Language of document : ECLI:EU:C:2020:42

UZNESENIE SÚDNEHO DVORA (tretia komora)

z 29. januára 2020 (*)

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Zastavenie konania“

Vo veci C‑522/18,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Sąd Najwyższy (Najvyšší súd, Poľsko) z 2. augusta 2018, ktoré bolo doručené Súdnemu dvoru 9. augusta 2018, ktorý súvisí s konaním:

proti

Zakład Ubezpieczeń Społecznych Oddział w Jaśle,

za účasti:

Prokuratura Krajowa,

SÚDNY DVOR (tretia komora),

v zložení: predsedníčka tretej komory A. Prechal (spravodajkyňa), sudcovia L. S. Rossi, J. Malenovský, F. Biltgen a N. Wahl,

generálny advokát: E. Tančev,

tajomník: Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–        poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna, splnomocnený zástupca,

–        belgická vláda, v zastúpení: M. Jacobs, L. Van den Broeck a C. Pochet, splnomocnené zástupkyne,

–        dánska vláda, v zastúpení: J. Nymann‑Lindegren a M. Wolff, splnomocnení zástupcovia,

–        lotyšská vláda, v zastúpení: I. Kucina a V. Soņeca, splnomocnené zástupkyne,

–        holandská vláda, v zastúpení: M. K. Bulterman a C. S. Schillemans, splnomocnené zástupkyne,

–        Európska komisia, v zastúpení: A. Stobiecka‑Kuik, D. Martin a H. Krämer, splnomocnení zástupcovia,

–        Dozorný úrad EZVO, v zastúpení: C. Zatschler, J. S. Watson, I. O. Vilhjálmsdóttir a C. Howdle, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí generálneho advokáta,

vydal toto

Uznesenie

1        Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 2, článku 4 ods. 3 tretieho pododseku a článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, článku 267 ZFEÚ, článkov 21 a 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), ako aj smernice Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní (Ú. v. ES L 303, 2000, s. 16; Mim. vyd. 05/004, s. 79).

2        Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi DŚ a Zakład Ubezpieczeń Społecznych Oddział w Jaśle (Inštitút sociálneho zabezpečenia, pobočka Jasło, Poľsko) (ďalej len „Inštitút sociálneho zabezpečenia“) vo veci uplatnenia poľského systému sociálneho poistenia na DŚ.

 Právny rámec

3        Článok 30 ustawa o Sądzie Najwyższym (zákon o Najvyššom súde) z 23. novembra 2002 (ďalej len „zákon o Najvyššom súde z roku 2002“) stanovil vek odchodu sudcov Sąd Najwyższy (Najvyšší súd, Poľsko) do dôchodku na 70 rokov.

4        Dňa 20. decembra 2017 prezident Poľskej republiky (ďalej len „prezident republiky“) podpísal ustawa o Sądzie Najwyższym (zákon o Najvyššom súde) z 8. decembra 2017 (Dz. U. z roku 2018, položka 5, ďalej len „nový zákon o Najvyššom súde“), ktorý nadobudol účinnosť 3. apríla 2018. Tento zákon bol následne niekoľkokrát zmenený.

5        Podľa článku 37 nového zákona o Najvyššom súde:

„1.      Sudcovia [Sąd Najwyższy (Najvyšší súd)] odchádzajú do dôchodku ku dňu, v ktorom dosiahnu vek 65 rokov, ibaže najskôr dvanásť mesiacov a najneskôr šesť mesiacov pred dosiahnutím [veku 65 rokov] predložia vyhlásenie uvádzajúce ich želanie pokračovať vo výkone funkcie a osvedčenie vydané v súlade s podmienkami uplatniteľnými na uchádzačov na výkon funkcie sudcov osvedčujúce, že ich zdravotný stav im umožňuje plniť ich povinnosti a pokiaľ [prezident republiky] udelí svoj súhlas s ich zotrvaním vo funkcii sudcu [Sąd Najwyższy (Najvyšší súd)].

1a.      Pred udelením súhlasu so zotrvaním dotknutých osôb vo funkcii sudcu [Sąd Najwyższy (Najvyšší súd)] prerokuje [prezident republiky] vec so Štátnou súdnou radou. Tento orgán predloží [prezidentovi republiky] svoje stanovisko do 30 dní od jeho žiadosti o stanovisko. Ak toto stanovisko nie je doručené v lehote uvedenej v druhej vete, má sa za to, že Štátna súdna vydala súhlasné stanovisko.

3.      [Prezident republiky] môže udeliť súhlas so zotrvaním sudcu [Sąd Najwyższy (Najvyšší súd)] vo funkcii v lehote 3 mesiacov od doručenia stanoviska Štátnej súdnej rady uvedeného v odseku 1a alebo uplynutia lehoty na doručenie tohto stanoviska. V prípade neudelenia povolenia v lehote uvedenej v prvej vete sa má za to, že sudca odchádza do dôchodku dosiahnutím veku 65 rokov. …

4.      Súhlas uvedený v odseku 1 sa udeľuje na obdobie 3 rokov, pričom ho možno raz obnoviť. …“

6        Článok 111 nového zákona o Najvyššom súde uvádza:

„1.      Sudcovia [Sąd Najwyższy (Najvyšší súd)], ktorí dosiahli vek 65 rokov ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto zákona alebo ktorí dosiahnu tento vek v lehote troch mesiacov od uvedeného dňa odchádzajú do dôchodku, počnúc dňom nasledujúcim po uplynutí lehoty troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona, ibaže v lehote jedného mesiaca odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona podajú vyhlásenie a osvedčenie uvedené v článku 37 ods. 1a a ibaže prezident Poľskej republiky udelí svoj súhlas s ich zotrvaním vo funkcii sudcu [Sąd Najwyższy (Najvyšší súd)]. Ustanovenia článku 37 ods. 2 až 4 sa uplatnia primerane.

1a.      Sudcovia [Sąd Najwyższy (Najvyšší súd)], ktorí po uplynutí lehoty troch mesiacov od nadobudnutia účinnosti tohto zákona a pred uplynutím lehoty dvanástich mesiacov od uvedeného dňa dosiahnu vek 65 rokov, odchádzajú do dôchodku dvanásť mesiacov po dni nadobudnutia účinnosti tohto zákona, ibaže v tejto lehote podajú vyhlásenie a osvedčenie uvedené v článku 37 ods. 1 a ibaže [prezident republiky] udelí súhlas s ich zotrvaním vo funkcii sudcu [Sąd Najwyższy (Najvyšší súd)]. Ustanovenia článku 37 ods. 2 až 4 sa uplatnia primerane.“

7        Tento odsek 1a bol vložený do článku 111 nového zákona o Najvyššom súde s cieľom zohľadniť situáciu sudcu Sąd Najwyższy (Najvyšší súd), ktorý z dôvodu pôvodne stanovených prechodných ustanovení by nemal možnosť v zákonom stanovenej lehote uskutočniť vyhlásenie, v ktorom by vyjadril svoje želanie pokračovať vo výkone jeho funkcie po dosiahnutí nového veku odchodu do dôchodku.

 Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

8        Dňa 14. októbra 2015 prijal Inštitút sociálneho zabezpečenia rozhodnutie týkajúce sa uplatnenia poľského systému sociálneho zabezpečenia na DŚ. Toto rozhodnutie bolo zrušené rozsudkom Sąd Apelacyjny, Wydział Pracy i Ubezpieczeń Społecznych w Rzeszowie (Odvolací súd Rzeszow, senát pre pracovné veci a veci sociálneho zabezpečenia, Poľsko) z 23. marca 2018. Tento súd sa domnieval, že v uvedenom rozhodnutí Inštitút sociálneho zabezpečenia nezohľadnil to, že rozhodnutie orgánu dôchodkového zabezpečenia iného členského štátu, ako je Poľská republika, ktoré konštatovalo, že sa na dotknutú osobu nevzťahuje systém sociálneho zabezpečenia tohto iného členského štátu, a ktoré slúžilo najmä ako základ dohody medzi orgánmi, v zmysle článku 16 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (Ú. v. EÚ L 284, 2009, s. 1), bolo medzičasom zrušené súdom uvedeného iného členského štátu.

9        Na základe odvolania, ktoré proti tomuto rozsudku podal Inštitút sociálneho zabezpečenia, sa senát v riadnom zložení Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) rozhodol predložiť rozšírenému senátu tohto súdu právnu otázku v tom zmysle, aby rozhodol, či toto nezohľadnenie zrušenia, ktoré vyslovil súd iného členského štátu, predstavuje „meritórne nepreskúmanie veci“ v zmysle ustanovení článku 386 ods. 4 v spojení s článkom 477 14a kodeks postępowania cywilnego (Civilný súdny poriadok).

10      V počiatočnom štádiu skúmania tejto otázky uvedený rozšírený senát Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) uviedol, že dĺžka výkonu funkcie dvoch z jeho členov je ovplyvnená ustanoveniami nového zákona o Najvyššom súde.

11      V tejto súvislosti vnútroštátny súd konštatuje, že jeden z dvoch dotknutých sudcov, ktorí dosiahli vek 65 rokov pred nadobudnutím účinnosti nového zákona o Najvyššom súde, predložil v priebehu mája 2018 vyhlásenie, ktorým vyjadril želanie zotrvať vo funkcii až do dovŕšenia veku 70 rokov, teda do veku odchodu do dôchodku uplatniteľného podľa zákona o Najvyššom súde z roku 2002. Hoci toto vyhlásenie nie je vyhlásením uvedeným v článku 37 a 111 ods. 1 nového zákona o Najvyššom súde, prezident republiky začal konanie o prípadnom povolení zotrvania uvedeného sudcu v jeho funkcii, ktoré predpokladajú uvedené ustanovenia. Uvedené konanie v čase vydania rozhodnutia vnútroštátneho súdu stále prebiehalo.

12      Pokiaľ ide o druhého sudcu, vnútroštátny súd uvádza, že dosiahol vek 65 rokov po nadobudnutí účinnosti nového zákona o Najvyššom súde a že ide o sudcu, pre ktorého bol osobitne prijatý článok 111 ods. 1a tohto zákona. Uvádza, že v dôsledku tohto ustanovenia tento sudca odíde do dôchodku 3. apríla 2019, ibaže by pred týmto dňom predložil vyhlásenie, v ktorom vyjadrí svoju vôľu zotrvať vo funkcii, a prezident republiky by udelil tiež pred týmto dňom svoj súhlas so zachovaním dotknutej osoby v jej funkcii.

13      V tomto kontexte má vnútroštátny súd pochybnosti o tom, či sú ustanovenia článku 37 a 111 ods. 1 a 1a nového zákona o Najvyššom súde (ďalej len „sporné vnútroštátne ustanovenia“) v súlade s viacerými ustanoveniami práva Únie uvedenými v bode 1 tohto uznesenia. V tejto súvislosti je uvedený súd konkrétne názoru, že zníženie veku odchodu do dôchodku sudcov vykonávajúcich svoju funkciu na Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) porušuje na jednej strane zásadu neodvolateľnosti sudcov a na druhej strane zákaz diskriminácie z dôvodu veku v oblasti zamestnania. Okrem toho skutočnosť, že akákoľvek možnosť zotrvať vo funkcii sudcov Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) po dosiahnutí novostanoveného obvyklého veku odchodu do dôchodku podlieha diskrečnému rozhodnutiu prezidenta republiky, je nezlučiteľná so zásadou nezávislosti sudcov, a to vzhľadom na vonkajšie tlaky, ktoré môžu z tohto rozhodnutia pre sudcov vyplývať.

14      Okrem toho a ak by sa preukázali porušenia práva Únie uvedené v predchádzajúcom bode, vnútroštátny súd si želá vedieť, či je oprávnený vylúčiť uplatnenie sporných vnútroštátnych ustanovení.

15      Objasnenia zo strany Súdneho dvora sú potrebné na to, aby umožnili vnútroštátnemu súdu rozhodnúť o predbežných otázkach, o ktorých má rozhodnúť, pokiaľ ide o spôsobilosť sudcov, ktorí v ňom zasadajú, pokračovať vo výkone ich funkcií sudcov a rozhodovať o spore vo veci samej alebo o akejkoľvek inej veci, ktorú by mali prejednávať, pri dodržaní požiadaviek vyplývajúcich z ustanovení práva Únie uvedených v bode 1 tohto uznesenia.

16      Za týchto podmienok Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.      Majú sa ustanovenia článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ v spojení s ustanoveniami článku 4 ods. 3 tretieho pododseku ZEÚ, ako aj článku 2 ZEÚ, článku 267 tretieho odseku ZFEÚ a článku 47 [Charty] vykladať v tom zmysle, že zásada neodvolateľnosti sudcov, ktorá je prvkom zásad účinnej súdnej ochrany a právneho štátu, je porušená vtedy, keď vnútroštátny zákonodarca zníži vek odchodu do dôchodku (dôchodkový vek) sudcov súdu poslednej inštancie členského štátu (napríklad zo 70 na 65 rokov) a keď sa nový nižší dôchodkový vek uplatňuje na sudcov vo výkone funkcie bez toho, aby sa rozhodnutie, či využije nižší dôchodkový vek, ponechalo na výlučné posúdenie dotknutého sudcu?

2.      Majú sa ustanovenia článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ v spojení s ustanoveniami článku 4 ods. 3 tretieho pododseku ZEÚ a článku 2 ZEÚ, článku 267 tretieho odseku ZFEÚ a článku 47 Charty vykladať v tom zmysle, že zásada právneho štátu a stupeň nezávislosti nevyhnutný na zabezpečenie účinnej súdnej ochrany vo veciach, ktoré sa týkajú práva Únie, sú porušené vtedy, keď v rozpore so zásadou neodvolateľnosti sudcov vnútroštátny zákonodarca zníži zo 70 na 65 rokov obvyklý vek, do ktorého môže sudca súdu poslednej inštancie členského štátu zastávať funkciu sudcu a keď možnosť zotrvania v takej funkcii podmieni diskrečným súhlasom orgánu výkonnej moci?

3.      Majú sa ustanovenia článku 2 v spojení s ustanoveniami článku 6 ods. 1 smernice [2000/78] vykladať v tom zmysle, že zníženie veku odchodu do dôchodku (dôchodkového veku) sudcov súdu poslednej inštancie členského štátu a podmienenie možnosti zotrvania sudcu, ktorý pôsobí na tomto súde vo svojej funkcii a ktorý dosiahol nový nižší vek odchodu do dôchodku súhlasom orgánu výkonnej moci, je diskrimináciou z dôvodu veku?

4.      Majú sa ustanovenia článkov 2, 9, ako aj 11 smernice 2000/78 v spojení s ustanoveniami článkov 21 a 47 Charty vykladať v tom zmysle, že ak dôjde k diskriminácii založenej na veku uplatňovanej voči sudcom súdu poslednej inštancie členského štátu z dôvodu zníženia veku ich odchodu do dôchodku (dôchodkového veku) z predchádzajúcich 70 rokov na 65 rokov, tento súd, pokiaľ rozhoduje o akejkoľvek veci v senáte, ktorého členom je sudca dotknutý dôsledkami týchto vnútroštátnych diskriminačných noriem a ktorý nevyjadril želanie využiť nový vek odchodu do dôchodku, je povinný na účely rozhodnutia o predbežnej otázke týkajúcej sa zloženia súdu odmietnuť uplatnenie vnútroštátnych ustanovení, ktoré sú v rozpore so smernicou 2000/78 a článkom 21 Charty, a je povinný naďalej rozhodovať s účasťou tohto sudcu, pokiaľ je tento krok jediným efektívnym spôsobom zaistenia účinnej súdnej ochrany práv, ktoré sudca vyvodzuje z právneho poriadku Únie?

5.      Majú sa ustanovenia článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ v spojení s ustanoveniami článku 4 ods. 3 tretieho pododseku ZEÚ a článku 2 ZEÚ, článku 267 ZFEÚ, ako aj článku 47 Charty vykladať v tom zmysle, že právny štát treba považovať za základnú hodnotu Európskej únie v takej miere, že v prípade pochybnosti o súlade vnútroštátnych ustanovení znižujúcich vek odchodu do dôchodku (dôchodkový vek) sudcov spôsobmi opísanými v dvoch prvých otázkach s touto hodnotou a z toho vyplývajúcou zásadou účinnej súdnej ochrany – pokiaľ ide o nezávislosť súdov a ich sudcov vykonávajúcich svoju činnosť – musí mať vnútroštátny súd právomoc bez návrhu pozastaviť uplatňovanie vnútroštátnych ustanovení, ktoré porušujú zásadu neodvolateľnosti sudcov vo vzťahu ku všetkým sudcom, ktorí patria do rozsahu pôsobnosti týchto ustanovení?“

17      Dňa 17. októbra 2018 vnútroštátny súd oznámil Súdnemu dvoru uznesenie zo 16. októbra 2018, ktorým uvedený vnútroštátny súd vyhlásil za neprípustné späťvzatie odvolania v spore vo veci samej, ktoré medzičasom podal Inštitút sociálneho zabezpečenia. Z výroku tohto uznesenia vyplýva, že toto rozhodnutie bolo prijaté na základe ustanovení vnútroštátneho procesného práva, z ktorých vyplýva, že späťvzatie odvolania takým orgánom, ako je Inštitút sociálneho zabezpečenia vo veci týkajúcej sa pracovného práva alebo práva sociálneho zabezpečenia, musí byť vyhlásené za neprípustné vtedy, keď tak ako v prejednávanej veci na jednej strane môže poškodiť oprávnené záujmy pracovníka alebo poisteného a na druhej strane bolo dosiahnuté porušením dobrých mravov všeobecného záujmu a predstavuje zneužitie právomoci. Podľa týchto výrokov tým, že späťvzatie bolo podané po tom, čo bol Súdnemu dvoru podaný návrh na začatie prejudiciálneho konania, k uvedenému späťvzatiu okrem toho došlo v rozpore s povinnosťou lojálnej spolupráce, ktorá vyplýva z článku 4 ods. 3 ZEÚ. V dôsledku uvedeného uznesenia vnútroštátny súd informoval Súdny dvor, že trvá na svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania v prejednávanej veci.

 Prijatie zákona z 21. novembra 2018

18      Dňa 1. januára 2019 nadobudol účinnosť ustawa o zmianie ustawy o Sądzie Nawyższym (zákon, ktorým sa mení zákon o Najvyššom súde) z 21. novembra 2018 (Dz. U. z roku 2018, položka 2507, ďalej len „zákon z 21. novembra 2018“).

19      Z článku 1 zákona z 21. novembra 2018 vyplýva, že článok 37 ods. 1a až 4 a článok 111 ods. 1 a 1a nového zákona o Najvyššom súde sa zrušujú a že článok 37 ods. 1 tohto zákona sa mení v tom zmysle, že „sudcovia [Sąd Najwyższy (Najvyšší súd)] odchádzajú do dôchodku vo veku 65 rokov“. V uvedenom zákone sa však spresňuje, že toto posledné uvedené ustanovenie sa uplatňuje jedine na sudcov Sąd Najwyższy (Najvyšší súd), ktorí nastúpili do tejto funkcie po 1. januári 2019. Na sudcov Sąd Najwyższy (Najvyšší súd), ktorí nastúpili do funkcie pred týmto dňom sa opätovne vzťahuje ustanovenie, ktoré bolo uplatniteľné pred nadobudnutím účinnosti nového zákona o Najvyššom súde, konkrétne článok 30 zákona z roku 2002 o Najvyššom súde, ktorý stanovuje vek odchodu do dôchodku sudcov Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) na 70 rokov.

20      Okrem toho článok 2 ods. 1 zákona z 21. novembra 2018 uvádza že „odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa každému sudcovi [Sąd Najwyższy (Najvyšší súd)]…, ktorý odišiel do dôchodku podľa článku 37 ods. 1 až 4 alebo článku 111 ods. 1 alebo 1a [nového zákona o Najvyššom súde] obnovuje výkon jeho funkcie, ktorú vykonával ku dňu nadobudnutia účinnosti [nového zákona o Najvyššom súde]. Výkon funkcie sudcu [Sąd Najwyższy (Najvyšší súd)]… sa považuje za neprerušený“.

 O zastavení konania

21      Na otázku Súdneho dvora, či sa vzhľadom na nadobudnutie účinnosti zákona z 21. novembra 2018 domnieva, že odpoveď na prejudiciálne otázky je stále nevyhnutná na to, aby mohol vydať svoj rozsudok vo veci samej, odpovedal vnútroštátny súd kladne.

22      V tejto súvislosti uvedený súd poukázal najmä na zásadný význam, ktorý majú uvedené otázky na zachovanie Únie ako spoločenstva práva, okolnosť, že otázky boli položené v čase, keď boli sporné vnútroštátne ustanovenia ešte platné, skutočnosť, že zákon z 21. novembra 2018, ktorý bol prijatý na vykonanie uznesenia zo 17. decembra 2018, Komisia/Poľsko (C‑619/18 R, EU:C:2018:1021), ktorým Súdny dvor nariadil dočasné pozastavenie účinnosti uvedených vnútroštátnych ustanovení, nemá konečnú povahu a okolnosť, že účinky týchto vnútroštátnych ustanovení neboli zrušené ex tunc. Za týchto podmienok je odpoveď na prejudiciálne otázky nevyhnutná na spresnenie postavenia sudcov Sąd Najwyższy (Najvyšší súd), ktorí boli dotknutí spornými vnútroštátnymi ustanoveniami. Zatiaľ čo zákon z 21. novembra 2018 totiž vychádza z predpokladu, podľa ktorého niektorí z týchto sudcov odišli do dôchodku na základe sporných vnútroštátnych ustanovení, a sú v súčasnosti opätovne zaradení na Sąd Najwyższy (Najvyšší súd), prejudiciálne otázky vychádzajú z predpokladu, že dotknutí sudcovia nikdy do dôchodku neodišli, keďže uvedené vnútroštátne ustanovenia by sa nemali uplatňovať, takže vnútroštátny súd v súčasnom zložení a všeobecnejšie všetci sudcovia Sąd Najwyższy (Najvyšší súd), ktorí vyjadrili svoje želanie pokračovať vo výkone svojich funkcií po veku 65 rokov, môžu naďalej prijímať rozhodnutia.

23      Vnútroštátny súd však spresňuje, že keďže sudca uvedený v bode 12 tohto uznesenia už nie je ohrozený nesplnením podmienok týkajúcich sa nezávislosti sudcov, v skutočnosti zostáva odpoveď na položené otázky potrebná, pokiaľ ide o sudcov, ktorí dosiahli vek 65 rokov pred dňom nadobudnutia účinnosti zákona z 21. novembra 2018, a teda najmä, pokiaľ ide o sudcu uvedeného v bode 11 tohto uznesenia.

24      Pokiaľ ide v prvom rade o význam položených otázok, treba uviesť, že tento určite nemožno spochybniť. Navyše už bol zdôraznený v bode 15 uznesenia predsedu Súdneho dvora z 13. novembra 2018, Zakład Ubezpieczeń Społecznych (C‑522/18, neuverejnené, EU:C:2018:909), ktorým rozhodol o prejednaní tejto veci v skrátenom konaní.

25      Okrem toho treba poznamenať, že vo svojom rozsudku z 24. júna 2019, Komisia/Poľsko (Nezávislosť Najvyššieho súdu) (C‑619/18, EU:C:2019:531), ktorý bol vyhlásený po podaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania v tejto veci, Súdny dvor rozhodol, že na jednej strane tým, že stanovila uplatnenie opatrenia spočívajúceho v znížení veku odchodu do dôchodku sudcov Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) na sudcov vo výkone funkcie, ktorí boli na tento súd vymenovaní pred 3. aprílom 2018, a na druhej strane tým, že zverila prezidentovi republiky diskrečnú právomoc predĺžiť aktívny výkon funkcie sudcov uvedeného súdu po dovŕšení novo upraveného dôchodkového veku, Poľská republika nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ.

26      V rámci týchto spresnení však treba zdôrazniť, že okolnosť, že prejudiciálne otázky majú osobitný význam nemôže sama osebe postačovať na odôvodnenie toho, aby na ne Súdny dvor odpovedal.

27      V tejto súvislosti treba totiž v druhom rade pripomenúť, že, ako to vyplýva z ustálenej judikatúry Súdneho dvora, konanie, ktoré upravuje článok 267 ZFEÚ, je nástrojom spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi, prostredníctvom ktorého Súdny dvor poskytuje týmto súdom výklad práva Únie potrebný na vyriešenie sporu, ktorý prejednávajú (rozsudok z 19. decembra 2013, Fish Legal a Shirley, C‑279/12, EU:C:2013:853, bod 29, ako aj citovaná judikatúra). Predpokladom prejudiciálneho konania je spor skutočne prejednávaný vnútroštátnymi súdmi, v rámci ktorého majú vydať rozhodnutie schopné zohľadniť rozsudok o prejudiciálnej otázke (pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. júna 2013, Di Donna, C‑492/11, EU:C:2013:428, bod 26; z 24. októbra 2013, Stoilov i Ko, C‑180/12, EU:C:2013:693, bod 44, ako aj uznesenie z 3. marca 2016, Euro Bank, C‑537/15, neuverejnené, EU:C:2016:143, bod 32 a citovanú judikatúru).

28      Čiže odôvodnením návrhu na začatie prejudiciálneho konania nie je formulovanie poradných názorov na všeobecné alebo hypotetické otázky, ale potreba, ktorá je vnútorne spätá s efektívnym riešením určitého sporu (rozsudok z 10. decembra 2018, Wightman a i., C‑621/18, EU:C:2018:999, bod 28, ako aj citovaná judikatúra). Pokiaľ sa zdá, že zodpovedanie položenej otázky už zjavne nie je potrebné na vyriešenie tohto sporu, Súdny dvor rozhodne o zastavení konania [rozsudok z 19. novembra 2019, A. K. a i. (Nezávislosť disciplinárneho senátu Najvyššieho súdu), C‑585/18, C‑624/18 a C‑625/18, EU:C:2019:982, bod 70, ako aj citovaná judikatúra].

29      V prejednávanej veci treba pripomenúť, že po podaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania zo strany Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) v tejto veci bolo vydané uznesenie podpredsedníčky Súdneho dvora z 19. októbra 2018, Komisia/Poľsko (C‑619/18 R, neuverejnené, EU:C:2018:852), a následne uznesenie zo 17. decembra 2018, Komisia/Poľsko (C‑619/18 R, EU:C:2018:1021), ktoré najmä nariadili Poľskej republike na jednej strane pozastaviť uplatňovanie ustanovení článku 37 ods. 1 až 4 a článku 111 ods. 1 a 1a nového zákona o Najvyššom súde, ako aj všetkých opatrení prijatých na základe uvedených ustanovení a na druhej strane prijať všetky opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, aby mohli sudcovia Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) dotknutí uvedenými ustanoveniami vykonávať svoje funkcie na mieste, ktoré zastávali k 3. aprílu 2018, keď nadobudol účinnosť nový zákon o Najvyššom súde, a požívali rovnaké postavenie a rovnaké práva a podmienky zamestnania, ktoré mali do 3. apríla 2018.

30      Po vydaní uvedených uznesení prezident republiky 17. decembra 2018 podpísal zákon z 21. novembra 2018, ktorý bol uverejnený v Dziennik Ustaw Rzeczypospolitej Polskiej pred nadobudnutím účinnosti 1. januára 2019.

31      Ako však vyplýva z informácií uvedených v bodoch 19 a 20 tohto uznesenia, zákon z 21. novembra 2018 zrušil sporné vnútroštátne ustanovenia v rozsahu, v akom na jednej strane predpokladali uplatnenie novostanoveného veku 65 rokov na odchod do dôchodku sudcov Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) na sudcov vo výkone funkcie, ktorí boli do funkcie vymenovaní pred 3. aprílom 2018, a na druhej strane priznali prezidentovi republiky diskrečnú právomoc predĺžiť aktívny výkon sudcovskej funkcie sudcov uvedeného súdu po dovŕšení takto novostanoveného veku odchodu do dôchodku. Z uvedených spresnení tiež vyplýva, že na základe zákona z 21. novembra 2018 je každý sudca Sąd Najwyższy (Najvyšší súd), ktorý odišiel do dôchodku na základe takto zrušených ustanovení nového zákona o Najvyššom súde opätovne zaradený na výkon funkcie, ktorú vykonával v deň nadobudnutia účinnosti nového zákona o Najvyššom súde, a je poverený vykonávať svoju funkciu sudcu v rámci uvedeného súdu až do veku 70 rokov, teda do veku odchodu do dôchodku tak, ako platil pred nadobudnutím účinnosti nového zákona o Najvyššom súde, a to na základe zákona o Najvyššom súde z roku 2002.

32      Za týchto podmienok sa zdá, že už nič nebráni tomu, aby sudcovia, ktorí sú členmi senátu, ktorý podal Súdnemu dvoru tento návrh na začatie prejudiciálneho konania, mohli v budúcnosti pokračovať vo výkone svojich sudcovských funkcií na Sąd Najwyższy (Najvyšší súd), a teda na súde, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, až do dovŕšenia veku 70 rokov bez toho, aby sa už na nich vzťahovalo opatrenie na zníženie veku odchodu do dôchodku na 65 rokov, alebo mechanizmus, ktorý zveril prezidentovi republiky diskrečnú právomoc rozhodovať o predĺžení výkonu aktívnej sudcovskej funkcie po obvyklom veku ich odchodu do dôchodku.

33      Nadobudnutie účinnosti zákona z 21. novembra 2018 tak malo za následok, že prejudiciálne otázky položené Súdnemu dvoru boli vzhľadom na rozhodnutie, ktoré má vydať vnútroštátny súd vo veci, ktorú prejednáva, zbavené svojho predmetu (pozri analogicky rozsudok z 27. júna 2013, Di Donna, C‑492/11, EU:C:2013:428, body 27 až 31, a uznesenie z 3. marca 2016, Euro Bank, C‑537/15, neuverejnené, EU:C:2016:143, body 33 až 35).

34      Z uvedeného hľadiska boli totiž tieto otázky až doteraz odôvodnené potrebou objasniť predbežnú otázku procesnej povahy vzťahujúcu sa na zloženie vnútroštátneho súdu a jeho možnosť pokračovať v rozhodovaní, na základe a pri dodržaní práva Únie, prostredníctvom účasti dvoch sudcov uvedených v bodoch 11 a 12 tohto uznesenia na účely rozhodnutia sporu vo veci samej. Keďže však uvedená predbežná otázka v kontexte sporu vo veci samej už nevyvstáva, vnútroštátny súd už nebude musieť na účely rozhodnutia, ktoré má vydať v uvedenej veci, zohľadňovať odpoveď, ktorú by Súdny dvor mohol poskytnúť na položené otázky (pozri analogicky rozsudok z 24. októbra 2013, Stoilov i Ko, C‑180/12, EU:C:2013:693, bod 44).

35      Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba konštatovať, že Súdny dvor už nemusí rozhodnúť o tomto návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

 O trovách

36      Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) nariadil:

Konanie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý predložil Sąd Najwyższy (Najvyšší súd, Poľsko) rozhodnutím z 2. augusta 2018 vo veci C522/18, sa zastavuje.

Podpisy


* Jazyk konania: poľština.