NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
MACIEJ SZPUNAR
prednesené 11. januára 2024(1)
Vec C‑22/23
„Citadeles nekustamie īpašumi“ SIA
proti
Valsts ieņēmumu dienests
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Administratīvā rajona tiesa (Okresný správny súd, Lotyšsko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Predchádzanie využívaniu finančného systému na účely prania špinavých peňazí a financovania terorizmu – Smernica (EÚ) 2015/849 – Článok 3 bod 7 písm. c) – Pojem ‚poskytovateľ služieb správy zvereného majetku alebo služieb pre obchodné spoločnosti‘ – Vlastník nehnuteľnosti uzatvárajúci nájomné zmluvy s právnickými osobami – Súhlas so zapísaním sídla v tejto nehnuteľnosti – Článok 4 – Rozšírenie pojmu ‚povinné subjekty‘ na iné povolania alebo kategórie podnikov, než sú tie, ktoré sú uvedené v smernici (EÚ) 2015/849“
I. Úvod
1. Má sa prenajímateľ, ktorý prenajíma vlastnú nehnuteľnosť obchodnej spoločnosti a ktorý dáva súhlas s tým, aby si tam táto spoločnosť dala zapísať svoje sídlo, považovať za „poskytovateľa služieb správy zvereného majetku alebo služieb pre obchodné spoločnosti“ podľa smernice (EÚ) 2015/849(2), a teda musí byť kvalifikovaný ako „povinný subjekt“, ktorý má dodržiavať povinnosti vyplývajúce z tejto smernice?
2. To je v podstate otázka, ktorú musí Súdny dvor preskúmať v prejednávanej veci týkajúcej sa návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Administratīvā rajona tiesa (Okresný správny súd, Lotyšsko) a ktorý sa týka výkladu článku 3 bodu 7 písm. c) smernice 2015/849. Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou a príslušným lotyšským orgánom vo veci pokuty uloženej za porušenie vnútroštátnych ustanovení týkajúcich sa predchádzania praniu špinavých peňazí a financovaniu terorizmu.
3. Táto vec poskytuje Súdnemu dvoru príležitosť objasniť rozsah pojmu „poskytovateľ služieb správy zvereného majetku alebo služieb pre obchodné spoločnosti“ v zmysle smernice 2015/849, ako aj poskytnúť usmernenia k možnému rozšíreniu pôsobnosti tejto smernice zo strany členských štátov na povinné subjekty odlišné od tých, ktoré sú v nej výslovne uvedené.
II. Právny rámec
A. Právo Únie
4. Článok 1 ods. 1 smernice 2015/849 stanovuje:
„Táto smernica má za cieľ zabrániť používaniu finančného systému Únie na účely prania špinavých peňazí a financovania terorizmu.“
5. Článok 2 ods. 1 bod 3 a článok 2 ods. 7 tejto smernice uvádza:
„1. Táto smernica sa vzťahuje na tieto povinné subjekty:
…
3. tieto fyzické alebo právnické osoby konajúce pri výkone svojej odbornej činnosti:
a) audítorov, externých účtovníkov a daňových poradcov, a všetkých ostatných osôb, ktoré sa zaväzujú poskytovať priamo alebo prostredníctvom iných osôb, s ktorými je uvedená iná osoba prepojená, materiálnu pomoc, pomoc alebo poradenstvo v daňových záležitostiach ako hlavnú podnikateľskú alebo odbornú činnosť;
b) notárov a ostatné osoby vykonávajúce nezávislé právnické povolania, ak sa podieľajú, či už konaním v mene a v prospech svojho klienta, na akejkoľvek finančnej transakcii alebo transakcii s nehnuteľnosťami, alebo poskytnutím pomoci pri plánovaní alebo vykonávaní transakcií pre svojich klientov, ktoré sa týkajú:
i) nákupu a predaja nehnuteľností alebo obchodnej spoločnosti;
…
c) poskytovateľov služieb správy zvereného majetku alebo služieb pre obchodné spoločnosti, na ktorých sa nevzťahuje písmeno a) alebo b);
d) realitných agentov vrátane prípadov, keď konajú ako sprostredkovatelia nájmu nehnuteľného majetku, ale len v súvislosti s transakciami, pri ktorých mesačné nájomné je vo výške 10 000 [eur] alebo viac;
…
7. Pri hodnotení rizika prania špinavých peňazí alebo financovania terorizmu na účely tohto článku členské štáty venujú osobitnú pozornosť všetkým finančným činnostiam, pri ktorých vzhľadom na ich povahu možno s veľkou pravdepodobnosťou predpokladať ich použitie či zneužitie na účely prania špinavých peňazí alebo financovania terorizmu.“
6. Článok 3 bod 7 smernice 2015/849 stanovuje:
„Na účely tejto smernice sa uplatňujú tieto vymedzenia pojmov:
…
7. ‚poskytovateľ služieb správy zvereného majetku alebo služieb pre obchodné spoločnosti‘ je akákoľvek osoba, ktorá ako svoju podnikateľskú činnosť poskytuje tretím stranám ktorúkoľvek z týchto služieb:
a) zakladanie obchodných spoločností alebo iných právnických osôb;
b) konanie alebo zabezpečenie, aby iná osoba konala ako riaditeľ alebo tajomník obchodnej spoločnosti, spoločník vo verejnej obchodnej spoločnosti (partnership) alebo v podobnej pozícii vo vzťahu k iným právnickým osobám;
c) zabezpečenie sídla, obchodnej adresy, adresy na doručovanie alebo administratívnej adresy a ostatných súvisiacich služieb pre obchodnú spoločnosť, verejnú obchodnú spoločnosť alebo akúkoľvek inú právnickú osobu alebo právnu štruktúru;
d) konanie, alebo zabezpečenie, aby iná osoba konala ako správca majetku výslovne zvereného do správy (express trust) alebo podobnej právnej štruktúry;
e) konanie alebo zabezpečenie, aby iná osoba konala ako poverený akcionár pre inú osobu, ktorá je iná ako spoločnosť kótovaná na regulovanom trhu, ktorá podlieha požiadavkám na zverejňovanie informácií v súlade s právom Únie alebo ktorá podlieha rovnocenným medzinárodným normám.“
7. Článok 4 smernice 2015/849 stanovuje:
„1. Členské štáty v súlade s prístupom založeným na hodnotení rizík zabezpečia, aby rozsah pôsobnosti tejto smernice bol úplne alebo čiastočne rozšírený na povolania a kategórie podnikov, okrem povinných subjektov uvedených v článku 2 ods. 1, ktoré sa zaoberajú takými činnosťami, v prípade ktorých je osobitne pravdepodobné, že by mohli byť využívané na účely prania špinavých peňazí alebo financovania terorizmu.
2. Ak členský štát rozšíri rozsah pôsobnosti tejto smernice na povolania alebo kategórie podniku, okrem tých, ktoré sú uvedené v článku 2 ods. 1, informuje o tom Komisiu.“
8. Článok 5 smernice 2015/849 znie:
„Členské štáty môžu prijať alebo ponechať v účinnosti prísnejšie ustanovenia v oblasti, na ktorú sa vzťahuje táto smernica, aby sa predišlo praniu špinavých peňazí a financovaniu terorizmu, a to v rámci práva Únie.“
B. Lotyšské právo
9. Ustanovenia v oblasti predchádzania praniu špinavých peňazí a financovaniu terorizmu v lotyšskom práve sú obsiahnuté v Noziedzīgi iegūtu līdzekļu legalizācijas un terorisma un proliferācijas finansēšanas novēršanas likums (zákon o predchádzaní praniu špinavých peňazí, financovaniu terorizmu a šíreniu jadrových zbraní) zo 17. júla 2008(3) (ďalej len „lotyšský zákon proti praniu špinavých peňazí“), ktorý bol zmenený najmä s cieľom prebrať smernicu 2015/849 do lotyšského právneho poriadku.
10. Tento zákon, v znení uplatniteľnom na skutkové okolnosti vo veci samej, vymedzuje v § 1 bode 10 pojem „poskytovateľ služieb súvisiacich so zakladaním a fungovaním právnych štruktúr alebo právnických osôb“. Podľa tohto ustanovenia ide o právnickú alebo fyzickú osobu, ktorá udržiava obchodné vzťahy s klientom a zabezpečuje okrem iného podľa písmena c) tohto ustanovenia „právnym štruktúram alebo právnickým osobám sídlo, adresu na doručovanie alebo fyzickú adresu na uskutočňovanie transakcií a poskytuje iné podobné služby“.
11. Ustanovenie § 3 lotyšského zákona proti praniu špinavých peňazí stanovuje:
„1. Povinnými subjektmi na účely tohto zákona sú osoby, ktoré vykonávajú ekonomickú alebo odbornú činnosť:
…
(4) notára, advokáta a iných nezávislých poskytovateľov právnych služieb, ak konajú v mene svojho klienta a na jeho účet a poskytujú služby právnej pomoci pri plánovaní alebo vykonávaní transakcií, podieľajú sa na nich alebo uskutočňujú iné odborné činnosti súvisiace s transakciami na účet svojho klienta, ktoré sa týkajú:
a) nákupu alebo predaja nehnuteľností [alebo] podielov v obchodnej spoločnosti,
…
(5) poskytovateľov služieb súvisiacich so zakladaním a fungovaním právnych štruktúr alebo právnických osôb;
(6) realitných maklérov.“
III. Skutkové okolnosti sporu, konanie vo veci samej a prejudiciálne otázky
A. Okolnosti predchádzajúce sporu a konanie vo veci samej
12. Citadeles nekustamie īpašumi SIA (ďalej len „Citadeles“), žalobkyňa vo veci samej, je obchodná spoločnosť zaregistrovaná v Lotyšsku, ktorej obchodná činnosť zahŕňa najmä nákup a predaj nehnuteľného majetku na vlastný účet, ako aj prenájom a správu tohto majetku.
13. V období od 14. septembra 2021 do 4. februára 2022 Valsts ieņēmumu dienests (Štátna daňová správa, Lotyšsko) (ďalej len „VID“) vykonala v spoločnosti Citadeles kontrolu v oblasti boja proti praniu špinavých peňazí, ktorá viedla k vypracovaniu správy o kontrole.
14. V tejto správe o kontrole VID konštatovala, že Citadeles prenajímala nehnuteľnosť, ktorú vlastnila, pričom uzatvárala nájomné zmluvy s nájomcami, vrátane právnických osôb a právnych štruktúr, ktorí si dali zapísať svoje sídlo v priestoroch nachádzajúcich sa v tejto nehnuteľnosti.
15. Podľa zistení v uvedenej správe o kontrole Citadeles nenahlásila na VID činnosť, akou je činnosť „poskytovateľa služieb súvisiacich so zakladaním a fungovaním právnych štruktúr alebo právnických osôb“ podľa lotyšského zákona proti praniu špinavých peňazí, a nesplnila povinnosti vyplývajúce z tohto zákona.
16. Na základe týchto zistení VID rozhodnutím z 28. marca 2022 uložila spoločnosti Citadeles pokutu vo výške 1 000 eur za nedodržanie požiadaviek stanovených v lotyšskom zákone proti praniu špinavých peňazí. Toto rozhodnutie bolo potvrdené rozhodnutím generálneho riaditeľa VID z 15. júna 2022 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
17. Napadnuté rozhodnutie je založené na tvrdení VID, podľa ktorého ekonomická činnosť spoločnosti Citadeles predstavuje poskytovanie služieb súvisiacich so zakladaním a fungovaním právnych štruktúr alebo právnických osôb, keďže v príslušných nájomných zmluvách táto spoločnosť povolila nájomcom, aby si dali zapísať svoje sídlo v príslušných priestoroch. Podľa VID sa teda mala považovať za povinný subjekt v súlade s lotyšským zákonom proti praniu špinavých peňazí.
18. Žalobou z 15. júla 2022 sa Citadeles domáhala, aby Administratīvā rajona tiesa (Okresný správny súd), vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, zrušil napadnuté rozhodnutie.
19. Na podporu svojej žaloby Citadeles tvrdí, že v rozpore s tým, čo konštatovala VID, nie je povinným subjektom v zmysle smernice 2015/849 a lotyšského zákona proti praniu špinavých peňazí, a teda nemusí dodržiavať požiadavky tohto zákona. V rámci svojej činnosti sa totiž zaoberá správou a nájmom nehnuteľností, ktoré vlastní, a neposkytuje „služby súvisiace so zakladaním a fungovaním právnych štruktúr alebo právnických osôb“ v zmysle uvedeného zákona. Citadeles tvrdí, že v uzavretých nájomných zmluvách sa len uvádza, že možnosť nájomcov zapísať svoje sídlo do registra je len jedným z práv nájomcov a dohodnuté nájomné nezávisí od toho, či si nájomca dal alebo nedal svoje sídlo zapísať. Citadeles tvrdí, že sa nezaviazala poskytovať a ani neposkytuje nájomcom iné služby, než je prenájom priestorov.
B. O prejudiciálnych otázkach
20. Vnútroštátny súd uvádza, že definícia „poskytovateľa služieb súvisiacich so zakladaním a fungovaním právnych štruktúr alebo právnických osôb“ podľa lotyšského zákona proti praniu špinavých peňazí zodpovedá definícii „poskytovateľa služieb pre obchodné spoločnosti“ uvedenej v článku 3 bode 7 smernice 2015/849.
21. Ani toto ustanovenie, ani žiadne iné ustanovenie smernice 2015/849 však nespresňuje, či sa má pojem „služba pre obchodné spoločnosti“, ktorá spočíva v zabezpečení sídla, obchodnej adresy, adresy na doručovanie alebo administratívnej adresy a poskytovaní ostatných súvisiacich služieb, vykladať v tom zmysle, že ide o osobitnú službu, ktorá nevyplýva z transakcie spočívajúcej v prenájme vlastnej nehnuteľnosti alebo ktorá nie je viazaná na takú transakciu.
22. Vnútroštátny súd poznamenáva, že do 31. júla 2021 podľa lotyšského práva musela spoločnosť na účely zápisu do obchodného registra povinne predložiť súhlas vlastníka nehnuteľnosti so zápisom sídla v tejto nehnuteľnosti. Keďže nájomné zmluvy, ktoré skúmala VID, boli uzavreté pred 1. augustom 2021, súhlas spoločnosti Citadeles uvedený v týchto nájomných zmluvách by sa mohol považovať len za súhlas udelený na účely splnenia požiadaviek Obchodného zákonníka, a nie za osobitnú službu pre obchodné spoločnosti. Vnútroštátny súd uvádza, že od 1. augusta 2021 už takýto súhlas nie je potrebný. Za týchto okolností vnútroštátny súd zastáva názor, že prenajímateľa nehnuteľnosti nemožno považovať za poskytovateľa služieb pre obchodné spoločnosti v zmysle článku 3 bodu 7 smernice 2015/849.
23. V tejto súvislosti uvedený súd rozlišuje prípady, v ktorých sa sídlo zabezpečuje ako osobitná služba na získanie adresy zodpovedajúcej iba „poštovej schránke“ alebo adrese na uskutočňovanie určitých transakcií, na ktorej ale právnická osoba alebo právna štruktúra v skutočnosti každodenne nevykonáva ekonomickú činnosť.
24. Podľa názoru vnútroštátneho súdu skutočnosť, že pojem „poskytovateľ služieb pre obchodné spoločnosti“ v zmysle článku 3 bodu 7 smernice 2015/849 nezahŕňa prenájom vlastnej nehnuteľnosti, je potvrdená odôvodnením 8 a ďalšími ustanoveniami tejto smernice, z ktorých vyplýva, že uvedená smernica sa uplatňuje na notárov a ostatné osoby vykonávajúce nezávislé právnické povolania, ako aj na realitných maklérov, zatiaľ čo poskytovatelia služieb pre obchodné spoločnosti sa naproti tomu považujú podľa uvedenej smernice za odlišné subjekty bez súvislosti s transakciami týkajúcimi sa nehnuteľností.
25. Vnútroštátny súd však uvádza, že v súlade s článkom 2 ods. 7 smernice 2015/849 môže členský štát chápať široko činnosti vykonávané osobami, ktoré môžu viesť k dosiahnutiu protiprávneho cieľa. Zastáva tak názor, že je možné, že prenajímateľ nehnuteľnosti, ktorú vlastní, sa uzatvorením nájomných zmlúv môže podieľať na praní špinavých peňazí alebo financovaní terorizmu, a že s cieľom znížiť pravdepodobnosť vzniku takýchto prípadov by sa mal tento prenajímateľ tiež považovať za poskytovateľa služieb správy zvereného majetku alebo služieb pre obchodné spoločnosti v prípadoch, keď prenajme vlastnú nehnuteľnosť nájomcovi, ktorý si dá zapísať sídlo v prenajatej nehnuteľnosti a vykonáva tam ekonomickú činnosť.
26. Okrem toho vzniká tiež otázka, či sa každá osoba, ktorá prenajíma nehnuteľnosť vo svojom vlastníctve, má považovať za poskytovateľa služieb pre obchodné spoločnosti, takže ak nehnuteľnosť prenajíma fyzická osoba, musia sa na túto osobu uplatniť rovnaké požiadavky ako na právnickú osobu.
27. Práve v tomto kontexte Administratīvā rajona tiesa (Okresný správny súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Má sa pojem ‚poskytovateľ služieb pre obchodné spoločnosti‘, ktorý je uvedený v článku 3 bode 7 písm. c) smernice 2015/849, vykladať v tom zmysle, že odkazuje na odlišnú službu, ktorá nevyplýva z transakcie spočívajúcej v prenájme vlastnej nehnuteľnosti alebo nie je viazaná na takú transakciu, bez ohľadu na to, či prenajímateľ udelil súhlas s tým, aby si nájomca dal zapísať sídlo v prenajatej nehnuteľnosti a vykonával tam transakcie?
2. V prípade, ak je odpoveď na prvú otázku záporná, má sa pojem ‚poskytovateľ služieb pre obchodné spoločnosti‘, ktorý je uvedený v článku 3 bode 7 písm. c) smernice 2015/849, vykladať v tom zmysle, že ak nehnuteľnosť prenajíma fyzická osoba, uplatňujú sa na túto osobu rovnaké požiadavky ako na právnickú osobu alebo právnu štruktúru, bez ohľadu na skutkové okolnosti, ako napríklad počet nehnuteľností, ktoré táto fyzická osoba vlastní a prenajíma, skutočnosť, že prenájom nehnuteľnosti nesúvisí s ekonomickou činnosťou, alebo iné okolnosti?“
28. Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol Súdnemu dvoru doručený 19. januára 2023. Písomné pripomienky predložili Citadeles, VID a Európska komisia. Po skončení písomnej časti konania Súdny dvor usúdil, že má dostatok informácií na to, aby rozhodol bez pojednávania.
IV. Analýza
A. O prvej prejudiciálnej otázke
1. Úvodné pripomienky
29. Svojou prvou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd pýta Súdneho dvora, či sa má pojem „poskytovateľ služieb správy zvereného majetku alebo služieb pre obchodné spoločnosti“ uvedený v článku 3 bode 7 písm. c) smernice 2015/849 vykladať v tom zmysle, že sa vzťahuje na osobitnú službu, ktorá nevyplýva z transakcie pozostávajúcej len z prenájmu vlastnej nehnuteľnosti alebo ktorá nie je viazaná na takú transakciu, bez ohľadu na to, či prenajímateľ udelil súhlas s tým, aby si nájomca dal zapísať svoje sídlo v prenajatej nehnuteľnosti a vykonával tam transakcie.
30. Na úvod chcem pripomenúť, že podľa článku 3 bodu 7 písm. c) smernice 2015/849 „poskytovateľ služieb správy zvereného majetku alebo služieb pre obchodné spoločnosti je akákoľvek osoba, ktorá ako svoju podnikateľskú činnosť“ poskytuje službu spočívajúcu v zabezpečení „sídla, obchodnej adresy, adresy na doručovanie alebo administratívnej adresy a ostatných súvisiacich služieb pre obchodnú spoločnosť, verejnú obchodnú spoločnosť alebo akúkoľvek inú právnickú osobu alebo právnu štruktúru“.
31. Cieľom otázky položenej vnútroštátnym súdom je určiť, či v takej situácii, o akú ide vo veci samej, sa treba domnievať, že subjekt poskytol „služby pre obchodné spoločnosti“ v zmysle uvedeného ustanovenia z dôvodu, že prenajal vlastnú nehnuteľnosť obchodným spoločnostiam, pričom v nájomných zmluvách výslovne udelil súhlas s tým, aby si nájomcovia dali zapísať sídlo v prenajatej nehnuteľnosti. Ak by sa malo dospieť k záveru, že v takejto situácii tento subjekt poskytol „služby pre obchodné spoločnosti“ v zmysle smernice 2015/849, uvedený subjekt by teda musel byť kvalifikovaný ako „povinný subjekt“, a mal by tak plniť povinnosti vyplývajúce z tejto smernice, ako aj z vnútroštátnych ustanovení, ktorými bola prebratá do vnútroštátneho práva.
32. Na účely odpovede na prejudiciálnu otázku, ktorú položil vnútroštátny súd, je teda potrebné pristúpiť k výkladu pojmu „služby správy zvereného majetku a služby pre obchodné spoločnosti“, ako je vymedzený v článku 3 bode 7 písm. c) smernice 2015/849.
2. O výklade článku 3 bodu 7 písm. c) smernice 2015/849
33. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že pri výklade ustanovenia práva Únie je potrebné zohľadniť nielen znenie tohto ustanovenia, ale aj jeho kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou.(4)
34. Pokiaľ ide v prvom rade o analýzu znenia článku 3 bodu 7 písm. c) smernice 2015/849, chcem poukázať na to, že zo znenia tohto ustanovenia výslovne vyplýva, že vymedzenie druhu „služieb správy zvereného majetku a služieb pre obchodné spoločnosti“(5) obsiahnuté v tomto ustanovení sa vzťahuje na službu spočívajúcu v zabezpečení „sídla, obchodnej adresy, adresy na doručovanie alebo administratívnej adresy a ostatných súvisiacich služieb“ pre obchodnú spoločnosť alebo akúkoľvek inú podobnú právnu štruktúru.(6)
35. Služba spočívajúca v zabezpečení „sídla“ alebo „obchodnej adresy, adresy na doručovanie alebo administratívnej adresy“ sa pritom podľa môjho názoru nezhoduje so službou, ktorá spočíva len v prenájme nehnuteľnosti. Prvá služba má totiž odlišný a širší obsah.
36. Existencia sídla alebo prinajmenšom obchodnej adresy, adresy na doručovanie alebo administratívnej adresy je základným prvkom každej podnikateľskej činnosti a všeobecnejšie každej odbornej činnosti. Sídlo sa zvyčajne vyžaduje na zriadenie a prevádzkovanie spoločnosti, keďže umožňuje orgánom, ako aj akejkoľvek inej osobe prichádzajúcej do styku so spoločnosťou, komunikovať s touto spoločnosťou, pričom má miesto, kde ju možno kontaktovať a kde prijíma korešpondenciu alebo akúkoľvek inú komunikáciu.
37. Služba spočívajúca v zabezpečení „sídla“ alebo „obchodnej adresy, adresy na doručovanie alebo administratívnej adresy“ teda zahŕňa poskytnutie kontaktného miesta na profesijné alebo administratívne účely pre danú spoločnosť alebo právnu štruktúru. Naproti tomu predmetom obyčajného prenájmu nehnuteľnosti je výlučne záväzok prenechať vec k dispozícii za úhradu nájomného za užívanie tejto veci.
38. Je pravda, že služba spočívajúca v zabezpečení „sídla“ alebo „obchodnej adresy, adresy na doručovanie alebo administratívnej adresy“ môže v určitých prípadoch zahŕňať prenájom nehnuteľnosti použitej na účely zriadenia tohto sídla alebo tejto adresy. Prenájom nehnuteľnosti však nie je dostatočným ani nevyhnutným prvkom pre tento druh služby. Na jednej strane, ako vyplýva z vyššie uvedených úvah, táto služba totiž predpokladá niečo viac ako len prenájom nehnuteľnosti. Na druhej strane je celkom možné, že subjekt sa zaviaže poskytnúť sídlo alebo obchodnú adresu, adresu na doručovanie alebo administratívnu adresu právnej štruktúre bez toho, aby s ňou uzavrel nájomnú zmluvu týkajúcu sa nehnuteľnosti, v ktorej je zriadené sídlo alebo adresa.
39. Okrem toho použitie zlučovacej spojky „a“ v znení článku 3 bodu 7 písm. c) smernice 2015/849(7) podľa môjho názoru ukazuje, že normotvorca Únie nechcel vymedziť tento druh služby pre obchodné spoločnosti len tak, že by sa obmedzovala výlučne na poskytnutie – z titulu prenájmu alebo z iného titulu – miesta, kde si môže obchodná spoločnosť alebo právny subjekt zriadiť sídlo alebo obchodnú adresu, adresu na doručovanie alebo administratívnu adresu, ale že vyžadoval aj poskytovanie „ostatných súvisiacich služieb“.
40. Táto úvaha potvrdzuje, že obyčajné poskytnutie nehnuteľnosti, v ktorej je zriadené „sídlo“ alebo „obchodná adresa, adresa na doručovanie alebo administratívna adresa“, nepostačuje na to, aby mohli služby spadať pod pojem „služba pre obchodné spoločnosti“, ako je vymedzený v dotknutom ustanovení. Na tento účel je naproti tomu nevyhnutné, aby boli poskytované „ostatné súvisiace služby“, t. j. doplnkové služby, ktoré – ako jasne vyplýva z nemeckej jazykovej verzie tohto ustanovenia(8) – musia byť službami spojenými s poskytnutím sídla alebo obchodnej adresy, adresy na doručovanie alebo administratívnej adresy.
41. Aj z tohto hľadiska sa teda zdá, že druh služieb uvedený v článku 3 bode 7 písm. c) smernice 2015/849 má odlišnú povahu ako obyčajný prenájom nehnuteľnosti obchodnej spoločnosti. Táto služba si totiž v zásade vyžaduje aktívnejšiu účasť prenajímateľa, ktorý musí poskytnúť doplnkové služby súvisiace s poskytnutím miesta, kde je zriadené sídlo alebo obchodná adresa, adresa na doručovanie alebo administratívna adresa. Takéto služby by mohli zahŕňať napríklad službu spočívajúcu v poskytovaní kontaktného miesta pre administratívne činnosti subjektu, službu spravovania korešpondencie alebo iné podobné služby.(9)
42. Naproti tomu samotný súhlas udelený prenajímateľom v nájomnej zmluve na to, aby si nájomca dal zapísať svoje sídlo v prenajatej nehnuteľnosti a vykonával tam transakcie, nemôže spadať pod pojem „ostatná súvisiaca služba“ v zmysle článku 3 bodu 7 písm. c) smernice 2015/849. Ako totiž správne poznamenáva Komisia vo svojich pripomienkach, v rámci zmluvy o prenájme nehnuteľnosti je právo používať adresu prenajatej nehnuteľnosti okrem iného ako sídlo alebo obchodnú adresu, adresu na doručovanie alebo administratívnu adresu len súvisiacim právom vyplývajúcim z hlavného plnenia – teda z prenechania tejto nehnuteľnosti na užívanie – ktorého výkon nevyžaduje aktívnu účasť prenajímateľa. V skutočnosti nejde ani o službu poskytovanú prenajímateľom, ale len o obyčajný výslovný súhlas s užívaním nehnuteľnosti na osobitný účel.(10)
43. Okrem toho, ako uvádza vnútroštátny súd, vo veci samej bol tento súhlas udelený z dôvodu existencie ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré bolo následne zrušené a ktoré vyžadovalo povinné predloženie súhlasu vlastníka nehnuteľnosti na účely zápisu spoločnosti do obchodného registra. Takýto výslovný súhlas bol teda de iure nevyhnutný pri každom prenájme nehnuteľnosti obchodným spoločnostiam, ktoré mali v úmysle zriadiť si v prenajatej nehnuteľnosti svoje sídlo. Ako uvádza vnútroštátny súd, za týchto okolností teda takýto súhlas predstavuje určitý druh povolenia udeleného na účely splnenia požiadaviek stanovených zákonom, a nie službu poskytovanú obchodným spoločnostiam. Okrem toho okolnosť, že v prejednávanej veci prenajatá nehnuteľnosť zodpovedá miestu, kde sa skutočne vykonáva obchodná činnosť dotknutých spoločností, posilňuje reálnosť predmetnej transakcie.
44. Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že analýza znenia článku 3 bodu 7 písm. c) smernice 2015/849 svedčí v prospech výkladu tohto ustanovenia, podľa ktorého sa druh „služieb pre obchodné spoločnosti“ uvedený v tomto ustanovení týka služieb, ktoré sú odlišné od obyčajného prenájmu nehnuteľnosti obchodnej spoločnosti, a to bez ohľadu na súhlas prenajímateľa s tým, aby si nájomca dal zapísať svoje sídlo v prenajatej nehnuteľnosti. Tento druh služby sa teda nemôže zhodovať s obyčajným prenechaním prenajatej veci na užívanie.
45. Systematický výklad ustanovení smernice 2015/849 podporuje takýto výklad článku 3 bodu 7 písm. c) tejto smernice.
46. Ako totiž správne poznamenáva vnútroštátny súd, z článku 2 ods. 1 bodu 3 písm. b) bodu i) a písm. d) smernice 2015/849 vyplýva, že medzi „povinné subjekty“ patria „notár[i] a ostatné osoby vykonávajúce nezávislé právnické povolania, ak sa podieľajú… na akejkoľvek finančnej transakcii alebo transakcii s nehnuteľnosťami, alebo poskytnutím pomoci pri plánovaní alebo vykonávaní transakcií pre svojich klientov, ktoré sa týkajú… nákupu a predaja nehnuteľností“, a „realitn[í] agent[i] vrátane prípadov, keď konajú ako sprostredkovatelia nájmu nehnuteľného majetku, ale len v súvislosti s transakciami, pri ktorých mesačné nájomné je vo výške 10 000 [eur] alebo viac“.
47. Na rozdiel od toho, čo platí pre tieto typy povinných subjektov, pritom článok 3 bod 7 písm. c) smernice 2015/849 neviaže definíciu „poskytovateľov služieb správy zvereného majetku alebo služieb pre obchodné spoločnosti“ na transakcie s nehnuteľnosťami, ani ju nepodmieňuje týmito transakciami. Toto konštatovanie tiež svedčí v prospech výkladu tohto ustanovenia, podľa ktorého služby uvedené v tomto ustanovení majú inú povahu ako obyčajný prenájom nehnuteľnosti obchodnej spoločnosti.
48. Pokiaľ ide napokon o teleologický výklad, treba pripomenúť, že ako vyplýva z judikatúry, hlavným cieľom smernice 2015/849 je predchádzanie využívaniu finančného systému na účely prania špinavých peňazí a financovania terorizmu, pričom cieľom ustanovení tejto smernice je stanoviť v súlade s rizikovo orientovaným prístupom súbor preventívnych a odstrašujúcich opatrení s cieľom zabrániť tomu, že toky peňazí pochádzajúcich z nezákonnej činnosti by mohli narušiť integritu, stabilitu a povesť finančného sektora Únie a ohroziť jej vnútorný trh, ako aj medzinárodný rozvoj.(11)
49. V tejto súvislosti nemožno vylúčiť riziko, že prenajímateľ sa podieľa na činnostiach prania špinavých peňazí alebo financovania terorizmu v rámci prenájmu vlastnej nehnuteľnosti právnickým osobám alebo právnym štruktúram, ktoré si dajú zapísať svoje sídlo v tejto nehnuteľnosti. Ako uvádza vnútroštátny súd, takéto riziko by mohlo existovať najmä v prípade tzv. „schránkových spoločností“, teda právnických osôb alebo právnych štruktúr, ktoré v prenajatých priestoroch nevykonávajú žiadnu obchodnú činnosť a majú tam len zapísané svoje sídlo. Zápis právnej štruktúry do registra, o ktorý sa obvykle žiada zo zákonných dôvodov, môže byť totiž zneužitý napríklad len na získanie prístupu k vnútroštátnemu finančnému systému zriadením bankového účtu na účely vloženia finančných prostriedkov, a to aj bez skutočnej väzby s dotknutou krajinou.
50. Na jednej strane však, ako vyplýva z úvah uvedených v bodoch 38 a 41 vyššie, samotný prenájom nehnuteľnosti nepostačuje na zriadenie „schránkovej spoločnosti“, pričom na tento účel sú potrebné ďalšie doplnkové služby, akými sú služby uvádzané v príkladoch v uvedenom bode 41. Zdá sa teda, že skutočnosť, že prenajímateľ, ktorý len prenajíma vlastnú nehnuteľnosť obchodnej spoločnosti alebo inému právnemu subjektu, ktorá v nej má sídlo, nie je kvalifikovaný ako „povinný subjekt“ podľa smernice 2015/849, v zásade nemôže viesť k riziku obchádzania ustanovení tejto smernice.
51. Na druhej strane a bez toho, aby boli dotknuté úvahy, ktoré uvediem v bode 55 a nasl. nižšie, súhlasím s názorom Komisie vyjadreným v jej pripomienkach, podľa ktorého výklad dotknutého ustanovenia v tom zmysle, že každý prenajímateľ nehnuteľnosti vo svojom vlastníctve, ktorý ju prenajíma spoločnosti, ktorá má sídlo v tejto nehnuteľnosti a vykonáva tam svoju činnosť, by mal byť kvalifikovaný ako „povinný subjekt“ podľa smernice 2015/849, a teda by podliehal požiadavkám vyplývajúcim z právnej úpravy obsiahnutej v tejto smernici, by nevyhnutne neprispieval k dosiahnutiu jej cieľov, ako sú spomenuté v bode 48 vyššie. Takýto výklad by totiž znamenal rozšírenie pojmu „povinný subjekt“ a z neho vyplývajúcich povinností na veľmi veľký počet subjektov, ktorých činnosť – konkrétne obyčajný prenájom vlastnej nehnuteľnosti – v zásade s veľkou pravdepodobnosťou nie je spojená s praním špinavých peňazí alebo financovaním terorizmu.
52. Za týchto podmienok by bolo možné položiť si otázku, či je takýto výklad dotknutého ustanovenia zlučiteľný s požiadavkami vyplývajúcimi zo zásady proporcionality, ktorá vyžaduje, aby určité opatrenie bolo spôsobilé koherentným a systematickým spôsobom zaručiť dosiahnutie sledovaného cieľa a nešlo nad rámec toho, čo je nevyhnutné na jeho dosiahnutie.(12)
53. Z predchádzajúcej doslovnej, systematickej a teleologickej analýzy vyplýva, že podľa môjho názoru sa má pojem „poskytovateľ služieb správy zvereného majetku alebo služieb pre obchodné spoločnosti“ uvedený v článku 3 bode 7 písm. c) smernice 2015/849 vykladať v tom zmysle, že sa vzťahuje na osobitnú službu, ktorá nemôže vyplývať z transakcie pozostávajúcej len z prenájmu vlastnej nehnuteľnosti, bez ohľadu na to, či prenajímateľ udelil súhlas s tým, aby si nájomca dal zapísať svoje sídlo v prenajatej nehnuteľnosti a vykonával tam transakcie.
3. O rozšírení pôsobnosti smernice 2015/849 členskými štátmi na ďalšie povolania a kategórie podnikov
54. Treba však ešte uviesť, že vnútroštátny súd vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania spomína aj ustanovenie článku 2 ods. 7 smernice 2015/849. Zastáva názor, že na základe tohto ustanovenia legitímny cieľ predchádzania praniu špinavých peňazí alebo financovaniu terorizmu umožňuje členskému štátu chápať široko činnosti vykonávané osobami, ktoré môžu viesť k dosiahnutiu protiprávneho cieľa. Na účely zníženia pravdepodobnosti, že pri uzatváraní nájomných zmlúv sa prenajímateľ nehnuteľnosti, ktorú vlastní, bude podieľať na praní špinavých peňazí alebo financovaní terorizmu, by tak mohol byť považovaný za poskytovateľa služieb pre obchodné spoločnosti.
55. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ako uviedol Súdny dvor, smernica 2015/849 vykonáva len minimálnu harmonizáciu, pretože jej článok 5 oprávňuje členské štáty prijať alebo ponechať v platnosti prísnejšie ustanovenia, keďže cieľom týchto ustanovení je posilniť boj proti praniu špinavých peňazí a financovaniu terorizmu v rámci hraníc práva Únie.(13)
56. Súdny dvor vo svojej už ustálenej judikatúre spresnil, že výraz „prísnejšie ustanovenia“ uvedený v článku 5 smernice 2015/849 sa môže týkať všetkých situácií, v prípade ktorých členské štáty usúdia, že predstavujú vyššie riziko prania špinavých peňazí a financovania terorizmu. Okrem toho, keďže tento článok 5 sa nachádza v oddiele 1, nazvanom „Predmet úpravy, rozsah pôsobnosti a vymedzenia pojmov“ kapitoly I s názvom „Všeobecné ustanovenia“ tejto smernice, uplatňuje sa na všetky ustanovenia, ktoré patria do oblasti upravenej uvedenou smernicou.(14)
57. Smernica 2015/849 tak ponecháva členským štátom širokú mieru voľnej úvahy, jednak pokiaľ ide o určenie rizík prania špinavých peňazí a financovania terorizmu a jednak pokiaľ ide o vhodné opatrenia na predchádzanie a zabránenie týmto činnostiam alebo prinajmenšom ich obmedzenie.(15)
58. Okrem toho smernica 2015/849 tiež uznáva, že členské štáty môžu byť dotknuté v odlišnej miere rôznymi rizikami prania špinavých peňazí a financovania terorizmu, ktoré môžu závisieť od konkrétnej situácie každého členského štátu, pričom sa môžu líšiť v závislosti od množstva parametrov, ako je geografická poloha alebo ekonomická či sociálna situácia danej krajiny.(16)
59. Za týchto podmienok môžu členské štáty v rámci širokej miery voľnej úvahy, ktorá im je priznaná v tejto oblasti, rozšíriť pôsobnosť smernice 2015/849 tým, že za „povinné subjekty“ budú považovať aj iné povolania alebo kategórie podnikov, než sú tie, ktoré sú výslovne uvedené v článku 2 ods. 1 tejto smernice, pri zohľadnení konkrétnej situácie vlastnej každému členskému štátu.
60. Na tento účel však relevantným ustanovením smernice 2015/849 nie je ustanovenie uvádzané vnútroštátnym súdom, konkrétne článok 2 ods. 7 tejto smernice. Ako totiž vyplýva z jeho znenia, toto ustanovenie sa netýka identifikácie povinných subjektov, ale súvisí s hodnotením rizík prania špinavých peňazí alebo financovania terorizmu len na účely uvedeného článku 2.
61. Relevantným ustanovením je naproti tomu článok 4 smernice 2015/849, ktorý stanovuje, že členské štáty sú v súlade s prístupom založeným na hodnotení rizík povinné zabezpečiť, aby pôsobnosť tejto smernice bola úplne alebo čiastočne rozšírená na povolania a kategórie podnikov, okrem povinných subjektov uvedených v článku 2 ods. 1 uvedenej smernice, ktoré sa zaoberajú takými činnosťami, v prípade ktorých je osobitne pravdepodobné, že by mohli byť využívané na účely prania špinavých peňazí alebo financovania terorizmu.
62. Z odseku 2 tohto článku 4 vyplýva, že ak členský štát rozšíri pôsobnosť smernice 2015/849 na povolania alebo kategórie podnikov, okrem tých, ktoré sú uvedené v článku 2 ods. 1, informuje o tom Komisiu.
63. V tejto súvislosti chcem poznamenať, že článok 4 smernice 2015/849 nespresňuje podmienky takéhoto rozšírenia. Vzhľadom na dynamickú povahu hospodárskych vzťahov, ako aj trestnej činnosti sa teda podľa môjho názoru treba domnievať, že právo Únie, a najmä zásady zákonnosti a právnej istoty, nebráni tomu, aby vnútroštátne právne predpisy neurčovali vyčerpávajúcim spôsobom povolania a kategórie podnikov, ktoré predstavujú povinné subjekty, za predpokladu, že povinné subjekty iné ako povinné subjekty uvedené v článku 2 ods. 1 smernice 2015/849, na ktoré sa rozširuje pôsobnosť ustanovení tejto smernice, sú následne spresnené v aktoch, ktoré nemusia mať povahu zákona, ale musia byť vhodným spôsobom uverejnené.(17)
64. Rozšírenie pojmu „povinný subjekt“ zo strany členského štátu na iné subjekty, než sú subjekty uvedené v smernici 2015/849, je však možné, len ak sa na jednej strane – ako vyplýva zo samotného znenia článku 4 ods. 1 tejto smernice – tieto subjekty „zaoberajú takými činnosťami, v prípade ktorých je osobitne pravdepodobné, že by mohli byť využívané na účely prania špinavých peňazí alebo financovania terorizmu“, a na druhej strane, ak sa takéto rozšírenie uskutoční v prísnom súlade s právom Únie, a najmä s ustanoveniami Zmluvy o FEÚ zaručujúcimi základné slobody.
65. V prejednávanej veci prináleží vnútroštátnemu súdu, aby konkrétne určil, či podľa lotyšského právneho poriadku subjekt, akým je Citadeles, ktorý len prenajal nehnuteľnosť vo svojom vlastníctve a na tento účel uzavrel nájomné zmluvy s nájomcami, pričom v nich výslovne udelil svoj súhlas s tým, aby si nájomcovia dali zapísať svoje sídla v tejto nehnuteľnosti, treba považovať za súčasť povolania alebo kategórie podnikov iných ako povinné subjekty uvedené v článku 2 ods. 1 smernice 2015/849, na ktoré Lotyšská republika na základe článku 4 tejto smernice rozšírila pôsobnosť právnej úpravy proti praniu špinavých peňazí stanovenej v uvedenej smernici.
66. V tejto súvislosti však možno pochybovať o tom, či je to tak. Vo svojich pripomienkach predložených Súdnemu dvoru totiž Komisia výslovne potvrdila, že od lotyšskej vlády nedostala žiadne informácie v súlade s článkom 4 ods. 2 smernice 2015/849, podľa ktorých by Lotyšská republika rozšírila pôsobnosť tejto smernice na iné povolania alebo kategórie podnikov, konkrétne na osoby, ktoré prenajímajú nehnuteľnosť vo svojom vlastníctve.
4. Záver týkajúci sa prvej prejudiciálnej otázky
67. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy sa domnievam, že na prvú prejudiciálnu otázku položenú vnútroštátnym súdom treba odpovedať tak, že pojem „poskytovateľ služieb správy zvereného majetku alebo služieb pre obchodné spoločnosti“ uvedený v článku 3 bode 7 písm. c) smernice 2015/849 sa má vykladať v tom zmysle, že sa vzťahuje na osobitnú službu, ktorá nemôže vyplývať z transakcie pozostávajúcej len z prenájmu vlastnej nehnuteľnosti, bez ohľadu na to, či prenajímateľ udelil súhlas s tým, aby si nájomca dal zapísať svoje sídlo v prenajatej nehnuteľnosti a vykonával tam transakcie.
B. O druhej prejudiciálnej otázke
68. Svojou druhou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v prípade zápornej odpovede na prvú otázku pýta, či sa má pojem „poskytovateľ služieb správy zvereného majetku alebo služieb pre obchodné spoločnosti“ uvedený v článku 3 bode 7 písm. c) smernice 2015/849 vykladať v tom zmysle, že ak nehnuteľnosť prenajíma fyzická osoba, uplatňujú sa na túto osobu rovnaké požiadavky ako na právnickú osobu alebo právnu štruktúru, bez ohľadu na skutkové okolnosti, ako napríklad počet nehnuteľností, ktoré táto fyzická osoba vlastní a prenajíma, skutočnosť, že prenájom nehnuteľnosti nesúvisí s ekonomickou činnosťou, alebo iné okolnosti.
69. Keďže druhá otázka bola položená pre prípad zápornej odpovede na prvú otázku, ak bude Súdny dvor vykladať článok 3 bod 7 písm. c) smernice 2015/849 v zmysle, ktorý som navrhol v bode 67 vyššie, nie je potrebné odpovedať na túto otázku.
70. V každom prípade je druhá otázka podľa môjho názoru neprípustná. Zo žiadnej skutočnosti v spise, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, totiž nevyplýva, že by sa spor vo veci samej týkal, hoci len čiastočne, prenájmu nehnuteľností uskutočňovaného fyzickou osobou.
71. Z toho vyplýva, že odpoveď na druhú otázku by za týchto okolností zjavne znamenala poskytnutie poradného názoru na hypotetickú otázku, čo by bolo v rozpore s úlohou priznanou Súdnemu dvoru v rámci súdnej spolupráce zavedenej článkom 267 ZFEÚ.(18)
V. Návrh
72. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Administratīvā rajona tiesa (Okresný správny súd, Lotyšsko), takto:
Pojem „poskytovateľ služieb správy zvereného majetku alebo služieb pre obchodné spoločnosti“ uvedený v článku 3 bode 7 písm. c) smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/849 z 20. mája 2015 o predchádzaní využívaniu finančného systému na účely prania špinavých peňazí alebo financovania terorizmu, ktorou sa mení nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 648/2012 a zrušuje smernica Európskeho parlamentu a Rady 2005/60/ES a smernica Komisie 2006/70/ES,
sa má vykladať v tom zmysle, že:
sa vzťahuje na osobitnú službu, ktorá nemôže vyplývať z transakcie pozostávajúcej len z prenájmu vlastnej nehnuteľnosti, bez ohľadu na to, či prenajímateľ udelil súhlas s tým, aby si nájomca dal zapísať svoje sídlo v prenajatej nehnuteľnosti a vykonával tam transakcie.