ROZSUDOK SÚDU PRVÉHO STUPŇA (druhá komora)

z 29. apríla 2004 (*)

„Hospodárska súťaž – Kartel – Trh s grafitovými elektródami – Určenie cien a rozdelenie trhov – Stanovovanie výšky pokút – Kumulácia sankcií – Usmernenia k metóde stanovovania výšky pokút – Uplatniteľnosť – Závažnosť a dĺžka trvania porušenia – Priťažujúce okolnosti – Poľahčujúce okolnosti – Platobná schopnosť – Spolupráca počas správneho konania – Platobné podmienky“

V spojených veciach T‑236/01, T‑239/01, T‑244/01 až T‑246/01, T‑251/01 a T‑252/01,

Tokai Carbon Co. Ltd, so sídlom v Tokiu (Japonsko), v zastúpení: pôvodne G. Van Gerven, T. Franchoo a M. De Grave, neskôr G. Van Gerven a T. Franchoo, advokáti, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,

SGL Carbon AG, so sídlom vo Wiesbadene (Nemecko), v zastúpení: M. Klusmann, F. Wiemer a C. Canenbley, advokáti,

Nippon Carbon Co. Ltd, so sídlom v Tokiu (Japonsko), v zastúpení: H. Gilliams, advokát,

Showa Denko KK, so sídlom v Tokiu (Japonsko), v zastúpení: M. Dolmans, P. Werdmuller, advokáti, a J. Temple‑Lang, solicitor,

GrafTech International Ltd, predtým UCAR International Inc., so sídlom vo Wilmingtone, Delaware (Spojené štáty), v zastúpení: K. Lasok, QC, a B. Hartnett, barrister, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,

SEC Corp., so sídlom v Amagasaki, Hyogo (Japonsko), v zastúpení: K. Platteau, advokát,

The Carbide/Graphite GroupInc., so sídlom v Pittsburghu (Spojené štáty), v zastúpení: pôvodne M. Seimetz a J. Brücher, neskôr P. Grund, advokáti, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,

žalobcovia,

proti

Komisii Európskych spoločenstiev, v zastúpení: W. Mölls a P. Hellström a vo veci T‑246/01 W. Wils, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci vo veci T‑239/01 H.‑J. Freund, advokát, a vo veciach T‑244/01, T‑246/01, T‑251/01 a T‑252/01 J. Flynn a C. Kilroy, barristers, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,

žalovanej,

ktorých predmetom sú návrhy na úplné alebo čiastočné zrušenie rozhodnutia Komisie 2002/271/ES z 18. júla 2001, týkajúceho sa konania podľa článku 81 Zmluvy ES a článku 53 Dohody o EHP – vec COMP/E-1/36.490 – Grafitové elektródy (Ú. v. ES L 100, 2002, s. 1),

SÚD PRVÉHO STUPŇA
EURÓPSKYCH SPOLOČENSTIEV (druhá komora),

v zložení: predseda komory N. J. Forwood, sudcovia J. Pirrung a A. W. H. Meij,

tajomník: J. Plingers, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 3. júla 2003,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Skutkové okolnosti a konanie

1        Rozhodnutím 2002/271/ES z 18. júla 2001 týkajúcim sa konania podľa článku 81 Zmluvy ES a článku 53 Dohody o EHP – vec COMP/E-1/36.490 – Grafitové elektródy (Ú. v. ES L 100, 2002, s. 1, ďalej len „rozhodnutie“) Komisia konštatovala účasť rozličných podnikov na sérii dohôd a zosúladených postupov v zmysle článku 81 ods. 1 ES a článku 53 ods. 1 Dohody o Európskom hospodárskom priestore (ďalej len „Dohoda o EHP“) v odvetví grafitových elektród.

2        Grafitové elektródy sa používajú najmä na výrobu ocele v elektrických oblúkových peciach. Výroba ocele v týchto peciach spočíva hlavne v recyklácii, pri ktorej sa na rozdiel od klasickej výroby zo železnej rudy vo vysokých kyslíkových peciach oceľový odpad spracúva na novú oceľ. V elektrickej oblúkovej peci sa na roztavenie oceľového šrotu používa spravidla deväť elektród spojených do stĺpcov po tri. Vzhľadom na intenzitu tavenia sa približne každých osem hodín spotrebuje jedna elektróda. Výroba elektródy trvá asi dva mesiace. Grafitové elektródy sa v tomto procese výroby nedajú ničím nahradiť.

3        Dopyt po grafitových elektródach priamo súvisí s výrobou ocele v elektrických oblúkových peciach. Hlavnými zákazníkmi sú oceliarske podniky, ktoré predstavujú približne 85 % dopytu. V roku 1998 predstavovala svetová produkcia surovej ocele 800 miliónov ton, z ktorých 280 miliónov ton bolo vyrobených v elektrických oblúkových peciach. Za posledných 20 rokov význam výroby v elektrických oblúkových peciach stúpol (v roku 1998 predstavovala 35 % svetovej produkcie, pričom pred dvadsiatimi rokmi predstavovala len 18 %).

4        Cena grafitových elektród sa stanovuje vo vnútroštátnej mene za tonu. V roku 1998 dosahovala cena 5 600 nemeckých mariek (DEM) (približne 2 863 eur) za tonu. V prípade veľkých elektród je cena vyššia o 15 až 30 %.

5        Technologické zlepšenia v 80. rokoch umožnili podstatné zníženie spotreby elektród na tonu vyrobenej ocele. Oceliarsky priemysel v tomto období prešiel aj významnou reštrukturalizáciou. Pokles dopytu po elektródach viedol k reštrukturalizácii svetového elektródového priemyslu. Viacero závodov bolo zatvorených.

6        V roku 2001 zásobovalo európsky trh s grafitovými elektródami deväť západných výrobcov: SGL Carbon AG (ďalej len „SGL“) so sídlom v Nemecku a UCAR International Inc. (ďalej len „UCAR“) so sídlom v Spojených štátoch, ktorí spolu pokrývali vyše…(1) dopytu, dvaja menší európski výrobcovia, VAW Aluminium AG (ďalej len „VAW“) a Conradty so sídlom v Nemecku, ktorých podiel na trhu predstavoval spolu približne… %. Carbide/Graphite Group Inc. (ďalej len „C/G“) s podielom vo výške približne 7 % zásoboval európsky trh zo Spojených štátov. Japonským výrobcom Showa Denko KK (ďalej len „SDK“), Tokai Carbon Co. Ltd. (ďalej len „Tokai“), Nippon Carbon Co. Ltd. (ďalej len „Nippon“) a SEC Corp. (ďalej len „SEC“) patril podiel na európskom trhu spolu vo výške 3 až 4 %.

7        Podľa článku 14 ods. 3 nariadenia Rady č. 17 zo 6. februára 1962, prvého nariadenia implementujúceho články [81] a [82] Zmluvy (Ú. v. ES 13, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3), vykonali úradníci Komisie 5. júna 1997 bez ohlásenia súbežné šetrenia v priestoroch podnikov SGL, Conradty a VAW v Nemecku a podniku UCAR vo Francúzsku.

8        V ten istý deň vykonali agenti Federal Bureau of Investigation (FBI) v Spojených štátoch prehliadky priestorov niekoľkých výrobcov. Po týchto prehliadkach sa začali trestné stíhania proti podnikom SGL, SDK, Tokai a UCAR za nedovolený kartel. Všetci obvinení sa priznali ku skutkom, ktoré sa im vytýkali, a súhlasili so zaplatením pokút, ktoré boli stanovené pre SGL na 135 miliónov amerických dolárov (USD), pre UCAR na 110 miliónov USD, pre SDK na 32,5 milióna USD a pre Tokai na 6 miliónov USD, zatiaľ čo podniku C/G sa pokuta odpustila. Neskôr svoju vinu uznali aj podniky SEC a Nippon a súhlasili so zaplatením pokút, ktoré boli stanovené pre SEC na 4,8 milióna USD a pre Nippon na 2,5 milióna USD.

9        V januári 2000 bola japonská spoločnosť Mitsubishi Corp., ktorá v rokoch 1991 až 1995 vlastnila podiel vo výške 50 % v podniku UCAR, v Spojených štátoch tiež obvinená z trestného činu. Vo februári 2001 bola spoločnosť Mitsubishi odsúdená za nadržovanie zakázanému kartelu a jeho podporu medzi výrobcami grafitových elektród. Bola jej uložená pokuta vo výške 134 miliónov USD.

10      Proti podnikom SGL, UCAR, C/G a SDK boli v Spojených štátoch v mene skupiny odberateľov podané žaloby na trojnásobnú náhradu škody („triple damages“).

11      V marci 1999 bol UCAR v Kanade odsúdený na zaplatenie pokuty vo výške 11 miliónov kanadských dolárov (CAD) za porušenie kanadského zákona o hospodárskej súťaži. V júli 2000 SGL uznal svoju vinu a súhlasil so zaplatením pokuty vo výške 12,5 milióna CAD za rovnaké porušenie. V júni 1998 podali výrobcovia ocele v Kanade proti podnikom SGL, UCAR, C/G a SDK civilné žaloby za zakázaný kartel.

12      Dňa 24. januára 2000 zaslala Komisia dotknutým podnikom oznámenie o výhradách. Správne konanie sa skončilo 18. júla 2001 prijatím rozhodnutia, ktorým bolo žalujúcim podnikom a podniku VAW vytknuté, že na celosvetovej úrovni určili ceny a rozdelili si relevantné národné a regionálne trhy s predmetným výrobkom podľa princípu „domáceho výrobcu“: UCAR zodpovedal za Spojené štáty a za určité časti Európy a SGL zodpovedal za zvyšok Európy; SDK, Tokai, Nippon a SEC zodpovedali za Japonsko a za určité časti Ďalekého východu, zatiaľ čo C/G, ktorý pôsobil na americkom a európskom trhu, sa v podstate iba riadil cenami stanovenými podnikmi UCAR a SGL.

13      Podľa rozhodnutia boli základnými princípmi kartelu tieto princípy: ceny grafitových elektród sa mali určovať na svetovej úrovni; cenové rozhodnutia každej spoločnosti mal prijímať výlučne prezident alebo generálni riaditelia; „domáci výrobca“ mal určiť trhovú cenu na svojom „území“ a ostatní výrobcovia ju mali „dodržiavať“; na „nedomácich“ trhoch, teda na trhoch, na ktorých nepôsobil nijaký „domáci“ výrobca, sa ceny určovali dohodou; „nedomáci“ výrobcovia sa mali zdržiavať agresívnej hospodárskej súťaže a stiahnuť sa z „domácich“ trhov iných výrobcov; nesmela sa zvýšiť výkonnosť (od japonských výrobcov sa očakávalo, že svoju výkonnosť znížia); nemalo dôjsť k nijakým prevodom technológie mimo okruhu výrobcov zúčastnených na karteli.

14      V rozhodnutí sa ďalej uvádza, že tieto základné princípy sa realizovali prostredníctvom stretnutí kartelu, ktoré sa konali na niekoľkých úrovniach: stretnutia „manažérov“, „pracovné“ stretnutia, stretnutia skupiny európskych výrobcov (bez japonských podnikov), národné alebo regionálne stretnutia venované špecifickým trhom a dvojstranné vzťahy medzi podnikmi.

15      Pokiaľ ide o dĺžku trvania kartelu, článok 1 výroku rozhodnutia stanovuje ako začiatok porušenia máj 1992 pre všetky dotknuté podniky s výnimkou C/G, pre ktorý bol stanovený január 1993. Pokiaľ ide o koniec porušenia, sú stanovené tieto dátumy: marec 1998 pre SGL a UCAR, február 1998 pre Tokai, Nippon a SEC, apríl 1997 pre SDK, koniec roka 1996 pre VAW a november 1996 pre C/G.

16      Na základe skutkových zistení a právneho posúdenia vykonaného v rozhodnutí uložila Komisia dotknutým podnikom pokuty, ktorých výška bola vypočítaná v súlade s metodológiou uvedenou v usmerneniach k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 65 ods. 5 Zmluvy o ESUO (Ú. v. ES C 9, 1998, s. 3; Mim. vyd. 08/001, s. 171, ďalej len „usmernenia“), ako aj podľa oznámenia o neuložení alebo znížení pokút v prípadoch kartelov [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES C 207, 1996, s. 4, ďalej len „oznámenie o spolupráci“).

17      Článok 3 výroku rozhodnutia ukladá tieto pokuty:

SGL: 80,2 milióna eur;

UCAR: 50,4 milióna eur;

WAV: 11,6 milióna eur;

SDK: 17,4 milióna eur;

Tokai: 24,5 milióna eur;

Nippon: 12,2 milióna eur;

SEC: 12,2 milióna eur;

C/G: 10,3 milióna eur.

18      Článok 4 výroku dotknutým podnikom nariaďuje, aby pokuty zaplatili do troch mesiacov odo dňa oznámenia rozhodnutia, v opačnom prípade sú povinné zaplatiť úrok vo výške 8,04 %.

19      Rozhodnutie bolo jednotlivým žalobcom oznámené v období od 24. do 30. júla 2001.

20      Rozhodnutie bolo odoslané spolu so sprievodným listom z 23. júla 2001, v ktorom je uvedená výška uloženej pokuty a platobné podmienky (ďalej len „list z júla“). V liste bolo uvedené, že po uplynutí lehoty splatnosti stanovenej v rozhodnutí Komisia pristúpi k vymáhaniu predmetnej sumy; ak by sa však začalo konanie na Súde prvého stupňa, Komisia nezačne výkon rozhodnutia, pokiaľ budú zaplatené úroky vo výške 6,04 % a vystavená banková záruka.

21      List z júla bol doručený podniku SGL 24. júla a podniku UCAR 26. júla 2001. Na pripomienky týkajúce sa platobných podmienok, ktoré predložil UCAR, mu Komisia odpovedala listom z 9. augusta 2001 (ďalej len „list z augusta“), v ktorom odmietla návrh jednak na zaplatenie iba časti pokuty bez splatných úrokov a jednak na zriadenie záložného práva na majetok UCAR na zabezpečenie zaplatenia pokuty. List z augusta bol podniku UCAR doručený 10. augusta 2001.

22      Za týchto okolností podniky, ktorým bolo rozhodnutie určené, s výnimkou podniku VAW, podali tieto žaloby samostatnými podaniami doručenými kancelárii Súdu prvého stupňa 1. až 9. októbra 2001.

23      Po vypočutí správy sudcu spravodajcu Súd prvého stupňa (druhá komora) rozhodol o otvorení ústnej časti konania a o položení určitých otázok účastníkom konania. Účastníci konania na tieto otázky odpovedali v stanovenej lehote. Následne predseda druhej komory uznesením z 5. júna 2003 po predchádzajúcom vypočutí účastníkov konania v súvislosti s touto otázkou spojil týchto sedem vecí na účely ústnej časti konania a vyhlásenia rozsudku v súlade s článkom 50 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa. Okrem toho rozhodol, že s niektorými listinami založenými v spisoch sa bude zaobchádzať ako s dôvernými údajmi. Na pojednávaní 3. júla 2003 účastníci konania, s výnimkou podniku C/G, ktorý sa na pojednávaní nezúčastnil, predniesli ústne prednesy a odpovedali na otázky Súdu prvého stupňa.

24      Podaním, ktoré bolo doručené kancelárii Súdu prvého stupňa 26. septembra 2003, podal GrafTech International Ltd (predtým UCAR) návrh na odklad výkonu rozhodnutia a na nariadenie predbežných opatrení týkajúcich sa podmienok zaplatenia pokuty, ktorá mu bola uložená, stanovených v listoch z júla a z augusta (vec T‑246/01 R). Po späťvzatí návrhu podniku GrafTech v skrátenom konaní predseda Súdu prvého stupňa uznesením z 24. marca 2004 rozhodol o výmaze veci T‑246/01 R z registra Súdu prvého stupňa a uložil GrafTech povinnosť nahradiť trovy vzniknuté v tejto veci.

 Návrhy účastníkov konania

25      Tokai (T‑236/01) navrhuje, aby Súd prvého stupňa zrušil článok 3 (a v prípade potreby aj článok 4) rozhodnutia v rozsahu, v akom mu ukladá pokutu vo výške 24,5 milióna eur, alebo subsidiárne, aby podstatne znížil výšku pokuty; a aby uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

26      SGL (T‑239/01) navrhuje, aby Súd prvého stupňa zrušil rozhodnutie v rozsahu, v akom sa ho týka, subsidiárne, aby primerane znížil výšku uloženej pokuty; a aby uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

27      Nippon (T‑244/01) navrhuje, aby Súd prvého stupňa zrušil článok 1 rozhodnutia v rozsahu, v akom konštatuje, že sa podieľal na porušení článku 81 ES a článku 53 ods. 1 Dohody o EHP v čase od mája 1992 do marca 1993; aby zrušil článok 3 rozhodnutia v rozsahu, v akom mu ukladá pokutu vo výške 12,2 milióna eur; subsidiárne, aby podstatne znížil výšku pokuty; a aby uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

28      SDK (T‑245/01) navrhuje, aby Súd prvého stupňa zrušil článok 3 písm. d) rozhodnutia; subsidiárne, aby znížil výšku pokuty na 2,95 milióna eur alebo na inú sumu, ktorú Súd prvého stupňa považuje za primeranú; aby na základe článku 65 písm. b) rokovacieho poriadku vyzval Komisiu na predloženie všetkých listín preukazujúcich výpočet uloženej pokuty; a aby uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

29      UCAR (T‑246/01) navrhuje, aby Súd prvého stupňa nariadil potrebné vyšetrovacie opatrenia; aby zrušil článok 3 rozhodnutia v rozsahu, v akom mu ukladá pokutu, alebo subsidiárne, aby znížil jej výšku; aby zrušil článok 4 rozhodnutia v rozsahu, v akom sa ho týka, alebo subsidiárne, aby zmenil platobné podmienky vzťahujúce sa na splatnú pokutu v súlade s ustanoveniami prílohy 50 žaloby; aby zrušil list z júla alebo subsidiárne, aby zmenil podmienky uvedené v tomto liste v súlade s ustanoveniami prílohy 50 žaloby; aby zrušil list z augusta, alebo subsidiárne, aby zmenil podmienky uvedené v tomto liste v súlade s ustanoveniami prílohy 50 žaloby; aby nariadil akékoľvek iné spravodlivé opatrenie; a aby uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

30      SEC (T‑251/01) navrhuje, aby Súd prvého stupňa zrušil článok 3 rozhodnutia v rozsahu, v akom mu ukladá pokutu vo výške 12,2 milióna eur; subsidiárne, aby podstatne znížil výšku pokuty; a aby uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

31      C/G (T‑252/01) navrhuje, aby Súd prvého stupňa zrušil rozhodnutie v rozsahu, v akom mu ukladá pokutu; subsidiárne, aby znížil výšku pokuty, ktorá mu bola uložená; a aby uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

32      Vo veciach T‑236/01, T‑239/01, T‑245/01, T‑251/01 a T‑252/01 Komisia navrhuje, aby Súd prvého stupňa zamietol žalobu ako nedôvodnú; a aby uložil žalobcom povinnosť nahradiť trovy konania.

33      Vo veciach T‑244/01 a T‑246/01 Komisia navrhuje, aby Súd prvého stupňa zamietol žalobu ako nedôvodnú; aby zvýšil pokutu; a aby uložil žalobcom povinnosť nahradiť trovy konania.

 Právny stav

34      Vo väčšine vecí sa žalobcovia v podstate domáhajú iba zrušenia alebo zníženia uložených pokút na základe toho, že Komisia podľa ich názoru nezohľadnila pokuty, ktoré im už boli uložené v iných krajinách, a na základe toho, že údajne nesprávne použila svoje usmernenia a oznámenie o spolupráci, bez toho, aby spochybňovali vecnú správnosť skutočností konštatovaných v rozhodnutí. Niektorí žalobcovia sa však domáhajú aj zrušenia celého rozhodnutia a ich žaloby sú postavené na žalobných dôvodoch založených na protiprávnosti celého rozhodnutia a/alebo na žalobných dôvodoch založených na pochybeniach Komisie pri zisťovaní predmetných porušení. Napokon v dvoch veciach žalobcovia napádajú podmienky zaplatenia uložených pokút.

35      Treba teda najprv preskúmať návrhy na zrušenie celého rozhodnutia alebo niektorých skutkových zistení uvedených v tomto rozhodnutí. Ďalej budú predmetom skúmania návrhy na zrušenie článku 3 rozhodnutia alebo na zníženie pokút stanovených na základe usmernení a oznámenia o spolupráci. Napokon budú predmetom skúmania výhrady týkajúce sa podmienok zaplatenia pokút.

A –  O návrhoch na zrušenie celého rozhodnutia alebo niektorých skutkových zistení

1.     O návrhoch na zrušenie celého rozhodnutia

a)     Vec T‑239/01

36      SGL je jediným žalobcom, ktorý sa formálne domáha primárne zrušenia celého rozhodnutia v rozsahu, v akom sa ho týka. Žalobné dôvody uvedené na podporu týchto návrhov sú založené na viacerých procesných vadách.

 O údajnom odmietnutí úplného sprístupnenia spisu

37      SGL vytýka Komisii, že mu odmietla sprístupniť svoje interné dokumenty a že mu neposkytla nijaký zoznam a nijaké nedôverné zhrnutie týchto dokumentov ani svojich dokumentov, ktoré obsahujú obchodné tajomstvo alebo dôverné údaje. Z dôvodu tohto porušenia jeho práva na obhajobu si nemohol vytvoriť úplný obraz o kontaktoch medzi Komisiou a inými dotknutými podnikmi v rámci ich spolupráce. Preto treba rozhodnutie zrušiť.

38      V tejto súvislosti Súd prvého stupňa pripomína, že podľa ustálenej judikatúry na účely umožnenia predmetným podnikom efektívne sa brániť proti výhradám vzneseným proti nim v oznámení o vo výhradách je Komisia povinná umožniť im prístup k celému vyšetrovaciemu spisu, s výnimkou dokumentov obsahujúcich obchodné tajomstvá iných podnikov alebo iné dôverné informácie a interných dokumentov Komisie (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 20. marca 2002, LR AF 1998/Komisia, T‑23/99, Zb. s. II‑1705, bod 170 a tam citovanú judikatúru).

39      Pokiaľ ide o tvrdenie SGL v konaní pred Súdom prvého stupňa, podľa ktorého mu Komisia mala poskytnúť aspoň zoznam alebo nedôverné zhrnutie svojich dokumentov obsahujúcich utajené alebo dôverné údaje, treba konštatovať, že v správnom konaní žalobca takúto žiadosť nepredložil. Vo svojom liste z 9. marca 2000 a vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách zo 4. apríla 2000 totiž uvádza iba interné dokumenty Komisie; vo svojom liste z 9. marca SGL dokonca priznal, že Komisia mu poskytla zoznam dostupných dokumentov. Za týchto okolností Komisia nebola povinná z vlastnej iniciatívy sprístupniť predmetné zoznamy a zhrnutia (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. marca 2000, Cimenteries CBR a i./Komisia, T‑25/95, T‑26/95, T‑30/95 až T‑32/95, T‑34/95 až T‑39/95, T‑42/95 až T‑46/95, T‑48/95, T‑50/95 až T‑65/95, T‑68/95 až T‑71/95, T‑87/95, T‑88/95, T‑103/95 a T‑104/95, Zb. s. II‑491, ďalej len „rozsudok Cement“, bod 383).

40      Čo sa týka žiadosti o sprístupnenie interných dokumentov, ktoré Komisia nie je povinná sprístupniť (rozsudok LR AF 1998/Komisia, už citovaný v bode 38 vyššie, bod 170), treba pripomenúť, že obmedzenie prístupu k takým dokumentom je odôvodnené potrebou zabezpečiť dobré fungovanie Komisie v oblasti penalizácie porušení pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v Zmluve; interné dokumenty môžu byť sprístupnené len vtedy, ak zo závažných indícií, ktoré musí predložiť dotknutá osoba, vyplýva, že to vyžadujú výnimočné okolnosti daného prípadu, a to tak v konaní pred súdmi Spoločenstva, ako aj v rámci správneho konania vedeného Komisiou (pozri rozsudok Cement, už citovaný v bode 39 vyššie, bod 420 a tam citovanú judikatúru). Keďže však SGL všeobecne tvrdil, že z interných dokumentov Komisie by mohlo vyplynúť, že pri posudzovaní jeho spolupráce bol znevýhodnený v porovnaní s inými podnikmi, neposkytol závažné indície preukazujúce okolnosti, ktoré by vyžadovali, aby mu boli sprístupnené predmetné dokumenty.

41      Okrem toho Komisia zdôraznila, pričom SGL jej v tom neprotirečil, že dokumenty týkajúce sa spolupráce podnikov nie sú súčasťou jej interného spisu, ale nachádzajú sa vo vyšetrovacom spise, ku ktorému mali podniky prístup. Napokon, ako vyplýva z viacerých výhrad proti výpočtu pokuty, ktorá mu bola uložená (pozri bod 384 a nasl. nižšie), SGL v skutočnosti porovnával vlastnú spoluprácu so spoluprácou s inými účastníkmi kartelu, čo potvrdzuje tvrdenie Komisie.

42      Za týchto okolností Komisii nemožno vytýkať, že podniku SGL neposkytla svoje interné dokumenty a zoznam alebo nedôverné zhrnutia týchto dokumentov.

43      Preto treba tento žalobný dôvod zamietnuť.

 O údajnej nedefinitívnosti oznámenia o výhradách

44      SGL tvrdí, že oznámenie o výhradách z 24. januára 2000 nebolo definitívne. Hoci Komisia v liste zo 4. mája 2000 konštatovala, že odpovede niektorých podnikov na toto oznámenie obsahovali nepresnosti a protirečenia, pred prijatím rozhodnutia ho nenahradila. SGL teda nemohol vykonať svoje právo byť vypočutý v súvislosti s definitívnym výsledkom vyšetrovania.

45      V tejto súvislosti Súd prvého stupňa pripomína, že nijaké ustanovenie nezakazuje Komisii, aby dotknutým účastníkom konania po odoslaní oznámenia o výhradách oznámila nové skutočnosti, ktoré podľa jej názoru potvrdzujú jej tvrdenia, pokiaľ podnikom poskytne dostatočnú lehotu na vyjadrenie sa k tejto otázke (pozri rozsudok LR AF 1998/Komisia, už citovaný v bode 38 vyššie, bod 190 a tam citovanú judikatúru).

46      V tomto prípade Komisia uznáva, že niektoré odpovede na oznámenie o výhradách obsahovali protirečenia a obvinenia týkajúce sa iných podnikov. Z tohto dôvodu sprístupnila nedôvernú verziu týchto odpovedí a umožnila podnikom, aby predložili svoje pripomienky k týmto skutočnostiam na vypočutí, ktoré sa konalo 25. mája 2000. Nevyvodzovala z nich však nijaké obvinenia.

47      Podľa ustálenej judikatúry musí oznámenie o výhradách dotknutým osobám umožniť, aby sa skutočne oboznámili s konaním, ktoré im vytýka Komisia, pričom táto požiadavka je dodržaná, ak sa podľa konečného rozhodnutia dotknutým osobám nekladú za vinu porušenia odlišné od porušení uvedených v oznámení o výhradách a ak toto rozhodnutie uvádza iba skutočnosti, ku ktorým mali dotknuté osoby príležitosť sa vyjadriť (rozsudok Súdu prvého stupňa z 19. marca 2003, CMA CGM a i./Komisia, T‑213/00, Zb. s. II‑913, ďalej len „rozsudok FETTCSA“, bod 109). V tomto prípade však nič nebránilo podniku SGL v tom, aby porovnal oznámenie o výhradách so znením rozhodnutia s cieľom zistiť, či Komisia nevychádzala z nových výhrad, ktoré neboli uvedené v oznámení o výhradách a ku ktorým sa nemohol vyjadriť pred prijatím rozhodnutia. SGL však nenamieta takýto rozpor medzi oznámením o výhradách a rozhodnutím.

48      V každom prípade postačuje, aby Komisia podnikom umožnila konkrétne sa vyjadriť k pripomienkam týkajúcim sa oznámenia o výhradách. V tomto prípade SGL Komisii nevytýka, že porušila jeho právo byť vypočutý v súvislosti s touto konkrétnou otázkou. Namieta len proti tomu, že Komisia pripustila iba ústne pripomienky, avšak bez toho, aby preukázal, že účinne obhájiť svoje stanovisko by mu umožnili iba písomné pripomienky.

49      Preto sa tento žalobný dôvod musí zamietnuť.

 O údajne protiprávnej správe vyšetrovateľa

50      Súd prvého stupňa konštatuje, že 28. mája 2001 vyšetrovateľ na základe článku 15 rozhodnutia Komisie 2001/462/ES, ESUO z 23. mája 2001 o pôsobnosti vyšetrovateľov v niektorých konaniach vo veci hospodárskej súťaže (Ú. v. ES L 162, s. 21; Mim. vyd. 08/002, s. 151) predložil záverečnú správu v tomto znení:

„Z návrhu rozhodnutia nevyplývajú nijaké konkrétne nedostatky týkajúce sa práva byť vypočutý. Dotknuté podniky nenamietali nijaké procesné vady. Návrh rozhodnutia neobsahuje nijakú výhradu, ku ktorej sa dotknuté podniky nemohli vopred vyjadriť.“

51      V tejto súvislosti SGL tvrdí, že vyšetrovateľ nesprávne konštatoval, že SGL nenamietal nijakú procesnú vadu. V samotnom rozhodnutí sa uvádza, že SGL namietal, že mu nebol poskytnutý úplný prístup k spisu. V rozpore s článkom 8 rozhodnutia 2001/462 sa vyšetrovateľ nevyjadril k žiadosti o sprístupnenie spisu, ktorú predniesol SGL vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách. Jeho záverečná správa teda obsahovala vady, ktoré mohli ovplyvniť výsledok porád kolégia členov Komisie v neprospech podniku SGL. Vyšetrovateľ sa nezaoberal ani problematikou odpovedí niektorých podnikov na oznámenie o výhradách, ktoré obsahovali protirečenia a obvinenia, ku ktorým sa SGL mohol vyjadriť iba ústne na vypočutí. Hoci SGL namietal takýto procesný postup, v správe vyšetrovateľa táto procesná vada nie je uvedená.

52      Súd prvého stupňa pripomína, že podľa odôvodnení č. 2, 3 a 8 rozhodnutia 2001/462 je Komisia povinná dohliadať na to, aby bolo právo osôb dotknutých konaním vo veci hospodárskej súťaže byť vypočutý zaručené počas celého tohto konania, a musí zveriť vedenie správnych konaní v tejto oblasti nezávislej osobe, ktorej bezúhonnosť môže prispieť k objektivite, transparentnosti a efektívnosti týchto konaní. Podľa článku 15 a článku 16 ods. 1 uvedeného rozhodnutia vyšetrovateľ vyhotoví záverečnú správu o rešpektovaní práva byť vypočutý, v ktorej sa tiež zváži, či sa návrh rozhodnutia zaoberá len námietkami, vo vzťahu ku ktorým bola stranám poskytnutá príležitosť dať najavo svoje stanoviská, a ktorá sa pripojí k návrhu rozhodnutia predloženému Komisii, aby bola Komisia pri prijímaní rozhodnutia plne oboznámená so „všetkými relevantnými informáciami“, pokiaľ ide o priebeh konania a rešpektovanie práva byť vypočutý.

53      Ako vyplýva z uvedených ustanovení, nie je úlohou vyšetrovateľa zhromaždiť všetky výhrady procesnej povahy, ktoré dotknuté osoby vzniesli počas správneho konania. Vyšetrovateľ je povinný oznámiť kolégiu členov Komisie iba výhrady relevantné pre posúdenie zákonnosti priebehu správneho konania. Ako už bolo uvedené vyššie, oba žalobné dôvody, ktoré uvádza SGL vo vzťahu k svojmu prístupu k interným dokumentom Komisie a k problematike odpovedí na oznámenie o výhradách, sú nedôvodné. Preto vyšetrovateľ ako objektívny a nezávislý poradca nebol povinný oznámiť kolégiu členov Komisie tieto dve výhrady, ktoré neboli relevantné.

54      Preto nemožno uznať ani tento žalobný dôvod.

55      Z toho vyplýva, že ani jeden zo žalobných dôvodov, ktoré podľa podniku SGL spôsobujú formálne vady rozhodnutia, nemožno uznať.

b)     Vec T‑246/01

56      Bez toho, aby UCAR predložil formálne návrhy na zrušenie celého rozhodnutia, vo svojej žalobe uviedol, že rozhodnutie treba „zrušiť v celom rozsahu alebo čiastočne“. Keďže totiž Komisia neskúmala úlohu spoločností Mitsubishi a Union Carbide, ktoré boli jeho materskými spoločnosťami od roku 1992 do roku 1995, pri vytvorení kartelu a počas počiatočnej doby jeho fungovania, porušila tak svoju povinnosť viesť nestranné vyšetrovanie a porušila jeho právo na obhajobu. Vo svojej replike však UCAR uviedol, že sa nedomáha zrušenia celého rozhodnutia pre porušenie podstatného procesného predpisu, ale zrušenia alebo zníženia pokuty, ktorá mu bola uložená článkom 3 rozhodnutia. Podľa podniku UCAR bola uvedená stať jeho žaloby prezentovaná výlučne v tomto kontexte.

57      Súd prvého stupňa z toho vyvodzuje záver, že UCAR sa svojou žalobou nedomáha zrušenia celého rozhodnutia. Výhrada založená na tom, že Komisia nezohľadnila úlohu spoločností Mitsubishi a Union Carbide v rámci účasti podniku UCAR na predmetnom karteli, bude teda predmetom skúmania v rámci žalobných dôvodov, ktorými UCAR napáda výpočet pokuty, ktorá mu bola uložená.

2.     O návrhoch na čiastočné zrušenie článku 1 rozhodnutia a niektorých skutkových zistení uvedených v tomto rozhodnutí

a)     O žalobnom dôvode vo veci T‑239/01 založenom na nesprávnom zistení týkajúcom sa vytvorenia centrálneho monitorovacieho systému

58      V rámci skupiny žalobných dôvodov založených na nesprávnom výpočte pokuty, ktorá bola uložená SGL, tento podnik vytýka Komisii, že ho diskriminovala v porovnaní s podnikom SDK, pretože znížila pokutu uloženú tomuto podniku na základe toho, že odhalil existenciu a fungovanie centrálneho monitorovacieho systému (Central Monitoring System, ďalej len „CMS“) vytvoreného v rámci kartelu. SGL tvrdí, že tento systém sa nikdy neuplatňoval. Informoval o tom Komisiu vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách.

59      V tejto súvislosti Súd prvého stupňa konštatuje, že SGL vo svojej žalobe tvrdí, že v odpovedi na oznámenie o výhradách výslovne nepoprel skutkový stav zistený Komisiou. V tejto odpovedi však SGL opravil niektoré skutkové zistenia; pokiaľ ide o CMS, uviedol, že „centrálny monitorovací systém… sa nikdy nezrealizoval“.

60      Súd prvého stupňa pripomína, že Komisia v rozhodnutí napriek odpovedi podniku SGL v súvislosti s touto otázkou uviedla, že namietané porušenie spočívalo najmä vo vytvorení mechanizmu určeného na kontrolu a uplatňovanie kartelových dohôd (odôvodnenie č. 2). Opísala podrobnosti CMS (odôvodnenia č. 72, 73, 91 a 92), pričom uviedla, že tvrdenie podniku SGL vyvracajú listinné dôkazy a vyhlásenia iných výrobcov, ako sú Tokai a UCAR. Komisia v žalobnej odpovedi poukazuje na tieto state rozhodnutia, zatiaľ čo SGL sa vo svojej replike obmedzuje na tvrdenie, že CMS nebol uvedený do praxe.

61      Za okolností tohto prípadu skutočnosť, že SGL vo všeobecných formuláciách iba opakuje jednoduché, ničím nepodložené tvrdenie, že CMS sa nezrealizoval, nepostačuje na presvedčivé spochybnenie opačných skutkových zistení uvedených v rozhodnutí.

62      Žalobný dôvod smerujúci proti skutkovým zisteniam týkajúcim sa uplatňovania CMS teda treba zamietnuť.

b)     O žalobnom dôvode vo veci T‑236/01 založenom na nesprávnom zistení týkajúcom sa celosvetovej povahy kartelu

63      Tokai v rámci žalobného dôvodu založeného na tom, že Komisia nesprávne vychádzala z jeho celosvetového obratu, tvrdí, že priestorový trh s grafitovými elektródami nezodpovedá celosvetovému trhu. V každom prípade Komisia neuskutočnila primeranú analýzu relevantného priestorového trhu. Vo svojom rozhodnutí zo 4. januára 1991 (Mitsubishi/UCAR, IVM024), ktoré bolo prijaté na základe nariadenia o kontrole koncentrácií medzi podnikmi, Komisia totiž dospela k záveru, že trh s grafitovými elektródami rozsahom zodpovedá trhu Spoločenstva.

64      V tejto súvislosti Súd prvého stupňa pripomína, že Tokai vo svojej žalobe výslovne vyhlásil, že ňou nenapáda vecnú správnosť skutkového stavu uvedeného v rozhodnutí. Skutkové zistenia, podľa ktorých sa kartel týkal celosvetového trhu s grafitovými elektródami, sú uvedené tak v rozhodnutí (pozri napríklad odôvodnenia č. 14 až 18, 46, 47, 49, 51, 71, 72 a 73), ako aj v oznámení o výhradách (odôvodnenia č. 33, 34, 35, 37, 39, 59, 60 a 61). Z toho vyplýva, že samotná podstata kartelu podľa zistení Komisie spočívala v rozdelení odvetvia grafitových elektród vo svete podľa systému troch „pilierov“, pričom SGL predstavoval Európu, UCAR predstavoval Spojené štáty a SDK, Tokai, Nippon a SEC predstavovali Japonsko (odôvodnenie č. 47 rozhodnutia). Okrem toho medzi základné princípy kartelu, ktoré identifikovala Komisia, patril princíp „domáceho výrobcu“, ktorý mal stanovovať ceny na svojom území, zatiaľ čo ostatní výrobcovia ho nasledovali (pozri body 12 a 13 vyššie), pričom „nedomáci“ výrobcovia sa museli stiahnuť z „domácich“ trhov ostatných výrobcov (odôvodnenie č. 50 rozhodnutia). Napokon Komisia uviedla príklad americkej spoločnosti C/G, ktorej sa napriek tomu, že svoje výrobky nevyrábala mimo Spojených štátov, podarilo na európskom trhu získať podiel vo výške 7 % a predávať takmer tretinu svojej produkcie v EHP (odôvodnenia č. 16, 30 a 85 rozhodnutia), čo podľa Komisie svedčilo o existencii celosvetového trhu a preukazovalo, že aj „nedomáci“ výrobca je schopný narušiť fungovanie kartelu.

65      Tento žalobný dôvod však zjavne odporuje skutočnosti, že Tokai uznal uvedené skutkové zistenia, ktoré presvedčivo nespochybnil v správnom konaní ani v konaní pred Súdom prvého stupňa. V kontexte ostatných žalobných dôvodov založených na nesprávnom výpočte pokút sa tento žalobný dôvod týka skôr posúdenia skutočného vplyvu správania podniku Tokai na hospodársku súťaž v rámci EHP zo strany Komisie. Tokai totiž v rámci týchto žalobných dôvodov osobitne zdôrazňuje svoje pasívne správanie a skutočnosť, že nemal hospodársky záujem na predaji predmetného výrobku na európskom trhu. Skutočný rozsah tohto žalobného dôvodu teda spočíva v tom, že Tokai vytýka Komisii, že pri stanovovaní výšky pokuty, ktorá mu bola uložená, nezohľadnila jeho výlučne pasívnu úlohu.

66      Tomuto záveru neodporuje skutočnosť, že Tokai odkazuje na rozhodnutie zo 4. januára 1991 (Mitsubishi/UCAR, IVM024), v ktorom Komisia v oblasti koncentrácií medzi podnikmi uviedla, že trh s grafitovými elektródami svojím rozsahom zodpovedá trhu Spoločenstva. V tejto súvislosti stačí uviesť, že toto rozhodnutie bolo prijaté v kontexte odlišnom od kontextu tejto veci a v čase pred začatím vyšetrovania Komisie v tejto veci, ako aj pred začatím porušenia uvedeného v rozhodnutí. Práve odhalenie kartelu, ktorého účastníkom bol Tokai, po roku 1997 však umožnilo Komisii zistiť, že účastníci kartelu si rozdelili trh s grafitovými elektródami na celosvetovej úrovni. Odkaz na rozhodnutie z roku 1991 je teda neúčinný.

67      Preto treba tento žalobný dôvod zamietnuť v rozsahu, v akom napáda skutkové zistenia týkajúce sa celosvetovej povahy trhu s grafitovými elektródami.

c)     O žalobnom dôvode vo veci T‑239/01 založenom na nezohľadnení dĺžky trvania porušenia

68      V rámci skupiny žalobných dôvodov založených na nesprávnom výpočte pokuty, ktorá bola uložená SGL, tento podnik Komisii po prvé vytýka, že bez akýchkoľvek dôkazov vychádzala z príliš dlhého trvania jeho účasti na porušení. Komisia nesprávne konštatovala, že SGL pokračoval v protiprávnom konaní aj po šetreniach vykonaných v júni 1997, a to až do februára/marca 1998. Preto je stanovenie pokuty, ktorá mu bola uložená, nesprávne v rozsahu, v akom sa ním pokuta za toto obdobie zvýšila. Okrem toho Komisia nesprávne posúdila údajné pokračovanie protiprávneho konania po šetreniach ako priťažujúcu okolnosť v neprospech podniku SGL. V tejto súvislosti SGL tvrdí, že stretnutia, ktoré sa v rámci kartelu uskutočnili počas sporného obdobia, sa netýkali európskeho trhu, ale výlučne ázijských trhov, o čom už Komisiu informoval počas správneho konania. Dôkazy, ktoré Komisia uvádza na podporu svojich tvrdení, nie sú spoľahlivé.

69      SGL po druhé napáda nesprávne zistenie v odôvodnení č. 57 rozhodnutia, podľa ktorého sa európska skupina kartelu stretávala ešte aj po roku „1999“. SGL zastáva názor, že nemožno vylúčiť, že táto chyba mala nepriaznivé dôsledky na stanovenie výšky pokuty, ktorá mu bola uložená. Okrem toho v odôvodnení č. 124 rozhodnutia Komisia tvrdila, že existujú nepriame dôkazy, ktoré odôvodňujú záver, že porušenie sa neskončilo ani v roku 2001. SGL žiada, aby Súd prvého stupňa opatrením na zabezpečenie priebehu konania preveril, či nesprávny údaj o roku 1999 nebol predložený kolégiu členov Komisie na účely prijatia rozhodnutia. 

70      Pokiaľ ide o prvú časť žalobného dôvodu, ktorý vzniesol SGL, treba pripomenúť časovú postupnosť a presný obsah pripomienok, ktoré SGL predložil v reakcii na zistenia Komisie.

71      Po prvé až v reakcii na žiadosť Komisie o poskytnutie informácií SGL vo vyhlásení z 8. júna 1999 uviedol, že najvýznamnejší výrobcovia grafitových elektród vrátane podnikov SGL a UCAR koordinovali svoje správanie v oblasti hospodárskej súťaže v rokoch 1992 „až 1998“. Potom uviedol stretnutia, ktoré sa uskutočnili v rámci kartelu. Pokiaľ ide o stretnutia, ktoré sa uskutočnili po júni 1997, spomenul – zakaždým jedinou vetou – stretnutie v júli 1997 v Malajzii, stretnutie v novembri 1997 v Hongkongu a stretnutie vo februári 1998 v Bangkoku, pričom zdôraznil, že predmetom týchto stretnutí boli otázky, ktoré sa týkali osobitne Ázie.

72      Po druhé oznámenie o výhradách z 24. januára 2000 vychádzalo z toho, že porušenie vytýkané podniku SGL trvalo až do marca 1998, pričom uvádzalo jednak, že stretnutia v Hongkongu a v Bangkoku sa týkali aktualizácie tabuliek CMS týkajúcich sa objemu predaja pre všetky regióny a všetky trhy, a jednak, že SGL a UCAR informovali japonských členov kartelu o nových cenách uplatňovaných v Európe (body 78 a 79). Podľa oznámenia o výhradách navyše dvojstranné vzťahy medzi podnikmi SGL a UCAR trvali aspoň do marca 1998 (bod 80). Väčšina týchto zistení bola založená na vyhlásení bývalého obchodného riaditeľa podniku UCAR pre Európu pána… . Oznámenie o výhradách napokon obsahuje rozsiahly zoznam pripojených dokumentov, ktoré slúžili ako dôkazy, vrátane vyhlásenia pána… .

73      Po tretie SGL v odpovedi na oznámenie o výhradách zo 4. apríla 2000 potvrdil, že skutkový stav, z ktorého vychádza oznámenie o výhradách, v zásade („grundsätzlich“) nespochybňuje, a následne iba odkázal na vyhlásenie z 8. júna 1999, pričom sa nevyjadril k novým zisteniam a listinným dôkazom týkajúcim sa spornej doby trvania porušenia, ktoré boli uvedené v oznámení o výhradách. Nespochybnil najmä vyhlásenie pána…, hoci mal k tomuto vyhláseniu prístup.

74      V konaní pred Súdom prvého stupňa SGL vecne nedoplnil svoju argumentáciu pred začatím súdneho konania. Obmedzil sa na tvrdenie, že vyhláseniu pána… treba pripisovať oveľa menší význam vzhľadom na okolnosti vzniku tohto vyhlásenia. Táto poznámka sa týka skutočnosti, ktorú uviedla Komisia, že UCAR po prepustení pána… podmienil skončenie sporu týkajúceho sa jeho prepustenia dohodou tým, že bude spolupracovať s Komisiou v rámci jej vyšetrovania.

75      Zo znenia doplňujúceho vyhlásenia („supplemental statement“) pána…, z ktorého Komisia osobitne vychádzala, však nevyplýva nijaká skutočnosť, ktorá by potvrdzovala podozrenie vyjadrené podnikom SGL. Skutočnosti uvedené v tomto vyhlásení sú konkrétne a neobsahujú protirečenia; pán… uvádza mená viacerých zástupcov iných členov kartelu vrátane pána… z podniku SGL a pána… z podniku UCAR, takže pravdivosť jeho vyhlásení mohla byť overená výsluchom týchto osôb ako svedkov. SGL však nenavrhol, aby boli tieto osoby predvolané, a ani počas správneho konania neoznámil Komisii protichodné vyhlásenia napr. svojho bývalého obchodného riaditeľa pána… Napokon z vyhlásenia pána…, ktoré bolo tiež predložené Komisii na žiadosť podniku UCAR, vyplýva, že jeho cieľom vôbec nebolo zmierniť vinu podniku UCAR na úkor ostatných členov kartelu v snahe dosiahnuť priaznivý výsledok svojho sporu s podnikom UCAR. Pán… totiž uvádza, že jeho nadriadení v podniku vedeli o jeho protiprávnom konaní a schvaľovali ho.

76      Z toho vyplýva, že SGL právne relevantným spôsobom nepreukázal, že skutkové zistenia Komisie týkajúce sa jeho účasti na porušení od júna 1997 do marca 1998 (odôvodnenia č. 91 až 93 rozhodnutia) sú nesprávne. Preto treba prvú časť tohto žalobného dôvodu zamietnuť.

77      Pokiaľ ide o druhú časť, ktorá smeruje proti odôvodneniu č. 57 rozhodnutia, Komisia uznáva, že veta uvedená v oznámenej nemeckej verzii rozhodnutia, podľa ktorej sa stretnutia európskej skupiny v rámci kartelu uskutočňovali „od roku 1999“, predstavuje chybu v písaní. Skutočnosť, že ide o zjavnú chybu, vyplýva z porovnania s anglickou verziou rozhodnutia, ktorá je rovnako záväzná ako nemecká verzia, v ktorej je uvedený správny údaj „1992“. Nemecká verzia odôvodnenia č. 57 (s nesprávne uvedeným rokom 1999) je sama osebe tiež nezrozumiteľná: podľa podniku UCAR sa totiž predmetné stretnutia prestali uskutočňovať „približne po roku“ (t. j. v roku 2000, ak vychádzame z nesprávneho znenia), pričom európski výrobcovia podľa podniku UCAR zastávali názor, že už nebolo potrebné stretávať sa počas roka „1993“. Táto veta má zjavne zmysel iba v prípade, ak je referenčným rokom rok 1992.

78      Napokon a v prvom rade článok 1, ako aj odôvodnenia č. 3, 114 a 155 rozhodnutia jasne označujú marec 1998 ako koniec porušenia, ktorého sa dopustil SGL. Tomuto konštatovaniu neodporuje odôvodnenie č. 124 rozhodnutia, podľa ktorého sa porušenie nemuselo skončiť ani v roku 2001. Táto stať, ktorá vôbec nemení skutkové zistenia týkajúce sa dĺžky trvania porušenia, totiž iba odôvodňuje článok 2 výroku rozhodnutia, ktorý – preventívne – ukladá dotknutým podnikom, aby okamžite skončili predmetné porušovanie, pokiaľ tak ešte neurobili.

79      Vzhľadom na to, že ide o zjavnú chybu, táto chyba v písaní nemohla poškodiť záujmy podniku SGL, pokiaľ ide o stanovenie pokuty, ktorá mu bola uložená: kapitola „Dĺžka trvania porušenia“ uvedená v časti rozhodnutia týkajúcej sa stanovenia pokút totiž uvádza ako koniec porušenia, ktorého sa dopustili podniky SGL, UCAR, Tokai, Nippon a SEC, mesiace „február/marec 1998“ (odôvodnenie č. 155).

80      Preto takáto chyba nemôže byť dôvodom na zrušenie skutkových zistení týkajúcich sa dĺžky trvania porušenia, ktorého sa dopustil SGL. Za týchto okolností nie je potrebné prijať opatrenie na zabezpečenie priebehu konania, ktoré navrhuje SGL.

81      Žalobný dôvod, ktorý vzniesol SGL, teda treba zamietnuť v oboch jeho častiach.

d)     O žalobných dôvodoch vo veci T‑244/01 založených na porušení podstatných procesných predpisov z dôvodu absencie dostačujúcich dôkazov o účasti podniku Nippon na porušení v období od mája 1992 do marca 1993 a na nedostatočnom odôvodnení tejto otázky

 Tvrdenia účastníkov konania

82      Nippon na podporu svojich návrhov na čiastočné zrušenie článku 1 rozhodnutia uvádza, že ak Komisia prijíma rozhodnutie, ktorým obviňuje podnik z porušenia ustanovení práva Spoločenstva, dôkazné bremeno spočíva na Komisii. V tomto prípade konštatovanie v rozhodnutí, podľa ktorého sa Nippon podieľal na porušení od mája 1992 do marca 1993, nie je podložené dostačujúcimi a presvedčivými dôkazmi. Pokiaľ totiž Komisia tvrdí, že Nippon sa zúčastňoval na stretnutiach uskutočnených počas tohto obdobia, jej tvrdenie nie je preukázané. Obvinenie Komisie je založené výlučne na vyhláseniach niektorých konkurentov podniku Nippon (SDK, UCAR a SGL), ktorých jediným cieľom bolo využiť uplatnenie oznámenia o spolupráci. Za týchto okolností Komisia nemá právo priznať akúkoľvek dôkaznú silu týmto vyhláseniam, ktorých vierohodnosť je obmedzená.

83      Pokiaľ ide o prvé stretnutie „manažérov“, ktoré sa konalo 21. mája 1992 v Londýne, Nippon tvrdí, že konštatovanie v rozhodnutí, podľa ktorého Tokai zastupoval záujmy žalobcu, nie je podložené nijakým dôkazom. V rozsudku Cement (už citovaný v bode 39 vyššie, body 2773 až 2782) Súd prvého stupňa rozhodol, že pokiaľ Komisia nepreukázala, že účastník konania dal pokyny na jeho zastupovanie na stretnutí, nebola oprávnená vyvodiť záver, že tento účastník konania bol skutočne prítomný alebo zastúpený a že súhlasil s dohodou uzatvorenou na tomto stretnutí. Podľa žalobcu sa táto argumentácia vzťahuje aj na tento prípad. Komisia najmä nepredložila dôkaz, ktorý by preukazoval, že žalobca skutočne dal pokyn podniku Tokai, aby ho zastupoval na tomto stretnutí.

84      Čo sa týka odvolávania sa Komisie na vyhlásenie podniku SDK o stretnutí, ktoré sa zjavne uskutočnilo v rámci predbežných kontaktov pred stretnutím z 21. mája 1992, Nippon nechápe, ako by odkaz na stretnutie, ktoré sa uskutočnilo pred vytvorením kartelu, mohol preukázať jej tvrdenie. Pokiaľ ide o vyhlásenie podniku SGL, je formulované všeobecne, bez akýchkoľvek podrobností, a predstavuje všeobecné priznanie účasti podniku SGL na namietanom porušení od roku 1992 do roku 1998. Toto vyhlásenie nemožno vykladať tak, že sa týka účasti podniku Nippon na jednotlivých stretnutiach, ktoré sa uskutočnili počas sporného obdobia. Neuvádza sa v ňom ani to, že záujmy žalobcu zastupoval Tokai.

85      Nippon dodáva, že nepresné vyhlásenia podniku UCAR, podľa ktorých sa na uvedenom stretnutí zúčastnili „niektorí japonskí konkurenti“ a „viacerí japonskí konkurenti“, nemôžu slúžiť ako základ pre tvrdenie Komisie, podľa ktorej bol práve Nippon zastúpený konkrétnym podnikom, ktorý sa zúčastnil na tomto stretnutí.

86      Pokiaľ ide o „pracovné“ stretnutia, ktoré sa konali 25. mája a 19. septembra 1992, Nippon tvrdí, že konštatovania Komisie týkajúce sa jeho prítomnosti na týchto stretnutiach sú založené výlučne na nepresných a nekoherentných vyhláseniach konkurentov žalobcu. V rozhodnutí Komisia v tejto súvislosti neuviedla nijaký skutkový alebo listinný dôkaz.

87      Čo sa týka konkrétne stretnutia, ktoré sa uskutočnilo 25. mája 1992 v Zürichu, údajná účasť podniku Nippon je založená na jedinom vyhlásení podniku SDK, ktorý tvrdí, že „zástupcovia podniku Nippon“ sa zúčastnili na stretnutí, bez toho, aby uviedol, kto tento podnik na tomto stretnutí v skutočnosti zastupoval. Naopak vo svojich vyhláseniach týkajúcich sa ostatných spoločností SDK tieto informácie podrobne uviedol. Pokiaľ ide o vyhlásenie podniku UCAR, stretnutie v Zürichu sa v ňom vôbec nespomína. Vo vyhlásení podniku SGL sa nespomína účasť podniku Nippon na tomto stretnutí.

88      Pokiaľ ide o stretnutie, ktoré sa uskutočnilo 19. septembra 1992 v Lugane, údajná účasť podniku Nippon je tiež založená výlučne na jedinom vyhlásení podniku SGL. Toto vyhlásenie odporuje vyhláseniam podnikov SDK a UCAR, v ktorých sa stretnutie v Lugane nespomína.

89      V rozsahu, v akom sa v rozhodnutí uvádza, že záznamy o cestovných výdavkoch, ktoré predložil Nippon, preukazujú jeho účasť na predmetných stretnutiach (odôvodnenie č. 48), Nippon pripomína, že ich Komisii predložil v nadväznosti na formálnu žiadosť o informácie podľa článku 11 nariadenia č. 17. Komisia však nemá právomoc zhromažďovať informácie mimo územia Spoločenstva. Preto boli tieto informácie získané protiprávne a nemôžu slúžiť ako základ na preukázanie účasti podniku Nippon na údajnom porušení. V každom prípade žiadosť adresovaná podniku Nippon v tomto prípade nezodpovedá požiadavkám stanoveným nariadením č. 17, keďže Komisia neuviedla sankcie stanovené v článku 15 ods. 1 písm. b), ako to vyžaduje článok 11 ods. 3 nariadenia č. 17. Napokon predmetné záznamy o cestovných výdavkoch nepreukazujú účasť podniku Nippon na stretnutiach, ktoré sa uskutočnili od mája 1992 do marca 1993.

90      Nippon tvrdí, že v korešpondencii s Komisiou nikdy nepriznal svoju účasť na niektorom zo stretnutí organizovaných počas obdobia od mája 1992 do marca 1993. V tejto súvislosti zdôrazňuje, že jeho listy z 30. marca a 17. mája 2000, ktoré odoslal v reakcii na oznámenie o výhradách, treba vykladať v kontexte jeho listu z 18. decembra 1998.

91      Týmto listom Nippon odpovedal na žiadosť Komisie o informáciu, či sa zúčastnil na stretnutiach organizovaných v rámci kartelu. Odpoveď bola jasná a podrobná vo vzťahu ku každému obdobiu, ktoré Komisia uviedla. Nippon však nespomenul ani jedno stretnutie počas obdobia od mája 1992 do marca 1993, hoci Komisia sa na toto obdobie výslovne pýtala.

92      Nippon pripúšťa, že vo svojom liste z 30. marca 2000 uznal, že členovia jeho správnej rady alebo manažéri sa „viackrát“ zúčastnili na medzinárodných stretnutiach konkurentov, a vyhlásil, že o svojej účasti na stretnutiach nebude diskutovať. Toto vyhlásenie všeobecnej povahy však nemožno vykladať ako priznanie účasti podniku Nippon na všetkých stretnutiach, najmä na tých, ktoré sa uskutočnili práve počas obdobia od mája 1992 do marca 1993.

93      Vo svojom ďalšom liste zo 17. mája 2000 Nippon uviedol, že „v podstate“ nenapáda skutkový stav uvedený v oznámení o výhradách. Z tohto listu nevyplýva, že sa Nippon zúčastnil na všetkých stretnutiach. Naopak, Nippon výslovne odkázal na svoj list z 18. decembra 1998, a teda zopakoval, že sa zúčastnil iba na niektorých stretnutiach.

94      Nippon dodáva, že rozhodnutie z tohto hľadiska nie je dostatočne odôvodnené. Aj za predpokladu, že jeho účasť počas tohto obdobia by bola preukázaná, totiž Komisia neuviedla dôvod na zvýšenie základnej pokuty vzhľadom na to, že pokuta uložená žalobcovi bola zvýšená aj z dôvodu údajného pokračovania porušenia po vyšetrovaní Komisie. V rozhodnutí toto dvojité zvýšenie nie je vysvetlené.

95      Pokiaľ ide o návrhy Komisie, aby Súd prvého stupňa zvýšil pokutu uloženú žalobcovi, žalobca ich považuje za neprimerané a nedôvodné.

96      Komisia zdôrazňuje, že pred podaním žaloby na Súde prvého stupňa Nippon nikdy nepopieral svoju účasť na stretnutiach organizovaných od mája 1992 do marca 1993. Naopak, poukazoval na to, že nespochybňuje skutkový stav, na ktorom boli založené tvrdenia Komisie, s cieľom dosiahnuť zníženie pokuty na základe oznámenia o spolupráci. V každom prípade účasť podniku Nippon na predmetných stretnutiach preukazujú vyhlásenia podnikov SDK a SGL.

97      Komisia pripúšťa, že nemá k dispozícii záznamy o cestovných výdavkoch podniku Nippon za sporné obdobie. Vzhľadom na uvedené dôkazy však tieto záznamy neboli potrebné.

98      Napokon Komisia navrhuje, aby Súd prvého stupňa na základe svojej neobmedzenej právomoci zvýšil pokutu uloženú podniku Nippon. V rozpore so svojou odpoveďou na oznámenie o výhradách totiž Nippon teraz spochybňuje zistenia týkajúce sa dĺžky trvania jeho účasti. Podľa Komisie by sa zvýšenie pokuty malo prinajmenšom rovnať zníženiu o 10 %, ktoré bolo podniku Nippon priznané na základe oznámenia o spolupráci.

 Posúdenie Súdom prvého stupňa

99      Na úvod treba pripomenúť, že v rozhodnutí (odôvodnenie č. 113) Komisia obmedzila svoje posudzovanie z hľadiska pravidiel hospodárskej súťaže, ako aj dobu, na základe ktorej boli pokuty vypočítané, na obdobie od mája 1992, keď sa uskutočnilo prvé stretnutie „manažérov“ v Londýne, na ktorom boli prijaté základné princípy kartelu. Podľa Komisie skutočnosť, že Nippon sa nezúčastnil na tomto stretnutí, nie je relevantná vzhľadom na to, že ho zastupoval Tokai a že sa sám zúčastnil na prvom „pracovnom“ stretnutí, ktoré sa uskutočnilo iba o štyri dni neskôr.

100    Na účely posúdenia rozsahu tohto žalobného dôvodu z hľadiska tohto konštatovania treba opäť pripomenúť časovú postupnosť jednotlivých etáp správneho konania a analyzovať jednak obsah dokumentov, ktoré predložila Komisia, a jednak obsah vyhlásení podniku Nippon.

101    V tejto súvislosti treba po prvé zdôrazniť, že v reakcii na žiadosť Komisie o informácie poskytol Nippon listom z 18. decembra 1998 informácie o cestách svojho generálneho riaditeľa… a niektorých ďalších svojich manažérov. Je pravda, že v tomto liste nie je uvedená nijaká cesta počas sporného obdobia.

102    Po druhé oznámenie o výhradách z 24. januára 2000 v bodoch 36, 37, 39, 40 a 101, s poukazom na vyhlásenia podnikov SGL, SDK a UCAR, uvádza, že účastníkmi prvého stretnutia „manažérov“, ktoré sa konalo 21. mája 1992 v Londýne, boli SGL, UCAR, Mitsubishi, SDK a Tokai, „pričom Tokai zastupoval aj záujmy podnikov Nippon a SEC“, a že na tomto stretnutí boli stanovené základné pravidlá kartelu; že takmer bezprostredne po tomto stretnutí nasledovalo „pracovné“ stretnutie, ktoré sa konalo 25. mája 1992 v Zürichu, na ktorom sa zúčastnili zástupcovia všetkých podnikov, ktorým bolo určené oznámenie o výhradách, vrátane podniku Nippon, skúmal sa svetový trh s grafitovými elektródami podľa jednotlivých regiónov (Ďaleký východ, Stredný východ a Afrika, západná Európa, východná Európa, Latinská Amerika a Severná Amerika) a pridelili sa trhové podiely; že Nippon a SEC nemôžu tvrdiť, že sa nezúčastnili na stretnutí, ktoré sa konalo 21. mája 1992, vzhľadom na to, že sa oba tieto podniky dali zastúpiť podnikom Tokai a že sa samy zúčastnili na prvom „pracovnom“ stretnutí, ktoré sa konalo len o štyri dni neskôr; že druhé „pracovné“ stretnutie sa konalo 19. septembra 1992 v Lugane „za účasti japonských výrobcov“, na ktorom boli jednak týmto výrobcom oznámené minimálne ceny pre európsky trh a jednak stanovené objemy, ako aj kvóty pre každý región.

103    Po tretie odpoveď podniku Nippon na oznámenie o výhradách bola zostavená 30. marca 2000 bez toho, aby Nippon nahliadol do vyšetrovacieho spisu Komisie, hoci Komisia tento spis sprístupnila od 14. do 23. februára 2000 (odôvodnenie č. 38 rozhodnutia). Nippon sa nezúčastnil ani na vypočutí, ktoré Komisia zorganizovala 25. mája 2000 (odôvodnenie č. 40 rozhodnutia). V tejto odpovedi Nippon pripúšťa, že jeho zástupcovia sa „viackrát“ zúčastnili na medzinárodných stretnutiach konkurentov, a vyhlasuje, že „pokiaľ ide o počiatočnú fázu [kartelu]“, nezúčastnil sa na všetkých stretnutiach, hoci na ne bol pozvaný. „V súvislosti s oznámením o výhradách“ ďalej zdôrazňuje, že „zo skutkového hľadiska nepopiera svoju účasť na stretnutiach“ a bude v čo najväčšej miere spolupracovať s Komisiou.

104    Po štvrté v neskoršom liste zo 17. mája 2000, ktorým sa Nippon domáha uplatnenia oznámenia o spolupráci, s poukazom na bod 6 odpovede z 30. marca 2000 uvádza, že „v podstate nespochybňuje vecnú správnosť skutočností uvedených v oznámení o výhradách“. Ako príklad svojej plnej spolupráce s Komisiou uvádza najmä svoj list z 18. decembra 1998, pričom poukazuje na to, že v tomto liste boli uvedené všetky stretnutia, na ktorých sa zúčastnili jeho zástupcovia. Napokon výslovne uvádza, že po februári 1998 porušovanie skončil.

105    Uvedené listiny nepotvrdzujú tvrdenia podniku Nippon. Hoci je pravda, že Nippon z vlastnej iniciatívy (list z 18. decembra 1998) neuviedol, že sa zúčastnil na stretnutiach organizovaných počas relevantného obdobia, v neskoršom oznámení o výhradách boli uvedené veľmi konkrétne údaje, ktoré sa týkali jeho účasti a jeho zastupovania podnikom Tokai na týchto stretnutiach, pričom v tomto oznámení bolo navyše uvedené, že predmetom rokovaní na týchto stretnutiach boli otázky rozhodujúce pre fungovanie kartelu. Tieto údaje vychádzali z vyhlásení iných podnikov než Nippon. Zo znenia oznámenia o výhradách mal teda odôvodnene vyvodiť záver, že Komisia týmto vyhláseniam pripisuje väčší význam a dôveryhodnosť ako listu podniku Nippon z 18. decembra 1998.

106    Za týchto okolností, ak Nippon neakceptoval ani tvrdenia týkajúce sa jeho účasti alebo jeho zastupovania na stretnutiach organizovaných počas relevantného obdobia, ktoré boli uvedené v oznámení o výhradách, ani význam a dôkaznú silu vyhlásení podnikov SGL, SDK a UCAR, na ktorých Komisia založila svoje tvrdenia, mal ich spochybniť vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách. Iba takéto konkrétne spochybnenie v tomto štádiu správneho konania by Komisii umožnilo prehĺbiť svoje vyšetrovanie a pokúsiť sa o získanie doplňujúcich dôkazov.

107    Listy podniku Nippon z 30. marca a zo 17. mája 2000 však uvedené tvrdenia a vyhlásenia nijako nespochybňujú. Naopak, v snahe dosiahnuť zníženie pokuty Nippon zdôraznil svoju ochotu spolupracovať a vyhlásil, že nespochybňuje vecnú správnosť skutočností uvedených v oznámení o výhradách. Jediná konkrétna poznámka o dĺžke trvania porušenia sa týka záverečnej fázy, t. j. skončenia akéhokoľvek porušovania po februári 1998. V tomto kontexte mohla Komisia odôvodnene vykladať skutočnosť, že Nippon nespochybnil prvých desať mesiacov porušenia – v spojení so skutočnosťou, že Nippon nenahliadol do vyšetrovacieho spisu Komisie a nezúčastnil sa na vypočutí, ktoré zorganizovala Komisia –, v tom zmysle, že Nippon chcel v rámci svojej ochoty spolupracovať s Komisiou uľahčiť jej úlohu spočívajúcu v preukázaní dĺžky trvania porušenia tým, že sa stotožnil so zisteniami týkajúcimi sa jeho začiatku a spresnil iba jeho koniec.

108    Pokiaľ ide o otázku, či sa Nippon môže dištancovať od tejto spolupráce a v konaní pred Súdom prvého stupňa tvrdiť, že sa nepodieľal na porušení od mája 1992 do marca 1993, treba pripomenúť, že podľa judikatúry Súdneho dvora musí Komisia v prípade neexistencie výslovného uznania zo strany vyšetrovaného podniku preukázať skutkový stav, pričom podnik môže v rámci sporového konania použiť akékoľvek prostriedky na obranu, ktoré sa mu zdajú užitočné (rozsudok Súdneho dvora zo 16. novembra 2000, SCA Holding/Komisia, C‑297/98 P, Zb. s. I‑10101, bod 37). Z toho možno a contrario vyvodiť záver, že to tak nemôže byť v prípade, ak daný podnik výslovne, jasne a presne uznal skutkový stav. Ak tento podnik v rámci správneho konania výslovne uznal vecnú správnosť skutočností, ktoré mu Komisia vytýkala v oznámení o výhradách, tieto skutočnosti treba považovať za preukázané, pričom tento podnik ich už v zásade nemôže spochybniť v rámci sporového konania pred Súdom prvého stupňa.

109    V tomto prípade však Komisia nevyvodila účasť podniku Nippon na predmetnom karteli od mája 1992 do marca 1993 z jasného a presného vyhlásenia podniku Nippon, ktoré by sa výslovne týkalo tohto obdobia, ale zo súboru skutočností, medzi ktoré patrí jeho objektívne správanie voči Komisii počas správneho konania a jeho pomerne všeobecné vyhlásenia o tom, že nespochybňuje zistený skutkový stav. Za týchto okolností Nippon nemožno brániť v tom, aby v konaní pred Súdom prvého stupňa tvrdil, že tento súbor skutočností bol nesprávne vyložený v tom zmysle, že preukazuje jeho účasť na karteli počas uvedeného obdobia.

110    Toto oneskorené spochybnenie skutkového stavu však žalobcovi nemôže byť na prospech. Ako už totiž bolo uvedené vyššie, Komisia oprávnene usúdila, že Nippon, ktorému boli oznámené dôkazy uvedené v oznámení o výhradách, nespochybnil svoju účasť na karteli počas relevantného obdobia. Preto sa Komisia mohla v konaní pred Súdom prvého stupňa obmedziť na poukázanie na správanie podniku Nippon počas správneho konania a na uvedené dôkazy, ktoré predstavujú najmä vyhlásenia SGL, SDK a UCAR. Tieto vyhlásenia – ktoré Komisia v reakcii na písomnú otázku Súdu prvého stupňa predložila v súhrnnom znení – umožňujú právne relevantným spôsobom preukázať účasť podniku Nippon na karteli počas relevantného obdobia.

111    Z toho vyplýva, že Komisia nebola povinná predložiť nové dôkazy v konaní pred Súdom prvého stupňa a vyjadriť sa k tvrdeniam, ktoré Nippon po prvýkrát uviedol v konaní pred Súdom prvého stupňa s cieľom spochybniť uvedené dôkazy. Najmä argumentáciu podniku Nippon týkajúcu sa jeho záznamov o cestovných výdavkoch bolo možné považovať za irelevantnú. Úlohu Komisie spočívajúcu v preukázaní protiprávneho konania, ktorú počas správneho konania uľahčilo správanie a vyhlásenia podniku Nippon, teda objektívne nesťažilo neskoršie spochybnenie zisteného skutkového stavu zo strany podniku Nippon v konaní pred Súdom prvého stupňa.

112    Nemožno však vynechať skutočnosť, že Komisia bola napriek akémukoľvek očakávaniu, ktoré mohla odôvodnene vyvodiť z objektívnej spolupráce podniku Nippon počas správneho konania, povinná vypracovať a predložiť v konaní pred Súdom prvého stupňa obranu zameranú na spochybnenie protiprávnych skutkov, o ktorých sa oprávnene domnievala, že Nippon ich už nebude spochybňovať. Za týchto okolností považuje Súd prvého stupňa za potrebné uplatniť neobmedzenú právomoc, ktorú mu priznáva článok 17 nariadenia č. 17, a zvýšiť pokutu uloženú podniku Nippon o dva percentuálne body (pozri bod 457 nižšie).

113    Tento záver nie je v rozpore s rozsudkom Súdu prvého stupňa z 28. februára 2002, Stora Kopparbergs Bergslags/Komisia (T‑354/94, Zb. s. II‑843, bod 85). V tomto rozsudku Súd prvého stupňa na základe vrátenia veci Súdnym dvorom v odvolacom konaní rozhodol, že riziko, že podnik, ktorému bola uložená znížená pokuta z dôvodu jeho spolupráce, podá neskôr žalobu na zrušenie rozhodnutia, ktorým mu bola uložená sankcia za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, a v konaní pred Súdom prvého stupňa alebo pred Súdnym dvorom bude úspešný, je normálnym dôsledkom uplatnenia prostriedkov ochrany práva stanovených Zmluvou; preto samotná skutočnosť, že tento podnik bol v súdnom konaní úspešný, nemôže odôvodniť nové posúdenie rozsahu zníženia pokuty, ktorá mu bola uložená. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. mája 1998, Stora Kopparbergs Bergslags/Komisia (T‑354/94, Zb. s. II‑2111), ktorý bol napadnutý odvolaním, sa netýkal primeranosti zníženia pokuty z dôvodu spolupráce podniku a že ani rozsudok Súdneho dvora zo 16. novembra 2000, Stora Kopparbergs Bergslags/Komisia (C‑286/98 P, Zb. s. I‑9925), ktorým bol tento rozsudok čiastočne zrušený, sa netýkal problematiky uvedeného zníženia pokuty. Vzhľadom na túto osobitnú procesnú situáciu skutočnosť, že Súd prvého stupňa v uvedenom rozsudku z 28. februára 2002 odmietol vykonať „opätovné posúdenie rozsahu zníženia“, nemožno vykladať v tom zmysle, že Súd prvého stupňa nemôže pri výkone svojej neobmedzenej právomoci za žiadnych okolností zvýšiť pokutu uloženú podniku, ktorému bola uložená nižšia pokuta, pretože nespochybnil vecnú správnosť skutkového stavu, z ktorého vychádzala Komisia počas správneho konania, a ktorý spochybní vecnú správnosť tohto skutkového stavu po prvýkrát až v konaní pred Súdom prvého stupňa.

114    Pokiaľ Nippon ďalej tvrdí, že odôvodnenie č. 48 rozhodnutia obsahuje nesprávne tvrdenie, že jeho záznamy o cestovných výdavkoch preukazujú jeho účasť na stretnutiach „manažérov“ a na „pracovných“ stretnutiach, stačí poukázať na znenie tohto odôvodnenia, podľa ktorého účasť zástupcov Tokai, Nippon a SEC na týchto stretnutiach „buď priznávajú tieto podniky, alebo ju preukazujú ich záznamy o cestovných výdavkoch“. Vzhľadom na to, že Nippon objektívne priznal svoju účasť na karteli počas celej dĺžky jeho trvania, túto stať nemožno vykladať v tom zmysle, že Komisia chcela preukázať účasť spoločnosti Nippon na porušení, osobitne od mája 1992 do marca 1993, iba na základe záznamov tejto spoločnosti o cestovných výdavkoch.

115    Napokon výhrada založená na nedostatočnom odôvodnení nesmeruje ani proti celému rozhodnutiu, ani proti skutkovému zisteniu týkajúcemu sa uvedeného obdobia účasti na karteli. Smeruje iba proti zvýšeniu základnej sumy pokuty uloženej podniku Nippon o 55 %. Preto aj za predpokladu, že by táto výhrada bola dôvodná, neviedla by k zrušeniu celého rozhodnutia alebo predmetného skutkového zistenia, ale iba k jeho zmene v rozsahu, v akom stanovuje zvýšenie pokuty o 55 %.

116    Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že žalobné dôvody založené na porušení podstatných procesných predpisov z dôvodu absencie dostačujúcich dôkazov o účasti podniku Nippon na porušení v období od mája 1992 do marca 1993 a na nedostatočnom odôvodnení treba zamietnuť.

117    Zo skúmania prvej skupiny žalobných dôvodov vyplýva, že žiadna zo skutočností uvedených žalobcami neodôvodňuje zrušenie celého rozhodnutia ani zrušenie skutkových zistení obsiahnutých v tomto rozhodnutí. Preto treba všetky návrhy na úplné zrušenie rozhodnutia alebo na čiastočné zrušenie článku 1 tohto rozhodnutia zamietnuť.

118    Pri ďalšom skúmaní návrhov a žalobných dôvodov smerujúcich proti stanoveniu pokút sa preto zohľadnia všetky uvedené skutkové zistenia.

B –  O návrhoch na zrušenie článku 3 rozhodnutia alebo na zníženie uložených pokút

1.     O žalobných dôvodoch založených na porušení zásady zákazu kumulácie sankcií a povinnosti Komisie zohľadniť skôr uložené sankcie, ako aj na nedostatočnom odôvodnení tejto otázky

a)     Tvrdenia účastníkov konania

119    Všetci žalobcovia s výnimkou podniku C/G tvrdia, že Komisia tým, že odmietla od pokút stanovených rozhodnutím odpočítať sumu pokút, ktoré im už boli uložené v Spojených štátoch a Kanade, ako aj sumu exemplárneho odškodného, ktoré už v týchto krajinách zaplatili, porušila pravidlo zakazujúce viacnásobné uloženie sankcií za to isté porušenie. Toto pravidlo vyplýva zo zásad spravodlivého zaobchádzania a proporcionality, ktoré sú zakotvené v ústavnom práve Spoločenstva; potvrdil ho článok 50 Charty základných práv Európskej únie, vyhlásenej 7. decembra 2000 v Nice (Ú. v. ES C 364, s. 1), a články 54 až 58 Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo 14. júna 1985 uzatvorená medzi vládami štátov hospodárskej únie Beneluxu, Nemeckej spolkovej republiky a Francúzskej republiky o postupnom zrušení kontrol na ich spoločných hraniciach (Ú. v. ES L 239, s. 19; Mim. vyd. 19/002, s. 9), ktorá bola podpísaná 19. júna 1990 v Schengene (Luxembursko). Zásada ne bis in idem je zakotvená aj v článku 4 protokolu č. 7 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (EDĽP), podpísaného 4. novembra 1950 v Ríme, ktorý bol okrem iného predmetom rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva, Fischer v. Rakúsko z 29. mája 2001.

120    Ako vyplýva z rozsudku Súdneho dvora zo 14. decembra 1972, Boehringer/Komisia (7/72, Zb. s. 1281), Komisia je povinná započítať sankciu uloženú orgánmi tretieho štátu za predpokladu, že skutočnosti, ktoré žalujúcemu podniku vytýka Komisia na jednej strane a tieto orgány na strane druhej, sú totožné. Toto platí práve v prejednávanom prípade, pretože na rozdiel od veci, ktorá vyústila do prijatia uvedeného rozsudku zo 14. decembra 1972, kartel sankcionovaný americkými a kanadskými orgánmi bol svojím predmetom, umiestnením a dĺžkou trvania totožný s kartelom sankcionovaným Komisiou.

121    Okrem toho nezohľadnenie zásady započítania je v rozpore s rozsudkom Súdneho dvora z 13. februára 1969, Walt Wilhelm a i. (14/68, Zb. s. 1, bod 11), ako aj s rozsudkami Súdu prvého stupňa zo 6. apríla 1995, Sotralentz/Komisia (T‑149/89, Zb. s. II‑1127, bod 29), a z 20. apríla 1999, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia (T‑305/94 až T‑307/94, T‑313/94 až T‑316/94, T‑318/94, T‑325/94, T‑328/94, T‑329/94 a T‑335/94, Zb. s. II‑931, bod 96), podľa ktorých zo všeobecnej požiadavky spravodlivého zaobchádzania vyplýva, že Komisia je pri stanovovaní výšky pokuty povinná zohľadniť sankcie, ktoré už boli tomu istému podniku za ten istý skutok uložené.

122    V tejto súvislosti SGL spochybňuje posúdenie v rozhodnutí, podľa ktorého pokuty uložené v Spojených štátoch a Kanade zohľadnili len protisúťažné účinky kartelu v rámci územnej pôsobnosti týchto orgánov (odôvodnenia č. 179 a 180 rozhodnutia). Na preukázanie tvrdenia, že v Spojených štátoch a Európe boli uložené sankcie za totožné skutky, SGL poukazuje na zistenia uvedené v rozhodnutí. Odôvodnenia č. 14, 17, 18, 71 až 73, 106 a 149 tohto rozhodnutia preukazujú, že Komisia všeobecne pripustila, že porušenia spočívali v dohodách na celosvetovej úrovni založených na všeobecnom pláne, na ktorých sa podieľali dotknuté podniky. Komisia netvrdila, že skutky, za ktoré uložila pokutu, predstavovali udalosti, ktoré možno oddeliť od skutkov, ktoré už boli sankcionované v Spojených štátoch. Pokiaľ ide o vecnú výhradu, na ktorú poukazuje sankcia uložená žalobcovi v Spojených štátoch, z dohody o vine a treste („plea agreement“) schválenej súdom vyplýva, že predmetné dohody o cenách a kvótach sa uskutočnili „v Spojených štátoch a inde“, a to v období od roku 1992 do júna 1997.

123    SGL dodáva, že už samotná pokuta vo výške 135 miliónov USD, ktorá mu bola uložená v Spojených štátoch, prekračuje maximálnu hranicu sankcií (10 % celosvetového obratu) stanovenú v článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17. Preto Komisia nebola oprávnená uložiť mu dodatočnú sankciu vo výške 80,2 milióna eur.

124    SGL navyše zdôrazňuje, že Komisia tým, že vôbec nezapočítala sankcie, ktoré mu už boli uložené v iných štátoch, nerešpektovala vyhlásenie bývalého generálneho riaditeľa Generálneho riaditeľstva pre hospodársku súťaž Alexandra Schauba, ktorý v rozhovore z 1. decembra 1998 prisľúbil, že pri výpočte pokuty Komisia zohľadní sankcie uložené v Spojených štátoch.

125    Žalobcovia okrem toho zastávajú názor, že Komisia tým, že vychádzala z ich celosvetového obratu, ktorý zahŕňa obrat dosiahnutý v Spojených štátoch a Kanade, porušila zásadu zákazu kumulácie sankcií. Tento obrat totiž pri stanovovaní pokút, ktoré im boli uložené, už zohľadnili americké a kanadské orgány. S cieľom zamedziť dvojnásobnému uloženiu sankcie teda Komisia mala podľa žalobcov zohľadniť iba časť obratu pochádzajúcu z predaja grafitových elektród v Európe.

126    Dodávajú, že Komisia nezohľadnila odstrašujúci účinok už uložených sankcií. Pri stanovovaní výšky pokút totiž opomenula zohľadniť skutočnosť, že im v tretích krajinách už boli uložené pokuty a povinnosť zaplatiť odškodné vo výške, ktorá je dostatočná na ich odradenie od opätovného porušovania práva hospodárskej súťaže. Žalobcovia boli preto dostatočne sankcionovaní.

127    Napokon Tokai a Nippon Komisii vytýkajú, že rozhodnutie v tomto bode dostatočne neodôvodnila. Komisia nereagovala na argument podniku Tokai týkajúci sa zásady ne bis in idem, ktorý uviedol v odpovedi na oznámenie o výhradách, pričom tento argument zdôrazňoval nevyhnutnosť „priestorovej lokalizácie“ primeranej na výpočet pokuty. Okrem toho má podľa podniku Nippon v tomto prípade osobitný význam povinnosť Komisie odôvodniť svoje rozhodnutie vzhľadom na to, že Komisia uložila pokuty vypočítané na základe celosvetového obratu a táto metóda predstavuje novú etapu v jej rozhodovacej praxi.

128    Komisia v podstate uvádza, že pokuty uložené orgánmi tretích štátov sankcionujú iba porušenia ich vnútroštátneho práva hospodárskej súťaže a že tieto orgány nemajú právomoc sankcionovať porušenia práva hospodárskej súťaže Spoločenstva. Skutočnosť, že jednotlivé orgány skúmali tie isté skutky, nie je relevantná, pretože ten istý skutok môže predstavovať porušenie viacerých právnych poriadkov.

129    Pokiaľ ide o odstrašujúcu povahu pokút, Komisia pripomína, že základným kritériom pri výpočte pokuty je závažnosť porušenia. Nemožno tvrdiť, že pokuty sa majú znížiť, pretože žalobcov už dostatočne odradili sankcie uložené v iných štátoch. Žalobcovia boli sankcionovaní, pretože nedodržali pravidlá hospodárskej súťaže Spoločenstva tým, že sa dopustili porušenia v Európe. Na dosiahnutie želaného odstrašujúceho účinku treba tieto pravidlá hospodárskej súťaže brať rovnako vážne ako pravidlá iných štátov.

b)     Posúdenie Súdom prvého stupňa

130    Z judikatúry vyplýva, že zásada ne bis in idem, ktorá je zakotvená aj v článku 4 protokolu č. 7 EDĽP, predstavuje všeobecnú zásadu práva Spoločenstva, ktorej dodržiavanie zabezpečuje súd (rozsudky Súdneho dvora z 5. mája 1966, Gutmann/Komisia ESAE, 18/65 a 35/65, Zb. s. 149, 172, a z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, C‑238/99 P, C‑244/99 P, C‑245/99 P, C‑247/99 P, C‑250/99 P až C‑252/99 P a C‑254/99 P, Zb. s. I‑8375, ďalej len „rozsudok LVM“, bod 59, ako aj rozsudok Boehringer/Komisia, už citovaný v bode 120 vyššie, bod 3).

131    V oblasti práva hospodárskej súťaže Spoločenstva táto zásada zakazuje, aby Komisia znova sankcionovala alebo stíhala podnik z dôvodu protisúťažného správania, za ktoré už bol sankcionovaný alebo vo vzťahu ku ktorému bolo rozhodnuté, že zaň nie je zodpovedný, skorším rozhodnutím Komisie, proti ktorému už nemožno podať opravný prostriedok.

132    Judikatúra však pripustila možnosť kumulácie sankcií – sankcie Spoločenstva a vnútroštátnej sankcie – v dôsledku existencie dvoch súbežných konaní, ktoré sledujú rozdielne ciele a ktorých prípustnosť vyplýva z osobitného systému rozdelenia právomocí medzi Spoločenstvo a členské štáty v oblasti kartelov. Zo všeobecnej požiadavky spravodlivého zaobchádzania však vyplýva, že Komisia je pri stanovovaní sumy pokuty povinná zohľadniť sankcie, ktoré už boli tomu istému podniku uložené za ten istý skutok, pokiaľ ide o sankcie uložené za porušenia kartelového práva členského štátu, a teda k nim došlo na území Spoločenstva (rozsudok Walt Wilhelm a i., už citovaný v bode 121 vyššie, bod 11, a rozsudok Boehringer/Komisia, už citovaný v bode 120 vyššie, bod 3; rozsudok Súdu prvého stupňa zo 6. apríla 1995, Tréfileurope/Komisia, T‑141/89, Zb. s. II‑791, bod 191, a rozsudok Sotralentz/Komisia, už citovaný v bode 121 vyššie, bod 29).

133    V súvislosti s tvrdením žalobcov, že Komisia tým, že im uložila pokutu za účasť na karteli, ktorá už bola sankcionovaná americkými a kanadskými orgánmi, porušila zásadu ne bis in idem, podľa ktorej nemožno uložiť druhú sankciu tej istej osobe za to isté porušenie, treba pripomenúť, že súdy Spoločenstva pripustili, že podnik môže byť oprávnene predmetom dvoch súbežných konaní týkajúcich sa toho istého porušenia, a teda dvojitej sankcie – jednej od príslušného orgánu daného členského štátu a jednej od Spoločenstva. Táto možnosť kumulácie sankcií je odôvodnená tým, že uvedené konania sledujú rozdielne ciele (rozsudky Walt Wilhelm a i., už citovaný v bode 121 vyššie, bod 11; Tréfileurope/Komisia, už citovaný v bode 132 vyššie, bod 191, a Sotralentz/Komisia, už citovaný v bode 121 vyššie, bod 29).

134    Za týchto okolností sa zásada ne bis in idem nemôže uplatniť v tejto veci a fortiori, pretože konania uskutočnené a sankcie uložené na jednej strane Komisiou a na druhej strane americkými a kanadskými orgánmi evidentne nesledovali rovnaké ciele. Kým v prvom prípade ide o zachovanie neskreslenej hospodárskej súťaže na území Európskej únie alebo v EHP, ochrana sledovaná v druhom prípade sa týka amerického alebo kanadského trhu (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 15. júla 1970, Buchler/Komisia, 44/69, Zb. s. 733, body 52 a 53). Uplatňovanie zásady ne bis in idem totiž nie je podmienené iba totožnosťou protiprávnych skutkov a sankcionovaných osôb, ale aj jednotou chráneného právneho záujmu (návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Ruiz-Jarabo Colomer 11. februára 2003 vo veci Italcementi/Komisia, C‑213/00 P, Zb. s. I‑123, bod 89).

135    Tento záver potvrdzuje rozsah zásady zákazu kumulácie sankcií, ktorá je zakotvená v článku 4 protokolu č. 7 EDĽP. Zo znenia tohto článku vyplýva, že táto zásada zakazuje vnútroštátnemu súdu iba to, aby stíhal alebo trestal trestný čin, za ktorý už dotknutá osoba bola oslobodená alebo odsúdená v tom istom štáte. Naopak zásada ne bis in idem nezakazuje, aby bola osoba stíhaná alebo potrestaná viac ako jedenkrát za ten istý skutok v dvoch alebo viacerých odlišných štátoch. Preto rozsudok Fischer v. Rakúsko, na ktorý poukazuje SGL, nie je pre tento spor relevantný vzhľadom na to, že bol vydaný na základe článku 4 protokolu č. 7 EDĽP a týka sa dvoch odsudzujúcich rozsudkov vyhlásených v tom istom štáte.

136    Rovnako je potrebné zdôrazniť, že žalobcovia neuviedli nijaký dohovor alebo pravidlo medzinárodného práva verejného, ktoré by zakazovalo orgánom alebo súdom rôznych štátov stíhať a odsúdiť tú istú osobu na základe tých istých skutkových okolností. Taký zákaz by teda v súčasnosti mohol vyplynúť iba z veľmi úzkej medzinárodnej spolupráce vedúcej k prijatiu takých spoločných pravidiel, ako sú pravidlá obsiahnuté v uvedenom dohovore, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda. V tejto súvislosti žalobcovia nepoukázali na nijakú záväznú dohodu medzi Spoločenstvom a tretími štátmi, ako sú Spojené štáty alebo Kanada, ktorá by takýto zákaz stanovovala.

137    Je pravda, že článok 50 Charty základných práv stanovuje, že nikoho nemožno trestne stíhať alebo potrestať za trestný čin, za ktorý už bol v rámci Únie oslobodený alebo odsúdený konečným rozsudkom v súlade so zákonom. Treba však uviesť, že táto charta sa uplatňuje len na území Únie a výslovne obmedzuje pôsobnosť práva vymedzeného v článku 50 na prípady, keď bolo predmetné oslobodzujúce alebo odsudzujúce rozhodnutie vyhlásené na tomto území.

138    Z toho vyplýva, že v rozsahu, v akom žalobcovia namietajú porušenie zásady ne bis in idem z dôvodu, že dotknutý kartel bol predmetom odsúdenia mimo územia Spoločenstva alebo že Komisia v rozhodnutí zohľadnila ich celosvetové obraty, ktoré zahŕňajú ich obraty dosiahnuté v Spojených štátoch a Kanade, ktoré už zohľadnili americké a kanadské orgány pri stanovovaní pokút, túto výhradu treba zamietnuť.

139    Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcov, že Komisia nerešpektovala rozsudok Boehringer/Komisia, už citovaný v bode 120 vyššie, podľa ktorého je Komisia povinná započítať sankciu uloženú orgánmi tretích krajín, ak sú skutočnosti žalujúcemu podniku vytýkané Komisiou na jednej strane a týmito orgánmi na druhej strane totožné, je potrebné pripomenúť, že v bode 3 uvedeného rozsudku Súdny dvor uviedol:

„… pokiaľ ide o otázku, či môže byť Komisia takisto povinná započítať sankciu uloženú orgánmi tretieho štátu, treba sa ňou zaoberať iba v prípade, ak sú skutočnosti, ktoré v danom prípade žalobcovi vytýka Komisia na jednej strane a americké orgány na druhej strane, totožné.“

140    Z tejto state je zrejmé, že Súdny dvor vôbec nevyriešil otázku, či je Komisia povinná započítať sankciu uloženú orgánmi tretieho štátu za predpokladu, že skutočnosti vytýkané podniku Komisiou a týmito orgánmi sú totožné, ale len stanovil totožnosť skutkov, ktoré podniku vytýka Komisia a orgány tretieho štátu, ako predbežnú podmienku uvedeného skúmania.

141    Okrem toho práve vzhľadom na osobitnú situáciu, ktorá vyplýva jednak z úzkej vzájomnej závislosti vnútroštátnych trhov členských štátov a spoločného trhu a jednak z osobitného systému rozdelenia právomocí medzi Spoločenstvo a členské štáty v oblasti kartelov na tom istom území, teda na území spoločného trhu, Súdny dvor po pripustení možnosti dvojitého stíhania a s ohľadom na prípadnú dvojitú sankciu, ktorá z neho môže vyplynúť, rozhodol, že je potrebné zohľadniť prvé represívne rozhodnutie v súlade s požiadavkou spravodlivého zaobchádzania (rozsudok Walt Wilhelm a i., už citovaný v bode 121 vyššie, bod 11, a návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Mayras vo veci Boehringer/Komisia, už citovanej v bode 120 vyššie, Zb. s. 1293, 1301 až 1303).

142    Taká situácia však v tomto prípade nenastala. Žalobcovia teda nemôžu Komisii oprávnene vytýkať, že v tomto prípade porušila túto údajnú povinnosť, keďže neuvádzajú nijaké výslovné zmluvné ustanovenie, ktoré by Komisii ukladalo povinnosť pri stanovovaní výšky pokuty zohľadniť sankcie, ktoré už tomu istému podniku za ten istý skutok uložili orgány alebo súdy tretieho štátu, ako sú Spojené štáty americké alebo Kanada.

143    V každom prípade, ak by sa aj z rozsudku Boehringer/Komisia, už citovaného v bode 120 vyššie, dalo a contrario vyvodiť, že Komisia je povinná započítať sankciu uloženú orgánmi tretieho štátu vtedy, keď sú skutočnosti vytýkané predmetnému podniku Komisiou a skutočnosti, ktoré mu vytýkajú orgány tretieho štátu, totožné, treba zdôrazniť, že hoci sa v rozsudku vynesenom proti podniku SGL v Spojených štátoch uvádza, že účelom kartelu výrobcov grafitových elektród bolo obmedziť výrobu a zvýšiť ceny týchto výrobkov „v Spojených štátoch a inde“, nebolo vôbec preukázané, že by sa sankcia uložená v Spojených štátoch vzťahovala na uplatňovanie kartelu alebo jeho účinky inde ako v Spojených štátoch (pozri v tomto zmysle rozsudok Boehringer/Komisia, už citovaný, bod 6) a najmä v EHP, čo by navyše predstavovalo zjavný zásah do územnej pôsobnosti Komisie. Táto poznámka platí aj pre sankciu uloženú v Kanade.

144    Pokiaľ ide o odstrašujúci účinok pokút, ktoré už boli uložené, treba zdôrazniť, že podľa judikatúry právomoc Komisie ukladať pokuty podnikom, ktoré sa úmyselne alebo z nedbanlivosti dopustili porušenia ustanovení článku 81 ods. 1 ES alebo článku 82 ES, predstavuje jeden z prostriedkov priznaných Komisii s cieľom umožniť jej plniť kontrolnú funkciu, ktorú jej zveruje právo Spoločenstva. Táto funkcia zahŕňa povinnosť sledovať všeobecnú politiku usilujúcu sa vo veciach hospodárskej súťaže uplatňovať zásady stanovené Zmluvou a v tomto zmysle usmerňovať správanie podnikov (rozsudok Súdneho dvora zo 7. júna 1983, Musique diffusion française a i./Komisia, 100/80 až 103/80, Zb. s. 1825, bod 105).

145    Z toho vyplýva, že Komisia je oprávnená rozhodovať o výške pokút s cieľom posilniť ich odstrašujúci účinok, pokiaľ sú porušenia daného druhu stále pomerne časté, aj keď ich protiprávnosť bola stanovená od začiatkov politiky Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže, z dôvodu zisku, ktorý nimi môžu niektoré zainteresované podniky dosiahnuť (rozsudok Musique diffusion française a i./Komisia, už citovaný v bode 144 vyššie, bod 108).

146    Žalobcovia nemôžu úspešne tvrdiť, že ich nie je potrebné odradiť od ďalšieho porušovania, pretože za tie isté skutky ich už sankcionovali súdy tretích štátov. Táto argumentácia žalobcov je totiž v skutočnosti obmenou argumentácie týkajúcej sa porušenia zásady zákazu kumulácie sankcií, ktorá bola odmietnutá vyššie.

147    Okrem toho, ako vyplýva z uvedenej judikatúry, cieľ odstrašenia, ktorý je Komisia oprávnená sledovať pri stanovovaní výšky pokuty, má zabezpečiť, aby podniky pri výkone svojich činností v rámci Spoločenstva alebo EHP dodržiavali pravidlá hospodárskej súťaže stanovené Zmluvou. Z toho vyplýva, že odstrašujúcu povahu pokuty uloženej z dôvodu porušenia pravidiel hospodárskej súťaže Spoločenstva nemožno určiť iba v závislosti od osobitnej situácie odsúdeného podniku, ani v závislosti od jeho dodržiavania pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v tretích štátoch mimo EHP.

148    Komisia teda bola oprávnená uložiť podniku SGL pokutu v dostatočne odstrašujúcej výške v rámci obmedzení stanovených článkom 15 ods. 2 nariadenia č. 17 bez toho, aby bola povinná pri určovaní týchto obmedzení zohľadniť sankcie uložené americkými a kanadskými orgánmi.

149    Pokiaľ ide o žalobný dôvod založený na nedostatočnom odôvodnení, stačí pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry musia z odôvodnenia aktu jasne a jednoznačne vyplývať úvahy inštitúcie, ktorá akt prijala, aby mohli zúčastnené osoby pochopiť dôvody prijatia opatrenia na ochranu svojich práv a aby ho mohol súd Spoločenstva preskúmať (pozri rozsudky Súdu prvého stupňa z 20. októbra 1999, Swedish Match Philippines/Rada, T‑171/97, Zb. s. II‑3241, bod 82 a tam citovanú judikatúru, a z 12. júla 2001, UK Coal/Komisia, T‑12/99 a T‑63/99, Zb. s. II‑2153, bod 196).

150    V tomto prípade bola v odôvodneniach č. 179 až 183 rozhodnutia výslovne odmietnutá argumentácia, ktorú predniesol SGL počas správneho konania s cieľom dosiahnuť uplatnenie zásady ne bis in idem. Komisia uviedla, že podľa jej názoru sa táto zásada nevzťahuje na sankcie uložené americkými a kanadskými orgánmi. Aj v prípade, ak by tieto odôvodnenia neobsahovali stanovisko ku konkrétnemu argumentu, ktorý predniesol Tokai (pozri bod 127 vyššie), a prístup Komisie by skutočne predstavoval novú etapu v jej rozhodovacej praxi, žalobcovia mohli účinne zabezpečiť ochranu svojich záujmov v konaní pred Súdom prvého stupňa uvedením všetkých žalobných dôvodov a tvrdení, ktoré boli podľa ich názoru relevantné na spochybnenie tvrdení Komisie. Okrem toho Súd prvého stupňa mohol zabezpečiť súdne preskúmanie rozhodnutia a rozhodnúť o jednotlivých aspektoch zásady ne bis in idem.

151    Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že žalobné dôvody založené na porušení zásady zákazu kumulácie sankcií a povinnosti Komisie zohľadniť skôr uložené sankcie, ako aj na nedostatočnom odôvodnení tejto otázky treba zamietnuť.

152    Pokiaľ ide o konkrétnu výhradu podniku SGL, podľa ktorej mu príslušný generálny riaditeľ Komisie prisľúbil, že sankcie uložené americkými orgánmi sa započítajú pri uložení pokuty Komisiou, žalobca sa dovoláva zásady ochrany svojej legitímnej dôvery. Táto zásada sa vzťahuje na každého jednotlivca, ktorý sa nachádza v situácii, z ktorej vyplýva, že administratíva Spoločenstva u neho vyvolala dôvodné očakávania (rozsudky Súdneho dvora z 11. marca 1987, Van den Bergh en Jurgens/Komisia, 265/85, Zb. s. 1155, bod 44, a z 26. júna 1990, Sofrimport/Komisia, C‑152/88, Zb. s. I‑2477, bod 26), pričom nikto nemôže poukazovať na porušenie tejto zásady, pokiaľ neexistujú presné, nepodmienené a zhodujúce sa uistenia pochádzajúce z oprávnených a spoľahlivých zdrojov, ktoré mu mal správny orgán poskytnúť (rozsudky Súdu prvého stupňa zo 6. júla 1999, Forvass/Komisia, T‑203/97, Zb. VS s. I‑A-129, II‑705, bod 70 a tam citovaná judikatúra, a z 18. januára 2000, Mehibas Dordtselaan/Komisia, T‑290/97, Zb. s. II‑15, bod 59).

153    V tejto súvislosti stačí pripomenúť, že rozhodnutie prijalo kolégium členov Komisie v súlade so zásadou kolektívneho rozhodovania zakotvenou v článku 1 Rokovacieho poriadku Komisie z 29. novembra 2000 (Ú. v. ES L 308, s. 26; Mim. vyd. 01/003, s. 213), a nie generálny riaditeľ (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 20. marca 2002, ABB Asea Brown Boveri/Komisia, T‑31/99, Zb. s. II‑1881, bod 104). Okrem toho SGL nemohol odôvodnene očakávať, že rozhodnutie o uložení pokuty za jeho aktívnu účasť na celosvetovom karteli na trhu s grafitovými elektródami by bolo možné delegovať ako „riadiace alebo správne opatrenie“ v zmysle článku 14 rokovacieho poriadku na generálneho riaditeľa pre hospodársku súťaž. Preto generálny riaditeľ nemohol poskytnúť podniku SGL „presné uistenia pochádzajúce z oprávneného a spoľahlivého zdroja“, pokiaľ ide o započítanie sankcií, ktoré mu boli uložené v Spojených štátoch a Kanade, pretože bol oprávnený iba predložiť návrhy kolégiu, ktoré ich mohlo prijať alebo odmietnuť.

154    Okrem toho sa zdá, že samotný SGL mal pochybnosti o presnosti uistení, ktoré mu údajne 1. decembra 1998 poskytol Alexander Schaub. Vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách zo 4. apríla 2000 sa totiž SGL nedovoláva uvedených uistení, ale naopak, vytýka Komisii, že neoznámila, či a do akej miery zohľadní na základe zásady ne bis in idem sankcie, ktoré už boli uložené v Spojených štátoch. V každom prípade SGL netvrdil, že ho sporný prísľub Alexandra Schauba motivoval k tomu, aby spolupracoval s Komisiou a aby uznal vecnú správnosť vytýkaných skutočností.

155    Z toho vyplýva, že nemožno uznať ani výhradu založenú na porušení zásady ochrany legitímnej dôvery, pokiaľ ide o započítanie sankcie uloženej podniku SGL v Spojených štátoch.

2.     O žalobných dôvodoch založených na nedodržaní usmernení, ich protiprávnosti a nedostatočnom odôvodnení tejto otázky

a)     Úvodné pripomienky k právnemu rámcu pokút uložených žalobcom

156    Podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 „Komisia môže rozhodnutím uložiť podnikom… pokuty od 1 000 do 1 000 000 [eur] alebo viac, ale nepresahujúcej [ale maximálne – neoficiálny preklad] 10 % obratu v predchádzajúcom obchodnom roku každého podniku, ktorý sa zúčastnil porušenia, ak buď úmyselne, alebo z nedbalosti… porušili článok [81] ods. 1… Zmluvy“. V tomto ustanovení sa ďalej uvádza, že „pri stanovení pokuty sa bude posudzovať jednak závažnosť porušenia a tiež jeho trvanie“.

157    Toto ustanovenie priznáva Komisii pri stanovovaní pokút voľnú úvahu (rozsudok Súdu prvého stupňa z 21. októbra 1997, Deutsche Bahn/Komisia, T‑229/94, Zb. s. II‑1689, bod 127), ktorá je najmä nástrojom jej všeobecnej politiky v oblasti hospodárskej súťaže (rozsudok Musique diffusion française a i./Komisia, už citovaný v bode 144 vyššie, body 105 a 109). Práve v tomto rámci Komisia na zabezpečenie transparentnosti a objektívnosti svojich rozhodnutí v oblasti ukladania pokút prijala v roku 1998 svoje usmernenia. Ide o nástroj určený na spresnenie kritérií, ktoré má pri rešpektovaní nadradeného práva v úmysle uplatňovať v rámci výkonu svojej diskrečnej právomoci; vyplýva z neho samoobmedzenie tejto právomoci (rozsudok Súdu prvého stupňa z 30. apríla 1998, Vlaams Gewest/Komisia, T‑214/95, Zb. s. II‑717, bod 89) v rozsahu, v akom je Komisia povinná podrobiť sa indikatívnym pravidlám, ktoré si sama stanovila (rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. decembra 1996, AIUFFASS a AKT/Komisia, T‑380/94, Zb. s. II‑2169, bod 57).

158    V tomto prípade podľa odôvodnení č. 126 až 144 rozhodnutia Komisia uložila pokuty všetkým žalobcom za porušenie uvedené v článku 81 ods. 1 ES a v článku 53 ods. 1 Dohody o EHP. Z týchto odôvodnení vyplýva, že pokuty boli uložené podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a že Komisia − hoci rozhodnutie na usmernenia výslovne neodkazuje − stanovila výšku pokút uplatnením metódy vymedzenej v usmerneniach.

159    Podľa tejto metódy vychádza Komisia pri výpočte pokút ukladaných dotknutým podnikom zo sumy určenej v závislosti od závažnosti porušenia. Pri posúdení závažnosti porušenia sa musí brať do úvahy samotná povaha porušenia, jeho skutočný dosah na trh, pokiaľ ho možno zmerať, a veľkosť relevantného priestorového trhu (bod 1 A prvý odsek). V tomto rámci sú porušenia roztriedené do troch kategórií, konkrétne na „mierne porušenia“, pre ktoré je stanovená výška pokút od 1 000 do 1 milióna eur, „závažné porušenia“, pre ktoré je stanovená výška pokút od 1 milióna do 20 miliónov eur, a „veľmi závažné porušenia“, pre ktoré je výška pokút stanovená nad 20 miliónov eur (bod 1 A druhý odsek prvá a tretia zarážka). V rámci každej z týchto kategórií umožňuje rozpätie stanovených sankcií uplatniť rozdielny prístup k podnikom podľa povahy nimi spáchaných porušení (bod 1 A tretí odsek). Okrem toho je potrebné brať do úvahy skutočnú hospodársku spôsobilosť porušovateľov spôsobiť značnú škodu iným subjektom, najmä spotrebiteľom, a stanoviť výšku pokuty na takej úrovni, ktorá zabezpečí, aby mala dostatočne odstrašujúcu povahu (bod 1 A štvrtý odsek).

160    V rámci každej z troch takto vymedzených kategórií porušení môže byť podľa Komisie v niektorých prípadoch potrebné zvážiť určenú sumu, aby bola zohľadnená špecifická záťaž, a teda aj reálny dosah protiprávneho konania každého podniku na hospodársku súťaž, najmä v prípade značného nepomeru vo veľkosti podnikov, ktoré sa dopustili porušenia rovnakého druhu, a aby sa v dôsledku toho prispôsobil východiskový bod základnej sumy (ďalej len „východisková suma“) osobitnej povahe každého podniku (bod 1 A šiesty odsek).

161    Pokiaľ ide o faktor týkajúci sa dĺžky trvania porušenia, usmernenia rozlišujú krátkodobé porušenia (vo všeobecnosti trvajúce kratšie ako jeden rok), pri ktorých nemôže byť suma pokuty z dôvodu závažnosti zvýšená, strednodobé porušenia (vo všeobecnosti trvajúce od jedného do piatich rokov), pri ktorých môže byť táto suma zvýšená až o 50 %, a dlhodobé porušenia (vo všeobecnosti trvajúce viac ako päť rokov), pri ktorých môže byť táto suma zvýšená za každý rok o 10 % (bod 1 B prvý odsek prvá až tretia zarážka).

162    Ďalej usmernenia ako príklad citujú zoznam priťažujúcich a poľahčujúcich okolností, na ktoré možno prihliadať na účely zvýšenia alebo zníženia základnej sumy.

163    Napokon bod 5 písm. a) usmernení spresňuje, že konečná výška pokuty vypočítaná podľa tejto metódy (základná suma zvýšená alebo znížená na percentuálnom základe za priťažujúce a poľahčujúce okolnosti) nesmie v žiadnom prípade prekročiť 10 % celosvetového obratu daných podnikov, tak ako je to stanovené v článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17. Okrem toho bod 5 písm. b) usmernení stanovuje, že v závislosti od okolností je po vykonaní uvedených výpočtov potrebné vziať do úvahy určité objektívne faktory, ako napríklad špecifický ekonomický kontext, akékoľvek ekonomické alebo finančné výhody, ktoré porušovatelia prípadne získali, špecifické charakteristiky predmetných podnikov a ich reálnu platobnú schopnosť v osobitnom spoločenskom kontexte s cieľom prispôsobiť im stanovenú výšku pokút.

164    V tomto kontexte treba posúdiť, či pokuty uložené v článku 3 rozhodnutia nie sú neprimerané a či neboli stanovené podľa nesprávnej metodiky, ako tvrdia žalobcovia.

165    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že hoci má Komisia pri stanovovaní výšky každej pokuty diskrečnú právomoc, pričom nie je povinná použiť presný matematický vzorec (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 6. apríla 1995, Martinelli/Komisia, T‑150/89, Zb. s. II‑1165, bod 59), Súd prvého stupňa má podľa článku 17 nariadenia č. 17 neobmedzenú právomoc v zmysle článku 229 ES preskúmať rozhodnutia, ktorými Komisia stanovila pokutu, a v dôsledku toho môže uloženú pokutu zrušiť, znížiť alebo zvýšiť. V tejto súvislosti môže jeho posúdenie primeranosti pokuty, bez ohľadu na prípadné zjavné chyby, ktorých sa pri posudzovaní výšky pokuty dopustila Komisia, vyžadovať predloženie a zohľadnenie doplňujúcich informácií, ktoré nie sú uvedené v rozhodnutí Komisie (rozsudok SCA Holding/Komisia, už citovaný v bode 108 vyššie, bod 55).

b)     O východiskových sumách stanovených v rozhodnutí podľa závažnosti porušenia

 Zhrnutie rozhodnutia

166    V odôvodneniach č. 129 až 154 rozhodnutia určila Komisia východiskovú sumu každej pokuty podľa závažnosti porušenia. V tejto súvislosti zohľadnila povahu porušenia (rozdelenie trhov a určenie cien vo významnom priemyselnom odvetví), pričom konštatovala, že ide o veľmi závažné porušenie článku 81 ods. 1 ES a článku 53 ods. 1 Dohody o EHP; skutočný vplyv porušenia na trh s grafitovými elektródami v EHP, pričom konštatovala, že ceny boli nielen dohodnuté, ale aj oznámené a uplatňované, a uviedla, že uplatňované ceny (najmä zvyšovanie cien) do veľkej miery zodpovedali cenám dohodnutým v rámci kartelu počas šiestich rokov; veľkosť predmetného priestorového trhu, pričom uviedla, že kartel pokrýval celý trh Spoločenstva a po vytvorení EHP aj celý trh EHP.

167    Vzhľadom na tieto faktory Komisia usúdila, že dotknuté podniky sa dopustili „veľmi závažného porušenia“.

168    Následne Komisia pristupovala k jednotlivým podnikom odlišne s cieľom zohľadniť tak skutočnú hospodársku spôsobilosť každého z podnikov značne narušiť hospodársku súťaž, ako aj veľké rozdiely vo veľkosti dotknutých podnikov. V rámci tohto postupu rozdelila dotknuté podniky do troch kategórií na základe celosvetového obratu, ktorý z predaja predmetného výrobku každý z nich dosiahol. Toto porovnanie vychádzalo z údajov týkajúcich sa obratu pripadajúceho na predmetný výrobok za posledný rok porušenia, t. j. za rok 1998, vyplývajúcich z tabuľky uvedenej v odôvodnení č. 30 rozhodnutia:

169    Na základe údajov uvedených v tejto tabuľke boli SGL a UCAR, dvaja najvýznamnejší výrobcovia grafitových elektród v celosvetovom meradle a v rámci EHP, zaradení do prvej kategórie (východisková suma 40 miliónov eur). C/G, SDK a Tokai, ktorých podiely na celosvetovom trhu boli oveľa nižšie (od 5 do 10 %), boli zaradení do druhej kategórie (východisková suma 16 miliónov eur). VAW, SEC a Nippon, ktorých podiely na celosvetovom trhu boli nižšie ako 5 %, boli zaradení do tretej kategórie (východisková suma 8 miliónov eur).

170    Napokon Komisia s cieľom zohľadniť veľkosť a celkové zdroje podnikov VAW a SDK zvýšila východiskovú sumu podniku VAW o koeficient 1,25 na 10 miliónov eur a východiskovú sumu podniku SDK – ktorý bol považovaný za jednoznačne najväčší z podnikov dotknutých rozhodnutím – o koeficient 2,5 na 40 miliónov eur.

 Tvrdenia účastníkov konania

171    SGL namieta proti uplatniteľnosti usmernení, pričom tvrdí, že nimi vymedzená metóda výpočtu sa úplne odlišuje od predchádzajúceho prístupu, keďže nezohľadňuje proporcionalitu vo vzťahu k obratu. S článkom 15 nariadenia č. 17 je pritom zlučiteľná iba sankcia, ktorá je primeraná vo vzťahu k celkovému obratu. Inak by podniky ako SGL, ktoré dosahujú svoj obrat najmä vďaka predaju predmetného výrobku, boli znevýhodnené oproti podnikom, ktoré dosahujú väčšinu svojho obratu prostredníctvom iných výrobkov.

172    UCAR Komisii naopak vytýka, že použila celkový obrat ako kritérium na určenie relatívneho významu dotknutých podnikov. Táto metóda znevýhodnila americký podnik UCAR na základe toho, že rozsah jeho hospodárskych aktivít v Spojených štátoch sa nevyhnutne prejavil v jeho celosvetovom obrate.

173    SGL ďalej namieta nedostatočnú transparentnosť a nedostatočné odôvodnenie, pokiaľ ide o stanovenie troch kategórií, do ktorých boli dotknuté podniky zaradené, najmä z hľadiska výberu klasifikačných súm a kritérií. Takto určené sumy sú údajne arbitrárne, pričom z rozhodnutia navyše nie je zrejmé, či Komisia vychádzala z celkového obratu dotknutých podnikov alebo z ich obratu dosiahnutého z predaja predmetného výrobku. Okrem toho veľmi vysoká východisková suma 40 miliónov eur, ktorá bola podniku SGL stanovená na základe závažnosti porušenia, je nezlučiteľná s predchádzajúcou rozhodovacou praxou Komisie.

174    Komisia tiež nepreukázala, že kartel konkrétne spôsobil skutočné zvýšenie cien. Nezohľadnila skutočnosť, že zvyšovanie cien v rokoch 1992 až 1996 možno vysvetliť inak: počas štrukturálnej krízy na začiatku 90. rokov boli ceny oveľa nižšie ako náklady; následné zvyšovanie bolo teda nevyhnutné na zachovanie tohto odvetvia a na financovanie zvyšovania kvality. Okrem toho Komisia sama uznáva (odôvodnenie č. 139 rozhodnutia), že je ťažké zistiť, či a do akej miery by boli ceny odlišné v prípade neexistencie kartelu. 

175    SGL dodáva, že Komisia odôvodnila vysoké východiskové sumy iba potrebou zabezpečiť „odstrašujúci účinok“ (odôvodnenia č. 146, 148 a 152 rozhodnutia). Nezohľadnila teda skutočnosť, že zásada spravodlivého zaobchádzania vyžaduje, aby sa zohľadnili aj osobitné okolnosti každého podniku, ako sú aspekty individuálnej prevencie a proporcionality.

176    Štyria japonskí žalobcovia a C/G, pre ktorých trh EHP nebol „domácim trhom“, tvrdia, že Komisia mala namiesto stanovenia relatívneho významu podnikov podľa celosvetového obratu a podielov na trhu s predmetným výrobkom vychádzať z obratu a podielov na trhu EHP. Iba táto metóda by jednak bola v súlade s obmedzenou územnou pôsobnosťou Komisie a jednak by umožnila kvantifikovať skutočnú spôsobilosť každého podniku závažne narušiť hospodársku súťaž v rámci EHP.

177    Podiely podnikov Tokai [… %], Nippon [… %], SDK [… %], SEC [… %] a C/G [… %] na trhu EHP však boli nepatrné v porovnaní s podielmi podnikov SGL a UCAR; ich účasť na európskych aktivitách kartelu bola výlučne pasívna. V tejto súvislosti uskutočňujú viacero porovnaní východiskových, základných a konečných súm pokút, ktoré im boli uložené, a príslušných súm pre vedúce podniky SGL a UCAR, ako aj jednotlivých obratov dotknutých podnikov s cieľom preukázať neprimeranosť sankcií, ktoré im boli uložené, z hľadiska ich hospodárskej činnosti v rámci EHP. Okrem toho porovnávajú výpočtovú metódu, ktorú uplatnila Komisia, s údajne spravodlivejšou výpočtovou metódou amerických orgánov.

178    Uvádzajú, že ich nepatrné a pasívne pôsobenie na trhu EHP vôbec nevyplýva z účinkov kartelu, ale je dôsledkom samostatných rozhodnutí, ktoré prijali vo vlastnom hospodárskom záujme, a to dávno pred začatím porušenia. Komisii sa nepodarilo preukázať, že nepredávali predmetný výrobok v rámci EHP práve z dôvodu existencie kartelu. Komisia najmä nepreukázala, že v prípade neexistencie kartelu by ich podiely na trhu alebo objemy ich predaja v EHP boli oveľa vyššie.

179    Tokai, Nippon, SEC a C/G dodávajú, že aj v prípade stotožnenia sa s postupom Komisie a so stanovením východiskovej sumy pre ne na základe celosvetového obratu dosiahnutého v roku 1998 na trhu s predmetným výrobkom ich zaradenie do troch uvedených kategórií Komisiou a stanovenie príslušných súm (40 miliónov, 16 miliónov a 8 miliónov eur) je v rozpore so zásadami proporcionality a rovnosti zaobchádzania. Východisková suma je totiž v ich prípade proporcionálne, t. j. vo vzťahu k celosvetovým obratom a podielom na trhu, oveľa vyššia, ako sú sumy pre podniky SGL, UCAR a SDK.

180    Pokiaľ ide o individuálnu účasť C/G na porušení, tento podnik ďalej uvádza, že jeho postavenie sa z viacerých hľadísk odlišuje od postavenia ostatných členov kartelu. V tejto súvislosti okrem svojho okrajového významu poukazuje na viacero skutočností, z ktorých vyvodzuje, že jeho správanie nebolo možné označiť za „veľmi závažné“.

181    SDK vytýka Komisii, že umelo zvýšila pokutu, ktorá mu bola uložená, dodatočným použitím odstrašujúceho faktora 2,5, čím sa mu východisková suma zvýšila o 24 miliónov eur. Takýto faktor Komisia nepoužila ani v prípade vedúcich podnikov kartelu, ani v prípade členov kartelu s najväčšími podielmi na trhu EHP, ani v prípade podnikov, ktoré marili vyšetrovanie Komisie a pokračovali v porušení aj po tomto vyšetrovaní. Ide teda o dvojitú diskriminačnú a neprimeranú penalizáciu týkajúcu sa iba podniku SDK, zatiaľ čo v prípade podniku VAW Komisia použila iba násobný koeficient 1,25, ktorým sa mu suma zvýšila iba o 2 milióny eur.

182    Pokiaľ Komisia vychádza z veľkosti a celkových zdrojov podniku SDK (odôvodnenia č. 152 až 154 rozhodnutia), SDK poukazuje na odborný ekonomický posudok, ktorý potvrdzuje, že hospodársky význam nezávisí od samotnej veľkosti podniku. Jednak veľkým spoločnostiam s malými podielmi na relevantnom trhu, ako je SDK, nevyplývajú z ich pôsobenia na iných trhoch, ktoré s relevantným trhom nijako nesúvisia, nijaké výhody, a jednak ani veľký koncern v zlej finančnej situácii nemožno považovať za hospodársky silný iba na základe jeho veľkosti. Podniku, ktorý má obmedzený podiel na trhu s predmetným výrobkom, takisto neplynú výhody z kartelu iba preto, že tento podnik predáva aj výrobky, ktoré s kartelom nijako nesúvisia a ktoré ním teda nie sú ovplyvnené. V každom prípade, aj keby sa mal použiť odstrašujúci faktor, mal by závisieť od postavenia na trhu EHP, na ktorom má SDK okrajový význam, a zohľadňovať iba pravdepodobnosť odhalenia kartelu a zisk, s ktorým jeho členovia počítali.

183    Podľa podniku SDK je uplatnenie násobného koeficientu 2,5 nezlučiteľné aj s viacerými predchádzajúcimi rozhodnutiami Komisie. Komisia teda posudzuje rôzne veci odlišne. Napokon došlo k porušeniu práva podniku SDK na obhajobu, pretože nebol vypočutý v súvislosti s dôvodmi a kritériami výberu násobného koeficientu 2,5.

184    Všetci japonskí žalobcovia namietajú nedostatočné odôvodnenie jednotlivých uvedených otázok.

185    Podľa Komisie z odôvodnenia rozhodnutia a z judikatúry vyplýva, že ani jeden zo žalobných dôvodov nie je dôvodný.

186    Pokiaľ ide o najmä o rozdelenie podnikov do troch kategórií a stanovenie východiskových súm, Komisia tvrdí, že nevychádzala iba z celosvetového obratu dosiahnutého z predaja predmetného výrobku. Východiskom pri výpočte pokút bola závažnosť porušenia (povaha a vplyv porušenia, ako aj veľkosť predmetného priestorového trhu). Celosvetové obraty a podiely na trhu slúžili len ako základ na určenie relatívneho významu podnikov, ktoré sa zúčastnili na karteli v rámci EHP. Prístup Komisie teda zohľadnil viaceré aspekty a vôbec nepredstavoval iba výpočet založený na obrate.

187    Pokiaľ ide o násobný koeficient 2,5 uplatnený na východiskovú sumu stanovenú pre podnik SDK, Komisia popiera tvrdenie, že táto modifikácia mala mať dodatočný odstrašujúci účinok. Naopak, modifikačný faktor vychádza jednoducho zo skutočnosti, že odlišné finančné zdroje vyžadujú odlišné pokuty, ak majú mať rovnocenný odstrašujúci účinok. To vyžaduje odlišný prístup k členom kartelu. V prípade veľkých koncernov, ku ktorým patrí SDK, nepostačuje vychádzať z obratu na trhu, na ktorom došlo k porušeniu.

188    Pokiaľ ide o konkrétne číslo 2,5, Komisia tvrdí, že toto číslo nebolo stanovené na základe celosvetového obratu skupiny, do ktorej patril žalobca. Išlo skôr o približnú modifikáciu vychádzajúcu z veľkosti podniku SDK a z jeho celkových zdrojov, keďže bol jednoznačne najväčším podnikom dotknutým rozhodnutím.

 Posúdenie Súdom prvého stupňa

–       O uplatniteľnosti usmernení na určenie relevantného obratu

189    Pokiaľ SGL namieta nezlučiteľnosť usmernení s predchádzajúcou rozhodovacou praxou Komisie, ktorá vychádzala z celkového obratu, je potrebné uviesť, že sankcie, ktoré môže Komisia uložiť za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže Spoločenstva, sú vymedzené článkom 15 nariadenia č. 17, ktorý bol prijatý skôr, než došlo k porušeniu. Ako vyplýva z bodov 159 až 164 vyššie, všeobecná metóda výpočtu výšky pokút stanovená v usmerneniach je založená na dvoch kritériách uvedených v článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17, ktorými je závažnosť porušenia a jeho trvanie, a rešpektuje maximálnu hranicu vo vzťahu k obratu každého podniku stanovenú týmto ustanovením (rozsudok LR AF 1998/Komisia, už citovaný v bode 38 vyššie, bod 231).

190    Preto usmernenia neprekračujú právny rámec sankcií vymedzený týmto ustanovením (rozsudok LR AF 1998/Komisia, už citovaný v bode 38 vyššie, bod 232).

191    Zmena predchádzajúcej správnej praxe Komisie vyplývajúca z usmernení nepredstavuje zmenu právneho rámca určujúceho výšku pokút, ktoré možno uložiť, ktorá by odporovala všeobecnej zásade zákazu retroaktivity zákonov alebo všeobecnej zásade právnej istoty. Jednak totiž samotná predchádzajúca prax Komisie neslúži ako právny rámec ukladania pokút v oblasti hospodárskej súťaže, keďže ten je vymedzený výlučne nariadením č. 17. Ďalej vzhľadom na mieru voľnej úvahy, ktorú nariadenie č. 17 Komisii priznáva, zavedenie novej metódy výpočtu výšky pokút Komisiou, ktorá môže viesť k všeobecnému zvýšeniu pokút, nemožno považovať za retroaktívne sprísnenie pokút stanovených v článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 (rozsudok LR AF 1998/Komisia, už citovaný v bode 38 vyššie, body 233 až 235).

192    Navyše skutočnosť, že Komisia v minulosti pri určitých typoch porušenia uplatnila pokuty na určitej úrovni, ju nemôže zbaviť možnosti zvýšiť túto úroveň v rámci hraníc uvedených v nariadení č. 17, ak je to nevyhnutné na zabezpečenie uskutočňovania politiky hospodárskej súťaže Spoločenstva (rozsudok Musique diffusion française a i./Komisia, už citovaný v bode 144 vyššie, bod 109). Naopak, efektívne uplatňovanie pravidiel hospodárskej súťaže Spoločenstva vyžaduje, aby Komisia mohla výšku pokút kedykoľvek prispôsobiť potrebám tejto politiky (rozsudky Musique diffusion française a i./Komisia, už citovaný, bod 109, a LR AF 1998/Komisia, už citovaný v bode 38 vyššie, body 236 a 237).

193    Z toho vyplýva, že výhradu založenú na neuplatniteľnosti usmernení treba zamietnuť.

194    Preto je skutočnosť, že štyria japonskí žalobcovia a C/G poukazujú na americké výpočtové metódy, ktoré sú údajne spravodlivejšie, irelevantná vzhľadom na to, že Komisia mohla oprávnene uplatniť výpočtovú metódu uvedenú v usmerneniach.

–       O obrate, z ktorého Komisia vychádzala pri určovaní východiskovej sumy

195    Pokiaľ žalobcovia Komisii vytýkajú, že jednotlivé východiskové sumy neurčila buď na základe obratu pripadajúceho na predaj grafitových elektród v rámci EHP, alebo na základe celkového obratu týkajúceho sa všetkých výrobkov, treba pripomenúť jednak, že jediná výslovná zmienka o obrate obsiahnutá v článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 sa týka najvyššej hranice, ktorú výška pokuty nesmie presiahnuť, a jednak, že tá sa považuje za hranicu celkového obratu (rozsudok Musique diffusion française a i./Komisia, už citovaný v bode 144 vyššie, bod 119). V rámci dodržania tejto hranice Komisia v zásade môže určiť pokutu na základe obratu podľa svojej voľby vzhľadom na geografický rozsah a dotknuté výrobky (rozsudok Cement, už citovaný v bode 39 vyššie, bod 5023) bez toho, aby bola povinná prihliadnuť konkrétne na celkový obrat alebo na obrat dosiahnutý na priestorovom trhu alebo trhu dotknutých výrobkov. Napokon, hoci usmernenia nestanovujú výpočet pokút podľa vymedzeného obratu, nebránia tomu, aby sa na daný obrat prihliadalo pod podmienkou, že pri uskutočnenej voľbe sa Komisia nedopustí zjavne nesprávneho posúdenia.

196    V tomto prípade, na rozdiel od tvrdenia podniku SGL, je z odôvodnení č. 149 až 151 rozhodnutia zrejmé, že Komisia si na vyjadrenie povahy porušenia, jeho skutočného vplyvu na trh a rozsahu priestorového trhu vo forme východiskových súm s prihliadnutím na veľké rozdiely vo veľkosti členov kartelu zvolila celosvetový obrat dosiahnutý z predaja predmetného výrobku.

197    Vzhľadom na vnútornú povahu kartelu bola Komisia oprávnená vychádzať z tohto obratu bez toho, aby sa dopustila nesprávneho posúdenia, pretože tento obrat jej umožnil zohľadniť „skutočnú hospodársku spôsobilosť porušovateľov spôsobiť značnú škodu iným subjektom, najmä spotrebiteľom“ v zmysle bodu 1 A štvrtého odseku usmernení.

198    Podľa zistení uvedených v rozhodnutí totiž išlo o celosvetový kartel, ktorý okrem určovania cien zahŕňal rozdelenie trhov podľa princípu „domáceho výrobcu“: výrobcovia, ktorí nepochádzali z EHP, sa namiesto toho, aby agresívne konkurovali „domácim“ výrobcom na trhu EHP, mali z tohto trhu, ktorý nebol „ich domácim trhom“, stiahnuť (pozri body 64 a 67 vyššie). Ak by Komisia východiskovú sumu pre podniky Tokai, SDK, Nippon, SEC a C/G vypočítala na základe ich nízkeho obratu na trhu EHP s predmetným výrobkom, zvýhodnila by ich za to, že sa riadili jedným zo základných princípov kartelu a že súhlasili s tým, že nebudú konkurovať „domácim“ výrobcom na trhu EHP, zatiaľ čo ich správanie v súlade s týmto princípom kartelu „domácim“ výrobcom v Európe, teda najmä podnikom SGL a UCAR, umožnilo jednostranne určovať ceny v EHP. Japonskí žalobcovia a C/G tým zabránili hospodárskej súťaži na trhu EHP, pričom ich skutočný obrat na tomto trhu nie je podstatný.

199    V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že celosvetový kartel, ktorý je predmetom rozhodnutia, poškodil spotrebiteľov v EHP, pretože najmä podniky SGL a UCAR mohli zvyšovať svoje ceny v EHP bez toho, aby im hrozila konkurencia zo strany japonských žalobcov a podniku C/G, ktorí mohli na základe zásady vzájomnosti na celosvetovej úrovni postupovať rovnako na svojich trhoch, teda v Japonsku a na Ďalekom východe, ako aj v Spojených štátoch. Vzhľadom na to, že jedným z cieľov kartelu bolo zabrániť konkurencii zo strany „nedomácich“ výrobcov v rámci EHP, účasť týchto výrobcov bola nevyhnutná pre správne fungovanie kartelu ako celku, čiže na ostatných regionálnych trhoch sveta. Preto skutočný vplyv porušenia na EHP, ktorého sa dopustili všetci členovia kartelu vrátanie žalobcov, pre ktorých EHP nebol „domácim trhom“, spočíval v tom, že prispeli k celkovej efektívnosti kartelu, pričom každý z troch „pilierov“ – Spojené štáty, EHP a Ďaleký východ/Japonsko – bol nevyhnutný pre efektívne fungovanie kartelu v celosvetovom meradle.

200    Je potrebné dodať, že skutočnosť, že Komisia disponuje sankčnou právomocou, ktorá je obmedzená na územie EHP, jej nebráni v tom, aby na účely posúdenia hospodárskej spôsobilosti členov kartelu poškodiť hospodársku súťaž v rámci EHP zohľadnila celosvetový obrat založený na predaji predmetného výrobku. Komisia môže toto posúdenie uskutočniť rovnako, ako podľa článku 15 nariadenia č. 17 a súvisiacej judikatúry zohľadňuje finančné pomery sankcionovaného podniku na základe jeho celkového celosvetového obratu.

201    Je pravda, že dlhodobo ustálená judikatúra sa stavia proti pripisovaniu neproporcionálneho významu niektorému z rôznych obratov v pomere k iným prvkom posúdenia, aby stanovenie vhodnej pokuty nemohlo byť iba výsledkom výpočtu, ktorý je založený na celkovom obrate, najmä pokiaľ dotknuté tovary predstavujú iba malý podiel z tohto obratu (rozsudok Musique diffusion française a i./Komisia, už citovaný v bode 144 vyššie, body 120 a 121, a rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. júla 1994, Parker Pen/Komisia, T‑77/92, Zb. s. II‑549, bod 94). Súd prvého stupňa v už citovanom rozsudku Parker Pen/Komisia prijal žalobný dôvod založený na porušení zásady proporcionality z dôvodu, že Komisia nevzala do úvahy skutočnosť, že obrat dosiahnutý pri výrobkoch, ktorých sa týkalo porušenie, bol relatívne nízky v pomere k celkovému obratu z predajov uskutočnených predmetným podnikom.

202    Štyria japonskí žalobcovia a C/G sa odvolávajú na túto judikatúru, pričom poukazujú na svoje nepatrné pôsobenie v EHP. Riešenie, ktoré prijal Súd prvého stupňa v rozsudku Parker Pen/Komisia, už citovanom v bode 201 vyššie, sa týka stanovenia konečnej výšky pokuty, a nie, ako v tomto prípade, východiskovej sumy určenej na základe závažnosti porušenia. V tomto prípade Komisia nestanovila konečnú výšku pokút iba na základe celkového obratu, ale zohľadnila mnoho iných faktorov, ako je obrat, a pokiaľ ide o východiskovú sumu, Komisia pri jej stanovovaní neprihliadala práve na celkový obrat. Uvedená judikatúra teda nie je relevantná (pozri v tomto zmysle rozsudok ABB Asea Brown Boveri/Komisia, už citovaný v bode 153 vyššie, bod 156). 

203    Pokiaľ ide ďalej o tvrdenie C/G, že jeho účasť na porušení nemožno považovať za „veľmi závažnú“ vzhľadom na jeho osobitné postavenie v EHP, stačí uviesť, že osobitné údaje týkajúce sa daného podniku síce môžu predstavovať priťažujúce alebo poľahčujúce okolnosti (body 2 a 3 usmernení) alebo odôvodňovať konečnú úpravu pokuty [bod 5 písm. b) usmernení], ale keď Komisia vychádza z dosahu porušenia na účely posúdenia jeho závažnosti podľa bodu 1 A prvého a druhého odseku usmernení, účinky, ktoré má z tohto dôvodu vziať do úvahy, sú účinky vyplývajúce z celého porušenia, na ktorom sa podieľali všetky podniky (rozsudok Súdneho dvora z 8. júla 1999, Komisia/Anic Partecipazioni, C‑49/92 P, Zb. s. I‑4125, body 150 až 152), takže zohľadnenie jednotlivého správania alebo údajov týkajúcich sa každého podniku zvlášť je z tohto hľadiska irelevantné. Konkrétne údaje, na ktoré poukázal C/G, sú teda v tejto súvislosti irelevantné.

204    Z toho vyplýva, že žalobné dôvody založené na nesprávnom použití obratu pri určovaní východiskovej sumy treba zamietnuť.

–       O skutočnom dosahu kartelu na zvyšovanie cien a na podiely niektorých členov kartelu na trhu

205    Pokiaľ japonskí žalobcovia a C/G tvrdia, že ich protiprávne konanie nemalo „skutočný dosah“ v EHP v zmysle bodu 1 A predposledného odseku usmernení, pretože sa samostatne rozhodli, že nebudú predávať predmetný výrobok ešte pred vytvorením kartelu, treba uviesť, že táto argumentácia jednak odporuje vnútornej povahe kartelu spočívajúcej v rozdelení trhov na celosvetovej úrovni a jednak skutočnosti, že žalobcovia náležite nespochybnili skutkové zistenia Komisie týkajúce sa tejto otázky.

206    Žalobcovia totiž pripustili, že podľa základných princípov kartelu sa ceny predmetného výrobku mali stanovovať na celosvetovej úrovni a „nedomáci“ výrobcovia sa mali stiahnuť z trhov vyhradených „domácim“ výrobcom (odôvodnenie č. 50 rozhodnutia). Okrem toho Komisia konštatovala, že tieto základné princípy boli realizované na jednotlivých stretnutiach kartelu (odôvodnenia č. 51 až 93 rozhodnutia), pričom uvedení žalobcovia tieto zistenia náležite nespochybnili.

207    Pokiaľ ide o konkrétny dosah protiprávneho správania každého podniku na trh a na hospodársku súťaž, tento dosah treba podľa bodu 1 A prvého odseku usmernení brať do úvahy, „pokiaľ ho možno zmerať“. V tomto prípade bolo nekonkurenčné správanie uvedených piatich žalobcov v EHP presne v súlade s princípmi a so správnym fungovaním kartelu. Ťažko teda možno „zmerať“, do akej miery konkrétny dosah porušenia, ktorého sa dopustili títo žalobcovia, t. j. ich nekonkurenčné správanie na trhu EHP, presahuje výlučne zmluvný rámec, t. j. ich záväzok správať sa pasívne.

208    Konkrétny dosah porušenia takisto nemožno náležite spochybniť len na základe „alternatívnych vysvetlení“ správania v súlade s protiprávnymi dohodami, čiže na základe samostatných rozhodnutí, ktoré boli údajne prijaté v hospodárskom záujme podnikov. „Alternatívne vysvetlenia“ môžu slúžiť len na vylúčenie existencie zosúladeného postupu, ak možno paralelné a pasívne správanie vysvetliť inými hodnovernými dôvodmi, ako je zosúladený postup dotknutých podnikov (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 29. júna 1995, Solvay/Komisia, T‑30/91, Zb. s. II‑1775, bod 75 a tam citovanú judikatúru Súdneho dvora). V tomto prípade protiprávne správanie uvedených piatich žalobcov nie je ani zďaleka paralelným správaním, ale presne zodpovedá tajným dohodám, ktorých existenciu ani obsah títo žalobcovia nespochybnili.

209    Okrem toho, ako správne zdôraznila Komisia, cieľom kartelu bolo zabezpečiť stabilitu celosvetového trhu a tak umožniť zosúladené zvyšovanie cien. Tým, že sa uvedení piati žalobcovia zaviazali, že nebudú pôsobiť na trhu EHP, významnou mierou prispeli k stabilite celosvetového trhu, čím vážne poškodili hospodársku súťaž v EHP. Protiplnením za ochranu, ktorú SGL a UCAR poskytovali týmto žalobcom na ich „domácich“ trhoch, bol prísľub týchto žalobcov, že nebudú pôsobiť v EHP. Ak by bol tento prísľub bezcenný, títo žalobcovia by sa nemuseli podieľať na karteli.

210    Napokon podľa zistení uvedených v rozhodnutí predmetný kartel nepredstavoval európsky kartel, ku ktorému bolo pridružených niekoľko japonských a amerických účastníkov, ale išlo o kartel pôsobiaci na celosvetovej úrovni. S cieľom vylúčiť nebezpečenstvo narušenia správneho fungovania kartelu sa každá strana zaviazala rešpektovať dosiahnuté podiely na svetovom trhu napriek prípadným budúcim tendenciám a vývoju a tak zabezpečiť pravidelné zvyšovanie cien v každom regióne sveta, ktoré by v prípade neexistencie princípu „domáceho“ výrobcu mohlo podporiť vstup „nedomácich“ výrobcov do regiónov, na ktorých pôsobili „domáci“ výrobcovia.

211    Tvrdenie žalobcov, že sa vo svojom hospodárskom záujme samostatne rozhodli, že sa budú sústrediť na vlastný „domáci“ trh, je teda irelevantné. Okolnosti rozhodujúce pri prijatí takýchto rozhodnutí sa totiž môžu kedykoľvek zmeniť, takže záväzok nepôsobiť v určitom regióne, ktorý v danom čase nebol hospodársky zaujímavý, si zachováva hodnotu. Okrem toho, hoci je vždy ťažké predstaviť si, aký by bol vývoj daného trhu v prípade neexistencie kartelu pôsobiaceho na tomto trhu, takéto predpovede sú osobitne zložité v prípade rozdelenia trhov podľa princípu „domáceho“ výrobcu, ktorý zaväzuje členov kartelu k pasivite v niektorých zemepisných regiónoch.

212    V každom prípade za daných okolností nestačí skúmať, aké podiely na trhu mohli „nedomáci“ výrobcovia primerane dosiahnuť v prípade neexistencie kartelu na trhu vyhradenom inému členovi kartelu. Nemožno totiž vylúčiť, že ak by „domáci“ výrobca nemal istotu, ktorú mu poskytoval kartel, v obave zo vstupu iných výrobcov na tento trh by uplatňoval dostatočne nízke ceny, aby títo ostatní výrobcovia na predmetný trh nevstúpili a nezískali na tomto trhu akýkoľvek podiel. V takom prípade by slobodná hospodárska súťaž priniesla výhody spotrebiteľom v podobe zníženia cien bez toho, aby sa podiely na trhu akokoľvek zmenili.

213    Komisia teda správne usúdila, že pasívne správanie piatich predmetných žalobcov v EHP bolo skutočným dôsledkom kartelu, takže títo žalobcovia sa rovnako podieľali na „veľmi závažnom porušení“.

214    To isté platí pre zvyšovanie cien, ktoré kartel vyvolal v rokoch 1992 až 1996. Pokiaľ sa SGL v tejto súvislosti dovoláva „alternatívnych vysvetlení“, stačí opäť pripomenúť, že v tomto prípade nejde iba o „paralelné správanie“. Okrem toho v odôvodneniach č. 136 a 137 rozhodnutia sú zhrnuté skutkové zistenia Komisie týkajúce sa stanovenia cieľových cien a skutočného zvyšovania cien na základe základnej zásady kartelu, podľa ktorej sa ceny grafitových elektród určovali na celosvetovej úrovni (odôvodnenia č. 50 a 61 až 70 rozhodnutia). Z toho vyplýva, že ceny dohodnuté na stretnutiach v rámci kartelu boli postupne nanútené odberateľom a od roku 1992 do roku 1996 sa zvýšili takmer o 50 %. Proti týmto konkrétnym a podrobným zisteniam SGL nenamietal. Komisia teda náležite preukázala súvislosť medzi zvyšovaním cien a uplatňovaním protiprávnych dohôd ôsmimi členmi kartelu, ktorí ovládali takmer 90 % svetového trhu s grafitovými elektródami (odôvodnenie č. 135 rozhodnutia) a ktorí boli schopní určovať ceny počas piatich až šiestich rokov (odôvodnenie č. 3 rozhodnutia), rozdeliť si trhy a prijať množstvo súvisiacich opatrení (odôvodnenie č. 2 rozhodnutia).

215    Z toho vyplýva, že žalobné dôvody založené na nezohľadnení skutočného dosahu kartelu na zvyšovanie cien a na podiely niektorých členov kartelu na trhu nemožno uznať.

–       O rozdelení členov kartelu do troch kategórií a o stanovení jednotlivých východiskových súm

216    Pokiaľ ide o výhradu založenú na arbitrárnosti a neprimeranosti východiskových súm, najmä sumy 40 miliónov eur stanovenej pre podnik SGL z dôvodu nezlučiteľnosti tejto vysokej sumy s predchádzajúcou rozhodovacou praxou Komisie, stačí pripomenúť, že pri stanovovaní výšky pokút má Komisia mieru voľnej úvahy s cieľom usmerňovať správanie podnikov v zmysle dodržiavania pravidiel hospodárskej súťaže (rozsudok Deutsche Bahn/Komisia, už citovaný v bode 157 vyššie, bod 127). Skutočnosť, že Komisia v minulosti uplatňovala pokuty v určitej výške za určité druhy porušení, ju teda nemôže zbaviť možnosti túto výšku kedykoľvek zvýšiť s cieľom zabezpečiť vykonávanie politiky hospodárskej súťaže Spoločenstva (rozsudok Musique diffusion française a i./Komisia, už citovaný v bode 144 vyššie, bod 109) a posilniť odstrašujúci účinok pokút (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. mája 1998, SCA Holding/Komisia, T‑327/94, Zb. s. II‑1373, bod 179) (pozri body 191 a 192 vyššie). Z toho vyplýva, že výhradu založenú na zmene praxe, pokiaľ ide o výšku základných súm, treba zamietnuť.

217    Pokiaľ ide o rozdelenie členov kartelu do niekoľkých kategórií, čo viedlo k paušalizovaniu východiskovej sumy stanovenej pre podniky patriace do tej istej kategórie, treba uviesť, že proti tomuto prístupu Komisie, aj keď neberie do úvahy rozdiely vo veľkosti medzi podnikmi patriacimi do tej istej kategórie, v zásade nemožno namietať. Komisia totiž nie je v prípade uloženia pokút viacerým podnikom, ktoré sa dopustili rovnakého porušenia, povinná pri určovaní výšky pokút zabezpečiť, že konečná výška pokút bude zohľadňovať všetky rozdiely medzi dotknutými podnikmi z hľadiska ich celkového obratu (pozri rozsudok FETTCSA, už citovaný v bode 47 vyššie, bod 385 a tam citovanú judikatúru).

218    Komisia sa teda nedopustila skutkového alebo právneho pochybenia, ak vo fáze určovania závažnosti porušenia rozdelila žalobcov do kategórií.

219    Takéto rozdelenie do kategórií však musí byť v súlade so zásadou rovnosti zaobchádzania, podľa ktorej je zakázané zaobchádzať s porovnateľnými situáciami rozdielne a s rozdielnymi situáciami rovnako, ak takéto zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené (rozsudok FETTCSA, už citovaný v bode 47 vyššie, bod 406). V tejto súvislosti usmernenia v bode 1 A šiestom odseku stanovujú, že najmä „značný“ nepomer vo veľkosti podnikov, ktoré sa dopustili porušenia rovnakého druhu, môže odôvodniť rozlíšenie na účely posúdenia závažnosti porušenia. Okrem toho podľa judikatúry musí byť výška pokút prinajmenšom primeraná vo vzťahu k faktorom zohľadneným pri posudzovaní závažnosti porušenia (rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. júla 2001, Tate & Lyle a i./Komisia, T‑202/98, T‑204/98 a T‑207/98, Zb. s. II‑2035, bod 106).

220    Keď teda Komisia rozdelí dotknuté podniky do kategórií na účely stanovenia výšky pokút, stanovenie prahov pre každú z takto identifikovaných kategórií musí byť koherentné a objektívne odôvodnené (rozsudok FETTCSA, už citovaný v bode 47 vyššie, bod 416, a rozsudok LR AF 1998/Komisia, už citovaný v bode 38 vyššie, bod 298).

221    V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že Komisia sa tým, že v úvode svojich usmernení uviedla, že miera voľnej úvahy, ktorou disponuje pri stanovovaní výšky pokút, musí byť vyjadrená „v koherentnej a nediskriminačnej politickej línii prispôsobenej cieľom sledovaným pri sankcionovaní porušení pravidiel hospodárskej súťaže“, zaviazala, že pri stanovovaní výšky pokút za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže sa bude riadiť týmito zásadami.

222    Preto treba skúmať, či je určenie prahov oddeľujúcich tri kategórie identifikované Komisiou na základe tabuľky uvedenej v odôvodnení č. 30 rozhodnutia (pozri bod 168 vyššie) v tomto prípade koherentné a objektívne odôvodnené.

223    V tejto súvislosti je nutné konštatovať, že z odôvodnení č. 148 až 151 rozhodnutia je zrejmé, že pri vytváraní týchto troch kategórií a stanovovaní jednotlivých východiskových súm Komisia vychádzala z jediného kritéria, ktorým bol obrat a konkrétne trhové podiely, ktoré členovia kartelu dosiahli z predaja predmetného výrobku na svetovom trhu. Na tento účel Komisia vychádzala z obratov za rok 1998 a z vývoja podielov na trhu od roku 1992 do roku 1998, ktoré sú uvedené v spomenutej tabuľke. Okrem toho je zrejmé, že použitá aritmetická metóda spočívala v stanovení dielov zodpovedajúcich približne…‑percentnému podielu na trhu, pričom každý diel zodpovedal približne sume 8 miliónov eur. Podnikom SGL a UCAR, ktorých podiel na trhu predstavoval približne…, bola teda jednotlivo pridelená východisková suma vo výške… 40 miliónov. Podnikom VAW, SEC a Nippon, ktorých podiel na trhu bol nižší ako 5 %, bola jednotlivo pridelená suma 8 miliónov, zatiaľ čo suma jednotlivo pridelená podnikom SDK, C/G a Tokai, ktorých podiel na trhu predstavoval 5 až 10 %, dosiahla 16 miliónov.

224    Pokiaľ ide o výber dielov po 8 miliónov eur, ktorý je základom tejto metódy, aby sa dosiahla presná maximálna suma 40 miliónov eur v prípade podnikov SGL a UCAR, je pravda, že Komisia v rozhodnutí nikde neuvádza, z akých dôvodov si zvolila presnú sumu 40 miliónov eur pre podniky zaradené do prvej kategórie. Túto voľbu Komisie však nemožno označiť za arbitrárnu a neprekračuje rámec voľnej úvahy, ktorou Komisia v tejto oblasti disponuje.

225    Usmernenia totiž v prípade „veľmi závažných“ porušení umožňujú stanoviť sumu vyššiu ako 20 miliónov eur. Horizontálne cenové kartely sa vždy zaraďovali medzi najzávažnejšie porušenia práva hospodárskej súťaže Spoločenstva, a teda ich samy osebe možno označiť za „veľmi závažné“ (rozsudok FETTCSA, už citovaný v bode 47 vyššie, bod 262). To platí dvojnásobne v prípade kartelu posudzovaného v tomto prípade, ktorý spočíval jednak v určovaní cien a jednak v rozdelení trhov a vzťahoval sa na celé územie spoločného trhu a EHP. 

226    Je potrebné dodať, že relevantné obraty podnikov SGL a UCAR predstavovali… miliónov a… miliónov eur, pričom ich podiely na trhu sa pohybovali medzi… a… % a medzi… a… %. Komisia teda oprávnene usúdila, že tieto dva podniky majú byť zaradené do tej istej kategórie s priemerným obratom… miliónov eur a s priemerným trhovým podielom približne… %.

227    Vzhľadom na správnosť vymedzenia prvej kategórie a príslušnej východiskovej sumy treba skúmať, či druhá kategória, do ktorej boli zaradené podniky SDK, C/G a Tokai, bola vytvorená koherentne a na základe objektívnych dôvodov. V tejto súvislosti možno konštatovať, že aritmetická metóda použitá Komisiou vedie ku koherentnému výsledku, pokiaľ ide o podnik SDK, ktorého obrat a podiel na trhu predstavujú… miliónov eur a približne… %. Vzťah medzi podnikom SDK na jednej strane a kategóriou, do ktorej boli zaradené podniky SGL a UCAR, na druhej strane možno teda vyjadriť približným pomerom 1 : 2,5, čo odôvodňuje stanovenie východiskovej sumy 16 miliónov eur pre podnik SDK (40 : 2,5).

228    Naopak zaradenie podnikov SDK a Tokai do tej istej kategórie, hoci obrat a podiel na trhu podniku Tokai predstavujú iba… miliónov eur a približne… %, t. j. polovicu relevantných údajov týkajúcich sa podniku SDK, presahuje rámec prijateľnosti z hľadiska zásad proporcionality a rovnosti zaobchádzania, a to tým skôr, že rozdiel vo veľkosti podnikov Tokai a SDK zaradených do tej istej kategórie je väčší než rozdiel medzi podnikmi Tokai a Nippon (obrat… miliónov eur a podiel na trhu približne… %), ktoré boli zaradené do dvoch rôznych kategórií. Na rozdiel od tvrdenia Komisie takýto spôsob klasifikácie podnikov nemožno považovať za koherentný (pozri v tomto zmysle rozsudok FETTCSA, už citovaný v bode 47 vyššie, body 415, 422 a 426).

229    Pokiaľ ide posúdenie objektívnej odôvodnenosti prístupu Komisie, treba pripomenúť, že v rozhodnutí sa po poukázaní na celosvetový obrat, ktorý každý z podnikov dosiahol z predaja predmetného výrobku v roku 1998, a na podiely na celosvetovom trhu (odôvodnenia č. 149 a 150) uvádza len to, že „C/G, SDK a Tokai, ktorých podiely na celosvetovom trhu boli oveľa menšie (od 5 do 10 %) [ako podiely podnikov SGL a UCAR], patria do druhej kategórie“ (odôvodnenie č. 150). V tejto stati pritom nie je uvedený nijaký konkrétny dôvod, ktorý by Komisii napriek uvedenému pomeru veľkosti umožnil priradiť podnik Tokai práve k podniku SDK a nie k podniku Nippon.

230    V konaní pred Súdom prvého stupňa Komisia uviedla, že pri vytváraní troch kategórií a stanovovaní jednotlivých východiskových súm vychádzala skôr z veľkosti než z aritmetických vzorcov, pričom pokuta nemusí byť primeraná vo vzťahu k obratu daného podniku, ale k závažnosti a dĺžke trvania porušenia. V každom prípade mal kartel ako celok značný vplyv v EHP, takže aj účastník s malým podielom na trhu mohol podstatne prispieť k dosiahnutiu tohto výsledku. Podiel na trhu a obrat teda nemusia presne vyjadrovať mieru vplyvu každého člena kartelu na hospodársku súťaž. Napokon Komisia nie je vôbec povinná rozlišovať podniky podľa ich obratu; preto jej v prípade takého rozlíšenia nemožno vytýkať, že nevychádzala z presného pomeru príslušných obratov.

231    S touto argumentáciou sa nemožno stotožniť. Ak sa totiž Komisia rozhodla v tomto prípade uplatniť metódu diferenciácie uvedenú v usmerneniach, bola povinná tieto usmernenia dodržiavať, okrem prípadu, ak by presne vysvetlila dôvody, pre ktoré je v konkrétnom bode odôvodnené sa od nich odchýliť (rozsudok FETTCSA, už citovaný v bode 47 vyššie, bod 271). Vzhľadom na to, že členovia kartelu boli podľa rozhodnutia zaradení do kategórií iba na základe ich obratov a podielov na trhu, Komisia sa v konaní pred Súdom prvého stupňa nemôže dištancovať od vlastnej metódy diferenciácie tvrdením, že ide o dosť všeobecné pomery veľkosti a že ani podiel na trhu, ani obrat nevyhnutne nevyjadruje vplyv každého podniku na hospodársku súťaž. Okrem toho rozhodnutie neobsahuje nijakú konkrétnu skutočnosť, ktorá by vysvetľovala, prečo tento argument odôvodňuje priradenie podniku Tokai práve k podniku SDK a nie k podniku Nippon.

232    Hoci je pravda, že Komisia môže pri stanovovaní konečnej výšky pokuty zohľadniť množstvo skutočností a nie je povinná použiť pritom matematické vzorce, ak považovala za vhodné a spravodlivé v určitej etape tohto stanovovania použiť číselné výpočtové údaje, musí uplatňovať vlastnú metódu správne, koherentne a najmä nediskriminačne. Ak sa Komisia dobrovoľne rozhodla takú aritmetickú metódu uplatňovať, je viazaná pravidlami tejto metódy, s výnimkou výslovného odôvodnenia výnimky vo vzťahu ku všetkým členom toho istého kartelu.

233    Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že zaradenie podniku Tokai do rovnakej kategórie s podnikom SDK nie je odôvodnené. V rámci výkonu svojej neobmedzenej právomoci Súd prvého stupňa zastáva názor, že je síce potrebné vychádzať zo všeobecného postupu Komisie a zachovať kategorizáciu členov kartelu, ale druhú kategóriu treba rozdeliť a zaradiť podniky SDK a Tokai do dvoch odlišných kategórií, pričom východisková suma 16 miliónov eur pre podnik SDK, ktorú mu priradila Komisia, zostane zachovaná, zatiaľ čo podniku Tokai bude priradená východisková suma 8 miliónov eur.

234    Preto nie je potrebné zaoberať sa dvoma dodatočnými žalobnými dôvodmi, ktorými sa Tokai domáha východiskovej sumy 8 miliónov eur a ktoré boli založené na tom, že Komisia náležite nepreukázala veľkosť predmetného trhu a že nezohľadnila skutočnosť, že podiel podniku Tokai na trhu bol o niečo nižší než 5 %.

235    V rámci výkonu svojej neobmedzenej právomoci Súd prvého stupňa ďalej zastáva názor, že C/G, ktorého obrat vo výške… miliónov eur a podiel na trhu, ktorý predstavuje približne… %, je z hľadiska veľkosti na relevantnom svetovom trhu natoľko podobný podniku Tokai, že ho treba zaradiť do rovnakej kategórie ako podnik Tokai. Preto bude východisková suma pre podnik C/G stanovená tiež na 8 miliónov eur.

236    Pokiaľ ide o bývalú tretiu kategóriu, do ktorej boli zaradené podniky Nippon, SEC a VAW, z hľadiska rozdielu veľkosti troch dotknutých podnikov, ako aj vo vzťahu k podnikom vedľajšej kategórie (Tokai a C/G) sa javí dostatočne koherentná. Túto samostatnú kategóriu najmenších podnikov teda treba zachovať.

237    Priemerný obrat (… miliónov eur) a priemerný podiel na trhu (približne… %) tejto kategórie však dosahuje iba polovicu zodpovedajúcich priemerných údajov vedľajšej kategórie, ktorú tvoria podniky Tokai a C/G, a desatinu údajov prvej kategórie, ktorú tvoria podniky SGL a UCAR. Preto Súd prvého stupňa v rámci výkonu svojej neobmedzenej právomoci zastáva názor, že pre žalobcov Nippon a SEC je potrebné stanoviť východiskovú sumu na 4 milióny eur.

–       O „odstrašujúcom faktore“ použitom v rozhodnutí

238    Na úvod treba uviesť, že námietka podniku SGL, podľa ktorej Komisia namiesto toho, aby zohľadnila konkrétne okolnosti tohto podniku, chcela iba zabezpečiť odstrašujúci účinok sankcie, je skutkovo nesprávna. Komisia totiž spomenula dostatočne odstrašujúcu výšku východiskových súm iba v rámci poukázania na všeobecné výpočtové pravidlá (odôvodnenia č. 146 a 148 rozhodnutia). Tieto sumy boli upravené s cieľom zabezpečiť ich osobitný odstrašujúci účinok iba v prípade podnikov VAW a SDK (odôvodnenia č. 152 až 154 rozhodnutia), zatiaľ čo východisková suma pre podnik SGL takto upravená nebola.

239    Pokiaľ ide o výhradu podniku SDK, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry môže Komisia pri výpočte pokuty pre podnik prihliadať najmä na jeho veľkosť a ekonomickú silu (rozsudok Musique diffusion française a i./Komisia, už citovaný v bode 144 vyššie, bod 120, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 13. decembra 2001, Acerinox/Komisia, T‑48/98, Zb. s. II‑3859, body 89 a 90). Okrem toho, pokiaľ ide o zmeranie finančnej kapacity členov kartelu, judikatúra uznala relevantnosť celkového obratu (rozsudok Súdneho dvora zo 16. novembra 2000, Sarrió/Komisia, C‑291/98 P, Zb. s. I‑9991, body 85 a 86) a vo svojom rozsudku ABB Asea Brown Boveri/Komisia (už citovaný v bode 153 vyššie, body 154, 155 a 162 až 167) Súd prvého stupňa dokonca uznal, že násobný koeficient 2,5 v zásade nie je protiprávny, pričom zdôraznil, že Komisia je oprávnená prihliadať na dostatočne odstrašujúci účinok uloženej pokuty.

240    Za týchto okolností treba výhradu založenú na porušení práva podniku SDK na obhajobu zamietnuť. V bode 110 oznámenia o výhradách totiž Komisia uviedla, že chce „stanoviť pokuty v dostatočnej výške, aby mali odstrašujúci účinok“. Je zrejmé, že SDK si bol vedomý znenia článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a svojho vysokého celkového obratu. Okrem toho mohol SDK z rozhodnutia Komisie 1999/60/ES z 21. októbra 1998 týkajúceho sa konania podľa článku 85 Zmluvy ES [IV/35.691/E-4 – Izolované potrubia (Ú. v. ES L 24, s. 1, ďalej len „rozhodnutie Izolované potrubia“)], v ktorom Komisia použila práve násobný koeficient 2,5 v prípade spoločnosti Asea Brown Boveri, vyvodiť, že nie je vylúčené, že Komisia uplatní takýto koeficient aj v jeho prípade. Podniku SDK preto nič nebránilo v tom, aby počas správneho konania poukázal na svoju veľkosť a finančné zdroje a aby sa vyjadril k odstrašujúcemu účinku sankcie, ktorú mu Komisia uložila.

241    Vzhľadom na judikatúru uvedenú v bode 239 vyššie teda Komisia oprávnene usúdila, že SDK z dôvodu svojho mimoriadne vysokého celkového obratu v porovnaní s celkovým obratom ostatných členov kartelu ľahšie získa potrebné prostriedky na zaplatenie pokuty, ktorá mu bola uložená, čo z hľadiska dostatočného odstrašujúceho účinku tejto pokuty odôvodňovalo uplatnenie násobného koeficientu. Ani jeden z protiargumentov podniku SDK nemožno uznať.

242    Po prvé, hoci je pravda, že samotná veľkosť podniku nemusí vždy zodpovedať jeho finančnej sile, toto všeobecné konštatovanie v tomto prípade nie je relevantné, pretože SDK, na rozdiel od ostatných žalobcov, nenamietal svoju finančnú neschopnosť zaplatiť uloženú pokutu. Po druhé tým, že tvrdí, že cieľom spravodlivej pokuty môže byť iba náhrada škody spôsobenej slobodnej hospodárskej súťaži a že na tento účel treba posúdiť pravdepodobnosť odhalenia kartelu, ako aj zisk, s ktorým jeho členovia počítali, sa SDK odvoláva na hypotetické parametre, ktoré sú na posúdenie skutočných finančných zdrojov podniku príliš neurčité.

243    V každom prípade táto argumentácia podniku SDK nemôže spochybniť pravidlo, podľa ktorého môže byť za porušenie, ktorého sa dopustil podnik disponujúci značnými finančnými zdrojmi, v zásade uložená proporcionálne vyššia pokuta, ako je pokuta uložená podniku, ktorý sa dopustil toho istého porušenia, ale ktorý takýmito zdrojmi nedisponuje. Napokon, pokiaľ ide o odkaz na iné podniky, ktorým napriek tomu, že sa nachádzali v porovnateľnej situácii ako SDK, boli uložené miernejšie sankcie, stačí pripomenúť, že Komisia nie je povinná zachovávať predchádzajúcu prax v oblasti stanovovania výšky pokút, pokiaľ dodrží maximálnu hranicu stanovenú článkom 15 ods. 2 nariadenia č. 17.

244    Vzhľadom na uznanie možnosti uložiť podniku SDK násobný koeficient treba skúmať, či je koeficient 2,5 zlučiteľný so zásadami proporcionality a rovnosti zaobchádzania.

245    V tejto súvislosti treba konštatovať, že jediným oporným bodom v rozhodnutí, ktorý umožňuje posúdiť opodstatnenosť koeficientu 2,5 použitého v prípade podniku SDK, je jeho porovnanie s koeficientom 1,25, ktorý sa uplatnil v prípade podniku VAW, a to vzhľadom na údaje a dôvody uvedené v odôvodneniach č. 30 a 152 až 154 rozhodnutia (pozri body 168 a 170 vyššie).

246    Z nich vyplýva, že v prípade podniku VAW považovala Komisia za spravodlivé zvýšenie východiskovej sumy „s cieľom zohľadniť veľkosť a celkové zdroje“ podniku. Vzhľadom na to, že obraty a podiely na trhu týkajúce sa predaja výrobku v celosvetovom meradle od roku 1992 do roku 1998 boli použité na účely rozlíšenia členov kartelu podľa závažnosti porušenia a že údaje týkajúce sa trhu EHP v tejto súvislosti neboli relevantné, toto konštatovanie vo vzťahu k podniku VAW možno odôvodniť len jeho celkovým celosvetovým obratom dosiahnutým v roku 2000, ktorý, ako vyplýva z tabuľky uvedenej v odôvodnení č. 30 rozhodnutia, je trojnásobne vyšší než obrat podniku SGL. Pokiaľ ide o faktor 1,25 stanovený pre podnik VAW, je zrejmé, že násobenie číslom 1 má úplne neutrálny účinok, pričom skutočný multiplikačný účinok malo iba číslo 0,25 pripočítané k číslu 1.

247    Pokiaľ ide o postavenie podniku SDK, v rozhodnutí sa uvádza, že tento podnik je „jednoznačne najväčší z dotknutých podnikov“ a z tohto dôvodu bolo potrebné v prípade východiskovej sumy preň použiť koeficient 2,5 (odôvodnenie č. 154). Túto charakteristiku podniku SDK odôvodňuje iba jeho celkový celosvetový obrat dosiahnutý v roku 2000, ktorý je dvojnásobne vyšší než obrat podniku VAW a šesťnásobne vyšší než obrat podniku SGL. Na základe postupu, ktorý samotná Komisia použila v prípade podniku VAW, bolo teda v prípade východiskovej sumy pre podnik SDK potrebné uplatniť dvojnásobné skutočné zvýšenie použité v prípade podniku VAW s cieľom zohľadniť jeho dvojnásobnú veľkosť a jeho dvojnásobné celkové zdroje. Toto kritérium spĺňa iba násobný koeficient 0,5 (2 x 0,25) pripočítaný k číslu 1.

248    Na tomto závere nič nemení ani jeden z protiargumentov Komisie. Rozhodnutie jednak okrem zistení týkajúcich veľkosti a celkových zdrojov podniku neobsahuje iné zistenie, ktoré by odôvodňovalo použitie vyššieho násobného koeficientu než 1,5 v prípade podniku SDK. V tomto rozhodnutí sa najmä neuvádza, prečo bolo za okolností tohto prípadu potrebné v prípade podniku SDK použiť šesťnásobne vyšší násobný koeficient než násobný koeficient použitý v prípade podniku VAW, hoci jeho relevantný obrat bol iba dvojnásobne vyšší než obrat podniku VAW. Pokiaľ Komisia v konaní pred Súdom prvého stupňa vyhlásila, že nevychádzala z presného obratu podniku SDK, ale že iba približne upravila východiskovú sumu na poskytnutie určitého usmernenia, stačí uviesť, že tejto argumentácii odporujú údaje aj dôvody uvedené v tejto súvislosti v rozhodnutí. Komisia sa od nich nemôže v konaní pred Súdom prvého stupňa dištancovať (pozri bod 232 vyššie). V každom prípade táto argumentácia nemôže odôvodniť použitie násobného koeficientu 2,5.

249    Vzhľadom na predchádzajúce úvahy zastáva Súd prvého stupňa v rámci výkonu svojej neobmedzenej právomoci názor, že je potrebné vynásobiť východiskovú sumu stanovenú pre podnik SDK koeficientom 1,5, čo vedie k výsledku 24 miliónov eur.

–       O odôvodnení rozhodnutia

250    Z ustálenej judikatúry vyplýva, že z odôvodnenia individuálneho rozhodnutia musia vyplývať úvahy inštitúcie, ktorá akt vydala, tak jasne a jednoznačne, aby umožnili dotknutým osobám zistiť dôvody prijatého opatrenia a príslušnému súdnemu orgánu vykonať súdne preskúmanie. Požiadavka odôvodnenia sa musí posúdiť vzhľadom na okolnosti danej veci. Nevyžaduje sa, aby odôvodnenie vymedzovalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, keďže otázka, či odôvodnenie spĺňa požiadavky článku 253 ES, sa musí posúdiť nielen vzhľadom na znenie predmetného aktu, ale aj na súvislosti, v rámci ktorých bol tento akt prijatý (pozri najmä rozsudok Súdneho dvora z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink’s France, C‑367/95 P, Zb. s. I‑1719, bod 63).

251    Vzhľadom na informácie uvedené v odôvodneniach č. 129 až 154 rozhodnutia, ktoré sa týkajú výpočtu pokút na základe závažnosti porušenia, usmernení, ako aj judikatúry a rozhodovacej praxe v tejto oblasti, na ktorú poukázali účastníci konania v konaní pred Súdom prvého stupňa, treba konštatovať, že žalobcom nič nebránilo vzniesť viaceré žalobné dôvody založené na protiprávnosti rozhodnutia vo veci samej, pokiaľ ide o výpočtové faktory týkajúce sa závažnosti porušenia. Ak tvrdia, že niektorý z týchto faktorov nie je dostatočne odôvodnený, zároveň namietajú nesprávnosť alebo arbitrárnosť tohto faktora a uvádzajú faktory, ktoré Komisia podľa ich názoru mala vziať do úvahy. Za týchto okolností žalobcovia neboli v situácii, v ktorej by ich absencia vyčerpávajúceho odôvodnenia zo strany Komisie pozbavovala možnosti primeranej súdnej ochrany (pozri v tomto zmysle rozsudok UK Coal/Komisia, už citovaný v bode 149 vyššie, bod 206).

252    Súdny dvor však v každom prípade rozhodol, že Komisia si splní povinnosť odôvodnenia vtedy, keď vo svojom rozhodnutí uvedie kritériá posúdenia, ktoré jej umožnili zmerať závažnosť porušenia, pričom v ňom nemusí uvádzať podrobnejšie vysvetlenie alebo číselné údaje týkajúce sa spôsobu výpočtu pokuty (rozsudok Súdneho dvora zo 16. novembra 2000, Cascades/Komisia, C‑279/98 P, Zb. s. I‑9693, body 38 až 47, a rozsudok Sarrió/Komisia, už citovaný v bode 239 vyššie, body 76 a 80).

253    Z toho vyplýva, že žalobné dôvody založené na nedostatočnom odôvodnení nemožno uznať.

254    Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že žalobné dôvody vznesené podnikmi SGL a UCAR treba zamietnuť, zatiaľ čo východiskové sumy pre ostatných žalobcov budú stanovené takto: v prípade podnikov Tokai a C/G po 8 miliónov eur, v prípade podnikov SEC a Nippon po 4 milióny eur a v prípade podniku SDK vo výške 24 miliónov eur.

c)     O základných sumách stanovených v rozhodnutí na základe dĺžky trvania porušenia

 Zhrnutie rozhodnutia

255    V odôvodneniach č. 155 až 157 rozhodnutia Komisia uviedla, že SGL, UCAR, Tokai, Nippon a SEC porušovali článok 81 ods. 1 ES a článok 53 ods. 1 Dohody o EHP od mája 1992 do februára/marca 1998. Vzhľadom na to, že sa dopustili dlhodobého porušenia v trvaní piatich rokov a deviatich až desiatich mesiacov, východiskové sumy, ktoré pre ne boli vypočítané na základe závažnosti porušenia, boli zvýšené o 55 %. Podľa Komisie sa SDK a VAW dopustili strednodobého porušenia v trvaní štyroch rokov a siedmich až jedenástich mesiacov, a preto im boli východiskové sumy zvýšené o 45 %. Keďže C/G sa dopustil strednodobého porušenia v trvaní troch rokov a desiatich mesiacov, východisková suma mu bola zvýšená o 35 %.

 Vec T‑239/01

256    SGL tvrdí, že zvýšenie východiskovej sumy preň o 55 % za porušenie v trvaní piatich rokov a desiatich mesiacov je v rozpore s rozhodnutím Izolované potrubia (už citované v bode 240 vyššie), v ktorom Komisia za porušenie v trvaní piatich rokov zvýšila východiskovú sumu iba o 40 %.

257    SGL dodáva, že kvótové kartely, ktoré sa podľa usmernení považujú za „veľmi závažné“ porušenia, trvajú spravidla niekoľko rokov. Takéto typické trvanie kartelu je pre porušenia tohto druhu príznačné. Preto kvótový kartel, ktorý je vo svojej podstate trváci, nemožno vzhľadom na dĺžku jeho trvania posudzovať rovnako ako porušenie, ktoré, napríklad v prípade zneužitia dominantného postavenia, je samo osebe „veľmi závažné“ už pri jednorazovom porušení. Dĺžku trvania kvótového kartelu teda možno brať do úvahy iba vtedy, ak je jeho trvanie oveľa dlhšie ako obvyklé trvanie tohto druhu porušenia. V tejto súvislosti SGL spochybňuje zákonnosť usmernení, keďže podľa nich sa dĺžka trvania porušenia posudzuje rovnako bez ohľadu na povahu tohto porušenia.

258    V tejto súvislosti Súd prvého stupňa v prvom rade pripomína, že žalobný dôvod vznesený podnikom SGL, ktorý smeruje proti skutkovým zisteniam Komisie týkajúcim sa dĺžky trvania porušenia, už bol zamietnutý vyššie (body 71 až 77).

259    Pokiaľ ide o námietku protiprávnosti vznesenú v tejto súvislosti, treba uviesť, že článok 15 ods. 2 nariadenia č. 17 výslovne stanovuje, že pri stanovení výšky pokuty treba zohľadniť „jednak závažnosť porušenia a tiež jeho trvanie“. So zreteľom na toto ustanovenie nemožno ani za predpokladu, že kvótové kartely sú vo svojej podstate konštruované ako trváce, Komisii zakázať, aby ich skutočnú dĺžku trvania brala do úvahy v každom jednotlivom prípade. Stačí spomenúť kartely, ktoré napriek tomu, že mali trvať dlhodobo, Komisia odhalí alebo ktoré oznámi účastník po krátkom čase skutočného fungovania. Ich škodlivý účinok je nevyhnutne menší ako v prípade, ak by skutočne fungovali dlhodobo. Preto je v každom prípade potrebné rozlišovať medzi dĺžkou trvania porušenia a jeho závažnosťou, ktorá vyplýva z jeho samotnej povahy (pozri v tomto zmysle rozsudok FETTCSA, už citovaný v bode 47 vyššie, bod 283).

260    Komisia bola preto oprávnená v bode 1 B treťom odseku usmernení uviesť, že zvýšenie v prípade dlhodobých porušení sa bude uplatňovať v porovnaní s predchádzajúcom praxou vo väčšom rozsahu s ohľadom na účinné sankcionovanie obmedzení, „ktoré mali dlhodobo škodlivý účinok na spotrebiteľov“.

261    Preto nič nebráni tomu, aby Komisia zohľadnila usmernenia na účely zvýšenia východiskovej sumy vypočítanej v prípade podniku SGL o 55 % na základe toho, že porušenie trvalo päť rokov a deväť mesiacov. 

262    Tento záver nespochybňuje rozhodnutie Izolované potrubia, v ktorom Komisia v prípade porušenia trvajúceho päť rokov uplatnila zvýšenie iba o 40 %. V danom prípade totiž išlo o osobitné zváženie, ktoré bolo výslovne odôvodnené osobitnými okolnosťami tohto prípadu: na začiatku trvania porušenia boli tajné dohody neúplné alebo mali len obmedzený účinok; následne sa počas určitého obdobia neuplatňovali a najvyššiu formu dosiahli až po niekoľkých rokoch (odôvodnenie č. 170 rozhodnutia Izolované potrubia). V prípade podniku SGL také osobitné okolnosti neexistujú.

263    Z toho vyplýva, že žalobný dôvod založený na nesprávnom posúdení dĺžky trvania porušenia v prípade podniku SGL treba zamietnuť.

 Vec T‑246/01

–       Tvrdenia účastníkov konania

264    Pokiaľ ide o záverečné obdobie fungovania kartelu, UCAR tvrdí, že poskytol dôkazy o svojej účasti na porušení po neohlásených šetreniach, ktoré Komisia vykonala v júni 1997, najmä dôkazy, ktoré Komisii umožnili preukázať stretnutia uskutočnené v rámci kartelu v novembri 1997 a 13. februára 1998, ako aj udržiavanie dvojstranných vzťahov až do marca 1998. Podľa svojho návrhu nového oznámenia o spolupráci, ktorý bol zverejnený v roku 2001, by Komisia tieto informácie nemohla použiť na zvýšenie pokuty, ktorá bola tomuto podniku uložená, o 55 %. V tomto návrhu totiž Komisia uviedla, že ak podnik poskytne dôkazy o skutočnostiach, o ktorých predtým nemala vedomosť a ktoré priamo ovplyvňujú závažnosť alebo dĺžku trvania predpokladaného porušenia, Komisia ich nezohľadní pri stanovovaní výšky pokuty, ktorú uloží podniku, ktorý tieto dôkazy poskytol. Ide o vhodný prístup, ktorého sa Komisia mala pridržiavať. V každom prípade ho Súd prvého stupňa môže zohľadniť na základe svojej neobmedzenej právomoci.

265    UCAR z toho vyvodzuje, že na dôkazy o jeho účasti na karteli po stretnutí v apríli 1997 nemožno prihliadať, čo by viedlo k skráteniu trvania jeho porušenia na štyri roky a jedenásť mesiacov. Východisková suma sa mu teda z dôvodu dĺžky trvania mala zvýšiť najviac o 45 %.

266    Pokiaľ ide o počiatočné obdobie kartelu (od roku 1992 do roku 1995), UCAR zdôrazňuje, že Komisia nemala uložiť pokutu jemu, ale spoločnostiam Mitsubishi a Union Carbide, ktoré boli v tejto dobe jeho materskými spoločnosťami. Tieto spoločnosti totiž ovládali podnik UCAR a zohrali významnú úlohu, keďže nadviazali prvé kontakty medzi konkurentmi a uľahčili účasť podniku UCAR na karteli. UCAR uvádza, že z právneho hľadiska ho spoločnosti Mitsubishi a Union Carbide ovládali až do roku 1995. V rámci zmeny kapitálovej štruktúry v januári 1995 ho spoločnosti Mitsubishi a Union Carbide doslova „vykradli“ a vyvolali jeho zadlženie. Komisia nikdy neskúmala úlohu spoločností Mitsubishi a Union Carbide. Okrem toho rozhodnutie neobsahuje nijaké odôvodnenie týkajúce sa otázky ovládania podniku UCAR spoločnosťami Mitsubishi a Union Carbide počas sporného obdobia.

267    UCAR dodáva, že Komisia mala tiež zohľadniť skutočnosť, že odo dňa vykonania jej neohlásených šetrení sa správna rada podniku UCAR snažila prostredníctvom systematického a intenzívneho interného vyšetrovania odhaliť a skončiť akékoľvek protiprávne vzťahy s konkurentmi.

268    Pokiaľ ide o záverečné obdobie kartelu, Komisia zdôrazňuje, že jej nová politika v oblasti spolupráce v čase vydania rozhodnutia ešte nebola prijatá. Preto UCAR nemohol legitímne očakávať, že Komisia túto politiku uplatní. Skutočnosť, že Komisia si uvedomuje, že jej politiku v oblasti spolupráce možno zmeniť a vylepšiť, jej nebráni v tom, aby medzitým uplatňovala platné ustanovenia. Pred formálnym prijatím svojho návrhu zmeneného oznámenia o spolupráci, ktorého sa dovoláva UCAR, Komisia teda na tento návrh nebola povinná prihliadať.

269    Otázky vznesené podnikom UCAR z hľadiska úlohy spoločností Mitsubishi a Union Carbide tento podnik neuviedol vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách ani kedykoľvek počas konania pred Komisiou. Až do podania svojej žaloby sa UCAR správal, ako keby úplne uznával skutočnosť, že porušil pravidlá hospodárskej súťaže a že si zaslúži pokutu; netvrdil, že nemá byť sankcionovaný za porušenie, ktorého sa dopustil pred rokom 1995, pretože jeho správanie sa malo pripisovať spoločnostiam Mitsubishi a Union Carbide.

270    Dokonca aj vo svojom liste zaslanom Komisii 23. februára 2001, ku ktorému bola pripojená zápisnica z konania proti spoločnosti Mitsubishi v Spojených štátoch, UCAR neuviedol žiadne z tvrdení, ktoré prezentoval v konaní pred Súdom prvého stupňa. Ani v tejto dobe, hoci mal všetky relevantné dôkazy, teda netvrdil, že úloha spoločnosti Mitsubishi mala nejaký vplyv na skutkové zistenia, pokiaľ ide o jeho účasť na porušení. Tento list sa týkal skôr skutočnej platobnej schopnosti podniku UCAR.

271    Pokiaľ ide o spoločnosť Union Carbide, UCAR nikdy netvrdil, že táto spoločnosť sa priamo podieľala na porušení. Dokonca ani v konaní pred Súdom prvého stupňa UCAR jednoznačne neobvinil spoločnosť Union Carbide, s výnimkou finančných výhod, ktoré táto spoločnosť z kartelu údajne získala.

272    Komisia teda zastáva názor, že Súd prvého stupňa by v rámci výkonu svojej neobmedzenej právomoci v oblasti ukladania pokút mal zvýšiť pokutu uloženú podniku UCAR za túto zmenu postoja, ktorú Komisia považuje za neprijateľnú od podniku, ktorému bola na základe oznámenia o spolupráci uložená podstatne nižšia pokuta, pretože nespochybňoval tvrdenia Komisie. 

–       Posúdenie Súdom prvého stupňa

273    Čo sa týka výhrady týkajúcej sa záverečného obdobia kartelu, je založená výlučne na návrhu nového oznámenia o spolupráci, ktorý v čase prijatia rozhodnutia (18. júla 2001) ešte nebol ani uverejnený v úradnom vestníku; tento návrh bol totiž uverejnený až v úradnom vestníku z 21. júla 2001 (Ú. v. ES C 205, s. 18). Pokiaľ ide o nové „oznámenie Komisie o oslobodení od pokút a znížení pokút v prípadoch kartelov“, ktoré v bode 23 druhom odseku prevzalo návrh, ktorého sa dovoláva podnik UCAR, toto oznámenie bolo uverejnené až v úradnom vestníku z 19. februára 2002 (Ú. v. ES C 45, s. 3; Mim. vyd. 08/002, s. 155) a podľa bodu 28 nahrádza predchádzajúce oznámenie o spolupráci z roku 1996 až od 14. februára 2002. Za týchto okolností je zrejmé, že Komisia nepochybila, ak v rámci rozhodnutia neuplatnila novú politiku v oblasti spolupráce, ktorej sa dovoláva UCAR.

274    Pokiaľ ide o tvrdenie UCAR, že Súdu prvého stupňa nič nebráni v tom, aby zohľadnil nové oznámenie o spolupráci z roku 2002 ako vyjadrenie zásady spravodlivého zaobchádzania, treba poznamenať, že Súd prvého stupňa by ho mohol v rámci výkonu svojej neobmedzenej právomoci skutočne zohľadniť ako doplňujúcu informáciu, ktorá nebola spomenutá v rozhodnutí (rozsudok zo 16. novembra 2000, SCA Holding/Komisia, už citovaný v bode 108 vyššie, bod 55). Za týchto okolností však Súd prvého stupňa zastáva názor, že nie je potrebné, aby vykonal svoju právomoc s cieľom znížiť sadzbu použitú v prípade podniku UCAR z dôvodu dĺžky trvania jeho účasti na porušení.

275    Z odpovedí na písomnú otázku Súdu prvého stupňa a z prednesov na pojednávaní totiž vyplynulo, že medzi účastníkmi konania nie je sporné, že dôkazy, ktoré UCAR ako prvý z podnikov poskytol Komisii, sa týkajú len obdobia od polovice novembra 1997 do marca 1998. Aj keby sa dĺžka trvania účasti podniku UCAR na porušení skrátila na obdobie od mája 1992 do polovice novembra 1997, išlo by stále o účasť na dlhodobom porušení v trvaní päť a pol roka, za ktorú možno podľa bodu 1 B prvého odseku usmernení stanoviť dodatočnú sumu určenú použitím sadzby 55 %. Okrem toho Komisia už zohľadnila všetky dôkazy poskytnuté podnikom UCAR, ktoré jej umožnili preukázať „niektoré dôležité aspekty veci“, tak, že v jeho prípade znížila pokutu o 40 % na základe oznámenia o spolupráci (odôvodnenia č. 200 až 202 rozhodnutia), čo predstavuje – popri znížení pokuty o 70 % v prípade podniku SDK za poskytnutie prvých dôkazov o celom karteli (odôvodnenie č. 217 rozhodnutia) – druhé najväčšie zníženie pokuty zo všetkých znížení priznaných z tohto dôvodu.

276    Zásada spravodlivého zaobchádzania teda nevyžaduje úpravu sadzby 55 % použitej v prípade podniku UCAR z dôvodu dĺžky trvania jeho účasti na porušení za záverečné obdobie kartelu.

277    V súvislosti s opatreniami, ktoré správna rada podniku UCAR prijala po šetreniach Komisie s cieľom skončiť porušenie, stačí uviesť, že snahy o skončenie porušenia nemožno bez ďalšieho stotožňovať s definitívnym skončením porušenia. Nie je sporné, že UCAR nespochybnil skutkové zistenie Komisie, podľa ktorého sa na karteli podieľal v rokoch 1997 a 1998. Právomoc Komisie sankcionovať podnik, ktorý sa dopustil porušenia, predpokladá iba protiprávne konanie osoby, ktorá je všeobecne oprávnená konať v mene podniku (rozsudok Musique diffusion française a i./Komisia, už citovaný v bode 144 vyššie, bod 97). Konanie správnej rady podniku UCAR teda nie je relevantné pre zohľadnenie dĺžky trvania porušenia.

278    Pokiaľ ide o výhradu týkajúcu sa počiatočného obdobia kartelu (od roku 1992 do roku 1995), počas ktorej podnik UCAR ovládali spoločnosti Mitsubishi a Union Carbide, nie je sporné, že UCAR sa od mája 1992 do marca 1998 podieľal na spornom karteli ako „UCAR International Inc.“. Komisia uložila pokutu za toto porušenie práve tejto spoločnosti UCAR International Inc., a nie fyzickým alebo právnickým osobám, ktoré ju údajne ovplyvňovali. Preto nebola povinná prihliadať na zmeny, ktoré mohli počas trvania porušenia nastať v štruktúre právnych alebo ekonomických majiteľov spoločnosti.

279    Okolnosť, že UCAR mohol byť ekonomickou súčasťou spoločnosti Mitsubishi a/alebo Union Carbide, a preto nemohol prijímať samostatné rozhodnutia, čo Komisia spochybňuje, v tejto súvislosti nemá nijaký význam. Táto okolnosť by bola relevantná iba v prípade, ak by Komisia využila svoju právomoc sankcionovať materskú spoločnosť podniku UCAR za správanie tohto podniku, ako to urobila aj v prípade podniku VAW (odôvodnenia č. 117 až 123 rozhodnutia), pričom poukázala na rozsudok zo 16. novembra 2000, Stora Kopparbergs Bergslags/Komisia (už citovaný v bode 113 vyššie, body 26 až 29). V tomto prípade však nejde o to, či správanie podniku UCAR bolo možné pripísať inému subjektu (rozsudok Súdu prvého stupňa z 13. decembra 2001, Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia, T‑45/98 a T‑47/98, Zb. s. II‑3757, ďalej len „rozsudok Krupp“, bod 189), keďže Komisia sa rozhodla konať iba vo vzťahu k podniku UCAR.

280    Prejednávaná vec sa netýka ani otázok súvisiacich s ekonomickým nástupníctvom pri ovládaní podniku, keď je potrebné určiť, či za konanie podniku zodpovedá prevodca alebo nadobúdateľ (rozsudok Súdu prvého stupňa vydaný po vrátení veci v odvolacom konaní vo veci Stora Kopparbergs Bergslags/Komisia, už citovaný v bode 113 vyššie, body 60 a 70; rozsudok Súdu prvého stupňa z 20. marca 2002, HFB a i./Komisia, T‑9/99, Zb. s. II‑1487, body 101 až 108). Hoci je pravda, že uplatňovanie pravidla stanoveného judikatúrou, podľa ktorého „prináleží v zásade fyzickej alebo právnickej osobe, ktorá riadila predmetný podnik v čase spáchania porušenia, aby zodpovedala za toho porušenie, aj keď v čase prijatia rozhodnutia konštatujúceho porušenie zodpovedá za prevádzkovanie podniku iná osoba“ (rozsudok HFB a i./Komisia, už citovaný, bod 103), môže byť za určitých okolností problematické, Komisia v tomto prípade sankcionovala iba podnik UCAR, a preto sa nemusela zaoberať otázkami prevádzkovania a ovládania tohto podniku.

281    Uvedené pravidlo stanovené judikatúrou treba v každom prípade vykladať v tom zmysle, že podnik – t. j. hospodárska jednotka zahŕňajúca osobné, hmotné a nehmotné zložky (rozsudok Súdneho dvora z 13. júla 1962, Mannesmann/Vysoký úrad, 19/61, Zb. s. 675, 705 a 706) – je riadený orgánmi určenými jeho právnou formou a akékoľvek rozhodnutie, ktoré mu ukladá pokutu, môže byť adresované štatutárnym orgánom podniku (správna rada, predstavenstvo, predseda, riaditeľ atď.), aj keď finančné dôsledky tohto rozhodnutia napokon znášajú jeho majitelia. Toto pravidlo by nebolo dodržané, ak by sa v súvislosti s protiprávnym konaním podniku od Komisie vyžadovalo, aby vždy overovala, kto je majiteľom vykonávajúcim rozhodujúci vplyv na podnik, aby mohla sankcionovať iba tohto majiteľa.

282    V súvislosti s tvrdením UCAR, že jeho bývalí majitelia Mitsubishi a Union Carbide, ktorí ho naviedli na vytvorenie kartelu, za ktorý ho Komisia sankcionovala, ho „vykradli“, Komisia správne uviedla, že riešenie tohto sporu treba hľadať vo vzťahoch medzi spoločnosťami Mitsubishi a Union Carbide na jednej strane a podnikom UCAR a jeho súčasnými majiteľmi na druhej strane, a nie na úrovni uplatňovania práva hospodárskej súťaže Komisiou. Aj v prípade, ak spoločnosti Mitsubishi a Union Carbide skutočne použili podnik UCAR ako nástroj na dosiahnutie zisku vyplývajúceho z pôsobenia sporného kartelu, Komisia bola oprávnená uložiť pokutu iba tomuto nástroju, zatiaľ čo UCAR a/alebo jeho majitelia sa môžu domáhať náhrady škody od spoločností Mitsubishi a Union Carbide. UCAR sa navyše v Spojených štátoch skutočne domáhal vrátenia prostriedkov, ktoré mu boli údajne odňaté, od spoločností Mitsubishi a Union Carbide (odôvodnenie č. 42 rozhodnutia).

283    Pokiaľ ide ďalej o tvrdenie UCAR, že Komisia mala skúmať, akú úlohu pri vytvorení kartelu zohrali spoločnosti Mitsubishi a Union Carbide, stačí pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry aj za predpokladu, že iný hospodársky subjekt, ktorý nie je adresátom rozhodnutia, by bol v podobnej situácii ako UCAR, takéto zistenie neumožňuje neprihliadať na porušenie vytýkané podniku UCAR, keďže toto porušenie bolo náležite preukázané na základe listinných dôkazov. UCAR sa vzhľadom na to, že porušil článok 81 ES, nemôže vyhnúť nijakej sankcii z dôvodu, že iným hospodárskym subjektom, ako sú spoločnosti Mitsubishi a Union Carbide, nebola uložená pokuta, ak Súd prvého stupňa, ako je to v tomto prípade, nerozhoduje o postavení týchto iných subjektov (rozsudok Súdneho dvora z 31. marca 1993, Ahlström Osakeyhtiö a i./Komisia, C‑89/85, C‑104/85, C‑114/85, C‑116/85, C‑117/85 a C‑125/85 až C‑129/85, Zb. s. I‑1307, body 146 a 197; rozsudok Acerinox/Komisia, už citovaný v bode 239 vyššie, body 156 a 157, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 20. marca 2002, KE KELIT/Komisia, T‑17/99, Zb. s. II‑1647, bod 101).

284    Za týchto okolností skutočnosť, že spoločnosť Mitsubishi bola vo februári 2001 v Spojených štátoch odsúdená za nadržovanie kartelu výrobcov grafitových elektród a jeho podporu a bola jej uložená pokuta vo výške 134 miliónov USD (odôvodnenie č. 42 rozhodnutia), nie je relevantná pre skúmanie výpočtu pokuty uloženej podniku UCAR. Takisto nie je potrebné skúmať, či bola Komisia včas informovaná o účasti spoločností Mitsubishi a Union Carbide na karteli a či podnik UCAR skutočne ovládali Mitsubishi alebo Union Carbide.

285    Napokon, keďže Komisia je oprávnená sankcionovať podnik, ktorý sa priamo podieľal na predmetnom porušení, t. j. UCAR, nebola povinná odôvodniť toto svoje rozhodnutie uvedením dôvodov, pre ktoré nesankcionovala spoločnosti Mitsubishi a Union Carbide. Komisia teda neporušila povinnosť odôvodnenia, ktorá jej vyplýva z článku 253 ES.

286    Nie je však namieste vyhovieť návrhom Komisie na zvýšenie pokuty uloženej podniku UCAR.

287    Z predchádzajúcich úvah totiž vyplýva, že Komisia v konaní pred Súdom prvého stupňa nebola povinná predložiť ďalšie dôkazy týkajúce sa dĺžky trvania účasti podniku UCAR na porušení uvedenom v rozhodnutí. V súvislosti so žalobným dôvodom založeným na nezohľadnení významu spoločností Mitsubishi a Union Carbide od roku 1992 do roku 1995 sa Komisia mohla obmedziť na prezentovanie právnych argumentov, ktoré boli uvedené vyššie.

288    Okrem toho už vo februári a v apríli 2001, teda pred prijatím rozhodnutia, UCAR Komisii poskytol informácie týkajúce sa účasti najmä spoločnosti Mitsubishi na karteli, ktorý bol predmetom vyšetrovania Komisie. V rozhodnutí sa uvádza aj tvrdenie podniku UCAR, podľa ktorého mali jeho bývalé materské spoločnosti Union Carbide a Mitsubishi z kartelu prospech (odôvodnenie č. 204). Za týchto okolností nemožno tvrdiť, že UCAR spochybnil vecnú správnosť skutočností týkajúcich sa dĺžky trvania jeho účasti na porušení v zmysle bodu E ods. 4 druhého pododseku oznámenia o spolupráci po prvýkrát v konaní pred Súdom prvého stupňa. UCAR skôr zmenil právne posúdenie listín, ktoré poskytol Komisii už počas správneho konania.

289    Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že žalobné dôvody vznesené podnikmi SGL a UCAR treba zamietnuť.

290    Pokiaľ ide o ostatných žalobcov, v prípade ktorých boli východiskové sumy stanovené podľa závažnosti porušenia znížené, Súd prvého stupňa zastáva názor, že neexistuje dôvod odchýliť sa od sadzieb, ktoré použila Komisia na základe dĺžky trvania ich účasti na porušení. Preto budú základné sumy stanovené v odôvodnení č. 158 rozhodnutia opravené takto: Tokai = 12,4; Nippon = 6,2; SEC = 6,2; SDK = 34,8; C/G = 10,8.

d)     O priťažujúcich okolnostiach

 Zhrnutie rozhodnutia

291    V prípadoch podnikov SGL, UCAR, Tokai, SEC a Nippon Komisia usúdila, že miera závažnosti porušenia bola zvýšená tým, že tieto podniky pokračovali v tomto zjavnom a jednoznačnom porušení aj po šetreniach uskutočnených Komisiou. Ďalšia priťažujúca okolnosť v prípade podnikov SGL a UCAR spočívala v tom, že tieto podniky boli vedúcimi členmi a podnecovateľmi kartelu. Napokon ako priťažujúcu okolnosť Komisia posúdila aj pokus podniku SGL zmariť postup Komisie tým, že iné podniky informoval o blížiacich sa šetreniach. Komisia preto zvýšila základnú sumu o 85 % v prípade podniku SGL, o 60 % v prípade podniku UCAR a o 10 % v prípade podnikov Tokai, SEC a Nippon (odôvodnenia č. 160, 164, 187, 192, 209 a 210 rozhodnutia).

 Veci T‑244/01 a T‑251/01

292    Nippon a SEC Komisii vytýkajú, že v ich prípade zvýšila uloženú pokutu o 10 % na základe toho, že údajne pokračovali v porušení aj po šetreniach uskutočnených v júni 1997. V liste z 15. decembra 1997 adresovanom japonským výrobcom však Komisia vyhlásila, že títo výrobcovia nie sú priamo dotknutí predmetným kartelom. Až o dva roky neskôr ich Komisia v oznámení o výhradách informovala o svojom podozrení z ich prípadnej účasti na karteli. Nippon a SEC teda legitímne očakávali, že nebudú sankcionovaní za obdobie po vykonaní šetrení v júni 1997, pričom Komisia nemôže tvrdiť, že mali skončiť porušenie po šetreniach, ktoré sa ich netýkali. Nippon a SEC navyše namietajú nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, ktoré sa nezaoberá otázkou legitímnej dôvery.

293    SEC dodáva, že v jeho prípade sa zvýšenie východiskovej sumy o 55 % z dôvodu dĺžky trvania porušenia vzťahovalo aj na obdobie po uvedených šetreniach. Dodatočným zvýšením o 10 % bol teda podnik SEC za svoju účasť na porušení počas tohto obdobia sankcionovaný dvakrát.

294    V tejto súvislosti Súd prvého stupňa pripomína, že nie je sporné, že Nippon a SEC sa podieľali na porušení až do februára 1998. Uvedeným listom z 15. decembra 1997 ich Komisia informovala o tom, že vykonáva vyšetrovanie vo veci kartelu, pričom v tejto dobe ešte nevedela, že aj tieto podniky sú jeho priamymi účastníkmi. Predmetný list teda u podnikov Nippon a SEC nemohol vyvolať dôvodné očakávania a už vôbec im nemohol poskytnúť presné ubezpečenie, že nebudú sankcionovaní (pozri bod 152 vyššie). Naopak, Nippon a SEC museli počítať s tým, že keď Komisia odhalí ich účasť na karteli, bude ich sankcionovať za účasť na porušení, pričom prihliadne najmä na to, že neskončili porušenie ani po tom, čo im Komisia oznámila, že vykonáva vyšetrovanie vo veci kartelu.

295    Nemožno hovoriť ani o dvojitom sankcionovaní podniku SEC za predmetné obdobie. Zvýšenie východiskovej sumy o 55 % sa týka len dĺžky trvania predmetného porušenia, zatiaľ čo zvýšenie o 10 % má sankcionovať zvýšenú mieru protiprávnosti konania podniku SEC spočívajúcu v tom, že tento podnik pokračoval v porušení napriek tomu, že ho Komisia informovala o začatí vyšetrovania zameraného na toto porušenie.

296    Za týchto okolností Komisii nemožno vytýkať, že v rozhodnutí neuviedla konkrétne odôvodnenie týkajúce sa prípadnej legitímnej dôvery podnikov Nippon a SEC, a to tým skôr, že neuvedenie tohto odôvodnenia v rozhodnutí nebránilo obom žalobcom prezentovať svoju argumentáciu k tejto otázke.

297    Žalobné dôvody vznesené podnikmi Nippon a SEC preto nemožno uznať.

 Veci T‑239/01 a T‑246/01

298    UCAR tvrdí, že Komisia ako priťažujúcu okolnosť nesprávne posúdila pokračovanie porušenia po jej šetreniach v júni 1997 vzhľadom na to, že správna rada podniku UCAR vynaložila značné úsilie na skončenie akejkoľvek protiprávnej činnosti. Okrem toho mu Komisia nemala pripísať zodpovednosť za vytvorenie a realizáciu kartelu, keďže skutočnými podnecovateľmi kartelu boli spoločnosti Mitsubishi a Union Carbide. Napokon jediným skutočným vedúcim podnikom bol SGL. Pokiaľ sa Komisia snaží pripísať túto úlohu aj podniku UCAR, nemôže vychádzať z udalostí pred začatím predmetného obdobia, t. j. do mája 1992.

299    SGL zdôrazňuje, že zvýšenie základnej sumy o 85 % z dôvodu priťažujúcich okolností je v jeho prípade úplne neprimerané a nezlučiteľné s predchádzajúcou rozhodovacou praxou Komisie, v ktorej sa takéto rozsiahle zvýšenie nikdy nevyskytlo. SGL po prvé uvádza, že nijaké zvýšenie nebolo možné z dôvodu údajného pokračovania porušenia po vykonaní šetrení v júni 1997, keďže Komisia v tejto súvislosti nepredložila nijaký relevantný dôkaz. Po druhé skutočnosť, že SGL upozornil iných členov kartelu na to, že tieto šetrenia hrozia, vôbec nemožno sankcionovať zvýšením pokuty. Článok 15 nariadenia č. 17 totiž umožňuje uložiť pokuty iba za porušenie článkov 81 ES a 82 ES alebo za nedodržanie jednej z podmienok a povinností uložených podľa článku 8 nariadenia č. 17. Predmetné upozornenia však nepredstavujú také porušenia zákona.

300    Na tieto upozornenia sa nevzťahujú ani usmernenia, pričom bod 2 druhá zarážka usmernení pripúšťa zvýšenie iba v prípade pokusov o marenie vyšetrovania „počas priebehu vyšetrovania“. Upozornenia boli poskytnuté pred začatím vyšetrovania. V každom prípade bol SGL diskriminovaný v porovnaní s podnikom UCAR. UCAR totiž dokonca zlikvidoval usvedčujúce listiny, pričom Komisia na túto skutočnosť pri ukladaní pokuty neprihliadla ako na priťažujúcu okolnosť. Podľa podniku SGL je takéto zničenie listín závažnejšie ako ústne upozornenia na prípadné šetrenia.

301    V tejto súvislosti Súd prvého stupňa pripomína, že podľa dlhodobo ustálenej judikatúry, ak sa porušenia dopustilo viacero podnikov, musí sa v rámci stanovenia výšky pokút preukázať úloha, ktorú zohrával každý z nich v rámci porušenia počas trvania ich účasti na tomto porušení (rozsudok Komisia/Anic Partecipazioni, už citovaný v bode 203 vyššie, bod 150, a rozsudok Súdu prvého stupňa zo 17. decembra 1991, Enichem Anic/Komisia, T‑6/89, Zb. s. II‑1623, bod 264). Z toho najmä vyplýva, že úloha „vodcu“, ktorú zohráva jeden alebo viacero podnikov v rámci kartelu, sa na účely výpočtu pokuty musí zohľadniť, keďže podniky, ktoré takúto úlohu zohrávali, musia z tohto dôvodu niesť osobitnú zodpovednosť v porovnaní s ostatnými podnikmi (rozsudok Súdneho dvora zo 16. novembra 2000, Finnboard/Komisia, C‑298/98 P, Zb. s. I‑10157, bod 45).

302    V súlade s týmito zásadami uvádza bod 2 usmernení pod názvom „Priťažujúce okolnosti“ demonštratívny výpočet okolností, ktoré môžu spôsobiť zvýšenie základnej sumy pokuty, medzi ktorými sa nachádza „úloha vodcu alebo podnecovateľa porušenia“.

303    V tomto prípade si SGL a UCAR už počas správneho konania navzájom pripisovali úlohy vodcu a podnecovateľa kartelu (odôvodnenia č. 161 a 188 rozhodnutia). Komisia však v rozhodnutí právne relevantným spôsobom preukázala, že SGL a UCAR boli viac-menej v rovnakej miere dvoma vedúcimi podnikmi kartelu, ktoré od nadviazania prvých kontaktov v roku 1991 vytvorili základné princípy a zorganizovali prvé stretnutia „manažérov“ v máji 1992 (odôvodnenia č. 44 až 51 rozhodnutia).

304    V tejto súvislosti Komisii nič nebránilo v tom, aby zohľadnila prípravné fázy pred samotným vytvorením kartelu s cieľom zistiť hospodársku situáciu, ktorá predchádzala vytvoreniu kartelu a ktorá odôvodňovala jeho vytvorenie, alebo s cieľom preukázať a posúdiť, akú úlohu zohral každý z členov kartelu pri jeho plánovaní, vytvorení a realizácii. Komisia môže navyše rovnako zohľadniť fázu nasledujúcu po samotnom trvaní porušenia s cieľom na základe oznámenia o spolupráci alebo prípadných poľahčujúcich okolností posúdiť skutočnú spoluprácu podnikov pri odhalení ich kartelu.

305    Podľa zistení Komisie sa spoločné vedúce postavenie podnikov SGL a UCAR v rámci kartelu prejavilo aj v určovaní cien v EHP, ktorý bol ich „domácim“ trhom, keďže SGL zvyšoval ceny v Škandinávii a Nemecku, zatiaľ čo UCAR robil to isté vo Francúzsku a v Spojenom kráľovstve, pričom obaja sa podľa konkrétnych okolností dohadovali na tom, kto zvýši ceny v Taliansku a Španielsku (odôvodnenia č. 62 a 66 rozhodnutia).

306    Tieto zistenia náležite nespochybnili ani UCAR, ani SGL.

307    UCAR opakuje svoju argumentáciu založenú na úlohe spoločností Mitsubishi a Union Carbide, pričom tvrdí, že tieto dve spoločnosti boli v skutočnosti podnecovateľmi – a až do roku 1995 vedúcimi podnikmi – kartelu. V tejto súvislosti stačí pripomenúť, že Mitsubishi a Union Carbide nepatria medzi podniky, ktorých účasť na karteli Komisia zistila a sankcionovala, a nie sú účastníkmi súvisiacich konaní v konaní pred Súdom prvého stupňa. Odkaz na spoločnosti Mitsubishi a Union Carbide teda nemôže spochybniť záver, že spomedzi členov kartelu identifikovaných Komisiou boli podnecovateľmi a vedúcimi podnikmi SGL a UCAR.

308    Pokiaľ ide o odkaz podniku UCAR na snahu, ktoré vynaložila jeho správna rada s cieľom skončiť porušenie, rovnako stačí odkázať na konštatovania týkajúce sa dĺžky trvania porušenia uvedené vyššie: táto snaha nemohla zabrániť tomu, aby UCAR, zastúpený osobami oprávnenými konať v jeho mene, skutočne pokračoval v porušení po šetreniach z júna 1997.

309    Čo sa týka argumentu podniku SGL, podľa ktorého je zvýšenie o 85 % neprimerané a presahuje rozsah zvýšenia, ktorý Komisia všeobecne uplatňovala v predošlých rozhodnutiach, nevyplýva z neho porušenie zásady proporcionality alebo zásady rovnosti zaobchádzania. V tejto súvislosti stačí pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry disponuje Komisia pri stanovení výšky každej pokuty voľnou úvahou a nie je povinná na tento účel použiť presný matematický vzorec (rozsudok Martinelli/Komisia, už citovaný v bode 165 vyššie, bod 59). Skutočnosť, že úloha podnecovateľa, ktorú zohrávala spoločnosť v iných veciach, bola sankcionovaná určitou sadzbou zvýšenia, teda neznamená, že túto sadzbu v budúcnosti nemožno bez ohľadu na okolnosti konkrétneho prípadu prekročiť (rozsudok Musique diffusion française a i./Komisia, už citovaný v bode 144 vyššie, body 106 a 109).

310    Ani z hľadiska neobmedzenej právomoci Súdu prvého stupňa sa v prípade podniku SGL uplatnenie zvýšenia o 50 % za jeho úlohu vedúceho podniku (rovnako ako zvýšenia o 50 % uplatneného v prípade podniku UCAR), zvýšenia o 10 % za pokračovanie porušenia po júni 1997 (rovnako ako zvýšenia o 10 % uplatneného v prípade podnikov UCAR, SEC, Nippon a Tokai) a zvýšenia o 25 % za upozornenie iných členov kartelu o hrozbe šetrení Komisie nejaví byť neprimerané alebo diskriminačné.

311    Pokiaľ ide o dve posledné skutočnosti, treba pripomenúť, že žalobný dôvod podniku SGL smerujúci proti skutkovým zisteniam Komisie týkajúcim sa dĺžky trvania jeho účasti na karteli, najmä pokračovania porušenia po šetreniach, bol zamietnutý (pozri body 70 až 76 vyššie). Komisia teda oprávnene uplatnila zvýšenie o 10 % z dôvodu pokračovania porušenia.

312    Skutočnosť, že SGL upozornil ostatné podniky na hrozbu uvedených šetrení, možno tiež oprávnene považovať za priťažujúcu okolnosť (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. mája 1998, Sarrió/Komisia, T‑334/94, Zb. s. II‑1439, bod 320). Na rozdiel od tvrdení podniku SGL v tomto prípade nešlo o osobitné a samostatné porušenie, ktoré nie je upravené v Zmluve a v nariadení č. 17, ale o správanie, ktoré zvýšilo mieru závažnosti pôvodného porušenia. Upozornením ostatných členov kartelu sa SGL totiž usiloval zatajiť existenciu kartelu a zachovať ho v činnosti, čo sa mu do marca 1998 darilo.

313    V tejto súvislosti odkaz podniku SGL na článok 15 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 17 – z ktorého vyvodzuje, že cieľom normotvorcu Spoločenstva bolo sankcionovať iba marenie šetrení, ktoré Komisia už začala, a nie konanie pred začatím vyšetrovania Komisie – nie je relevantný. Uvedené ustanovenie totiž upravuje uvedené spôsoby marenia šetrenia ako samostatné porušenia, ktoré sú nezávislé od prípadnej existencie kartelu, čo vysvetľuje aj pomerne miernu sankciu za toto porušenie vo výške 100 až 5 000 eur. V tomto prípade však upozornenia, ktoré poskytol SGL, mali zabezpečiť pokračovanie kartelu, v prípade ktorého nie je sporné, že predstavoval zjavné a jednoznačné porušenie práva hospodárskej súťaže Spoločenstva.

314    Zohľadnenie uvedených upozornení ako priťažujúcej okolnosti neodporuje ani bodu 2 usmernení. Zo samotného znenia tohto ustanovenia („napríklad“ a „iné“) vyplýva, že zoznam uvedených priťažujúcich okolností nie je taxatívny.

315    Napokon skutočnosť, že SGL sa dovoláva zásady rovnosti zaobchádzania vo vzťahu k podniku UCAR – ktorý zlikvidoval svoje usvedčujúce listiny, ale na túto skutočnosť Komisia neprihliadla ako na priťažujúcu okolnosť –, nič nemení na posúdení uvedených upozornení ako priťažujúcej okolnosti. Keďže boli určené ostatným podnikom, tieto upozornenia prekračovali čisto vnútornú sféru podniku SGL a ich cieľom bolo zmariť celé vyšetrovanie Komisie, aby sa zabezpečilo pokračovanie kartelu, zatiaľ čo UCAR zničil svoje dokumenty s cieľom zabrániť odhaleniu vlastnej účasti na karteli. Ide o dva odlišné druhy správania, a preto Komisii nemožno vytýkať, že posudzovala porovnateľné situácie odlišne.

316    Okrem toho, aj keby Komisia neoprávnene zvýhodnila podnik UCAR nezvýšením pokuty, ktorá mu bola uložená, nemalo by to vplyv na závažnosť správania podniku SGL. SGL totiž nie je oprávnený domáhať sa zvýšenia pokuty uloženej podniku UCAR ani dovolávať sa vo svoj prospech prípadnej protiprávnosti postupu vo vzťahu k podniku UCAR (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. mája 1998, SCA Holding/Komisia, už citovaný v bode 216 vyššie, bod 160).

317    Na pojednávaní SGL ďalej uviedol, že skutočnosť, že upozornil iné podniky na hrozbu predmetných šetrení, nemožno považovať za priťažujúcu okolnosť, keďže tieto upozornenia pochádzali od samotnej Komisie. SGL poukazuje na to, že UCAR odhalil únik informácií vnútri útvarov Komisie, pričom jeden z jej zamestnancov označený menom údajne informoval podnik SGL o hrozbe neohlásených šetrení v priestoroch členov kartelu. V tejto súvislosti je zrejmé, že tieto informácie, pokiaľ boli skutočne poskytnuté, vôbec nemožno považovať za vyjadrenie oficiálnej politiky Komisie v oblasti hospodárskej súťaže. Ide o podvodné konania zamestnanca Komisie, ktorých cieľom bolo zachovať fungovanie kartelu. Preto sa SGL nemôže úspešne odvolávať na tieto konania s cieľom zmierniť závažnosť vlastného správania.

318    Keďže všetky žalobné dôvody vznesené podnikmi Nippon, SEC, UCAR a SGL treba zamietnuť, sadzby, ktoré Komisia uplatnila na základné sumy stanovené pre týchto žalobcov, zostanú zachované.

319    Pokiaľ ide o žalobcov, pre ktorých boli sumy zmenené z dôvodu dĺžky trvania porušenia, treba na zohľadnenie priťažujúcich okolností, z ktorých vychádzala Komisia, stanoviť tieto údaje: Tokai = 13,64; Nippon = 6,82; SEC = 6,82.

e)     O poľahčujúcich okolnostiach

 Zhrnutie rozhodnutia

320    Komisia dospela k záveru, že v prípade podnikov SGL, UCAR, Tokai, SEC, Nippon a SDK neexistovala nijaká poľahčujúca okolnosť, ktorá by odôvodňovala zníženie ich základných súm. V prípade podniku C/G však Komisia znížila základnú sumu o 40 % na základe toho, že tento podnik zohrával výlučne pasívnu úlohu a čiastočne neuplatňoval protiprávne dohody (odôvodnenia č. 165, 166, 193 až 198, 211 až 215 a 234 až 238 rozhodnutia).

 Veci T‑236/01, T‑239/01, T‑244/01, T‑246/01, T‑251/01 a T‑252/01

–       Tvrdenia účastníkov konania

321    C/G zastáva názor, že Komisia mu mala znížiť základnú sumu v oveľa väčšom rozsahu ako 40 %. Zdôrazňuje svoju okrajovú a pasívnu úlohu v karteli. Údajne mal len dvojstranné vzťahy s podnikom SGL a nebol pozývaný na stretnutia „manažérov“ alebo na „pracovné“ stretnutia ani na miestne stretnutia; nikto ho neinformoval ani o ich konaní. Ani jeden z ostatných členov kartelu ho neoznačil za účastníka porušenia. Nepodieľal sa na centrálnom monitorovacom systéme vytvorenom na uplatňovanie kartelu ani na systéme krycích mien vytvorenom na utajenie totožnosti členov kartelu. Určovanie cien nebolo – na rozdiel od jedného z princípov kartelu – vyhradené najvyšším predstaviteľom podniku. Tým, že zvýšil svoju výrobnú kapacitu a objem predaja na trhu EHP, navyše konal v priamom rozpore s ďalším základným princípom kartelu.

322    C/G okrem toho tvrdí, že v roku 1994 predal svoju výrobnú technológiu čínskemu výrobcovi za 4 milióny USD. Tento prevod technológie, ktorý bol v rozpore so záujmami kartelu, vyvolal u podniku SGL také obavy, že SGL tento prevod podniku C/G vyčítal. Napokon C/G z vlastného podnetu skončil svoje vzťahy s kartelom ešte pred začatím vyšetrovania Komisie. C/G dodáva, že konal pod ekonomickým tlakom vyvolaným jeho osobitným postavením výrobcu, ktorý je závislý od ostatných členov kartelu, a navyše poukazuje na nadmernú štrukturálnu kapacitu odvetvia grafitových elektród v 70. a 80. rokoch, ktorá viedla k podstatnému poklesu cien.

323    K tejto poslednej otázke SGL dodáva, že štrukturálna kríza odvetvia grafitových elektród je porovnateľná so štrukturálnou krízou odvetvia ocele na začiatku 90. rokov, ktorá mala rovnaký vplyv na výrobcov ocele aj na výrobcov grafitových elektród. Komisia v rozhodnutí Bezšvíkové oceľové rúry a potrubia z 8. decembra 1999 a v rozhodnutí Prirážka na zliatinu z 21. januára 1998 túto krízu zohľadnila ako poľahčujúcu okolnosť. Takéto zohľadnenie prichádza do úvahy aj v tomto prípade vzhľadom na rovnakú hospodársku krízu.

324    UCAR poukazuje aj na katastrofálnu hospodársku situáciu odvetvia a pripomína, že tak Komisia vo svojej predchádzajúcej rozhodovacej praxi, ako aj Súd prvého stupňa dospeli k záveru, že takáto situácia môže predstavovať poľahčujúcu okolnosť. UCAR navyše zastáva názor, že jeho príkladné interné vyšetrovanie zamerané na odhalenie porušenia a na jeho skončenie v čo najkratšom čase mala Komisia tiež zohľadniť ako poľahčujúcu okolnosť. V tejto súvislosti C/G poukazuje na realizáciu programu zameraného na zosúladenie jeho obchodnej politiky s právom hospodárskej súťaže.

325    UCAR dodáva, že predmetný kartel mu nepriniesol nijaký finančný prospech, pretože Mitsubishi a Union Carbide „si prisvojili“ celý prospech získaný prostredníctvom kartelu. Okrem toho Komisia mala zohľadniť značné odškodné, ktoré UCAR zaplatil svojim klientom v Spojených štátoch za umelo zvýšené ceny počas trvania porušenia.

326    Nippon, SEC a Tokai zdôrazňujú svoju pasívnu úlohu v rámci kartelu. Nippon pripomína, že sa nezúčastnil na prvých stretnutiach kartelu, na ktorých boli stanovené základné princípy rozdelenia trhov; dokonca aj počas iných stretnutí, na ktorých sa skutočne zúčastnil, bol výlučne pasívny. SEC zdôrazňuje, že sa nikdy nezúčastnil na akomkoľvek stretnutí „manažérov“; na tejto úrovni ho iba dvakrát zastupoval Tokai. Okrem toho Komisia konštatovala, že aktívnu úlohu zohrávali iba podniky Tokai a SDK, a nie SEC (odôvodnenie č. 212 rozhodnutia). V konkrétnom prípade podniku SEC, ktorý je najmenším japonským podnikom, navyše neexistuje nijaká príčinná súvislosť medzi celosvetovým kartelom a jeho nepôsobením v EHP. Tokai tvrdí, že sa aktívne nepodieľal na tajných dohodách týkajúcich sa európskeho trhu a nezúčastnil sa ani na jednom zo stretnutí európskej skupiny. Na stretnutiach „manažérov“ a na „pracovných“ stretnutiach, na ktorých sa zúčastnil, nebola uzavretá nijaká dohoda o európskych cenách.

327    Nippon a Tokai zastávajú názor, že Komisia k nim mala pristupovať rovnako ako k podniku C/G, pretože rovnako ako C/G neznížili objem predaja v EHP, a teda neuplatňovali kartelové dohody úplne.

328    Napokon Nippon, SEC a Tokai Komisii vytýkajú, že v rozhodnutí neuviedla dôvody, pre ktoré v ich prípade nezohľadnila nijakú poľahčujúcu okolnosť. Tým Komisia porušila článok 253 ES.

329    Komisia odmieta všetky žalobné dôvody a argumenty žalobcov.

–       Posúdenie Súdom prvého stupňa

330    Na úvod treba pripomenúť, že podľa bodu 3 prvej zarážky usmernení „výlučne pasívna alebo nasledovateľská úloha“ podniku v rámci porušenia, pokiaľ sa preukáže, môže predstavovať poľahčujúcu okolnosť.

331    V tejto súvislosti z judikatúry vyplýva, že spomedzi skutočností, ktoré môžu preukázať pasívnu úlohu podniku v rámci kartelu, možno zobrať do úvahy najmä citeľne sporadickejší charakter zúčastňovania sa na rokovaniach v porovnaní s bežnými účastníkmi kartelu (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. mája 1998, BPB de Eendracht/Komisia, T‑311/94, Zb. s. II‑1129, bod 343), ako aj existenciu výslovných vyhlásení zástupcov tretích podnikov, ktoré sa podieľali na porušení, v tomto zmysle (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. mája 1998, Weig/Komisia, T‑317/94, Zb. s. II‑1235, bod 264). V každom prípade treba zohľadniť všetky relevantné okolnosti daného prípadu.

332    Pokiaľ ide o správanie podniku C/G, rozhodnutie tieto kritériá spĺňa. Ako vyplýva z jeho odôvodnení č. 81 až 86 a 234 až 238, Komisia dostatočne zohľadnila pasívnu úlohu podniku C/G v rámci kartelu a kompenzovala ju znížením pokuty o 40 %, pričom nebola povinná znížiť pokutu uloženú tomto podniku v ešte väčšom rozsahu. Podľa zistení Komisie totiž C/G – aj keď sa nezúčastňoval na stretnutiach „manažérov“ a „pracovných“ stretnutiach kartelu – udržiaval dvojstranné kontakty s ostatnými členmi kartelu a využíval informácie týkajúce sa rozhodnutí prijatých „domácimi výrobcami“ v oblasti určovania cien v rámci kartelu, ktoré získal od týchto členov kartelu. Okrem toho C/G vo svojej žalobe výslovne vyhlásil, že nespochybňuje existenciu kartelu ani svoju účasť na ňom. Na tomto závere nič nemení skutočnosť, že ceny podniku C/G neurčovali jeho najvyšší predstavitelia; vzhľadom na pasívnu a „nasledovateľskú“ úlohu podniku C/G nebolo relevantné, na akej úrovni riadenia v rámci tohto podniku sa stanovovali ceny, ktoré iba kopírovali ceny stanovené ostatnými členmi kartelu.

333    Pokiaľ ide o úlohu podnikov Tokai, SEC a Nippon, Komisia oprávnene odlíšila úlohu týchto podnikov od úlohy podniku C/G vzhľadom na to, že títo japonskí výrobcovia sa skutočne zúčastnili na mnohých stretnutiach „manažérov“ a „pracovných“ stretnutiach (odôvodnenia č. 49 až 56 rozhodnutia). Skutkové zistenia Komisie týkajúce sa tejto účasti nespochybnil SEC ani Tokai, zatiaľ čo námietka podniku Nippon proti zisteniam týkajúcim sa obdobia od mája 1992 do marca 1993 bola zamietnutá (pozri body 100 až 116 vyššie). Ak sa podnik zúčastnil na jednom alebo viacerých stretnutiach s protisúťažným cieľom, aj keď jeho účasť nebola aktívna, treba vychádzať z toho, že sa podieľal na karteli, pokiaľ nepreukáže, že sa otvorene dištancoval od protiprávnej dohody (rozsudok Cement, už citovaný v bode 39 vyššie, bod 3199 a tam citovaná judikatúra). Tokai, SEC a Nippon netvrdia, že otvorene namietali proti vytvoreniu a realizácii sporného kartelu.

334    Napríklad na „pracovnom“ stretnutí v Zürichu sa skúmal svetový trh s grafitom podľa regiónov vrátane Ďalekého východu a podiely na trhu boli pridelené aj japonským výrobcom. Na stretnutí vo Viedni si účastníci opäť vymenili informácie o trhu s grafitovými elektródami podľa regiónov (odôvodnenia č. 51, 53 a 71 rozhodnutia).

335    Na závere, že správanie podnikov SEC a Nippon nebolo pasívne, nič nemení skutočnosť, že na jednom alebo dvoch stretnutiach tieto podniky zastupoval Tokai: namiesto toho, aby otvorene namietali proti takémuto „neželanému zásahu“ do svojej obchodnej politiky, však akceptovali toto zastúpenie a svoju účasť na karteli potvrdili tým, že sa prostredníctvom vlastných zamestnancov zúčastnili na iných stretnutiach, ktoré sa týkali ich záujmov, pričom takýmito stretnutiami zjavne neboli stretnutia európskej skupiny zloženej z „domácich“ výrobcov zodpovedných za EHP, preto japonských členov kartelu stačilo informovať o európskych cenách stanovených na týchto stretnutiach. Vzhľadom na celosvetový charakter kartelu, v rámci ktorého sa japonskí výrobcovia mali zamerať na svoj vlastný „domáci“ trh v Ázii, Komisia oprávnene dospela k záveru, že ich úloha v rámci porušenia nebola pasívna. Za týchto okolností Komisia nebola povinná uviesť v rozhodnutí dôvody, pre ktoré v ich prípade v tejto súvislosti nezohľadnila nijakú poľahčujúcu okolnosť.

336    Na rozdiel od výhrady založenej na nedostatočnom znížení pokuty uloženej podniku C/G na základe toho, že čiastočne neuplatňoval protiprávne dohody, Komisia v dostatočnej miere zohľadnila skutočnosť, že C/G zvýšil objem svojho predaja na trhu EHP, čím porušil základný princíp kartelu spočívajúci v obmedzení predaja na „nedomácich“ trhoch (odôvodnenie č. 235 rozhodnutia). Komisia pritom nebola povinná dodatočne zohľadniť aj zvýšenie výrobnej kapacity podniku C/G. Komisia totiž jednak vo svojom vyjadrení k žalobe vyhlásila, že výrobná kapacita podniku C/G sa počas trvania porušenia, ktoré mu bolo vytýkané (od roku 1993 do roku 1996), v podstate nezmenila, pričom C/G vo svojej replike toto konštatovanie nespochybnil, a jednak možno predpokladať, že zvýšenie objemu predaja na trhu EHP dostatočne zohľadňuje akékoľvek prípadné zvýšenie výrobnej kapacity.

337    V tejto súvislosti sa Nippon a Tokai dovolávajú zásady rovnosti zaobchádzania, pričom tvrdia, že sa nachádzajú v rovnakej situácii ako C/G, ktorý bol „odškodnený“ za to, že zvýšil objem svojho predaja v EHP.

338    Tvrdenie podniku Nippon treba odmietnuť, keďže tento žalobca iba tvrdí, že „neznížil objem svojho predaja v rámci EHP“ bez uvedenia akýchkoľvek údajov. Komisia bola oprávnená odlíšiť nepodložené tvrdenie podniku Nippon, že neznížil objem svojho predaja, a nespornú skutočnosť, že C/G viac než zdvojnásobil objem svojho predaja od roku 1993 do roku 1996.

339    Pokiaľ ide o podnik Tokai, ktorý tvrdí, že v roku 1996 sa etabloval na nemeckom trhu, ktorý bol jedným z „domácich“ trhov podnikov SGL a UCAR, a štvornásobne zvýšil objem svojho predaja v EHP od roku 1992 do roku 1997 (z 200 ton v roku 1992 na 900 ton v roku 1997), treba konštatovať, že Tokai, na rozdiel od podniku C/G, dosiahol iba nepatrný podiel na trhu EHP, t. j. menej ako 2 %, zatiaľ čo podiel podniku C/G dosahoval takmer 8 %. Za týchto okolností mohla Komisia bez toho, aby sa dopustila nesprávneho posúdenia, a bez toho, aby porušila zásadu rovnosti zaobchádzania, oprávnene dospieť k záveru, že hoci Tokai neuplatňoval protiprávne dohody, ich neuplatňovanie neprekročilo prah primeranej efektívnosti v zmysle bodu 3 druhej zarážky usmernení. Súd prvého stupňa zastáva názor, že toto posúdenie netreba meniť, a to ani v rámci výkonu svojej neobmedzenej právomoci.

340    To isté platí v prípade argumentácie podniku C/G, podľa ktorej tento podnik v roku 1994 predal svoju výrobnú technológiu čínskemu výrobcovi za 4 milióny USD, čo bolo v rozpore s jedným zo základných princípov kartelu (odôvodnenie č. 50 posledná zarážka rozhodnutia). C/G totiž neuviedol podrobnosti týkajúce sa tohto prevodu technológie počas správneho konania – jeho vyhlásenie z 11. októbra 1999 a jeho odpoveď na oznámenie o výhradách zo 6. apríla 2000 obsahujú iba jednu vetu v tomto zmysle –, takže Komisia nepochybila, ak odmietla zohľadniť tento prevod v rozhodnutí. Súd prvého stupňa zastáva názor, že neexistuje dôvod na zmenu posúdenia Komisie ani v rámci výkonu jeho neobmedzenej právomoci, a to tým skôr, že plánovaný závod v Číne nikdy nebol postavený.

341    Napokon skutočnosť, že C/G dobrovoľne skončil porušenie pred začatím vyšetrovania Komisie, bola v dostatočnej miere zohľadnená pri výpočte dĺžky trvania porušenia vytýkaného podniku C/G (odôvodnenie č. 157 rozhodnutia). C/G sa najmä nemôže dovolávať tretej zarážky bodu 3 usmernení, keďže skončenie jeho protisúťažného správania nebolo vyvolané zásahom Komisie.

342    Pokiaľ ide o ostatné argumenty smerujúce k dosiahnutiu zníženia pokút na základe poľahčujúcich okolností, treba ich tiež odmietnuť.

343    Po prvé skutočnosť, že C/G a UCAR po začatí vyšetrovania Komisie zaviedli program na dodržiavanie pravidiel hospodárskej súťaže a vykonali interné vyšetrovanie zamerané na skončenie porušenia, nič nemení na existencii zisteného porušenia. Preto samotná okolnosť, že Komisia v niektorých prípadoch vo svojej predchádzajúcej rozhodovacej praxi prihliadla na takéto opatrenia ako na poľahčujúce okolnosti, neznamená, že je povinná postupovať rovnako v každom jednotlivom prípade (rozsudky Súdu prvého stupňa zo 17. decembra 1991, Hercules Chemicals/Komisia, T‑7/89, Zb. s. II‑1711, bod 357, a zo 14. mája 1998, Mo och Domsjö/Komisia, T‑352/94, Zb. s. II‑1989, body 417 a 419). To platí tým skôr v prípade, ak predmetné porušenie, ako v tomto prípade, predstavuje zjavné porušenie článku 81 ods. 1 písm. a) a c) ES. Okrem toho v rozsahu, v akom interné vyšetrovanie podniku UCAR uľahčilo jeho spoluprácu s Komisiou, ho Komisia zohľadnila znížením pokuty o 40 % na základe oznámenia o spolupráci.

344    Po druhé, pokiaľ ide o argument podniku C/G založený na hospodárskom tlaku vyvíjanom na tento podnik, jediná informácia, ktorú žalobca v tejto súvislosti uviedol, sa týka jeho kontaktov s podnikom SGL v roku 1996 (odôvodnenie č. 82 rozhodnutia), t. j. po realizácii kartelu. Stačí teda pripomenúť, že C/G sa dobrovoľne rozhodol dodržiavať rozhodnutia členov kartelu v cenovej oblasti. Netvrdil, že naň bol vyvíjaný tlak, aby pristúpil ku kartelu; okrem toho, aj keby to tak bolo, mohol namiesto toho, aby sa pripojil ku kartelu, o ňom informovať príslušné orgány. Tento argument teda nemožno uznať.

345    Po tretie, to sa vzťahuje aj na odkaz podnikov C/G, SGL a UCAR na štrukturálnu krízu odvetvia grafitových elektród. V tejto súvislosti stačí pripomenúť, že vo svojom rozsudku z 20. marca 2002, Lögstör Rör/Komisia (T‑16/99, Zb. s. II‑1633, body 319 a 320), vydanom vo veci Izolované potrubia, Súd prvého stupňa rozhodol, že Komisia nie je povinná považovať zlý finančný stav predmetného odvetvia za poľahčujúcu okolnosť. Súd prvého stupňa takisto potvrdil, že skutočnosť, že Komisia v predchádzajúcich veciach zohľadnila hospodársku situáciu odvetvia ako poľahčujúcu okolnosť, neznamená, že musí v tejto praxi nevyhnutne pokračovať (rozsudok Súdu prvého stupňa z 10. marca 1992, ICI/Komisia, T‑13/89, Zb. s. II‑1021, bod 372). Ako totiž správne uviedla Komisia, kartely vznikajú spravidla v čase, keď sa v odvetví vyskytnú ťažkosti. V prípade stotožnenia sa s argumentáciou žalobcov by sa pokuta musela znižovať takmer vo všetkých prípadoch. Nie je teda potrebné ďalej skúmať, či bol skutkový stav v tomto prípade a v prípade iných rozhodnutí, v ktorých Komisia považovala štrukturálnu krízu za poľahčujúcu okolnosť, skutočne porovnateľný.

346    Po štvrté treba subsidiárne konštatovať, že argumentácia podniku SGL založená na existencii krízy týkajúcej sa osobitne výrobcov grafitových elektród spôsobenej krízou odvetvia oceľových rúr nie je presvedčivá. V tejto súvislosti Komisia zdôraznila, pričom táto skutočnosť nebola spochybnená, že objem ocele vyrobenej v elektrických peciach sa zvýšil zo 196 miliónov ton v roku 1987 na 270 miliónov ton v roku 1997 (odôvodnenie č. 9 rozhodnutia). Z toho možno vyvodiť, že prípadný pokles svetovej produkcie ocele sa netýkal v prvom rade elektrických oceliarní, ale tradičných oceliarní (odôvodnenia č. 4, 5, 9 a 10 rozhodnutia).

347    Po piate, pokiaľ ide o hospodársky prospech z kartelu, ktorý údajne získali len spoločnosti Mitsubishi a Union Carbide a nie UCAR, skutočnosť, že podnik nemá prospech z porušenia, nemôže predstavovať poľahčujúcu okolnosť bez rizika, že uložená pokuta stratí svoju odstrašujúcu povahu (pozri v tomto zmysle rozsudok FETTCSA, už citovaný v bode 47 vyššie, body 340 až 342 a tam citovanú judikatúru). Táto neexistencia hospodárskeho prospechu vôbec neobmedzuje závažnosť spáchaného porušenia. Okrem toho, ak UCAR kritizuje konanie spoločností Mitsubishi a Union Carbide, musí sa domáhať svojich práv od týchto spoločností, ako to už urobil podaním žaloby v Spojených štátoch.

348    Napokon, pokiaľ UCAR poukazuje na urovnania v civilných sporoch v Spojených štátoch a Kanade, ani tieto nemajú vplyv na závažnosť spáchaného porušenia, a preto na ne nemožno prihliadať ako na poľahčujúce okolnosti. Komisia síce v rozhodnutí Izolované potrubia zohľadnila odškodné vyplatené konkurentovi, ktorého vylúčenie z trhu Spoločenstva predstavovalo jeden z hlavných cieľov kartelu, avšak tento konkurent mal sídlo na území Spoločenstva, a teda patril medzi hospodárske subjekty chránené právom hospodárskej súťaže Spoločenstva. Táto skutočnosť neukladá Komisii povinnosť zohľadniť v prospech podniku UCAR odškodnenie klientov v Spojených štátoch a Kanade za straty spôsobené na týchto trhoch. Predmetné urovnania nemajú vplyv na porušenie, ktorého sa UCAR dopustil v EHP.

349    Z prechádzajúcich úvah vyplýva, že žalobné dôvody a argumenty podnikov Tokai, C/G, SGL, Nippon, UCAR a SEC treba zamietnuť.

f)     O maximálnej hranici pokút a o platobnej schopnosti niektorých žalobcov v zmysle bodu 5 usmernení

 Veci T‑239/01 a T‑245/01

350    Podniky SDK a SGL pripomínajú, že základná pokuta vypočítaná pre podnik UCAR bola znížená o 15,2 %, aby bola dodržaná maximálna hranica 10 % celkového obratu podniku UCAR (odôvodnenie č. 199 rozhodnutia), a vytýkajú Komisii, že túto úpravu v prospech podniku UCAR uskutočnila ešte pred použitím oznámenia o spolupráci, teda v medzištádiu procesu stanovovania pokút, a nie na konci tohto procesu. Pokuty uložené ostatným účastníkom kartelu takto znížené neboli. SDK a SGL namietajú proti takému odlišnému zaobchádzaniu a požadujú rovnaké zníženie svojich pokút, aby bol zachovaný koherentný a proporcionálny vzťah s pokutou uloženou podniku UCAR.

351    SDK dodáva, že je neprimerane sankcionovaný, pretože jeho celkový obrat značne prevyšuje jeho obrat týkajúci sa predaja grafitových elektród; je teda penalizovaný, pretože vykonáva viacero činností, ktoré sa netýkajú predaja predmetného výrobku. Ak by činnosť podniku SDK v oblasti grafitových elektród vykonával samostatný podnik, použitie maximálnej hranice 10 % by viedlo k zníženiu konečnej pokuty na 6,6 milióna eur.

352    V tejto súvislosti Súd prvého stupňa konštatuje, že Komisia tým, že v prípade podniku UCAR uplatnila maximálnu hranicu 10 % nie na „konečný výsledok výpočtu pokuty“, ale v skoršom štádiu, čiže pred uplatnením oznámenia o spolupráci, nerešpektovala znenie bodu 5 písm. a) usmernení. Keďže sa Komisia v tomto prípade rozhodla uplatniť metódu uvedenú v usmerneniach, bola povinná dodržiavať ich pri výpočte výšky pokút, okrem prípadu, ak by konkrétne uviedla dôvody, ktoré v danom prípade odôvodňovali odchýlku od usmernení v konkrétnej otázke (pozri judikatúru citovanú v bode 157 vyššie a rozsudok FETTCSA, už citovaný v bode 47 vyššie, bod 271).

353    Odôvodnenie č. 199 rozhodnutia, ktoré iba odkazuje na maximálnu hranicu pokút stanovenú v článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17, neobsahuje konkrétne vysvetlenie týkajúce sa dôvodu, pre ktorý sa Komisia odchýlila od usmernení. Komisia však v konaní pred Súdom prvého stupňa uviedla, že neuplatnila zníženie o 15,2 % v prospech podniku UCAR preto, lebo zastávala názor, že porušenie, ktorého sa tento podnik dopustil, si zasluhuje nižšiu sankciu, než sú sankcie uložené ostatným členom kartelu, ale že chcela zohľadniť skutočnosť, že iba v prípade podniku UCAR základná suma stanovená pred uplatnením oznámenia o spolupráci presahovala stanovenú maximálnu hranicu o 15,1 milióna eur, čiže o 15,2 %. Za týchto okolností Komisia usúdila, že je potrebné uplatniť toto obmedzenie v skoršom štádiu s cieľom zabezpečiť plný účinok oznámenia o spolupráci: ak by základná suma pred uplatnením uvedeného oznámenia vysoko prekračovala hranicu 10 % bez toho, aby sa táto hranica mohla okamžite uplatniť, dotknutý podnik by bol v oveľa menšej miere motivovaný spolupracovať s Komisiou vzhľadom na to, že konečná pokuta by v každom prípade – so spoluprácou aj bez nej – bola znížená na 10 %.

354    Súd prvého stupňa zastáva názor, že toto vysvetlenie odôvodňuje prístup, ktorý si Komisia zvolila v prípade podniku UCAR. Súvisiace odôvodnenie nemuselo byť uvedené v samotnom rozhodnutí, keďže dotknutý podnik, čiže. UCAR, proti tomuto prístupu nenamietal. Aj keby bolo uvedené opatrenie zvýhodňujúce podnik UCAR protiprávne z dôvodu nedostatočného odôvodnenia, SDK a SGL by nemohli namietať túto protiprávnosť, ktorá je na prospech inému subjektu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. mája 1998, SCA Holding/Komisia, už citovaný v bode 216 vyššie, bod 160).

355    V každom prípade nie je sporné, že SDK a SGL sa nenachádzali v porovnateľnej situácii ako UCAR, pokiaľ ide o celkový obrat, keďže základná suma stanovená týmto podnikom pred uplatnením oznámenia o spolupráci neprekračovala maximálnu hranicu. Preto nemôžu úspešne tvrdiť, že Komisia bola na základe zásady rovnosti zaobchádzania povinná v ich prípade uplatniť rovnaké zníženie ako v prípade podniku UCAR. Z toho vyplýva, že žalobné dôvody založené na porušení tejto zásady treba zamietnuť.

356    To isté platí pre žalobný dôvod vznesený podnikom SDK, podľa ktorého by pokuta, ktorá mu bola uložená, musela byť podstatne znížená, ak by jeho činnosti v oblasti grafitových elektród vykonával samostatný podnik. Tento žalobný dôvod je založený na špekuláciách, ktoré vôbec nesúvisia so skutočnou právnou formou spoločnosti, ktorú musela Komisia zohľadniť pri uplatnení maximálnej hranice 10 % na celkový obrat (zo všetkých výrobkov) podniku SDK, ako to vyplýva z dlhodobo ustálenej judikatúry (pozri napríklad rozsudok Musique diffusion française a i./Komisia, už citovaný v bode 144 vyššie, body 118 a 119, a rozsudok Cement, už citovaný v bode 39 vyššie, bod 5022). Ak si SDK zvolila „jednotnú“ vertikálnu štruktúru spoločnosti, Komisia ju musela zohľadniť a predpokladať, že táto štruktúra je v hospodárskom záujme podniku SDK. Okrem toho v súčasnosti nemožno zistiť, akú presnú formu a postavenie by mal „samostatný podnik“ v rámci skupiny SDK. Tento žalobný dôvod teda treba takisto zamietnuť.

 Veci T‑239/01, T‑246/01, T‑251/01 a T‑252/01

–       Tvrdenia účastníkov konania

357    SEC tvrdí, že pokuta, ktorá mu bola uložená, predstavuje 11,3 % jeho celkového obratu dosiahnutého v roku 1999, a preto prekračuje hranicu 10 % stanovenú v článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17.

358    SGL zastáva názor, že Komisia nemala právo vypočítať pokutu, ktorá mu bola uložená, na základe jeho obratu dosiahnutého v roku 2000. Tento obrat sa zvýšil o 180 miliónov eur po prevzatí inej spoločnosti v januári 2000. Rozsudok Cement (už citovaný v bode 39 vyššie, bod 5045) bráni zohľadneniu zvýšenia obratu po skončení porušenia (marec 1998). V tejto súvislosti SGL namieta neprimerane dlhé trvanie správneho konania; dĺžka tohto konania poškodila jeho finančné záujmy, keďže jeho obrat za rok 1999 bol nižší ako jeho obrat za rok 2000.

359    SGL dodáva, že maximálna hranica 10 % je absolútna v tom zmysle, že ani „medzisumy“ (východiskové a základné sumy) stanovené Komisiou počas procesu výpočtu pokuty nemôžu presiahnuť túto hranicu. Opačná argumentácia, ktorú uviedol Súd prvého stupňa v rozsudku LR AF 1998/Komisia, už citovanom v bode 38 vyššie, je nesprávna.

360    SGL napokon Komisii vytýka, že nezohľadnila jeho veľmi zložitú finančnú situáciu, čím porušila bod 5 písm. b) usmernení.

361    Aj UCAR a C/G poukazujú na svoju neschopnosť zaplatiť pokutu. Zdôrazňujú zložitú situáciu v odvetví grafitových elektród a vlastnú zložitú finančnú situáciu.

362    V tejto súvislosti UCAR pripomína vysoké dlhy, ktoré mu spôsobili spoločnosti Mitsubishi a Union Carbide v rámci jeho reštrukturalizácie v roku 1995. Okrem toho poukazuje na vysoké pokuty, ktoré mu uložili americké a kanadské orgány. V súčasnosti si už UCAR nemôže požičať viac prostriedkov, keďže jeho úverové zdroje boli zmrazené. UCAR pripomína, že Komisia vo svojej predchádzajúcej rozhodovacej praxi viackrát zohľadnila rentabilitu adresátov svojich rozhodnutí buď pri stanovovaní výšky pokuty, alebo pri stanovovaní platobných podmienok. V tomto prípade sa dostala do rozporu s vlastnou správnou praxou.

363    C/G dodáva, že jeho finančné ťažkosti ho donútili k tomu, aby krátko po prijatí rozhodnutia podal návrh na vyhlásenie konkurzu v Spojených štátoch.

364    Komisia odmieta žalobné dôvody a argumenty, ktoré uvádzajú žalobcovia.

–       Posúdenie Súdom prvého stupňa

365    Pokiaľ ide o žalobný dôvod vznesený podnikom SEC, stačí pripomenúť, že hranica 10 % stanovená v článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 sa vzťahuje na účtovný rok predchádzajúci dňu vydania rozhodnutia, t. j. v tomto prípade na rok 2000 (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. novembra 2000, Sarrió/Komisia, už citovaný v bode 239 vyššie, bod 85, a rozsudok FETTCSA, už citovaný v bode 47 vyššie, bod 506). SEC však výslovne uznáva, že za rok 2000 bola uvedená hranica v jeho prípade dodržaná. Preto treba tento žalobný dôvod zamietnuť.

366    Pokiaľ SGL tvrdí, že Komisia bola povinná vypočítať pokutu, ktorá mu bola uložená, na základe jeho celkového obratu za účtovný rok 1999, ktorý bol oveľa nižší ako jeho obrat za účtovný rok 2000, stačí pripomenúť, že Komisia pri výpočte pokút vychádzala z celosvetových obratov dosiahnutých v roku 1998 z predaja predmetného výrobku a z podielov dotknutých podnikov na trhu od roku 1992 do roku 1998 (odôvodnenia č. 30, 149 a 150 rozhodnutia). Tieto údaje sa nevzťahujú ani na účtovný rok 1999, ani na účtovný rok 2000. Tvrdenie podniku SGL je teda nesprávne.

367    Z ustálenej judikatúry ďalej vyplýva, že maximálna hranica 10 % uvedená v článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 sa vzťahuje na celkový obrat dotknutého podniku, keďže len tento obrat určuje jeho význam na trhu a vplyv naň (pozri rozsudok Cement, už citovaný v bode 39 vyššie, bod 5022 a tam citovanú judikatúru). Okrem toho sa na uvedenú hranicu v súlade s citovaným článkom 15 musí znížiť iba konečná uložená pokuta; toto ustanovenie nebráni Komisii v tom, aby počas výpočtu pokuty použila medzisumu, ktorá prekračuje túto hranicu, pokiaľ ju neprekračuje konečná uložená pokuta (rozsudok LR AF 1998/Komisia, už citovaný v bode 38 vyššie, body 287 a 288). V prípade podniku SGL je konečná pokuta vo výške 80,2 milióna eur nižšia ako hranica 10 % tak vo vzťahu k účtovnému roku 1999 (980 miliónov eur), ako aj vo vzťahu k účtovnému roku 2000 (1 262 miliónov eur). Tvrdenia podniku SGL založené na neprimeranej dĺžke správneho konania a na rozsudku Cement (bod 5045) teda nie sú relevantné.

368    Kritika smerujúca proti rozsudku LR AF 1998/Komisia, už citovanému v bode 38 vyššie, nie je dôvodná. Pokiaľ SGL poukazuje na trestné právo, ktoré sudcovi neumožňuje prekročiť maximálnu sankciu stanovenú pre daný delikt, treba zdôrazniť, že nijaké ustanovenie práva Spoločenstva nestanovuje minimálne alebo maximálne správne sankcie za jednotlivé kategórie porušení práva hospodárskej súťaže. Komisia je teda v zásade oprávnená určiť výšku pokút ukladaných za takéto porušenia v závislosti od ich závažnosti a dĺžky trvania. Jediná maximálna hranica sankčnej právomoci priznanej Komisii sa týka finančnej kapacity dotknutého podniku vyjadrenej jeho celkovým obratom. Komisii teda nič nebráni v tom, aby pri výpočtoch výlučne predbežnej povahy, ktoré sa týkajú závažnosti a dĺžky trvania porušenia, prekročila maximálnu hranicu 10 % uvedenú v článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17.

369    Pokiaľ ide o zložitú situáciu v odvetví grafitových elektród, nejde o „osobitný“ hospodársky kontext v zmysle bodu 5 písm. b) usmernení. Ako bolo uvedené vyššie, kartely vznikajú najmä v čase, keď sa v odvetví vyskytujú ťažkosti. Ak toto konštatovanie neodôvodňovalo zohľadnenie poľahčujúcej okolnosti (pozri bod 345 vyššie), nemôže odôvodňovať ani zníženie pokuty v tomto kontexte.

370    To sa vzťahuje aj na zložitú finančnú situáciu podnikov SGL, UCAR a C/G. Podľa ustálenej judikatúry totiž Komisia pri stanovovaní výšky pokuty nie je povinná zohľadniť stratovú finančnú situáciu dotknutého podniku, keďže uloženie takejto povinnosti by viedlo k získaniu neoprávnenej súťažnej výhody pre podniky, ktoré sú najmenej prispôsobené podmienkam trhu (rozsudok LR AF 1998/Komisia, už citovaný v bode 38 vyššie, bod 308; rozsudok HFB a i./Komisia, už citovaný v bode 280 vyššie, bod 596, a rozsudok FETTCSA, už citovaný v bode 47 vyššie, bod 351 a tam citovaná judikatúra). Skutočnosť, že Komisia vo svojej predchádzajúcej rozhodovacej praxi dospela k záveru, že je potrebné zohľadniť finančné ťažkosti daného podniku, neznamená, že Komisia je povinná postupovať rovnako aj v ďalších rozhodnutiach (rozsudok FETTCSA, body 353 a 354).

371    Túto judikatúru nespochybňuje bod 5 písm. b) usmernení, podľa ktorého sa musí brať do úvahy reálna platobná schopnosť podniku. Táto schopnosť sa totiž použije iba v jej „osobitnom sociálnom kontexte“, ktorý tvoria dôsledky, aké by zaplatenie pokuty malo najmä na zvýšenie nezamestnanosti alebo na poškodenie hospodárskych odvetví na vstupe a výstupe dotknutého podniku. V tejto súvislosti žalobcovia nepredložili nič, čo by umožňovalo posúdiť uvedený „osobitný sociálny kontext“.

372    Okrem toho skutočnosť, že opatrenie prijaté orgánom Spoločenstva vyvolá konkurz alebo likvidáciu daného podniku, nie je sama osebe právom Spoločenstva zakázaná (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 15. januára 1986, Komisia/Belgicko, 52/84, Zb. s. 89, bod 14, a z 2. júla 2002, Komisia/Španielsko, C‑499/99, Zb. s. I‑6031, bod 38). Ak totiž likvidácia podniku v jeho existujúcej právnej forme môže poškodiť finančné záujmy vlastníkov, akcionárov alebo držiteľov podielov, neznamená to, že osobné, hmotné a nehmotné zložky tvoriace podnik stratili svoju hodnotu tiež.

373    Na pojednávaní SGL uviedol, že nezohľadnenie zlej finančnej situácie tohto podniku zo strany Komisie odporuje nedávnej praxi Komisie, ktorá vo svojom rozhodnutí K(2002) 5083 zo 17. decembra 2002 týkajúcom sa konania podľa článku 81 Zmluvy o ES a článku 53 Dohody o EHP (COMP/E‑2/37.667 – Špeciálne grafity) v konečnom znení výslovne znížila pokutu uloženú podniku SGL z dôvodu jeho vážnej finančnej situácie. Podľa podniku SGL mala Komisia znížiť pokutu aj v tomto prípade.

374    V tejto súvislosti stačí poznamenať, že Komisia v rozhodnutí zo 17. decembra 2002 zohľadnila jednak finančnú situáciu podniku SGL a jednak skutočnosť, že tomuto podniku už bola uložená značná pokuta za jeho účasť na karteli na trhu s grafitovými elektródami, takže Komisia usúdila, že „za týchto osobitných okolností [nebolo] na dosiahnutie efektívneho odstrašujúceho účinku nevyhnutné uložiť pokutu v celej výške“ (odôvodnenie č. 558). SGL sa teda nemôže úspešne dovolávať tejto osobitosti rozhodnutia zo 17. decembra 2002 a vytýkať Komisii, že sa dopustila právneho pochybenia alebo zjavného nesprávneho posúdenia, pretože sa v tomto kontexte, ktorý sa nevyznačuje touto osobitosťou, neodchýlila od judikatúry uvedenej v bode 370 vyššie.

375    Pokiaľ C/G ďalej vymenúva svoje hospodárske nevýhody, ktoré mala Komisia zohľadniť, t. j. skutočnosť, že nevlastní výrobný závod mimo Spojených štátov, a jeho neschopnosť poskytovať technické služby na vysokej úrovni, jeho vysoké náklady na pracovnú silu, nízku kvalitu jeho výrobkov a vertikálnu integráciu jeho výrobných činností, Komisia správne uviedla, že tieto nevýhody sa prejavili v jeho obrate, a teda aj v jeho zaradení do kategórie, pre ktorú bola stanovená nižšia východisková suma než pre podniky SGL a UCAR. Okrem toho, keďže C/G bol napriek svojim nevýhodám schopný zvýšiť objem svojho predaja v Európe, bola pokuta uložená v jeho prípade podstatne znížená na základe poľahčujúcich okolností. Preto v tejto súvislosti dodatočné zníženie pokuty nie je odôvodnené.

376    Keď UCAR poukazuje na sankcie, ktoré mu boli uložené v Spojených štátoch a Kanade, ako aj na poškodzujúce správanie spoločností Mitsubishi a Union Carbide, iba v tejto súvislosti opakuje žalobné dôvody, ktoré už boli zamietnuté vyššie. Stačí teda pripomenúť, že UCAR nepreukázal, že by sa nachádzal v „osobitnom sociálnom kontexte“, ktorý by odôvodňoval neuloženie aspoň časti pokuty zo strany Komisie. Pokiaľ ide o správanie spoločností Mitsubishi a Union Carbide, ktoré v rozhodnutí neboli identifikované a sankcionované ako porušovatelia, Komisia nebola povinná na základe tohto správania znížiť pokutu uloženú podniku UCAR, ktorého označila za porušovateľa, aby sa UCAR nemusel na príslušných vnútroštátnych súdoch domáhať náhrady škody, ktorá mu údajne vznikla konaním týchto dvoch spoločností.

377    Vzhľadom na to, že ani jeden zo žalobných dôvodov a argumentov predložených v tejto súvislosti nebol uznaný, doterajšie základné sumy zostanú nezmenené.

3.     O žalobných dôvodoch založených na nerešpektovaní oznámenia o spolupráci

378    SGL, UCAR a C/G tvrdia, že Komisia v ich prípade neznížila pokuty v dostatočnom rozsahu na základe bodu D oznámenia o spolupráci.

379    Podľa tohto bodu D, „ak podnik spolupracuje bez toho, aby boli splnené všetky podmienky uvedené v [bodoch] B a C, poskytne sa mu zníženie od 10 do 50 % sumy pokuty, ktorá by mu bola uložená, ak by nespolupracoval“ (ods. 1), pričom „môže ísť najmä o prípady, ak: pred zaslaním oznámenia o výhradách podnik poskytne Komisii informácie, dokumenty alebo iné dôkazy, ktoré prispievajú k potvrdeniu existencie porušenia, po doručení oznámenia o výhradách podnik informuje Komisiu, že nepopiera vecnú správnosť skutkových okolností, na ktorých Komisia zakladá svoje obvinenia“ (ods. 2).

380    V rozhodnutí Komisia uplatnila bod D ods. 2 prvú zarážku oznámenia o spolupráci v prípade podnikov SGL (odôvodnenia č. 169 a 172 až 175), UCAR (odôvodnenia č. 200 až 202) a C/G (odôvodnenia č. 239 a 240).

a)     Vec T‑239/01

 Zhrnutie rozhodnutia

381    Komisia podniku SGL znížila pokutu o 30 %, pretože SGL s ňou spolupracoval v skorom štádiu konania (odôvodnenia č. 167 až 169 a 175). SGL však skutočne nespolupracoval po nadviazaní prvých kontaktov v apríli 1998, takže Komisia mu musela zaslať formálnu žiadosť o informácie a upomienku, v ktorej si vyhradila právo prijať formálne rozhodnutie podľa článku 11 ods. 5 nariadenia č. 17. SGL potom predložil vyhlásenie týkajúce sa jeho účasti na karteli z 8. júna 1999 (odôvodnenie č. 173). Komisia zastávala názor, že spolupráca podnikov musí byť dobrovoľná a nemá sa uskutočňovať v rámci výkonu jej vyšetrovacej právomoci. Podstatnú časť informácií uvedených vo vyhlásení z 8. júna 1999 teda tvorila odpoveď podniku SGL na formálnu žiadosť Komisie o informácie. Komisia považovala za dobrovoľné prispenie v zmysle oznámenia o spolupráci iba informácie, ktoré presahovali rámec informácií požadovaných podľa článku 11 (odôvodnenie č. 174).

 Tvrdenia účastníkov konania

382    SGL tvrdí, že nebol povinný odpovedať na niektoré otázky uvedené v žiadosti Komisie o informácie, pretože by bol nútený usvedčovať sám seba. Vo svojom vyhlásení z 8. júna 1999 však poskytol úplné a presné odpovede. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (rozsudok Funke z 25. februára 1993, séria A č. 256/A, § 44) bol SGL dokonca oprávnený odmietnuť aktívne sa podieľať na preukazovaní vlastnej viny. Tým, že Komisia sa nesprávne domnievala, že SGL je povinný odpovedať na všetky položené otázky, nedocenila jeho dobrovoľnú spoluprácu.

383    SGL dodáva, že Komisia mala zohľadniť aj jeho odpoveď na žiadosť o informácie z 30. júla 1997. V tejto odpovedi SGL potvrdil, že upozornil tretie subjekty na hrozbu šetrenia Komisie. Cieľom tejto žiadosti o informácie bolo získať priznanie podniku SGL k porušeniu, takže SGL nebol vôbec povinný na túto žiadosť odpovedať. Jeho dobrovoľné priznanie sa teda malo prejaviť v podobe zníženia pokuty vo väčšom rozsahu.

384    SGL zastáva názor, že jeho vyhlásenie z 8. júna 1999 bolo poskytnuté v rovnakom štádiu správneho konania ako spolupráca podnikov SDK a UCAR. Skutkový stav opísal rovnako podrobne ako tieto spoločnosti, pričom rozsah a obsah informácií bol objektívne rovnocenný. Preto Komisia nemohla považovať spoluprácu podniku SGL za menej významnú ako skoršiu spoluprácu podnikov SDK a UCAR (rozsudok Krupp, už citovaný v bode 279 vyššie, bod 237 a nasl.).

385    SGL navyše tvrdí, že Komisia ho diskriminovala v porovnaní s podnikmi UCAR, C/G a SDK.

386    Po prvé zníženie pokuty uloženej podniku UCAR o 40 %, zatiaľ čo pokuta uložená podniku SGL bola znížená iba o 30 %, predstavuje odlišné zaobchádzanie, keďže UCAR nespolupracoval s Komisiou v podstatne väčšej miere ako SGL. SGL od začiatku informoval Komisiu o svojom zámere čo najskôr s ňou spolupracovať, pričom zdôraznil, že súbežné trestné konanie vedené v Spojených štátoch mu bráni v tom, aby jej písomne oznámil všetky skutočnosti týkajúce sa kartelu. Musel počkať na uzavretie dohody o vine a treste („plea agreement“) v máji 1999 a až potom mohol Komisii predložiť svoje vyhlásenie z 8. júna 1999. UCAR a SDK tiež čakali na uzavretie dohôd o vine a treste a až potom poskytli Komisii informácie. SGL nemal byť znevýhodnený tým, že podnikom SDK a UCAR sa podarilo uzavrieť dohody o vine a treste skôr, keďže SGL nemohol nijako ovplyvniť postup amerických orgánov. SGL dodáva, že vyhlásenia dvoch zamestnancov podniku UCAR predložené Komisii 25. marca 1999 nemožno považovať za spoluprácu tohto podniku, keďže konanie sa môže týkať iba samotného podniku a iba tento podnik má povinnosť spolupracovať s Komisiou. Okrem toho spolupráca podniku UCAR nemala taký význam, aký jej pripisovala Komisia.

387    Po druhé zníženie pokuty podniku C/G o 40 % vychádza z nesprávneho posúdenia, keďže bolo odôvodnené čiastočným neuplatňovaním protiprávnych dohôd zo strany tohto podniku. Správanie podniku C/G bolo totiž porovnateľné so správaním iných účastníkov kartelu.

388    Po tretie sa Komisia dopustila odlišného zaobchádzania v neprospech podniku SGL, keďže podľa bodu C oznámenia o spolupráci znížila pokutu uloženú podniku SDK o 70 %. V rozhodnutí sa neuvádza, či boli podmienky stanovené týmto oznámením skutočne splnené v prípade podniku SDK, ale nie v prípade podniku SGL. V každom prípade prínos podniku SDK neodôvodňuje také priaznivé zaobchádzanie, aké Komisia tomuto podniku poskytla.

389    Komisia naopak tvrdí, že väčšina údajov, na ktoré SGL poukazuje s cieľom preukázať rozsah svojej spolupráce, sú údaje, ktoré bol tento podnik povinný poskytnúť v súlade s článkom 11 nariadenia č. 17, teda dátumy, miesta, účastníci a podmienky prípravy a organizácie stretnutí s konkurentmi, obraty a dodávky grafitových elektród v Spoločenstve a tabuľky týkajúce sa vývoja cien. Preto na tieto údaje nebolo možné prihliadať pri uplatnení oznámenia o spolupráci. Aj v prípade, ak by SGL nebol povinný poskytnúť niektoré z informácií vyžiadaných 31. marca 1999, jeho prínos nemožno preceňovať. Komisia totiž 8. júna 1999, keď dostala vyhlásenie podniku SGL, už mala k dispozícii väčšinu relevantných informácií vďaka spolupráci podniku SDK a dvoch vysoko postavených zamestnancov podniku UCAR. V každom prípade SGL nespolupracoval s Komisiou z vlastnej iniciatívy, ale len odpovedal na žiadosť o informácie.

390    Odkaz podniku SGL na rozsudok Krupp (bod 279 vyššie) nie je relevantný, pretože časová postupnosť odpovedí poskytnutých vo veci Krupp zodpovedala poradiu, v ktorom Komisia dotknuté podniky požiadala o informácie; podľa Súdu prvého stupňa za týchto okolností samotná skutočnosť, že jeden z týchto podnikov uznal vytýkané skutočnosti tým, že odpovedal na položené otázky ako prvý, nemôže predstavovať objektívny dôvod na odlišné zaobchádzanie. V tomto prípade však poradie, v ktorom boli dokumenty doručené Komisii, nezodpovedá poradiu, v ktorom požiadala podniky SGL, SDK a UCAR o informácie.

391    Komisia dodáva, že SGL jej poskytol neúplnú odpoveď na otázku, ktoré podniky informoval o hrozbe šetrení z jej strany: SGL neuviedol, že upozornil aj podnik UCAR. Mohol jednoducho informovať Komisiu o tom, že upozornil tri podniky, bez toho, aby zároveň pripustil existenciu porušenia. Upozornenie iných podnikov na budúce šetrenia totiž samo osebe nie je porušením článku 81 ES.

392    Pokiaľ jej SGL vytýka, že ho diskriminovala v porovnaní s podnikmi UCAR, C/G a SDK, Komisia tvrdí, že UCAR prispel k odhaleniu porušenia vo väčšej miere než SGL. Pokiaľ ide o úlohu podniku C/G, Komisia zdôrazňuje, že pasívny charakter správania podniku C/G a zvýšenie objemu jeho predaja v Európe viedli k zníženiu pokuty, ktorá mu bola uložená, o 40 % na základe poľahčujúcich okolností. C/G a SGL sa teda vôbec nenachádzali v porovnateľnej situácii. To platí aj pre porovnanie s podnikom SDK. Na rozdiel od podniku SGL Komisia v prípade podniku SDK použila bod C oznámenia o spolupráci, keďže SDK ako prvý skutočne poskytol dôkazy rozhodujúce pri preukázaní existencie kartelu a od apríla 1997 sa na karteli nezúčastňoval.

393    Komisia uvádza, že SGL počas správneho konania nespochybňoval výhradu, podľa ktorej pokračoval v porušení aj po šetreniach, a že nespochybnenie tejto výhrady Komisia zohľadnila v rámci zníženia pokuty, ktorá mu bola uložená, o 30 %. Až v konaní pred Súdom prvého stupňa SGL po prvýkrát poprel pokračovanie porušenia po uvedených šetreniach. SGL tým následne obmedzil rozsah svojej spolupráce. Preto dodatočné zníženie pokuty Súdom prvého stupňa v rámci svojej neobmedzenej právomoci nie je vhodné.

 Posúdenie Súdom prvého stupňa

394    Pokiaľ ide o výhradu založenú na porušení zásady rovnosti zaobchádzania, podľa dlhodobo ustálenej judikatúry musí Komisia v rámci svojho posudzovania spolupráce poskytnutej dotknutými podnikmi dodržiavať túto zásadu, ku ktorej porušeniu dochádza vtedy, ak sa s porovnateľnými situáciami zaobchádza rozdielne, alebo ak sa s rozdielnymi situáciami zaobchádza rovnako, pokiaľ takéto zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené (rozsudok Krupp, už citovaný v bode 279 vyššie, bod 237, a rozsudok ABB Asea Brown Boveri/Komisia, už citovaný v bode 153 vyššie, bod 240 a tam citovaná judikatúra).

395    V tejto súvislosti treba konštatovať, že SDK a C/G sa nenachádzajú v situácii porovnateľnej so situáciou podniku SGL.

396    Komisia totiž v rozhodnutí konštatovala, že C/G sa nezúčastňoval na stretnutiach „manažérov“ ani na „pracovných“ stretnutiach, že iba nasledoval ceny stanovené ostatnými členmi kartelu a že v rozpore s jedným zo základných princípov kartelu (princíp „domáceho výrobcu“) zvýšil objem svojho predaja v Európe. SGL tieto skutkové zistenia ani nespochybnil (odôvodnenia č. 81 až 86 rozhodnutia), ani netvrdil, že jeho správanie bolo podobné uvedenému správaniu podniku C/G.

397    Pokiaľ ide situáciu podniku SDK, v prípade ktorého Komisia uplatnila bod C oznámenia o spolupráci a znížila pokutu, ktorá mu bola uložená, o 70 %, SGL netvrdí, že Komisia mala uplatniť uvedený bod C aj v jeho prípade, ale len namieta, že v rozhodnutí nebolo uvedené, prečo podmienky bodu C boli splnené v prípade podniku SDK a prečo neboli splnené v prípade podniku SGL. Ako už bolo uvedené vyššie, Komisia náležite zistila, že SGL bol jedným z podnecovateľov a vedúcich podnikov kartelu; SGL navyše ani netvrdí, že bol prvým podnikom, ktorý poskytol informácie rozhodujúce pri preukázaní existencie kartelu. Preto SGL nesplnil podmienky stanovené v bode B písm. b) a e) v spojení s bodom C oznámenia o spolupráci. V prípade podniku SGL teda nemožno uplatniť zníženie pokuty stanovené v bode C, takže jeho argumentácia týkajúca sa podniku SDK je irelevantná.

398    Argument založený na tom, že prínos podniku SDK – rovnako ako prínos podniku UCAR – v skutočnosti nemal taký význam, aký mu pripisovala Komisia, a vôbec neodôvodňoval také zníženie pokuty, aké bolo týmto podnikom priznané, je takisto neúčinný. Tým, že sa usiluje zmenšiť význam spolupráce iných podnikov, sa totiž SGL nesnaží preukázať, že jeho vlastná spolupráca mala rovnaký význam ako spolupráca iného podniku, a preto si zaslúžil rovnaké zníženie, aké bolo priznané tomuto inému podniku, ale namieta údajne príliš priaznivé, t. j. protiprávne zaobchádzanie s týmito podnikmi. Na základe tejto argumentácie teda nemôže dosiahnuť ďalšie zníženie pokuty, ktorá mu bola uložená.

399    Pokiaľ ide o otázku, či spolupráca podniku SGL, ktorá sa prejavila v znížení pokuty o 30 %, mala objektívne význam porovnateľný so spoluprácou podniku UCAR, ktorá viedla k zníženiu pokuty o 40 %, zo spisu v konaní pred Súdom prvého stupňa vyplýva, že tak SGL, ako aj UCAR ako podnecovatelia a vedúce podniky kartelu poskytli smerodajné a podrobné údaje, ktoré v značnej miere uľahčili Komisii jej úlohu, pričom podstatná časť spolupráce podniku SGL bola poskytnutá o niekoľko mesiacov neskôr ako spolupráca dvoch zamestnancov podniku UCAR pána… a pána…, ktorí na podnet podniku UCAR predložili svoje vyhlásenia Komisii, takže Komisia oprávnene pričítala túto spoluprácu samotnému podniku UCAR.

400    V tejto súvislosti SGL nemôže úspešne tvrdiť, že jeho spolupráca bola „oneskorená“ súbežným konaním v Spojených štátoch. Ako Komisia správne uviedla (odôvodnenie č. 172 rozhodnutia), SGL sa rozhodol na vlastné nebezpečenstvo radšej počkať na skončenie konania v Spojených štátoch v snahe dosiahnuť miernejšiu sankciu od amerických orgánov a až potom spolupracovať s Komisiou, takže musel počítať s tým, že Komisia už získala informácie od iných podnikov a že prínos podniku SGL tak stratil svoj informatívny význam.

401    Ďalej je potrebné uviesť, že hlavný dôvod, pre ktorý Komisia znížila pokutu podniku SGL iba o 30 %, je uvedený v odôvodnení č. 174 rozhodnutia: podľa Komisie si podnik zaslúži zníženie pokuty iba vtedy, ak je jeho spolupráca „dobrovoľná“ a nedochádza k nej pri „výkone vyšetrovacej právomoci“; so zreteľom na to, že „podstatná časť informácií poskytnutých [podnikom SGL] je v skutočnosti odpoveďou podniku SGL na formálnu žiadosť Komisie o informácie, [boli] za dobrovoľné prispenie v zmysle oznámenia považované len informácie obsiahnuté vo vyhlásení, ktoré prekračovali rámec informácií požadovaných podľa článku 11“. Okrem toho SGL odovzdal svoje vyhlásenie z 8. júna 1999 až po zaslaní upomienky, v ktorej si Komisia vyhradila právo prijať formálne rozhodnutie podľa článku 11 ods. 5 (odôvodnenie č. 173 rozhodnutia). Vychádzajúc z rozsudku Súdneho dvora z 18. októbra 1989, Orkem/Komisia (374/87, Zb. s. 3283, body 27, 28 a 32 až 35), teda Komisia nezohľadnila informácie, o ktorých sa domnievala, že ich bol SGL v každom prípade povinný poskytnúť ako odpoveď na žiadosť o informácie alebo na rozhodnutie nariaďujúce pod hrozbou sankcie oznámenie požadovaných informácií.

402    V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že nemožno uznať absolútne právo odoprieť výpoveď, na ktoré sa SGL odvolal pri tvrdení, že nebol povinný odpovedať na žiadnu žiadosť o informácie. Uznanie takéhoto práva by totiž prekračovalo rámec toho, čo je nevyhnutné na zachovanie práva na obhajobu podnikov, a predstavovalo by pre Komisiu neopodstatnenú prekážku pri plnení úlohy dbať na dodržiavanie pravidiel hospodárskej súťaže na spoločnom trhu. Právo odoprieť výpoveď možno uznať iba v rozsahu, v akom by bol dotknutý podnik nútený poskytnúť odpovede, ktoré by ho viedli k tomu, aby priznal existenciu porušenia, ktoré má preukázať Komisia (rozsudok Súdu prvého stupňa z 20. februára 2001, Mannesmannröhren-Werke/Komisia, T‑112/98, Zb. s. II‑729, body 66 a 67).

403    Na zabezpečenie potrebného účinku článku 11 nariadenia č. 17 je teda Komisia oprávnená ukladať podnikom povinnosť poskytnúť všetky potrebné informácie o skutočnostiach, ktoré im môžu byť známe, a v prípade potreby jej oznámiť súvisiace listiny, ktorými disponujú, aj keď tieto listiny môžu slúžiť na preukázanie existencie protisúťažného správania (pozri rozsudok Mannesmannröhren-Werke/Komisia, už citovaný v bode 402 vyššie, bod 65 a tam citovanú judikatúru).

404    Tejto právomoci Komisie požadovať informácie, ktorá je zakotvená v rozsudkoch Orkem/Komisia, už citovanom v bode 401 vyššie, a Mannesmannröhren-Werke/Komisia, už citovanom v bode 402 vyššie, neodporuje ani článok 6 ods. 1 a 2 EDĽP (rozsudok Mannesmannröhren-Werke/Komisia, už citovaný, bod 75), ani judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva.

405    Hoci Súdny dvor rozhodol (rozsudok LVM, už citovaný v bode 130 vyššie, bod 274), že po rozsudku Orkem/Komisia, už citovanom v bode 401 vyššie, došlo v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú musí súd Spoločenstva zohľadňovať, k novému vývoju v rozsudku Funke, už citovanom v bode 382 vyššie, rozsudku Saunders v. Spojené kráľovstvo zo 17. decembra 1996 (Zbierka rozsudkov a rozhodnutí, 1996-VI, s. 2044, § 69, 71 a 76) a rozsudku J. B. v. Švajčiarsko z 3. mája 2001 (Zbierka rozsudkov a rozhodnutí, 2001-III, s. 455, § 64 až 71), Súdny dvor sa v už citovanom rozsudku LVM od svojej judikatúry neodchýlil.

406    V každom prípade povinnosť odpovedať na výlučne skutkové otázky položené Komisiou a vyhovieť jej žiadostiam na predloženie existujúcich listín nemôže porušiť základnú zásadu dodržiavania práva na obhajobu, ako ani základnú zásadu práva na spravodlivý proces, ktoré v oblasti práva hospodárskej súťaže poskytujú ochranu rovnocennú ochrane zaručenej článkom 6 EDĽP. Nič totiž nebráni príjemcovi takejto žiadosti o informácie, aby neskôr v správnom konaní alebo v konaní pred súdom Spoločenstva preukázal, že skutočnosti uvedené v jeho odpovediach alebo v oznámených listinách majú iný význam, než im pripisuje Komisia (rozsudok Mannesmannröhren-Werke/Komisia, už citovaný v bode 402 vyššie, body 77 a 78).

407    Pokiaľ ide ďalej o rozsah, v akom bol SGL povinný v súlade s judikatúrou uvedenou vyššie odpovedať na žiadosť o informácie z 31. marca 1999, je potrebné uviesť, že okrem výlučne skutkových otázok a žiadostí o predloženie existujúcich listín požadovala Komisia opis predmetu a priebehu viacerých stretnutí, na ktorých sa SGL zúčastnil, ako aj výsledky/závery týchto stretnutí, pričom bolo zrejmé, že Komisia má podozrenie, že predmetom týchto stretnutí bolo obmedzenie hospodárskej súťaže. Z toho vyplýva, že táto žiadosť mohla od podniku SGL vyžadovať, aby sa priznal k účasti na porušení súťažných pravidiel Spoločenstva.

408    To sa vzťahuje aj na žiadosti smerujúce k získaniu zápisníc z týchto stretnutí, pracovných a prípravných dokumentov, ktoré sa ich týkali, súvisiacich rukopisných poznámok, poznámok a záverov týkajúcich sa týchto stretnutí, projektov a diskusných materiálov, ako aj realizačných projektov týkajúcich sa zvyšovania cien uskutočňovaného v rokoch 1992 až 1998.

409    Keďže SGL nebol povinný odpovedať na tento druh otázok obsiahnutých v žiadosti o informácie z 31. marca 1999, treba skutočnosť, že k nim napriek tomu informácie poskytol, považovať za dobrovoľnú spoluprácu podniku spôsobilú odôvodniť zníženie pokuty podľa oznámenia o spolupráci.

410    Tento záver nemôže vyvrátiť tvrdenie Komisie, že tieto informácie neboli poskytnuté dobrovoľne, ale ako odpoveď na žiadosť o informácie. Bod D ods. 2 prvá zarážka oznámenia o spolupráci totiž vôbec nevyžaduje dobrovoľný úkon uskutočnený výlučne z iniciatívy dotknutého podniku, ale vyžaduje len informácie, ktoré prispejú k „potvrdeniu“ existencie spáchaného porušenia. Okrem toho aj bod C, ktorý sa týka významnejšieho zníženia pokuty, než je zníženie uvedené v bode D, umožňuje zohľadniť spoluprácu poskytnutú „po tom, ako Komisia na základe rozhodnutia pristúpila k šetreniu v podnikoch, ktoré sú účastníkmi kartelu“. Z tohto dôvodu okolnosť, že podniku SGL bola zaslaná žiadosť o informácie podľa článku 11 ods. 1 nariadenia č. 17, nemôže byť smerodajná pre zníženie významu spolupráce poskytnutej podnikom podľa bodu D ods. 2 prvej zarážky oznámenia o spolupráci, a to tým skôr, že takáto žiadosť je menej donucujúca ako šetrenie vykonané na základe rozhodnutia.

411    Z toho vyplýva, že Komisia nezohľadnila význam spolupráce, ktorú podnik SGL v tejto súvislosti poskytol.

412    Pokiaľ ide o skutočnosť, že Komisia podniku SGL vytýka, že jej dal neúplnú odpoveď na otázku, ktoré podniky informoval o blížiacich sa šetreniach Komisie v júni 1997, je pravda, že listom z 30. júla 1997 SGL priznal, že informoval podnik VAW a jeden ďalší podnik, bez toho, aby uviedol, že informoval aj podnik UCAR. Komisia však sama zdôraznila, že upozornenie podniku SGL zvýšilo závažnosť porušenia, viedlo k uloženiu pokuty, ktorej odstrašujúci účinok bol väčší ako obvykle, a odôvodnilo jeho posúdenie ako priťažujúcej okolnosti, keďže toto správanie podniku SGL vytváralo podmienky potrebné na zachovanie činnosti kartelu a predĺženie jeho škodlivých účinkov. To teda preukazuje, že SGL Komisiu nebol povinný informovať o tom, že upozornil ďalšie podniky. Tieto informácie boli totiž spôsobilé sprísniť sankciu, ktorú Komisia podniku SGL zamýšľala uložiť. Komisia teda ani v tejto otázke nezohľadnila správanie podniku SGL, keď mu vytýkala poskytnutie neúplnej odpovede.

413    Napokon z rozhodnutia vyplýva, že ani jeden z ôsmich dotknutých podnikov vrátane podniku SGL nepoprel vecnú správnosť skutočností, na ktorých Komisia založila svoje oznámenie o výhradách (odôvodnenie č. 41). Hoci odôvodnenie č. 168 opakuje celé znenie bodu D oznámenia o spolupráci a hoci Komisia výslovne priznala podnikom Tokai, SEC a Nippon zníženie pokuty o 10 % na základe tohto bodu D ods. 2 druhej zarážky za to, že nespochybnili skutkový stav (odôvodnenia č. 219 a 222), neuplatnila toto ustanovenie v prípade podniku SGL a znížila mu pokutu iba na základe bodu D ods. 2 prvej zarážky (odôvodnenie č. 175).

414    Vo svojej odpovedi na písomnú otázku Súdu prvého stupňa sa Komisia snažila vysvetliť toto opomenutie tým, že uviedla, že v prípadoch, keď sa spolupráca podnikov obmedzila na nepopretie skutkového stavu, vykonala zníženie založené výlučne na tomto druhu spolupráce a výslovne odkázala na bod D ods. 2 druhú zarážku oznámenia o spolupráci, zatiaľ čo v prípade podnikov, ktoré spolupracovali aj podľa prvej zarážky tohto ustanovenia, čiže podnikov SGL, UCAR, VAW a C/G, vykonala jediné zníženie zahŕňajúce oba druhy spolupráce; jednoducho však v prípade tohto zníženia opomenula uviesť aj druhú zarážku. V každom prípade z kontextu rozhodnutia jasne vyplýva, že zníženie poskytnuté podniku SGL bolo založené tak na tom, že poskytol informácie a listiny, ako aj na tom, že nepoprel skutkový stav.

415    V tejto súvislosti stačí uviesť, že toto vysvetlenie uviedli zástupcovia Komisie po prvýkrát v konaní pred Súdom prvého stupňa a nenachádza sa nikde v rozhodnutí prijatom kolégiom členov Komisie. Posúdenie nepopretia skutkového stavu zo strany podniku SGL malo byť obsiahnuté v odôvodneniach týkajúcich sa spolupráce podniku, tak ako bolo výslovne uvedené – okrem odôvodnenia č. 41 týkajúceho sa opisu priebehu správneho konania – v odôvodneniach č. 219 a 222 vo vzťahu k podnikom Tokai, SEC a Nippon (pozri v tomto zmysle rozsudok ABB Asean Brown Boveri/Komisia, už citovaný v bode 153 vyššie, bod 244). Vzhľadom na časť rozhodnutia týkajúcu sa podniku SGL môže Súd prvého stupňa iba konštatovať, že Komisia v prípade podniku SGL neuplatnila bod D ods. 2 druhú zarážku oznámenia o spolupráci, aj keď splnil podmienky tohto ustanovenia.

416    Z predcházdajúcich úvah vyplýva, že Komisia vo viacerých otázkach nezohľadnila význam spolupráce poskytnutej podnikom SGL pred prijatím rozhodnutia. V rámci výkonu svojej neobmedzenej právomoci považuje Súd prvého stupňa za potrebné z tohto dôvodu znížiť pokutu uloženú podniku SGL o 10 % popri znížení o 30 %, ktoré mu už priznala Komisia.

417    Pokiaľ Komisia Súd prvého stupňa žiada, aby toto zníženie nepriznal, pretože SGL poprel vecnú správnosť skutočností, ktoré už uznal počas správneho konania, po prvýkrát v konaní pred Súdom prvého stupňa, je potrebné uviesť, že SGL v skutočnosti Komisii vytýka jej nesprávne konštatovanie o pokračovaní porušenia po júni 1997. Súvisiace zistenia Komisie boli v podstate založené na objektívnom správaní podniku počas správneho konania a na jeho pomerne všeobecných vyhláseniach o nespochybnení skutkového stavu. V konaní pred Súdom prvého stupňa SGL v podstate iba uviedol, že Komisia si nesprávne vyložila jeho správanie a jeho vyhlásenia. Túto výhradu mohla Komisia jednoducho vyvrátiť poukázaním na toto správanie a na vyhlásenia podniku SGL, ako aj na časovú postupnosť priebehu správneho konania (pozri body 71 až 77 vyššie). Úlohu Komisie spočívajúcu v preukazovaní porušení, ktorú SGL svojím správaním a svojimi vyhláseniami počas správneho konania uľahčil, teda objektívne nesťažilo následné spochybnenie skutkového stavu podnikom SGL v konaní pred Súdom prvého stupňa.

418    Nemožno však prehliadnuť skutočnosť, že Komisia napriek všetkým očakávaniam, ktoré mohla oprávnene vyvodiť z objektívnej spolupráce podniku SGL počas správneho konania, bola nútená v konaní pred Súdom prvého stupňa vypracovať a predložiť obranu zameranú na spochybnenie porušení, o ktorých sa oprávnene domnievala, že ich SGL nebude spochybňovať. Za týchto okolností považuje Súd prvého stupňa za potrebné v rámci výkonu neobmedzenej právomoci, ktorú mu priznáva článok 17 nariadenia č. 17, znížiť zníženie pokuty priznané podniku SGL o 2 percentuálne body. Toto zníženie pokuty teda predstavuje iba 8 %.

419    Ako už bolo uvedené v bode 113 vyššie, tento záver neodporuje rozsudku Stora Kopparbergs Bergslags/Komisia.

420    Z toho vyplýva, že konečnú sumu pokuty uloženej podniku SGL treba stanoviť na 69,114 milióna eur.

b)     Vec T‑246/01

 Zhrnutie rozhodnutia

421    Komisia uplatnila zníženie pokuty o 40 %, pretože UCAR – hoci jej neposkytol rozhodujúce dôkazy ako prvý – v značnej miere prispel k preukázaniu niektorých dôležitých aspektov veci a bol prvou spoločnosťou, ktorá v odpovedi na formálnu žiadosť o informácie uznala existenciu protiprávnych vzťahov s konkurentmi (odôvodnenia č. 200 až 202).

 Tvrdenia účastníkov konania

422    UCAR tvrdí, že zníženie pokuty o 40 %, ktoré mu Komisia priznala, je nedostačujúce v porovnaní so znížením o 30 % priznaným podniku SGL a znížením o 70 % priznaným podniku SDK. Vzhľadom na to, že UCAR spolupracoval s Komisiou v najväčšej možnej miere, mal právo na zníženie pokuty v čo najväčšom rozsahu. UCAR totiž obstaral informácie rozhodujúce pre pochopenie fungovania kartelu. Vďaka odhaleniam podniku SDK Komisia síce získala dôkazy o existencii kartelu, avšak UCAR jej poskytol dôkazy, ktoré vyplnili mnohé medzery v jej informáciách.

423    UCAR vytýka Komisii, po prvé, že nezohľadnila nezávislé hĺbkové interné vyšetrovanie, ktoré uskutočnila jeho správna rada s cieľom zistiť a oznámiť Komisii všetky relevantné skutočnosti. Toto vyšetrovanie malo rozhodujúci význam, keďže generálny riaditeľ tohto podniku a jeho obchodný riaditeľ pre Európu boli priamo do kartelu zapojení a mali prostriedky na zabránenie oznámenia informácií.

424    Po druhé UCAR Komisii oznámil všetky relevantné informácie, len čo sa dozvedel o porušení, ktorého sa sám dopustil. Spolupracoval so zamestnancami Komisie pri formulovaní žiadosti o informácie podľa článku 11 nariadenia č. 17. UCAR totiž uviedol, že Komisii nechce predložiť písomné podklady, keďže sa obával, že tieto dokumenty budú použité v súbežných konaniach vedených proti nemu v Spojených štátoch. UCAR preto navrhol Komisii, že jej informácie poskytne ústne. V júni 1998 mu Komisia zaslala žiadosť o informácie, ktorá bola sformulovaná na základe dohody s ním, aby zodpovedala ústnym informáciám, ktoré boli Komisii už poskytnuté. Po skončení konaní v Spojených štátoch UCAR Komisii v júni 1999 dobrovoľne poskytol všetky relevantné informácie.

425    Po tretie UCAR pripomína, že informoval Komisiu, že upozornenie na jej neohlásené šetrenia pochádza z kontaktov medzi podnikom SGL a zamestnancom Komisie označeným menom. Vyšetrovanie vo veci tohto zamestnanca viedlo k trestnému stíhaniu. UCAR dodáva, že jeho spolupráca týkajúca sa upozornenia na tieto neohlásené šetrenia mala veľký význam pre posúdenie závažnosti porušenia, ktorého sa dopustil SGL.

426    Komisia tvrdí, že zníženie pokuty o 40 %, ktoré podniku UCAR priznala, je v rámci rozpätia 10 až 50 %, ktoré stanovuje bod D ods. 1 oznámenia o spolupráci. Podniku UCAR sa nepodarilo preukázať, že Komisia sa v tejto otázke dopustila zjavného pochybenia. Spolupráca podniku UCAR bola dostatočne zohľadnená v rozhodnutí, pričom informácie poskytnuté výlučne v ústnej forme nemožno použiť ako hodnoverné dôkazy.

427    Pokiaľ ide o úlohu podniku UCAR v rámci odhalenia prípadných únikov informácií z útvarov Komisie, Komisia tvrdí, že treba rozlišovať dva aspekty poskytnutej pomoci. Na jednej strane ju UCAR informoval o tom, že SGL upozornil ostatné podniky; tento skutok je súčasťou sporného porušenia a Komisia ho zohľadnila ako priťažujúcu okolnosť na účely výpočtu pokuty uloženej podniku SGL, pričom táto spolupráca podniku UCAR bola zohľadnená v rámci zníženia pokuty, ktorá mu bola uložená, o 40 %. Na druhej strane informácia o možnom zapojení zamestnanca Komisie nebola relevantná pre uplatnenie oznámenia o spolupráci na porušenie, ktorého sa dopustil UCAR, v rámci tohto konania, keďže táto informácia nepomohla Komisii usvedčiť členov kartelu.

 Posúdenie Súdom prvého stupňa

428    Čo sa týka tvrdenia UCAR, že zníženie pokuty, ktorá mu bola uložená, bolo nedostatočné v porovnaní so znížením poskytnutým podnikom SGL a SDK, táto argumentácia nepostačuje na preukázanie zjavne nesprávneho posúdenia zo strany Komisie. Podniku SDK bolo totiž priznané zníženie pokuty na základe bodu C oznámenia o spolupráci. Jeho situácia teda nie je porovnateľná so situáciou podniku UCAR, v prípade ktorého Komisia uplatnila bod D a ktorý netvrdí, že spĺňa podmienky bodu C. Pokiaľ ide o podnik SGL, UCAR podrobne nepreukázal, že jeho vlastná spolupráca, za ktorú mu bolo priznané zníženie o 40 %, mala oveľa väčší význam než spolupráca podniku SGL, za ktorú bolo tomuto podniku priznané zníženie o 30 %. Pokiaľ ide o odkaz podniku UCAR na súbežné konanie v Spojených štátoch, tento odkaz nepreukazuje, že Komisia nezohľadnila význam jeho spolupráce počas správneho konania (pozri bod 400 vyššie).

429    Nemožno uznať ani argument podniku UCAR založený na internom vyšetrovaní jeho správnej rady. V rozsahu, v akom sa toto vyšetrovanie prejavilo v podobe spolupráce podniku UCAR, ho Komisia zohľadnila znížením pokuty o 40 %. Samotné vykonanie interného vyšetrovania neodôvodňuje zvýšenie tejto sadzby. Treba mať totiž na zreteli, že súbežne s týmto vyšetrovaním iní zástupcovia podniku UCAR pokračovali v mene podniku v protiprávnom konaní aj po neohlásených šetreniach Komisie.

430    Pokiaľ ide o ústne kontakty medzi podnikom UCAR a Komisiou, Komisia v odpovedi na písomnú otázku Súdu prvého stupňa uviedla, že ústne informácie, ktoré poskytol UCAR 25. marca, 2. apríla a 11. júna 1998, boli podrobne zaznamenané v interných záznamoch zostavených zamestnancami Komisie. Tieto záznamy neboli súčasťou vyšetrovacieho spisu v predmetnej veci. V predmetnej dobe si totiž UCAR neželal, aby sa informácie, ktoré poskytol ústne, použili ako dôkazy. Komisia z toho vyvodila, že tieto ústne informácie nepredstavujú relevantné dôkazy v zmysle bodu D ods. 2 prvej zarážky oznámenia o spolupráci, a preto podniku UCAR nepriznala osobitné zníženie pokuty za to, že ich poskytol.

431    S týmto tvrdením sa nemožno stotožniť. Po prvé uvedené ustanovenie totiž stanovuje, že nielen „listiny“, ale aj „informácie“ môžu slúžiť ako „dôkazný prostriedok“ prispievajúci k potvrdeniu existencie spáchaného porušenia. Z toho vyplýva, že uvedené informácie nemusia byť nevyhnutne poskytnuté v listinnej podobe. Po druhé praktický význam informácie poskytnutej iba ústnou formou nemožno spochybňovať, keďže takáto informácia umožňuje Komisii napríklad nájsť priame dôkazy o porušení alebo Komisia na základe takejto informácie, ktorá je presná, môže pokračovať vo vyšetrovaní, ktoré by vzhľadom na nedostatok dôkazov v danej dobe bez takejto informácie skončila.

432    V tomto prípade, ako to vyplýva z uvedených interných záznamov, UCAR ústne oznámil najmä názvy iných podnikov, ktoré boli členmi kartelu, mená viacerých zástupcov týchto členov, krycie mená používané na zatajenie kontaktov (pozri odôvodnenie č. 59 rozhodnutia), ako aj viaceré dátumy a miesta konania stretnutí organizovaných v rámci kartelu, vrátane ich účastníkov. Už tieto údaje umožnili Komisii zaslať žiadosti o informácie podnikom, ktoré označil UCAR, pričom ich vyzvala, aby potvrdili, či sa ich zástupcovia označení menom zúčastnili na stretnutiach, ktoré uviedol UCAR, a teda im dala najavo, že už má presný zdroj informácií, čo mohlo podniky, ktorým boli tieto žiadosti doručené, viesť k tomu, aby spolupracovali s Komisiou už v tomto skorom štádiu vyšetrovania.

433    Keďže ústne informácie poskytnuté podnikom UCAR boli neskôr potvrdené písomnými vyhláseniami poskytnutými týmto podnikom alebo na jeho podnet (vyhlásenia pána… a pána…), je zrejmé, že UCAR poskytol svoju spoluprácu v dvoch fázach: najprv v rámci viacerých ústnych oznámení a neskôr oznámením listinných dôkazov. Tým, že Komisia nezohľadnila ústne informácie, ktoré poskytol UCAR v marci, apríli a júni 1998, teda nezohľadnila význam spolupráce, ktorú jej tento podnik poskytol.

434    Pokiaľ ide o úlohu podniku UCAR pri odhalení prípadného úniku informácií z útvarov Komisie, Komisia na pojednávaní potvrdila svoje stanovisko, podľa ktorého jej toto odhalenie nepomohlo usvedčiť členov kartelu. Cieľom oznámenia o spolupráci je podľa Komisie len zohľadniť poskytnutie dôkazov, z ktorých by inak pre spolupracujúce podniky vyplývala hrozba sankcií. Zdroj predmetných upozornení sa v tomto prípade nepodieľal na porušení, z ktorého by podniku UCAR vyplývala hrozba pokuty.

435    S týmto tvrdením sa nemožno stotožniť. Zníženie pokuty možno totiž priznať za akúkoľvek spoluprácu, ktorá umožnila Komisii ľahšie zistiť existenciu porušenia a prípadne ho aj skončiť (rozsudok zo 16. novembra 2000, SCA Holding/Komisia, už citovaný v bode 108 vyššie, bod 36). Hoci je pravda, že oznámenie o spolupráci v bode A ods. 3 stanovuje iba zníženie „pokuty, ktorú by inak [podniky spolupracujúce s Komisiou] museli zaplatiť“, z tohto ustanovenia nevyplýva, že každá jednotlivá informácia sa musí týkať porušenia práva hospodárskej súťaže, ktoré možno samostatne sankcionovať. Na uplatnenie oznámenia o spolupráci postačuje, ak sa podnik, ktorý je ochotný spolupracovať, odhalením svojej účasti na porušení vystaví hrozbe sankcií, pričom zohľadnenie jednotlivých informácií na účely prípadného zníženia pokuty závisí od ich významu pre plnenie úlohy Komisie spočívajúcej v preukázaní existencie porušenia a v jeho skončení.

436    V tejto súvislosti je zrejmé, že nelojálny zamestnanec Komisie môže sabotovať plnenie úlohy Komisie podporovaním členov protiprávneho kartelu. Môže teda podstatne skomplikovať vyšetrovanie vedené Komisiou, napríklad zničením alebo pozmenením dôkazov, informovaním členov kartelu o blížiacom sa neohlásenom šetrení a odhalením celej stratégie vyšetrovania Komisie. Preto informáciu o takomto zamestnancovi treba v zásade považovať za informáciu, ktorá môže uľahčiť úlohu Komisie spočívajúcu v preukázaní porušenia a v jeho skončení. Takáto informácia má mimoriadne veľký význam, ak bola poskytnutá na začiatku vyšetrovania Komisie vo veci prípadného protisúťažného konania.

437    V tomto prípade UCAR vo svojej žalobe a v prílohe 47 tejto žaloby uviedol podrobné skutkové údaje týkajúce sa úniku informácií z útvarov Komisie, pričom najmä uviedol, že o tomto úniku informoval Komisiu v januári 1999, že v tejto veci začal konať Európsky úrad pre boj proti podvodom (OLAF) a že proti podozrivému zamestnancovi bolo v Taliansku začaté trestné stíhanie. Počas celej písomnej časti konania pred Súdom prvého stupňa a aj v odpovedi na písomnú otázku Súdu prvého stupňa Komisia nespochybnila ani jeden z týchto skutkových údajov. Až na pojednávaní Komisia po prvýkrát uviedla, že interné vyšetrovanie uskutočnené v tejto súvislosti neprinieslo výsledky a že zamestnanec, proti ktorému smerovalo obvinenie podniku UCAR, je ešte stále jej zamestnancom. Momentálne teda nemožno konštatovať, ktorý zamestnanec bol zodpovedný za tento únik informácií.

438    V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že Komisia, ktorú UCAR informoval v januári 1999, ho mala informovať najneskôr v čase vydania rozhodnutia, či túto informáciu zohľadní v rámci uplatnenia oznámenia o spolupráci. Keďže Súd prvého stupňa nemôže overiť, či interné vyšetrovanie Komisie zamerané na odhalenie tohto zamestnanca bolo vedené správne a či viedlo k správnemu výsledku, musí z procesného postupu Komisie vyvodiť nevyhnutné dôsledky: skutkovú námietku vznesenú po prvýkrát na pojednávaní treba považovať za nový dôvod obrany, ktorý treba zamietnuť ako oneskorený na základe článku 48 ods. 2 rokovacieho poriadku. Súd prvého stupňa teda musí vychádzať zo skutočností, ktoré uviedol UCAR, a uznať, že informácia o úniku informácií z útvarov Komisie mala objektívny význam pre postup Komisie vo veci kartelu pôsobiaceho na trhu s grafitovými elektródami. Tým, že Komisia nezohľadnila túto skutočnosť, teda nezohľadnila význam spolupráce poskytnutej podnikom UCAR.

439    To sa vzťahuje aj na skutočnosť, že v prípade podniku UCAR Komisia uplatnila len bod D ods. 2 prvú zarážku oznámenia o spolupráci (odôvodnenie č. 202 rozhodnutia), hoci UCAR nepopieral vecnú správnosť skutočností, z ktorých Komisia vychádzala vo svojom oznámení o výhradách (odôvodnenie č. 41 rozhodnutia) (pozri v tomto zmysle body 413 až 415 vyššie).

440    Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že Komisia vo viacerých otázkach nezohľadnila význam spolupráce, ktorú poskytol UCAR pred prijatím rozhodnutia. V rámci výkonu svojej neobmedzenej právomoci považuje Súd prvého stupňa za potrebné z tohto dôvodu znížiť pokutu uloženú podniku UCAR o 10 % popri znížení o 40 %, ktoré mu už priznala Komisia.

441    Z toho vyplýva, že konečnú sumu pokuty uloženej podniku UCAR treba stanoviť na 42,05 milióna eur.

c)     Vec T‑252/01

 Zhrnutie rozhodnutia

442    V prípade podniku C/G Komisia znížila pokutu o 20 %, pretože tento podnik jej poskytol určité informácie. C/G však nemal nárok na zníženie pokuty vo väčšom rozsahu. Hoci už v júli 1998 poskytol Komisii niektoré listiny týkajúce sa kontaktov medzi konkurentmi, svoje vyhlásenie jej predložil až v októbri 1999, pričom v tomto vyhlásení sa jednoznačne nevyjadril k svojej úlohe v rámci kartelu. Podľa názoru Komisie odpoveď podniku z 21. júla 1999 na formálnu žiadosť o informácie podľa článku 11 nariadenia č. 17 nepredstavuje dobrovoľné prispenie v zmysle oznámenia o spolupráci (odôvodnenia č. 239 a 240).

 Tvrdenia účastníkov konania

443    C/G Komisii vytýka, že pochybila, pretože mu priznala zníženie pokuty z dôvodu jeho spolupráce iba v rozsahu 20 %. C/G totiž Komisii poskytol všetky relevantné informácie. Okrem toho nepoprel vecnú správnosť skutočností, z ktorých Komisia vychádzala vo svojom oznámení o výhradách. Podľa podniku C/G mala táto spolupráca väčší význam než spolupráca iných adresátov rozhodnutia, ktorým Komisia priznala zníženie pokuty v rovnakom alebo vo väčšom rozsahu.

444    C/G uvádza, že všetky dôkazy, ktoré smerujú proti nemu, v skutočnosti predložil sám. Bez jeho spolupráce by Komisia tieto dôkazy nezískala. Pokiaľ Komisia tvrdí, že ho obviňovali aj iné podniky, C/G zdôrazňuje, že vyhlásenia ostatných podnikov predstavujú iba nejasné a opatrné domnienky.

445    C/G svoju situáciu navyše porovnáva so situáciou podniku Conradty, ktorý na rozdiel od podniku C/G odmietol spolupracovať s Komisiou, čo však Komisii nebránilo v tom, aby uložila pokutu podniku C/G a nie podniku Conradty. Napokon C/G namieta, že Komisia priznala za spoluprácu podniku SGL zníženie o 30 % a podniku VAW zníženie o 20 %, hoci SGL upozornil podnik VAW, ako aj iné podniky, o blížiacich sa neohlásených šetreniach Komisie. Je nelogické, že v prípade podniku SGL ako vedúceho podniku kartelu Komisia znížila pokutu vo väčšom rozsahu než v prípade podniku C/G.

446    Komisia pripomína, že podniku C/G bolo priznané zníženie o 20 %, ktoré bolo v rámci stanoveného rozpätia 10 až 50 %. Jeho legitímna dôvera teda bola zohľadnená.

447    Pokiaľ ide o tvrdenie C/G, že sám poskytol všetky dôkazy vo svoj neprospech, Komisia zdôrazňuje, že už mala k dispozícii dôkazy, ktoré poskytli podniky SGL, VAW a UCAR, ktoré tiež preukazovali účasť podniku C/G na porušení. V tejto súvislosti Komisia cituje vyhlásenie podniku SGL, ktoré obsahuje presné znenie zápisnice zo stretnutia podnikov SGL a C/G, na ktorom diskutovali o probléme „neustáleho nárastu dovozu zo Spojených štátov“ na európsky trh. Toto vyhlásenie potvrdilo vyhlásenia podniku UCAR a jeho zamestnancov.

448    Komisia zastáva názor, že situácia podniku C/G na jednej strane je úplne odlišná od situácie podnikov Conradty, SGL a VAW na druhej strane: Conradty nespolupracoval s Komisiou a Komisii sa nepodarilo preukázať jeho účasť na porušení. Komisia priznala podniku SGL zníženie pokuty, pretože poskytol dôležité informácie o fungovaní kartelu, zatiaľ čo prínos podniku C/G sa v podstate týkal povahy jeho vlastnej účasti. Napokon C/G poskytol vyhlásenie ako posledný v čase, keď boli Komisii známe takmer všetky informácie o karteli, najmä informácie poskytnuté podnikmi SGL a VAW.

 Posúdenie Súdom prvého stupňa

449    Pokiaľ C/G porovnáva svoju vlastnú situáciu so situáciou podniku Conradty, stačí uviesť, že C/G sám uznal svoju účasť na porušení, zatiaľ čo Conradty – rovnako ako spoločnosti Mitsubishi a Union Carbide – nebol označený v rozhodnutí ako porušovateľ a nie je účastníkom konania pred Súdom prvého stupňa, ktoré sa týka rozhodnutia. Odkaz na podnik Conradty teda nemôže odôvodňovať nijaké dodatočné zníženie pokuty v prospech podniku C/G.

450    Ani argumentácia založená na porovnaní podniku C/G s podnikmi SGL a VAW nemôže odôvodňovať takéto zníženie. C/G totiž podrobne nepreukazuje, že jeho vlastnej spolupráci Komisia pripísala väčší význam než spolupráci týchto dvoch podnikov, ale len spochybňuje význam spolupráce týchto podnikov.

451    Pokiaľ ide o tvrdenie podniku C/G, že sám poskytol takmer všetky dôkazy, ktoré boli použité proti nemu, čo Komisia poprela, v konaní pred Súdom prvého stupňa sa preukázalo, že dôkazy použité Komisiou okrem dôkazov, ktoré poskytol samotný podnik C/G, spočívali v dvoch vyhláseniach podniku UCAR, podľa ktorých sa „pán… na základe vyhlásení pána… [z podniku SGL] domnieval, že pán… naďalej udržiaval kontakty s… podnikom C/G,“ a „zástupca podniku UCAR… si myslí, že SGL možno mal priame kontakty… s nemeckým zástupcom podniku C/G“, v jednom vyhlásení pána…, ktorý „sa domnieval, že pán… mal kontakty s… podnikom C/G,“ a v jednom vyhlásení podniku SGL, podľa ktorého zástupcovia podnikov SGL a C/G na stretnutí, ktoré sa konalo na frankfurtskom letisku 21. novembra 1996, diskutovali o neustálom náraste dovozu zo Spojených štátov do Európy a vymenili si informácie o stave európskeho trhu.

452    Jediná konkrétna informácia, ktorá nie je len domnienkou, je pritom obsiahnutá vo vyhlásení podniku SGL týkajúcom sa stretnutia z 21. novembra 1996. Účasť podniku C/G na porušení, ktorú mu Komisia vytýka v rozhodnutí, sa však skončila práve v novembri 1996. Z toho vyplýva, že C/G skutočne poskytol všetky relevantné dôkazy na posúdenie povahy a dĺžky trvania svojej účasti na vytýkanom porušení. Tým, že mu Komisia priznala zníženie pokuty iba v rozsahu 20 %, zjavne nezohľadnila význam dobrovoľnej spolupráce, ktorú jej na tento účel C/G poskytol.

453    To sa vzťahuje aj na skutočnosť, že v prípade podniku C/G Komisia uplatnila iba bod D ods. 2 prvú zarážku oznámenia o spolupráci (odôvodnenie č. 239 rozhodnutia), hoci C/G nepoprel vecnú správnosť skutočností, z ktorých Komisia vychádzala vo svojom oznámení o výhradách (odôvodnenie č. 41 rozhodnutia) (pozri v tomto zmysle body 413 až 415 vyššie).

454    Napokon tým, že usúdila, že odpoveď podniku C/G na formálnu žiadosť o informácie nepredstavovala dobrovoľné prispenie v zmysle oznámenia o spolupráci, čím sa znížil jej význam, Komisia tiež nedostatočne zohľadnila význam spolupráce, ktorú jej C/G poskytol (pozri v tomto zmysle bod 410 vyššie).

455    Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že Komisia vo viacerých otázkach nezohľadnila význam spolupráce, ktorú jej poskytol C/G pred prijatím rozhodnutia. V rámci výkonu svojej neobmedzenej právomoci považuje Súd prvého stupňa za potrebné z tohto dôvodu znížiť pokutu uloženú podniku C/G o 20 % popri znížení o 20 %, ktoré mu už priznala Komisia.

456    Preto treba konečnú sumu pokuty uloženej podniku C/G stanoviť na 6,48 milióna eur.

457    Z uvedeného vyplýva, že konečné sumy pokút uložených podnikom SGL, UCAR a C/G treba stanoviť na 69,114 milióna, 42,05 milióna a 6,48 milióna eur. Súd prvého stupňa zastáva názor, že naopak neexistuje dôvod, pre ktorý by sa mal odchýliť od sadzieb, ktoré na základe oznámenia o spolupráci Komisia použila v prípade ostatných žalobcov, s výnimkou podniku Nippon, ktorého pokuta sa nezníži o 10 %, ale vzhľadom na to, že dodatočne poprel dĺžku trvania porušenia (pozri bod 112 vyššie), iba o 8 %, a teda bude predstavovať 6,2744 milióna eur.

458    Vzhľadom na uvedenú analýzu Súdu prvého stupňa treba pokuty uvedené v článku 3 rozhodnutia znížiť takto: pokuta uložená podniku SGL sa znižuje na 69,114 milióna eur; pokuta uložená podniku UCAR sa znižuje na 42,05 milióna eur; pokuta uložená podniku Tokai sa znižuje na 12,276 milióna eur; pokuta uložená podniku SDK sa znižuje na 10,44 milióna eur; pokuta uložená podniku C/G sa znižuje na 6,48 milióna eur; pokuta uložená podniku Nippon sa znižuje na 6,2744 milióna eur; pokuta uložená podniku SEC sa znižuje na 6,138 milióna eur.

C –  O návrhoch na zrušenie článku 4 rozhodnutia a listov z júla a augusta predložených vo veciach T‑239/01 a T‑246/01

1.     Tvrdenia účastníkov konania

459    SGL sa domáha zrušenia článku 4 rozhodnutia, pričom namieta protiprávnosť úrokovej sadzby a tvrdí, že táto úroková sadzba bola stanovená bez akéhokoľvek právneho základu. Pripomína, že rozhodnutie mu bolo oznámené listom Komisie z 23. júla 2001, v ktorom ho Komisia informovala, že po uplynutí lehoty splatnosti bude svoju pohľadávku vymáhať s použitím úrokovej sadzby vo výške 8,04 %, pričom uviedla, že v prípade podania žaloby na Súd prvého stupňa ju počas trvania súdneho konania nebude vymáhať, pokiaľ bude SGL súhlasiť s použitím úrokovej sadzby vo výške 6,04 % a poskytne bankovú záruku. SGL namieta aj protiprávnosť tejto úrokovej sadzby. Zastáva názor, že právo uplatňovať úroky z omeškania má slúžiť len na zamedzenie zneužitia žaloby a zaručiť, aby podniky, ktoré „sa omeškajú“ s platbou, neboli zvýhodnené. Hoci teda Komisia môže vychádzať z úrokových sadzieb uplatňovaných v praxi, ďalšie zvýšenie tejto trhovej sadzby o 3,5 percentuálneho bodu je neopodstatnené. Ide o obmedzujúcu úrokovú sadzbu, ktorá pôsobí bez právneho základu ako doplňujúci postih sankcionujúci využitie prostriedku právnej ochrany.

460    Zrušenia článku 4 rozhodnutia sa domáha aj UCAR, pričom tvrdí, že v rozhodnutí sa neuvádza, že bola zohľadnená jeho platobná schopnosť, hoci Komisii poskytol podrobné informácie o svojej zložitej finančnej situácii. UCAR tvrdí, že nie je schopný zaplatiť pokutu v lehote stanovenej v článku 4 ani úroky z omeškania v stanovenej výške. Tvrdí, že Komisia v rozpore s vlastnými usmerneniami nezohľadnila skutočnú platobnú schopnosť podniku UCAR v osobitnom sociálnom kontexte. Subsidiárne UCAR žiada, aby bol článok 4 nahradený uložením povinnosti UCAR zriadiť záložné právo na svoj nehnuteľný majetok, na ktorom neviaznu ťarchy. Úroková sadzba sa má buď zrušiť, alebo podstatne znížiť.

461    UCAR sa navyše domáha zrušenia listu z 23. júla 2001, ktorým mu bolo doručené rozhodnutie a v ktorom bola uvedená výška uloženej pokuty, ako aj platobné podmienky. Napáda najmä podmienku, podľa ktorej v prípade podania žaloby na Súd prvého stupňa Komisia nebude vymáhať pokutu, pokiaľ UCAR zaplatí úroky z omeškania vo výške 6,04 % a poskytne bankovú záruku.

462    UCAR sa napokon domáha zrušenia listu z 9. augusta 2001, ktorým Komisia v reakcii na jeho pripomienky k platobným podmienkam odmietla jednak návrh platby v splátkach a jednak zriadenie záložného práva na majetok podniku UCAR na zabezpečenie zaplatenia pokuty.

463    Komisia uvádza, že zvýšenie refinančnej sadzby Európskej centrálnej banky o 3,5 % je v súlade s jej obvyklou praxou a nepresahuje rámec toho, čo je nevyhnutné na zamedzenie vyčkávacích taktík. Tvrdí, že pri stanovovaní spôsobu zaplatenia pokuty alebo lehoty splatnosti tejto pokuty nie je povinná zohľadniť platobnú schopnosť podniku. Nebola povinná ani akokoľvek odôvodniť článok 4.

464    Komisia zastáva názor, že návrhy na zrušenie listov z júla a z augusta sú neprípustné. Vo svojom liste z júla predložila podniku UCAR návrh, ktorý tento podnik mohol prijať alebo odmietnuť. Tento list nemal nijaké záväzné právne účinky, ktorými by mohli byť dotknuté záujmy podniku UCAR. List z augusta nie je ani aktom, ktorý by mal mať záväzné právne účinky. Odmietnutím platobných podmienok, ktoré navrhol UCAR, prostredníctvom tohto listu sa totiž nijako nezmenilo jeho právne postavenie pred jeho doručením, t. j. právne postavenie vyplývajúce z článku 4 rozhodnutia.

465    Pokiaľ ide o vecnú stránku, Komisia pripomína, že podľa judikatúry je prípustná jej prax, ktorá spočíva vo vyžadovaní bankovej záruky s úrokmi, pričom žalobca nemusí poskytnúť bankovú záruku iba za výnimočných okolností. UCAR nepreukázal existenciu výnimočných okolností, ktoré by mohli odôvodniť upustenie od požiadavky bankovej záruky. Podľa Komisie je právnym prostriedkom, ktorým možno napadnúť požiadavku bankovej záruky, návrh na vydanie predbežných opatrení na základe článkov 242 ES a 243 ES.

466    UCAR uvádza, že list z júla stanovuje podmienky týkajúce sa realizácie rozhodnutia, ktoré v rozhodnutí nie sú uvedené. Preto musí tento list podliehať súdnemu preskúmaniu. List z augusta obsahuje stanovisko Komisie k otázke prijateľnosti zaplatenia pokuty v splátkach a zriadenia záložného práva na majetok podniku. Tento list teda nepotvrdzuje predchádzajúce rozhodnutie, ale po prvýkrát stanovuje, že v tomto prípade nie sú dané výnimočné okolnosti, ktoré by odôvodňovali alternatívne platobné podmienky.

467    Pokiaľ ide o vecnú stránku, UCAR vytýka Komisii, že trvala na poskytnutí bankovej záruky bez toho, aby skúmala, či za okolností tohto prípadu nebolo možné považovať za primeranú inú zábezpeku. V tejto súvislosti UCAR pripomína, že vlastní majetok vo Francúzsku, na ktorom neviaznu ťarchy v prospech jeho bánk a ktorého hodnota prevyšuje 50 miliónov USD. Komisia v liste z augusta jednoducho konštatovala, že nezohľadní nijaký iný návrh ako úplné zaplatenie pokuty alebo predloženie bankovej záruky. Neuviedla dôvody, pre ktoré odmietla zohľadniť osobitnú situáciu UCAR. Tento podnik dodáva, že poskytnutie bankovej záruky by na rozdiel od vecnej zábezpeky prekročilo jeho hlavné úverové zdroje dohodnuté s bankami, ktoré sú jeho veriteľmi.

2.     Posúdenie Súdom prvého stupňa

468    Pokiaľ ide o prípustnosť návrhov na zrušenie listov z júla a z augusta, treba v prvom rade presne vymedziť predmet týchto návrhov.

469    V tejto súvislosti je preukázané, že UCAR sa pred 26. júlom 2001, keď mu boli doručené list z júla a rozhodnutie, obrátil na Komisiu s cieľom prerokovať možné platobné podmienky v prípade, ak by mu bola uložená pokuta, pričom Komisia tento návrh na rokovanie v tomto štádiu odmietla. Za týchto okolností treba podniku UCAR priznať oprávnený záujem na preskúmaní nových skutočností – v porovnaní s článkom 4 rozhodnutia – obsiahnutých v týchto listoch, čiže zníženej úrokovej sadzby vo výške 6,04 %, ako aj podmienok na poskytnutie tejto zníženej úrokovej sadzby. Toto preskúmanie sa týka otázky, či je Komisia oprávnená odoprieť podniku UCAR úrokovú sadzbu vo výške 6,04 % na základe toho, že neposkytol bankovú záruku, alebo či mala Komisia prijať alternatívnu zábezpeku, ktorú jej UCAR ponúkol.

470    Hoci je totiž nepochybné, že zákonnosť sadzby 8,04 % uloženej článkom 4 rozhodnutia môže byť predmetom súdneho preskúmania (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. októbra 1996, Compagnie maritime belge transports a i./Komisia, T‑24/93 až T‑26/93 a T‑28/93, Zb. s. II‑1201, bod 250), UCAR musí byť oprávnený napadnúť aj alternatívne stanovenú úrokovú sadzbu vo výške 6,04 %, ako aj podmienky na poskytnutie tejto sadzby, ktoré boli stanovené v listoch z júla a z augusta. Na tento účel musí byť oprávnený namietať najmä porušenie zásady rovnosti zaobchádzania zo strany Komisie v prípade, ak by Komisia odmietla použiť zníženú úrokovú sadzbu v jeho prípade, ale v prípade iného podniku, ktorý sa nachádza v rovnakej situácii ako UCAR, by ju použila.

471    To sa vzťahuje aj na žalobu podniku SGL, ktorá bez toho, aby formálne napadla list z júla, napáda zákonnosť sadzby vo výške 6,04 % stanovenej v tomto liste.

472    Je však tiež preukázané, že Komisia v čase podania žaloby vo veci T‑246/01 nepristúpila k vymáhaniu uloženej pokuty ani k nútenému výkonu rozhodnutia podľa článku 256 ES a článkov 104 až 110 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa. Preto treba akýkoľvek návrh na posúdenie konkrétneho uplatňovania platobných podmienok vo vzťahu k podniku UCAR (nahradenie článku 4 rozhodnutia splátkovým kalendárom, skutočná úroková sadzba, lehoty splatnosti) považovať za predčasný vzhľadom na to, že v čase podania žaloby nebolo jasné, v akom postavení sa bude UCAR nachádzať v čase prípadného vymáhania pokuty alebo núteného výkonu rozhodnutia zo strany Komisie (pozri v tomto zmysle rozsudok Musique diffusion française a i./Komisia, už citovaný v bode 144 vyššie, bod 135). Konkrétnejšie, keďže UCAR v tomto čase, hoci mu hrozilo okamžité vymáhanie pokuty, nepodal návrh na nariadenie predbežného opatrenia v zmysle článku 242 ES a článku 104 a nasl. rokovacieho poriadku, Súd prvého stupňa sa pred vyhlásením rozsudku vo veci samej týkajúcom sa zákonnosti pokuty uloženej podniku UCAR nemôže v inom konaní vyjadriť k otázke, či vyváženie dotknutých záujmov bráni uplatneniu uvedených platobných podmienok na základe toho, že ich uplatňovanie by ohrozovalo existenciu podniku.

473    Návrhy v tomto zmysle, ktoré predložil UCAR, treba preto vyhlásiť za neprípustné.

474    Pokiaľ ide o vecnú stránku, po prvé treba konštatovať, že ani SGL, ani UCAR nevzniesli žalobný dôvod založený na porušení zásady rovnosti zaobchádzania.

475    Po druhé z dlhodobo ustálenej judikatúry (rozsudok Súdneho dvora z 25. októbra 1983, AEG/Komisia, 107/82, Zb. s. 3151, body 141 až 143; rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. júla 1995, CB/Komisia, T‑275/94, Zb. s. II‑2169, body 46 až 49, a rozsudok LR AF 1998/Komisia, už citovaný v bode 38 vyššie, body 395 a 396) vyplýva, že právomoc, ktorou Komisia disponuje podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17, zahŕňa možnosť určiť dátum splatnosti pokút a dátum začatia plynutia úrokov z omeškania, určiť úrokovú sadzbu týchto úrokov a v prípade potreby stanoviť podmienky výkonu svojho rozhodnutia vyžadovaním zriadenia bankovej záruky pokrývajúcej istinu a úroky uložených pokút. V prípade neexistencie takej právomoci by následkom prospechu, ktorý by podniky mohli získať oneskoreným platením pokút, bolo oslabenie sankcií uložených Komisiou v rámci plnenia svojej úlohy dohľadu nad uplatňovaním pravidiel hospodárskej súťaže. Uplatnenie úrokov z omeškania v prípade nezaplatenia pokuty je teda odôvodnené snahou vyhnúť sa tomu, aby bol potrebný účinok Zmluvy zmarený jednostrannými praktikami uplatňovanými podnikmi, ktoré sú v omeškaní s platením uložených pokút, a aby sa vylúčilo zvýhodnenie takýchto podnikov v porovnaní s podnikmi, ktoré zaplatia uložené pokuty v určenej lehote splatnosti.

476    V tomto kontexte judikatúra Komisii priznala právo určiť úroky z omeškania s úrokovou sadzbou platnou na peňažnom trhu zvýšenou o 3,5 percentuálneho bodu (rozsudok CB/Komisia, už citovaný v bode 475 vyššie, bod 54; rozsudok LR AF 1998/Komisia, už citovaný v bode 38 vyššie, bod 397, a rozsudok Compagnie maritime belge transports a i./Komisia, už citovaný v bode 470 vyššie, bod 250) a v prípade zriadenia bankovej záruky určiť úroky z omeškania s úrokovou sadzbou platnou na peňažnom trhu zvýšenou o 1,5 percentuálneho bodu (rozsudok CB/Komisia, už citovaný, bod 54). V týchto rozsudkoch Súd prvého stupňa akceptoval úroky z omeškania vo výške 7,5 %, 13,25 % a 13,75 %, spresňujúc, že Komisia je oprávnená stanoviť referenčný bod na vyššej úrovni, než je úroková miera poskytovaná priemernému dlžníkovi, ktorá je uplatniteľná na peňažnom trhu, a to v rozsahu potrebnom na odradenie od omeškávania (rozsudok LR AF 1998/Komisia, už citovaný, bod 398).

477    Za týchto okolností Komisia v tomto prípade neprekročila rámec voľnej úvahy, ktorou disponuje pri stanovovaní úrokovej sadzby úrokov z omeškania. Od podnikov SGL a UCAR ako obozretných a informovaných hospodárskych subjektov sa očakávala znalosť rozhodovacej praxe Komisie a uvedenej judikatúry. Nemohli počítať s tým, že Komisia v ich prípade uplatní nižšie úrokové sadzby. V tejto situácii – ktorú neupravujú články 242 ES a 256 ES ani články 104 až 110 rokovacieho poriadku – Komisia najmä nebola povinná zohľadniť finančnú situáciu podniku UCAR (pozri body 370 až 372 a 472 vyššie).

478    Pokiaľ ide konkrétnejšie o povinnosť podniku UCAR zriadiť bankovú záruku, Súd prvého stupňa rozhodol, že Komisia dotknutému podniku tým, že mu poskytuje možnosť zbaviť sa povinnosti okamžite zaplatiť pokutu, ak poskytne bankovú záruku na zabezpečenie zaplatenia pokuty a súvisiacich úrokov, priznáva zvýhodnenie, ktoré nevyplýva z ustanovení Zmluvy ani z ustanovení nariadenia č. 17 (rozsudok CB/Komisia, už citovaný v bode 475 vyššie, bod 82). Toto zvýhodnenie je ešte väčšie vzhľadom na to, že úroková sadzba uložená v prípade poskytnutia bankovej záruky je nižšia ako úroková sadzba požadovaná v prípade nezaplatenia pokuty (rozsudok CB/Komisia, už citovaný, bod 83).

479    Vzhľadom na túto judikatúru Komisia nebola povinná prijať žiadosť podniku UCAR o poskytnutie dodatočného zvýhodnenia, t. j. upustiť od zriadenia bankovej záruky a namiesto nej prijať vecnú zábezpeku. Banková záruka je totiž istejšia ako iné formy zábezpeky, pretože v prípade nezaplatenia sa stačí obrátiť na banku, ktorá okamžite poskytne zabezpečenú sumu, zatiaľ čo realizácia hodnoty inej zábezpeky môže byť neistá a môže vyžadovať väčšie úsilie a dlhšiu dobu. Súdny dvor v inej súvislosti priznal orgánom Spoločenstva právo zaviesť jednoduchý a účinný zabezpečovací mechanizmus (rozsudok Súdneho dvora z 18. novembra 1987, Maizena, 137/85, Zb. s. 4587, bod 10). Komisia nie je banka a nedisponuje infraštruktúrou ani špecializovanými službami banky, ktoré by boli nevyhnutné na posúdenie predmetnej zábezpeky a na overenie podmienok jej prípadnej realizácie v prípade nezaplatenia. Bola teda oprávnená bez osobitného odôvodnenia odmietnuť vecnú zábezpeku, ktorú ponúkol UCAR.

480    Napokon, pokiaľ ide o tvrdenie, že UCAR nemôže získať bankovú záruku, treba uviesť, že toto tvrdenie žalobcu nie je preukázané právne relevantným spôsobom. Žalobca totiž nepredložil nijaký dokument vydaný bankami, ktoré sú jeho veriteľmi, ktorý by preukazoval, že požiadal o zriadenie bankovej záruky týkajúcej sa pokuty, ktorá mu bola uložená, pričom by mohol ďalej čerpať bankové úvery určené na jeho bežné činnosti, a že jeho žiadosť bola zamietnutá z dôvodu jeho finančných ťažkostí. Okrem toho UCAR nepreukázal, že na základe vecnej zábezpeky, ktorú ponúkol Komisii, nemohol získať bankovú záruku zriadenú inou finančnou inštitúciou než bankami, ktoré sú jeho veriteľmi.

481    Vzhľadom na to, že ani jeden zo žalobných dôvodov a argumentov predložených v tejto súvislosti nebol uznaný, návrhy na zrušenie článku 4 rozhodnutia a listov z júla a z augusta treba v rozsahu ich prípustnosti zamietnuť ako nedôvodné.

 O opätovnom otvorení ústnej časti konania

482    Vo svojom vyjadrení z 9. januára 2004 GrafTech International Ltd, predtým UCAR, navrhol opätovné otvorenie ústnej časti konania vo veci T‑246/01. Na podporu svojho návrhu poukázal na to, že počas správneho konania vedeného Komisiou a počas sporového konania pred Súdom prvého stupňa uviedol, že vzhľadom na svoju zlú finančnú situáciu, ktorá sa zhoršila v dôsledku sankcií, ktoré mu uložili orgány tretích štátov, nie je schopný zaplatiť pokutu. Napriek tomu, že tým preukázal svoju platobnú neschopnosť v zmysle bodu 5 písm. b) usmernení, Komisia v jeho prípade odmietla uplatniť toto ustanovenie na základe toho, že zníženie pokuty z tohto dôvodu by predstavovalo neodôvodnené zvýhodnenie podnikov, ktoré sú najmenej prispôsobené trhovým podmienkam, v hospodárskej súťaži. Vo svojom rozhodnutí z 3. decembra 2003 týkajúcom sa konania podľa článku 81 Zmluvy ES (COMP 38.359 − Výrobky na báze uhlíka a grafitu pre elektrické a mechanické aplikácie) zaujala Komisia úplne odlišné stanovisko k otázke platobnej schopnosti v zmysle uvedeného bodu 5 písm. b).

483    UCAR poukazuje na tlačové oznámenie Komisie z toho istého dňa a v tejto súvislosti uvádza, že Komisia znížila pokutu, ktorá by bola inak uložená podniku SGL, o 33 % na základe toho, že tomuto podniku už boli uložené vysoké pokuty za jeho účasť na dvoch predchádzajúcich karteloch a že sa nachádzal v zložitej finančnej situácii. Podľa podniku UCAR je v tomto prípade potrebné znovu otvoriť ústnu časť konania a vyzvať Komisiu, aby uviedla, či trvá na odmietnutí návrhu podniku UCAR, a ak áno, aby vysvetlila, ako možno toto odmietnutie návrhu zosúladiť s prístupom, ktorý prijala vo svojom rozhodnutí z 3. decembra 2003.

484    V súvislosti s touto argumentáciou Súd prvého stupňa nepovažuje za potrebné nariadiť opätovné otvorenie ústnej časti konania podľa článku 62 rokovacieho poriadku. Súd prvého stupňa, ktorý má v tejto oblasti diskrečnú právomoc, je povinný vyhovieť návrhu na opätovné otvorenie ústnej časti konania len vtedy, ak sa dotknutá strana opiera o skutočnosti, ktoré by mohli mať rozhodujúci vplyv na vyriešenie sporu a ktoré nemohla uplatniť pred skončením ústnej časti konania (rozsudok Súdneho dvora z 8. júla 1999, Hüls/Komisia, C‑199/92 P, Zb. s. I‑4287, body 127 a 128). Hoci sa UCAR na pojednávaní z 3. júla 2003 nemohol odvolávať na uvedené rozhodnutie Komisie z 3. decembra 2003, toto rozhodnutie pre tento prípad nie je relevantné. Ako totiž vyplýva z judikatúry citovanej v bode 370 vyššie, Komisia nie je povinná pri určovaní výšky pokuty zohľadniť zlú finančnú situáciu dotknutého podniku, a to bez ohľadu na skutočnosť, že túto situáciu môže zohľadniť za konkrétnych okolností určitej veci.

485    Preto treba návrh na opätovné otvorenie ústnej časti konania zamietnuť.

 O trovách

486    Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Podľa odseku 3 prvého pododseku toho istého ustanovenia môže Súd prvého stupňa rozdeliť náhradu trov konania, ak mali účastníci konania úspech len v časti predmetu konania.

487    Keďže v tomto prípade vo veciach T‑239/01 a T‑246/01 žalobcovia nemali úspech v podstatnej časti svojich návrhov, spravodlivým posúdením okolností prípadu je rozhodnutie, že SGL znáša sedem osmín svojich vlastných trov konania a sedem osmín trov konania, ktoré vznikli Komisii, a že Komisia znáša jednu osminu svojich vlastných trov konania a jednu osminu trov konania, ktoré vznikli podniku SGL, zatiaľ čo UCAR znáša štyri pätiny svojich vlastných trov konania a štyri pätiny trov konania, ktoré vznikli Komisii, pričom Komisia znáša jednu pätinu svojich vlastných trov konania a jednu pätinu trov konania, ktoré vznikli podniku UCAR.

488    Keďže vo veciach T‑245/01 a T‑252/01 žalobcovia mali úspech v nezanedbateľnej časti svojich návrhov, spravodlivým posúdením okolností prípadu je rozhodnutie, že SDK a C/G znášajú tri pätiny svojich vlastných trov konania a tri pätiny trov konania, ktoré vznikli Komisii, zatiaľ čo Komisia znáša dve pätiny svojich vlastných trov konania a dve pätiny trov konania, ktoré vznikli žalobcom.

489    Keďže vo veciach T‑236/01, T‑244/01 a T‑251/01 miera, v akej účastníci konania nemali úspech, zodpovedá miere, v akej mali úspech, spravodlivým posúdením okolností prípadu je rozhodnutie, že podniky Tokai, Nippon a SEC znášajú polovicu svojich vlastných trov konania a polovicu trov konania, ktoré vznikli Komisii, zatiaľ čo Komisia znáša polovicu svojich vlastných trov konania a polovicu trov konania, ktoré vznikli žalobcom.

Z týchto dôvodov

SÚD PRVÉHO STUPŇA (druhá komora)

rozhodol a vyhlásil:

Vo veci T‑236/01, Tokai Carbon/Komisia:

výška pokuty uloženej žalobcovi článkom 3 rozhodnutia 2002/271 sa stanovuje na 12 276 000 eur,

v zostávajúcej časti sa žaloba zamieta,

každý z účastníkov konania znáša polovicu svojich vlastných trov konania a je povinný nahradiť polovicu trov konania, ktoré vznikli druhému účastníkovi konania.

Vo veci T‑239/01, SGL Carbon/Komisia:

výška pokuty uloženej žalobcovi článkom 3 rozhodnutia 2002/271 sa stanovuje na 69 114 000 eur,

v zostávajúcej časti sa žaloba zamieta,

žalobca znáša sedem osmín svojich vlastných trov konania a je povinný nahradiť sedem osmín trov konania, ktoré vznikli Komisii, zatiaľ čo Komisia znáša jednu osminu svojich vlastných trov konania a je povinná nahradiť jednu osminu trov konania, ktoré vznikli žalobcovi.

Vo veci T‑244/01, Nippon Carbon/Komisia:

výška pokuty uloženej žalobcovi článkom 3 rozhodnutia 2002/271 sa stanovuje na 6 274 400 eur,

v zostávajúcej časti sa žaloba zamieta,

každý z účastníkov konania znáša polovicu svojich vlastných trov konania a je povinný nahradiť polovicu trov konania, ktoré vznikli druhému účastníkovi konania.

Vo veci T‑245/01, Showa Denko/Komisia:

výška pokuty uloženej žalobcovi článkom 3 rozhodnutia 2002/271 sa stanovuje na 10 440 000 eur,

v zostávajúcej časti sa žaloba zamieta,

žalobca znáša tri pätiny svojich vlastných trov konania a je povinný nahradiť tri pätiny trov konania, ktoré vznikli Komisii, zatiaľ čo Komisia znáša dve pätiny svojich vlastných trov konania a je povinná nahradiť dve pätiny trov konania, ktoré vznikli žalobcovi.

Vo veci T‑246/01, GrafTech International, predtým UCAR International/Komisia:

výška pokuty uloženej žalobcovi článkom 3 rozhodnutia 2002/271 sa stanovuje na 42 050 000 eur,

v zostávajúcej časti sa žaloba zamieta,

žalobca znáša štyri pätiny svojich vlastných trov konania a je povinný nahradiť štyri pätiny trov konania, ktoré vznikli Komisii, zatiaľ čo Komisia znáša jednu pätinu svojich vlastných trov konania a je povinná nahradiť jednu pätinu trov konania, ktoré vznikli žalobcovi.

Vo veci T‑251/01, SEC Corp./Komisia:

výška pokuty uloženej žalobcovi článkom 3 rozhodnutia 2002/271 sa stanovuje na 6 138 000 eur,

v zostávajúcej časti sa žaloba zamieta,

každý z účastníkov konania znáša polovicu svojich vlastných trov konania a je povinný nahradiť polovicu trov konania, ktoré vznikli druhému účastníkovi konania.

Vo veci T‑252/01, The Carbide/Graphite Group/Komisia:

výška pokuty uloženej žalobcovi článkom 3 rozhodnutia 2002/271 sa stanovuje na 6 480 000 eur,

v zostávajúcej časti sa žaloba zamieta,

žalobca znáša tri pätiny svojich vlastných trov konania a je povinný nahradiť tri pätiny trov konania, ktoré vznikli Komisii, zatiaľ čo Komisia znáša dve pätiny svojich vlastných trov konania a je povinná nahradiť dve pätiny trov konania, ktoré vznikli žalobcovi.

Forwood Pirrung Meij

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 29. apríla 2004.

Tajomník       Predseda komory

H. Jung       J. Pirrung

Obsah

Skutkové okolnosti a konanie

Návrhy účastníkov konania

Právny stav

A –  O návrhoch na zrušenie celého rozhodnutia alebo niektorých skutkových zistení

1.  O návrhoch na zrušenie celého rozhodnutia

a)  Vec T‑239/01

O údajnom odmietnutí úplného sprístupnenia spisu

O údajnej nedefinitívnosti oznámenia o výhradách

O údajne protiprávnej správe vyšetrovateľa

b)  Vec T‑246/01

2.  O návrhoch na čiastočné zrušenie článku 1 rozhodnutia a niektorých skutkových zistení uvedených v tomto rozhodnutí

a)  O žalobnom dôvode vo veci T‑239/01 založenom na nesprávnom zistení týkajúcom sa vytvorenia centrálneho monitorovacieho systému

b)  O žalobnom dôvode vo veci T‑236/01 založenom na nesprávnom zistení týkajúcom sa celosvetovej povahy kartelu

c)  O žalobnom dôvode vo veci T‑239/01 založenom na nezohľadnení dĺžky trvania porušenia

d)  O žalobných dôvodoch vo veci T‑244/01 založených na porušení podstatných procesných predpisov z dôvodu absencie dostačujúcich dôkazov o účasti podniku Nippon na porušení v období od mája 1992 do marca 1993 a na nedostatočnom odôvodnení tejto otázky

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Súdom prvého stupňa

B –  O návrhoch na zrušenie článku 3 rozhodnutia alebo na zníženie uložených pokút

1.  O žalobných dôvodoch založených na porušení zásady zákazu kumulácie sankcií a povinnosti Komisie zohľadniť skôr uložené sankcie, ako aj na nedostatočnom odôvodnení tejto otázky

a)  Tvrdenia účastníkov konania

b)  Posúdenie Súdom prvého stupňa

2.  O žalobných dôvodoch založených na nedodržaní usmernení, ich protiprávnosti a nedostatočnom odôvodnení tejto otázky

a)  Úvodné pripomienky k právnemu rámcu pokút uložených žalobcom

b)  O východiskových sumách stanovených v rozhodnutí podľa závažnosti porušenia

Zhrnutie rozhodnutia

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Súdom prvého stupňa

–  O uplatniteľnosti usmernení na určenie relevantného obratu

–  O obrate, z ktorého Komisia vychádzala pri určovaní východiskovej sumy

–  O skutočnom dosahu kartelu na zvyšovanie cien a na podiely niektorých členov kartelu na trhu

–  O rozdelení členov kartelu do troch kategórií a o stanovení jednotlivých východiskových súm

–  O „odstrašujúcom faktore“ použitom v rozhodnutí

–  O odôvodnení rozhodnutia

c)  O základných sumách stanovených v rozhodnutí na základe dĺžky trvania porušenia

Zhrnutie rozhodnutia

Vec T‑239/01

Vec T‑246/01

–  Tvrdenia účastníkov konania

–  Posúdenie Súdom prvého stupňa

d)  O priťažujúcich okolnostiach

Zhrnutie rozhodnutia

Veci T‑244/01 a T‑251/01

Veci T‑239/01 a T‑246/01

e)  O poľahčujúcich okolnostiach

Zhrnutie rozhodnutia

Veci T‑236/01, T‑239/01, T‑244/01, T‑246/01, T‑251/01 a T‑252/01

–  Tvrdenia účastníkov konania

–  Posúdenie Súdom prvého stupňa

f)  O maximálnej hranici pokút a o platobnej schopnosti niektorých žalobcov v zmysle bodu 5 usmernení

Veci T‑239/01 a T‑245/01

Veci T‑239/01, T‑246/01, T‑251/01 a T‑252/01

–  Tvrdenia účastníkov konania

–  Posúdenie Súdom prvého stupňa

3.  O žalobných dôvodoch založených na nerešpektovaní oznámenia o spolupráci

a)  Vec T‑239/01

Zhrnutie rozhodnutia

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Súdom prvého stupňa

b)  Vec T‑246/01

Zhrnutie rozhodnutia

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Súdom prvého stupňa

c)  Vec T‑252/01

Zhrnutie rozhodnutia

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Súdom prvého stupňa

C –  O návrhoch na zrušenie článku 4 rozhodnutia a listov z júla a augusta predložených vo veciach T‑239/01 a T‑246/01

1.  Tvrdenia účastníkov konania

2.  Posúdenie Súdom prvého stupňa

O opätovnom otvorení ústnej časti konania

O trovách

* Jazyky konania: nemčina a angličtina.

1 – Vymazané dôverné údaje.