ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU
EURÓPSKEJ ÚNIE (tretia komora)
z 25. septembra 2013 (*)
„Verejná služba – Zmluvný zamestnanec – Prijímanie – Výzva na vyjadrenie záujmu EPSO/CAST/02/2010 – Podmienky prijímania – Zodpovedajúca odborná prax – Zamietnutie návrhu na prijatie“
Vo veci F‑158/12,
ktorej premetom je žaloba podaná podľa článku 270 ZFEÚ, uplatniteľného na Zmluvu ESAE na základe jej článku 106a,
Éric Marques, zmluvný zamestnanec Európskej komisie, s bydliskom v Ennery (Francúzsko), v zastúpení: A. Salerno a B. Cortese, advokáti,
žalobca,
proti
Európskej komisii, v zastúpení: C. Berardis‑Kayser a G. Berscheid, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
SÚD PRE VEREJNÚ SLUŽBU (tretia komora),
v zložení: predseda S. Van Raepenbusch (spravodajca), sudcovia R. Barents a K. Bradley,
tajomník: X. Lopez Bancalari, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 12. júna 2013,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Pán Marques sa svojou žalobou, ktorá bola do kancelárie Súdu pre verejnú službu (ďalej len „Súd“) doručená 24. decembra 2012, domáha jednak zrušenia rozhodnutia Európskej komisie zo 6. marca 2012 zamietajúceho prijatie pána Marquesa do pracovného pomeru ako zmluvného zamestnanca vo funkčnej skupine III a jednak náhrady vzniknutej majetkovej ujmy.
Skutkové okolnosti
2 Žalobca je držiteľom diplomu o absolvovaní stredoškolského vzdelania, ktorý mu umožňuje prístup k postsekundárnemu vzdelaniu. Dňa 1. novembra 2006 bol zamestnaný Komisiou ako zmluvný zamestnanec na základe článku 3a Podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov Európskej únie (ďalej len „PZOZ“). Bol zaradený do funkčnej skupiny I uvedenej v článku 80 PZOZ s miestom výkonu zamestnania v Luxemburgu (Luxembursko) na Úrade pre infraštruktúru a logistiku – Luxemburg (UIL), kde si plnil úlohy v rozpočtovej a finančnej oblasti.
3 Dňa 17. mája 2010 vydal Európsky úrad pre výber pracovníkov (EPSO) výzvu na vyjadrenie záujmu EPSO/CAST/02/10 (ďalej len „VVZ“), aby vytvoril databázu uchádzačov o prijatie ako zmluvných zamestnancov najmä na plnenie úloh finančných asistentov v rámci Európskej komisie.
4 Podľa VVZ mali finanční asistenti, ktorí budú zamestnaní, zabezpečovať „výkonné, redakčné, účtovnícke a iné rovnocenné technické úlohy“ a mali byť zaradení do funkčnej skupiny III uvedenej v článku 80 PZOZ. V súvislosti s požadovaným vzdelaním bolo vo VVZ uvedené, že k poslednému dňu na podanie prihlášky, teda 14. júna 2010, musia mať uchádzači prinajmenšom „úroveň stredoškolského vzdelania, osvedčenú diplomom, ktorý umožňuje prístup k postsekundárnemu vzdelaniu, a zodpovedajúcu odbornú prax v dĺžke aspoň troch rokov“. Vo VVZ boli ďalej opísané úlohy finančného asistenta a schopnosti požadované na ich plnenie.
5 Žalobca v roku 2010 uspel pri výberovej skúške podľa VVZ na profil finančného asistenta.
6 Dňa 30. mája 2011 začal EPSO dodatočnú fázu výberu, aby mali úspešní uchádzači podľa VVZ možnosť byť braní do úvahy na uzatvorenie zmluvy na dobu neurčitú.
7 Žalobca v roku 2011 uspel v dodatočných výberových testoch.
8 Dňa 24. októbra 2011 dospela výberová komisia zriadená v rámci UIL k názoru, že profil a schopnosti žalobcu zodpovedajú „úrovni schopností požadovanej pre zmluvných zamestnancov funkčnej skupiny III“. Následne UIL požiadal o jeho prijatie do pracovného pomeru ako finančného asistenta funkčnej skupiny III.
9 Dňa 1. decembra 2011 vedúci oddelenia pre stravovacie služby, foyer a fitnescentrum UIL, pod ktorého vedením žalobca predtým pracoval, napísal správu, v ktorej uviedol, že úlohy, ktoré žalobca skutočne vykonával, „zjavne zodpovedajú odbornej praxi, ktorá sa požaduje na vstup do funkčnej skupiny III“. V tej istej správe vedúci uvedeného oddelenia opísal úlohy, ktoré žalobca skutočne plnil.
10 Dňa 1. februára 2012 vedúci oddelenia pre zamestnancov, komunikáciu, konferencie a zdravie a bezpečnosť UIL informoval Generálne riaditeľstvo (GR) Komisie pre ľudské zdroje a bezpečnosť, že „hoci sa niektoré z úloh pridelených žalobcovi môžu vykladať ako úlohy zodpovedajúce úrovni úloh vo funkčnej skupine III, je potrebné zohľadniť skutočnosť, že plní hlavne administratívne úlohy [patriace do funkčnej skupiny]… I“.
11 Dňa 6. marca 2012 GR Komisie pre ľudské zdroje a bezpečnosť informovalo UIL, že „analýzou odbornej praxe žalobcu nebolo možné preukázať, že by k 14. júnu 2010 splnil tri roky odbornej praxe rovnocennej úlohám vo funkčnej skupine III“. Komisia preto odmietla vyhovieť žiadosti UIL zamestnať žalobcu na miesto finančného asistenta funkčnej skupiny III (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
12 Dňa 5. júna 2012 podal žalobca proti napadnutému rozhodnutiu sťažnosť na základe článku 90 ods. 2 Služobného poriadku úradníkov Európskej únie, ktorý je na zmluvných zamestnancov uplatniteľný na základe článku 117 PZOZ.
13 Orgán pre uzatváranie pracovných zmlúv (ďalej len „OUPZ“) zamietol jeho sťažnosť 11. septembra 2012. Dospel totiž k záveru, že tak správy obidvoch vedúcich oddelení UIL, čiže z 1. decembra 2011 a 1. februára 2012, ako aj všetky údaje obsiahnuté v osobnom spise žalobcu, vrátane opisu pracovných miest, ktoré zastával, nedovoľujú dospieť k záveru, že by úlohy, ktoré si plnil pred 14. júnom 2010, mali „‚rovnocennú úroveň‘ [ako úlohy vo funkčnej skupine III]“. Podľa OUPZ patrili tieto úlohy z podstatnej časti do funkčnej skupiny I, prípadne funkčnej skupiny II, nie však do funkčnej skupiny III.
Návrhy účastníkov konania
14 Žalobca navrhuje, aby Súd:
– zrušil napadnuté rozhodnutie,
– zaviazal Komisiu na náhradu majetkovej ujmy, ktorá mu uvedeným rozhodnutím vznikla,
– zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.
15 Komisia navrhuje, aby Súd:
– zamietol žalobu,
– zaviazal žalobcu na náhradu trov konania.
Právny stav
O návrhoch na zrušenie
16 Na podporu svojich návrhov na zrušenie uvádza žalobca dva dôvody. Prvý dôvod je založený na porušení článku 82 ods. 2 písm. b) PZOZ, článku 2 bodu 1 písm. c) všeobecných vykonávacích ustanovení týkajúcich sa postupov upravujúcich prijímanie a zamestnávanie zmluvných zamestnancov v Komisii, prijatých rozhodnutím zo 7. apríla 2004, uverejnených v Administratívnych informáciách č. 49‑2004 (ďalej len „VVU 2004“), článku 1 bodu 3 písm. c) prílohy I všeobecných vykonávacích ustanovení z 2. marca 2011 k článku 79 ods. 2 PZOZ upravujúcich podmienky prijímania a zamestnávania zmluvných zamestnancov v Komisii na základe článkov 3a a 3b uvedených podmienok zamestnávania, uverejnených v Administratívnych informáciách č. 33‑2011 (ďalej len „VVU 2011“), ako aj ustanovení VVZ. Druhý žalobný dôvod je založený na zjavne nesprávnom posúdení.
17 V prvom žalobnom dôvode žalobca tvrdí, že popri diplome o absolvovaní stredoškolského vzdelania sa v článku 82 ods. 2 písm. b) PZOZ, článku 2 bode 1 písm. b) VVU 2004 a článku 1 bode 3 písm. c) prílohy I VVU 2011 na prístup do funkčnej skupiny III vyžaduje iba „zodpovedajúca odborná prax“ v dĺžke troch rokov. Požiadavka Komisie, podľa ktorej by požadovaná prax mala byť na „rovnocennej úrovni“ s úlohami vykonávanými v uvedenej funkčnej skupine, podľa žalobcu nemá žiadny právny základ. Podľa žalobcu VVU 2004 a VVU 2011 nestanovujú prísnejšie požiadavky, než je požiadavka „zodpovedajúcej praxe v dĺžke troch rokov“, okrem požiadaviek na účely zaradenia zmluvných zamestnancov do platových tried. Podľa neho však ide o dodatočné podmienky k podmienke odbornej praxe, ktorá je stanovená ako minimálna podmienka na prijatie do pracovného pomeru.
18 Komisia odpovedala, že článok 82 ods. 2 PZOZ stanovuje iba minimálne podmienky, a teda že môže požadovať vyšší stupeň kvalifikácie. Požiadavka „zodpovedajúcej odbornej praxe“ uvedená vo VVU 2004 a VVU 2011, ako aj vo VVZ sa môže vykladať tak, že sa vyžaduje prax rovnocenná úrovni, akú uchádzač chce dosiahnuť, t. j. v prejednávanom prípade prax na úrovni funkčnej skupiny III. Tento výklad je podľa Komisie potvrdený článkom 7 ods. 3 VVU 2004. Komisia tiež poukazuje na skutočnosť, že požiadavka „zodpovedajúcej odbornej praxe“ uvedená vo VVZ súvisí s profilom finančného asistenta vo funkčnej skupine III, ktorý je vo VVZ uvedený.
19 V tejto súvislosti Súd pripomína, že administratíva má síce širokú diskrečnú právomoc pri posudzovaní, či môže byť predchádzajúca odborná prax uchádzača zohľadnená na účely jeho prijatia do pracovného pomeru ako zmluvného zamestnanca vo funkčnej skupine III, avšak pri výkone tejto širokej diskrečnej právomoci sa musia dodržať všetky uplatniteľné ustanovenia (rozsudok Súdu pre verejnú službu z 28. októbra 2010, Fares/Komisia, F‑6/09, body 38 a 39).
20 Je potrebné zdôrazniť, že článok 82 ods. 2 PZOZ stanovuje:
„Na prijatie za zmluvného zamestnanca sa musia splniť aspoň tieto požiadavky
…
b) do funkčných skupín II a III:
i) úroveň postsekundárneho vzdelania, osvedčená diplomom, alebo
ii) úroveň stredoškolského vzdelania, osvedčená diplomom, poskytujúca prístup k post sekundárnemu vzdelaniu, a aspoň trojročná odborná prax, alebo
iii) ak je to odôvodnené v záujme služby, odborná príprava alebo odborná prax rovnakej úrovne;
…“
21 V súvislosti s VVU je potrebné určiť, či sa v prejednávanej veci použijú VVU 2004, alebo VVU 2011, pretože hoci majú rovnaký predmet, existujú medzi nimi rozdiely, najmä v pojme „zodpovedajúca odborná prax“, ktorý spresňujú VVU 2011.
22 V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že zákonnosť individuálneho aktu sa posudzuje podľa skutkového a právneho stavu jestvujúceho v čase jeho prijatia (rozsudok Súdu prvého stupňa z 11. júla 2007, Centeno Mediavilla a i./Komisia, T‑58/05, bod 151; rozsudok Súdu pre verejnú službu z 29. septembra 2011, Mische/Komisia, F‑70/05, bod 70). VVU 2011 boli prijaté a nadobudli účinnosť 2. marca 2011, a teda boli uplatniteľné v čase prijatia napadnutého rozhodnutia, teda 6. marca 2012. K tomuto dátumu VVU 2011 už zrušili VVU 2004. Je pravda, že VVU 2004 boli uplatniteľné v čase uverejnenia VVZ a k 14. júnu 2010, dokedy mali byť splnené podmienky účasti. Avšak OUPZ do uvedeného času neprijal žiadne definitívne rozhodnutie o otázke, či sa žalobca mohol dovolávať požadovanej zodpovedajúcej praxe na prijatie do pracovného pomeru vo funkčnej skupine III. Prechodné ustanovenia obsiahnuté v článku 14 VVU 2011 okrem toho riešia otázku úspešného absolvovania výberových skúšok pred nadobudnutím účinnosti uvedených VVU, otázku platných zmlúv, problémy vyplývajúce z prijímania do pracovného pomeru na základe odchýlky upravenej vo VVU 2004, situáciu mladých expertov v delegáciách a využívanie štipendistov.
23 Prechodné ustanovenia obsiahnuté v článku 14 VVU 2011 sa naproti tomu netýkajú otázky posúdenia minimálnej kvalifikácie požadovanej od uchádzačov o miesto zmluvného zamestnanca v rôznych funkčných skupinách a osobitne vo funkčnej skupine III. Prechodné ustanovenia sa pritom v zásade vykladajú striktne, pretože ide o odchýlku od stálych noriem a zásad, ktoré by sa pri neexistencii odchylnej právnej úpravy na danú situáciu priamo uplatnili (uznesenie Všeobecného súdu z 13. decembra 2012, Mische/Komisia, T‑641/11 P, bod 45; rozsudky Všeobecného súdu z 30. septembra 2010, Vivier/Komisia, F‑29/05, body 67 a 68 a tam citovaná judikatúra, a Toth/Komisia, F‑107/05, body 71 a 72 a tam citovanú judikatúru). Keďže nie sú dané žiadne osobitné okolnosti, ktoré by odôvodňovali široký výklad článku 14 VVU 2011, z vyššie uvedeného vyplýva, že v čase prijatia napadnutého rozhodnutia mal OUPZ posudzovať prax, ktorú žalobca nadobudol k 14. júnu 2010, z hľadiska VVU 2011.
24 Na spresnenie je nevyhnutné uviesť, že článok 1 ods. 3 písm. c) prílohy I VVU 2011 stanovuje, že „minimálna kvalifikácia pre prijatie zmluvného zamestnanca do pracovného pomeru“ je:
„Vo funkčnej skupine III:
i) úroveň postsekundárneho vzdelania, osvedčená diplomom,
alebo
ii) úroveň stredoškolského vzdelania, osvedčená diplomom, poskytujúca prístup k postsekundárnemu vzdelaniu, a aspoň trojročná zodpovedajúca odborná prax. V tejto súvislosti sa odborná prax považuje za zodpovedajúcu, pokiaľ bola získaná v niektorej z oblastí činnosti Komisie… po udelení diplomu umožňujúceho prístup do tejto funkčnej skupiny,
alebo
iii) výnimočne a ak je to odôvodnené v záujme služby, odborná príprava alebo odborná prax rovnakej úrovne; zmiešaný výbor je každoročne informovaný o využití tohto ustanovenia.“
25 Podľa ustálenej judikatúry je pri výklade ustanovenia práva Únie potrebné zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj jeho kontext a ciele, ktoré sledujú právne predpisy, ktorých je súčasťou (rozsudok Súdneho dvora zo 17. novembra 1983, Merck, 292/82, Zb. s. 3781, bod 12; rozsudok Všeobecného súdu z 8. júla 2010, Komisia/Putterie‑De‑Beukelaer, T‑160/08 P, bod 70; rozsudok Súdu pre verejnú službu z 10. marca 2011, Begue a i./Komisia, F‑27/10, bod 40).
26 V prejednávanom prípade je potrebné zdôrazniť, že spresnením, že uchádzači musia mať „zodpovedajúcu odbornú prax v dĺžke aspoň troch rokov“, VVZ preberá terminológiu článku 82 ods. 2 písm. b) PZOZ a článok 1 ods. 3 písm. c) prílohy I VVU 2011.
27 V prípade, že chýba diplom osvedčujúci úroveň postsekundárneho vzdelania, článok 82 ods. 2 písm. b) PZOZ požaduje buď „zodpovedajúcu odbornú prax“, pokiaľ dotknutá osoba absolvovala „úroveň stredoškolského vzdelania, osvedčenú diplomom, poskytujúcu prístup k postsekundárnemu vzdelaniu“, a ak to tak nie je, „odbornú prípravu alebo odbornú prax rovnakej úrovne“. Článok 1 ods. 3 písm. c) prílohy I k VVU 2011 prebral to isté rozlišovanie a nachádza sa v rôznych jazykových zneniach PZOZ a VVU 2011 (najmä v nemčine „einschlägige Berufserfahrung“ a „gleichwertige... Berufserfahrung“, v angličtine „appropriate professional experience“ a „equivalent level“, v taliančine „esperienza professionale adeguata“ a „esperienza professionale di livello equivalente“, ako aj v holandčine „relevante beroepservaring“ a „gelijkwaardige beroepservaring“).
28 Je potrebné vychádzať z toho, že ak zákonodarca a administratívny orgán používajú v tom istom predpise so všeobecnou pôsobnosťou dva rôzne výrazy, potom v záujme koherencie a právnej istoty nie je možné takýmto výrazom pripisovať rovnaký význam. To platí a fortiori, keď majú tieto pojmy rôzne významy v bežnom jazyku. Práve tak to je v prípade prídavných mien „zodpovedajúci“ a „rovnocenný“. Vo svojom bežnom zmysle „zodpovedajúci“ znamená „prispôsobený určitému spôsobu využitia“, čo potvrdzuje druhá veta článku 1 ods. 3 písm. c) bodu ii) prílohy I k VVU 2011. Naopak prídavné meno „rovnocenný“ označuje „rovnakej hodnoty“, a teda má užší význam.
29 Okrem toho z rozsudku Fares/Komisia, už citovaného vyššie, vyplýva, že článok 82 ods. 2 písm. b) bod iii) PZOZ sa musí chápať v tom zmysle, že ak je to odôvodniteľné záujmom služby, môže inštitúcia umožniť prístup k pracovnému miestu vo funkčnej skupine III uchádzačovi, ktorý nemá diplom o absolvovaní postsekundárneho vzdelania ani diplom o absolvovaní stredoškolského vzdelania umožňujúci prístup k postsekundárnemu vzdelaniu, ale môže doložiť odbornú prípravu alebo odbornú prax, ktorá nezodpovedá kritériám uvedeným v článku 82 ods. 2 písm. b) bodoch i) a ii), ale ktorá je im svojou úrovňou rovnocenná (rozsudok Fares/Komisia, už citovaný v bode 19 vyššie, bod 50).
30 Inak povedané, v článku 82 ods. 2 písm. b) bode iii) PZOZ, ako aj v článku 1 ods. 3 písm. c) prílohy I k VVU 2011 a vo VVZ, ktoré preberajú tieto ustanovenia, požiadavka rovnocennosti odkazuje na kritérium týkajúce sa úrovne vzdelania, prípadne odbornej praxe uvedenej v článku 82 ods. 2 písm. b) bodoch i) a ii), a nie priamo na úlohy patriace do funkčnej skupiny III, ako to tvrdila Komisia v napadnutom rozhodnutí a v rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti.
31 Článok 82 ods. 2 písm. b) PZOZ bol vložený nariadením Rady (ES, Euratom) č. 723/2004 z 22. marca 2004, ktorým sa mení a dopĺňa Služobný poriadok úradníkov Európskych spoločenstiev a Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov Európskych spoločenstiev (Ú. v. EÚ L 124, 2004, s. 1; Mim. vyd. 01/002, s. 130). Toto nariadenie síce v druhom odôvodnení kladie dôraz na potrebu „Spoločenstvo vybaviť vynikajúcou európskou verejnou správou“, z tohto všeobecného cieľa však nie je možné vyvodzovať, že požiadavka na zodpovedajúcu odbornú prax na prístup k pracovným miestam vo funkčnej skupine III sa musí chápať tak, že striktnejšie požadovaná prax je rovnocenná tej, ktorú možno získať iba v tejto funkčnej skupine.
32 Z toho, čo bolo uvedené vyššie, vyplýva, že článok 82 ods. 2 písm. b) PZOZ, článok 1 ods. 3 písm. c) prílohy I k VVU 2011, ako aj VVZ sa musia vykladať v tom zmysle, že uchádzač o prijatie do pracovného pomeru ako zmluvného zamestnanca vo funkčnej skupine III musí doložiť prax v dĺžke troch rokov, ktorá obsadzovaným funkciám zodpovedá, ale nemusí im byť rovnocenná.
33 Tento výklad nie je spochybnený článkom 7 ods. 3 VVU 2004, ktorý spresnil: „Odborná prax sa zohľadní [na účely zaraďovania do platových tried], iba pokiaľ bola nadobudnutá v činnosti zodpovedajúcej aspoň úrovni kvalifikácie požadovanej pre prístup do príslušnej funkčnej skupiny a v súvislosti s niektorou oblasťou činnosti inštitúcie. Zohľadní sa počínajúc dňom, keď dotknutá osoba splní minimálnu kvalifikáciu požadovanú pre prijatie do pracovného pomeru, tak ako je vymedzená v článku 2 (vrátane akéhokoľvek prípadnej požiadavky stanovenej týmto článkom v súvislosti s odbornou praxou)“.
34 Nielen že článok 7 ods. 3 VVU 2004 už nebol v momente prijatia napadnutého rozhodnutia účinný, ale okrem toho len spresňoval, že odborná prax sa zohľadní na účely zaraďovania do platových tried, pokiaľ bola nadobudnutá v činnosti zodpovedajúcej minimálnej úrovni kvalifikácie požadovanej na prístup do príslušnej funkčnej skupiny, tzn. v činnosti zhodujúcej sa so „zodpovedajúcou odbornou praxou“ uvedenou v článku 2 ods. 1 písm. b) VVU 2004.
35 V prejednávanej veci mal teda OUPZ riešiť otázku, či vzhľadom na konkrétnu analýzu úloh vykonávaných v rámci predchádzajúcej činnosti (rozsudok Fares/Komisia, už citovaný v bode 19 vyššie, body 63 a 64) žalobca nadobudol k 14. júnu 2010 prax v dĺžke troch rokov vhodnú na výkon funkcie finančného asistenta vo funkčnej skupine III, tak ako bola opísaná vo VVZ, ale nie to, či už mohol doložiť prax rovnakej hodnoty ako takto opísané funkcie.
36 Z toho vyplýva, že keď OUPZ odmietol prijať žalobcu ako finančného asistenta vo funkčnej skupine III z dôvodu, že „k 14. júnu 2010 nesplnil tri roky odbornej praxe rovnocennej [úlohám patriacim do funkčnej skupiny] III“, porušil článok 82 ods. 2 písm. b) PZOZ, článok 1 bod 3 písm. c) prílohy I k VVU 2011 a VVZ.
37 Prvý žalobný dôvod je preto dôvodný.
38 Žalobca v rámci druhého žalobného dôvodu tvrdí, že napadnuté rozhodnutie má vadu spočívajúcu v zjavne nesprávnom posúdení. Tvrdí, že jeho odborná prax bola „rovnocenná“ praxi vyplývajúcej z plnenia úloh vo funkčnej skupine III a že svojou dĺžkou výrazne prekračovala požadované tri roky. V tomto smere sa opiera o opis pracovných miest, ktoré zastával, a o hodnotenie svojich nadriadených obsiahnuté v jeho hodnotiacich správach za roky 2007, 2009 a 2010, ako aj o správu z 1. decembra 2011, ktorú napísal vedúci oddelenia, pod ktorého vedením pracoval.
39 Vzhľadom na skutočnosť, že prvý žalobný dôvod je dôvodný, a teda že OUPZ mal preskúmať iba to, či bolo možné odbornú prax žalobcu kvalifikovať ako „zodpovedajúcu“ na výkon funkcií finančného asistenta vo funkčnej skupine III, tak ako boli opísané vo VVZ, nemôže Súd overovať, či sa Komisia dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď sa domnievala, že žalobca sa nemohol dovolávať odbornej praxe „rovnocennej [úlohám patriacim do funkčnej skupiny] III“, pretože inak by svoje úvahy sám založil na právne nesprávnom predpoklade.
O návrhoch na náhradu škody
40 Žalobca tvrdí, že mu napadnutým rozhodnutím vznikla majetková ujma, pretože nebyť uvedeného rozhodnutia, bol by v októbri 2011 prijatý ako zmluvný zamestnanec vo funkčnej skupine III s vyššou odmenou, než akú naďalej poberal vo svojom zamestnaní vo funkčnej skupine I.
41 Je však potrebné poukázať na skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie musí byť zrušené preto, že OUPZ zamietlo prijať žalobcu ako finančného asistenta vo funkčnej skupine III na základe nesprávneho výkladu článku 82 ods. 2 písm. b) PZOZ, článku 1 bodu 3 písm. c) prílohy I k VVU 2011 a VVZ. Okrem toho v súlade s článkom 266 ZFEÚ je inštitúcia, ktorej akt bol vyhlásený za neplatný, povinná „prijať potrebné opatrenia na dosiahnutie súladu s rozsudkom“ ktorého je adresátom. OUPZ disponuje širokou diskrečnou právomocou pri overovaní, či činnosti, ktoré uchádzač o prijatie na miesto zmluvného zamestnanca vo funkčnej skupine III skutočne vykonával, môžu predstavovať zodpovedajúcu odbornú prax v dĺžke aspoň troch rokov.
42 Vzhľadom na skutočnosť, že Komisia musí so zreteľom na odôvodnenia tohto rozsudku opätovne vykonať svoju diskrečnú právomoc v otázke odbornej praxe, ktorej sa žalobca dovoláva, Súd nemôže Komisiu zaviazať, aby žalobcovi vyplatila sumu rovnajúcu sa rozdielu medzi tým, čo naďalej poberal vo svojom zamestnaní vo funkčnej skupine I, a platom, ktorý by mu bol priznaný vo funkčnej skupine III, pretože by tak posúdenie Komisie nahradil vlastným posúdením.
O trovách
43 V súlade s článkom 87 ods. 1 rokovacieho poriadku, pokiaľ ďalšie ustanovenia ôsmej kapitoly druhej hlavy uvedeného rokovacieho poriadku nestanovujú inak, účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Podľa odseku 2 tohto istého článku môže Súd pre verejnú službu rozhodnúť, ak to vyžaduje spravodlivé zaobchádzanie, že účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť iba časť trov konania, prípadne ho vôbec nemusí zaviazať na náhradu trov konania.
44 Z dôvodov uvedených vyššie v tomto rozsudku vyplýva, že Komisia nemala úspech v podstatnej časti svojej obrany. Okrem toho žalobca vo svojich návrhoch výslovne navrhol, aby bola Komisia zaviazaná na náhradu trov konania. Keďže okolnosti prejednávanej veci neodôvodňujú uplatnenie ustanovení článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku, musí Komisia znášať svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vznikli žalobcovi.
Z týchto dôvodov
SÚD PRE VEREJNÚ SLUŽBU (tretia komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Rozhodnutie Európskej komisie zo 6. marca 2012, ktorým sa zamietlo prijatie É. Marquesa ako zmluvného zamestnanca vo funkčnej skupine III, sa zrušuje.
2. V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta.
3. Európska komisia znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vznikli É. Marquesovi.
Van Raepenbusch | Barents | Bradley |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 25. septembra 2013.
W. Hakenberg | | S. Van Raepenbusch |