ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (siedma komora)
z 18. februára 2016 (*)
„Arbitrážna doložka – Program dodávania poľnohospodárskych výrobkov do Ruska – Dodávky hovädzieho mäsa – Nevykonanie zmluvy intervenčnou agentúrou – Uplatniteľné právo – Premlčanie – Neskoré uvoľnenie zábezpeky na dodávku v niektorých prípadoch – Čiastočná úhrada faktúry za prepravu – Nedostatočná platba určitých faktúr v cudzej mene – Úroky z omeškania“
Vo veci T‑164/14,
Calberson GE, so sídlom vo Villeneuve‑Garenne (Francúzsko), v zastúpení: T. Gallois a E. Dereviankine, avocats,
žalobkyňa,
proti
Európskej komisii, v zastúpení: D. Bianchi a I. Galindo Martín, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
ktorú v konaní podporuje:
Francúzska republika, v zastúpení: D. Colas a C. Candat, splnomocnení zástupcovia,
vedľajší účastník konania,
ktorej predmetom je žaloba na základe článku 272 ZFEÚ, ktorou sa žalobkyňa domáha, aby bola Komisia zaviazaná na náhradu škody spôsobenej v dôsledku pochybení, ktorých sa údajne dopustila intervenčná agentúra v rámci výkonu verejného obstarávania týkajúceho sa prepravy hovädzieho mäsa do Ruska podľa nariadenia Komisie (ES) č. 111/1999 z 18. januára 1999 ustanovujúceho všeobecné pravidlá pre uplatňovanie nariadenia Rady (ES) č. 2802/98 o programe dodávania poľnohospodárskych výrobkov do Ruskej federácie (Ú. v. ES L 14, s. 13; Mim. vyd. 03/024, s. 296) a podľa nariadenia Komisie (ES) č. 1799/1999 zo 16. augusta 1999 týkajúceho sa dodávky hovädzieho mäsa do Ruska [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 217, s. 20),
VŠEOBECNÝ SÚD (siedma komora),
v zložení: predseda komory M. van der Woude, sudcovia I. Wiszniewska‑Białecka a I. Ulloa Rubio (spravodajca),
tajomník: S. Bukšek Tomac, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 16. júla 2015,
vyhlásil tento
Rozsudok
Okolnosti predchádzajúce sporu
1 Podľa článku 1 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 2802/98 zo 17. decembra 1998 o programe dodávok poľnohospodárskych výrobkov do Ruskej federácie (Ú. v. ES L 349, s. 12; Mim. vyd. 03/024, s. 235) sa v zmysle podmienok tohto nariadenia do Ruskej federácie uskutočnili bezplatné dodávky určitých poľnohospodárskych výrobkov, pričom výkonom transakcie podľa článku 4 ods. 1 uvedeného nariadenia bola poverená Komisia Európskych spoločenstiev a náklady na dodávky vrátane dopravy do prístavu alebo na hraničné prechody bez vykládky, a v prípade potreby aj vrátane spracovania v rámci Spoločenstva boli zadané v rámci verejného obstarávania podľa článku 2 ods. 3 tohto nariadenia.
2 V rámci verejného obstarávania vyhláseného nariadením Komisie (ES) č. 1799/1999 zo 16. augusta 1999 týkajúceho sa dodávky hovädzieho mäsa do Ruska [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 217, s. 20) žalobkyňa, spoločnosť Calberson GE, predložila 14. septembra 1999 Office national interprofessionnel des viandes, de l’élevage et de l’aviculture (Štátny medziodvetvový úrad pre mäso, chov a poľnohospodárstvo) (Ofival), teraz Établissement national des produits de l’agriculture et de la mer (Štátna inštitúcia pre poľnohospodárske výrobky a morské plody) (FranceAgriMer) (ďalej len „intervenčná agentúra“) ponuku na stanovenie nákladov na poskytovanie prepravy 5 000 ton jatočného hovädzieho mäsa, čo predstavuje položku č. 8 opísanú v prílohe II uvedeného nariadenia.
3 Komisia rozhodnutím z 24. septembra 1999 okrem iného zadala žalobkyni zákazku na dodávku položky č. 8 opísanej v prílohe II nariadenia č. 1799/1999.
4 Podľa nariadenia Komisie (ES) č. 111/1999 z 18. januára 1999 ustanovujúceho všeobecné pravidlá pre uplatňovanie nariadenia č. 2802/98 (Ú. v. ES L 14, s. 13; Mim. vyd. 03/024, s. 296) a nariadenia č. 1799/1999 bolo praktické vykonávanie záväzkov Komisie v rámci tohto verejného obstarávania zverené intervenčnej agentúre. Intervenčná agentúra mala konkrétne zaručiť výkon zmluvných povinností týkajúcich sa platby za dodávku a uvoľnenia finančnej zábezpeky.
5 Žalobkyňa po uskutočnení dodávky jatočného hovädzieho mäsa uvedenej v položke č. 8 opísanej v prílohe II nariadenia č. 1799/1999 požiadala intervenčnú agentúru o uvoľnenie zábezpeky na dodávky, ktorú musela zložiť podľa uvedeného nariadenia, a o úhradu nákladov na dopravu.
6 Žalobkyňa vzhľadom na skutočnosť, že jej nebolo úplne vyhovené, podala 10. júla 2000 na Tribunal de grande instance de Paris (Súd prvého stupňa v Paríži) (Francúzsko) žalobu o náhradu škody, ktorá jej vznikla v dôsledku omeškania zo strany intervenčnej agentúry pri vybavovaní jej žiadostí. Presnejšie, žalobkyňa vytýkala tejto agentúre, že na jednej strane neskoro uhradila niektoré faktúry a uvoľnila niektoré zábezpeky a na druhej strane, že faktúry splatné v amerických dolároch (USD) uhradila vo francúzskych frankoch (FRF) na základe neuplatniteľného výmenného kurzu. Uvedený súd vyhlásil rozhodnutím z 19. decembra 2001, že nemá právomoc rozhodovať o spore, ktorý patrí do právomoci správnych súdov. Tribunal administratif de Paris (Správny súd v Paríži) (Francúzsko), ktorému bola postúpená vec, zamietol žalobu, ktorú žalobkyňa podala 22. januára 2002 na ten istý účel, rozsudkom z 30. júla 2007. Odvolanie, ktoré žalobkyňa podala na ten istý účel 28. septembra 2007 na Cour administrative d’appel de Paris (Správny odvolací súd v Paríži) (Francúzsko), bolo týmto súdom zamietnuté rozsudkom zo 6. apríla 2010.
7 Keďže žalobkyňa podala kasačný opravný prostriedok na Conseil d’État (Štátna rada) (Francúzsko), tento súd položil Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku týkajúcu sa výkladu článku 16 nariadenia č. 111/1999. Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa toto ustanovenie má vykladať v tom zmysle, že udeľuje Súdnemu dvoru právomoc rozhodovať o všetkých sporoch týkajúcich sa verejného obstarávania, ako je verejné obstarávanie vo veci samej, najmä o žalobách o náhradu škody vzniknutej v dôsledku pochybení, ktorých sa dopustila intervenčná agentúra v súvislosti s uskutočnením platby dlžnej úspešnému účastníkovi a s uvoľnením zábezpeky na dodávky zloženej úspešným účastníkom v prospech tejto agentúry.
8 Rozsudkom zo 17. januára 2013, Geodis Calberson GE (C‑623/11, Zb., EU:C:2013:22), Súdny dvor rozhodol, že článok 16 nariadenia č. 111/1999, zmenený a doplnený nariadením Komisie (ES) č. 1125/1999 z 28. mája 1999, sa má vykladať v tom zmysle, že udeľuje Súdnemu dvoru Európskej únie právomoc rozhodovať o sporoch týkajúcich sa podmienok, za ktorých intervenčná agentúra poverená prijímaním ponúk predložených v rámci verejného obstarávania na poskytovanie bezplatnej dodávky poľnohospodárskych výrobkov do Ruskej federácie uskutoční platbu dlžnú úspešnému uchádzačovi a uvoľní zábezpeku na dodávky zloženú úspešným uchádzačom v prospech tejto agentúry, najmä o žalobách o náhradu škody vzniknutej v dôsledku pochybení, ktorých sa dopustila intervenčná agentúra pri výkone týchto transakcií.
9 Rozsudkom z 11. marca 2013 Conseil d’État (Štátna rada) zrušila rozhodnutie Tribunal administratif de Paris (Správny súd v Paríži) z 30. júla 2007 a rozsudok Cour administrative d’appel de Paris (Správny odvolací súd v Paríži) zo 6. apríla 2010 a rozhodla, že tieto súdy nemajú právomoc rozhodovať o žalobe o náhradu škody podanej žalobkyňou.
Konanie a návrhy účastníkov konania
10 Návrhom predloženým do kancelárie Všeobecného súdu 7. marca 2014 podala žalobkyňa túto žalobu.
11 Komisia 9. júna 2014 predložila svoje vyjadrenie k žalobe.
12 Replika bola predložená 22. septembra 2014 a duplika 17. decembra 2014.
13 Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 11. júla 2014 Francúzska republika požiadala o povolenie vstupu do tohto konania ako vedľajší účastník konania na podporu návrhov Komisie.
14 Uznesením z 2. septembra 2014 predseda siedmej komory Všeobecného súdu vyhovel tomuto návrhu. Francúzska republika predložila svoje vyjadrenie vedľajšieho účastníka 15. októbra 2014. Žalobkyňa a Komisia predložili svoje pripomienky k týmto vyjadreniam v stanovených lehotách.
15 Listom z 11. júna 2015 Všeobecný súd v súlade s článkom 64 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu z 2. mája 1991 vyzval účastníkov konania, aby v rámci opatrenia na zabezpečenie priebehu konania odpovedali na jednu otázku. Účastníci konania tejto výzve vyhoveli v stanovenej lehote.
16 Ústne prednesy žalobkyne, Komisie a Francúzskej republiky a ich odpovede na otázky Všeobecného súdu boli vypočuté na pojednávaní 16. júla 2015.
17 Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zaviazal Komisiu, aby jej zaplatila sumu vo výške 7 691,60 eura vrátane všetkých daní z dôvodu finančných nákladov, ktoré vznikli neskorým uvoľnením zábezpeky na dodávky,
– zaviazal Komisiu, aby jej zaplatila sumy vo výške 81 817,25 eura bez dane a 6 344,17 USD z dôvodu úrokov z omeškania za obdobie od dátumu splatnosti faktúr za prepravu do okamihu ich skutočnej úhrady,
– zaviazal Komisiu, aby jej zaplatila „úroky z omeškania z úrokov z omeškania“ zodpovedajúce 2 % mesačne za oneskorenie s uhradením vyššie uvedených úrokov z omeškania (81 817,25 eura bez dane a 6 344, 17 USD),
– zaviazal Komisiu, aby jej zaplatila sumu vo výške 17 400 eur vrátane všetkých daní z dôvodu zostatku faktúry za prepravu,
– zaviazal Komisiu, aby jej zaplatila sumu 30 580,41 eura vrátane všetkých daní z dôvodu rozdielu vyplývajúceho z výmenného kurzu,
– zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.
18 Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu ako neprípustnú,
– subsidiárne zamietol žalobu ako nedôvodnú,
– zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.
19 Francúzska republika navrhuje, aby Všeobecný súd zamietol žalobu ako nedôvodnú.
Právny stav
Uplatniteľná právna úprava
20 Žalobkyňa tvrdí, že vzhľadom na to, že účastníci konania výslovne neurčili rozhodné právo pre zmluvu, je potrebné určiť toto právo podľa článku 5 nariadenia č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) (Ú. v. ES L 177, s. 6, ďalej len „nariadenie Rím I“). Na základe zásad stanovených v tomto nariadení bude rozhodným právom pre uvedenú zmluvu francúzske právo.
21 Komisia nespochybňuje, že podľa nariadenia Rím I je rozhodným právom pre dotknutú zmluvu francúzske právo. Komisia však uvádza, že v rozsudkoch z 9. októbra 2002, Hans Fusch/Komisia (T‑134/01, Zb., EU:T:2002:246), a z 10. februára 2004, Calberson GE/Komisia (T‑215/01, T‑220/01 a T‑221/01, Zb., EU:T:2004:38), ktoré sa týkali verejných obstarávaní na dodávky uzavretých na základe nariadenia č. 111/1999, Všeobecný súd nepovažoval za nevyhnutné určiť rozhodné právo a vykladal toto nariadenie bez odkazu na vnútroštátne právo. Aj keď Všeobecný súd v týchto veciach dospel k záveru, že existuje zmluvný vzťah medzi Komisiou a každým úspešným uchádzačom, zohľadnil aj skutočnosť, že pravidlá tvoriace predmet „zmluvy“ boli uvedené v nariadeniach Európskej únie, ktoré musia byť predmetom jednotného výkladu vo všetkých členských štátoch.
22 Francúzska republika tvrdí, že spor sa musí riešiť v prvom rade na základe zmluvných podmienok, ktoré sú v podstate stanovené v nariadeniach č. 111/1999 a 1799/1999, a že uvedené nariadenia sa majú vykladať vo svojom kontexte, aby sa vyplnili prípadné medzery. V opačnom prípade sa domnieva, že ak by bolo potrebné určiť právo rozhodné pre predmetnú zmluvu, bolo by to francúzske právo.
23 Podľa článku 340 ZFEÚ „zmluvná zodpovednosť Únie sa spravuje právom, ktorým sa spravuje príslušná zmluva“. Právom, ktorým sa spravuje zmluva, je právo, ktoré je výslovne stanovené v zmluve, pričom zmluvné ustanovenia vyjadrujúce spoločnú vôľu zmluvných strán musia mať prednosť pred akýmkoľvek iným kritériom použiteľným jedine v prípade mlčania zmluvy (rozsudok z 26. novembra 1985, Komisia/CO.DE.MI., 318/81, Zb., EU:C:1985:467, body 20 až 22).
24 V prejednávanom prípade, ako uviedol Súdny dvor v rozsudku Geodis Calberson GE (už citovanom v bode 8 vyššie, EU:C:2013:22, body 26 až 28), existuje zmluvný vzťah medzi Komisiou ako obstarávateľkou a žalobkyňou. S výnimkou cien, na ktorých sa zmluvné strany dohodli, sú príslušné práva a povinnosti zmluvných strán vymedzené ustanoveniami nariadení č. 111/1999 a 1799/1999. Ani jedno z týchto dvoch nariadení však nestanovuje pre akúkoľvek otázku, ktorá nie je upravená uvedenými nariadeniami, ktorým právom sa spravuje dotknutá zmluva.
25 Súd Únie v prípade mlčania zmluvy musí určiť rozhodné právo, vychádzajúc zo zásad všeobecne prijatých v členských štátoch a s uplatnením pravidiel medzinárodného práva súkromného, najmä pravidiel Rímskeho dohovoru z 19. júna 1980 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky, nahradeného nariadením Rím I (pozri v tomto zmysle rozsudky z 11. októbra 2001, Komisia/Oder‑Plan Architektur a i., C‑77/99, Zb., EU:C:2001:531, bod 28, a zo 17. marca 2005, Komisia/AMI Semiconductor Belgium a i., C‑294/02, Zb. EU:C:2005:172, bod 60).
26 Články 3 a 5 nariadenia Rím I stanovujú, že „zmluva sa spravuje právnym poriadkom, ktorý si zvolia zmluvné strany“, a „pokiaľ nedošlo k voľbe rozhodného práva pre zmluvu o preprave tovaru v súlade s článkom 3, rozhodným právom pre takéto zmluvy je právny poriadok krajiny obvyklého pobytu prepravcu za predpokladu, že miesto prijatia alebo miesto určenia tovaru alebo obvyklý pobyt odosielateľa sú tiež v tejto krajine“. Ak tieto požiadavky nie sú splnené, „uplatňuje sa právny poriadok krajiny, kde sa nachádza miesto určenia, ako sa dohodli zmluvné strany“.
27 V prejednávanej veci je nesporné, že prepravca má svoj pobyt vo Francúzsku a že z prílohy II nariadenia č. 1799/1999 vyplýva, že k prijatiu nakládky hovädzieho mäsa určeného do Ruska došlo vo Francúzsku.
28 Tento spor musí byť preto rozhodnutý na základe príslušných zmluvných ustanovení, t. j. podľa ustanovení nariadení č. 111/1999 a 1799/1999, a akákoľvek otázka, ktorú uvedené nariadenia neupravujú, podľa francúzskeho práva.
O prípustnosti
O premlčaní
29 Komisia uvádza, že na posúdenie prípustnosti žaloby treba zohľadniť skutočnosť, že o otázke právomoci súdov Únie rozhodovať o sporoch týkajúcich sa verejných obstarávaní vyhlásených v rámci potravinovej pomoci Ruskej federácii rozhodoval Všeobecný súd v rozsudku Hans Fusch/Komisia (už citovanom v bode 21 vyššie, EU:T:2002:246), pričom daná odpoveď bola neskôr potvrdená v rozsudku Calberson GE/Komisia (už citovanom v bode 21 vyššie, EU:T:2004:38), v ktorom bola žalobkyňa účastníčkou konania. Žalobkyňa však podala túto žalobu až v marci 2014, t. j. desať a dvanásť rokov po vydaní týchto rozsudkov a štrnásť rokov po tom, ako nastali skutkové okolnosti daných prípadov. Podanie sa preto premlčalo a žaloba by mala byť vyhlásená za neprípustnú.
30 Žalobkyňa tvrdí, že zmluva uzavretá s Komisiou je verejnoprávnou zmluvou, keďže Komisia koná v rámci vykonávania služby organizovania potravinovej pomoci a že sa na základe úloh, ktoré jej boli zverené, zúčastňuje na plnení úloh verejnej služby. Žalobkyňa pripomína, že vo francúzskom práve sa premlčanie v oblasti zmluvnej zodpovednosti verejných osôb spravuje zákonom č. 68‑1250 z 31. decembra 1968 o premlčaní pohľadávok štátu, krajov, obcí a verejných inštitúcií (ďalej len „zákon č. 68‑1250“). Na základe tohto zákona však jej právo na náhradu nie je premlčané.
31 Treba uviesť, že na jednej strane ani nariadenie č. 111/1999, ani nariadenie č. 1799/1999 nespresňujú, ktoré pravidlá sa uplatňujú na dotknuté zmluvy v oblasti premlčania. Bude sa preto, ako bolo uvedené v bode 28 vyššie, uplatňovať francúzske právo. Na druhej strane vo francúzskom práve sa ustanovenia občianskeho zákonníka uplatňujú v prípade, keď neexistuje lex specialis.
32 Všeobecný režim premlčania je upravený vo francúzskom občianskom zákonníku. Tento režim bol zmenený zákonom č. 2008‑561 zo 17. júna 2008 o reforme premlčania v občianskych veciach (ďalej len „zákon č. 2008‑561“), ktorý nadobudol účinnosť 19. júna 2008. Pred touto reformou bola všeobecná premlčacia doba v občianskoprávnych veciach stanovená na 30 rokov na základe niekdajšieho článku 2262 Občianskeho zákonníka. Po reforme článok 2224 uvedeného zákonníka stanovuje, že úkony týkajúce sa osôb alebo hnuteľných vecí sa premlčujú po uplynutí piatich rokoch odo dňa, keď sa oprávnený dozvedel alebo musel dozvedieť o skutočnostiach, ktoré mu umožňovali výkon tohto práva. Článok 2241 Občianskeho zákonníka stanovuje, že podanie žaloby vrátane návrhu na nariadenie predbežného opatrenia prerušuje plynutie premlčacej doby, ako aj prekluzívnej lehoty, a to aj v prípade, keď je žaloba podaná na nepríslušný súd alebo keď je návrh na začatie konania pred súdom zrušený v dôsledku procesnej chyby. Podľa článku 2242 tohto zákonníka je prerušenie vyplývajúce z podania žaloby účinné až do skončenia konania. Nakoniec článok 2231 uvedeného zákonníka stanovuje, že prerušením sa zruší premlčacia doba v rozsahu, v akom uplynula, a začne plynúť nová premlčacia doba v rovnakej dĺžke ako pôvodná. Články 1 a 2 zákona č. 68‑1250, ktorých uplatnenia sa žalobkyňa dovoláva ako lex specialis, ako také stanovujú premlčaciu dobu štyroch rokov, ktorá začne plynúť od prvého dňa roku nasledujúceho po roku, keď boli nadobudnuté práva. Táto doba sa prerušuje akýmkoľvek podaním na súd, aj keď súd, na ktorý bola žaloba podaná, nemá právomoc o ňom rozhodnúť. V takomto prípade začne plynúť nová premlčacia doba od prvého dňa roku nasledujúceho po roku, keď sa stalo rozhodnutie právoplatným.
33 V prejednávanej veci podala žalobkyňa proti intervenčnej agentúre žaloby 10. júla 2000 a 22. januára 2002 na Tribunal de grande instance de Paris (Súd prvého stupňa v Paríži) (pozri bod 6 vyššie), pričom boli dodržané doby premlčania uvedené v bode 32 vyššie. To isté platí aj v prípade tejto žaloby podanej 7. marca 2014, t. j. menej ako rok po vydaní rozsudku Conseil d’État (Štátna rada), ktorým bolo ukončené konanie na francúzskych správnych súdoch (pozri bod 9 vyššie).
34 Z toho vyplýva, že právo žalobkyne na náhradu nie je premlčané ani na základe francúzskeho občianskeho zákonníka a ani v prípade, že sa uplatnia ustanovenia zákona č. 68‑1250 v oblasti premlčania, ako navrhuje žalobkyňa.
35 Vzhľadom na vyššie uvedené musí byť žaloba vyhlásená za prípustnú, pričom nie je potrebné určiť, či – ako tvrdí žalobkyňa – dotknutá zmluva musí byť kvalifikovaná za verejnoprávnu a či sa zákon č. 68‑1250 uplatňuje ako lex specialis.
O údajnom rozšírení predmetu sporu v replike
36 Komisia, podporovaná Francúzskou republikou, tvrdí, že žalobkyňa vo svojej replike neoprávnene rozšírila predmet sporu, ako bol vymedzený v žalobe. V tejto súvislosti tvrdí, že v žalobe sa jasne odkazovalo na „verejné obstarávanie“ týkajúce sa prepravy „hovädzieho mäsa“ v rámci „nariadenia č. 111/1999 a nariadenia č. 1799/1999“ a že žalobkyňa uviedla v žalobe len svoju ponuku zo 14. septembra 1999 (pozri bod 2 vyššie) týkajúcu sa položky 8 opísanej v prílohe II nariadenia č. 1799/1999, ktorú pripojila ako prílohu. Naopak, žalobkyňa v replike tvrdí, že dotknuté verejné obstarávanie je obstarávanie „akéhokoľvek druhu položiek“ týkajúcich sa prepravy „poľnohospodárskych výrobkov“ uvedených v nariadení č. 111/1999 a už neodkazuje na nariadenie č. 1799/1999, ktoré je relevantné len pre položku č. 8. Podľa Komisie samotná zmienka v žalobe o určitých faktúrach týkajúcich sa iných položiek nie je z hľadiska článku 44 ods. 1 písm. c) rokovacieho poriadku z 2. mája 1991 postačujúca na to, aby sa konštatovalo, že tieto položky patria tiež do predmetu sporu.
37 Francúzska republika dodáva, že žalobkyňa uzavrela so Spoločenstvom toľko zmlúv, koľko predložila návrhov prijatých Komisiou. Za týchto podmienok tým, že sa žalobkyňa v žalobe domáhala uplatnenia zmluvy, ktorá ju spája so Spoločenstvom, len pokiaľ ide o položku č. 8 opísanú v prílohe II nariadenia č. 1799/1999, obmedzila predmet sporu na jedinú zmluvu. Francúzska republika taktiež poznamenáva, že podľa článku 44 ods. 5a rokovacieho poriadku z 2. mája 1991 musí byť k žalobe o zmluvnú zodpovednosť pripojená zmluva obsahujúca arbitrážnu doložku. Ak by sa však žaloba týkala iných položiek, žalobkyňa mala predložiť zmluvy uzatvorené pre tieto ostatné položky.
38 Žalobkyňa popiera všetky tieto tvrdenia a tvrdí, že jej žaloba „sa vzťahuje na verejné obstarávanie ako celok, ktoré bolo zadané podľa nariadenia č. 111/1999, t. j. vrátane všetkých sporných položiek“. Zo žiadostí o platbu formulovaných v žalobe a z dôkazov predložených na ich podporu, konkrétne faktúr, ktorých zaplatenia sa domáha a ktoré sa týkajú rôznych položiek podľa rôznych vykonávacích nariadení uvedeného nariadenia, jasne vyplýva, že predmet sporu nebol obmedzený na položku č. 8 opísanú v prílohe II nariadenia č. 1799/1999. Odkaz na úspešnú ponuku pre túto konkrétnu položku bol uvedený len pre ilustráciu.
39 Podľa článku 44 ods. 1 písm. c) rokovacieho poriadku z 2. mája 1991 má však žalobkyňa povinnosť vo svojej žalobe vymedziť predmet konania a uviesť žalobné návrhy.
40 V prejednávanej veci treba uviesť, že ako správne tvrdia Komisia a Francúzska republika, žalobkyňa na začiatku žaloby jasne uvádza, že bola úspešným uchádzačom „verejného obstarávania Komisie… týkajúceho sa prepravy hovädzieho mäsa z francúzskeho územia do [Ruska] v rámci zásobovania tejto krajiny potravinami na základe nariadenia (ES) č. 111/1999… a nariadenia č. 1799/1999“ a že „podľa [týchto] nariadení“ bolo praktické vykonávanie záväzkov Komisie „v rámci tohto verejného obstarávania“ zverené intervenčnej agentúre. Žalobkyňa okrem iného spresňuje, že „počas vykonávania zákazky“ čelila viacerým ťažkostiam týkajúcim sa údajných pochybení intervenčnej agentúry.
41 Samotný odkaz v žalobe na niektoré faktúry týkajúce sa v podstate iných položiek ako položky č. 8 nie je z hľadiska článku 44 ods. 1 písm. c) rokovacieho poriadku z 2. mája 1991 dostatočný na to, aby sa bolo možné domnievať, ako je uvedené v replike, že predmet sporu sa vzťahoval aj na zmluvy týkajúce sa zákaziek zadaných žalobkyni na základe nariadenia Komisie (ES) č. 556/1999 z 12. marca 1999 o dodávke hovädzieho mäsa do Ruska [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 68, s. 19) (položky č. 1, 2 a 3), nariadenia Komisie (ES) č. 712/1999 z 31. marca 1999 o preprave bravčového mäsa do Ruska [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 89, s. 54) (položka 6) a nariadenia Komisie (ES) č. 1133/1999 z 28. mája 1999 o dodávke hovädzieho mäsa do Ruska [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 135, s. 64) (položky č. 1 a 2).
42 Skutočnosť, že nariadenia spomenuté v bode 41 vyššie a prvýkrát uvedené v replike sú vykonávacími nariadeniami k nariadeniu č. 111/1999, nie je relevantná, keďže každé vykonávacie nariadenie k uvedenému nariadeniu stanovuje novú výzvu na predloženie ponúk na účely zadania novej zákazky. Okrem toho na to, aby bola ponuka podľa článku 5 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 111/1999 prijateľná, musí pokrývať len jednu položku. Žalobkyňa tak nemala možnosť predložiť ponuku pre viaceré položky ani podmieniť ponuku, ktorú predkladala na účely zadania položky, prijatím iných ponúk predložených pre ostatné položky na základe uvedeného nariadenia alebo iných nariadení zo strany Komisie.
43 Je pravda, že nariadenie č. 111/1999 stanovuje všeobecné pravidlá na uplatňovanie programu dodávok poľnohospodárskych výrobkov do Ruskej federácie, tieto všeobecné pravidlá sú spoločné a uplatňujú sa na rôzne nariadenia uvedené žalobkyňou v štádiu repliky. Články 1 a 2 nariadenia č. 111/1999 však stanovujú, že začatie konania vo veci verejného obstarávania na účely zadania konkrétnych dodávok sa uskutoční podľa osobitných nariadení, akými sú nariadenia č. 1799/1999, 556/1999, 712/1999 a 1133/1999. Nemožno sa preto domnievať, že zadania zákaziek konkrétnych dodávok uskutočnené v rámci týchto osobitných nariadení predstavujú výkon jedinej zmluvy týkajúcej sa verejného obstarávania, ktoré tvorí sedem rôznych položiek.
44 Okrem toho článok 5 ods. 1 písm. a) a c) nariadenia č. 111/1999 jasne uvádza, že ponuky predložené intervenčnej agentúre obsahujú odkaz na nariadenie týkajúce sa vyhlásenia verejného obstarávania pre každú položku a že každá ponuka musí pokrývať len jednu ucelenú položku. Ponuka pripojená k žalobe sa týka položky č. 8 opísanej v prílohe II nariadenia č. 1799/1999, ktorá v žiadnom prípade nemôže znázorňovať rozsah povinností, ku ktorých plneniu sa žalobkyňa zaviazala v rámci programu dodávok poľnohospodárskych výrobkov do Ruskej federácie, keďže každá ponuka bola iná a bola predložená v rámci iného verejného obstarávania.
45 Odkaz na iné položky ako položku č. 8 nariadenia č. 1799/199 v replike preto predstavuje rozšírenie predmetu sporu, ktoré treba zamietnuť ako neprípustné.
O veci samej
46 Na podporu žaloby žalobkyňa uvádza v podstate štyri žalobné návrhy. Prvý žalobný návrh je založený na neskorom uvoľnení zábezpeky na dodávku v niektorých prípadoch. Druhý žalobný návrh je založený na oneskorenom uhradení určitých faktúr za prepravu. Tretí žalobný návrh je založený na čiastočnej úhrade faktúry za prepravu. Štvrtý žalobný návrh je založený na nedostatočnej platbe v inej mene, ako bolo zmluvne dohodnuté.
47 Všeobecný súd sa domnieva, že je vhodné posudzovať prvý, tretí a štvrtý žalobný návrh pred druhým žalobným návrhom.
O prvom žalobnom návrhu založenom na neskorom uvoľnení zábezpeky na dodávku v niektorých prípadoch
48 Žalobkyňa tvrdí, že tri zábezpeky na dodávky, ktoré vytvorila, boli uvoľnené s oneskorením, pričom intervenčná agentúra neuviedla dôvod, ktorý by umožňoval odôvodniť toto neskoré uvoľnenie, a žiada o náhradu nákladov, ktoré vznikli v dôsledku uvedeného oneskorenia. Tvrdí, že neodôvodnené zamietnutie uvoľnenia zábezpeky predstavuje pochybenie, na základe ktorého by mohlo dôjsť k vzniku zodpovednosti orgánu, a pripomína, že podľa článku 12 ods. 2 nariadenia č. 111/1999 sa zábezpeka na dodávky uvoľní, keď úspešný uchádzač predloží dôkaz o vykonaní dodávky.
49 Komisia tvrdí, že v prípade absencie podstatných prvkov v žalobe, ako je odkaz na konkrétne dodávky, by mal byť žalobný návrh vyhlásený za neprípustný na základe článku 44 ods. 1 písm. c) rokovacieho poriadku z 2. mája 1991. V každom prípade sa domnieva, že žalobkyňa nepreukázala, že vynaložila náklady, ktoré mali vzniknúť v dôsledku uvedeného oneskorenia, a pripomína, že náklady na bankovú záruku boli zahrnuté v cene uvedenej v ponuke, ktorú predložila. Okrem toho sa Komisia domnieva, že nariadenie č. 111/1999 síce nestanovuje lehotu na uvoľnenie zábezpeky, to však neznamená, že uvoľnenie musí byť uskutočnené v samotný deň prijatia dokumentov intervenčnou agentúrou. Upozorňuje, že intervenčná agentúra musí preskúmať dokumenty pred uvoľnením zábezpeky a uskutočnením úhrady, inak bude musieť uplatniť nároky proti úspešnému uchádzačovi, ak sa po preskúmaní ukáže, že neboli dodržané podmienky dodávky. V prejednávanej veci nemožno lehoty omeškania uvedené žalobkyňou, konkrétne 18 a 30 dní, v žiadnom prípade považovať za neprimerané.
50 Francúzska republika tvrdí, že faktúry predložené žalobkyňou na podporu jej žalobného návrhu boli vyhotovené k dátumom, ktoré predchádzali uzavretiu zmluvy týkajúcej sa položky č. 8 opísanej v prílohe II nariadenia č. 1799/1999, a nemožno ich preto spájať s uvedenou zmluvou.
51 Treba uviesť, rovnako ako uviedla Francúzska republika, že faktúry s referenčnými číslami BRU 9132021 a BRU 9132022, predložené žalobkyňou na podporu jej nároku, boli vyhotovené 3. a 9. augusta 1999, t. j. k dátumom, ktoré predchádzali predloženiu ponuky žalobkyňou intervenčnej agentúre 14. septembra 1999 a rozhodnutiu z 24. septembra 1999, ktorým Komisia žalobkyni zadala položku č. 8 opísanú v prílohe II nariadenia č. 1799/1999. Uvedené faktúry preto nemožno spájať so zmluvou týkajúcou sa uvedenej položky.
52 Prvý žalobný návrh preto musí byť v každom prípade zamietnutý bez toho, aby bolo potrebné rozhodnúť o námietke neprípustnosti vznesenej Komisiou na základe článku 44 ods. 1 písm. c) rokovacieho poriadku z 2. mája 1991.
O treťom žalobnom návrhu založenom na čiastočnej úhrade faktúry za prepravu
53 Žalobkyňa tvrdí, že aj keď vykonala všetky zmluvné prepravné služby a preukázala túto skutočnosť predložením relevantných dokumentov intervenčnej agentúre, táto agentúra neuhradila bez uvedenia akéhokoľvek odôvodnenia celú faktúru s referenčným číslom BRU 9131606. Žiada teda, aby bola Komisia zaviazaná na zaplatenie sumy vo výške 17 400 eur zodpovedajúcej neuhradenému zostatku v súvislosti s touto faktúrou.
54 Komisia tvrdí, že táto žiadosť nie je v súlade s článkom 44 ods. 1 písm. c) rokovacieho poriadku z 2. mája 1991, keďže žalobkyňa sa obmedzila na tvrdenie toho, že suma vo výške 17 400 eur nebola zaplatená, pričom nevysvetlila, čomu zodpovedá uvedená suma, a neuviedla vysvetlenia, pokiaľ ide o informáciu poskytnutú intervenčnej agentúre na podporu tejto žiadosti o platbu a pokiaľ ide o otázku, prečo nebola táto suma uhradená. V každom prípade tvrdí, že plnenia súvisiace s nakládkou prináležia úspešnému uchádzačovi, ako bolo stanovené v rozsudku Calberson GE/Komisia (už citovanom v bode 21 vyššie, EU:T:2004:38, body 147 až 149), a že ponuka žalobkyne v skutočnosti uvádzala náklady na dopravu a nakládku. Domnieva sa preto, že nemôže byť zodpovedná za oneskorenia, ktoré boli žalobkyni údajne spôsobené pri nakladaní tovaru.
55 Francúzska republika tvrdí, že faktúra predložená žalobkyňou na podporu jej nároku bola vyhotovená k dátumu, ktorý predchádzal dátumu uzavretia zmluvy týkajúcej sa položky č. 8 opísanej v prílohe II nariadenia č. 1799/1999.
56 Treba uviesť, rovnako ako uviedla Francúzska republika, že faktúra zo 6. júla 1999 predložená žalobkyňou na podporu jej žalobného návrhu bola vyhotovená k dátumu, ktorý predchádzal dátumu uzavretia zmluvy týkajúcej sa položky č. 8 opísanej v prílohe II nariadenia č. 1799/1999, konkrétne 24. septembra 1999. Uvedenú faktúru preto nemožno spájať s uvedenou zmluvou.
57 Tretí žalobný návrh preto musí byť v každom prípade zamietnutý bez toho, aby bolo potrebné rozhodnúť o námietke neprípustnosti vznesenej Komisiou na základe článku 44 ods. 1 písm. c) rokovacieho poriadku z 2. mája 1991.
O štvrtom návrhu založenom na nedostatočnej platbe v inej mene, ako bolo zmluvne dohodnuté
58 Žalobkyňa v žalobe tvrdí, že podľa francúzskeho práva môže byť dlh, ktorý je vedený v cudzej mene, zaplatený prostredníctvom platby v tuzemskej mene pod podmienkou, že sa prevod meny uskutoční v deň platby. V prejednávanej veci bola „jedna z položiek“, ktorá bola zadaná žalobkyni a ktorá bola splatná v amerických dolároch, zaplatená vo francúzskych frankoch. Žalobkyňa tak tvrdí, že „štyri“ predmetné faktúry v celkovej výške 402 281 USD boli zaplatené „prostredníctvom platby sumy vo frankoch zodpovedajúcej sume 390 334,62 eura“, kým v prípade, že by bol použitý výmenný kurz platný ku dňu uskutočnenia platby („1,0463/0,9557“), by platba zodpovedala sume 420 915,03 eura. Žiada predo, aby bola Komisii uložená povinnosť zaplatiť jej rozdiel, t. j. 30 580,41 eura.
59 Komisia tvrdí, že žalobný návrh nezodpovedá z dôvodu určitých rozporov a nejasností požiadavkám stanoveným v článku 44 ods. 1 písm. c) rokovacieho poriadku z 2. mája 1991. V každom prípade Cour administrative d’appel de Paris (Správny odvolací súd v Paríži) už konštatoval vo svojom rozsudku zo 6. apríla 2000, že faktúry žalobkyne boli vedené v amerických dolároch a súčasne aj vo francúzskych frankoch.
60 Francúzska republika tvrdí, že žalobkyňa neurčila zmluvné ustanovenie vedúce k údajnej povinnosti uskutočniť platbu v amerických dolároch, ktorej sa domáha. Naopak, článok 5 písm. d) nariadenia č. 111/1999 stanovuje na to, aby bola ponuka prijateľná, aby boli jednotlivé sumy uvedené v eurách. Ponuka žalobkyne na dodávku položky č. 8 opísanej v prílohe II nariadenia č. 1799/1999 bola v skutočnosti vyjadrená v eurách a nie v amerických dolároch. V každom prípade podľa zásady francúzskeho práva, na ktorú sa odvoláva žalobkyňa, treba ponechať rozdiel vo výške 6 705,45 eura.
61 Treba pripomenúť, že podľa článku 21 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie uplatniteľného na Všeobecný súd podľa článku 53 prvej odseku uvedeného štatútu a článku 44 ods. 1 písm. c) rokovacieho poriadku z 2. mája 1991 musí návrh na začatie konania obsahovať zhrnutie dôvodov, na ktorých je návrh založený. Toto uvedenie musí byť dostatočne jasné a presné, aby umožnilo žalovanému pripraviť si obranu a Všeobecnému súdu rozhodnúť o žalobe, a to prípadne bez ďalších podporných informácií. Žaloba preto musí vysvetliť, v čom spočíva dôvod, na ktorom je založená, takže len jeho obyčajné všeobecné uvedenie nezodpovedá požiadavkám rokovacieho poriadku (pozri analogicky rozsudky z 12. januára 1995, Viho/Komisia, T‑102/92, Zb., EU:T:1995:3, bod 68, a z 27. novembra 1997, Tremblay a i./Komisia, T‑224/95, Zb., EU:T:1997:187, bod 79). Rovnako nie je povinnosťou Všeobecného súdu, aby v prílohách hľadal a identifikoval dôvody a tvrdenia, ktoré by mohol považovať za základ žaloby, keďže funkcia príloh je čisto dôkazná a pomocná (pozri analogicky rozsudok z 2. februára 2012, Grécko/Komisia, T‑469/09, EU:T:2012:50, bod 46 a citovanú judikatúru).
62 V prejednávanej veci, pokiaľ ide o údajný dlh uplatňovaný v rámci tohto návrhu, treba uviesť, rovnako ako tvrdí Komisia, že žalobkyňa v žalobe tvrdí, že „jedna z položiek“, ktorá jej bola zadaná, bola vedená v amerických dolároch, bez určenia toho, ktorá z nich. Žalobkyňa ďalej spomína „štyri faktúry“ v celkovej výške 402 281 USD, ktoré sa týkajú tejto položky, pričom ich však nepripojila k prílohe ani neposkytla žiadnu inú informáciu týkajúcu sa týchto faktúr.
63 Zo žaloby ani jasne nevyplýva, či žalobkyňa napáda skutočnosť, že predmetné faktúry boli zaplatené vo francúzskych frankoch namiesto amerických dolárov, alebo či naopak vytýka len použitý výmenný kurz. Žalobkyňa uvádza, že „vo francúzskom práve platí zásada, že dlh vedený v cudzej mene môže byť zaplatený prostredníctvom platby v tuzemskej mene pod podmienku, že sa prevod meny uskutoční v deň platby“, čo nasvedčuje, že sa obmedzuje na spochybnenie výmenného kurzu medzi francúzskymi frankami a americkými dolármi. Navyše žalobkyňa namiesto toho, aby uviedla, aký bol tento výmenný kurz, odkazuje na výmenný kurz medzi americkými dolármi a eurami, pričom v žalobe nijako nespresnila konkrétny deň, ktorý používa ako referenčný deň.
64 Za týchto okolností je tento žalobný návrh v rozpore s článkom 44 ods. 1 písm. c) rokovacieho poriadku z 2. mája 1991 a musí byť zamietnutý ako neprípustný.
65 V každom prípade treba uviesť, že medzi štyrmi faktúrami, ktoré boli pripojené ako príloha k replike, uvádza len faktúra s referenčným číslom BRU 0135699 dodávku položky č. 8 opísanej v prílohe II nariadenia č. 1799/1999, a možno ju preto spájať so zmluvou týkajúcou sa uvedenej položky.
66 Na jednej strane však treba uviesť, že táto faktúra bola vedená tak v amerických dolároch (108 173,76 USD), ako aj vo francúzskych frankoch (717 289,39 FRF) a že žalobkyňa nepredložila žiadny dôkaz o tom, že táto faktúra mala byť uhradená v amerických dolároch. V tejto súvislosti treba uviesť, že hoci článok 5 nariadenia č. 111/1999 vyžaduje na to, aby bola ponuka prijateľná, aby bola vyjadrená v eurách, uvedené nariadenie neupravuje spôsob platby týchto faktúr. Ustanovenia nariadenia č. 111/1999 nestanovujú, že platby za dodávky musia byť vykonané v konkrétnej mene. Okrem toho treba pripomenúť, že menou platnou v čase uzavretia zmluvy, t. j. 24. septembra 1999, bol francúzsky frank.
67 Na druhej strane treba uviesť, že žalobkyňa netvrdí, že intervenčná agentúra zaplatila vo francúzskych frankoch sumu odlišnú od sumy vo výške 717 289,39 FRF uvedenej vo faktúre.
68 Na základe uvedeného treba v každom prípade štvrtý žalobný návrh, ako ho chápe Všeobecný súd, zamietnuť ako nedôvodný.
O druhom žalobnom návrhu založenom na neuhradení úrokov z omeškania
69 Žalobkyňa tvrdí, že aj keď poskytla všetky prepravné služby stanovené v zmluve týkajúce sa položky č. 8 opísanej v prílohe II nariadenia č. 1799/1999 a predložila o tom intervenčnej agentúre doklady, táto agentúra uhradila faktúry neskoro bez uvedenia akéhokoľvek odôvodnenia. Žalobkyňa preto žiada, aby bola Komisii uložená povinnosť zaplatiť jej úroky z omeškania, ako aj úroky z omeškania z uvedených úrokov z omeškania. Žalobkyňa tiež tvrdí, že nariadene č. 111/1999 neobsahuje žiadne ustanovenie, pokiaľ ide o lehoty na zaplatenie prepravných služieb a uplatniteľné sadzby úrokov z omeškania. V dôsledku toho sa domnieva, že sa treba riadiť zásadami francúzskeho správneho práva upravujúceho tieto otázky. V súlade s týmito zásadami uvádza, že platba mala byť uskutočnená pri predložení faktúry v čase prevzatia alebo dodania tovaru alebo pri prijatí faktúry, ak nebola zaplatená v čase prevzatia alebo dodania, a že na základe oneskorenia platby ihneď vzniká nárok na úroky z omeškania automaticky zo zákona bez potreby splnenia ďalších formálnych náležitostí.
70 Komisia, podporovaná Francúzskou republikou, sa v podstate domnieva, že tento návrh musí byť zamietnutý vo vzťahu k všetkým faktúram, či už preto, lebo nemuseli byť uhradené, alebo preto, lebo intervenčná agentúra ich uhradila pred tým, ako jej bola doručená výzva na zaplatenie od žalobkyne, alebo preto, lebo nesúvisia s predmetom sporu, alebo preto, lebo neboli predložené dokumenty potrebné na úhradu faktúr. Okrem toho, ak nebola určená lehota na konečné uhradenie v nariadeniach č. 111/1999 a 1799/1999, nemožno zastávať názor, že tieto faktúry museli byť uhradené v hotovosti. Intervenčnej agentúre bolo potrebné poskytnúť primeranú lehotu na preskúmanie žiadostí, ktoré jej boli doručené. Francúzska republika dodáva, že francúzsky Občiansky zákonník taktiež stanovuje, že úroky z omeškania nezačnú plynúť automaticky zo zákona, ale len po zaslaní výzvy dlžníkovi na splnenie platobnej povinnosti.
71 Po prvé, rovnako ako uvádza Komisia a Francúzska republika, treba zamietnuť návrh na zaplatenie úrokov z omeškania vo vzťahu k faktúram, ktorých dátum vystavenia predchádza dátumu uzavretia zmluvy týkajúcej sa položky č. 8 opísanej v prílohe II nariadenia č. 1799/1999, t. j. 24. septembra 1999, keďže tieto faktúry nemohli byť pripojené k predmetu sporu, ako bol vymedzený v žalobe. V dôsledku toho treba tento návrh týkajúci sa faktúr s referenčnými číslami BRU 9131230, BRU 9131356, BRU 9131823, BRU 9131824, BRU 9132738, BRU 9132739, BRU 9132764, BRU 9132021, BRU 9132022, BRU 9131606, BRU 9132744 a BRU 9132743 zamietnuť.
72 Po druhé žalobkyňa nespochybňuje, že faktúry s referenčnými číslami BRU 9132954, BRU 9133012, BRU 9133148, BRU 9133149, BRU 9133152, BRU 9133153, BRU 9133286, BRU 9134237, BRU 9133287, BRU 9133917, BRU 0135094, BRU 0135699 a BRU 0136077 boli uhradené pred výzvou, ktorú doručila intervenčnej agentúre 3. apríla 2000. Tvrdí však, že na základe francúzskeho správneho práva takáto výzva nie je potrebná na to, aby mohli začať plynúť úroky z omeškania.
73 V tejto súvislosti, ako bolo pripomenuté v bode 28 vyššie, sa francúzske právo uplatňuje na zmluvu týkajúcu sa položky č. 8 opísanej v prílohe II nariadenia č. 1799/1999, len ak nariadenia č. 111/1999 a 1799/1999 neposkytujú, tak ako boli vyložené v judikatúre, žiadnu indíciu, pokiaľ ide o konkrétne uplatnenie zmluvných podmienok.
74 V prejednávanej veci však, ako zdôrazňuje Komisia, Všeobecný súd už rozhodol, že v rámci výkonu verejného obstarávania na služby súvisiace s prepravou, ktorú Komisia tiež zadala žalobkyni na základe nariadenia č. 111/1999, došlo k omeškaniu platby až od okamihu výzvy dlžníka a že zmluva o dodávkach nestanovuje, že výzva vyvoláva účinky automaticky zo zákona len v dôsledku samotného uplynutia lehoty (pozri v tomto zmysle rozsudok Calberson GE/Komisia, už citovaný v bode 21 vyššie, EU:T:2004:38, bod 144 a citovanú judikatúru). Všeobecný súd tak neodkazoval na ustanovenie vnútroštátneho práva, ale odkázal na predchádzajúcu judikatúru, v ktorej bol tiež podaný výklad nariadenia č. 111/1999 (rozsudok Hans Fusch/Komisia, už citovaný v bode 21 vyššie, EU:T:2002:246, bod 78). Vzhľadom na osobitnú povahu zmluvy týkajúcej sa položky č. 8 opísanej v prílohe II nariadenia č. 1799/1999, keďže práva a povinnosti zmluvných strán sú vymedzené ustanoveniami nariadení č. 111/1999 a 1799/1999, treba v čo najväčšej miere zaručiť, aby sa zmluvy vyplývajúce z tejto právnej úpravy vykladali jednotne. Z toho vyplýva, že na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, sa otázka týkajúca sa úrokov z omeškania nemôže riadiť francúzskym právom, ktoré sa na zmluvu uplatňuje len v prípade, ak nariadenia o tom neobsahujú žiadne ustanovenia.
75 Z toho vyplýva, že vzhľadom na to, že žalobkyňa nevyzvala intervenčnú agentúru na úhradu pred 3. aprílom 2000, t. j. dátumom prvej výzvy žalobkyne, treba zamietnuť návrh týkajúci sa zaplatenia úrokov z omeškania za faktúry, ktoré boli zaplatené pred týmto dátumom, t. j. faktúry s referenčnými číslami BRU 9132954, BRU 9133012, BRU 9133148, BRU 9133149, BRU 9133152, BRU 9133153, BRU 9133286, BRU 9134237, BRU 9133287, BRU 9133917, BRU 0135094, BRU 0135699 a BRU 0136077.
76 Po tretie, pokiaľ ide o faktúru s referenčným číslom BRU 0137658 s dátumom z 18. mája 2000, zo spisu nevyplýva, že sa na ňu vzťahovala výzva. Treba uviesť, že výzva z 29. mája 2000, ktorá sa nachádza v spise, neodkazuje na uvedenú faktúru, ale na inú faktúru s dátumom z 2. februára 2000. Vzhľadom na absenciu výzvy treba zamietnuť aj žalobný návrh žalobkyne týkajúci sa faktúry s referenčným číslom BRU 0137658.
77 Po štvrté, pokiaľ ide o faktúru s referenčným číslom BRU 0135473, treba pripomenúť, že článok 10 ods. 2 nariadenia č. 111/1999 stanovuje, že k žiadosti o platbu treba pripojiť rôzne doklady (kópia prepravných dokladov, potvrdenie o prevzatí tovaru, kópia vývoznej licencie atď.), pričom v prípade ich absencie nemožno uskutočniť žiadnu platbu. Na základe samotného vystavenia faktúry v dôsledku toho nevzniká platobný nárok.
78 V prejednávanej veci zo žaloby vyplýva, že faktúra s referenčným číslom BRU 0135473 s dátumom z 2. februára 2000 bola zaplatená v dvoch splátkach 23. mája a 13. júna 2000. Ako zdôraznila Komisia, z príloh žaloby však vyplýva, že platba nemohla byť uskutočnená skôr z dôvodu, že intervenčnej agentúre neboli doručené všetky požadované dokumenty. Intervenčná agentúra žiadala od žalobkyne tieto dokumenty poštovou zásielkou z 18. mája 2000. Z prílohy 14 žaloby vyplýva, že žalobkyňa listom z 22. mája 2000 poslala niektoré dokumenty, ale neposlala najmenej jeden z požadovaných dokumentov, konkrétne prepravný doklad (CMR), ktorý zodpovedá colnému formuláru s referenčným číslom EX1 294905. V prípade, ak neexistuje dôkaz o tom, že žalobkyňa zaslala pred 13. júnom 2000 všetky dokumenty potrebné na uskutočnenie platby, treba jej žiadosť týkajúcu sa uvedenej faktúry zamietnuť. Pri absencii splatného dlhu nemôžu začať narastať úroky z omeškania.
79 Nakoniec, pokiaľ ide o faktúry s referenčnými číslami BRU 0135095, BRU 0136486 a BRU 9133916, tieto faktúry sa týkajú ďalších nákladov na parkovanie v Rusku. Z príloh žaloby však vyplýva, že intervenčná agentúra uviedla vo vzťahu k uvedeným faktúram, že nemohli byť uhradené až do udelenia súhlasu útvarov Komisie a že žalobkyňa v tejto súvislosti vyjadrila súhlas. Žalobkyňa preto nemôže tvrdiť, že tieto faktúry mali byť zaplatené osem dní po ich zaslaní intervenčnej agentúre. Žalobkyňa nepreukázala ani to, že úhrada týchto faktúr, ku ktorej došlo 13. júna 2000, bola vykonaná s oneskorením vo vzťahu k dátumu, keď útvary Komisie udelili súhlas na úhradu týchto faktúr. V dôsledku toho treba žalobný návrh na úroky z omeškania zamietnuť v rozsahu, v akom sa týka tých istých faktúr, keďže žalobkyňa nepreukázala dátum, ku ktorému boli tieto faktúry splatné.
80 Z tohto vyplýva, že druhý žalobný návrh treba v celom rozsahu zamietnuť.
81 Vzhľadom na vyššie uvedené treba všetky žalobné návrhy žalobkyne, ako ich chápe Všeobecný súd, zamietnuť ako nedôvodné.
82 Žalobu je preto potrebné zamietnuť v celom rozsahu.
O trovách
83 Podľa článku 134 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobkyňa nemala vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania v súlade s návrhmi Komisie.
84 Podľa článku 138 ods. 1 rokovacieho poriadku členské štáty, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci, znášajú svoje vlastné trovy konania. Z toho vyplýva, že Francúzska republika znáša svoje vlastné trovy konania.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (siedma komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Žaloba sa zamieta.
2. Calberson GE je povinná nahradiť trovy konania.
3. Francúzska republika znáša svoje vlastné trovy konania.
Van der Woude | Wiszniewska‑Białecka | Ulloa Rubio |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 18. februára 2016.
Podpisy