spoločnosť Isotis na Všeobecnom súde novú žalobu na základe článku 272 ZFEÚ, ktorou sa domáhala toho, aby Všeobecný súd konštatoval, že nie je povinná vrátiť Komisii vyššie uvedenú sumu 47 197,93 eura a že žiadosť Komisie o vrátenie je v každom prípade nedôvodná, pokiaľ ide o výdavky deklarované za prvé referenčné obdobie projektu REACH112 vo výške 13 821,12 eura. Komisia vo vyjadrení k žalobe uviedla protinávrh, aby Všeobecný súd uložil žalobkyni povinnosť zaplatiť jej sumu 47 197,93 eura plus úroky z omeškania.

24      Rozsudkom zo 4. februára 2016, Isotis/Komisia (T‑562/13, neuverejnený, EU:T:2016:63), Všeobecný súd vyhovel žalobe spoločnosti Isotis, pokiaľ ide o náklady, ktoré deklarovala za prvé referenčné obdobie projektu REACH112, a v zostávajúcej časti žalobu zamietol. V dôsledku toho Všeobecný súd zamietol protinávrh Komisie, pokiaľ ide o náklady deklarované spoločnosťou Isotis za prvé referenčné obdobie projektu REACH112, a uložil spoločnosti Isotis povinnosť zaplatiť Komisii sumu 33 376,81 eura, zvýšenú o úroky z omeškania s ročnou úrokovou sadzbou 4 % od 29. októbra 2013 až do úplného splatenia tejto sumy.

25      Dňa 23. mája 2016 prokurátor pri Prvostupňovom trestnom súde Atény na základe konštatovania, že neexistuje dôkaz o tom, že prvá žalobkyňa alebo A sa dopustili trestného činu podvodu poškodzujúceho finančné záujmy Únie, zastavil vyšetrovanie ich osôb. V správe uviedol, že na základe nijakej skutočnosti uvedenej v spise nemožno dospieť k záveru, že prvá žalobkyňa sa významným spôsobom podieľala na akejkoľvek činnosti svojho manžela, ktorá by bola spojená s financovaním predmetných zmlúv, čo výslovne potvrdzuje správa OLAF-u.

26      Dňa 7. septembra 2017 Komisia žalobkyniam doručila exekučné tituly č. 692/2016 a č. 693/2016, ktoré vystavil Monomeles Protodikeio Athinon (prvostupňový samosudca Atény, Grécko) na základe uznesenia z 31. mája 2016, Isotis/Komisia (C‑450/14 P, neuverejnené, EU:C:2016:477), a rozsudku zo 16. júla 2014, Isotis/Komisia (T‑59/11, EU:T:2014:679), ako aj výzvu z 20. júla 2017 na zaplatenie celkovej sumy 1 090 055,42 eura do 22. februára 2017, ktorá sa zvýši o úroky za každý deň omeškania až do úplného splatenia tejto sumy.

27      V ten istý deň Komisia žalobkyniam doručila aj exekučný titul č. 553/2016, ktorý vystavil Monomeles Protodikeio Athinon (prvostupňový samosudca Atény) na základe rozsudku zo 4. februára 2016, Isotis/Komisia (T‑562/13, neuverejnený, EU:T:2016:63), ako aj výzvu z 20. júla 2017 na zaplatenie sumy 33 376,81 eura, ktorá sa zvýši o úroky omeškania s ročnou sadzbou 4 % od 29. októbra 2013 až do úplného splatenia tejto sumy.

28      Dňa 11. septembra 2017 podali žalobkyne námietku voči nútenému výkonu a požiadali Monomeles Protodikeio Athinon (prvostupňový samosudca Atény) o odklad núteného výkonu.

29      Dňa 1. novembra 2017 podali žalobkyne na Monomeles Protodikeio Athinon (prvostupňový samosudca Atény) návrh, ktorým sa opätovne domáhali odkladu núteného výkonu, ako aj ochrany svojej osobnosti, až do vydania právoplatného rozhodnutia o námietke.

30      Dňa 12. decembra 2017 Monomeles Protodikeio Athinon (prvostupňový samosudca Atény) na verejnom pojednávaní vypočul zástupcov Komisie i žalobkyne v súvislosti s návrhmi na odklad núteného výkonu a na ochranu osobnosti, ktoré žalobkyne podali. Na tomto pojednávaní zamestnanec úradu OLAF svedčil na podporu tvrdení Komisie.

31      Dňa 14. decembra 2017 Komisia predložila Monomeles Protodikeio Athinon (prvostupňový samosudca Atény) dve „poznámky pre poradu“, ktoré sa týkali návrhu na odklad núteného výkonu a návrhu na vydanie predbežných opatrení.

32      Monomeles Protodikeio Athinon (prvostupňový samosudca Atény) rozhodnutiami z 11. januára 2018 a z 18. januára 2018 zamietol návrhy na odklad núteného výkonu, ako aj na ochranu osobnosti žalobkýň.

33      Dňa 17. apríla 2018 zástupcovia Komisie predložili svoje písomné návrhy v súvislosti s námietkou voči nútenému výkonu, ktorú podali žalobkyne 11. septembra 2017 na Monomeles Protodikeio Athinon (prvostupňový samosudca Atény).

34      Dňa 20. apríla 2018 podali zástupcovia Komisie doplňujúce vyjadrenie na Monomeles Protodikeio Athinon (prvostupňový samosudca Atény).

35      Dňa 4. júla 2018 Monomeles Protodikeio Athinon (prvostupňový samosudca Atény) čiastočne vyhovel námietke, ktorú podali žalobkyne voči návrhu na nútený výkon zo strany Komisie, a zrušil výzvu na zaplatenie z 20. júla 2017, ktorá je uvedená na kópiách exekučných titulov č. 692/2016 a č. 693/2016, vydaných na základe uznesenia z 31. mája 2016, Isotis/Komisia (C‑450/14 P, neuverejnené, EU:C:2016:477), a rozsudku zo 16. júla 2014, Isotis/Komisia (T‑59/11, EU:T:2014:679). V zostávajúcej časti námietku zamietol.

36      Dňa 12. septembra 2018 žalobkyne podali voči rozhodnutiu Monomeles Protodikeio Athinon (prvostupňový samosudca Atény) odvolanie na Efeteio Athinon (Odvolací súd Atény, Grécko).

37      Dňa 20. septembra 2018 Komisia na základe ustanovení platného gréckeho Občianskeho súdneho poriadku navrhla, aby sa uskutočnili dve zaistenia finančných prostriedkov, ktoré majú žalobkyne v piatich gréckych bankových inštitúciách, v sumách 1 222 233,91 a 217 407,61 eura. Dožiadané bankové inštitúcie uviedli, že žalobkyne nevlastnia bankový účet alebo že existujúce účty neobsahujú vklady, prípadne obsahujú, v prípade jedného z nich, len vklad, ktorý nemôže byť predmetom zaistenia. Komisia po prešetrení veci ďalej konštatovala, že žalobkyne nevlastnia nehnuteľný majetok na svoje meno.

 Okolnosti nasledujúce po podaní žaloby vo veci T721/18

38      Dňa 12. decembra 2018 zástupcovia Komisie podali na Efeteio Athinon (Odvolací súd Atény) návrhy v súvislosti s odvolaním, ktoré žalobkyne podali proti rozsudku Monomeles Protodikeio Athinon (prvostupňový samosudca Atény) zo 4. júla 2018.

39      Dňa 18. decembra 2018 zástupcovia Komisie podali na Efeteio Athinon (Odvolací súd Atény) doplňujúce vyjadrenie.

40      Rozsudkom z 31. júla 2019 Efeteio Athinon (Odvolací súd Atény) zrušil rozsudok Monomeles Protodikeio Athinon (prvostupňový samosudca Atény) zo 4. júla 2018 a vyhovel námietke, ktorú žalobkyne podali voči návrhu Komisie na nútený výkon. Rozhodnutie Efeteio Athinon (Odvolací súd Atény) bolo v podstate odôvodnené tým, že platné grécke právne predpisy neumožňujú nútený výkon uznesenia z 31. mája 2016, Isotis/Komisia (C‑450/14 P, neuverejnené, EU:C:2016:477), a rozsudkov zo 16. júla 2014, Isotis/Komisia (T‑59/11, EU:T:2014:679), a zo 4. februára 2016, Isotis/Komisia (T‑562/13, neuverejnený, EU:T:2016:63), voči žalobkyniam, lebo taký výkon je možné požadovať len voči právnickej osobe Isotis napriek tomu, že žalobkyne boli jedinými dvoma spoločníkmi spoločnosti Isotis a táto spoločnosť sa v čase podania návrhu na nútený výkon nachádzala v likvidácii. Tým istým rozsudkom Efeteio Athinon (Odvolací súd Atény) zrušil výzvu na zaplatenie z 20. júla 2017, uvedenú na exekučnom titule vydanom na základe uznesenia z 31. mája 2016, Isotis/Komisia (C‑450/14 P, neuverejnené, EU:C:2016:477), a rozsudku zo 16. júla 2014, Isotis/Komisia (T‑59/11, EU:T:2014:679), ako aj výzvu na zaplatenie z toho istého dňa, uvedenú na exekučnom titule vydanom na základe rozsudku zo 4. februára 2016, Isotis/Komisia (T‑562/13, neuverejnený, EU:T:2016:63).

41      Dňa 6. augusta 2019 Komisia oznámila dotknutým bankovým inštitúciám zrušenie zaistení z 20. septembra 2018.

 Konanie a návrhy účastníkov konania

42      Návrhom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 7. decembra 2018 podali žalobkyne žalobu, ktorou sa domáhajú predovšetkým náhrady ujmy, ktorú údajne utrpeli v dôsledku poškodenia svojej dobrej povesti a porušenia svojej dôstojnosti zo strany zástupcov Komisie a zamestnanca úradu OLAF v rámci konania o námietke voči nútenému výkonu uznesenia z 31. mája 2016, Isotis/Komisia (C‑450/14 P, neuverejnené, EU:C:2016:477), a rozsudkov zo 16. júla 2014, Isotis/Komisia (T‑59/11, EU:T:2014:679), a zo 4. februára 2016, Isotis/Komisia (T‑562/13, neuverejnený, EU:T:2016:63), pred Monomeles Protodikeio Athinon (prvostupňový samosudca Atény). Táto žaloba bola zaregistrovaná pod číslom veci T‑721/18.

43      Návrhom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 12. februára 2019 podali žalobkyne žalobu, ktorou sa domáhajú predovšetkým náhrady ujmy, ktorú údajne utrpeli v dôsledku poškodenia svojej dobrej povesti a porušenia svojej dôstojnosti zo strany zástupcov Komisie v rámci konania na Efeteio Athinon (Odvolací súd Atény) o odvolaní voči rozsudku Monomeles Protodikeio Athinon (prvostupňový samosudca Atény) zo 4. júla 2018, ktorý čiastočne vyhovel ich námietke voči nútenému výkonu uznesenia z 31. mája 2016, Isotis/Komisia (C‑450/14 P, neuverejnené, EU:C:2016:477), a rozsudkov zo 16. júla 2014, Isotis/Komisia (T‑59/11, EU:T:2014:679), a zo 4. februára 2016, Isotis/Komisia (T‑562/13, neuverejnený, EU:T:2016:63). Táto žaloba bola zaregistrovaná pod číslom veci T‑81/19. Žalobkyne v žalobe navrhli, aby bola táto vec spojená s vecou T‑721/18 na základe článku 68 rokovacieho poriadku Všeobecného súdu.

44      Dňa 1. augusta 2019 Všeobecný súd prostredníctvom opatrenia na zabezpečenie priebehu konania prijatého na základe článku 89 ods. 3 písm. b) rokovacieho poriadku vyzval účastníkov konania, aby predložili svoje pripomienky k prekážke začatej veci, ktorá by mohla vyplynúť z podania žaloby vo veci T‑81/19 vzhľadom na to, že už bola podaná žaloba vo veci T‑721/18. Komisia na opatrenie na zabezpečenie priebehu konania odpovedala 30. augusta 2019 a žalobkyne 3. septembra 2019.

45      Vzhľadom na zmenu zloženia komôr Všeobecného súdu na základe článku 27 ods. 5 rokovacieho poriadku bola sudkyňa spravodajkyňa pridelená do deviatej komory, ktorej boli v dôsledku toho pridelené prejednávané veci.

46      Vo veci T‑721/18 ani jeden z účastníkov konania nepožiadal o nariadenie pojednávania v lehote troch týždňov od oznámenia ukončenia písomnej časti konania. Vo veci T‑81/19 žalobkyne 20. februára 2020 požiadali o nariadenie pojednávania v súlade s článkom 106 rokovacieho poriadku.

47      Dňa 11. mája 2020 Všeobecný súd prostredníctvom opatrení na zabezpečenie priebehu konania položil žalobkyniam otázky vo veciach T‑721/18 a T‑81/19 a Komisii vo veci T‑81/19. Komisia odpovedala na otázky Všeobecného súdu 8. júna 2020 a žalobkyne 15. júna 2020.

48      Rozhodnutím predsedníčky deviatej komory Všeobecného súdu z 26. júna 2020 boli veci T‑721/18 a T‑81/19 v súlade s článkom 68 rokovacieho poriadku spojené na účely písomnej a ústnej časti konania, ako aj na účely konečného rozhodnutia.

49      Na návrh sudkyne spravodajkyne sa Všeobecný súd (deviata komora) rozhodol začať ústnu časť konania v spojených veciach T‑721/18 a T‑81/19. Dňa 28. septembra 2020 žalobkyne na základe článku 107 ods. 2 rokovacieho poriadku z dôvodu zdravotnej situácie v súvislosti s krízou ochorenia COVID‑19 požiadali o odklad pojednávania, ktoré bolo pôvodne stanovené na 9. október 2020 a na ktoré boli riadne predvolané. Dňa 18. novembra 2020 žalobkyne z rovnakých dôvodov požiadali o odklad pojednávania stanoveného na 4. december 2020. Stále z tých istých dôvodov žalobkyne 28. januára 2021 opätovne požiadali o odklad pojednávania, ktoré bolo stanovené na 4. február 2021. Žalobkyne ďalej spresnili, že nechcú využiť možnosť zúčastniť sa na pojednávaní formou videokonferencie. Dňa 4. februára 2021 kancelária Všeobecného súdu oznámila účastníkom konania, že pojednávanie sa uskutoční 20. mája 2021.

50      Listami z 29. apríla 2021 žalobkyne na jednej strane požiadali, aby sa sudkyňa spravodajkyňa nezúčastnila na rozhodovaní v prejednávaných veciach na základe článku 18 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a článku 16 rokovacieho poriadku, a na druhej strane znova požiadali o odklad pojednávania, kým nebude vymenovaný nový sudca spravodajca.

51      Rozhodnutím z 12. mája 2021 predseda Všeobecného súdu po vypočutí sudkyne spravodajkyne zamietol žiadosť žalobkýň, aby sa nezúčastnila na rozhodovaní v prejednávaných veciach.

52      Účastníci konania boli vypočutí a odpovedali na otázky položené Všeobecným súdom na pojednávaní 20. mája 2021.

53      Vo veci T‑721/18 žalobkyne navrhujú, aby Všeobecný súd:

–        uložil Komisii a Únii povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť každej z nich sumu 500 000 eur ako náhradu za tieto ujmy:

–        100 000 eur ako náhradu za porušenie práv na ochranu osobnosti každej zo žalobkýň, ku ktorému došlo v „poznámke“ Komisie predloženej 14. decembra 2017 na Monomeles Protodikeio Athinon (prvostupňový samosudca Atény) v nadväznosti na pojednávanie z 12. decembra 2017, ktoré sa týkalo návrhu žalobkýň z 11. septembra 2017 na odklad voči ním vedeného núteného výkonu,

–        100 000 eur ako náhradu za porušenie práv na ochranu osobnosti každej zo žalobkýň, ku ktorému došlo v „poznámke“ Komisie predloženej 14. decembra 2017 na Monomeles Protodikeio Athinon (prvostupňový samosudca Atény) v nadväznosti na pojednávanie z 12. decembra 2017, ktoré sa týkalo návrhu žalobkýň z 1. novembra 2017 na odklad núteného výkonu a na ochranu ich osobnosti,

–        100 000 eur ako náhradu za porušenie práv na ochranu osobnosti každej zo žalobkýň, ku ktorému došlo na pojednávaní z 12. decembra 2017 v dôsledku svedeckej výpovede navrhnutej a posudzovanej na pojednávaní pred Monomeles Protodikeio Athinon (prvostupňový samosudca Atény) v rámci konania o nariadení predbežného opatrenia, ktoré sa týkalo návrhu žalobkýň z 11. septembra 2017 na odklad voči ním vedeného núteného výkonu a návrhu z 1. novembra 2017 na odklad núteného výkonu a na ochranu ich osobnosti,

–        100 000 eur ako náhradu za porušenie práv na ochranu osobnosti každej zo žalobkýň, ku ktorému došlo v návrhoch zo 17. apríla 2018, ktoré predložila Komisia na Monomeles Protodikeio Athinon (prvostupňový samosudca Atény) počas pojednávania o námietke z 11. septembra 2017, ktorú žalobkyne podali na uvedený súd,

–        100 000 eur ako náhradu za porušenie práv na ochranu osobnosti každej zo žalobkýň, ku ktorému došlo v doplňujúcom vyjadrení z 20. apríla 2018, ktoré Komisia predložila Monomeles Protodikeio Athinon (prvostupňový samosudca Atény) v nadväznosti na pojednávanie o námietke z 11. septembra 2017 podanej žalobkyňami na tom istom súde,

–        uložil Komisii a Únii povinnosť zdržať sa v budúcnosti akéhokoľvek zásahu do práv na ochranu osobnosti žalobkýň,

–        uložil Komisii povinnosť, aby obnovila česť a dobrú povesť žalobkýň prostredníctvom vyhlásenia pred Efeteio Athinon (Odvolací súd Atény), na ktorom prebieha konanie o námietke voči nútenému výkonu,

–        uložil Komisii a Únii povinnosť nahradiť trovy konania.

54      Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu ako neprípustnú,

–        subsidiárne zamietol žalobu ako nedôvodnú,

–        uložil žalobkyniam povinnosť nahradiť trovy konania.

55      Vo veci T‑81/19 žalobkyne navrhujú, aby Všeobecný súd:

–        uložil Komisii a Únii povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť každej z nich sumu 1 100 000 eur ako náhradu za nemajetkovú ujmu, ktorú utrpeli v dôsledku porušenia práv na ochranu osobnosti nepravdivými vyhláseniami, ktoré Komisia uviedla vo svojich návrhoch a v doplňujúcom vyjadrení k odvolaniu podanom na Efeteio Athinon (Odvolací súd Atény), a to konkrétne:

–        50 000 eur v dôsledku zmienky, podľa ktorej „jediným spôsobom na vymoženie európskych finančných prostriedkov je nútený výkon voči majetku žalovaných (ktoré boli zároveň fyzickými osobami v pozadí [spoločnosti Isotis] – jej spoločníkmi)“, keďže táto zmienka jasne a priamo naznačuje, že žalobkyne samy riadili európske programy, že konali netransparentne, že si prisvojili európske finančné prostriedky a že spoločnosť Isotis je – podľa týchto narážok – fiktívnou právnickou osobou,

–        50 000 eur v dôsledku zmienky, podľa ktorej „sa žalované úplne nezákonne a protiprávne usilujú vyhnúť akejkoľvek zodpovednosti a dištancovať sa od záležitosti, ktorou sa priamo zaoberajú a ktorú riadia už desať rokov ony samy a prostredníctvom blízkeho rodinného príslušníka“,

–        50 000 eur v dôsledku zmienky, podľa ktorej „je tiež z právneho hľadiska preukázané, že uvedená osoba údajne utrpela významnú ujmu, ktorá bola priamym dôsledkom konania a neplnenia povinností, ktorého sa počas mnohých rokov dopúšťalo vedenie spoločnosti podľa občianskeho práva, ktorá je protistranou“,

–        50 000 eur v dôsledku zmienky, podľa ktorej ide o dlh, „ktorý nevznikol právnemu subjektu, ktorý s nimi nemá nič spoločné, ale ich neziskovej spoločnosti podľa občianskeho práva, za ktorou od prvej chvíle stáli výlučne žalované, ako aj ich blízky rodinný príslušník“, keďže táto zmienka jasne a priamo naznačuje, že žalobkyne samy riadili európske programy, že konali netransparentne, že si prisvojili európske finančné prostriedky a že spoločnosť Isotis je – podľa týchto narážok – fiktívnou právnickou osobou,

–        50 000 eur v dôsledku zmienky, podľa ktorej „žalované boli jedinými spoločníkmi spoločnosti podľa občianskeho práva a od začiatku do konca vedeli o riadení európskych verejných finančných prostriedkov, ktoré využívala ich spoločnosť, pod ich kontrolou“,

–        50 000 eur v dôsledku zmienky, podľa ktorej „prípadne si teraz uvedomili, že sa nemôžu donekonečna vyhýbať zodpovednosti a skrývať sa za podľa nich ‚autonómnu‘ povahu právnickej osoby svojej spoločnosti podľa občianskeho práva“, keďže táto zmienka jasne a priamo naznačuje, že žalobkyne samy riadili európske programy, že konali netransparentne, že si prisvojili európske finančné prostriedky a že spoločnosť Isotis je – podľa týchto narážok – fiktívnou právnickou osobou,

–        50 000 v dôsledku zmienky, podľa ktorej „žalované sa pomocou tohto tvrdenia opäť pokúšajú uniknúť pred zodpovednosťou tým, že sa ukrývajú za údajnú ‚právnu subjektivitu‘ svojej neziskovej spoločnosti podľa občianskeho práva“, keďže táto zmienka jasne a priamo naznačuje, že žalobkyne samy riadili európske programy, že konali netransparentne, že si prisvojili európske finančné prostriedky a že spoločnosť Isotis je – podľa týchto narážok – fiktívnou právnickou osobou,

–        50 000 eur v dôsledku zmienky, podľa ktorej „kategoricky zdôrazňujeme a odmietame tvrdenie protistrán, že Európska komisia nikdy neuznala spoločnosť ‚Koinonia Tis Pliroforias Anoichti Stis Eidikes Anagkes – Isotis‘ za samostatnú právnickú osobu“,

–        50 000 eur v dôsledku zmienky, podľa ktorej „inými slovami, ide o spoločnosť podľa občianskeho práva, ktorej predmetom činnosti bola dobročinnosť a spoločenská a humanitárna solidarita voči osobám s osobitnými potrebami, a táto spoločnosť sa zaviazala podporovať rovnaké zaobchádzanie s týmito osobami v oblasti informačnej spoločnosti[;] jej cieľ nebol hospodársky[;] samotné jej stanovy výslovne stanovujú, že ‚v každom prípade spoločnosť koná ako nezisková právnická osoba‘ (článok 2 posledný odsek)“,

–        50 000 eur v dôsledku zmienky, podľa ktorej „spoločnosť s takým predmetom činnosti nemá právnu subjektivitu, keďže služby poskytované neziskovou spoločnosť podľa občianskeho práva, ktorá má ‚ideologickú‘, ‚morálnu‘… povahu, nemožno považovať za služby hospodárskej povahy[;] napokon práve z dôvodu tohto predmetu činnosti jej Komisia poskytovala dotácie[;] v dôsledku toho podľa § 759 gréckeho Občianskeho zákonníka záväzky spoločnosti podľa občianskeho práva voči Európskej komisii prináležia obom žalovaným, ktoré sú jej spoločníkmi“,

–        50 000 eur v dôsledku zmienky, podľa ktorej „konkrétne [prvá žalobkyňa] bola jedným z dvoch spoločníkov spoločnosti podľa občianskeho práva Isotis, jej jediným konateľom, zákonným zástupcom a pokladníkom, zatiaľ čo [druhá žalobkyňa] bola druhým z dvoch spoločníkov spoločnosti podľa občianskeho práva“,

–        50 000 eur v dôsledku zmienky, podľa ktorej „išlo o spoločnosť podľa občianskeho práva osobnej povahy, ktorá mala sídlo v mieste bydliska žalovaných“,

–        50 000 eur v dôsledku zmienky, podľa ktorej „žalované (hoci s prispením iných osôb, akou je manžel prvej [žalobkyne] [A]) boli z povahy veci jedinými osobami oprávnenými prijímať rozhodnutia za svoju spoločnosť, spoločne spravovať záležitosti spoločnosti, vyjednávať a uzatvárať zmluvy s tretími osobami[;] jedine títo dvaja spoločníci… mohli zvrchovane rozhodovať[;] existencia ich spoločnosti bola čisto formálna“,

–        50 000 eur v dôsledku zmienky, podľa ktorej „predchádzajúce skutočnosti vedú k logickému záveru, že dlhodobo prebiehajúca likvidácia neziskovej spoločnosti podľa občianskeho práva [Isotis] sa uskutočňuje protiprávnym spôsobom a jej zjavným cieľom je vyhnúť sa dôsledkom zákona o zodpovednosti spoločnosti a jej spoločníkov voči veriteľom spoločnosti“,

–        50 000 eur v dôsledku zmienky, podľa ktorej „[Isotis] je malá nezisková spoločnosť podľa občianskeho práva, ktorá nemá hospodársky cieľ a nemá zamestnancov“,

–        50 000 eur v dôsledku zmienky, podľa ktorej Isotis je spoločnosť, „ktorá neuskutočňovala transakcie s mnohými tretími osobami“,

–        50 000 eur v dôsledku zmienky, podľa ktorej Isotis je spoločnosť, „ktorá nebola viazaná povinnosťou dodržiavať účtovné štandardy a viesť komplexné obchodné knihy“,

–        50 000 eur v dôsledku zmienky, podľa ktorej „fungovanie a organizácia dotknutej spoločnosti podľa občianskeho práva nevykazujú takú zložitosť, ktorá by prípadne viedla k prieťahom pri likvidácii a s akou sa zvyčajne dá stretnúť pri veľkých obchodných spoločnostiach, ktoré vykonávajú každodennú a rôznorodú činnosť[;] len v takom prípade by bola odôvodnená dlhá likvidácia, ktorá nasledovala po zrušení dotknutej spoločnosti“,

–        50 000 eur v dôsledku zmienky, podľa ktorej „[spoločnosť Isotis] mala okrem toho osobitný charitatívny predmet činnosti“,

–        50 000 eur v dôsledku zmienky, podľa ktorej „jej dielo bolo pri jej zrušení v plnej miere zavŕšené“,

–        50 000 eur v dôsledku zmienky, podľa ktorej žalobkyne „nesú, samozrejme, zodpovednosť, lebo ako jediní spoločníci neziskovej spoločnosti podľa občianskeho práva bez právnej subjektivity sú ex lege významným spôsobom zapojené do riadenia a fungovania svojej spoločnosti podľa občianskeho práva“, a že „nesú, samozrejme, zodpovednosť, lebo ako jediní spoločníci neziskovej spoločnosti podľa občianskeho práva bez právnej subjektivity sú zo zákona významným spôsobom zapojené do riadenia a fungovania svojej spoločnosti podľa občianskeho práva“,

–        50 000 eur v dôsledku zmienky, podľa ktorej „keďže žalobkyne majú postavenie spoločníkov neziskovej spoločnosti podľa občianskeho práva [Isotis], predpokladá sa, že spoločnosť riadia práve ony, a nie tretia osoba, nech už by išlo o kohokoľvek“,

–        uložil Komisii a Únii povinnosť zdržať sa v budúcnosti akéhokoľvek zásahu do práv na ochranu osobnosti žalobkýň,

–        uložil Komisii povinnosť, aby obnovila česť a dobrú povesť žalobkýň prostredníctvom vyhlásenia,

–        uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

56      Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu ako neprípustnú a v každom prípade ako nedôvodnú,

–        uložil žalobkyniam povinnosť nahradiť trovy konania.

 Právny stav

 O prípustnosti

57      Komisia uvádza niekoľko dôvodov neprípustnosti žalôb v prejednávaných veciach. Komisia namieta neprípustnosť žalôb vo veciach T‑721/18 a T‑81/19 z dôvodu nepresnosti žalôb, pokiaľ ide o predmet žalôb a tvrdenia žalobkýň, ako aj o totožnosť žalovaných a pôsobnosť druhého a tretieho bodu návrhov. Okrem toho Komisia tvrdí, že žaloba vo veci T‑81/19 je neprípustná z dôvodu prekážky začatej veci, ktorá vyplýva z podania žaloby vo veci T‑721/18 tými istými žalobkyňami.

 O nepresnosti žalôb

58      Komisia bez formálneho podania námietky neprípustnosti v zmysle článku 130 ods. 1 rokovacieho poriadku tvrdí, že žaloby vo veciach T‑721/18 a T‑81/19 nespĺňajú požiadavky jasnosti a presnosti podľa článku 76 rokovacieho poriadku, pokiaľ ide o predmet sporu, uvádzané tvrdenia, ako aj druhý a tretí bod návrhov a totožnosť žalovaných.

–       O splnení požiadaviek jasnosti a presnosti, pokiaľ ide o predmet sporu a tvrdenia uvedené žalobkyňami

59      Komisia tvrdí, že je nemožné určiť predmet sporu, lebo všetky žalobné dôvody a tvrdenia uvedené žalobkyňami súvisia buď s predmetom sporov, v ktorých už súd Únie právoplatne rozhodol, alebo s predmetom sporov, v ktorých je podľa článku 299 ZFEÚ oprávnený rozhodnúť výlučne grécky súd. Komisia ďalej tvrdí, že zo žalôb nie je možné pochopiť, aké údajne protizákonné správanie sa jej vytýka v oboch veciach, a teda do akej miery existuje príčinná súvislosť medzi jej konaním a ujmami, ktoré údajne vznikli žalobkyniam. Podľa Komisie sú žaloby nepresné aj v rozsahu, v akom neobsahujú nijakú informáciu o spôsobe alebo o parametroch, podľa ktorých žalobkyne posudzujú svoje škody a určujú výšku náhrady. Komisia ďalej uvádza, že je nemožné určiť, voči ktorej inštitúcii Únie sú formulované určité tvrdenia, ktoré sa týkajú Všeobecného súdu Európskej únie alebo Monomeles Protodikeio Athinon (prvostupňový samosudca Atény). Žaloby sú zároveň nejasné, lebo v nich nie je uvedený vzťah medzi ustanoveniami a zásadami práva, na ktoré sa žalobkyne odvolávajú, a skutkovým základom žaloby. Všetky tieto nepresnosti Komisii bránia v tom, aby sa v prejednávaných veciach účinne obhajovala.

60      Okrem toho vo veci T‑721/18 Komisia tvrdí, že žalobkyne sa svojou žalobou pokúšajú na jednej strane znova otvoriť diskusiu o dlhu, ktorého výška bola s konečnou platnosťou stanovená a ktorý vymáha v súlade so zákonom, a na druhej strane kompenzovať svoj dlh náhradou nemajetkovej ujmy, ktorej sa domáhajú v rámci druhého bodu svojich návrhov. Podľa Komisie žaloba podaná žalobkyňami porušuje zásadu právnej sily rozhodnutej veci.

61      Žalobkyne popierajú tvrdenia Komisie.

62      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 21 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ktorý sa uplatní na konanie pred Všeobecným súdom na základe článku 53 prvého odseku tohto štatútu a článku 76 písm. d) rokovacieho poriadku, žaloba musí obsahovať predmet konania, uplatnené dôvody a tvrdenia, ako aj stručné zhrnutie uvedených dôvodov. Podľa ustálenej judikatúry musia byť tieto údaje dostatočne jasné a presné na to, aby umožnili žalovanému pripraviť si svoju obranu a Všeobecnému súdu rozhodnúť o žalobe prípadne aj bez ďalších podporných informácií. Na účely zabezpečenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti je na prípustnosť žaloby nevyhnutné, aby podstatné skutkové a právne okolnosti, na ktorých sa zakladá, vyplývali aspoň stručne, ale koherentným a zrozumiteľným spôsobom, zo znenia samotnej žaloby (pozri rozsudok z 12. decembra 2019, Tàpias/Rada, T‑527/16, EU:T:2019:856, bod 64 a citovanú judikatúru).

63      V prejednávanej veci po prvé, pokiaľ ide o vec T‑721/18, treba poukázať na to, že body 1 až 9 žaloby obsahujú kritické posúdenie postoja Komisie v rámci sporov, ktoré viedla so spoločnosťou Isotis a v ktorých bolo vydané uznesenie z 31. mája 2016, Isotis/Komisia (C‑450/14 P, neuverejnené, EU:C:2016:477), a rozsudky zo 16. júla 2014, Isotis/Komisia (T‑59/11, EU:T:2014:679), a zo 4. februára 2016, Isotis/Komisia (T‑562/13, neuverejnený, EU:T:2016:63). Zároveň je potrebné poukázať na to, že žaloba obsahuje viaceré odkazy na priebeh konania o námietke, ktorú podali žalobkyne voči nútenému výkonu vyššie uvedených rozhodnutí, na ktorý podala návrh Komisia na Monomeles Protodikeio Athinon (prvostupňový samosudca Atény). Na rozdiel od tvrdení Komisie však zo žaloby dostatočne jasne vyplýva, že jej cieľom nie je spochybniť právnu silu veci rozhodnutej Súdnym dvorom v uznesení z 31. mája 2016, Isotis/Komisia (C‑450/14 P, neuverejnené, EU:C:2016:477), a Všeobecným súdom v rozsudkoch zo 16. júla 2014, Isotis/Komisia (T‑59/11, EU:T:2014:679), a zo 4. februára 2016, Isotis/Komisia (T‑562/13, neuverejnený, EU:T:2016:63), ani spochybniť rozhodnutia, ktoré prijal Monomeles Protodikeio Athinon (prvostupňový samosudca Atény) v rámci konania o nútenom výkone týchto rozhodnutí. Zo žaloby totiž vyplýva, že jej cieľom je získať náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú údajne utrpeli obe žalobkyne v dôsledku konania právnych zástupcov Komisie a zamestnanca úradu OLAF v rámci konania o námietke, ktorú podali voči dotknutému nútenému výkonu.

64      Pokiaľ ide o skutočnosti vytýkané Komisii v rámci konania o námietke voči nútenému výkonu, treba poukázať na to, že sú dostatočne jasne uvedené v bodoch 15 až 30 žaloby, v ktorých žalobkyne vytýkajú právnym zástupcom Komisie, ako aj zamestnancovi úradu OLAF, ktorý bol vypočutý ako svedok, že v písomných podaniach na Monomeles Protodikeio Athinon (prvostupňový samosudca Atény), ako aj na pojednávaní z 12. decembra 2017 vedome nesprávne uviedli, že na jednej strane sa ony samy podieľali na riadení spolufinancovaných európskych programov, na ktorých sa zúčastňovala spoločnosť Isotis, ako aj na spore týkajúcom sa týchto programov, a na druhej strane že spôsobili Únii značnú škodu.

65      Rovnako žalobkyne v bodoch 41 až 84 žaloby dostatočne presne uvádzajú dôvody, pre ktoré sa domnievajú, že skutočnosti vytýkané Komisii predstavujú protiprávne správanie. Zo žaloby teda vyplýva, že podľa žalobkýň je správanie vytýkané Komisii protiprávne v dôsledku toho, že najmä porušilo ich právo na dôstojnosť v zmysle článku 1 Charty základných práv Európskej únie, judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, článku 2 ZEÚ a preambuly Všeobecnej deklarácie ľudských práv, prijatej Valným zhromaždením OSN 10. decembra 1948, zásadu dobrej správy vecí verejných, zásady zákonnosti, dobrej viery a ochrany legitímnej dôvery, ako aj ich právo na účinný prostriedok nápravy a na nestranný súd, a že v každom prípade išlo o zneužitie práva.

66      Zároveň je potrebné odmietnuť tvrdenie Komisie týkajúce sa údajnej nejasnosti žaloby, pokiaľ ide o spôsob, akým žalobkyne vypočítali výšku nemajetkovej ujmy, ktorej náhradu požadujú. Bez ohľadu na otázku dôvodnosti žiadosti žalobkýň o náhradu škody a jej posúdenie ex æquo et bono Všeobecným súdom totiž treba konštatovať, že v prvom bode žalobných návrhov je dostatočne presne uvedený spôsob, akým žalobkyne vypočítali výšku ujmy 500 000 eur pre každú z nich. Je v ňom totiž uvedené, že táto suma je súčtom škôd spôsobených piatimi tvrdeniami, ktoré uviedli zástupcovia Komisie v písomných podaniach na Monomeles Protodikeio Athinon (prvostupňový samosudca Atény) v rámci konania o námietke voči nútenému výkonu a v rámci konania o nariadení predbežného opatrenia na tom istom súde, pričom za každú z nich žalobkyne požadujú náhrady škody vo výške 100 000 eur.

67      Po druhé, pokiaľ ide o vec T‑81/19, treba poukázať na to, že rovnako ako vo veci T‑721/18 body 1 až 9 žaloby obsahujú kritické posúdenie postoja Komisie v rámci sporov, ktoré viedla so spoločnosťou Isotis a v ktorých bolo vydané uznesenie z 31. mája 2016, Isotis/Komisia (C‑450/14 P, neuverejnené, EU:C:2016:477), a rozsudky zo 16. júla 2014, Isotis/Komisia (T‑59/11, EU:T:2014:679), a zo 4. februára 2016, Isotis/Komisia (T‑562/13, neuverejnený, EU:T:2016:63). Zároveň je potrebné poukázať na to, že žaloba obsahuje viaceré odkazy na priebeh konania o námietke, ktorú podali žalobkyne voči nútenému výkonu vyššie uvedených rozhodnutí, na ktorý podala návrh Komisia na Monomeles Protodikeio Athinon (prvostupňový samosudca Atény) ako aj na Efeteio Athinon (Odvolací súd Atény). Na rozdiel od tvrdení Komisie však zo žaloby dostatočne jasne vyplýva, že jej cieľom nie je spochybniť právnu silu veci rozhodnutej Súdnym dvorom v uznesení z 31. mája 2016, Isotis/Komisia (C‑450/14 P, neuverejnené, EU:C:2016:477), a Všeobecným súdom v rozsudkoch zo 16. júla 2014, Isotis/Komisia (T‑59/11, EU:T:2014:679), a zo 4. februára 2016, Isotis/Komisia (T‑562/13, neuverejnený, EU:T:2016:63), ani spochybniť rozhodnutia, ktoré prijal Monomeles Protodikeio Athinon (prvostupňový samosudca Atény) v rámci konania o nútenom výkone.

68      Zo žaloby tak vyplýva, že jej cieľom je získať náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú údajne utrpeli obe žalobkyne v dôsledku konania právnych zástupcov Komisie v rámci konania o odvolaní voči rozsudku Monomeles Protodikeio Athinon (prvostupňový samosudca Atény) zo 4. júla 2018, ktorý sa týkal možnosti Komisie dosiahnuť voči žalobkyniam nútený výkon uznesenia z 31. mája 2016, Isotis/Komisia (C‑450/14 P, neuverejnené, EU:C:2016:477), a rozsudkov zo 16. júla 2014, Isotis/Komisia (T‑59/11, EU:T:2014:679), a zo 4. februára 2016, Isotis/Komisia (T‑562/13, neuverejnený, EU:T:2016:63).

69      Pokiaľ ide o skutočnosti vytýkané Komisii v súvislosti s priebehom konania na Efeteio Athinon (Odvolací súd Atény), treba poukázať na to, že sú dostatočne presne uvedené v bodoch 34 až 62 žaloby, v ktorých žalobkyne právnym zástupcom Komisie vytýkajú, že v písomných podaniach na Efeteio Athinon (Odvolací súd Atény) nielenže zopakovali nesprávne tvrdenia uvedené v písomných podaniach na Monomeles Protodikeio Athinon (prvostupňový samosudca Atény), ktoré sú predmetom žaloby vo veci T‑721/18, ale aj vedome uviedli veľmi veľa nových nesprávnych tvrdení s cieľom uviesť Efeteio Athinon (Odvolací súd Atény) do omylu v súvislosti s určitými skutočnosťami, a tým umožniť, aby žalobkyne osobne zodpovedali za dlhy spoločnosti Isotis voči Komisii.

70      Rovnako žalobkyne v bodoch 63 až 92 žaloby dostatočne presne uvádzajú dôvody, pre ktoré sa domnievajú, že skutky, ktorých sa dopustili právni zástupcovia Komisie, predstavujú protiprávne správanie. Zo žaloby teda vyplýva, že podľa žalobkýň je správanie vytýkané Komisii protiprávne v dôsledku toho, že ním porušila po prvé povinnosť pravdovravnosti a lojálnosti, ktorú majú účastníci konania, základnú všeobecnú zásadu spravodlivého výkonu spravodlivosti, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie, po druhé právo na ľudskú dôstojnosť a zásadu dobrej správy vecí verejných a po tretie zásady zákonnosti, dobrej viery a ochrany legitímnej dôvery.

71      Okrem toho treba poukázať na to, že v žalobe je dostatočne jasne uvedený o spôsob, akým žalobkyne vypočítali výšku nemajetkovej ujmy, ktorej náhradu požadujú. Bez ohľadu na otázku dôvodnosti žiadosti žalobkýň o náhradu škody a jej posúdenie ex æquo et bono Všeobecným súdom totiž treba konštatovať, že v prvom bode žalobných návrhov je dostatočne presne uvedený spôsob, akým žalobkyne vypočítali výšku ujmy 1 100 000 eur pre každú z nich.

72      Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba vychádzať z toho, že obsah žalôb Komisii neznemožnil a dokonca ani nadmerne nesťažil výkon práva na obhajobu, v dôsledku čoho spĺňa podmienku jasnosti, ktorú stanovuje článok 76 písm. d) rokovacieho poriadku, v zmysle judikatúry citovanej v bode 62 tohto rozsudku.

73      Námietku neprípustnosti, ktorú uvádza Komisia a ktorá je založená na nepresnosti žalôb, pokiaľ ide o predmet sporu a o tvrdenia žalobkýň v prejednávaných veciach, je teda potrebné zamietnuť.

–       O totožnosti žalovaných

74      Komisia tvrdí, že žaloby sú neprípustné, keďže z nich jasne nevyplýva, kto sú žalovaní.

75      Žalobkyne popierajú tvrdenia Komisie. Vo svojej odpovedi na opatrenia na zabezpečenie priebehu konania z 11. mája 2020 uvádzajú, že žaloby vo veciach T‑721/18 a T‑81/19 smerujú proti Komisii ako inštitúcii s vlastnou právnou subjektivitou a proti Komisii v rozsahu, v akom podľa práva zastupuje Úniu. Žalobkyne v tej istej odpovedi spresňujú, že vetu uvedenú v žalobách, podľa ktorej žaloby smerujú proti „Európskej únii, zastúpenej podľa práva“, treba chápať v tom zmysle, že žaloby nesmerujú len proti Komisii ako inštitúcii, ale aj proti Únii, ktorú podľa práva zastupuje Komisia.

76      Treba pripomenúť, že v súlade s článkom 76 písm. c) rokovacieho poriadku musí žaloba obsahovať označenie hlavného účastníka konania, proti ktorému žaloba smeruje.

77      V prejednávanej veci zo žalôb vo veciach T‑721/18 a T‑81/19, ako aj z odpovedí žalobkýň na opatrenia na zabezpečenie priebehu konania z 11. mája 2020 vyplýva, že obe prejednávané žaloby sú založené na článku 268 ZFEÚ a článku 340 druhom odseku ZFEÚ a smerujú na jednej strane proti Únii, „zastúpenej podľa práva“ Komisiou, a na druhej strane proti Komisii „ako samostatnej právnickej osobe“.

78      Ako je konštatované v bodoch 63 a 68 tohto rozsudku, zo žalôb v prejednávaných veciach ďalej vyplýva, že žalobkyne sa usilujú domôcť sa náhrady škody, ktorú utrpeli v dôsledku údajného správania právnych zástupcov Komisie, ako aj zamestnanca úradu OLAF.

79      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 340 druhého odseku ZFEÚ „v prípade nezmluvnej zodpovednosti Únia, v súlade so zásadami spoločnými pre právne poriadky členských štátov, napraví akékoľvek škody spôsobené vlastnými orgánmi alebo pracovníkmi pri výkone ich funkcií“.

80      Treba tiež pripomenúť, že článok 47 ZEÚ priznáva právnu subjektivitu Únii, a nie Komisii.

81      Z judikatúry Súdneho dvora a Všeobecného súdu tak vyplýva, že žalobca v spore o náhradu škody na základe článku 268 ZFEÚ a článku 340 druhého odseku ZFEÚ je oprávnený smerovať svoju žalobu proti Únii, ktorá má právnu subjektivitu (pozri uznesenie z 2. februára 2015, Gascogne Sack Deutschland a Gascogne/Európska únia, T‑577/14, neuverejnené, EU:T:2015:80, bod 16 a citovanú judikatúru).

82      Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora i Všeobecného súdu však ďalej vyplýva, že pokiaľ je zodpovednosť Únie založená aktom jednej z jej inštitúcií, pred Všeobecným súdom ju zastupuje inštitúcia alebo inštitúcie, ktorým je vytýkaná skutočnosť vedúca k vzniku zodpovednosti (pozri uznesenie z 2. februára 2015, Gascogne Sack Deutschland a Gascogne/Európska únia, T‑577/14, neuverejnené, EU:T:2015:80, bod 23 a citovanú judikatúru).

83      Z toho vyplýva, že prejednávané žaloby sú neprípustné v rozsahu, v akom smerujú proti Komisii „ako samostatnej právnickej osobe“.

–       O pôsobnosti druhého a tretieho bodu návrhov

84      Komisia tvrdí, že druhý bod žalobných návrhov vo veciach T‑721/18 i T‑81/19 je neprípustný z dôvodu, že zjavne prekračuje predmet sporu v týchto dvoch veciach. Tretí bod žalobných návrhov vo veciach T‑721/18 i T‑81/19 je rovnako neprípustný z dôvodu svojej nepresnosti, keďže žalobkyne neuviedli, aký typ vyhlásenia by mala Komisia urobiť a podľa akého postupu.

85      Žalobkyne popierajú tvrdenia Komisie.

86      Po prvé, pokiaľ ide o druhý bod žalobných návrhov vo veciach T‑721/18 a T‑81/19, ktorým žalobkyne navrhujú, aby Všeobecný súd uložil Komisii povinnosť zdržať sa v budúcnosti akéhokoľvek zásahu do ich práv na ochranu osobnosti, treba poukázať na to, že ho treba považovať za návrh na vydanie príkazu zdržať sa konania.

87      V tomto smere treba pripomenúť, že z článku 268 ZFEÚ a z článku 340 druhého odseku ZFEÚ, ktoré sa týkajú mimozmluvnej zodpovednosti Únie, vyplýva, že súd Únie môže v prípade potreby priznať nepeňažnú náhradu v súlade so všeobecnými zásadami spoločnými pre právne poriadky členských štátov v oblasti mimozmluvnej zodpovednosti a že táto náhrada môže mať podobu príkazu konať alebo zdržať sa konania, ktorý môže Komisiu viesť k určitému správaniu (pozri v tomto zmysle uznesenia z 3. septembra 2013, Idromacchine a i./Komisia, C‑34/12 P, neuverejnené, EU:C:2013:552, bod 29, a z 20. decembra 2019, Dragomir/Komisia, T‑297/19, neuverejnené, EU:T:2019:902, bod 66).

88      Navyše treba poukázať na to, že druhý bod žalobných návrhov vo veciach T‑721/18 a T‑81/19 priamo súvisí s predmetom sporu v týchto dvoch veciach, keďže žalobkyne sa týmito žalobami domáhajú náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú tvorí porušenie ich dobrej povesti, za ktoré podľa nich nesie zodpovednosť Komisia.

89      Na rozdiel od tvrdení Komisie teda treba vychádzať z toho, že druhý bod žalobných návrhov vo veciach T‑721/18 a T‑81/19 je prípustný. Je však potrebné pripomenúť, že s výnimkou nariadenia predbežných opatrení na základe článkov 278 a 279 ZFEÚ sa taký príkaz zdržať sa konania môže prípadne konkretizovať len vtedy, ak už je preukázaná mimozmluvná zodpovednosť Únie (uznesenie z 20. decembra 2019, Dragomir/Komisia, T‑297/19, neuverejnené, EU:T:2019:902, bod 66).

90      Po druhé, pokiaľ ide o tretí bod žalobných návrhov vo veciach T‑721/18 a T‑81/19, ktorým žalobkyne v podstate navrhujú, aby Všeobecný súd uložil Komisii povinnosť obnoviť ich dobrú povesť prostredníctvom verejného vyhlásenia, treba poukázať na to, že ho treba považovať za návrh na vydanie príkazu konať.

91      V tomto smere treba poukázať na to, že v súlade s judikatúrou citovanou v bode 87 tohto rozsudku síce nemožno vylúčiť, že nepeňažná náhrada bude mať podobu príkazu konať, ktorý súd Únie uloží Komisii, je však potrebné, aby tento návrh na vydanie príkazu spĺňal požiadavky jasnosti a presnosti stanovené v článku 76 písm. d) rokovacieho poriadku.

92      V prejednávanej veci však treba konštatovať, že žalobkyne v žalobách nespresnili formu ani spôsob, akým má byť vykonané vyhlásenie, ktoré obnoví ich dobrú povesť. Okrem toho treba poukázať na to, že vysvetlenia, ktoré žalobkyne uviedli v odpovediach na opatrenia na zabezpečenie priebehu konania z 11. mája 2020, pokiaľ ide o presnú pôsobnosť tretích bodov žalobných návrhov, nie sú v tomto smere postačujúce. Žalobkyne totiž síce uviedli, akú formu by malo mať toto vyhlásenie, a to, že má ísť o mimosúdne vyhlásenie určené každej z nich, ktorým by Komisia jasne a bezpodmienečne uviedla, že ani jedna zo žalobkýň nebola zapojená do financovania poskytnutého Úniou a nezúčastnila sa na skutočnom riadení financovaných projektov, ako uznal OLAF. Žalobkyne však zároveň uviedli, že toto vyhlásenie má byť oznámené nielen im, ale aj každému orgánu, banke a fyzickej osobe, ktorá sa priamo alebo nepriamo dozvedela o nepresných a hanlivých tvrdeniach Komisie a jej zástupcov, ktoré sú opísané v prejednávaných žalobách. Treba však konštatovať, že taká žiadosť je sama osebe príliš nepresná na to, aby mohla spĺňať požiadavky presnosti a jasnosti, ktoré stanovuje článok 76 písm. d) rokovacieho poriadku.

93      Z toho vyplýva, že tretí bod žalobných návrhov vo veciach T‑721/18 a T‑81/19 treba zamietnuť ako neprípustný.

 O prekážke začatej veci

94      Komisia tvrdí, že tvrdenia uvedené žalobkyňami vo veci T‑81/19 sú totožné s tvrdeniami uvedenými vo veci T‑721/18 a že vzhľadom na to, že tieto tvrdenia sa týkajú konania o námietke voči nútenému výkonu a tvrdení uvedených Komisiou v rámci tohto konania pred podaním žaloby vo veci T‑721/18, podanie druhej žaloby nie je odôvodnené.

95      Komisia, ktorú Všeobecný súd vyzval, aby zaujala stanovisko k prípadnej prekážke začatej veci v súvislosti s vecou T‑721/18, vo svojej odpovedi na opatrenie na zabezpečenie priebehu konania z 1. augusta 2019 uvádza, že podmienky na konštatovanie prekážky začatej veci sú splnené. Komisia v tomto smere zdôrazňuje, že v oboch veciach sa žalobkyne domáhajú náhrady tej istej ujmy, a to údajného porušenia práva na ochranu osobnosti, spôsobeného tou istou škodovou udalosťou, ktorú predstavujú tvrdenia uvedené Komisiou v podaniach v prvostupňovom a druhostupňovom konaní pred gréckymi súdmi v rámci toho istého sporu. Komisia zdôrazňuje, že žalobkyne v bodoch 15 až 33 žaloby vo veci T‑81/19 zopakovali argumenty týkajúce sa tvrdení, ktoré uviedla v rámci konania o nariadení predbežného opatrenia a v prvostupňovom konaní a ktoré už napadli v rámci žaloby vo veci T‑721/18. Komisia ďalej zdôrazňuje, že v odvolacom konaní sa obmedzila na zopakovanie tvrdení, ktoré už uviedla v konaní o nariadení predbežného opatrenia a v prvostupňovom konaní, keďže predloženie nových tvrdení nie je v odvolacom konaní dovolené. Zopakovanie týchto tvrdení nepredstavuje iný postup, ktorý by mohol žalobkyniam spôsobiť ujmu odlišnú od ujmy, ktorú im údajne spôsobili tie isté tvrdenia v prvostupňovom konaní. To isté platí pre údajnú protiprávnosť jej správania, keďže žalobkyne vo veci T‑81/19 namietajú porušenie zásad zákonnosti, dobrej viery, ochrany legitímnej dôvery, ľudskej dôstojnosti a dobrej správy vecí verejných, ktoré už uviedli v žalobe vo veci Τ‑721/18. Na záver Komisia poukazuje na to, že aj žalobné návrhy sú rovnaké, lebo žalobkyne v oboch veciach požadujú, aby im nahradila nemajetkovú ujmu a aby jej Všeobecný súd uložil povinnosť zdržať sa akéhokoľvek porušenia ich práv na ochranu osobnosti v budúcnosti a obnoviť ich dobrú povesť prostredníctvom vyhlásenia. Navyše výška jednotlivých paušálnych súm, ktoré žalobkyne požadujú v oboch veciach, je približne rovnaká ako výška jej pohľadávky. V dôsledku toho sa Komisia domnieva, že žalobu vo veci T‑81/19 treba zamietnuť ako neprípustnú z dôvodu prekážky začatej veci, ktorú predstavuje žaloba podaná vo veci T‑721/18.

96      Žalobkyne tvrdia, že obe žaloby sa netýkajú rovnakých skutkových okolností. Uvádzajú tak, že zatiaľ čo žalobou vo veci T‑721/18 sa domáhajú náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej „klamlivými a hanlivými“ tvrdeniami Komisie v rámci konania o nariadení predbežného opatrenia a prvostupňového konania, žalobou vo veci T‑81/19 sa domáhajú náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli v dôsledku zopakovania týchto tvrdení a doplnenia nových „klamlivých a hanlivých“ tvrdení v podaniach, ktoré predložili právni zástupcovia Komisie 13. a 18. decembra 2018 na Efeteio Athinon (Odvolací súd Atény), kde žalobkyne podali odvolanie proti rozsudku Monomeles Protodikeio Athinon (prvostupňový samosudca Atény) zo 4. júla 2018.

97      Žalobkyne ďalej tvrdia, že ani právny základ oboch žalôb nie je rovnaký. Žalobkyne v tomto smere poukazujú na to, že v žalobe vo veci T‑721/18 tvrdia, že správanie vytýkané Komisii je protiprávne predovšetkým v rozsahu, v akom porušuje právo na účinný prostriedok nápravy a na nestranný súd a predstavuje zneužitie práva, zatiaľ čo v žalobe vo veci T‑81/19 neuvádzajú tieto dôvody nezákonnosti. Žalobkyne rovnako poukazujú na to, že žaloba vo veci T‑81/19 obsahuje jeden dôvod nezákonnosti, konkrétne porušenie povinnosti pravdovravnosti a lojálnosti účastníkov konania, ktorý nie je uvedený v žalobe vo veci T‑721/18. Navyše žalobkyne zdôrazňujú, že dôvody nezákonnosti spoločné pre obe žaloby nie sú uvedené na podporu tých istých žalobných návrhov. Žalobkyne okrem toho tvrdia, že tvrdenie Komisie, podľa ktorého náhradu nemajetkovej ujmy tvrdenej vo veci T‑721/18 nie je možné znova požadovať v rámci veci T‑81/19, sa netýka prekážky začatej veci, ale situácie, v ktorej sa žalobca usiluje spochybniť právnu silu rozhodnutej veci, čo nie je prípad prejednávanej veci.

98      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry žalobu, ktorá sa týka sporu medzi tými istými účastníkmi konania a sleduje rovnaký cieľ na základe tých istých žalobných dôvodov ako skôr podaná žaloba, je potrebné zamietnuť ako neprípustnú (uznesenie zo 14. júna 2007, Landtag Schleswig‑Holstein/Komisia, T‑68/07, neuverejnené, EU:T:2007:180, bod 16; pozri tiež v tomto zmysle rozsudky z 19. septembra 1985, Hoogovens Groep/Komisia, 172/83 a 226/83, EU:C:1985:355, bod 9, a z 22. septembra 1988, Francúzsko/Parlament, 358/85 a 51/86, EU:C:1988:431, bod 12).

99      V prejednávanej veci treba poukázať na to, že žaloby vo veciach T‑721/18 a T‑81/19 boli obe podané na základe článku 268 ZFEÚ a článku 340 druhého odseku ZFEÚ a týkajú sa sporu medzi tými istými účastníkmi konania.

100    Napriek tomu treba konštatovať, že predmetom oboch žalôb je síce náhrada nemajetkovej ujmy, ktorú údajne obom žalobkyniam spôsobila Komisia, ujmy, ktorých náhrada sa požaduje, však nie sú rovnaké, keďže majú odlišný skutkový základ.

101    Na jednej strane totiž a priori nemožno vylúčiť, že zopakovanie údajne klamlivých a hanlivých tvrdení môže samo osebe spôsobiť ujmu odlišnú od pôvodne utrpenej ujmy len na základe toho, že k zopakovaniu tvrdení dôjde v rámci konania o odvolaní.

102    Na druhej strane treba poukázať na to, že na rozdiel od svojich tvrdení sa Komisia neobmedzila na to, aby v odvolacom konaní zopakovala tvrdenia, ktoré už uviedla v konaní o nariadení predbežného opatrenia a v prvostupňovom konaní. Žalobkyne tak identifikovali 17 nových tvrdení v bodoch 40 až 56 žaloby. V tomto smere Komisia tvrdí len to, že v rámci konania o odvolaní neuviedla nové tvrdenia. Podstatné však je, že nevysvetľuje, kde v konaní o nariadení predbežného opatrenia alebo v konaní o námietke v prvostupňovom konaní boli už uvedené tvrdenia, ktoré sú podľa žalobkýň nové.

103    V dôsledku toho nie je možné vylúčiť, že tieto nové tvrdenia, pokiaľ by mohli spôsobiť škodu, zapríčinia nemajetkovú ujmu odlišnú od tej, na ktorú sa žalobkyne odvolávajú vo veci T‑721/18.

104    Okrem toho treba poukázať na to, že žalobný dôvod založený na porušení povinnosti pravdovravnosti a lojálnosti účastníkov konania, ktorý žalobkyne uvádzajú vo veci T‑81/19, nebol ako taký uvedený v žalobe vo veci T‑721/18.

105    Keďže obe žaloby nemajú úplne totožný predmet v zmysle judikatúry pripomenutej v bode 98 tohto rozsudku, nie je možné konštatovať prekážku začatej veci, v dôsledku čoho treba žalobu vo veci T‑81/19 pokladať za prípustnú v rozsahu, v akom sa týka návrhu na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú obom žalobkyniam údajne spôsobili tvrdenia uvedené v písomných podaniach právnych zástupcov Komisie na Efeteio Athinon (Odvolací súd Atény).

 O veci samej

106    Podľa článku 340 druhého odseku ZFEÚ v prípade mimozmluvnej zodpovednosti Únia v súlade so všeobecnými zásadami spoločnými pre právne poriadky členských štátov napraví škody spôsobené svojimi orgánmi alebo pracovníkmi pri výkone ich funkcií.

107    Z ustálenej judikatúry vyplýva, že ak má vzniknúť mimozmluvná zodpovednosť Únie v zmysle článku 340 druhého odseku ZFEÚ za protizákonné správanie jej orgánov, musia byť splnené všetky kumulatívne podmienky, konkrétne správanie vytýkané inštitúcii musí byť protizákonné, škoda musí byť skutočná a musí existovať príčinná súvislosť medzi tvrdeným správaním a uvádzanou ujmou (pozri v tomto zmysle rozsudky z 29. septembra 1982, Oleifici Mediterranei/EHS, 26/81, EU:C:1982:318, bod 16, a zo 14. decembra 2005, Beamglow/Parlament a i., T‑383/00, EU:T:2005:453, bod 95).

108    Keďže jedna z troch podmienok vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Únie nie je splnená, nároky na náhradu škody treba zamietnuť, pričom nie je potrebné skúmať, či sú splnené ďalšie dve podmienky (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. septembra 1994, KYDEP/Rada a Komisia, C‑146/91, EU:C:1994:329, bod 81, a z 20. februára 2002, Förde‑Reederei/Rada a Komisia, T‑170/00, EU:T:2002:34, bod 37). Navyše súd Únie nie je povinný skúmať tieto podmienky v určitom poradí (rozsudok z 9. septembra 1999, Lucaccioni/Komisia, C‑257/98 P, EU:C:1999:402, bod 13).

 O správaní vytýkanom Komisii

109    Vo veci T‑721/18 žalobkyne Komisii vytýkajú, že ich v rámci konania o námietke voči nútenému výkonu uznesenia z 31. mája 2016, Isotis/Komisia (C‑450/14 P, neuverejnené, EU:C:2016:477), a rozsudkov zo 16. júla 2014, Isotis/Komisia (T‑59/11, EU:T:2014:679), a zo 4. februára 2016, Isotis/Komisia (T‑562/13, neuverejnený, EU:T:2016:63), na Monomeles Protodikeio Athinon (prvostupňový samosudca Atény) prezentovala prostredníctvom tvrdení uvedených vo svojich písomných podaniach a v svedeckej výpovedi zamestnanca úradu OLAF, o ktorých Komisia vedela, že sú nesprávne, ako osoby, ktoré sa priamo podieľali na riadení finančných prostriedkov Únie, ktorých vrátenie Komisii bolo spoločnosti Isotis uložené v uvedených rozsudkoch. Komisia tak žalobkyne pred tretími osobami prezentovala ako platobne neschopné a nespoľahlivé osoby, ktoré sa dopúšťajú podvodného konania, čo vážne poškodilo ich dobrú povesť. Toto vážne poškodenie dobrej povesti je vyjadrené nemajetkovou ujmou v sume 500 000 eur pre každú z nich.

110    Vo veci T‑81/19 žalobkyne Komisii vytýkajú, že jej zástupcovia pred Efeteio Athinon (Odvolací súd Atény) vedome uviedli nesprávne tvrdenia, z ktorých niektoré už títo istí zástupcovia uviedli v prvostupňovom konaní, pričom v podstate im išlo o to, aby tento súd uviedli do omylu, pokiaľ ide o zapojenie prvej žalobkyne do riadenia európskych programov spoločnosťou Isotis a fiktívnu povahu právnej subjektivity spoločnosti Isotis. Cieľom tohto správania bolo podľa žalobkýň presvedčiť Efeteio Athinon (Odvolací súd Atény) o tom, že musí vylúčiť uplatnenie ustanovení vnútroštátneho práva, ktoré bránia tomu, aby žalobkyne ako spoločníci osobne zodpovedali za dlhy spoločnosti Isotis voči Komisii, čo by bolo dôvodom na nútený výkon rozsudkov voči žalobkyniam.

111    Komisia popiera, že by sa správala tak, ako jej žalobkyne vytýkajú, keďže neprezentovala žalobkyne pred gréckymi súdmi ako podvodníčky, ale len uviedla skutkové tvrdenia s cieľom preukázať, že podmienky stanovené v gréckej právnej úprave na dosiahnutie núteného výkonu uznesenia z 31. mája 2016, Isotis/Komisia (C‑450/14 P, neuverejnené, EU:C:2016:477), a rozsudkov zo 16. júla 2014, Isotis/Komisia (T‑59/11, EU:T:2014:679), a zo 4. februára 2016, Isotis/Komisia (T‑562/13, neuverejnený, EU:T:2016:63), voči žalobkyniam sú v prejednávanej veci splnené.

112    V tomto smere po prvé, pokiaľ ide o správanie vytýkané Komisii vo veci T‑721/18, treba poukázať na to, že žalobkyne sa odvolávajú na konkrétne pasáže poznámok pre poradu zo 14. decembra 2017, návrhov zo 17. apríla 2018 a doplňujúceho vyjadrenia z 20. apríla 2018, ktoré právni zástupcovia Komisie podali na Monomeles Protodikeio Athinon (prvostupňový samosudca Atény), ako aj na svedeckú výpoveď zamestnanca úradu OLAF na tom istom súde z 12. decembra 2017, ktorá je prepísaná v jednej z poznámok pre poradu zo 14. decembra 2017.

113    Treba poukázať na to, že poznámka pre poradu zo 14. decembra 2017, ktorá bola predložená v odpovedi na návrh žalobkýň na odklad núteného výkonu z 11. septembra 2017, obsahovala toto tvrdenie:

„V oboch súdnych žalobách sa žalované úplne nezákonne a protiprávne usilujú vyhnúť akejkoľvek zodpovednosti a dištancovať sa od záležitosti, ktorou sa priamo zaoberajú a ktorú riadia už desať rokov ony samy a prostredníctvom blízkeho rodinného príslušníka.“

114    Tá istá poznámka pre poradu obsahovala aj toto tvrdenie:

„… prvá žalovaná bola vymenovaná za konateľku, zákonnú zástupkyňu a pokladníčku spoločnosti a sama spravovala všetky záležitosti spoločnosti podľa § 748 a nasl. Občianskeho zákonníka.“

115    V dotknutej poznámke bolo ďalej v súvislosti s dlhom spoločnosti Isotis určeným v rozsudkoch zo 16. júla 2014, Isotis/Komisia (T‑59/11, EU:T:2014:679), a zo 4. februára 2016, Isotis/Komisia (T‑562/13, neuverejnený, EU:T:2016:63), uvedené, že „ide o dlh, ktorý nevznikol právnemu subjektu, ktorý s nimi nemá nič spoločné, ale vznikol na základe zmluvy spoločnosti so spornou právnou subjektivitou, za ktorou stáli žalované, ako aj ich blízky rodinný príslušník“.

116    Právni zástupcovia Komisie okrem toho v tejto poznámke uviedli, že „… je tiež z právneho hľadiska preukázané, že [Komisia] údajne utrpela významnú ujmu, ktorá bola priamym dôsledkom konania a neplnenia povinností, ktorého sa počas mnohých rokov dopúšťalo vedenie spoločnosti podľa občianskeho práva, ktorá je protistranou“.

117    Okrem toho stále v tej istej poznámke právni zástupcovia Komisie uviedli vyjadrenia zamestnanca úradu OLAF na pojednávaní z 12. decembra 2017 takto:

„… jediným spôsobom na vymoženie európskych finančných prostriedkov je nútený výkon voči majetku žalovaných (ktoré boli zároveň fyzickými osobami v pozadí spoločnosti e‑Isotis)… Konkrétne prvá žalovaná stála v čele spoločnosti e‑Isotis, organizovala ju a riadila (s pomocou svojho manžela).“

118    Treba poukázať na to, že úryvky citované v bodoch 113 až 117 tohto rozsudku boli prevzaté do druhej poznámky pre poradu právnych zástupcov Komisie zo 14. decembra 2017, ktorá sa týkala návrhu žalobkýň z 1. novembra 2017 na odklad núteného výkonu, ako aj na ochranu ich osobnosti, a do návrhov týchto právnych zástupcov zo 17. apríla 2018.

119    Zároveň je potrebné poukázať na to, že doplňujúce vyjadrenie, ktoré právni zástupcovia Komisie predložili na Monomeles Protodikeio Athinon (prvostupňový samosudca Atény) 20. apríla 2018, obsahovalo toto tvrdenie:

„… žalované boli jedinými spoločníkmi spoločnosti podľa občianskeho práva a na rozdiel od tvrdení ich svedkov od začiatku do konca vedeli o riadení európskych verejných finančných prostriedkov, ktoré využívala ich spoločnosť, pod ich kontrolou.“

120    Z vyššie citovaných úryvkov písomných podaní zástupcov Komisie, ktorých pravosť Komisia nespochybňuje, vyplýva, že títo zástupcovia pred Monomeles Protodikeio Athinon (prvostupňový samosudca Atény) tvrdili, že žalobkyne zohrávali veľmi aktívnu úlohu v riadení spoločnosti Isotis, a to aj pokiaľ ide o financovanie z Únie, ktoré využívala spoločnosť Isotis na základe programov, ktoré viedol A, manžel prvej žalobkyne a zať druhej žalobkyne.

121    Treba však poukázať na to, že v správe OLAF-u z 15. novembra 2011, ktorá sa týkala vyšetrovania možných podvodov poškodzujúcich finančné záujmy Únie zo strany spoločnosti Isotis, prvej žalobkyne a A, ktoré si vyžiadala Komisia, bolo uvedené toto:

„[Prvá žalobkyňa] nebola nijako zapojená do financovania poskytnutého Komisiou, keďže sa v praxi nikdy nezúčastnila na riadení projektov [a] bola zákonným zástupcom spoločnosti, zatiaľ čo [A] bol zodpovedný za riadenie, a najmä za vykonávanie európskych programov. [Prvá žalobkyňa] sa ako právna poradkyňa/spolupracovníčka zúčastnila na niektorých európskych projektoch, v ktorých [A] vykonával koordinačnú a riadiacu funkciu. Hlavná činnosť [prvej žalobkyne] spočívala v kontrole a zabezpečovaní zákonnosti osobitných postupov požadovaných na vykonávanie európskych projektov, akým je ochrana osobných údajov, povaha koncových/pilotných používateľov zúčastňujúcich sa na projekte, otázky duševného vlastníctva a použitie dosiahnutých výsledkov.“

122    Zároveň je potrebné poukázať na to, že prokurátor pri Prvostupňovom trestnom súde Atény, ktorému Komisia zaslala správu z vyšetrovania OLAF-u z 15. septembra 2011, vo svojej správe z 23. mája 2016 konštatoval, že nedošlo k podvodu poškodzujúcemu finančné záujmy Únie, pričom v súvislosti s prvou žalobkyňou uviedol toto:

„Nakoniec pokiaľ ide o [prvú žalobkyňu], nijaká skutočnosť uvedená v spise neumožňuje dospieť k záveru o jej významnom zapojení do akejkoľvek činnosti jej manžela, ktorá by bola spojená s financovaním predmetných zmlúv, čo napokon výslovne potvrdzuje OLAF v dotknutej správe, a dokonca aj jej odmena za poskytovanie právnych služieb zodpovedala jej zákonným honorárom, ktoré riadne zdaňovala a neboli jej vyplácané v podobe výplaty dividend, pričom stanovy spoločnosti [Isotis] takú odmenu nezakazovali.“

123    Zo zistení úradu OLAF, ako aj gréckej prokuratúry vyplýva, že prvá žalobkyňa nezohrala rozhodujúcu úlohu pri spravovaní financovania z Únie, ktoré čerpala spoločnosť Isotis.

124    Je teda potrebné konštatovať, že opis aktívnej úlohy, ktorú žalobkyne údajne zohrávali pri riadení spoločnosti Isotis, ktorý Komisia uviedla na Monomeles Protodikeio Athinon (prvostupňový samosudca Atény), je v súvislosti s prvou žalobkyňou v rozpore so zisteniami uvedenými v správe OLAF-u z 15. septembra 2011, ako aj v správe prokurátora v Aténach z 23. mája 2016.

125    Z tohto jednoduchého konštatovania však nemožno vyvodiť záver, že Komisia na Monomeles Protodikeio Athinon (prvostupňový samosudca Atény) žalobkyne vedome neprávom prezentovala ako osoby, ktoré sa dopustili podvodov poškodzujúcich finančné záujmy Únie.

126    Treba totiž poukázať na to, že v písomných podaniach na Monomeles Protodikeio Athinon (prvostupňový samosudca Atény) zástupcovia Komisie žalobkyniam nevytýkali, že sa dopustili podvodného konania, ale že zohrávali aktívnu úlohu v riadení spoločnosti Isotis, a teda v neplnení jej zmluvných záväzkov voči Komisii, v dôsledku ktorého Všeobecný súd uložil spoločnosti Isotis rozsudkom zo 16. júla 2014, Isotis/Komisia (T‑59/11, EU:T:2014:679), povinnosť vrátiť všetky zálohy, ktoré jej boli vyplatené v rámci deviatich zmlúv o poskytnutí dotácie, spolu s úrokmi z omeškania a paušálnou náhradou a rozsudkom zo 4. februára 2016, Isotis/Komisia (T‑562/13, neuverejnený, EU:T:2016:63), povinnosť vrátiť časť záloh získaných na základe desiatej zmluvy o poskytnutí dotácie spolu s úrokmi z omeškania.

127    Okrem toho je potrebné pripomenúť, že prokurátor v Aténach v správe z 23. mája 2016 konštatoval, že nič nenasvedčuje tomu, že by sa A, ktorý bol priamo poverený riadením európskych programov, na ktorých sa zúčastňovala spoločnosť Isotis, vrátane programov, ktoré boli predmetom zmlúv o poskytnutí dotácie, ktorých sa týkal audit z februára 2010, dopustil trestného činu podvodu poškodzujúceho finančné záujmy Únie. Za týchto okolností samotné tvrdenie, že žalobkyne zohrávali aktívnu úlohu v riadení spoločnosti Isotis, a to aj pokiaľ ide o riadenie financovania z Únie, nemožno považovať za obvinenie žalobkýň z podvodu.

128    Po druhé, pokiaľ ide o správanie vytýkané Komisii vo veci T‑81/19, treba poukázať na to, že žalobkyne odkazujú na konkrétne pasáže návrhov a doplňujúceho vyjadrenia, ktoré zástupcovia Komisie predložili na Efeteio Athinon (Odvolací súd Atény), prevzaté v bode 55 tohto rozsudku, ktoré v jednej časti opakujú tvrdenia už uvedené v prvostupňovom konaní, pokiaľ ide o aktívnu úlohu, ktorú žalobkyne zohrávali v riadení spoločnosti Isotis, a v ďalšej časti spochybňujú reálnosť činnosti spoločnosti Isotis, a teda existenciu jej právnej subjektivity.

129    V tomto smere treba poukázať na to, že úvahy uvedené v bodoch 126 a 127 tohto rozsudku v súvislosti so správaním vytýkaným Komisii vo veci T‑721/18 sa analogicky uplatnia, pokiaľ ide o správanie, ktoré jej je vytýkané vo veci T‑81/19.

130    Ďalej treba poukázať na to, že bez ohľadu na svoju dôvodnosť tvrdenia uvedené v písomných podaniach, ktoré zástupcovia Komisie predložili na Efeteio Athinon (Odvolací súd Atény) a ktorých cieľom bolo spochybniť reálnosť činnosti spoločnosti Isotis, a teda existenciu jej právnej subjektivity, samy osebe nie sú obvinením žalobkýň z podvodu poškodzujúceho finančné záujmy Únie.

131    Za týchto okolností je potrebné preskúmať, či skutočnosť, že zástupcovia Komisie pred Monomeles Protodikeio Athinon (prvostupňový samosudca Atény) alebo pred Efeteio Athinon (Odvolací súd Atény) neprávom tvrdili, že žalobkyne zohrávali aktívnu úlohu v riadení spoločnosti Isotis, a uviedli určité skutkové tvrdenia, ktorých cieľom bolo spochybniť reálnosť činnosti spoločnosti Isotis, a teda existenciu jej právnej subjektivity, predstavuje protiprávne správanie, ktoré môže byť dôvodom na vznik mimozmluvnej zodpovednosti Únie.

 O nezákonnosti správania vytýkaného Komisii

132    Treba pripomenúť, že pokiaľ ide o podmienku týkajúcu sa protiprávneho správania vytýkaného príslušnej inštitúcii alebo orgánu, ktorá je uvedená v bode 107 tohto rozsudku, podľa judikatúry je potrebné, aby bolo preukázané dostatočne závažné porušenie právnej normy Únie, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. septembra 2019, HTTS/Rada, C‑123/18 P, EU:C:2019:694, bod 36). Také porušenie je preukázané, ak zahŕňa zjavné a závažné prekročenie hraníc voľnej úvahy dotknutou inštitúciou, pričom medzi skutočnosti, ktoré majú byť v tejto súvislosti zohľadnené, patrí predovšetkým zložitosť situácií, ktoré treba vyriešiť, stupeň jasnosti a presnosti porušenej normy, ako aj rozsah miery voľnej úvahy, ktorý porušená norma ponecháva inštitúcii Únie (pozri rozsudok z 10. septembra 2019, HTTS/Rada, C‑123/18 P, EU:C:2019:694, bod 33 a citovanú judikatúru).

133    V prejednávanej veci žalobkyne vo veci T‑721/18 tvrdia, že správanie pred Monomeles Protodikeio Athinon (prvostupňový samosudca Atény) vytýkané Komisii predstavovalo závažné a zjavné porušenie noriem, ktoré priznávajú práva jednotlivcom. Žalobkyne tak v žalobe uvádzajú, že Komisia porušila ich právo na ľudskú dôstojnosť, zakotvené v článku 1 Charty základných práv, v článku 2 ZEÚ, v preambule Všeobecnej deklarácie ľudských práv, ako aj v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva. Zároveň tvrdia, že toto správanie bolo v rozpore so zásadou dobrej správy vecí verejných, zakotvenou v článku 41 Charty základných práv, v Kódexe riadneho úradného správania zamestnancov Európskej komisie vo vzťahoch s verejnosťou (Ú. v. ES L 267, 2000, s. 63), ako aj v článkoch 4, 7 a 11 Európskeho kódexu dobrej správnej praxe.

134    Treba zdôrazniť, že žalobkyne v žalobe tvrdili aj to, že Komisia tým, že sa voči nim domáhala núteného výkonu uznesenia z 31. mája 2016, Isotis/Komisia (C‑450/14 P, neuverejnené, EU:C:2016:477), a rozsudkov zo 16. júla 2014, Isotis/Komisia (T‑59/11, EU:T:2014:679), a zo 4. februára 2016, Isotis/Komisia (T‑562/13, neuverejnený, EU:T:2016:63), porušila zásadu zákonnosti, ktorá zahŕňa zásadu pacta sunt servanda, zakotvenú v článku 216 ods. 2 ZFEÚ, zásadu dobrej viery, zásadu ochrany legitímnej dôvery, ich právo na účinnú súdnu ochranu, ako aj právo byť vypočutý a právo na spravodlivé súdne konanie, zakotvené v článku 47 Charty základných práv. Okrem toho žalobkyne „subsidiárne“ tvrdili, že pokiaľ aj Komisia bola oprávnená domáhať sa voči nim núteného výkonu, urobila to protiprávnym a protizákonným spôsobom.

135    Po prvé, pokiaľ ide o údajné porušenie zásady dobrej viery a zásady ochrany legitímnej dôvery správaním Komisie, žalobkyne tak na jednej strane poukazovali na to, že Komisia bola v súlade s ustanoveniami nariadenia (ES) č. 2321/2002 Európskeho parlamentu a Rady zo 16. decembra 2002 týkajúceho sa pravidiel účasti podnikov, výskumných ústavov a univerzít a šírenia výsledkov výskumu pri vykonávaní šiesteho rámcového programu Európskeho spoločenstva (2002 – 2006) (Ú. v. ES L 355, 2002, s. 23; Mim. vyd. 13/031, s. 46) povinná overiť si, či organizácie, s ktorými mala v úmysle uzavrieť zmluvu o financovaní v rámci šiesteho rámcového programu, majú právnu subjektivitu, a na druhej strane že pred uzavretím každej zmluvy o financovaní medzi Komisiou a spoločnosťou Isotis Komisia akceptovala stanovy spoločnosti Isotis, ktoré výslovne vylučovali zodpovednosť jej spoločníkov nad rámec ich peňažného vkladu v prípade, že si spoločnosť Isotis nebude plniť zmluvné záväzky. Žalobkyne zároveň zdôrazňovali, že Komisia vedela o § 784 gréckeho Občianskeho zákonníka, ktorý vylučuje zodpovednosť spoločníkov takej spoločnosti podľa občianskeho práva, akou je Isotis, pokiaľ ide o neplnenie jej zmluvných záväzkov, a že až do začiatku konania o nútenom výkone Komisia proti žalobkyniam nikdy nepodala žalobu, ktorou by sa domáhala zaplatenia súm požadovaných od spoločnosti Isotis, ani v tomto smere nič nenaznačila v nijakej fáze konania na Všeobecnom súde a neskôr na Súdnom dvore v rámci sporov, ktoré viedla proti spoločnosti Isotis.

136    Žalobkyne tvrdili, že za týchto okolností im Komisia tým, že viacnásobne uzavrela zmluvy o financovaní so spoločnosťou Isotis v rámci šiesteho rámcového programu a následne sa zúčastňovala na ich plnení, opakovane a sústavne poskytovala konkrétne a bezvýhradné potvrdenie toho, že uznáva právnu subjektivitu spoločnosti Isotis. V dôsledku toho Komisia tým, že v písomných podaniach, ktoré jej právni zástupcovia predložili na Monomeles Protodikeio Athinon (prvostupňový samosudca Atény), uviedla, že právna subjektivita spoločnosti Isotis je pochybná, že nesleduje hospodársky cieľ, a teda že podmienky na uplatnenie § 784 gréckeho Občianskeho zákonníka nie sú splnené, porušila zásadu ochrany legitímnej dôvery a zásadu plnenia zmlúv v dobrej viere.

137    Po druhé, pokiaľ ide o porušenie zásady zákonnosti zo strany Komisie, žalobkyne tvrdili, že Komisia voči nim začala nútený výkon bez dodržania postupu pred začatím súdneho konania, ktorý upravuje článok 80 delegovaného nariadenia Komisie (EÚ) č. 1268/2012 z 29. októbra 2012 o pravidlách uplatňovania nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) č. 966/2012 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Únie (Ú. v. EÚ L 362, 2012, s. 1). Žalobkyne rovnako tvrdili, že Komisia porušila zásadu zákonnosti, keď sa usilovala vymôcť dlh, ktorý bol v dôsledku toho, že im nebolo doručené oznámenie o dlhu, premlčaný od roku 2016 v súlade s článkom 93 ods. 1 delegovaného nariadenia č. 1268/2012 a § 252 gréckeho Občianskeho zákonníka.

138    Po tretie, pokiaľ ide o porušenie práva na účinnú súdnu ochranu, práva byť vypočutý a práva na spravodlivé súdne konanie, zakotvené v článku 47 Charty základných práv, žalobkyne zdôrazňovali, že vzhľadom na výlučnú povahu rozhodcovských doložiek v zmluvách o poskytnutí dotácie, ktoré boli predmetom auditu z 10. februára 2010, nemali možnosť na Súdnom dvore alebo na Všeobecnom súde v rámci vecí, v ktorých bolo vydané uznesenie z 31. mája 2016, Isotis/Komisia (C‑450/14 P, neuverejnené, EU:C:2016:477), a rozsudky zo 16. júla 2014, Isotis/Komisia (T‑59/11, EU:T:2014:679), a zo 4. februára 2016, Isotis/Komisia (T‑562/13, neuverejnený, EU:T:2016:63), ani na vnútroštátnom súde tvrdiť, že ako spoločníci nemôžu niesť osobnú zodpovednosť za dlhy spoločnosti Isotis.

139    Nakoniec po štvrté, pokiaľ ide o argumentáciu založenú na zneužití práva, žalobkyne v podstate tvrdili, že Komisia mala prospech z výsledkov projektov, ktoré spolufinancovala, a tie použila na vlastné účely, že dosiahla úspory pri spolufinancovaní projektov ASK‑IT a EU4ALL, ktoré spoločnosti Isotis nebolo nikdy vyplatené, že mala prospech z osobného majetku žalobkýň v sume 200 600 eur, ktorý žalobkyne poskytli na uskutočňovanie projektov, že vedela, že spolufinancovanie, ktoré vyplatila spoločnosti Isotis, bolo následne vo výške viac ako 85 % ďalej odvedené v podobe daní gréckemu štátu a použité na sociálne odvody a mzdy zamestnancov spoločnosti Isotis, a že sa nepokúsila obmedziť svoju pohľadávku tým, že by z finančných prostriedkov konzorcia zodpovedného za projekty zrazila sumy, o ktorých sa domnievala, že jej ich spoločnosť Isotis dlhuje, keďže na to mala nárok. Za týchto okolností sa žalobkyne domnievali, že Komisia sa tým, že od nich požaduje vrátenie všetkých súm, ktoré vyplatila spoločnosti Isotis, zvýšených o príslušné úroky, usiluje získať nadmerný, protiprávny, a teda protizákonný prospech.

140    Vo veci T‑81/19 žalobkyne tvrdia, že správanie vytýkané Komisii porušilo ich právo na ľudskú dôstojnosť a zásadu dobrej správy vecí verejných, ako aj zásady zákonnosti, dobrej viery a ochrany legitímnej dôvery, rovnako ako vo veci T‑721/18.

141    Žalobkyne okrem toho tvrdia, že správanie vytýkané Komisii vo veci T‑81/19 porušilo povinnosť pravdovravnosti a lojálnosti, ktorú majú účastníci konania, a základnú všeobecnú zásadu spravodlivého výkonu spravodlivosti.

142    Žalobkyne v tomto smere tvrdia, že Komisia svojím správaním hrubo porušila povinnosť pravdovravnosti a lojálnosti, ktorú mala počas trvania sporu, ktorý s nimi viedla, v súlade s ustanoveniami § 116 a 261 gréckeho Občianskeho súdneho poriadku, ako aj základnú všeobecnú zásadu, podľa ktorej musia advokáti a právni zástupcovia Komisie v súlade s etickým kódexom gréckych advokátov prispievať k spravodlivému výkonu spravodlivosti tým, že dodržiavajú povinnosť pravdovravnosti, ktoré sa vzťahujú na konanie o námietke voči nútenému výkonu podľa článku 299 ZFEÚ. Podľa žalobkýň sú tieto zásady prebraté do Charty základných princípov európskej advokácie, prijatej na plenárnom zasadnutí Rady európskych advokátskych komôr (CCBE) v Bruseli (Belgicko) 24. novembra 2006, ktorá obsahuje právne zásady spoločné pre členské štáty, ktorými sa riadi advokátske povolanie.

143    Komisia spochybňuje prípustnosť tvrdení žalobkýň v rozsahu, v akom súvisia s otázkami, ktoré už s konečnou platnosťou posúdil grécky súd, ktorého právomoc v tomto smere vyplýva z článku 299 ZFEÚ.

144    Komisia okrem toho tvrdí, že jej správanie počas konania o námietke voči nútenému výkonu na Monomeles Protodikeio Athinon (prvostupňový samosudca Atény) a na Efeteio Athinon (Odvolací súd Atény) nie je postihnuté nijakou protiprávnosťou, na základe ktorej by mohla vzniknúť zodpovednosť Únie.

145    V tomto smere treba po prvé poukázať na to, že tvrdenia žalobkýň uvedené v bodoch 135 až 139 tohto rozsudku nesúvisia s tvrdeniami uvedenými v písomných podaniach, ktoré zástupcovia Komisie predložili na Monomeles Protodikeio Athinon (prvostupňový samosudca Atény) v rámci konania o námietke voči nútenému výkonu uznesenia z 31. mája 2016, Isotis/Komisia (C‑450/14 P, neuverejnené, EU:C:2016:477), a rozsudkov zo 16. júla 2014, Isotis/Komisia (T‑59/11, EU:T:2014:679), a zo 4. februára 2016, Isotis/Komisia (T‑562/13, neuverejnený, EU:T:2016:63), ani so svedeckou výpoveďou zamestnanca úradu OLAF v rámci toho istého konania, ktorými údajne bola poškodená dobrá povesť žalobkýň, ale so samotnou skutočnosťou, že Komisia voči žalobkyniam začala konanie o nútenom výkone týchto rozhodnutí.

146    Rovnako treba poukázať na to, že žalobkyne v odpovedi na otázku Všeobecného súdu na pojednávaní uviedli, že cieľom ich návrhov na náhradu škody je len domôcť sa odškodnenia za ujmy, ktoré im spôsobili tvrdenia uvedené v písomných podaniach, ktoré predložili zástupcovia Komisie, a svedecká výpoveď zamestnanca úradu OLAF pred Monomeles Protodikeio Athinon (prvostupňový samosudca Atény) a následne pred Efeteio Athinon (Odvolací súd Atény) v rámci konania o námietke voči nútenému výkonu uznesenia z 31. mája 2016, Isotis/Komisia (C‑450/14 P, neuverejnené, EU:C:2016:477), a rozsudkov zo 16. júla 2014, Isotis/Komisia (T‑59/11, EU:T:2014:679), a zo 4. februára 2016, Isotis/Komisia (T‑562/13, neuverejnený, EU:T:2016:63). Žalobkyne spresnili, že Komisii nevytýkajú, že sa voči nim domáhala núteného výkonu týchto rozhodnutí, ale že na tento účel pred gréckymi súdmi vedome uviedla nesprávne tvrdenia s cieľom spochybniť právnu subjektivitu spoločnosti Isotis.

147    Okrem toho žalobkyne na pojednávaní ďalej spresnili, že ich návrhy na náhradu škody nie sú založené na porušení zásady pacta sunt servanda, že sa domnievajú, že grécke súdy dodržali ich právo na spravodlivé súdne konanie v rámci konania o námietke voči nútenému výkonu uznesenia z 31. mája 2016, Isotis/Komisia (C‑450/14 P, neuverejnené, EU:C:2016:477), a rozsudkov zo 16. júla 2014, Isotis/Komisia (T‑59/11, EU:T:2014:679), a zo 4. februára 2016, Isotis/Komisia (T‑562/13, neuverejnený, EU:T:2016:63), a že ani nenamietajú porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie v rámci tohto konania.

148    Treba teda vychádzať z toho, že tvrdenia žalobkýň založené na porušení zásady dobrej viery, zásady ochrany legitímnej dôvery, zásady zákonnosti, práva na spravodlivé súdne konanie, zásady pacta sunt servanda, práva na účinnú súdnu ochranu a práva byť vypočutý, ako aj na zneužití práva, ktoré sú uvedené v bodoch 135 až 139 tohto rozsudku, je potrebné zamietnuť ako neúčinné, keďže samotné žalobkyne uznávajú, že nepodporujú ich žalobné návrhy týkajúce sa náhrady škody.

149    Po druhé, pokiaľ ide o údajné porušenie zásady dobrej správy vecí verejných, ktorú v právnom poriadku Únie zakotvuje článok 41 Charty základných práv, treba konštatovať, že žalobkyne len veľmi všeobecne uvádzajú, že správanie vytýkané Komisii vo veci T‑721/18 a vo veci T‑81/19 porušilo zásadu dobrej správy vecí verejných, pričom svoju argumentáciu nijako nepodložili. Treba teda vychádzať z toho, že táto argumentácia musí byť zamietnutá ako neprípustná, keďže samotné dovolávanie sa zásady práva Únie, ktorá bola údajne porušená, bez uvedenia skutkových a právnych okolností, na ktorých je toto tvrdenie založené, nespĺňa požiadavky článku 76 písm. d) rokovacieho poriadku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. októbra 2018, Deza/Komisia, T‑400/17, neuverejnený, EU:T:2018:712, bod 102).

150    Po tretie, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkýň založené na porušení práva na ľudskú dôstojnosť, treba pripomenúť, že článok 1 Charty základných práv, podľa ktorého je ľudská dôstojnosť nedotknuteľná a musí sa rešpektovať a ochraňovať, predstavuje právnu normu Únie, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. mája 2017, Sotiropoulou a i./Rada, T‑531/14, neuverejnený, EU:T:2017:297, body 75 a 76). Je teda potrebné preskúmať, či je jeho prípadné porušenie v prejednávanej veci spôsobilé založiť zodpovednosť Únie.

151    Je potrebné poukázať na to, že žalobkyne na pojednávaní uviedli, že Komisia porušila ich dôstojnosť tým, že ich pred Monomeles Protodikeio Athinon (prvostupňový samosudca Atény) a pred Efeteio Athinon (Odvolací súd Atény) prezentovala ako podvodníčky vo vzťahu ku Komisii a Únii.

152    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ako je konštatované v bodoch 126 a 127 tohto rozsudku, argumentácia žalobkýň vychádza z nesprávneho predpokladu, podľa ktorého ich Komisia prezentovala ako osoby, ktoré sa dopustili podvodov poškodzujúcich finančné záujmy Únie.

153    V každom prípade je potrebné pripomenúť, že možnosť domáhať sa svojich práv na súde a súdneho preskúmania, ktoré s tým súvisí, je výrazom všeobecnej právnej zásady, ktorá je základom ústavných tradícií spoločných členským štátom a ktorá bola tiež zakotvená v článkoch 6 a 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (rozsudky z 15. mája 1986, Johnston, 222/84, EU:C:1986:206, body 17 a 18, a zo 17. júla 1998, ITT Promedia/Komisia, T‑111/96, EU:T:1998:183, bod 60), a v článku 47 Charty základných práv (rozsudok zo 4. apríla 2019, Rodriguez Prieto/Komisia, T‑61/18, EU:T:2019:217, bod 75).

154    Treba však poukázať na to, že argumentácia žalobkýň znamená, že ak Komisia predloží akékoľvek tvrdenie, ktorým chce preukázať ich podvodné správanie v rámci konania o námietke voči nútenému výkonu uznesenia z 31. mája 2016, Isotis/Komisia (C‑450/14 P, neuverejnené, EU:C:2016:477), a rozsudkov zo 16. júla 2014, Isotis/Komisia (T‑59/11, EU:T:2014:679), a zo 4. februára 2016, Isotis/Komisia (T‑562/13, neuverejnený, EU:T:2016:63), vedie to nevyhnutne k porušeniu ich práva na dôstojnosť, na základe ktorého môže vzniknúť mimozmluvná zodpovednosť Únie v rozsahu, v akom grécke súdy predmetné tvrdenie zamietli.

155    Z toho vyplýva, že ak by bola argumentácia žalobkýň prijatá, znamenalo by to obmedzenie práva Komisie konať pred vnútroštátnymi súdmi s cieľom dosiahnuť na základe článku 299 ZFEÚ nútený výkon rozsudku Všeobecného súdu, ktorým jej bola priznaná pohľadávka, v súlade s povinnosťami, ktoré jej ukladá článok 317 ZFEÚ, konkrétne dbať na dobré hospodárenie s finančnými prostriedkami Únie, a článok 325 ZFEÚ, konkrétne bojovať proti podvodom a inej nezákonnej činnosti poškodzujúcej finančné záujmy Únie.

156    V dôsledku toho je potrebné zamietnuť argumentáciu žalobkýň založenú na porušení ich práva na ľudskú dôstojnosť.

157    Po štvrté, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkýň vo veci T‑81/19, podľa ktorého Komisia v prejednávanej veci porušila zásadu procesnej lojality, treba poukázať na to, že žalobkyne v tomto smere nenamietajú porušenie právnej normy Únie priznávajúcej práva jednotlivcom, ktoré je jednou z podmienok vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Únie, ktoré stanovuje judikatúra pripomenutá v bode 132 tohto rozsudku, ale porušenie § 116 ods. 1 a § 261 gréckeho Občianskeho súdneho poriadku, ako aj ustanovení etického kódexu gréckych advokátov. Okrem toho treba poukázať na to, že hoci zásadu procesnej lojality možno pokladať za spoločnú zásadu právnych poriadkov členských štátov, taká zásada zatiaľ nebola zakotvená v práve Únie.

158    Okrem toho treba pripomenúť, že na jednej strane podľa článku 299 druhého odseku ZFEÚ „výkon rozhodnutia sa riadi predpismi občianskeho práva procesného štátu, na výsostnom území ktorého sa vykonáva“, a na druhej strane v súlade s článkom 299 štvrtým odsekom ZFEÚ skúmanie riadneho uskutočnenia vykonávacích opatrení patrí do právomoci vnútroštátnych súdov.

159    V tomto smere treba zdôrazniť, že právomoc vnútroštátnych súdov na skúmanie riadneho uskutočnenia vykonávacích opatrení neplatí len pre spory súvisiace s núteným výkonom aktov Rady Európskej únie, Komisie alebo ECB, ktoré ukladajú peňažný záväzok iným osobám než štátom a ktoré predstavujú exekučný titul, ale aj pre spory súvisiace s núteným výkonom rozsudkov Všeobecného súdu v súlade s článkom 280 ZFEÚ a s článkom 60 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie.

160    V dôsledku toho, ako správne tvrdí Komisia, treba konštatovať, že v prejednávanej veci prináležalo Efeteio Athinon (Odvolací súd Atény), aby preskúmal, či je správanie zástupcov Komisie v rámci konania o námietke voči nútenému výkonu uznesenia z 31. mája 2016, Isotis/Komisia (C‑450/14 P, neuverejnené, EU:C:2016:477), a rozsudkov zo 16. júla 2014, Isotis/Komisia (T‑59/11, EU:T:2014:679), a zo 4. februára 2016, Isotis/Komisia (T‑562/13, neuverejnený, EU:T:2016:63), v súlade so zásadou procesnej lojality, a najmä s § 116 ods. 1 a s § 261 gréckeho Občianskeho súdneho poriadku, ako aj s ustanoveniami etického kódexu gréckych advokátov.

161    Toto konštatovanie nemôže byť spochybnené tvrdením žalobkýň na pojednávaní, podľa ktorého Všeobecnému súdu prináleží posúdiť, či Komisia pred Efeteio Athinon (Odvolací súd Atény) porušila zásadu procesnej lojality, keďže v prejednávanej veci má Všeobecný súd ako jediný právomoc rozhodovať o žalobách o určenie mimozmluvnej zodpovednosti voči Únii alebo jej zamestnancom.

162    Je totiž síce pravda, že Všeobecný súd má v súlade s článkom 268 ZFEÚ právomoc rozhodovať v sporoch o náhradu škody, ktorých sa týka článok 340 druhý odsek ZFEÚ, podľa ktorého „v prípade nezmluvnej zodpovednosti Únia, v súlade so zásadami spoločnými pre právne poriadky členských štátov, napraví akékoľvek škody spôsobené vlastnými orgánmi alebo pracovníkmi pri výkone ich funkcií“.

163    Všeobecný súd však nemôže v rámci konania o žalobe podanej na základe článku 268 ZFEÚ a článku 340 druhého odseku ZFEÚ rozhodnúť o tom, či Komisia porušila procesné ustanovenie vnútroštátneho práva v rámci sporu na vnútroštátnom súde, ktorý súvisí s núteným výkonom rozsudku Všeobecného súdu, bez porušenia výsad, ktoré sú podľa článku 299 ZFEÚ výslovne vyhradené vnútroštátnemu súdu, a teda bez zásahu do rozdelenia právomocí medzi súdy Únie a vnútroštátne súdy, ktoré stanovuje Zmluva o FEÚ.

164    Z toho vyplýva, že tvrdenie žalobkýň, podľa ktorého je správanie vytýkané Komisii v prejednávanej veci nezákonné v rozsahu, v akom porušuje zásadu procesnej lojality, je potrebné zamietnuť ako nedôvodné.

165    Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba konštatovať, že žalobkyniam sa nepodarilo preukázať, že správanie vytýkané Komisii vo veci T‑721/18 a vo veci T‑81/19 predstavuje dostatočne závažné porušenie právnej normy, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom, v zmysle judikatúry citovanej v bode 132 tohto rozsudku.

166    Za týchto okolností treba v súlade s judikatúrou citovanou v bode 108 tohto rozsudku zamietnuť prvý bod žalobných návrhov na náhradu škody a druhý bod žalobných návrhov na náhradu škody, ktoré žalobkyne uvádzajú vo veci T‑721/18 i vo veci T‑81/19, pričom nie je potrebné skúmať ďalšie podmienky vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Únie.

167    Z toho vyplýva, že žaloby je potrebné zamietnuť čiastočne ako neprípustné a čiastočne ako nedôvodné.

 O trovách

168    Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobkyne nemali vo veci úspech, je potrebné uložiť im povinnosť nahradiť trovy konania v súlade s návrhmi Komisie.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (deviata komora)

rozhodol takto:

1.      Žaloby sa zamietajú.

2.      Pani Zoï Apostolopoulou a pani Anastasia ApostolopoulouChrysanthaki sú povinné nahradiť trovy konania.

Costeira

Kănčeva

Perišin

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 21. decembra 2021.

Podpisy


*      Jazyk konania: gréčtina.