NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

MELCHIOR WATHELET

prednesené 7. septembra 2017 (1)

Spojené veci C‑66/16 P až C‑69/16 P a veci C‑70/16 P a C‑81/16 P

Comunidad Autónoma del País Vasco,

Itelazpi SA (C‑66/16 P),

Comunidad Autónoma de Cataluña,

Centre de Telecomunicacions i Tecnologies de la Informació de la Generalitat de Catalunya (CTTI) (C‑67/16 P),

Navarra de Servicios y Tecnologías SA (C‑68/16 P),

Cellnex Telecom SA, predtým Abertis Telecom SA,

Retevisión I SA (C‑69/16 P)

proti

Európskej komisii

a

Comunidad Autónoma de Galicia,

Redes de Telecomunicación Galegas Retegal SA (C‑70/16 P)

proti

Európskej komisii

a

Španielske kráľovstvo (C‑81/16 P)

proti

Európskej komisii

„Odvolanie – Štátna pomoc – Digitálne televízne vysielanie – Pomoc na rozvoj digitálneho terestriálneho televízneho vysielania vo vzdialených a menej urbanizovaných oblastiach – Príspevok prevádzkovateľom platforiem digitálneho terestriálneho televízneho vysielania – Rozhodnutie, ktorým sa opatrenia pomoci vyhlasujú za čiastočne nezlučiteľné s vnútorným trhom – Pojem štátna pomoc – Výhoda – Služby všeobecného hospodárskeho záujmu – Definícia – Miera voľnej úvahy členských štátov“

 Úvod

1.        Svojimi odvolaniami sa Comunidad Autónoma del País Vasco (autonómne spoločenstvo Baskicko, Španielsko) a Itelazpi SA (C‑66/16 P), Comunidad Autónoma de Cataluña (autonómne spoločenstvo Katalánsko, Španielsko) a Centre de Telecomunicacions i Tecnologies de la Informació de la Generalitat de Catalunya (CTTI) (C‑67/16 P), Navarra de Servicios y Tecnologías SA (C‑68/16 P), Cellnex Telecom, SA a Retevisión I, SA (C‑69/16 P), Comunidad Autónoma de Galicia (autonómne spoločenstvo Galícia, Španielsko) a Redes de Telecomunicación Galegas Retegal SA (Retegal) (C‑70/16 P), ako aj Španielske kráľovstvo (C‑81/16 P), domáhajú zrušenia rozsudkov Všeobecného súdu Európskej únie z 26. novembra 2015, Comunidad Autónoma del País Vasco a Itelazpi/Komisia (T‑462/13, EU:T:2015:902), Comunidad Autónoma de Cataluña a CTTI/Komisia (T‑465/13, neuverejnený, EU:T:2015:900), Navarra de Servicios y Tecnologías/Komisia (T‑487/13, neuverejnený, EU:T:2015:899), Abertis Telecom a Retevisión I/Komisia (T‑541/13, neuverejnený, EU:T:2015:898), Comunidad Autónoma de Galicia a Retegal/Komisia (T‑463/13 a T‑464/13, neuverejnený, EU:T:2015:901), a Španielsko/Komisia (T‑461/13, EU:T:2015:891) (ďalej spoločne len „napadnuté rozsudky“), ktorými tento súd zamietol ich návrhy na zrušenie rozhodnutia Komisie 2014/489/EÚ z 19. júna 2013 o štátnej pomoci SA.28599 [(C 23/10) (ex NN 36/2010, ex CP 163/2009)] poskytnutej Španielskym kráľovstvom na rozvoj digitálneho terestriálneho televízneho vysielania vo vzdialených a menej urbanizovaných oblastiach (okrem autonómneho spoločenstva Kastília‑La Mancha) (Ú. v. EÚ L 217, 2014, s. 52, ďalej len „sporné rozhodnutie“).

2.        V súlade so žiadosťou Súdneho dvora sa tieto návrhy zamerajú na spoločný odvolací dôvod, ktorý je jadrom všetkých šiestich odvolaní a vyžaduje si výklad rozsudku z 24. júla 2003, Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg (C‑280/00, EU:C:2003:415)(ďalej len „rozsudok Altmark“), a článku 106 ods. 2 ZFEÚ.

3.        V odôvodneniach 119 až 126 a 172(2) sporného rozhodnutia totiž Európska komisia usúdila, že hoci mali vnútroštátne alebo regionálne orgány povinnosť jasne vymedziť službu vo verejnom záujme alebo službu všeobecného hospodárskeho záujmu (ďalej len „SVHZ“) a zveriť ju konkrétnemu podniku v súlade s rozsudkom Altmark, a zároveň s článkom 106 ods. 2 ZFEÚ, dotknuté španielske orgány nevymedzili prevádzku terestriálnej vysielacej platformy jasne ako službu vo verejnom záujme alebo SVHZ.

4.        Žalobcovia vo veciach, v ktorých boli vydané napadnuté rozsudky, podali žaloby na Všeobecný súd v období od 30. augusta 2013 do 9. októbra 2013 a domáhali sa zrušenia sporného rozhodnutia. V rámci žalobných dôvodov uvádzaných na podporu ich príslušných žalôb žalobcovia spochybnili analýzu Komisie, uvedenú v odôvodneniach 119 až 126 a 172(3) jej rozhodnutia. Všeobecný súd tieto žaloby zamietol.

5.        Odvolací dôvod, ktorý je spoločný pre všetkých šesť odvolaní, sa týka jednak spresnenia kontúr prvej podmienky rozsudku Altmark(4) a jednej z podmienok uložených článkom 106 ods. 2 ZFEÚ, t. j. rozsahu požiadavky „jasného“ vymedzenia záväzkov služieb vo verejnom záujme alebo SVHZ, a jednak otázky rozsahu súdneho preskúmania, ktoré sa má vykonať v tejto súvislosti.

 Právny rámec

6.        Článok 14 ZFEÚ stanovuje:

„Bez toho, aby bol dotknutý článok 4 Zmluvy o Európskej únii a články 93, 106 a 107 tejto zmluvy, a berúc do úvahy miesto, ktoré patrí službám všeobecného hospodárskeho záujmu v spoločných hodnotách Únie, ako aj ich význam pri podpore sociálnej a územnej súdržnosti, Únia a členské štáty dbajú v rámci svojich právomocí a rámci pôsobnosti zmlúv o to, aby takéto služby fungovali na základe zásad a podmienok, najmä hospodárskych a finančných, ktoré im umožňujú plniť ich poslanie. …“

7.        Článok 106 ods. 2 ZFEÚ stanovuje:

„Podniky poverené poskytovaním služieb všeobecného hospodárskeho záujmu alebo podniky, ktoré majú povahu fiškálneho monopolu, podliehajú pravidlám zmlúv, najmä pravidlám hospodárskej súťaže, za predpokladu, že uplatňovanie týchto pravidiel neznemožňuje právne alebo v skutočnosti plniť určité úlohy, ktoré im boli zverené. Rozvoj obchodu nesmie byť ovplyvnený v takom rozsahu, aby to bolo v rozpore so záujmami Únie“.

8.        Protokol č. 26 o službách všeobecného záujmu, pripojený k Zmluve o EÚ, v znení zmien vyplývajúcich z Lisabonskej zmluvy, a k Zmluve o FEÚ (ďalej len „protokol č. 26“) stanovuje:

„…

Článok 1

Spoločné hodnoty Únie, pokiaľ ide o služby všeobecného hospodárskeho záujmu v zmysle článku 14 [ZFEÚ], zahŕňajú najmä:

–        základnú úlohu a široké diskrečné právomoci národných, regionálnych a miestnych orgánov pri poskytovaní, obstarávaní a organizovaní služieb všeobecného hospodárskeho záujmu, ktoré čo najlepšie napĺňajú potreby užívateľov,

…

Článok 2

Ustanoveniami zmlúv nie sú žiadnym spôsobom dotknuté právomoci členských štátov poskytovať, obstarávať a organizovať služby všeobecného záujmu nehospodárskeho charakteru.“

9.        Protokol č. 29 o systéme verejnoprávneho vysielania v členských štátoch, pripojený k Zmluve o EÚ, v znení zmien vyplývajúcich z Lisabonskej zmluvy, a k Zmluve o FEÚ (ďalej len „protokol č. 29“) stanovuje:

„…

Ustanovenia zmlúv nemajú vplyv na právomoc členských štátov pri poskytovaní financovania verejnoprávneho vysielania, pokiaľ je takéto financovanie poskytované vysielacím organizáciám na splnenie verejnoprávneho poslania tak, ako je mu zverené, vymedzené a organizované v každom členskom štáte, a pokiaľ takéto financovanie neovplyvňuje obchodné podmienky a hospodársku súťaž v Únii v takom rozsahu, ktorý by bol v rozpore so spoločným záujmom, pričom sa berie do úvahy uskutočnenie náhrad za verejnoprávnu službu“.

 Sporné rozhodnutie

10.      Prejednávané odvolania sa týkajú opatrení, ktoré uskutočnili španielske orgány v rámci prechodu z analógového na digitálne vysielanie v Španielsku, pokiaľ ide o celé územie Španielska, s výnimkou Comunidad Autónoma de Castilla‑La‑Mancha (Autonómne spoločenstvo Kastília‑La Mancha, Španielsko). Táto digitalizácia, ktorú možno technicky vykonať prostredníctvom terestriálnych, satelitných alebo káblových platforiem alebo prostredníctvom širokopásmového pripojenia k internetu, umožňuje účinnejšie využívanie rádiofrekvenčného spektra.

11.      Španielske kráľovstvo vytvorilo regulačný rámec nevyhnutný na podporu prechodu z analógového na digitálne vysielanie tým, že schválilo najmä Ley 10/2005 de Medidas Urgentes para el Impulso de la Televisión Digital Terrestre, de Liberalización de la Televisión por Cable y de Fomento del Pluralismo (zákon č. 10/2005 o naliehavých opatreniach na podporu digitálneho terestriálneho televízneho vysielania, liberalizáciu káblového televízneho vysielania a podporu plurality) zo 14. júna 2005 (BOE č. 142 z 15. júna 2005, s. 20562, ďalej len „zákon č. 10/2005“) a Real Decreto 944/2005 por el que se aprueba el Plan técnico nacional de la televisión digital terrestre (kráľovský dekrét č. 944/2005, ktorým sa schvaľuje národný technický plán pre digitálne terestriálne televízne vysielanie) z 29. júla 2005 (BOE č. 181 z 30. júla 2005, s. 27006, ďalej len „kráľovský dekrét č. 944/2005“). Tento kráľovský dekrét uložil súkromným a verejným vnútroštátnym vysielateľom povinnosť zabezpečiť, aby 96 % obyvateľstva, pokiaľ ide o súkromných vysielateľov, a 98 % obyvateľstva, pokiaľ ide o verejných vysielateľov, prijímalo signál digitálneho terestriálneho televízneho vysielania (ďalej len „DTT“).

12.      Na účely umožnenia prechodu z analógového na digitálne televízne vysielanie rozdelili španielske orgány územie Španielska na tri rôzne oblasti:

–        oblasť I, ktorá zahŕňa 96 % španielskeho obyvateľstva a kde vzhľadom na to, že táto oblasť je považovaná za komerčne výhodnú, mali náklady na prechod na digitálne vysielanie znášať verejnoprávni, ako aj súkromní vysielatelia,

–        oblasť II, ktorá zahŕňa menej urbanizované a vzdialené oblasti predstavujúce 2,5 % španielskeho obyvateľstva, kde vysielatelia z dôvodu nedostatku komerčného záujmu do digitalizácie neinvestovali, čo španielske orgány priviedlo k financovaniu z verejných prostriedkov,

–        oblasť III, ktorá zahŕňa 1,5 % španielskeho obyvateľstva, kde vzhľadom na to, že prenos DTT je vylúčený z dôvodu topografie, španielske orgány zvolili satelitnú platformu.

13.      V septembri 2007 prijala Consejo de Ministros (Rada ministrov, Španielsko) národný plán na prechod na DTT, ktorým sa vykonáva národný technický plán stanovený kráľovským dekrétom č. 944/2005. Tento plán rozdelil španielske územie na 90 technických projektov prechodu na digitálne vysielanie a pre každý z týchto projektov stanovil lehotu na ukončenie analógového vysielania. Cieľom stanoveným v tomto pláne bolo dosiahnuť úroveň pokrytia španielskeho obyvateľstva službou DTT, ktoré je podobné pokrytiu dosiahnutému analógovým televíznym vysielaním v roku 2007, t. j. viac ako 98 % tohto obyvateľstva a všetko resp. prakticky všetko obyvateľstvo v autonómnych spoločenstvách Baskicko, Katalánsko a Navarra (Španielsko).

14.      Španielske orgány za účelom dosiahnutia cieľov pokrytia stanovených pre DTT plánovali poskytnúť financovanie z verejných prostriedkov, najmä na podporu procesu terestriálnej digitalizácie v oblasti II, a konkrétne vo vnútri autonómnych spoločenstiev nachádzajúcich sa v tejto oblasti(5).

15.      Komisii bola 18. mája 2009 doručená sťažnosť spoločnosti SES Astra SA, vedľajšieho účastníka v prvostupňovom konaní, ktorá sa týkala údajnej schémy pomoci španielskych orgánov v prospech prechodu z analógového na digitálne televízne vysielanie v oblasti II. Podľa tohto vedľajšieho účastníka konania toto opatrenie zahŕňa neoznámenú štátnu pomoc, ktorá údajne narušila hospodársku súťaž medzi terestriálnymi a satelitnými vysielacími platformami.

16.      Listom z 29. septembra 2010 informovala Komisia Španielske kráľovstvo, že v súvislosti s predmetnou schémou pomoci poskytnutou na celom území Španielska, s výnimkou autonómneho spoločenstva Kastília‑La Mancha, v prípade ktorého sa začalo samostatné konanie, prijala rozhodnutie o začatí konania vo veci formálneho zisťovania podľa článku 108 ods. 2 ZFEÚ (ďalej len „rozhodnutie o začatí konania“). Uverejnením rozhodnutia o začatí konania 14. decembra 2010 v Úradnom vestníku Európskej únie (Ú. v. EÚ C 337, 2010, s. 17) vyzvala Komisia dotknuté strany, aby predložili svoje pripomienky.

17.      Komisia po tom, čo jej boli doručené pripomienky španielskych orgánov a ďalších dotknutých strán, prijala sporné rozhodnutie, ktorého výrok znie:

„Článok 1

Štátna pomoc, ktorú [Španielske kráľovstvo] neoprávnene poskytlo prevádzkovateľom terestriálnej televíznej platformy na rozvoj, údržbu a prevádzku digitálnej terestriálnej televíznej siete v oblasti II v rozpore s článkom 108 ods. 3 ZFEÚ, je nezlučiteľná s vnútorným trhom s výnimkou pomoci, ktorá bola poskytnutá v súlade s kritériom technologickej neutrality.

Článok 2

Individuálna pomoc poskytnutá v rámci schémy uvedenej v článku 1 nepredstavuje pomoc, ak v čase poskytnutia spĺňala podmienky stanovené [nariadením Rady (ES) č. 994/98 zo 7. mája 1998 o uplatňovaní článkov 92 a 93 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva na určité kategórie horizontálnej štátnej pomoci, uplatniteľným v čase poskytnutia pomoci, Ú. v. ES L 142, 1998, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 312].

Článok 3

[Španielske kráľovstvo] získa späť nezlučiteľnú pomoc poskytnutú v rámci schémy uvedenej v článku 1 od prevádzkovateľov digitálneho terestriálneho televízneho vysielania bez ohľadu na to, či získali pomoc priamo alebo nepriamo.

…

Článok 4

Vrátenie pomoci poskytnutej v rámci schémy uvedenej v článku 1 je okamžité a účinné.

…

Článok 5

Toto rozhodnutie je určené Španielskemu kráľovstvu.“

18.      Na účely odôvodnenia sporného rozhodnutia(6) Komisia usúdila, že predmetné opatrenie sa má považovať za štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ(7). Komisia sa domnievala, že prevádzkovatelia platformy DTT sú priamymi príjemcami pomoci(8), zatiaľ čo prevádzkovatelia siete, ktorí sa zúčastnili verejných súťaží týkajúcich sa rozšírenia pokrytia DTT, sú nepriamymi príjemcami pomoci(9). Komisia okrem iného usúdila, že výhoda, ktorú získali títo druhí uvedení prevádzkovatelia, je selektívna, pretože takéto opatrenie sa týka iba odvetvia televízneho vysielania a v rámci tohto odvetvia sa týka iba podnikov, ktoré pôsobia na trhu s terestriálnymi platformami.(10)

19.      Podľa sporného rozhodnutia španielske orgány s cieľom namietať neexistenciu štátnej pomoci v súlade s kritériami, ktoré stanovil Súdny dvor v rozsudku Altmark, uviedli ako najlepší a jediný príklad prípad autonómneho spoločenstva Baskicko,(11) kde digitalizáciu uskutočnil verejný podnik Itelazpi. Komisia však usúdila, že prvé kritérium tohto rozsudku, podľa ktorého musí byť podnik, ktorý je príjemcom pomoci, skutočne poverený plnením záväzkov služby vo verejnom záujme a tieto záväzky musia byť jasne definované, nebolo splnené.(12) Komisia sa tiež domnievala, že nemožno uplatniť výnimku uvedenú v článku 106 ods. 2 ZFEÚ.(13)

20.      V tejto súvislosti sa v odôvodneniach 119 až 126 sporného rozhodnutia, s názvom „Prvá podmienka rozsudku vo veci Altmark: jasné vymedzenie a pridelenie záväzkov služby vo verejnom záujme“, uvádza:

„(119) V španielskych právnych predpisoch sa neuvádza, že prevádzka terestriálnej siete je služba vo verejnom záujme. V zákone o telekomunikáciách z roku 1998[(14)] sa uvádza, že telekomunikačné služby vrátane prevádzky sietí na podporu rozhlasového a televízneho vysielania sú služby všeobecného hospodárskeho záujmu, ale nemajú postavenie služieb vo verejnom záujme, ktoré je vyhradené len pre obmedzený počet telekomunikačných služieb.[(15)] V súčasnosti platný [všeobecný] telekomunikačný zákon[(16)] zachováva rovnaké vymedzenie. Služby prenosu televízneho vysielania, čiže prenos signálov prostredníctvom telekomunikačných sietí, sa považujú za telekomunikačné služby, takže sú to služby všeobecného [hospodárskeho] záujmu, ale nie služby vo verejnom záujme.[(17)]

(120) Ustanovenia telekomunikačného zákona sú v každom prípade technologicky neutrálne. V článku 1 zákona sa telekomunikácia vymedzuje ako využívanie sietí a poskytovanie služieb elektronickej komunikácie a súvisiacich zariadení. Telekomunikácia znamená prenos signálov cez akúkoľvek telekomunikačnú sieť, nie konkrétne cez terestriálnu sieť.[(18)] V článku 3 zákona sa navyše ako jeden z jeho cieľov uvádza podpora čo najväčšej technologickej neutrality v právnych predpisoch.

(121) Hoci sa v zákone účinnom a uplatniteľnom v čase presunu finančných prostriedkov spoločnosti Itelazpi vymedzovalo verejnoprávne vysielanie ako služba vo verejnom záujme, podľa Komisie nie je možné rozšíriť toto vymedzenie na prevádzku konkrétnej podpornej platformy. Ak navyše existuje viacero prenosových platforiem, jednu konkrétnu platformu nemožno považovať za ,kľúčovú‘ na prenos vysielacích signálov. Bolo by teda očividnou chybou, ak by sa využitie konkrétnej platformy na prenos vysielacích signálov považovalo v španielskych právnych predpisoch za službu vo verejnom záujme.

(122) Komisia teda dospela k záveru, že prevádzka terestriálnych sietí nemá v španielskych právnych predpisoch postavenie služby vo verejnom záujme.

(123) Baskické orgány tvrdia, že pridelenie poskytovania tejto služby všeobecného hospodárskeho záujmu spoločnosti Itelazpi je výslovne uvedené v dohovoroch uzatvorených medzi baskickou vládou, [Euskadiko Udalen Elkartea, Asociación de Municipios Vascos, EUDEL (združenie baskických mestských rád, EUDEL)] a tromi baskickými regionálnymi radami.

(124) Baskická vláda v dohovoroch uznáva, že hodnoty ako univerzálny prístup k informáciám a pluralita informácií si vyžadujú univerzalizáciu voľne dostupného televízneho vysielania, a zaväzuje sa zabezpečiť uplatňovanie týchto hodnôt rozšírením pokrytia štátnych multiplexov.[(19)] V žiadnom ustanovení dohovorov sa však neuvádza, že prevádzka terestriálnej siete sa považuje za službu vo verejnom záujme. Komisia je preto toho názoru, že znenie dohovorov nie je dostatočne jednoznačné na to, aby bolo možné jasne stanoviť rozsah úlohy poskytovať služby vo verejnom záujme, a nemožno teda na tomto základe tvrdiť, že prenos prostredníctvom terestriálnej siete je službou vo verejnom záujme.

(125) Splnenie prvej podmienky rozsudku vo veci Altmark sa teda nepreukázalo.

(126) Kritériá stanovené v rozsudku vo veci Altmark sú kumulatívne, takže na to, aby sa opatrenie nepovažovalo za štátnu pomoc, musia byť splnené všetky. Keďže nebolo splnené prvé kritérium, finančné prostriedky, ktoré baskické orgány poskytli spoločnosti Itelazpi, nespĺňajú podmienky náhrady za poskytnutie služby všeobecného hospodárskeho záujmu.“

21.      Odôvodnenie 172 sporného rozhodnutia s názvom „Článok 106 ods. 2 ZFEÚ“ znie:

„V tomto prípade vo všeobecnosti ani v konkrétnom prípade Baskicka nemožno uplatniť výnimku podľa článku 106 ods. 2, ktorá sa vzťahuje na náhradu zo strany štátu za náklady na poskytnutie služby vo verejnom záujme. Komisia sa domnieva, že celoštátne (alebo regionálne) orgány musia jasne vymedziť službu všeobecného hospodárskeho záujmu a zveriť ju konkrétnemu podniku. Ako je uvedené v odôvodneniach 119 až 122, Komisia sa domnieva, že španielske a baskické orgány jasne nevymedzili prevádzku terestriálnej platformy ako službu vo verejnom záujme.“

 Napadnuté rozsudky

22.      Vo veciach, v ktorých boli vydané rozsudky Všeobecného súdu z 26. novembra 2015, Comunidad Autónoma del País Vasco a Itelazpi/Komisia (T‑462/13, EU:T:2015:902), Comunidad Autónoma de Cataluña a CTTI/Komisia (T‑465/13, neuverejnený, EU:T:2015:900) a Abertis Telecom a Retevisión I/Komisia (T‑541/13, neuverejnený, EU:T:2015:898), žalobcovia sformulovali žalobný dôvod založený na porušení článku 107 ods. 1 ZFEÚ, ktoré malo spočívať v tom, že Komisia nesprávne konštatovala existenciu štátnej pomoci.

23.      Tento žalobný dôvod bol Všeobecným súdom zamietnutý ako nedôvodný.

24.      Všeobecný súd okrem iného odmietol argumentáciu žalobcov, podľa ktorej sporné opatrenie nemožno kvalifikovať ako štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, lebo príjemcom pomoci nebola priznaná žiadna hospodárska výhoda, keďže boli splnené podmienky rozsudku Altmark.

25.      Vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Všeobecného súdu z 26. novembra 2015, Navarra de Servicios y Tecnologías/Komisia (T‑487/13, neuverejnený, EU:T:2015:899), žalobca sformuloval žalobný dôvod, ktorý bol subsidiárne založený na porušení článku 106 ods. 2 ZFEÚ a protokolu č. 29.

26.      Tento žalobný dôvod bol Všeobecným súdom zamietnutý ako nedôvodný.

27.      V týchto štyroch veciach Všeobecný súd okrem iného rozhodol, že Komisia sa nedopustila nesprávneho posúdenia, keď sa domnievala, že vzhľadom na neexistenciu jasného a presného vymedzenia predmetnej služby ako služby vo verejnom záujme, prvé kritérium rozsudku Altmark nebolo splnené(20).

28.      Okrem toho vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Všeobecného súdu z 26. novembra 2015, Comunidad Autónoma de Galicia a Retegal/Komisia (T‑463/13 a T‑464/13, neuverejnený, EU:T:2015:901), Všeobecný súd zamietol subsidiárne uvádzaný žalobný dôvod, ktorý bol založený na porušení článku 106 ods. 2 ZFEÚ. Tento súd okrem iného rozhodol, že žalobcovia nepreukázali, že Komisia nesprávne usúdila, že vzhľadom na neexistenciu jasného vymedzenia služby spočívajúcej v prevádzke terestriálnej siete ako služby vo verejnom záujme, prvá podmienka rozsudku Altmark nebola splnená.(21)

29.      Napokon vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Všeobecného súdu z 26. novembra 2015, Španielsko/Komisia (T‑461/13, EU:T:2015:891), Všeobecný súd zamietol žalobný dôvod založený na porušení článku 107 ods. 1 ZFEÚ. V tomto žalobnom dôvode Španielske kráľovstvo okrem iného uvádzalo, že predmetné opatrenie predstavuje SVHZ a že prvá podmienka uvedená v rozsudku Altmark bola splnená. V bode 75 rozsudku z 26. novembra 2015, Španielsko/Komisia (T‑461/13, EU:T:2015:891), Všeobecný súd rozhodol, že Komisia sa nedopustila nesprávneho posúdenia, keď sa domnievala, že vzhľadom na neexistenciu jasného vymedzenia prevádzky terestriálnej siete ako služby vo verejnom záujme, prvé kritérium rozsudku Altmark nebolo splnené.

 Konanie pred Súdnym dvorom

30.      Rozhodnutím Súdneho dvora z 28. marca 2017 boli veci Comunidad Autónoma del País Vasco a Itelazpi/Komisia (C‑66/16 P), Comunidad Autónoma de Cataluña a CTTI/Komisia (C‑67/16 P), Navarra de Servicios y Tecnologías/Komisia (C‑68/16 P) ako aj Cellnex Telecom a Retevisión I/Komisia (C‑69/16 P), spojené na účely ústnej časti konania, ako aj na účely vyhlásenia rozsudku.

31.      V týchto veciach autonómne spoločenstvo Baskicko a spoločnosť Itelazpi, autonómne spoločenstvo Katalánsko a CTTI), spoločnosť Navarra de Servicios y Tecnologías, SA, spoločnosť Cellnex Telecom a spoločnosť Retevisión I, spoločnosť SES Astra,a Komisia podali písomné pripomienky.

32.      Okrem toho vo veci C‑70/16 P, autonómne spoločenstvo Galícia, a Retegal, SES Astra a Komisia podali písomné pripomienky. Napokon, vo veci C‑81/16 P, Španielske kráľovstvo a Komisia podali písomné pripomienky.

33.      Po skončení tejto písomnej časti konania sa Súdny dvor v súlade s článkom 76 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora domnieval, že vo vzťahu ku všetkým šiestim odvolaniam má dostatok informácií na rozhodnutie bez toho, aby vypočul prednesy na pojednávaní.

 Tvrdenia účastníkov konania

 Spojené veci C‑66/16 P až C‑69/16 P(22)

34.      Tieto odvolania sú založené na jedinom odvolacom dôvode, ktorý sa delí na šesť častí. Ako je uvedené v bode 2 vyššie, svoje návrhy zameriam na prvú a druhú časť jediného odvolacieho dôvodu.

35.      Prvou časťou svojho jediného odvolacieho dôvodu odvolatelia vytýkajú Všeobecnému súdu to, že nesprávne uplatnil judikatúru Súdneho dvora a Všeobecného súdu, podľa ktorej môže Komisia spochybniť vymedzenie SVHZ zo strany členského štátu iba v prípade zjavného pochybenia.(23)

36.      Odvolatelia tvrdia, že Všeobecný súd sa pritom, ako validoval posúdenie Komisie, oprel o jediný dôvod, že vymedzenie predmetnej SVHZ zo strany španielskych orgánov nie je dostatočne „jasné a presné“, pričom však nerozhodol, že takéto vymedzenie je „zjavne chybné“. Všeobecný súd naopak nespochybnil, že existovalo zlyhanie trhu, ani to, že predmetné služby sú činnosťou, ktorá môže byť kvalifikovaná ako SVHZ.

37.      Všeobecný súd tak zjavne prekročil hranicu preskúmania zjavného pochybenia, ktorú stanovuje článok 14 ZFEÚ, článok 106 ods. 2 ZFEÚ, článok 107 ods. 1 ZFEÚ a protokol č. 26.

38.      Komisia sa domnieva, že prvá časť jedného odvolacieho dôvodu je neúčinná alebo v každom prípade nedôvodná.

39.      Komisia pripomína, že rozsudok Altmark vyžaduje, aby orgány verejnej moci poverili daného prevádzkovateľa úlohou SVHZ na základe aktu orgánu verejnej moci, ktorý jasne definuje predmetné záväzky.(24) V predmetnom prípade Všeobecný súd na základe aktov, ktoré mu boli predložené, dospel k záveru, že žiaden z nich nevymedzoval prevádzku siete DTT v oblasti II ako SVHZ, či už na celoštátnej úrovni alebo regionálnej úrovni.

40.      Komisia tak tvrdí, že Všeobecný súd mal pred tým, ako sa venoval otázke existencie alebo neexistencie zjavného pochybenia vo vymedzení a v zadaní SVHZ, posúdiť, či existoval akt orgánu verejnej moci (alebo viacero takýchto aktov), na základe ktorého (alebo ktorých) bol prevádzkovateľ poverený úlohou SVHZ, čomu tak v prejednávanej veci nie je. Všeobecnému súdu teda nemožno vytýkať, že nesprávne uplatnil kritérium zjavného pochybenia, keďže tento súd iba preveril, či boli splnené minimálne podmienky, stanovené na tento účel judikatúrou.

41.      SES Astra sa domnieva, že prvá časť odvolacieho dôvodu je neprípustná a v každom prípade nedôvodná.

42.      Touto prvou časťou totiž odvolatelia v skutočnosti spochybňujú iba faktické posúdenie Všeobecného súdu, ktoré nemôže byť predmetom odvolania. Podľa spoločnosti SES Astra, otázka, či je splnená prvá podmienka, ktorú stanovuje rozsudok Altmark, je faktickou otázkou, ktorú prináleží rozhodnúť Všeobecnému súdu, pričom Súdny dvor má v takomto prípade iba právomoc určiť, či Všeobecný súd neskreslil znenie dotknutých vnútroštátnych ustanovení, či nedospel ku konštatovaniu, ktoré zjavne odporuje ich obsahu, a či za účelom zistenia obsahu dotknutej vnútroštátnej právnej úpravy nepriznal všetkým skutočnostiam rozsah, ktorý mu vzhľadom na ostatné skutočnosti neprináleží.(25)

43.      Druhou časťou svojho jediného odvolacieho dôvodu odvolatelia tvrdia, že predmetné rozsudky sú nekoherentné, keďže Všeobecný súd v nich usúdil, že na to, aby sa na výber konkrétnej technológie vzťahovala široká miera voľnej úvahy, ktorá sa priznáva členským štátom, musí byť tento zahrnutý v samotnom vymedzení SVHZ,(26) pričom v nich však ďalej rozhodol, že španielske orgány tým, že službu prevádzky DTT vymedzili ako SVHZ, nemuseli diskriminovať ostatné platformy.(27)

44.      V každom prípade sa odvolatelia domnievajú, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že vymedzenie predmetných SVHZ nie je dostatočne jasné a presné, keďže sa v ňom neuvádza konkrétna technológia. Široká miera voľnej úvahy, ktorú Zmluva zveruje členským štátom, im umožňuje nielen „vymedziť“ SVHZ, ale tiež „poskytovať, obstarávať a organizovať“ VSHZ, ako napokon Všeobecný súd výslovne uviedol v predmetných rozsudkoch.(28) Táto právomoc vyplýva z protokolu č. 26 a protokolu č. 29, ako aj z judikatúry Súdneho dvora a Všeobecného súdu.(29)

45.      Podľa odvolateľov sa členské štáty môžu rozhodnúť, že do vymedzenia SVHZ zahrnú spôsob poskytnutia tejto služby, ale tiež že ju budú poskytovať a organizovať takým spôsobom, ktorý tieto členské štáty považujú za vhodný, a to bez toho, aby Komisia mohla toto rozhodnutie spochybniť. Všeobecný súd sa tak tým, že obmedzil voľnú úvahu uvedených členských štátov iba na samotné vymedzenie SVHZ, dopustil nesprávneho právneho posúdenia. V tejto súvislosti napokon sám Všeobecný súd rozhodol, že sporné rozhodnutie obsahuje nesprávne právne posúdenie v rozsahu, v akom sa v ňom uvádza, že zahrnutie terestriálnej technológie do vymedzenia SVHZ predstavuje vo všetkých prípadoch zjavne nesprávne posúdenie orgánov dotknutého členského štátu.

46.      Odvolatelia teda tvrdia, že Všeobecný súd mal od Komisie vyžadovať, aby preskúmala v prvom rade to, či sa členský štát dopustil zjavného pochybenia vo vymedzení predmetnej SVHZ, bez ohľadu na to, či v ňom bol výslovne uvedený konkrétny spôsob poskytovania tejto služby. V druhom rade sa malo preskúmanie týkať otázky, či sa tento členský štát dopustil zjavného pochybenia, keď si zvolil konkrétnu formu poskytovania uvedenej služby, v predmetnom prípade terestriálnu technológiu.

47.      Komisia sa domnieva, že tvrdenie, na ktorom je založená táto druhá časť odvolacieho dôvodu, je neúčinné, pretože je v rozpore s konštatovaním Všeobecného súdu, podľa ktorého španielske orgány nemôžu argumentovať existenciou SVHZ, keďže neexistuje akt, ktorý by bol v súlade s právom Únie, poverujúci určité podniky úlohou poskytovať službu prevádzky siete DTT v oblasti II.(30)

48.      Podľa Komisie je navyše široká miera voľnej úvahy členských štátov vymedziť to, čo považujú za SVHZ, obmedzená povinnosťou dodržiavať všeobecné zásady práva Únie,(31) ako aj zásadu proporcionality.(32) Ako teda správne rozhodol Všeobecný súd,(33) táto právomoc nie je neobmedzená a nemožno ju vykonávať svojvoľne iba preto, aby sa určitému odvetviu, akým je napríklad odvetvie telekomunikácií, umožnilo vyhnúť sa uplatneniu pravidiel hospodárskej súťaže.(34)

49.      SES Astra tiež usudzuje, že druhá časť odvolacieho dôvodu je neúčinná, pretože vnútroštátna právna úprava jasne nevymedzuje poskytovanie terestriálnej platformy v oblasti II ako SVHZ. Navyše vzhľadom na to, že sa touto časťou spochybňujú vlastne skutkové zistenia Všeobecného súdu, táto časť odvolacieho dôvodu je tiež neprípustná.

50.      Subsidiárne SES Astra uvádza, že odvolatelia si nesprávne vykladajú predmetné rozsudky,(35) keď tvrdia, že Všeobecný súd sa obmedzil na to, že členským štátom uznal mieru voľnej úvahy len pokiaľ ide o vymedzenie SVHZ, a nie jej poskytovanie, obstarávanie alebo organizovanie. Navyše, judikatúra, na ktorú odvolatelia poukazujú na účely odôvodnenia miery voľnej úvahy členských štátov pri organizovaní SVHZ,(36) nie je v prejednávanej veci relevantná. SES Astra napokon tvrdí, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora je široká miera voľnej úvahy členských štátov obmedzená dodržiavaním všeobecných zásad práva Únie.(37) Ak by sa teda orgány členských štátov rozhodli zahrnúť do vymedzenia SVHZ konkrétnu technológiu, mali by sa ubezpečiť, že sú rešpektované tieto zásady, a najmä, ako rozhodol Všeobecný súd,(38) zásada technologickej neutrality.

Vec C‑70/16 P, Communidad Autónoma de Galicia, Redes de Telecomunicación Galegas Retegal SA proti Európskej komisii

51.      Toto odvolanie je založené na štyroch odvolacích dôvodoch. Ako je uvedené v bode 2 vyššie, svoje návrhy zameriam na prvú a druhú časť štvrtého odvolacieho dôvodu.

52.      Prvá časť štvrtého odvolacieho dôvodu je založená na nesprávnom právnom posúdení spočívajúcom v nezohľadnení voľnej úvahy, ktorou disponujú členské štáty pri vymedzení SVHZ.

53.      Odvolatelia v tejto súvislosti tvrdia, že Všeobecný súd sa obmedzil iba na to, že v zásade vylúčil skutočnosť, aby bola prevádzka terestriálnej siete digitálnej televízie vymedzená ako služba vo verejnom záujme. Odvolatelia sa domnievajú, že Všeobecný súd opomenul zanalyzovať dvanáste doplňujúce ustanovenie kráľovského dekrétu č. 944/2005, na účely určenia, či podmienky, ktoré vyžaduje rozsudok Altmark pri vymedzení služby podpory v oblasti II ako služby vo verejnom záujme, sú splnené. Podľa odvolateľov kráľovský dekrét č. 944/2005 oprávňuje územné správne orgány na výkon uvedenej činnosti, ktorá by im inak bola zakázaná. Z tohto vnútroštátneho predpisu v konečnom dôsledku vyplýva zverenie skutočnej verejnej právomoci, za účelom poskytovania služby vo verejnom záujme. Odvolatelia uvádzajú, že úloha služby vo verejnom záujme bola neskôr konkretizovaná v následných aktoch „prostredníctvom: i) rámcového dohovoru o partnerstve a neskoršieho dodatku k nemu, uzavretého medzi celoštátnym orgánom a autonómnym spoločenstvom Galícia v rámci procesu digitalizácie, a následne prostredníctvom ii) dohôd o spolupráci, podpísaných medzi autonómnym spoločenstvom Galícia a rozličnými obcami v oblasti II…“.

54.      Odvolatelia tvrdia, že služba, tak ako bola sformulovaná a tak, ako je poskytovaná za podmienok stanovených dvanástym doplňujúcim ustanovením kráľovského dekrétu č. 944/2005 a v dohodách o spolupráci medzi správnymi orgánmi, je službou vo verejnom záujme, ktorej poskytovanie je vyhradené územným orgánom verejnej správy v oblasti II, a že preto na úrovni Únie je SVHZ. Odvolatelia tvrdia, že úradné akty poverujú úlohou služby vo verejnom záujme obce, v spolupráci s autonómnym spoločenstvom. Uvádzajú, že intervencia verejných orgánov Galície nepozostávala z vytvorenia siete, ktorá by mohla byť prevádzkovaná na obchodné účely, ani z prevádzkovania takto vytvorenej siete, ale z prispôsobenia siete existujúcich analogických centier patriacich obciam, aby tak svojim obyvateľom mohli naďalej poskytovať službu podpory televízneho signálu za podmienok stanovených dvanástym doplňujúcim ustanovením kráľovského dekrétu č. 944/2005.

55.      Pokiaľ ide o otázku, či sú záväzky služby vo verejnom záujme v úradných aktoch riadne vymedzené, odvolatelia uvádzajú, že v dvanástom doplňujúcom ustanovení kráľovského dekrétu č. 944/2005 sa uvádza, že službou, poskytovaním ktorej sa poverujú územné správne orgány, je služba „šírenia služby digitálneho terestriálneho televízneho vysielania ich obyvateľom“. Odvolatelia dodávajú, že pokiaľ ide o záväzný a univerzálny charakter úlohy služby vo verejnom záujme, tento je tiež nepochybný vzhľadom na úradné akty, ktoré ich poverujú predmetnou úlohou.

56.      Odvolatelia uvádzajú, že podľa ustálenej judikatúry členské štáty disponujú širokou mierou voľnej úvahy, pokiaľ ide o vymedzenia toho, čo považujú za SVHZ, pričom Komisia môže toto vymedzenie spochybniť iba v prípade „zjavného pochybenia“(39). Podľa odvolateľov, rozsah preskúmania posúdení Komisie zo strany Všeobecného súdu musí nevyhnutne zohľadňovať toto obmedzenie. Pri tomto preskúmaní by však mali byť dodržané určité minimálne kritériá týkajúce sa existencie aktu orgánu verejnej moci, ktorým sa dotknuté subjekty poverujú úlohou SVHZ,(40) ako aj univerzálneho a záväzného charakteru tejto úlohy.(41)

57.      Odvolatelia sa domnievajú, že Všeobecný súd prekročil obmedzenia tohto súdneho preskúmania a že došlo k zjavným pochybeniam, ktoré ho priviedli k záveru o neexistencii aktu orgánu verejnej moci, poverujúceho úlohou služby vo verejnom záujme. Podľa ich názoru tak Všeobecný súd nezohľadnil a porušil diskrečnú právomoc a mieru voľnej úvahy, ktorou disponujú členské štáty pri vymedzení SVHZ.

58.      Odvolatelia ďalej uvádzajú, že „široká diskrečná právomoc celoštátnych, regionálnych a miestnych orgánov „poskytovať, obstarávať a organizovať“ tieto služby je formuláciou, ktorá sa uvádza v protokole č. 26 a ktorú použil aj Všeobecný súd v bode 95 rozsudku z 26. novembra 2015, Comunidad Autónoma de Galicia a Retegal/Komisia (T‑463/13 a T‑464/13, neuverejnený, EU:T:2015:901).

59.      Podľa odvolateľov voľná úvaha, ktorú členským štátom priznáva Zmluva, zahŕňa tak právomoc „vymedziť“, ako aj právomoc „poskytovať, obstarávať a organizovať“ uvedené služby, čo tiež oprávňuje vnútroštátne orgány na to, aby si zvolili spôsob poskytovania služby, tak, že sa rozhodnú najmä pre určitú podpornú platformu, a teda ich oprávňuje aj na to, aby si platne zvolili spôsob verejnej intervencie regionálnych a miestnych orgánov Galície. Odvolatelia sa v tejto súvislosti domnievajú, že uznanie predmetnej voľnej úvahy v bode 95 predmetného rozsudku je čisto formálne, pretože táto voľná úvaha sa v takom rozsahu, aký mu priznáva Zmluva, neprejavuje v jej konkrétnom uplatnení na prejednávanú vec zo strany Všeobecného súdu, ktorý ju skreslil, zbavil svojho obsahu a nezohľadnil.

60.      Pokiaľ ide o prvú časť štvrtého odvolacieho dôvodu, Komisia okrem iného tvrdí, že odvolatelia nespochybňujú konštatovanie, ktoré Všeobecný súd uviedol v bode 110 rozsudku z 26. novembra 2015, Comunidad Autónoma de Galicia a Retegal/Komisia (T‑463/13 a T‑464/13, neuverejnený, EU:T:2015:901), že „neboli… schopní určiť, akými záväzkami služby vo verejnom záujme boli buď na základe španielskeho zákona, alebo prostredníctvom dohôd o prevádzke poverení prevádzkovatelia sietí DTT, a ani o tom nepredložili dôkaz“. Podľa Komisie samotné toto konštatovanie (ktoré nie je v odvolaní napadnuté a ktoré obsahuje posúdenie výpovednej hodnoty dôkazných prostriedkov) postačuje na vylúčenie toho, že by bola splnená prvá podmienka rozsudku Altmark, pričom však ide o podmienku, ktorá je potrebná na uplatnenie článku 106 ods. 2 ZFEÚ.

61.      SES Astra tvrdí, že prvá časť štvrtého odvolacieho dôvodu je neúčinná, pretože vzhľadom na to, že vnútroštátna právna úprava jasne nevymedzuje predmetnú službu ako SVHZ, otázka diskrečnej právomoci zverenej členským štátom je irelevantná. Navyše, cieľom tvrdení odvolateľov je v skutočnosti spochybniť skutkové posúdenia Všeobecného súdu, čo sa týka prvej podmienky rozsudku Altmark, a tieto tvrdenia sú teda v štádiu odvolania neprípustné.

62.      Subsidiárne, v prípade, že by Súdny dvor vyhlásil prvú časť odvolacieho dôvodu za prípustnú, quod non, SES Astra zastáva názor, že táto časť odvolacieho dôvodu nie je dôvodná, keďže Všeobecný súd priznal členským štátom mieru voľnej úvahy nielen pri vymedzení SVHZ, ale tiež čo sa týka poskytovania, obstarávania a organizovania týchto služieb(42). Prvá podmienka rozsudku Altmark(43) tak okrem vymedzenia SVZH zo strany dotknutého členského štátu vyžaduje tiež to, aby podnik, ktorý je príjemcom pomoci, bol poverený záväzkami služby vo verejnom záujme, čomu tak v predmetnom prípade nie je. SES Astra zdôrazňuje, že tak či tak dotknutý členský štát nemôže uplatňovať svoju diskrečnú právomoc pri vymedzení SVHZ spôsobom, ktorý je v rozpore so všeobecnými zásadami práva Únie,(44) a osobitne so zásadou technologickej neutrality.

63.      Druhá časť štvrtého odvolacieho dôvodu je založená na tom, že Všeobecný súd údajne v rámci svojho preskúmania vnútroštátneho práva vymedzujúceho predmetnú SVHZ nerešpektoval obmedzenie zjavného pochybenia.

64.      Odvolatelia Všeobecnému súdu vytýkajú, že svoje posúdenie obmedzil na skutočnosť, že neexistuje jasná a presná definícia predmetnej SVHZ, pričom sa však v bode 112 rozsudku z 26. novembra 2015, Comunidad Autónoma de Galicia a Retegal/Komisia (T‑463/13 a T‑464/13, neuverejnený, EU:T:2015:901)(45) nevyjadril k tomu, či bolo vymedzenie tejto služby zo strany španielskych orgánov zjavne chybné. Podľa odvolateľov sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď nezohľadnil, že voľná úvaha členských štátov im umožňuje zvoliť si konkrétny spôsob poskytovania SVHZ, tak ako v predmetnom prípade terestriálnu platformu. V tejto súvislosti odvolatelia poukazujú na rozpor s bodom 78 rozsudku z 26. novembra 2015, Comunidad Autónoma del País Vasco a Itelazpi/Komisia (T‑462/13, EU:T:2015:902), v ktorom Všeobecný súd rozhodol, že Komisia v odôvodnení 121 sporného rozhodnutia nesprávne konštatovala zjavné pochybenie španielskych orgánov pri vymedzení predmetnej SVHZ. Odvolatelia tak tvrdia, že vzhľadom na zlyhanie trhu v dotknutej oblasti a cieľ univerzálnosti, uvedený v príslušnom vnútroštátnom právnom predpise, vymedzenie tejto služby obsahovalo tie prvky, ktoré sú podstatné pre jej vymedzenie ako SVHZ.

65.      Komisia zastáva názor, že druhá časť štvrtého odvolacieho dôvodu je v štádiu odvolania neprípustná. Tvrdí totiž, že, po prvé, odôvodnenie 121 sporného rozhodnutia(46) nebolo žalobcami vôbec napadnuté na prvom stupni a že Všeobecný súd nebol povinný preskúmať tento aspekt sporného rozhodnutia z úradnej moci. Po druhé táto inštitúcia tvrdí, že účastník konania nemôže zmeniť predmet sporu tým, že po prvýkrát pred Súdnym dvorom uvedie dôvod, ktorý mohol uviesť pred Všeobecným súdom, pretože to by znamenalo, že by sa mu umožnilo obrátiť sa na Súdny dvor so sporom, ktorého rozsah je širší, než spor, ktorým sa musel zaoberať Všeobecný súd. V každom prípade Komisia zdôrazňuje, že pokiaľ ide o podstatu veci, druhá časť odvolacieho dôvodu odvolateľov „nie je prípustná“, keďže okrem iného z judikatúry Súdneho dvora a Všeobecného súdu vyplýva, že miera voľnej úvahy členských štátov pri organizovaní SVHZ nemôže byť uplatnená takým spôsobom, ktorý by bol v rozpore so zásadou technologickej neutrality.(47)

66.      SES Astra sa v podstate z rovnakých dôvodov, aké uvádza Komisia, domnieva, že táto časť štvrtého odvolacieho dôvodu je zjavne neprípustná. Okrem toho, v prípade, že by Súdny dvor rozhodol, že predmetná SVHZ bola jasne vymedzená, usudzuje, že španielske orgány sa tak v každom prípade dopustili zjavne nesprávneho posúdenia vo vzťahu k zásade technologickej neutrality. Komisia v tejto súvislosti z právneho hľadiska dostatočne odôvodnila záver o tom, že je pomoc zlučiteľná, obsiahnutý v odôvodneniach 121 a 152 až 167 sporného rozhodnutia.

67.      Odvolatelia vo svojich replikách uvádzajú, že tvrdenia, ktoré sformulovala Komisia a SES Astra, pokiaľ ide o údajnú neprípustnosť tejto časti odvolacieho dôvodu, sú nedôvodné. Odvolatelia usudzujú, že im nemožno vytýkať to, že na prvom stupni nenapadli úvahy uvedené v odôvodnení 121 sporného rozhodnutia, keďže tieto úvahy sa netýkajú Galície, ale Baskicka.

 Vec C‑81/16 P, Španielske kráľovstvo proti Európskej komisii

68.      Toto odvolanie je založené na dvoch odvolacích dôvodoch. Ako je uvedené v bode 2 vyššie, svoje návrhy zameriam na prvú časť prvého odvolacieho dôvodu.

69.      Prvý odvolací dôvod je založený na nesprávnom právnom posúdení týkajúcom sa kontroly členských štátov nad vymedzením a uplatňovaním SVHZ.

70.      Prvou časťou prvého odvolacieho dôvodu Španielske kráľovstvo napáda body 53 až 78 rozsudku z 26. novembra 2015, Španielsko/Komisia (T‑461/13, EU:T:2015:891), v ktorých sa uvádza odôvodnenie Všeobecného súdu týkajúce sa prvej podmienky rozsudku Altmark.

71.      Španielske kráľovstvo tvrdí, že toto odôvodnenie sa zakladá na troch chybných predpokladoch. Po prvé, Všeobecný súd rozhodol, že okrem právneho rámca nebolo potrebné zohľadniť všetky akty španielskych orgánov, ktorými boli dotknutí prevádzkovatelia poverení plnením záväzkov služby vo verejnom záujme. Po druhé, Všeobecný súd rozhodol, že Španielske kráľovstvo mu neposkytlo žiadnu zmluvu ukladajúcu záväzky služby vo verejnom záujme. Po tretie, podľa Všeobecného súdu, žiadne iné autonómne spoločenstvo okrem Baskicka neuviedlo argumentáciu, ktorou by sa dalo preukázať, že prevádzka terestriálnej siete je službou vo verejnom záujme.

72.      V prvom rade analýza právneho rámca zo strany Všeobecného súdu je zjavne chybná. Všeobecný zákon č. 32/2003 z 3. novembra 2003 o telekomunikáciách totiž výslovne kvalifikuje prevádzku rozhlasových a televíznych sietí ako SVHZ a vzhľadom na judikatúru nemožno odmietnuť relevantnosť tohto zákona, z dôvodu, že sa uplatňuje na všetkých, a nie na určitých prevádzkovateľov v odvetví.(48)

73.      V druhom rade, akty vnútroštátneho práva a zmluvy uzavreté španielskymi orgánmi nielenže vymedzujú SVHZ a poverujú jej plnením určitých prevádzkovateľov, ale tiež výslovne odkazujú na terestriálnu technológiu. Tieto akty boli Komisiou(49) a Všeobecným súdom zohľadnené pri tom, ako dospeli k záveru o existencii štátnej pomoci.

74.      V tejto súvislosti Španielske kráľovstvo tvrdí, že dôkazy, ktoré mohli byť predložené v rámci súdneho konania, v predmetnom prípade zmluvy ukladajúce záväzky služby vo verejnom záujme, nie sú relevantné pre preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Komisie.(50) Okrem toho, medzi procesné povinnosti, ktoré musia byť dodržané, patrí povinnosť Komisie starostlivo a nestranne preskúmať všetky relevantné dôkazy a svoje rozhodnutie odôvodniť.(51) Podľa tohto členského štátu v predmetnom prípade Komisia mala vziať do úvahy verejné súťaže, ktoré, tak ako to napokon vyplýva z popisu opatrenia pomoci, ktorý je uvedený v spornom rozhodnutí,(52) sú neoddeliteľnou súčasťou týchto opatrení.

75.      V treťom rade Španielske kráľovstvo tvrdí, že Všeobecný súd nemohol tvrdiť, že žiadne iné autonómne spoločenstvo než Baskicko nepreukázalo, že by mala prevádzka terestriálnej siete charakter SVHZ, keďže zo sporného rozhodnutia vyplýva, že Komisia na účely posúdenia zlučiteľnosti pomoci preskúmala vzorku 82 verejných súťaží.(53)

76.      Podľa Španielskeho kráľovstva Všeobecný súd „odmietol preveriť, či Komisia na účely posúdenia vymedzenia služby vo verejnom záujme riadne preskúmala všetky relevantné skutočnosti. Ako sa uvádza v žalobe [pred Všeobecným súdom], Komisia v rámci prešetrovania spisu, o ktorý ide v prejednávanej veci, nevykonala podrobné preskúmanie, po ukončení ktorého by dospela k záveru, že podnik bol, resp. nebol poverený úlohou verejného záujmu. Komisia tak nepreverila, či sa členský štát v rámci uplatnenia svojej voľnej úvahy pri zverení predmetnej úlohy dopustil zjavného pochybenia“.

77.      Vo svojej replike Španielske kráľovstvo uvádza, že prvá časť prvého odvolacieho dôvodu sa týka toho, že Všeobecný súd odmietol preveriť, či Komisia riadne preskúmala všetky relevantné skutočnosti na účely posúdenia vymedzenia služby vo verejnom záujme. Podľa tohto členského štátu Komisia v rámci prešetrovania spisu, o ktorý ide v prejednávanej veci, nevykonala podrobné preskúmanie, ktoré by jej umožnilo určiť, či podnik bol alebo nebol poverený úlohou verejného záujmu. Podľa názoru Španielskeho kráľovstva sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď nepreveril, či Komisia túto analýzu vykonala.

78.      Komisia sa domnieva, že prvá časť prvého odvolacieho dôvodu je neúčinná a v každom prípade neprípustná a nedôvodná.

79.      Po prvé, podľa Komisie sa výhrady Španielskeho kráľovstva týkajú nadmerného odôvodnenia rozsudku z 26. novembra 2015, Španielsko/Komisia (T‑461/13, EU:T:2015:891), takže uvedená časť odvolacieho dôvodu je neúčinná. Všeobecný súd v tejto súvislosti v bode 74 rozsudku z 26. novembra 2015, Španielsko/Komisia (T‑461/13, EU:T:2015:891)(54), z právneho hľadiska dostatočne vylúčil prvú podmienku rozsudku Altmark, ktorý nie je predmetom odvolania.

80.      Po druhé, táto časť odvolacieho dôvodu je tiež neprípustná, keďže tento členský štát napáda posúdenie zmlúv a vnútroštátneho práva Všeobecným súdom, ktoré nepodlieha preskúmaniu zo strany Súdneho dvora. Španielske kráľovstvo v tejto súvislosti nepoukazuje na žiadne skreslenie vnútroštátneho práva a ak by aj jeho tvrdenia mali byť chápané v tomto zmysle, tento členský štát sa obmedzuje iba na tvrdenia.

81.      Po tretie, táto časť odvolacieho dôvodu je tiež nedôvodná, keďže Španielske kráľovstvo nepredložilo pred Všeobecným súdom žiaden dôkaz, na základe ktorého by bolo možné dospieť k záveru, že služba šírenia signálu prostredníctvom danej platformy môže byť kvalifikovaná ako SVHZ.

82.      V tejto súvislosti Komisia tvrdí, že ani vnútroštátne právo, ani iné predpisy alebo judikatúra španielskeho Najvyššieho súdu neumožňujú dospieť k takémuto záveru. Naopak, vnútroštátne právo vyhradzuje charakter „služby vo verejnom záujme“ pre obmedzený počet služieb, akými sú napríklad telekomunikácie určené pre národnú obranu a civilnú ochranu alebo univerzálna telefónna služba. Podľa Komisie pojem „služba všeobecného záujmu“, ktorý sa uvádza vo všeobecnom zákone č. 32/2003 z 3. novembra 2003 o telekomunikáciách, označuje hospodársku činnosť, ktorá predstavuje záujem pre určité spoločenstvo, pričom nemusí byť nevyhnutne spojený s úlohou služby vo verejnom záujme v zmysle španielskeho práva a nemusí ísť nevyhnutne o SVHZ v zmysle prvej podmienky rozsudku Altmark alebo článku 106 ods. 2 ZFEÚ.

83.      Okrem toho argumentáciou tohto členského štátu, týkajúcou sa záväzkov vysielateľov, pokiaľ ide o pokrytie v oblasti II, nemožno spochybniť body 67 a 68 rozsudku z 26. novembra 2015, Španielsko/Komisia (T‑461/13, EU:T:2015:891).

84.      Navyše tvrdenia Španielskeho kráľovstva, týkajúce sa údajného nezohľadnenia verejných zákaziek, sú neúčinné, pretože sa týkajú bodu 71 rozsudku z 26. novembra 2015, Španielsko/Komisia (T‑461/13, EU:T:2015:891), v ktorom sa uvádza nadmerné odôvodnenie. Okrem toho si podľa názoru Komisie tento členský štát pletie preskúmanie zákonnosti, ktorá prináleží Všeobecnému súdu v rámci žaloby o neplatnosť, s preskúmaním z úradnej moci, ktoré mu neprináleží.(55) Odvolanie Španielskeho kráľovstva sa tak dá zhrnúť tak, že sa ním Všeobecnému súdu vytýka, že z úradnej moci nepoukázal na žalobné dôvody alebo dôkazy, ktoré samotný členský štát pred Všeobecným súdom neuviedol. Záver Všeobecného súdu tak nie je založený na nijakom nesprávnom právnom posúdení.

 Analýza

 O vzťahu medzi článkom 107 ods. 1 ZFEÚ, rozsudkom Altmark a článkom 106 ods. 2 ZFEÚ

85.      Kompenzácie poskytnuté členskými štátmi za poskytovanie služby vo verejnom záujme(56) alebo SVHZ(57) sú podmienené rešpektovaním pravidiel stanovených normotvorcom Únie v článkoch 107 a 108 ZFEÚ.(58)

86.      Podľa ustálenej judikatúry kvalifikácia ako „pomoc“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ vyžaduje, aby boli splnené všetky podmienky uvedené v tomto ustanovení. Na to, aby sa mohlo vnútroštátne opatrenie kvalifikovať ako štátna pomoc, po prvé, musí ísť o intervenciu štátu alebo prostredníctvom štátnych zdrojov, po druhé, táto intervencia musí byť spôsobilá ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi, po tretie, musí svojmu príjemcovi poskytovať výhodu, a po štvrté, musí narušiť hospodársku súťaž alebo spôsobiť nebezpečenstvo jej narušenia.(59)

87.      Vzhľadom na to, že tieto podmienky sú kumulatívne, štátne opatrenie nemožno považovať za štátnu pomoc, pokiaľ niektorá z nich nie je splnená.(60)

88.      Pokiaľ ide o tretiu podmienku stanovenú v článku 107 ods. 1 ZFEÚ, t. j. existenciu výhody priznanej podniku, ktorý je príjemcom pomoci, za štátnu pomoc sa považujú intervencie, ktoré sú bez ohľadu na formu spôsobilé priamo alebo nepriamo zvýhodniť podniky alebo ktoré treba považovať za ekonomickú výhodu, ktorú by podnik, ktorý je jej príjemcom, za normálnych trhových podmienok nedosiahol.(61)

89.      V bode 87 rozsudku Altmark Súdny dvor rozhodol, že „keďže štátna intervencia musí byť považovaná za kompenzáciu predstavujúcu protihodnotu za služby poskytnuté podnikmi, ktorým bola pomoc poskytnutá na realizáciu služieb vo verejnom záujme, pričom tieto podniky v skutočnosti nemajú finančnú výhodu a uvedená intervencia nemá teda za účinok privodenie výhodnejšieho súťažného postavenia vo vzťahu ku konkurenčným podnikom, takáto intervencia nespadá do pôsobnosti článku [107 ods. 1 ZFEÚ]“.

90.      Podľa Súdneho dvora na to, aby takáto kompenzácia nebola kvalifikovaná ako štátna pomoc, musia byť splnené štyri podmienky(62) stanovené v bodoch 89 až 93 rozsudku Altmark.(63)

91.      Treba poznamenať, že v prípade, že štyri podmienky rozsudku Altmark nie sú splnené a štátne opatrenie predstavuje štátnu pomoc,(64) táto pomoc ešte môže byť odôvodnená najmä na základe výnimky stanovenej v článku 106 ods. 2 ZFEÚ.(65)

92.      Článok 106 ods. 2 ZFEÚ v spojení s odsekom 1 tohto článku totiž umožňuje členskému štátu odôvodniť priznanie osobitných alebo výlučných práv, ktoré sú v rozpore s ustanoveniami ZFEÚ, podniku poverenému poskytovaním SVHZ, pokiaľ plnenie osobitných úloh, ktoré mu boli zverené, nemôže byť zabezpečené inak ako priznaním týchto práv a pokiaľ rozvoj obchodu nie je ovplyvnený v takom rozsahu, aby to bolo v rozpore so záujmami Únie.(66)

93.      Pokiaľ ide o vzťah medzi článkom 107 ods. 1 ZFEÚ, podmienkami stanovenými rozsudkom Altmark a článkom 106 ods. 2 ZFEÚ, Súdny dvor rozhodol, že „k overeniu dodržania podmienok stanovených [rozsudkom Altmark] dochádza už skôr pri preskúmavaní otázky, či sa majú predmetné opatrenia považovať za štátnu pomoc [podľa článku107 ods. 1 ZFEÚ]. Táto otázka totiž predchádza otázke spočívajúcej v prípadnom overení, či je nezlučiteľná pomoc napriek tomu nevyhnutná na plnenie úloh, ktoré boli zverené príjemcovi predmetného opatrenia podľa článku 106 ods. 2 ZFEÚ“(67).

94.      Podľa Súdneho dvora tak už nie je potrebné uplatňovať podmienky stanovené rozsudkom Altmark, keď Komisia potom, ako dospela k záveru, že opatrenie sa považuje za pomoc, určí, či môže byť táto pomoc odôvodnená podľa článku 106 ods. 2 ZFEÚ.(68) V tejto súvislosti Súdny dvor v bode 38 rozsudku z 8. marca 2017, Viasat Broadcasting UK/Komisia (C‑660/15 P, EU:C:2017:178) rozhodol, že článok 106 ods. 2 ZFEÚ neukladá Komisii povinnosť prihliadnuť na druhú a štvrtú podmienku rozsudku Altmark na účely rozhodnutia, či je podľa tohto ustanovenia štátna pomoc zlučiteľná s vnútorným trhom.

95.      Pokiaľ totiž ide o uplatnenie článku 106 ods. 2 ZFEÚ, Všeobecný súd (podľa môjho názoru správne) v bode 61 rozsudku z 24. septembra 2015, Viasat Broadcasting UK/Komisia (T‑125/12, EU:T:2015:687) rozhodol, že musia byť splnené tri podmienky na to, aby štátnu pomoc poskytnutú ako kompenzáciu za plnenie záväzkov služby vo verejnom záujme bolo možné považovať za zlučiteľnú s vnútorným trhom podľa článku 106 ods. 2 ZFEÚ. Podľa Všeobecného súdu „prvou podmienkou, ktorá sa týka definovania služby vo verejnom záujme, je, že predmetná služba musí byť skutočne službou všeobecného hospodárskeho záujmu a ako taká musí byť jasne definovaná členským štátom. Druhá podmienka týkajúca sa poverenia poskytovaním služby vo verejnom záujme vyžaduje, aby bol prijímajúci podnik výslovne poverený členským štátom poskytovaním predmetnej služby vo verejnom záujme. Napokon tretia podmienka je založená na pojme proporcionalita. Podľa tejto podmienky treba financovanie podniku povereného plnením záväzkov služby vo verejnom záujme považovať za zlučiteľné s vnútorným trhom, pokiaľ by uplatnenie pravidiel hospodárskej súťaže obsiahnutých v ZFEÚ – v prejednávanom prípade uplatnenie zákazu štátnej pomoci – znemožňovalo plnenie určitých úloh, ktoré boli zverené tomuto podniku, pričom výnimka z pravidiel hospodárskej súťaže nesmie ovplyvniť rozvoj obchodu v takom rozsahu, aby to bolo v rozpore so záujmami Únie“(69).

96.      Podľa môjho názoru prvé dve vyššie uvedené podmienky zodpovedajú prvej podmienke rozsudku Altmark.

97.      Aj keď Súdny dvor rozhodol, že druhá a štvrtá podmienka rozsudku Altmark nie sú relevantné na účely overenia, či sa na štátnu pomoc uplatňuje výnimka stanovená v článku 106 ods. 2 ZFEÚ, ja sa naopak domnievam, že na to, aby sa uplatnila výnimka upravená v tomto ustanovení, musí byť splnená podmienka, ktorá zodpovedá prvej podmienke rozsudku Altmark, t. j. že podnik(70) je skutočne poverený plnením záväzkov služby vo verejnom záujme/SVHZ a že jeho záväzky sú jasne vymedzené.

98.      V rozsudku z 21. marca 1974, BRT a Société belge des auteurs, compositeurs et éditeurs (127/73, EU:C:1974:25, bod 22), totiž Súdny dvor rozhodol, že podnik, ktorý sa odvoláva na ustanovenia článku 106 ods. 2 ZFEÚ na to, aby sa na neho uplatnila výnimka z pravidiel Zmluvy, musí byť členským štátom skutočne poverený poskytovaním SVHZ.(71) Okrem toho Súdny dvor v rozsudku z 11. apríla 1989, Saeed Flugreisen a Silver Line Reisebüro (66/86, EU:C:1989:140, bod 56), zdôraznil potrebu jasne vymedziť úlohu SVHZ, ktorá je podniku zverená na základe článku 106 ods. 2 ZFEÚ.(72)

 O prvej podmienke stanovenej rozsudkom Altmark(73)

 Výsada členských štátov označiť určité služby za SVHZ

99.      Podľa ustálenej judikatúry sa článok 106 ods. 2 ZFEÚ snaží o zosúladenie záujmu členských štátov využívať určité podniky ako nástroj hospodárskej alebo sociálnej politiky so záujmom, ktorý dáva do popredia Únia, na dodržiavaní pravidiel hospodárskej súťaže a zachovaní jednoty spoločného trhu. V tomto rámci majú členské štáty právo, pokiaľ dodržiavajú právo Únie, vymedziť rozsah a organizáciu svojich SVHZ. Môžu najmä zohľadniť vlastné ciele svojej vnútroštátnej politiky.(74)

100. V tejto súvislosti sa domnievam, že táto právomoc „vymedziť“ SVHZ, ktorá sa priznáva členským štátom, zahŕňa právomoc označiť určité služby za SVHZ, ako aj „vymedziť“ rozsah a organizáciu týchto SVHZ. Označenie za SVHZ a vymedzenie ich rozsahu a ich organizácie členskými štátmi predstavujú politické rozhodnutie, ktoré sa vyznačuje „širokou mierou voľnej úvahy“.

101. Hoci sa totiž v protokole č. 26 výslovne neuvádza, že členské štáty disponujú širokou mierou voľnej úvahy, pokiaľ ide o vymedzenie ich SVHZ, v jeho článku 1 prvej zarážke sa zdôrazňuje základná úloha a široké diskrečné právomoci národných, regionálnych a miestnych orgánov pri poskytovaní, obstarávaní a organizovaní SVHZ, ktoré čo najlepšie napĺňajú potreby užívateľov. Podľa môjho názoru je možnosť poskytovať, obstarávať a organizovať SVHZ úzko spojená s právom označiť tieto služby a nemožno ju od neho oddeliť.

102. V súlade s predmetnými rozsudkami(75) sa domnievam, že vzhľadom na to, že v danej oblasti neexistuje harmonizovaná právna úprava Únie,(76) členské štáty disponujú širokou mierou voľnej úvahy pri vymedzení služieb, ktoré považujú za SVHZ(77), ako aj ich rozsahu a ich organizácie.

103. Vzhľadom na túto širokú mieru voľnej úvahy členských štátov Všeobecný súd správne rozhodol, že v zásade „Komisia [nie je] oprávnená rozhodnúť o rozsahu úloh služby vo verejnom záujme prislúchajúcich verejnému prevádzkovateľovi…, ani o vhodnosti politických rozhodnutí prijatých v tejto súvislosti vnútroštátnymi orgánmi, ani o ekonomickej účinnosti verejného prevádzkovateľa“(78).

104. V dôsledku uvedeného, v súlade s predmetnými rozsudkami(79) môže Komisia označenie služieb za SVHZ zo strany členského štátu spochybniť iba v prípade zjavného pochybenia.(80) Komisia tak nad označovaním služieb za SVHZ vykonáva obmedzenú kontrolu.

105. Z rovnakých dôvodov, v prípade žaloby o neplatnosť podanej proti rozhodnutiu Komisie, ktoré sa týka označenia služieb za SVHZ a vymedzenia rozsahu a organizácie týchto SVHZ členskými štátmi, musí Všeobecný súd v tejto súvislosti zohľadniť širokú mieru voľnej úvahy členských štátov a obmedzenú kontrolu Komisie.

106. Treba však uviesť, že napriek širokej miere voľnej úvahy členských štátov pri „označení“ ich SVHZ táto výsada nie je neobmedzená.

107. V rozsudku z 8. marca 2017, Viasat Broadcasting UK/Komisia (C‑660/15 P, EU:C:2017:178, bod 29), Súdny dvor rozhodol, že „samotné znenie článku 106 ods. 2 ZFEÚ preukazuje, že výnimky z pravidiel zmluvy sú dovolené len v prípade, že sú nevyhnutné na splnenie si určitých úloh, ktoré boli zverené podniku poverenému správou [SVHZ]“(81).

108. Okrem toho Súdny dvor v bode 26 rozsudku z 10. decembra 1991, Merci convenzionali porto di Genova (C‑179/90, EU:C:1991:464, body 26 a 27) rozhodol, že „na to, aby sa mohla uplatniť výnimka z uplatnenia pravidiel Zmluvy, stanovená v [článku 106 ods. 2 ZFEÚ], nestačí len to, aby boli predmetnému podniku zverené verejné právomoci spočívajúce v poskytovaní služby všeobecného hospodárskeho záujmu, ale je ešte potrebné, aby uplatňovanie pravidiel Zmluvy znemožňovalo plnenie osobitnej úlohy, ktorá bola tomuto podniku zverená, a aby nebol dotknutý záujem [Únie]“. V bode 27 tohto rozsudku Súdny dvor uviedol, že na predmetných prístavných operáciách neexistuje všeobecný hospodársky záujem, ktorý by vo vzťahu k iným činnostiam vykazoval osobitné charakteristické vlastnosti, a že aj za predpokladu, že by tomu tak bolo, uplatňovanie pravidiel Zmluvy nemôže znemožňovať plnenie takejto úlohy.

109. Navyše treba poznamenať, že táto výsada členských štátov sa vykonáva pod kontrolou Komisie. V rozsudku zo 14. júla 1971, Muller a Hein (10/71, EU:C:1971:85, body 14 a 15), totiž Súdny dvor rozhodol, že uplatnenie článku 106 ods. 2 ZFEÚ „zahŕňa posúdenie požiadaviek, ktoré súvisia jednak s plnením osobitnej úlohy zverenej podnikom, o ktoré ide, a jednak s ochranou záujmu [Únie]“ a „že toto posúdenie patrí medzi ciele všeobecnej hospodárskej politiky, ktorú štáty uskutočňujú pod dohľadom Komisie“(82).

 Povinnosť členského štátu zveriť plnenie záväzkov služby vo verejnom záujme podniku, ktorý je príjemcom štátnych subvencií, na základe aktu verejnej moci a tieto záväzky jasne vymedziť

110. Hoci majú členské štáty širokú mieru voľnej úvahy pri „označení“ určitých služieb za SVHZ, ako aj vymedzení ich rozsahu a organizácie, prvá podmienka rozsudku Altmark, ako aj znenie článku 106 ods. 2 ZFEÚ jednoznačne vyžadujú, aby bol podnik(83) skutočne poverený plnením záväzkov služby vo verejnom záujme(84) a aby tieto záväzky boli jasne vymedzené.(85)

111. Tieto dve požiadavky, ktoré Všeobecný súd podľa môjho názoru správne kvalifikoval ako „minimálne kritériá“(86), sa jasne odlišujú od výsady politického charakteru, ktorou členské štáty disponujú pri označení služieb za SVHZ.

112. V tejto súvislosti podľa ustálenej judikatúry na to, aby sa určitý podnik mohol považovať za podnik, ktorý bol poverený poskytovaním služby vo verejnom záujme/SVHZ, je potrebné, aby k tomuto povereniu došlo na základe aktu verejnej moci.(87) Túto požiadavku treba uplatňovať striktne a je úlohou daného členského štátu mať za preukázané, že je splnená, na to, aby sa mohol uplatniť rozsudok Altmark alebo výnimka stanovená v článku 106 ods. 2 ZFEÚ. Rozsah súdneho preskúmania, ktoré v tejto súvislosti vykonáva Všeobecný súd, je preskúmaním zákonnosti.

113. Pritom sa však nevyžaduje, aby bol tento akt verejnej moci legislatívnym alebo regulačným aktom.(88) Súdny dvor už totiž pripustil, že podnik môže byť poverený poskytovaním SVHZ na základe verejnoprávnej koncesie.(89)

114. Okrem toho, pokiaľ ide o jasné vymedzenie záväzkov, ktoré je povinný plniť podnik poverený SVHZ, domnievam sa, že hoci výpočet a presné stanovenie týchto záväzkov sa prípad od prípadu líšia v závislosti od konkrétnych služieb, o aké ide, a existujúcich okolností v rôznych členských štátoch, toto vymedzenie musí prinajmenšom zahŕňať povahu, trvanie a rozsah uložených záväzkov.(90) Rovnako aj túto požiadavku treba uplatňovať striktne.

115. Tieto minimálne kritériá nemôžu byť iba čisto formálnymi záväzkami. Ich cieľom je zabezpečiť najmä transparentnosť(91) pri označovaní za SVHZ a vymedzenie ich rozsahu a organizácie zo strany členských štátov. Okrem toho má tento cieľ spočívajúci v transparentnosti za úlohu zvýšiť právnu istotu najmä členských štátov, podnikov poverených plnením záväzkov služby vo verejnom záujme, ich prípadných konkurentov, ako aj spotrebiteľov.(92)

116. Súdny dvor totiž rozhodol, že na to, aby sa dalo usudzovať, že záväzky uložené podniku, ktorý bol poverený poskytovaním SVHZ, sú súčasťou osobitnej úlohy, ktorá mu bola zverená, je potrebné, aby tieto záväzky mali súvislosť s predmetom danej SVHZ a aby bolo ich cieľom priamo prispievať k uspokojovaniu tohto záujmu. Tieto záväzky alebo obmedzenia môžu byť zohľadnené v čase posudzovania, do akej miery sú výnimky z pravidiel Zmlúv, o ktorých odôvodnenie ide, nevyhnutné na to, aby predmetnému podniku umožňovali spĺňať úlohu všeobecného záujmu, ktorá mu bola zverená.(93)

117. Bolo by pritom nemožné preveriť, či členský štát dodržal obmedzenia svojej širokej miery voľnej úvahy pri označení SVHZ, pokiaľ sa s určitosťou nevie, kto je poverený plnením záväzkov služby vo verejnom záujme a aká je povaha, trvanie a rozsah záväzkov, ktoré mu prislúchajú.(94)

118. Navyše sa domnievam, že táto požiadavka transparentnosti, týkajúca sa zverenej úlohy, je nevyhnutná na účely preverenia toho, či sú splnené ostatné podmienky rozsudku Altmark a článku 106 ods. 2 ZFEÚ. Bolo by predovšetkým nemožné preveriť, či je splnená tretia podmienka rozsudku Altmark, t. j. že „kompenzácia nepresahuje sumu nevyhnutnú na krytie výdavkov alebo ich časti vynaložených pri realizácii záväzkov služieb vo verejnom záujme…“, pokiaľ nie sú jasne vymedzené povaha a rozsah týchto záväzkov. Pokiaľ ide o uplatnenie článku 106 ods. 2 ZFEÚ, bolo by nemožné preveriť, či uplatňovanie pravidiel Zmlúv znemožňuje plnenie SVHZ, pokiaľ nie sú jasne vymedzené povaha a rozsah týchto služieb, ktorých poskytovaním sú podniky poverené.(95)

 Uplatnenie na prejednávané odvolania

 O spojených veciach C‑66/16 P až C‑69/16 P

119. Predovšetkým sa domnievam, že na rozdiel od toho, čo tvrdí SES Astra, prvá časť jediného odvolacieho dôvodu nie je neprípustná.(96)

120. Prvou časťou svojho jediného odvolacieho dôvodu totiž odvolatelia Všeobecnému súdu vytýkajú, že nesprávne uplatnil judikatúru Súdneho dvora a Všeobecného súdu, podľa ktorej môže Komisia spochybniť vymedzenie SVHZ zo strany členského štátu iba v prípade zjavného pochybenia. Podľa môjho názoru tak v rozpore s tým, čo tvrdí SES Astra,(97) odvolatelia nespochybňujú faktické posúdenie Všeobecného súdu, ale navrhujú, aby Súdny dvor preskúmal, či sa Všeobecný súd dopustil neprávneho právneho posúdenia,(98) keď spresnil záväzky uložené prvou podmienkou rozsudku Altmark.(99) Takáto právna otázka môže podliehať preskúmaniu Súdneho dvora v rámci odvolacieho konania.

121. Pokiaľ ide o hmotnoprávnu stránku veci, na rozdiel od toho, čo tvrdia odvolatelia,(100) sa domnievam, že Všeobecný súd v rámci preskúmania jednotlivých aktov spočívajúcich vo vymedzení a zverení úlohy SVHZ neprekročil svoju právomoc, ktorá mu prislúcha iba v prípade zjavného pochybenia. V súlade s bodmi 113 až 115 vyššie sa totiž povinnosť skutočne poveriť podnik, ktorý je príjemcom štátnych subvencií, plnením záväzkov služby vo verejnom záujme na základe aktu verejnej moci a jasne vymedziť jeho záväzky musí uplatňovať striktne. Na plnenie týchto minimálnych povinností sa nevzťahuje široká miera voľnej úvahy členských štátov pri označovaní služieb za SVHZ. Jedine toto právo voľnej úvahy pri tomto označovaní Komisia môže spochybniť iba v prípade zjavného pochybenia.(101)

122. Skutočnosť, že je nesporné, že existuje zlyhanie trhu a že predmetná služba prakticky je činnosťou, ktorú možno kvalifikovať ako SVHZ, nie je relevantná. Tieto okolnosti sa musia zohľadniť pri analýze, či je služba spôsobilá na to, aby bola označená za SVHG, na čo sa vzťahuje široká miera voľnej úvahy členských štátov, pričom ide o analýzu, ktorá môže byť spochybnená, iba ak došlo k zjavnému pochybeniu. Tieto okolnosti naopak nie sú relevantné na účely posúdenia toho, či podnik, ktorý je príjemcom štátnych subvencií, bol skutočne poverený plnením záväzkov služby vo verejnom záujme na základe verejného aktu a či boli tieto záväzky jasne vymedzené.

123. V dôsledku uvedeného sa domnievam, že prvú časť jediného odvolacieho dôvodu vo veciach C‑66/16 P až C‑69/16 P treba zamietnuť ako nedôvodnú.

124. V druhej časti svojho jediného odvolacieho dôvodu odvolatelia tvrdia, že sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď širokú mieru voľnej úvahy členských štátov obmedzil iba na vymedzenie SVHZ, pričom však tieto štáty disponujú voľnou úvahou aj pri „poskytovaní, obstarávaní a organizovaní“ týchto služieb. Odvolatelia usudzujú, že voľná úvaha nevyhnutne zahŕňa výber konkrétnej technológie, ktorá v rozpore s tým, čo sa uvádza v predmetných rozsudkoch,(102) nie je ničím iným, než spôsobom poskytovania služby.

125. Rovnako ako SES Astra usudzujem, že v tejto časti odvolacieho dôvodu je zrejmý nesprávny výklad predmetných rozsudkov.(103)

126. Všeobecný súd totiž nespochybnil širokú mieru voľnej úvahy, ktorou disponujú členské štáty(104) pri „poskytovaní, obstarávaní a organizovaní“ SVHZ v rámci výberu konkrétnej technológie; tento súd iba jednoducho konštatoval, že odvolatelia nesplnili prvú podmienku rozsudku Altmark, keď po posúdení španielskej celoštátnej a regionálnej právnej úpravy usúdil, že Španielske kráľovstvo jasne a presne nevymedzilo službu prevádzky terestriálnej siete ako službu vo verejnom záujme tak, aby vyhovelo prvej podmienke rozsudku Altmark. Podotýkam, že Všeobecný súd rozhodol,(105) že „žalobcovia neboli nikdy schopní určiť, akými záväzkami služby vo verejnom záujme boli buď na základe španielskeho zákona, alebo prostredníctvom dohôd o prevádzke poverení prevádzkovatelia sietí DTT, a ani o tom nepredložili dôkaz“(106).

127. Už len navyše uvádzam, že pokiaľ ide o rozsudky z 26. novembra 2015, Comunidad Autónoma del País Vasco a Itelazpi/Komisia (T‑462/13, EU:T:2015:902), Comunidad Autónoma de Cataluña a CTTI/Komisia (T‑465/13, neuverejnený, EU:T:2015:900), a Abertis Telecom a Retevisión I/Komisia (T‑541/13, neuverejnený, EU:T:2015:898), hoci Všeobecný súd usúdil, že španielske orgány mali pri vymedzení služby prevádzky siete DTT ako SVHZ dodržiavať zásadu rovnosti zaobchádzania,(107) a vo vzťahu k terestriálnej platforme tak nemali diskriminovať ostatné platformy, z týchto rozsudkov jasne vyplýva, že podľa Všeobecného súdu „dodržiavanie zásady technologickej neutrality… neznamená, že vymedzenie určitej platformy na prevádzku vysielacích sietí je v každom prípade zjavným pochybením“(108). Všeobecný súd tak Komisii vytkol, že nepreskúmala, či bol v predmetnom prípade výber určitej platformy objektívne odôvodnený, pri zohľadnení širokej miery voľnej úvahy španielskych orgánov, pokiaľ ide o vymedzenie toho, čo považovali za SVHZ. Z uvedeného vyplýva, že Všeobecný súd uznal, že členské štáty skutočne disponujú širokou mierou voľnej úvahy pri „poskytovaní, obstarávaní a organizovaní“ SVHZ.

128. Druhú časť jediného odvolacieho dôvodu vo veciach C‑66/16 P až C‑69/16 P preto treba zamietnuť ako nedôvodnú.

 O veci C‑70/16 P

129. Pokiaľ ide o prvú časť štvrtého odvolacieho dôvodu odvolateľov, títo sa domnievajú, že Všeobecný súd nezohľadnil širokú mieru voľnej úvahy, ktorú majú členské štáty pri vymedzení SVHZ.(109)

130. Podotýkam, že hoci odvolatelia priamo nespochybňujú konštatovanie, ktoré Všeobecný súd uviedol v bode 110 rozsudku z 26. novembra 2015, Comunidad Autónoma de Galicia a Retegal/Komisia (T‑463/13 a T‑464/13, neuverejnený, EU:T:2015:901), tvrdia, že dvanáste doplňujúce ustanovenie kráľovského dekrétu č. 944/2005, ako aj dohody o spolupráci medzi správnymi orgánmi, obsahujú jasné vymedzenie predmetnej služby vo verejnom záujme, t. j. šírenie služby digitálneho terestriálneho televízneho vysielania, a že tieto úradné akty zverujú túto službu obciam v spolupráci s autonómnym spoločenstvom.(110)

131. Podľa môjho názoru sa táto argumentácia, ktorá sa týka posúdenia uplatniteľného vnútroštátneho práva zo strany Vnútroštátneho súdu, musí zamietnuť ako neprípustná, keďže táto argumentácia nezahŕňa tvrdenie, že došlo ku skresleniu tohto práva.(111)

132. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora, ak Všeobecný súd zistil alebo posúdil skutkový stav, Súdny dvor má podľa článku 256 ZFEÚ jedine právomoc preskúmať právnu kvalifikáciu tohto skutkového stavu a právne následky, ktoré z neho boli vyvodené. Posúdenie skutkových okolností nepredstavuje, s výnimkou prípadu skreslenia dôkazov, ktoré boli predložené Všeobecnému súdu, právnu otázku, ktorá sama osebe podlieha preskúmaniu Súdnym dvorom. Pokiaľ teda ide o preskúmanie posúdenia Všeobecného súdu týkajúceho sa vnútroštátneho práva v rámci odvolania, Súdny dvor je príslušný len overiť, či nedošlo ku skresleniu tohto práva.(112)

133. Preto sa domnievam, že prvú časť štvrtého odvolacieho dôvodu vo veci C‑70/16 P treba zamietnuť ako čiastočne neprípustnú.

134. Navyše z bodu 95 rozsudku z 26. novembra 2015, Comunidad Autónoma de Galicia a Retegal/Komisia (T‑463/13 a T‑464/13, neuverejnený, EU:T:2015:901), jasne vyplýva, že podľa Všeobecného súdu „členské štáty disponujú širokou mierou voľnej úvahy, pokiaľ ide o vymedzenie toho, čo považujú za SVHZ, a preto môže Komisia vymedzenie týchto služieb zo strany členského štátu spochybniť iba v prípade zjavného pochybenia“.

135. Všeobecný súd však usúdil, že neboli splnené „určité minimálne kritériá, ktoré sa týkajú najmä existencie aktu verejnej moci, poverujúceho predmetných prevádzkovateľov úlohou SVHZ“(113).

136. V bode 110 rozsudku z 26. novembra 2015, Comunidad Autónoma de Galicia a Retegal/Komisia (T‑463/13 a T‑464/13, neuverejnený, EU:T:2015:901), totiž Všeobecný súd konštatoval, že „žalobcovia neboli nikdy schopní určiť, akými záväzkami služby vo verejnom záujme boli buď na základe španielskeho zákona, alebo prostredníctvom dohôd o prevádzke poverení prevádzkovatelia sietí DTT, a ani o tom nepredložili dôkaz“.

137. Všeobecný súd preto rozhodol, že odvolatelia neboli schopní preukázať, že Komisia sa mýlila vo svojom úsudku, že vzhľadom na neexistenciu jasného vymedzenia služby prevádzky terestriálnej siete ako služby vo verejnom záujme, prvé kritérium rozsudku Altmark nebolo splnené.(114)

138. Z uvedeného vyplýva, že na rozdiel od tvrdení odvolateľov Všeobecný súd nevylúčil „v zásade, aby prevádzka terestriálnej siete [mohla byť] vymedzená ako služba vo verejnom záujme“(115).

139. Domnievam sa tak, že prvá časť štvrtého odvolacieho dôvodu sa tiež musí zamietnuť ako nedôvodná. Pokiaľ ide o druhú časť štvrtého odvolacieho dôvodu odvolateľov, títo sa domnievajú, že sa Všeobecný súd v bode 112 rozsudku z 26. novembra 2015, Comunidad Autónoma de Galicia a Retegal/Komisia (T‑463/13 a T‑464/13, neuverejnený, EU:T:2015:901) dopustil nesprávneho právneho posúdenia spočívajúceho v tom, že nezohľadnil, že voľná úvaha členských štátov sa vzťahuje nielen na stanovenie, ale aj poskytovanie a organizovanie SVHZ. Podľa odvolateľov je poskytovanie služby podpory DTT prostredníctvom terestriálnej platformy jednoducho iba spôsobom organizácie poskytovania služby, ktorého stanovenie prináleží členskému štátu.(116)

140. Z ustanovenia článku 127 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora v spojení s jeho článkom 190 ods. 1 vyplýva, že uvádzanie nových dôvodov v štádiu odvolania je zakázané. Tieto ustanovenia majú totiž v súlade s tým, čo stanovuje článok 170 ods. 1 uvedeného rokovacieho poriadku, za cieľ zabrániť tomu, aby odvolanie zmenilo predmet sporu pred Všeobecným súdom.(117)

141. Podľa môjho názoru je na základe druhej časti štvrtého odvolacieho dôvodu uvádzaného v tohto odvolaní Súdnemu dvoru predložený spor v širšom rozsahu, než bol spor, o ktorom rozhodoval Všeobecný súd.

142. V bode 112 rozsudku z 26. novembra 2015, Comunidad Autónoma de Galicia a Retegal/Komisia (T‑463/13 a T‑464/13, neuverejnený, EU:T:2015:901) totiž Všeobecný súd konštatoval, že odvolatelia nespochybnili posúdenie Komisie, uvedené v odôvodnení 121 sporného rozhodnutia, podľa ktorého vymedzenie prevádzky danej platformy podpory, v predmetnom prípade vymedzenie terestriálnej platformy, ako služby vo verejnom záujme, predstavovalo závažné pochybenie španielskych orgánov, pretože v prípade, že existuje viacero vysielacích platforiem, nemožno usudzovať, že práve jedna konkrétna z nich je nevyhnutne potrebná na prenos vysielacích signálov.

143. Domnievam sa teda, že druhú časť štvrtého odvolacieho dôvodu treba zamietnuť ako neprípustnú.

 O veci C‑81/16 P

144. Pokiaľ ide o prvú časť prvého odvolacieho dôvodu Španielskeho kráľovstva, a osobitne o argumentáciu Španielskeho kráľovstva, podľa ktorej je analýza právneho rámca zo strany Všeobecného súdu zjavne chybná(118) a že akty vnútroštátneho práva a zmluvy uzavreté španielskymi orgánmi nielenže vymedzujú SVHZ a poverujú ich plnením určitých prevádzkovateľov, ale tiež výslovne odkazujú na terestriálnu technológiu,(119) domnievam sa, že táto argumentácia, ktorá spochybňuje posúdenie uplatniteľného vnútroštátneho práva a zmlúv uzavretých španielskymi orgánmi, uskutočnené Všeobecným súdom, ktoré je skutkovým posúdením, sa musí zamietnuť ako neprípustná vzhľadom na neexistenciu tvrdenia, že došlo k skresleniu tohto práva.(120)

145. Domnievam sa teda, že prvú časť prvého odvolacieho dôvodu Španielskeho kráľovstva treba zamietnuť ako neprípustnú.

146. Pokiaľ ide o hmotnoprávnu stránku veci, domnievam sa, že v prvej časti prvého odvolacieho dôvodu Španielskeho kráľovstva je zrejmý nesprávny výklad rozsudku z 26. novembra 2015, Španielsko/Komisia (T‑461/13, EU:T:2015:891).

147. V rozpore s tým, čo tvrdí Španielske kráľovstvo,(121) Všeobecný súd nerozhodol, že okrem právneho rámca nebolo potrebné zohľadniť všetky akty španielskych orgánov, ktorými boli dotknutí operátori poverení plnením záväzkov služby vo verejnom záujme.

148. Z bodu 69 a nasl. rozsudku z 26. novembra 2015, Španielsko/Komisia (T‑461/13, EU:T:2015:891) jasne vyplýva, že Všeobecný súd preskúmal akty španielskych orgánov, ktorými boli podľa Španielskeho kráľovstva dotknutí operátori poverení plnením záväzkov služby vo verejnom záujme.

149. V bode 70 predmetného rozsudku totiž Všeobecný súd preskúmal národný plán pre prechod na DTT, prijatý španielskou Radou ministrov 7. septembra 2007, a dospel k záveru, že na základe tohto plánu nebol žiadny prevádzkovateľ poverený plnením záväzkov služby vo verejnom záujme.

150. V bode 71 tohto rozsudku Všeobecný súd potvrdil, že podľa judikatúry možno poverenie plniť záväzky služby vo verejnom záujme tiež upraviť dohodami, pokiaľ pochádzajú od orgánu verejnej moci a sú záväzné, a fortiori v prípade, že tieto akty špecifikujú záväzky uložené právnou úpravou. Podľa Všeobecného súdu však Španielske kráľovstvo nepredložilo žiadnu zmluvu, ktorá by umožňovala preukázať jeho tvrdenie, podľa ktorého boli dotknutí prevádzkovatelia poverení plnením záväzkov služby vo verejnom záujme. Okrem toho podľa Všeobecného súdu samotná skutočnosť, že služba je predmetom verejnej zmluvy, nevedie automaticky a bez spresnenia zo strany dotknutých orgánov ku kvalifikácii tejto služby ako SVHZ v zmysle rozsudku Altmark.

151. Všeobecný súd okrem toho v bode 72 predmetného rozsudku preskúmal medziinštitucionálne dohody uzatvorené medzi baskickou vládou, EUDEL a tromi baskickými regionálnymi radami. Tento súd dospel k záveru, že ani tieto dohody nevymedzujú prevádzku terestriálnej siete ako službu vo verejnom záujme.

152. V bode 73 predmetného rozsudku Všeobecný súd navyše konštatoval, že španielske orgány neboli schopné určiť, ktorými záväzkami služby vo verejnom záujme boli poverení prevádzkovatelia sietí DTT, či už španielskym zákonom alebo zmluvami o prevádzkovaní, a ešte menej to dokázať.

153. Tiež sa rovnako ako Komisia domnievam, že Všeobecný súd sa nedopustil pochybenia, keď usúdil, že Španielske kráľovstvo nepreukázalo, že Komisia v odôvodneniach 119 až 122 a 172 sporného rozhodnutia chybne konštatovala, že rozvoj, údržba a prevádzka siete DTT v oblasti II nebola jasne vymedzená ako služba vo verejnom záujme v zmysle prvej podmienky rozsudku Altmark.

154. V tejto súvislosti tu nejde o širokú mieru voľnej úvahy, ktorou disponujú členské štáty pri vymedzení svojich SVHZ, vzhľadom na neexistenciu harmonizovanej právnej úpravy Únie v danej oblasti, ale o povinnosť, aby v súlade s prvou podmienkou rozsudku Altmark, ako aj znením článku 106 ods. 2 ZFEÚ, podnik, ktorý je príjemcom štátnych subvencií, bol skutočne poverený plnením záväzkov služby vo verejnom záujme a aby boli tieto záväzky jasne vymedzené.

155. Podotýkam, že v bode 67 rozsudku z 26. novembra 2015, Španielsko/Komisia (T‑461/13, EU:T:2015:891), Všeobecný súd konštatoval, že hoci Španielske kráľovstvo všetky telekomunikačné služby, vrátane sietí na podporu rozhlasového a televízneho vysielania, kvalifikovalo ako služby všeobecného záujmu, z predmetných zákonov nevyplýva, že všetky telekomunikačné služby v Španielsku majú povahu SVHZ. V tejto súvislosti Všeobecný súd uvádza, že článok 2 ods. 1 všeobecného zákona č. 32/2003 o telekomunikáciách vyslovene stanovuje, že služby všeobecného záujmu v zmysle tohto zákona musia byť poskytované podľa pravidiel slobodnej hospodárskej súťaže, pričom však označenie služby za SVHZ v zmysle prvej podmienky rozsudku Altmark vyžaduje, aby bola zodpovednosť za jej správu zverená určitým podnikom. Okrem toho Všeobecný súd v bode 68 predmetného rozsudku usúdil, že vzhľadom na to, že pre ustanovenia vnútroštátneho zákona je typická technologická neutralita a že telekomunikácia znamená prenos signálov cez akúkoľvek sieť, a nie konkrétne cez terestriálnu sieť, voči čomu Španielske kráľovstvo nenamieta, nemožno prísť k záveru, že Komisia sa nesprávne domnievala, že prevádzka terestriálnej siete nebola vymedzená ako služba vo verejnom záujme v zmysle rozsudku Altmark.

156. Vzhľadom na nejednoznačné a protichodné prvky predmetných ustanovení vnútroštátneho zákona, voči podstate ktorých napokon Španielske kráľovstvo nenamieta, Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že Komisia správne usúdila, že tieto ustanovenia vnútroštátnych predpisov neobsahujú jasné vymedzenie služby prevádzky terestriálnej siete ako služby vo verejnom záujme.

157. Napokon, nesúhlasím s argumentáciou Španielskeho kráľovstva, podľa ktorej Všeobecný súd nemohol tvrdiť, že žiadne iné autonómne spoločenstvo než Baskicko nepreukázalo, že by mala prevádzka terestriálnej siete charakter SVHZ, keďže Komisia na účely posúdenia zlučiteľnosti pomoci preskúmala vzorku 82 verejných súťaží.(122)

158. Z bodu 77 rozsudku z 26. novembra 2015, Španielsko/Komisia (T‑461/13, EU:T:2015:891), vyplýva, že Všeobecný súd rozhodol, že je úlohou autonómnych spoločenstiev dovolávať sa neexistencie štátnej pomoci v súlade s rozsudkom Altmark a že uvedené orgány predložili prípad autonómneho spoločenstva Baskicko ako najlepší a jediný príklad.

159. Podľa môjho názoru skutočnosť, že Komisia na účely posúdenia zlučiteľnosti predmetnej pomoci preskúmala vzorku 82 verejných súťaží, nepreukazuje, že iné autonómne spoločenstvo než Baskicko preukázalo, ba čo i len poukázalo na to, že prevádzka terestriálnej siete má charakter SVHZ.

160. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v bode 71 predmetného rozsudku Všeobecný súd potvrdil, že poverenie plniť záväzky služby vo verejnom záujme možno tiež za určitých okolností upraviť dohodami. Všeobecný súd však usúdil, že Španielske kráľovstvo nepreukázalo, že k povereniu úlohou služby vo verejnom záujme došlo na základe verejných zmlúv uzavretých medzi verejným orgánom a dotknutými prevádzkovateľmi. Všeobecný súd správne dodal, že skutočnosť, že služba je predmetom verejnej zmluvy, nevedie automaticky a bez spresnenia zo strany dotknutých orgánov ku kvalifikácii tejto služby ako SVHZ v zmysle rozsudku Altmark.

161. Domnievam sa teda, že prvá časť prvého odvolacieho dôvodu Španielskeho kráľovstva je nedôvodná.

162. Na základe vyššie uvedeného treba tak prvú časť prvého odvolacieho dôvodu Španielskeho kráľovstva zamietnuť ako neprípustnú a nedôvodnú.

 Návrh

163. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor:

–        v spojených veciach Comunidad Autónoma del País Vasco a Itelazpi/Komisia (C‑66/16 P), Comunidad Autónoma de Cataluña a CTTI/Komisia (C‑67/16 P), Navarra de Servicios y Tecnologías/Komisia (C‑68/16 P), ako aj Cellnex Telecom a Retevisión I/Komisia (C‑69/16 P) zamietol prvú a druhú časť jediného odvolacieho dôvodu ako nedôvodné;

–        vo veci Comunidad Autónoma de Galicia a Redes de Telecomunicación Galegas/Komisia (C‑70/16 P) zamietol prvú časť štvrtého odvolacieho dôvodu ako čiastočne neprípustnú a nedôvodnú a zamietol druhú časť štvrtého odvolacieho dôvodu ako neprípustnú, a

–        vo veci Španielsko/Komisia (C‑81/16 P) zamietol prvú časť prvého odvolacieho dôvodu ako neprípustnú a nedôvodnú.

1      Jazyk prednesu: francúzština.

2      Pozri body 20 a 21 nižšie.

3      Tamže.

4      V súlade s bodmi 89 až 93 rozsudku Altmark totiž štátne subvencie nepredstavujú štátnu pomoc podľa článku 107 ZFEÚ, ak tieto subvencie spĺňajú štyri kumulatívne podmienky, ktorými sú po prvé, podnik, ktorému bola poskytnutá pomoc bol poverený realizáciou záväzkov služby vo verejnom záujme a tieto záväzky boli jasne definované; po druhé, kritériá, na základe ktorých je vypočítaná kompenzácia boli vopred určené objektívnym a transparentným spôsobom; po tretie, kompenzácia nepresahuje sumu nevyhnutnú na krytie výdavkov alebo ich časti vynaložených pri realizácii záväzkov služieb vo verejnom záujme, zohľadniac pri tom súvisiace príjmy ako aj primeraný zisk pri realizácii záväzkov služby vo verejnom záujme; po štvrté, ak sa výber podniku povereného realizáciou záväzkov služieb vo verejnom záujme neuskutočnil prostredníctvom výberového konania v rámci verejnej súťaže, výška nevyhnutnej kompenzácie je určená na základe analýzy výdavkov, ktoré by stredne veľký podnik, dobre riadený a primerane vybavený vynaložil pri realizácii týchto záväzkov, zohľadniac pri tom súvisiace príjmy ako aj primeraný zisk pri realizácii týchto záväzkov.

5      Vo februári 2008 prijalo Ministerio de Industria, Turismo y Comercio (Ministerstvo priemyslu, cestovného ruchu a obchodu, Španielsko) (ďalej len „ministerstvo“) rozhodnutie známe ako „Plan Avanza“, určené na zlepšenie telekomunikačnej infraštruktúry a stanovenie kritérií, ako aj rozdelenia financovania činností v prospech rozvoja informačnej spoločnosti. Rozpočet schválený v zmysle tohto rozhodnutia bol z veľkej časti vyčlenený na digitalizáciu televízneho vysielania v oblasti II. V období od júla do novembra 2008 sa táto digitalizácia vykonávala prostredníctvom rôznych dodatkov k už platným rámcovým zmluvám, ktoré boli v rámci Plan Avanza uzatvorené medzi ministerstvom a autonómnymi spoločenstvami. Ministerstvo následne previedlo finančné prostriedky autonómnym spoločenstvám, ktoré sa zaviazali pokryť z vlastných rozpočtových zdrojov ostatné náklady spojené s týmto plnením. V októbri 2008 španielska Rada ministrov rozhodla o vyčlenení dodatočných finančných prostriedkov na rozšírenie a dokončenie pokrytia DTT v rámci projektov prechodu na digitálne vysielanie, ktoré sa mali dokončiť počas prvej polovice roka 2009. Finančné prostriedky boli poskytnuté po tom, čo boli v decembri 2008 medzi ministerstvom a autonómnymi spoločenstvami podpísané nové rámcové dohody, ktoré sa týkali vykonávania národného plánu prechodu na DTT. Rada ministrov tiež schválila kritériá rozdelenia finančných prostriedkov určených na financovanie prechodu na DTT. Následne začali autonómne spoločenstvá realizovať rozšírenie DTT. Na tento účel buď usporiadali verejné súťaže, alebo toto rozšírenie zverili súkromným podnikom. V určitých prípadoch autonómne spoločenstvá poverili obce vykonaním uvedeného rozšírenia. V Španielsku sa uskutočnili dva typy verejných súťaží. Prvý typ verejných súťaží sa týkal rozšírenia pokrytia DTT, čo znamenalo, že úspešný uchádzač bol poverený úlohou poskytnúť funkčnú sieť DTT. Za týmto účelom úlohy, ktoré bolo potrebné vykonať, zahŕňali návrh a technické vyhotovenie siete, prenos signálu, inštaláciu siete a dodávku potrebného zariadenia. Druhý typ verejných súťaží sa týkal dodávky telekomunikačných zariadení.

6      Tento opis sporného rozhodnutia nie je vyčerpávajúci. Jeho cieľom je iba zhrnúť tie časti sporného rozhodnutia, ktoré sú relevantné pre spoločný odvolací dôvod uvádzaný v prejednávaných odvolaniach.

7      Pozri odôvodnenie 94 sporného rozhodnutia.

8      Pozri odôvodnenia 100 až 108 sporného rozhodnutia.

9      Pozri odôvodnenia 109 až 122 sporného rozhodnutia.

10      Pozri odôvodnenie 113 sporného rozhodnutia.

11      Pozri odôvodnenie 114 sporného rozhodnutia.

12      Pozri odôvodnenia 119 až 126 sporného rozhodnutia a bod 20 nižšie.

13      Pozri odôvodnenie 172 sporného rozhodnutia a bod 21 nižšie.

14      „Zákon 11/1998… o telekomunikáciách z 24. apríla 1998.“

15      „Patria sem služby súvisiace s verejnou obranou a civilnou ochranou, ako aj s prevádzkou telefónnej siete.“

16      „Všeobecný zákon 32/2003… o telekomunikáciách z 3. novembra 2003“.

17      „V článku 2 ods. 1 zákona sa uvádza: ,Telekomunikačné služby sú služby všeobecného záujmu, ktoré sa poskytujú podľa pravidiel voľnej hospodárskej súťaže.‘“

18      „Príloha II [všeobecného zákona 32/2003… z 3. novembra 2003 o telekomunikáciách] obsahuje presné a technologicky neutrálne vymedzenia telekomunikácie a elektronickej komunikačnej siete.“

19      „Odôvodnenia 6 a 7 a piata doložka dohovorov“.

20      Rozsudky z 26. novembra 2015, Comunidad Autónoma del País Vasco a Itelazpi/Komisia (T‑462/13, EU:T:2015:902, bod 79), Comunidad Autónoma de Cataluña a CTTI/Komisia (T‑465/13, neuverejnený, EU:T:2015:900, bod 80), Navarra de Servicios y Tecnologías/Komisia (T‑487/13, neuverejnený, EU:T:2015:899, bod 119) a Abertis Telecom a Retevisión I/Komisia (T‑541/13, neuverejnený, EU:T:2015:898, bod 110).

21      Pozri poznámku pod čiarou 4.

22      Vec C‑66/16 P, Comunidad Autónoma del País Vasco a Itelazpi SA, vec C‑67/16 P, Comunidad Autónoma de Cataluña a Centre de Telecomunicacions i Tecnologies de la Informació de la Generalitat de Catalunya (CTTI), vec C‑68/16 P, Navarra de Servicios y Tecnologías a vec C‑69/16 P, Cellnex Telecom SA a Retevisión I SA.

23      Pozri najmä uznesenie z 11. februára 2015, Orange/Komisia (C‑621/13 P, neuverejnené, EU:C:2015:114), ako aj rozsudky z 15. júna 2005, Olsen/Komisia (T‑17/02, EU:T:2005:218, bod 216), a z 12. februára 2008, BUPA a i./Komisia (T‑289/03, EU:T:2008:29, body 166 až 169).

24      Rozsudky z 11. júla 2014, DTS Distribuidora de Televisión Digital/Komisia (T‑533/10, EU:T:2014:629, bod 117), a zo 16. júla 2014, Zweckverband Tierkörperbeseitigung/Komisia (T‑309/12, neuverejnený, EU:T:2014:676, bod 170).

25      Rozsudok z 5. júla 2011, Edwin/ÚHVT (C‑263/09 P, EU:C:2011:452, bod 53).

26      Rozsudky z 26. novembra 2015, Comunidad Autónoma del País Vasco a Itelazpi/Komisia (T‑462/13, EU:T:2015:902, body 54, 55, 58, 62, 75, 77 a 78), Comunidad Autónoma de Cataluña a CTTI/Komisia (T‑465/13, neuverejnený, EU:T:2015:900, body 54, 55, 58, 62, 75, 77 a 78), Navarra de Servicios y Tecnologías/Komisia (T‑487/13, neuverejnený, EU:T:2015:899, body 89 až 119), a Abertis Telecom a Retevisión I/Komisia (T‑541/13, neuverejnený, EU:T:2015:898, body 83, 84, 87 a 109).

27      Rozsudky z 26. novembra 2015, Comunidad Autónoma del País Vasco a Itelazpi/Komisia (T‑462/13, EU:T:2015:902, bod 77), Comunidad Autónoma de Cataluña a CTTI/Komisia (T‑465/13, neuverejnený, EU:T:2015:900, bod 78), a Abertis Telecom a Retevisión I/Komisia (T‑541/13, neuverejnený, EU:T:2015:898, bod 105).

28      Rozsudky z 26. novembra 2015, Comunidad Autónoma del País Vasco a Itelazpi/Komisia (T‑462/13, EU:T:2015:902, bod 50), Comunidad Autónoma de Cataluña a CTTI/Komisia (T‑465/13, neuverejnený, EU:T:2015:900, bod 50), Navarra de Servicios y Tecnologías/Komisia (T‑487/13, neuverejnený, EU:T:2015:899, bod 97) a Abertis Telecom a Retevisión I/Komisia (T‑541/13, neuverejnený, EU:T:2015:898, bod 79).

29      Pokiaľ ide o judikatúru Súdneho dvora, odvolatelia citujú najmä rozsudky z 23. októbra 1997, Komisia/Holandsko (C‑157/94, EU:C:1997:499, body 54 až 65), a Komisia/Francúzsko(C‑159/94, EU:C:1997:501, body 101 až 108); rozsudok z 21. septembra 1999, Brentjens' (C‑115/97 až C‑117/97, EU:C:1999:434, bod 104), ako aj z 20. apríla 2010, Federutility a i. (C‑265/08, EU:C:2010:205, bod 29).

30      Rozsudky z 26. novembra 2015, Comunidad Autónoma del País Vasco a Itelazpi/Komisia (T‑462/13, EU:T:2015:902, body 54, 55, 58 a 59), Comunidad Autónoma de Cataluña a CTTI/Komisia (T‑465/13, neuverejnený, EU:T:2015:900, body 54, 55, 58 a 59), Navarra de Servicios y Tecnologías/Komisia (T‑487/13, neuverejnený, EU:T:2015:899, bod 101, 102 a 105) a Abertis Telecom a Retevisión I/Komisia (T‑541/13, neuverejnený, EU:T:2015:898, body 83, 84, 87 a 88).

31      Rozsudok z 20. apríla 2010, Federutility a i. (C‑265/08, EU:C:2010:205, bod 33).

32      Rozsudok z 21. decembra 2011, ENEL (C‑242/10, EU:C:2011:861, body 50 a 55).

33      Rozsudky z 26. novembra 2015, Comunidad Autónoma del País Vasco a Itelazpi/Komisia (T‑462/13, EU:T:2015:902, bod 51), Comunidad Autónoma de Cataluña a CTTI/Komisia (T‑465/13, neuverejnený, EU:T:2015:900, bod 51), Navarra de Servicios y Tecnologías/Komisia (T‑487/13, neuverejnený, EU:T:2015:899, bod 98) a Abertis Telecom a Retevisión I/Komisia (T‑541/13, neuverejnený, EU:T:2015:898, bod 80).

34      Rozsudok z 12. februára 2008, BUPA a i./Komisia (T‑289/03, EU:T:2008:29, bod 168).

35      Rozsudky z 26. novembra 2015, Comunidad Autónoma del País Vasco a Itelazpi/Komisia (T‑462/13, EU:T:2015:902, bod 50), Comunidad Autónoma de Cataluña a CTTI/Komisia (T‑465/13, neuverejnený, EU:T:2015:900, bod 50), Navarra de Servicios y Tecnologías/Komisia (T‑487/13, neuverejnený, EU:T:2015:899, bod 97) a Abertis Telecom et Retevisión I/Komisia (T‑541/13, neuverejnený, EU:T:2015:898, bod 79).

36      Rozsudky z 23. októbra 1997, Komisia/Holandsko (C‑157/94, EU:C:1997:499, bod 58 a nasl.), Komisia/Taliansko (C‑158/94, EU:C:1997:500, bod 54 a nasl.), a rozsudok z 23. októbra 1997, Komisia/Francúzsko (C‑159/94, EU:C:1997:501, bod 101 a nasl.).

37      Rozsudky z 20. apríla 2010, Federutility a i. (C‑265/08, EU:C:2010:205, bod 29), ako aj z 21. decembra 2011, ENEL (C‑242/10, EU:C:2011:861, body 50 a 55).

38      Rozsudky z 26. novembra 2015, Comunidad Autónoma del País Vasco a Itelazpi/Komisia (T‑462/13, EU:T:2015:902, bod 77), Comunidad Autónoma de Cataluña a CTTI/Komisia (T‑465/13, neuverejnený, EU:T:2015:900, bod 78), a Abertis Telecom a Retevisión I/Komisia (T‑541/13, neuverejnený, EU:T:2015:898, bod 105).

39      Rozsudok zo 7. novembra 2012, CBI/Komisia (T‑137/10, EU:T:2012:584).

40      Rozsudky zo 7. novembra 2012, CBI/Komisia (T‑137/10, EU:T:2012:584, body 100 a 101), ako aj z 12. februára 2008, BUPA a i./Komisia (T‑289/03, EU:T:2008:29, bod 181 a citovanú judikatúru).

41      Rozsudky zo 7. novembra 2012, CBI/Komisia (T‑137/10, EU:T:2012:584, bod 101), ako aj z 12. februára 2008, BUPA a i./Komisia (T‑289/03, EU:T:2008:29, bod 172 a citovaná judikatúra).

42      Bod 95 predmetného rozsudku.

43      Pozri poznámku pod čiarou 4.

44      Rozsudky z 20. apríla 2010, Federutility a i. (C‑265/08, EU:C:2010:205, bod 29), ako aj z 21. decembra 2011, ENEL (C‑242/10, EU:C:2011:861, bod 50).

45      V ktorom sa uvádza to, čo v odôvodnení 121 sporného rozhodnutia a v bode 20 vyššie.

46      Pozri bod 20 vyššie.

47      Rozsudok z 15. apríla 2008, Nuova Agricast (C‑390/06, EU:C:2008:224, body 50 a 51).

48      Rozsudok z 12. februára 2008, BUPA a i./Komisia (T‑289/03, EU:T:2008:29, body 179 až 183, 188 a 189).

49      Pozri odôvodnenia 23 až 36 sporného rozhodnutia.

50      Rozsudok z 15. marca 2012, Ellinika Nafpigeia/Komisia (T‑391/08, neuverejnený, EU:T:2012:126, bod 175).

51      Rozsudok z 22. novembra 2007, Španielsko/Lenzing (C‑525/04 P, EU:C:2007:698, bod 58 a citovaná judikatúra).

52      Pozri odôvodnenia 23 až 36 sporného rozhodnutia.

53      Pozri poznámku pod čiarou 29 sporného rozhodnutia.

54      Pozri bod 20 vyššie.

55      Rozsudky z 8. decembra 2011, Chalkor/Komisia (C‑386/10 P, EU:C:2011:815, body 62 až 66) a KME Germany a. i/Komisia (C‑389/10 P, EU:C:2011:816, body 131 až 133).

56      Táto terminológia je použitá v rozsudku Altmark.

57      Táto terminológia je použitá v článku 106 ods. 2 ZFEÚ. Treba uviesť, že pojem SVHZ nie je vymedzený článkom14 a článkom 106 ods. 2 ZFEÚ.

58      Pozri analogicky rozsudok z 21. decembra 2016, TDC (C‑327/15, EU:C:2016:974, bod 51). Podľa môjho názoru sú pojmy „služba vo verejnom záujme“ a „SVHZ“ zameniteľné. V rozsudku z 21. decembra 2016, TDC (C‑327/15, EU:C:2016:974, bod 51) totiž Súdny dvor rozhodol, že na to, aby kompenzácia za poskytovanie SVHZ nebola kvalifikovaná ako štátna pomoc, musia byť splnené štyri podmienky stanovené rozsudkom Altmark. V tejto súvislosti treba poznamenať, že v predmetných rozsudkoch Všeobecný súd uviedol, že pokiaľ ide o pojem služba vo verejnom záujme v zmysle rozsudku Altmark, odvolatelia nepopierajú, že tento pojem zodpovedá pojmu SVHZ v zmysle článku 106 ods. 2 ZFEÚ. Pozri rozsudky z 26. novembra 2015, Comunidad Autónoma del País Vasco a Itelazpi/Komisia (T‑462/13, EU:T:2015:902, bod 49), Comunidad Autónoma de Cataluña a CTTI/Komisia (T‑465/13, neuverejnený, EU:T:2015:900, bod 49), Navarra de Servicios y Tecnologías/Komisia (T‑487/13, neuverejnený, EU:T:2015:899, bod 96), Abertis Telecom a Retevisión I/Komisia (T‑541/13, neuverejnený, EU:T:2015:898, bod 78), Comunidad Autónoma de Galicia a Retegal/Komisia (T‑463/13 a T‑464/13, neuverejnený, EU:T:2015:901, bod 94) a Španielsko/Komisia (T‑461/13, EU:T:2015:891, bod 60).

59      Rozsudok z 18. februára 2016, Nemecko/Komisia (C‑446/14 P, neuverejnený, EU:C:2016:97, body 21 a 22).

60      Rozsudok z 8. marca 2017, Viasat Broadcasting UK/Komisia (C‑660/15 P, EU:C:2017:178, bod 23).

61      Rozsudok z 18. februára 2016, Nemecko/Komisia (C‑446/14 P, neuverejnený, EU:C:2016:97, bod 23).

62      Pozri analogicky rozsudok z 21. decembra 2016, TDC (C‑327/15, EU:C:2016:974, bod 52). Podotýkam, že v bode 25 rozsudku z 8. marca 2017, Viasat Broadcasting UK/Komisia (C‑660/15 P, EU:C:2017:178), Súdny dvor rozhodol, že v prípade, že štyri podmienky stanovené rozsudkom Altmark sú splnené, „štátny zásah treba považovať za kompenzáciu predstavujúcu protihodnotu za služby poskytnuté podnikmi, ktorým bola pomoc poskytnutá na realizáciu služieb vo verejnom záujme, pričom tieto podniky v skutočnosti nemajú finančnú výhodu, a teda účinkom uvedeného zásahu nie je privodenie výhodnejšieho súťažného postavenia vo vzťahu ku konkurenčným podnikom, [a] takýto zásah nespadá do pôsobnosti článku 107 ods. 1 ZFEÚ“. Okrem toho Súdny dvor v bode 31 rozsudku z 18. februára 2016, Nemecko/Komisia (C‑446/14 P, neuverejnený, EU:C:2016:97), zdôraznil, že každá zo štyroch podmienok stanovených v rozsudku Altmark je odlišná a každá sleduje svoj vlastný cieľ.

63      Pokiaľ ide o tieto štyri podmienky, pozri poznámku pod čiarou 4.

64      To znamená, ak sú splnené štyri podmienky stanovené článkom 107 ods. 1 ZFEÚ.

65      Pozri tiež článok 107 ods. 3 ZFEÚ. Kompenzácie za SVHZ, ktoré predstavujú štátnu pomoc a ktoré sa poskytujú na základe článku 106 ods. 2 ZFEÚ, musia byť oznámené Komisii v súlade s článkom 108 ods. 3 ZFEÚ, ibaže sa na ne vzťahuje osobitná výnimka. Pozri najmä rozhodnutie Komisie 2012/21/EÚ z 20. decembra 2011 o uplatňovaní článku 106 ods. 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie na štátnu pomoc vo forme náhrady za službu vo verejnom záujme udeľovanej niektorým podnikom povereným poskytovaním služieb všeobecného hospodárskeho záujmu (Ú. v. EÚ L 7, 2012, s. 3).

66      Rozsudky z 10. novembra 2011, Komisia/Portugalsko (C‑212/09, EU:C:2011:717, bod 91), a z 28. februára 2013, Ordem dos Técnicos Oficiais de Contas (C‑1/12, EU:C:2013:127, body 104 až 106). Článok 106 ods. 2 ZFEÚstanovuje podmienky, za ktorých sa podniky poverené poskytovaním SVHZ môžu výnimočne vyhnúť tomu, aby sa na ne uplatnili pravidlá Zmluvy o FEÚ. Rozsudok z 23. októbra 1997, Komisia/Francúzsko (C‑159/94, EU:C:1997:501, bod 48). Vzhľadom na to, že článok 106 ods. 2 ZFEÚ je ustanovením, ktoré umožňuje odchýliť sa od pravidiel Zmluvy o FEÚ, treba ho vykladať reštriktívne. Rozsudky z 23. októbra 1997, Komisia/Francúzsko (C‑159/94, EU:C:1997:501, bod 53) a Komisia/Holandsko (C‑157/94, EU:C:1997:499, bod 37).

67      Rozsudok z 8. marca 2017, Viasat Broadcasting UK/Komisia (C‑660/15 P, EU:C:2017:178, bod 34).

68      Tamže, bod 35.

69      Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

70      Resp. viacero podnikov.

71      Podľa Súdneho dvora, „nemôže tomu tak byť v prípade podniku, ktorý štát nepoveril žiadnou úlohou a ktorý spravuje súkromné záujmy“ [rozsudok z 21. marca 1974, BRT a Société belge des auteurs, compositeurs et éditeurs (127/73, EU:C:1974:25, bod 23)].

72      Pozri rozsudok zo 7. novembra 2012, CBI/Komisia (T‑137/10, EU:T:2012:584, bod 99 a citovanú judikatúru). Pozri tiež rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. februára 2008, BUPA a i./Komisia (T‑289/03, EU:T:2008:29, bod 181 a citovanú judikatúru). Zo znenia odôvodnenia 172 sporného rozhodnutia, ktoré odkazuje na odôvodnenia 119 až 122 tohto rozhodnutia (pozri body 20 a 21 vyššie), vyplýva, že Komisia sa domnieva, že výnimku uvedenú v článku 106 ods. 2 ZFEÚ nemožno uplatniť v prípade, že nie je splnená prvá podmienka rozsudku Altmark. Z rozsudkov z 26. novembra 2015, Comunidad Autónoma de Galicia a Retegal/Komisia (T‑463/13 a T‑464/13, neuverejnený, EU:T:2015:901, body 90 a 91) a Navarra de Servicios y Tecnologías/Komisia (T‑487/13, neuverejnený, EU:T:2015:899, bod 89 a nasl.), tiež vyplýva, že Všeobecný súd usúdil, že prvé kritérium rozsudku Altmark sa v rámci článku 106 ods. 2 ZFEÚ uplatňuje. Toto posúdenie v rámci prejednávaných odvolaní nie je spochybnené. Vo všetkých týchto odvolaniach totiž ide o rozsah prvej podmienky rozsudku Altmark.

73      Pozri poznámku pod čiarou 4.

74      Rozsudky z 20. apríla 2010, Federutility a i. (C‑265/08, EU:C:2010:205, body 28 a 29); zo 7. septembra 2016, ANODE (C‑121/15, EU:C:2016:637, body 43 a 44), a z 8. marca 2017, Viasat Broadcasting UK/Komisia (C‑660/15 P, EU:C:2017:178, bod 31).

75      Rozsudky z 26. novembra 2015, Comunidad Autónoma del País Vasco a Itelazpi/Komisia (T‑462/13, EU:T:2015:902, bod 50), Comunidad Autónoma de Cataluña a CTTI/Komisia (T‑465/13, neuverejnený, EU:T:2015:900, bod 50), Navarra de Servicios y Tecnologías/Komisia (T‑487/13, neuverejnený, EU:T:2015:899, bod 97), Abertis Telecom a Retevisión I/Komisia (T‑541/13, neuverejnený, EU:T:2015:898, bod 79), Comunidad Autónoma de Galicia a Retegal/Komisia (T‑463/13 a T‑464/13, neuverejnený, EU:T:2015:901, bod 95) a Španielsko/Komisia (T‑461/13, EU:T:2015:891, bod 61).

76      Význam SVHZ v rámci Únie a právomoc členských štátov pri poskytovaní, obstarávaní a financovaní týchto služieb zdôrazňuje článok 14 ZFEÚ. Zo samotného znenia článku 14 ZFEÚ však jasne vyplýva tenzia medzi právomocami Únie a členských štátov v oblasti SVHZ, ako aj potreba rešpektovať ustanovenia Zmluvy o FEÚ, pri súčasnom zabezpečení poskytovania týchto služieb členskými štátmi. V bode 167 rozsudku z 12. februára 2008, BUPA a i./Komisia (T‑289/03, EU:T:2008:29) Súd prvého stupňa rozhodol, že „výsadu členského štátu týkajúcu sa definovania SVHZ potvrdzuje to, že neexistuje ani pôsobnosť špeciálne priznaná Spoločenstvu, ako ani presná a úplná definícia pojmu ,SVHZ‘ v práve [Únie]“.

77      Rozsudok z 8. mája 2013, Libert a i. (C‑197/11 a C‑203/11, EU:C:2013:288, bod 88).

78      Rozsudky z 26. novembra 2015, Comunidad Autónoma del País Vasco a Itelazpi/Komisia (T‑462/13, EU:T:2015:902, bod 50), Comunidad Autónoma de Cataluña a CTTI/Komisia (T‑465/13, neuverejnený, EU:T:2015:900, bod 50), Navarra de Servicios y Tecnologías/Komisia (T‑487/13, neuverejnený, EU:T:2015:899, bod 97), Abertis Telecom a Retevisión I/Komisia (T‑541/13, neuverejnený, EU:T:2015:898, bod 79), Comunidad Autónoma de Galicia a Retegal/Komisia (T‑463/13 a T‑464/13, neuverejnený, EU:T:2015:901, bod 95) a Španielsko/Komisia (T‑461/13, EU:T:2015:891, bod 61). Pokiaľ ide o hranice tejto širokej miery voľnej úvahy, pozri rozsudky z 26. novembra 2015, Comunidad Autónoma del País Vasco a Itelazpi/Komisia (T‑462/13, EU:T:2015:902, bod 51), Comunidad Autónoma de Cataluña a CTTI/Komisia (T‑465/13, neuverejnený, EU:T:2015:900, bod 51), Navarra de Servicios y Tecnologías/Komisia (T‑487/13, neuverejnený, EU:T:2015:899, bod 98), Abertis Telecom a Retevisión I/Komisia (T‑541/13, neuverejnený, EU:T:2015:898, bod 80) Comunidad Autónoma de Galicia a Retegal/Komisia (T‑463/13 a T‑464/13, neuverejnený, EU:T:2015:901, bod 96) a Španielsko/Komisia (T‑461/13, EU:T:2015:891, bod 62).

79      Rozsudky z 26. novembra 2015, Comunidad Autónoma del País Vasco a Itelazpi/Komisia (T‑462/13, EU:T:2015:902, bod 50), Comunidad Autónoma de Cataluña a CTTI/Komisia (T‑465/13, neuverejnený, EU:T:2015:900, bod 50), Navarra de Servicios y Tecnologías/Komisia (T‑487/13, neuverejnený, EU:T:2015:899, bod 97), Abertis Telecom a Retevisión I/Komisia (T‑541/13, neuverejnený, EU:T:2015:898, bod 79), Comunidad Autónoma de Galicia a Retegal/Komisia (T‑463/13 a T‑464/13, neuverejnený, EU:T:2015:901, bod 95) a Španielsko/Komisia (T‑461/13, EU:T:2015:891, bod 61).

80      Pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. februára 2016, Nemecko/Komisia (C‑446/14 P, neuverejnený, EU:C:2016:97, bod 44). Pozri rozsudok z 12. februára 2008, BUPA a i./Komisia (T‑289/03, EU:T:2008:29, bod 166 a citovanú judikatúru).

81      Pozri tiež rozsudky zo 17. júla 1997, GT‑Link (C‑242/95, EU:C:1997:376, bod 52) a z 21. marca 1974, BRT a Société belge des auteurs, compositeurs et éditeurs (127/73, EU:C:1974:25, body 22 a 23). V rozsudku z 12. februára 2008, BUPA a i./Komisia (T‑289/03, EU:T:2008:29, bod 168) Súd prvého stupňa rozhodol, že voľnú úvahu členského štátu pri vymedzení SVHZ nemožno vykonávať arbitrárne iba preto, aby sa určitému odvetviu umožnilo vyhnúť sa uplatneniu pravidiel hospodárskej súťaže.

82      Kurzívou zvýraznil generálny advokát. Pozri tiež rozsudok z 20. marca 1985, Taliansko/Komisia (41/83, EU:C:1985:120, bod 30).

83      Resp. viacero podnikov.

84      Článok 106 ods. 2 ZFEÚ odkazuje na podniky poverené poskytovaním SVHZ.

85      V rozsudku z 22. októbra 2015, EasyPay a Finance Engineering (C‑185/14, EU:C:2015:716, bod 47), Súdny dvor rozhodol, že podľa prvej podmienky rozsudku Altmark „na to, aby sa na takúto kompenzáciu nemuselo vzťahovať posúdenie ako štátnej pomoci, musí byť prijímajúci podnik skutočne poverený výkonom záväzkov služby vo verejnom záujme, a… tieto záväzky musia byť jasne definované“.

86      Rozsudky z 26. novembra 2015, Comunidad Autónoma del País Vasco a Itelazpi/Komisia (T‑462/13, EU:T:2015:902, bod 52), Comunidad Autónoma de Cataluña a CTTI/Komisia (T‑465/13, neuverejnený, EU:T:2015:900, bod 52), Navarra de Servicios y Tecnologías/Komisia (T‑487/13, neuverejnený, EU:T:2015:899, bod 99), Abertis Telecom a Retevisión I/Komisia (T‑541/13, neuverejnený, EU:T:2015:898, bod 81), Comunidad Autónoma de Galicia a Retegal/Komisia (T‑463/13 a T‑464/13, neuverejnený, EU:T:2015:901, bod 97) a Španielsko/Komisia (T‑461/13, EU:T:2015:891, bod 63).

87      Rozsudky z 21. marca 1974, BRT a Société belge des auteurs, compositeurs et éditeurs (127/73, EU:C:1974:25, bod 20); z 11. apríla 1989, Saeed Flugreisen a Silver Line Reisebüro (66/86, EU:C:1989:140, bod 55), a zo 14. júla 1981, Züchner (172/80, EU:C:1981:178, bod 7). Z bodov 30 a 31 rozsudku z 2. marca 1983, GVL/Komisia (7/82, EU:C:1983:52), vyplýva, že poskytovaním SVHZ musí byť poverený jeden alebo viacero určených podnikov a že nestačí, aby akt verejnej moci všeobecne vymedzil pravidlá uplatniteľné na činnosti spoločností, ktoré majú záujem zabezpečovať tieto služby. V bode 179 rozsudku z 12. februára 2008, BUPA a i./Komisia (T‑289/03, EU:T:2008:29), Súd prvého stupňa rozhodol, že „zverenie úlohy SVHZ [môže] rovnako spočívať v povinnosti uloženej mnohým, ba dokonca všetkým subjektom, ktoré vykonávajú činnosť na tom istom trhu“.

88      Rozsudok z 23. októbra 1997, Komisia/Francúzsko (C‑159/94, EU:C:1997:501, bod 66).

89      Je to tak a fortiori aj v prípade, že takéto koncesie boli udelené na účely konkretizácie záväzkov uložených podnikom, ktoré boli na základe zákona poverené poskytovaním SVHZ. Rozsudok z 23. októbra 1997, Komisia/Francúzsko (C‑159/94, EU:C:1997:501, bod 66).

90      V rozsudku z 10. júna 2010, Fallimento Traghetti del Mediterraneo (C‑140/09, EU:C:2010:335, bod 41), ktorý sa týkal dotácií, ktoré boli poskytnuté na základe talianskych právnych predpisov a určené na poskytovanie služieb spojenia s talianskymi veľkými a malými ostrovmi, a ktoré mali zabezpečiť uspokojenie požiadaviek spojených s hospodárskym a sociálnym rozvojom dotknutých regiónov, a osobitne južného Talianska, Súdny dvor rozhodol, že podniky prijímajúce tieto dotácie boli poverené vykonaním povinností verejnej služby, v súlade s prvou podmienkou rozsudku Altmark, vzhľadom na to, že dohody podpísané s týmito podnikmi upravovali „povinnosti súvisiace so spojeniami, ktoré sa mali zabezpečiť, frekvenciou týchto spojení a druhmi lodí, ktoré sa mali prideliť na každé z týchto spojení“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát). Pozri analogicky článok 4 písm. a) a b), rozhodnutia Komisie 2005/842/ES z 28. novembra 2005 o uplatňovaní článku [106 ods. 2 ZFEÚ] na štátnu pomoc vo forme náhrady za služby vo verejnom záujme udeľovanej niektorým podnikom povereným poskytovaním služieb všeobecného hospodárskeho záujmu (Ú. v. EÚ L 312, 2005, s. 67), ktorý má názov „Poverenie“. Pozri tiež článok 4 písm. a) a b) rozhodnutia Komisie 2012/21/EÚ.

91      Pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. apríla 1989, Saeed Flugreisen a Silver Line Reisebüro (66/86, EU:C:1989:140, bod 57).

92      Pozri článok 36 Charty základných práv Európskej únie o prístupe k SVHZ.

93      Rozsudok z 23. októbra 1997, Komisia/Francúzsko (C‑159/94, EU:C:1997:501, body 68 a 71).

94      Pokiaľ ide o potrebu transparentnosti, povahu a rozsah uložených záväzkov, pozri rozsudok z 11. apríla 1989, Saeed Flugreisen a Silver Line Reisebüro (66/86, EU:C:1989:140, body 56 a 57). Treba poznamenať, že druhá, tretia a štvrtá podmienka rozsudku Altmark stanovujú povinnosti týkajúce sa úrovne a výpočtu kompenzácie. Predovšetkým, druhá podmienka rozsudku Altmark stanovuje povinnosti transparentnosti a objektívnosti pri výpočte kompenzácie. Hoci sa pritom táto podmienka neuplatňuje v rámci článku 106 ods. 2 ZFEÚ, uvedené ustanovenie tiež obsahuje povinnosti transparentnosti, pokiaľ ide o úroveň a výpočet kompenzácie za SVHZ. Podľa bodu 57 rozsudku z 11. apríla 1989, Saeed Flugreisen a Silver Line Reisebüro (66/86, EU:C:1989:140), „v prípade neexistencie skutočnej transparentnosti štruktúry taríf je ťažké, ba až nemožné, posúdiť vplyv úlohy všeobecného záujmu na uplatnenie súťažných pravidiel v oblasti taríf“. Pozri analogicky rozhodnutie 2005/842, ktoré vo svojom článku 4 písm. d) stanovuje pravidlá transparentnosti, pokiaľ ide o „parametre na výpočet, kontrolu a posúdenie náhrady“. Pozri tiež článok 4 písm. d) rozhodnutia 2012/21.

95      Podľa môjho názoru napriek tomu, že každá zo štyroch podmienok stanovených v rozsudku Altmark je odlišná a každá sleduje svoj vlastný cieľ, rešpektovanie prvej podmienky tohto rozsudku podmieňuje rešpektovanie ostatných podmienok, ktoré sa týkajú kompenzácie. Domnievam sa, že otázky týkajúce sa úrovne a výpočtu kompenzácie sú úzko spojené s rozsahom záväzkov služieb vo verejnom záujme, zverených podniku, ktorý je príjemcom subvencií.

96      Pozri body 41 a 42 vyššie.

97      Pozri bod 42 vyššie.

98      Podľa článku 256 ods. 1 ZFEÚ a článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie sa odvolanie obmedzuje na právne otázky. Zistenie a posúdenie relevantných skutkových okolností, ako aj hodnotenie dôkazov je vo výlučnej právomoci Všeobecného súdu. Posúdenie skutočností a dôkazov tak s výnimkou prípadu ich skreslenia nie je právnou otázkou, ktorá ako taká podlieha preskúmaniu Súdnym dvorom v rámci odvolacieho konania. Pozri uznesenie z 30. januára 2014, Industrias Alen/The Clorox Company (C‑422/12 P, EU:C:2014:57, bod 37).

99      Pozri poznámku pod čiarou 4.

100      Pozri body 36 a 37 vyššie.

101      Pozri body 100 až 106 vyššie.

102      Rozsudky z 26. novembra 2015, Comunidad Autónoma del País Vasco a Itelazpi/Komisia (T‑462/13, EU:T:2015:902, bod 59), Comunidad Autónoma de Cataluña a CTTI/Komisia (T‑465/13, neuverejnený, EU:T:2015:900, bod 59), Navarra de Servicios y Tecnologías/Komisia (T‑487/13, neuverejnený, EU:T:2015:899, body 89 až 119), a Abertis Telecom a Retevisión I/Komisia (T‑541/13, neuverejnený, EU:T:2015:898, bod 88).

103      Pozri bod 50 vyššie.

104      V predmetnom prípade Španielske kráľovstvo.

105      Po preskúmaní uplatniteľnej španielskej právnej úpravy.

106      Rozsudky z 26. novembra 2015, Comunidad Autónoma del País Vasco a Itelazpi/Komisia (T‑462/13, EU:T:2015:902, bod 72), Comunidad Autónoma de Cataluña a CTTI/Komisia (T‑465/13, neuverejnený, EU:T:2015:900, bod 73), Navarra de Servicios y Tecnologías/Komisia (T‑487/13, neuverejnený, EU:T:2015:899, bod 115) a Abertis Telecom a Retevisión I/Komisia (T‑541/13, neuverejnený, EU:T:2015:898, bod 103).

107      Predovšetkým prostredníctvom uplatňovania zásady technologickej neutrality v službe prevádzky sietí.

108      Rozsudky z 26. novembra 2015, Comunidad Autónoma del País Vasco a Itelazpi/Komisia (T‑462/13, EU:T:2015:902, bod 78), Comunidad Autónoma de Cataluña a CTTI/Komisia (T‑465/13, neuverejnený, EU:T:2015:900, bod 79), a Abertis Telecom a Retevisión I/Komisia (T‑541/13, neuverejnený, EU:T:2015:898, bod 106).

109      Pozri body 52 až 56 vyššie.

110      Pozri body 53 a 54 vyššie.

111      Rozsudok z 3. apríla 2014, Francúzsko/Komisia (C‑559/12 P, EU:C:2014:217, bod 79 a citovaná judikatúra).

112      Rozsudok z 10. novembra 2016, DTS Distribuidora de Televisión Digital/Komisia (C‑449/14 P, EU:C:2016:848, body 43 a 44 a citovaná judikatúra).

113      Pozri rozsudok z 26. novembra 2015, Comunidad Autónoma de Galicia a Retegal/Komisia(T‑463/13 a T‑464/13, neuverejnený, EU:T:2015:901, bod 97).

114      Pozri rozsudok z 26. novembra 2015, Comunidad Autónoma de Galicia a Retegal/Komisia (T‑463/13 a T‑464/13, neuverejnený, EU:T:2015:901, bod 99).

115      Pozri bod 53 vyššie.

116      Pozri bod 64 vyššie.

117      Pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. mája 2010, Gogos/Komisia (C‑583/08 P, EU:C:2010:287, body 23 a 24).

118      Pozri bod 72 vyššie.

119      Pozri bod 73 vyššie.

120      Rozsudky z 3. apríla 2014, Francúzsko/Komisia (C‑559/12 P, EU:C:2014:217, bod 79 a citovaná judikatúra) a z 29. novembra 2012, Spojené kráľovstvo/Komisia (C‑416/11 P, neuverejnený, EU:C:2012:761, bod 38 a citovaná judikatúra).

121      Pozri bod 71 vyššie.

122      Pozri bod 75 vyššie.