Language of document : ECLI:EU:C:2021:303

Predbežné znenie

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

GERARD HOGAN

prednesené 15. apríla 2021(1)

Vec C665/20 PPU

Openbaar Ministerie

proti

X

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal rechtbank Amsterdam (súd v Amsterdame, Holandsko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Naliehavé prejudiciálne konanie – Justičná spolupráca v trestných veciach – Európsky zatykač – Rámcové rozhodnutie 2002/584/SVV – Odovzdávanie vyžiadaných osôb súdnym orgánom vydávajúcim zatykač – Článok 4 bod 5 – Dôvody pre nepovinné nevykonanie – Vyžiadaná osoba, ktorá bola právoplatne odsúdená tretím štátom za rovnaké činy – Zásada ne bis in idem – Trest, ktorý už bol vykonaný alebo ho už nemožno vykonať“






I.      Úvod

1.        Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 4 bodu 5 rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi(2), zmeneného rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009(3) (ďalej len „rámcové rozhodnutie 2002/584“).

2.        Aj keď možno judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa európskeho zatykača označiť za bohatú, rozmanitosť situácií, v ktorých sa tento nástroj uplatňuje, neustále vyvoláva nové otázky o dosahu pravidiel a zásad, ktoré si vyžaduje jeho uplatňovanie. Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania je toho ďalším názorným príkladom.

3.        Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania bol podaný v rámci výkonu európskeho zatykača v Holandsku, ktorý 19. septembra 2019 vydal Amtsgericht Tiergarten (Okresný súd Tiergarten, Nemecko) na účely trestného stíhania začatého proti X pre obzvlášť závažné násilné činy, ktorých sa mal dopustiť v Berlíne (Nemecko) a o ktorých už pravdepodobne – v plnom rozsahu alebo čiastočne – rozhodol trestný súd v Teheráne (Irán). X bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní sedem rokov a šesť mesiacov, pričom zvyšok trestu v trvaní 338 dní mu bol odpustený na základe všeobecnej amnestie vyhlásenej vodcom revolúcie pri príležitosti 40. výročia iránskej revolúcie.

4.        V tomto konkrétnom kontexte má Súdny dvor spresniť svoju judikatúru týkajúcu sa miery voľnej úvahy, ktorou disponujú súdne orgány v prípade, že čelia dôvodu pre nepovinné nevykonanie európskeho zatykača v osobitnom prípade uvedenom v článku 4 bode 5 rámcového rozhodnutia 2002/584. Úplne po prvýkrát bude Súdny dvor musieť tiež rozhodnúť o nadnárodnej uplatniteľnosti zásady ne bis in idem, ktorá vyplýva z článku 4 bodu 5 rámcového rozhodnutia 2002/584, a o vplyve, aký má milosť pri uplatňovaní tohto ustanovenia.

II.    Právny rámec

A.      Právo Únie

5.        V odôvodneniach 6, 10 a 12 rámcového rozhodnutia 2002/584 sa uvádza:

„(6)      európsky zatykač zavedený týmto rámcovým rozhodnutím je prvým konkrétnym opatrením v oblasti trestného práva, ktorým sa vykonáva zásada vzájomného uznávania, označovaná Európskou radou ako ‚základný kameň‘ spolupráce v oblasti súdnictva;

(10)      mechanizmus európskeho zatykača je založený na vysokej miere dôvery medzi členskými štátmi; jeho vykonávanie sa môže pozastaviť iba v prípade vážneho a pretrvávajúceho porušovania zásad uvedených v článku 6 ods. 1 [ZEÚ] jedným z členských štátov, zisteného Radou v zmysle článku 7 ods. 1 uvedenej [Z]mluvy, s následkami uvedenými v článku 7 ods. 2 [Z]mluvy;

(12)      toto rámcové rozhodnutie rešpektuje základné práva a dodržiava zásady uznané v článku 6 [ZEÚ] a vyjadrené v Charte základných práv Európskej únie, najmä jej Kapitoly VI;…“

6.        Podľa článku 1 tohto rámcového rozhodnutia, nazvaného „Definícia európskeho zatykača a povinnosť vykonať ho“:

„1.      Európsky zatykač je súdne rozhodnutie vydané členským štátom s cieľom zatknúť a vydať požadovanú osobu inému členskému štátu na účely vedenia trestného stíhania alebo výkonu trestu alebo ochranného opatrenia [výkonu trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia spojeného s odňatím slobody – neoficiálny preklad].

2.      Členské štáty vykonajú každý európsky zatykač na základe zásady vzájomného uznávania a v súlade s ustanoveniami tohto rámcového rozhodnutia.

3.      Toto rámcové rozhodnutie nebude meniť povinnosť rešpektovať základné práva a základné právne princípy zakotvené v článku 6 [ZEÚ].“

7.        Článok 3 rámcového rozhodnutia 2002/584, nazvaný „Dôvody pre povinné nevykonanie európskeho zatykača“, stanovuje:

„Súdny orgán členského štátu výkonu (ďalej len ‚vykonávajúci súdny orgán‘) odmietne vykonať európsky zatykač v nasledujúcich prípadoch:

1.      ak sa na trestný čin, ktorý je dôvodom zatykača, vzťahuje amnestia vo vykonávajúcom členskom štáte, pričom tento štát má právomoc stíhať trestný čin podľa svojho vlastného trestného práva;

2.      ak vykonávajúci súdny orgán je informovaný o tom, že požadovaná osoba bola s konečnou platnosťou odsúdená niektorým členským štátom za rovnaké trestné činy za predpokladu, že ak bol vynesený rozsudok, tento rozsudok bol vykonaný alebo je v súčasnosti vykonávaný alebo už nemôže byť vykonaný podľa právnych predpisov členského štátu vynášajúceho rozsudok;

3.      ak osoba, na ktorú je vydaný európsky zatykač, sa nemôže vzhľadom na svoj vek považovať za trestnoprávne zodpovednú za činy, ktoré sú dôvodom zatykača, podľa právnych predpisov vykonávajúceho štátu.“

8.        Článok 4 rámcového rozhodnutia 2002/584, ako vyplýva z jeho názvu, sa týka „Dôvod[ov] pre nepovinné nevykonanie európskeho zatykača“. Podľa tohto článku:

„Vykonávajúci súdny orgán môže odmietnuť vykonať európsky zatykač:

5.      ak vykonávajúci súdny orgán je informovaný, že vyžiadaná osoba bola s konečnou platnosťou odsúdená tretím štátom za rovnaké činy za predpokladu, že ak bol vynesený rozsudok, tento rozsudok bol vykonaný alebo sa v súčasnosti vykonáva alebo už nemôže byť vykonaný podľa práva krajiny vynášajúcej rozsudok;

…“

B.      Holandské právo

9.        Wet tot implementatie van het kaderbesluit van de Raad van de Europese Unie betreffende het Europees aanhoudingsbevel en de procedures van overlevering tussen de lidstaten van de Europese Unie (zákon, ktorým sa vykonáva rámcové rozhodnutie Rady Európskej únie o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi) z 29. apríla 2004(4), zmenený zákonom z 22. februára 2017(5) (ďalej len „OLW“), prebral do holandského právneho poriadku rámcové rozhodnutie 2002/584.

10.      Ku dňu podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania § 9 ods. 1 OLW stanovuje:

„Odovzdanie vyžiadanej osoby nie je povolené v prípade, že ide o čin, pre ktorý:

d)      táto osoba bola oslobodená spod obžaloby alebo bolo zastavené trestné stíhanie holandským súdom, alebo bolo voči nej vydané iné konečné rozhodnutie s rovnakým účinkom súdom iného členského štátu alebo tretieho štátu,

e)      táto osoba bola rozhodnutím súdu odsúdená, pokiaľ:

(1)      uložený trest alebo opatrenie už boli vykonané,

(2)      výkon alebo ďalší výkon uloženého trestu alebo opatrenia už nie je možný,

(3)      v rámci odsúdenia bola konštatovaná vina, ale nebol uložený nijaký trest alebo opatrenie,

(4)      uložený trest alebo opatrenie sa vykonávajú v Holandsku,

…“

11.      Podľa § 28 ods. 2 OLW:

„Ak rechtbank [súd] konštatuje… že odovzdanie nemožno povoliť…, prislúcha mu, aby toto odovzdanie odmietol vo svojom rozhodnutí.“

III. Skutkové okolnosti sporu vo veci samej

12.      Dňa 19. septembra 2019 vydal Amtsgericht Tiergarten (Okresný súd Tiergarten) proti X európsky zatykač na jeho odovzdanie na účely trestného stíhania za činy, ktoré spáchal v Berlíne 30. októbra 2012.

13.      V daný deň mal X zviazať Y, ktorá bola v čase skutkových okolností jeho partnerkou, ako aj Z, jej desaťročnú dcéru, pričom sa im mal vyhrážať nožom. Následne Y znásilnil a potom ju zmrzačil. Pred odchodom z domu, ktorý patril Y, X údajne zabarikádoval miestnosti, v ktorých boli Y a Z zviazané, a to s úmyslom spôsobiť im smrť.

14.      Trestné činy v súvislosti s ktorými sa požaduje odovzdanie, sú tieto:

–        pokus o vraždu jeho partnerky,

–        pokus o vraždu dcéry jeho partnerky, ktorá bola v čase skutkových okolností maloletá,

–        znásilnenie jeho partnerky,

–        ťažké ublíženie na zdraví spôsobené jeho partnerke,

–        obmedzovanie osobnej slobody jeho partnerky,

–        obmedzovanie osobnej slobody maloletej dcéry jeho partnerky.

15.      Na základe tohto európskeho zatykača bol X zadržaný v Holandsku a 18. marca 2020 predvedený pred vnútroštátny súd. X tento súd informoval, že nesúhlasí so svojím odovzdaním nemeckým súdnym orgánom, a bol vzatý do väzby až do rozhodnutia v tejto veci. Na podporu svojej námietky, ktorú vzniesol v súvislosti so svojím odovzdaním, sa X odvolával na zásadu ne bis in idem, pričom predovšetkým tvrdil, že za rovnaké činy bol právoplatne odsúdený v treťom štáte, a to v Iráne.

16.      Podľa zistení vnútroštátneho súdu bol X v Iráne odsúdený za vyššie uvedené skutky, s výnimkou obmedzovania osobnej slobody Y, ktoré však bolo – čo sa jeho skutkovej podstaty týka – zahrnuté do právnej kvalifikácie pokusu o vraždu Y. V trestnom konaní vedenom v Iráne bol X právoplatne odsúdený za ťažké ublíženie na zdraví, ktoré spôsobil Y, ako aj za pokus o vraždu Y a Z. Naopak bol právoplatným rozhodnutím oslobodený spod obžaloby pre trestný čin znásilnenia Y a obmedzovania osobnej slobody Z.

17.      Podľa iránskeho práva si X musel odpykať len najprísnejší z trestov odňatia slobody, ktoré mu boli v Iráne uložené za činy, pre ktoré bol právoplatne odsúdený, a to trest odňatia slobody v trvaní sedem rokov a šesť mesiacov. X si odpykal väčšinu tohto trestu. Zvyšok trestu mu bol odpustený na základe všeobecnej amnestie vyhlásenej vodcom revolúcie pri príležitosti 40. výročia iránskej revolúcie.

18.      Z dôvodu ťažkého ublíženia na zdraví, ktoré spôsobil Y, bol X okrem iného odsúdený k tomu, aby jej zaplatil „diya“. Vzhľadom na jeho platobnú neschopnosť bolo X povolené zaplatiť „diya“ v splátkach, prvú splátku vo výške 200 000 000 iránskych rialov (približne 4 245 eur) a následne mesačné splátky vo výške 2 % z „diya“. Po zaplatení prvej splátky a jednej mesačnej splátky bol X 5. mája 2019 v Iráne prepustený. Dňa 7. septembra 2020 vydali iránske orgány na neho zatykač, a to z dôvodu nezaplatenia následných splátok v stanovených lehotách.

19.      Pred vnútroštátnym súdom X tvrdí, že bol trestne stíhaný a právoplatne odsúdený v Iráne za tie isté činy, pre ktoré sa požaduje jeho odovzdanie na základe európskeho zatykača, ktorý bol proti nemu vydaný. Za časť činov bol právoplatne oslobodený spod obžaloby, zatiaľ čo za zvyšnú časť činov bol odsúdený k trestu odňatia slobody, ktorý v plnom rozsahu vykonal. X okrem toho tvrdí, že „diya“ nie je trestom alebo opatrením, ale povinnosťou zaplatiť obeti trestného činu náhradu ujmy.

20.      X z toho vyvodzuje, že podľa § 9 ods. 1 písm. d) a e) bodu (1) OLW sa jeho odovzdanie nemeckým orgánom na základe európskeho zatykača, ktorý bol proti nemu vydaný, malo zamietnuť. Predovšetkým tvrdí, že § 9 ods. 1 OLW nerozlišuje medzi konečným rozsudkom vydaným v členskom štáte a konečným rozsudkom vydaným v treťom štáte. Holandský zákonodarca tak využil možnosť, ktorú členským štátom priznáva rámcové rozhodnutie 2002/584, odmietnuť odovzdanie v prípade, že v treťom štáte bol vydaný konečný rozsudok a trest bol v ňom v plnom rozsahu vykonaný. Holandské súdy sú teda povinné sa tým riadiť.

21.      Prokurátor naopak tvrdí, že námietke, ktorú vzniesol X a ktorá je založená na prechádzajúcom odsúdení v Iráne, nemožno vyhovieť. Pokiaľ ide o odsúdenie v treťom štáte, vnútroštátnemu súdu ako vykonávaciemu súdnemu orgánu podľa článku 4 bodu 5 rámcového rozhodnutia 2002/584 totiž prislúcha, aby upustil od uplatnenia § 9 ods. 1 písm. e) OLW pri posúdení toho, či sa v prípade odsúdenia v Iráne možno domáhať vzájomného uznávania na základe vzájomnej dôvery vyplývajúcej zo Zmlúv alebo zvyklostí. Vzhľadom na prerušenie diplomatických vzťahov a neexistujúcu justičnú spoluprácu s Iránskou islamskou republikou, ako aj na existenciu významných rozdielov medzi právnymi systémami členských štátov Únie a právnym systémom Iránskej islamskej republiky, takáto dôvera v iránsky právny systém chýba. Prokurátor z toho vyvodzuje, že odsúdenie X v Iráne nemôže byť platným dôvodom na nevykonanie európskeho zatykača, ktorý bol na neho vydaný.

22.      Vzhľadom na tieto protichodné tvrdenia vnútroštátny súd vyjadruje viaceré pochybností o tom, ako treba vykladať článok 4 bod 5 rámcového rozhodnutia 2002/584, a o spôsobe, akým bol prebratý do holandského právneho poriadku.

23.      V tejto súvislosti poznamenáva, že článok 4 rámcového rozhodnutia 2002/584 vymenúva dôvody pre nepovinné nevykonanie európskeho zatykača, zatiaľ čo OLW stanovuje, že v prípade existencie takýchto dôvodov sa vykonanie musí zamietnuť, pričom vykonávajúci súdny orgán nemá v tomto ohľade nijakú mieru voľnej úvahy. Vnútroštátny súd sa okrem toho pýta, či sa pojem „rovnaké činy“ použitý v článku 4 bode 5 rámcového rozhodnutia 2002/584 musí vykladať rovnakým spôsobom, akým Súdny dvor vyložil článok 3 bod 2 tohto rámcového rozhodnutia, keďže prvý prípad sa týka existencie konečného rozsudku vydaného v treťom štáte, zatiaľ čo druhý prípad sa týka konečného rozsudku vydaného v inom členskom štáte. Nakoniec sa vnútroštátny súd pýta, či vzhľadom na milosť, ktorá bola X udelená v Iráne, sa možno domnievať, že trest, ktorý mu bol uložený, bol vykonaný alebo ho už podľa právnych predpisov štátu vynášajúceho rozsudok nemožno vykonať v zmysle článku 4 bodu 5 rámcového rozhodnutia 2002/584.

24.      Rechtbank Amsterdam (súd v Amsterdame, Holandsko), ktorý zastáva názor, že odpoveď na otázku, či môže vykonať európsky zatykač vydaný na X, v konečnom dôsledku závisí od výkladu článku 4 bodu 5 rámcového rozhodnutia 2002/584, sa rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru prejudiciálne otázky.

IV.    Prejudiciálne otázky a naliehavé konanie na Súdnom dvore

25.      Rozhodnutím zo 7. decembra 2020, doručeným Súdnemu dvoru v ten istý deň, sa rechtbank Amsterdam (súd v Amsterdame) rozhodol položiť Súdnemu dvoru podľa článku 267 ZFEÚ tieto prejudiciálne otázky:

„1.      Má sa článok 4 bod 5 rámcového rozhodnutia 2002/584 vykladať v tom zmysle, že v prípade, ak sa členský štát rozhodne prebrať toto ustanovenie do vnútroštátneho práva, musí mať vykonávajúci súdny orgán určitú mieru voľnej úvahy v súvislosti s otázkou, či je, alebo nie je potrebné odmietnuť výkon európskeho zatykača?

2.      Má sa pojem ‚rovnaké činy‘ uvedený v článku 4 bode 5 rámcového rozhodnutia 2002/584/SVV a ten istý pojem uvedený v článku 3 bode 2 tohto rámcového rozhodnutia vykladať rovnakým spôsobom, a ak nie, ako sa má tento pojem v prvom uvedenom ustanovení vykladať?

3.      Má sa podmienka stanovená v článku 4 bodu 5 rámcového rozhodnutia 2002/584, že ,tento trest bol vykonaný… alebo už nemôže byť vykonaný podľa práva krajiny vynášajúcej rozsudok‘, vykladať v tom zmysle, že je splnená v prípade, že vyžiadaná osoba bola právoplatne odsúdená za rovnaké činy na trest odňatia slobody, ktorý čiastočne vykonala v štáte, ktorý vyniesol rozsudok, a ktorý jej vo zvyšku bol odpustený orgánom tohto štátu, ktorý nie je súdnym orgánom, v rámci všeobecnej milosti, ktorá sa uplatňuje aj na odsúdených, ktorí rovnako ako vyžiadaná osoba spáchali závažné trestné činy, a ktorá nespočíva na racionálnych úvahách trestnoprávnej politiky?“

26.      Vnútroštátny súd takisto požiadal o uplatnenie naliehavého konania podľa článku 107 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

27.      Na podporu tejto žiadosti vnútroštátny súd uviedol, že položené otázky sa týkajú výkladu rámcového rozhodnutia 2002/584, na ktoré sa vzťahuje hlava V tretej časti Zmluvy o FEÚ. Tiež poukázal na to, že X bol vzatý do väzby dovtedy, kým sa nerozhodne o jeho odovzdaní nemeckým orgánom. Naliehavá odpoveď Súdneho dvora tak má priamy a rozhodujúci vplyv na trvanie väzby vyžiadanej osoby.

28.      Piata komora Súdneho dvora 17. decembra 2020 rozhodla tejto žiadosti vyhovieť.

29.      Písomné pripomienky predložili prokurátor, X, holandská a nemecká vláda, ako aj Európska komisia. Všetci, s výnimkou nemeckej vlády, predniesli ústne pripomienky na pojednávaní, ktoré sa konalo 3. marca 2021.

V.      Posúdenie

A.      Úvodné pripomienky

30.      Ako som uviedol v úvode týchto návrhov, judikatúra týkajúca sa rámcového rozhodnutia 2002/584 je rozsiahla. Rámec, v ktorom sa musia jeho ustanovenia vykladať, je teda známy.(6)

31.      Na úvod je dôležité zdôrazniť, že právo Únie spočíva v základnom predpoklade, podľa ktorého každý členský štát sa delí so všetkými ostatnými členskými štátmi o určitý súbor spoločných hodnôt, na ktorých je Únia založená, ako je spresnené v článku 2 ZEÚ, a uznáva, že ostatné členské štáty sa s ním delia o tieto hodnoty. Tento predpoklad znamená a odôvodňuje existenciu vzájomnej dôvery členských štátov v uznanie týchto hodnôt, a tým aj v dodržiavanie práva Únie, ktoré tieto hodnoty uplatňuje.(7)

32.      Tieto dve zásady – tak zásada vzájomnej dôvery medzi členskými štátmi, ako aj zásada vzájomného uznávania – majú v práve Únie o to zásadnejší význam, že umožňujú vytvorenie a zachovanie priestoru bez vnútorných hraníc. Konkrétne zásada vzájomnej dôvery ukladá najmä v súvislosti s priestorom slobody, bezpečnosti a spravodlivosti každému z týchto štátov, aby vychádzal z toho, že okrem výnimočných okolností všetky ostatné členské štáty dodržujú právo Únie, a najmä základné práva týmto právom uznané.(8)

33.      V tomto kontexte má rámcové rozhodnutie 2002/584 nahradiť systém viacstranného vydávania osôb vychádzajúci z Európskeho dohovoru o vydávaní osôb, podpísaného v Paríži 13. decembra 1957, zjednodušeným a efektívnejším systémom vydávania odsúdených alebo podozrivých osôb medzi súdnymi orgánmi na účely výkonu rozsudkov alebo trestných stíhaní. Mechanizmus európskeho zatykača ako prvé konkrétne vyjadrenie zásady vzájomného uznávania v oblasti trestného práva je podľa slov samotného normotvorcu Únie nevyhnutne založený na vysokej úrovni dôvery medzi členskými štátmi.(9)

34.      Zásada vzájomného uznávania, ktorá – ako vyplýva najmä z odôvodenia 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 – je „základným kameňom“ justičnej spolupráce v trestných veciach, nachádza svoje konkrétne vyjadrenie v článku 1 ods. 2 tohto rámcového rozhodnutia. Toto ustanovenie totiž zakotvuje pravidlo, podľa ktorého sú členské štáty povinné vykonať každý európsky zatykač na základe zásady vzájomného uznávania a v súlade s ustanoveniami toho istého rámcového rozhodnutia. Vykonávajúce súdne orgány teda môžu v zásade odmietnuť vykonať takýto zatykač len z dôvodov na nevykonanie, ktoré sú vyčerpávajúcim spôsobom upravené v rámcovom rozhodnutí 2002/584. Okrem toho výkon európskeho zatykača možno podriadiť iba podmienkam, ktoré sú taxatívne stanovené v článku 5 tohto rámcového rozhodnutia. V dôsledku toho platí, že zatiaľ čo vykonanie európskeho zatykača predstavuje zásadu, odmietnutie vykonania je poňaté ako výnimka, ktorá sa musí vykladať reštriktívne.(10)

35.      Rámcové rozhodnutie 2002/584 tak výslovne uvádza dôvody na povinné (článok 3) a nepovinné (články 4 a 4a) nevykonanie európskeho zatykača, ako aj záruky, ktoré musí členský štát vydávajúci zatykač poskytnúť v zvláštnych prípadoch (článok 5).(11)

36.      Zásady vzájomnej dôvery a vzájomného uznávania, na ktorých je založené toto rámcové rozhodnutie, nemôžu akýmkoľvek spôsobom zasahovať do základných práv zaručených dotknutým osobám.(12) Z toho logicky vyplýva, že rámcové rozhodnutie 2002/584 treba vykladať takým spôsobom, ktorý je spôsobilý zabezpečiť súlad s požiadavkami dodržiavania základných práv dotknutých osôb bez toho, aby sa spochybnila účinnosť systému justičnej spolupráce medzi členskými štátmi, ku ktorého základným prvkom patrí európsky zatykač, ako ho stanovuje normotvorca Únie.(13)

B.      O prvej prejudiciálnej otázke

37.      Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či sa má článok 4 bod 5 rámcového rozhodnutia 2002/584 vykladať v tom zmysle, že v prípade, ak sa členský štát rozhodne prebrať toto ustanovenie do vnútroštátneho práva, musí mať vykonávajúci súdny orgán určitú mieru voľnej úvahy pri rozhodovaní o tom, či je, alebo nie je potrebné odmietnuť výkon európskeho zatykača z dôvodu uvedeného v tomto ustanovení.

38.      Ako to už zhrnul generálny advokát Bot vo svojich návrhoch vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Súdneho dvora z 29. júna 2017, Popławski (C‑579/15, EU:C:2017:503), otázka, ktorá vzniká, je určiť, čo treba chápať pod „nepovinnou“ povahou európskeho zatykača. Je táto možnosť určená členským štátom, ktoré sa pri preberaní rámcového rozhodnutia 2002/584 do svojho vnútroštátneho práva môžu rozhodnúť, či uplatnia, alebo neuplatnia dôvody na nepovinné nevykonanie európskeho zatykača, alebo je priznaná vykonávajúcemu súdnemu orgánu, ktorý by tak mal právomoc posúdiť, či ich uplatní, alebo nie v závislosti od okolností v každom jednotlivom prípade?(14)

39.      V tejto súvislosti Súdny dvor nepochybne mnohokrát potvrdil slobodu členských štátov prebrať do vnútroštátneho práva dôvody na nepovinné nevykonanie európskeho zatykača.(15) Odvtedy však mal Súdny dvor tiež príležitosť vysloviť sa k rôznym prípadom vzťahujúcim sa k dôvodu pre nepovinné nevykonanie európskeho zatykača. Súdny dvor pritom vždy prijal výklad, podľa ktorého sa mala súdnemu orgánu nevyhnutne priznať voľná úvaha.(16) V prejednávanej veci som na základe jazykovej, kontextuálnej a teleologickej analýzy článku 4 bodu 5 rámcového rozhodnutia 2002/584 dospel k rovnakému záveru.

40.      Po prvé uvádzam, že Súdny dvor rozhodol, a to s výslovným odkazom na bod 30 návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Bot vo veci Popławski (C‑579/15, EU:C:2017:116), že zo znenia článku 4 bodu 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 vyplýva, že v prípade, ak sa členský štát rozhodne prebrať toto ustanovenie do vnútroštátneho práva, musí mať vykonávajúci súdny orgán určitú mieru voľnej úvahy v súvislosti s otázkou, či je, alebo nie je potrebné vykonať európsky zatykač.(17)

41.      V uvedenom bode svojich návrhov však generálny advokát Bot neobmedzil svoju analýzu na znenie článku 4 bodu 6 rámcového rozhodnutia 2002/584. Jeho analýza sa týkala jednak názvu článku 4 tohto rámcového rozhodnutia a jednak prvého odseku tohto článku, ktorý obsahuje jedinú vetu, ktorá bez rozdielu uvádza všetky jednotlivé dôvody na nepovinné nevykonanie európskeho zatykača, ktoré sú očíslované od 1 do 7.

42.      Môže byť tak užitočné pripomenúť, že prídavné meno „nepovinné“, ktoré je uvedené v názve článku 4 rámcového rozhodnutia 2002/584, sa týka „nevykonania“ európskeho zatykača a nie „dôvodov“, ktoré odôvodňujú jeho nevykonanie. Nepovinné je teda odmietnutie výkonu zatykača, na rozdiel od prípadov povinného odmietnutia upravených v článku 3 toho istého rámcového rozhodnutia.(18) Keďže je však nepovinné, každé rozhodnutie o odmietnutí bude nevyhnutne odrážať vedomú voľbu jeho autora, a teda bude výsledkom jeho posúdenia.

43.      Ako navyše tiež uviedol generálny advokát Bot v tom istom bode svojich návrhov, z článku 4 prvého odseku rámcového rozhodnutia 2002/584 vyplýva, že možnosť odmietnuť vykonanie európskeho zatykača je zverená priamo vnútroštátnym vykonávajúcim súdnym orgánom. Tam, kde článok 3 prvý odsek rámcového rozhodnutia 2002/584 stanovuje, že vykonávací súdny orgán „odmietne vykonať európsky zatykač“(19) v prípadoch vymenovaných v tomto ustanovení, článok 4 prvý odsek uvádza, že ten istý orgán „môže odmietnuť vykonať európsky zatykač“(20). Ako už Súdny dvor konštatoval, zo zvoleného výrazu „môže“ vyplýva, že v prípade, ak sa členský štát rozhodne prebrať toto ustanovenie do vnútroštátneho práva, musí mať vykonávajúci súdny orgán určitú mieru voľnej úvahy v súvislosti s otázkou, či je, alebo nie je potrebné odmietnuť výkon európskeho zatykača.(21)

44.      Po druhé tento výklad článku 4 bodu 5 rámcového rozhodnutia 2002/584 podporuje aj kontext, ktorého je toto ustanovenie súčasťou. V rámci mojich úvodných poznámok som totiž pripomenul, že výkon európskeho zatykača predstavuje zásadu a odmietnutie jeho výkonu výnimku, ktorá sa ako taká musí vykladať reštriktívne.(22) Ak by sa článok 4 rámcového rozhodnutia 2002/584 mohol prebrať tak, že by ukladal vykonávajúcemu súdnemu orgánu povinnosť odmietnuť vykonanie európskeho zatykača v prípadoch uvedených v tomto ustanovení, bol by z dôvodu jeho automatickej povahy tento orgán zbavený možnosti zohľadniť okolnosti každého jednotlivého prípadu, ktoré by ho mohli viesť k záveru, že podmienky na odmietnutie odovzdania nie sú splnené. Ustanovenie tejto povahy by tým, že by jednoduchú možnosť zmenilo na skutočnú povinnosť, takisto zmenilo výnimku spočívajúcu v odmietnutí odovzdania na zásadné pravidlo.(23)

45.      Okrem toho Súdny dvor nemôže v rámci kontextuálneho výkladu článku 4 bodu 5 rámcového rozhodnutia 2002/584 nezohľadniť prípad uvedený v článku 3 bode 2 tohto rámcového rozhodnutia. Uvedené prípady tú totiž totožné, s jedinou výnimkou, že prvý prípad sa týka existencie konečného rozsudku vydaného tretím štátom, pričom druhý prípad sa týka konečného rozsudku vydaného členským štátom. Ako správne uvádza nemecká vláda vo svojich písomných pripomienkach, ak by členské štáty mali možnosť zmeniť prípad uvedený v článku 4 bode 5 rámcového rozhodnutia 2002/584 na dôvod na povinné odmietnutie výkonu európskeho zatykača, rozdiel medzi oboma ustanoveniami by už potom nemal zmysel.

46.      Po tretie výklad v prospech miery voľnej úvahy súdnych orgánov potvrdzuje podľa môjho názoru aj cieľ, ktorý sleduje zavedenie európskeho zatykača. V súlade s článkom 1 ods. 1 rámcového rozhodnutia 2002/584 je tak účelom mechanizmu európskeho zatykača umožniť zadržanie a vydanie požadovanej osoby tak, aby vzhľadom na cieľ sledovaný týmto rámcovým rozhodnutím spáchaný trestný čin nezostal nepotrestaný, a táto osoba bola stíhaná alebo vykonala trest odňatia slobody, ktorý jej bol uložený.(24)

47.      Ak by sa pritom článok 4 bod 5 rámcového rozhodnutia 2002/584 vykladal v tom zmysle, že oprávňuje členské štáty uložiť súdnym orgánom povinnosť, aby v každom prípade odmietli vykonať európsky zatykač, pokiaľ bola vyžiadaná osoba právoplatne odsúdená za rovnaké činy v treťom štáte (a to za predpokladu, že ak bol vynesený rozsudok, trest bol vykonaný alebo je v súčasnosti vykonávaný, alebo už nemôže byť vykonaný podľa právnych predpisov štátu vynášajúceho rozsudok), a bez toho, aby tieto orgány mali akúkoľvek mieru voľnej úvahy, pričom sa môžu právne systémy a uplatniteľné konania v tretích štátoch značne odlišovať od tých, ktoré sú známe v členských štátoch, mohlo by to vytvárať riziko beztrestnosti vyžiadanej osoby. Takýto výklad preto nemožno považovať za výklad v súlade s rámcovým rozhodnutím 2002/584.(25)

48.      V tomto kontexte rovnako ako musia mať vykonávacie súdne orgány na základe článku 4a rámcového rozhodnutia 2002/584 možnosť zohľadniť všetky okolnosti, ktoré im umožnia zabezpečiť, že odovzdanie osoby, na ktorú bol vydaný európsky zatykač, neznamená porušenie jej práv na obhajobu, a to vzhľadom na to, že toto ustanovenie – rovnako ako článok 4 bod 5 rámcového rozhodnutia 2002/584 – stanovuje prípad nepovinného nevykonania európskeho zatykača,(26) musia mať príslušné súdne orgány tiež možnosť zohľadniť všetky okolnosti, ktoré im umožnia zabezpečiť, že odmietnutie odovzdania nebude mať za následok nepotrestanie vyžiadanej osoby.

49.      Takáto voľná úvaha má v rámci uplatnenia článku 4 bodu 5 rámcového rozhodnutia 2002/584 o to väčší význam, že toto ustanovenie rozširuje zásadu ne bis in idem na rozsudky vydané súdmi tretích štátov. Na rozdiel od toho, čo platí medzi členskými štátmi, zásady vzájomnej dôvery a vzájomného uznávania, ktoré sú základom mechanizmu európskeho zatykača, nemožno automaticky uplatniť na tretie štáty.(27) Táto problematika je podstatou druhej prejudiciálnej otázky, a preto sa ňou budem zaoberať v rámci odpovede na ňu.

50.      Po tomto spresnení a s prihliadnutím na predchádzajúce úvahy zastávam názor, že z jazykového, kontextuálneho a teleologického výkladu článku 4 bodu 5 rámcového rozhodnutia 2002/584 vyplýva, že toto ustanovenie sa má vykladať v tom zmysle, že v prípade, ak sa členský štát rozhodne prebrať toto ustanovenie do vnútroštátneho práva, musí vykonávajúcemu súdnemu orgánu priznať určitú mieru voľnej úvahy pri rozhodovaní o tom, či je, alebo nie je potrebné odmietnuť výkon európskeho zatykača z dôvodu uvedeného v tomto ustanovení.

C.      O druhej prejudiciálnej otázke

51.      Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má pojem „rovnaké činy“, ktorý je uvedený v článku 4 bode 5 rámcového rozhodnutia 2002/584, vykladať rovnakým spôsobom ako formálne totožný pojem, ktorý je použitý v článku 3 bode 2 tohto rámcového rozhodnutia. Ak by to tak nebolo, vnútroštátny súd sa pýta, aký význam je potrebné dať tomuto pojmu.

52.      Na úvod treba konštatovať, že rovnako ako článok 3 bod 2 rámcového rozhodnutia 2002/584, článok 4 bod 5 tohto rámcového rozhodnutia neodkazuje na právo členských štátov, pokiaľ ide o pojem „rovnaké činy“. Z dôvodu požiadavky jednotného uplatňovania práva Únie tak nemožno posúdenie tohto pojmu ponechať na súdne orgány jednotlivých členských štátov na základe ich vnútroštátneho práva. Ide o autonómny pojem práva Únie.(28)

53.      Pokiaľ ide o pojem „rovnaké trestné činy“, ktorý je uvedený v článku 3 bode 2 rámcového rozhodnutia 2002/584, Súdny dvor rozhodol, že by sa mal definovať rovnako ako pojem „ten istý čin“, ktorý je uvedený v článku 54 Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo 14. júna 1985 uzatvorená medzi vládami štátov hospodárskej únie Beneluxu, Nemeckej spolkovej republiky a Francúzskej republiky o postupnom zrušení kontrol na ich spoločných hraniciach(29), ktorý bol podpísaný v Schengene (Luxembursko) 19. júna 1990 (ďalej len „DVSD“).(30) Vykladá sa teda tak, že sa týka len skutkovej stránky činov a zahŕňa všetky konkrétne okolnosti, ktoré sú navzájom neoddeliteľne spojené, bez ohľadu na právnu kvalifikáciu týchto činov alebo chránený právny záujem.(31)

54.      Súdny dvor odôvodnil toto zhodné chápanie pojmov s odkazom na spoločný cieľ článku 54 DVSD a článku 3 bodu 2 rámcového rozhodnutia 2002/584, ktorý spočíva v snahe zabrániť tomu, aby bola osoba opätovne trestne stíhaná alebo odsúdená pre ten istý čin.(32) Nie je pritom zrejmé, aký iný cieľ by mohol sledovať článok 4 bod 5 rámcového rozhodnutia 2002/584, keďže toto ustanovenie, ako už bolo uvedené vyššie, je v každom ohľade podobné článku 3 bodu 2 toho istého rámcového rozhodnutia, avšak s výnimkou štátu, ktorý vydal skorší rozsudok týkajúci sa rovnakých činov.

55.      Za týchto okolností a s prihliadnutím na tento spoločný cieľ a Súdnym dvorom uznanú potrebu zaručiť koherenciu výkladu jednotlivých ustanovení rámcového rozhodnutia 2002/584(33) zastávam názor, že pojem „rovnaké činy“ použitý v článku 4 bode 5 tohto rámcového rozhodnutia sa má vykladať rovnako ako pojem, ktorý je uvedený v jeho článku 3 bode 2.

56.      Chcel by som ešte dodať, že hoci normotvorca Únie formálne neuviedol zásadu ne bis in idem v rámcovom rozhodnutí 2002/584, nie sú pochybnosti o tom, že túto zásadu vykonávajú práve článok 3 bod 2 a článok 4 bod 5 rámcového rozhodnutia 2002/584. Dôkazom toho je jednak názov kapitoly, ktorej súčasťou je článok 54 DVSD – „zákaz dvojitého trestu“ – a jednak skutočnosť, že rovnakým spôsobom sa vykladá článok 50 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), ktorý uvedenú zásadu formalizuje v rámci Charty.(34)

57.      Nejde teda len o vnútornú koherenciu s rámcovým rozhodnutím 2002/584, ale o zabezpečenie koherencie naprieč právom Únie. Keďže ide o základnú zásadu práva Únie, ktorá je tiež uvedená v článku 50 Charty(35) a ktorá sa vykladá rovnakým spôsobom v tak rozdielnych oblastiach, ako je daň z pridanej hodnoty (DPH),(36) boj proti praniu špinavých peňazí(37) alebo európsky zatykač, jej definícia sa nemôže meniť podľa predmetného právneho nástroja a a fortiori v rámci jedného a toho istého nástroja. Takýto rozdiel by bol o to viac disonantný, či dokonca anachronický, keďže aj Európsky súd pre ľudské práva sa napokon priklonil k výkladu zásady ne bis in idem, ktorý sa sústreďuje na požiadavku  totožných alebo v podstate rovnakých činov.(38)

58.      Je pravda, že podobne ako ostatné medzinárodné nástroje(39) článok 4 protokolu č. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý bol podpísaný v Štrasburgu 22. novembra 1984, obmedzuje uplatnenie zásady ne bis in idem na rozsudky, ktoré boli vydané v tej istej krajine.(40) Rovnako článok 50 Charty spresňuje, že nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom konaní za trestný čin, za ktorý už bol „v rámci Únie“ oslobodený alebo odsúdený. Toto obmedzené nadnárodné uplatnenie zásady ne bis in idem možno v právnom poriadku Únie vysvetliť so zreteľom na zásadu vzájomnej dôvery, ktorá ukladá každému z členských štátov, aby vychádzal z toho, že okrem výnimočných okolností všetky ostatné členské štáty dodržujú právo Únie, a najmä základné práva týmto právom uznané.(41) Tiež som si vedomý toho, že Súdny dvor zdôraznil v rámci DVSD, že existuje nevyhnutná spojitosť medzi zásadou ne bis in idem zakotvenou v článku 54 tohto dohovoru a vzájomnou dôverou členských štátov v ich príslušné systémy trestného súdnictva.(42)

59.      Aj keď nijaká zásada medzinárodného práva verejného neukladá povinnosť nadnárodného uplatnenia zásady ne bis in idem,(43) nijaké pravidlo, pokiaľ je mi známe, to však nezakazuje.(44) Keďže sa však normotvorca Únie rozhodol v súvislosti s rozsudkami vydanými v treťom štáte zakotviť dôvod na odmietnutie výkonu európskeho zatykača, ktorý je formulovaný rovnakým spôsobom ako v článku 3 bode 2 rámcového rozhodnutia 2002/584, treba konštatovať, že sa rozhodol túto zásadu uplatniť.

60.      Je však treba mať na pamäti, že článok 4 bod 5 rámcového rozhodnutia 2002/584 sa musí vykladať s ohľadom na článok 1 ods. 3 tohto rámcového rozhodnutia, ktorý ukladá povinnosť plne rešpektovať základné práva a základné právne zásady zakotvené v článku 6 ZEÚ pri realizácii mechanizmu európskeho zatykača. Nadnárodné uplatnenie zásady ne bis in idem preto nemôže akýmkoľvek spôsobom zasahovať do základných práv zaručených dotknutým osobám.(45)

61.      Zo spoločného výkladu týchto dvoch ustanovení teda vyplýva, že vykonávajúci súdny orgán je síce povinný zohľadniť konečný rozsudok vydaný súdom tretieho štátu, ale pod podmienkou, že tento rozsudok bol prijatý v konaní, v ktorom boli dodržané štandardy spravodlivého procesu, ktoré sú spoločné pre členské štáty a spôsobilé zaručiť práva všetkých účastníkov konania.(46)

62.      Skutočnosť, že tam, kde článok 3 bod 2 rámcového rozhodnutia 2002/584 zakotvuje dôvod na povinné odmietnutie výkonu európskeho zatykača, článok 4 bod 5 tohto rámcového rozhodnutia uvádza dôvod na nepovinné odmietnutie výkonu európskeho zatykača, so sebou prináša dva ďalšie dôsledky, ktoré sú súčasne zárukami spôsobilými zhojiť neexistujúcu vzájomnú dôveru voči tretím štátom.

63.      Na jednej strane je v konečnom dôsledku na každom členskom štáte, aby sa rozhodol, či si želá prebrať článok 4 bod 5 rámcového rozhodnutia 2002/584 a rozšíriť zásadu ne bis in idem aj na nadnárodné situácie mimo Únie.(47) Na druhej strane, ako som ukázal v rámci mojej analýzy prvej prejudiciálnej otázky, ktorú položil vnútroštátny súd, konkrétne uplatnenie výnimky uvedenej v článku 4 bode 5 rámcového rozhodnutia 2002/584 sa musí ponechať na posúdenie vykonávacieho súdneho orgánu.

64.      Bude teda na príslušnom súdom orgáne, aby okrem otázky spravodlivej povahy konania vedeného v treťom štáte určil, či predmetné skutkové okolnosti predstavujú súbor skutkových okolností, ktoré sú nerozlučiteľne spojené v čase, v priestore, ako aj z hľadiska svojho predmetu.(48)

65.      V rámci svojho posúdenia vezme súdny orgán nakoniec do úvahy cieľ rámcového rozhodnutia 2002/584, teda, aby spáchaný trestný čin nezostal nepotrestaný a aby vyžiadaná osoba bola stíhaná alebo vykonala trest odňatia slobody, ktorý jej bol uložený.(49) Ako som už uviedol, ustanovenia rámcového rozhodnutia 2002/584 sa totiž musia vykladať takým spôsobom, ktorý je spôsobilý zabezpečiť súlad s požiadavkami dodržiavania základných práv dotknutých osôb – ktorých je zásada ne bis in idem súčasťou – bez toho, aby sa spochybnila účinnosť systému súdnej spolupráce medzi členskými štátmi, ku ktorého základným prvkom patrí európsky zatykač.(50)

66.      S prihliadnutím na predchádzajúce úvahy som dospel k záveru, že pojem „rovnaké činy“, ktorý je uvedený v článku 4 bode 5 rámcového rozhodnutia 2002/584 sa musí vykladať rovnakým spôsobom ako pojem použitý v článku 3 bode 2 uvedeného rámcového rozhodnutia. Tento pojem sa teda musí vykladať tak, že sa týka len skutkovej stránky činov a zahŕňa všetky konkrétne okolnosti, ktoré sú navzájom neoddeliteľne spojené, bez ohľadu na právnu kvalifikáciu týchto činov alebo chránený právny záujem.

D.      O tretej prejudiciálnej otázke

67.      Svojou treťou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má podmienka stanovená v článku 4 bode 5 rámcového rozhodnutia 2002/584 týkajúca sa výkonu trestu vykladať v tom zmysle, že je splnená v prípade, že vyžiadaná osoba bola právoplatne odsúdená za rovnaké činy na trest odňatia slobody, ktorý čiastočne vykonala v štáte, ktorý vyniesol rozsudok a ktorý jej vo zvyšku bol odpustený orgánom tohto štátu, ktorý nie je súdnym orgánom, v rámci všeobecnej milosti, ktorá sa uplatňuje aj na odsúdených, ktorí rovnako ako vyžiadaná osoba spáchali závažné trestné činy, a ktorá sa nezakladá na objektívnych úvahách trestnoprávnej politiky.

68.      Zmysel, ktorý treba pripísať tejto podmienke, je dôležitý preto, že táto podmienka môže brániť odmietnutiu výkonu európskeho zatykača. Pokiaľ totiž nebol trest vykonaný v zmysle článku 4 bodu 5 rámcového rozhodnutia 2002/584, toto ustanovenie ukladá návrat k zásade, to znamená odovzdanie dotknutej osoby.

69.      Na úvod spresňujem, že právny inštitút milosti budem chápať tak, ako ho definoval vnútroštátny súd: a to ako opatrenie orgánu, ktorý nie je súdnym orgánom, ktoré sa uplatňuje na všetky osoby odsúdené za závažné trestné činy a ktoré sa nezakladá na objektívnych úvahách trestnoprávnej politiky. Tento všeobecný a neutrálny spôsob vymedzenia problému mi pripadá osobitne relevantný vzhľadom na veľké množstvo existujúcich druhov milostí(51) a rôznorodosť ich vymedzenia v právnych tradíciách členských štátov.(52)

70.      V takto vymedzenom rámci na účel analýzy možno poznamenať, že podmienka vykonania je formulovaná rovnako v článku 3 bode 2 a v článku 4 bode 5 rámcového rozhodnutia 2002/584, ale aj v článku 54 DVSD. Súdny dvor pritom v súvislosti s týmto posledným uvedeným ustanovením spresnil, že podmienka vykonania je splnená vtedy, keď sa zistí, že v čase, keď sa začne druhé trestné konanie proti tej istej osobe za tie isté činy, ktoré viedli k odsúdeniu v prvom štáte, ktorý je zmluvnou stranou, sankcia uložená v tomto prvom štáte už nemôže byť vykonaná podľa zákonov tohto štátu.(53)

71.      Pri výklade článku 4 bodu 5 rámcového rozhodnutia 2002/584 sa však nemožno uspokojiť len s týmto konštatovaním založeným na znení článku 54 DVSD a opomenúť tak kontext, ktorého je toto ustanovenie súčasťou, a ciele sledované normotvorcom Únie. Hoci totiž „znenie ustanovenia je vždy východiskovým bodom a zároveň limitom každého výkladu“(54), ostatné metódy výkladu sú nepovinné len v prípade, že predmetný text je úplne jasný a jednoznačný.(55) V prejednávanej veci je pritom treba konštatovať, že znenie predmetného článku neumožňuje samo osebe určiť pôsobnosť podmienky vykonania.

72.      Najskôr, pokiaľ ide o kontext, do ktorého patrí článok 4 bod 5 rámcového rozhodnutia 2002/584, z článku 3 bodu 1 tohto rámcového rozhodnutia nepochybne vyplýva, že normotvorca Únie si bol vedomý prípadného vplyvu milosti pri uplatňovaní európskeho zatykača.

73.      Podľa tohto ustanovenia vykonávajúci súdny orgán musí odmietnuť vykonanie európskeho zatykača, pokiaľ sa na trestný čin, pre ktorý je tento zatýkací rozkaz vydaný, vzťahuje vo vykonávajúcom členskom štáte amnestia a tento členský štát mal právomoc stíhať uvedený trestný čin podľa svojho vlastného trestného práva. Normotvorca Únie však tento prípad obmedzil na amnestiu platnú vo vykonávajúcom členskom štáte a upravil ho len ako dôvod na povinné nevykonanie európskeho zatykača. Článok 4 bod 5 rámcového rozhodnutia 2002/584 teda nemožno vykladať tak, že umožňuje zohľadniť všeobecné opatrenie milosti, keďže z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že rámcové rozhodnutie 2002/584 stanovuje dôvody na nevykonanie európskeho zatykača taxatívnym spôsobom(56) a odmietnutie vykonania je poňaté ako výnimka, ktorá sa musí vykladať reštriktívne.(57)

74.      Ak následne prihliadneme na ciele sledované normotvorcom Únie, možno pripomenúť, že mechanizmus európskeho zatykača je prvou konkretizáciou zásady vzájomného uznávania v oblasti trestného práva. Rámcové rozhodnutie 2002/584 tak má nahradiť prechádzajúci systém viacstranného vydávania osôb zjednodušeným a efektívnejším systémom vydávania osôb medzi súdnymi orgánmi.(58) Ide teda skutočne o to, že vydávanie osôb „je zverené do právomoci súdov“: zatiaľ čo vydávanie osôb je aktom suverenity, európsky zatykač je aktom súdnej povahy.(59)

75.      Z tohto dôvodu zavádza rámcové rozhodnutie 2002/584 mechanizmus spolupráce medzi súdnymi orgánmi členských štátov,(60) ktoré treba v rámci tohto rámcového rozhodnutia chápať ako orgány, ktoré sa – ako nezávislé orgány(61) – podieľajú na výkone trestného súdnictva.(62)

76.      Jednak opatrenie milosti, tak ako ho definuje vnútroštátny súd, pritom udeľuje orgán, ktorý nie je súdnym orgánom, a jednak toto opatrenie nijako nesúvisí s trestnoprávnou politikou. Zdá sa preto, že zohľadnenie takéhoto opatrenia pri uplatnení článku 4 bodu 5 rámcového rozhodnutia 2002/584 by odporovalo filozofii systému, ktorý robí z európskeho zatykača nástroj trestného súdnictva, v rámci fungovania ktorého zohrávajú kľúčovú úlohu súdne orgány členských štátov.

77.      Navyše takýto výklad by bol takisto nezlučiteľný so zásadou ne bis in idem, keďže táto zásada vychádza z logiky vzájomnej dôvery a môže sa uplatniť len v oblasti sudcovského uplatňovania zákonov.(63) Súdne orgány majú totiž najlepšie predpoklady zosúladiť na základe konkrétnej a individualizovanej analýzy základné práva dotknutých osôb a účinnosť systému súdnej spolupráce medzi členskými štátmi.

78.      S prihliadnutím na predchádzajúce úvahy sa podmienka vykonania uložená v článku 4 bode 5 rámcového rozhodnutia 2002/584 musí podľa môjho názoru vykladať v tom zmysle, že sa nevzťahuje na odpustenie trestu orgánom tretieho štátu, v ktorom došlo k vydaniu konečného rozsudku, ktorý nie je súdnym orgánom, v rámci všeobecnej milosti, ktorá sa uplatňuje aj na odsúdených, ktorí spáchali závažné trestné činy, a ktorá sa nezakladá na objektívnych úvahách trestnoprávnej politiky.

VI.    Návrhy

79.      Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem Súdnemu dvoru, aby na prejudiciálne otázky, ktoré položil rechtbank Amsterdam (súd v Amsterdame, Holandsko), odpovedal takto:

1.      Článok 4 bod 5 rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi, zmeneného rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009, sa má vykladať v tom zmysle, že v prípade, ak sa členský štát rozhodne prebrať toto ustanovenie do vnútroštátneho práva, musí vykonávajúcemu súdnemu orgánu priznať určitú mieru voľnej úvahy pri rozhodovaní o tom, či je, alebo nie je potrebné odmietnuť výkon európskeho zatykača z dôvodu uvedeného v tomto ustanovení.

2.      Pojem „rovnaké činy“, ktorý je uvedený v článku 4 bode 5 rámcového rozhodnutia 2002/584, zmeneného rámcovým rozhodnutím 2009/299, sa musí vykladať rovnakým spôsobom ako pojem použitý v článku 3 bode 2 toho istého rámcového rozhodnutia. Tento pojem sa týka len skutkovej stránky činov. Zahŕňa všetky konkrétne okolnosti, ktoré sú navzájom neoddeliteľne spojené, bez ohľadu na právnu kvalifikáciu týchto činov alebo chránený právny záujem.

3.      Podmienka vykonania uložená v článku 4 bode 5 rámcového rozhodnutia 2002/584, zmeneného rámcovým rozhodnutím 2009/299, sa musí vykladať v tom zmysle, že sa nevzťahuje na odpustenie trestu orgánom tretieho štátu, v ktorom došlo k vydaniu konečného rozsudku, ktorý nie je súdnym orgánom, v rámci všeobecnej milosti, ktorá sa uplatňuje aj na odsúdených, ktorí spáchali závažné trestné činy, a ktorá sa nezakladá na objektívnych úvahách trestnoprávnej politiky.


1      Jazyk konania: francúzština.


2      Ú. v. ES L 190, 2002, s. 1; Mim. vyd. 19/006, s. 34.


3      Ú. v. EÚ L 81, 2009, s. 24.


4      Stb. 2004, č. 195.


5      Stb. 2017, č. 82.


6      Pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. marca 2020, SF (Európsky zatykač – Záruka vrátenia do vykonávajúceho štátu) (C‑314/18, EU:C:2020:191, bod 42).


7      Pozri v tomto zmysle rozsudky z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému) (C‑216/18 PPU, EU:C:2018:586, bod 35), ako aj z 11. marca 2020, SF (Európsky zatykač – Záruka vrátenia do vykonávajúceho štátu) (C‑314/18, EU:C:2020:191, bod 35).


8      Pozri v tomto zmysle rozsudky z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému) (C‑216/18 PPU, EU:C:2018:586, bod 36), ako aj zo 17. decembra 2020, Openbaar Ministerie (Nezávislosť súdneho orgánu vydávajúceho zatykač) (C‑354/20 PPU a C‑412/20 PPU, EU:C:2020:1033, bod 35).


9      Pozri odôvodnenia 6 a 10 rámcového rozhodnutia 2002/584. Pozri tiež v tomto zmysle rozsudky z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému) (C‑216/18 PPU, EU:C:2018:586, body 39 a 40), ako aj z 11. marca 2020, SF (Európsky zatykač – Záruka vrátenia do vykonávajúceho štátu) (C‑314/18, EU:C:2020:191, body 37 a 38).


10      Pozri v tomto zmysle rozsudky z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému) (C‑216/18 PPU, EU:C:2018:586, bod 41); z 11. marca 2020, SF (Európsky zatykač – Záruka vrátenia do vykonávajúceho štátu) (C‑314/18, EU:C:2020:191, bod 39), ako aj zo 17. decembra 2020, Openbaar Ministerie (Nezávislosť súdneho orgánu vydávajúceho zatykač) (C‑354/20 PPU a C‑412/20 PPU, EU:C:2020:1033, bod 37).


11      Rozsudky z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému) (C‑216/18 PPU, EU:C:2018:586, bod 42), ako aj z 11. marca 2020, SF (Európsky zatykač – Záruka vrátenia do vykonávajúceho štátu) (C‑314/18, EU:C:2020:191, bod 40).


12      Pozri článok 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584. Pozri tiež v tomto zmysle rozsudok z 10. augusta 2017, Tupikas (C‑270/17 PPU, EU:C:2017:628, bod 59).


13      Pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. augusta 2017, Tupikas (C‑270/17 PPU, EU:C:2017:628, bod 63).


14      Návrhy, ktoré predniesol generálny advokát vo veci Popławski (C‑579/15, EU:C:2017:116, bod 26).


15      Súdny dvor tak najmä rozhodol: „… ak… preberú článok 4 bod 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 do svojho vnútroštátneho právneho poriadku…“ [rozsudok z 5. septembra 2012, Lopes Da Silva Jorge (C‑42/11, EU:C:2012:517, bod 50) (kurzívou zvýraznil generálny advokát)], alebo tiež :„… ak sa členský štát rozhodne prevziať [článok 4 bod 6 rámcového rozhodnutia 2002/584] do svojej vnútroštátnej právnej úpravy…“ [rozsudok z 29. júna 2017, Popławski (C‑579/15, EU:C:2017:503, bod 21) (kurzívou zvýraznil generálny advokát)]. Pozri tiež rozsudok z 13. decembra 2018, Sut (C‑514/17, EU:C:2018:1016, bod 33).


16      Pokiaľ ide o článok 4 bod 6 rámcového rozhodnutia 2002/584, pozri najmä rozsudky z 29. júna 2017, Popławski (C‑579/15, EU:C:2017:503, bod 21); z 13. decembra 2018, Sut (C‑514/17, EU:C:2018:1016, bod 33), ako aj z 24. júna 2019, Popławski (C‑573/17, EU:C:2019:530, body 86 a 99); v súvislosti s článkom 4a toho istého rozhodnutia pozri rozsudky z 24. mája 2016, Dworzecki (C‑108/16 PPU, EU:C:2016:346, bod 50); z 10. augusta 2017, Tupikas (C‑270/17 PPU, EU:C:2017:628, bod 96), ako aj zo 17. decembra 2020, Generalstaatsanwaltschaft Hamburg (C‑416/20 PPU, EU:C:2020:1042, bod 51).


17      Rozsudok z 29. júna 2017, Popławski (C‑579/15, EU:C:2017:503, bod 21).


18      Pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Bot vo veci Popławski (C‑579/15, EU:C:2017:116, bod 30).


19      Kurzívou zvýraznil generálny advokát.


20      Kurzívou zvýraznil generálny advokát.


21      Pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. decembra 2018, Sut (C‑514/17, EU:C:2018:1016, bod 33).


22      Pozri bod 34 vyššie a odkazy uvedené v poznámke pod čiarou 10.


23      Pozri v tomto zmysle, pokiaľ ide o článok 4 bod 6 rámcového rozhodnutia 2002/584, návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Bot vo veci Popławski (C‑579/15, EU:C:2017:116, bod 31).


24      Pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. marca 2020, SF (Európsky zatykač – Záruka vrátenia do vykonávajúceho štátu) (C‑314/18, EU:C:2020:191, bod 47).


25      Pozri v tomto zmysle, pokiaľ ide o článok 4 bod 6 rámcového rozhodnutia 2002/584, rozsudok z 29. júna 2017, Popławski (C‑579/15, EU:C:2017:503, bod 23). Na potvrdenie a uplatnenie zásady, podľa ktorej by nepotrestanie vyžiadanej osoby bolo nezlučiteľné s cieľom sledovaným rámcovým rozhodnutím 2002/584, pozri tiež rozsudok z 24. júna 2019, Popławski (C‑573/17, EU:C:2019:530, body 82 a 103).


26      Pozri v tomto zmysle rozsudky z 10. augusta 2017, Tupikas (C‑270/17 PPU, EU:C:2017:628, bod 96), ako aj zo 17. decembra 2020, Generalstaatsanwaltschaft Hamburg (C‑416/20 PPU, EU:C:2020:1042, bod 51). V súvislosti s vplyvom, ktorý má na potrebu priznať súdnym orgánom voľnú úvahu, prípad nepovinného nevykonania európskeho zatykača – v prejednávanej veci článok 4 bod 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 – pozri tiež rozsudok z 24. júna 2019, Popławski (C‑573/17, EU:C:2019:530, body 86 a 99).


27      Pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott vo veci JR (Zatykač – Odsudzujúci rozsudok vydaný v treťom štáte, ktorý je členom EHP) (C‑488/19, EU:C:2020:738, bod 34).


28      Pozri analogicky, pokiaľ ide o pojem „rovnaké trestné činy“ uvedený v článku 3 bode 2 rámcového rozhodnutia 2002/584, rozsudok zo 16. novembra 2010, Mantello (C‑261/09, EU:C:2010:683, bod 38).


29      Ú. v. ES L 239, 2000, s. 19; Mim. vyd. 19/002, s. 9.


30      Rozsudok zo 16. novembra 2010, Mantello (C‑261/09, EU:C:2010:683, bod 40).


31      Rozsudok zo 16. novembra 2010, Mantello (C‑261/09, EU:C:2010:683, bod 39).


32      Rozsudok zo 16. novembra 2010, Mantello (C‑261/09, EU:C:2010:683, bod 40).


33      Pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. novembra 2016, Özçelik (C‑453/16 PPU, EU:C:2016:860, bod 33).


34      Pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. marca 2018, Menci (C‑524/15, EU:C:2018:197, body 25, 34 a 35). Možno navyše poznamenať, že Súdny dvor odkazuje najmä na bod 35 tohto rozsudku, na body 39 a 40 rozsudku zo 16. novembra 2010, Mantello (C‑261/09, EU:C:2010:683), ktoré sa týkajú výkladu článku 3 bodu 2 rámcového rozhodnutia 2002/584.


35      Rozsudok z 25. februára 2021, Slovak Telekom (C‑857/19, EU:C:2021:139, bod 39).


36      Pozri napríklad rozsudok z 20. marca 2018, Menci (C‑524/15, EU:C:2018:197).


37      Pozri moje návrhy, ktoré som predniesol vo veci LG a MH (Autoblanchiment) (C‑790/19, EU:C:2021:15, body 50 a 51).


38      Pozri v tomto zmysle rozsudok ESĽP, 10. februára 2009, Zolotoukhine v. Rusko, CE:ECHR:2009:0210JUD001493903, §§ 78 až 82, a z nedávnej doby rozsudok ESĽP, 19. decembra 2017, Ramda v. Francúzsko, CE:ECHR:2017:1219JUD007847711.


39      Pozri článok 14 ods. 7 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, ktorý prijalo Valné zhromaždenie OSN 16. decembra 1966 a ktorý nadobudol platnosť 23. marca 1976.


40      Pozri v tomto zmysle RAFARACI, T.: The principle of non bis in idem in the jurisprudence of the European Court of Justice. In: Le contrôle juridictionnel dans l’espace pénal européen Éditions de l’Université de Bruxelles: Brusel, 2009, s. 93 až 110, najmä s. 93.


41      Pozri bod 32 vyššie a odkazy citované v poznámke pod čiarou 8.


42      Pozri v tejto súvislosti rozsudky z 11. februára 2003, Gözütok a Brügge (C‑187/01 a C‑385/01, EU:C:2003:87, bod 33), ako aj z 9. marca 2006, Van Esbroeck (C‑436/04, EU:C:2006:165, bod 30).


43      Pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. júna 2006, Showa Denko/Komisia (C‑289/04 P, EU:C:2006:431, bod 58).


44      Pozri v tomto zmysle článok 58 DVSD, podľa ktorého ustanovenia tohto dohovoru „nie sú v rozpore s používaním ďalších ustanovení [širších ustanovení – neoficiálny preklad] vnútroštátneho práva o zákaze dvojitého trestu v súvislosti so súdnymi výnosmi [súdnymi rozhodnutiami – neoficiálny preklad] vydanými v zahraničí“.


45      Pozri analogicky rozsudok z 10. augusta 2017, Tupikas (C‑270/17 PPU, EU:C:2017:628, body 59 a 63).


46      V tejto súvislosti sa zdá, že z písomných a ústnych pripomienok X vyplýva, že X nebol v Iráne odsúdený v nejakom fiktívnom trestnom konaní. Rovnako uložený trest sa zdá byť s prihliadnutím na podmienky pozbavenia slobody, ktoré opísal X, pomerne prísny. V prípade, že by vnútroštátny súd dospel k záveru, že európsky zatykač treba vykonať, tieto okolnosti by nepochybne mohli byť tiež zohľadnené nemeckými súdmi.


47      Pozri bod 39 vyššie a odkazy citované v poznámke pod čiarou 15.


48      Pozri v tomto zmysle rozsudky z 9. marca 2006, Van Esbroeck (C‑436/04, EU:C:2006:165, bod 38), ako aj z 18. júla 2007, Kraaijenbrink (C‑367/05, EU:C:2007:444, bod 27).


49      Pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. marca 2020, SF (Európsky zatykač – Záruka vrátenia do vykonávajúceho štátu) (C‑314/18, EU:C:2020:191, bod 47).


50      Pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. augusta 2017, Tupikas (C‑270/17 PPU, EU:C:2017:628, bod 63).


51      Spontánne prichádzajú na myseľ amnestia a milosť. Niektorí sem zahŕňajú ešte premlčanie a podmienečné prepustenie, pričom tieto opatrenia nie sú jediné, ktoré prichádzajú do úvahy (pozri v tomto zmysle MATHIEU, B., VERPEAUX, M.: Conclusions comparatives. In: RUIZ FABRI, H., DELLA MORTE, G., LAMBERT ABDELGAWAD, E., MARTIN‑CHENUT, K.: La clémence saisie par le droit. Amnistie, prescription et grâce en droit international et comparé. Société de législation comparée, coll. de l’UMR de droit comparé de Paris, zv. 14, Paríž, 2007, s. 311 až 318).


52      Už len z dôvodu prípadného rozlišovania medzi na jednej strane milosťou v užšom zmysle slova („executive clemency“) – ktorá by bola vyhradená výkonnej moci – a na druhej strane amnestiou – ktorá by bola legislatívnym aktom (v tomto zmysle v systémoch common law, PASCOE, D., MANIKIS, M.: Making Sense of the Victim’s Role in Clemency Decision Making. In: International Review of Victimology. 2020, zv. 26(I), s. 3 až 28, najmä s. 4 a 5, ako aj s. 8 a 9). Na uistenie sa o neexistencii spoločnej definície pozri tiež diskusiu o pojmoch „milosť“, „amnestia“ a „premlčanie“, Les institutions de clémence, regards de droit comparé. In: RUIZ FABRI, H., DELLA MORTE, G., LAMBERT ABDELGAWAD, E., MARTIN‑CHENUT, K.: La clémence saisie par le droit, c. d., s. 275 až 309).


53      Rozsudok z 11. decembra 2008, Bourquain (C‑297/07, EU:C:2008:708, bod 48).


54      Návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Trstenjak vo veci Agrana Zucker (C‑33/08, EU:C:2009:99, bod 37).


55      Pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Wathelet vo veci Francúzsko/Parlament (Výkon rozpočtovej právomoci) (C‑73/17, EU:C:2018:386, bod 25).


56      Pozri v tomto zmysle rozsudky citované v poznámke pod čiarou 11 vyššie.


57      Pozri v tomto zmysle rozsudky citované v poznámke pod čiarou 10 vyššie.


58      Pozri bod 33 vyššie.


59      Pozri v tomto zmysle JEGOUZO, I.: Le mandat d’arrêt européen, acte de naissance de l’Europe judiciaire pénale. In: CARTIER, M.‑E.: Le mandat d’arrêt européen. Bruylant: Brusel, 2005,  s33 až 45, najmä s. 42; BOT, S.: Le mandat d’arrêt européen. Larcier: Brusel, 2009, č. 215.


60      Pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. júna 2019, Popławski (C‑573/17, EU:C:2019:530, bod 96).


61      Pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. decembra 2020, Openbaar Ministerie (Nezávislosť vydávajúceho súdneho orgánu) (C‑354/20 PPU a C‑412/20 PPU, EU:C:2020:1033, bod 38).


62      Pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. novembra 2016, Özçelik (C‑453/16 PPU, EU:C:2016:860, bod 32).


63      Pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Ruiz‑Jarabo Colomer vo veci Bourquain (C‑297/07, EU:C:2008:206, bod 83).