ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (prvá komora)
z 28. októbra 2015 (*)
„Ochranná známka Spoločenstva – Námietkové konanie – Prihláška obrazovej ochrannej známky Spoločenstva Маcка – Nezapísaná skoršia národná obrazová ochranná známka Маcка – Relatívny dôvod zamietnutia – Článok 8 ods. 4 nariadenia (ES) č. 207/2009 – Uplatnenie vnútroštátneho práva ÚHVT“
Vo veci T‑96/13,
Rot Front OAO, so sídlom v Moskve (Rusko), v zastúpení: pôvodne B. Térauda, neskôr O. Spuhler a M. Geitz, advokáti,
žalobkyňa,
proti
Úradu pre harmonizáciu vnútorného trhu (ochranné známky a vzory) (ÚHVT), v zastúpení: D. Walicka, splnomocnená zástupkyňa,
žalovanému,
ďalší účastník konania pred odvolacím senátom ÚHVT:
Rakhat AO, so sídlom v Almaty (Kazachstan),
ktorej predmetom je žaloba podaná proti rozhodnutiu druhého odvolacieho senátu ÚHVT z 28. novembra 2012 (vec R 893/2012‑2) týkajúcemu sa námietkového konania medzi spoločnosťami Rot Front OAO a Rakhat AO,
VŠEOBECNÝ SÚD (prvá komora),
v zložení: predseda komory H. Kanninen, sudcovia I. Pelikánová a E. Buttigieg (spravodajca),
tajomník: I. Dragan, referent,
so zreteľom na žalobu podanú do kancelárie Všeobecného súdu 22. februára 2013,
so zreteľom na vyjadrenie ÚHVT k žalobe podané do kancelárie Všeobecného súdu 31. mája 2013,
so zreteľom na repliku podanú do kancelárie Všeobecného súdu 2. augusta 2013,
po pojednávaní z 20. marca 2015,
vyhlásil tento
Rozsudok
Okolnosti predchádzajúce sporu
1 Dňa 26. novembra 2010 podala spoločnosť Rakhat AO prihlášku ochrannej známky Spoločenstva na Úrad pre harmonizáciu vnútorného trhu (ochranné známky a vzory) (ÚHVT) podľa nariadenia Rady (ES) č. 207/2009 z 26. februára 2009 o ochrannej známke Spoločenstva (Ú. v. EÚ L 78, s. 1).
2 Prihláška ochrannej známky bola podaná na zápis tohto obrazového označenia:
3 Výrobky uvedené v prihláške patria do tried 29 a 30 v zmysle Niceskej dohody o medzinárodnom triedení výrobkov a služieb pre zápis známok z 15. júna 1957 v revidovanom a doplnenom znení a zodpovedajú pre každú z týchto tried tomuto opisu:
– trieda 29: „Ovocné snacky, marmelády, džemy, kandizované ovocie, gély k požitiu, ovocná dreň, ovocné gély, ovocné plátky, najmä sušené alebo kandizované, konzervované alebo kandizované ovocie, ovocie naložené v alkohole, pražené mandle, pražené orechy, krokant, kokosové vločky“;
– trieda 30: „Cukrovinky, sladkosti, aj ako ozdoby na vianočný stromček, pralinky, zmrzliny, sorbety, pukance, puding, čokolády, aj s tekutou plnkou, najmä z alkoholu, sladkosti vo forme pastiliek, marcipán, mandľové cukrovinky, sladkosti vo forme želé ako ovocia, sladkosti vo forme praliniek, orieškové cukrovinky, cukríky, karamelky (cukríky), čokoláda, polevy, čokoláda v blokoch, tabuľkách alebo guličkách, najmä ľahko topiaca sa čokoláda, plnená čokoláda, čokoláda alebo pralinky v spojení s orechmi alebo iným ovocím, s likérom alebo sirupom; karamely, dražé, žuvačky, na iné ako lekárske účely; vínová guma; marshmallow cukríky (ľahké penové cukríky); šťava zo sladkého drievka; sladké drievko; persipán; nugát“.
4 Dňa 28. januára 2011 bola prihláška ochrannej známky uverejnená v Úradnom vestníku ochranných známok Spoločenstva č. 2011/019.
5 Dňa 14. apríla 2011 podala žalobkyňa Rot Front OAO na základe článku 41 nariadenia č. 207/2009 námietku proti zápisu prihlasovanej ochrannej známky pre výrobky uvedené v bode 3 vyššie.
6 Námietka bola založená na nezapísanej obrazovej ochrannej známke používanej v obchodnom styku pre cukrovinky v Grécku a v Nemecku v tomto vyobrazení:
7 Dôvod uvedený na podporu námietky bol dôvod uvedený v článku 8 ods. 4 nariadenia č. 207/2009.
8 Rozhodnutím z 12. apríla 2012 námietkové oddelenie námietku zamietlo. Námietkové oddelenie sa v podstate domnievalo, že žalobkyňa nepreukázala, že podľa nemeckého práva, podľa ktorého bola skoršia nezapísaná ochranná známka chránená, nadobudla právo zakázať používanie prihlasovanej ochrannej známky. Predovšetkým relatívne obmedzený predaj dotknutých výrobkov v porovnaní s veľkosťou trhu s cukrovinkami v Nemecku neumožňuje konštatovať, že skoršia ochranná známka sa stala dostatočne rozpoznateľnou („Verkehrsgeltung“) v zmysle § 4 ods. 2 Gesetz über den Schutz von Marken und sonstigen Kennzeichen z 25. októbra 1994 (zákon o ochrane ochranných známok a iných rozlišovacích označení, BGBl. I, s. 3082, ďalej len „Markengesetz“) u príslušnej skupiny verejnosti tvorenej celou nemeckou populáciou.
9 Dňa 7. mája 2012 žalobkyňa na základe článkov 58 až 64 nariadenia č. 207/2009 podala na ÚHVT odvolanie proti rozhodnutiu námietkového oddelenia.
10 Rozhodnutím z 28. novembra 2012 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) druhý odvolací senát ÚHVT potvrdil rozhodnutie námietkového oddelenia. Na úvod konštatoval, že v rozsahu, v akom žalobkyňa nepredložila dôkazy o používaní vo väčšom ako iba miestnom dosahu v zmysle článku 8 ods. 4 nariadenia č. 207/2009 pre jej skoršiu nezapísanú ochrannú známku v Grécku, je námietka neprípustná alebo v každom prípade nedôvodná v rozsahu, v akom toto skoršie právo bolo uplatnené na jej podporu. Následne odvolací senát uviedol, že na to, aby žalobkyňa mohla namietať zápis prihlasovanej ochrannej známky, musí preukázať, že nadobudla pred jej dátumom zápisu právo zakázať používanie tejto ochrannej známky podľa právnej úpravy Nemecka, kde sa skoršia nezapísaná ochranná známka takisto používala. Z tohto hľadiska musí preukázať, že táto ochranná známka bola rozpoznateľná u podstatnej časti príslušnej skupiny verejnosti ako známka patriaca žalobkyni v zmysle § 4 ods. 2 Markengesetz. Odvolací senát dospel rovnako ako námietkové oddelenie k záveru, že vo vzťahu k dotknutým výrobkom, ktoré sú výrobkami bežnej spotreby a ktoré kupuje široká verejnosť, je príslušnou skupinou verejnosti celá nemecká populácia. Podľa odvolacieho senátu zo skutočnosti, že ochranná známka bola písaná v cyrilike, alebo že sporné výrobky sa v Nemecku predávali v obchodoch navštevovaných hlavne rusky hovoriacimi spotrebiteľmi, nemožno vyvodiť záver, že príslušná skupina verejnosti pozostávala len z týchto rusky hovoriacich spotrebiteľov. Napokon sa odvolací senát domnieval, že aj keby boli dôkazy o objemoch predaja cukroviniek pod skoršou ochrannou známkou predložené žalobkyňou prípustné, v nijakom prípade by z dôvodu chýbajúcich ďalších informácií nebolo možné odhadnúť intenzitu týchto predajov, aby sa zistil dopad ochrannej známky na nemeckú príslušnú skupinu verejnosti. V dôsledku toho odvolací senát dospel k záveru, že žalobkyňa nepreukázala, že skoršia nezapísaná ochranná známka bola pre podstatnú časť tejto skupiny verejnosti rozpoznateľná ako ochranná známka, ktorá jej v zmysle nemeckého práva patrí a teda nesplnila jednu z podmienok článku 8 ods. 4 nariadenia č. 207/2009, a to podmienku týkajúcu sa nadobudnutia práva zakázať používanie neskoršej ochrannej známky na základe tejto skoršej ochrannej známky a podľa práva členského štátu, ktorým sa spravuje dané označenie.
Návrhy účastníkov konania
11 Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil napadnuté rozhodnutie,
– zaviazal ÚHVT na náhradu trov konania.
12 ÚHVT navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu,
– zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.
Právny stav
O prípustnosti
13 ÚHVT vo vyjadrení k žalobe napadol jednak prípustnosť niektorých dokumentov tvoriacich prílohu žaloby z dôvodu, že tieto dokumenty boli prvý raz predložené pred Všeobecným súdom, a jednak prípustnosť niektorých odkazov v žalobe na vnútroštátnu judikatúru a právnu doktrínu, ktoré predstavujú nové okolnosti.
14 V odpovedi na písomnú otázku Všeobecného súdu, ako aj na otázku položenú na pojednávaní ÚHVT vzal späť časť svojich námietok prípustnosti rozhodnutí vnútroštátnych súdov a právnej doktríny predložených prvý raz pred Všeobecným súdom, ako aj odkazov žalobkyne na ne.
15 V tejto súvislosti treba v každom prípade pripomenúť, že aj keď niektoré rozhodnutia vnútroštátnych súdov a právne doktríny žalobkyňa predložila prvý raz pred Všeobecným súdom, má právo sa na ne odvolávať v rozsahu, v akom ide o dokumenty a tvrdenia týkajúce sa vnútroštátnej právnej úpravy, ako aj súdnej praxe vnútroštátnych súdov. Z judikatúry totiž vyplýva, že ani účastníkom konania, ani Všeobecnému súdu nemožno brániť, aby sa pri výklade vnútroštátneho práva, na ktoré – ako vo veci samej – odkazuje právo Európskej únie (pozri bod 19 vyššie), inšpirovali podkladmi z vnútroštátnej právnej úpravy, judikatúry alebo doktríny, keďže sa odvolaciemu senátu nevytýka, že nezohľadnil skutkové okolnosti v určitom vnútroštátnom rozsudku, ale sa rozsudky a právna doktrína uvádzajú na podporu žalobného dôvodu založeného na nesprávnom uplatnení ustanovenia vnútroštátneho práva zo strany odvolacieho senátu [pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. júla 2006, Vitakraft‑Werke Wührmann/ÚHVT – Johnson’s Veterinary Products (VITACOAT), T‑277/04, Zb., EU:T:2006:202, body 70 a 71].
16 Zostáva ešte vyriešiť otázku prípustnosti dokumentov predložených ako príloha A.5 žaloby. Žalobkyňa tvrdí, že tieto dokumenty treba považovať za prípustné, pretože neobsahujú nové tvrdenia vo vzťahu k tvrdeniam, ktoré už vyplynuli z iných dokumentov predložených ÚHVT.
17 Dokumenty v prílohe A.5 žaloby obsahujú článok s názvom „Ruské supermarkety v Nemecku: pre samovar netreba ísť do Tuly“ v ruskom jazyku, ku ktorému je priložený anglický preklad, uverejnený na internetovej stránke „www.dw.de“. Na rozdiel od tvrdenia žalobkyne sporný článok predložený prvý raz pred Všeobecným súdom predstavuje novú skutkovú okolnosť na podporu tvrdení už predložených ÚHVT a nemôže byť v rámci predmetnej žaloby zohľadnený. Žaloba predložená Všeobecnému súdu totiž smeruje k preskúmaniu zákonnosti rozhodnutí odvolacích senátov ÚHVT v zmysle článku 65 nariadenia č. 207/2009, v dôsledku čoho úlohou Všeobecného súdu nie je znovu skúmať skutkové okolnosti s prihliadnutím na dokumenty, ktoré boli prvý raz predložené až v konaní pred ním. Dokumenty v prílohe A.5 žaloby treba teda zamietnuť bez potreby preskúmať ich dôkaznú silu [pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. novembra 2005, Sadas/ÚHVT – LTJ Diffusion (ARTHUR ET FELICIE), T‑346/04, Zb., EU:T:2005:420, bod 19 a citovanú judikatúru].
O veci samej
18 Na podporu svojej žaloby žalobkyňa uvádza jediný žalobný dôvod založený na porušení článku 8 ods. 4 nariadenia č. 207/2009 tým, že odvolací senát nesprávne vykladal § 4 ods. 2 Markengesetz, na základe ktorého sa žalobkyňa domáha ochrany svojej skoršej nezapísanej ochrannej známky z dôvodu, že ochrannú známku používala v Nemecku. Naproti tomu žalobkyňa nespochybňuje konštatovanie odvolacieho senátu, podľa ktorého námietka nebola dôvodná v rozsahu, v akom sa opierala o skoršie právo používané v Grécku.
19 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 8 ods. 4 nariadenia č. 207/2009 na základe námietky majiteľa nezapísanej ochrannej známky alebo iného označenia používaného v obchodnom styku, ktorý má väčší ako iba miestny dosah, ochranná známka, o ktorej zápis sa žiada, nebude zapísaná, pokiaľ podľa práva členského štátu, ktorým sa spravuje dané označenie, práva k takémuto označeniu boli nadobudnuté pred dátumom podania prihlášky ochrannej známky Spoločenstva a takéto označenie prepožičiava jeho majiteľovi právo zakázať používanie neskoršej ochrannej známky [pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. apríla 2013, Peek & Cloppenburg/ÚHVT – Peek & Cloppenburg (Peek & Cloppenburg), T‑507/11, EU:T:2013:198, bod 18 a citovanú judikatúru; pozri tiež analogicky rozsudok z 9. decembra 2010, Tresplain Investments/ÚHVT – Hoo Hing (Golden Elephant Brand), T‑303/08, Zb., EU:T:2010:505, body 89 a 90].
20 Tieto podmienky sú kumulatívne. Ak teda ochranná známka nespĺňa jednu z týchto podmienok, nemôže mať úspech námietka, ktorá by sa zakladala na existencii nezapísanej ochrannej známky alebo iných označení používaných v obchodnom styku v zmysle článku 8 ods. 4 nariadenia č. 207/2009 [rozsudok z 30. júna 2009, Danjaq/ÚHVT – Mission Productions (Dr. No), T‑435/05, Zb., EU:T:2009:226, bod 35].
21 V súvislosti s používaním skoršej nezapísanej ochrannej známky v Nemecku odvolací senát začal svoje posúdenie námietky skúmaním, či žalobkyňa pred dátumom podania prihlášky ochrannej známky Spoločenstva podľa nemeckého práva uplatniteľného vo veci samej nadobudla právo zakázať používanie neskoršej ochrannej známky v zmysle článku 8 ods. 4 písm. b) nariadenia č. 207/2009.
22 Žalobkyňa uvádza, že § 4 ods. 2 Markengesetz umožňuje nadobudnutie práv k ochrannej známke používaním, ktoré vedie k tomu, že príslušná skupina verejnosti, teda odberatelia dotknutých výrobkov, rozpoznáva, že označenie patrí majiteľovi. Žalobkyňa sa domnieva, že v predmetnej veci sa odvolací senát dopustil nesprávneho výkladu tohto ustanovenia a v dôsledku toho nesprávne uplatnil článok 8 ods. 4 nariadenia č. 207/2009, pretože pri posúdení existencie rozpoznania skoršej ochrannej známky príslušnou skupinou verejnosti zohľadnil celú nemeckú verejnosť, hoci nemecké právo za určitých okolností umožňuje zúžiť príslušnú skupinu verejnosti prostredníctvom zohľadnenia len tých spotrebiteľov, ktorý hovoria určitým cudzím jazykom alebo s ohľadom na distribučné kanály výrobkov, na ktoré sa predmetná ochranná známka vzťahuje. V predmetnej veci boli splnené podmienky pre zúženie príslušnej skupiny verejnosti na rusky hovoriacich spotrebiteľov v Nemecku. Žalobkyňa svoj výklad nemeckého práva opiera o viacero rozsudkov nemeckých súdov vyššieho stupňa, výňatok z komentára k Markengesetz a rozsudok švajčiarskeho federálneho súdu.
23 ÚHVT sa v podstate pridáva k posúdeniu uskutočnenému odvolacím senátom a domnieva sa, že žalobkyňa nepreukázala, tak ako jej prináležalo a ako to vyžaduje § 4 ods. 2 Markengesetz, že skoršiu ochrannú známku rozpoznáva podstatná časť nemeckej verejnosti, takže nemôže namietať voči zápisu prihlasovanej ochrannej známky. ÚHVT uvádza, že vzhľadom na informácie predložené žalobkyňou pred odvolacím senátom v súvislosti s obsahom nemeckého práva, ani skutočnosť, že sa výrobky označené skoršou ochrannou známkou predávali len v určitých špecializovaných predajniach zameraných hlavne na Rusov žijúcich v Nemecku, ani použitie cyriliky v skoršej ochrannej známke neodôvodňuje zúženie príslušnej skupiny verejnosti len na rusky hovoriacich spotrebiteľov.
24 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že otázka, v akom rozsahu označenie chránené v jednom členskom štáte priznáva jeho majiteľovi právo zakázať používanie neskoršej ochrannej známky, sa musí preskúmať z hľadiska uplatniteľného vnútroštátneho práva (pozri rozsudok z 10. júla 2014, Peek & Cloppenburg/ÚHVT, C‑325/13 P a C‑326/13 P, EU:C:2014:2059, bod 47 a citovanú judikatúru). Na tieto účely treba zohľadniť predovšetkým uvádzanú vnútroštátnu právnu úpravu a súdne rozhodnutia vydané v dotknutom členskom štáte (rozsudok z 29. marca 2011, Anheuser‑Busch/Budějovický Budvar, C‑96/09 P, Zb., EU:C:2011:189, bod 190), ako aj právnu doktrínu (pozri analogicky rozsudok z 5. júla 2011, Edwin/ÚHVT, C‑263/09 P, Zb., EU:C:2011:452, bod 53).
25 V nemeckom práve uplatniteľnom vo veci samej právo majiteľa nezapísanej ochrannej známky namietať používanie neskoršej ochrannej známky je upravené v § 4 ods. 2 v spojení s § 14 ods. 2 Markengesetz.
26 § 4 Markengesetz stanovuje:
„Ochrana ochranných známok vzniká…
(2) používaním označenia v obchodnom styku za podmienky, že označenie sa stalo v dotknutých obchodných kruhoch rozpoznateľným ako ochranná známka
…“
27 § 14 ods. 2 bod 2 Markengesetz zakazuje tretím osobám používať bez súhlasu majiteľa ochrannej známky v obchodnom styku označenie, napr. ochrannú známku Spoločenstva, pokiaľ hrozí pravdepodobnosť zámeny s chráneným označením.
28 Účastníci konania sa zhodujú v tom, že podľa § 4 ods. 2 Markengesetz právo vzťahujúce sa na nezapísanú ochrannú známku možno získať len používaním pod podmienkou, že toto používanie vedie k rozpoznateľnosti tejto ochrannej známky u podstatnej časti príslušnej skupiny verejnosti. Naproti tomu sa účastníci konania názorovo rozchádzajú v definícii príslušnej skupiny verejnosti („beteiligte Verkehrskreise“), ktorú treba vziať do úvahy pri posúdení tejto rozpoznateľnosti v zmysle § 4 ods. 2 Markengesetz.
29 Najprv treba v tejto súvislosti konštatovať, že odvolací senát odvolávajúc sa na judikatúru Všeobecného súdu týkajúcu sa nariadenia č. 207/2009 sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že zamietol tvrdenie žalobkyne, že vo veci samej sa príslušná skupina verejnosti musí obmedziť len na ruských alebo rusky hovoriacich spotrebiteľov v Nemecku z dôvodu, že výrobky označené skoršou ochrannou známkou sa predávali len v obchodoch, ktoré sú špeciálne určené im. Ako totiž bolo uvedené v bode 24 vyššie, otázka, v akom rozsahu skoršia nezapísaná ochranná známka chránená v jednom členskom štáte priznáva jej majiteľovi právo zakázať používanie neskoršej ochrannej známky, sa musí preskúmať z hľadiska kritérií upravených vo vnútroštátnom práve členského štátu, v ktorom sa spomínané označenie používa, t. j. vo veci samej z hľadiska nemeckého práva vrátane vnútroštátnej judikatúry a právnej doktríny, a nie z hľadiska judikatúry Všeobecného súdu vydanej k uplatňovaniu nariadenia č. 207/2009.
30 Následne, pokiaľ ide o preskúmanie vnútroštátneho práva, na ktoré sa žalobkyňa odvoláva v súvislosti s nadobudnutím práva namietať zápis prihlasovanej ochrannej známky na základe svojej nezapísanej ochrannej známky – t. j. § 4 ods. 2 v spojení s § 14 ods. 2 Markengesetz –, treba uviesť, že z judikatúry síce vyplýva, že subjekt podávajúci námietku musí preukázať, že skoršie označenie uvádzané na podporu námietky patrí do pôsobnosti práva daného členského štátu a umožňuje zakázať používanie neskoršej ochrannej známky (rozsudok Anheuser‑Busch/Budějovický Budvar, už citovaný v bode 24 vyššie, EU:C:2011:189, bod 190). Toto pravidlo zaväzuje podávateľa námietky znášať bremeno predloženia ÚHVT nielen dôkazov preukazujúcich, že v súlade s vnútroštátnou právnou úpravou, ktorej uplatnenie žiada, spĺňa požadované podmienky, aby sa mohol domôcť vydania zákazu používania ochrannej známky Spoločenstva na základe skoršieho práva, ale aj dôkazov stanovujúcich obsah tejto právnej úpravy (pozri analogicky rozsudok Edwin/ÚHVT, už citovaný v bode 24 vyššie, EU:C:2011:452, bod 50).
31 Z judikatúry však zároveň vyplýva, že za okolností, keď ÚHVT môže byť vyzvaný, aby zohľadnil vnútroštátne právo členského štátu, v ktorom skoršie právo, na ktorom sa zakladá námietka, požíva ochranu, musí sa z úradnej povinnosti prostriedkami, ktoré považuje za užitočné na tento účel, oboznámiť s týmto vnútroštátnym právom, ak sú takéto informácie potrebné na posúdenie podmienok uplatnenia dôvodu predmetného zamietnutia zápisu, čo zahŕňa okrem skutočností, ktorých sa výslovne účastníci námietkového konania dovolávajú, aj zohľadnenie všeobecne známych skutočností, čiže skutočnosti, ktoré môže poznať každý alebo s ktorými je možné sa oboznámiť prostredníctvom všeobecne prístupných zdrojov [pozri rozsudok z 20. apríla 2005, Atomic Austria/ÚHVT – Fabricas Agrupadas de Muñecas de Onil (ATOMIC BLITZ), T‑318/03, Zb., EU:T:2005:136, bod 35 a citovanú judikatúru; pozri tiež analogicky rozsudok z 13. septembra 2012, National Lottery Commission/ÚHVT – Mediatek Italia a De Gregorio (Vyobrazenie ruky), T‑404/10, EU:T:2012:423, bod 20 a citovanú judikatúru, v tomto bode potvrdenú rozsudkom z 27. marca 2014, ÚHVT/National Lottery Commission, C‑530/12 P, Zb., EU:C:2014:186, bod 45]. Táto povinnosť oboznámiť sa z úradnej povinnosti s vnútroštátnym právom zaväzuje ÚHVT za predpokladu, že už má k dispozícii informácie týkajúce sa vnútroštátneho práva, buď vo forme tvrdení týkajúcich sa jeho obsahu, alebo dôkazov poskytnutých v rámci diskusie, o ktorých sa tvrdí, že majú dôkaznú silu [rozsudok z 20. marca 2013, El Corte Inglés/ÚHVT – Chez Gerard (CLUB GOURMET), T‑571/11, Zb., EU:T:2013:145, bod 41].
32 V zásade je takáto povinnosť prevzatá z usmernení o preskúmaní, ktoré vykonáva ÚHVT, uvádzaných týmto úradom na pojednávaní, ktoré s odkazom na rozsudok ÚHVT/National Lottery Commission, už citovaný v bode 31 vyššie (EU:C:2014:186), upravujú právomoc, ktorou úrad disponuje, aby všetkými podľa neho primeranými prostriedkami preveril obsah, podmienky uplatnenia a pôsobnosť ustanovení uplatniteľného práva, ktoré uvádza subjekt podávajúci námietku (usmernenia o preskúmaní, ktoré vykonáva ÚHVT, časť C, oddiel 4, bod 4.1). Na pojednávaní ÚHVT zdôraznil skutočnosť, že táto preverovacia právomoc sa obmedzuje na správne uplatnenie právnej úpravy, na ktorú odkazuje subjekt podávajúci námietku, ale neoslobodzuje podávateľa námietky od dôkazného bremena. Navyše táto preverovacia právomoc nemôže viesť k tomu, že sa povinnosť uviesť pre vec relevantnú právnu úpravu prenesie z podávateľa námietky na ÚHVT.
33 V tejto súvislosti treba jednak uviesť, že v predmetnej veci žalobkyňa uviedla ustanovenia platného vnútroštátneho práva, ako aj ich obsah. Zároveň pred ÚHVT tvrdila, ako vyplýva z bodu 11 tretej zarážky napadnutého rozhodnutia, že na účely posúdenia rozpoznateľnosti skoršej nezapísanej ochrannej známky v zmysle § 4 ods. 2 Markengesetz príslušnú skupinu verejnosti tvoria rusky hovoriaci spotrebitelia žijúci v Nemecku, pretože skoršia ochranná známka pozostáva z cyriliky a výrobky označené touto známkou sa predávajú v obchodoch, ktoré navštevujú hlavne rusky hovoriaci spotrebitelia.
34 Jednak treba uviesť, že definícia príslušnej skupiny verejnosti bola pre rozhodnutie predmetnej veci rozhodujúca. Hoci žalobkyňa nenapadla skutočnosť konštatovanú odvolacím senátom, že skoršia ochranná známka u skupiny verejnosti v širšom zmysle, teda u všetkých priemerných spotrebiteľov v Nemecku, nenadobudla rozpoznateľnosť, nemožno podľa žalobkyne vylúčiť, že by takúto rozpoznateľnosť mohla získať za predpokladu, že by sa príslušná skupina verejnosti v zmysle § 4 ods. 2 Markengesetz mala definovať ako skupina, do ktorej patria len rusky hovoriaci spotrebitelia v Nemecku.
35 Za týchto okolností a vzhľadom na judikatúru uvedenú v bode 31 vyššie mal ÚHVT v rámci svojej preverovacej právomoci povinnosť využiť všetky dostupné prostriedky, aby sa oboznámil s uplatniteľným vnútroštátnym právom a vykonal podrobnejšie skúmania obsahu a rozsahu ustanovení uvádzaného vnútroštátneho práva z hľadiska tvrdení predložených žalobkyňou, buď z úradnej povinnosti, alebo na výzvu žalobkyne na podporu jej tvrdenia o definícii príslušnej skupiny verejnosti v zmysle § 4 ods. 2 Markengesetz (pozri k tomuto poslednému bodu návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Bot vo veci ÚHVT/National Lottery Commission, C‑530/12 P, Zb., EU:C:2013:782, body 66 a 87).
36 Ani z napadnutého rozhodnutia, ani z procesného spisu pred ÚHVT, ktoré boli predložené Všeobecnému súdu, nevyplýva, že by sa ÚHVT primäl k tomu, aby podrobnejšie skúmal obsah a rozsah ustanovení uvádzaného vnútroštátneho práva z hľadiska tvrdení predložených žalobkyňou, buď z úradnej povinnosti, alebo na výzvu žalobkyne na podporu jej tvrdenia o definícii príslušnej skupiny verejnosti v zmysle § 4 ods. 2 Markengesetz, čo ÚHVT na pojednávaní aj uznal.
37 Takéto prešetrovanie nemeckého práva odvolacím senátom by mu s väčšou pravdepodobnosťou umožnilo získať informácie, ktoré žalobkyňa prvý raz predložila pred Všeobecným súdom a z ktorých niektoré už na prvý pohľad nie sú irelevantné pri skúmaní jej tvrdení o definícii príslušnej skupiny verejnosti v zmysle § 4 ods. 2 Markengesetz. To sa týka najmä judikatúry Bundesgerichtshofu (Spolkový súdny dvor), v ktorej je zakotvené, že za určitých okolností, a to aj v prípadoch výrobkov masovej spotreby, môže byť príslušná skupina verejnosti definovaná užšie vzhľadom na účel a možnosti uplatnenia sa špecifických výrobkov na trhu [BGH, I ZR 90/58, DB 1959, 1368, (amtl. Leitsatz) – Sunpearl II] alebo vzhľadom na kupujúcich a záujemcov o tieto výrobky, lebo niektoré z týchto osôb môžu určité výrobky odmietnuť alebo ich neschvaľovať [BGH, I ZR 94/80, GRUR 1982, 672 – Aufmachung von Qualitätsseifen]. Zároveň z rozsudku Bundespatentgericht (Spolkový patentový súd) vo veci Ƃepёзкa [28 W (pat) 40/10] vyplýva, že za určitých podmienok príslušná skupina verejnosti môže byť u výrobkov, ktoré ako vo veci samej patria do tried 29 a 30, zúžená na spotrebiteľov ovládajúcich ruský jazyk, a to najmä pre vzhľad uvedených výrobkov, prípadne ich obal a názov v cyrilike.
38 Za týchto okolností nemožno vylúčiť, že neuskutočnenie prešetrovania zo strany odvolacieho senátu mohlo rozhodujúcim spôsobom mať vplyv na jeho výklad § 4 ods. 2 Markengesetz.
39 Z uvedeného vyplýva, že jedinému žalobnému dôvodu treba vyhovieť a napadnuté rozhodnutie treba zrušiť. Podľa článku 65 ods. 6 nariadenia č. 207/2009 ÚHVT je povinný prijať opatrenia nevyhnutné na dosiahnutie súladu s rozsudkom Všeobecného súdu. Z tohto hľadiska je predovšetkým úlohou ÚHVT, aby po využití svojej právomoci uskutočnenia prešetrenia nemeckého práva určil, či dané právo priznáva žalobkyni právo zakázať používanie neskoršej ochrannej známky v zmysle článku 8 ods. 4 písm. b) nariadenia č. 207/2009.
O trovách
40 Podľa článku 134 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže ÚHVT nemal úspech vo veci, je potrebné zaviazať ho na náhradu vlastných trov konania a trov konania žalobkyne v súlade s návrhom predloženým žalobkyňou.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (prvá komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Rozhodnutie druhého odvolacieho senátu Úradu pre harmonizáciu vnútorného trhu (ochranné známky a vzory) (ÚHVT) z 28. novembra 2012 (vec R 893/2012‑2) sa zrušuje.
2. ÚHVT znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania spoločnosti Rot Front OAO.
Kanninen | Pelikánová | Buttigieg |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 28. októbra 2015.
Podpisy