Odvolanie podané 26. februára 2021: Rada Európskej únie proti rozsudku Všeobecného súdu (siedma komora) zo 16. decembra 2020 vo veci T-315/19, BT/Komisia

(vec C-138/21 P)

Jazyk konania: francúzština

Účastníci konania

Odvolateľka: Rada Európskej únie (v zastúpení: M. Bauer a M. Alver, splnomocnení zástupcovia)

Ďalší účastníci konania: BT, Európska komisia, Európsky parlament, Association internationale des anciens de l’Union européenne (AIACE Internationale)

Návrhy odvolateľky

vyhovieť odvolaniu a zrušiť napadnutý rozsudok,

rozhodnúť vo veci samej a zamietnuť žalobu v prvostupňovom konaní ako nedôvodnú,

uložiť žalobcom v prvostupňovom konaní povinnosť nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Rade v rámci tohto konania a prvostupňového konania.

Odvolacie dôvody a hlavné tvrdenia

Na podporu odvolania Rada uvádza štyri odvolacie dôvody.

Prvý odvolací dôvod, uvedený ako hlavný, je založený na nesprávnom právnom posúdení, pokiaľ ide o existenciu rozdielneho zaobchádzania medzi pozostalým manželom/pozostalou manželkou bývalého úradníka, ktorý uzavrel manželstvo pred skončením výkonu služby dotknutej osoby na jednej strane, a pozostalým manželom/pozostalou manželkou bývalého úradníka, ktorý uzavrel manželstvo po skončení výkonu služby na strane druhej, pokiaľ ide o účel priznania pozostalostného dôchodku podľa článku 18 alebo článku 20 prílohy VIII Služobného poriadku úradníkov. Podľa Rady Všeobecný súd neposúdil porovnateľnosť predmetných situácií vzhľadom na všetky okolnosti, ktorými sa vyznačujú, a to najmä vrátane príslušných právnych situácií, s prihliadnutím na predmet a cieľ aktu Únie, ktorý zakladá predmetný rozdiel, t. j. Služobný poriadok úradníkov ako celok. Všeobecný súd sa teda dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že dátum uzavretia manželstva je jedinou skutočnosťou, ktorá je rozhodujúca pre uplatnenie článku 18 alebo článku 20 prílohy VIII Služobného poriadku úradníkov, hoci to, čo odôvodňuje rozdielne zaobchádzanie, je podstatný skutkový a právny rozdielom medzi právnou situáciou úradníka nachádzajúceho sa v jednom z postavení uvedených v článku 35 služobného poriadku a situáciou bývalého úradníka.

Druhý odvolací dôvod, uvedený subsidiárne, je založený na nesprávnych právnych posúdeniach týkajúcich sa rozsahu súdneho preskúmania rozhodnutí normotvorcu Únie. Všeobecný súd odkázal na existenciu „jednoduchého“ rozhodovacieho priestoru normotvorcu Únie, z ktorého „vyplýva potreba overiť, či sa nezdá neprimerané, aby sa normotvorca Únie domnieval, že zavedené rozdielne zaobchádzanie môže byť primerané a potrebné na dosiahnutie sledovaného cieľa“. Súd však normotvorcovi Únie priznáva v rámci výkonu právomocí, ktoré sú mu zverené, širokú mieru voľnej úvahy v oblastiach, v ktorých jeho konanie zahŕňa rozhodnutia tak politickej, ako aj hospodárskej alebo sociálnej povahy a v ktorých má vykonať komplexné posúdenia a hodnotenia, čo je prípad úpravy systému sociálneho zabezpečenia. Nejde preto o to, či opatrenie prijaté v tejto oblasti bolo jediné alebo najlepšie možné. Iba zjavne neprimeraná povaha tohto opatrenia vo vzťahu k cieľu, ktorého dosiahnutie príslušné inštitúcie sledujú, totiž môže ovplyvniť zákonnosť tohto opatrenia. Všeobecný súd tým, že vykonal preskúmanie nad rámec zjavne neprimeranej povahy dotknutého opatrenia, nahradil posúdenie normotvorcu svojím vlastným posúdením, a teda prekročil hranice svojho preskúmania zákonnosti.

Tretí odvolací dôvod, uvedený subsidiárne, je založený na nesprávnych právnych posúdeniach, ktorých sa Všeobecný súd dopustil v rámci preskúmania odôvodnenosti rozdielneho zaobchádzania. Toto preskúmanie je v prvom rade postihnuté nesprávnym právnym posúdením, ktorého sa Všeobecný súd dopustil, pokiaľ ide o vymedzenie rozsahu jeho preskúmania rozhodnutí, ktoré uskutočnil normotvorca. Všeobecný súd ďalej porušil judikatúru, podľa ktorej prislúcha žalobcovi, aby predložil dôkaz o nezlučiteľnosti právneho ustanovenia s primárnym právom, a nie inštitúciám, ktoré sú autormi aktu, aby preukázali jeho zákonnosť. Po tretie sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď posudzoval odôvodnenosť rozdielneho zaobchádzania z hľadiska judikatúry, podľa ktorej všeobecná domnienka podvodu nemôže postačovať na odôvodnenie opatrenia, ktoré porušuje ciele Zmluvy o FEÚ, aby dospel k záveru, že článok 20 prílohy VIII Služobného poriadku úradníkov zavádza „všeobecnú a nevyvrátiteľnú domnienku podvodu vo vzťahu k manželstvám, ktoré trvali kratšie ako päť rokov“.

Štvrtý odvolací dôvod je založený na nesprávnom právnom posúdení a porušení povinnosti odôvodnenia, pokiaľ ide o závery Všeobecného súdu týkajúce sa porušenia zásady zákazu diskriminácie na základe veku. Po prvé v bode 61 napadnutého rozsudku Všeobecný súd vychádzal miestami z veku pozostalého manžela/pozostalej manželky a miestami z veku úradníka alebo bývalého úradníka, čím porušil povinnosť odôvodnenia. Ďalej platí, že konštatovanie existencie osobitného znevýhodnenia pre osoby určitého veku alebo presného vekového rozpätia závisí najmä od dôkazu, že predmetná právna úprava v podstatne výraznejšej miere negatívne ovplyvňuje osoby určitého veku v porovnaní s osobami iného veku, ktorý v prejednávanej veci chýba. Napokon, za predpokladu, že dochádza k rozdielnemu zaobchádzaniu nepriamo založenému na veku bývalého úradníka ku dňu uzavretia manželstva, Všeobecný súd opomenul preskúmať, či tento rozdiel nebol v súlade s článkom 21 ods. 1 Charty základných práv, a či spĺňal kritériá uvedené v jej článku 52 ods. 1.

____________