ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (štvrtá komora)
z 24. januára 2024 (*)
„Prístup k dokumentom – Nariadenie (ES) č. 1049/2001 – Dokument oznámený v rámci postupu EU Pilot týkajúceho sa vrátenia DPH – Dokument pochádzajúci z členského štátu – Odmietnutie prístupu – Predchádzajúci súhlas členského štátu – Výnimka týkajúca sa ochrany súdnych konaní – Povinnosť odôvodnenia“
Vo veci T‑602/22,
Veneziana Energia Risorse idriche Territorio Ambiente Servizi SpA (Veritas), so sídlom v Benátkach (Taliansko), v zastúpení: A. Pasqualin, advokát,
žalobkyňa,
proti
Európskej komisii, v zastúpení: A.‑C. Simon a A. Spina, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
ktorú v konaní podporuje:
Talianska republika, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci S. Fiorentino, avvocato dello Stato,
vedľajší účastník konania,
VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá komora),
v zložení: predseda komory R. da Silva Passos, sudcovia S. Gervasoni (spravodajca) a N. Półtorak,
tajomník: V. Di Bucci,
so zreteľom na písomnú časť konania,
so zreteľom na to, že účastníci konania nepredložili návrh na nariadenie pojednávania v lehote troch týždňov od doručenia oznámenia o skončení písomnej časti konania, a keďže sa na základe článku 106 ods. 3 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu rozhodlo, že o žalobe sa rozhodne bez ústnej časti konania,
so zreteľom na uznesenie z 20. septembra 2023, ktorým sa Komisii nariaďuje predložiť dokument, ktorý odmietla žalobkyni sprístupniť, a na predloženie tohto dokumentu Komisiou 26. septembra 2023,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Svojou žalobou podanou na základe článku 263 ZFEÚ sa žalobkyňa, spoločnosť Veneziana Energia Risorse Idriche Territorio Ambiente Servizi SpA (Veritas), domáha zrušenia rozhodnutia Komisie C(2022) 5221 final z 15. júla 2022, ktorým jej bolo odmietnuté sprístupnenie listu talianskych orgánov zo 17. októbra 2019 zaslaného v rámci postupu EU Pilot 9456/19/TAXUD týkajúceho sa vrátenia dane z pridanej hodnoty (DPH), ktorá bola neoprávnene vybratá z talianskeho poplatku za environmentálnu hygienu [tariffa di igiene ambientale, zavedený článkom 49 decreto legislativo n. 22 (legislatívny dekrét č. 22) z 5. februára 1997, ďalej len „poplatok TIAI“].
Právny rámec
2 Článok 4 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1049/2001 z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie (Ú. v. ES L 145, 2001, s. 43; Mim. vyd. 01/003, s. 331) v odsekoch 2, 4 a 5 stanovuje:
„2. Orgány odmietnu prístup k dokumentu v prípade, keď by sa jeho zverejnením porušila ochrana:
…
– súdneho konania a právneho poradenstva,
…
pokiaľ nepreváži verejný záujem na jeho zverejnení.
…
4. Pokiaľ ide o dokumenty tretej osoby a nie je jasné, či dokument môže alebo nemôže byť zverejnený, orgány [inštitúcie – neoficiálny preklad] sa poradia s treťou osobou s cieľom posúdiť, či sa môže použiť výnimka z odseku 1 alebo 2.
5. Členský štát môže požiadať orgán [inštitúciu – neoficiálny preklad], aby nezverejnil[a] dokument pochádzajúci z daného členského štátu bez jeho predchádzajúceho súhlasu.“
Okolnosti predchádzajúce sporu
3 Postup EU Pilot predstavuje postup spolupráce medzi Európskou komisiou a členskými štátmi, ktorého cieľom je umožniť Komisii vypracovať stanovisko k tomu, či sa v jednotlivých členských štátoch právo Európskej únie dodržiava a správne uplatňuje. Cieľom tohto druhu postupu, ktorý od roku 2008 nahradil neformálne štádium pred podaním žaloby v konaní o nesplnení povinnosti podľa článku 258 ZFEÚ, je účinne riešiť prípadné porušenia práva Únie bez toho, aby došlo, pokiaľ je to možné, k začatiu konania o nesplnení povinnosti, hoci môže viesť k začatiu takéhoto konania (pozri rozsudok z 9. októbra 2018, Pint/Komisia, T‑634/17, neuverejnený, EU:T:2018:662, bod 31 a citovanú judikatúru).
4 V rámci postupu EU Pilot 9456/19/TAXUD začatého v prejednávanej veci najmä na základe sťažnosti žalobkyne (ďalej len „postup EU Pilot“) Komisia požiadala talianske orgány o objasnenie pravidiel vrátenia DPH, ktorá bola neoprávnene vybratá z poplatku TIAI.
5 Listom z 2. augusta 2021 Komisia informovala žalobkyňu, že jej bola doručená odpoveď talianskych orgánov, a rozhodla, že nezačne konanie o nesplnení povinnosti z dôvodu nedodržania práva Únie týmito orgánmi.
6 Dňa 21. októbra 2021 žalobkyňa požiadala Komisiu o kópiu odpovede talianskych orgánov zhrnutej v liste z 2. augusta 2021.
7 Komisia odpovedala listom z 15. novembra 2021 (ďalej len „pôvodná odpoveď“), pričom najprv označila požadovaný dokument ako list talianskych orgánov zo 17. októbra 2019 zaslaný v rámci postupu EU Pilot a následne odmietla prístup k tomuto listu z dôvodu, že jeho zverejnenie by porušilo ochranu súdnych konaní prebiehajúcich v Taliansku podľa článku 4 ods. 2 druhej zarážky nariadenia č. 1049/2001.
8 Žalobkyňa zaslala Komisii 30. novembra 2021 opakovanú žiadosť, aby Komisia prehodnotila svoje stanovisko.
9 Komisia 15. júla 2022 potvrdila odmietnutie prístupu k listu talianskych orgánov zo 17. októbra 2019 v nadväznosti na námietku týchto orgánov voči zverejneniu uvedeného listu podľa článku 4 ods. 5 nariadenia č. 1049/2001, a to na základe výnimky z práva na prístup stanovenej v článku 4 ods. 2 druhej zarážke toho istého nariadenia (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
Návrhy účastníkov konania
10 Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:
– v rámci vykonávania dôkazov nariadil Komisii predložiť list talianskych orgánov zo 17. októbra 2019,
– v rámci vykonávania dôkazov tiež nariadil Komisii predložiť odpoveď uvedených orgánov na ich konzultáciu pred prijatím napadnutého rozhodnutia,
– nariadil akékoľvek iné opatrenie na vykonanie dôkazov, ktoré považuje za užitočné,
– zrušil napadnuté rozhodnutie,
– uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.
11 Po tom, čo Komisia v prílohe k vyjadreniu k žalobe oznámila svoju komunikáciu s talianskymi orgánmi, ktorá nasledovala po pôvodnej odpovedi a opakovanej žiadosti žalobkyne, žalobkyňa obmedzila svoju žiadosť o predloženie odpovede talianskych orgánov na odpoveď, ktorá predchádzala uvedenej opakovanej žiadosti (pozri bod 10 druhú zarážku vyššie).
12 Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu,
– uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.
13 Talianska republika navrhuje zamietnuť žalobu.
Právny stav
14 Žalobkyňa na podporu svojej žaloby uvádza dva žalobné dôvody. Prvý žalobný dôvod je v podstate založený na porušení článku 4 ods. 5 nariadenia č. 1049/2001 a povinnosti odôvodnenia. Druhý žalobný dôvod je v podstate založený na porušení článku 4 ods. 2 druhej zarážky uvedeného nariadenia v spojení s odsekom 5 toho istého článku, povinnosti náležitého preskúmania a povinnosti odôvodnenia.
O prvom žalobnom dôvode, ktorý je v podstate založený na porušení článku 4 ods. 5 nariadenia č. 1049/2001 a povinnosti odôvodnenia
15 Žalobkyňa po prvé tvrdí, že vzhľadom na rozpor medzi na jednej strane pôvodnou odpoveďou, ktorá vôbec neodkazuje na článok 4 ods. 5 nariadenia č. 1049/2001 a na námietku talianskych orgánov, ktorú umožňuje toto ustanovenie, a na druhej strane napadnutým rozhodnutím, v ktorom sa spomína uvedené ustanovenie, ako aj táto námietka, nie je schopná určiť, aký postup bol uplatnený a či bol uplatnený správne. V replike spresňuje, že Komisii nevytýka rozdiel medzi pôvodnou odpoveďou a napadnutým rozhodnutím, ale nesprávnosť napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom sa v ňom nesprávne uvádza, že pôvodná odpoveď bola založená na ustanoveniach článku 4 ods. 4 a 5 nariadenia č. 1049/2001.
16 Po druhé žalobkyňa z toho vyvodzuje, že keďže z konania pred Komisiou nevyplýval predchádzajúci prejav vôle talianskych orgánov, vyžadovalo sa vyčerpávajúce posúdenie žiadosti o prístup na rozdiel od prípadu skutočnej námietky členského štátu, v ktorom judikatúra pripúšťa preskúmanie námietky Komisiou prima facie. V prejednávanej veci však Komisia nevykonala požadované podrobné preskúmanie a nevykonala samostatné posúdenie, ktoré sa vyžaduje v prípade, že by talianske orgány nevyužili možnosť stanovenú v článku 4 ods. 5 nariadenia č. 1049/2001.
17 V prvom rade v súvislosti s tvrdením o porušení povinnosti odôvodnenia treba uviesť, že žalobkyňa sa v skutočnosti obmedzuje na spochybnenie dôvodnosti toho, že Komisia sa opiera o článok 4 ods. 5 nariadenia č. 1049/2001.
18 Povinnosť odôvodnenia je totiž podstatnou formálnou náležitosťou, ktorú treba odlišovať od otázky dôvodnosti odôvodnenia, ktorá sa týka zákonnosti sporného aktu z vecného hľadiska (rozsudky z 22. marca 2001, Francúzsko/Komisia, C‑17/99, EU:C:2001:178, bod 35, a z 15. septembra 2016, Philip Morris/Komisia, T‑796/14, EU:T:2016:483, bod 28). Nedostatočne odôvodnený akt v zmysle formálnej povinnosti odôvodnenia je akt, ktorý neumožňuje pochopiť, prečo, na akom základe alebo z akého dôvodu bol prijatý, hoci odôvodnenie aktu, ktoré predstavujú jeho dôvody a opodstatnenosť, môže byť dostatočne známe a zrozumiteľné, ale nedostatočné na to, aby bol tento akt zákonne odôvodnený, pretože nie je podložené, relevantné alebo v súlade s uplatniteľnými ustanoveniami.
19 V prejednávanej veci však žalobkyňa v replike objasnila svoju argumentáciu, pričom spresnila, že Komisii nevytýka rozdiel medzi pôvodnou odpoveďou a napadnutým rozhodnutím, ktorý by jej bránil poznať, pochopiť, a teda spochybniť odôvodnenie tohto rozhodnutia, čo by zodpovedalo formálnemu spochybneniu, ale že kritizuje to, že sa nesprávne opierala o článok 4 ods. 5 nariadenia č. 1049/2001 vzhľadom na neexistenciu skutočnej námietky talianskych orgánov voči zverejneniu, a to najmä pred pôvodnou odpoveďou (pozri bod 15 vyššie). Žalobkyňa tak spochybňuje nesúlad napadnutého rozhodnutia s uplatniteľnými ustanoveniami.
20 V každom prípade v prejednávanej veci možno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom uvádza článok 4 ods. 4 a 5 nariadenia č. 1049/2001, umožňuje žalobkyni oboznámiť sa s jeho dôvodmi a Všeobecnému súdu preskúmať ich zákonnosť, ako to vyžaduje judikatúra týkajúca sa dodržania povinnosti odôvodnenia (pozri rozsudok z 24. mája 2011, NLG/Komisia, T‑109/05 a T‑444/05, EU:T:2011:235, bod 81 a citovanú judikatúru). Z napadnutého rozhodnutia totiž jednoznačne vyplýva, že s talianskymi orgánmi sa uskutočnila porada podľa článku 4 ods. 4 uvedeného nariadenia a že vzniesli námietku voči zverejneniu svojho listu zo 17. októbra 2019 na základe článku 4 ods. 5 toho istého nariadenia. Komisia v úvodnej časti (bod 1) konkrétne uvádza, že po konzultácii s talianskymi orgánmi prijala na základe článku 4 ods. 4 a 5 tohto nariadenia prvú odpoveď týkajúcu sa odmietnutia zverejniť informácie, pričom v časti napadnutého rozhodnutia (bod 2.1) sa venuje odôvodneniu námietky talianskych orgánov.
21 Je pravda, že článok 4 ods. 5 nariadenia č. 1049/2001 nebol v pôvodnej odpovedi spomenutý. Táto okolnosť však neumožňuje konštatovať, že napadnuté rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené. Na jednej strane totiž pôvodná odpoveď aj bez citovania tohto ustanovenia jasne uvádza námietku talianskych orgánov voči zverejneniu ich listu zo 17. októbra 2019. Na druhej strane otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky článku 296 ZFEÚ, sa nepochybne musí posudzovať s ohľadom na jeho kontext, pričom sa však musí posudzovať najmä vzhľadom na jeho znenie, ktoré je v prejednávanej veci jasné (pozri bod 20 vyššie), a tiež na súbor právnych pravidiel upravujúcich dotknutú oblasť (rozsudky z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink’s France, C‑367/95 P, EU:C:1998:154, bod 63, a z 15. septembra 2016, Philip Morris/Komisia, T‑796/14, EU:T:2016:483, bod 29). Ako však zdôrazňujú Komisia a Talianska republika, v prejednávanej veci články 7 a 8 uvedeného nariadenia stanovujú dvojfázový postup, ktorý umožňuje dotknutej inštitúcii, aby prvé žiadosti vybavila urýchlene predtým, ako prípadne v prípade opakovanej žiadosti prijme podrobné, a teda komplexnejšie stanovisko, ktorým uvedenú žiadosť zamietne (pozri v tomto zmysle rozsudky z 26. januára 2010, Internationaler Hilfsfonds/Komisia, C‑362/08 P, EU:C:2010:40, bod 54, a z 11. decembra 2018, Arca Capital Bohemia/Komisia, T‑440/17, EU:T:2018:898, bod 18). Absencia akéhokoľvek odkazu na článok 4 ods. 5 nariadenia č. 1049/2001 v pôvodnej odpovedi preto nemôže viesť k pochybnostiam o tom, či sa napadnuté rozhodnutie skutočne zakladá na tomto ustanovení, ktoré je v ňom citované.
22 Takáto pochybnosť je o to menej prípustná vzhľadom na to, že z písomností žalobkyne vyplýva, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia jej umožnilo pochopiť, že toto rozhodnutie je založené na článku 4 ods. 5 nariadenia č. 1049/2001, keďže v prejednávanej veci navyše spochybňuje odvolanie sa na uvedené ustanovenie z dôvodu, že talianske orgány nevyužili možnosť stanovenú týmto ustanovením.
23 Konkrétne, pokiaľ ide v druhom rade o údajnú protiprávnosť toho, že napadnuté rozhodnutie sa opiera o článok 4 ods. 5 nariadenia č. 1049/2001, bolo rozhodnuté, že ani z tohto ustanovenia, ani z judikatúry nevyplýva, že na to, aby členský štát, ktorý je autorom predmetného dokumentu, mohol vzniesť námietku, je nevyhnutné, aby najprv predložil dotknutej inštitúcii osobitnú formálnu žiadosť, a tiež sa nevyžaduje, aby sa členský štát výslovne odvolal na uvedené ustanovenie. Zo znenia posledného uvedeného ustanovenia, ktoré je procesným ustanovením venovaným postupu prijímania rozhodnutia Únie (rozsudky z 18. decembra 2007, Švédsko/Komisia, C‑64/05 P, EU:C:2007:802, body 78 a 81, a z 21. júna 2012, IFAW Internationaler Tierschutz‑Fonds/Komisia, C‑135/11 P, EU:C:2012:376, bod 53), vôbec nevyplýva, že členský štát musí predložiť formálnu žiadosť, bez ktorej by sa pri prijímaní uvedeného rozhodnutia nemohla zohľadniť námietka vznesená týmto štátom (rozsudok z 8. februára 2018, POA/Komisia, T‑74/16, neuverejnený, EU:T:2018:75, body 32 až 34). Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, teda členský štát nie je povinný postupovať vo dvoch fázach, aby vzniesol námietku voči zverejneniu jedného zo svojich dokumentov, a to najprv tak, že požiada Komisiu, aby nezverejnila predmetný dokument bez jeho predchádzajúceho súhlasu, a následne odmietne udeliť tento súhlas.
24 Z toho tiež vyplýva, že na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, skutočnosť, že s dotknutým členským štátom sa konzultovalo podľa článku 4 ods. 4 nariadenia č. 1049/2001, nevylučuje následné uplatnenie článku 4 ods. 5 toho istého nariadenia. Tieto dve ustanovenia neboli zamýšľané tak, aby sa navzájom vylučovali, ale – ako vyplýva z prípravných prác k uvedenému nariadeniu (pozri zmenený návrh nariadenia Európskeho parlamentu a Rady o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie, Ú. v. ES 240 E, 2001, s. 165, bod 2.4) – skôr tak, že jedno ustanovenie sa týka tretích strán vo všeobecnosti (odsek 4) a druhé ustanovenie sa vzťahuje na konkrétne tretie strany, ako sú členské štáty, a preberá vyhlásenie č. 35 pripojené k Amsterdamskej zmluve (odsek 5) (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. mája 2018, Malta/Komisia, T‑653/16, EU:T:2018:241, body 98 a 99, a návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Poiares Maduro vo veci Švédsko/Komisia, C‑64/05 P, EU:C:2007:433, bod 48).
25 Okrem toho na účely zabezpečenia účinného uplatnenia článku 4 ods. 5 nariadenia č. 1049/2001, najmä tým, že sa dotknutému členskému štátu poskytne možnosť vyžadovať jeho predchádzajúci súhlas so zverejnením dokumentu, ktorého je autorom, je ešte potrebné, aby bol tento členský štát informovaný o existencii žiadosti o prístup k tomuto dokumentu, čo je práve predmetom konzultácie stanovenej v článku 4 ods. 4 toho istého nariadenia.
26 V prejednávanej veci tak možno usúdiť, že námietky vznesené talianskymi orgánmi voči zverejneniu ich listu zo 17. októbra 2019 v nadväznosti na konzultáciu s nimi a vyplývajúce z e‑mailov zaslaných Komisii 31. marca, 5. apríla a 6. mája 2022 vyjadrujú odmietnutie týchto orgánov zverejniť uvedený list bez ich predchádzajúceho súhlasu, ako aj ich následný nesúhlas s týmto zverejnením na základe článku 4 ods. 5 nariadenia č. 1049/2001. Uvedené orgány konkrétne 31. marca 2022 uviedli, že kým nedostanú požadované informácie, nemôžu povoliť prístup k listu. Dňa 5. apríla 2022 potvrdili odmietnutie prístupu a 6. mája 2022 poskytli objasnenia týkajúce sa tohto odmietnutia. Z toho vyplýva skutočný prejav vôle talianskych orgánov namietať voči zverejneniu – v prejednávanej veci pred prijatím napadnutého rozhodnutia –, čo je postačujúce vzhľadom na neexistenciu inej osobitnej časovej požiadavky stanovenej v článku 4 ods. 5 nariadenia č. 1049/2001, než je „predchádzajúci“ súhlas so zverejnením.
27 Je preto irelevantné, že Komisia nepreukázala, ako tvrdí v napadnutom rozhodnutí a bez toho, aby to Talianska republika potvrdila vo svojom vyjadrení vedľajšieho účastníka konania, že talianske orgány vzniesli svoju námietku už pred zaslaním pôvodnej odpovede.
28 Z toho vyplýva, že Komisia správne vychádzala z článku 4 ods. 5 nariadenia č. 1049/2001 a že v súlade s preskúmaním dôvodov nezverejnenia uvádzaných členským štátom, ktorého sa toto ustanovenie týka (pozri bod 40 nižšie), jej neprináleží vykonať vyčerpávajúce posúdenie dôvodov rozhodnutia talianskych orgánov namietať voči zverejneniu.
29 Prvý žalobný dôvod treba preto zamietnuť bez toho, aby bolo potrebné žiadať Komisiu, aby predložila svoju komunikáciu s talianskymi orgánmi, ktorá predchádzala odoslaniu pôvodnej odpovede.
O druhom žalobnom dôvode, ktorý sa v podstate zakladá na porušení článku 4 ods. 2 druhej zarážky nariadenia č. 1049/2001 v spojení s odsekom 5 toho istého článku, povinnosti náležitého preskúmania a povinnosti odôvodnenia
30 Žalobkyňa Komisii vytýka, že porušila svoju povinnosť, ktorá pretrváva aj v prípade posúdenia námietky voči zverejneniu prima facie, a to overiť a vysvetliť, v čom by prístup k požadovanému dokumentu mohol konkrétne a skutočne ohroziť chránený záujem, v prejednávanej veci záujem založený na ochrane súdnych konaní podľa článku 4 ods. 2 druhej zarážky nariadenia č. 1049/2001. V tejto súvislosti vychádza z nevyhnutného reštriktívneho výkladu výnimiek z práva verejnosti na prístup k dokumentom, ako aj z hypotetických pojmov použitých v napadnutom rozhodnutí, zo zmienky o jedinom prebiehajúcom vnútroštátnom súdnom konaní, ktoré navyše nebolo spresnené, a z neexistencie vysvetlenia týkajúceho sa porušenia rovnosti zbraní pred súdom vo vzťahu k nej ako k žiadateľovi o prístup v prejednávanej veci. Vo svojich pripomienkach k vyjadreniu vedľajšieho účastníka konania zdôrazňuje nedostatočnosť dôvodu založeného na mimoriadnej pravdepodobnosti podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania v predmetných vnútroštátnych súdnych konaniach, ktorý talianske orgány uviedli na odôvodnenie odmietnutia prístupu. Okrem toho dôvody uvedené v napadnutom rozhodnutí sú nedostatočné, vágne a bez akejkoľvek podstaty.
31 Žalobkyňa v replike na základe judikatúry zdôrazňuje potrebu skutočnej súvislosti medzi požadovaným prístupom a narušením procesnej rovnováhy v rámci jasne vymedzeného sporu, pričom v prejednávanej veci bolo jediné konanie, v ktorom bola účastníkom konania, definitívne skončené pred prijatím napadnutého rozhodnutia. Žalobkyňa navyše uvádza, že na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia v rámci tohto konania, Komisia upozornila talianske orgány na potrebu vysvetliť, akým spôsobom by zverejnenie požadovaného dokumentu konkrétne a skutočne ohrozilo dotknutý chránený záujem, najmä keď podľa jej vlastného posúdenia mohol byť uvedený dokument zverejnený. Dodáva, že Komisia v každom prípade nesplnila svoju povinnosť preskúmať, či členský štát riadne odôvodnil svoje stanovisko, a to tým, že by sa uistila o existencii takéhoto odôvodnenia a uviedla ho v napadnutom rozhodnutí.
32 Treba pripomenúť, že nariadenie č. 1049/2001 sleduje cieľ, ako stanovuje jeho odôvodnenie 4 a jeho článok 1, priznať verejnosti čo najširšie právo na prístup k dokumentom inštitúcií (rozsudky z 1. júla 2008, Švédsko a Turco/Rada, C‑39/05 P a C‑52/05 P, EU:C:2008:374, bod 33, a z 25. septembra 2014, Spirlea/Komisia, T‑669/11, EU:T:2014:814, bod 40). Podľa článku 2 ods. 3 uvedeného nariadenia sa toto právo vzťahuje nielen na dokumenty vydané inštitúciou, ale takisto na dokumenty prijaté od tretích osôb, medzi ktoré patria aj členské štáty, ako to výslovne uvádza článok 3 písm. b) toho istého nariadenia.
33 Toto právo na prístup však podlieha určitým obmedzeniam založeným na dôvodoch verejného alebo súkromného záujmu (rozsudky z 1. februára 2007, Sison/Rada, C‑266/05 P, EU:C:2007:75, bod 62, a z 25. septembra 2014, Spirlea/Komisia, T‑669/11, EU:T:2014:814, bod 41). Konkrétne článok 4 ods. 5 nariadenia č. 1049/2001 stanovuje, že členský štát môže požiadať inštitúciu, aby nezverejnila dokument pochádzajúci z tohto členského štátu bez jeho predchádzajúceho súhlasu.
34 V prejednávanej veci, ako vyplýva z preskúmania prvého žalobného dôvodu, Talianska republika využila možnosť, ktorú jej poskytuje článok 4 ods. 5 nariadenia č. 1049/2001, a požiadala Komisiu, aby nezverejnila list talianskych orgánov zo 17. októbra 2019.
35 Výkon právomoci, ktorú článok 4 ods. 5 nariadenia č. 1049/2001 priznáva dotknutému členskému štátu, je ohraničený rámcom hmotnoprávnych výnimiek uvedených v odsekoch 1 až 3 toho istého článku, pričom členskému štátu je v tejto súvislosti priznaná len právomoc zúčastniť sa na rozhodnutí inštitúcie. Predchádzajúci súhlas dotknutého členského štátu, na ktorý odkazuje článok 4 ods. 5 uvedeného nariadenia, teda nie je svojvoľným právom veta, ale určitým druhom súhlasného stanoviska, že neexistujú výnimočné dôvody vyplývajúce z článku 4 ods. 1 až 3. Rozhodovací proces zavedený týmto článkom 4 ods. 5 vyžaduje, aby sa inštitúcia a členský štát, ktorých sa to týka, držali hmotnoprávnych výnimiek stanovených v uvedených odsekoch 1 až 3 (pozri rozsudok z 21. júna 2012, IFAW Internationaler Tierschutz‑Fonds/Komisia, C‑135/11 P, EU:C:2012:376, bod 58 a citovanú judikatúru).
36 Keďže vykonávanie pravidiel práva Únie je tak zverené spoločne inštitúcii a členskému štátu, ktorý využil možnosť poskytnutú článkom 4 ods. 5 nariadenia č. 1049/2001, a preto takéto vykonávanie závisí od dialógu, ku ktorému musí medzi nimi dôjsť, sú tieto subjekty v súlade s povinnosťou lojálnej spolupráce uvedenou v článku 4 ods. 3 ZEÚ povinné konať a spolupracovať tak, aby uvedené pravidlá mohli byť účinne uplatnené (rozsudok z 18. decembra 2007, Švédsko/Komisia, C‑64/05 P, EU:C:2007:802, bod 85).
37 To, že došlo k zásahu dotknutého členského štátu, však neovplyvňuje z hľadiska žiadateľa povahu rozhodnutia, ktoré mu potom adresuje inštitúcia v odpovedi na žiadosť o prístup, ktorú jej podal, ako aktu Únie, pokiaľ ide o dokument, ktorý má táto inštitúcia v držbe (rozsudky z 18. decembra 2007, Švédsko/Komisia, C‑64/05 P, EU:C:2007:802, bod 94, a z 21. júna 2012, IFAW Internationaler Tierschutz‑Fonds/Komisia, C‑135/11 P, EU:C:2012:376, bod 60).
38 Z judikatúry uvedenej v bodoch 32 až 37 vyššie po prvé vyplýva, že dotknutý členský štát, ktorý by po skončení dialógu nadviazaného s inštitúciou namietal proti zverejneniu predmetného dokumentu, je povinný odôvodniť túto námietku vzhľadom na výnimky stanovené v článku 4 ods. 1 až 3 nariadenia č. 1049/2001. Inštitúcia totiž nemôže vyhovieť námietke vyjadrenej členským štátom proti zverejneniu dokumentu, ktorý od neho pochádza, ak táto námietka nie je riadne odôvodnená alebo ak uvádzané odôvodnenie neodkazuje na tieto výnimky. Ak napriek výslovnej výzve v tomto zmysle adresovanej inštitúciou dotknutému členskému štátu tento členský štát neposkytne takéto odôvodnenie, uvedená inštitúcia musí, ak sa sama domnieva, že sa neuplatňuje žiadna z uvedených výnimiek, poskytnúť prístup k požadovanému dokumentu (rozsudok z 18. decembra 2007, Švédsko/Komisia, C‑64/05 P, EU:C:2007:802, body 87 a 88).
39 Okrem toho, ako vyplýva najmä z článkov 7 a 8 nariadenia č. 1049/2001, inštitúcia je povinná sama odôvodniť rozhodnutie, ktorým žiadateľovi zamieta žiadosť o prístup. Takáto povinnosť znamená, že inštitúcia musí vo svojom rozhodnutí uviesť nielen námietku vyjadrenú zo strany predmetného členského štátu proti zverejneniu požadovaného dokumentu, ale aj dôvody uvádzané týmto členským štátom, aby sa prijal záver, že sa má uplatniť jedna z výnimiek z práva prístupu stanovených v článku 4 ods. 1 až 3 tohto nariadenia. Takéto informácie majú totiž umožniť žiadateľovi pochopiť pôvod a dôvody odmietnutia, ktoré sa ho týka, a príslušnému súdu vykonať v prípade potreby preskúmanie, ktoré mu je zverené (rozsudok z 18. decembra 2007, Švédsko/Komisia, C‑64/05 P, EU:C:2007:802, bod 89).
40 Z toho po druhé vyplýva, že inštitúcia nemusí v súvislosti s dokumentom, ktorého zverejnenie bolo odmietnuté, uskutočniť vyčerpávajúce posúdenie dôvodov, ktoré uviedol členský štát, založených na výnimkách uvedených v článku 4 nariadenia č. 1049/2001 (rozsudky z 21. júna 2012, IFAW Internationaler Tierschutz‑Fonds/Komisia, C‑135/11 P, EU:C:2012:376, bod 65, a z 5. apríla 2017, Francúzsko/Komisia, T‑344/15, EU:T:2017:250, bod 45). Povinnosť konkrétneho a individuálneho preskúmania, ktorá vyplýva zo zásady transparentnosti, sa teda neuplatní, ak sa žiadosť o prístup týka dokumentu pochádzajúceho z členského štátu podľa článku 4 ods. 5 nariadenia č. 1049/2001 (rozsudky z 25. septembra 2014, Spirlea/Komisia, T‑669/11, EU:T:2014:814, bod 81, a z 8. februára 2018, POA/Komisia, T‑74/16, neuverejnený, EU:T:2018:75, bod 61). Požiadavka takého vyčerpávajúceho posúdenia by totiž mohla viesť k tomu, že inštitúcia, ktorej bola podaná žiadosť o sprístupnenie dokumentu, po vykonaní tohto posúdenia neoprávnene sprístupní žiadateľovi sporný dokument bez zohľadnenia námietky členského štátu, od ktorého dokument pochádza, hoci námietku štát riadne odôvodnil (rozsudok z 21. júna 2012, IFAW Internationaler Tierschutz‑Fonds/Komisia, C‑135/11 P, EU:C:2012:376, bod 64).
41 Naproti tomu povinnosť náležitého preskúmania musí viesť inštitúciu k prevereniu toho, či vysvetlenia poskytnuté členským štátom pri namietaní voči zverejneniu týchto dokumentov sa jej prima facie javia ako dôvodné. Je dôležité, aby inštitúcia overila, či vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci a uplatňujúce sa právne normy môžu dôvody uvedené členským štátom na podporu jeho námietky na prvý pohľad odôvodniť takéto zamietnutie, a teda či tieto dôvody umožňujú uvedenej inštitúcii prebrať zodpovednosť, ktorú jej priznáva článok 8 nariadenia č. 1049/2001. Ide o to, aby inštitúcia neprijala rozhodnutie, ktoré nepovažuje za obhájiteľné, hoci je jeho autorom a je teda zodpovedná za jeho zákonnosť (pozri rozsudok zo 6. februára 2020, Compañía de Tranvías de la Coruña/Komisia, T‑485/18, EU:T:2020:35, bod 70 a citovanú judikatúru).
42 Týmto žalobným dôvodom žalobkyňa spochybňuje tak dodržanie povinnosti odôvodnenia (prvá výhrada), ako aj dodržanie povinnosti náležitého preskúmania (druhá výhrada) a výsledok tohto preskúmania (tretia výhrada).
43 Pokiaľ ide v prvom rade o dodržanie povinnosti odôvodnenia v prejednávanej veci, treba uviesť, že v bode 2.1 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla, že talianske orgány tým, že sa odvolali na článok 4 ods. 2 druhú zarážku nariadenia č. 1049/2001, založili svoje odmietnutie zverejnenia na narušení integrity prebiehajúcich súdnych konaní týkajúcich sa vrátenia DPH, v prípade ktorých poskytli referenčné čísla, a na narušení rovnosti zbraní v prípade prístupu druhého účastníka uvedených konaní k ich listu zo 17. októbra 2019, ktorý bol dôverne oznámený orgánom Únie v rámci postupu EU Pilot týkajúceho sa vrátenia DPH, ktorá bola neoprávnene vybratá z poplatku TIAI. Spomenula tiež prípadné návrhy na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor, na ktoré poukázali talianske orgány, pričom vychádzala zo skutočnosti, že DPH, ktorá je predmetom dotknutých vnútroštátnych konaní, podlieha harmonizovaným európskym pravidlám.
44 Z toho možno vyvodiť, že Komisia sa uistila o existencii odôvodnenia námietky talianskych orgánov a odkázala na dôvody uvedené v tejto súvislosti v napadnutom rozhodnutí. Umožnila tak žalobkyni pochopiť dôvody odmietnutia zverejniť list uvedených orgánov zo 17. októbra 2019.
45 Prvá výhrada založená na porušení povinnosti odôvodnenia musí byť preto zamietnutá.
46 V druhom rade, pokiaľ ide o dodržanie povinnosti Komisie náležite preskúmať odmietnutie talianskych orgánov zverejniť informácie, treba konštatovať, že Komisia v bode 2.2 napadnutého rozhodnutia s názvom „Posúdenie prima facie Komisie“ po tom, čo pripomenula uplatniteľné ustanovenia, najmä článok 4 ods. 2 druhú zarážku nariadenia č. 1049/2001, ako aj zodpovedajúcu judikatúru, pripomenula, že uvedené orgány zdôraznili, že ich list zo 17. októbra 2019 obsahoval ich stanovisko k otázke vrátenia DPH, ktorá bola neoprávnene vybratá z poplatku TIAI, že táto otázka bola predmetom konaní prebiehajúcich pred talianskymi súdmi, ktorých referenčné čísla boli poskytnuté, a že existovala veľká pravdepodobnosť podania návrhov na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor. Komisia sa ďalej domnievala, že zverejnenie uvedeného listu by tieto orgány zjavne znevýhodnilo v porovnaní s ostatnými účastníkmi konania, pretože tí by vopred poznali stanovisko dotknutých orgánov a mohli by upraviť a spresniť svoje tvrdenia, čo by viedlo k systematickej výhode v ich prospech. Na základe toho dospela k záveru, že existuje skutočné a nie hypotetické riziko vážneho ohrozenia a narušenia prebiehajúcich súdnych konaní v Taliansku podľa článku 4 ods. 2 druhej zarážky nariadenia č. 1049/2001.
47 Takáto analýza zodpovedá posúdeniu prima facie, ktoré vyžaduje judikatúra citovaná v bodoch 40 a 41 vyššie.
48 Ide totiž len o to, aby Komisia overila, či informácie predložené talianskymi orgánmi umožňujú predpokladať porušenie ochrany súdnych konaní v zmysle článku 4 ods. 2 druhej zarážky nariadenia č. 1049/2001. Takéto preskúmanie predpokladu si svojou povahou vyžaduje použitie výrazov, ktoré nie sú jednoznačne potvrdzujúce, čo Komisii teda nemožno vyčítať.
49 Naproti tomu nejde o to, aby sa Komisia uistila o konkrétnom a skutočnom porušení ochrany súdnych konaní v Taliansku. V tejto súvislosti na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, Komisia sa tým, že talianskym orgánom pripomenula potrebu vysvetliť, akým spôsobom by zverejnenie požadovaného dokumentu konkrétne a skutočne ohrozilo dotknutý chránený záujem, obmedzila na to, že týmto orgánom pripomenula ich povinnosť vykonať takéto preskúmanie, ale nedomnievala sa, že by sama mala povinnosť vykonať toto preskúmanie.
50 Napokon skutočnosť, že Komisia talianskym orgánom po opakovanej žiadosti oznámila, že sa domnieva, že ich list zo 17. októbra 2019 môže byť zverejnený, potvrdzuje aj náležité preskúmanie vykonané v prejednávanej veci, keďže k tomuto oznámeniu boli pripojené žiadosť o dodatočné vysvetlenia a pripomenutie kritérií vyplývajúcich z judikatúry, ktoré umožňujú ochranu predmetného záujmu, a to v súlade s judikatúrou pripomenutou v bode 41 vyššie a dialógom, ku ktorému musí dôjsť medzi Komisiou a dotknutým členským štátom na základe povinnosti lojálnej spolupráce (pozri bod 36 vyššie).
51 Z toho vyplýva, že druhá výhrada založená na tom, že Komisia si nesplnila svoju povinnosť náležitého preskúmania námietky talianskych orgánov, musí byť tiež zamietnutá.
52 V treťom rade, pokiaľ ide o dôvodnosť odmietnutia zverejnenia listu talianskych orgánov zo 17. októbra 2019 z dôvodu ochrany súdnych konaní podľa článku 4 ods. 2 druhej zarážky nariadenia č. 1049/2001, treba na úvod pripomenúť, že ak sa členský štát odvoláva na článok 4 ods. 5 uvedeného nariadenia a uvádza dôvody odmietnutia vymenované v odsekoch 1 až 3 toho istého článku, patrí do právomoci súdu Únie preskúmať na základe žiadosti dotknutej osoby, ktorej bol odmietnutý prístup zo strany požiadanej inštitúcie, a na účely jej súdnej ochrany, či toto odmietnutie mohlo byť platne založené na uvedených výnimkách a či toto odmietnutie vychádzalo z posúdenia týchto výnimiek samotnou inštitúciou alebo dotknutým členským štátom (rozsudky z 21. júna 2012, IFAW Internationaler Tierschutz‑Fonds/Komisia, C‑135/11 P, EU:C:2012:376, bod 72, a z 24. mája 2011, Batchelor/Komisia, T‑250/08, EU:T:2011:236, bod 67). Ak je prístup odmietnutý na základe článku 4 ods. 5 predmetného nariadenia, súd Únie vykoná úplné preskúmanie rozhodnutia Komisie o odmietnutí, ktoré je založené na hmotnoprávnom posúdení zo strany dotknutého členského štátu v súvislosti s uplatniteľnosťou výnimiek stanovených v článku 4 ods. 1 až 3 tohto nariadenia, a to aj vtedy, ak Komisia odmietla prístup k dokumentu pochádzajúcemu z členského štátu po tom, čo na základe preskúmania prima facie konštatovala, že podľa nej neboli dôvody námietky predložené týmto členským štátom uvedené zjavne neprimeraným spôsobom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. júna 2012, IFAW Internationaler Tierschutz‑Fonds/Komisia, C‑135/11 P, EU:C:2012:376, body 70 až 72).
53 Rovnako treba tiež pripomenúť, že podľa článku 4 ods. 2 druhej zarážky nariadenia č. 1049/2001 orgány odmietnu prístup k dokumentu v prípade, keď by sa jeho zverejnením porušila ochrana súdnych konaní, pokiaľ nepreváži verejný záujem na zverejnení dotknutého dokumentu.
54 Ochrana súdnych konaní zahŕňa najmä dodržiavanie zásady rovnosti zbraní, ako aj riadneho výkonu spravodlivosti a integrity súdneho konania (rozsudok zo 6. februára 2020, Compañía de Tranvías de la Coruña/Komisia, T‑485/18, EU:T:2020:35, bod 38).
55 Pokiaľ ide na jednej strane o dodržanie zásady rovnosti zbraní, treba poznamenať, že hoci by obsah dokumentov, ktoré odhaľujú postavenie inštitúcie alebo členského štátu v spore, mali byť predmetom verejnej diskusie, kritika namierená proti nim by mohla nenáležite ovplyvniť stanovisko zastávané inštitúciou alebo členským štátom pred dotknutými súdmi. Prístup k dokumentom vzťahujúcim sa na stanovisko inštitúcie alebo členského štátu v prebiehajúcom súdnom konaní by okrem toho mohol narušiť nevyhnutnú rovnováhu medzi účastníkmi sporu, pričom táto rovnováha je základom zásady rovnosti zbraní, keďže povinnosť sprístupnenia by sa vzťahovala len na inštitúciu alebo členský štát, ktorých sa týka žiadosť o sprístupnenie dokumentov, a nie na všetkých účastníkov konania. Dodržiavanie zásady rovnosti zbraní je však nevyhnutné, keďže úzko súvisí so samotným pojmom „spravodlivý proces“ (pozri v tomto zmysle rozsudky z 21. septembra 2010, Švédsko a i./API a Komisia, C‑514/07 P, C‑528/07 P a C‑532/07 P, EU:C:2010:541, body 86 a 87 a citovanú judikatúru, a z 28. júna 2012, Komisia/Éditions Odile Jacob, C‑404/10 P, EU:C:2012:393, bod 132).
56 Pokiaľ ide na druhej strane o riadny výkon spravodlivosti a integritu súdneho konania, treba pripomenúť, že vylúčenie súdnej činnosti z oblasti pôsobnosti práva na prístup k dokumentom je odôvodnené vzhľadom na nevyhnutnosť zaručiť v priebehu celého súdneho konania, že diskusie medzi účastníkmi konania, ako aj porada dotknutého súdu o veci, ktorá je predmetom konania, sa konajú nerušene, bez vonkajších tlakov na súdnu činnosť. Sprístupnenie dokumentov odhaľujúcich stanovisko, ktoré obhajuje inštitúcia alebo členský štát v prebiehajúcom súdnom konaní, by pritom umožnilo, aj keď len v očiach verejnosti, vyvíjať vonkajší nátlak na súdnu činnosť a zasahovať do nerušeného priebehu diskusií (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. septembra 2010, Švédsko a i./API a Komisia, C‑514/07 P, C‑528/07 P a C‑532/07 P, EU:C:2010:541, body 92 a 93).
57 Podľa článku 4 ods. 2 druhej zarážky nariadenia č. 1049/2001 tak verejný záujem bráni sprístupneniu obsahu dokumentov vypracovaných výlučne na účely konkrétneho súdneho konania. Tieto dokumenty zahŕňajú vyjadrenia alebo akty predložené v priebehu súdneho konania, interné dokumenty týkajúce sa vyšetrovania v prebiehajúcom konaní a komunikáciu týkajúcu sa veci medzi dotknutým generálnym riaditeľstvom a právnym servisom alebo advokátskou kanceláriou (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. februára 2020, Compañía de Tranvías de la Coruña/Komisia, T‑485/18, EU:T:2020:35, bod 41 a citovanú judikatúru).
58 Článok 4 ods. 2 druhá zarážka nariadenia č. 1049/2001 tiež bráni zverejneniu dokumentov, ktoré neboli vypracované výlučne pre potreby konkrétneho sporu, ale ktorých zverejnenie môže v rámci konkrétneho sporu ohroziť zásadu rovnosti zbraní. Na to, aby sa táto výnimka mohla uplatniť, je však potrebné, aby požadované dokumenty mali v čase prijatia rozhodnutia o odmietnutí prístupu k nim relevantnú súvislosť s prebiehajúcim súdnym konaním. Aj keď v tomto prípade neboli uvedené dokumenty vypracované v rámci osobitného súdneho konania, integrita príslušného súdneho konania a rovnosť zbraní účastníkov konania by mohli byť vážne narušené, ak by účastníci konania mali prednostný prístup k interným informáciám iného účastníka konania, ktoré majú úzky vzťah k právnym aspektom prebiehajúceho alebo bezprostredne očakávaného sporu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. februára 2020, Compañía de Tranvías de la Coruña/Komisia, T‑485/18, EU:T:2020:35, bod 42 a citovanú judikatúru).
59 V prejednávanej veci je nesporné, že list talianskych orgánov zo 17. októbra 2019 nebol vypracovaný len na účely konkrétneho sporu. Ide o odpoveď uvedených orgánov na žiadosť Komisie o informácie v rámci postupu EU Pilot, ktorý bol voči nim začatý v nadväznosti na sťažnosti týkajúce sa pravidiel vrátenia DPH, ktorá bola neoprávnene vybratá z poplatku TIAI. Treba pripomenúť, že cieľom postupov EU Pilot je overiť, či sa právo Únie v členských štátoch dodržiava a správne uplatňuje (pozri bod 3 vyššie). Komisia na tento účel pravidelne využíva žiadosti o informácie adresované tak dotknutým členským štátom, ako aj dotknutým občanom a podnikom (rozsudok z 25. septembra 2014, Spirlea/Komisia, T‑669/11, EU:T:2014:814, bod 64). Ide teda o správne konanie, ktoré môže viesť k začatiu konania o nesplnení povinnosti, vrátane žaloby o nesplnenie povinnosti pred Súdnym dvorom, k čomu však v prejednávanej veci nedošlo, keďže Komisia sa rozhodla nezačať takéto konanie (pozri bod 5 vyššie).
60 Talianske orgány však pred Komisiou tvrdili, že zverejnenie listu talianskych orgánov zo 17. októbra 2019 by mohlo ohroziť postavenie príslušných správnych orgánov ako účastníkov viacerých konaní o žalobách, ktoré prebiehajú na talianskych súdoch, tým, že by bola poskytnutá súhrnná tabuľka všetkých dotknutých súdnych konaní (ďalej len „tabuľka“), ktorú Komisia predložila v prílohe k vyjadreniu k žalobe.
61 V prvom rade treba uviesť, že na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, z tabuľky vyplýva, že prebiehajú viaceré konania a nie len jedno. Vzhľadom na tabuľku a na to, že v napadnutom rozhodnutí sa niekoľkokrát odkazuje na viacero vnútroštátnych súdnych konaní (bod 2.1 štvrtý, ôsmy a deviaty odsek, z ktorých jeden odkazuje na tabuľku, ako aj bod 2.2 dvanásty a štrnásty odsek), odkaz na jediné konanie v posledných dvoch odsekoch bodu 2.2 napadnutého rozhodnutia možno považovať za chybu v písaní. Možno dodať, že výnimka týkajúca sa ochrany súdnych konaní môže v každom prípade odôvodniť odmietnutie zverejnenia, aj keď ide o jediné súdne konanie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. septembra 2016, Philip Morris/Komisia, T‑796/14, EU:T:2016:483, bod 98).
62 Okrem toho v rozsahu, v akom sa žalobkyňa opiera o skutočnosť, že ona sama je účastníkom iba jedného z konaní uvedených v tabuľke, ktoré bolo navyše v čase prijatia rozhodnutia o žiadosti o prístup skončené, možno uviesť, že zverejnenie listu talianskych orgánov zo 17. októbra 2019 by mu mohlo priniesť veľmi širokú publicitu, ktorá by umožnila najmä účastníkom ostatných konaní, ktoré ešte prebiehajú, aby sa naň v rámci týchto konaní odvolávali voči talianskym orgánom (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. februára 2020, Compañía de Tranvías de la Coruña/Komisia, T‑485/18, EU:T:2020:35, bod 56).
63 Ďalej treba určiť, či list talianskych orgánov zo 17. októbra 2019 má relevantnú súvislosť s vnútroštátnymi súdnymi konaniami uvedenými v tabuľke, ktoré nie sú konaniami, ktorých účastníkom bola žalobkyňa a ktoré by boli v čase prijatia rozhodnutia o žiadosti o prístup skončené.
64 Ako vyplýva z tabuľky, z dvanástich uvedených konaní, s výnimkou konania týkajúceho sa žalobkyne, deväť nebolo v čase prijatia rozhodnutia o žiadosti o prístup skončených, ako to vyžaduje judikatúra týkajúca sa článku 4 ods. 2 druhej zarážky nariadenia č. 1049/2001 (pozri rozsudok zo 6. februára 2020, Compañía de Tranvías de la Coruña/Komisia, T‑485/18, EU:T:2020:35, bod 42 a citovanú judikatúru), a týkalo sa žalôb podaných talianskymi daňovými orgánmi alebo proti nim v súvislosti s vrátením DPH z poplatku TIAI na základe článku 30b ods. 2 decreto n. 633 del Presidente della Repubblica – Istituzione e disciplina dell’imposta sul valore aggiunto (dekrét prezidenta republiky č. 633, ktorým sa zavádza a upravuje DPH) z 26. októbra 1972 (riadna príloha GURI č. 292 z 11. novembra 1972).
65 Existuje teda zjavná súvislosť medzi týmito konaniami, ktoré sa týkajú sporov medzi talianskou daňovou správou a daňovníkmi vo veci vrátenia DPH z poplatku TIAI, a listom talianskych orgánov zo 17. októbra 2019, ktorý bol predložený v rámci vykonávania dokazovania a ktorý, ako vyplýva z jeho znenia, predstavuje stanovisko talianskych ministerských orgánov k pravidlám tohto vrátenia. Uvedený list totiž zverejňuje stanovisko talianskych orgánov k spornej otázke vznesenej v konaniach prebiehajúcich pred talianskymi súdmi, čím preukazuje relevantnú súvislosť a úzky vzťah s právnymi aspektmi prebiehajúcich sporov, ktoré vyžaduje judikatúra (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. júla 2023, Troy Chemical Company/Komisia, T‑662/21, neuverejnený, EU:T:2023:442, bod 57 a citovanú judikatúru).
66 Na jednej strane by však rovnosť zbraní účastníkov konania mohla byť vážne narušená, ak by účastníci konania mali privilegovaný prístup k týmto informáciám druhej strany, ktoré síce úzko súvisia s právnymi aspektmi prebiehajúcich sporov, ale ktoré boli Komisii oznámené dôverne v rámci postupu EU Pilot (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. septembra 2022, Leino‑Sandberg/Parlament, T‑421/17 RENV, neuverejnený, EU:T:2022:592, bod 41 a citovanú judikatúru). Okrem toho zverejnenie listu talianskych orgánov zo 17. októbra 2019 by mohlo v skutočnosti nútiť talianske orgány k tomu, aby sa bránili proti tvrdeniam, ktoré predložili protistrany proti konštatovaniam nachádzajúcim sa v uvedenom liste, na ktoré sa prípadne neodvolávali na účely svojej obrany pred talianskymi súdmi, a tým by narušilo účinnosť ich obrany, zatiaľ čo ostatní účastníci dotknutých konaní by takémuto obmedzeniu neboli vystavení (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. septembra 2022, Leino‑Sandberg/Parlament, T‑421/17 RENV, neuverejnený, EU:T:2022:592, bod 51 a citovanú judikatúru). Ako totiž zdôrazňuje Talianska republika, vzhľadom na odlišnú povahu jednak postupu EU Pilot, ktorého cieľom je vyriešiť prípadné porušenie práva Únie, a jednak predmetných súdnych konaní medzi talianskymi daňovými orgánmi a daňovníkmi, skutočnosti, ktoré talianske orgány uviedli Komisii a vnútroštátnym súdom, nie sú nevyhnutne rovnaké.
67 Na druhej strane zverejnenie listu talianskych orgánov zo 17. októbra 2019, v ktorom sa uvádza stanovisko týchto orgánov k otázke, ktorá je jadrom viacerých prebiehajúcich sporov, by umožnilo, aj keď len v očiach verejnosti, vyvíjať vonkajší nátlak na súdnu činnosť a narušiť pokojný priebeh diskusií (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. septembra 2010, Švédsko a i./API a Komisia, C‑514/07 P, C‑528/07 P a C‑532/07 P, EU:C:2010:541, body 92 a 93). Vylúčenie súdnej činnosti z oblasti pôsobnosti práva na prístup k dokumentom je odôvodnené vzhľadom na nevyhnutnosť zaručiť v priebehu celého súdneho konania, že diskusie medzi účastníkmi konania, ako aj porada dotknutého súdu o veci, ktorá je predmetom konania, sa konajú nerušene a bez vonkajších tlakov na súdnu činnosť (pozri rozsudok zo 6. februára 2020, Compañía de Tranvías de la Coruña/Komisia, T‑485/18, EU:T:2020:35, bod 40 a citovanú judikatúru).
68 Tieto úvahy nie sú spochybnené tvrdením žalobkyne, podľa ktorého samotné potvrdenie mimoriadnej pravdepodobnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania zo strany dotknutých talianskych súdov nestačí na odôvodnenie odmietnutia zverejnenia listu talianskych orgánov zo 17. októbra 2019.
69 Bolo síce rozhodnuté, že na to, aby sa výnimka stanovená v článku 4 ods. 2 druhej zarážke nariadenia č. 1049/2001 mohla uplatniť na dokumenty, ktoré neboli vypracované v rámci konkrétneho súdneho konania, je potrebné, aby požadované dokumenty mali v čase prijatia rozhodnutia o odmietnutí prístupu k nim relevantnú spojitosť či už so súdnym konaním prebiehajúcim na súde Únie, vo vzťahu ku ktorému sa dotknutá inštitúcia odvoláva na túto výnimku, alebo s konaním prebiehajúcim na vnútroštátnom súde, pod podmienkou, že nastoľuje otázku výkladu alebo platnosti právneho aktu Únie, takže vzhľadom na kontext veci sa návrh na začatie prejudiciálneho konania zdá byť mimoriadne pravdepodobný (rozsudky z 15. septembra 2016, Philip Morris/Komisia, T‑796/14, EU:T:2016:483, body 88 a 89, a zo 7. februára 2018, Access Info Europe/Komisia, T‑852/16, EU:T:2018:71, bod 67).
70 Rozsudky uvedené v bode 69 vyššie však boli vydané vo veciach, v ktorých išlo o dokumenty vypracované samotnými inštitúciami, a nie, ako v prejednávanej veci, v súvislosti s dokumentmi, ktoré pochádzajú z členských štátov a boli odovzdané inštitúcii. Pokiaľ totiž ide o dokument vypracovaný inštitúciou, môže byť rovnosť zbraní a schopnosť dotknutej inštitúcie brániť sa narušená len v konaní, na ktorom sa zúčastňuje, teda v konaní, ktoré v zásade prebieha pred súdmi Únie.
71 Naopak v prípade dokumentu pochádzajúceho z členského štátu a súvisiaceho s konaniami prebiehajúcimi pred vnútroštátnymi súdmi, ktorých účastníkom je štát, ako je to v prejednávanej veci, sa zohľadňuje záruka rovnosti zbraní v týchto vnútroštátnych konaniach. Z toho vyplýva, že v prejednávanej veci nie je relevantná otázka, či bolo to, či talianske súdy, na ktorých prebiehajú predmetné vnútroštátne konania, podajú návrh na začatie prejudiciálneho konania, mimoriadne pravdepodobné (pozri v tomto zmysle uznesenie z 27. marca 2014, Ecologistas en Acción/Komisia, T‑603/11, neuverejnené, EU:T:2014:182, body 56 až 65).
72 V dôsledku toho treba zamietnuť tretiu výhradu založenú na neexistencii porušenia ochrany súdnych konaní zverejnením listu talianskych orgánov zo 17. októbra 2019.
73 Z uvedeného vyplýva, že druhý žalobný dôvod musí byť zamietnutý a že žaloba musí byť zamietnutá v celom rozsahu bez toho, aby bolo potrebné nariadiť vykonanie ďalšieho dokazovania.
O trovách
74 Podľa článku 134 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobkyňa nemala vo veci úspech, je opodstatnené uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania v súlade s návrhom Komisie.
75 Podľa článku 138 ods. 1 rokovacieho poriadku členské štáty, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci, znášajú vlastné trovy konania. Talianska republika preto znáša svoje vlastné trovy konania.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá komora)
rozhodol takto:
1. Žaloba sa zamieta.
2. Veneziana Energia Risorse Idriche Territorio Ambiente Servizi SpA (Veritas) znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vynaložila Európska komisia.
3. Talianska republika znáša svoje vlastné trovy konania.
da Silva Passos | Gervasoni | Półtorak |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 24. januára 2024.
Podpisy