Language of document : ECLI:EU:C:2021:19

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

MANUEL CAMPOS SÁNCHEZ‑BORDONA

prednesené 14. januára 2021(1)

Vec C913/19

CNP spółka z ograniczoną odpowiedzialnością

proti

Gefion Insurance A/S

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Sąd Rejonowy w Białymstoku (Okresný súd Białystok, Poľsko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Justičná spolupráca v občianskych veciach – Súdna právomoc v občianskych a obchodných veciach – Osobitná právomoc – Poistenie zodpovednosti za škodu – Postúpenie pohľadávky – Pojem organizačná zložka, obchodné zastúpenie alebo pobočka“






1.        Vo veci samej vznikla diskusia o medzinárodnej súdnej právomoci poľského súdu na rozhodnutie sporu medzi spoločnosťou, na ktorú poškodená pri dopravnej nehode, ku ktorej došlo v Poľsku, previedla svoje práva, a poisťovňou so sídlom v Dánsku, ktorá kryla riziká osoby, ktorá nehodu zapríčinila.

2.        Poľský súd vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania žiada Súdny dvor o výklad pravidiel osobitnej právomoci vo veciach poistenia uvedených v treťom oddiele kapitoly II nariadenia (EÚ) č. 1215/2012(2) v spojení s článkom 7 bodmi 2 a 5 tohto nariadenia. Podľa týchto ustanovení sú príslušné súdy podľa miesta, kde došlo ku skutočnosti zakladajúcej nárok na náhradu škody (bod 2), a súdy podľa miesta, kde sa nachádza organizačná zložka, obchodné zastúpenie alebo iná pobočka materskej spoločnosti v prípade sporov začatých proti materskej spoločnosti v súvislosti s činnosťami organizačnej zložky, obchodného zastúpenia alebo inej pobočky (bod 5).

3.        V rozsudku, ktorý bude vyhlásený (ktorý doplní rozsudky, ktoré už boli vydané v oblasti poistenia),(3) sa Súdny dvor bude mať možnosť zaoberať aj vzťahom medzi článkom 7 bodom 5 nariadenia a smernicou 2009/138/ES(4).

I.      Právny rámec

A.      Nariadenie č. 1215/2012(5)

4.        Podľa odôvodnenia 16:

„Okrem bydliska žalovaného musia byť k dispozícii aj alternatívne kritériá právomoci založené na úzkej väzbe medzi súdom a žalobou alebo na účely uľahčenia efektívneho riadneho výkonu súdnictva. Existencia takejto úzkej väzby by mala zaručiť právnu istotu a vylúčiť, že osoba by bola žalovaná na súde členského štátu, [ktorého príslušnosť] nemohla rozumne predvídať. …“

5.        Článok 4 ods. 1 uvádza:

„Ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu.“

6.        Podľa článku 5 ods. 1:

„Osoby s bydliskom na území členského štátu možno žalovať na súdoch iného členského štátu len na základe kritérií upravených v oddieloch 2 až 7 tejto kapitoly.“

7.        Podľa článku 7:

„Osobu s bydliskom na území členského štátu možno žalovať v inom členskom štáte:

2.      vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti na súdoch podľa miesta, kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá takýto nárok;

5.      v sporoch týkajúcich sa činnosti organizačnej zložky, obchodného zastúpenia alebo inej pobočky na súdoch podľa bydliska organizačnej zložky, obchodného zastúpenia alebo inej pobočky.“

8.        Pravidlá na určenie súdnej právomoci vo veciach poistenia, ktoré sú predmetom kapitoly II oddielu 3 nariadenia, sa nachádzajú v jeho článkoch 10 až 16.

9.        Článok 10 znie:

„Vo veciach poistenia sa právomoc určuje podľa tohto oddielu bez toho, aby bol dotknutý článok 6 a článok 7 bod 5.“

B.      Smernica 2009/138

10.      Podľa článku 145 s názvom „Podmienky zriaďovania pobočiek“:

„1.      Členské štáty zabezpečia, aby poisťovňa, ktorá navrhuje zriadiť pobočku na území iného členského štátu, o tom upovedomila orgány dohľadu svojho domovského členského štátu.

Každá trvalá prítomnosť poisťovne na území členského štátu má rovnaké postavenie ako pobočka, dokonca aj keď táto prítomnosť nemá formu pobočky, ale pozostáva len z kancelárie riadenej vlastnými pracovníkmi poisťovne alebo osobou, ktorá je nezávislá, má však trvalé oprávnenie konať za poisťovňu, ako by mala zastúpenie.

…“

11.      Článok 151 s názvom „Zákaz znevýhodňovania osôb uplatňujúcich si nároky“ uvádza:

„Hostiteľský členský štát požaduje od neživotnej poisťovne, aby zaistila, že osoby uplatňujúce si nároky vzniknuté z udalostí, ktoré sa stali na jeho území, nebudú znevýhodnené v dôsledku skutočnosti, že poisťovňa pokrýva iné riziko než zodpovednosť prepravcu zatriedené do odvetvia 10 v časti A prílohy I v rámci poskytovania služieb, a nie prostredníctvom prevádzkarne pôsobiacej v tomto štáte“.

12.      Článok 152, nazývaný „Zástupca“, stanovuje:

„1.      Na účely uvedené v článku 151 hostiteľský členský štát požaduje od neživotnej poisťovne, aby vymenovala svojho zástupcu, ktorý má bydlisko alebo je usadený na jeho území, ktorý bude zhromažďovať všetky potrebné údaje v súvislosti s uplatňovanými nárokmi a ktorý bude mať dostatočné právomoci na to, aby mohol zastupovať poisťovňu vo vzťahu k poškodeným osobám, ktoré si môžu uplatňovať nároky, vrátane platby takých nárokov, a zastupovať poisťovňu pred súdmi alebo orgánmi tohto členského štátu vo vzťahu k uvedeným nárokom.

…“

II.    Skutkové okolnosti a prejudiciálne otázky

13.      CNP spółka z ograniczoną odpowiedzialnością (ďalej len „CNP“) je spoločnosť s ručením obmedzeným so sídlom v Poľsku.

14.      Gefion Insurance A/S (ďalej len „Gefion“) je poisťovňa so sídlom v Dánsku.

15.      Crawford Polska sp. z o.o. (ďalej len „Crawford Polska“) so sídlom v Poľsku je spoločnosť poverená spoločnosťou Gefion(6) na „riešenie nárokov v plnom rozsahu“, ako aj na „zastupovanie spoločnosti Gefion vo všetkých konaniach… na súdoch a iných verejných orgánoch“.

16.      Polins spółka z ograniczoną odpowiedzialnością (ďalej len „Polins“), iná spoločnosť so sídlom v Żychline (Poľsko), je tiež zástupcom spoločnosti Gefion v Poľsku.(7)

17.      Dňa 28. februára 2018 sa stala v Poľsku dopravná nehoda, pri ktorej došlo k zrážke motorového vozidla poškodenej a motorového vozidla vinníka nehody. V tom čase mal vinník nehody so spoločnosťou Gefion uzatvorenú zmluvu o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.

18.      Počas opravy motorového vozidla poškodená uzavrela 1. marca 2018 s autoservisom odplatnú zmluvu o nájme náhradného motorového vozidla.

19.      Pri vyúčtovaní služby nájmu vozidla postúpila poškodená v prospech autoservisu pohľadávku voči spoločnosti Gefion. Po ukončení nájmu autoservis vystavil faktúru za službu na účely DPH.

20.      Dňa 25. júna 2018 CNP prostredníctvom zmluvy o postúpení pohľadávky nadobudla od autoservisu právo uplatňovať si voči spoločnosti Gefion vymáhateľnú pohľadávku z titulu úhrady nákladov za nájom náhradného motorového vozidla.

21.      V ten istý deň CNP vyzvala Gefion na zaplatenie fakturovanej sumy. Výzva na zaplatenie bola zaslaná na adresu spoločnosti Polins.

22.      Likvidáciou poistnej udalosti bola poverená Crawford Polska konajúca z poverenia spoločnosti Gefion. Crawford Polska konajúca v mene a na účet spoločnosti Gefion čiastočne preskúmala faktúru a priznala časť z požadovanej výšky úhrady.

23.      V rovnakom dokumente týkajúcom sa týchto skutočností Crawford Polska uviedla poučenie o možnosti podať sťažnosť adresovanú spoločnosti Crawford Polska ako subjektu, ktorý poisťovňa splnomocnila. Uvedený dokument tiež obsahoval poučenie o možnosti podať žalobu proti spoločnosti Gefion buď podľa ustanovení o všeobecnej právomoci, alebo na súd príslušný podľa miesta bydliska alebo sídla poistníka, poisteného alebo oprávneného z poistenia.

24.      CNP podala 20. augusta 2018 žalobu proti spoločnosti Gefion na Sąd Rejonowy w Białymstoku (Okresný súd Białystok, Poľsko). Pokiaľ ide o medzinárodnú súdnu právomoc, vychádzala z informácií zverejnených spoločnosťou Gefion v tom zmysle, že jej hlavným zástupcom v Poľsku je Polins. Požiadala, aby písomnosti určené spoločnosti Gefion boli doručené na adresu spoločnosti Polins.

25.      Gefion ako žalovaná napadla prípustnosť žaloby z dôvodu nedostatku právomoci poľského súdu. Ako relevantné ustanovenie týkajúce sa právomoci uviedla článok 5 ods. 1 nariadenia. Po tom, čo uviedla, že CNP je podnikateľským subjektom skupujúcim pohľadávky z poistných zmlúv, tvrdila, že CNP nemá postavenie poistníka, poisteného alebo oprávneného z poistenia, a že preto jej neprináleží právo podávať žaloby na súde v inom členskom štáte, než je štát sídla poisťovne.

26.      CNP v odpovedi uviedla, že žalovaná je zapísaná do zoznamu poisťovní členských štátov EÚ/EFTA registrovaných v Poľsku, ktoré kontroluje Komisja Nadzoru Finansowego (Komisia pre finančný dohľad, Poľsko); že predáva poistenia na území Poľska, a že je neprípustné, aby si subjekt preberajúci pohľadávku od poškodeného nemohol uplatniť nárok na úhradu nákladov na opravu na súde miesta, kde došlo k poistnej udalosti, a kde sa uskutočnila oprava.

27.      Za týchto okolností kladie Sąd Rejonowy w Białymstoku (Okresný súd Białystok) Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

„1.      Má sa článok 13 ods. 2 v spojení s článkom 10 [nariadenia č. 1215/2012] vykladať tak, že v spore medzi podnikateľom, ktorý nadobudol od poškodeného pohľadávku voči poisťovni z titulu poistenia zodpovednosti za škodu, a touto poisťovňou, nie je vylúčené určenie právomoci súdu podľa článku 7 bodu 2 alebo článku 7 bodu 5 nariadenia?

2.      Má sa v prípade kladnej odpovede na prvú otázku článok 7 bod 5 [nariadenia č. 1215/2012] vykladať tak, že obchodná spoločnosť pôsobiaca v členskom štáte, ktorá likviduje majetkové škody v rámci povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a koná v rámci zmluvy s poisťovňou sídliacou v inom členskom štáte, je jej organizačnou zložkou, obchodným zastúpením alebo inou pobočkou?

3.      Má sa v prípade kladnej odpovede na prvú otázku článok 7 bod 2 [nariadenia č. 1215/2012] vykladať tak, že predstavuje autonómny základ právomoci súdu členského štátu, kde došlo k poistnej udalosti zakladajúcej nárok na náhradu škody, na ktorý veriteľ, ktorý nadobudol pohľadávku od poškodeného v rámci povinného poistenia zodpovednosti za škodu podal žalobu voči poisťovni sídliacej v inom členskom štáte?“

III. Konanie

28.      Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol doručený do kancelárie Súdneho dvora 13. decembra 2019.

29.      Písomné pripomienky predložili CNP, Gefion, vláda Poľskej republiky a Európska komisia. Nariadenie pojednávania sa nepovažovalo za nevyhnutné.

IV.    Analýza

30.      Na základe pokynov Súdneho dvora sa obmedzím na vyjadrenie svojho stanoviska k druhej prejudiciálnej otázke. Vnútroštátny súd v tejto otázke, ako už bolo uvedené, žiada o výklad pojmu „organizačná zložka, obchodné zastúpenie alebo iná pobočka“ uvedeného v článku 7 bode 5 nariadenia za okolností, o aké ide v tomto spore.

31.      Domnievam sa, že odpoveď na túto otázku možno vyvodiť z judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa tohto ustanovenia od jeho začlenenia do Bruselského dohovoru z roku 1968(8), ako vysvetlím neskôr.

32.      Keďže vnútroštátny súd a niektorí účastníci prejudiciálneho konania navrhujú aspoň okrajovo rozšíriť diskusiu o ďalšie ustanovenia v oblasti poistenia (smernica Solventnosť II), budem sa nimi tiež zaoberať.

A.      Úvodné poznámky

33.      Článok 7 bod 5 nariadenia je bezprostredným predchodcom článku 5 ods. 5 nariadenia (ES) č. 44/2001(9), a tento článok zase predchodcom článku 5 ods. 5 Bruselského dohovoru z roku 1968. Znenie ustanovenia zostalo nezmenené.

34.      Súdny dvor podal výklad týchto troch predpisov v rozsudkoch, ktoré viedli k vytvoreniu ustálenej judikatúry,(10) o ktorú by sa mala logicky opierať odpoveď v tomto prejudiciálnom konaní. Tak sa zaručí kontinuita pri výklade tohto ustanovenia a ustanovení, ktoré mu prechádzali, v súlade s odôvodnením 34 nariadenia.

35.      Článok 7 bod 5 nariadenia sa nachádza v druhom oddiele („Osobitná právomoc“) kapitoly II. Upravuje tiež spory z poistenia, alebo presnejšie spory, na ktoré sa vzťahuje tretí oddiel („Právomoc vo veciach poistenia“) tejto kapitoly, ak spĺňajú požadované podmienky.(11) Vyplýva to z výnimky uvedenej v článku 10 nariadenia.(12)

36.      Kritériá výkladu článku 7 bodu 5 nariadenia, ktoré uvediem ďalej, sa nemenia v závislosti od toho, či v spore existuje „slabšia“ strana v porovnaní s druhou stranou: táto okolnosť nemá vplyv na spôsob, akým by sa malo chápať alebo uplatňovať toto ustanovenie.(13)

37.      Môj názor bude preto rovnaký, či už Súdny dvor odpovie na prvú prejudiciálnu otázku kladne, alebo či dospeje k opačnému záveru a rozhodne v prospech uplatnenia tretieho oddielu kapitoly II nariadenia na spor vo veci samej. V tomto druhom prípade si žalobkyňa môže zvoliť súd podľa článku 7 bodu 5 nariadenia na základe interného odkazu uvedeného v článku 10 tohto nariadenia.

B.      Článok 7 bod 5 nariadenia

1.      Judikatúra Súdneho dvora

38.      Článok 7 bod 5 nariadenia obsahuje pravidlo osobitnej právomoci, ktoré sa odchyľuje od zásady, podľa ktorej medzinárodná súdna právomoc prináleží v prvom rade súdom podľa bydliska žalovaného.

39.      Pravidlo osobitnej právomoci ako také treba vykladať reštriktívne bez toho, aby sa išlo nad rámec prípadov výslovne uvedených v nariadení.(14)

40.      Výklad ustanovenia musí byť okrem toho autonómny.(15)

41.      Rovnako ako všetky pravidlá osobitnej právomoci stanovené v článku 7 nariadenia, aj pravidlo uvedené v jeho bode 5 je založené na existencii osobitne úzkej väzby medzi sporom a súdmi, ktoré môžu o ňom rozhodovať. Táto blízkosť odôvodňuje priznanie právomoci z dôvodov riadneho výkonu spravodlivosti a hospodárnej organizácie konania.(16)

42.      Pri určení, či žaloba týkajúca sa činnosti organizačnej zložky, obchodného zastúpenia alebo inej pobočky spoločnosti nachádzajúcej sa v členskom štáte má dostatočnú väzbu s iným štátom,(17) judikatúra Súdneho dvora vyžaduje dva prvky: a) jeden, ktorý nazvem „subjektívny prvok“, týkajúci sa dotknutých subjektov; a b) druhý, ktorý označím ako „objektívny prvok“, týkajúci sa činnosti, ktorá je predmetom sporu.

43.      Overenie, či existuje organizačná zložka, obchodné zastúpenie alebo iná pobočka (v zmysle článku 7 bodu 5 nariadenia), predstavuje úlohu, ktorá si vyžaduje konkrétne faktické posúdenie,(18) ktoré je tiež nevyhnutné na posúdenie dostatočnosti väzby medzi sporom a činnosťami organizačnej zložky, obchodného zastúpenia alebo pobočky.

44.      Táto úloha zisťovania skutkového stavu v rozsahu, v akom sa týka posúdenia ad casum, neprináleží Súdnemu dvoru, ale vnútroštátnemu súdu.

a)      Subjektívny prvok

45.      Pojmy „organizačná zložka“, „obchodné zastúpenie“ alebo „iná pobočka“(19) predpokladajú existenciu strediska činností, ktoré navonok dlhodobo vystupuje ako expozitúra materskej spoločnosti.(20)

46.      Toto stredisko činností musí mať riaditeľstvo a materiálne vybavenie, ktoré mu umožňuje rokovať s tretími osobami spôsobom, že tieto osoby, „hoci vedia, že prípadný právny vzťah bude založený s materskou spoločnosťou, nemusia sa priamo obracať na materskú spoločnosť“(21).

47.      Pri činnostiach subjektu, ktorý pôsobí ako „organizačná zložka“, „obchodné zastúpenie“ alebo „iná pobočka“ materskej spoločnosti, možno rozlíšiť dve sféry, jednu internú a druhú externú.

48.      Súdny dvor, ktorý uznáva význam oboch sfér,(22) prikladá osobitnú dôležitosť zdaniu, ktoré vytvárajú tieto dva subjekty svojím konaním, ako faktoru, ktorý môže určiť úzku spojitosť medzi následnými spormi a súdom, ktorý o nich rozhoduje.(23)

49.      Na základe tohto kritéria a s ohľadom na výklad článku 7 bodu 5 nariadenia:

–        za organizačnú zložku, obchodné zastúpenie alebo pobočku sa nepovažuje: „nezávislý obchodný zástupca (sprostredkovateľ), ktorý… môže slobodne vykonávať podstatnú časť svojej činnosti a určovať pracovný čas, ktorý venuje spoločnosti, ktorú zastupuje, a ktorému [táto spoločnosť] nemôže brániť v tom, aby zároveň zastupoval rôzne konkurenčné spoločnosti v rovnakom sektore… a ktorá sa navyše obmedzuje na zadávanie objednávok svojej materskej spoločnosti bez účasti na úspešnom dokončení alebo uskutočnení obchodu“(24),

–        toto ustanovenie sa naopak bude vzťahovať na spoločnosť so sídlom v členskom štáte, ktorá: „bez toho, aby mala organizačnú zložku, obchodné zastúpenie alebo pobočku, nemá autonómiu v inom štáte, vykonáva [v tomto štáte] svoje činnosti prostredníctvom nezávislej spoločnosti s rovnakým názvom a adresou, ktorá koná a podniká v jej mene, a ktorá slúži ako jej expozitúra“(25).

b)      Objektívny prvok

50.      V zmysle článku 7 bodu 5 nariadenia sa spor musí týkať právnych aktov súvisiacich s činnosťou organizačnej zložky, obchodného zastúpenia alebo inej pobočky materskej spoločnosti alebo záväzkov týchto subjektov v mene tejto spoločnosti.(26)

51.      Podľa Súdneho dvora je to tak v prípade, keď spor vznikol v dôsledku činnosti organizačnej zložky, obchodného zastúpenia alebo pobočky. Uplatnenie článku 7 bodu 5 nariadenia je naopak vylúčené, ak neexistujú dôkazy preukazujúce zásah týchto subjektov do právneho vzťahu medzi účastníkmi konania vo veci samej.(27)

52.      Súdny dvor najmä dodal, že spor v oblasti mimozmluvnej zodpovednosti(28) môže vzniknúť z činnosti pobočky, ak sa táto pobočka „zúčast[ňuje] aspoň na niektorých z týchto občianskoprávnych protiprávnych konaniach“(29).

2.      Uplatnenie tejto judikatúry na spor

a)      Relevantný subjekt na účely článku 7 bodu 5 nariadenia

53.      Zo spisu vyplýva, že v Poľsku zastupujú Gefion dve spoločnosti: Polins a Crawford Polska.

54.      Podľa vnútroštátneho súdu táto okolnosť spôsobuje ťažkosti pri určení, ktorý subjekt by mal byť zodpovedný za likvidáciu poistnej udalosti, a pri súdnom konaní vo vzťahu k poisťovni.(30)

55.      Hoci sú tieto obavy oprávnené, ich posúdenie nezodpovedá požadovanému názoru, ktorý sa musí obmedziť na výklad článku 7 bodu 5 nariadenia.(31)

56.      Na druhej strane je dôležité s určitosťou vedieť, ktorému zo subjektov, ktoré v Poľsku zastupujú poisťovňu, sa pripisuje činnosť, ktorá viedla k sporu. Overenie faktorov, ktoré definujú organizačnú zložku, obchodné zastúpenie alebo inú pobočku uvedené v článku 7 bodu 5 nariadenia, sa musí vykonať vo vzťahu k uvedenému subjektu.

57.      Návrh na začatie prejudiciálneho konania nie je úplne jasný, ako by sa dalo v tejto súvislosti očakávať. Prikláňam sa však k názoru, že tou spoločnosťou je Crawford Polska. Mohlo by sa to teda odvodiť z tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania, v ktorom sa tiež uvádza, že základom sporu je likvidácia poistnej udalosti, ktorú uskutočnila práve Crawford Polska.(32)

58.      S výhradou overenia, ktoré v konečnom dôsledku prináleží vnútroštátnemu súdu, budem teda vychádzať z predpokladu, že Crawford Polska je relevantným subjektom v rámci článku 7 bodu 5 nariadenia.

b)      Kvalifikácia spoločnosti Crawford Polska a posúdenie jej konania

59.      Odpoveď na druhú prejudiciálnu otázku si vyžaduje na jednej strane objasniť, či spoločnosť Crawford Polska spĺňa podmienky organizačnej zložky, obchodného zastúpenia alebo inej pobočky podľa článku 7 bodu 5 nariadenia; a na druhej strane, aká bola jej miera aktívnej účasti na udalostiach, ktoré viedli k sporu vo veci samej.

60.      Obidva aspekty majú výraznú skutkovú povahu, ktorú môže overiť len vnútroštátny súd vzhľadom na jeho blízkosť k skutkovým okolnostiam. Obmedzím sa preto na uvedenie niekoľkých upresnení.

61.      Prvé upresnenie sa týka nesúhlasu spoločnosti Gefion s kvalifikáciou spoločnosti Crawford Polska ako organizačnej zložky, obchodného zastúpenia alebo inej pobočky z dôvodu, že ide o nezávislý subjekt, a je zodpovedná za likvidáciu poistných udalostí v mene viacerých poisťovní a iných subjektov.(33)

62.      Podľa môjho názoru by žiaden z týchto dvoch faktorov (nezávislosť a nevýhradnosť) neviedol k neuplatneniu článku 7 bodu 5 nariadenia, keďže ďalšie kombinované prvky vytvárajú charakteristický dojem na účely ustanovenia, a sekundárny subjekt je navyše materiálne vybavený na rokovanie s tretími stranami.

63.      Súhlasím preto s posúdením, ktoré vykonal vnútroštátny súd a Komisia,(34) na základe nasledujúcich informácií o postavení a činnosti spoločnosti Crawford Polska:

–        má formu spoločnosti s ručením obmedzeným, a preto má podľa poľských právnych predpisov správnu radu (má teda vedenie),

–        zastupuje záujmy spoločnosti Gefion v Poľsku a vo svojich dokumentoch zdôrazňuje, že koná v mene spoločnosti Gefion, ktorá jej udelila mandát,

–        na základe splnomocnení udelených v roku 2016 má plnú právomoc vykonávať činnosť likvidácie poistných udalostí s právnymi účinkami pre poisťovňu, takže tretie osoby nemusia priamo kontaktovať Gefion v záležitostiach týkajúcich sa tejto činnosti.

64.      Okrem toho je logické predpokladať, že Crawford Polska má potrebné materiálne vybavenie na vykonávanie týchto činností. Toto je podstatný prvok, ktorý ju oprávňuje považovať za „stredisko činností, ktoré navonok dlhodobo vystupuje ako expozitúra materskej spoločnosti“ v zmysle článku 7 bodu 5 nariadenia. Vnútroštátny súd si v tomto ohľade musí vytvoriť názor, prípadne zhromaždiť relevantné informácie požadované jeho právnym poriadkom.

65.      Moja druhá pripomienka sa týka účasti spoločnosti Crawford Polska na činnosti, ktorá viedla k sporu, teda likvidácii poistnej udalosti, ako aj na rozhodnutí o náhrade iba časti požadovanej sumy.

66.      Na základe opisu skutkových okolností vnútroštátneho súdu Crawford Polska (a nie Gefion) prijala toto rozhodnutie, ktoré bolo kľúčové pre vznik sporu.(35) Ak by sa táto okolnosť potvrdila, Crawford Polska by nebola len obyčajným sprostredkovateľom, ktorý poskytuje informácie, ale aktívne by sa podieľala na právnej situácii, ktorá viedla k sporu.

67.      V tomto smere bude Crawford Polska spĺňať podmienky, ktoré umožňujú priznať medzinárodnú súdnu právomoc súdom štátu, v ktorom má sídlo, na rozhodnutie o žalobe podanej poisteným (alebo jeho právnymi nástupcami) proti spoločnosti Gefion.

68.      Doteraz uvedené skutočnosti predstavujú dostatočný základ na zodpovedanie druhej prejudiciálnej otázky, tak ako je formulovaná. Nie sú potrebné žiadne ďalšie úvahy o vplyve smernice Solventnosť II, ktorým sa budem zaoberať výlučne z dôvodov úplnosti, a aby nezostali bez odpovede tí, ktorí v tomto konaní predložili písomné pripomienky.

C.      Vplyv smernice Solventnosť II na výklad článku 7 bodu 5 nariadenia

69.      Vnútroštátny súd (okrajovo), Gefion a Komisia odkazujú na články 145 a 152 smernice Solventnosť II ako na ustanovenia, ktoré by mohli mať vplyv na rozhodnutie sporu.

70.      Pripomienky spoločnosti Gefion a Komisie naznačujú vzťah medzi týmito ustanoveniami a článkom 7 bodu 5 nariadenia. Presnejšie:

–        z tvrdení Komisie na prvý pohľad vyplýva,(36) že podľa jej názoru, ak poisťovňa vykonáva svoju ekonomickú činnosť v inom štáte prostredníctvom „trvalej prítomnosti“ v zmysle článku 145 smernice Solventnosť II,(37) existuje organizačná zložka, obchodné zastúpenie alebo pobočka na účely článku 7 bodu 5 nariadenia,(38)

–        Gefion tvrdí, že vymenovanie zástupcu na základe článku 152 smernice Solventnosť II neumožňuje podať žalobu proti poisťovni v súlade s článkom 7 bodu 5 nariadenia. Uvádza, že samotný článok 152 ods. 3 vylučuje kvalifikáciu zástupcu ako „pobočky“ v zmysle článku 145 smernice Solventnosť II.(39)

71.      Vnútroštátny súd naznačuje, že kvalifikácia, ktorá sa subjektu pripíše na účely smernice Solventnosť II, umožňuje vyvodiť záver, že „Crawford Polska… sa musí považovať za ‚inú pobočku‘ žalovanej [spoločnosti Gefion] v zmysle článku 7 bodu 5 nariadenia…“(40).

72.      Následne preskúmam tieto tvrdenia, pričom však pripomínam, že som sa už vyjadril k výkladu článku 7 bodu 5 nariadenia, ktorý musí byť autonómny s ohľadom na jeho štruktúru a ciele.

1.      „Trvalá prítomnosť“ a „zástupca“ v smernici Solventnosť II

73.      Podľa smernice Solventnosť II podlieha vykonávanie poisťovacej činnosti spoločnosťou usadenou v členskom štáte, ktorá má v úmysle vykonávať túto činnosť v inom členskom štáte, určitým kontrolám,(41) ktoré sa odlišujú v závislosti od formy zvolenej touto spoločnosťou.

74.      Poisťovňa, ktorá chce rozšíriť svoju činnosť na základe slobody usadiť sa, je povinná upovedomiť orgány dohľadu domovského členského štátu o svojom zámere usadiť sa v inom štáte a oznámiť im informácie požadované v článku 145 smernice.(42)

75.      Na základe toho orgány dohľadu domovského štátu analyzujú uskutočniteľnosť návrhu usadiť sa. Ak je posúdenie kladné, oznámia informácie uvedené v článku 146 ods. 1 smernice.(43) Poisťovňa potom môže začať svoju cezhraničnú činnosť v hostiteľskom štáte prostredníctvom pobočky alebo trvalej prítomnosti, ktorá sa považuje za pobočku.

76.      Ak sa poisťovňa rozhodne vykonávať svoju činnosť mimo domovského štátu na základe slobody poskytovania služieb, musí tiež upovedomiť orgány dohľadu tohto štátu o svojom zámere.(44)

77.      V špecifickej oblasti poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel smernica okrem toho vyžaduje, aby poisťovňa vymenovala „zástupcu, ktorý má bydlisko alebo je usadený na jeho území [hostiteľského štátu], ktorý bude zhromažďovať všetky potrebné údaje v súvislosti s uplatňovanými nárokmi a ktorý bude mať dostatočné právomoci na to, aby mohol zastupovať poisťovňu vo vzťahu k poškodeným osobám, ktoré si môžu uplatňovať nároky, vrátane platby takých nárokov, a zastupovať poisťovňu pred súdmi alebo orgánmi tohto členského štátu vo vzťahu k uvedeným nárokom“ (článok 152).

78.      Osoby uplatňujúce si nároky vzniknuté z udalostí, ktoré sa stali na území hostiteľského štátu a ktoré súvisia s poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, sa nedostanú do menej výhodnej situácie v závislosti od formy zvolenej poisťovňou.

79.      V tejto súvislosti je teda irelevantné, či poisťovňa pôsobí v rámci poskytovania služieb alebo prostredníctvom prevádzkarne (pobočka alebo trvalá prítomnosť, ktorá sa za pobočku považuje) v hostiteľskom členskom štáte, v ktorom došlo k poistnej udalosti.(45)

80.      Smernica Solventnosť II nie je príliš jasná, pokiaľ ide o „trvalú prítomnosť“, ani podrobne neupravuje právny režim zástupcu poisťovne(46) nad rámec zmienky, že musí mať dostatočné právomoci na to, aby mohol zastupovať poisťovňu či už vo vzťahu k poškodeným osobám, ktoré si uplatňujú nároky, alebo pred súdmi a inými orgánmi vo vzťahu k uvedeným nárokom.

81.      Táto smernica však nepriamo prostredníctvom článkov 145 (pre trvalú prítomnosť) a 152 (pre zástupcu) uvádza niektoré skutočnosti, ktoré prispievajú k formovaniu ich znakov:

–        trvalá prítomnosť nemusí mať nevyhnutne formu pobočky. Môže mať rovnaké postavenie ako pobočka, ak má kanceláriu riadenú vlastnými pracovníkmi materskej spoločnosti alebo osobou, ktorá je nezávislá, má však trvalé oprávnenie konať za poisťovňu, ako by mala zastúpenie. V oboch prípadoch musí mať právomoc zaväzovať poisťovňu vo vzťahu k tretím osobám,

–        úlohy zástupcu neumožňujú považovať ho za pobočku: podľa článku 152 ods. 3 smernice Solventnosť II „vymenovanie zástupcu samo osebe nepredstavuje otvorenie pobočky na účely článku 145“(47).

82.      K týmto znakom sa pridávajú znaky, ktoré judikatúra Súdneho dvora špecifikovala v rámci návrhov na začatie prejudiciálneho konania. Nižšie ich uvediem podrobne, pretože slúžia na vytvorenie môjho názoru na rozpor týchto inštitútov s inštitútmi uvedenými v článku 7 bodu 5 nariadenia.

2.      Vzťah pobočky alebo trvalej prítomnosti, ktorá sa za pobočku považuje, a zástupcu k článku 7 bodu 5 nariadenia

a)      „Trvalá prítomnosť“ ako „organizačná zložka, obchodné zastúpenie alebo iná pobočka“

83.      Na účely článku 7 bodu 5 nariadenia je organizačná zložka, obchodné zastúpenie alebo pobočka operačným strediskom, ktoré má vedenie a materiálne vybavenie na rokovanie s tretími osobami, je prepojené s materskou spoločnosťou a ktoré navonok dlhodobo vystupuje ako expozitúra materskej spoločnosti.

84.      Preukázanie týchto požiadaviek môže byť jednoduchšie, ak poisťovňa na účely rozšírenia svojej činnosti v iných členských štátoch, než je domovský členský štát, pôsobí na základe slobody usadiť sa po uskutočnení príslušných úkonov, a zriadi pobočku alebo trvalú prítomnosť, ktorá sa za pobočku považuje v zmysle článku 145 smernice Solventnosť II.

85.      Ak úkony, ktoré viedli k sporu proti poisťovni so sídlom v členskom štáte, uskutočnila v mene a na účet tejto poisťovne pobočka nachádzajúca sa v inom štáte, ktorá spĺňa požiadavky uvedené v článku 145 smernice Solventnosť II, za normálnych okolností a de facto existuje tiež „organizačná zložka“, „obchodné zastúpenie“ alebo „pobočka“ v zmysle článku 7 bodu 5 nariadenia.(48)

86.      Platí to aj v prípade, so zreteľom na obsah článku 145 smernice Solventnosť II, ak si poisťovňa zvolí ako formu na vykonávanie svojej slobody usadiť sa trvalú prítomnosť s charakteristickými znakmi, ktoré ju považujú za pobočku.(49)

87.      Ak táto trvalá prítomnosť pozostáva „len z kancelárie riadenej vlastnými pracovníkmi poisťovne alebo osobou, ktorá je nezávislá, má však trvalé oprávnenie konať za poisťovňu, ako by mala zastúpenie“ (článok 145 ods. 1 smernice Solventnosť II), neexistujú nadmerné ťažkosti s pochopením, že zároveň spĺňa podmienku článku 7 bodu 5 nariadenia:

–        z judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa „trvalej prítomnosti“ v rámci slobody usadiť sa, uznanej v článku 43 ZFEÚ, vyplýva, že ju možno konštatovať „na základe objektívnych a tretími osobami overiteľných skutočností, ktoré sa týkajú najmä stupňa fyzickej existencie z hľadiska priestorov, pracovníkov a zariadení“(50),

–        podľa článku 145 ods. 2 smernice Solventnosť II musí poisťovňa s cieľom usadiť sa v inom členskom štáte, oznámiť orgánom dohľadu domovského štátu meno osoby, ktorá je oprávnená zaväzovať poisťovňu vo vzťahu k tretím osobám v rámci pobočky alebo trvalej prítomnosti.

88.      Zostáva otvorená diskusia o tom, či na to, aby sa trvalá prítomnosť mohla považovať za „prevádzkareň“ v zmysle smernice Solventnosť II, sa musia preukázať ďalšie okolnosti: predovšetkým, či musí podliehať riaditeľstvu a kontrole poisťovni a či musí vykonávať svoju činnosť s výlučným alebo prinajmenšom prevažujúcim spojením s touto poisťovňou.(51)

89.      Na účely prejednávanej veci sa domnievam, že nie je potrebné vyriešiť túto polemiku: pokiaľ ide o uplatnenie článku 7 bodu 5 nariadenia, tieto dva prvky nie sú rozhodujúce.

90.      Naopak, je rozhodujúce, že trvalá prítomnosť, ktorá sa považuje za pobočku, má prostriedky (riaditeľstvo, priestory, zamestnancov, vybavenie) na konanie, a že vstúpila do právneho vzťahu, z ktorého vychádza spor v zmysle vyplývajúcom z vyššie uvedenej judikatúry Súdneho dvora.(52)

91.      Táto judikatúra zdôrazňuje, ako som už spomenul, že blízkosť sporu a súdu, ktorý má o ňom rozhodovať, sa neposudzuje výlučne podľa existujúcich právnych vzťahov medzi subjektmi usadenými v rôznych členských štátoch, ale aj v závislosti od spôsobu, akým sa správajú v spoločenskom živote a vystupujú vo vzťahu k tretím osobám v rámci ich obchodných vzťahov.

92.      Ide teda o kombináciu týchto faktorov v konkrétnom prípade (a nie o intenzitu kontroly, ktorú poisťovňa vykonáva nad subjektmi nachádzajúcimi sa v hostiteľskom štáte, ani o mieru výlučného prepojenia týchto subjektov s poisťovňou), ktorá umožňuje rozlíšiť, či existuje úzka väzba medzi sporom a súdom, ktorý má o ňom rozhodovať.

b)      „Zástupca“ uvedený v článkoch 151 a 152 smernice Solventnosť II

93.      Ak poisťovňa rozšíri svoju obchodnú činnosť do iného členského štátu, pri výkone slobody poskytovania služieb sa môže stať,(53) že chýbajú vecné znaky, ktoré umožňujú rozpoznať existenciu organizačnej zložky, obchodného zastúpenia alebo inej pobočky na účely článku 7 bodu 5 nariadenia.

94.      V špecifickej oblasti poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zástupca, ktorého vymenuje poisťovňa v hostiteľskom štáte, ťažko vyvolá spor „týkajúci sa činnosti organizačnej zložky, obchodného zastúpenia alebo inej pobočky“ v zmysle článku 7 bodu 5 nariadenia, ak je jeho činnosť obmedzená na úlohy uvedené v článku 152 smernice Solventnosť II.

95.      Článok 152 ods. 4 smernice Solventnosť II umožňuje členským štátom(54) poveriť jedného zástupcu úlohami likvidácie poistnej udalosti uvedenými v samotnom článku, a úlohami upravenými v článku 21 smernice 2009/103/ES(55). Implicitne teda uznáva spojitosť medzi úlohami jedného a druhého zástupcu, čo potvrdil aj Súdny dvor.(56)

96.      Zjednotenie týchto dvoch typov zástupcov vo všeobecnosti znamená, že zástupca uvedený v článku 152 smernice Solventnosť II sa obmedzuje na prijímanie a odovzdávanie informácií na účely uľahčenia likvidácie poistnej udalosti, ako aj na vyplatenie náhrady dohodnutej poisťovňou.(57) Okrem toho je jeho úloha v týchto činnostiach čisto pasívna.

97.      Súdny dvor pokiaľ ide o zástupcu uvedeného v článku 4 smernice 2000/26 (ktorý zodpovedá článku 21 smernice 2009/103), konštatoval, že jeho právomoci sú len sprostredkovaním: ponuky na odškodnenie pochádzajú výlučne od poisťovne.(58)

98.      Toto vymedzenie úloh je v súlade s článkom 21 ods. 6 smernice 2009/103, podľa ktorého likvidačný zástupca „sa nepovažuje… za prevádzkareň v zmysle nariadenia (ES) č. 44/2001“.

99.      Pripomínam, že vymenovanie zástupcu uvedeného v článku 152 smernice Solventnosť II, ktoré sa vyžaduje „na účely uvedené v článku 151“, vyplýva z povinnosti, podľa ktorej musí hostiteľský členský štát zabezpečiť, aby poisťovňa zaobchádzala rovnako s osobami, ktoré si uplatňujú nároky. Tieto osoby sa nemôžu nachádzať v menej priaznivej situácii z dôvodu, že táto poisťovňa pokrýva riziko v rámci poskytovania služieb, a nie prostredníctvom prevádzkarne.

100. Rovnocennosť zaobchádzania však nestačí na podanie výkladu článku 7 bodu 5 nariadenia, ktorý automaticky pokrýva žaloby proti poisťovni v členskom štáte, v ktorom nie je usadená, len preto, že má likvidačného zástupcu.

101. Teoreticky teda neexistuje dostatočný základ na to, aby sa uplatňovanie článku 7 bodu 5 nariadenia mohlo spájať so zástupcom určeným podľa článku 152 smernice Solventnosť II, ktorý sa obmedzuje na vykonávanie úloh uvedených v tomto ustanovení, pokiaľ ide o nejasnosti týkajúce sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel.

102. Na to, aby sa článok 7 bodu 5 nariadenia uplatnil, ak má poisťovňa iba jedného zástupcu, ktorý vykonáva v hostiteľskom štáte úlohy uvedené v článku 152 smernice Solventnosť II, musia existovať ďalšie dôvody umožňujúce priznať medzinárodnú súdnu právomoc iným súdom, ako sú súdy v mieste bydliska žalovaného.(59)

103. Tak je to v prípade, ak zástupca spĺňa podmienky, ktoré ho umožňujú považovať za organizačnú zložku, obchodné zastúpenie alebo inú pobočku poisťovne, a aktívne sa zúčastňuje na činnosti, ktorá vedie k podaniu žaloby tretej osoby proti tejto poisťovni.

104. Okrem toho nemožno vylúčiť, že výkon poisťovacej činnosti mimo domovského štátu v rámci poskytovania služieb vedie k žalobám proti poisťovni, o ktorých by bolo možné rozumne (z hľadiska medzinárodnej súdnej právomoci) rozhodnúť v inom štáte, ako je štát jej sídla.

105. Ak sa rovnováha medzi príslušnými právami účastníkov konania a riadnym výkonom súdnictva premietne predovšetkým do pravidla žalovať žalovaného na súdoch podľa jeho bydliska, existujú v nariadení alternatívy, ktoré sa žalobkyni ponúkajú, ako napríklad podanie žaloby podľa miesta, kde došlo k poistnej udalosti.(60)

106. Nariadenie okrem toho chráni žalobkyňu, ktorá je „slabšou stranou“ v poistnom vzťahu, prostredníctvom osobitných pravidiel medzinárodnej súdnej právomoci (pravidiel uvedených v treťom oddiele kapitoly II), ktoré nesúvisia s typom prítomnosti poisťovne na území. Rovnaké zaobchádzanie sa priznáva poškodenému, ktorý môže priamo podať žalobu.

c)      Uplatnenie na prejednávanú vec

107. Gefion tvrdí, že svoju činnosť vykonáva v Poľsku ako prejav slobody poskytovania služieb so súhlasom orgánov dohľadu domovského a hostiteľského štátu.

108. Z pripomienok Komisie však vyplýva, že činnosť spoločnosti Crawford Polska v skutočnosti spadá pod slobodu usadiť sa. Zdá sa, že vnútroštátny súd (implicitne) zastáva rovnaký názor.

109. Ako som sa pokúsil vysvetliť v rámci článku 7 bodu 5 nariadenia, názov, pod ktorým poisťovňa vykonáva svoju činnosť v členskom štáte, môže odhaliť tak skutočnosť, či podmienky požadované týmto článkom skutočne existujú (čo je obvyklé v prípade, ak spoločnosť pôsobí na základe slobody usadiť sa), ako aj opak (čo nastane vo všeobecnosti v prípade, ak pôsobí na základe slobody poskytovania služieb).

110. Zdôrazňujem, že tento názov v jednom alebo druhom zmysle nepredurčuje uplatnenie článku 7 bodu 5 nariadenia, ktoré bude vychádzať z kritérií, ktoré, pokiaľ ide o ich výklad, vyplývajú z judikatúry Súdneho dvora.

111. Na základe týchto kritérií môže činnosť spoločnosti Gefion v Poľsku prostredníctvom spoločnosti Crawford Polska odôvodniť medzinárodnú súdnu právomoc poľských súdov tak, ako som už uviedol, keďže ide o spor začatý tretími osobami proti spoločnosti Gefion, ktorý vyplýva z rozhodnutia spoločnosti Crawford Polska, ktoré je pre túto poisťovňu záväzné.

112. Skutočnosť, že Gefion pôsobila na základe článku 147 a nasl. smernice Solventnosť II, teda nie je rozhodujúca.

V.      Návrh

113. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na druhú prejudiciálnu otázku, ktorú mu položil Sąd Rejonowy w Białymstoku (Okresný súd Białystok, Poľsko), takto:

Článok 7 bod 5 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach sa má vykladať v tom zmysle, že obchodnú spoločnosť usadenú v členskom štáte, ktorá koná v rámci zmluvy s poisťovňou sídliacou v inom členskom štáte, možno považovať za „organizačnú zložku, obchodné zastúpenie alebo inú pobočku“ tejto poisťovne, ak sú kumulatívne splnené tieto podmienky:

–        pôsobí v členskom štáte, kde likviduje majetkové škody v rámci poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ktorých riziká pokrýva poisťovňa,

–        vystupuje navonok ako expozitúra poisťovne a

–        má vedenie a materiálne vybavenie, ktoré jej umožňuje rokovať s tretími osobami spôsobom, že tieto osoby, hoci vedia, že prípadný právny vzťah bude založený s poisťovňou, nemusia sa priamo obracať na poisťovňu.


1      Jazyk prednesu: španielčina.


2      Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. EÚ L 351, 2012, s. 1; ďalej len „nariadenie“).


3      Pozri spomedzi najnovších rozsudky z 27. februára 2020, BALTA (C‑803/18, EU:C:2020:123); z 31. januára 2018, Hofsoe (C‑106/17, EU:C:2018:50), a z 21. januára 2016, SOVAG (C‑521/14, EU:C:2016:41).


4      Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 25. novembra 2009 o začatí a vykonávaní poistenia a zaistenia (Solventnosť II) (Ú. v. EÚ L 335, 2009, s. 1; ďalej len „smernica Solventnosť II“).


5      Podľa článkov 1 a 2 Protokolu č. 22 o postavení Dánska pripojeného k Zmluve o Európskej únii a k Zmluve o fungovaní Európskej únie sa Dánsko nepodieľalo na prijímaní nariadenia, a preto ním nie je viazané a toto nariadenie sa naň ani nevzťahuje; Dánsko však oznámilo Komisii svoje rozhodnutie uplatňovať obsah nariadenia prostredníctvom oznámenia z 20. decembra 2012 (Ú. v. EÚ L 79, 2013, s. 4).


6      Na základe splnomocnenia z 31. mája 2016 udeleného oprávnenými členmi štatutárneho orgánu spoločnosti Gefion v prospech spoločnosti Crawford Polska.


7      Konajúca ako poisťovací agent na základe poľských právnych predpisov prijatých na prebratie smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/97 z 20. januára 2016 o distribúcii poistenia (prepracované znenie) (Ú. v. EÚ L 26, 2016, s. 19).


8      Bruselský dohovor z roku 1968 o právomoci a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 299, 1972, s. 32).


9      Nariadenie Rady z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 12, 2001, s. 1; Mim. vyd. 19/004, s. 42).


10      Výrok niektorých rozsudkov nepochybne závisí od okolností prípadu: pozri rozsudky z 18. marca 1981, Blanckaert & Willems (139/80, EU:C:1981:70; ďalej len „rozsudok Blanckaert & Willems“), a z 9. decembra 1987, SAR Schotte (218/86, EU:C:1987:536; ďalej len „rozsudok SAR Schotte“). To nebránilo vypracovaniu všeobecných kritérií, ktoré na jednej strane zdôrazňujú vzťah medzi zahraničnými a miestnymi subjektmi a ich vnímanie tretími stranami, na druhej strane blízkosť sporu a súdu (pozri bod 38 a nasl. nižšie).


11      Nevzťahuje sa na spory, v ktorých je žalobca osobou vykonávajúcou podnikateľskú činnosť v oblasti: rozsudok z 31. januára 2018, Hofsoe (C‑106/17, EU:C:2018:50).


12      Článok 17 ods. 1 a článok 20 ods. 1 nariadenia tiež zachovávajú uplatnenie článku 7 bodu 5 na spory týkajúce sa určitých spotrebiteľských zmlúv a individuálnych pracovných zmlúv.


13      To potvrdzuje rozsudok z 19. júla 2012, Mahamdia (C‑154/11, EU:C:2012:491), týkajúci sa článku 18 nariadenia č. 44/2001 (teraz článok 20 nariadenia).


14      Rozsudok z 5. júla 2018, flyLAL‑Lithuanian Airlines (C‑27/17, EU:C:2018:533; ďalej len „flyLAL‑Lithuanian Airlines“, body 26 a 62).


15      Rozsudok z 22. novembra 1978, Somafer (33/78, EU:C:1978:205; ďalej len „rozsudok Somafer“, bod 8).


16      Pozri Jenardovu správu o Bruselskom dohovore z roku 1968 (Ú. v. ES C 59, 1979, s. 22) a odôvodnenie 16 nariadenia. Odôvodnenie 16 nariadenia odkazuje na alternatívne kritériá právomoci „založené na úzkej väzbe medzi súdom a žalobou alebo na účely uľahčenia efektívneho riadneho výkonu súdnictva“. Okrem toho zdôrazňuje, že táto úzka väzba „by mala zaručiť právnu istotu a vylúčiť, že osoba by bola žalovaná na súde členského štátu, ktorého príslušnosť nemohla rozumne predvídať“.


17      Ten štát, kde sa nachádza organizačná zložka, obchodné zastúpenie alebo pobočka.


18      Pripomenul to generálny advokát Bobek vo svojich návrhoch prednesených vo veci flyLAL‑Lithuanian Airlines (C‑27/17, EU:C:2018:136, bod 134).


19      V kontexte článku 7 bodu 5 nariadenia Súdny dvor nerozlišuje medzi týmito tromi pojmami: rozsudok zo 6. októbra 1976, De Bloos (14/76, EU:C:1976:134, bod 21).


20      Rozsudky Somafer (body 11 a 12); Blanckaert & Willems (bod 11); flyLAL‑Lithuanian Airlines (bod 59), a uznesenie z 19. novembra 2019, INA a i. (C‑200/19, neuverejnené, EU:C:2019:985, bod 35).


21      Rozsudky Somafer (bod 12); SAR Schotte (bod 10), a zo 6. apríla 1995, Lloyd’s Register of Shipping (C‑439/93, EU:C:1995:104, bod 18).


22      Rozsudok SAR Schotte (bod 16): „úzka spojitosť medzi sporom a súdom, ktorý má vo veci rozhodnúť, sa neposudzuje výlučne podľa právnych vzťahov existujúcich medzi právnickými osobami usadenými v rôznych zmluvných štátoch, ale aj v závislosti od spôsobu, akým sa tieto dva podniky správajú v podnikateľskom prostredí a prezentujú sa voči tretím osobám v ich obchodných vzťahoch“.


23      Rozsudok zo 6. apríla 1995, Lloyd’s Register of Shipping (C‑439/93, EU:C:1995:104), bod 19: „organizačné zložky, obchodné zastúpenia alebo iné druhotné pobočky sú subjekty, ktoré môžu byť hlavnými, dokonca výlučnými rokovacími partnermi tretích strán pri rokovaniach o zmluvách“.


24      Rozsudok Blanckaert & Willems (body 12 a 13).


25      Rozsudok SAR Schotte (bod 17). Nevidím rozpor medzi uvedeným rozsudkom a rozsudkom Blanckaert & Willems, ale dve konkrétne uplatnenia toho istého pravidla. Vo veci, o ktorej sa rozhodlo v druhom rozsudku, obchodný zástupca nemal vo vnútornej sfére vzťah závislosti od druhej spoločnosti a tento vzťah sa nevyskytol ani vo vonkajšej sfére, na rozdiel od rozsudku SAR Schotte.


26      Rozsudky Somafer (body 11 a 13); z 19. júla 2012, Mahamdia (C‑154/11, EU:C:2012:491, bod 48); flyLAL‑Lithuanian Airlines (bod 59); alebo uznesenie z 19. novembra 2019, INA a i. (C‑200/19, neuverejnené, EU:C:2019:985, bod 35).


27      Rozsudok z 11. apríla 2019, Ryanair (C‑464/18, EU:C:2019:311, body 34 a 35).


28      Kvalifikácia nároku spoločnosti CNP proti spoločnosti Gefion z „mimozmluvnej zodpovednosti“ v terminológii nariadenia nie je sporná.


29      Rozsudok flyLAL‑Lithuanian Airlines (bod 63).


30      Bod 24 návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Sąd Rejonowy w Białymstoku (Okresný súd Białystok) ako dôkaz týchto ťažkostí pripomína prejudiciálnu otázku položenú v inom konaní, taktiež proti spoločnosti Gefion, ktorá viedla k rozsudku z 27. februára 2020, Corporis (C‑25/19, EU:C:2020:126; ďalej len „rozsudok Corporis“).


31      Pripúšťam, že rozdelenie poisťovacích činností spôsobom, ktorý zjavne robí Gefion, by mohlo mať vplyv na uplatniteľnosť tohto ustanovenia: napríklad preto, že sťažuje vnímanie verejnosti, že miestna spoločnosť je expozitúrou materskej spoločnosti. Výklad článku 7 bodu 5 nariadenia však musí byť striktný; jeho vlastná formulácia tiež vymedzuje prvky, od ktorých závisí jeho uplatňovanie, od tých prvkov, ktoré sa týkajú konkrétneho sporu. Inými slovami, na účely a v súlade s jeho opodstatnením (existencia úzkej väzby medzi sporom a súdom) nie je dôležitá akákoľvek prítomnosť žalovaného v členskom štáte, ale iba prítomnosť subjektu, ktorý sa zúčastňuje na činnosti, ktorá je predmetom sporu.


32      Podľa Komisie, ktorá vychádza z rovnakého predpokladu, sa otázka vnútroštátneho súdu týka tohto subjektu. Domnievam sa, že je to pravdepodobné, najmä vzhľadom na body 26 a 28 návrhu na začatie prejudiciálneho konania.


33      Pripomienky spoločnosti Gefion (body 20 a 21). V tejto súvislosti Gefion uvádza svoje vlastné úvahy o článku 152 smernice Solventnosť II, z ktorých vyplýva, že podľa tohto ustanovenia takýto subjekt nikdy nie je organizačnou zložkou, obchodným zastúpením alebo pobočkou podľa článku 7 bodu 5 nariadenia. Touto otázkou sa budem zaoberať neskôr.


34      Návrh na začatie prejudiciálneho konania (bod 26) a pripomienky Komisie (body 56, 58 a 60). V tejto súvislosti vnútroštátny súd a Komisia uvádzajú článok 145 smernice Solventnosť II, ktorému sa budem tiež venovať neskôr.


35      Bod 5 návrhu na začatie prejudiciálneho konania.


36      Uvádzam „na prvý pohľad vyplýva“, pretože Komisia v skutočnosti výslovne neuvádza automatickú koreláciu medzi týmito dvoma pojmami.


37      Podľa tohto ustanovenia musí poisťovňa upovedomiť orgány dohľadu domovského členského štátu o zámere zriadiť pobočku na území iného štátu, a oznámiť určité informácie. Podľa jeho odseku 1 „každá trvalá prítomnosť poisťovne na území členského štátu má rovnaké postavenie ako pobočka, dokonca aj keď táto prítomnosť nemá formu pobočky, ale pozostáva len z kancelárie riadenej vlastnými pracovníkmi poisťovne alebo osobou, ktorá je nezávislá, má však trvalé oprávnenie konať za poisťovňu, ako by mala zastúpenie“.


38      Bod 61 pripomienok Komisie.


39      Pripomienky spoločnosti Gefion (bod 21). Gefion uvádza, že jej činnosť v Poľsku sa uskutočňuje v rámci výkonu slobody poskytovania služieb po splnení podmienok vyžadovaných smernicou Solventnosť II bez toho, aby dánske alebo poľské orgány dohľadu vyjadrili akúkoľvek výhradu. Dodáva, že tento argument by stačil na vyvrátenie uplatniteľnosti článku 7 bodu 5 nariadenia.


40      Bod 28 návrhu na začatie prejudiciálneho konania, in fine.


41      Podľa odôvodnenia 11 smernice Solventnosť II sa prostredníctvom tejto smernice má dosiahnuť „také zosúladenie, ktoré je nutné a dostatočné na dosiahnutie vzájomného uznávania povolení a systémov dohľadu“ tak, aby na úrovni Spoločenstva platilo jednotné povolenie a aby dohľad nad spoločnosťou vykonával domovský členský štát.


42      Tieto informácie okrem iného zahŕňajú druh predpokladaných činností, organizačnú štruktúru pobočky a meno osoby, ktorá má v rámci pobočky právomoc zaväzovať poisťovňu vo vzťahu k tretím osobám.


43      Orgánom dohľadu hostiteľského štátu a samotnej spoločnosti. Tiež osvedčia, že spoločnosť pokrýva kapitálovú požiadavku na solventnosť a minimálne kapitálové požiadavky.


44      Článok 148 ods. 1 smernice Solventnosť II stanovuje, že orgány dohľadu domovského štátu musia v takom prípade oznámiť určité informácie orgánom dohľadu členského štátu, na ktorého území má spoločnosť v úmysle vykonávať svoju činnosť.


45      Článok 151 smernice Solventnosť II. Pozri rozsudok Corporis (bod 35).


46      V tomto zmysle rozsudok Corporis (bod 37): „Toto ustanovenie [článok 152 ods. 1 prvý pododsek smernice Solventnosť II] nespresňuje presný rozsah právomocí zverených na tento účel zástupcovi poisťovne.“


47      Podľa článku 152 ods. 2 „hostiteľský členský štát nemôže požadovať, aby zástupca vykonával iné činnosti v mene… poisťovne, ktorou bol vymenovaný, než tie, ktoré sú uvedené v odseku 1“.


48      V tejto veci sa nekladie otázka automatickej rovnocennosti pojmov „pobočka“ uvedených v článku 7 bodu 5 nariadenia a v smernici Solventnosť II. Hoci sa intuitívne požaduje kladná odpoveď, musím pripomenúť, že v tejto smernici sa používajú rôzne významy pobočky: jeden, všeobecný význam, je ten, ktorý je uvedený v článku 13 ods. 11 pod nadpisom „Vymedzenie pojmov“; iný, špecifický význam, slúži na účely kapitoly IX hlavy I, v článku 162 ods. 2; a ďalší význam, ktorý slúži na účely hlavy IV, v článku 268 ods. 1 písm. b). Preskúmanie, či všetky významy spĺňajú zo svojej podstaty požiadavky nariadenia, presahuje rámec týchto návrhov.


49      Asimilácia medzi pobočkou a trvalou prítomnosťou vychádza z rozsudku zo 4. decembra 1986, Komisia/Nemecko (205/84, EU:C:1986:463). Zákonodarca ju následne stanovil na základe článku 3 druhej smernice Rady 88/357/EHS z 22. júna 1988 o koordinácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení, týkajúcich sa priameho poistenia s výnimkou životného poistenia, na uľahčenie účinného vykonávania slobody poskytovať služby a o zmene a doplnení smernice 73/239/EHS (Ú. v. ES L 172, 1988, s. 1; Mim. vyd. 06/001, s. 198).


50      Rozsudok z 26. októbra 2010, Schmelz (C‑97/09, EU:C:2010:632, bod 38).


51      Komisia vo svojom výkladovom oznámení týkajúcom sa slobody poskytovania služieb a všeobecného záujmu v poisťovníctve (Ú. v. ES C 43, 2000, s. 5, s. 9 až 12), uvádza, že musia byť preukázané obe skutočnosti.


52      Body 38 až 52 vyššie.


53      Keďže výkon tejto slobody nevylučuje určitú stabilnú infraštruktúru poskytovateľa v prijímajúcom štáte (rozsudok z 30. novembra 1995, Gebhard, C‑55/94, EU:C:1995:411), nevylučujem, že vo vzťahu ku konkrétnemu prevádzkovateľovi sa vyžaduje požadovaná forma na uplatnenie ustanovenia. V takom prípade môže tretia osoba podať svoju žalobu proti poisťovni v jurisdikcii, v ktorej sa nachádza uvedená infraštruktúra, v sporoch týkajúcich sa činností, ktoré súvisia s činnosťami tejto infraštruktúry.


54      V prípade, že ho neurčila samotná spoločnosť.


55      Smernica Európskeho parlamentu a Rady zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti (Ú. v. EÚ L 263, 2009, s. 11). Článok 152 smernice Solventnosť II doslovne uvádza článok 4 smernice 2000/26/ES, ktorý je v súčasnosti prevzatý, s výnimkou odseku 7 článku 21 smernice 2009/103.


56      Rozsudky z 10. októbra 2013, Spedition Welter (C‑306/12, EU:C:2013:650), body 21 a 23), a z 15. decembra 2016, Vieira de Azevedo a i. (C‑558/15, EU:C:2016:957, bod 33), o zástupcovi upravenom v článku 21 smernice 2009/103 (vtedy článok 4 smernice 2000/26); a rozsudok Corporis o zástupcovi uvedenom v článku 152 smernice Solventnosť II.


57      Čo zahŕňa oprávnenie prijať žalobu proti poisťovni nachádzajúcej sa v inom členskom štáte, v ktorom sa požaduje náhrada škody za dopravnú nehodu, ako to vyplýva z analýzy rozsudku Corporis.


58      Rozsudok z 15. decembra 2016, Vieira de Azevedo a i. (C‑558/15, EU:C:2016:957, body 25 a 26).


59      Pozri odôvodnenie 16 nariadenia.


60      V nároku, o aký ide v prejednávanej veci, ktorý predstavuje mimozmluvný nárok.