NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
YVES BOT
prednesené 7. septembra 2010 1(1)
Vec C‑261/09
Trestné konanie
proti
Gaetanovi Mantellovi
[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Oberlandesgericht Stuttgart (Nemecko)]
„Súdna spolupráca v trestných veciach – Rámcové rozhodnutie 2002/584/SVV – Európsky zatykač – Dôvod na povinné nevykonanie – Zásada ne bis in idem – Základné právo – Uplatnenie v prípade, ak bol konečný rozsudok vydaný v členskom štáte vydávajúcom zatykač – Pojem ‚rovnaké trestné činy‘ – Samostatný pojem – Pôsobnosť“
1. Európsky zatykač, zavedený rámcovým rozhodnutím Rady 2002/584/SVV(2) nahradil formálny postup vydávania osôb medzi členskými štátmi systémom vydávania medzi súdnymi orgánmi, založeným na vysokej miere dôvery medzi nimi. Je správne považovaný za nástroj súdnej spolupráce v trestných veciach, ktorý prináša najlepšie výsledky.
2. Rámcové rozhodnutie taxatívne vymenováva dôvody, ktoré môžu brániť vykonaniu európskeho zatykača. Toto prejudiciálne konanie sa po prvýkrát týka rozsahu pôsobnosti dôvodu uvedeného v článku 3 bodu 2 rámcového rozhodnutia, podľa ktorého sa európsky zatykač nemusí vykonať, ak požadovaná osoba bola s konečnou platnosťou odsúdená za ten istý skutok, pričom odsudzujúci rozsudok bol vykonaný alebo je v súčasnosti vykonávaný, alebo už nemôže byť vykonaný.
3. Toto konanie vychádza z európskeho zatykača vydaného talianskym súdnym orgánom proti talianskemu štátnemu príslušníkovi s bydliskom v Nemecku, o ktorom tento orgán tvrdí, že sa po dobu niekoľkých mesiacov v rokoch 2004 a 2005 v rámci zločineckej skupiny zúčastnil na obchodovaní s kokaínom medzi Nemeckom a Talianskom.
4. Oberlandesgericht Stuttgart (Nemecko) sa pýta na prípadné uplatnenie článku 3 bodu 2 rámcového rozhodnutia v prejednávanej veci za nasledujúcich okolností. Na jednej strane bola požadovaná osoba odsúdená talianskym súdom pre trestný čin neoprávnenej držby kokaínu spáchaného 13. septembra 2005 a na strane druhej talianski vyšetrovatelia už v okamihu tohto odsúdenia disponovali dostatočnými informáciami na to, aby mohli stíhať túto osobu za jej účasť na obchodovaní uvedenom v európskom zatykači, ale neurobili tak, aby neohrozili riadny priebeh svojho vyšetrovania tohto obchodovania.
5. Súdnemu dvoru boli položené dve otázky, pričom prvá sa týka skutočnosti, či pojem „rovnaké trestné činy“ uvedený v článku 3 bode 2 rámcového rozhodnutia sa má vykladať tak, že odkazuje na právo členského štátu vydávajúceho zatykač alebo na právo vykonávajúceho členského štátu, alebo či má byť predmetom samostatného výkladu. Vnútroštátny súd sa druhou otázkou pýta, či sa tento pojem uplatňuje na situáciu, v ktorej vyšetrovatelia, aj keď požadovaná osoba bola odsúdená za izolovaný čin držania omamných látok, mali dôkaz o jej účasti na oveľa rozsiahlejšom obchodovaní, ale v záujme vyšetrovania sa rozhodli nestíhať ju za túto účasť.
6. Tieto dve otázky vychádzajú z predpokladu, podľa ktorého článok 3 bod 2 rámcového rozhodnutia sa má taktiež uplatniť, pokiaľ trestné činy uvedené v európskom zatykači boli predmetom konečného rozsudku v členskom štáte, v ktorom bol tento zatykač vydaný.
7. Tento predpoklad je dôrazne spochybňovaný väčšinou členských štátov, ktoré vstúpili do tohto konania, podľa ktorých ide proti zásade vzájomného uznávania, ktorá je základom systému európskeho zatykača. Tieto členské štáty sa domnievajú, že predmetný dôvod na nevykonanie by sa uplatnil len vtedy, pokiaľ by trestné činy uvedené v európskom zatykači boli predmetom konečného rozsudku vydaného v členskom štáte, ktorý je odlišný od členského štátu vydávajúceho zatykač.
8. Pred posúdením otázok položených vnútroštátnym súdom vyzvem Súdny dvor, aby rozhodol o platnosti predpokladu, ktorý je základom týchto otázok, nielen preto, že ide o zásadnú otázku, ale tiež preto, že je veľmi pravdepodobné, že bude položená v mnohých iných prípadoch.
9. Uvediem, že aj keď systém európskeho zatykača spočíva na vysokej miere vzájomnej dôvery, nič to nemení na tom, že vydávanie osoby uvedenej v takomto zatykači vychádza z rozhodnutia súdneho orgánu vykonávajúceho členského štátu(3), ktoré musí byť prijaté pri dodržaní základných práv. Uvediem, že článok 3 bod 2 rámcového rozhodnutia je výrazom zásady ne bis in idem, ktorá predstavuje základné právo uznané právnym poriadkom všetkých členských štátov a zakotvené v Charte základných práv Európskej únie(4).
10. Z toho vyvodím, že aj keď podľa zásady vzájomného uznávania neprislúcha vykonávajúcemu súdnemu orgánu overiť ex offo dodržanie tejto zásady, nič to nemení na tom, že nemôže vykonať európsky zatykač, ak má k dispozícii dostatočné dôkazy, že táto zásada je porušená, a to vrátane prípadu, keď činy boli predmetom právoplatného rozsudku v členskom štáte vydávajúcom zatykač.
11. Navrhnem ďalej Súdnemu dvoru, aby rozhodol, že pojem „rovnaké trestné činy“ uvedený v článku 3 bode 2 rámcového rozhodnutia musí byť podľa ustálenej judikatúry v prípade neexistencie odkazu na právo členských štátov, pokiaľ ide o jeho obsah, vykladaný jednotne v rámci Európskej únie. Taktiež uvediem, že tento pojem má byť vykladaný v rovnakom zmysle ako pojem uvedený v článku 54 Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda(5) z dôvodu totožnosti znení a podobnosti cieľov týchto dvoch ustanovení.
12. Ďalej v odpovedi na druhú otázku navrhnem Súdnemu dvoru, aby so zreteľom na judikatúru týkajúcu sa výkladu článku 54 DVSD rozhodol, že skutočnosť, podľa ktorej vyšetrovacie orgány v čase odsúdenia vyžiadanej osoby za izolovaný čin nezákonného držania omamných látok disponovali dôkazmi o viacmesačnej účasti tejto osoby na obchodovaní s omamnými látkami v rámci zločineckej skupiny a odmietli v danom čase stíhať túto osobu z dôvodu vyšetrovania, je irelevantná pri posúdení pojmu tie isté činy.
I – Právny rámec
A – Rámcové rozhodnutie
13. Predmetom rámcového rozhodnutia je zrušenie formálneho konania vydávania osôb medzi členskými štátmi stanoveného v rôznych dohovoroch, ktorých sú tieto štáty zmluvnými stranami a jeho nahradenie systémom vydávania osôb medzi súdnymi orgánmi. Predovšetkým smeruje k „odstráneniu zložitosti a prípadných prieťahov pri existujúcich vydávacích postupoch“ a k jeho „nahradeniu systémom voľného pohybu súdnych rozhodnutí v trestných veciach, vrátane predbežných a konečných rozhodnutí“.(6)
14. Rámcové rozhodnutie vychádza zo zásady vzájomného uznávania súdnych rozhodnutí v trestnej oblasti, ktorá predstavuje „základný kameň“ v oblasti súdnej spolupráce.(7) Mechanizmus európskeho zatykača zavedený rámcovým rozhodnutím vychádza z „vysokej miery dôvery“ medzi členskými štátmi.(8)
15. Podľa odôvodnenia č. 8 rámcového rozhodnutia musia rozhodnutia o výkone európskeho zatykača podliehať dostatočným kontrolám, čo znamená, že súdny orgán členského štátu, v ktorom bola vyžiadaná osoba zatknutá, vydá rozhodnutie o jej vydaní.
16. Taktiež podľa odôvodnenia č. 12 rámcového rozhodnutia toto rozhodnutie rešpektuje základné práva a dodržiava zásady uznané v článku 6 Zmluvy o EÚ a vyjadrené v Charte.
17. Tieto ciele rámcového rozhodnutia sú vyjadrené v normatívnych ustanoveniach takto.
18. Článok 1 rámcového rozhodnutia stanovuje:
„1. Európsky zatykač je súdne rozhodnutie vydané členským štátom s cieľom zatknúť a vydať požadovanú osobu inému členskému štátu na účely vedenia trestného stíhania alebo výkonu trestu alebo ochranného opatrenia.
2. Členské štáty vykonajú každý európsky zatykač na základe zásady vzájomného uznávania a v súlade s ustanoveniami tohto rámcového rozhodnutia.
3. Toto rámcové rozhodnutie nebude meniť povinnosť rešpektovať základné práva a základné právne princípy zakotvené v článku 6 Zmluvy o Európskej únii.“
19. Článok 3 rámcového rozhodnutia vymenúva tri „dôvody pre povinné nevykonanie európskeho zatykača“. Článok 3 bod 2 rámcového rozhodnutia znie takto:
„[Súdny orgán členského štátu výkonu] odmietne vykonať európsky zatykač v nasledujúcich prípadoch:
…
2) ak vykonávajúci súdny orgán je informovaný o tom, že požadovaná osoba bola s konečnou platnosťou odsúdená niektorým členským štátom za rovnaké trestné činy za predpokladu, že ak bol vynesený rozsudok [ak bol uložený trest – neoficiálny preklad], tento rozsudok [trest – neoficiálny preklad] bol vykonaný alebo je v súčasnosti vykonávaný alebo už nemôže byť vykonaný podľa právnych predpisov členského štátu vynášajúceho rozsudok [, ktorý trest uložil – neoficiálny preklad].“
20. Článok 4 rámcového rozhodnutia v siedmich odsekoch upravuje dôvody nepovinného nevykonania európskeho zatykača. Článok 4 ods. 3 a 5 rámcového rozhodnutia znejú takto:
„Vykonávajúci súdny orgán môže odmietnuť vykonať európsky zatykač:
…
3) [ak sa vykonávajúce súdne orgány] rozhodli nestíhať trestný čin, na základe ktorého bol európsky zatykač vydaný, alebo zastaviť súdne konanie, alebo ak bol vynesený definitívny rozsudok proti vyžiadanej osobe v niektorom členskom štáte pre rovnaké činy, čo bráni ďalšiemu konaniu,
…
5) ak je vykonávajúci súdny orgán informovaný, že vyžiadaná osoba bola s konečnou platnosťou odsúdená tretím štátom za rovnaké činy za predpokladu, že ak bol vynesený rozsudok, tento rozsudok bol vykonaný alebo sa v súčasnosti vykonáva, alebo už nemôže byť vykonaný podľa práva krajiny vynášajúcej rozsudok.“
21. Článok 8 rámcového rozhodnutia vymenováva obligatórne náležitosti, ktoré európsky zatykač musí obsahovať. Okrem totožnosti požadovanej osoby musí európsky zatykač uvádzať najmä okolnosti, za ktorých bol trestný čin spáchaný a informácie o účasti požadovanej osoby. Tieto údaje musia byť preložené do úradného jazyka vykonávajúceho súdneho orgánu.
22. Článok 15 rámcového rozhodnutia sa týka rozhodnutia o odovzdaní. Stanovuje:
„1. Vykonávajúci súdny orgán rozhodne v lehotách a za podmienok definovaných v tomto rámcovom rozhodnutí o tom, či osobu odovzdá.
2. Ak vykonávajúci súdny orgán považuje informácie oznámené vydávajúcim členským štátom [členským štátom vydávajúcim zatykač – neoficiálny preklad] za nedostatočné na rozhodnutie o vydaní, požiada o urýchlené doplnenie ďalších potrebných informácií, najmä s ohľadom na články 3 až 5 a článok 8, a môže stanoviť lehotu na ich prijatie, berúc do úvahy potrebu dodržania lehôt stanovených v článku 17.
3. Súdny orgán vydávajúceho [členského štátu] [členského štátu vydávajúceho zatykač – neoficiálny preklad][(9)] môže kedykoľvek zaslať vykonávajúcemu súdnemu orgánu ďalšie užitočné informácie.“
23. Článok 17 rámcového rozhodnutia je venovaný lehotám a postupom pre rozhodnutie o vykonaní európskeho zatykača. Znie takto:
„1. Európsky zatykač sa prejednáva a vykonáva ako naliehavá záležitosť.
2. V prípadoch, ak vyžiadaná osoba súhlasí so svojím odovzdaním, konečné rozhodnutie o vykonaní európskeho zatykača sa prijme v lehote 10 dní po prejavení súhlasu.
3. V ostatných prípadoch konečné rozhodnutie o vykonaní európskeho zatykača sa prijme v lehote 60 dní po zatknutí vyžiadanej osoby.
4. Ak sa v osobitných prípadoch európsky zatykač nemôže vykonať v lehotách stanovených v odseku 2 alebo 3, vykonávajúci súdny orgán to okamžite oznámi vydávajúcemu súdnemu orgánu [súdnemu orgánu vydávajúcemu zatykač – neoficiálny preklad], pričom uvedie dôvody prieťahu. V takom prípade lehoty sa môžu predĺžiť o ďalších 30 dní.
5. Pokiaľ vykonávajúci súdny orgán neprijal konečné rozhodnutie o európskom zatykači, zabezpečí, aby materiálne podmienky potrebné na účinné odovzdanie príslušnej osoby boli splnené.
6. Každé odmietnutie vykonania európskeho zatykača sa musí zdôvodniť.
7. Ak v mimoriadnych prípadoch členský štát nemôže dodržať lehoty ustanovené v tomto článku, oznámi to Eurojust‑u, pričom uvedie dôvody takéhoto prieťahu. Okrem toho, členský štát, ktorý opakovane spôsobuje prieťah na strane iného členského štátu pri vykonávaní európskych zatykačov, informuje radu s cieľom zhodnotiť vykonávanie tohto rámcového rozhodnutia na úrovni členského štátu.“
24. Rámcové rozhodnutie určuje práva požadovanej osoby. Ak je vyžiadaná osoba zatknutá, vykonávajúci súdny orgán podľa článku 11 rámcového rozhodnutia musí informovať o obsahu európskeho zatykača. Zatknutá osoba môže súhlasiť so svojím odovzdaním alebo proti nemu namietať. Môže sa taktiež vzdať práva na osobitné konanie, podľa ktorého osoba odovzdaná na základe európskeho zatykača nemôže byť stíhaná za iný trestný čin, ktorý bol spáchaný pred odovzdaním príslušnej osoby, s výnimkou trestného činu, pre ktorý bola táto osoba odovzdaná.(10) Ak zatknutá osoba nesúhlasí so svojím odovzdaním, má nárok, aby bola vypočutá vykonávajúcim súdnym orgánom.(11)
B – Zásada ne bis in idem
25. Článok 3 bod 2 rámcového rozhodnutia vyjadruje zásadu ne bis in idem.
1. Základy zásady ne bis in idem
26. Zásada vyjadrená latinským výrokom „ne bis in idem“ alebo „non bis in idem“, ktorá znamená „nie dvakrát v tej istej veci“, zahŕňa to, že osoba nemôže byť dvakrát odsúdená pre ten istý čin.
27. Táto zásada vyplýva z pojmu právny štát. Ak spoločnosť vykonala svoje legitímne právo trestať porušiteľa jej pravidiel, vyčerpala svoje právo trestného stíhania, a nemá teda právomoc sankcionovať osobu už odsúdenú pre tento čin. Táto zásada je teda neoddeliteľná od zásady právnej sily rozhodnutej veci, ako aj zásady primeranosti trestov, podľa ktorej musí byť sankcia primeraná závažnosti stíhaných činov.
28. Cieľom zásady ne bis in idem posudzovanej na úrovni jednotlivca je zaručiť odsúdenej osobe, aby – vzhľadom na to, že vykonala svoj trest, a teda „zaplatila svoj dlh“ spoločnosti – mohla znovu získať svoje postavenie bez toho, aby sa obávala nového stíhania. Zodpovedá teda dvojitej požiadavke spravodlivého zaobchádzania a právnej istoty.
29. Zásada ne bis in idem je veľmi starou zásadou.(12) Ani zďaleka sa však nestala obsolétnou, ale postupne sa posilnila a rozšírila vývojom trestného práva v moderných spoločnostiach, najmä pokiaľ ide o rolu sankcie. Moderný vývoj trestného práva spoločný pre všetky členské štáty totiž za základnú funkciu trestu považuje opätovné zaradenie do spoločnosti. Cieľom trestu teda už nie je výlučne to, aby bol represívny a odstrašujúci, ale mal by tiež napomôcť opätovnému zaradeniu odsúdeného do spoločnosti. Toto opätovné zaradenie nevyhnutne predpokladá, aby sa dlh považoval definitívne za vyrovnaný a aby sa dotknutá osoba, ktorá bola právoplatne odsúdená, viac neobávala zákona.
30. Zásada ne bis in idem bola zakotvená viacerými medzinárodnými aktmi do vnútroštátneho práva členských štátov a aj do právneho rámca Únie.
31. Vo vnútroštátnom práve je zásada ne bis in idem vyjadrená v článku 4 protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného 22. novembra 1984, aspoň pre členské štáty, ktoré k nemu pristúpili.(13) Tento článok 4 stanovuje:
„1. Nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom konaní podliehajúcom právomoci toho istého štátu za trestný čin, za ktorý už bol oslobodený alebo odsúdený konečným rozsudkom podľa zákona a trestného poriadku tohto štátu.
…“
32. Na úrovni vzťahov medzi členskými štátmi je zásada ne bis in idem uvedená v článku 54 DVSD(14) takto:
„Osoba právoplatne odsúdená jednou zo zmluvných strán nesmie byť pre ten istý čin stíhaná inou zmluvnou stranou, a to za predpokladu, že v prípade odsúdenia bol trest už odpykaný alebo sa práve odpykáva, alebo podľa práva štátu, v ktorom bol rozsudok vynesený, už nemôže byť vykonaný.“
33. Cieľom článku 54 DVSD je zaručiť slobodný pohyb občanov Únie v rámci Únie. Jeho cieľom je vylúčiť, aby bola osoba z dôvodu, že vykonáva svoje právo voľného pohybu, stíhaná za ten istý čin na území viacerých štátov, ktoré sú zmluvnými stranami.(15)
34. V prípade neexistencie harmonizácie trestnoprávnej úpravy členských štátov uplatnenie tejto zásady nevyhnutne zahŕňa, že existuje vzájomná dôvera medzi týmito štátmi v ich systémoch trestného súdnictva a že každý z nich akceptuje uplatnenie platného trestného práva v ostatných členských štátoch, aj keď vykonanie jeho vlastného vnútroštátneho práva by viedlo k inému výsledku.(16)
35. Zásada ne bis in idem bola zakotvená v článku 50 charty ako prekážka proti dvojitému odsúdeniu súdnymi orgánmi toho istého členského štátu, ako aj súdnymi orgánmi rozličných členských štátov pod podmienkou, že prípad patrí do práva Únie.(17) Článok 50 uvádza:
„Nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom konaní za trestný čin, za ktorý už bol v rámci Únie oslobodený alebo odsúdený konečným rozsudkom v súlade so zákonom.“(18)
2. Obsah zásady ne bis in idem
36. Presný obsah zásady ne bis in idem nad rámec vyššie uvedenej veľmi všeobecnej definície je náročné definovať.(19) V jednotlivých členských štátoch sa môže výrazným spôsobom líšiť. Rozdiely sa môžu týkať dvoch zložiek, od ktorých závisí uplatnenie tejto zásady, a to zložky bis a idem.
37. Pojem bis zahrňuje stanovenie rozhodnutí, ktoré by mohli umožniť uplatnenie tejto zásady.
38. Článok 4 protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, článok 54 DVSD a článok 50 charty, ako aj článok 3 bod 2 rámcového rozhodnutia sa týkajú konečného rozsudku o oslobodení spod obžaloby alebo odsudzujúceho rozsudku. Článok 54 DVSD a článok 3 bod 2 rámcového rozhodnutia však doplňujú ako dodatočnú podmienku v prípade odsudzujúceho rozsudku, že tento rozsudok bol vykonaný alebo je v súčasnosti vykonávaný, alebo už nemôže byť vykonaný podľa práva štátu, v ktorom bol vyhlásený.
39. Vzniká však otázka, či podmienka uvedená ako posledná pokrýva prípady udelenia milosti a amnestie alebo či rozhodnutia, ktoré môžu viesť k uplatneniu zásady ne bis in idem, sa obmedzujú len na rozhodnutia súdov alebo či zahŕňajú rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní, ak tieto ukončia trestné stíhanie a prípadne za akých podmienok.
40. Pojem idem odkazuje na skutočnosti, ktoré treba považovať za rozhodnuté. V ponímaní priaznivejšom pre jednotlivcov môže ísť o totožnosť samotných skutkových podstát trestných činov alebo v prísnejšom ponímaní o totožnosť trestných činov, teda činov označených ich právnou kvalifikáciou.
41. Súdnemu dvoru už boli viackrát predložené otázky v rámci výkladu článku 54 DVSD.
42. Pokiaľ ide o bis, Súdny dvor vykladal podmienku, podľa ktorej trest uložený súdnym orgánom zmluvného štátu, bol „už odpykaný“ alebo „sa práve odpykáva“ v tom zmysle, že pokrýva situáciu, v ktorej bol obvinený podľa práva tohto zmluvného štátu odsúdený na podmienečný trest odňatia slobody. Naopak, tento pojem nepokrýva prípad, v ktorom bol obvinený krátkodobo zadržaný a/alebo vzatý do väzby, vrátane prípadu, keď sa doba tohto zadržania, resp. väzby podľa práva štátu, v ktorom bol rozsudok o uložení trestu vyhlásený, započíta do doby neskoršieho výkonu trestu odňatia slobody.(20)
43. Súdny dvor taktiež rozhodol, že zásada ne bis in idem sa uplatňuje na rozhodnutie súdu zmluvného štátu vydané v trestnom konaní, ktorým je obžalovaný právoplatne oslobodený spod obžaloby z dôvodu premlčania trestného činu, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie.(21)
44. Taktiež sa táto zásada uplatňuje na právoplatné rozhodnutie o oslobodení spod obžaloby pre nedostatok dôkazov.(22) Pokrýva aj rozsudok vyhlásený v konaní proti ušlému vydanom súdnym orgánom členského štátu mimo územia, na ktoré sa vzťahuje DVSD.(23)
45. Pokiaľ ide o autora rozhodnutia, ktoré by mohlo viesť k uplatneniu zásady ne bis in idem, Súdny dvor rozhodol, že táto zásada sa uplatňuje taktiež na konania o zastavení trestného stíhania, ktorými prokuratúra členského štátu ukončí bez zásahu súdneho orgánu trestné konanie začaté v tomto štáte po tom, čo obžalovaný splnil niektoré povinnosti a najmä zaplatil sumu peňazí stanovenú prokuratúrou.(24)
46. Naopak zásada ne bis in idem sa neuplatní na rozhodnutie justičných orgánov členského štátu, ktorým bolo skončené konanie po tom, ako sa prokurátor rozhodol nepokračovať v konaní z jediného dôvodu začatia trestného stíhania v inom členskom štáte proti tomu istému obvinenému a za tie isté skutky bez rozhodnutia vo veci samej.(25)
47. Táto zásada sa tiež neuplatní na rozhodnutie, ktorým orgán zmluvného štátu po vecnom preskúmaní veci, ktorá mu bola predložená, nariadil zastavenie trestného stíhania v štádiu konania pred vznesením obvinenia voči osobe podozrivej zo spáchania trestného činu, pokiaľ toto rozhodnutie o zastavení podľa vnútroštátneho práva tohto štátu nevylučuje s konečnou platnosťou žalobu a nie je prekážkou nového trestného stíhania pre ten istý čin v tomto štáte.(26)
48. Pokiaľ ide o idem, Súdny dvor rozhodol, že článok 54 DVSD má byť vykladaný v tom zmysle, že príslušným kritériom na účely uplatnenia uvedeného článku je kritérium zhodnosti skutkovej podstaty činov, ktorou sa rozumie existencia celku činov, ktoré sú navzájom nerozlučiteľne spojené, nezávisle na právnom posúdení týchto činov alebo na chránenom právnom záujme.(27)
49. Spresnil, že pokiaľ ide o trestné činy týkajúce sa omamných látok, nepožaduje sa, aby boli množstvá predmetnej drogy v dvoch štátoch, ktoré sú príslušnými zmluvnými stranami, alebo osoby, ktoré sa údajne zúčastnili na spáchaní činov v dvoch štátoch, identické, takže nie je vylúčené, že situácia, v ktorej takáto zhodnosť chýba, predstavuje súbor činov, ktoré sú z hľadiska svojej samotnej podstaty nerozlučne spojené. Konečné posúdenie v tejto súvislosti prislúcha kompetentným vnútroštátnym inštanciám.(28)
50. Táto judikatúra nestanovuje minimálny rozsah zásady ne bis in idem v medzištátnych vzťahoch. Podľa článku 58 DVSD jeho článok 54 nie je prekážkou uplatnenia širších ustanovení vnútroštátneho práva týkajúcich sa účinku zásady ne bis in idem v súvislosti so súdnymi rozhodnutiami vydanými v zahraničí.
51. Európsky súd pre ľudské práva v čisto vnútroštátnom právnom poriadku členských štátov definuje minimálny obsah, ktorý má mať zásada ne bis in idem. Pokiaľ ide o pojem idem, stotožnil sa s judikatúrou Súdneho dvora, podľa ktorej je potrebné posúdiť len skutkové podstaty trestných činov bez zohľadnenia chráneného právneho záujmu.(29)
C – Vnútroštátne právne úpravy
1. Nemecké právo
52. Článok 3 bod 2 rámcového rozhodnutia bol prebratý do nemeckého práva § 83 ods. 1 zákona o medzinárodnej právnej pomoci v trestných veciach (Gesetz über die internationale Rechtshilfe in Strafsachen) z 23. decembra 1982 v znení zákona o európskom zatykači (Europäisches Haftbefehlsgesetz) z 20. júla 2006.(30) Tento článok nazvaný „Dodatočné podmienky prípustnosti“ stanovuje:
„Vydanie je neprípustné, ak
1. stíhaná osoba už bola za rovnaký trestný čin, ktorý je základom žiadosti o vydanie, právoplatne odsúdená iným členským štátom, za predpokladu, že v prípade odsudzujúceho rozsudku už bola sankcia vykonaná alebo je v súčasnosti vykonávaná, alebo už nemôže byť vykonaná podľa právnych predpisov členského štátu, v ktorom bol vyhlásený odsudzujúci rozsudok …
…“
2. Talianske právo
53. Články 73 a 74 dekrétu č. 309 prezidenta republiky z 9. októbra 1990 o „konsolidovanom znení zákonov v oblasti režimu uplatniteľného na omamné a psychotropné látky…“ znejú takto:
„Článok 73. Nezákonná výroba, obchodovanie a držba omamných alebo psychotropných látok
Kto bez oprávnenia uvedeného v článku 17 pestuje, vyrába, zhotovuje, extrahuje, rafinuje, predáva, ponúka alebo uvádza na trh, postupuje, distribuuje, obchoduje, prepravuje, zabezpečuje, zasiela, rozširuje alebo odovzdáva na prepravu alebo dodáva na akýkoľvek účel omamné alebo psychotropné látky…, potrestá sa odňatím slobody na šesť až dvadsať rokov a pokutou vo výške 26 000 až 260 000 eur…
…
6. Trest sa zvýši, ak je skutok spáchaný troma alebo viacerými osobami konajúcimi spoločne.
Článok 74. Zločinecká skupina, ktorej cieľom je nezákonné obchodovanie s omamnými alebo psychotropnými látkami
1. Ak sa tri alebo viac osôb spolčí na účely spáchania viacerých skutkov uvedených v článku 73, osoba, ktorá skupinu podporuje, zakladá, vedie, organizuje alebo financuje, potrestá sa výlučne trestom odňatia slobody, ktorý nie je nižší ako dvadsať rokov.
2. Člen zločineckej skupiny sa potrestá trestom odňatia slobody, ktorý nie je nižší ako desať rokov.
3. Trest sa zvýši, ak je počet členov zločineckej skupiny desať…
…“
54. Podľa článku 649 talianskeho trestného poriadku „voči obžalovanému, ktorý bol oslobodený alebo odsúdený rozsudkom alebo trestným uznesením, ktoré sa stali právoplatnými, nemožno viesť nové trestné konanie za rovnaký čin, a to ani v prípade, že na tento čin sa uplatňuje iná právna kvalifikácia, iný stupeň závažnosti alebo iné okolnosti“.
55. Podľa údajov talianskej vlády z judikatúry Corte suprema di cassazione (kasačný súd) (Taliansko) však vyplýva, že „výnimky stanovenej v článku 649 trestného poriadku sa nemožno dovolávať, pokiaľ udalosť, ktorá viedla k právoplatnému rozsudku, sa týka viacerých trestných činov, takže konanie, ktoré už bolo predmetom právoplatného rozsudku, môže byť prekvalifikované ako skutková okolnosť a klasifikované podľa odlišného, dokonca alternatívneho posúdenia, do kategórie závažnejšieho obvinenia“.
II – Skutkový stav a konanie v spore vo veci samej
A – Sporný európsky zatykač
56. Tribunale di Catania, Sezione del Giudice per le indagini preliminari (Súd v Catanii, sekcia sudcu pre predbežné vyšetrovanie) (Taliansko) vydal 7. novembra 2008 európsky zatykač proti G. Mantellovi, založený na vnútroštátnom zatykači z 5. septembra 2008 proti tejto osobe a 76 spoluobvineným.
57. V európskom zatykači sú G. Mantellovi vytýkané dva skutky.
58. Po prvé krátko pred januárom 2004 a až do novembra 2005 sa zúčastnil v rámci zločineckej skupiny zahrnujúcej najmenej ďalších desať osôb na obchodovaní s kokaínom organizovanom vo Vittorii (Taliansko), v ďalších talianskych mestách, ako aj v Nemecku. G. Mantello nebol len kuriérom a sprostredkovateľom, ale bol taktiež zodpovedný za zásobovanie kokaínom a za obchodovanie s ním.
59. Po druhé počas tohto obdobia a na tých istých miestach sám alebo za spoluúčasti ostatných protiprávne nadobudol kokaín, mal ho v držbe a posielal ho, predával ho alebo tiež poskytoval iným osobám.
B – Rozhodnutie, ktoré by mohlo brániť vykonaniu európskeho zatykača
60. Podľa údajov poskytnutých vo vnútroštátnom zatykači rôzne talianske orgány vyšetrovali od januára 2004 nezákonné obchodovanie s kokaínom v regióne Vittoria. Odpočúvanie telefonických hovorov G. Mantella počas obdobia od 19. januára do 13. septembra 2005 potvrdilo jeho účasť na tomto obchodovaní. G. Mantello bol taktiež vyšetrovateľmi sledovaný počas niektorých jeho ciest, najmä medzi Sicíliou (Taliansko) a Milánom (Taliansko) 28. júla 2005, ako aj 12. augusta 2005 a medzi Sicíliou, Esslingenom (Nemecko) a Cataniou 12. septembra 2005.
61. Pri tejto poslednej ceste G. Mantello kúpil 150 g kokaínu v Esslingene a pri svojom návrate večer 13. septembra 2005 bol pri vystupovaní z vlaku v Catanii zadržaný železničnou políciou. Prevážal dva balíky obsahujúce 9,5 g a 145,96 g kokaínu zodpovedajúce 599 až 719 individuálnym dávkam.
62. Rozsudkom z 30. novembra 2005 Tribunale di Catania odsúdil G. Mantella na trest odňatia slobody na tri roky, šesť mesiacov a 20 dní a na pokutu vo výške 13 000 eur za to, že v Catanii mal 13. septembra 2005 nezákonne v držbe s cieľom predaja 155,46 g kokaínu. Tento rozsudok bol 18. apríla 2006 potvrdený rozsudkom Corte d’apello di Catania (Odvolací súd v Catanii).
C – Konanie pred vykonávajúcim súdnym orgánom
63. Po tom, čo sa Generalstaatsanwaltschaft (Generálna prokuratúra v Štutgarte) dozvedela o európskom zatykači v rámci Schengenského informačného systému (SIS), zatkla G. Mantella 3. decembra 2008 v jeho bydlisku a predvolala pred Amtsgericht Stuttgart (Okresný súd v Štutgarte) (Nemecko). Pred týmto súdom G. Mantello namietal proti svojmu odovzdaniu súdnemu orgánu vydávajúcemu zatykač a nevzdal sa uplatnenia zásady špeciality. Oberlandesgericht Stuttgart na žiadosť generálnej prokuratúry v Štutgarte požiadal talianske orgány o poskytnutie určitých dokumentov, aby bolo možné určiť, či prekážka rozsúdenej veci vyplývajúca z rozsudku z 30. novembra 2005 nebránila vykonaniu európskeho zatykača.
64. Keďže Oberlandesgericht Stuttgart nedostal žiadnu informáciu od týchto orgánov, rozhodol sa 20. marca 2009 prerušiť konanie o vykonaní európskeho zatykača a určiť G. Mantellovi právneho zástupcu ex offo.
65. Vyšetrovací sudca Tribunale di Catania 4. apríla 2009 odpovedal, že zásada ne bis in idem sa neuplatní. Generálna prokuratúra v Stuttgarte preto požiadala vnútroštátny súd o vykonanie európskeho zatykača.
66. Oberlandesgericht Stuttgar sa však pýta, či môže namietať proti tomuto vykonaniu vzhľadom na nasledujúce okolnosti. V čase vyšetrovania, ktoré viedlo k odsúdeniu G. Mantella za držanie dávok kokaínu s cieľom ich ďalšieho predaja, vyšetrovatelia už disponovali dostatočnými dôkazmi, aby ho mohli obviniť a stíhať za obvinenia uvedené v európskom zatykači, najmä za obchodovanie s drogami v rámci zločineckej skupiny. No v záujme ďalšieho vyšetrovania zameraného na rozloženie tohto obchodovania a zadržania ďalších osôb, ktoré sa ho zúčastňovali, vyšetrovatelia neoznámili vyšetrovaciemu sudcovi informácie a dôkazy, ktorými disponovali, ani v tom čase nežiadali o trestné stíhanie v súvislosti s týmito skutkami.
67. Podľa vnútroštátneho súdu v nemeckom práve tak, ako ho vykladá Bundesgerichtshof (Spolkový súd) (Nemecko), by delikt týkajúci sa účasti v zločineckej skupine bolo možné v zásade ešte stíhať aj a posteriori, jednak ak predmetom predchádzajúceho obvinenia a súdneho vyšetrovania boli len izolované činy člena takejto zločineckej skupiny a jednak ak obvinený nenadobudol legitímnu dôveru, že predchádzajúce trestné konanie sa týkalo všetkých skutkov vykonaných zločineckou skupinou. Vnútroštátny súd sa domnieva, že je ešte nevyhnutné, aby v okamihu súdneho rozhodnutia o izolovanom čine vyšetrovatelia nevedeli, že existujú ďalšie individuálne delikty a delikt týkajúci sa účasti v zločineckej skupine, čo nebol presne prípad vyšetrovacích orgánov v Taliansku.
68. Navyše tento súd uvádza, že vo veci samej nie je žiadny nadnárodný prvok, keďže potenciálny idem je tvorený súdnym rozhodnutím pochádzajúcim zo samotného členského štátu vydávajúceho zatykač a nie z iného členského štátu. Okrem toho zdôrazňuje, že pojem „rovnaké trestné činy“ uvedený v rámcovom rozhodnutí ešte nebol predmetom výkladu Súdneho dvora. Tento súd sa v tejto súvislosti pýta, či judikatúra vypracovaná v kontexte DVSD môže byť uplatnená v kontexte európskeho zatykača.
III – Prejudiciálne otázky
69. Vzhľadom na všetky tieto úvahy sa Oberlandesgericht Stuttgart rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Má sa otázka, či ide o ‚rovnaké trestné činy‘ v zmysle článku 3 bodu 2 [rámcového rozhodnutia] posudzovať
a) podľa práva členského štátu vydávajúceho zatykač alebo
b) podľa práva vykonávajúceho členského štátu alebo
c) tak, že pojem ‚rovnaké trestné činy‘ bude predmetom samostatného výkladu, ktorý bude špecifický pre Úniu?
2. Predstavuje nezákonný dovoz omamných látok ‚rovnaký trestný čin‘ v zmysle článku 3 bodu 2 rámcového rozhodnutia ako účasť v skupine, ktorej cieľom je obchodovanie s omamnými látkami, v situácii, v ktorej v čase odsudzujúceho rozsudku týkajúceho sa tohto nezákonného dovozu vyšetrovacie orgány mali k dispozícii informácie a dôkazy podporujúce podozrenie z účasti v skupine, ale v záujme vyšetrovania nepredložili tieto informácie a dôkazy súdu a nezačali v tejto súvislosti trestné stíhanie?“
IV – Posúdenie
70. Návrh Oberlandesgericht Stuttgart na začatie prejudiciálneho konania je prípustný vzhľadom na ustanovenia článku 35 EÚ. Z informácie týkajúcej sa dátumu nadobudnutia účinnosti Amsterdamskej zmluvy uverejnenej v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev z 1. mája 1999(31) vyplýva, že Spolková republika Nemecko vyhlásila na základe článku 35 ods. 2 EÚ, že uznáva právomoc Súdneho dvora rozhodovať podľa podmienok stanovených v článku 35 ods. 3 písm. b) EÚ, teda o otázkach položených všetkými jej súdmi.
71. Pred preskúmaním otázok položených vnútroštátnym súdom sa zdá nevyhnutné preskúmať otázku, či dôvod na povinné nevykonanie stanovený v článku 3 bode 2 rámcového rozhodnutia sa uplatní, ak konečný rozsudok, ktorý môže odôvodniť jeho uplatnenie, bol vydaný v členskom štáte vydávajúcom zatykač.
A – O uplatnení článku 3 bode 2 rámcového rozhodnutia, ak činy uvedené v európskom zatykači boli predmetom konečného rozsudku v členskom štáte vydávajúcom zatykač
72. Niektoré členské štáty, ktoré vstúpili do prejednávaného konania ako vedľajší účastníci, tvrdia, že dôvod na povinné nevykonanie stanovený v článku 3 bode 2 rámcového rozhodnutia sa v tomto prípade neuplatní.(32) Na podporu tejto tézy tvrdia, že zásada ne bis in idem je súčasťou všeobecných právnych zásad a že súdne orgány, ktoré vydávajú európsky zatykač, sú povinné zabezpečiť ich dodržiavanie. Tvrdia, že tieto orgány sú najvhodnejšie, aby overili, či proti osobe, proti ktorej bol vydaný európsky zatykač, nebol vyhlásený odsudzujúci rozsudok v ich štáte pre rovnaké trestné činy.
73. Podľa vlád týchto členských štátov by uplatnenie článku 3 bode 2 rámcového rozhodnutia v takomto prípade bolo v rozpore so zásadou vzájomného uznávania a vysokej miery dôvery, ktorú vykonávajúci súdny orgán musí mať voči súdnemu orgánu vydávajúcemu zatykač.
74. Podľa talianskej vlády má posúdenie súdnym orgánom vydávajúcim zatykač, podľa ktorého zásada ne bis in idem sa neuplatní, záväzný účinok pre vykonávajúci súdny orgán.
75. Španielska vláda tvrdí, že článok 3 bod 2 rámcového rozhodnutia musí byť predmetom striktného výkladu, ako to tiež vyplýva z odôvodnenia rozsudku Wolzenburg zo 6. októbra 2009(33). Takisto ako česká vláda tvrdí, že zásada ne bis in idem, uvedená v článku 3 bode 2 rámcového rozhodnutia je nevyhnutne nadnárodná, rovnako ako zásada uvedená v článku 54 DVSD. Španielska vláda okrem toho tvrdí, že zásada ne bis in idem by prípadne bola porušená nie pri odovzdaní osoby, ale v okamihu, keď by súdny orgán vydávajúci zatykač začal po vypočutí požadovanej osoby proti nej viesť vyšetrovanie.
76. S postojom týchto vlád nesúhlasím, pretože podľa môjho názoru ide proti mechanizmu európskeho zatykača, ako bol definovaný v rámcovom rozhodnutí a pretože článok 3 bod 2 tohto rozhodnutia je vyjadrením základného práva.
77. Aj keď systém rámcového rozhodnutia spočíva na zásade vzájomného uznávania, normotvorca Únie nechcel prirovnať európsky zatykač k vnútroštátnemu zatykaču, ktorého vykonanie prislúcha priamo policajným silám vykonávajúceho členského štátu. Stanovil, že európsky zatykač spočíva na spolupráci súdnych orgánov dotknutých členských štátov a že odovzdanie požadovanej osoby má viesť k vydaniu rozhodnutia vykonávajúceho súdneho orgánu, ktorý môže proti odovzdaniu namietať z dôvodov vymenovaných v rámcovom rozhodnutí.
78. Tým, že dôvod uvedený v článku 3 bode 2 rámcového rozhodnutia je dôvodom na povinné nevykonanie, zatiaľ čo súdny orgán vydávajúci zatykač má sám overiť, že o trestných činoch, z ktorých bola dotknutá osoba obvinená, nebolo ešte rozhodnuté, normotvorca Únie chcel výslovne vyjadriť jednak to, že zásada ne bis in idem predstavuje nielen prekážku nového rozsudku o dotknutej osobe, ale tiež prekážku jej vydania, a jednak to, že dodržanie tejto zásady nie je ponechané len na posúdení súdneho orgánu vydávajúceho zatykač, ale tiež zaručené vykonávajúcim súdnym orgánom.
79. Na tento účel rámcové rozhodnutie stanovuje rad pravidiel umožňujúcich vykonávajúcemu súdnemu orgánu zaistiť konkrétne dodržanie tejto zásady. Vyžaduje sa, aby európsky zatykač obsahoval užitočné údaje, pokiaľ ide o trestné činy, z ktorých by mohla byť požadovaná osoba obvinená. Je taktiež stanovené, že vykonávajúci súdny orgán má vypočuť túto osobu. Nakoniec môže tento orgán prípadne požiadať súdny orgán vydávajúci zatykač o všetky dodatočné informácie potrebné vo vzťahu k dôvodu na povinné nevykonanie.
80. V tomto štádiu analýzy chápem tvrdenie vlád, podľa ktorého dvojitá kontrola zavedená týmto systémom bola skutočne potrebná len v prípade, že požadovaná osoba bola odsúdená v inom členskom štáte odlišnom od členského štátu vydávajúceho zatykač. Súdny orgán vydávajúci zatykač, ktorý možno nemal možnosť vypočuť požadovanú osobu, môže v prípade neexistencie európskeho registra trestov centralizujúceho všetky odsúdenia vyhlásené súdmi všetkých členských štátov legitímne nevedieť, že vec bola rozhodnutá v inom členskom štáte. Naopak, takéto riziko by neexistovalo, pokiaľ by išlo o rozhodnutie vydané v členskom štáte vydávajúcom zatykač, a fortiori v prípade, ak by ako v prejednávanej veci právoplatný rozsudok, ktorého sa dovoláva požadovaná osoba a európsky zatykač boli vydané tým istým súdom.
81. Nemyslím si, že by toto tvrdenie mohlo odôvodniť vylúčenie uplatnenia článku 3 bode 2 rámcového rozhodnutia v prípade právoplatného rozsudku vydaného v členskom štáte vydávajúcom zatykač.
82. Je nesporné, že vzhľadom na vysokú mieru dôvery, ktorá musí vládnuť vo vzťahoch medzi vykonávajúcim súdnym orgánom a súdnym orgánom vydávajúcim zatykač, vykonávajúcemu súdnemu orgánu neprislúcha ex offo zisťovať, či o trestných činoch uvedených v európskom zatykači bolo alebo nebolo rozhodnuté v členskom štáte vydávajúcom zatykač alebo v inom členskom štáte. Článok 3 bod 2 rámcového rozhodnutia neukladá takéto overenia a priori, pretože stanovuje, že sa uplatní „ak vykonávajúci súdny orgán je informovaný“ o tom, že požadovaná osoba bola s konečnou platnosťou odsúdená pre tie isté činy.
83. Vzniká otázka, či reakcia tohto súdneho orgánu, pokiaľ disponuje uvedenými informáciami, má byť odlišná podľa toho, či právoplatný rozsudok bol vydaný v členskom štáte vydávajúcom zatykač alebo v inom členskom štáte.
84. Nemyslím si to z nasledujúcich dôvodov. Po prvé, ako to zdôraznila Komisia Európskych spoločenstiev, článok 3 bod 2 rámcového rozhodnutia a systém určený na jeho dodržiavanie nie sú obmedzené na prípady, v ktorých trestné činy uvedené v európskom zatykači boli predmetom právoplatného rozsudku vydaného v členskom štáte, ktorý je odlišný od členského štátu vydávajúceho zatykač.
85. Po druhé základné právo, ktoré uvedené ustanovenie rámcového rozhodnutia chráni, má rovnakú hodnotu v obidvoch prípadoch.
86. Pripomínam, že zásada ne bis in idem predstavuje základné právo, ktoré je súčasťou právneho poriadku všetkých členských štátov a je zásadou, ktorá vyplýva z pojmu právny štát a ktorá je výslovne zakotvená v charte.
87. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že členské štáty, pokiaľ uplatnia právo Únie, musia tak urobiť pri dodržaní základných práv.(34) Táto judikatúra nie je obmedzená na akty prijaté v rámci Zmluvy o ES. Uplatní sa na všetky akty prijaté v rámci Únie.(35) pretože podľa článku 6 EÚ je Únia založená na zásade právneho štátu a rešpektuje základné ľudské práva, ktoré zaručuje Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaný v Ríme 4. novembra 1950 a ktoré vyplývajú zo spoločných ústavných tradícií členských štátov.
88. Preto rovnako ako zákonnosť aktu prijatého v rámci tretieho piliera, akým je rámcové rozhodnutie, môže byť kontrolovaná z hľadiska základných práv,(36) tak ako konanie členských štátov, pokiaľ uplatňujú takýto akt, musí byť v súlade s tými istými právami. Vykonávajúci súdny orgán je teda viazaný touto povinnosťou, keď je poverený vykonať európsky zatykač, ako je to výslovne uvedené v článku 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia.
89. Normotvorca Únie tým, že stanovil, že zásada ne bis in idem je dôvodom na povinné nevykonanie a nielen prekážkou procesu v členskom štáte vydávajúcom zatykač, zohľadnil a chcel predchádzať účinkom porušujúcim osobné slobody, ktoré by mohli vyplynúť z vykonania európskeho zatykača bez uplatnenia tejto zásady.
90. Treba totiž pripomenúť, že vykonanie európskeho zatykača má za následok zatknutie požadovanej osoby, potom prípadne jej vzatie do väzby vo vykonávajúcom členskom štáte po dobu najviac 60 dní, ak nesúhlasí so svojím vydaním, a nakoniec jej nútený prevoz do vykonávajúceho členského štátu pred súdny orgán vydávajúcim zatykač. Vzhľadom na účinky týchto opatrení na osobné slobody sa normotvorca Únie správne domnieval, že vykonanie európskeho zatykača musí byť považované za integrálnu súčasť trestného stíhania začatého súdnym orgánom vydávajúcim zatykač.
91. Okrem toho predpoklad, podľa ktorého o trestných činoch uvedených v európskom zatykači bolo rozhodnuté v členskom štáte vydávajúcom zatykač, nepredstavuje čisto vnútroštátnu situáciu, ktorej súlad so základnými právami musí byť posúdený výlučne z hľadiska práva tohto členského štátu pod dohľadom Európskeho súdu pre ľudské práva.
92. Od okamihu, keď sa na požadovanú osobu vzťahuje európsky zatykač, jej situáciu upravuje právo Únie a výkon tohto zatykača musí byť v súlade so všeobecnými zásadami práva, ktoré upravuje konanie Únie, ako aj konanie členských štátov, ak toto právo uplatňujú.
93. Pri posúdení otázky, či sa článok 3 bod 2 rámcového rozhodnutia uplatní alebo neuplatní, vykonávajúci súdny orgán neoveruje, či zásada ne bis in idem, ako je definovaná v právnom poriadku členského štátu vydávajúceho zatykač, bola dodržaná súdnym orgánom vydávajúcim zatykač, ale kontroluje dodržanie zásady uvedenej v uvedenom ustanovení práva Únie, ako je definovaná Súdnym dvorom.
94. Škodlivé účinky vykonania európskeho zatykača pri porušení tejto zásady pre požadovanú osobu majú rovnakú váhu ako trestné činy, o ktorých bolo rozhodnuté v členskom štáte vydávajúcom zatykač alebo v inom členskom štáte.
95. Vykonávajúci súdny orgán teda musí uplatniť dôvod pre nevykonanie stanovený v článku 3 bode 2 rámcového rozhodnutia, ak sa za výnimočných okolností preukáže, že trestné činy uvedené v európskom zatykači boli predmetom konečného rozsudku v členskom štáte vydávajúcom zatykač, alebo ak po prijatí informácií v tomto zmysle a overení si ich presnosti u súdneho orgánu vydávajúceho zatykač mu tento orgán neposkytne uspokojujúcu odpoveď.
96. Z toho vyplýva, že v prejednávanej veci nemecký vykonávajúci súdny orgán po tom, čo mu požadovaná osoba oznámila, že bola odsúdená v Taliansku pre trestné činy uvedené v európskom zatykači vydanom Tribunale di Catania, sa správne opýtal talianskych súdnych orgánov na existenciu a obsah tohto rozsudku, aby mohol posúdiť, či vzhľadom na tento rozsudok sa uplatní alebo neuplatní dôvod pre nevykonanie uvedený v článku 3 bode 2 rámcového rozhodnutia.
97. V rozsahu, v akom mal nemecký vykonávajúci súdny orgán pochybnosti, pokiaľ ide o rozsah pôsobnosti článku 3 bode 2 rámcového rozhodnutia za okolností vo veci samej a v rozsahu, v akom Súdny dvor ešte nespresnil zmysel pojmu „rovnaké trestné činy“ uvedený v tomto ustanovení, nemecký vykonávajúci súdny orgán legitímne podal Súdnemu dvoru prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania.
98. Jeho prejudiciálne otázky týkajúce sa spresnenia kritérií, na základe ktorých sa má tento pojem posúdiť, sú plne relevantné pre riešenie sporu vo veci samej, a teda prípustné.
B – O prvej prejudiciálnej otázke
99. Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či článok 3 bod 2 rámcového rozhodnutia sa má vykladať v tom zmysle, že pojem „rovnaké trestné činy“ uvedený v tomto ustanovení sa má byť posudzovať s odkazom na právo členského štátu vydávajúceho zatykač alebo s odkazom na právo vykonávajúceho členského štátu alebo je predmetom samostatného výkladu, ktorý je špecifický pre Úniu.
100. Vláda Spojeného kráľovstva tvrdí, že predmetný pojem musí byť určený v súlade s právom vykonávajúceho členského štátu, a to z nasledujúcich dôvodov.
101. Po prvé podľa tejto vlády musí článok 3 bod 2 rámcového rozhodnutia uplatniť ako ostatné dôvody pre nevykonanie stanovené v tomto článku, ktoré odkazujú na právo vykonávajúceho členského štátu.(37)
102. Po druhé za okolností prejednávanej veci otázka miery kolízie medzi dotknutými trestnými činmi a otázkou, či neexistencia trestného stíhania za všetky trestné činy, o ktorých sa vedelo v okamihu, keď boli len čiastočne stíhané, je zneužitím konania alebo porušením práv na obranu, spadá do trestného práva hmotného každého členského štátu.
103. Článok 3 bod 2 rámcového rozhodnutia sa teda má konkrétne uplatniť vtedy, ak vykonávajúci členský štát prisúdi zásade ne bis in idem širší rozsah ako členský štát vydávajúci zatykač. Ak to tak nie je a ak pojem rovnaké trestné činy má byť predmetom samostatnej a jednotnej definície, bolo by od začiatku nepravdepodobné, aby členský štát vydávajúci zatykač vydal európsky zatykač.
104. S týmto názorom nesúhlasím. Myslím si, tak ako ostatné vlády členských štátov, ktoré vstúpili do tohto konania ako vedľajší účastníci, ako aj Komisia, že treba vychádzať zo skutočnosti, že článok 3 bod 2 rámcového rozhodnutia, na rozdiel od článku 3 bodov 1 a 3 tohto rozhodnutia, neodkazuje – s cieľom určiť svoj obsah – na právo vykonávajúceho členského štátu, ale len na právo odsudzujúceho členského štátu, a to len pokiaľ ide o konkrétnu otázku, či konečný rozsudok, keď ide o odsudzujúci rozsudok, už nemožno vykonať.
105. Pripájam sa teda k stanovisku ostatných vedľajších účastníkov konania, podľa ktorého treba uplatniť ustálenú judikatúru, podľa ktorej ustanovenie práva Spoločenstva alebo Únie, ktoré neobsahuje žiadny výslovný odkaz na právo členských štátov s cieľom určiť jeho zmysel a rozsah pôsobnosti, v zásade vyžaduje v celom Spoločenstve autonómny a jednotný výklad, ktorý musí zohľadňovať kontext ustanovenia a cieľ sledovaný príslušnou právnou úpravou.(38) Súdny dvor už uplatnil túto judikatúru, pokiaľ ide o rámcové rozhodnutie, na účely výkladu pojmov „zdržiava sa“ a „má trvalý pobyt“, uvedených v článku 4 ods. 6 tohto rozhodnutia.(39)
106. Článok 3 bod 2 rámcového rozhodnutia sa má podľa môjho názoru vykladať v tom zmysle, že pojem „rovnaké trestné činy“ uvedený v tomto ustanovení predstavuje samostatný pojem práva Únie.
107. Vlády, ktoré zastávajú tento názor, a Komisia navrhujú Súdnemu dvoru, aby vo svojej odpovedi šiel ďalej a aby rozhodol, že tento pojem má byť predmetom rovnakého výkladu ako pojem „tie isté činy“ uvedený v článku 54 DVSD. Súhlasím s týmto názorom.
108. Je totiž nevyhnutné spresniť obsah pojmu „rovnaké trestné činy“ uvedeného v článku 3 bode 2 rámcového rozhodnutia, aby bolo možné odpovedať na druhú otázku vnútroštátneho súdu. Súhlasím aj s dôvodmi, na základe ktorých títo vedľajší účastníci konania navrhujú odkázať na článok 54 DVSD.
109. Po prvé, predmetné pojmy sú vo väčšine jazykových verzií vyjadrené rovnako. V nemeckej verzii to tak určite nie je, pretože článok 3 bod 2 rámcového rozhodnutia uvádza pojem „derselben Handlung“, zatiaľ čo článok 54 DVSD odkazuje na pojem „derselben Tat“. Samotná nemecká vláda však uvádza vo svojich písomných pripomienkach, že tento terminologický rozdiel nemusí predstavovať prekážku toho, aby dve predmetné ustanovenia boli predmetom tohto istého výkladu.
110. Po druhé, ako to uvedená vláda tvrdí, ten istý výklad je odôvodnený najmä podobnosťou cieľov sledovaných oboma predmetnými ustanoveniami.
111. Ako som už uviedol, článok 54 DVSD má totiž za cieľ vylúčiť, aby bola osoba z dôvodu, že vykonáva svoje právo voľného pohybu, stíhaná za ten istý čin na území viacerých štátov, ktoré sú zmluvnými stranami.(40) Za okolností prejednávanej veci by článok 54 DVSD za predpokladu, že by trestné činy, z ktorých je obvinený G. Mantello v európskom zatykači, boli predmetom konečného rozsudku v Taliansku, bránil tomu, aby bol súdený znova za rovnaké trestné činy v Nemecku.
112. Článok 3 bod 2 rámcového rozhodnutia predstavuje svojím spôsobom doplňujúci právny nástroj článku 54 DVSD vo vzťahu k Talianskej republike. Tým, že ustanovenie článku 54 DVSD zakázalo súdnym orgánom vykonať európsky zatykač vydaný proti G. Mantellovi, má tiež za cieľ brániť tomu, aby bol pobyt dotknutej osoby v Nemecku alebo v inom členskom štáte narušovaný, ak trestné činy uvedené v tomto zatykači už boli predmetom konečného rozsudku.
113. Zásada ne bis in idem uvedená v článku 3 bode 2 rámcového rozhodnutia preto prispieva k dosiahnutiu rovnakého cieľa ako článok 54 DVSD. Posledné uvedené ustanovenie má za cieľ zaručiť, aby sa už odsúdená osoba mohla voľne pohybovať bez obavy z nového trestného stíhania za rovnaké trestné činy v členskom štáte, v ktorom sa nachádza.(41) Článok 3 bod 2 rámcového rozhodnutia má sám osebe za cieľ brániť tomu, aby pobyt tejto osoby v uvedenom členskom štáte bol narušený vykonaním európskeho zatykača vydaného iným členským štátom.
114. Navrhujem teda Súdnemu dvoru, aby odpoveď na prvú otázku doplnil informáciou, podľa ktorej sa pojem „rovnaké trestné činy“, uvedený v článku 3 bode 2 rámcového rozhodnutia, má vykladať ako pojem „tie isté činy“ uvedený v článku 54 DVSD.
C – O druhej prejudiciálnej otázke
115. Svojou druhou otázkou sa Oberlandesgericht Stuttgart pýta, či skutočnosť, že talianski vyšetrovatelia už 30. novembra 2005, keď bol G. Mantello odsúdený za držanie kokaínu 13. septembra 2005 s cieľom jeho ďalšieho predaja, disponovali dostatočnými dôkazmi o jeho viacmesačnej účasti na obchodovaní s omamnými látkami medzi Nemeckom a Talianskom, je relevantná na účely posúdenia, či vydanie tejto osoby musí byť odmietnuté na základe uplatnenia článku 3 bodu 2 rámcového rozhodnutia.
116. Vnútroštátny súd sa tiež v zásade pýta, či článok 3 bod 2 rámcového rozhodnutia sa má vykladať v tom zmysle, že skutočnosť, že vyšetrovatelia už v čase, keď osoba bola trestne stíhaná a odsúdená za izolovaný čin držania omamných látok, mali dôkaz o viacmesačnej účasti tejto osoby v zločineckej skupine založenej s cieľom obchodovať s omamnými látkami, ale túto skutočnosť pred príslušným súdom v záujme vyšetrovania nezverejnili, odôvodňuje záver, že táto účasť v zločineckej skupine a izolovaná držba omamných látok predstavujú ten istý čin.
117. Vnútroštátny súd kladie túto otázku z toho dôvodu, že tato skutočnosť v jeho vnútroštátnom právnom poriadku by za určitých podmienok mohla spôsobiť zastavenie trestného konania, pokiaľ ide o účasť v zločineckej skupine.
118. Rovnako ako vlády členských štátov a Komisia, ktoré vstúpili do tohto konania ako vedľajší účastníci, zastávam názor, že tato skutočnosť nie je relevantná a neodôvodňuje záver, že izolovaný skutok držania omamných látok a viacmesačná účasť na obchodovaní s omamnými látkami predstavujú „tie isté činy“ v tom zmysle, v akom bol tento pojem definovaný v článku 54 DVSD.
119. Ako už bolo uvedené podľa ustálenej judikatúry, relevantným kritériom pre posúdenie prvku „idem“ je totožnosť skutkových podstát trestných činov, chápaných ako existencia celku činov neoddeliteľne spojených medzi sebou, bez ohľadu na právnu kvalifikáciu týchto trestných činov alebo chráneného právneho záujmu.(42) Tento výklad smeruje k ochrane legitímnej dôvery osoby, ktorá bola odsúdená a vykonávala svoje právo na slobodu pohybu, v to, že nebude znovu stíhaná za rovnaké trestné činy z dôvodu, že tieto trestné činy porušujú odlišnú normu trestného práva v každom členskom štáte a mohli by byť predmetom odlišnej kvalifikácie.
120. Podľa rozsudku Kraaijenbrink(43) samotná skutočnosť, že súd rozhodujúci v druhom trestnom konaní konštatuje, že údajný páchateľ týchto činov konal s rovnakým trestným úmyslom, nepostačuje na to, aby bolo možné odvodiť existenciu celku činov navzájom nerozlučiteľne spojených v zmysle článku 54 DVSD.(44)
121. Vzhľadom na túto judikatúru treba pojem „rovnaké trestné činy“ v zmysle článku 3 bodu 2 rámcového rozhodnutia posúdiť na základe porovnania trestných činov, z ktorých je osoba obvinená počas prvého konania, s tými, ktoré sú uvedené v európskom zatykači. Ide o určenie, či dotknutá osoba v rámci prvého konania bola odsúdená za trestné činy uvedené v európskom zatykači.
122. Po prvé z toho vyplýva, že okamih, keď boli trestné činy uvedené v európskom zatykači zistené vyšetrovateľmi, nie je relevantný na účely určenia, či sú neoddeliteľne spojené s trestnými činmi, za ktoré bola osoba odsúdená.
123. Po druhé z toho vyplýva, že v rámci uvedeného porovnania vykonávajúci súdny orgán nesmie zohľadniť subjektívne prvky. Tento orgán nesmie zohľadniť trestný úmysel vyžiadanej osoby a nesmie ani vychádzať zo stratégie vyšetrovateľov.
124. Komisia okrem toho uvádza, že otázka možností týchto vyšetrovateľov efektívne viesť otvorené vyšetrovanie v náročných a rozsiahlych prípadoch, ako sú prípady organizovanej trestnej činnosti, spadá pod pravidlá trestného konania príslušného členského štátu a nie je relevantná pre posúdenie existencie totožnosti trestných činov v zmysle článku 3 bodu 2 rámcového rozhodnutia.
125. Keďže pojem rovnaké činy predstavuje samostatný pojem práva Únie, skutočnosť, že podobná situácia by prípadne vo vykonávajúcom členskom štáte viedla k zastaveniu trestného stíhania na základe vnútroštátneho práva, nemôže odôvodniť odlišné posúdenie.
126. Vzhľadom na judikatúru týkajúcu sa rozsahu pôsobnosti zásady ne bis in idem v rámci článku 54 DVSD nemôže byť táto zásada chápaná v tom zmysle, že zaväzuje vyšetrovateľov, aby stíhali od prvého obvinenia všetky trestné činy, z ktorých bola dotknutá osoba obvinená a predložili ich na posúdenie súdu.
127. Preto skutočnosť, že vyšetrovatelia v okamihu, keď požadovaná osoba bola trestne stíhaná a odsúdená za izolovaný trestný čin nezákonného držania omamných látok, disponovali dôkazmi preukazujúcimi viacmesačnú účasť tejto osoby na obchodovaní s omamnými látkami, ale rozhodli sa túto osobu nestíhať a nepredložiť dôkazy príslušnému súdu, aby neohrozili riadny priebeh vyšetrovania tohto obchodovania a umožnili rozloženie celej siete, nemôže odôvodniť záver, že činy uvedené ako posledné tvoria s prvým trestným činom neoddeliteľný celok spadajúci pod článok 3 bod 2 rámcového rozhodnutia.
128. Okrem toho, ako to uvádza francúzska vláda, skutočnosť, že sa policajný orgán rozhodol v priebehu konania vedúceho k odsudzujúcemu rozsudku z 30. novembra 2005 nestíhať trestné činy uvedené v európskom zatykači, aby nenarušil priebeh vyšetrovania, nemožno považovať za totožnú so situáciou odsúdenia „s konečnou platnosťou“ za tieto činy v zmysle článku 3 bodu 2 rámcového rozhodnutia.
129. Vzhľadom na výklad tohto pojmu v rámci článku 54 DVSD, ktorý Súdny dvor poskytol v už citovaných rozsudkoch Gözütok a Brügge, Miraglia, ako aj Turanský, je totiž potrebné pripomenúť, že predmetné trestné činy neboli oznámené ani súdu, ktorý rozhodoval o prvej veci, ani prokuratúre, a preto nebolo možné uskutočniť posúdenie vo veci samej zo strany orgánu zodpovedného za výkon trestnej spravodlivosti v dotknutom právnom poriadku. Okrem toho rozhodnutie policajného orgánu nezačať trestné stíhanie neznamenalo ukončenie obžaloby v tomto právnom poriadku.
130. Skutočnosť, že talianski vyšetrovatelia už v čase, keď Tribunale di Catania v novembri 2005 odsúdil G. Mantella za držbu a prevoz 155,46 g kokaínu do Catanie 13. septembra 2005 s cieľom jeho ďalšieho predaja, disponovali dôkazmi o jeho účasti v zločineckej skupine od januára 2004 do novembra 2005, ktorej predmetom bol prevoz kokaínu, nebráni v tejto veci tomu, aby bol vydaný talianskym súdnym orgánom na základe európskeho zatykača uvádzajúceho jeho účasť v tejto skupine.
131. Je nepochybné, že je vecou talianskeho súdneho orgánu, aby zamedzil novému trestnému stíhaniu proti G. Mantellovi za trestné činy, za ktoré už bol právoplatne odsúdený. Dodržanie tejto povinnosti je však jeho zodpovednosť, nie zodpovednosť vykonávajúceho súdneho orgánu. V zmysle zásady vzájomnej dôvery, na ktorej je založený mechanizmus európskeho zatykača, po tom, čo vykonávajúci súdny orgán overil, že trestné činy uvedené v európskom zatykači nie sú neoddeliteľné od trestných činov, o ktorých už bolo rozhodnuté, splnil svoje povinnosti kontroly dodržiavania zásady ne bis in idem a musí rozhodnúť o vydaní požadovanej osoby.
132. Navrhujem preto, aby sa vnútroštátnemu súdu odpovedalo tak, že článok 3 bod 2 rámcového rozhodnutia sa má vykladať v tom zmysle, že skutočnosť, že vyšetrovatelia už v čase, keď osoba bola trestne stíhaná a odsúdená za izolovaný čin držania omamných látok, mali dôkaz o viacmesačnej účasti tejto osoby v zločineckej skupine založenej s cieľom obchodovať s omamnými látkami, ale túto skutočnosť pred príslušným súdom v záujme vyšetrovania nezverejnili, neodôvodňuje záver, že táto účasť v zločineckej skupine a izolovaná držba omamných látok predstavujú „rovnaký trestný čin“ v zmysle tohto ustanovenia.
V – Návrh
133. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem Súdnemu dvoru, aby na prejudiciálne otázky, ktoré položil Oberlandesgericht Stuttgart, odpovedal takto:
1. Článok 3 bod 2 rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi sa má vykladať v tom zmysle, že pojem „rovnaké trestné činy“ uvedený v tomto ustanovení predstavuje samostatný pojem práva Únie.
Tento pojem má rovnaký obsah ako pojem „ten istý čin“ uvedený v článku 54 Dohovoru zo 14. júna 1985, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda, uzatvoreného medzi vládami štátov Hospodárskej únie Beneluxu, Nemeckej spolkovej republiky a Francúzskej republiky o postupnom zrušení kontrol na ich spoločných hraniciach, podpísaného v Schengene 19. júna 1990.
2. Skutočnosť, že vyšetrovatelia už v čase, keď osoba bola trestne stíhaná a odsúdená za izolovaný čin držby omamných látok, mali dôkaz o viacmesačnej účasti tejto osoby v zločineckej skupine založenej s cieľom obchodovať s omamnými látkami, ale túto skutočnosť pred príslušným súdom v záujme vyšetrovania nezverejnili, neodôvodňuje záver, že táto účasť v zločineckej skupine a izolovaná držba omamných látok predstavujú „rovnaké trestné činy“ v zmysle článku 3 bodu 2 rámcového rozhodnutia 2002/584.