NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
JEAN RICHARD DE LA TOUR
prednesené 11. januára 2024(1)
Vec C‑20/23
SF
proti
MV,
Instituto da Segurança Social IP,
Autoridade Tributária e Aduaneira,
Cofidis SA – Sucursal em Portugal,
vedľajší účastník konania:
José da Costa Araújo, správca konkurznej podstaty
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Tribunal da Relação do Porto (Odvolací súd Porto, Portugalsko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Súdna spolupráca v občianskych veciach – Smernica (EÚ) 2019/1023 – Konkurzné konania – Žiadosť o oddlženie – Vylúčenie dlhov voči daňovým orgánom a orgánom sociálneho zabezpečenia – Potreba odôvodnenia“
I. Úvod
1. Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 23 ods. 4 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/1023 z 20. júna 2019 o rámcoch preventívnej reštrukturalizácie, o oddlžení a diskvalifikácii a o opatreniach na zvýšenie účinnosti reštrukturalizačných, konkurzných a oddlžovacích konaní a o zmene smernice (EÚ) 2017/1132 (smernica o reštrukturalizácii a insolvencii)(2), ako aj článku 16 Charty základných práv Európskej únie(3).
2. Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi SF, fyzickou osobou, ktorá sa stala platobne neschopnou (ďalej len „dlžník“), a predovšetkým Instituto da Segurança Social IP (Inštitút sociálneho zabezpečenia, Portugalsko) a Autoridade Tributária e Aduaneira (Daňová a colná správa, Portugalsko) vo veci žiadosti o oddlženie podanej zo strany SF počas konkurzného konania, ktoré sa ho týka.
3. Na žiadosť Súdneho dvora zameriam svoju analýzu na otázku týkajúcu sa možnosti členských štátov vylúčiť daňové pohľadávky a pohľadávky na sociálnom zabezpečení z úplného oddlženia, konkrétne na druhú prejudiciálnu otázku.
4. Navrhnem, aby Súdny dvor rozhodol, že členské štáty môžu vylúčiť daňové pohľadávky a pohľadávky na sociálnom zabezpečení z úplného oddlženia stanoveného v článku 20 smernice 2019/1023 na základe článku 23 ods. 4 tejto smernice za predpokladu, že je to riadne odôvodnené a že toto odôvodnenie možno nájsť vo vnútroštátnom práve inde než v právnej úprave, ktorou bola prebratá táto smernica.
II. Právny rámec
A. Právo Únie
5. Článok 23 smernice 2019/1023, nazvaný „Výnimky“, v odseku 4 stanovuje:
„Členské štáty môžu vylúčiť určité kategórie dlhu z oddlženia alebo obmedziť prístup k oddlženiu, alebo stanoviť dlhšiu lehotu na oddlženie, ak sú takého vylúčenia, obmedzenia či dlhšie lehoty riadne odôvodnené, napríklad pokiaľ ide o:
a) zabezpečené dlhy;
b) dlhy vyplývajúce z trestných sankcií alebo s nimi súvisiace;
c) dlhy vyplývajúce z mimozmluvnej zodpovednosti;
d) dlhy súvisiace s vyživovacou povinnosťou, ktorá vyplýva z rodinných vzťahov, rodičovstva, manželstva alebo príbuzenských vzťahov;
e) dlhy, ktoré vznikli po podaní žiadosti o oddlženie alebo po začatí konania vedúceho k oddlženiu, a
f) dlhy vyplývajúce z povinnosti zaplatiť náklady konania vedúceho k oddlženiu.“
B. Portugalské právo
1. CIRE
6. Portugalský právny systém zaviedol možnosť prístupu k oddlženiu v roku 2004 v rámci konkurzu fyzických osôb prostredníctvom Decreto‑Lei n.o 53/2004 (zákonný dekrét č. 53/2004)(4) z 18. marca 2004, ktorým sa stanovuje Código da Insolvência e da Recuperação de Empresas (zákon o konkurze a vyrovnaní podnikov) (ďalej len „CIRE“).
7. Článok 235 CIRE, ktorý stanovuje všeobecnú zásadu oddlženia, znie takto:
„Ak je dlžníkom fyzická osoba, možno rozhodnúť o oddlžení zostávajúcich konkurzných pohľadávok, ktoré neboli uspokojené v rámci konkurzného konania alebo do troch rokov od ukončenia tohto konania, za podmienok stanovených v tejto kapitole.“
8. Pokiaľ ide konkrétne o otázku oddlženia, článok 245 ods. 2 písm. d) CIRE v znení vyplývajúcom z Decreto‑Lei n.o 84/2019 (zákonný dekrét č. 84/2019)(5) z 28. júna 2019, ktorý stanovil pravidlá plnenia štátneho rozpočtu na rok 2019, stanovuje, že oddlženie sa nevzťahuje na „daňové pohľadávky a pohľadávky na sociálnom zabezpečení“.
9. V roku 2022 Lei n.o 9/2022 (zákon č. 9/2022)(6) z 11. januára 2022, ktorým bola prebratá smernica 2019/1023, nezmenil zoznam kategórií dlhov vylúčených z oddlženia, najmä pohľadávok daňových orgánov a orgánov sociálneho zabezpečenia. Tento zákon nezaviedol nijaké odôvodnenie tohto vylúčenia.
2. LGT
10. Portugalský právny rámec pre zdaňovanie je založený na Decreto‑Lei n.o 398/98 (zákonný dekrét č. 398/98)(7) zo 17. decembra 1998, ktorým bol schválený Lei Geral Tributária (Všeobecný daňový zákon) (ďalej len „LGT“), ktorý stanovuje a vymedzuje všeobecné zásady portugalského daňového práva a právomoci daňových orgánov, ako aj záruky pre daňovníkov.
11. Článok 5 ods. 1 a 2 LGT stanovuje:
„1. Cieľom zdaňovania je uspokojiť finančné potreby štátu a iných verejnoprávnych subjektov a podporovať sociálnu spravodlivosť, rovnosť príležitostí a potrebnú nápravu nerovností pri rozdeľovaní bohatstva a príjmov.
2. Zdaňovanie rešpektuje zásady všeobecnosti, rovnosti, zákonnosti a vecnej spravodlivosti.“
12. Podľa článku 30 ods. 2 a 3 LGT:
„2. S daňovým dlhom nemožno nakladať a podmienky jeho zníženia alebo zániku je možné stanoviť len v súlade so zásadou daňovej rovnosti a zákonnosti.
3. Ustanovenia predchádzajúceho odseku majú prednosť pred osobitnými právnymi predpismi.“
III. Skutkové okolnosti sporu vo veci samej a prejudiciálne otázky
13. Rozsudkom z 18. júna 2018, ktorý nadobudol právoplatnosť, bol dlžník vyhlásený za platobne neschopného.
14. Dňa 23. januára 2019 prvostupňový súd vyhlásil žiadosť dlžníka o oddlženie na úvod za prípustnú.
15. Správca konkurznej podstaty predložil 29. júla 2022 záverečnú správu, v ktorej uviedol, že dlžník by mal mať možnosť využiť oddlženie.
16. Dňa 3. októbra 2022 bolo dlžníkovi udelené oslobodenie od zostávajúcich záväzkov s výnimkou daňových záväzkov a záväzkov v oblasti sociálneho zabezpečenia podľa článku 245 ods. 2 CIRE.
17. Dlžník podal proti tomuto rozhodnutiu odvolanie na Tribunal da Relação do Porto (Odvolací súd Porto, Portugalsko). Na podporu svojho odvolania uviedol, že článok 245 ods. 2 CIRE nie je v súlade s článkom 23 ods. 4 smernice 2019/1023, keďže vylúčenie oddlženia v prípade daňových pohľadávok a pohľadávok na sociálnom zabezpečení nie je na rozdiel od toho, čo stanovuje posledné uvedené ustanovenie, „riadne odôvodnené“.
18. Vnútroštátny súd uvádza, že zákon č. 9/2022, ktorým bola smernica 2019/1023 prebratá do vnútroštátneho práva, neobsahuje nijaké odôvodnenie vylúčenia daňových pohľadávok a pohľadávok na sociálnom zabezpečení a že takéto odôvodnenie nebolo uvedené ani v návrhu tohto zákona. Tento súd uvádza, že okrem pochybností o zlučiteľnosti článku 245 ods. 2 CIRE s touto smernicou má tiež pochybnosti o tom, či vylúčenie stanovené v tomto ustanovení predstavuje prekážku dosiahnutia cieľov sledovaných touto smernicou, Zmluvou o FEÚ a potrebným účinkom práva Únie.
19. Za týchto podmienok Tribunal da Relação do Porto (Odvolací súd Porto) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Má sa článok 23 ods. 4 smernice [2019/1023] vykladať v tom zmysle, že vylúčenie iných dlhov, než sú dlhy uvedené v jeho príslušných písmenách, je prípustné len vtedy, ak je ‚riadne odôvodnené‘?
2. Má sa možnosť členských štátov vylúčiť určité kategórie dlhov z oddlženia (za predpokladu, že takéto vylúčenie je riadne odôvodnené, ako je stanovené v článku 23 ods. 4 smernice 2019/1023) vykladať v tom zmysle, že umožňuje členským štátom vylúčiť daňové pohľadávky (ktoré nie sú uvedené v tomto článku), čím sa tieto pohľadávky nachádzajú vo zvýhodnenej situácii?
3. V prípade kladnej odpovede na tieto prejudiciálne otázky, aké kritériá musí spĺňať toto odôvodnenie v zmysle práva [Únie], aby boli dodržané všeobecné zásady práva Únie a základné práva, ktorým podlieha [normotvorca Únie] a vnútroštátny zákonodarca < ‚zákaz diskriminácie na základe štátnej príslušnosti‘ (článok 18 ZFEÚ) a ‚sloboda podnikania‘ (článok 16 [Charty]), ako aj základné hospodárske slobody vnútorného trhu>?
4. V prípade zápornej odpovede na uvedené prejudiciálne otázky, zahŕňajú definície (v zmysle práva [Únie] a na účely výkladu predmetnej smernice) pojmov ‚dlhy vyplývajúce z trestných sankcií alebo s nimi súvisiace‘ a ‚dlhy vyplývajúce z mimozmluvnej zodpovednosti‘ aj daňové dlhy, ako je stanovené vo vnútroštátnom právnom predpise, ktorým sa preberá [táto smernica] (zákon [č. 9/2022])?“
20. Písomné pripomienky predložil dlžník, Instituto da Segurança Social IP, portugalská a španielska vláda, ako aj Európska komisia.
IV. Analýza
21. Druhou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či je možné, aby členské štáty vylúčili z oddlženia určité kategórie dlhov, najmä daňové pohľadávky a pohľadávky na sociálnom zabezpečení, čím im vytvárajú privilegované postavenie.
22. Tak Komisia, ako aj portugalská a španielska vláda vo svojich pripomienkach uznávajú demonštratívnu povahu zoznamu uvedeného v článku 23 ods. 4 smernice 2019/1023, keďže stanovuje, že určité konkrétne kategórie pohľadávok môžu byť vylúčené z oddlženia, najmä pokiaľ ide o šesť kategórií pohľadávok vymenovaných v zostávajúcej časti tohto odseku.
23. Pochybnosti vyvolalo pôvodné znenie tohto článku v španielčine, ktoré stanovovalo, že členské štáty môžu „vylúčiť určité kategórie dlhu z oddlženia…, pokiaľ ide o“(8). Toto znenie však bolo nahradené výrazom „napríklad pokiaľ ide o“(9) v rámci korigenda tejto smernice,(10) čím sa španielska jazyková verzia zosúladila s ostatnými jazykovými verziami.
24. Odvtedy už nie je priestor na váhanie: použitie formulácie „členské štáty môžu vylúčiť… z oddlženia“ a častice „napríklad“ znamená, že zoznam uvedený v článku 23 ods. 4 smernice 2019/1023 je skutočne demonštratívnym zoznamom kategórií pohľadávok, ktoré môžu byť vylúčené z oddlženia, a členské štáty môžu tento zoznam doplniť. Táto analýza je podporená odôvodnením 81 tejto smernice v spojení s diskusiami v rámci Rady Európskej únie,(11) z ktorých vyplýva, že členské štáty by mali mať možnosť vylúčiť iné kategórie pohľadávok v riadne odôvodnených prípadoch.
25. Vo všeobecnosti, pokiaľ ide o mieru voľnej úvahy, ktorú majú členské štáty pri vylúčení určitých kategórií pohľadávok z možnosti oddlženia, treba rozlišovať medzi zásadou vylúčenia určitej kategórie pohľadávok a podmienkami tohto vylúčenia.
26. Pokiaľ ide o zásadu vylúčenia daňových pohľadávok a pohľadávok na sociálnom zabezpečení, treba poukázať na to, že článok 23 ods. 4 smernice 2019/1023 vymenúva šesť kategórií pohľadávok, ktoré členské štáty môžu vylúčiť z oddlženia alebo v prípade ktorých môže byť oddlženie obmedzené, prípadne lehota na oddlženie môže byť dlhšia. Ide o tieto kategórie: zabezpečené dlhy, dlhy vyplývajúce z trestných sankcií alebo s nimi súvisiace, dlhy vyplývajúce z mimozmluvnej zodpovednosti, dlhy na výživnom, dlhy, ktoré vznikli po podaní žiadosti o oddlženie alebo po začatí konania vedúceho k oddlženiu, a dlhy súvisiace s nákladmi konania vedúceho k oddlženiu.
27. Komisia vo svojich pripomienkach uvádza tvrdenie, podľa ktorého existuje súvislosť medzi jednotlivými týmito kategóriami pohľadávok, ktorá odôvodňuje, aby sa členským štátom, ktoré chcú zaviesť výnimky zo zásady úplného oddlženia z dôvodu povahy dotknutej pohľadávky, neponechala absolútna miera voľnej úvahy.
28. Táto súvislosť teda spočíva v úsilí o hmotnú spravodlivosť: dlžník by po prvé nemal mať možnosť vyhnúť sa peňažným dôsledkom konania, ktoré nesúvisí s bežným obchodným stykom (rodinné dlhy, dlhy z trestnej činnosti alebo dlhy z občianskoprávnej zodpovednosti). Po druhé dlhy, ktoré vznikli v rámci postupu vyrovnania dlhu alebo neskôr, nemusia byť predmetom oddlženia, aby sa zabezpečila účinnosť tohto konania. Po tretie zabezpečené dlhy môžu byť tiež vylúčené, lebo boli zabezpečené práve preto, aby sa zabránilo dôsledkom platobnej neschopnosti.
29. Viacero skutočností je však v rozpore s touto argumentáciou.
30. V prvom rade samotné znenie článku 23 smernice 2019/1023 stanovuje určitú moduláciu možností, pokiaľ ide o možné výnimky zo zásady úplného oddlženia. V odseku 1 sa uvádza, že všetky členské štáty musia stanoviť vylúčenie nepoctivých dlžníkov alebo dlžníkov konajúcich v zlej viere. Naopak, odseky 3 a 5 stanovujú, že členské štáty môžu v určitých prísne vymedzených prípadoch stanoviť dlhšie lehoty na oddlženie alebo dlhšiu lehotu na diskvalifikáciu. Odsek 4, ktorého výklad požaduje vnútroštátny súd, podobne ako odsek 2 stanovuje, že členské štáty si môžu zvoliť výnimky zo zásady úplného oddlženia, ak sú riadne odôvodnené, pričom túto možnosť ilustruje demonštratívnym zoznamom príkladov. V dôsledku toho môže mať postup úplného oddlženia veľmi odlišné fungovanie a rozsah v závislosti od rozhodnutí jednotlivých členských štátov. Zdá sa preto ťažké tvrdiť, že cieľ harmonizovať tento postup oddlženia je v zásade dôvodom na to, aby sa nepovolilo vylúčenie určitých osobitných kategórií pohľadávok z oddlženia.
31. Ďalej z diskusií uskutočnených pred prijatím smernice 2019/1023 nevyplýva, že daňové pohľadávky a pohľadávky na sociálnom zabezpečení nemožno vylúčiť z oddlženia. Pokiaľ ide o článok 22 (teraz článok 23 prijatej smernice), v návrhu smernice bolo totiž jasne uvedené, že sa v ňom poskytuje „veľký priestor na voľné uváženie pre členské štáty, pokiaľ ide o stanovenie obmedzení v ustanoveniach týkajúcich sa prístupu k oddlženiu a lehotám na oddlženie, za predpokladu, že tieto obmedzenia sú jasne vymedzené a potrebné na ochranu verejného záujmu“(12).
32. Táto vôľa poskytnúť členským štátom dostatočnú voľnosť sa potvrdila v diskusiách v Rade.(13) Počas rokovaní v rámci tejto inštitúcie boli totiž pridané výnimky z oddlženia bez akýchkoľvek osobitných pripomienok(14) a spresnilo sa, že členské štáty môžu vylúčiť určité kategórie pohľadávok podľa svojich vnútroštátnych právnych predpisov, pričom však nemusia špecifikovať povahu týchto pohľadávok.(15) Na úplnom konci rokovaní v Rade Portugalsko vydalo vyhlásenie, v ktorom v podstate na jednej strane uviedlo, že text je dostatočne pružný na to, aby členské štáty mohli zachovať alebo zaviesť ustanovenia, ktoré vylučujú alebo obmedzujú možnosť odpustenia daňových dlhov, lebo takéto opatrenia sa musia považovať za riadne odôvodnené vzhľadom na osobitnú povahu daňových dlhov, a na druhej strane, že si vyhradzuje stanovisko, pokiaľ ide o úpravu možnosti odpustenia daňových dlhov, na obdobie preberania smernice.(16)
33. Výbor pre hospodárske veci Európskeho parlamentu, ktorý bol požiadaný o stanovisko, navrhol Výboru pre právne veci ako gestorskému výboru pozmeňujúci a doplňujúci návrh týkajúci sa jedného odôvodnenia a jedného odseku v prospech výslovnej možnosti vylúčenia verejnoprávnych pohľadávok, pri ktorej musia členské štáty zohľadniť potrebnú rovnováhu medzi všeobecným záujmom a podporou podnikania.(17)
34. Nakoniec je zjavné, že smernica 2019/1023 je smernicou o minimálnej harmonizácii v súvislosti s úplným oddlžením, ktorej cieľom je vytvorenie tohto druhu konania v každom členskom štáte, a nie vytvorenie harmonizovaného postupu oddlženia. Rokovania boli totiž pre členské štáty príležitosťou pripomenúť, že tento postup, či už nový, alebo nie, a to v závislosti od členského štátu, musí byť dostatočne prispôsobiteľný, aby nezasahoval do účinného fungovania vnútroštátnych systémov, keďže takýto postup má väzby s inými oblasťami vnútroštátneho práva a hospodárska situácia a právne štruktúry sa v jednotlivých členských štátoch líšia.(18)
35. Naopak, pokiaľ ide o podmienky vylúčenia určitej kategórie pohľadávok, článok 23 ods. 4 smernice 2019/1023 stanovuje, že „vylúčenia, obmedzenia či dlhšie lehoty [sú] riadne odôvodnené“. V dôsledku toho, hoci miera voľnej úvahy členských štátov nie je obmedzená, pokiaľ ide o povahu konkrétnych kategórií pohľadávok, ktoré možno vylúčiť, je obmedzená odôvodnením, ktoré musia poskytnúť na podporu tohto vylúčenia.
36. Okrem toho členské štáty využili túto právomoc voľnej úvahy na vylúčenie určitých iných kategórií pohľadávok, než sú kategórie uvedené na zozname v článku 23 ods. 4 smernice 2019/1023. Vo Francúzsku sú z oddlženia vylúčené najmä pohľadávky zamestnancov a pohľadávky vyplývajúce zo žalôb týkajúcich sa majetku nadobudnutého v rámci dedenia začatého počas konania.(19) V Holandsku sú vylúčené najmä pohľadávky týkajúce sa študentských pôžičiek.(20) V Španielsku sú vylúčené najmä mzdové nároky a verejnoprávne pohľadávky.(21)
37. Na základe frázy „čím sa tieto pohľadávky nachádzajú vo zvýhodnenej situácii“ sa zdá, že vnútroštátny súd sa domnieva, že Portugalská republika tým, že sa v prípade úplného oddlženia odmietla podrobiť rovnakému zaobchádzaniu ako ostatní veritelia, keďže z úplného oddlženia vylučuje daňové pohľadávky a pohľadávky na sociálnom zabezpečení, porušuje rovnosť medzi veriteľmi. Cieľom konkurzného konania, ktoré možno prirovnať k úplnému oddlženiu z dôvodu jeho účinkov na veriteľov, však nie je rovnosť medzi všetkými veriteľmi, ale rovnosť medzi veriteľmi, ktorí sa nachádzajú v podobnej situácii. V oblasti reštrukturalizácie tak článok 10 ods. 2 písm. b) smernice 2019/1023 stanovuje, že s veriteľmi s dostatočnou úrovňou spoločných záujmov v rovnakej skupine sa zaobchádza rovnako a spôsobom primeraným ich pohľadávke. Rovnako odôvodnenie 52 tejto smernice stanovuje, že v dôsledku kritéria najlepšieho záujmu veriteľov, pri ktorom majú verejní inštitucionálni veritelia privilegované postavenie podľa vnútroštátnych právnych predpisov, členské štáty môžu stanoviť, že plánom sa nemôže uložiť úplné alebo čiastočné zrušenie pohľadávok týchto veriteľov. Pokiaľ ide o odôvodnenie 44 tejto smernice, pripomína, že na jednej strane treba zaručiť, že s právami, ktoré sú vo svojej podstate podobné, sa bude zaobchádzať spravodlivo a že reštrukturalizačné plány sa budú môcť prijať bez toho, aby nespravodlivo zasahovali do práv dotknutých strán, ktoré majú byť rozdelené do samostatných skupín zodpovedajúcich kritériám tvorby skupín podľa vnútroštátneho práva, a na druhej strane že členské štáty by mali mať možnosť zaobchádzať v osobitných skupinách s druhmi veriteľov, ktorí nemajú dostatočné spoločné záujmy, akými sú napríklad daňové orgány alebo orgány sociálneho zabezpečenia.
38. Tieto pravidlá sú v súlade s judikatúrou Súdneho dvora týkajúcou sa slobody podnikania chránenej článkom 16 Charty. Súdny dvor totiž rozhodol, že hoci je majetkové právo chránené ústavným poriadkom všetkých členských štátov a podobné záruky sa vzťahujú na slobodu vykonávania obchodu, práce a iných profesijných činností, takto zaručené práva, ktoré ani zďaleka nie sú absolútnymi výsadami, sa musia posudzovať s ohľadom na sociálnu funkciu chráneného majetku a činností. Ďalej uviedol, že z tohto dôvodu sú práva tohto druhu riadne zaručené len s výhradou obmedzení stanovených vo všeobecnom záujme.(22)
39. Preto Portugalská republika tým, že stanovila vylúčenie daňových pohľadávok a pohľadávok na sociálnom zabezpečení z postupu úplného oddlženia, neporušila rovnosť medzi veriteľmi ako takú, ktorá sa musí uplatňovať v tejto oblasti, ani slobodu podnikania.
40. Pokiaľ ide o spôsob, akým je toto vylúčenie odôvodnené, Komisia sa domnieva, že nemôže ísť o čisto formálne vyhlásenie a že portugalský zákonodarca toto vylúčenie daňových pohľadávok a pohľadávok na sociálnom zabezpečení nijako neodôvodnil, a to ani čisto formálne.
41. Ako som však už uviedol, Portugalsko vydalo počas rokovaní o smernici 2019/1023 konkrétne vyhlásenie o vylúčení daňových pohľadávok.(23) Okrem toho portugalská vláda vo svojich pripomienkach uvádza, že na jednej strane článok 103 ods. 1 Constituição da República Portuguesa (Ústava Portugalskej republiky) stanovuje, že cieľom daňového systému je uspokojiť finančné potreby štátu a iných verejnoprávnych subjektov a spravodlivo rozdeliť príjmy a bohatstvo, a na druhej strane články 5 a 30 LGT stanovujú pravidlá a zásady, ktoré odôvodňujú takéto vylúčenie, akými sú uspokojenie finančných potrieb štátu, podpora sociálnej spravodlivosti a rovnosti príležitostí a potrebná náprava nerovností pri rozdeľovaní bohatstva a príjmov v súlade so zásadami všeobecnosti, rovnosti, zákonnosti, vecnej spravodlivosti a nemožnosti nakladať s daňovým dlhom.
42. Článok 23 ods. 4 smernice 2019/1023 nehovorí nič o forme požadovaného odôvodnenia, ale odôvodnenie 81 uvádza, že musí existovať riadne opodstatnený dôvod podľa vnútroštátneho práva. Nezdá sa mi, že by bolo potrebné, aby bolo odôvodnenie uvedené v samotnom akte preberajúcom túto smernicu, ak už existuje vo vnútroštátnej právnej úprave (ústava, zákon, nariadenie) alebo ak sa objavilo v rámci rokovaní o tejto smernici, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu s prihliadnutím na všetky uplatniteľné právne predpisy a ich konzistentnosť.
43. Na záver sa domnievam, že smernica 2019/1023 je smernicou minimálnej harmonizácie, ktorej cieľom je zaviesť v každom členskom štáte postup oddlženia, ktorého obrysy, pokiaľ ide o povahu pohľadávok, ktoré možno z oddlženia vylúčiť, sú vo veľkej miere ponechané na voľnú úvahu členských štátov, pokiaľ sú tieto výnimky riadne odôvodnené, a to aj mimo aktu, ktorým bola smernica prebratá.
44. Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal takto: článok 23 ods. 4 smernice 2019/1023 sa má vykladať v tom zmysle, že zoznam, ktorý je v ňom uvedený, nie je vyčerpávajúci a na iné osobitné kategórie pohľadávok, než sú pohľadávky uvedené v tomto zozname, sa môže vzťahovať oddlženie, obmedzené oddlženie alebo dlhšia lehota na oddlženie za predpokladu, že je to riadne odôvodnené vo vnútroštátnom práve, a to aj mimo ustanovenia, ktorým bola táto smernica prebratá.
V. Návrh
45. Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Tribunal da Relação do Porto (Odvolací súd Porto, Portugalsko), takto:
Článok 23 ods. 4 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/1023 z 20. júna 2019 o rámcoch preventívnej reštrukturalizácie, o oddlžení a diskvalifikácii a o opatreniach na zvýšenie účinnosti reštrukturalizačných, konkurzných a oddlžovacích konaní a o zmene smernice (EÚ) 2017/1132 (Smernica o reštrukturalizácii a insolvencii)
sa má vykladať v tom zmysle, že:
zoznam, ktorý je v ňom uvedený, nie je vyčerpávajúci a na iné osobitné kategórie pohľadávok, než sú pohľadávky uvedené v tomto zozname, sa môže vzťahovať oddlženie, obmedzené oddlženie alebo dlhšia lehota na oddlženie za predpokladu, že je to riadne odôvodnené vo vnútroštátnom práve, a to aj mimo ustanovenia, ktorým bola táto smernica prebratá.