ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (prvá rozšírená komora)
z 10. apríla 2019 (*)
„Štátna pomoc – Oblasť pošty – Financovanie dodatočných mzdových a sociálnych nákladov týkajúcich sa časti zamestnancov spoločnosti Deutsche Post prostredníctvom dotácií a príjmov z odplaty za služby za regulované ceny – Rozhodnutie o rozšírení konania vo veci formálneho zisťovania – Rozhodnutie, ktorým sa na konci fázy predbežného preskúmania konštatuje existencia novej pomoci – Žaloba o neplatnosť – Napadnuteľný akt – Záujem na konaní – Prípustnosť – Dôsledky zrušenia konečného rozhodnutia – Povinnosť odôvodnenia“
Vo veci T‑388/11,
Deutsche Post AG, so sídlom v Bonne (Nemecko), v zastúpení: J. Sedemund, T. Lübbig a M. Klasse, advokáti,
žalobkyňa,
proti
Európskej komisii, v zastúpení: D. Grespan, T. Maxian Rusche a R. Sauer, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
ktorú v konaní podporuje:
UPS Europe SPRL/BVBA, predtým UPS Europe NV/SA, so sídlom v Bruseli (Belgicko),
a
United Parcel Service Deutschland Sàrl & Co. OHG, predtým UPS Deutschland Inc. & Co. OHG, so sídlom v Neusse (Nemecko),
v zastúpení: pôvodne T. Ottervanger a E. Henny, neskôr T. Ottervanger a nakoniec R. Wojtek, advokáti,
vedľajší účastníci konania,
ktorej predmetom je návrh na základe článku 263 ZFEÚ na zrušenie rozhodnutia Komisie K(2011) 3081 v konečnom znení z 10. mája 2011 o rozšírení konania vo veci formálneho zisťovania podľa článku 108 ods. 2 ZFEÚ, pokiaľ ide o pomoc C 36/07 (ex NN 25/07) poskytnutú Spolkovou republikou Nemecko v prospech spoločnosti Deutsche Post, ktorého zhrnutie bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie (Ú. v. EÚ C 263, 2011, s. 4),
VŠEOBECNÝ SÚD (prvá rozšírená komora),
v zložení: predsedníčka komory I. Pelikánová, sudcovia V. Valančius, P. Nihoul, J. Svenningsen a U. Öberg (spravodajca),
tajomník: N. Schall, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 7. februára 2018,
vyhlásil tento
Rozsudok
Okolnosti predchádzajúce sporu
O konaní o preskúmaní v období rokov 1999 až 2002
1 Spolková republika Nemecko zriadila v roku 1950 poštovú inštitúciu Deutsche Bundespost. V roku 1989 Spolková republika Nemecko založila tri samostatné subjekty s cieľom nahradiť Deutsche Bundespost. Išlo o Postdienst (poštová činnosť), Postbank (banková činnosť) a Telekom (činnosť v oblasti telekomunikácií).
2 V súlade s Gesetz zur Umwandlung der Unternehmen der Deutschen Bundespost in die Rechtsform der Aktiengesellschaft (zákon o transformácii nemeckej spolkovej pošty na akciovú spoločnosť) zo 14. septembra 1994 (BGBl. 1994 I, s. 2325) sa Postdienst zmenila na Deutsche Post AG, ktorá je žalobkyňou v prejednávanej veci, pričom Postbank a Telekom sa tiež pretransformovali na akciové spoločnosti, a to od 1. januára 1995.
3 Dňa 17. augusta 1999 Komisia Európskych spoločenstiev po prijatí sťažnosti spoločnosti UPS Europe NV/SA, teraz UPS Europe SPRL/BVBA (ďalej len „UPS“), ktorá je vedľajším účastníkom konania, rozhodla o začatí konania vo veci formálneho zisťovania vo vzťahu k Spolkovej republike Nemecko týkajúceho sa viacerých opatrení pomoci poskytnutej spoločnosti Postdienst a neskôr žalobkyni (ďalej len „rozhodnutie o začatí konania z roku 1999“). Súčasťou predmetnej pomoci boli dotácie poskytnuté nemeckými orgánmi žalobkyni s cieľom pokryť náklady na dôchodky zamestnancov so štatútom úradníkov (ďalej len „dotácie na dôchodky“).
4 Rozhodnutím 2002/753/ES z 19. júna 2002 o opatreniach prijatých Spolkovou republikou Nemecko v prospech Deutsche Post (Ú. v. ES L 247, 2002, s. 27, ďalej len „konečné rozhodnutie z roku 2002“) Komisia skončila konanie vo veci formálneho zisťovania začaté v roku 1999. Potom ako Komisia dospela k záveru, že náhrada, ktorú štát priznal za čisté nadmerné náklady spôsobené politikou zliav týkajúcich sa poskytovania služieb doručovania balíkov od dverí k dverám podliehajúcich hospodárskej súťaži, predstavovala výhodu v zmysle článku 87 ods. 1 ES, vyhlásila v článku 1 výroku tohto rozhodnutia túto štátnu pomoc vo výške 572 miliónov eur poskytnutú žalobkyni za nezlučiteľnú so spoločným trhom a Spolkovej republike Nemecko v článku 2 toho istého výroku uložila povinnosť vymáhania tejto pomoci. Podľa Komisie k poskytnutiu dotknutej pomoci došlo v rôznych formách, konkrétne najmä vo forme finančných prevodov uskutočnených prostredníctvom spoločnosti Telekom v prospech žalobkyne, vo forme štátnych záruk, ktoré jej boli poskytnuté, a vo forme dotácií na dôchodky.
5 Dňa 4. septembra 2002 žalobkyňa podala na Súd prvého stupňa žalobu zapísanú pod číslom T‑266/02 na zrušenie konečného rozhodnutia z roku 2002.
6 Rozsudkom z 1. júla 2008, Deutsche Post/Komisia (T‑266/02, EU:T:2008:235), Súd prvého stupňa zrušil konečné rozhodnutie z roku 2002 z dôvodu, že Komisia nepreukázala existenciu výhody pre žalobkyňu.
7 Rozsudkom z 2. septembra 2010, Komisia/Deutsche Post (C‑399/08 P, EU:C:2010:481), Súdny dvor zamietol odvolanie podané proti tomuto rozsudku.
a) O rozhodnutí o začatí konania vo veci formálneho zisťovania z roku 2007
8 Listom z 12. septembra 2007, v nadväznosti na podanie druhej sťažnosti spoločnosti UPS, v ktorej sa tvrdilo, že všetky opatrenia vymenované v prvej sťažnosti neboli preskúmané a protiprávna pomoc bola poskytnutá po prijatí konečného rozhodnutia z roku 2002, a na podanie ďalšej sťažnosti konkurenta žalobkyne, Komisia oznámila Spolkovej republike Nemecko svoje rozhodnutie začať konanie podľa článku 88 ods. 2 ES, pokiaľ ide o štátnu pomoc C 36/07 (ex NN 25/07), ktorú poskytli nemecké orgány v prospech Deutsche Post (Ú. v. ES C 245, 2007, s. 21, ďalej len „rozhodnutie o začatí konania z roku 2007“). V tomto novom rozhodnutí Komisia poukázala na nevyhnutnosť vedenia globálneho vyšetrovania všetkých skreslení hospodárskej súťaže vyplývajúcich z poskytnutia verejných zdrojov žalobkyni. Uviedla, že konanie začaté rozhodnutím o začatí konania z roku 1999 bude doplnené s cieľom zahrnúť nedávno získané informácie a prijať konečné stanovisko k zlučiteľnosti poskytnutia týchto verejných zdrojov so Zmluvou o ES.
9 Žalobkyňa svojou žalobou podanou do kancelárie Všeobecného súdu 22. novembra 2007 a zapísanou pod číslom veci T‑421/07 navrhovala Všeobecnému súdu, aby zrušil rozhodnutie o začatí konania z roku 2007.
10 Rozsudkom z 8. decembra 2011, Deutsche Post/Komisia (T‑421/07, EU:T:2011:720), Všeobecný súd dospel v bode 75 rozsudku k záveru, že „v dobe prijatia [rozhodnutia o začatí konania z roku 2007] nebolo konanie vo veci formálneho zisťovania začaté v roku 1999 v súvislosti so spornými opatreniami ukončené [konečným] rozhodnutím z roku 2002, pokiaľ ide o sumu nad hranicou 572 miliónov eur uvedených vo výroku tohto rozhodnutia“. Všeobecný súd z toho v bode 78 tohto rozsudku vyvodil, že „[rozhodnutie o začatí konania z roku 2007] v čase jeho prijatia nezmenil[o] ani právny dosah sporných opatrení, ani právnu situáciu žalobkyne“, aby v bode 80 tohto rozsudku dospel k záveru, že žaloba sa musí vyhlásiť za neprípustnú.
11 V odvolacom konaní Súdny dvor vo svojom rozsudku z 24. októbra 2013, Deutsche Post/Komisia (C‑77/12 P, neuverejnený, EU:C:2013:695) konštatoval, že Komisia tým, že v článku 1 výroku konečného rozhodnutia z roku 2002 vyhlásila túto pomoc za nezlučiteľnú so spoločným trhom a v článku 2 toho istého výroku uložila Spolkovej republike Nemecko povinnosť vymáhať túto pomoc, úplne ukončila konanie začaté rozhodnutím o začatí konania z roku 1999. Súdny dvor dospel k záveru, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že rozhodol, že konanie vo veci formálneho zisťovania začaté v roku 1999 nebolo skončené konečným rozhodnutím z roku 2002, pokiaľ ide o sumu nad rámec 572 miliónov eur uvedených vo výroku tohto rozhodnutia. V dôsledku toho Súdny dvor zrušil rozsudok z 8. decembra 2011, Deutsche Post/Komisia (T‑421/07, EU:T:2011:720), a vrátil vec Všeobecnému súdu.
12 Vo svojom rozsudku z 18. septembra 2015, Deutsche Post/Komisia (T‑421/07 RENV, EU:T:2015:654), Všeobecný súd v bode 44 rozsudku usúdil, že rozhodnutie o začatí konania z roku 2007 sa má považovať vo vzťahu ku všetkým opatreniam, ktorých sa týka, za rozhodnutie o opätovnom začatí konania vo veci formálneho zisťovania, ktoré už bolo v celom rozsahu ukončené. Všeobecný súd dospel k záveru, že toto rozhodnutie bolo prijaté v rozpore s nariadením Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúcim podrobné pravidlá na uplatňovanie článku [108 ZFEÚ] (Ú. v. ES L 83, 1999, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339), ako aj so zásadou právnej istoty v rozsahu, v akom ním Komisia opätovne začala konanie vo veci formálneho zisťovania, ktoré už bolo v celom rozsahu ukončené konečným rozhodnutím z roku 2002, aby mohlo byť prijaté nové konečné rozhodnutie, a to bez toho, aby bolo rozhodnutie z roku 2002 odvolané alebo stiahnuté. Keďže proti tomuto rozsudku nebolo podané odvolanie, nadobudol právnu silu rozhodnutej veci.
b) O rozhodnutí rozšíriť konanie vo veci formálneho zisťovania z roku 2011 a konečné rozhodnutie z roku 2012
13 Dňa 10. mája 2011 Komisia oznámila Spolkovej republike Nemecko rozhodnutie K(2011) 3081 v konečnom znení o rozšírení konania vo veci formálneho zisťovania podľa článku 108 ods. 2 ZFEÚ, pokiaľ ide o pomoc C 36/07 (ex NN 25/07) poskytnutú Spolkovou republikou Nemecko v prospech spoločnosti Deutsche Post, ktorého zhrnutie bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie (Ú. v. EÚ C 263, 2011, s. 4, ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). Týmto rozhodnutím bolo konanie vo veci formálneho zisťovania týkajúce sa štátnej pomoci poskytnutej žalobkyni z dôvodu kompenzácie povinností univerzálnych služieb rozšírené na dotácie, ktoré nemecké orgány poskytli žalobkyni s cieľom pokryť náklady na dôchodky zamestnancov so štatútom úradníkov. Cieľom tohto nového rozhodnutia bolo rozšíriť konanie vo veci formálneho zisťovania, ktoré bolo opätovne začaté v roku 2007 s cieľom podrobne analyzovať dôchodkový systém, ktorý bol predtým len predmetom povrchného skúmania.
14 V rozhodnutí 2012/636/EÚ z 25. januára 2012 o opatrení C 36/07 (ex NN 25/07), ktoré prijalo Nemecko v prospech Deutsche Post AG (Ú. v. EÚ L 289, 2012, s. 1, ďalej len „konečné rozhodnutie z roku 2012“), sa Komisia predovšetkým domnievala, že verejné financovanie dôchodkov predstavovalo protiprávnu štátnu pomoc nezlučiteľnú s vnútorným trhom. Naopak sa ale tiež domnievala, že niektoré štátne kompenzácie v prospech žalobkyne boli štátnou pomocou zlučiteľnou s vnútorným trhom a že verejné záruky za dlhy spoločnosti Deutsche Bundespost, ktoré vznikli pred jej transformáciou na tri akciové spoločnosti, mali byť analyzované ako existujúca pomoc.
15 Spolková republika Nemecko svojím návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 30. marca 2012 a zapísaným pod číslom veci T‑143/12 podala žalobu na zrušenie konečného rozhodnutia z roku 2012.
16 Žalobkyňa návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 4. apríla 2012 a zapísaným pod číslom veci T‑152/12 tiež podala žalobu na zrušenie článkov 1, 2 a 4 až 6 konečného rozhodnutia z roku 2012.
17 Rozsudkom zo 14. júla 2016, Nemecko/Komisia (T‑143/12, EU:T:2016:406), Všeobecný súd zrušil články 1 a 4 až 6 konečného rozhodnutia z roku 2012 z dôvodu, že Komisia nepreukázala existenciu výhody pre žalobkyňu.
18 Rozsudok zo 14. júla 2016, Nemecko/Komisia (T‑143/12, EU:T:2016:406), nebol predmetom odvolania pred uplynutím príslušnej lehoty. V dôsledku toho nadobudol právoplatnosť.
19 Uznesením zo 17. marca 2017, Deutsche Post/Komisia (T‑152/12, neuverejnený, EU:T:2017:188), Všeobecný súd rozhodol, že konanie o žalobe vo veci T‑152/12 sa zastavuje, keďže má rovnaký predmet ako žaloba vo veci T‑143/12, ktorá viedla k rozsudku zo 14. júla 2016, Nemecko/Komisia (T‑143/12, EU:T:2016:406) o čiastočnom zrušení rozhodnutia, ktorý nadobudol právoplatnosť.
Konanie a návrhy účastníkov konania
20 Žalobkyňa návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 22. júla 2011 podala žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.
21 Samostatným podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 6. októbra 2011 Komisia vzniesla námietku neprípustnosti na základe článku 114 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu z 2. mája 1991.
22 Uznesením z 23. júla 2013 bolo po vypočutí účastníkov konania konanie v tejto veci prerušené až do rozhodnutia Súdneho dvora, ktorým sa skončí konanie vo veci C‑77/12 P, ktorého predmetom bol rozsudok z 8. decembra 2011, Deutsche Post/Komisia (T‑421/07, EU:T:2011:720), ku ktorému došlo 24. októbra 2013.
23 Uznesením z 12. mája 2014 bol spoločnostiam UPS a UPS Deutschland Inc. & Co. OHG, teraz United Parcel Service Deutschland Sàrl & Co. OHG, povolený vstup vedľajších účastníkov konania na podporu návrhov Komisie.
24 Uznesením z 15. septembra 2014 bolo konanie v tejto veci opätovne prerušené až do vyhlásenia nového rozhodnutia, ktorým sa skončí konanie vo veci T‑421/07 RENV, ku ktorému došlo 18. septembra 2015, pričom toto rozhodnutie viedlo k zrušeniu rozhodnutia o začatí konania z roku 2007.
25 Po opätovnom začatí konania Všeobecný súd uznesením z 20. novembra 2015 rozhodol spojiť rozhodnutie o námietke neprípustnosti s rozhodnutím vo veci samej.
26 Komisia predložila svoje vyjadrenie k žalobe 7. januára 2016.
27 Žalobkyňa podala repliku 25. februára 2016.
28 Vedľajší účastníci konania predložili spoločné vyjadrenie vedľajších účastníkov konania 14. marca 2016.
29 Komisia podala dupliku 20. apríla 2016.
30 Listom kancelárie z 24. novembra 2016 Všeobecný súd v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania vyzval účastníkov konania, aby predložili svoje pripomienky k dôsledkom, ktoré treba vyvodiť z rozsudku zo 14. júla 2016, Nemecko/Komisia (T‑143/12, EU:T:2016:406), pokiaľ ide o prípadné zastavenie konania v súlade s článkom 131 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, a to najmä pokiaľ ide o pokračovanie konania vo veci formálneho zisťovania týkajúceho sa časti konečného rozhodnutia z roku 2012, ktorá bola zrušená, ako aj pokiaľ ide o trvanie záujmu žalobkyne na konaní.
31 Účastníci konania predložili pripomienky v stanovených lehotách.
32 Všeobecný súd podľa článku 28 rokovacieho poriadku na návrh prvej komory rozhodol o postúpení veci rozšírenému rozhodovaciemu zloženiu.
33 Listom kancelárie súdu z 18. decembra 2017 Všeobecný súd v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania položil účastníkom konania otázky na písomné zodpovedanie na účely pojednávania.
34 Účastníci konania odpovedali na otázky Všeobecného súdu v stanovenej lehote.
35 Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol námietku neprípustnosti,
– zrušil napadnuté rozhodnutie,
– uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.
36 Komisia podporovaná vedľajšími účastníkmi konania navrhuje, aby Všeobecný súd:
– v prvom rade zamietol žalobu ako neprípustnú,
– subsidiárne vyhlásil, že konanie sa zastavuje z dôvodu, že žalobkyňa stratila záujem na konaní.
– subsidiárne v druhom rade zamietol žalobu ako nedôvodnú,
– uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.
Právny stav
O prípustnosti
37 V námietke neprípustnosti Komisia tvrdí, že napadnuté rozhodnutie sa týkalo len zachovania práv Spolkovej republiky Nemecko na obhajobu, pokiaľ ide o pojem pomoci a zlučiteľnosti sporných opatrení s vnútorným trhom, bez toho, aby spôsobovalo autonómne právne účinky a že teda nejde o napadnuteľný akt. Z tohto dôvodu žalobkyňa v každom prípade nemá nijaký záujem na dosiahnutí jeho zrušenia. Komisia tiež namieta proti rozhodnutiu o zastavení konania v nadväznosti na rozsudok zo 14. júla 2016, Nemecko/Komisia (T‑143/12, EU:T:2016:406).
38 Žalobkyňa spochybňuje tvrdenia Komisie a tvrdí, že jej záujem na konaní pretrváva, kým Komisia nevezme napadnuté rozhodnutie späť.
39 Vedľajší účastníci konania podporujú návrhy Komisie týkajúce sa prípustnosti žaloby a tiež namietajú proti rozhodnutiu o zastavení konania v nadväznosti na rozsudok zo 14. júla 2016, Nemecko/Komisia (T‑143/12, EU:T:2016:406). Domnievajú sa, že v dôsledku zrušenia konečného rozhodnutia z roku 2012 Všeobecným súdom si žalobkyňa zachová záujem na tom, aby Komisia prijala nové konečné rozhodnutie.
40 Treba uviesť, že Komisia sa v podstate dovoláva neprípustnosti tejto žaloby z rovnakých dôvodov, ako už uviedla v rámci žaloby podanej proti rozhodnutiu o začatí konania z roku 2007. Hoci Súdny dvor už zamietol tieto tvrdenia vo svojom rozsudku z 24. októbra 2013, Deutsche Post/Komisia (C‑77/12 P, neuverejnený, EU:C:2013:695), Komisia na pojednávaní potvrdila, že trvá na svojej námietke neprípustnosti.
41 Z ustálenej judikatúry vyplýva, že aktmi alebo rozhodnutiami, ktoré môžu byť predmetom žaloby o neplatnosť v zmysle článku 263 ZFEÚ, sú opatrenia spôsobujúce právne záväzné účinky, ktoré môžu zasiahnuť do záujmov žalobcu tým, že podstatným spôsobom zmenia jeho právne postavenie (rozsudky z 13. októbra 2011, Deutsche Post a Nemecko/Komisia, C‑463/10 P a C‑475/10 P, EU:C:2011:656, body 37 a 38, a z 24. októbra 2013, Deutsche Post/Komisia, C‑77/12 P, neuverejnený, EU:C:2013:695, bod 51).
42 Pokiaľ ide konkrétne o záväzné právne účinky rozhodnutia o začatí konania vo veci formálneho zisťovania podľa článku 108 ods. 2 ZFEÚ vo vzťahu k vykonávanému opatreniu, ktoré je kvalifikované ako nová pomoc, takéto rozhodnutie nevyhnutne mení právne postavenie dotknutého opatrenia, ako aj podnikov, ktoré z neho majú výhodu, a to najmä pokiaľ ide o pokračovanie jeho vykonávania. Po prijatí takéhoto rozhodnutia existuje prinajmenšom významná pochybnosť o zákonnosti tohto opatrenia, ktorá musí členský štát viesť k tomu, aby pozastavil vyplácanie, keďže začatie konania podľa článku 108 ods. 2 ZFEÚ vylučuje okamžité rozhodnutie o zlučiteľnosti so spoločným trhom, ktoré by umožnilo pravidelne pokračovať vo výkone uvedeného opatrenia. Na takéto rozhodnutie by sa bolo možné odvolávať pred vnútroštátnym súdom, ktorý má právomoc vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z porušenia článku 108 ods. 3 poslednej vety ZFEÚ. Napokon takéto rozhodnutie môže viesť podniky, ktoré majú výhody z tohto opatrenia, v každom prípade k odmietnutiu nových platieb alebo k vytvoreniu nevyhnutných rezerv na účely ich prípadného budúceho vrátenia. Obchodné kruhy vo vzťahoch s uvedenými príjemcami tiež zohľadnia ich krehkú finančnú a právnu situáciu (pozri rozsudok z 24. októbra 2013, Deutsche Post/Komisia, C‑77/12 P, neuverejnený, EU:C:2013:695, bod 52 a citovanú judikatúru, a uznesenie z 22. mája 2015, Autoneum Germany/Komisia, T‑295/14, neuverejnené, EU:T:2015:350, bod 17).
43 V prejednávanej veci Komisia v bode 80 napadnutého rozhodnutia kvalifikovala dotácie na dôchodky ako novú pomoc. V bode 103 napadnutého rozhodnutia spomenula sumu vo výške niekoľkých miliárd eur zodpovedajúcu sume, ktorú mala žalobkyňa zaplatiť na príspevkoch do dôchodkového fondu v rokoch 1995 až 2007 s cieľom zabezpečiť zachovanie hospodárskej súťaže s inými subjektmi na tom istom trhu. Navyše v bode 106 napadnutého rozhodnutia pripomenula povinnosť Spolkovej republiky Nemecko pozastaviť sporné opatrenia pomoci.
44 Ako vyplýva z judikatúry pripomenutej v bode 42 vyššie, povinnosť pozastaviť vykonávanie dotknutého opatrenia nie je jediným právnym účinkom takého rozhodnutia o začatí konania vo veci formálneho zisťovania, akým je napadnuté rozhodnutie. Žalobkyňa je totiž z dôvodu tohto rozhodnutia najmä vystavená riziku, že vnútroštátny súd prijme predbežné opatrenia s cieľom zachovania jednak záujmov dotknutých osôb a jednak potrebného účinku rozhodnutia o začatí konania vo veci formálneho zisťovania. V tejto súvislosti môže vnútroštátny súd nariadiť najmä vymáhanie prípadnej poskytnutej pomoci (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. decembra 2016, Komisia/Hansestadt Lübeck, C‑524/14 P, EU:C:2016:971, body 29 až 31).
45 V prejednávanej veci žalobkyňa potvrdila na pojednávaní, že v nadväznosti na prijatie napadnutého rozhodnutia si vytvorila nevyhnutné rezervy na účely ich prípadného budúceho vrátenia, ktoré by jej bolo uložené v prípade prijatia zamietavého konečného rozhodnutia.
46 Vzhľadom na všetky tieto úvahy je potrebné dospieť k záveru, že napadnuté rozhodnutie predstavovalo v čase podania žaloby akt, ktorý mohol zasiahnuť do záujmov žalobkyne tým, že by podstatným spôsobom zmenil jej právne postavenie a že obsahuje všetky prvky napadnuteľného aktu v zmysle článku 263 ZFEÚ.
47 Ďalej, pokiaľ ide o tvrdenia Komisie a vedľajších účastníkov konania, ktorých cieľom je spochybniť trvanie záujmu žalobkyne na konaní, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry záujem na konaní predstavuje hlavnú a primárnu podmienku každej žaloby (pozri uznesenie z 15. mája 2013, Post Invest Europe/Komisia, T‑413/12, neuverejnené, EU:T:2013:246, bod 22). Táto požiadavka na procesnej úrovni zaručuje, že v záujme riadneho výkonu spravodlivosti nebudú Všeobecnému súdu predkladané návrhy na vyslovenie stanovísk alebo čisto teoretické otázky (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. júna 2009, Socratec/Komisia, T‑269/03, neuverejnený, EU:T:2009:211, bod 38). Súd Európskej únie môže dokonca nad rámec samotných tvrdení uvedených účastníkmi konania preskúmať ex offo nedostatok záujmu žalobcu na podaní žaloby alebo na pokračovaní v konaní o nej na základe skutočnosti, ku ktorej došlo po podaní tejto žaloby a ktorá by ju mohla zbaviť akéhokoľvek priaznivého účinku na žalobcu, a vyhlásiť žalobu z tohto dôvodu za neprípustnú alebo bezpredmetnú (pozri v tomto zmysle analogicky rozsudok z 19. októbra 1995, Rendo a i./Komisia, C‑19/93 P, EU:C:1995:339, bod 13).
48 Záujem na konaní musí pretrvávať až do vyhlásenia súdneho rozhodnutia, v opačnom prípade musí byť konanie zastavené, čo predpokladá, že žaloba môže svojím výsledkom priniesť prospech účastníkovi konania, ktorý ju podal (rozsudok zo 7. júna 2007, Wunenburger/Komisia, C‑362/05 P, EU:C:2007:322, bod 42, a uznesenie zo 7. decembra 2011, Fellah/Rada, T‑255/11, neuverejnené, EU:T:2011:718, bod 12).
49 V rámci žaloby o neplatnosť pretrvávanie záujmu na konaní žalobcu treba posudzovať in concreto s prihliadnutím najmä na následky namietanej protiprávnosti (rozsudok z 28. mája 2013, Abdulrahim/Rada a Komisia, C‑239/12 P, EU:C:2013:331, bod 65). Zachovanie záujmu žalobcu na konaní predpokladá, že zrušenie napadnutého aktu bude stále môcť samo osebe vyvolať právne účinky vo vzťahu k nemu (pozri uznesenie z 15. mája 2013, Post Invest Europe/Komisia, T‑413/12, neuverejnené, EU:T:2013:246, bod 22 a citovanú judikatúru).
50 V prejednávanej veci treba preskúmať, bez obmedzenia sa výlučne na tvrdenia uvádzané účastníkmi konania, či napadnuté rozhodnutie, ktorým sa rozširuje konanie, ktoré bolo opätovne začaté rozhodnutím o začatí konania z roku 2007 s cieľom „podrobnejšie preskúmať“, či dotácie na dôchodky potvrdzujú alebo nepotvrdzujú existenciu výhody pre žalobkyňu, naďalej vyvoláva právne účinky vo vzťahu k žalobkyni aj po prijatí konečného rozhodnutia z roku 2012, ktorým sa ukončilo konanie opätovne začaté v roku 2007 a rozšírené napadnutým rozhodnutím, a po vyhlásení rozsudku zo 14. júla 2016, Nemecko/Komisia (T‑143/12, EU:T:2016:406), ktorým sa zrušilo konečné rozhodnutie z roku 2012.
51 Z judikatúry Všeobecného súdu vyplýva, že ak sú podané žaloby jednak proti rozhodnutiu o začatí konania vo veci formálneho zisťovania v súvislosti s vnútroštátnym opatrením a jednak proti konečnému rozhodnutiu, ktorým sa uvedené konanie ukončuje a v ktorom sa vyhlasuje, že posudzované vnútroštátne opatrenie predstavuje štátnu pomoc nezlučiteľnú s vnútorným trhom, zamietnutie žaloby podanej proti tomuto poslednému rozhodnutiu má za následok zánik predmetu žaloby podanej proti rozhodnutiu o začatí konania vo veci formálneho zisťovania (pozri v tomto zmysle rozsudky z 13. júna 2000, EPAC/Komisia, T‑204/97 a T‑270/97, EU:T:2000:148, body 153 až 159; zo 6. marca 2002, Diputación Foral de Álava/Komisia, T‑168/99, EU:T:2002:60, body 22 až 26, a z 9. septembra 2009, Diputación Foral de Álava a i./Komisia, T‑30/01 až T‑32/01 a T‑86/02 až T‑88/02, EU:T:2009:314, body 345 až 363).
52 Túto judikatúru však nemožno uplatniť v prejednávanej veci, pretože napadnuté rozhodnutie je výnimočné tým, že po prvé bolo prijaté v nadväznosti na rozsudok z 1. júla 2008, Deutsche Post/Komisia (T‑266/02, EU:T:2008:235), ktorým Všeobecný súd zrušil konečné rozhodnutie z roku 2002, po druhé jeho cieľom je prehĺbiť rozhodnutie o začatí konania z roku 2007, ktoré bolo následne zrušené rozsudkom z 18. septembra 2015, Deutsche Post/Komisia (T‑421/07 RENV, EU:T:2015:654), a po tretie predchádza konečnému rozhodnutiu z roku 2012, ktoré bolo zrušené rozsudkom zo 14. júla 2016, Nemecko/Komisia (T‑143/12, EU:T:2016:406). Treba pripomenúť, tento posledný rozsudok nebol napadnutý odvolaním a je teda právoplatný.
53 Vzhľadom na zrušenie konečného rozhodnutia z roku 2012 v rámci rozsudku zo 14. júla 2016, Nemecko/Komisia (T‑143/12, EU:T:2016:406), treba naopak uviesť, že podľa ustálenej judikatúry okrem prípadu, že by konštatovaná nezrovnalosť spôsobovala nezákonnosť celého konania, konanie smerujúce k nahradeniu protiprávneho aktu, ktorý bol zrušený, môže byť opätovne začaté od toho bodu, v ktorom došlo k nezákonnosti. Zrušenie aktu Únie teda nemá nevyhnutne vplyv na prípravné akty a zrušenie aktu, ktorým sa končí správne konanie zahrňujúce niekoľko fáz, nevyhnutne nespôsobuje zrušenie celého konania, ktoré predchádzalo prijatiu napadnutého aktu, a to bez ohľadu na vecné či procesné dôvody zrušujúceho rozsudku (rozsudky zo 7. novembra 2013, Taliansko/Komisia, C‑587/12, neuverejnený, EU:T:2013:721, bod 12, a zo 6. júla 2017, SNCM/Komisia, T‑1/15, neuverejnený, EU:T:2017:470, bod 69).
54 V tomto ohľade treba spresniť, že hoci Komisia implicitne v priebehu konania v prejednávanej veci pripustila, že aj keď napadnuté rozhodnutie nebolo odstránené z právneho poriadku Únie, nemôže už slúžiť ako základ pre nové rozhodnutie o ukončení konania vo veci formálneho zisťovania, do dnešného dňa nepristúpila k späťvzatiu tohto rozhodnutia. Z toho by mohlo vyplývať, že Komisia má v tomto štádiu ešte stále možnosť pokračovať v tomto konaní od štádia prijatia napadnutého rozhodnutia. Žalobkyňa je v dôsledku toho naďalej vystavená riziku vymáhania pomoci uvádzanej Komisiou, ktoré vyplýva z tohto rozhodnutia, ako to už bolo uvedené v bode 44 vyššie.
55 Okrem toho sa vzhľadom na prepletenosť troch konaní vo veci formálneho zisťovania začatých Komisiou od roku 1999 a na sled rôznych rozhodnutí Súdneho dvora a Všeobecného súdu týkajúcich sa rozhodnutí o začatí a ukončení týchto konaní, treba uviesť, že Komisia je na základe svojich povinností upravených v článku 266 ZFEÚ povinná prijať opatrenia na vykonanie rozsudkov z 1. júla 2008, Deutsche Post/Komisia (T‑266/02, EU:T:2008:235); z 18. septembra 2015, Deutsche Post/Komisia (T‑421/07 RENV, EU:T:2015:654), a zo 14. júla 2016, Nemecko/Komisia (T‑143/12, EU:T:2016:406), ktoré už tieto súdy vyhlásili a ktoré už nadobudli právnu silu rozhodnutej veci.
56 Podľa ustálenej judikatúry prináleží inštitúcii, ktorá prijala akt zrušený súdom Únie, aby určila, aké opatrenia sa vyžadujú na vykonanie zrušujúcich rozsudkov. Pri výkone voľnej úvahy, ktorou disponuje na tento účel, je však dotknutá inštitúcia povinná rešpektovať tak odôvodnenia uvedených rozsudkov, ako aj platné ustanovenia práva Únie (pozri rozsudok z 24. apríla 2017, HF/Parlament, T‑584/16, EU:T:2017:282, bod 79 a citovanú judikatúru).
57 Článok 266 ZFEÚ ukladá dotknutej inštitúcii povinnosť vyhnúť sa tomu, aby v akte, ktorý má nahradiť zrušený akt, boli tie isté nezrovnalosti, ktoré boli konštatované v zrušujúcom rozsudku. Tieto zásady sa uplatňujú o to viac, keď zrušujúci rozsudok nadobudol právnu silu rozhodnutej veci (rozsudok z 10. novembra 2010, ÚHVT/Simões Dos Santos, T‑260/09 P, EU:T:2010:461, body 70 a 73).
58 Z toho vyplýva, že žalobkyňa si zachováva záujem na zrušení napadnutého rozhodnutia a na odstránení tohto rozhodnutia z právneho poriadku, keďže v prípade jeho zrušenia bude Komisia za predpokladu, že sa rozhodne na účely prijatia opatrení na vykonanie troch rozsudkov citovaných v bode 55 vyššie, ktoré je na základe požiadaviek článku 266 ZFEÚ nevyhnutné, nútená jednak prijať nové rozhodnutie o opätovnom začatí konania vo veci formálneho zisťovania a jednak zabezpečiť, aby v tomto novom rozhodnutí neboli tie isté nezrovnalosti, ako v rozhodnutiach, ktoré mu predchádzali.
59 V každom prípade, vzhľadom na výnimočnú procesnú zložitosť spojenú s existenciou viacerých správnych a súdnych rozhodnutí týkajúcich sa tých istých opatrení pomoci, treba dospieť k záveru, že žalobkyňa sa nachádza v situácii osobitnej právnej neistoty, ktorú môže objasniť len vecné preskúmanie tejto veci a prípadné zrušenie napadnutého rozhodnutia, čo ešte posilňuje jej záujem na konaní proti tomuto rozhodnutiu.
60 V tomto ohľade treba spresniť, že hoci sa Komisia domnieva, že má naďalej možnosť prijať nové konečné rozhodnutie, žalobkyňa nemôže predvídať, čo i len dočasne, výšku pomoci, ktorú možno bude musieť vrátiť, alebo prípadne úrokov, ktoré bude musieť zaplatiť za obdobie protiprávneho konania.
61 Keďže sa Komisia domnieva, že jednotlivé sumy poskytnuté žalobkyni sú predmetom samostatných konaní začatých v roku 1999, 2007 alebo 2011, suma prípadnej vymožiteľnej pomoci v prípade ich kvalifikácie ako novej pomoci a konštatovaní nezlučiteľnosti s vnútorným trhom môže značne kolísať, pretože podľa článku 17 ods. 2 nariadenia Rady (EÚ) 2015/1589 z 13. júla 2015 stanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 108 ZFEÚ (Ú. v. EÚ L 248, 2015, s. 9), akýkoľvek úkon Komisie alebo členského štátu konajúceho na žiadosť Komisie v súvislosti s neoprávnenou pomocou preruší premlčaciu dobu. V prípade, že by sa pomoc považovala za zlučiteľnú s vnútorným trhom, takže Komisia by mohla nariadiť iba vrátenie úrokov za obdobie protiprávneho konania (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. februára 2008, CELF a ministre de la Culture et de la Communication, C‑199/06, EU:C:2008:79, bod 55), obdobie protiprávneho konania, na základe ktorého by sa úroky vypočítavali, by bolo tiež odlišné v závislosti od okamihu začatia konania vo veci formálneho zisťovania Komisie.
62 Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy je potrebné konštatovať, že žalobkyňa si zachováva záujem na konaní proti napadnutému rozhodnutiu, a to napriek tomu, že rozhodnutie o opätovnom začatí konania z roku 2007 a konečné rozhodnutie z roku 2012 už boli zrušené.
63 V dôsledku toho treba na jednej strane dospieť k záveru, že žaloba je prípustná, a na druhej strane, že nie je bezpredmetná. Námietku neprípustnosti treba preto zamietnuť v celom rozsahu, ako aj všetky tvrdenia Komisie a vedľajších účastníkov konania na určenie straty záujmu žalobkyne na konaní.
O veci samej
64 Na podporu svojej žaloby žalobkyňa v podstate uvádza šesť žalobných dôvodov. Päť žalobných dôvodov je založených na zjavne nesprávnom posúdení Komisie. Šiesty žalobný dôvod je založený na porušení povinnosti odôvodnenia podľa článku 296 ods. 2 ZFEÚ a zásad proporcionality, právnej istoty a zákazu diskriminácie.
65 Je potrebné pripomenúť, že cieľom žalobného dôvodu založeného na neexistencii alebo nedostatku odôvodnenia je preukázať porušenie podstatných formálnych náležitostí a v dôsledku toho si vyžaduje samostatné preskúmanie nesprávnosti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ktoré patrí do preskúmania dôvodnosti tohto rozhodnutia, (pozri v tomto zmysle rozsudky z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink’s France, C‑367/95 P, EU:C:1998:154, bod 67, a z 15. decembra 2005, Taliansko/Komisia, C‑66/02, EU:C:2005:768, bod 26).
66 V prejednávanej veci je teda namieste najskôr preskúmať šiesty žalobný dôvod v rozsahu, v akom je založený na porušení povinnosti odôvodnenia stanovenej v článku 296 ods. 2 ZFEÚ, a až následne, pokiaľ to bude potrebné, vecnú zákonnosť napadnutého rozhodnutia, voči ktorej smerujú ostatné žalobné dôvody.
67 V zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ „ak nie je touto zmluvou ustanovené inak, pomoc poskytovaná v akejkoľvek forme členským štátom alebo zo štátnych prostriedkov, ktorá narúša hospodársku súťaž alebo hrozí narušením hospodárskej súťaže tým, že zvýhodňuje určitých podnikateľov alebo výrobu určitých druhov tovaru, je nezlučiteľná s vnútorným trhom, pokiaľ ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi.“
68 Podľa ustálenej judikatúry kvalifikovanie za „štátnu pomoc“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ si vyžaduje, aby boli splnené všetky podmienky uvedené v tomto ustanovení. Po prvé je opatrenie štátnou pomocou alebo pomocou zo štátnych zdrojov. Po druhé tento zásah musí byť spôsobilý ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi. Po tretie musí poskytovať príjemcovi selektívnu výhodu. Po štvrté musí narúšať hospodársku súťaž alebo hroziť jej narušením (pozri rozsudok z 21. decembra 2016, Komisia/Hansestadt Lübeck, C‑524/14 P, EU:C:2016:971, bod 40 a citovanú judikatúru).
69 S cieľom vykonať predbežnú právnu kvalifikáciu určitého opatrenia ako „štátnej pomoci“ v rozhodnutí o začatí konania vo veci formálneho zisťovania sa povinnosť odôvodnenia musí dodržať vo vzťahu k všetkým podmienkami uvedeným v článku 107 ods. 1 ZFEÚ.
70 Odôvodnenie vyžadované článkom 296 ods. 2 ZFEÚ a článkom 41 ods. 2 písm. c) Charty základných práv Európskej únie totiž musí byť prispôsobené povahe predmetného aktu a musia z neho jasne a jednoznačne vyplývať úvahy inštitúcie, ktorá dotknutý akt prijala tak, aby dotknuté osoby mohli poznať dôvody prijatého opatrenia a príslušný súd vykonať svoje preskúmanie (pozri rozsudok z 21. decembra 2016, Club Hotel Loutraki a i./Komisia, C‑131/15 P, EU:C:2016:989, bod 46 a citovanú judikatúru).
71 Pokiaľ ide špecificky o odôvodnenie rozhodnutia Komisie o začatí konania vo veci formálneho zisťovania podľa článku 108 odsek 2 ZFEÚ, treba pripomenúť, že v súlade s článkom 4 ods. 2 a 4 nariadenia 2015/1589 takéto rozhodnutie môže byť prijaté len v prípade, ak Komisia po predbežnom preskúmaní zistí, že opatrenie predstavuje novú štátnu pomoc a existujú pochybnosti o jeho zlučiteľnosti s vnútorným trhom.
72 Z toho vyplýva, že bez toho, aby bola povinnosť odôvodnenia podľa článku 296 ods. 2 ZFEÚ zbavená svojej podstaty, akékoľvek rozhodnutie prijaté Komisiou na konci fázy predbežného preskúmania musí zahŕňať predbežné posúdenie predmetného štátneho opatrenia s cieľom určiť, či toto opatrenie má povahu štátnej pomoci, a uviesť, ak sa Komisia rozhodne začať konanie vo veci formálneho zisťovania, dôvody, ktoré ju vedú k pochybnostiam o jeho zlučiteľnosti so spoločným trhom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. októbra 2008, TV2/Danmark a i./Komisia, T‑309/04, T‑317/04, T‑329/04 a T‑336/04, EU:T:2008:457, bod 138 a citovanú judikatúru).
73 Takéto rozhodnutie prijaté po predbežnom preskúmaní musí najmä umožniť dotknutým osobám efektívne sa zúčastniť na konaní vo veci formálneho zisťovania, v rámci ktorého budú mať možnosť uplatniť svoje tvrdenia. Na tieto účely im toto rozhodnutie musí umožniť oboznámiť sa s dôvodmi, ktoré viedli Komisiu k predbežnému záveru, že predmetné opatrenie možno považovať za novú štátnu pomoc a k pochybnostiam o zlučiteľnosti tejto pomoci so spoločným trhom (pozri rozsudok z 22. októbra 2008, TV2/Danmark a i./Komisia, T‑309/04, T‑317/04, T‑329/04 a T‑336/04, EU:T:2008:457, bod 139 a citovanú judikatúru).
74 V rámci posúdenia šiesteho dôvodu treba predovšetkým preskúmať, či Komisia dostatočne vysvetlila v napadnutom rozhodnutí dôvody, pre ktoré sa po predbežnom preskúmaní domnievala, že predmetné opatrenie možno dočasne kvalifikovať za štátnu pomoc bez toho, aby sa overilo, či išlo o pomoc, ktorá je nová a zlučiteľná s vnútorným trhom.
75 Žalobkyňa v podstate tvrdí, že Komisia porušila povinnosť odôvodnenia, ktorá jej prináleží v prejednávanej veci. Po prvé Komisia v napadnutom rozhodnutí údajne nevypočítala rozdiel medzi sumou príspevkov na sociálne zabezpečenie, ktoré Spolková republika Nemecko skutočne vyplatila žalobkyni (a od ktorých bolo potrebné odpočítať sumu zodpovedajúcu zvýšeniu povolených poštových taríf), a sumou príspevkov na sociálne zabezpečenie platených jej konkurentmi, na ktorých sa uplatňuje všeobecný systém sociálneho poistenia. Po druhé sa Komisia údajne podrobne nevenovala dôvodom, pre ktoré sa domnievala, že odpoveď na otázku, do akej miery žalobkyňa zaplatila príspevky na sociálne zabezpečenie, bola irelevantná na účely výpočtu sumy údajnej štátnej pomoci. Po tretie Komisia údajne dostatočne neodôvodnila svoje posúdenie existencie údajnej krížovej dotácie poskytnutej vo forme zvýšenia povolených poštových taríf, s cieľom zohľadniť náklady na sociálne zabezpečenie, ktoré žalobkyňa uhradila. Po štvrté Komisia nevysvetlila, prečo bolo potrebné v rámci takejto analýzy vychádzať len z preskúmania zlučiteľnosti nákladov s vnútorným trhom.
76 Komisia a vedľajší účastníci konania spochybňujú tvrdenia žalobkyne.
77 V prvom rade je potrebné pripomenúť, že napadnuté rozhodnutie nie je prvým rozhodnutím o začatí konania vo veci formálneho zisťovania, ktoré Komisia prijala v súvislosti so sporným opatrením. Pomoc poskytnutá vo forme príspevkov do dôchodkového fondu žalobkyne už bola predmetom rozhodnutia o začatí konania z roku 1999, rozhodnutia o začatí konania z roku 2007 a konečných rozhodnutí z roku 2002 a z roku 2012.
78 Rozsudkom z 18. septembra 2015, Deutsche Post/Komisia (T‑421/07 RENV, EU:T:2015:654), však Všeobecný súd zrušil rozhodnutie o začatí konania z roku 2007, v rámci ktorého, ako uviedla Komisia v bode 5 napadnutého rozhodnutia, otázka, či dotácie na dôchodky potvrdzujú alebo nepotvrdzujú existenciu výhody pre žalobkyňu, bola predmetom „povrchného posúdenia“ a musí sa ešte „podrobnejšie preskúmať“.
79 Vzhľadom na tento konkrétny procesný kontext, je potrebné sa domnievať, že Komisia pri prijímaní napadnutého rozhodnutia podliehala osobitnej povinnosti odôvodnenia v zmysle článku 296 ods. 2 ZFEÚ, keďže už v rámci konania vo veci formálneho zisťovania pôvodne začatého v roku 1999 a opätovne začatého v roku 2007 mala možnosť si klásť otázku, či štátne príspevky do dôchodkového fondu žalobkyne predstavovali štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.
80 Keďže napadnuté rozhodnutie Komisia označila ako rozhodnutie o rozšírení konania opätovne začatého v roku 2007, nemohla sa domnievať bez toho, aby porušila svoju povinnosť odôvodnenia stanovenú v článku 296 ods. 2 ZFEÚ, že nie je schopná čo i len predbežným spôsobom stanoviť, či jedno z kritérií stanovených v článku 107 ods. 1 ZFEÚ je splnené, a obmedziť sa len na vyjadrenie pochybností bez toho, aby v tejto súvislosti poskytla dostatočné odôvodnenie.
81 Z bodov 64 až 67 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia v časti venovanej posúdeniu existencie štátnej pomoci vzhľadom na článok 107 ods. 1 ZFEÚ a najmä existencie výhradnej hospodárskej výhody, uviedla len opis ťažkostí, ktorým by čelila, pokiaľ by musela identifikovať hospodárske subjekty, ktorých právna a skutková situácia by sa mohla považovať za porovnateľnú so situáciou žalobkyne. Poukázala najmä na to, že keďže žalobkyňa mala výhradné právo v oblasti univerzálnych poštových služieb a bola príjemcom mnohých prevodov prostriedkov a verejných záruk v rámci transformácie spolkovej pošty, nachádzala sa v osobitnej a bezprecedentnej situácii.
82 Vzhľadom na tieto skutočnosti Komisia dospela k záveru, že existenciu výhradnej hospodárskej výhody nebolo možné preukázať prostredníctvom porovnania nákladov, ktorými je zaťažená žalobkyňa, s nákladmi, ktoré zaťažujú jej konkurentov. Naopak však spresnila, že porovnávacia analýza s konkurentmi žalobkyne by bola primeraná v rámci preskúmania zlučiteľnosti pomoci a najmä v štádiu podrobnejšej analýzy vplyvu na hospodársku súťaž.
83 Ďalej v napadnutom rozhodnutí Komisia preto v štádiu posudzovania zlučiteľnosti pomoci s vnútorným trhom usúdila, že bolo možné na základe referenčnej sadzby porovnať príspevky na sociálne zabezpečenie platené žalobkyňou s príspevkami platenými jej súkromnoprávnymi konkurentmi. Neposkytla však nijaké odôvodnenie, v ktorom by vysvetlila, v čom zistenia vykonané v rámci preskúmania zlučiteľnosti spornej pomoci podporili alebo neprotirečili zisteniam uskutočneným na účely posúdenia existencie selektívnej hospodárskej výhody a, a fortiori, existencie štátnej pomoci v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.
84 Vzhľadom na všetky tieto úvahy treba dospieť k záveru, že žalobkyňa tým, že poukázala na to, že napadnuté rozhodnutie neobsahuje nijaký výpočet, ktorý by umožnil porovnanie nákladov žalobkyne s nákladmi jej konkurentov v štádiu kvalifikácie sporného opatrenia ako štátnej pomoci v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, pričom takéto porovnanie bolo vykonané na účely posúdenia zlučiteľnosti spornej pomoci s vnútorným trhom, oprávnene preukázala existenciu porušenia povinnosti odôvodnenia stanovenej v článku 296 ZFEÚ.
85 V tomto ohľade treba pripomenúť, že v bode 148 rozsudku zo 14. júla 2016, Nemecko/Komisia (T‑143/12, EU:T:2016:406), ktorým sa navrhuje zrušenie konečného rozhodnutia z roku 2012 prijatého Komisiou po skončení konania vo veci formálneho zisťovania opätovne začatého v roku 2007 a rozšíreného napadnutým rozhodnutím, Všeobecný súd pripomenul judikatúru, podľa ktorej práve v štádiu uplatnenia článku 107 ods. 1 ZFEÚ, teda v štádiu dokazovania existencie výhody musí Komisia preukázať, že čiastočné oslobodenie od povinnosti prispievať do dôchodkového fondu predstavuje pre bývalého historického operátora hospodársku výhodu voči jeho konkurentom.
86 V bodoch 150 a 151 rozsudku zo 14. júla 2016, Nemecko/Komisia (T‑143/12, EU:T:2016:406), Všeobecný súd v podstate usúdil, že hoci sa Komisia v konečnom rozhodnutí z roku 2012 snažila preukázať existenciu selektívnej hospodárskej výhody, k tomuto preskúmaniu pristúpila až v štádiu posúdenia zlučiteľnosti pomoci s vnútorným trhom. Preto prijal tvrdenie Spolkovej republiky Nemecko, podľa ktorého sa Komisia dopustila nesprávneho právneho posúdenia tým, že vykonala „úvodné porovnanie s nákladmi, ktoré podnik ‚bežne‘ platí v súvislosti so svojimi súkromnými zamestnancami v súlade s nemeckým sociálnym právom, až v rámci preskúmania týkajúceho sa zlučiteľnosti opatrenia s vnútorným trhom“.
87 Okrem toho Všeobecný súd v bodoch 152 až 154 rozsudku zo 14. júla 2016, Nemecko/Komisia (T‑143/12, EU:T:2016:406), pripomenul, že povinnosť Komisie preukázať existenciu selektívnej hospodárskej výhody v prospech príjemcu pomoci jej prináleží od okamihu, keď skúma otázku, či určité opatrenie patrí do pôsobnosti článku 107 ods. 1 ZFEÚ.
88 Keďže však k predbežnej kvalifikácii opatrenia ako „štátnej pomoci“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ dochádza v súlade s článkom 108 ods. 2 ZFEÚ v spojení s článkom 4 ods. 2 a 4 nariadenia 2015/1589 od okamihu predbežného preskúmania tohto opatrenia a prijatia rozhodnutia o začatí konania vo veci formálneho zisťovania, je potrebné sa v prejednávanej veci domnievať, že povinnosť odôvodnenia týkajúca sa existencie selektívnej hospodárskej výhody žalobkyne podľa článku 107 ods. 1 ZFEÚ prináleží Komisii od skončenia fázy predbežného preskúmania, a nielen výlučne v súvislosti s rozhodnutím prijatým po skončení konania vo veci formálneho zisťovania.
89 Z toho vyplýva, že Komisia tým, že dostatočne jasne a jednoznačne neodôvodnila existenciu výhody v súlade s požiadavkami článku 107 ods. 1 ZFEÚ, pričom však už pristúpila k posúdeniu zlučiteľnosti spornej pomoci s vnútorným trhom, spôsobila, že žalobkyňa sa ocitla v situácii právnej neistoty po skončení fázy predbežného preskúmania a v štádiu prijatia napadnutého rozhodnutia. Toto opomenutie Komisie navyše neumožňuje súdu Únie, aby vykonal svoje preskúmanie v súvislosti s predbežnou kvalifikáciou sporného opatrenia ako „pomoci“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.
90 Šiesty žalobný dôvod sa preto musí prijať v rozsahu, v akom sa týka porušenia povinnosti odôvodnenia.
91 Keďže z posúdenia tohto žalobného dôvodu v rozsahu, v akom je založený na porušení povinnosti odôvodnenia, vyplýva, že napadnuté rozhodnutie obsahuje nezrovnalosti, pokiaľ ide o náležitosti zásadného významu v rámci všeobecnej štruktúry napadnutého rozhodnutia, je namieste zrušiť toto rozhodnutie z dôvodu porušenia podstatných formálnych náležitostí bez toho, aby bolo potrebné skúmať dôvodnosť ostatných tvrdení uvedených v rámci tohto žalobného dôvodu a ostatné žalobné dôvody.
O trovách
92 Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.
93 Keďže Komisia nemala v prejednávanej veci úspech, je opodstatnené uložiť jej povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania žalobkyne.
94 Spoločnosti UPS a United Parcel Service Deutschland znášajú svoje vlastné trovy konania v súlade článkom 138 ods. 3 rokovacieho poriadku.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (prvá rozšírená komora)
rozhodol takto:
1. Námietka neprípustnosti sa zamieta.
2. Rozhodnutie Európskej komisie K(2011) 3081 v konečnom znení z 10. mája 2011 o rozšírení konania vo veci formálneho zisťovania podľa článku 108 ods. 2 ZFEÚ, pokiaľ ide o pomoc C 36/07 (ex NN 25/07) poskytnutú Spolkovou republikou Nemecko v prospech spoločnosti Deutsche Post, sa zrušuje.
3. Komisia znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy vynaložené spoločnosťou Deutsche Post AG.
4. Spoločnosti UPS Europe SPRL/BVBA a United Parcel Service Deutschland Sàrl & Co. OHG znášajú svoje vlastné trovy konania.
Pelikánová | Valančius | Nihoul |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 10. apríla 2019.
Podpisy