Žaloba podaná 29. júla 2011 - Banco Santander a Santusa/Komisia

(vec T-399/11)

Jazyk konania: španielčina

Účastníci konania

Žalobkyne: Banco Santander, SA (Santander, Španielsko) a Santusa Holding, SL (Boadilla del Monte, Španielsko) (v zastúpení: J. Buendía Sierra, E. Abad Valdenebro, R. Calvo Salinero a M. Muñoz de Juan, advokáti)

Žalovaná: Európska komisia

Návrhy

Žalobkyne navrhujú, aby Všeobecný súd:

prehlásil za prípustné žalobné dôvody smerujúce k zrušeniu žaloby, vyhovel im a v dôsledku toho zrušil článok 1 ods. 1 rozhodnutia, ktorý kvalifikuje článok 12 ods. 5 TRLIS (Texto Refundido de la Ley del Impuesto sobre Sociedades) (prepracované znenie zákona o dani z príjmov právnických osôb) ako štátnu pomoc,

subsidiárne zrušil článok 1 ods. 1 v rozsahu, v akom stanovuje, že článok 12 ods. 5 TRLIS obsahuje prvky štátnej pomoci, keď sa uplatňuje na nadobudnutia väčšinových podielov,

subsidiárne zrušil článok 4 v rozsahu, v akom uplatňuje príkaz na vymáhanie pomoci poskytnutej na operácie uskutočnené predtým, než bolo rozhodnutie, ktoré je predmetom tejto žaloby, uverejnené v konečnom znení v Úradnom vestníku Európskej únie (Ú. v. EÚ, 21.5.2011),

subsidiárne zrušil článok 1 ods. 1 a v dôsledku toho článok 4 v rozsahu, v akom odkazuje na operácie uskutočnené v Mexiku, Spojených štátoch a Brazílii, a

zaviazal Komisiu na náhradu trov tohto konania.

Dôvody a hlavné tvrdenia

Táto žaloba smeruje proti rozhodnutiu Komisie K(2010) 9566 z 12. januára 2011 o odpisovaní finančného goodwillu na daňové účely pri nadobúdaní podielu v zahraničných subjektoch.

Žalobkyne na podporu svojej žaloby uvádzajú tri žalobné dôvody.

Prvý žalobný dôvod založený na zjavne nesprávnom právnom posúdení pri analýze pojmu selektívnosti a na kvalifikácii predmetného opatrenia ako štátnej pomoci.

Žalobkyne zastávajú názor, že Komisia nepreukázala, že analyzované daňové opatrenie zvýhodňuje určité podniky alebo určité odvetvia výroby, ako požaduje článok 107 ods. 1 ZFEÚ. Komisia sa obmedzuje len na predpoklad, že opatrenie je selektívne len z dôvodu, že sa uplatňuje na nadobudnutie podielov v zahraničných spoločnostiach (v tomto prípade v tretích krajinách, ktoré nie sú členmi EÚ) a nie vo vnútroštátnych spoločnostiach. Žalobkyne sa domnievajú, že uvedená úvaha je nesprávna. Skutočnosť, že predpokladom uplatnenia analyzovaného opatrenia, rovnako ako akéhokoľvek iného daňového predpisu, je splnenie stanovených objektívnych požiadaviek, nespôsobuje, že toto opatrenie je selektívne de iure alebo de facto. Španielsko predložilo údaje, ktoré preukazujú, že ide o všeobecné opatrenie de iure a de facto prístupné všetkým podnikom, na ktoré sa vzťahuje španielska daň z príjmov právnických osôb bez ohľadu na ich veľkosť, povahu, odvetvie alebo pôvod.

Po druhé, prima facie rozdielne zaobchádzanie stanovené v článku 12 ods. 5 TRLIS, ktoré ani zďaleka nepredstavuje selektívne zvýhodnenie, slúži na daňové zrovnoprávnenie všetkých operácií nadobudnutia akcií bez ohľadu na to, či sú vnútroštátne alebo zahraničné. V tretích krajinách existujú závažné prekážky fúzií podnikov, čo v praxi tieto fúzie znemožňuje. Vo vnútroštátnom rámci sú naopak tieto fúzie možné a vo vzťahu k nim je uznané odpisovanie finančného goodwillu na daňové účely. V dôsledku toho článok 12 ods. 5 TRLIS len vzťahuje pôsobnosť takého daňového odpisu tiež na nadobudnutie podielov v spoločnostiach tretích krajín, čo je operácia, ktorá predstavuje najbližší funkčný aj faktický ekvivalent vnútroštátnych fúzií a ako taká je súčasťou štruktúry a logiky španielskeho systému.

Komisia nesprávne vyvodila záver, že neexistujú prekážky uskutočňovania fúzií s podnikmi tretích krajín a v dôsledku toho nesprávne stanovila referenčný systém nevyhnutný na preukázanie selektívnosti a neprijala argumenty týkajúce sa daňovej neutrality. Dopustila sa nesprávnosti najmä vo svojej analýze operácií uskutočnených v Spojených štátoch, Brazílii a Mexiku.

Subsidiárne by podľa žalobkýň malo byť rozhodnutie zrušené aspoň v prípadoch, keď je nadobúdaný väčšinový podiel v podnikoch tretích krajín za okolností, ktoré sú podobné okolnostiam fúzií, a sú tak odôvodnené štruktúrou a logikou španielskeho systému.

Druhý žalobný dôvod založený na nesprávnom právnom posúdení pri určení príjemcu opatrenia.

Subsidiárne, aj keby bolo rozhodnuté, že článok 12 ods. 5 TRLIS obsahuje prvky štátnej pomoci, quod non, mala Komisia uskutočniť dôkladnú hospodársku analýzu na účely určenia príjemcov prípadnej pomoci. Žalobkyne zastávajú názor, že príjemcami pomoci (vo forme príliš vysokej ceny za nadobudnutie podielov) sú prevodcovia podielov a nie, ako tvrdí Komisia, španielske podniky, ktoré uplatnili uvedené opatrenie.

Tretí žalobný dôvod založený na porušení všeobecnej právnej zásady legitímnej dôvery, pokiaľ ide o stanovenie časovej pôsobnosti príkazu na vymáhanie pomoci.

Subsidiárne, aj keby bolo rozhodnuté, že článok 12 ods. 5 TRLIS predstavuje pomoc, Komisia nerešpektovala judikatúru súdov Únie tým, že obmedzila časovú pôsobnosť zásady legitímnej dôvery po okamih uverejnenia rozhodnutia o začatí šetrenia (21.12.2007) a preto požadovala vymáhanie pomoci poskytnutej na operácie uskutočnené po uvedenom dátume (s výnimkou nadobudnutí väčšinových podielov v Indii a Číne, v prípade ktorých zastáva názor, že zásada legitímnej dôvery sa uplatňuje do 21.5.2011, čo je dátum uverejnenia konečného rozhodnutia, keďže v týchto prípadoch existujú výslovné právne prekážky medzinárodných fúzií).

Žalobkyne tvrdia, že v súlade s praxou Komisie a judikatúrou začatie šetrenia neurčuje vopred povahu opatrenia a preto začatie šetrenia nemôže predstavovať časovú hranicu, kedy končí platnosť zásady legitímnej dôvery, ale tento koniec platnosti uvedenej zásady by sa mal v každom prípade zhodovať skôr s dňom uverejnenia konečného rozhodnutia v Úradnom vestníku.

Okrem toho vecné hranice, ktoré rozhodnutie stanovuje, pokiaľ ide o zásadu legitímnej dôvery na obdobie od prijatia rozhodnutia o začatí konania po prijatie konečného rozhodnutia, nemôžu byť odôvodnené, pretože sú obmedzené na nadobudnutie väčšinových podielov v Číne a Indii. Táto zásada legitímnej dôvery by mala byť podľa judikatúry uplatnená na všetky operácie v akejkoľvek tretej krajine.

____________