Language of document : ECLI:EU:C:2013:749

NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY

ELEANOR SHARPSTON

prednesené 14. novembra 2013 (1)

Vec C‑351/12

Ochranný svaz autorský pro práva k dílům hudebním o.s. (OSA)

proti

Léčebné lázně Mariánské Lázně a.s.

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Krajský soud v Plzni (Česká republika)]

„Autorské práva a s nimi súvisiace práva v informačnej spoločnosti – Smernica 2001/29/ES – Pojem ‚verejný prenos‘ – Prenos rozhlasovými a televíznymi prijímačmi v izbách kúpeľného zariadenia – Priamy účinok – Slobodné poskytovanie služieb – Výlučné práva priznané kolektívnemu správcovi autorských práv v členskom štáte“





1.        Rozhlasové a televízne prijímače v izbách jedného liečebného kúpeľného ubytovacieho zariadenia v Českej republike poskytujú prístup k vysielaným dielam. Podľa smernice 2001/29/ES(2) majú nositelia autorských práv k takýmto dielam výlučné právo udeliť povolenie na ich „verejný prenos“ a môžu za to požadovať zaplatenie odmien. Kolektívny správca autorských práv s výlučným právom uzatvárať licenčné zmluvy a vyberať odmeny na účet autorov hudobných diel v Českej republike žiada, aby predmetné zariadenie platilo za takýto verejný prenos odmeny. Zariadenie namieta, že predmetná služba nie je „verejným prenosom“ a že územný monopol českého kolektívneho správcu porušuje jeho právo uzatvoriť licenčnú zmluvu s kolektívnym správcom v inom členskom štáte, vyplývajúce z ustanovení práva Únie o slobodnom poskytovaní služieb, pričom tvrdí, že tento problém je ešte zvýraznený tým, že česká spoločnosť zneužíva svoje dominantné postavenie na vnútroštátnom trhu účtovaním neprimerane vysokých odmien.

2.        Krajský soud v Plzni chce zistiť, či predmetná služba predstavuje „verejný prenos“ v zmysle smernice 2001/29, či sú príslušné ustanovenia uvedenej smernice dostatočne presné a bezpodmienečné, aby bolo možné dovolávať sa ich v spore medzi jednotlivcami, a či právo Únie bráni členskému štátu, aby na svojom území priznal výlučné práva len jednému kolektívnemu správcovi.

 Príslušné právo EÚ

 Autorské právo a s ním súvisiace práva

3.        Článok 3 ods. 1 smernice 2001/29 stanovuje: „Členské štáty poskytnú autorom výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať akýkoľvek verejný prenos ich diel, či po drôte alebo bezdrôtovými prostriedkami vrátane sprístupňovania ich diel verejnosti takým spôsobom, aby verejnosť k nim mala prístup z miesta a v čase, ktoré si sama zvolí.“

4.        Článok 5 smernice 2001/29 najmä stanovuje:

„…

2.      Členské štáty môžu zabezpečiť [stanoviť – neoficiálny preklad] výnimky alebo obmedzenia práva rozmnožovania ustanoveného v článku 2 v nasledujúcich prípadoch:

e)      vo vzťahu k rozmnoženinám vysielania zhotovený[m] sociálnymi inštitúciami na nekomerčné účely [sledujúcimi nekomerčné ciele – neoficiálny preklad], ako sú nemocnice alebo väznice pod podmienkou, že nositelia práv dostanú primeranú kompenzáciu.

3.      Členské štáty môžu zabezpečiť výnimky alebo obmedzenia práv poskytnutých podľa článk[u 3] v nasledujúcich prípadoch:

b)      použitie v prospech ľudí s telesným postihnutím, ktoré sa priamo viaže na postihnutie a je nekomerčnej povahy, v rozsahu, ktorý vyžaduje daný druh postihnutia;

5.      Výnimky a obmedzenia ustanovené v [odseku 3] sa budú uplatňovať iba v niektorých osobitných prípadoch, pri ktorých nedochádza ku konfliktu s bežným využívaním diela alebo predmetu ochrany a ktoré neodôvodnene nepoškodzujú oprávnené záujmy nositeľa práv.“

 Slobodné poskytovanie služieb

5.        Článok 56 a nasl. ZFEÚ zakazujú(3) akékoľvek obmedzenia slobodného poskytovania služieb v Únii vo vzťahu k štátnym príslušníkom členských štátov, ktorí sa usadili v niektorom inom štáte Spoločenstva ako príjemcovia služieb. Služby sú definované v článku 57 ZFEÚ ako plnenia, ktoré sa „bežne poskytujú za odplatu, pokiaľ ich neupravujú ustanovenia o voľnom pohybe tovaru, kapitálu a osôb“, a zahŕňajú najmä činnosti „priemyselnej povahy“, „obchodnej povahy“, „remeselnej povahy“ a „v oblasti slobodných povolaní“.

6.        Uvedené ustanovenia boli prebraté a objasnené okrem iného smernicou 2006/123(4), ktorej článok 1 stanovuje:

„1.      Táto smernica stanovuje všeobecné ustanovenia, ktoré uľahčujú výkon slobody poskytovateľov usadiť sa a voľný pohyb služieb, pričom sa zachová vysoká úroveň kvality služieb.

2.      Táto smernica sa nezaoberá liberalizáciou služieb všeobecného hospodárskeho záujmu vyhradených pre verejné alebo súkromné subjekty, ani privatizáciou verejných subjektov poskytujúcich služby.

3.      Táto smernica sa nezaoberá zrušením monopolov poskytujúcich služby, ani poskytovaním pomoci zo strany členských štátov, na ktoré sa vzťahujú predpisy Spoločenstva o hospodárskej súťaži.

Táto smernica neovplyvňuje slobodu členských štátov určiť v súlade s právom Spoločenstva, čo považujú za služby všeobecného hospodárskeho záujmu, ako by tieto služby mali byť organizované a financované v súlade s pravidlami o štátnej pomoci, a akým konkrétnym povinnostiam by mali podliehať.

…“

7.        Článok 2 okrem iného stanovuje:

„…

2.      Táto smernica sa nevzťahuje na tieto činnosti:

a)      služby všeobecného záujmu nehospodárskeho charakteru;

…“

8.        Článok 4 ods. 1 definuje pojem „služba“ ako „[akúkoľvek] samostatne zárobkov[ú] hospodársk[u] činnosť, ktorá je obyčajne poskytovaná za odplatu, v zmysle článku [57 ZFEÚ]“.

9.        Článok 16 smernice 2006/123 najmä stanovuje:

„1.      Členské štáty rešpektujú právo poskytovateľov poskytovať služby v inom členskom štáte, než v tom, v ktorom sú usadení.

Členské štáty nepodmieňujú prístup k činnosti v oblasti služieb alebo jej vykonávanie na svojom území splnením požiadaviek, ktoré nedodržiavajú tieto zásady:

a)      nediskriminácia: požiadavka nesmie byť priamo alebo nepriamo diskriminujúca s ohľadom na štátnu príslušnosť, alebo v prípade právnických osôb s ohľadom na členský štát, v ktorom sú usadené;

2.      Členské štáty nesmú v prípade poskytovateľa usadeného v inom členskom štáte obmedziť slobodu poskytovať služby uložením niektorej z týchto požiadaviek:

a)      povinnosť poskytovateľa mať prevádzku na ich území;

b)      povinnosť poskytovateľa získať od príslušných orgánov povolenie vrátane zápisu do registra alebo registrácie v profesijnom orgáne alebo združení na ich území, okrem prípadov, ktoré ustanovuje táto smernica alebo iné nástroje práva Spoločenstva;

…“

10.      Podľa článku 17 sa však článok 16 nevzťahuje okrem iného na:

„1.      služby všeobecného hospodárskeho záujmu, ktoré sú poskytované v inom členskom štáte…

11.      autorské práva [a] súvisiace práva…“

 Pravidlá hospodárskej súťaže vzťahujúce sa na podniky

11.      Článok 102 ZFEÚ okrem iného stanovuje:

„Akékoľvek zneužívanie dominantného postavenia na vnútornom trhu či jeho podstatnej časti jedným alebo viacerými podnikateľmi sa zakazuje ako nezlučiteľné s vnútorným trhom, ak sa tým môže ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi.

Takéto zneužívanie môže zahŕňať najmä:

a)      priame alebo nepriame vynucovanie neprimeraných nákupných alebo predajných cien alebo iných obchodných podmienok;

…“

12.      Článok 106 ZFEÚ okrem iného stanovuje:

„1.      V prípade verejnoprávnych podnikov a podnikov, ktorým členské štáty priznávajú osobitné alebo výlučné práva, tieto štáty neustanovia ani neponechajú v účinnosti opatrenia, ktoré sú v rozpore s pravidlami zmlúv, najmä s pravidlami [zakazujúcimi diskrimináciu na základe štátnej príslušnosti a týkajúcimi sa hospodárskej súťaže].

2.      Podniky poverené poskytovaním služieb všeobecného hospodárskeho záujmu alebo podniky, ktoré majú povahu fiškálneho monopolu, podliehajú pravidlám zmlúv, najmä pravidlám hospodárskej súťaže, za predpokladu, že uplatňovanie týchto pravidiel neznemožňuje právne alebo v skutočnosti plniť určité úlohy, ktoré im boli zverené. Rozvoj obchodu nesmie byť ovplyvnený v takom rozsahu, aby to bolo v rozpore so záujmami Únie.

…“

 Príslušné české právo

13.      Podľa § 23 zákona č. 121/2000 Sb. o právu autorském (ďalej len „autorský zákon“), sa pod „prevádzkovaním rozhlasového či televízneho vysielania diela“ rozumie sprístupňovanie diela vysielaného rozhlasom či televíziou pomocou prístroja technicky spôsobilého na príjem rozhlasového či televízneho vysielania. Nezahŕňa však sprístupňovanie diela pacientom pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti v zdravotníckych zariadeniach.(5)

14.      V súlade s § 97 ods. 1 autorského zákona je kolektívnym správcom ten, kto získal oprávnenie na výkon kolektívnej správy. Podľa § 98 ods. 6 písm. c) toho istého zákona sa žiadateľovi udelí oprávnenie okrem iného vtedy, ak pre výkon toho istého práva vo vzťahu k tomu istému predmetu ochrany a v prípade, že ide o diela, pre výkon toho istého práva k tomu istému druhu diela, nemá oprávnenie už iná osoba. Vnútroštátny súd uvádza, že týmto ustanovením je v Českej republike zakotvený zákonný monopol.

 Skutkový stav, konanie a prejudiciálne otázky

15.      Ochranný svaz autorský pro práva k dílům hudebním o.s. (ďalej len „OSA“) je oprávneným kolektívnym správcom v Českej republike. Zastupuje aj iných kolektívnych správcov usadených v Českej republike a v niektorých iných členských štátoch.

16.      Léčebné lázně Mariánské Lázně a.s. (ďalej len „Lázně“) poskytujú okrem iného ústavnú a ambulantnú starostlivosť (preventívnu, kuratívnu a rehabilitačnú) s využitím miestnych prírodných liečivých zdrojov, spolu s ubytovacími a stravovacími službami.

17.      V predmetnom období (od 1. mája 2008 do 31. decembra 2009) mali Lázně v izbách umiestnené televízne a rozhlasové prístroje, ktoré poskytovali prístup k dielam spravovaným organizáciou OSA. Lázně však nemali s organizáciou OSA uzatvorenú licenčnú zmluvu. OSA sa domáha zaplatenia odmien vo výške 546 995 Kč (približne 21 000 eur) spolu s úrokmi.

18.      Lázně tvrdia, že sa na ne vzťahuje výnimka stanovená v § 23 autorského zákona. Uvádzajú, že uvedené ustanovenie je v súlade sa smernicou 2001/29, ale v prípade, že by s ňou v súlade nebolo, nebolo by možné dovolávať sa uvedenej smernice v spore medzi jednotlivcami. Ďalej tvrdia, že OSA zneužíva svoje monopolné postavenie tým, že účtuje odmeny, ktoré sú vyššie ako v susedných členských štátoch. Lázně, ktorých klientela je medzinárodná a ktorých televízne a rozhlasové prístroje prijímajú zahraničné vysielanie, sú tak konkurenčne znevýhodňované v porovnaní s obdobnými zariadeniami v susedných členských štátoch.

19.      Krajský soud v Plzni navrhuje, aby Súdny dvor rozhodol o týchto prejudiciálnych otázkach:

„1.      Má sa smernica… 2001/29… vykladať v tom zmysle, že článok 3 a článok 5 [článok 5 ods. 2 písm. e), článok 5 ods. 3 písm. b) a článok 5 ods. 5] bránia výnimke nepripúšťajúcej odmenu autorom za prenos ich diela televíznym či rozhlasovým vysielaním prostredníctvom televízneho či rozhlasového prijímača pacientom v izbách kúpeľného zariadenia, ktoré je podnikateľským subjektom?

2.      Je obsah týchto ustanovení týkajúcich sa uvedeného použitia diela v smernici natoľko bezpodmienečný a dostatočne presný, aby sa ich mohli pred vnútroštátnymi súdmi dovolávať v spore medzi jednotlivcami kolektívni správcovia práv, pokiaľ štát neprebral smernicu správne do vnútroštátneho práva?

3.      Majú sa článok 56 a nasl. [ZFEÚ] a článok 102 [ZFEÚ] (prípadne článok 16 smernice… 2006/123) vykladať v tom zmysle, že bránia uplatňovaniu vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá vyhradzuje výkon kolektívnej správy autorských práv na území štátu len jednému (monopolnému) kolektívnemu správcovi autorských práv, a tým neumožňuje príjemcovi služby voľný výber kolektívneho správcu z iného štátu Európskej únie?“

20.      Písomné pripomienky predložili účastníci konania vo veci samej, nemecká, rakúska, maďarská, poľská a česká vláda, ako aj Európska komisia, pričom všetci, s výnimkou nemeckej vlády, predložili aj ústne pripomienky na pojednávaní 26. júna 2013. Toto pojednávanie bolo na žiadosť Súdneho dvora obmedzené na tretiu otázku v rozsahu, v akom sa týka výkladu článku 56 ZFEÚ.

 Posúdenie

 Prvá otázka

21.      V prvom rade je nastolená otázka, či sa má situácia, na ktorú odkazuje § 23 autorského zákona (autorské diela sprístupňované rozhlasovým alebo televíznym vysielaním pacientom, ktorým je poskytovaná zdravotná starostlivosť v zdravotníckom zariadení), posudzovať rovnako ako situácia, o akú šlo v rozsudku SGAE(6) (v ňom Súdny dvor určil, že poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách tohto zariadenia, predstavuje „verejný prenos“), alebo ako situácia, o akú šlo v rozsudku SCF(7) (v ňom Súdny dvor určil, že „verejný prenos“ sa nevzťahuje na bezplatné vysielanie zvukových záznamov v súkromnej zubnej ordinácii pre klientov, ku ktorému došlo nezávisle od ich vôle).

22.      Samozrejme prináleží príslušnému vnútroštátnemu súdu, aby určil, či možno situáciu v konaní vo veci samej, ktorá sa týka vysielaných diel sprístupňovaných v izbách kúpeľného zariadenia, posúdiť tak, že ide o diela sprístupňované pacientom, ktorým je poskytovaná zdravotná starostlivosť v zdravotníckom zariadení v zmysle § 23 autorského zákona.

23.      Stručne povedané, OSA, česká vláda a Komisia tvrdia, že prenos diela prostredníctvom televízneho alebo rozhlasového prijímača v kúpeľnom zariadení predstavuje verejný prenos. Tvrdia, že tieto okolnosti sa podobajú okolnostiam vo veci SGAE a líšia sa od okolností vo veci SCF. Lázně majú opačný názor.

24.      Súhlasím s organizáciou OSA, českou vládou a Komisiou.

25.      Je pravda, že Súdny dvor v rozsudku SCF vykladal pojem „verejný prenos“ obsiahnutý v článku 8 ods. 2 smernice 92/100(8), a nie totožný pojem obsiahnutý v článku 3 ods. 1 smernice 2001/29. Pritom však do značnej miery vychádzal zo svojich rozsudkov vo veciach SGAE a Football Association Premier League a i.(9), ktoré sa týkali článku 3 ods. 1 smernice 2001/29. Súdny dvor síce medzi oboma ustanoveniami rozlišoval, ale len preto, aby zdôraznil ešte väčší význam ziskovej povahy predmetného konania v kontexte smernice 92/100.(10)

26.      V tejto judikatúre stanovil Súdny dvor niekoľko kritérií na určovanie toho, či dochádza k „verejnému prenosu“ v zmysle predmetných smerníc, pričom tieto kritériá sčasti vychádzajú z výkladu medzinárodných dohôd zaväzujúcich Úniu alebo jej členské štáty.(11) Tieto kritériá možno zhrnúť takto.

27.      Po prvé je potrebné pojem „verejný prenos“ chápať v jeho širšom zmysle tak, aby bola zabezpečená vysoká úroveň ochrany nositeľov práv.(12) Po druhé nie je rozhodujúce, akými konkrétnymi prostriedkami dochádza k prenosu; rozhodujúca je skutočnosť, že verejnosti je umožnený prístup k predmetným dielam.(13) Po tretie pojem „verejnosť“ zahŕňa neurčitý, no dosť vysoký počet potenciálnych divákov alebo poslucháčov, a v tejto súvislosti je potrebné zohľadniť kumulatívny účinok počtu potenciálnych adresátov majúcich prístup k dielu paralelne alebo postupne.(14) Po štvrté predmetná verejnosť musí byť „novou“ verejnosťou v tom zmysle, že je odlišná od verejnosti, ktorá bola zohľadnená pri povolení pôvodného vysielania (ak je napríklad vysielanie určené na súkromné sledovanie premietané širokému obecenstvu).(15) Napokon, ak prenos zahŕňa ziskový prvok (napríklad ak priťahuje zákazníkov), ide o relevantný ukazovateľ, že sa naň vzťahuje nielen právo na spravodlivú odmenu podľa článku 8 smernice 1992/100 alebo smernice 2006/115, ale aj právo na verejný prenos podľa článku 3 smernice 2001/29.(16)

28.      Zdá sa mi, že pri uplatnení uvedených kritérií sa na poskytnutie televíznych a rozhlasových prijímačov v izbách kúpeľného zariadenia spolu s príslušným signálom umožňujúcim sledovanie alebo počúvanie vysielania musí vzťahovať pojem „verejný prenos“ uvedený v článku 3 ods. 1 smernice 2001/29, okrem výnimočných okolností, keď nie sú splnené jedno alebo viac kritérií. Kúpeľné zariadenie môže najmä ubytovávať, buď paralelne alebo postupne, neurčitý, no dosť vysoký počet ľudí, ktorí môžu vo svojich izbách prijímať vysielanie a ktorí predstavujú novú verejnosť v tom zmysle, že pôvodné povolenie bolo určené na vysielania pre jednotlivcov, ktorí ich počúvajú alebo pozerajú osobne alebo v rámci svojich vlastných súkromných alebo rodinných kruhov. Ďalej je ťažké popierať, že poskytnutie rozhlasových a televíznych prijímačov v izbách má pre zariadenie ziskovú povahu v tom zmysle, že zákazníkov môže prilákať skôr ich poskytnutie než ich neposkytnutie. Lázně samy tvrdili, že pokiaľ sa od nich žiada platenie vyšších odmien ako od zariadení v susedných krajinách, sú konkurenčne znevýhodnené; akékoľvek podobné znevýhodnenie by sa ďalej prehĺbilo, ak by neposkytovali žiadny prístup k vysielaniu, zatiaľ čo konkurenčné zariadenia tak robia.

29.      Súdny dvor v rozsudku SCF určil, že pri šírení hudobnej kulisy v prítomnosti pacientov súkromnej zubnej ordinácie nie sú splnené relevantné kritériá. Konkrétne pacienti zubnej ordinácie tvoria „určitú skupinu možných adresátov“ skôr ako neurčitú skupinu „osôb vo všeobecnosti“; vždy ide o malý počet osôb; šírenie hudobnej kulisy pravdepodobne nemôže mať vplyv na zisky zubného lekára; pacienti sú hudbe vystavení nezávisle od svojej vôle.(17)

30.      V takej situácii, o akú ide v konaní vo veci samej, sa zjavne žiadna z týchto úvah neuplatňuje. Kúpeľné zariadenia majú obvykle širšiu a neurčitejšiu klientelu ako zubní lekári (a Lázně boli na pojednávaní svojím právnym zástupcom opísané ako možno najväčšie zariadenie tohto druhu v Európe); sprístupnenie televízneho a rozhlasového vysielania v izbách môže určite ovplyvniť pacientov výber zariadenia; z tohto hľadiska sa zdá, že možnosť výberu má svoj význam.

31.      Televízne a rozhlasové prijímače sú navyše umiestnené v izbách hostí. Používajú sa v rámci využívania ubytovacích možností, ktoré ponúkajú Lázně, a nie v rámci zdravotnej starostlivosti. Takáto situácia je jasne analogická so situáciou hotelových hostí vo veci SGAE.

32.      V druhom rade je nastolená otázka, či sa na okolnosti v konaní o veci samej môžu vzťahovať výnimky povolené článkom 5 ods. 2 písm. e) alebo článkom 5 ods. 3 písm. b) smernice 2001/29. Podľa môjho názoru to možné nie je.

33.      Článok 5 ods. 2 písm. e) nie je relevantný, pretože sa týka možnej výnimky z práva na rozmnožovanie podľa článku 2 smernice, a nie práva udeliť povolenie na verejný prenos podľa článku 3. V konaní o veci samej ide len o posledné uvedené právo. V každom prípade sa článok 5 ods. 2 písm. e) týka „sociálnych inštitúcií sledujúcich nekomerčné ciele, ako sú nemocnice alebo väznice“. Kúpeľné zariadenie prevádzkované na účely dosahovania zisku túto definíciu nespĺňa.

34.      Článok 5 ods. 3 písm. b) sa obmedzuje nielen na použitie nekomerčnej povahy, ale aj na použitie „v prospech ľudí s telesným postihnutím, ktoré sa priamo viaže na postihnutie…, v rozsahu, ktorý vyžaduje daný druh postihnutia“. V uznesení o podaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania ani v pripomienkach predložených Súdnemu dvoru nebolo uvedené nič, čo by naznačovalo akúkoľvek súvislosť medzi dostupnosťou televíznych a rozhlasových prijímačov v kúpeľných izbách a akýmkoľvek konkrétnym postihnutím pacientov.

35.      Keďže sa nemôže uplatniť ani jedna z uvedených výnimiek, článok 5 ods. 5, na ktorý vnútroštátny súd tiež odkazuje a ktorý len obmedzuje rozsah pôsobnosti uvedených výnimiek, nie je relevantný.

36.      Na prvú otázku by som teda odpovedala tak, že výnimka upravená vnútroštátnym právom, nepripúšťajúca odmenu autorom za prenos ich diel prostredníctvom televíznych či rozhlasových prijímačov pacientom v izbách kúpeľného zariadenia, ktoré je podnikateľským subjektom, je v rozpore so smernicou 2001/29.

 Druhá otázka

37.      Sú príslušné ustanovenia smernice 2001/29 dostatočne bezpodmienečné a presné, aby sa ich mohli pred vnútroštátnymi súdmi dovolávať kolektívni správcovia práv, pokiaľ členský štát neprebral smernicu správne?

38.      Stručne povedané, organizácia OSA na tuto otázku odpovedá kladne. Cituje rozsudok Kücükdeveci(18) a tvrdí, že vnútroštátny súd prejednávajúci takýto spor musí postupovať tak, že neuplatní akékoľvek rozporné ustanovenia § 23 autorského zákona.

39.      Lázně tvrdia, že v súlade s kritériami stanovenými v rozsudku Foster a i.(19) je OSA odnožou štátu; je podriadená štátnej moci alebo kontrole štátu a má osobitné oprávnenia nad rámec oprávnení vyplývajúcich z bežných pravidiel uplatniteľných na vzťahy medzi jednotlivcami. Organizácia OSA preto musí byť postavená na roveň štátu a nemôže sa dovolávať účinkov smernice.

40.      Česká vláda usudzuje, že žiadna otázka priameho účinku nevzniká; nie sú totiž splnené podmienky uplatnenia výnimky podľa § 23 autorského zákona, čiže vysielanie v zdravotníckom zariadení a v priebehu poskytovania zdravotnej starostlivosti. Aj keď sú kúpele podľa vnútroštátneho práva zdravotníckym zariadením, takáto starostlivosť nie je klientom poskytovaná v ich izbách.

41.      Nemecká a maďarská vláda pripomínajú, že smernica nemôže sama osebe ukladať jednotlivcovi povinnosti a že voči jednotlivcovi sa smernice ako takej nemôže dovolávať ani verejnoprávny subjekt, ani iný jednotlivec.

42.      Komisia tvrdí, že v takej situácii, o akú ide v predmetnom spore, musí vnútroštátny súd vykladať vnútroštátne právo v súlade s právom Únie. Nič na tom nemení skutočnosť, že právne účinky smernice sa musia posudzovať vzhľadom na jednotlivcova alebo v rámci vzťahov medzi jednotlivcami.

43.      S tvrdeniami organizácie OSA a Komisie v podstate súhlasím.

44.      Po prvé, vnútroštátne súdy sú pri uplatňovaní vnútroštátneho práva povinné vykladať ho v čo najväčšom možnom rozsahu vzhľadom na znenie a účel každej relevantnej smernice, aby sa dosiahol výsledok, ktorý smernica sleduje. Uvedená povinnosť vyplýva zo systému Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Uvedeným súdom umožňuje zabezpečiť plnú účinnosť práva Únie pri rozhodovaní sporov v rámci ich právomocí.

45.      Iba v prípade, že takýto prístup nie je možný – napríklad ak by viedol k výkladu contra legem – je potrebné zvážiť, či má príslušné ustanovenie smernice priamy účinok, a ak áno či sa dá tohto účinku dovolávať voči účastníkovi sporu na vnútroštátnej úrovni.

46.      Prináleží teda vnútroštátnemu súdu, aby urobil všetko, či patrí do jeho právomoci, s tým, že zohľadní celé vnútroštátne právo a uplatní ním uznané výkladové metódy, aby tak zabezpečil plnú účinnosť smernice 2001/29 a dospel k výsledku, ktorý bude v súlade s účelom sledovaným touto smernicou.(20)

47.      Po druhé, tvrdenie zariadenia Lázně, že OSA je odnožou štátu, nepovažujem za relevantné. Voči štátnej entite by bolo možné dovolávať sa priameho účinku iba vtedy, keby sa mohli Lázně dovolávať ustanovení smernice 2001/29, ktoré neboli prebraté do vnútroštátneho práva.(21) Z odpovede na prvú otázku, ktorú navrhujem, však vyplýva, že to tak nie je. Zdá sa, že Lázně skôr vychádzajú z výkladu vnútroštátneho práva, ktorý by nebol v súlade so smernicou. Takýto výklad nie je vzhľadom na vyššie zhrnutú judikatúru prípustný.(22) V každom prípade sa zdá, že tvrdenie, podľa ktorého treba organizáciu OSA považovať za odnož štátu, možno len ťažko doložiť, pretože kolektívni správcovia sa snažia presadzovať súkromnoprávne nároky jednotlivcov a vykonávať akúkoľvek formu štátnej moci.

48.      Na druhú otázku preto treba odpovedať tak, že ak členský štát neprebral smernicu 2001/29 správne, musí vnútroštátny súd, ktorý prejednáva nárok na autorskú odmenu voči jednotlivcovi, vykladať svoje vnútroštátne právo v čo najväčšom možnom rozsahu vzhľadom na znenie a účel uvedenej smernice, aby sa dosiahol výsledok, ktorý smernica sleduje.

 Tretia otázka

49.      Vnútroštátny súd sa pýta, či niektorá pravidlá Únie o voľnom pohybe služieb alebo o zneužívaní dominantného postavenia bránia členskému štátu v tom, aby výkon kolektívnej správy autorských práv na svojom území vyhradil iba jednému kolektívnemu správcovi, a vytvoril tak územný monopol, v dôsledku ktorého je príjemcom služieb znemožnený voľný výber kolektívneho správcu z iného členského štátu.

 O prípustnosti

50.      Komisia usudzuje, že táto otázka má len veľmi vzdialenú súvislosť sa sporom vo veci samej, ktorý sa týka vymedzenia pojmu „verejný prenos“. Česká a rakúska vláda zachádzajú ešte ďalej: podľa nich totiž neexistuje žiadny náznak toho, že by sa Lázně pokúšali uzavrieť zmluvu s kolektívnym správcom usadeným v inom členskom štáte, a nech už bude odpoveď akákoľvek, nemôže mať žiadny vplyv na požiadavku na zaplatenie autorských odmien. Uvedené vlády považujú túto otázku za neprípustnú. Organizácia OSA zaujala na pojednávaní rovnaký postoj.

51.      Nesúhlasím s tým, že by Súdny dvor mal odoprieť odpoveď na túto otázku. V súlade s ustálenou judikatúrou prislúcha výlučne vnútroštátnemu súdu, ktorý vec prejednáva a ktorý musí prevziať zodpovednosť za rozhodnutie sporu, aby s prihliadnutím na osobitosti konkrétneho prípadu posúdil potrebu prejudiciálneho rozhodnutia na vydanie svojho rozhodnutia, ako aj relevantnosť položených otázok. Preto ak sa uvedené otázky týkajú výkladu ustanovení práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o položenej prejudiciálnej otázke len výnimočne, ak je zjavné, že požadovaný výklad nemá žiadnu súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými alebo právnymi podkladmi potrebnými na poskytnutie užitočnej odpovede.(23)

52.      V tejto veci takéto okolnosti chýbajú. Podľa uznesenia o podaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania Lázně tvrdia, že organizácia OSA zneužíva svoj zákonný monopol tým, že účtuje vyššiu odmenu, ako sú odmeny, ktoré účtujú kolektívni správcovia usadení v susedných členských štátoch. Pri skúmaní tohto tvrdenia musí vnútroštátny súd zohľadniť situáciu vyplývajúcu z pravidiel Únie v oblasti slobodného poskytovania služieb a hospodárskej súťaže a v tejto súvislosti má právo požiadať a získať usmernenia Súdneho dvora.

 O veci samej

53.      Situáciu budem skúmať najprv z hľadiska zneužívania dominantného postavenia na trhu a následne z hľadiska poskytovania služieb.

–       Zneužívanie dominantného postavenia

54.      Vnútroštátny súd sa vlastne pýta, či článok 102 ZFEÚ bráni členskému štátu v tom, aby priznal kolektívnemu správcovi územný monopol, ktorý príjemcom služieb uvedeného správcu obmedzuje výber.

55.      Ako bolo zdôraznené vo viacerých pripomienkach predložených Súdnemu dvoru, zákonný monopol v členskom štáte môže znamenať dominantné postavenie v zmysle článku 102 ZFEÚ. Samotné vytvorenie takéhoto postavenia priznaním osobitných alebo výlučných práv v zmysle článku 106 ods. 1 ZFEÚ však nie je samo osebe nezlučiteľné s článkom 102 ZFEÚ. Členský štát porušuje zákazy stanovené týmito dvoma ustanoveniami iba vtedy, ak samotné uplatňovanie takýchto práv vedie predmetný podnik k zneužívaniu jeho dominantného postavenia alebo ak tieto práva môžu vyvolať situáciu, ktorá tento podnik privedie k takémuto zneužitiu.(24)

56.      Zneužitie, o ktorom hovoria Lázně vo veci samej, spočíva v tom, že OSA účtuje vzhľadom na neexistujúcu konkurenciu neprimerané odmeny. Rozhodnutie o tom, či sú uvedené odmeny v skutočnosti neprimerané, prináleží vnútroštátnemu súdu. Ak to tak je (uznesenie vnútroštátneho súdu neobsahuje v tomto ohľade žiadne údaje), musí zo svojich zistení vyvodiť všetky primerané dôsledky v rámci konania vo veci samej. Akékoľvek zistenie, že dochádza k zneužívaniu dominantného postavenia, sa však bude primárne týkať konania organizácie OSA, a nie platnosti vnútroštátnych právnych predpisov, na základe ktorých bol monopol priznaný. O tieto právne predpisy by šlo iba v prípade, že by sa ukázalo, že organizáciu OSA k takému zneužívaniu vedú. Súhlasím s Komisiou a niektorými členskými štátmi, že spis neobsahuje nič, čo by naznačovalo, že podmienky, za ktorých je monopol priznaný, sú takej povahy, že vedú kolektívneho správcu k účtovaniu neprimeraných odmien. Je však na vnútroštátnom súde, aby v tejto otázke prijal konečné rozhodnutie, a to v rozsahu, v akom bola nastolená vo veci samej.

–       Služby

57.      OSA a niektoré členské štáty uviedli, že na činnosti kolektívnych správcov sa nevzťahujú pravidlá Únie o voľnom pohybe služieb; buď totiž vôbec nejde o „služby“, pretože uvedené činnosti predstavujú len kolektívny výkon práv zo strany ich nositeľov, alebo ide o služby všeobecného záujmu nehospodárskej povahy, ktoré sú vyňaté z pôsobnosti smernice 2006/123 na základe jej článku 2 ods. 2 písm. a).

58.      S tým nesúhlasím. Činnosti kolektívnych správcov sa vždy považovali za činnosti, na ktoré sa vzťahujú pravidlá Zmluvy o slobodnom poskytovaní služieb.(25) Je pravda, že takíto správcovia poskytujú služby v prvom rade svojim členom (nositeľom práv, na ktorých účet vyberajú odmeny). Argumentácia, že napriek odlišnej subjektivite je kolektívny správca iba predĺženou rukou každého zo svojich členov konajúcich vo vlastnom mene, je ale úplne vykonštruovaná. Je zrejmé, že takíto správcovia poskytujú služby nositeľom práv, pre ktorých by inak bolo vyberanie odmien ťažké, najmä pokiaľ ide o verejný prenos hudobných diel.

59.      Skutočnosť, že takéto služby nemožno presne zaradiť do niektorej z kategórií vymenovaných (demonštratívne) v článku 57 ZFEÚ, alebo že kolektívni správcovia sú v zásade riadení ako neziskové organizácie, nemôže podľa môjho názoru na danej situácii nič zmeniť. Takíto správcovia nutne potrebujú nejaký príjem, aj keby malo ísť iba o pokrytie personálnych a administratívnych nákladov. Z tohto dôvodu môžem tiež len ťažko súhlasiť s tým, že by činnosti kolektívnych správcov boli službami všeobecného záujmu nehospodárskej povahy.

60.      Kolektívni správcovia navyše poskytujú služby nielen nositeľom práv, ale aj užívateľom, ako sú Lázně.(26) Pre poctivého a svedomitého užívateľa, ktorý chce platiť odmeny nositeľom práv za verejný prenos ich diel, by to bolo ťažké, keby neexistoval systém licencií na konkrétne repertoáre poskytovaných kolektívnymi správcami.

–       Článok 16 smernice 2006/123

61.      Pripomienky predložené Súdnemu dvoru sa prakticky zhodujú(27) v názore, že článok 16 smernice 2006/123 sa na situáciu v konaní vo veci samej nevzťahuje, hoci sa rozchádzajú v dôvodoch nemožnosti jeho uplatnenia. Tvrdenia sú rôzne: činnosti kolektívneho správcu nie sú „službami“ v zmysle článku 4 ods. 1 smernice; tieto činnosti sú službami všeobecného záujmu nehospodárskej povahy, ktoré sú podľa článku 2 ods. 2 písm. a) vylúčené; tieto činnosti sú službami všeobecného hospodárskeho záujmu, ktoré sú z pôsobnosti článku 16 vylúčené na základe článku 17 ods. 1; a/alebo že sú vylúčené z pôsobnosti článku 16 na základe článku 17 ods. 11, ktorý vylučuje autorské práva a príbuzné práva.

62.      Otázku, či je možné na činnosti kolektívnych správcov hľadieť tak, že nie sú službami vôbec alebo že sú službami všeobecného záujmu nehospodárskej povahy, som už skúmala.

63.      Domnievam sa však, že by predmetné činnosti bolo možné považovať za služby všeobecného hospodárskeho záujmu (článok 17 ods. 1 smernice 2006/123), ktorých definovanie prináleží členským štátom (článok 1 ods. 3 tej istej smernice) a ktoré sú tak osobitne vyňaté z pôsobnosti článku 16, ako aj z pôsobnosti smernice na základe článku 1 ods. 2.

64.      Podľa môjho názoru musia byť v každom prípade vyňaté z pôsobnosti článku 16 smernice 2006/123 (ustanovenie, vo vzťahu ku ktorému vnútroštátny súd žiada o usmernenie), a to v rozsahu, v akom patria do oblasti autorských práv a príbuzných práv vymenovaných v článku 17 ods. 11 tej istej smernice. Hoci sa posledné uvedené ustanovenie vzhľadom na svoje znenie týka len práv, je zrejmé, že sa musí v skutočnosti týkať služieb súvisiacich s uvedenými právami, pretože len služby môžu byť vyňaté z pôsobnosti článku 16. Článok 1 ods. 3 navyše spresňuje, že sa smernica nezaoberá zrušením monopolov na poskytovanie služieb.

–       Článok 56 a nasledujúce ZFEÚ

65.      Skutočnosť, že služby poskytované kolektívnymi správcami nepatria do pôsobnosti (článku 16) smernice 2006/123, neznamená, že by boli vyňaté z pôsobnosti všeobecnejších ustanovení článku 56 a nasl. ZFEÚ. Za týchto podmienok zrejme nemožno poprieť, že územné monopoly ohraničujúce oblasti, v ktorých môžu kolektívni správcovia pôsobiť, obmedzujú ich slobodu poskytovať služby, čo je uvedenými ustanoveniami v zásade zakázané. Rovnako obmedzujú slobodu tak nositeľov práv, ako aj užívateľov vybrať si z viacerých poskytovateľov služieb.

66.      Vyjadrenia pred Súdnym dvorom sa sústredili na otázku, či môžu byť takéto obmedzenia odôvodnené – či sa nimi sleduje legitímny cieľ zlučiteľný so Zmluvami, či ich možno odôvodniť naliehavými dôvodmi všeobecného záujmu, či sú spôsobilé zaručiť dosiahnutie takéhoto cieľa a či nepresahujú rámec toho, čo je na jeho dosiahnutie potrebné.(28)

67.      V tejto súvislosti musí byť akékoľvek určenie založené na skutkových zisteniach, ktoré v kontexte prejudiciálneho konania v zásade nepatria do právomoci Súdneho dvora. Tvrdenia, ktoré boli predložené v priebehu písomnej aj ústnej časti konania, však Súdnemu dvoru umožňujú poskytnúť vnútroštátnemu súdu určité usmernenie na účely jeho posúdenia.

68.      Pokiaľ ide o sledovaný cieľ, ťažko možno poprieť, že zabezpečenie záujmov nositeľov autorských práv (a užívateľov) prostredníctvom spravodlivého a účinného výberu a správy autorských odmien je legitímny cieľ, ktorý je v súlade so Zmluvami. Celková užitočnosť kolektívnych správcov ako taká ani nie je spochybňovaná.

69.      Skúmať treba otázku, či sú dôvody všeobecného záujmu uvedené na podporu zavedenia a/alebo zachovania územných monopolov pre takýchto správcov „naliehavé“ v tom zmysle, že takéto monopoly nie sú iba vhodné, ale aj potrebné na zabezpečenie cieľa spočívajúceho v spravodlivom a účinnom výbere a správe a nepresahujú rámec toho, čo je na dosiahnutie tohto cieľa potrebné.

70.      Na tomto mieste je podľa mňa užitočné uvedomiť si, akým spôsobom kolektívni správcovia fungujú, najmä pokiaľ ide o hudobné diela, ako bolo podrobne uvedené v pripomienkach predložených Súdnemu dvoru.

71.      Takíto správcovia sú združeniami nositeľov práv, ktoré vyberajú odmeny patriace ich členom najmä za akýkoľvek prenos ich diel verejnosti. Dosahujú to poskytovaním licencií užívateľom, ktorí si želajú takýto prenos diel zabezpečovať, a to pre určené repertoáre pozostávajúce z viacerých hudobných diel alebo z diel viacerých nositeľov práv. Vyberajú odmeny od držiteľov licencií a kontrolujú užívateľov alebo potenciálnych užívateľov, aby sa tak overilo, či dochádza k verejnému prenosu diel, a ak áno, či je užívateľ držiteľom licencie.

72.      Kolektívni správcovia v Európskej únii typicky (aj keď nie vždy) pôsobia (či už na základe zákonného alebo faktického monopolu) v rámci územia jedného členského štátu a môže im byť uložené, aby za člena prijali každého nositeľa práv, ktorý je rezidentom takého štátu alebo je v ňom usadený. V takýchto prípadoch kontrolujú a poskytujú licencie užívateľom v rámci toho istého členského štátu. Ak chce užívateľ získať licenciu na repertoár spravovaný kolektívnym správcom v inom členskom štáte, je to možné prostredníctvom vzájomných dohôd medzi takýmito správcami, z ktorých každý zastupuje na vlastnom území toho druhého.

73.      Tvrdenia na podporu opodstatnenosti monopolov predložili organizácia OSA a všetky členské štáty zúčastnené v konaní a opačné tvrdenia Lázně a najmä Komisia.

74.      V krátkosti zhrniem hlavné tvrdenia uvádzané na podporu ich opodstatnenosti. Bolo zdôraznené, že systém zákonných územných monopolov s dohodami o vzájomnom zastupovaní: poskytuje užívateľom „miesto jednotného prístupu“ v rámci akéhokoľvek členského štátu, čím odstraňuje neistotu o tom, kde je potrebné získať licenciu a aké práva sú v rôznych licenciách poskytované; bráni fragmentácii repertoárov, kedy kolektívni správcovia „selektujú“ najlukratívnejších nositeľov práv a opomínajú minoritné či lokálne kultúrne záujmy; poskytuje držiteľom práv lepšiu vyjednávaciu pozíciu vo vzťahu k užívateľom na danom území, a pomáha tak vyhnúť sa „honbe“ za čo najnižšími licenčnými odmenami; umožňuje členským štátom ukladať nevyhnutné podmienky v oblasti riadenia kolektívnych správcov a podrobiť ich úradnému dohľadu a kontrole; napokon znižuje náklady tým, že zamedzuje násobeniu zdrojov potrebných nielen v oblasti administratívy, ale aj v oblasti kontroly nad potenciálnymi porušovateľmi na danom území.

75.      Protiargumenty predložené Súdnemu dvoru sú, opäť veľmi stručne, tieto: neexistuje potreba vnútroštátneho „miesta jednotného prístupu“, keďže by mohla byť zriadená „platforma“ pre celú Úniu, ktorá by sprístupnila všetky potrebné informácie všetkým potenciálnym užívateľom; v členských štátoch (ako je Švédsko a Spojené kráľovstvo), kde neexistuje územný monopol, nie je zjavná žiadna fragmentácia repertoárov, a ani sa užívatelia nestretávajú so žiadnymi ťažkosťami pri vyhľadávaní a získavaní licencií, o ktoré majú záujem; voľný výber poskytovateľa služieb zo strany nositeľov práv a užívateľov povedie k účinnej hospodárskej súťaži, a tým aj ku spravodlivejším sadzbám a účinnejšiemu výberu v prospech všetkých zúčastnených; na to, aby sa členskému štátu umožnilo účinne regulovať kolektívneho správcu, nie je potrebný zákonný monopol; náklady na výber (ktoré podľa zistení predstavujú od 15 % až do 20 % výšky autorských odmien) sú v skutočnosti pri vzájomnom zastupovaní vyššie, hoci kolektívny správca usadený v jednom členskom štáte by mohol bez ťažkostí kontrolovať používanie v iných členských štátoch, či už pri použití vlastných zdrojov alebo s využitím zdrojov spolupracujúceho kolektívneho správcu usadeného v tomto inom členskom štáte; a možnosť udelenia licencie pre viaceré územia by priniesla prospech nielen užívateľom (ako sú Lázně, ktoré tvrdia, že sú súčasťou skupiny pôsobiacej v niekoľkých členských štátoch), ale aj nositeľom práv.

76.      Vhodné posúdenie uvedených tvrdení by z mnohých hľadísk znamenalo rozhodovanie medzi protichodnými skutkovými tvrdeniami, čo presahuje právomoc Súdneho dvora v kontexte tohto konania (a je možno skôr úlohou pre normotvorcu). V tejto súvislosti poznamenávam, že Všeobecný súd nedávno vyhovel žalobe proti rozhodnutiu Komisie, ktorom sa okrem iného konštatovalo, že niekoľko kolektívnych správcov protiprávne koordinovalo územné vymedzenia spôsobom, ktorý obmedzoval rozsah licencie len na domáce územie každého z nich.(29) V uvedenom rozsudku Všeobecný súd najmä konštatoval, že Komisia nedokázala viaceré tvrdenia, ktoré sú podobné tvrdeniam, ktoré uvádza v tomto konaní.(30) Proti uvedenému rozsudku nebolo podané odvolanie a Komisia v tomto konaní uznala, že sa jej nepodarilo svoje tvrdenia pred Všeobecným súdom podložiť. Zo zistení Všeobecného súdu v rámci iných konaní a za iných okolností(31) však nevyvodzujem žiadne konečné návrhy, len zdôrazňujem, že na prijatie konečného rozhodnutia o opodstatnenosti zákonných územných monopolov v prípade kolektívnych správcov je žiaduce vykonať dôkladné posúdenie, ktoré ide nad rámec toho, čo môže Súdny dvor v rámci tohto konania urobiť.

77.      Vzhľadom na tvrdenia predložené v tomto konaní sa v prvom rade domnievam, že protiargumenty neobsahujú nič, čo by vrhalo vážne pochybnosti na skutočnosť, že takéto zákonné monopoly, ako sú monopoly vo veci samej, sú schopné zabezpečiť spravodlivý a účinný výber a správu autorských odmien. Je síce pravda, že podľa Komisie vedú k násobeniu nákladov, avšak právny zástupca organizácie OSA na pojednávaní uviedol, že náklady sú v rámci dohôd o vzájomnom zastupovaní obvykle zdieľané.

78.      Je jasné, že spornejšia je otázka, či sú takéto monopoly potrebné a vhodné na zabezpečenie sledovaného cieľa.

79.      V tejto súvislosti „možno toho veľa povedať z jednej i z druhej strany“(32) a nezdá sa mi, že by v rámci pripomienok predložených Súdnemu dvoru v tomto konaní tvrdenia niektorej strany jednoznačne prevážili nad tvrdeniami druhej strany.

80.      Na jednej strane napríklad považujem za presvedčivé tvrdenia, podľa ktorých je tak pre nositeľa práv, ako aj pre užívateľov primárne žiaduce, aby na určitom území existovalo „miesto jednotného prístupu“; na druhej strane tiež prichádza do úvahy, že by také miesto mohlo byť zriadené na úrovni Únie, ak by boli odstránené všetky obmedzenia slobodného poskytovania služieb v tejto oblasti. Nie je však nijako preukázané, že by k druhému uvedenému riešeniu nutne došlo aj bez reglementácie. Ako ďalší príklad tu možno uviesť to, že Komisia síce nemusela nájsť v tých málo členských štátoch, kde v súčasnosti neexistuje žiadny zákonný monopol, dôkazy o fragmentácii repertoárov alebo o opomínaní hudby s významom pre menšinových poslucháčov, to ale nevyhnutne neznamená, že takýmto účinkom v praxi bráni práve existencia zákonných alebo faktických monopolov vo väčšine členských štátov. A ešte jeden príklad: zatiaľ čo potreba úpravy činnosti kolektívnych správcov nemusí vyžadovať zavedenie vnútroštátnych monopolov, môže byť ťažké dosiahnuť želaný cieľ iba tým, že títo správcovia budú podliehať rôznym vnútroštátnym právnym opatreniam podľa toho, v akom členskom štáte vykonávajú svoje činnosti.

81.      Stručne povedané sa domnievam, že hoci bola predložená solídna argumentácia na podporu zrušenia zákonných územných monopolov s cieľom dodržať zákaz obmedzenia slobodného poskytovania služieb stanoveného v Zmluve, nebolo preukázané, že túto slobodu a zároveň spravodlivý a účinný výber a správu autorských odmien, pokiaľ ide o verejný prenos hudobných diel prostredníctvom pevných rozhlasových a televíznych prijímačov, je možné dosiahnuť bez právnej úpravy na úrovni Únie. Môj názor posilňuje aj Komisiou vypracovaný návrh smernice Európskeho parlamentu a Rady o kolektívnej správe autorských práv a súvisiacich práv a o poskytovaní multiteritoriálnych licencií na práva na využívanie hudobných diel online na vnútornom trhu. Tento návrh uvádza, že „podľa zásady subsidiarity [článok 5 ods. 3 (ZEÚ)] sú opatrenia na úrovni EÚ nevyhnutné, keď sa preukáže [keďže sa preukázalo – neoficiálny preklad], že na riešenie problémov nestačí právny rámec na vnútroštátnej úrovni a na úrovni EÚ“.(33)

82.      Zastávam preto názor, že pokiaľ ide o verejný prenos hudobných diel verejnosti prostredníctvom pevných rozhlasových a televíznych prijímačov a kým neexistuje možná právna úprava na úrovni EÚ, možno oprávnene usudzovať, že vnútroštátne zákonné monopoly v prípade kolektívnych správcov sledujú legitímny cieľ, ktorý je zlučiteľný so Zmluvami, sú odôvodnené naliehavými dôvodmi všeobecného záujmu, sú spôsobilé zaručiť dosiahnutie takéhoto cieľa a nepresahujú rámec toho, čo je na jeho dosiahnutie potrebné. Od tohto názoru ma neodrádza ani skutočnosť, že v malom množstve členských štátoch takéto monopoly neexistujú. V takýchto prípadoch výnimka nevyvracia pravidlo. Bude však na vnútroštátnom súde, aby nakoniec uvedené otázky vyriešil s ohľadom na skutkový stav, ktorý mu bol predložený.

 Návrh

83.      Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy zastávam názor, že Súdny dvor by mal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Krajský soud v Plzni, odpovedať takto:

1.      Výnimka nepripúšťajúca odmenu autorom za prenos ich diel prostredníctvom televíznych či rozhlasových prijímačov pacientom v izbách kúpeľného zariadenia, ktoré je podnikateľským subjektom, je v rozpore so smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti.

2.      Ak členský štát neprebral smernicu 2001/29 správne, musia vnútroštátne súdy vykladať svoje vnútroštátne právo v čo najväčšom možnom rozsahu vzhľadom na znenie a účel uvedenej smernice, aby sa dosiahol výsledok, ktorý smernica sleduje. Za takých okolností, ako sú okolnosti vo veci samej, nie je dôležité, či sú ustanovenia smernice dostatočne bezpodmienečné a presné, aby sa ich mohli dovolávať jednotlivci voči štátu alebo voči entite postavenej na roveň štátu.

3.      Článok 102 ZFEÚ ani článok 16 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/123/ES z 12. decembra 2006 o službách na vnútornom trhu nebránia uplatňovaniu vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá vyhradzuje výkon kolektívnej správy autorských práv na území členského štátu len jednému (monopolnému) kolektívnemu správcovi autorských práv, a tým neumožňuje príjemcovi služieb voľný výber kolektívneho správcu z iného členského štátu. Takejto právnej úprave bráni článok 56 a nasl. ZFEÚ, len ak sa preukáže, že nesleduje legitímny cieľ zlučiteľný so Zmluvami, nie je odôvodnená naliehavými dôvodmi všeobecného záujmu, nie je spôsobilá zaručiť dosiahnutie takéhoto cieľa alebo presahuje rámec toho, čo je na jeho dosiahnutie potrebné.


1 – Jazyk prednesu: angličtina.


2 –      Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti (Ú. v. ES L 167, s. 10; Mim. vyd. 17/001, s. 230).


3 –      Za určitých podmienok, ktoré nie sú v tejto veci relevantné.


4 – Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2006/123/ES z 12. decembra 2006 o službách na vnútornom trhu (Ú. v. EÚ L 376, s. 36).


5 – Do augusta roku 2008 sa táto výnimka vzťahovala aj na sprístupňovanie diela osobám ubytovaným v rámci poskytovania služieb spojených s ubytovaním.


6 – Rozsudok Súdneho dvora zo 7. decembra 2006, SGAE (C‑306/05, Zb. s. I‑11519, body 32 až 47).


7 – Rozsudok Súdneho dvora z 15. marca 2012, SCF Consorzio Fonografici (C‑135/10, body 70 až 102).


8 –      Smernica Rady 92/100/EHS z 19. novembra 1992 o nájomnom práve a výpožičnom práve a o určitých právach súvisiacich s autorskými právami v oblasti duševného vlastníctva (Ú. v. ES L 346, s. 61; Mim. vyd. 17/001, s. 120); teraz pozri článok 8 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/115/ES z 12. decembra 2006 o nájomnom práve a výpožičnom práve a o určitých právach súvisiacich s autorskými právami v oblasti duševného vlastníctva (kodifikované znenie) (Ú. v. EÚ L 376, s. 28). Uvedené ustanovenie (ktoré v roku 2006 nebolo zmenené) znie: „Členské štáty ustanovia právo na zabezpečenie platby jedinej primeranej odmeny zo strany používateľa, ak je použitý zvukový záznam vydaný na obchodné účely alebo rozmnoženiny takéhoto zvukového záznamu k bezdrôtovému vysielaniu alebo akémukoľvek inému verejnému šíreniu [ak sa zvukový záznam vydaný na obchodné účely alebo rozmnoženina tohto zvukového záznamu použijú na rozhlasové vysielanie alebo akýkoľvek iný verejný prenos – neoficiálny preklad], a na zabezpečenie toho, aby sa táto odmena rozdelila medzi príslušných výkonných umelcov a výrobcov zvukových záznamov…“.


9 – Rozsudok Súdneho dvora zo 4. októbra 2011, Football Association Premier League a i. (C‑403/08 a C‑429/08, Zb. s. I‑9083, body 183 až 207).


10 – Pozri rozsudky SCF (už citovaný, body 74, 75 a 89) a Football Association Premier League a i. (už citovaný, bod 188).


11 –      Najmä Medzinárodný dohovor o ochrane výkonných umelcov, výrobcov zvukových záznamov a rozhlasových organizácií prijatý v Ríme 26. októbra 1961, Bernský dohovor o ochrane literárnych a umeleckých diel (Parížsky akt z 24. júla 1971), zmenený a doplnený 28. septembra 1979, Dohoda o obchodných aspektoch práv duševného vlastníctva v prílohe 1C Dohody o založení Svetovej obchodnej organizácie (WTO), podpísanej v Marrákeši 15. apríla 1994 a schválenej rozhodnutím Rady 94/800/ES z 22. decembra 1994 (Ú. v. ES L 336, s. 1, Mim. vyd. 11/21, s. 80), a Zmluva Svetovej organizácie duševného vlastníctva (WIPO) o výkone a fonogramoch prijatá 20. decembra 1996 a schválená rozhodnutím Rady 2000/278/ES zo 16. marca 2000 (Ú. v. ES L 89, s. 6, Mim. vyd. 11/33, s. 208).


12 – Pozri rozsudky SGAE (už citovaný, bod 36) a Football Association Premier League a i. (už citovaný, bod 186).


13 – Pozri rozsudky SGAE (už citovaný, body 43 až 46), Football Association Premier League a i. (už citovaný, body 192 až 194) a SCF (už citovaný, bod 82).


14 – Pozri rozsudky SGAE (už citovaný, body 37 až 39) a SCF (už citovaný, body 84 až 87).


15 – Pozri rozsudky SGAE (už citovaný, body 40 až 42) a Football Association Premier League a i. (už citovaný, body 197 až 199).


16 – Pozri rozsudky SGAE (už citovaný, bod 44), Football Association Premier League a i. (už citovaný, body 204 až 206) a SCF (už citovaný, bod 88 a nasl.).


17 –      Pozri body 95 až 98 uvedeného rozsudku.


18 – Rozsudok Súdneho dvora z 19. januára 2010, Kücükdeveci (C‑555/07, Zb. s. I‑365, bod 56).


19 –      Rozsudok Súdneho dvora z 12. júna 1990, Foster a i. (C‑188/89, Zb. s. I‑3313, body 16 až 22).


20 –      Klasické príklady týchto zásad sú obsiahnuté v rozsudkoch Súdneho dvora z 13. novembra 1990, Marleasing (C‑106/89, Zb. s. I‑4135); z 5. októbra 2004, Pfeiffer a i. (C‑397/01 až C‑403/01, Zb. s. I‑8835), a zo 4. júla 2006, Adeneler a i. (C‑212/04, Zb. s. I‑6057). Z novšej judikatúry pozri napríklad rozsudky Súdneho dvora z 24. januára 2012, Dominguez (C‑282/10, bod 23 a nasl. a citovanú judikatúru), a z 5. septembra 2012, Lopes Da Silva Jorge (C‑42/11, bod 53 a nasl. a citovanú judikatúru).


21 –      Pozri napríklad rozsudok Dominguez (už citovaný, bod 32 a nasl., najmä body 38 a 39, a citovanú judikatúru).


22 –      V bodoch 44 až 46.


23 –      Ako nedávny príklad pozri rozsudok Súdneho dvora z 27. júna 2013, Di Donna (C‑492/11, body 24 a 25 a citovanú judikatúru).


24 –      Ako nedávny príklad pozri rozsudok Súdneho dvora z 3. marca 2011, AG2R Prévoyance (C‑437/09, Zb. s. I‑973, body 67 a 68 a citovanú judikatúru).


25 –      Pozri rozsudky Súdneho dvora z 25. októbra 1979, Greenwich Film Production (22/79, Zb. s. 3275, bod 12); z 2. marca 1983, GVL/Komisia (7/82, Zb. s 483, bod 38), a z 20. októbra 1993, Phil Collins a i. (C‑92/92 a C‑326/92, Zb. s. I‑5145, bod 24).


26 –      Pozri rozsudok Súdneho dvora z 11. decembra 2008, Kanal 5 a TV 4 (C‑52/07, Zb. s. I‑9275, bod 29), ako aj body 40 až 42 návrhov, ktoré v tejto veci predniesla generálna advokátka Trstenjak.


27 –      Lázně na uvedené ustanovenie odkázali len stručne, a to vo vzťahu k nálezu českého Ústavného súdu.


28 –      Ako nedávny príklad ustálenej judikatúry pozri rozsudok Súdneho dvora z 18. júla 2013, Citroën Belux (C‑265/12, bod 37).


29 –      Pozri rozsudok Všeobecného súdu z 12. apríla 2013, CISAC/Komisia (T‑442/08), ktorý sa týkal rozhodnutia Komisie K(2008) 3435 v konečnom znení zo 16. júla 2008 týkajúceho sa konania podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/C‑2/38.698 – CISAC).


30 –      Pozri bod 146 a nasl. rozsudku.


31 –      Napadnuté rozhodnutie vo veci T‑442/08 sa týkalo „podmienok správy práv na verejné predvádzanie hudobných diel a udeľovania zodpovedajúcich licencií v súvislosti s ich používaním výlučne prostredníctvom internetu, satelitu a káblovej retransmisie“ (bod 1 rozsudku). Táto vec sa týka verejného prenosu prostredníctvom zabudovaných rozhlasových a televíznych prijímačov, teda situácie, kde môžu mať územné aspekty väčší význam.


32 –      „Much might be said on both sides“, Sir Roger de Coverley, citovaný v The Spectator, 20. júla 1711.


33 –      COM(2012) 372 final, v súčasnosti prerokovávaný Parlamentom a Radou; pozri bod 3.2 dôvodovej správy. Hoci pôsobnosť tohto návrhu nie je úplne zhodná s tou, o ktorú ide v tomto konaní, zdá sa mi, že potreba opatrení je relevantná v oboch prípadoch.