Vec T‑192/16

NF

proti

Európskej rade

„Žaloba o neplatnosť – Vyhlásenie EÚ a Turecka z 18. marca 2016 – Tlačová správa – Pojem ‚medzinárodná dohoda‘ – Určenie subjektu, ktorý akt prijal – Pôsobnosť aktu – Zasadnutie Európskej rady – Stretnutie hláv štátov alebo predsedov vlád členských štátov Európskej únie uskutočnené v priestoroch Rady Európskej únie – Postavenie zástupcov členských štátov Únie na stretnutí so zástupcom tretieho štátu – Článok 263 prvý odsek ZFEÚ – Nedostatok právomoci“

Abstrakt – Uznesenie Všeobecného súdu (prvá rozšírená komora) z 28. februára 2017

1.      Žaloba o neplatnosť – Akty, ktoré možno napadnúť žalobou – Akty Európskej rady – Zahrnutie – Hranice

(Článok 15 ZEÚ; článok 263 ZFEÚ)

2.      Žaloba o neplatnosť – Akty, ktoré možno napadnúť žalobou – Pojem – Akty inštitúcie, orgánu, úradu alebo agentúry Únie so záväznými právnymi účinkami – Vyhlásenie zverejnené prostredníctvom tlačovej správy na internetovej stránke Rady, pokiaľ ide o výsledky stretnutia hláv členských štátov s tureckým predsedom vlády – Vylúčenie

(Článok 263 ZFEÚ; Štatút Súdneho dvora, článok 21 prvý odsek)

1.      Lisabonskou zmluvou bola Európska rada povýšená na úroveň inštitúcie EÚ. Na rozdiel od toho, čo teda predtým konštatoval súd Únie, akty prijaté touto inštitúciou, ktorá v zmysle článku 15 ZEÚ nevykonáva legislatívnu funkciu a skladá sa z hláv štátov alebo predsedov vlád členských štátov, ako aj svojho predsedu a predsedu Komisie, nie sú viac vyňaté z preskúmania zákonnosti stanoveného v článku 263 ZFEÚ.

Avšak akty prijaté zástupcami členských štátov, ktorí sa fyzicky stretnú v rámci niektorej z inštitúcií Únie a nekonajú v postavení členov Rady alebo členov Európskej rady, ale v postavení hláv štátov alebo predsedov vlád členských štátov, nepodliehajú preskúmaniu zákonnosti, ktoré vykonáva súd Únie. V tejto súvislosti z článku 263 ZFEÚ vo všeobecnosti vyplýva, že súd Únie nemá právomoc rozhodnúť o zákonnosti aktu prijatého vnútroštátnym orgánom, ani aktu prijatého zástupcami vnútroštátnych orgánov viacerých členských štátov konajúcich v rámci výboru stanoveného v nariadení Únie. Označenie aktu inštitúciou, ktorá je v konaní žalovanou stranou, za „rozhodnutie členských štátov“ Únie však nestačí na to, aby bol taký akt vyňatý z preskúmania zákonnosti zavedeného článkom 263 ZFEÚ, v tomto prípade akt Európskej rady. Na tento účel je ďalej totiž potrebné overiť, či predmetný akt vzhľadom na svoj obsah a všetky okolnosti, za ktorých bol prijatý, nie je v skutočnosti rozhodnutím Európskej rady.

(pozri body 43 – 45)

2.      Vyhlásenie uverejnené 18. marca 2016 na internetovej stránke Rady vo forme tlačovej správy, ktoré informovalo o výsledkoch stretnutia hláv štátov alebo predsedov vlád členských štátov Únie s tureckým predsedom vlády venovaného prehĺbeniu vzťahov medzi Tureckom a EÚ, ako aj riešeniu migračnej krízy, nemožno považovať za akt, ktorý by mohol byť predmetom žaloby podľa článku 263 ZFEÚ. Taký akt nemožno považovať za akt prijatý Európskou radou, a okrem toho ani inou inštitúciou, orgánom, úradom alebo agentúrou Únie, alebo za preukazujúci existenciu takého aktu, ktorý by zodpovedal dohode údajne uzatvorenej 18. marca 2016 medzi Európskou radou a Tureckou republikou.

Vzhľadom na to, že na účely článku 21 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora napadnutý akt bol vymedzený vydaním tlačovej správy, treba posúdiť kontext, v ktorom bolo prijaté vyhlásenie EÚ a Turecka, aké bolo zverejnené prostredníctvom tejto tlačovej správy, ako aj obsah tohto vyhlásenia, na účely určenia, či môže predstavovať akt alebo svedčiť o existencii aktu, ktorý je pripísateľný Európskej rade a podlieha teda preskúmaniu zákonnosti stanovenému v článku 263 ZFEÚ. V tejto súvislosti dokumenty týkajúce sa stretnutia EÚ a Turecka oficiálne zaslané členským štátom Únie a Tureckej republike preukazujú, že bez ohľadu na poľutovaniahodne nejednoznačné výrazy vo vyhlásení EÚ a Turecka, ako bolo zverejnené prostredníctvom uvedenej tlačovej správy, sa zástupcovia členských štátov stretli s tureckým predsedom vlády, v ich postavení hláv štátov alebo predsedov vlád uvedených členských štátov, v spoločných priestoroch Európskej rady a Rady. V tomto smere okolnosť, že predseda Európskej rady a predseda Komisie, ktorí formálne neboli pozvaní, boli tiež prítomní na tomto stretnutí, neumožňuje konštatovať, že z dôvodu prítomnosti všetkých týchto členov Európskej rady sa uvedené stretnutie konalo medzi Európskou radou a predsedom tureckej vlády.

Okrem toho aj za predpokladu, že počas sporného stretnutia medzinárodná dohoda mohla byť neformálne uzatvorená, túto dohodu by boli uzatvorili hlavy štátov alebo predsedovia vlád členských štátov Únie a turecký predseda vlády. V rámci žaloby podanej na základe článku 263 ZFEÚ však Všeobecný súd nemá právomoc rozhodovať o zákonnosti medzinárodnej zmluvy uzatvorenej členskými štátmi.

(pozri body 48, 66, 67, 71 – 73)