ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (tretia komora)
z 15. apríla 2011 (*)
„Program PHARE – ‚Prostriedky z revolvingových fondov‘ získané Českou republikou – Vrátenie poskytnutých súm – Rozhodnutie Komisie o vymáhaní započítaním – Právny základ – Rozdielne právne poriadky – Pojem pohľadávka, ktorá je istá a má stanovenú výšku – Povinnosť odôvodnenia“
Vo veci T‑465/08,
Česká republika, v zastúpení: M. Smolek, splnomocnený zástupca,
žalobkyňa,
proti
Európskej komisii, v zastúpení: P. van Nuffel, F. Dintilhac a Z. Malůšková, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
ktorej predmetom je návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie zo 7. augusta 2008 o vymáhaní započítaním súm dlžných Českou republikou v rámci „prostriedkov z revolvingových fondov“ programu PHARE,
VŠEOBECNÝ SÚD (tretia komora),
v zložení: predseda komory J. Azizi, sudcovia E. Cremona a S. Frimodt Nielsen (spravodajca),
tajomník: K. Andová, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 17. septembra 2010,
vyhlásil tento
Rozsudok
Právny rámec
A – Zmluva ES
1 Podľa článku 274 ES:
„Komisia plní rozpočet v súlade s ustanoveniami nariadení vydaných podľa článku 279 [ES]…“
2 Článok 292 ES stanovuje:
„Členské štáty sa zaväzujú, že spory, ktoré sa týkajú výkladu alebo uplatňovania tejto zmluvy vyriešia v súlade so zmluvou.“
B – Akt o podmienkach pristúpenia
3 Článok 2 Aktu o podmienkach pristúpenia Českej republiky, Estónskej republiky, Cyperskej republiky, Lotyšskej republiky, Litovskej republiky, Maďarskej republiky, Maltskej republiky, Poľskej republiky, Slovinskej republiky a Slovenskej republiky a o úpravách zmlúv, na ktorých je založená Európska únia (Ú. v. EÚ L 236, s. 33, ďalej len „akt o podmienkach pristúpenia“), stanovuje:
„Odo dňa pristúpenia budú ustanovenia pôvodných zmlúv a aktov prijatých orgánmi a Európskou centrálnou bankou pred pristúpením záväzné pre nové členské štáty a budú sa uplatňovať za podmienok stanovených v týchto zmluvách a v tomto akte.“
4 Podľa článku 10 aktu o podmienkach pristúpenia:
„Uplatňovanie pôvodných zmlúv a aktov prijatých orgánmi podlieha prechodným opatreniam ustanoveným v tomto akte.“
5 Článok 33 aktu o podmienkach pristúpenia stanovuje:
„1. Predkladanie ponúk, uzatváranie zmlúv, výkon a platby v rámci verejného obstarávania a uzatvárania zmlúv na jeho základe pre predvstupovú pomoc v rámci programu Phare… sú odo dňa pristúpenia spravované vykonávacími agentúrami v nových členských štátoch.
…
2. Globálne viazania rozpočtových prostriedkov, ktoré sa vykonali pred pristúpením podľa predvstupových finančných nástrojov uvedených v odseku 1, vrátane uzavierania a registrácie následných jednotlivých právnych záväzkov a platieb vykonaných po pristúpení, sa naďalej spravujú pravidlami a nariadeniami predvstupových finančných nástrojov a účtujú sa v príslušných rozpočtových kapitolách do ukončenia príslušných programov a projektov. Bez ohľadu na uvedené sa verejné obstarávanie začaté po pristúpení spravuje príslušnými smernicami spoločenstva.“
C – Rámcová dohoda medzi Českou republikou a Európskou komisiou o účasti Českej republiky na programe pomoci Európskeho spoločenstva
6 Článok 1 Rámcovej dohody medzi Českou republikou a Európskou komisiou o účasti Českej republiky na programe pomoci Európskeho spoločenstva z 12. marca a 12. júla 1996 (207/1997 Sb.) (ďalej len „rámcová dohoda z roku 1996“), ktorá nahradila Rámcovú dohodu zo 7. novembra 1990 uzavretú s Českou a Slovenskou federatívnou republikou, stanovuje:
„K prehĺbeniu spolupráce medzi zmluvnými stranami a s cieľom podporiť proces hospodárskej a spoločenskej reformy a rozvoja v Českej republike sa zmluvné strany dohodli, že budú zavedené opatrenia vo finančnej a technickej oblasti a o iných formách spolupráce stanovených uvedeným nariadením. Tieto opatrenia budú financované a realizované v technickom, právnom a administratívnom rámci vymedzenom touto dohodou. Špecifické podrobnosti každého súboru opatrení budú stanovené v memorande prijatom oboma zmluvnými stranami (ďalej len finančné memorandum), ktorého vzor je uvedený v Dodatku C.“
7 Na základe týchto rámcových dohôd stanovili rôzne finančné memorandá konkrétne podmienky financovania týchto programov:
– finančné memorandum z 1. októbra 1991 na program T 9106,
– finančné memorandum z 5. novembra 1992 na program CS 9203,
– finančné memorandum z 1. februára 1994 na program CZ 9302.
8 Článok 5 rámcovej dohody z roku 1996 stanovuje:
„Akékoľvek spory týkajúce sa tejto dohody, ktoré nebude možné vyriešiť rokovaním, sa budú riešiť v rozhodcovskom konaní v zmysle dodatku B.“
9 Článok 18 ods. 1 dodatku A k rámcovej dohode z roku 1996 stanovuje:
„Každá otázka týkajúca sa vykonávania alebo výkladu finančného memoranda alebo týchto všeobecných podmienok bude predmetom rokovania medzi príjemcom a Komisiou a v prípade nutnosti bude viesť k zmene finančného memoranda.“
10 Podľa ustanovení dodatku B k rámcovej dohode z roku 1996:
„Akýkoľvek spor medzi zmluvnými stranami vyplývajúci z rámcovej dohody alebo z finančného memoranda, ktorý sa nevyrieši pomocou postupov uvedených v článku 18 všeobecných podmienok týkajúcich sa finančného memoranda, bude predložený na rozhodnutie rozhodcovskej komisii v súlade s nasledujúcimi ustanoveniami.
Stranami tohto rozhodcovského konania budú na jednej strane príjemca a na druhej strane Komisia.
Rozhodcovská komisia sa bude skladať z troch rozhodcov určených týmto spôsobom:
– jeden rozhodca bude vymenovaný príjemcom,
– druhý rozhodca bude vymenovaný Komisiou a
– tretí rozhodca… bude určený dohodou oboch strán, alebo ak k dohode nedôjde, generálnym tajomníkom Organizácie Spojených národov.
Ak niektorá zo strán rozhodcu nevymenuje, bude tento rozhodca vymenovaný [tretím rozhodcom].“
D – Viedenský dohovor o zmluvnom práve
11 Článok 30 ods. 3 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve z 23. mája 1969 (ďalej len „Viedenský dohovor“) stanovuje:
„Ak sú všetky zmluvné strany skoršej zmluvy tiež stranami neskoršej zmluvy bez tohto, aby podľa článku 59 skoršia zmluva zanikla alebo jej vykonávanie bolo prerušené, vykonáva sa skoršia zmluva iba v tom rozsahu, v akom sú jej ustanovenia zlučiteľné s ustanoveniami neskoršej zmluvy.“
E – Nariadenie (ES) č. 1266/1999
12 Článok 11 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 1266/1999 z 21. júna 1999 o koordinačnej pomoci kandidátskym krajinám v rámci predvstupovej stratégie a ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie (EHS) č. 3906/89 (Ú. v. ES L 161, s. 68; Mim. vyd. 11/031, s. 249) stanovuje:
„Komisia implementuje pomoc spoločenstva v súlade s pravidlami transparentnosti a finančným nariadením platným pre všeobecný rozpočet Európskych spoločenstiev, najmä s jeho článkom 114.“
F – Rozpočtové pravidlá
13 Článok 71 ods. 1 a 2 nariadenia Rady (ES, Euratom) č. 1605/2002 z 25. júna 2002 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Európskych spoločenstiev (Ú. v. ES L 248, s. 1; Mim. vyd. 01/004, s. 74, ďalej len „rozpočtové pravidlá“), stanovuje:
„1. Uznanie výšky pohľadávky je úkon, ktorým povoľujúci úradník vymenovaný delegovaním alebo subdelegovaním:
a) overí, že existuje dlh;
b) zistí alebo overí skutočnosť a výšku dlhu;
c) overí podmienky splatnosti dlhu.
2. Vlastné zdroje sprístupnené Komisii a každá pohľadávka, o ktorej sa zistí, že je oprávnená [istá – neoficiálny preklad], má stanovenú výšku a je splatná, sa musí riešiť povolením na vymáhanie pohľadávok predloženým účtovníkovi, po ktorom nasleduje odoslanie oznámenia o dlhu dlžníkovi. Obidva dokumenty vypracuje zodpovedný povoľujúci úradník.“
14 Podľa článku 73 ods. 1 rozpočtových pravidiel:
„Účtovník koná na základe povolení na vymáhanie pohľadávok, ktoré riadne vydal zodpovedný povoľujúci úradník. Vykoná hĺbkový audit, aby sa ubezpečil, že spoločenstvá dostávajú svoje príjmy a presvedčil sa, že ich práva sú zaručené.
Účtovník vymáha sumy tak, že ich započíta vo vzťahu k rovnocenným pohľadávkam, ktoré majú spoločenstvá voči každému dlžníkovi, ktorý má sám voči spoločenstvám pohľadávku, ktorá je oprávnená [istá – neoficiálny preklad], má stanovenú výšku a je splatná.“
15 Článok 76 ods. 1 prvý pododsek rozpočtových pravidiel stanovuje:
„Rozpočtový záväzok [viazanie rozpočtových prostriedkov – neoficiálny preklad] je operácia, ktorou sa vyhradia rozpočtové prostriedky potrebné na uhradenie následných platieb vykonávaných pri splácaní právneho záväzku.“
16 Článok 76 ods. 2 prvý a druhý pododsek rozpočtových pravidiel stanovuje:
„Rozpočtový záväzok je individuálny [viazanie rozpočtových prostriedkov je individuálne – neoficiálny preklad], ak je známy príjemca a výška výdavku.
Rozpočtový záväzok je rámcový [viazanie rozpočtových prostriedkov je rámcové – neoficiálny preklad], ak zatiaľ nie je známy aspoň jeden z prvkov potrebných na identifikáciu individuálneho záväzku [viazania – neoficiálny preklad].“
G – Vykonávacie nariadenie
17 Článok 7 ods. 1, 1a a 3 nariadenia Komisie (ES, Euratom) č. 2342/2002 z 23. decembra 2002, ktorým sa ustanovujú podrobné pravidlá na vykonávanie rozpočtových pravidiel (Ú. v. ES L 357, s. 1; Mim. vyd. 01/004, s. 145, ďalej len „vykonávacie nariadenie“) stanovuje:
„1. Bez toho, aby boli dotknuté osobitné ustanovenia vyplývajúce z uplatňovania špecifických predpisov pre jednotlivé odvetvia, zodpovedný povoľujúci úradník vykoná prepočet použitím denného výmenného kurzu medzi eurom a inou menou, uverejneného v sérii C Úradného vestníka Európskej únie.
…
1a. Aby sa zabránilo značnému dosahu operácií menových prepočtov na úroveň spolufinancovania Spoločenstva alebo ich nepriaznivému vplyvu na rozpočet Spoločenstva, osobitné mechanizmy prepočtu uvedené v odseku 1 podľa potreby ustanovia, že prepočtový kurz medzi eurom a inými menami sa vypočíta s použitím priemeru denného výmenného kurzu v rámci príslušného obdobia.
…
3. Na účely účtov uvedených v článkoch 132 až 137 nariadenia o rozpočtových pravidlách a s výhradou článku 213 tohto nariadenia sa prepočet medzi eurom a inou menou vykoná použitím mesačného účtovného výmenného kurzu eura. Tento účtovný výmenný kurz stanoví účtovník Komisie pomocou akéhokoľvek zdroja informácií, ktorý považuje za spoľahlivý, na základe výmenného kurzu v predposledný pracovný deň mesiaca, ktorý predchádzal mesiacu, pre ktorý sa kurz stanovuje.“
18 Podľa článku 78 vykonávacieho nariadenia:
„1. Uznanie výšky pohľadávky zodpovedným povoľujúcim úradníkom spočíva v uznaní práva spoločenstiev s ohľadom na dlžníka [v uznaní nároku Spoločenstiev voči dlžníkovi – neoficiálny preklad] a v priznaní oprávnenia požadovať, aby dlžník dlh splatil.
2. Príkaz na vymáhanie je operácia, ktorou zodpovedný povoľujúci úradník dá účtovníkovi pokyn na vymáhanie uznanej čiastky.
3. Vystaví sa oznámenie o dlhu, ktoré informuje dlžníka o tom, že:
a) spoločenstvá si uplatňujú uznanú čiastku pohľadávky;
b) ak bude dlh zaplatený pred určeným konečným termínom, neplatí sa žiaden úrok z omeškania;
c) v prípade nezaplatenia dlhu do konečného termínu uvedeného v písmene b) sa dlh zaťaží úrokom so sadzbou uvedenou v článku 86 bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia platných osobitných predpisov;
d) v prípade nezaplatenia dlhu do konečného termínu uvedeného v písmene b) uskutoční orgán inkaso buď započítaním, alebo uplatnením si práva na vopred zloženú zábezpeku;
…
Povoľujúci úradník pošle oznámenie o dlhu dlžníkovi a kópiu účtovníkovi.“
19 Článok 79 vykonávacieho nariadenia stanovuje:
„Zodpovedný povoľujúci úradník je povinný na uznanie výšky pohľadávky zabezpečiť, že:
a) pohľadávka je istá a nepodlieha akejkoľvek inej podmienke;
b) pohľadávka má pevne určenú výšku, vyjadrenú presne za podmienok pri platení v hotovosti [presne a v peniazoch – neoficiálny preklad];
c) pohľadávka je splatná a nie je predmetom žiadnej lehoty na zaplatenie;
d) podrobné údaje o dlžníkovi sú správne;
e) čiastka, ktorá sa má vymáhať je zaúčtovaná do správnej rozpočtovej položky;
f) podporné dokumenty sú v poriadku; a
g) je dodržaná zásada riadneho finančného hospodárenia, najmä s ohľadom na kritériá uvedené v článku 87 ods. 1 písm. a).“
20 Článok 81 ods. 1 vykonávacieho nariadenia stanovuje:
„V príkaze na vymáhanie musí byť presne uvedené:
a) rozpočtový rok, do ktorého sa má príjem zaúčtovať;
b) odkazy na právny akt alebo právny záväzok, ktorý je zdrojom dlhu a zakladá nárok na vymáhanie;
…
d) čiastka, ktorá sa má vymáhať, vyjadrená v eurách;
e) meno a adresa dlžníka;
f) konečný termín uvedený v článku 78 ods. 3 písm. b);
g) možný spôsob vymáhania, predovšetkým vrátane vymáhania vo forme náhrady alebo vynútením akejkoľvek zloženej zábezpeky.“
21 Článok 83 ods. 1 a 2 vykonávacieho nariadenia stanovuje:
„1. Ak má dlžník voči spoločenstvám pohľadávku, ktorá je istá, má pevne stanovenú výšku a je splatná, na sumu potvrdenú platobným príkazom, účtovník po uplynutí konečného termínu uvedeného v článku 78 ods. 3 písm. b) inkasuje uznané pohľadávky započítaním.
…
2. Účtovník pred uskutočnením inkasa v súlade s odsekom 1 konzultuje zodpovedného povoľujúceho úradníka a informuje dotknutých dlžníkov. V prípade, keď je dlžníkom vnútroštátny orgán alebo jedna z jeho správnych jednotiek, účtovník informuje dotknutý členský štát o svojom úmysle pristúpiť k inkasu započítaním aspoň 10 pracovných dní vopred. Po dohode s dotknutým členským štátom alebo správnou jednotkou však účtovník môže pristúpiť k inkasu započítaním aj pred uplynutím tohto konečného termínu.“
Skutkové okolnosti
22 Cieľom programu PHARE bolo zabezpečiť financovanie všetkých opatrení podpory hospodárskych a sociálnych reforiem v krajinách strednej a východnej Európy, ktoré boli kandidátskymi krajinami na pristúpenie k Európskej únii. Európska únia stanovila oblasti pre smerovanie takých opatrení a zároveň s týmito krajinami dohodla pravidlá ich zavedenia, aby bolo zabezpečené čo najúčinnejšie využitie tejto tzv. „predvstupovej pomoci“.
23 Česká a slovenská federatívna republika bola zapojená do programu PHARE na základe rámcovej dohody medzi Českou a Slovenskou federatívnou republikou a Komisiou Európskych spoločenstiev zo 7. decembra 1990. Pre Českú republiku bola táto dohoda nahradená rámcovou dohodou z roku 1996, ktorá bola ratifikovaná prezidentom Českej republiky ako medzinárodná zmluva prezidentského typu.
24 Rámcová dohoda z roku 1996 stanovila všeobecný technický, právny a administratívny rámec financovania a realizácie podpory procesu hospodárskej a spoločenskej reformy a rozvoja v Českej republike.
25 Špecifické podmienky každého opatrenia boli neskôr stanovené na zmluvnom základe medzi Českou republikou a Komisiou vo forme tzv. „finančného memoranda“, ktorého vzorová podoba bola priložená k rámcovej dohode z roku 1996 vo forme dodatku C, a prípadne tzv. „memoranda o porozumení“.
26 „Finančné memorandá“ uvádzali hlavné oblasti podpory vrátane rozpočtu programu a technických aspektov jednotlivých projektov implementovaných v rámci daného programu. Tieto projekty boli detailne rozpracované v projektových formulároch tvoriacich prílohu finančných memoránd.
27 „Memorandá o porozumení“ boli ďalšími dokumentmi, ktoré mali povahu medzinárodnej zmluvy, zabezpečujúcimi práva a povinnosti zmluvných strán v rámci programu. Tieto dokumenty v zásade zavádzali, menili alebo bližšie upravovali postupy riadenia programov a práva a povinnosti jednotlivých subjektov zúčastnených na implementácii programov. Na rozdiel od finančných memoránd však neupravovali obsah, vecné zameranie ani otázky súvisiace s výškou pomoci priznanej v jednotlivých projektoch. Tieto memorandá o porozumení boli totiž uzatvorené iba v prípade potreby upraviť odchylne vzájomné vzťahy zmluvných strán od všeobecných pravidiel a dohôd.
28 Česká republika dostala v rokoch 1994 až 1996 najmä finančné prostriedky v rámci tzv. revolvingových fondov programu PHARE na základe finančných memoránd na projekt T 9106 (pre malé a stredné podniky Českej a Slovenskej federatívnej republiky), projekt CS 9203 (privatizácia, reštrukturalizácia a rozvoj súkromného sektora) a projekt CZ 9302 (rozvoj súkromného sektora).
29 Presnejšie projekt T 9106 bol zameraný na podporu malých a stredných podnikov, najmä na vytvorenie povedomia o otázkach podnikania, vytvorenie náležitého právneho prostredia a na zavedenie mechanizmov, ktoré by umožnili prístup k úverom. Projekt CS 9203 bol zameraný na ďalší postup v privatizácii hospodárstva, reštrukturalizácii a rozvoji súkromného sektora vo vtedajšej Českej a Slovenskej federatívnej republike, najmä vzhľadom na zvlášť postihnuté regióny. Napokon projekt CZ 9302 bol zameraný na reštrukturalizáciu konkrétnych ekonomických sektorov, najmä bankového sektora, na rozvoj exportne orientovaných priemyselných sektorov a na podporu inštitucionálnych zmien potrebných na fungovanie trhovej ekonomiky.
30 Česká republika tak dostala od Komisie v období od 5. októbra 1994 do 2. augusta 1996 celkovú sumu vo výške 13 031 971,97 eura, a to v šiestich platbách.
31 Dané fondy boli v správe Ministerstva hospodárstva Českej republiky a následne Ministerstva pre miestny rozvoj. Ministerstvo pre miestny rozvoj zodpovedalo aj za ich implementáciu.
32 Listom z 28. mája 2008 označenom D(2008) REG 102477 Komisia oznámila Českej republike rozhodnutie z 28. mája 2008 (ďalej „rozhodnutie z 28. mája 2008“), v ktorom požadovala vrátenie celkovej sumy 234 480 000 českých korún (CZK) získanej na projekty T 9106, CS 9203 a CZ 9302. Presnejšie táto suma pozostávala z čiastok poskytnutých podnikom Regionální fondy, a.s. vo výške 144 000 000 CZK, Českomoravský podnikatelský fond, spol. s r.o. vo výške 4 429 000 CZK a Regionální podnikatelský fond, spol. s r.o. vo výške 86 051 000 CZK. K tomuto rozhodnutiu bolo tiež priložené oznámenie o dlhu č. 3230805779 (ďalej len „oznámenie o dlhu“).
33 Rozhodnutie z 28. mája 2008 bolo prijaté po zistení, že pri správe fondov Spoločenstva došlo k nezrovnalostiam, t. j. tieto finančné prostriedky boli podľa Komisie využité na iné ako stanovené účely a neboli spravované v súlade so zásadou riadneho finančného hospodárenia.
34 Oznámenie o dlhu, ktorého dátum splatnosti bol stanovený na 7. augusta 2008, sa vzťahovalo na sumu 9 354 130,93 eura, ktorej zodpovedala v prepočte podľa aktuálneho kurzu určeného v súlade s článkom 7 ods. 1, 1a a 3 vykonávacieho nariadenia suma 234 480 000 CZK.
35 Námestník ministra Ministerstva pre miestny rozvoj Českej republiky zaslal Komisii list z 8. júla 2008. V ňom podstate v uviedol, že použitý výmenný kurz je otázny, že konanie vedené pred Európskym úradom pre boj proti podvodom (OLAF) a trestné konanie, ktoré stále prebieha na českých súdoch, neboli zatiaľ ukončené, a napokon, že podľa rámcovej dohody medzi Českou republikou a Komisiou upravujúcou program PHARE sa všetky spory, ktoré nemôžu byť vyriešené rokovaním, majú riešiť v rozhodcovskom konaní. Požiadal preto Komisiu, aby oznámenie o dlhu zrušila.
36 Dňa 14. júla 2008 sa medzi účastníkmi konania uskutočnilo rokovanie.
37 Vláda Českej republiky prijala uznesenie č. 977 z 23. júla 2008, ktorým rozhodla, že nároky Komisie uvedené v oznámení o dlhu nezaplatí, čo jej oznámila 29. júla 2008.
38 Komisia odpovedala na tento list listom zo 4. augusta 2008, v ktorom v podstate zopakovala svoj postoj.
39 Keďže Česká republika nesplnila svoju povinnosť vrátiť sumu 9 354 130,93 eura do 7. augusta 2008, Komisia sa rozhodla započítať túto pohľadávku proti dvom dlžným sumám, ktoré mali byť poskytnuté Českej republike z Európskeho sociálneho fondu (ESF), označeným ESF‑2003CZ161P0004 a ESF‑2003CZ053P000l, v celkovej výške 10 814 475,41 eura. Toto rozhodnutie bolo Českej republike oznámené listom zo 7. augusta 2008 označenom BUDG/C3 D (2008)10.5-3956 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
40 Česká republika odpovedala listom z 26. augusta 2008, v ktorom vyjadrila nesúhlas s týmto rozhodnutím a v podstate zopakovala argumentáciu uvedenú vo svojom liste z 8. júla 2008.
Návrhy účastníkov konania
41 Česká republika navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil napadnuté rozhodnutie,
– zaviazal Komisiu na uhradenie sumy, ktorú započítala voči celkovej sume 9 354 130,93 eura, spolu s úrokmi z omeškania,
– zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.
42 Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu,
– zaviazal Českú republiku na náhradu trov konania.
Právny stav
43 Na podporu svojej žaloby Česká republika uvádza tri žalobné dôvody.
44 Česká republika v podstate tvrdí, po prvé, že Komisia prekročila svoje právomoci, keď prijala napadnuté rozhodnutie na nesprávnom právnom základe, po druhé, že napadnuté rozhodnutie bolo prijaté v rozpore s podmienkami stanovenými na započítanie podľa rozpočtových pravidiel a vykonávacieho nariadenia, a po tretie, že napadnuté rozhodnutie nie je vôbec odôvodnené.
45 Prvé dva žalobné dôvody treba preskúmať spoločne.
A – O prvom žalobnom dôvode založenom na prijatí napadnutého rozhodnutia na nesprávnom právnom základe a druhom žalobnom dôvode založenom na porušení podmienok stanovených na započítanie podľa rozpočtových pravidiel a vykonávacieho nariadenia
1. Tvrdenia účastníkov konania
46 Vo svojom prvom žalobnom dôvode Česká republika v podstate tvrdí, že predmetný právny vzťah týkajúci sa využívania prostriedkov z programu PHARE vznikol pred jej pristúpením k Európskej únii, t. j. v čase, keď bola z hľadiska práva Spoločenstva treťou krajinou. Používanie prostriedkov z tohto programu bolo upravené pravidlami obsiahnutými v medzinárodných dohovoroch uzavretých medzi Českou republikou ako suverénnym štátom a subjektom medzinárodného práva a Komisiou vystupujúcou v mene Spoločenstva ako druhým subjektom medzinárodného práva.
47 Česká republika tvrdí, že pristúpením k Európskej únii sa pre ňu právo Spoločenstva stalo záväzné v rozsahu dohodnutom v zmluve o pristúpení a v článku 2 aktu o podmienkach pristúpenia.
48 Česká republika uvádza, že akt o podmienkach pristúpenia čiastočne zmenil medzinárodné dohody týkajúce sa používania fondov pochádzajúcich z programu PHARE, jednak pokiaľ ide o stanovenie orgánov členských štátov, ktoré spravujú alokované prostriedky po pristúpení, a jednak pokiaľ ide o pravidlá vykonávania záverečných kontrol Komisiou. V ostatných oblastiach však akt o podmienkach pristúpenia ponecháva, predovšetkým vo svojom článku 33 ods. 2, explicitne v účinnosti doterajší právny režim, t. j. režim, ktorý sa nachádza mimo rámca pôsobnosti Zmluvy ES, a to nielen pre záväzky uzavreté pred pristúpením, ale dokonca aj pre záväzky uzatvorené v dobe po pristúpení.
49 Podľa Českej republiky totiž rozpočtové pravidlá, na základe ktorých bolo prijaté napadnuté rozhodnutie, nemožno považovať za pravidlo ani za nariadenie predvstupových finančných nástrojov v zmysle ustanovení článku 33 ods. 2 aktu o podmienkach pristúpenia.
50 Tvrdí totiž, že pojem pravidlo v zmysle článku 33 aktu o podmienkach pristúpenia sa vzťahuje na medzinárodné zmluvy uzavreté medzi Úniou a pristupujúcimi štátmi, čo je kategória, do ktorej nepatria rozpočtové pravidlá, a že navyše je možné konštatovať, že tieto rozpočtové pravidlá nie sú uvedené v taxatívnom zozname nariadení uvedených v danom ustanovení.
51 Okrem toho, aj v prípade, že by tento zoznam nebol taxatívny, rozpočtové pravidlá nemožno vzhľadom na ich obsah zaradiť do kategórie predvstupových finančných nástrojov. Hoci cieľom predvstupových finančných nástrojov je stanoviť pravidlá poskytovania pomoci kandidátskym krajinám zo strany Únie v rámci rôznych programov, cieľom rozpočtových pravidiel je jednak stanovenie pravidiel zostavovania a plnenia všeobecného rozpočtu Spoločenstiev a jednak predkladanie účtov a ich audit.
52 Česká republika teda v podstate tvrdí, že uplatnenie rozpočtových pravidiel na záväzky vyplývajúce z právneho vzťahu, o ktorý ide v prejednávanej veci, na ktoré sa vzťahuje článok 33 aktu o podmienkach pristúpenia, porušuje tieto ustanovenia.
53 Navyše v podstate uviedla, že článok 155 rozpočtových pravidiel sa v jeho súčasnom znení už nezmieňuje o predvstupových fondoch, takže tieto rozpočtové pravidlá sa na dané fondy nevzťahujú. Taktiež tvrdí, že hoci pôvodné znenie článku 155 umožňovalo uplatniť rozpočtové pravidlá na právne vzťahy, ktoré existovali medzi Úniou a tretími krajinami, bolo to možné len v prípade, že to bolo medzi zmluvnými stranami dohodnuté.
54 Okrem toho Česká republika uvádza, že článok 73 rozpočtových pravidiel, ktorý sa týka pravidiel určených účtovníkovi Únie, upravuje možnosť započítania len v prospech Únie. Tvrdí, že účtovník Únie môže dlžnú sumu započítať len pod podmienkou, že ide o štát, ktorý je členským štátom, a že ide o záväzok vyplývajúci z členstva daného štátu v Únií, na ktorých sa vzťahujú rozpočtové pravidlá. Účtovník Spoločenstva preto nemôže vykonať také započítanie vo vzťahu k tretím krajinám bez toho, aby o takej možnosti bolo vopred rozhodnuté. Nijaké ustanovenie o započítaní však nebolo v rámcovej dohode z roku 1996 ani vo finančných memorandách a v memorandách o porozumení stanovené. Navyše možnosť započítania nie je všeobecne uznaným pravidlom medzinárodného práva.
55 Ďalej tvrdí, že rámcová dohoda z roku 1996, ako aj finančné memorandá a memorandá o porozumení obsahujú ustanovenia týkajúce sa riešenia sporov vyplývajúcich z vykonávania predvstupovej pomoci, konkrétne v prípade takej situácie, o akú ide v prejednávanej veci, povinnosť spoločných rokovaní, ako aj prípadne povinnosť následne riešiť spor v rozhodcovskom konaní.
56 Česká republika tvrdí, že tieto pravidlá stále platia. Takýto mechanizmus teda neumožňuje, aby boli spory medzi stranami riešené jednostranne napríklad rozhodnutím Komisie o existencii pohľadávky v prospech rozpočtu Únie alebo o jej výške, či dokonca rozhodnutím Komisie o inkase danej pohľadávky započítaním.
57 Česká republika tvrdí, že v tomto smere ide o výnimku zo záväznej povahy práva Spoločenstva, ktorá sa vzťahuje na členské štáty po ich pristúpení k Európskej únii.
58 Pripomína, že v rozsudku z 10. januára 2006, Ynos (C‑302/04, Zb. s. I‑371, body 36 a 37), Súdny dvor rozhodol, že právo Spoločenstva možno použiť v príslušnom členskom štáte až odo dňa jeho pristúpenia k Únii a len ak skutkové okolnosti rozhodujúce na posúdenie prípadu nastali po pristúpení.
59 Právo Spoločenstva sa pritom podľa Českej republiky stalo pre ňu záväzné v rozsahu stanovenom v zmluve o pristúpení a článku 2 aktu o podmienkach pristúpenia.
60 Tieto podmienky majú v určitých oblastiach formu výnimiek z pôsobnosti práva Spoločenstva, či už z primárneho alebo zo sekundárneho práva, a to buď ako výnimky dočasné alebo trvalé. Podľa Českej republiky pritom boli takéto výnimky stanovené pre oblasť predvstupovej pomoci, pretože bol v platnosti ponechaný doterajší mechanizmus riešenia sporov.
61 Česká republika teda tvrdí, že použitie rozpočtových pravidiel by sa dostalo do priameho rozporu s mechanizmami predpokladanými pre prípad sporu v rámci vykonávania rámcovej dohody z roku 1996.
62 Rovnako nesúhlasí s názorom Komisie, že by rámcová dohoda z roku 1996 nebola v plnom rozsahu použiteľná vzhľadom na to, že je potrebné použiť článok 30 ods. 3 Viedenského dohovoru.
63 Podľa názoru Českej republiky sa Viedenský dohovor uplatňuje len na zmluvy medzi štátmi, keďže podobné pravidlá týkajúce sa zmlúv medzi štátmi a medzinárodnými organizáciami nemohli byť prijaté na medzinárodnej úrovni. Okrem toho článok 30 ods. 3 Viedenského dohovoru predpokladá zhodnosť všetkých zmluvných strán skoršej a neskoršej zmluvy. Zmluvnou stranou rámcovej dohody z roku 1996 však bola Komisia, ktorá v tom čase konala za Európske spoločenstvo a v jeho mene, pričom zmluvnou stranou zmluvy o pristúpení nebola Komisia ani Európske spoločenstvo. Navyše aj v prípade, že by pravidlo stanovené v článku 30 ods. 3 Viedenského dohovoru predstavovalo medzinárodné obyčajové právo, subjekty medzinárodného práva si môžu vo svojich vzájomných vzťahoch dohodnúť, že v rámci uplatnenia neskoršej zmluvy sa vzhľadom na niektoré právne vzťahy budú naďalej uplatňovať pravidlá vyplývajúce zo skoršej zmluvy. Takéto pravidlá teda vylučujú uplatniteľnosť odlišných alebo rozporných ustanovení neskoršej zmluvy. V opačnom prípade by dohoda o tejto otázke nemala vôbec žiadny zmysel a bola by v rozpore so všeobecnou zásadou medzinárodného práva, že zmluvy sa majú dodržiavať.
64 Podľa Českej republiky z toho vyplýva, že sa dohodnuté pravidlá pre riešenie sporov týkajúcich sa predvstupovej pomoci uplatňujú aj po pristúpení k Únií a bránia použitiu iného mechanizmu, t. j. jednostrannému započítaniu podľa rozpočtových pravidiel.
65 Tiež z toho údajne vyplýva, že v situácii, keď sa strany dohodli na určitej úprave svojich vzájomných vzťahov, nemožno použiť zásadu, podľa ktorej je dovolené všetko, čo nie je medzinárodným právom zakázané. Započítanie je navyše implicitne zakázané, keďže by bol takýto postup v rozpore s dohodnutým spôsobom riešenia sporov.
66 Česká republika dodáva, že článok 307 ES výslovne umožňuje zachovať zmluvy uzavreté štátmi pred ich pristúpením k Únii v platnosti, ak nie sú nezlučiteľné s právom Spoločenstva. Okrem toho ani v takom prípade nie sú také zmluvy neplatné ipso facto. Článok 307 druhý odsek ES totiž umožňuje takúto nezlučiteľnosť postupne odstraňovať.
67 Česká republika tiež odmieta, že by započítanie bolo obyčajovou normou medzinárodného práva verejného alebo všeobecnou zásadou medzinárodného práva verejného.
68 V prejednávanom prípade ide podľa Českej republiky o započítanie medzi dvoma subjektmi medzinárodného práva, ktoré sú vo vzájomne rovnoprávnom postavení, pričom v takejto situácii by možnosť jednostranného započítania musela byť výslovne dohodnutá.
69 Rovnako sa Česká republika v podstate domnieva, že započítanie nemožno považovať za všeobecnú zásadu práva Spoločenstva, keďže jednak nejde o zásadu inšpirujúcu sa ústavnými tradíciami spoločnými pre členské štáty a jednak z judikatúry, na ktorú Komisia odkazuje, nevyplýva, že by započítanie takú zásadu predstavovalo. V tejto súvislosti Česká republika nesúhlasí so spôsobom, akým Komisia vykladá rozsudok Súdneho dvora z 1. marca 1983, DEKA Getreideprodukte/EHS (250/78, Zb. s. 421).
70 Okrem toho sa Česká republika domnieva, že postup Komisie pri nakladaní s vonkajšou pomocou zaväzuje len Komisiu a nie Českú republiku, ktorá bola počas poskytovania predvstupovej pomoci tretím štátom. Z toho vyplýva, že Komisia nemôže voči Českej republike uplatniť svoje vnútorné pravidlá týkajúce sa plnenia rozpočtu. Aby bolo možné tieto pravidlá voči nej uplatniť, musela by sa Česká republika v rámcovej dohode z roku 1996 podriadiť týmto pravidlám, to sa však nestalo.
71 Česká republika tiež tvrdí, že hoci sa v odôvodnení rámcovej dohody z roku 1996 odkazuje na nariadenie Rady (EHS) č. 3906/89 z 18. decembra 1989 o hospodárskej pomoci Maďarskej republike a Poľskej ľudovej republike (Ú. v. ES L 375, s. 11; Mim. vyd. 11/017, s. 40), nemôže taká okolnosť odôvodniť uplatniteľnosť rozpočtových pravidiel na prípad v prejednávanej veci. Jediné ustanovenia rozpočtových pravidiel, na ktoré odkazuje nariadenie č. 3906/89, sa totiž týkajú možnosti Komisie delegovať plnenie niektorých úloh súvisiacich s výkonom verejnej moci na určité subjekty.
72 Okrem toho Česká republika v podstate tvrdí, že rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. októbra 2008, Helkon Media/Komisia (T‑122/06, neuverejnený v Zbierke) nevylučuje možnosť vykonať zápočet, ak takúto možnosť príslušný právny poriadok predpokladá. V prejednávanej veci však použiteľné právo takúto možnosť nepredpokladá.
73 Podľa názoru Českej republiky z uvedeného vyplýva, že Komisia sa započítaním na základe článku 73 ods. 1 rozpočtových pravidiel dopustila zneužitia právomoci.
74 Pokiaľ ide o druhý žalobný dôvod, Česká republika v podstate tvrdí, že aj keby bolo možné rozpočtové pravidlá v prejednávanej veci použiť, neboli dodržané podmienky, že musí ísť o vzájomné pohľadávky ani že započítaná pohľadávka musí byť istá.
75 V tejto súvislosti sa Česká republika domnieva, že o výške prípadnej pohľadávky môže rozhodnúť len rozhodcovský orgán stanovený na základe predvstupových dohôd. Podľa jej názoru z rozsudku Súdu prvého stupňa z 30. septembra 2003, Cableuropa a i./Komisia (T‑346/02 a T‑347/02, Zb. s. II‑4251, bod 225), vyplýva, že Komisia ani Všeobecný súd nemajú takú právomoc.
76 V tejto súvislosti Česká republika odmieta argumentáciu Komisie, podľa ktorej by bolo rozporné tvrdiť, že ak Všeobecný súd nemá právomoc rozhodnúť o existencii a prípadne o povahe a výške pohľadávky, nemôže rozhodnúť o započítaní, a teda nemôže zrušiť napadnuté rozhodnutie. Česká republika sa totiž domnieva, že aj v prípade, že by sa rozpočtové pravidlá v tejto veci uplatnili, nebolo by možné obísť postup stanovený rámcovou dohodou z roku 1996 na určenie existencie a výšky dlžných súm, čiže riešenie veci v rozhodcovskom konaní, pričom v tejto súvislosti nemôže jednostranné rozhodnutie Komisie stačiť.
77 Česká republika dodáva, že je potrebné odlíšiť právomoc preskúmať platnosť napadnutého rozhodnutia od právomoci rozhodovať o sporoch podľa rámcovej dohody z roku 1996. Podľa jej názoru Všeobecný súd nemôže vzhľadom na postup riešenia sporov stanovený rámcovou dohodou z roku 1996 preskúmať vecné otázky týkajúce sa pohľadávky vzniknutej na základe uvedenej dohody.
78 Česká republika v každom prípade tvrdí, že aj keby mal Všeobecný súd právomoc overiť, či sú splnené podmienky na započítanie, musí dôjsť k záveru, že pohľadávky, ktoré boli predmetom započítania, sa riadia rozdielnymi právnymi poriadkami.
79 Česká republika v podstate tvrdí, že na predmetnú pohľadávku, ktorej sa dovoláva Komisia, sa v skutočnosti vzťahuje medzinárodné právo, a že na tejto situácii nič nezmenilo ani pristúpenie Českej republiky k Európskej únii.
80 Naopak právnymi základmi pohľadávky Českej republiky voči Komisii, ktorá sa týka priebežných platieb z dvoch operačných programov financovaných zo štrukturálnych fondov, sú článok 161 ES a nariadenie Rady (ES) č. 1260/1999 z 21. júna 1999 o všeobecných ustanoveniach o štrukturálnych fondoch (Ú. v. ES L 161, s. 1; Mim. vyd. 14/001, s. 31). Pohľadávka Českej republiky sa teda riadi právnym poriadkom Spoločenstva.
81 Súdny dvor vo svojom rozsudku z 10. júla 2003, Komisia/CCRE (C‑87/01 P, Zb. s. I‑7617, body 61 a 62), uviedol, že započítanie pohľadávok, ktoré sa spravujú rozdielnymi právnymi poriadkami, je možné len vtedy, ak sú splnené podmienky, ktoré v tejto súvislosti kladú oba právne poriadky.
82 V tejto súvislosti Česká republika tvrdí, že medzinárodné právo hmotné neupravuje podmienky ani možnosť započítania pohľadávok. Rovnako tak rámcová dohoda z roku 1996, finančné memorandá, ako ani ďalšie pravidlá výslovne dohodnuté zmluvnými stranami alebo zmenené a doplnené aktom o podmienkach pristúpenia neupravujú podmienky ani možnosť započítania pohľadávok. Pohľadávku, ktorej sa dovoláva Komisia voči Českej republike, nemožno teda započítať.
83 Okrem toho Česká republika tvrdí, že podmienka vzájomnosti, ktorá je stanovená v článku 73 ods. 1 rozpočtových pravidiel sa neobmedzuje len na zhodnosť v osobe dlžníka a veriteľa. Podľa jej názoru treba tiež zohľadniť právny základ započítanej pohľadávky.
84 Česká republika dodáva, že v rámci podmienky vzájomnosti sa musí tiež zohľadniť skutočnosť, že započítavané pohľadávky sú vyjadrené v rôznych menách. Nespochybňuje možnosť započítať aj takéto pohľadávky. Tvrdí však, že musia byť stanovené jasné pravidlá na vykonanie prepočtu mien. V tomto prípade to však tak nebolo.
85 Pokiaľ ide o istú povahu dotknutej pohľadávky, Česká republika tvrdí, že táto pohľadávka vznikla na základe dohody strán. Žiadna z týchto strán teda nemôže s ohľadom na sporné záležitosti vyplývajúce z daného vzťahu uložiť svojim rozhodnutím povinnosť druhej strane. Spor tohto typu možno vyriešiť len dohodou strán alebo rozhodnutím nezávislého orgánu v rámci rozhodcovského konania upraveného rámcovou dohodou z roku 1996.
86 Podľa Českej republiky však Komisia sama rozhodla o existencii aj výške predmetnej pohľadávky. Okrem toho Česká republika tvrdí, že v rámci výmeny korešpondencie s Komisiou (v listoch zaslaných Komisii 9. júla 2008 a 29. júla 2008) spochybnila metódu na určenie výšky sumy, ktorá má byť vrátená, ako aj spôsob použitia výmenného kurzu. Keďže cieľom tejto korešpondencie bolo riešenie sporu zmierom, Česká republika sa domnieva, že uvedená korešpondencia bola v súlade s rámcovou dohodou z roku 1996. Česká republika však bola nútená podať žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie, vzhľadom na to, že Komisia prijala napadnuté rozhodnutie.
87 Česká republika okrem toho tvrdí, že vzhľadom na to, že výška pohľadávky bola spochybnená, daná pohľadávka nebola istá, a teda nemohla byť započítaná.
88 Navyše uvádza, že nezrovnalosti týkajúce sa využívania finančných prostriedkov, ktoré jej boli poskytnuté v rámci programu PHARE, nie sú s konečnou platnosťou preukázané. Česká republika tvrdí, že Komisia sa síce opiera najmä o začatie trestného konania, ako aj o vyšetrovanie OLAF‑u, ani jedno z týchto vyšetrovaní sa však ešte neskončilo. Podľa Českej republiky nemožno prinajmenšom do doby, než budú známe výsledky týchto rôznych vyšetrovaní, stanoviť s absolútnou istotou konečnú výšku sumy, ktorú by mala vrátiť.
89 V tejto súvislosti Česká republika tvrdí, že rozhodnutie z 28. mája 2008 nepredstavuje dôkaz o nezákonnom využívaní poskytnutých prostriedkov. Podľa jej tvrdenia daný list nespresňuje dôvody, na základe ktorých sú predmetné operácie považované za protiprávne. Tento list tiež neuvádza, akej časti z poskytnutých prostriedkov sa tieto nezrovnalosti týkajú. Okrem toho sa Česká republika domnieva, že tvrdenia Komisie týkajúce sa vyšetrovania OLAF‑u sú rozporné.
90 Podľa Českej republiky však ani prípadné konštatovanie, že došlo k spáchaniu trestného činu, nie je rozhodujúce pre určenie spôsobu, akým boli predmetné prostriedky vynaložené, ako ani pre posúdenie existencie a výšky spornej pohľadávky.
91 Navyše Česká republika nesúhlasí so spôsobom, akým bola stanovená celková suma, ktorú má vrátiť. Tvrdí totiž, že pri vyjadrení v českých korunách predstavuje uvedená suma – t. j. 234 480 000 CZK – 69,98 % celkovej sumy platieb poskytnutých podnikom Regionální fondy, a. s., Regionální podnikatelský fond, spol. s r. o., a Českomoravský podnikatelský fond, spol. s r. o. v období od 5. októbra 1994 do 2. augusta 1996, ktorá predstavovala 335 087 448,65 CZK. Z toho vyplýva, že celková suma v eurách, ktorú mala vrátiť, mala tiež dosahovať 69,98 % celkovej výšky príslušných platieb vyjadrených v eurách. Keďže celková výška platieb bola 9 839 490 eur, mala teda vrátiť sumu 6 885 258,25 eura. Česká republika tvrdí, že Komisia pritom požadovala vrátenie celkovej sumy vo výške 9 354 130,93 eura. Podľa názoru Českej republiky je ňou navrhovaný spôsob výpočtu jediný možný a navyše eliminuje nejasnosti s ohľadom na vývoj výmenného kurzu medzi českou korunou a eurom.
92 V tejto súvislosti Česká republika tvrdí, že keď v rokoch 1994 až 1996 získala prostriedky predvstupovej pomoci, bežný výmenný kurz sa pohyboval v rozmedzí od 33 do 35 CZK za 1 euro. Komisia pri výpočte predmetnej sumy, ktorá sa má vrátiť, však použila súčasný výmenný kurz 25,067 CZK za 1 euro. Podľa Českej republiky tento postup nezohľadňuje stav hospodárstva v čase, v ktorom boli prostriedky finančnej pomoci získané a využité. Týmto prístupom by Česká republika doplatila na vývoj výmenného kurzu. Komisia teda požaduje vrátenie súm, ktorých hodnota vyjadrená v eurách prevyšuje hodnotu, ktorá by sa mohla požadovať v českých korunách. Komisia by teda získala neoprávnený úžitok z posilňovania kurzu českej koruny k euru. Tento postup by tiež bolo možné považovať za bezdôvodné obohatenie zo strany Únie, pretože Česká republika by tak bola nútená vrátiť sumu, ktorá by prevyšovala sumu skutočne poskytnutých predvstupových pomocí. Preto podľa názoru Českej republiky je jediným možným postupom, ako eliminovať vplyv posilňovania výmenného kurzu CZK/EUR, vypočítať najprv podiel prostriedkov určených na vrátenie vyjadrený v českých korunách k celkovej sume predvstupových pomocí získaných podnikmi Regionální fondy, a. s., Regionální podnikatelský fond, spol. s r. o., a Českomoravský podnikatelský fond, spol. s r. o. takisto vyjadrenej v českých korunách a následne tento podiel uplatniť na sumu vyjadrenú v eurách, ktorá zodpovedá celkovej výške predvstupových pomocí poskytnutých v prospech tých istých fondov.
93 Česká republika napokon tvrdí, že vzhľadom na to, že vykonávacie nariadenie sa nemôže uplatniť na právne vzťahy, ktoré vznikli na základe rámcovej dohody z roku 1996, nemôže byť ani právnym základom výmenného kurzu, ktorý v tomto prípade stanovila Komisia.
94 Komisia popiera všetky tieto tvrdenia.
2. Posúdenie Všeobecným súdom
a) O právomoci Komisie a uplatnení rozpočtových pravidiel a vykonávacieho nariadenia
95 Podľa článku 2 aktu o podmienkach pristúpenia odo dňa pristúpenia budú ustanovenia pôvodných zmlúv a aktov prijatých inštitúciami a Európskou centrálnou bankou (ECB) pred pristúpením záväzné pre nové členské štáty a budú sa uplatňovať za podmienok stanovených v zmluvách a v akte o podmienkach pristúpenia.
96 Článok 10 aktu o podmienkach pristúpenia spresňuje, že uplatňovanie pôvodných zmlúv a aktov prijatých inštitúciami podlieha prechodným opatreniam, ktoré sú v tomto akte ustanovené.
97 Z článkov 2 a 10 aktu o podmienkach pristúpenia vyplýva, že tento akt je založený na zásade okamžitého a úplného uplatňovania práva Spoločenstva na nové členské štáty a výnimky sú prípustné, len ak sú výslovne stanovené prechodnými ustanoveniami (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 3. decembra 1998, KappAhl, C‑233/97, Zb. s. I‑8069, bod 15 a tam citovanú judikatúru).
98 Článok 33 ods. 2 aktu o podmienkach pristúpenia, ktorý stanovuje, že globálne viazania rozpočtových prostriedkov, ktoré sa vykonali pred pristúpením podľa predvstupových finančných nástrojov, vrátane uzavierania a registrácie následných jednotlivých právnych záväzkov a platieb vykonaných po pristúpení, sa naďalej spravujú pravidlami a nariadeniami predvstupových finančných nástrojov a účtujú sa v príslušných rozpočtových kapitolách do ukončenia príslušných programov a projektov, pričom tento článok je uvedený v hlave I, ktorá upravuje „prechodné opatrenia“ štvrtej časti daného aktu, ktorá sa nazýva „prechodné opatrenia“.
99 Keďže článok 33 ods. 2 aktu o podmienkach pristúpenia stanovuje výnimku z uplatňovania práva Spoločenstva po pristúpení Českej republiky k Únii, treba ho vykladať doslovne (pozri v tomto zmysle rozsudok KappAhl, už citovaný v bode 97 vyššie, bod 18 a tam citovanú judikatúru).
100 Z toho vyplýva, že výnimky z okamžitého a úplného uplatňovania práva Spoločenstva s ohľadom na predvstupovú pomoc v rámci programu PHARE, ktoré sú uvedené v článku 33 ods. 1 aktu o podmienkach pristúpenia, sú prípustné na základe článku 33 ods. 2 tohto aktu, len ak sú výslovne stanovené týmito ustanoveniami.
101 Treba uviesť, že na rozdiel od tvrdenia Českej republiky článok 33 ods. 2 aktu o podmienkach pristúpenia výslovne neupravuje výnimku z ustanovení článku 292 ES, ktorá by stanovovala, že sa spôsoby mimosúdneho riešenia sporov upravené rámcovou dohodou z roku 1996 budú uplatňovať aj po pristúpení Českej republiky k Únii.
102 V dôsledku toho treba uviesť, že spôsoby mimosúdneho riešenia sporov upravené rámcovou dohodou z roku 1996 sa od pristúpenia Českej republiky k Únii už neuplatnia.
103 Argumentácia Českej republiky smerujúca k tomu, že len rozhodcovský orgán je oprávnený vzhľadom na relevantné skutočnosti v tejto veci rozhodnúť o existencii pohľadávky, musí byť preto zamietnutá.
104 Rovnako musí byť zamietnutá aj argumentácia Českej republiky, že akt, ktorý jej Komisia zaslala 28. mája 2008, predstavoval prvé štádium v postupe rokovaní upravenom rámcovou dohodou z roku 1996. Keďže sa tento postup od pristúpenia Českej republiky k Únii už neuplatní, nemôže rozhodnutie z 28. mája 2008 predstavovať jeho prvé štádium.
105 Česká republika navyše nemôže účinne tvrdiť, že rozpočtové pravidlá ani vykonávacie nariadenie nie sú súčasťou pravidiel a nariadení predvstupových finančných nástrojov upravených článkom 33 ods. 2 aktu o podmienkach pristúpenia.
106 Treba totiž pripomenúť, že podľa článku 274 ES Komisia plní rozpočet v súlade s ustanoveniami nariadení vydaných podľa článku 279 ES.
107 Okrem toho článok 33 ods. 2 aktu o podmienkach pristúpenia treba vykladať doslovne v rozsahu, v akom upravuje výnimku z uplatňovania práva Spoločenstva od pristúpenia Českej republiky k Únii (pozri bod 99 vyššie). Výnimky z uplatňovania práva Spoločenstva, t. j. v tejto veci výnimky z ustanovení nariadení vydaných podľa článku 279 ES, akými sú konkrétne rozpočtové pravidlá a vykonávacie nariadenie, sú v dôsledku toho prípustné, len ak sú výslovne stanovené dotknutými prechodnými ustanoveniami (pozri bod 97 vyššie).
108 S cieľom overiť, či článok 33 ods. 2 aktu o podmienkach pristúpenia stanovuje výnimku z uplatňovania rozpočtových pravidiel a vykonávacieho nariadenia, treba definovať pojem pravidlá a nariadenia predvstupových finančných nástrojov stanovený týmto ustanovením.
109 Na tieto účely treba prihliadnuť na pojem globálne viazania rozpočtových prostriedkov uvedený v článku 33 ods. 2 aktu o podmienkach pristúpenia, pričom toto viazanie sa v súlade so znením ustanovení daného aktu naďalej spravujú uvedenými pravidlami a nariadeniami.
110 V tejto súvislosti treba konštatovať, že akt o podmienkach pristúpenia nedefinuje pojem globálne viazania rozpočtových prostriedkov.
111 Výnimky stanovené aktom o podmienkach pristúpenia sa však rozumejú len s ohľadom na ustanovenia, na ktoré sa vzťahujú.
112 Na spresnenie dosahu ustanovení článku 33 ods. 2 aktu o podmienkach pristúpenia je teda potrebné odkázať na právo Spoločenstva, a najmä na jeho ustanovenia v rozpočtovej oblasti.
113 V tejto súvislosti treba konštatovať, že pojem globálne viazania rozpočtových prostriedkov je vymedzený v prvom oddiele týkajúcom sa viazania výdavkov, ktorý sa nachádza v šiestej kapitole vzťahujúcej sa na výdavkové operácie, pričom táto kapitola je uvedená v štvrtej hlave upravujúcej plnenie rozpočtu, ktorá sa nachádza v prvej časti rozpočtových pravidiel nazvanej spoločné ustanovenia.
114 V súlade s ustanovením článku 76 ods. 1 prvého pododseku rozpočtových pravidiel je teda viazanie rozpočtových prostriedkov operáciou, ktorou sa vyhradia rozpočtové prostriedky potrebné na uhradenie následných platieb, ktoré budú poskytnuté na plnenie právneho záväzku.
115 Podľa článku 76 ods. 2 druhého pododseku týchto istých pravidiel je viazanie rozpočtových prostriedkov rámcové, ak zatiaľ nie je známy aspoň jeden z prvkov potrebných na identifikáciu individuálneho viazania.
116 Pojem viazanie rozpočtových prostriedkov patrí medzi výdavkové operácie v zmysle rozpočtových pravidiel.
117 Naopak pojmy uznanie výšky a vymáhanie pohľadávok, o ktoré ide v tejto veci, patria do tretieho a piateho oddielu nachádzajúceho sa v piatej kapitole vzťahujúcej sa na príjmové operácie, ktorá je uvedená v štvrtej hlave v prvej časti rozpočtových pravidiel.
118 V dôsledku toho treba dospieť k záveru, že článok 33 ods. 2 aktu o podmienkach pristúpenia, ktorého cieľom je zabezpečiť zachovanie výdavkov stanovených v rámci globálneho viazania rozpočtových prostriedkov pred pristúpením k Únii, ktoré ešte neboli úplne poskytnuté v čase pristúpenia, predstavuje výnimku z ustanovení rozpočtových pravidiel vzťahujúcu sa na výdavkové operácie.
119 Jeho cieľom naopak nie je stanoviť výnimku z ustanovení rozpočtových pravidiel, ktoré sa vzťahujú na príjmové operácie.
120 Inými slovami, na rozdiel od tvrdenia Českej republiky článok 33 ods. 2 aktu o podmienkach pristúpenia výslovne nevylučuje uplatňovanie rozpočtových pravidiel a vykonávacieho nariadenia s ohľadom na príjmové operácie. Tieto operácie sa teda riadia dotknutými nariadeniami od pristúpenia Českej republiky k Únii.
121 Navyše započítanie ako spôsob vymáhania pohľadávok podľa článku 73 ods. 1 rozpočtových pravidiel, ako aj podľa článku 81 ods. 1 a článku 83 vykonávacieho nariadenia nie je výslovne vylúčené ustanoveniami článku 33 ods. 2 aktu o podmienkach pristúpenia. Treba sa preto domnievať, že táto príjmová operácia sa vzhľadom na podmienky stanovené dotknutými nariadeniami uplatní na pohľadávky vyplývajúce z predvstupových pomocí v rámci programu PHARE uvedené v článku 33 ods. 1 aktu o podmienkach pristúpenia.
122 V dôsledku toho treba dospieť k záveru, že Komisii prináleží zistenie výšky pohľadávky vzťahujúcej sa na vrátenie finančných prostriedkov poskytnutých Českej republike v rámci programu PHARE a jej vymáhanie, vrátane jej inkasa započítaním, pričom Komisia musí v tejto súvislosti uplatniť a dodržiavať ustanovenia rozpočtových pravidiel a vykonávacieho nariadenia.
b) O dodržaní postupu stanovenom rozpočtovými pravidlami a vykonávacím nariadením pre vymáhanie pohľadávok
Úvodné poznámky
123 Podľa článku 71 ods. 2 rozpočtových pravidiel sa o každej pohľadávke, o ktorej sa zistí, že je istá, má stanovenú výšku a je splatná, musí predložiť povolenie na vymáhanie pohľadávok, po ktorom nasleduje odoslanie oznámenia o dlhu dlžníkovi, pričom oba dokumenty vypracuje zodpovedný povoľujúci úradník.
124 V súlade s článkom 73 ods. 1 druhým pododsekom rozpočtových pravidiel účtovník vymáha sumy tak, že ich započíta vo vzťahu k rovnocenným pohľadávkam Únie voči každému dlžníkovi, ktorý má sám voči Únii pohľadávku, ktorá je istá, má stanovenú výšku a je splatná.
125 Podľa článku 78 vykonávacieho nariadenia uznanie výšky pohľadávky zodpovedným povoľujúcim úradníkom spočíva v uznaní nároku Spoločenstiev voči dlžníkovi a v priznaní oprávnenia požadovať, aby dlžník dlh splatil. Navyše príkaz na vymáhanie je operácia, ktorou zodpovedný povoľujúci úradník dá účtovníkovi pokyn na vymáhanie uznanej čiastky. Napokon v oznámení o dlhu, ktoré zašle povoľujúci úradník dlžníkovi, sa dlžníkovi oznámi, že ak bude dlh zaplatený pred určeným konečným termínom, neplatí sa žiaden úrok z omeškania, a že v prípade nezaplatenia dlhu do konečného termínu pristúpi inštitúcia k vymáhaniu buď započítaním, alebo uplatnením si práva na vopred zloženú zábezpeku.
126 V súlade s článkom 79 vykonávacieho nariadenia zodpovedný povoľujúci úradník na rozhodnutie o pohľadávke sa musí najmä uistiť, že povaha pohľadávky je istá, nepodlieha nijakej podmienke, má pevne určenú výšku vyjadrenú presne a v peniazoch a že je splatná a nie je predmetom žiadnej lehoty na zaplatenie.
127 Napokon z článku 83 ods. 1 a 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že ak má dlžník voči Únii pohľadávku, ktorá je istá, má pevne stanovenú výšku a je splatná, na sumu potvrdenú platobným príkazom, účtovník po uplynutí konečného termínu stanoveného v oznámení o dlhu inkasuje uznanú pohľadávku započítaním po informovaní dlžníka, ak je dlžníkom vnútroštátny orgán alebo jedna z jeho správnych jednotiek, o svojom úmysle pristúpiť k inkasu započítaním aspoň 10 pracovných dní vopred.
128 Inými slovami, vo vymáhaní pohľadávky, o ktorej sa zistí, že je istá, má stanovenú výšku a je splatná, sa teda postupuje tak, že po jej uznaní zodpovedným povoľujúcim úradníkom tento úradník jednak vydá príkaz na vymáhanie, ktorý zašle účtovníkovi, a jednak vydá oznámenie o dlhu, ktoré zašle dlžníkovi.
129 Účtovník splní príkaz na vymáhanie. Ak sám dlžník má voči Únii pohľadávku, ktorá je istá, má stanovenú výšku a je splatná, tiež mu prináleží vymôcť ju započítaním.
130 Treba zdôrazniť, že ak dlžník neplnil dobrovoľne, účtovník je povinný vykonať toto započítanie.
O rozhodnutí z 28. mája 2008 a napadnutom rozhodnutí
131 V prejednávanej veci Komisia oznámila Českej republike rozhodnutie z 28. mája 2008, podľa ktorého mala Česká republika vrátiť sumu 234 480 000 CZK, pričom dôvodom bolo v podstate to, že došlo k sprenevere pri správe niektorých finančných prostriedkov z programu PHARE.
132 K tomuto rozhodnutiu bolo priložené oznámenie o dlhu.
133 Je nespochybniteľné, že rozhodnutie z 28. mája 2008 predstavuje akt, ktorý má záväzné právne účinky, ktoré by mohli ovplyvniť záujmy Českej republiky tým, že určitým spôsobom menia jej právne postavenie (pozri rozsudok Súdneho dvora z 22. júna 2000, Holandsko/Komisia, C‑147/96, Zb. s. I‑4723, bod 25 a tam citovanú judikatúru). Toto rozhodnutie teda bolo možné napadnúť žalobou o neplatnosť v zmysle článku 230 ES.
134 Navyše treba uviesť, že dátum splatnosti oznámenia o dlhu bol stanovený na 7. augusta 2008.
135 Je pritom nesporné, že Česká republika do tohto dátumu požadovanú sumu nevrátila.
136 Navyše je rovnako nesporné, že Česká republika nenapadla rozhodnutie z 28. mája 2008 ani oznámenie o dlhu, ktoré bolo k nemu priložené.
137 V dôsledku toho musí účtovník vymáhať pohľadávku v súlade s ustanoveniami rozpočtových pravidiel a vykonávacieho nariadenia, ktoré sú uplatniteľné podľa ustanovení článku 274 ES.
138 So zreteľom na existenciu dvoch pohľadávok, ktoré má Česká republika voči ESF v celkovej výške 10 814 475,41 eura, prináleží účtovníkovi v prejednávanej veci v súlade s ustanoveniami článku 83 vykonávacieho nariadenia inkasovať započítaním pohľadávku uvedenú v rozhodnutí z 28. mája 2008 po vyzvaní Českej republiky aspoň 10 pracovných dní vopred, čo aj urobil v napadnutom rozhodnutí.
139 Na tomto závere nič nemenia ani tvrdenia predložené Českou republikou, podľa ktorých dotknuté pohľadávky nie sú vzájomné a pohľadávka Komisie nie je istá.
– O neexistencii vzájomnosti pohľadávok
140 Treba pripomenúť, že Česká republika v podstate tvrdí, že len rozhodcovský orgán stanovený v rámcovej dohode z roku 1996 bol oprávnený určiť výšku pohľadávky, ktorú by prípadne Česká republika dlžila Únii. Podľa Českej republiky si tento rozhodcovský orgán totiž zachoval právomoc na základe ustanovení článku 33 ods. 2 aktu o podmienkach pristúpenia na riešenie sporov týkajúcich sa viazania rozpočtových prostriedkov vyplývajúcich z rámcovej dohody z roku 1996. Domnieva sa, že na pohľadávku, ktorej sa dovoláva Komisia, sa v skutočnosti vzťahuje medzinárodný právny poriadok a nie právny poriadok Spoločenstva. V dôsledku toho sa na dotknuté pohľadávky vzťahujú dva rozdielne právne poriadky, čo v súlade s judikatúrou znamená, že treba overiť, či sú splnené podmienky, ktoré kladú oba tieto právne poriadky (rozsudok Komisia/CCRE, už citovaný v bode 81 vyššie, body 61 a 62). Tieto podmienky však podľa Českej republiky nie sú v prejednávanej veci splnené, keďže jednak medzinárodné právo verejné nepozná započítanie a jednak rámcová dohoda z roku 1996, ktorej základné ustanovenia sa v súlade s článkom 33 ods. 2 aktu o podmienkach pristúpenia naďalej uplatňujú, takú možnosť neupravovala. Podmienka vzájomnosti teda údajne nie je splnená.
141 Treba však pripomenúť, že mechanizmus riešenia sporov stanovený rámcovou dohodou z roku 1996 sa od pristúpenia Českej republiky k Európskej únii už neuplatní (pozri bod 102 vyššie).
142 Okrem toho treba uviesť, že rozpočtové pravidlá a vykonávacie nariadenie sa uplatňujú na príjmové operácie od pristúpenia Českej republiky k Únii (pozri body 120 a 121 vyššie).
143 Z uvedeného vyplýva, že za podmienok stanovených rozpočtovými pravidlami a vykonávacím nariadením musí účtovník po pristúpení Českej republiky k Európskej únii, ak sú splnené podmienky, ktoré na tieto účely stanovujú rozpočtové pravidlá, vykonať započítanie pohľadávok vyplývajúcich z financovania v rámci programu PHARE, pričom nie je v tejto súvislosti rozhodujúce, či pohľadávka má povahu Spoločenstva alebo medzinárodnú povahu.
144 Tvrdenia Českej republiky, ktorými sa snaží preukázať, že predvstupová dohoda neupravuje možnosť započítania, ako aj to, že započítanie nie je pravidlom medzinárodného právneho poriadku, čo bráni započítaniu, keďže na pohľadávky sa vzťahujú rozdielne právne poriadky, sa preto musia zamietnuť.
– O istej a splatnej povahe pohľadávky Komisie voči Českej republike
145 Treba pripomenúť, že Česká republika sa v podstate domnieva, že pohľadávka Komisie nie je istá, pretože, po prvé, vzťah medzi týmito účastníkmi je vzťahom zmluvnej povahy a v prípade vzájomného sporu sa musia obrátiť na nezávislý orgán v rámci rozhodcovského konania, po druhé, pretože Česká republika nesúhlasí s metódou použitou na určenie sumy pohľadávky a uplatneného výmenného kurzu, a po tretie, pretože do skončenia vyšetrovaní OLAF‑u nie je možné stanoviť výšku sumy, ktorá bola neoprávnene použitá a ktorá by mala byť vrátená.
146 Z článku 79 písm. a) vykonávacieho nariadenia vyplýva, že pohľadávku nemožno považovať za istú, ak podlieha akejkoľvek podmienke.
147 Česká republika netvrdí, že by pohľadávka Komisie podliehala akejkoľvek podmienke. Svojím tvrdením len spochybňuje jej výšku. V každom prípade však treba konštatovať, že pohľadávka nepodlieha nijakej podmienke.
148 Treba preto dospieť k záveru, že pohľadávka je istá v zmysle článku 79 písm. a) vykonávacieho nariadenia.
149 Okrem toho je nesporné, že výška pohľadávky bola stanovená rozhodnutím z 28. mája 2008, ktoré Česká republika nenapadla.
150 Treba preto dospieť k záveru, že pohľadávka má pevne určenú výšku v zmysle článku 79 písm. b) vykonávacieho nariadenia.
151 Napokon je nesporné, že pohľadávka nie je predmetom žiadnej lehoty na zaplatenie, a je preto splatná.
152 Treba teda konštatovať, že pohľadávka Komisie spĺňa podmienky stanovené v článku 79 vykonávacieho nariadenia na to, aby bola postúpená účtovníkovi na započítanie.
153 Na tomto závere nič nemenia ani tvrdenia Českej republiky, ktoré predložila na podporu svojho druhého žalobného dôvodu.
154 Údajný nedostatok právomoci Komisie na určenie výšky pohľadávky a zachovanie si právomoci na tento úkon rozhodcovského orgánu už boli zamietnuté v rámci analýzy prvého žalobného dôvodu. Mechanizmus riešenia sporov stanovený rámcovou dohodou z roku 1996 sa od pristúpenia Českej republiky k Únii už neuplatní (pozri bod 102 vyššie).
155 Navyše okolnosť, že výška pohľadávky bola spochybnená, keďže Česká republika napadla metódu jej určenia, použitý výmenný kurz a to, že Komisia pri jej určení nepočkala na skončenie prebiehajúcich vyšetrovaní, nemôže totiž v zmysle judikatúry túto pohľadávku zbaviť jej istej povahy a pevne určenej výšky a nie je prekážkou jej započítania (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa zo 17. januára 2007, Grécko/Komisia, T‑231/04, Zb. s. II‑63, bod 118).
156 Výška pohľadávky bola totiž Komisiou stanovená v jej rozhodnutí z 28. mája 2008, ktoré sa vzhľadom na to, že nebolo napadnuté v lehote na podanie žaloby, stalo konečným. Z toho vyplýva, že výšku pohľadávky, ktorá je určená v danom rozhodnutí, nemožno v tomto konaní spochybniť.
157 Prvý aj druhý žalobný dôvod je preto potrebné zamietnuť.
B – O treťom žalobnom dôvode založenom na nedostatku odôvodnenia
1. Tvrdenia účastníkov konania
158 Česká republika tvrdí, že napadnuté rozhodnutie neobsahuje žiadne odôvodnenie. Odkaz na rozpočtové pravidlá nemôže v tejto súvislosti stačiť. Navyše potreba detailného odôvodnenia sa stáva o to dôležitejšou v prípadoch, v ktorých sa rozhodnutie týka technických alebo zložitých okolností. Subjekty, ktorým sú tieto rozhodnutia určené, musia mať možnosť jasne sa dozvedieť, o aké okolnosti sa Komisia opierala, najmä ak dotknuté rozhodnutia spôsobujú členským štátom vážne finančné dôsledky.
159 Okrem toho sa Česká republika domnieva, že nič na tom nemení okolnosť, že odôvodnenie bolo čiastočne uvedené v predchádzajúcej neformálnej korešpondencii, ktorú si vymenila s Komisiou. Z pohľadu právnej istoty či podmienok, ktoré stanovuje judikatúra na odôvodnenie aktov, nie je také odôvodnenie dostatočné.
160 Napokon Česká republika tvrdí, že Komisia odmietla vyhovieť jej žiadosti o poskytnutie výsledkov vyšetrovaní OLAF‑u, ktoré viedli k prijatiu napadnutého rozhodnutia, a že okolnosť, že poznala kontext, v akom bolo rozhodnutie prijaté, nemôže sama osebe predstavovať dostatočné odôvodnenie daného rozhodnutia.
161 Komisia túto argumentáciu popiera.
2. Posúdenie Všeobecným súdom
162 Treba pripomenúť, že povinnosť odôvodniť akt spôsobujúci ujmu, ktorá je stanovená v článku 253 ES, má za cieľ jednak poskytnúť dotknutej osobe dostatočné údaje o tom, či je rozhodnutie dôvodné alebo či má prípadne vady umožňujúce napadnúť jeho zákonnosť na súde Únie, a jednak umožniť súdu Únie vykonať preskúmanie zákonnosti tohto aktu. Takto stanovená povinnosť odôvodnenia predstavuje základnú zásadu práva Spoločenstva, od ktorej je možné sa odchýliť iba vzhľadom na naliehavé dôvody. Odôvodnenie preto v zásade musí byť oznámené dotknutej osobe v rovnakom čase ako akt, ktorý jej spôsobuje ujmu, pričom jeho absenciu nemožno napraviť tým, že sa dotknutá osoba dozvie dôvody aktu v konaní pred súdom Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. decembra 2006, Organizácia mudžahedínov iránskeho ľudu/Rada, T‑228/02, Zb. s. II‑4665, body 138 až 140 a tam citovanú judikatúru).
163 Odôvodnenie však musí byť prispôsobené povahe sporného aktu a kontextu, v ktorom bol prijatý. Požiadavka odôvodnenia musí byť posúdená v závislosti od okolností daného prípadu, najmä obsahu aktu, charakteru uvádzaných dôvodov a záujmu, ktorý môžu mať na získaní takýchto vysvetlení osoby, ktorým je akt určený, alebo ďalšie osoby priamo a osobne dotknuté takýmto aktom. Nevyžaduje sa, aby odôvodnenie konkrétne vymedzovalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, keďže dostatočný charakter odôvodnenia musí byť posúdený nielen vzhľadom na text aktu, ale tiež na jeho kontext, ako aj na súhrn právnych pravidiel upravujúcich dotknutú oblasť. Osobitne akt spôsobujúci ujmu je dostatočne odôvodnený vtedy, pokiaľ bol prijatý v kontexte, ktorý bol dotknutej osobe známy a ktorý jej umožňuje pochopiť dosah opatrenia, ktoré bolo vo vzťahu k nej prijaté (pozri rozsudok Organizácia mudžahedínov iránskeho ľudu/Rada, už citovaný, bod 141 a tam citovanú judikatúru).
164 Preto je potrebné uviesť, že v prípade rozhodnutia o započítaní sa vyžaduje odôvodnenie, na základe ktorého bude možné presne identifikovať započítané pohľadávky bez toho, aby sa vyžadovalo, že odôvodnenie pôvodne uvedené na podporu každej z týchto pohľadávok sa musí v uvedenom rozhodnutí o započítaní zopakovať.
165 V prejednávanej veci je nesporné, že rozhodnutie o započítaní bolo založené na rozhodnutí z 28. mája 2008, s čím Česká republika na pojednávaní súhlasila.
166 Rozhodnutie z 28. mája 2008 pritom obsahuje mimoriadne detailné odôvodnenie príčin, ktoré viedli Komisiu k vyzvaniu Českej republiky na vrátenie sumy 234 480 000 CZK.
167 Navyše napadnuté rozhodnutie spresnilo, že Česká republika má dve pohľadávky voči ESF a že v prípade nezaplatenia sumy požadovanej v oznámení o dlhu priloženom k rozhodnutiu z 28. mája 2008 v stanovenej lehote pristúpi účtovník za daných okolností k započítaniu podľa ustanovení článku 73 ods. 1 rozpočtových pravidiel.
168 V dôsledku toho treba uviesť, že akt spôsobujúci ujmu bol prijatý v kontexte, ktorý bol Českej republike známy a ktorý jej umožňoval pochopiť dosah opatrenia, ktoré bolo vo vzťahu k nej prijaté, keďže Česká republika poznala dôvody, na základe ktorých účtovník rozhodol o započítaní vzájomných pohľadávok existujúcich medzi stranami.
169 Treba preto prijať záver, že napadnuté rozhodnutie bolo dostatočne odôvodnené a že žalobný dôvod založený na nedostatku odôvodnenia sa musí zamietnuť.
170 Z uvedeného vyplýva, že žalobu treba zamietnuť.
O trovách
171 Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Česká republika nemala vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania v súlade s návrhom Komisie.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (tretia komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Žaloba sa zamieta.
2. Česká republika je povinná nahradiť trovy konania.
Azizi | Cremona | Frimodt Nielsen |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 15. apríla 2011.
Podpisy
Obsah
Právny rámec
A – Zmluva ES
B – Akt o podmienkach pristúpenia
C – Rámcová dohoda medzi Českou republikou a Európskou komisiou o účasti Českej republiky na programe pomoci Európskeho spoločenstva
D – Viedenský dohovor o zmluvnom práve
E – Nariadenie (ES) č. 1266/1999
F – Rozpočtové pravidlá
G – Vykonávacie nariadenie
Skutkové okolnosti
Návrhy účastníkov konania
Právny stav
A – O prvom žalobnom dôvode založenom na prijatí napadnutého rozhodnutia na nesprávnom právnom základe a druhom žalobnom dôvode založenom na porušení podmienok stanovených na započítanie podľa rozpočtových pravidiel a vykonávacieho nariadenia
1. Tvrdenia účastníkov konania
2. Posúdenie Všeobecným súdom
a) O právomoci Komisie a uplatnení rozpočtových pravidiel a vykonávacieho nariadenia
b) O dodržaní postupu stanovenom rozpočtovými pravidlami a vykonávacím nariadením pre vymáhanie pohľadávok
Úvodné poznámky
O rozhodnutí z 28. mája 2008 a napadnutom rozhodnutí
– O neexistencii vzájomnosti pohľadávok
– O istej a splatnej povahe pohľadávky Komisie voči Českej republike
B – O treťom žalobnom dôvode založenom na nedostatku odôvodnenia
1. Tvrdenia účastníkov konania
2. Posúdenie Všeobecným súdom
O trovách