NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
PRIIT PIKAMÄE
prednesené 21. novembra 2019 (1)
Vec C‑836/18
Subdelegación del Gobierno en Ciudad Real
proti
RH
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Tribunal Superior de Justicia de Castilla‑La Mancha (Vyšší súd Kastília‑La Mancha, Španielsko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Občianstvo Európskej únie – Článok 20 ZFEÚ – Právo na pobyt v členskom štáte štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý je manželom/manželkou občana Únie, ktorý nikdy nevyužil svoju slobodu pohybu – Vnútroštátna právna úprava, ktorá podmieňuje udelenie povolenia na pobyt tým, že občan Únie má dostatočné finančné zdroje na zabezpečenie potrieb manžela/manželky – Zamietnutie založené na neexistencii dostatočných zdrojov – Pravidlá posudzovania vzťahu závislosti medzi štátnym príslušníkom tretej krajiny a občanom Únie“
I. Úvod
1. Prejednávaná vec sa týka podmienok pri vykonávaní odvodeného práva na pobyt, ktoré musí byť v členskom štáte priznané na základe článku 20 ZFEÚ štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý je rodinným príslušníkom občana Európskej únie, ktorý nikdy nevyužil svoju slobodu pohybu.
2. Prejednávaná vec poskytuje Súdnemu dvoru príležitosť pripomenúť zásady, ktoré na tento účel stanovil v rozsudkoch z 10. mája 2017, Chavez‑Vilchez a i.(2) a z 8. mája 2018, K.A. a i. (Zlúčenie rodiny v Belgicku)(3) v situácii, keď bola žiadosť o povolenie na pobyt podaná štátnou príslušníčkou tretej krajiny, ktorá je manželkou občana Únie, a nato bola zamietnutá bez akéhokoľvek posúdenia existencie vzťahu závislosti medzi týmito dvomi osobami.
II. Právny rámec
A. Právo Únie
3. Článok 1 smernice 2004/38/ES(4) stanovuje:
„Táto smernica stanovuje:
a) podmienky, ktoré upravujú uplatňovanie práva voľného pohybu a pobytu v rámci územia členských štátov občanmi Únie a ich rodinných príslušníkov;
b) právo trvalého pobytu na území členských štátov pre občanov Únie a ich rodinných príslušníkov;
…“
4. Článok 3 tejto smernice, nazvaný „Oprávnené osoby“, v odseku 1 stanovuje:
„Táto smernica sa uplatňuje na všetkých občanov Únie, ktorí sa pohybujú alebo zdržiavajú v členskom štáte inom, ako je členský štát, ktorého štátnymi príslušníkmi sú, a na ich rodinných príslušníkov, ako sú definovaní v bode 2 článku 2, ktorí ich sprevádzajú, alebo sa k nim pripájajú.“
5. Článok 7 ods. 1 a 2 tejto smernice stanovujú:
„1. Všetci občania Únie majú právo pobytu na území iného členského štátu počas obdobia dlhšieho ako tri mesiace, ak:
…
b) majú dostatočné zdroje pre samých seba a svojich rodinných príslušníkov, aby sa nestali záťažou pre systém sociálnej pomoci hostiteľského členského štátu počas obdobia ich pobytu, a ak majú komplexné krytie nemocenského poistenia v hostiteľskom členskom štáte; alebo
…
d) sú rodinnými príslušníkmi, ktorí sprevádzajú alebo sa pripájajú k občanovi Únie, ktorý spĺňa podmienky uvedené v bodoch a), b) alebo c).
2. Právo pobytu stanovené v odseku 1 sa rozširuje na rodinných príslušníkov, ktorí nie sú štátnymi príslušníkmi členského štátu, sprevádzajú alebo sa pripájajú k občanovi Únie v hostiteľskom členskom štáte, ak takýto občan Únie spĺňa podmienky uvedené v odseku 1a), b) alebo c).“
B. Španielske právo
6. Podľa článku 68 Código Civil (Občiansky zákonník):
„Manželia sú povinní žiť spolu, musia si byť verní a vzájomne si pomáhať. Okrem toho musia mať rozdelené domáce povinnosti a úlohy a musia sa starať o svojich priamych predkov a potomkov a ostatné osoby, ktoré sú od nich závislé.“
7. Článok 1 Real Decreto 240/2007, sobre entrada, libre circulación y residencia en España de ciudadanos de los Estados miembros de la Unión Europea y de otros Estados parte en el Acuerdo sobre el Espacio Económico Europeo (kráľovský dekrét č. 240/2007 o vstupe, voľnom pohybe a pobyte štátnych príslušníkov členských štátov Európskej únie a iných štátov, ktoré sú zmluvnými stranami Dohody o Európskom hospodárskom priestore, v Španielsku)(5) zo 16. februára 2007 v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej stanovuje:
„1. Tento kráľovský dekrét upravuje podmienky uplatňovania práva na vstup a výstup, voľný pohyb, pobyt, trvalý pobyt a prácu v Španielsku pre štátnych príslušníkov ostatných členských štátov Európskej únie a ostatných štátov, ktoré sú zmluvnými stranami Dohody o Európskom hospodárskom priestore, ako aj obmedzenia vyššie uvedených práv z dôvodov verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo verejného zdravia.
2. Obsahom tohto kráľovského dekrétu nie sú dotknuté ustanovenia osobitných zákonov a medzinárodných zmlúv, ktorých je Španielsko zmluvnou stranou.“
8. Článok 2 tohto kráľovského dekrétu stanovuje:
„Tento kráľovský dekrét sa za v ňom stanovených podmienok vzťahuje aj na ďalej uvedených rodinných príslušníkov štátneho príslušníka iného členského štátu Európskej únie alebo iného štátu, ktorý je zmluvnou stranou Dohody o Európskom hospodárskom priestore, bez ohľadu na ich štátnu príslušnosť, ktorí ho sprevádzajú alebo sa k nemu pripájajú:
a) manžel/manželka, ak nedošlo k dohode alebo vyhláseniu neplatnosti manželstva, rozvodu alebo právnej rozluky.
…“
9. Podľa článku 7 uvedeného kráľovského dekrétu:
„1. Všetci občania Únie alebo štátni príslušníci iného štátu, ktorý je zmluvnou stranou Dohody o Európskom hospodárskom priestore, majú právo pobytu na území španielskeho štátu počas obdobia dlhšieho ako tri mesiace, ak:
…
b) majú dostatočné zdroje pre samých seba a svojich rodinných príslušníkov, aby sa nestali záťažou pre systém sociálnej pomoci Španielska počas obdobia ich pobytu, a ak majú komplexné krytie zdravotného poistenia v Španielsku; alebo
…
d) sú rodinnými príslušníkmi, ktorí sprevádzajú alebo sa pripájajú k občanovi Únie alebo iného štátu, ktorý je zmluvnou stranou Dohody o Európskom hospodárskom priestore, ktorý spĺňa podmienky uvedené v bodoch a), b) alebo c).
2. Právo pobytu stanovené v odseku 1 sa rozširuje na rodinných príslušníkov, ktorí nie sú štátnymi príslušníkmi členského štátu, ak sprevádzajú alebo sa pripájajú v Španielsku k občanovi Únie alebo iného štátu, ktorý je zmluvnou stranou Dohody o Európskom hospodárskom priestore, pod podmienkou, že takýto občan Únie alebo iného štátu, ktorý je zmluvnou stranou Dohody o Európskom hospodárskom priestore, spĺňa podmienky uvedené v odseku 1 bodoch a), b) alebo c).
…
7. Pokiaľ ide o dostatočné prostriedky na živobytie, nesmie sa stanoviť pevná suma, ale musí sa zohľadniť osobná situácia štátnych príslušníkov členského štátu Európskej únie alebo iného štátu, ktorý je zmluvnou stranou Dohody o Európskom hospodárskom priestore. V každom prípade táto suma nesmie byť vyššia ako úroveň finančných zdrojov, pod ktorou sú španielskym štátnym príslušníkom vyplácané dávky sociálnej pomoci, alebo ako minimálny dôchodok sociálneho zabezpečenia.“
III. Skutkové okolnosti sporu vo veci samej a prejudiciálne otázky
10. Pán RH, ktorý je marockým štátnym príslušníkom, sa 13. novembra 2015 oženil v Ciudad Real (Španielsko) so španielskou štátnou príslušníčkou. Keďže jeho manželka má španielsku štátnu príslušnosť, je občiankou Únie. Nikdy však nevyužila svoju slobodu pohybu v rámci Únie. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že vnútroštátny správny orgán nespochybnil platnosť a zákonnosť tohto manželstva a že pán RH nepodlieha žiadnemu zákazu vstupu na vnútroštátne územie.
11. Manželia žijú spolu v Ciudad Real spolu s otcom španielskej štátnej príslušníčky.
12. Pán RH 23. novembra 2015 podal na príslušný vnútroštátny orgán žiadosť o povolenie na pobyt ako rodinný príslušník občana Únie.
13. Vnútroštátny orgán 20. januára 2016 žiadosť zamietol na základe článku 7 ods. 1 bodu b) kráľovského dekrétu č. 240/2007, pričom konštatoval, že manželka pána RH nepreukázala, že osobne má dostatočné finančné zdroje, aby uživila svojho manžela v súlade s požiadavkami tohto ustanovenia.
14. Dňa 10. marca 2016 Subdelegación del Gobierno en Ciudad Real (zastúpenie vlády v Ciudad Real, Španielsko) toto rozhodnutie o zamietnutí potvrdilo.
15. Pán RH následne podal žalobu na Juzgado de Contencioso‑Administrativo no 2 de Ciudad Real (Správny súd č. 2 Ciudad Real, Španielsko), v ktorom tvrdil, že článok 7 kráľovského dekrétu č. 240/2007 nie je uplatniteľný v situácii, akou je dotknutá situácia, keď španielska štátna príslušníčka nikdy nevyužila svoju slobodu pohybu. Uvedený súd vyhovel žalobe, pričom súhlasil s úvahami, ktoré uviedol pán RH.
16. Orgán štátnej správy sa proti tomuto rozsudku odvolal na Tribunal Superior de Justicia de Castilla‑La Mancha (Vyšší súd Kastília‑La Mancha, Španielsko), ktorý sa rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto dve prejudiciálne otázky:
„1. Môže požiadavka, aby španielsky občan, ktorý nevyužil svoje právo na voľný pohyb, spĺňal podmienky uvedené v článku 7 ods. 1 kráľovského dekrétu č. 240/2007 nevyhnutné na priznanie práva na pobyt jeho manžela/manželky, ktorý/(-á) je štátnym príslušníkom tretej krajiny podľa článku 7 ods. 2 [tohto] kráľovského dekrétu, v prípade nesplnenia týchto podmienok predstavovať porušenie článku 20 [ZFEÚ], ak by v dôsledku odopretia tohto práva bol španielsky štátny príslušník nútený úplne opustiť územie Únie, keď uvedené vyplýva zo skutočnosti, že článok 68 španielskeho Código Civil (Občiansky zákonník) stanovuje povinnosť manželov žiť spolu?
2. V každom prípade, odhliadnuc od uvedeného a odpovede na predchádzajúcu otázku, porušuje článok 20 [ZFEÚ] taká španielska prax, ktorá spočíva v automatickom uplatňovaní právnej úpravy uvedenej v článku 7 kráľovského dekrétu č. 240/2007, v zmysle ktorej sa neudelí povolenie na pobyt rodinnému príslušníkovi občana Únie, ktorý nikdy nevyužil svoje právo na voľný pohyb, a to z jediného dôvodu, že nesplnil požiadavky uvedené v tomto ustanovení, bez toho, aby sa konkrétne a individuálne preskúmalo, či existuje medzi týmto občanom Únie a štátnym príslušníkom tretej krajiny vzťah závislosti takej povahy, ktorý by z akéhokoľvek dôvodu a pri zohľadnení existujúcich okolností naznačoval, že v prípade odopretia práva na pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny nemôže byť občan Únie oddelený od rodinného príslušníka, od ktorého je závislý, a musel by opustiť územie Únie, keď sa uvedené otázky posudzujú s ohľadom na judikatúru [Súdneho dvora], okrem iného na rozsudok [K.A. a i. (Zlúčenie rodiny v Belgicku)]?“
17. Pán RH, španielska, dánska, nemecká a holandská vláda a Európska komisia predložili písomné pripomienky.
IV. Analýza
18. Predtým, ako začnem skúmať otázky, ktoré Súdnemu dvoru položil vnútroštátny súd, chcel by som uviesť úvodnú pripomienku týkajúcu sa rozsahu týchto otázok, ako aj právomoci Súdneho dvora.
A. Úvodná pripomienka týkajúca sa rozsahu prejudiciálnych otázok a právomoci Súdneho dvora
19. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že Tribunal Superior de Justicia de Castilla‑La Mancha (Vyšší súd Kastília‑La Mancha) má vážne pochybnosti o kritériách, ktoré príslušný vnútroštátny orgán použil podľa článku 7 ods. 1 bodu b) kráľovského dekrétu č. 240/2007 pri posudzovaní dostatočnosti zdrojov občianky Únie. Vnútroštátny súd totiž zdôrazňuje, že príslušný vnútroštátny orgán obmedzil svoje posúdenie na ekonomickú situáciu španielskej štátnej príslušníčky, pričom usúdil, že požiadavka mať dostatočné zdroje sa vzťahuje výlučne na ňu. Vnútroštátny orgán teda nezohľadnil zdroje, ktoré jej dal otec, hoci poskytnutie a prijatie finančných zdrojov bolo údajne preukázané.
20. Hoci vnútroštátny súd priamo nekladie Súdnemu dvoru otázku týkajúcu sa tejto problematiky, Komisia napriek tomu považuje za vhodné pripomenúť judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa výkladu požiadavky dostatočných zdrojov uvedenej v článku 7 ods. 1 bode b) smernice 2004/38. Táto pripomienka nie je celkom nepotrebná. Nie som však presvedčený o tom, že Súdny dvor má právomoc vykladať uvedené ustanovenie v situácii, akou je situácia vo veci samej, a to z dôvodov, ktoré teraz vysvetlím.
21. Podľa článku 7 ods. 1 bodu b) kráľovského dekrétu č. 240/2007 môže štátny príslušník tretej krajiny, ktorý je rodinným príslušníkom občana Únie, získať povolenie na pobyt v Španielsku len pod podmienkou, že tento občan má predovšetkým dostatočné zdroje pre seba a svojich rodinných príslušníkov, aby sa nestali bremenom pre španielsky systém sociálnej pomoci.
22. Účelom tohto ustanovenia je prebrať do vnútroštátneho právneho poriadku požiadavky uvedené v článku 7 ods. 1 bode b) smernice 2004/38.
23. Ako však Súdny dvor nedávno pripomenul, účelom smernice 2004/38 je iba upraviť podmienky vstupu a pobytu občanov Únie v iných členských štátoch, než je členský štát, ktorého sú štátnymi príslušníkmi.(6) Táto smernica sa teda nevzťahuje na takú situáciu, akou je predmetná situácia, keď občan Únie nevyužil svoju slobodu pohybu a zdržiava sa v členskom štáte, ktorého je štátnym príslušníkom.(7)
24. Táto problematika sa v rámci prejednávanej veci neposudzuje. Všetci účastníci konania, ktorí predložili svoje pripomienky, sa domnievajú, že právo pána RH na vstup a pobyt nepodlieha ustanoveniam sekundárneho práva Únie, a najmä nie ustanoveniam smernice 2004/38.
25. Žiadosť o povolenie na pobyt, ktorú podal pán RH na účel zlúčenia rodiny, však bola zamietnutá práve na základe článku 7 ods. 1 bodu b) kráľovského dekrétu č. 240/2007, lebo príslušný vnútroštátny orgán rozhodol, že manželka pána RH nepreukázala, že osobne má dostatočné finančné zdroje na to, aby uživila svojho manžela.
26. Z informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom totiž vyplýva, že so zreteľom na judikatúru Tribunal Supremo (Najvyšší súd, Španielsko) sa toto ustanovenie musí uplatniť aj na každú žiadosť o zlúčenie rodiny, ktorú podal štátny príslušník tretej krajiny, ktorý je rodinným príslušníkom španielskeho štátneho príslušníka, ktorý nikdy nevyužil svoju slobodu pohybu.
27. Podľa týchto istých informácií majú teda príslušné vnútroštátne orgány povinnosť rovnako uplatňovať požiadavky uvedené v článku 7 ods. 1 bodu b) kráľovského dekrétu č. 240/2007 v prípade, že sa žiadosť o zlúčenie rodiny podaná štátnym príslušníkom tretej krajiny týka situácie občana Únie, ktorý z dôvodu, že využil svoju slobodu pohybu, spadá do pôsobnosti smernice 2004/38, ako aj keď sa týka situácie španielskeho štátneho príslušníka, ktorý z dôvodu, že svoju slobodu pohybu nikdy nevyužil, je zasa vylúčený z pôsobnosti tejto smernice.
28. Môže sa teda javiť ako vhodné a potrebné pripomenúť zásady, ktoré Súdny dvor stanovil na účely posúdenia požiadavky zdrojov stanovenej v článku 7 ods. 1 bode b) smernice 2004/38.
29. Nemyslím si však, že je tento prístup zlučiteľný s judikatúrou Súdneho dvora. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania totiž nevyplýva, že španielske právo obsahuje „priamy a bezpodmienečný odkaz“ na článok 7 ods. 1 bod b) smernice 2004/38, a že teda ustanovuje záväznosť výkladu tejto smernice, ktorý podal Súdny dvor na účely rozhodnutia vo veci samej vnútroštátnym súdom.
30. Pripomínam, že v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora výklad ustanovení aktu Únie v situáciách, ktoré nepatria do pôsobnosti práva Únie, je teda odôvodnený, „ak tieto ustanovenia sú na základe vnútroštátneho práva priamo a bezpodmienečne uplatniteľné na takéto situácie“, aby sa zabezpečilo rovnaké posudzovanie vnútroštátnych situácií a situácií upravených v práve Únie.(8)
31. Domnievam sa však, že v prejednávanej veci informácie poskytnuté vnútroštátnym súdom nie sú dostatočné na preukázanie toho, že citované ustanovenia práva Únie sa na základe španielskeho práva uplatňujú priamo a bezpodmienečne s cieľom zabezpečiť, aby všetky vnútorné situácie a situácie upravené právom Únie podliehali rovnakému pravidlu.
32. Musím totiž poznamenať, že ani vnútroštátny súd ani španielska vláda v rámci svojich pripomienok neoznámili Súdnemu dvoru osobitné ustanovenia španielskeho práva, ktoré by priamo a bezpodmienečne uplatňovali ustanovenia smernice 2004/38 na takú situáciu, akou je dotknutá situácia, ktorá je vylúčená z pôsobnosti tejto smernice normotvorcom Únie, lebo sa týka rodinného príslušníka španielskeho štátneho príslušníka, ktorý nikdy nevyužil svoju slobodu pohybu.
33. Je pravda, že vnútroštátny súd sa odvoláva na výklad, ktorý podal Tribunal Supremo (Najvyšší súd) a ktorý predstavuje „španielsku vnútroštátnu prax, o ktorej základ je potrebné sa opierať“ a ktorý bol ostatne prijatý v Orden PRE/1490/2012, por la que se dictan normas para la aplicación del artículo 7 del Real Decreto 240/2007, de 16 de febrero, sobre entrada, libre circulación y residencia en España de ciudadanos de los Estados miembros de la Unión Europea y de otros Estados parte en el Acuerdo sobre el Espacio Económico Europeo (ministerská vyhláška PRE/1490/2012, ktorou sa stanovujú pravidlá vykonávania článku 7 kráľovského dekrétu č. 240/2007 zo 16. februára 2007 o vstupe, voľnom pohybe a pobyte štátnych príslušníkov členských štátov Európskej únie a iných štátov, ktoré sú zmluvnými stranami Dohody o Európskom hospodárskom priestore, v Španielsku)(9) z 9. júla 2012. Španielska vláda sa tiež odvoláva na relevantnú judikatúru Tribunal Supremo (Najvyšší súd), ktorý podľa nej považoval za oprávnené využiť smernicu 2004/38 prostredníctvom jej analogického prebratia v rozsahu, v akom predstavuje európsky normatívny nástroj, ktorý sa svojím účelom a obsahom najviac približoval situácii, ktorá mu bola predložená.
34. Podľa môjho názoru je pritom zrejmé, že pravidlo stanovené Tribunal Supremo (Najvyšší súd), aj keď je to najvyšší súd, ktorého cieľom je analogicky uplatňovať ustanovenia práva Únie, nie je to isté čo legislatívny akt, v ktorom vnútroštátny zákonodarca presne uvádza, že odkazuje na obsah uvedených ustanovení, tak ako to požaduje judikatúra Súdneho dvora.
35. Za týchto okolností a s výhradou preskúmania, ktoré má vykonať vnútroštátny súd, sa domnievam, že Súdny dvor nemá a priori právomoc vykladať článok 7 ods. 1 bod b) smernice 2004/38 v situácii, akou je predmetná situácia, ktorá je vylúčená z pôsobnosti tejto smernice.
36. Teda len subsidiárne a pre prípad, že by vnútroštátny súd na základe vykonaného preskúmania konštatoval, že vnútroštátne právo naozaj priamo a bezpodmienečne odkazuje na článok 7 ods. 1 bod b) smernice 2004/38 v súvislosti s posudzovaním žiadosti o zlúčenie rodiny, akou je dotknutá žiadosť, pripomeniem zásady, ktoré stanovil Súdny dvor pre výklad uvedeného ustanovenia.
B. Subsidiárne, zásady na posúdenie splnenia požiadavky existencie dostatočných zdrojov v zmysle článku 7 ods. 1 bod b) smernice 2004/38
37. Pripomínam, že článok 7 ods. 1 bod b) smernice 2004/38 umožňuje hostiteľskému členskému štátu, ktorému predložil žiadosť o zlúčenie rodiny štátny príslušník tretej krajiny, ktorý je rodinným príslušníkom občana Únie, požadovať dôkaz, že tento občan má dostatočné zdroje pre seba a svojich rodinných príslušníkov, aby sa nestali záťažou pre systém sociálnej pomoci tohto štátu počas obdobia ich pobytu.
38. Vo veci samej má vnútroštátny súd pochybnosti o zákonnosti odmietnutia udeliť pánovi RH povolenie na pobyt vzhľadom na to, že príslušný vnútroštátny orgán na účely uplatnenia článku 7 ods. 1 bodu b) kráľovského dekrétu č. 240/2007 zohľadnil len osobné zdroje občianky Únie a finančné zdroje od jej otca nezohľadnil.(10)
39. Pochybnosti, ktoré vyslovil vnútroštátny súd, možno vzhľadom na rozsiahlu judikatúru Súdneho dvora ľahko rozptýliť.(11)
40. Po prvé sa Súdny dvor domnieva, keďže povolenie zlúčenia rodiny je všeobecným pravidlom, že ustanovenia umožňujúce jeho obmedzenie sa majú vykladať striktne. Hoci hostiteľský členský štát disponuje mierou voľnej úvahy, nemôže ním byť uplatňovaná takým spôsobom, ktorý porušuje cieľ smernice 2004/38, ktorým je podporovať zlúčenie rodiny, a zbavuje ju potrebného účinku.(12)
41. Pokiaľ ide ďalej o podmienku dostatočnosti zdrojov, Súdny dvor vo svojom rozsudku z 2. októbra 2019, Bajratari(13), pripomenul, že „právo Únie neuvádza žiadnu požiadavku, pokiaľ ide o zdroj týchto finančných prostriedkov“(14). Preto sa domnieva, že požiadavka existencie dostatočných zdrojov je splnená nielen vtedy, keď finančné zdroje zabezpečuje rodinný príslušník občana Únie, ale aj vtedy, keď pochádzajú z iného zdroja, a to aj od osoby, ktorá nie je spojená s oprávnenou osobou právnym vzťahom, ktorý ju zaväzuje zabezpečovať jej potreby.(15)
42. Súdny dvor sa napokon domnieva, ako nedávno opätovne pripomenul v rozsudku z 3. októbra 2019, X (Osoby s dlhodobým pobytom – Stabilné, pravidelné a dostatočné zdroje)(16), že „výklad podmienky vzťahujúcej sa na povahu dostatočnosti zdrojov, ktorá je stanovená v článku 7 ods. 1 bode b) smernice 2004/38, v tom zmysle, že tieto zdroje musí mať samotná dotknutá osoba a nemôže sa v tejto veci spoliehať na zdroje rodinného príslušníka, ktorý ju sprevádza, by pridal k tejto podmienke stanovenej v smernici 2004/38 požiadavku vzťahujúcu sa na pôvod zdrojov, čo by predstavovalo neprimeraný zásah do výkonu základného práva na voľný pohyb a pobyt zaručeného článkom 21 ZFEÚ, pretože táto požiadavka nie je nevyhnutná na dosiahnutie cieľa sledovaného článkom 7 ods. 1 bodom b) smernice 2004/38, ktorým je ochrana verejných financií členských štátov“(17). Toto odôvodnenie je analogicky uplatniteľné v kontexte článku 20 ZFEÚ.
43. Po týchto objasneniach, ktoré sú tu uvedené subsidiárne, je potrebné preskúmať prejudiciálne otázky.
C. Preskúmanie prejudiciálnych otázok
44. Obe prejudiciálne otázky, ktoré vnútroštátny súd položil Súdnemu dvoru, sa týkajú podmienok pri posudzovaní existencie odvodeného práva na pobyt v situácii, akou je predmetná situácia, na základe ustanovení článku 20 ZFEÚ, ktorých by sa mohol dovolávať štátny príslušník tretej krajiny, ktorý je rodinným príslušníkom občana Únie, ktorý nikdy nevyužil svoju slobodu pohybu.
45. Navrhujem, aby Súdny dvor najprv preskúmal druhú otázku. Pri tradičnom skúmaní žiadosti o povolenie na pobyt podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny, ktorý je rodinným príslušníkom občana Únie, sa totiž táto otázka dotýka určitého aspektu konania, ktorý predchádza skúmaniu hmotnoprávnych podmienok požadovaných podľa článku 20 ZFEÚ (existencia vzťahu závislosti), ktorý vnútroštátny súd bližšie skúma vo svojej prvej otázke.
1. O druhej prejudiciálnej otázke
46. Druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta Súdneho dvora, či článok 20 ZFEÚ bráni vnútroštátnej praxi, podľa ktorej sa právo na pobyt štátneho príslušníka tretej krajiny, rodinného príslušníka občana Únie, automaticky zamietne iba z dôvodu, že tento občan nespĺňa podmienku mať dostatočné zdroje, stanovenú vo vnútroštátnej právnej úprave.
47. Odpoveď na túto otázku je podľa môjho názoru možné jasne vyvodiť z rozsudku K.A. a i. (Zlúčenie rodiny v Belgicku), ktorý vnútroštátny súd vo svojej otázke výslovne uviedol.
48. V prejednávanej veci je zrejmé, že situácia RH a jeho manželky je upravená právnou úpravou patriacou a priori do právomoci Španielskeho kráľovstva, teda právnou úpravou týkajúcou sa práva na vstup a pobyt štátnych príslušníkov tretích štátov nepatriacich do pôsobnosti ustanovení odvodeného práva Únie.
49. Ako štátna príslušníčka členského štátu má však manželka RH postavenie občana Únie podľa článku 20 ods. 1 ZFEÚ, a môže sa teda aj voči členskému štátu, ktorého je štátnou príslušníčkou, domáhať práv, ktoré patria k tomuto postaveniu, medzi ktoré patrí základné a individuálne právo na voľný pohyb a pobyt na území členských štátov.(18)
50. Na základe tohto ustanovenia je Súdny dvor proti akémukoľvek vnútroštátnemu opatreniu vrátane rozhodnutí o odopretí práva na pobyt rodinným príslušníkom občana Únie, ktorých účinkom je porušenie slobody pohybu a pobytu tohto občana Únie(19) a, slovami Súdneho dvora, zbavenie občana Únie „účinného požívania podstaty práv, ktoré [mu] vyplývajú z [jeho] postavenia“(20).
51. Podľa odôvodnenia Súdneho dvora „existujú veľmi osobitné situácie, v ktorých napriek skutočnosti, že sekundárne právo týkajúce sa práva na pobyt štátnych príslušníkov tretích krajín nie je uplatniteľné a dotknutý občan Únie nevyužil svoju slobodu pohybu, musí byť právo na pobyt priznané štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, rodinnému príslušníkovi uvedeného občana, aby nedošlo k narušeniu potrebného účinku občianstva Únie, pokiaľ by v dôsledku odopretia takého práva bol občan Únie nútený opustiť územie Únie ako celok, čo by ho zbavilo možnosti účinne požívať podstatu práv, ktoré mu z tohto postavenia vyplývajú“(21).
52. Práve táto vnútorná súvislosť so slobodou pohybu a pobytu, ktorú má občan Únie, odôvodňuje, že žiadosť o povolenie na pobyt podaná štátnym príslušníkom tretej krajiny, jeho rodinným príslušníkom, sa automaticky nezamietne iba na základe vnútroštátnych ustanovení, ako sú príslušné ustanovenia, ktoré stanovujú podmienku dostatočnosti finančných zdrojov. Zamietnutie uvedenej žiadosti môže prípadne vyplynúť iba z konkrétneho posúdenia všetkých súčasných a relevantných okolností prípadu.(22)
53. Toto konkrétne posúdenie musí umožniť posúdenie vzťahu existujúcej závislosti medzi štátnym príslušníkom tretej krajiny a občanom Únie.
54. Pripomínam totiž, že dôvody odchodu občana Únie z územia Únie z dôvodu zamietnutia žiadosti o povolenie na pobyt, ktorú podal štátny príslušník tretej krajiny, sú osobitne stanovené v judikatúre Súdneho dvora.
55. V tejto súvislosti Súdny dvor zastáva názor, že „odmietnutie priznať právo na pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny môže ohroziť potrebný účinok občianstva Únie len vtedy, keď medzi týmto štátnym príslušníkom tretej krajiny a občanom Únie, ktorý je jeho rodinným príslušníkom, existuje taký vzťah závislosti, ktorého dôsledkom je, že občan Únie je nútený sprevádzať dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny a opustiť územie Únie ako celok“(23).
56. Veľmi špecifické situácie, na ktoré sa odvoláva Súdny dvor, sa týkajú situácií, keď občan Únie nemá inú možnosť, než sprevádzať dotknutú osobu, ktorej bolo odopreté právo na pobyt, pretože je ňou vyživovaný, teda úplne od nej závislý z hľadiska zabezpečovania svojho živobytia a svojich vlastných potrieb.
57. Tieto situácie sa týkajú predovšetkým rodičov – štátnych príslušníkov tretích krajín – ktorí sa starajú o maloleté dieťa, ktoré je občanom Únie, alebo ktorí zabezpečujú právnu, finančnú alebo emocionálnu starostlivosť o takéto dieťa. O takýto prípad išlo v konaní, v ktorom bol vydaný rozsudok Ruiz Zambrano z 8. marca 2011(24).
58. Zriedkavejšie sa stáva, že ide o dospelých, ktorí sú štátnymi príslušníkmi tretích krajín a majú rodinný vzťah s iným dospelým, občanom Únie.
59. V rozsudku K.A. a i. (Zlúčenie rodiny v Belgicku) Súdny dvor jasne rozlišuje, či ide o maloletého(25) alebo plnoletého občana Únie.
60. Konštatuje, že „na rozdiel od maloletých osôb, a tým viac, ak sú tieto maloleté osoby malými deťmi,… dospelá osoba je v zásade schopná existovať nezávisle od svojich rodinných príslušníkov“(26). Dodáva, že vzťah závislosti medzi dvomi dospelými osobami, ktoré sú členmi tej istej rodiny, môže existovať len „vo výnimočných prípadoch, v ktorých s ohľadom na všetky relevantné okolnosti dotknutá osoba nemôže byť nijakým spôsobom odlúčená od svojho rodinného príslušníka, od ktorého je závislá“(27).
61. V prejednávanej veci z informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom vyplýva, že príslušný vnútroštátny orgán zamietol žiadosť pána RH o povolenie na pobyt len preto, lebo jeho manželka nemá zdroje požadované v článku 7 ods. 1 bodu b) kráľovského dekrétu č. 240/2007, a teda upustil od skúmania, či s ohľadom na všetky relevantné okolnosti prejednávanej veci existuje medzi pánom RH a jeho manželkou taký vzťah závislosti, ktorý by odôvodňoval priznanie odvodeného práva na pobyt na základe článku 20 ZFEÚ.
62. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy a zásady stanovené Súdnym dvorom článok 20 ZFEÚ zjavne bráni takejto praxi.
63. Vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania Tribunal Superior de Justicia de Castilla‑La Mancha (Vyšší súd Kastília‑La Mancha) okrem toho zdôrazňuje, že občianka Únie nemala možnosť oznámiť tieto osobitné okolnosti, a teda ani využiť existenciu vzťahu závislosti, ktorú španielsky správny orgán podľa všetkého popiera.
64. Súdnemu dvoru neprináleží overiť, či a do akej miery španielska právna úprava umožňuje dotknutým osobám poskytnúť príslušnému vnútroštátnemu orgánu všetky relevantné okolnosti na posúdenie možného vzťahu závislosti. Na druhej strane je podľa mňa potrebné pripomenúť vnútroštátnemu súdu zásady, ktoré Súdny dvor stanovil v súvislosti s procesnými pravidlami na preukázanie vzťahu závislosti, ktorý môže zakladať odvodené právo na pobyt podľa článku 20 ZFEÚ.
65. Hoci Súdny dvor uznáva, že dôkazné bremeno v zásade spočíva na štátnom príslušníkovi tretej krajiny, ktorý žiada o priznanie takéhoto práva na pobyt, napriek tomu však ukladá členským štátom dve povinnosti. Po prvé musia prijať procesné pravidlá týkajúce sa dôkazného bremena, ktoré nebudú narúšať potrebný účinok článku 20 ZFEÚ.(28) Po druhé členské štáty sú povinné vykonať na základe skutočností, ktoré uviedol štátny príslušník tretej krajiny, prieskum nevyhnutný na zistenie, či medzi týmto štátnym príslušníkom tretej krajiny a dotknutým občanom Únie existuje alebo neexistuje taký vzťah závislosti, že by tento občan Únie musel opustiť územie Únie.(29)
66. Na základe všetkých týchto skutočností sa preto domnievam, že článok 20 ZFEÚ bráni vnútroštátnej praxi, akou je prax, o ktorú ide vo veci samej, podľa ktorej sa právo na pobyt štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý je rodinným príslušníkom občana Únie, automaticky zamietne len z dôvodu, že tento občan nespĺňa podmienku mať dostatočné zdroje, stanovenú vo vnútroštátnej právnej úprave. Príslušné vnútroštátne orgány sú povinné uskutočniť konkrétne posúdenie všetkých súčasných a relevantných okolností prípadu s cieľom určiť, či medzi dotknutými osobami existuje taký vzťah závislosti, ktorý by odôvodňoval priznanie odvodeného práva na pobyt na základe tohto ustanovenia.
2. O prvej prejudiciálnej otázke
67. Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta Súdneho dvora, či sa má v situácii, akou je dotknutá situácia, keď bolo štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý je manželom občianky Únie, odopreté právo na pobyt, na účely posúdenia existencie vzťahu závislosti medzi nimi a prípadne priznania odvodeného práva na pobyt na základe článku 20 ZFEÚ zohľadniť vnútroštátna právna úprava, ktorá od manželov vyžaduje, aby žili spolu.
68. Ako som už uviedol,(30) Súdny dvor zastáva názor, že vzťah závislosti medzi dvomi dospelými osobami, ktoré sú členmi tej istej rodiny, môže existovať len „vo výnimočných prípadoch, v ktorých s ohľadom na všetky relevantné okolnosti dotknutá osoba nemôže byť nijakým spôsobom odlúčená od svojho rodinného príslušníka, od ktorého je závislá“(31). Konštatuje totiž, že „na rozdiel od maloletých osôb, a tým viac, ak sú tieto maloleté osoby malými deťmi,… dospelá osoba je v zásade schopná existovať nezávisle od svojich rodinných príslušníkov“(32). Na to, aby občan Únie mohol mať odvodené právo na pobyt podľa článku 20 ZFEÚ, je teda potrebné, aby preukázal, že nemá inú možnosť, než nasledovať štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorému bolo odopreté právo na pobyt, pretože je od neho závislý, napríklad z dôvodu vážnej choroby alebo invalidity, a/alebo je na neho úplne odkázaný z dôvodu zabezpečenia svojho živobytia a vlastných potrieb.
69. Spor vo veci samej však do takého kontextu nezapadá.
70. Ako zdôraznili všetci účastníci konania, ktorí predložili pripomienky, v spise predloženom Súdnemu dvoru sa nenachádza nič, čo by naznačovalo, že medzi pánom RH a jeho manželkou, existuje taký vzťah závislosti, ktorý by odôvodňoval, aby bolo štátnemu príslušníkovi tretej krajiny priznané odvodené právo na pobyt na základe článku 20 ZFEÚ.
71. Po prvé, ako vyplýva z informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom, pán RH nemá žiadnu finančnú zodpovednosť voči svojej manželke, ktorá je občiankou Únie. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania v skutočnosti vyplýva, že manželský pár je finančne podporovaný otcom občianky Únie.
72. Po druhé z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že existencia rodinného vzťahu, či už biologickej alebo právnej povahy, sama osebe neumožňuje odôvodniť vzťah závislosti v zmysle článku 20 ZFEÚ.(33) Samotný manželský vzťah, v prejednávanej veci medzi štátnym príslušníkom tretej krajiny a občiankou Únie, teda nepostačuje na preukázanie toho, že táto občianka nemôže byť nikdy oddelená od svojho manžela a že by nakoniec nemala inú možnosť, ako opustiť Úniu, aby ho nasledovala, ak by mu bolo právo na pobyt odopreté. Pokiaľ ide o požiadavku spoločného života uvedenú v článku 68 Občianskeho zákonníka, nedomnievam sa, že je to okolnosť, ktorá vytvára vzťah závislosti, lebo podľa informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom toto ustanovenie nebráni manželom v tom, aby žili oddelene, takže by manželia pravdepodobne mohli žiť v rôznych štátoch.
73. Nedá sa však samozrejme vylúčiť, že občianka Únie sa rozhodne nasledovať svojho manžela do krajiny pôvodu, aby sa zachovala celistvosť ich rodinného života. Domnievam sa, že ak by k tomu došlo, opustenie územia Únie by bolo slobodným rozhodnutím občianky Únie, ktoré by urobila z dôvodu súvisiaceho so zachovaním rodinného života, čo Súdny dvor považuje za nedostatočné na účel určenia vzťahu závislosti.(34)
74. Keďže pán RH nespadá do pôsobnosti ustanovení sekundárneho práva Únie, a najmä ustanovení smernice 2004/38, a keďže podľa všetkého nemôže mať ani nárok na odvodené právo na pobyt založené priamo na ustanoveniach článku 20 ZFEÚ, lebo medzi týmto štátnym príslušníkom tretej krajiny a občiankou Únie, ktorá je jeho rodinnou príslušníčkou, a priori neexistuje taký vzťah závislosti, že by bol nútený opustiť územie Únie ako celok, aby ju nasledoval, jeho situácia je upravená ustanoveniami spadajúcimi do výlučnej právomoci dotknutého členského štátu.
V. Návrh
75. Na základe vyššie uvedených úvah navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Tribunal Superior de Justicia de Castilla‑La Mancha (Vyšší súd Kastília‑La Mancha, Španielsko), takto:
Článok 20 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že:
– bráni vnútroštátnej praxi, akou je prax, o ktorú ide vo veci samej, podľa ktorej sa právo na pobyt štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý je rodinným príslušníkom občana Únie, automaticky zamietne z jediného dôvodu, že tento občan nespĺňa podmienku mať dostatočné zdroje, stanovenú vo vnútroštátnej právnej úprave. Príslušné vnútroštátne orgány sú povinné uskutočniť konkrétne posúdenie všetkých súčasných a relevantných okolností prípadu s cieľom určiť, či medzi dotknutými osobami existuje taký vzťah závislosti, ktorý by odôvodňoval priznanie odvodeného práva na pobyt na základe uvedeného ustanovenia,
– existencia vnútroštátnej právnej úpravy, akou je právna úprava vo veci samej, ktorá napriek tomu, že vyžaduje spoločný život manželov, nebráni manželom žiť oddelene, nie je okolnosťou, ktorá by mohla viesť k vytvoreniu takéhoto vzťahu závislosti.