ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU (tretia komora)
z 11. mája 2011
Vec F‑53/09
J
proti
Európskej komisii
„Verejná služba – Úradníci – Sociálne zabezpečenie – Poistenie pre prípad úrazu a choroby z povolania – Článok 73 služobného poriadku – Zamietnutie uznať chorobu za chorobu z povolania – Povinnosť viesť konanie v primeranej lehote“
Predmet: Žaloba podaná podľa článku 236 ES a článku 152 AE, ktorou žalobca navrhuje zrušiť rozhodnutie Komisie z 31. júla 2008, ktorým sa zamieta uznanie choroby, ktorou je postihnutý, za chorobu z povolania, ako aj zaviazať Komisiu, že mu má zaplatiť jedno symbolické euro ako náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú údajne utrpel
Rozhodnutie: Komisia je povinná zaplatiť žalobcovi sumu jedno euro ako náhradu škody. V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta. Európska komisia znáša svoje vlastné trove konania a je povinná nahradiť štvrtinu trov konania žalobcu. Žalobca znáša tri štvrtiny svojich vlastných trov konania.
Abstrakt
1. Úradníci – Sociálne zabezpečenie – Poistenie pre prípad úrazu a choroby z povolania – Invalidita – Rozdielne režimy – Jednotný pojem choroba z povolania
(Služobný poriadok úradníkov, články 73 a 78; pravidlá poistenia pre prípad úrazu a choroby z povolania, článok 3 ods. 2 a článok 25)
2. Úradníci – Sociálne zabezpečenie – Poistenie pre prípad úrazu a choroby z povolania – Určenie choroby z povolania – Dôkazné bremeno zaťažujúce úradníka
(Služobný poriadok úradníkov, článok 73; pravidlá poistenia pre prípad úrazu a choroby z povolania, článok 3)
3. Úradníci – Sociálne zabezpečenie – Poistenie pre prípad úrazu a choroby z povolania – Lekársky posudok – Miera voľnej úvahy lekárskej komisie – Súdne preskúmanie – Hranice – Povinnosť odôvodnenia – Rozsah
(Služobný poriadok úradníkov, článok 73; pravidlá poistenia pre prípad úrazu a choroby z povolania, článok 23)
4. Právo Únie – Zásady – Dodržanie primeranej lehoty – Porušenie v administratívnom konaní – Účinky
(Charta základných práv Európskej únie, článok 41 ods. 1)
1. Pokiaľ služobný poriadok nestanovuje inak, pojem choroba z povolania nemôže mať v rámci tohto predpisu iný obsah podľa toho, či ide o uplatnenie článku 73, alebo článku 78 služobného poriadku, aj keď sa tieto ustanovenia týkajú režimov, ktoré majú vlastné osobitosti.
Skutočnosť, že pojem choroba z povolania má rovnaký právny obsah, či už ide o uplatnenie článku 73, alebo článku 78 služobného poriadku, však neznamená, že lekárska komisia stanovená spoločnými pravidlami poistenia úradníkov Únie pre prípad úrazu a choroby z povolania je viazaná skutkovým a lekárskym posúdením posudkovej komisie zriadenej v súlade s článkom 78 služobného poriadku a naopak. Konanie o uznaní úplnej alebo čiastočnej trvalej invalidity na základe článku 73 služobného poriadku a konanie o priznaní invalidného dôchodku na základe článku 78 služobného poriadku môžu legitímne viesť k výsledkom, ktoré sú vzhľadom na rovnaký skutkový stav odlišné, a to najmä pokiaľ ide o otázku, či choroba, ktorou trpí ten istý úradník, je chorobou z povolania.
Po prvé dávky stanovené v článkoch 73 a 78 služobného poriadku sú rozdielne a navzájom nezávislé, aj keď môže dôjsť k ich kumulácii; tieto ustanovenia rovnako upravujú dve rôzne konania, ktoré môžu viesť k odlišným, navzájom nezávislým rozhodnutiam. Po druhé, aj keď je žiaduce, aby sa prípadne obidve konania viedli zhodne a aby sa tie isté zdravotnícke orgány vyzvali vyjadriť sa k rôznym aspektom invalidity, ktorá postihla úradníka, nejde o okolnosť podmieňujúcu legalitu jedného alebo druhého konania a menovací orgán má v tejto súvislosti podľa okolností širokú mieru voľnej úvahy. Napokon po tretie článok 25 pravidiel poistenia výslovne stanovuje, že uznanie úplnej alebo čiastočnej trvalej invalidity na základe článku 78 služobného poriadku a týchto pravidiel nemá nijaký vplyv na uplatňovanie článku 78 služobného poriadku a naopak.
Taký právny stav nemožno považovať za úplne uspokojivý. Toto zrejmé riziko rozporu je však dané súbežnou a zo strany normotvorcu zámernou existenciou dvoch režimov, v ktorých konajú dva rôzne lekárske subjekty riadené odlišnými procesnými pravidlami. Konkrétne lekárska komisia rozhoduje so zreteľom na výsledky administratívneho vyšetrovania, zatiaľ čo v prípade posudkovej komisie to tak nie je. Za súčasného stavu právnej úpravy Únie sa teda nedá vylúčiť, že obe tieto komisie dospejú pri posudzovaní tej istej faktickej situácie k rôznym záverom.
(pozri body 55 – 60)
Odkaz:
Súdny dvor: 4. októbra 1991, Komisia/Gill, C‑185/90 P, body 13 až 16
Súd prvého stupňa: 14. mája 1998, Lucaccioni/Komisia, T‑165/95, bod 150; 1. júla 2008, Komisia/D, T‑262/06 P, bod 73 a tam citovaná judikatúra a bod 74
2. Článok 3 spoločných pravidiel poistenia úradníkov Únie pre prípad úrazu a choroby z povolania zavádza dvojaký režim poistenia pre prípad choroby z povolania.
Článok 3 pravidiel poistenia vo svojom odseku 1 zakotvuje, že pokiaľ je choroba stanovená v „Európskom zozname chorôb z povolania“, ktorý tvorí prílohu k odporúčaniu Komisie 90/326, a v jeho prípadných doplneniach, považuje sa za chorobu z povolania. Toto ustanovenie zavádza zákonnú domnienku, ktorá sa odchyľuje od všeobecného práva dokazovania na účely ochrany práv dotknutých úradníkov, pokiaľ ide o ochorenia, o ktorých je vedecky dokázané, že v zásade súvisia s výkonom určitej profesijnej činnosti. Potom stačí, aby dotknutý úradník dokázal, že bol v rámci svojej služby vystavený riziku ochorieť na túto chorobu. Prípadná neistota týkajúca sa príčinnej súvislosti medzi výkonom služby a chorobou neumožňuje túto domnienku vyvrátiť.
Naopak v rámci článku 3 ods. 2 pravidiel poistenia sa musí preukázať príčinná súvislosť medzi výkonom služby a vznikom choroby. Aj keď nutnosť preukázať takú príčinnú súvislosť môže viesť k tomu, že v prípade niektorých ochorení vyvolaných viacerými faktormi sa neuzná, že sú spôsobené výkonom povolania, v rámci tohto ustanovenia jednoduchý dôkaz potenciálneho vplyvu výkonu služby na vznik, zhoršenie alebo urýchlenie priebehu ochorenia vyvolaného viacerými faktormi neumožňuje usudzovať, že je dostatočne preukázané, že toto ochorenie je spôsobené povolaním. V tejto súvislosti súd nemôže nahrádzať normotvorcu a pripustiť, že v prípadoch niektorých chorôb vyvolaných viacerými faktormi sa má pri pochybnosti rozhodnúť v prospech dotknutého úradníka, pokiaľ je objektívne nemožné určiť, či výkon služby pravdepodobne mal vplyv na zhoršenie zdravotného stavu dotknutej osoby a akou mierou tento výkon prispel k tomuto zhoršeniu v porovnaní s prípadnými faktormi nesúvisiacimi s výkonom povolania.
Článok 3 ods. 2 pravidiel poistenia tak zaručuje pokrytie individuálnych prípadov, avšak pod podmienkou, že je právne dostatočne preukázané, že posudzované ochorenie je spôsobené povolaním. V tomto právnom rámci by upustenie od požiadavky takého dôkazu, aj keď zmierneného, v prípade niektorých ochorení vyvolaných viacerými faktormi tak, že by postačovala potenciálna príčinná súvislosť, bolo v rozpore nielen so znením článku 3 ods. 2 pravidiel poistenia, ale aj s cieľom a účelom tohto článku, ktorý má zabezpečiť špecifické krytie proti riziku choroby z povolania uplatnením článku 73 služobného poriadku.
Okrem toho v zložitých situáciách, keď ku chorobe úradníka došlo z rôznych príčin súvisiacich či nesúvisiacich s výkonom povolania, fyzických či psychických, ktoré prispeli k jej prejaveniu sa, prislúcha lekárskej komisii, aby určila, či má výkon povolania v službách inštitúcií Únie priamu súvislosť s chorobou úradníka, napríklad pokiaľ ide povahu prvku spôsobujúceho vznik tejto choroby. V takých prípadoch sa na účely uznania choroby za chorobu z povolania nevyžaduje, aby jedinou, zásadnou, prevažujúcou alebo prevládajúcou príčinou bol výkon povolania.
(pozri body 64 – 69)
Odkaz:
Súd prvého stupňa: 26. februára 2003, Latino/Komisia, T‑145/01, body 83, 84, 86 až 89
Súd pre verejnú službu: 14. septembra 2010, AE/Komisia, F‑79/09, bod 83 a tam citovaná judikatúra
3. Úloha, ktorá prislúcha lekárskej komisii podľa článku 23 spoločných pravidiel poistenia úradníkov Únie pre prípad úrazu a choroby z povolania, vykonať objektívne a nezávislé posúdenie otázok lekárskej povahy si vyžaduje jednak, aby táto komisia mala k dispozícii všetky podklady, ktoré pre ňu môžu byť užitočné, a jednak, aby bola jej voľná úvaha neobmedzená. Lekárske posúdenia formulované lekárskou komisiou samy osebe sa musia považovať za konečné, ak boli vydané za riadnych podmienok. Súd je oprávnený výlučne overiť jednak, či uvedená komisia bola riadne zriadená a riadne fungovala, a jednak, či je jej stanovisko riadne, najmä či obsahuje odôvodnenie umožňujúce posúdiť úvahy, na ktorých je založené, a či preukazuje pochopiteľnú súvislosť medzi lekárskymi zisteniami, ktoré obsahuje, a závermi, ku ktorým komisia dospela.
Vzhľadom na obmedzené súdne preskúmanie, ktoré prislúcha súdu, nemôže byť úspešná námietka založená na zjavne nesprávnom posúdení lekárskej komisie.
Ak lekárska komisia prejednáva otázky zložitej lekárskej povahy vzťahujúce sa najmä na obtiažnu diagnostiku alebo na príčinnú súvislosť medzi ochoreniami, ktorými dotknutá osoba trpí, a výkonom jej povolania v inštitúcii, prislúcha jej najmä uviesť vo svojom stanovisku prvky, o ktoré sa opiera, a v prípade značných odchýlok spresniť dôvody, pre ktoré sa odchýlila od skorších relevantných lekárskych správ priaznivejších pre dotknutú osobu.
(pozri body 70, 91, 92 a 104)
Odkaz:
Súd pre verejnú službu: AE/Komisia, už citovaný, body 64 a 65 a tam citovaná judikatúra a bod 89
4. Povinnosť dodržiavať primeranú lehotu pri vedení administratívnych konaní predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie, ktorej dodržiavanie zabezpečujú súdy Únie a ktorá je tiež uvedená v článku 41 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie ako súčasť práva na riadnu správu vecí verejných.
Porušenie zásady dodržania primeranej lehoty vo všeobecnosti však neodôvodňuje zrušenie rozhodnutia prijatého na záver administratívneho konania. Nedodržanie zásady primeranej lehoty má totiž vplyv na platnosť administratívneho konania iba v prípade, pokiaľ sa nadmerne dlhá doba tohto konania môže prejaviť v samotnom obsahu rozhodnutia prijatého na jeho záver. Prípadne nadmerne dlhá lehota na spracovanie žiadosti o uznanie, že ide o chorobu z povolania, v zásade nemôže mať vplyv na samotný obsah stanoviska prijatého lekárskou komisiou ani na obsah konečného rozhodnutia prijatého inštitúciou. Táto lehota totiž okrem výnimočnej situácie nemôže zmeniť posúdenie lekárskou komisiou, či ide o chorobu z povolania. Hlavným praktickým dôsledkom zrušenia rozhodnutia prijatého so zreteľom na posúdenie lekárskej komisie by pre Súd pre verejnú službu bolo predĺženie konania z dôvodu, že toto konanie bolo príliš zdĺhavé.
Súd Únie má však právo ex offo uložiť administratíve povinnosť zaplatiť náhradu škody v prípade prekročenia primeranej lehoty, pretože taká náhrada predstavuje najlepšiu formu odškodnenia pre úradníka, pokiaľ boli účastníci konania vyzvaní predložiť pripomienky k takému riešeniu.
(pozri body 113 – 115 a 120)
Odkaz:
Súdny dvor: 17. decembra 2009, M/EMEA, C‑197/09 RX‑II, bod 41
Súd prvého stupňa: 11. apríla 2006, Angeletti/Komisia, T‑394/03, body 162 až 167
Všeobecný súd Európskej únie: 12. mája 2010, Bui Van/Komisia, T‑491/08 P, bod 88
Súd pre verejnú službu: 21. október 2009, V/Komisia, F‑33/08, bod 211, ktorý je predmetom odvolania pred Všeobecným súdom Európskej únie, vec T‑510/09 P