ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (tretia komora)
zo 6. decembra 2018 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Uznávanie odborných kvalifikácií – Smernica 2005/36/ES – Uznávanie dokladov o formálnej kvalifikácii získaných po skončení období odbornej prípravy, ktoré sa čiastočne prekrývajú – Overovacie právomoci hostiteľského členského štátu“
Vo veci C‑675/17,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Consiglio di Stato (Štátna rada, Taliansko) z 12. októbra 2017 a doručený Súdnemu dvoru 30. novembra 2017, ktorý súvisí s konaním:
Ministero della Salute
proti
Hannesovi Preindlovi,
SÚDNY DVOR (tretia komora),
v zložení: predseda štvrtej komory M. Vilaras, vykonávajúci funkciu predsedu tretej komory, sudcovia J. Malenovský, L. Bay Larsen (spravodajca), M. Safjan a D. Šváby,
generálny advokát: M. Bobek,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na písomnú časť konania,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– H. Preindl, v zastúpení: M. Schullian a C. Senoner, avvocati,
– talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci M. Russo, avvocato dello Stato,
– španielska vláda, v zastúpení: pôvodne A. Gavela Llopis, neskôr L. Aguilera Ruiz, splnomocnení zástupcovia,
– rakúska vláda, v zastúpení: G. Hesse, splnomocnený zástupca,
– Európska komisia, v zastúpení: H. Støvlbæk a L. Malferrari, splnomocnení zástupcovia,
so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 21, 22 a 24 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/36/ES zo 7. septembra 2005 o uznávaní odborných kvalifikácií (Ú. v. EÚ L 255, 2005, s. 22).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Ministero della Salute (Ministerstvo zdravotníctva, Taliansko) (ďalej len „ministerstvo“) a pánom Hannesom Preindlom vo veci odmietnutia tohto ministerstva uznať doklad o formálnej kvalifikácii lekára vydaný príslušným rakúskym orgánom.
Právny rámec
Právo Únie
3 Odôvodnenia 1 a 19 smernice 2005/36 znejú:
„(1) Podľa článku 3 ods. 1 písm. c) [ES] odstránenie prekážok voľného pohybu osôb a služieb medzi členskými štátmi je jedným z cieľov Spoločenstva. Pre štátnych príslušníkov členských štátov sem patrí najmä právo na výkon povolania, či už ako samostatne zárobkovo činná osoba, alebo ako zamestnanec, v inom členskom štáte, ako je štát, v ktorom príslušná osoba získala odbornú kvalifikáciu. Článok 47 ods. 1 [ES] okrem toho ustanovuje, že na účely vzájomného uznávania diplomov, osvedčení a iných dokladov o vzdelaní sa vydávajú smernice.
…
(19) Sloboda pohybu a vzájomné uznávanie dokladov o formálnych kvalifikáciách lekárov, sestier zodpovedných za všeobecnú starostlivosť, zubných lekárov, veterinárnych lekárov, pôrodných asistentiek, farmaceutov a architektov by sa mal opierať o základnú zásadu automatického uznávania dokladov o formálnych kvalifikáciách na základe koordinovaných minimálnych podmienok na odbornú prípravu. Prístup k povolaniu lekára, sestry zodpovednej za všeobecnú starostlivosť, zubného lekára, veterinárneho lekára, pôrodnej asistentky a farmaceuta by mal byť okrem toho podmienený dosiahnutím danej kvalifikácie, čím sa zabezpečí, že príslušná osoba prešla odbornou prípravou, ktorá vyhovuje minimálnym stanoveným podmienkam. Tento systém by mal byť doplnený viacerými nadobudnutými právami, ktoré môžu za istých podmienok využiť kvalifikovaní odborníci.“
4 Článok 1 tejto smernice, nazvaný „Účel“, stanovuje:
„Táto smernica stanovuje pravidlá, podľa ktorých členský štát, ktorý na svojom území umožňuje prístup k regulovanému povolaniu alebo výkon regulovaného povolania na základe osobitných odborných kvalifikácií (ďalej len „hostiteľský členský štát“), uznáva odborné kvalifikácie získané v jednom alebo viacerých členských štátoch (ďalej len „domovský členský štát“), a ktorý umožňuje osobe s takými odbornými kvalifikáciami vykonávať rovnaké povolanie v tomto štáte, na prístup k tomuto povolaniu a výkon tohto povolania.“
5 Článok 21 ods. 1 tej istej smernice, nazvaný „Zásada automatického uznávania“, uvádza:
„Každý členský štát uznáva doklad o formálnej kvalifikácii lekára, ktorý umožňuje prístup k odborným činnostiam lekára so základnou odbornou prípravou a špecializovaného lekára, sestry zodpovednej za všeobecnú starostlivosť, zubného lekára, špecializovaného zubného lekára, veterinárneho lekára, farmaceuta a architekta, uvedený v prílohe V body 5.1.1, 5.1.2, 5.2.2, 5.3.2, 5.3.3, 5.4.2, 5.6.2 a 5.7.1 v tomto poradí, ktorý spĺňa minimálne požiadavky na odbornú prípravu podľa článkov 24, 25, 31, 34, 35, 38, 44 a 46 v tomto poradí, a na účely prístupu k odborným činnostiam a výkonu týchto odborných činností, uznáva takýto doklad na svojom území ako rovnocenný s dokladom o formálnej kvalifikácii, ktorý sám vydáva.
Tento doklad o formálnej kvalifikácii musí byť vydaný príslušnými orgánmi členského štátu a v prípade potreby doplnený osvedčeniami uvedenými v prílohe V body 5.1.1, 5.1.2, 5.2.2, 5.3.2, 5.3.3, 5.4.2, 5.6.2 a 5.7.1 v tomto poradí.
…“
6 Článok 22 písm. a) tej istej smernice, nazvaný „Spoločné ustanovenia o odbornej príprave“, znie:
„So zreteľom na odbornú prípravu uvedenú v článkoch 24, 25, 28, 31, 34, 35, 38, 40, 44 a 46:
a) Členské štáty môžu povoliť odbornú prípravu na čiastočný úväzok [odbornú prípravu v externej forme – neoficiálny preklad] za podmienok, ktoré stanovia príslušné orgány; tieto orgány zabezpečia, aby celková dĺžka, úroveň a kvalita tejto odbornej prípravy nebola nižšia než v prípade súvislej dennej odbornej prípravy [v prípade odbornej prípravy v dennej forme – neoficiálny preklad].“
7 Článok 24 ods. 2 a 3 smernice 2005/36, nazvaný „Základná lekárska odborná príprava“, stanovuje:
„2. Základná lekárska odborná príprava pozostáva najmenej zo šesťročného štúdia alebo 5 500 hodín teoretickej a praktickej odbornej prípravy, ktorú poskytuje univerzita alebo nad ktorou má univerzita dozor.
…
3. Základná lekárska odborná príprava poskytuje záruku, že príslušná osoba získala tieto znalosti a zručnosti:
a) primerané znalosti vied, o ktoré sa medicína opiera a dobré porozumenie vedeckých metód, vrátane zásad merania biologických funkcií, vyhodnocovania vedecky zistených skutočností a analyzovania údajov;
b) dostatočné porozumenie štruktúry, funkcií a správania zdravých a chorých osôb, ako aj vzťahov medzi zdravotným stavom a fyzickým a sociálnym prostredím človeka;
c) primerané znalosti klinických disciplín a praktík, poskytujúce súvislý obraz mentálnych a fyzických chorôb, medicíny z hľadiska profylaxie, diagnostiky a terapie a ľudskej reprodukcie;
d) vhodné klinické skúsenosti v nemocniciach pod príslušným dozorom.“
8 Článok 34 ods. 2 a 3 tejto smernice, nazvaný „Základná odborná príprava zubného lekára“, stanovuje:
„2. Základná odborná príprava zubného lekára zahŕňa celkom najmenej päť rokov denného teoretického a praktického štúdia, ktorého súčasťou je najmenej program uvedený v prílohe V bod 5.3.1, poskytovaný na univerzite, na vyššej inštitúcii, ktorej úroveň sa uznáva za rovnocennú alebo pod dozorom univerzity.
…
3. Základná odborná príprava zubného lekára poskytuje záruku, že príslušná osoba získala tieto znalosti a zručnosti:
a) primerané znalosti vied, na ktorých je zubné lekárstvo založené, a dobré porozumenie vedeckých metód, vrátane zásad merania biologických funkcií, vyhodnocovania vedecky zistených skutočností a analyzovania údajov;
b) primerané znalosti konštitúcie, fyziológie a správania zdravých a chorých osôb, ako aj vplyv prírodného a sociálneho prostredia na zdravotný stav človeka, pokiaľ' tieto faktory ovplyvňujú zubné lekárstvo;
c) primerané znalosti štruktúry a funkcie zubov, úst, čeľustí a súvisiacich tkanív, zdravých aj chorých, ich vzťah ku všeobecnému zdravotnému stavu a k fyzickému a sociálnemu blahobytu pacienta;
d) primerané znalosti klinických disciplín a metód, poskytujúcich zubárovi súvislý obraz anomálií, poranení a chorôb zubov, úst, čeľustí a súvisiacich tkanív a preventívneho, diagnostického a terapeutického zubného lekárstva;
e) vhodné klinické skúsenosti pod príslušným dozorom.
…“
9 Článok 50 ods. 2 uvedenej smernice, s názvom „Dokumentácia a formality“, znie:
„V prípade odôvodnených pochybností môže hostiteľský členský štát požiadať príslušné orgány členského štátu o potvrdenie autentickosti potvrdení [potvrdenie o pravosti osvedčení – neoficiálny preklad] a dokladov o formálnej kvalifikácii, ktoré boli v tomto členskom štáte vydané, a ak je to vhodné, potvrdenie skutočnosti, že žiadateľ spĺňa pre povolania uvedené v kapitole III tejto časti minimálne požiadavky na odbornú prípravu uvedené v článkoch 24, 25, 28, 31, 34, 35, 38, 40, 44 a 46.“
Talianske právo
10 Článok 142 druhý odsek Regio Decreto n.°1592 – approvazione del testo unico delle leggi sull’istruzione superiore (kráľovský dekrét č. 1592, ktorým sa schvaľuje konsolidované znenie zákonov o vysokoškolskom vzdelávaní) z 31. augusta 1933 (riadna príloha GURI č. 283 zo 7. decembra 1933), v znení platnom v čase skutkových okolností vo veci samej stanovuje, že „s výnimkou ustanovení článku 39 písm. c) je zakázané sa súčasne zapísať na viacero univerzít alebo inštitúcií vysokoškolského vzdelávania, na viacero fakúlt alebo škôl rovnakej univerzity alebo rovnakej inštitúcie vysokoškolského vzdelávania, ako aj na viacero vysokoškolských študijných programov rovnakej fakulty alebo školy“.
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
11 Pán H. Preindl, taliansky štátny príslušník, podal 26. marca 2013 na ministerstvo žiadosť o uznanie dokladu o formálnej kvalifikácii s názvom „Doktor der Zahnheilkunde“, ktorý mu 8. januára 2013 vydala Lekárska univerzita v Innsbrucku (Rakúsko), a to na účely výkonu povolania zubného lekára v Taliansku.
12 Dekrétom z 20. mája 2013 ministerstvo uznalo tento doklad ako doklad o formálnej kvalifikácii zubného lekára, a to po tom, čo sa oboznámilo s dokumentom vydaným príslušným rakúskym orgánom, a síce Rakúskou komorou zubných lekárov, osvedčujúcim splnenie minimálnych požiadaviek stanovených v článku 34 smernice 2005/36.
13 Pán Preindl podal 16. októbra 2014 na ministerstvo žiadosť o uznanie dokladu o formálnej kvalifikácii s názvom „Doktor der Gersamten Heilkunde“, ktorý mu 20. augusta 2014 vydala Lekárska univerzita v Innsbrucku, aby tak mohol v Taliansku vykonávať aj povolanie „všeobecného lekára“. K tejto žiadosti bolo priložené písomné vyhlásenie príslušného rakúskeho orgánu, a síce Rakúskej lekárskej komory, osvedčujúce, že tento doklad o formálnej kvalifikácii spĺňa kritériá stanovené v článku 24 smernice 2005/36 a že zodpovedá vysokoškolskému diplomu súvisiacemu s udelením akademického titulu doktora všeobecného lekárstva v Rakúsku, ktorý je uvedený v prílohe V bode 5.1.1 smernice 2005/36.
14 Ministerstvo, na ktoré bola podaná druhá žiadosť o uznanie, konštatovalo, že rakúske doklady o formálnej kvalifikácií zubného lekára a všeobecného lekára boli pánovi Preindlovi vydané 8. januára 2013 a 20. augusta 2014, pričom tento posledný uvedený doklad bol vydaný po skončení študijného programu v obore všeobecné lekárstvo, ktorého trvanie v rozsahu pätnástich mesiacov je výrazne kratšie, než je doba šiestich rokov, ktorá je nevyhnutná na získanie dokladu o formálnej kvalifikácii lekára a ktorá sa uvádza v článku 24 smernice 2005/36.
15 Ministerstvo sa tak obrátilo na Rakúsku lekársku komoru, aby pochopilo, do akej miery mohol doklad o formálnej kvalifikácii lekára, ktorý bol vydaný pánovi Preindlovi, spĺňať všetky požiadavky stanovené v článku 24 smernice 2005/36.
16 Rakúska lekárska komora 19. marca 2015 potvrdila, že tento doklad o odbornej kvalifikácii splňuje tieto požiadavky a že pán Preindl začal štúdium zubného lekárstva 7. septembra 2004, ktoré ukončil 8. januára 2013, a štúdium všeobecného lekárstva 21. marca 2006, ktoré ukončil 20. augusta 2014.
17 Vzhľadom na tieto informácie ministerstvo odmietlo uznať pánovi Preindlovi doklad o formálnej kvalifikácii, ktorý by mu umožňoval vykonávať povolanie „všeobecného lekára“ v Taliansku, s odôvodnením, že smernica 2005/36 nestanovuje, že je možné súčasne absolvovať dva programy odbornej prípravy.
18 Pán Preindl podal žalobu na Tribunale amministrativo regionale del Lazio (Regionálny správny súd pre Lazio, Taliansko), pričom tvrdil, že zamietavé rozhodnutie ministerstva je v otvorenom rozpore so zásadou automatického uznávania dokladov o formálnej kvalifikácii lekára stanovenou v článku 21 smernice 2005/36. Pán Preindl dodal, že v dôsledku toho, že Rakúska lekárska komora vydala príslušné osvedčenie, boli v prípade študijného programu, ktorý absolvoval, splnené minimálne požiadavky na odbornú prípravu stanovené v článku 21 ods. 1 smernice 2005/36 a spresnené v článku 24 tej istej smernice.
19 Tribunale amministrativo regionale del Lazio (Regionálny správny súd pre Lazio) tejto žalobe vyhovel. Ministerstvo podalo odvolanie na Consiglio di Stato (Štátna rada, Taliansko). Podľa ministerstva sú v smernici 2005/36 stanovené nevyhnutné požiadavky súvisiace s odbornou prípravou, ktorých splnenie musia členské štáty zaručiť pri vydávaní dokladu o ukončení základnej lekárskej odbornej prípravy. V tejto súvislosti sa v článku 24 tejto smernice osobitne stanovuje, že základná lekárska odborná príprava pozostáva najmenej zo šesťročného štúdia alebo 5 500 hodín teoretickej a praktickej odbornej prípravy, ktorú poskytuje univerzita alebo nad ktorou má univerzita dozor. V prejednávanej veci sa mnohé skúšky, ktoré pán Preindl absolvoval, súčasne zohľadnili pri vydávaní dokladu o formálnej kvalifikácii zubného lekára a zároveň pri vydávaní dokladu o formálnej kvalifikácii všeobecného lekára. Tento postup je postupom stanoveným rakúskymi vnútroštátnymi predpismi, ktorý je však podľa názoru ministerstva v jasnom rozpore s ustanoveniami smernice 2005/36 a navyše vedie k podstatnej diskriminácii medzi rakúskymi štátnymi príslušníkmi a štátnymi príslušníkmi iných členských štátov Európskej únie – vrátane Talianska –, v ktorých sa zápis súčasne na dva študijné programy vyslovene zakazuje.
20 Vnútroštátny súd zastáva názor, že odborná príprava v externej forme je vyvodená z možnosti súčasne absolvovať viaceré vysokoškolské študijné programy, a kladie si otázku, či napriek automatickej povahe uznávania odborných kvalifikácií v zmysle článkov 21 a 24 smernice 2005/36 takáto odborná príprava spĺňa minimálne požiadavky stanovené v článku 24 a v prílohe V tejto smernice. V prípade kladnej odpovede si tento súd kladie tiež otázku, či členský štát, ktorému je podaná žiadosť o uznanie dokladov o formálnej kvalifikácii, má právo overiť, či odborná príprava v externej forme absolvovaná v domovskom členskom štáte skutočne zodpovedá minimálnej odbornej príprave stanovenej v týchto ustanoveniach.
21 Za týchto podmienok Consiglio di Stato (Štátna rada) rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Ukladajú články 21, 22 a 24 smernice [2005/36] členskému štátu, v ktorom platí povinnosť odbornej prípravy v dennej forme a s tým súvisiaci zákaz zapísať sa súčasne na dva vysokoškolské študijné programy, povinnosť automaticky uznávať doklady o formálnej kvalifikácii, ktoré sa však v domovskom členskom štáte vydali v rovnakom čase alebo v čiastočne sa prekrývajúcich obdobiach?
2. V prípade kladnej odpovede, možno článok 22 písm. a) a článok 21 smernice [2005/36] vykladať v tom zmysle, že orgánu členského štátu, od ktorého sa uznanie žiada, sa v každom prípade umožňuje, aby overil, či je splnená požiadavka, že celková dĺžka, úroveň a kvalita tejto odbornej prípravy nie je nižšia než v prípade odbornej prípravy v dennej forme?“
O prejudiciálnych otázkach
Úvodné pripomienky
22 Ako bolo uvedené v bode 20 tohto rozsudku, vnútroštátny súd sa domnieva, že z okolnosti, že dotknutá osoba súčasne absolvovala viaceré vysokoškolské študijné programy, možno dôvodne vyvodiť, že išlo o vysokoškolskú odbornú prípravu v externej forme.
23 Európska komisia, ako aj španielska a rakúska vláda naopak uvádzajú, že súčasné absolvovanie dvoch študijných programov nevyhnutne nevylučuje, že tieto študijné programy zodpovedajú odborným prípravám v dennej forme.
24 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že na jednej strane v rámci postupu spolupráce zakotveného v článku 267 ZFEÚ neprináleží Súdnemu dvoru, ale vnútroštátnemu súdu, aby zistil skutočnosti, ktoré viedli k sporu, a vyvodil z nich dôsledky pre rozhodnutie, ktoré má vydať. Na druhej strane má Súdny dvor v rámci rozdelenia právomocí medzi Súdny dvor a vnútroštátne súdy zohľadniť právny a skutkový rámec, do ktorého patria prejudiciálne otázky, tak, ako ho definovalo rozhodnutie vnútroštátneho súdu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. júna 2018, Scotch Whisky Association, C‑44/17, EU:C:2018:415, bod 24 a citovanú judikatúru).
25 Preto aj keď sa tvrdenie Komisie, ako aj španielskej a rakúskej vlády a priori nezdá úplne nepravdepodobné, budú prejudiciálne otázky preskúmané s prihliadnutím na skutočnosti, z ktorých vychádzal vnútroštátny súd.
O prvej otázke
26 Vo svojej prvej otázke sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa články 21, 22 a 24 smernice 2005/36 majú vykladať v tom zmysle, že ukladajú členskému štátu, ktorého právne predpisy stanovujú povinnosť odbornej prípravy v dennej forme a zákaz súčasne sa zapísať na dve odborné prípravy, povinnosť automaticky uznávať doklady o formálnej kvalifikácii vydané v inom členskom štáte po skončení odborných príprav, ktoré sa čiastočne prekrývajú.
27 V tejto súvislosti treba pripomenúť, ako vyplýva z odôvodnenia 19 smernice 2005/36, že pokiaľ ide okrem iného o povolania lekára a zubného lekára, táto smernica stanovuje systém automatického uznávania dokladov o formálnej kvalifikácii, ktorý je založený na koordinácií minimálnych požiadaviek na odbornú prípravu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. apríla 2014, Ordre des architectes, C‑365/13, EU:C:2014:280, bod 20).
28 Článok 21 ods. 1 smernice 2005/36 týkajúci sa zásady automatického uznávania tak stanovuje, že každý členský štát uznáva okrem iného doklady o formálnej kvalifikácii lekára umožňujúce prístup k odborným činnostiam lekára so základnou odbornou prípravou a zubného lekára, uvedené v prílohe V bodoch 5.1.1 a 5.3.2 tejto smernice, ktoré spĺňajú minimálne požiadavky na odbornú prípravu stanovené v článkoch 24 a 34 uvedenej smernice, a na účely prístupu k odborným činnostiam a výkonu týchto odborných činností uznáva takýto doklad na svojom území ako rovnocenný s dokladom o formálnej kvalifikácii, ktorý sám vydáva.
29 Článok 22 písm. a) smernice 2005/36 navyše stanovuje, pokiaľ ide o určité odborné prípravy vrátane základnej lekárskej odbornej prípravy a odbornej prípravy zubného lekára, ktoré sú uvedené v článkoch 24 a 34 tejto smernice, že členské štáty môžu povoliť odbornú prípravu v externej forme za podmienok, ktoré stanovia príslušné orgány týchto členských štátov, pokiaľ celková dĺžka, úroveň a kvalita tejto odbornej prípravy nebude nižšia než v prípade odbornej prípravy v dennej forme.
30 Napokon je dôležité uviesť, že žiadne ustanovenie uvedenej smernice nebráni v tom, aby členské štáty povolili zapísať sa súčasne na viacero odborných príprav.
31 Uznávanie dokladov o formálnej kvalifikácii vrátane okrem iného dokladu o formálnej kvalifikácii lekára so základnou odbornou prípravou a dokladu o formálnej kvalifikácii zubného lekára je automatické a bezpodmienečné v tom zmysle, že ukladá členským štátom povinnosť uznať rovnocennosť dokladov o formálnej kvalifikácii uvedených v smernici 2005/36 bez toho, aby mohli od dotknutých osôb vyžadovať splnenie iných požiadaviek, než sú tie, ktoré sú stanovené v tejto smernici. Toto uznávanie sa zakladá na vzájomnej dôvere medzi členskými štátmi v dostatočnú povahu dokladov o formálnej kvalifikácii, ktoré boli vydané inými členskými štátmi, pričom táto dôvera je založená na systéme odborných príprav, ktorých úroveň bola stanovená spoločnou dohodou (pozri analogicky rozsudok z 19. júna 2003, Tennah‑Durez, C‑110/01, EU:C:2003:357, bod 30).
32 Na prvú otázku treba preto odpovedať tak, že články 21, 22 a 24 smernice 2005/36 sa majú vykladať v tom zmysle, že ukladajú členskému štátu, ktorého právne predpisy stanovujú povinnosť odbornej prípravy v dennej forme a zákaz súčasne sa zapísať na dve odborné prípravy, povinnosť automaticky uznávať doklady o formálnej kvalifikácii uvedené v tejto smernici a vydané v inom členskom štáte po skončení odborných príprav, ktoré sa čiastočne prekrývajú.
O druhej otázke
33 Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 21 a článok 22 písm. a) smernice 2005/36 majú vykladať v tom zmysle, že hostiteľský členský štát môže overiť splnenie požiadavky, že celková dĺžka, úroveň a kvalita odborných príprav v externej forme nie je nižšia než v prípade odborných príprav v dennej forme.
34 Ako už bolo uvedené v bodoch 28 a 29 tohto rozsudku, smernica 2005/36 vo svojich článkoch 21 a 22 stanovuje vzájomné uznávanie dokladov o formálnych kvalifikáciách lekárov a zubných lekárov a povoľuje členským štátom, aby pri splnení určitých požiadaviek upravili odbornú prípravu lekárov a zubných lekárov v externej forme. Zodpovednosť za zabezpečenie toho, že kvalitatívne, ako aj kvantitatívne požiadavky na odbornú prípravu, ktoré sú stanovené smernicou 2005/36, budú úplne splnené, však plne nesie príslušný orgán členského štátu, ktorý vydáva doklad o formálnej kvalifikácii (pozri analogicky rozsudok z 19. júna 2003, Tennah‑Durez, C‑110/01, EU:C:2003:357, bod 56).
35 Tento orgán musí vykonávať svoje právomoci s prihliadnutím na skutočnosť, že doklady o formálnej kvalifikácii umožnia ich držiteľom pohybovať sa a vykonávať svoje povolanie vo všetkých členských štátoch Európskej únie na základe automatického a bezpodmienečného uznávania týchto dokladov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. júna 2003, Tennah‑Durez, C‑110/01, EU:C:2003:357, bod 56), ktoré sa zakladá, ako bolo pripomenuté v bode 31 tohto rozsudku, na vzájomnej dôvere členských štátov v dostatočnú povahu dokladov o formálnej kvalifikácii, ktoré boli vydané inými členskými štátmi.
36 V tejto súvislosti možno uviesť, že taký systém automatického a bezpodmienečného uznávania dokladov o formálnej kvalifikácii, aký je stanovený v článku 21 smernice 2005/36, by bol vážne narušený, ak by členské štáty mohli na základe vlastného uváženia spochybniť dôvodnosť rozhodnutia príslušného orgánu iného členského štátu vydávať uvedený doklad o formálnej kvalifikácii (pozri analogicky rozsudok z 19. júna 2003, Tennah‑Durez, C‑110/01, EU:C:2003:357, bod 75).
37 Automatická a bezpodmienečná povaha uznávania dokladov o formálnej kvalifikácii sa nemení, pokiaľ domovský členský štát vydá doklad o formálnej kvalifikácii po skončení základnej lekárskej odbornej prípravy alebo odbornej prípravy zubného lekára poskytovanej v súlade s článkom 22 písm. a) smernice 2005/36. V tejto súvislosti príslušným orgánom domovského členského štátu – a nie príslušným orgánom hostiteľského členského štátu – takisto prislúcha, aby zabezpečili, že celková dĺžka, úroveň a kvalita odborných príprav v externej forme nebude nižšia než v prípade odborných príprav v dennej forme, a všeobecnejšie, že budú v plnom rozsahu splnené všetky požiadavky stanovené v smernici 2005/36.
38 Pre úplnosť treba zdôrazniť, že článok 50 ods. 2 smernice 2005/36 umožňuje hostiteľskému členskému štátu, aby v prípade opodstatnených pochybností požadoval od príslušných orgánov členského štátu potvrdenie o pravosti osvedčení a dokladov o formálnej kvalifikácii vydaných v tomto inom členskom štáte a prípadne aj potvrdenie o tom, že oprávnená osoba spĺňa pri povolaniach uvedených v tejto smernici minimálne požiadavky na odbornú prípravu, ktoré táto smernica vyžaduje.
39 Takýto prostriedok navyše umožňuje hostiteľskému členskému štátu, aby sa uistil, že osvedčenia a doklady o formálnej kvalifikácii, ktoré sú mu predložené, môžu byť automaticky a bezpodmienečne uznané (pozri analogicky rozsudok z 19. júna 2003, Tennah‑Durez, C‑110/01, EU:C:2003:357, bod 76).
40 Pokiaľ študijný program spĺňa požiadavky na odbornú prípravu stanovené v smernici 2005/36, čo prislúcha overiť orgánu členského štátu, ktorý vydáva doklad o formálnej kvalifikácii, orgány hostiteľského členského štátu nemôžu odmietnuť uznať takýto doklad o formálnej kvalifikácii. Okolnosť, že dotknutá osoba absolvovala odbornú prípravu v externej forme podľa článku 22 písm. a) tejto smernice alebo viacero študijných programov súčasne, prípadne počas období, ktoré sa čiastočne prekrývajú, je v tomto ohľade irelevantná, keďže sú splnené požiadavky na formálnu kvalifikáciu stanovené v uvedenej smernici.
41 Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na druhú otázku odpovedať tak, že článok 21 a článok 22 písm. a) smernice 2005/36 sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby hostiteľský členský štát overil splnenie požiadavky, že celková dĺžka, úroveň a kvalita odborných príprav v externej forme nie je nižšia než v prípade odborných príprav v dennej forme.
O trovách
42 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto:
1. Články 21, 22 a 24 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/36/ES zo 7. septembra 2005 o uznávaní odborných kvalifikácií sa majú vykladať v tom zmysle, že ukladajú členskému štátu, ktorého právne predpisy stanovujú povinnosť odbornej prípravy v dennej forme a zákaz súčasne sa zapísať na dve odborné prípravy, povinnosť automaticky uznávať doklady o formálnej kvalifikácii uvedené v tejto smernici a vydané v inom členskom štáte po skončení odborných príprav, ktoré sa čiastočne prekrývajú.
2. Článok 21 a článok 22 písm. a) smernice 2005/36 sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby hostiteľský členský štát overil splnenie požiadavky, či celková dĺžka, úroveň a kvalita odborných príprav v externej forme nie sú nižšie než v prípade odborných príprav v dennej forme.
Podpisy