ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (druhá komora)
zo 16. júna 2016 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Súdna spolupráca v občianskych veciach – Nariadenie (ES) č. 44/2001 – Osobitné právomoci – Článok 5 bod 3 – Veci týkajúce sa nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti – Skutočnosť súvisiaca so škodou – Nedbanlivosť advokáta pri koncipovaní zmluvy – Miesto, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody“
Vo veci C‑12/15,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Hoge Raad der Nederlanden (Najvyšší súd Holandska) z 9. januára 2015 a doručený Súdnemu dvoru 14. januára 2015, ktorý súvisí s konaním:
Universal Music International Holding BV
proti
Michaelovi Tétreaultovi Schillingovi,
Irwinovi Schwartzovi,
Josefovi Brožovi,
SÚDNY DVOR (druhá komora),
v zložení: predseda druhej komory M. Ilešič, sudcovia C. Toader (spravodajkyňa), A. Rosas, A. Prechal a E. Jarašiūnas,
generálny advokát: M. Szpunar,
tajomník: M. Ferreira, hlavná referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 25. novembra 2015,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– Universal Music International Holding BV, v zastúpení: C. Kroes a S. Janssen, advocaten,
– Michael Tétreault Schilling, v zastúpení: A. Knigge, P. A. Fruytier a L. Parret, advocaten,
– Josef Brož, v zastúpení: F. Vermeulen a B. Schim, advocaten,
– grécka vláda, v zastúpení: A. Dimitrakopoulou, S. Lekkou a S. Papaïoannou, splnomocnené zástupkyne,
– Európska komisia, v zastúpení: M. Wilderspin a G. Wils, splnomocnení zástupcovia,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 10. marca 2016,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 5 bodu 3 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o súdnej právomoci, uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 12, 2001, s. 1; Mim. vyd. 19/004, s. 42).
2 Tento návrh bol podaný v konaní, ktorého účastníkmi sú Universal Music International Holding BV (ďalej len „Universal Music“) so sídlom v Holandsku a Michael Schilling, Irwin Schwartz, ako aj Josef Brož, všetci traja advokáti, s bydliskom v Rumunsku, Kanade, resp. Českej republike, vo veci nedbanlivosti zo strany pána Broža pri vypracovaní znenia opčnej zmluvy na kúpu akcií v Českej republike.
Právny rámec
Bruselský dohovor
3 Článok 5 Dohovoru z 27. septembra 1968 o právomoci a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 299, 1972, s. 32), zmeneného a doplneného neskoršími dohovormi o pristúpení nových členských štátov k tomuto dohovoru (ďalej len „Bruselský dohovor“), znie:
„Osobu s bydliskom na území jedného zmluvného štátu možno žalovať v druhom zmluvnom štáte:
…
3) vo veciach týkajúcich sa protiprávneho konania na súdoch podľa miesta, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody [neoficiálny preklad];
…“
Nariadenie č. 44/2001
4 Odôvodnenia 11, 12, 15 a 19 nariadenia č. 44/2001 stanovujú:
„(11) Normy súdnej právomoci musia byť vysoko predvídateľné a vychádzať zo zásady, že právomoc sa všeobecne zakladá podľa bydliska žalovaného a právomoc založená na tomto kritériu musí byť vždy k dispozícii, okrem určitých presne vymedzených situácií, keď predmet konania alebo zmluvná voľnosť účastníkov odôvodňuje iné kritérium väzby. Bydlisko (sídlo) právnickej osoby treba definovať osobitne, aby boli spoločné pravidlá prehľadnejšie a vyhlo sa konfliktu právomoci.
(12) Okrem bydliska žalovaného musia byť k dispozícii aj alternatívne kritériá právomoci založené na úzkej väzbe medzi súdom a žalobou alebo na účely uľahčenia efektívneho výkonu súdnictva.
…
(15) V záujme harmonického výkonu súdnictva je potrebné minimalizovať možnosť súbežných konaní a zaručiť, že sa v dvoch členských štátoch nevydajú nezlučiteľné rozsudky.
…
(19) Treba zaručiť kontinuitu medzi Bruselským dohovorom a týmto nariadením a musia sa určiť prechodné ustanovenia na tento účel. Rovnaká potreba kontinuity sa týka aj výkladu bruselského dohovoru Súdnym dvorom [Európskej únie] a Protokol [z 3. júna 1971 o výklade Bruselského dohovoru Súdnym dvorom] by sa mal naďalej uplatniť na konania začaté pred nadobudnutím účinnosti tohto nariadenia.“
5 Článok 2 ods. 1 tohto nariadenia priznávajúci všeobecnú právomoc súdom štátu, v ktorom má žalovaný bydlisko, znie:
„Ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu.“
6 Článok 5 rovnakého nariadenia uvádza:
„Osobu s bydliskom na území členského štátu možno žalovať v druhom členskom štáte
…
3. vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti, na súdoch podľa miesta, kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá takýto nárok;
…“
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
7 Universal Music je nahrávacia spoločnosť a je súčasťou Universal Music Group. Universal Music International Ltd je sesterskou spoločnosťou spoločnosti Universal Music a patrí do tej istej skupiny.
8 Universal Music International Ltd. sa v roku 1998 dohodla s českými obchodnými partnermi, najmä s nahrávacou spoločnosťou B&M spol. s r. o. (ďalej len „B&M“) a s akcionármi tejto spoločnosti, že jedna alebo viacero spoločností v rámci Universal Music Group, ktoré budú bližšie špecifikované, odkúpi 70 % akcií spoločnosti B&M. Strany sa tiež dohodli, že kupujúci v priebehu roka 2003 prevezme zostávajúce akcie, ktorých cena bude stanovená pri poslednej uvedenej kúpe. Z kúpnej ceny bola už zaplatená záloha. Najdôležitejšie body tejto zamýšľanej transakcie určili strany vo vyhlásení o zámeroch, ktoré stanovilo cieľovú kúpnu cenu vo výške päťnásobku priemerného ročného zisku spoločnosti B&M.
9 V dôsledku toho sa strany dohodli na uzavretí zmluvy týkajúcej sa predaja a odovzdania 70 % akcií spoločnosti B&M, ako aj na uzatvorení opčnej zmluvy na kúpu akcií, týkajúcej sa zostávajúcich 30 % akcií (ďalej len „opčná zmluva na kúpu akcií“).
10 Opčnú zmluvu na kúpu akcií vypracovala česká advokátska kancelária Burns Schwartz International na žiadosť právneho oddelenia spoločnosti Universal Music Group. Táto advokátska kancelária, právne oddelenie spoločnosti Universal Music Group a akcionári spoločnosti B&M si navzájom vymenili viacero návrhov tejto zmluvy.
11 Počas týchto rokovaní bola podľa znenia opčnej zmluvy na kúpu akcií ako kupujúci uvedená spoločnosť Universal Music. Táto zmluva bola podpísaná 5. novembra 1998 spoločnosťou Universal Music, B&M a jej akcionármi.
12 Podľa vnútroštátneho súdu z tejto zmluvy vyplýva, že zmena navrhovaná právnym oddelením spoločnosti Universal Music Group nebola pánom Brožom, jedným zo zamestnancov advokátskej kancelárie Burns Schwartz International, prevzatá úplne, čo viedlo k päťnásobnému zvýšeniu kúpnej ceny oproti plánovanej kúpnej cene, pričom kúpna cena musela byť následne vynásobená počtom akcionárov.
13 Universal Music na to, aby počas augusta 2003 splnila svoju zmluvnú povinnosť odkúpiť zostávajúce akcie, vypočítala ich cenu podľa vzorca, ktorý navrhla, a dospela k sume 10 180 281 českých korún (CZK) (približne 313 770 eur). Akcionári spoločnosti B&M, ktorý sa dovolávali spôsobu výpočtu uvedeného v zmluve, požadovali sumu 1 003 605 620 CZK (približne 30 932 520 eur).
14 Spor bol predložený rozhodcovskému súdu v Českej republike, pred ktorým dospeli strany 31. januára 2005 k zmieru. Pri jeho výkone Universal Music zaplatila sumu 2 654 280,03 eura (ďalej len „suma stanovená v zmieri“) za 30 % zostávajúcich akcií, a to prevodom z bankového účtu v Holandsku, ktorého je majiteľkou. Prevod sa uskutočnil v prospech účtu v Českej republike, ktorého majitelia boli akcionári spoločnosti B&M.
15 Universal Music podala žalobu na Rechtbank Utrecht (Súd Utrecht, Holandsko) podľa článku 5 bodu 3 nariadenia č. 44/2001, v ktorej navrhuje spoločne a nerozdielne zaviazať pána Schillinga a Schwartza, ako bývalých partnerov advokátskej kancelárie Burns Schwartz International, ako aj pána Broža na zaplatenie sumy 2 767 861,25 eura navýšenej o úroky a príslušenstvo, ako náhradu škody, ktorú utrpela z dôvodu nedbanlivosti, ktorej sa dopustil posledný menovaný pri vypracovaní znenia opčnej zmluvy na kúpu akcií. Škoda sa prejavila v podobe rozdielu medzi pôvodne plánovanou kúpnou cenou a sumou stanovenou v zmieri, ako aj nákladov, ktoré spoločnosti Universal Music vznikli v rámci rozhodcovského konania.
16 Universal Music na podporu svojej žaloby tvrdí, že škoda jej vznikla v Baarne (Holandsko), kde má sídlo.
17 Rechtbank Utrecht (Súd Utrecht) rozsudkom z 27. mája 2009 vyhlásil, že nemá právomoc rozhodnúť o spore, ktorý mu bol predložený, z dôvodu, že miesto, kde vznikla škoda uvádzaná spoločnosťou Universal Music, ktorú považoval za „priamu výlučne majetkovú škodu“, je Baarn, pričom toto miesto nemožno považovať za „miesto, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok [na náhradu škody]“ v zmysle článku 5 bodu 3 nariadenia č. 44/2001, pretože neexistujú dostatočné väzby umožňujúce stanoviť právomoc holandského súdu.
18 Gerechtshof Arnhem‑Leeuwarden (Odvolací súd Arnhem‑Leeuwarden, Holandsko) v rámci rozhodovania o odvolaní spoločnosti Universal Music v rozsudku z 15. januára 2013 potrvrdil rozsudok vydaný v prvostupňovom konaní. Uvedený súd sa domnieval, že v prejednávanej veci chýba osobitne úzka väzba medzi návrhom a súdom rozhodujúcim o tomto návrhu, ktorá predstavuje kritérium na uplatnenie článku 5 bodu 3 nariadenia č. 44/2001. Jediná skutočnosť, že sumu stanovenú v zmieri musela zaplatiť spoločnosť so sídlom v Holandsku, nestačí na založenie medzinárodnej právomoci holandského súdu.
19 Universal Music podala proti rozsudku Gerechtshof Arnhem‑Leeuwarden (Odvolací súd Arnhem‑Leeuwarden) kasačný opravný prostriedok na súd podávajúci návrh na začatie prejudiciálneho konania. Pán Schilling a pán Brož podali nezávisle od seba podmienené vzájomné kasačné opravné prostriedky.
20 Za týchto okolností Hoge Raad der Nederlanden (Najvyšší súd Holandska) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Má sa článok 5 [bod] 3 nariadenia [č. 44/2001] vykladať v tom zmysle, že za ‚miesto, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá… nárok [na náhradu škody]‘ možno považovať za miesto v členskom štáte, kde škoda vznikla, ak táto škoda spočíva výlučne v majetkovej škode, ktorá je priamym následkom protiprávneho konania, ku ktorému došlo v inom členskom štáte?
2. V prípade kladnej odpovede na prvú otázku:
a) Na základe akých kritérií alebo aspektov majú vnútroštátne súdy pri posudzovaní svojej právomoci podľa článku 5 [bodu] 3 nariadenia č. 44/2001 určiť, či v prejednávanej veci ide o majetkovú škodu, ktorá je priamym následkom protiprávneho konania (‚pôvodná majetková škoda‘ alebo ‚priama majetková škoda‘), alebo o majetkovú škodu, ktorá je následkom počiatočnej škody vzniknutej na inom mieste, resp. o škodu, ktorá vznikla v dôsledku škody vzniknutej na inom mieste (‚nepriama škoda‘ alebo ‚odvodená majetková škoda‘)?
b) Na základe akého kritéria alebo aspektu majú vnútroštátne súdy pri posudzovaní svojej právomoci podľa článku 5 [bodu] 3 nariadenia č. 44/2001 určiť, kde majetková škoda – či už priama alebo odvodená majetková škoda – vznikla alebo sa má považovať za vzniknutú?
3. V prípade kladnej odpovede na prvú otázku, má sa nariadenie č. 44/2001 vykladať v tom zmysle, že vnútroštátne súdy, ktoré posudzujú, či je im v prejednávanej veci priznaná právomoc podľa tohto nariadenia, majú povinnosť vychádzať pri svojom posudzovaní z tvrdenia žalobcu resp. navrhovateľa, ktoré títo uviedli v súvislosti s touto právomocou, alebo musia tieto súdy posúdiť aj vyjadrenia žalovaného uvedené s cieľom vyvrátiť spomínané tvrdenia?“
O prejudiciálnych otázkach
O prvej otázke
21 Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 5 bod 3 nariadenia č. 44/2001 má vykladať v tom zmysle, že v situácii, ako je tá vo veci samej, sa za „miesto, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok [na náhradu škody]“ možno považovať miesto v členskom štáte, kde škoda vznikla, ak táto škoda pozostáva výlučne z finančných strát, ktoré sú priamym následkom protiprávneho konania, ku ktorému došlo v inom členskom štáte.
22 Na odpoveď na túto otázku treba pripomenúť, že v rozsahu, v akom nariadenie č. 44/2001 nahrádza Bruselský dohovor, výklad ustanovení tohto dohovoru podaný Súdnym dvorom platí takisto pre ustanovenia uvedeného nariadenia, pokiaľ je možné ustanovenia týchto nástrojov Spoločenstva považovať za rovnocenné (rozsudky zo 16. júla 2009, Zuid‑Chemie, C‑189/08, EU:C:2009:475, bod 18, ako aj z 10. septembra 2015, Holterman Ferho Exploitatie a i., C‑47/14, EU:C:2015:574, bod 38).
23 Treba uviesť, že ustanovenia nariadenia č. 44/2001 relevantné v prejednávanej veci, majú takmer identické znenie ako ustanovenia Bruselského dohovoru. Vzhľadom na takú rovnocennosť je podľa odôvodnenia 19 nariadenia č. 44/2001 potrebné zabezpečiť kontinuitu vo výklade týchto dvoch nástrojov (pozri najmä rozsudok zo 16. júla 2009, Zuid‑Chemie, C‑189/08, EU:C:2009:475, bod 19).
24 Podľa judikatúry Súdneho dvora formulácia „vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti“ v zmysle článku 5 bodu 3 nariadenia č. 44/2001, zahŕňa všetky návrhy, ktorých cieľom je preukázanie zodpovednosti žalovaného a ktoré nespadajú pod „zmluvné veci“ v zmysle článku 5 bodu 1 písm. a) tohto nariadenia (rozsudok z 28. januára 2015, Kolassa, C‑375/13, EU:C:2015:37, bod 44). V tejto súvislosti pri neexistencii skutočností v rozhodnutí vnútroštátneho súdu, ktoré by preukazovali existenciu zmluvného vzťahu medzi účastníkmi konania vo veci samej, čo však prináleží overiť vnútroštátnemu súdu, je potrebné, aby Súdny dvor obmedzil svoju analýzu na článok 5 bod 3 nariadenia č. 44/2001, ktorého sa týkajú otázky položené vnútroštátnym súdom.
25 Ako pripomenul generálny advokát v bode 27 svojich návrhov, kapitola II oddiel 2 tohto nariadenia stanovuje určitý počet prípadov osobitnej právomoci, medzi ktoré patrí právomoc zakotvená v článku 5 bode 3 uvedeného nariadenia, len ako výnimku zo všeobecného pravidla stanoveného v článku 2 ods. 1 nariadenia č. 44/2001, ktorý priznáva všeobecnú právomoc súdnym orgánom členského štátu, v ktorom má žalovaný bydlisko. Pokiaľ ide o právomoc miesta, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody, ide o pravidlo osobitnej právomoci, ktoré treba vykladať samostatne a striktne, čo neumožňuje výklad nad rámec prípadov výslovne uvedených v uvedenom nariadení (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. júna 2014, Coty Germany, C‑360/12, EU:C:2014:1318, body 43 až 45, ako aj z 10. septembra 2015, Holterman Ferho Exploitatie a i., C‑47/14, EU:C:2015:574, bod 72 a citovanú judikatúru).
26 Podľa ustálenej judikatúry pravidlo osobitnej právomoci stanovené v článku 5 bode 3 uvedeného nariadenia je založené na existencii osobitne úzkej väzby medzi sporom a súdom miesta, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody, čo odôvodňuje priznanie právomoci tomuto súdu z dôvodov riadneho výkonu spravodlivosti a hospodárnej organizácii konania (rozsudky z 5. júna 2014, Coty Germany, C‑360/12, EU:C:2014:1318, bod 47, ako aj z 10. septembra 2015, Holterman Ferho Exploitatie a i., C‑47/14, EU:C:2015:574, bod 73 a citovaná judikatúra).
27 Vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti súd miesta, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody, je zvyčajne najlepšie spôsobilý rozhodnúť najmä z dôvodov blízkosti sporu a jednoduchšieho vykonávania dôkazov (rozsudky z 21. mája 2015, CDC Hydrogen Peroxide, C‑352/13, EU:C:2015:335, bod 40, ako aj z 10. septembra 2015, Holterman Ferho Exploitatie a i., C‑47/14, EU:C:2015:574, bod 74).
28 Pokiaľ ide o formuláciu „miesto, kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok [na náhradu škody]“, uvedenú v článku 5 bode 3 nariadenia č. 44/2001, ako už Súdny dvor konštatoval, znenie tohto ustanovenia sa týka tak miesta, kde vznikla škoda, ako aj miesta, kde došlo k príčinnej udalosti, ktorá viedla k tejto škode, takže žalovaného možno žalovať podľa výberu žalobcu pred súdom jedného alebo druhého z týchto dvoch miest (pozri vo veci znečistenia rozsudok z 30. novembra 1976, Bier, 21/76, EU:C:1976:166, body 24 a 25, vo veci porušenia práv rozsudok z 5. júna 2014, Coty Germany, C‑360/12, EU:C:2014:1318, bod 46, ako aj vo veci zmluvy riaditeľa spoločnosti rozsudok z 10. septembra 2015, Holterman Ferho Exploitatie a i., C‑47/14, EU:C:2015:574, bod 72).
29 Hoci pre účastníkov konania vo veci samej je nesporné, že Česká republika je miesto, kde došlo k udalosti, ktorá viedla ku škode, existuje medzi nimi spor o určenie miesta, kde vznikla škoda.
30 Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania totiž vyplýva, že zmluva uzatvorená 5. novembra 1998 medzi spoločnosťou B&M a jej akcionármi na jednej strane a spoločnosťou Universal Music na strane druhej bola vyjednaná a podpísaná v Českej republike. Práva a povinnosti strán boli vymedzené v tomto členskom štáte, vrátene povinnosti spoločnosti Universal Music zaplatiť vyššiu čiastku ako bola pôvodne predpokladaná za 30 % zostávajúcich akcií. Táto zmluvná povinnosť, ktorú zmluvné strany nemali záujem vytvoriť, vznikla v Českej republike.
31 Škoda spoločnosti Universal Music vyplývajúca z rozdielu medzi plánovanou kúpnou cenou a cenou uvedenou v tejto zmluve sa stala konkrétnou na základe zmieru z 31. januára 2005, na ktorom sa dohodli zmluvné strany na rozhodcovskom súde v Českej republike, čo je deň stanovenia skutočnej kúpnej ceny. Odvtedy bol teda majetok spoločnosti Universal Music nenávratne zaťažený platobnou povinnosťou.
32 Vzhľadom na to, že k strate na časti majetku došlo v Českej republike, vznikla tam aj škoda. Tento záver nemôže vyvrátiť samotná okolnosť, že v rámci plnenia zmieru, ktorý spoločnosť Universal Music uzavrela na rozhodcovskom súde v Českej republike, uvedená spoločnosť zaplatila sumu stanovenú v zmieri prevodom z bankového účtu v Holandsku, ktorého je majiteľkou.
33 Riešenie, ako vyplýva z bodov 30 až 32 tohto rozsudku, zodpovedá požiadavkám predvídateľnosti a istoty stanoveným v nariadení č. 44/2001, takže priznanie právomoci českým súdom je odôvodnené dôvodmi riadneho výkonu spravodlivosti a hospodárnej organizácie konania.
34 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že formulácia „miesto, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok [na náhradu škody]“ nemožno vykladať rozširujúcim spôsobom, a to tak, že zahrňuje každé miesto, kde môžu byť pociťované škodlivé následky tejto skutočnosti spôsobiacej škodu, ktorá skutočne vznikla na inom mieste (rozsudok z 19. septembra 1995, Marinari, C‑364/93, EU:C:1995:289, bod 14).
35 V nadväznosti na túto judikatúru Súdny dvor tiež spresnil, že uvedená formulácia sa nevzťahuje na žalobcovo bydlisko, kde sa nachádza miesto, kde je sústredený jeho majetok, a to len z jediného dôvodu, že znáša finančnú škodu vyplývajúcu zo straty častí jeho majetku, ktorá nastala a bola znášaná v ďalšom členskom štáte (rozsudok z 10. júna 2004, Kronhofer, C‑168/02, EU:C:2004:364, bod 21).
36 Je pravda, že Súdny dvor vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 28. januára 2015, Kolassa (C‑375/13, EU:C:2015:37), v bode 55 svojho odôvodnenia konštatoval, že súdy v mieste bydliska žalobcu majú právomoc rozhodovať o takejto žalobe z dôvodu prejavenia sa škody, pokiaľ k uvedenej škode došlo priamo na bankovom účte tohto žalobcu v banke so sídlom v obvode týchto súdov.
37 Ako však uviedol generálny advokát v bodoch 44 a 45 svojich návrhov v tejto veci, toto konštatovanie v podstate patrí do konkrétneho kontextu veci, ktorá viedla k vydaniu uvedeného rozsudku, ktorý sa vyznačoval existenciou okolností v prospech určenia právomoci uvedených súdov.
38 V dôsledku toho výlučne majetkovú škodu, ktorá sa prejaví priamo na bankovom účte žalobcu, nemožno samu osebe považovať za „relevantné kritérium väzby“ podľa článku 5 bodu 3 nariadenia č. 44/2001. V tejto súvislosti treba tiež uviesť, že nie je vylúčené, že taká spoločnosť, akou je Universal Music, má na výber z viacerých bankových účtov, z ktorých môže zaplatiť sumu stanovenú v zmieri, takže miesto, kde sa tento účet nachádza, nie je nevyhnutne spoľahlivým kritériom väzby.
39 Jedine v situácii, v akej aj iné konkrétne okolnosti veci svedčia v prospech priznania právomoci súdu na základe miesta, kde sa výlučne majetková škoda prejavila, môže takáto škoda oprávnene umožňovať žalobcovi, aby podal žalobu na tomto súde.
40 Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na prvú položenú otázku odpovedať, že článok 5 bod 3 nariadenia č. 44/2001 sa má vykladať v tom zmysle, že v situácii, ako je tá vo veci samej, za „miesto, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok [na náhradu škody]“ nemožno v prípade neexistencie iných kritérií väzby považovať miesto v členskom štáte, kde škoda vznikla, ak táto škoda pozostáva výlučne z finančných strát, ktoré sa priamo prejavia na bankovom účte žalobcu a ktoré sú priamym následkom protiprávneho konania, ku ktorému došlo v inom členskom štáte.
41 Vzhľadom na odpoveď na prvú otázku nie je potrebné odpovedať na druhú položenú otázku.
O tretej otázke
42 Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či v rámci overovania právomoci podľa nariadenia č. 44/2001 súd, ktorému bol spor predložený, musí posúdiť všetky skutočnosti, ktorými disponuje, vrátane prípadných námietok predložených žalovaným.
43 Ako zdôraznil generálny advokát v bode 52 svojich návrhov, bez ohľadu na skutočnosť, že vnútroštátny súd túto otázku položil iba pre prípad kladnej odpovede na prvú otázku, existuje záujem na jej zodpovedaní, keďže táto otázka odkazuje na všeobecné posúdenie právomoci a nielen na otázku, či majetková škoda je dostatočná na stanovenie právomoci.
44 Pokiaľ ide osobitne o článok 5 bod 3 nariadenia č. 44/2001, Súdny dvor spresnil, že v štádiu skúmania medzinárodnej právomoci, súd, na ktorý bola podaná žaloba, neskúma podľa pravidiel vnútroštátneho práva ani prípustnosť, ani dôvodnosť žaloby, ale identifikuje výlučne väzby so štátom sídla súdu, ktoré odôvodňujú jeho právomoc podľa tohto ustanovenia. Tento súd tak môže považovať za preukázané príslušné tvrdenia žalobcu o podmienkach mimozmluvnej zodpovednosti výlučne na účely overenia svojej právomoci na základe tohto ustanovenia (pozri v tomto zmysle rozsudky z 25. októbra 2012, Folien Fischer a Fofitec, C‑133/11, EU:C:2012:664, bod 50, ako aj z 28. januára 2015, Kolassa, C‑375/13, EU:C:2015:37, bod 62 a citovanú judikatúru).
45 Hoci v prípade, že žalovaný spochybňuje tvrdenia žalobcu, vnútroštátny súd, ktorému bola vec predložená, nie je povinný vykonať dokazovanie v štádiu určovania právomoci, Súdny dvor rozhodol, že cieľ spočívajúci v riadnom výkone spravodlivosti, na ktorom je založené uplatnenie nariadenia č. 44/2001, ako aj náležitý rešpekt pre autonómiu súdu pri výkone jeho činností vyžadujú, aby súd, ktorému bola vec predložená, mohol preskúmať svoju medzinárodnú príslušnosť z hľadiska všetkých informácií, ktoré má k dispozícii, vrátane prípadných námietok predložených žalovaným (rozsudok z 28. januára 2015, Kolassa, C‑375/13, EU:C:2015:37, bod 64).
46 Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na tretiu položenú otázku odpovedať, že v rámci overovania právomoci podľa nariadenia č. 44/2001, súd, ktorému bol spor predložený, musí posúdiť všetky skutočnosti, ktoré má k dispozícii, vrátane prípadných námietok predložených žalovaným.
O trovách
47 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto:
1. Článok 5 bod 3 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach sa má vykladať v tom zmysle, že v situácii, ako je tá vo veci samej, za „miesto, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok [na náhradu škody]“, nemožno v prípade neexistencie iných kritérií väzby považovať miesto v členskom štáte, kde škoda vznikla, ak táto škoda pozostáva výlučne z finančných strát, ktoré sa priamo prejavia na bankovom účte žalobcu a ktoré sú priamym následkom protiprávneho konania, ku ktorému došlo v inom členskom štáte.
2. V rámci overovania právomoci podľa nariadenia č. 44/2001, súd, ktorému bol spor predložený, musí posúdiť všetky skutočnosti, ktoré má k dispozícii, vrátane prípadných námietok predložených žalovaným.
Podpisy