ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (prvá rozšírená komora)

z 13. mája 2020 (*)

„Štátna pomoc – Odvetvie letectva – Pomoc poskytnutá Talianskom v prospech letísk na Sardínii – Rozhodnutie, ktorým sa pomoc vyhlasuje za čiastočne zlučiteľnú a čiastočne nezlučiteľnú s vnútorným trhom – Pripísateľnosť štátu – Vymáhanie – Príjemcovia – Výhoda poskytnutá zmluvným leteckým spoločnostiam – Zásada súkromného subjektu v trhovom hospodárstve – Selektivita – Ovplyvnenie obchodu medzi členskými štátmi – Narušenie hospodárskej súťaže – Vymáhanie – Legitímna dôvera – Povinnosť odôvodnenia“

Vo veci T–607/17,

Volotea, SA, so sídlom v Barcelone (Španielsko), v zastúpení: M. Carpagnano a M. Nordmann, advokáti,

žalobkyňa,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: D. Recchia, D. Grespan a S. Noë, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorej predmetom je návrh podaný na základe článku 263 ZFEÚ na zrušenie rozhodnutia Komisie (EÚ) 2017/1861 z 29. júla 2016 o štátnej pomoci SA.33983 (2013/C) (ex 2012/NN) (ex 2011/N) – Taliansko – Kompenzácia letiskám na Sardínii za záväzky vyplývajúce zo služieb vo verejnom záujme (SVHZ) (Ú. v. EÚ L 268, 2017, s. 1),

VŠEOBECNÝ SÚD (prvá rozšírená komora),

v zložení: predseda komory S. Papasavvas, sudcovia J. Svenningsen (spravodajca), V. Valančius, Z. Csehi a P. Nihoul,

tajomník: P. Cullen, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 2. októbra 2019,

vyhlásil tento

Rozsudok

I.      Okolnosti predchádzajúce sporu

A.      O sporných opatreniach

1        Na ostrove Sardínia (Taliansko) sa nachádza päť letísk, medzi ktoré patria letiská Alghero, Cagliari‑Elmas a Olbia.

2        Letisko Alghero prevádzkuje spoločnosť So.Ge.A.Al SpA (ďalej len „SOGEAAL“), ktorej základné imanie bolo v celom rozsahu upísané miestnymi verejnoprávnymi subjektmi a je vo väčšinovom vlastníctve Regione autonoma della Sardegna (Autonómny región Sardínia, Taliansko, ďalej len „autonómny región“), a to aj nepriamo prostredníctvom spoločnosti Società Finanziaria Industriale Regione Sardegna (SFIRS). Letisko Cagliari‑Elmas prevádzkuje spoločnosť So.G.Aer SpA (ďalej len „SOGAER“), ktorej väčšinový podiel vlastní obchodná komora v Cagliari, zatiaľ čo letisko Olbia prevádzkuje spoločnosť GEASAR SpA (ďalej len „GEASAR“), ktorá je zaregistrovaná v Olbii a ktorej väčšinový podiel patrí súkromnému podniku Meridiana SpA.

1.      O právnych predpisoch prijatých autonómnym regiónom

a)      O článku 3 zákona č. 10/2010

3        Dňa 13. apríla 2010 autonómny región prijal legge regionale n. 10 – Misure per lo sviluppo del trasporto aereo (regionálny zákon č. 10 – opatrenia na rozvoj leteckej dopravy) (Bollettino ufficiale della Regione autonoma della Sardegna č. 12 zo 16. apríla 2010) (ďalej len „zákon č. 10/2010“).

4        Článok 3 zákona č. 10/2010 s názvom „Stimuly na zníženie sezónnosti leteckých spojení ostrova“ (Incentivi alla destagionalizzazione dei collegamenti aerei isolani) znie:

„1.      Výdavky vo výške 19 700 000 [eur] na rok 2010 a 24 500 000 [eur] na jednotlivé roky 2011 – 2013 sa povolia na financovanie letísk na ostrove s cieľom posilnenia a rozvoja leteckej dopravy ako služby všeobecného hospodárskeho záujmu, a to aj znížením sezónnosti leteckých spojení ostrova v súlade s oznámením Komisie 2005/C 312/01 o usmerneniach Spoločenstva týkajúcich sa financovania letísk a štátnej pomoci na začatie činnosti pre letecké spoločnosti s odletom z regionálnych letísk.

2.      Kritériá, povaha a trvanie ponuky dopravy, ako aj pokyny týkajúce sa vypracovania plánov činností zo strany spoločností prevádzkujúcich letiská, ktoré zohľadňujú opatrenia týkajúce sa územnej kontinuity uvedené v článku 2, sú vymedzené v uznesení výkonného výboru regiónu, ktoré sa prijme na návrh regionálnej rady pre dopravu po dohode s poradcami pre plánovanie, rozpočet, úver a regionálne plánovanie, cestovný ruch, remeselníctvo a obchod, poľnohospodárstvo a poľnohospodársku a pastiersku reformu, kultúrne hodnoty, informácie, voľný čas a šport.

3.      Uznesenie uvedené v odseku 2 a plány činností, vrátane tých, ktoré už boli vymedzené spoločnosťami, ktoré prevádzkujú letiská, ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto zákona, spolu s príslušnými aktmi a zmluvami, sa financujú, ak sú vypracované v súlade s kritériami, povahou, trvaním ponuky dopravy a pokynmi uvedenými v odseku 2 a sú vopred predložené na záväzné stanovisko príslušnému výboru.“

b)      O vykonávacích aktoch zákona č. 10/2010

5        V súlade s článkom 3 ods. 2 zákona č. 10/2010 prijal výkonný orgán autonómneho regiónu viacero aktov na vykonanie opatrení stanovených v tomto článku 3 (ďalej len „vykonávacie akty“), a to najmä deliberazione della Giunta regionale n. 29/36 (rozhodnutie regionálnej rady č. 29/36) z 29. júla 2010 (ďalej len „regionálne rozhodnutie č. 29/36“), deliberazione della Giunta regionale n. 43/37 (rozhodnutie regionálnej rady č. 43/37) zo 6. decembra 2010 (ďalej len „regionálne rozhodnutie č. 43/37“) a deliberazione della Giunta regionale n. 52/117 (rozhodnutie regionálnej rady č. 52/117) z 23. decembra 2011 (ďalej len „regionálne rozhodnutie č. 52/117“), (ďalej spolu s článkom 3 zákona č. 10/2010 len „sporné opatrenia“).

6        Tieto vykonávacie akty v podstate definujú tri druhy „činností“, za ktoré mohli prevádzkovatelia letísk získať kompenzáciu od autonómneho regiónu na roky 2010 až 2013, a to:

–        zvyšovanie leteckej prevádzky leteckými spoločnosťami (ďalej len „činnosť 1“),

–        propagácia ostrova Sardínie ako turistickej destinácie leteckými spoločnosťami (ďalej len „činnosť 2“),

–        ďalšie propagačné činnosti zverené prevádzkovateľmi letísk v mene autonómneho regiónu tretím poskytovateľom služieb iným ako leteckým spoločnostiam (ďalej len „činnosť 3“).

7        Regionálne rozhodnutie č. 29/36 na jednej strane spresňovalo, že pri uplatňovaní článku 3 zákona č. 10/2010 cieľ, ktorým bolo zníženie sezónnosti leteckých spojení, spočíval vo zvýšení frekvencie letov počas strednej sezóny a zimnej sezóny, ako aj v otvorení nových leteckých spojení. Na druhej strane toto rozhodnutie uvádzalo, že konečným cieľom, ktorý sledujú opatrenia stanovené v článku 3 zákona č. 10/2010 o podpore regionálnej politiky leteckej dopravy, je posilnenie hospodárskej, sociálnej a územnej súdržnosti, ako aj rozvoj miestnych ekonomík, cestovného ruchu a kultúry ostrova Sardínie.

8        V tejto súvislosti regionálne rozhodnutie č. 29/36 vymedzovalo kritériá, povahu a trvanie dopravných služieb, za ktoré sa mohla poskytnúť kompenzácia v období rokov 2010 – 2013, ako aj všeobecné zásady vypracovávania a vyhodnocovania „plánov činností“ vypracovaných prevádzkovateľmi letísk.

9        Konkrétne na to, aby prevádzkovateľ letiska získal financovanie stanovené zákonom č. 10/2010, musel predložiť autonómnemu regiónu na schválenie podrobný plán činností. Tento plán mal určiť, ktoré činnosti spomedzi činností 1 až 3 mal prevádzkovateľ letiska v úmysle vykonať, aby dosiahol ciele zákona č. 10/2010. Tento plán mal byť prípadne vykonaný osobitnými dohodami medzi prevádzkovateľom letiska a leteckými spoločnosťami.

10      Ak chcel prevádzkovateľ letiska získať finančné prostriedky pre činnosť 1, plán činností, ktorý predložil autonómnemu regiónu, musel identifikovať „spojenia strategického záujmu“ (vnútroštátne a medzinárodné) a stanoviť ročné ciele v oblasti frekvencie letov, nových spojení a počtu cestujúcich.

11      Podľa talianskych orgánov tak prevádzkovanie týchto spojení strategického záujmu predstavovalo službu všeobecného hospodárskeho záujmu (ďalej len „SVHZ“), ktorú letecké spoločnosti poskytovali za kompenzáciu.

12      Plán činností vykonávajúci činnosť 2 mal vymedzovať konkrétne marketingové a reklamné činnosti zamerané na zvýšenie počtu cestujúcich a na podporu spádovej oblasti letiska.

13      Regionálne rozhodnutie č. 29/36 stanovovalo, že plány činností museli byť podložené odhadmi predpokladaných vyhliadok na ziskovosť činností, ktoré vymedzujú.

14      Z regionálneho rozhodnutia č. 29/36 vyplýva, že plány činností museli dodržiavať určité zásady:

–        spojenia strategického záujmu určené v plánoch sa nemohli prekrývať so spojeniami, ktoré už boli prevádzkované v rámci režimu záväzku vyplývajúceho zo služby vo verejnom záujme,

–        financovanie poskytnuté na každé subvencované spojenie by sa malo postupne znižovať,

–        finančná dohoda uzavretá s leteckými spoločnosťami mala zahŕňať plán propagácie územia.

15      Ak by autonómny región zistil nezrovnalosti medzi plánmi činností predloženými prevádzkovateľmi letísk na jednej strane a ustanoveniami zákona č. 10/2010 a jeho vykonávacími aktmi na druhej strane, mohol požadovať zmeny týchto plánov činností.

16      Potom, ako autonómny región schválil rôzne plány činností, ktoré mu predložili prevádzkovatelia letísk, rozdelil finančné prostriedky dostupné pre jednotlivé roky od roku 2010 do roku 2013 medzi prevádzkovateľov letísk.

17      Výška týchto kompenzácií sa vypočítala na základe rozdielu medzi odhadovanými nákladmi leteckých spoločností vynaloženými na zabezpečenie strategických spojení a dosiahnutie ročných cieľov v oblasti počtu cestujúcich na jednej strane a skutočnou alebo predpokladanou tržbou z predaja leteniek cestujúcim na druhej strane.

18      Pokiaľ suma kompenzácií požadovaných prevádzkovateľmi letísk prevyšovala sumu stanovenú zákonom č. 10/2010, regionálne rozhodnutie č. 29/36 stanovovalo prednostné kritériá pre poskytnutie kompenzácie.

19      Napokon vykonávacie akty stanovovali, že prevádzkovatelia letísk mali zabezpečiť dohľad nad činnosťou leteckých spoločností. Ukladali najmä povinnosť, aby osobitné dohody uzavreté medzi prevádzkovateľmi letísk a leteckými spoločnosťami stanovili uplatňovanie sankcií voči leteckým spoločnostiam v prípade nedodržania vopred stanovených cieľov, najmä v oblasti frekvencie letov a počtu cestujúcich.

2.      O vykonávaní sporných opatrení

20      Žalobkyňa, Volotea SA, je letecká spoločnosť so sídlom v Španielsku, ktorá prevádzkuje sieť leteckých spojení na krátke vzdialenosti s príletom a odletom z letísk Európskej únie, vrátane letísk Alghero, Cagliari‑Elmas a Olbia.

a)      Vykonanie zákona č. 10/2010, pokiaľ ide o letisko Olbia

21      Prevádzkovateľ letiska Olbia uverejnil na svojej internetovej stránke výzvu na vyjadrenie záujmu s cieľom uzavrieť marketingové a reklamné zmluvy.

22      V odpovedi na túto výzvu na vyjadrenie záujmu žalobkyňa predložila prevádzkový plán rozvoja leteckých spojení s odletom a príletom do Olbie, ako aj marketingový a reklamný program. Letecká spoločnosť v tejto odpovedi vyzvala spoločnosť GEASAR, aby sa podieľala na investícii potrebnej na účely plnenia marketingového a reklamného programu.

23      GEASAR preskúmala prevádzkový plán žalobkyne a predložila svoj vlastný prevádzkový plán, z ktorého vyplývalo, že účasť na investícii navrhnutá žalobkyňou by bola pre prevádzkovateľa letiska zisková.

24      GEASAR predložila autonómnemu regiónu plány činností na rok 2010 a na trojročné obdobie 2011 – 2013 spolu s príslušnými žiadosťami o financovanie. Autonómny región tieto plány činnosti schválil a regionálnymi rozhodnutiami č. 43/37 a č. 52/117 stanovil sumy, ktoré mali byť spoločnosti GEASAR pridelené na rok 2010 a na obdobie rokov 2011 – 2013.

25      GEASAR a žalobkyňa uzavreli 4. apríla 2012 a 31. marca 2013 dve dohody týkajúce sa prevádzkovania leteckých spojení žalobkyňou do Bordeaux (Francúzsko), Janova (Taliansko), Nantes (Francúzsko), Palerma (Taliansko) a Benátok (Taliansko), ako aj marketingových a reklamných služieb v súvislosti s vytvorením nových leteckých spojení a so zvýšením kapacity počtu sedadiel cestujúcich.

b)      Vykonanie zákona č. 10/2010, pokiaľ ide o letisko Cagliari‑Elmas

26      SOGAER, ktorá prevádzkuje letisko Cagliari‑Elmas, uverejnila na svojej internetovej stránke oznámenie, v ktorom vyzvala letecké spoločnosti, aby jej predložili prevádzkové plány pre letecké spojenia s odletom a príletom na toto letisko, ako aj na účely uzavretia marketingových zmlúv týkajúcich sa propagovania regiónu Sardínia.

27      Žalobkyňa predložila spoločnosti SOGAER prevádzkový plán na rozvoj leteckých spojení s odletom a príletom na letisko Cagliari‑Elmas a marketingový a reklamný program.

28      SOGAER predložila autonómnemu regiónu plány činnosti na rok 2010 a na trojročné obdobie 2011 – 2013 spolu s príslušnými žiadosťami o financovanie. Tieto plány boli schválené a regionálnymi rozhodnutiami č. 43/37 a č. 52/117 boli stanovené sumy poskytnuté spoločnosti SOGAER na rok 2010 a na obdobie rokov 2011 – 2013.

29      Žalobkyňa a SOGAER uzavreli 26. februára 2012 dohodu o marketingových činnostiach týkajúcich sa zriadenia nových leteckých spojení a zvýšenia kapacity v počte sedadiel cestujúcich.

c)      Vykonanie zákona č. 10/2010, pokiaľ ide o letisko Alghero

30      Pokiaľ ide o letisko Alghero, zmluvy uzavreté medzi spoločnosťami SOGEAAL a Ryanair Ltd, už v roku 2003, ktorých platnosť bola odvtedy predĺžená, boli predmetom sťažnosti podanej istou talianskou leteckou spoločnosťou. Na základe tejto sťažnosti Európska komisia začala 12. septembra 2007 konanie vo veci formálneho zisťovania stanoveného v článku 108 ods. 2 ZFEÚ týkajúceho sa pravdepodobnej štátnej pomoci poskytnutej letisku v Alghero a poskytnutej letiskom v Alghero v prospech spoločnosti Ryanair a iných leteckých dopravcov (Ú. v. EÚ C 12, 2008, s. 7). Dňa 27. júna 2012 bolo toto konanie rozšírené s cieľom zahrnúť dodatočné opatrenia prijaté Talianskom, ktoré neboli predmetom pôvodnej sťažnosti (Ú. v. EÚ C 40, 2013, s. 15), medzi ktoré patrili „všetky opatrenia poskytnuté spoločnosti Ryanair a jej dcérskej spoločnosti AMS, ako aj iným leteckým spoločnostiam, ktoré využívajú letisko od roku 2000… zahŕňajú[ce] najmä granty finančných príspevkov poskytnutých priamo spoločnosťou SOGEAAL alebo jej prostredníctvom formou viacerých dohôd o letiskových službách a marketingových službách uzavretých so spoločnosťou Ryanair a ďalšími leteckými dopravcami od roku 2000“.

31      Uvedené konanie viedlo k tomu, že Komisia prijala rozhodnutie (EÚ) 2015/1584 z 1. októbra 2014 o štátnej pomoci SA.23098 (C 37/07) (ex NN 36/07), ktorú poskytlo Taliansko v prospech spoločnosti Società di Gestione dell'Aeroporto di Alghero So.Ge.A.AL S.p.A. a iných leteckých dopravcov, ktorí pôsobia na letisku Alghero (Ú. v. EÚ L 250, 2015 s 38, ďalej len „rozhodnutie ‚Alghero‘“), v ktorom Komisia dospela predovšetkým k záveru, že podľa zásady súkromného subjektu v trhovom hospodárstve, opatrenia vykonané autonómnym regiónom, najmä zmluvy uzavreté spoločnosťou SOGEAAL, nad ktorou vykonáva dohľad uvedený región, s niektorými leteckými spoločnosťami a týkajúce sa podpory a spustenia nových leteckých spojení s odletom a príletom na letisko Alghero, ako aj marketingových a reklamných služieb, nepredstavovali pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

B.      O napadnutom rozhodnutí

32      Dňa 30. novembra 2011 Talianska republika oznámila v súlade s článkom 108 ods. 3 ZFEÚ Komisii zákon č. 10/2010, ktorý bol ako opatrenie preskúmaný v súlade s kapitolou III nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku [108 ZFEÚ] (Ú. v. ES L 83, 1999, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339).

33      Listom z 23. januára 2013 Komisia informovala Taliansku republiku o svojom rozhodnutí začať konanie vo veci formálneho zisťovania upravené v článku 108 ods. 2 ZFEÚ (ďalej len „rozhodnutie o začatí konania“) v súvislosti s oznámenou schémou (ďalej len „sporná schéma pomoci“). Komisia uverejnením tohto rozhodnutia v Úradnom vestníku Európskej únie (Ú. v. EÚ C 152, 2013, s. 30) vyzvala dotknuté strany, aby predložili svoje pripomienky k údajnej schéme pomoci.

34      Talianske orgány, ako aj dotknuté strany, vrátane prevádzkovateľov letísk Alghero, Cagliari‑Elmas a Olbia, predložili písomné pripomienky.

35      Listami z 24. februára 2014 Komisia informovala dotknuté strany o prijatí oznámenia s názvom „Usmernenia o štátnej pomoci pre letiská a letecké spoločnosti“ (Ú. v. EÚ C 99, 2014 s 3, ďalej len „usmernenia z roku 2014“) a o skutočnosti, že tieto usmernenia sa v prejednávanej veci uplatnia odo dňa ich uverejnenia v úradnom vestníku. Dňa 15. apríla 2014 bolo v úradnom vestníku uverejnené oznámenie, ktorým sa členské štáty a dotknuté strany vyzývali, aby do jedného mesiaca od uverejnenia uvedených usmernení predložili pripomienky k uplatneniu usmernení z roku 2014 v tejto veci (Ú. v. EÚ C 113, 2014, s. 30).

36      Dňa 29. júla 2016 Komisia prijala rozhodnutie (EÚ) 2017/1861 o štátnej pomoci SA.33983 (2013/C) (ex 2012/NN) (ex 2011/N) – Taliansko – Kompenzácia letiskám na Sardínii za záväzky vyplývajúce zo služieb vo verejnom záujme (SVHZ) (Ú. v. EÚ L 268, 2017, s. 1, ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorého výrok znie:

„Článok 1

1.      Schéma, ktorú Taliansko zaviedlo… zákonom [10/2010] nepredstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 [ZFEÚ] v prospech spoločností SOGEAAL…, SOGAER…, a spoločnosti GEASAR….

2.      Schéma, ktorú Taliansko zaviedlo zákonom č. 10/2010, predstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 zmluvy v prospech spoločností Ryanair/AMS, easyJet, Air Berlin, Meridiana, Alitalia, Air Italy, [žalobkyňa], Wizzair, Norwegian, JET2.COM, Niki, Tourparade, Germanwings, Air Baltic a Vueling v rozsahu, v akom sa týka prevádzky týchto leteckých dopravcov na letisku Cagliari‑Elmas a letisku Olbia.

3.      Štátnu pomoc uvedenú v odseku 2 Taliansko poskytlo v rozpore s článkom 108 ods. 3 [ZFEÚ].

4.      Štátna pomoc uvedená v odseku 2 je nezlučiteľná s vnútorným trhom.

Článok 2

1.      Taliansko vymôže od príjemcov štátnu pomoc uvedenú v článku 1 ods. 2.

2.      Keďže na účely tohto rozhodnutia spoločnosti Ryanair a AMS predstavujú jednu hospodársku jednotku, nesú spoločnú zodpovednosť za vrátenie štátnej pomoci, ktorú prijali.

3.      Sumy, ktoré sa majú vrátiť, musia zahŕňať úroky plynúce odo dňa, keď boli poskytnuté príjemcom, až do ich skutočného vrátenia.

…

5.      Taliansko zruší všetky nevyplatené platby pomoci uvedenej v článku 1 ods. 2 s účinnosťou od dátumu prijatia tohto rozhodnutia.

Článok 3

1.      Vrátenie pomoci uvedenej v článku 1 ods. 2 musí byť bezodkladné a účinné.

2.      Taliansko zabezpečí, aby sa toto rozhodnutie vykonalo do štyroch mesiacov odo dňa oznámenia tohto rozhodnutia.

Článok 4

1.      Taliansko do dvoch mesiacov od oznámenia tohto rozhodnutia predloží tieto informácie:

–        zoznam príjemcov, ktorí dostali pomoc v rámci schémy uvedenej v článku 1 ods. 2, a celkovú sumu pomoci, ktorú každý z nich dostal na základe tejto schémy,

–        celkovú sumu (istinu a úroky z vymáhanej sumy), ktorej vrátenie sa od jednotlivých príjemcov požaduje,

–        podrobný opis už prijatých a plánovaných opatrení na dosiahnutie súladu s týmto rozhodnutím,

–        dokumenty, ktorými sa preukazuje, že príjemcom bolo nariadené pomoc vrátiť.

2.      Taliansko bude informovať Komisiu o pokroku dosiahnutom v súvislosti s vnútroštátnymi opatreniami, ktoré sa prijali na vykonanie tohto rozhodnutia, až do úplného vrátenia pomoci uvedenej v článku 2. Na požiadanie Komisie bezodkladne predloží informácie o opatreniach, ktoré už prijalo a plánuje prijať na dosiahnutie súladu s týmto rozhodnutím. Takisto poskytne podrobné informácie o výške pomoci a úroku z vymáhanej sumy, ktoré už príjemcovia vrátili.

Článok 5

Toto rozhodnutie je určené Talianskej republike.“

37      Pokiaľ ide o rozsah pôsobnosti napadnutého rozhodnutia, Komisia v odôvodneniach 344 až 346 tohto rozhodnutia uviedla, že toto rozhodnutie sa nevzťahuje na opatrenia pomoci, ktoré už boli predmetom samostatného vyšetrovania, ako je uvedené v bode 30 vyššie. Aj keď sa totiž všetky platby, ktoré SOGEAAL uhradila za činnosti 1 a 2 podľa zákona č. 10/2010 vykonávacími aktmi, neuskutočnili na základe zmlúv skúmaných v rámci samostatného vyšetrovania týkajúceho sa výlučne letiska Alghero, Komisia sa domnievala, že prevažná väčšina z nich bola posúdená v rámci tejto inej veci. Navyše Komisia uviedla, že „[nebolo] jednoduché jasne rozlišovať jednotlivé zmluvy vo všetkých prípadoch, keďže finančné vzťahy medzi spoločnosťou SOGEAAL a daným leteckým dopravcom v príslušnom období mo[hli] byť upravované rôznymi zmluvami, z ktorých iba niektoré sa v [uvedenej inej veci] zohľadnili“. Komisia sa teda domnievala, že z rozsahu pôsobnosti napadnutého rozhodnutia treba vylúčiť všetky zmluvy s leteckými spoločnosťami, ktoré SOGEAAL uzavrela v rámci spornej schémy pomoci, t. j. inými slovami časť sporných opatrení týkajúcich sa letiska Alghero.

38      Komisia napokon v napadnutom rozhodnutí usúdila, že konanie začaté v prejednávanej veci sa nevzťahuje na prípadnú pomoc, ktorú poskytli prevádzkovatelia letísk iným poskytovateľom služieb, než boli letecké spoločnosti a ktorá sa vzťahovala na činnosť 3. Komisia tak v odôvodnení 346 napadnutého rozhodnutia dospela k záveru, že nemohla zaujať stanovisko k tomuto bodu.

39      Dňa 4. augusta 2016 zaslal autonómny región žalobkyni výňatky z napadnutého rozhodnutia, ktoré bolo Komisiou oznámené Talianskej republike, aby žalobkyňa predložila svoje pripomienky k dôvernosti niektorých údajov, čo urobila 21. augusta 2016.

40      Dňa 11. októbra 2016 žalobkyňa požiadala Komisiu o prístup k spisu týkajúcemu sa napadnutého rozhodnutia. Dňa 27. októbra 2016 Komisia zamietla túto žiadosť, pričom žalobkyni oznámila, že vzhľadom na to, že toto rozhodnutie ešte nebolo uverejnené v úradnom vestníku, lehota žalobkyne na podanie žaloby o neplatnosť proti uvedenému rozhodnutiu ešte nezačala plynúť.

41      Dňa 30. júna 2017 podala žalobkyňa na Tribunale amministrativo regionale per la Sardegna (Regionálny správny súd pre Sardíniu, Taliansko) žalobu proti rozhodnutiu autonómneho regiónu z 5. júna 2017, ktorým jej bola uložená povinnosť vrátiť sumu vo výške 262 297,54 eura. Návrh na nariadenie predbežného opatrenia podaný v rámci tejto žaloby bol zamietnutý rozhodnutím zo 7. augusta 2017, v ktorom uvedený súd uviedol, že autonómny región zaslal 5. júna 2017 žalobkyni napadnuté rozhodnutie. Žalobkyňa podala proti tomuto rozhodnutiu odvolanie na Consiglio di Stato (Štátna rada, Taliansko).

II.    Konanie a návrhy účastníkov konania

42      Žalobkyňa návrhom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 6. septembra 2017 podala túto žalobu.

43      Dňa 18. apríla 2018 bola po opakovaných podaniach vyjadrení ukončená písomná časť konania.

44      Dňa 18. mája 2018 Všeobecný súd po vypočutí účastníkov konania rozhodol prerušiť konanie až do skončenia písomnej časti konania v súvisiacich veciach Ryanair a Airport Marketing Services/Komisia (T‑833/17) a easyJet Airline/Komisia (T‑8/18), k čomu došlo v týchto veciach 21. septembra a 23. júla 2018.

45      Všeobecný súd na základe návrhu sudcu spravodajcu rozhodol o začatí ústnej časti konania. Na tieto účely boli žalobkyňa a Komisia vyzvané, aby predložili dokumenty a písomne odpovedali na otázky položené Všeobecným súdom v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania, ako aj zaujali stanovisko k možnosti spojiť prejednávanú vec s vecou easyJet Airline/Komisia (T‑8/18), pričom Všeobecný súd napokon rozhodol nepristúpiť k tomuto spojeniu z dôvodu otázok súvisiacich s dôvernosťou určitých informácií. Žalobkyňa a Komisia týmto opatreniam vyhoveli v stanovených lehotách.

46      Dňa 19. júna 2019 Všeobecný súd na svojej plenárnej schôdzi na základe článku 28 rokovacieho poriadku a na návrh prvej komory a podpredsedu rozhodol postúpiť túto vec prvej rozšírenej komore zloženej z piatich sudcov.

47      Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky položené Všeobecným súdom boli vypočuté na pojednávaní 2. októbra 2019, ktorým sa skončila ústna časť konania.

48      Všeobecný súd rozhodol 7. novembra 2019 o opätovnom začatí ústnej časti konania. Dňa 12. novembra 2019 požiadal Komisiu o predloženie niektorých dokumentov, čo urobila v stanovenej lehote. Dňa 20. decembra 2019 žalobkyňa predložila v tejto súvislosti svoje pripomienky. Dňa 22. januára 2020 ukončil Všeobecný súd písomnú časť konania.

49      Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        čiastočne zrušil napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom sa

–        v článku 1 ods. 2 konštatuje, že schéma zavedená zákonom č. 10/2010 predstavuje štátnu pomoc poskytnutú žalobkyni na jej činnosti na letiskách Cagliari‑Elmas a Olbia,

–        v článku 1 ods. 3 konštatuje, že schéma stanovená zákonom č. 10/2010 predstavuje štátnu pomoc poskytnutú v prospech žalobkyne, ktorá je protiprávna v zmysle článku 108 ods. 3 ZFEÚ,

–        v článku 1 ods. 4 konštatuje, že uvedená pomoc je nezlučiteľná s vnútorným trhom,

–        ukladá Talianskej republike povinnosť vymôcť dotknutú pomoc od žalobkyne,

–        uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

50      Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.

III. Právny stav

51      Žalobkyňa na podporu svojej žaloby uvádza päť žalobných dôvodov na zrušenie napadnutého rozhodnutia, ktoré sa zakladajú:

–        po prvé na nesprávnom výklade pojmu štátna pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ,

–        po druhé na nesprávnom posúdení, pokiaľ ide o možnosť odôvodniť spornú pomoc,

–        po tretie na nesprávnom právnom posúdení pri nariadení vymáhania spornej pomoci,

–        po štvrté na nesprávnom vedení vyšetrovania,

–        po piate na nedostatku odôvodnenia a rozporoch v odôvodnení.

A.      O prvom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom výklade pojmu štátna pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ

52      Svojím prvým žalobným dôvodom, ktorý sa skladá zo štyroch častí, žalobkyňa spochybňuje kvalifikáciu spornej schémy pomoci z hľadiska článku 107 ods. 1 ZFEÚ ako „štátnej pomoci“, ktorá bola poskytnutá v jej prospech.

53      Komisia navrhuje žalobný dôvod zamietnuť ako nedôvodný.

1.      O prípustnosti niektorých tvrdení

54      Komisia sa domnieva, že tvrdenia uvedené žalobkyňou v rámci prvého žalobného dôvodu, ktorými sa snaží preukázať, že sa Komisia dopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď v napadnutom rozhodnutí konštatovala, že prevádzkovatelia letísk nie sú príjemcami štátnej pomoci, sú neprípustné a v každom prípade neúčinné. Predmetom žaloby je totiž napadnuté rozhodnutie len v rozsahu, v akom sa týka žalobkyne. Okrem toho záver, podľa ktorého bola žalobkyni poskytnutá štátna pomoc, nevychádzal zo skutočnosti, že prevádzkovatelia letísk neboli považovaní za príjemcov spornej schémy pomoci. Žalobkyňa tak nemôže spochybniť konštatovania uvedené v bode 7.2.2 napadnutého rozhodnutia.

55      Žalobkyňa odpovedá, že predmet svojej žaloby o neplatnosť napadnutého rozhodnutia dobrovoľne zúžila len v rozsahu, v akom sa jej toto rozhodnutie týka. Z tohto hľadiska je pritom oprávnená preukázať, že prevádzkovatelia letísk boli príjemcami pomoci autonómneho regiónu, pretože napadnuté rozhodnutie sa opiera práve o skutočnosť, že finančné prostriedky autonómneho regiónu boli zaslané leteckým spoločnostiam prostredníctvom prevádzkovateľov letísk. Spochybnenie tohto rozhodnutia sa tak nevyhnutne zakladá na preukázaní, že uvedení prevádzkovatelia nekonali ako „bábky“ autonómneho regiónu, ale naopak im bola poskytnutá pomoc znižujúca marketingové náklady, ktorým by za normálnych okolností čelili.

56      V tejto súvislosti treba uviesť, že žalobkyňa je v článku 1 ods. 2 napadnutého rozhodnutia označená ako príjemca spornej schémy pomoci. Je teda priamo a osobne dotknutá tak týmto odsekom 2, ako aj odsekmi 3 a 4 článku 1 uvedeného rozhodnutia. Okrem toho je podľa článku 2 tohto rozhodnutia povinná vrátiť talianskym orgánom sumy, ktoré získala na základe spornej schémy pomoci. Je teda tiež priamo a osobne dotknutá týmto článkom 2.

57      Za týchto podmienok je táto žaloba v rozsahu, v akom sa týka zrušenia článku 1 ods. 2 až 4, ako aj článku 2 napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o žalobkyňu, prípustná z hľadiska článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ.

58      V rámci tejto žaloby môže žalobkyňa na podporu svojich návrhov na zrušenie uvedených dvoch ustanovení pritom uviesť akýkoľvek žalobný dôvod, na základe ktorého môže preukázať, že nebola príjemcom spornej schémy pomoci, a to vrátane tvrdení, ktorými sa snaží v tejto súvislosti preukázať, že prevádzkovatelia letísk boli skutočnými príjemcami uvedenej spornej schémy pomoci, a nie letecké spoločnosti, akou je žalobkyňa.

59      Za týchto podmienok treba zamietnuť tvrdenia Komisie o neprípustnosti, pričom však treba spresniť, že žaloba sa v petite netýka zrušenia článku 1 ods. 1 napadnutého rozhodnutia a že v každom prípade vzhľadom na to, že žalobkyňa ako letecká spoločnosť nie je v konkurenčnom postavení s prevádzkovateľmi letísk, a teda nie je priamo a osobne dotknutá týmto článkom 1 ods. 1, nemôže mať aktívnu legitimáciu na podanie návrhu na jeho zrušenie.

2.      O prvej časti prvého žalobného dôvodu týkajúcej sa nesprávneho určenia príjemcov spornej schémy pomoci a druhej časti prvého žalobného dôvodu týkajúcej sa neexistencie výhody pre žalobkyňu

60      Na podporu prvej časti prvého žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že príjemcami spornej schémy pomoci sú výlučne prevádzkovatelia letísk, zatiaľ čo v rámci druhej časti toho istého žalobného dôvodu sa snaží preukázať, že jej nebola poskytnutá výhoda v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

61      Komisia navrhuje zamietnuť obe časti prvého žalobného dôvodu ako nedôvodné.

62      Keďže sa tvrdenia uvedené v rámci oboch častí prvého žalobného dôvodu čiastočne prekrývajú, treba ich preskúmať spoločne.

63      V tejto súvislosti Všeobecný súd v prvom rade konštatuje, že žalobkyňa tým, že spochybňuje, že by mohla byť príjemcom spornej schémy pomoci a tvrdí, že prevádzkovatelia letísk boli jedinými príjemcami, nesúhlasí s tým, že len čo boli uvedeným prevádzkovateľom letísk poskytnuté sumy pochádzajúce zo štátnych prostriedkov, v prejednávanom prípade autonómneho regiónu, bolo ich ešte možné kvalifikovať ako štátne prostriedky, ak boli neskôr použité uvedenými prevádzkovateľmi na jej odmenu. Okrem toho vyjadruje pochybnosti, že by sa úloha prevádzkovateľov letísk obmedzovala na úlohu sprostredkovateľov medzi autonómnym regiónom a leteckými spoločnosťami. Z toho dôvodu spochybňuje pripísateľnosť obchodných rozhodnutí prevádzkovateľov letísk autonómnemu regiónu.

a)      O použití „štátnych prostriedkov“ prevádzkovateľmi letísk

64      Podľa článku 107 ods. 1 ZFEÚ pomoc poskytovaná štátmi alebo akoukoľvek formou zo štátnych prostriedkov, ktorá narúša hospodársku súťaž alebo hrozí jej narušením tým, že zvýhodňuje určitých podnikateľov alebo výrobu určitých druhov tovaru, je nezlučiteľná s vnútorným trhom, pokiaľ ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi. Kvalifikácia pomoci ako „štátnej pomoci“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ tak predpokladá splnenie štyroch podmienok, a to že existuje zásah zo strany štátu alebo zo štátnych prostriedkov, že tento zásah môže ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi, že priznáva selektívnu výhodu svojmu príjemcovi a že narúša alebo hrozí narušením hospodárskej súťaže (pozri rozsudok z 13. septembra 2017, ENEA, C‑329/15, EU:C:2017:671, bod 17 a citovanú judikatúru).

65      Pokiaľ ide o prvú podmienku týkajúcu sa existencie zásahu zo strany štátu alebo prostredníctvom štátnych prostriedkov, treba pripomenúť, že na to, aby mohli byť výhody považované za „pomoc“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, musia byť na jednej strane poskytnuté priamo alebo nepriamo zo štátnych prostriedkov a na druhej strane musia byť pripísateľné štátu (pozri rozsudky zo 16. mája 2002, Francúzsko/Komisia, C‑482/99, EU:C:2002:294, bod 24 a citovanú judikatúru, a z 13. septembra 2017, ENEA, C‑329/15, EU:C:2017:671, bod 20 a citovanú judikatúru), pričom tieto dve čiastkové podmienky sú kumulatívne (pozri v tomto zmysle rozsudky z 28. marca 2019, Nemecko/Komisia, C‑405/16 P, EU:C:2019:268, body 48 a 63 a citovanú judikatúru, a z 5. apríla 2006, Deutsche Bahn/Komisia, T‑351/02, EU:T:2006:104, bod 103 a citovanú judikatúru).

66      V tejto súvislosti zásah zo strany štátu alebo zo štátnych prostriedkov nemusí byť nevyhnutne opatrením prijatým ústrednými orgánmi štátnej správy dotknutého štátu. Toto opatrenie môže byť vydané aj miestnym orgánom štátnej správy, akým je autonómny región. Opatrenie prijaté samosprávnym územným celkom a nie ústredným orgánom štátnej správy môže totiž takisto predstavovať pomoc, pokiaľ sú splnené podmienky stanovené v článku 107 ods. 1 ZFEÚ (rozsudky zo 14. októbra 1987, Nemecko/Komisia, 248/84, EU:C:1987:437, bod 17, a zo 6. septembra 2006, Portugalsko/Komisia, C‑88/03, EU:C:2006:511, bod 55). Inými slovami, opatrenia prijaté orgánmi členských štátov pôsobiacimi na inej než celoštátnej úrovni, decentralizovanými, federálnymi, regionálnymi alebo inými orgánmi bez ohľadu na ich právne postavenie či zameranie, spadajú z rovnakého dôvodu ako opatrenia prijaté federálnou alebo ústrednou vládou do pôsobnosti článku 107 ods. 1 ZFEÚ, ak sú splnené podmienky upravené týmto ustanovením (rozsudky zo 6. marca 2002, Diputación Foral de Álava a i./Komisia, T‑92/00 a T‑103/00, EU:T:2002:61, bod 57, a z 12. mája 2011, Région Nord‑Pas‑de‑Calais a Communauté d’agglomération du Douaisis/Komisia, T‑267/08 a T‑279/08, EU:T:2011:209, bod 108).

67      Okrem toho treba pripomenúť, že v oblasti štátnej pomoci cieľ sledovaný zásahmi zo strany štátu nepostačuje na to, aby sa tieto zásahy vyhli kvalifikácií ako „pomoci“ v zmysle článku 107 ZFEÚ. Tento článok totiž nerozlišuje zásahy štátu podľa príčin alebo cieľov, ale definuje ich v závislosti od ich účinkov (pozri rozsudok z 22. decembra 2008, British Aggregates/Komisia, C‑487/06 P, EU:C:2008:757, bod 84 a 85 a citovanú judikatúru; rozsudok z 26. novembra 2015, Španielsko/Komisia, T‑461/13, EU:T:2015:891, bod 39).

68      Priamo poskytnutá výhoda určitým fyzickým alebo právnickým osobám tak môže predstavovať nepriamu pomoc, a preto štátnu pomoc pre iné právnické osoby, ako sú podniky (pozri rozsudky z 19. septembra 2000, Nemecko/Komisia, C‑156/98, EU:C:2000:467, body 22 až 35; z 13. júna 2002, Holandsko/Komisia, C‑382/99, EU:C:2002:467, body 38 a 60 až 66, a z 15. júna 2010, Mediaset/Komisia, T‑177/07, EU:T:2010:233).

69      V prejednávanej veci je v rámci spornej schémy pomoci nesporné, že autonómny región poskytol prevádzkovateľom letísk na viacročné obdobie finančné prostriedky, aby propagovali región Sardínia ako turistickú destináciu, čo zahŕňalo dosiahnutie cieľov v oblasti zabezpečenia leteckého spojenia z ostrova s odletom z jednotlivých letísk a príletom na tieto letiská, a zároveň poskytovanie marketingových služieb. Žalobkyňa nespochybňuje, že tieto finančné prostriedky, ktoré pôvodne pochádzajú od autonómneho regiónu a boli najprv vyplatené prevádzkovateľom letísk, sú štátnymi prostriedkami, a že rozhodnutie o poskytnutí takýchto prostriedkov uvedeným prevádzkovateľom letísk bolo pripísateľné talianskemu štátu. Vzniká však otázka, či sumy, ktoré žalobkyňa prijala od uvedených prevádzkovateľov pri plnení zmlúv, ktoré s nimi uzavrela, mali alebo ešte mali povahu „štátnych prostriedkov“ a boli pripísateľné talianskemu štátu v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, čo žalobkyňa spochybňuje.

70      V tejto súvislosti tak z mechanizmu zavedeného autonómnym regiónom prostredníctvom spornej schémy pomoci, ako aj z jeho vykonania v praxi vyplýva, že finančné prostriedky, ktoré uvedený región vyplácal prevádzkovateľom letísk, boli prostriedkami, ktoré títo prevádzkovatelia používali na odmeňovanie zmluvných spoločností, akou je žalobkyňa.

71      Treba totiž po prvé uviesť, že sporná schéma pomoci stanovila určitý druh mechanizmu vyrovnania dlhu. Regionálne rozhodnutie č. 29/36 konkrétne stanovovalo, že vybraným prevádzkovateľom letísk sa poskytne záloha vo výške 20 % z dlžných finančných prostriedkov za referenčný rok, po ktorej nasleduje zaplatenie druhej splátky vo výške 60 %, ktorá je odstupňovaná a podmienená predložením štvrťročných správ, a napokon posledná splátka vo výške 20 %, pokiaľ títo prevádzkovatelia predložia dokumenty umožňujúce autonómnemu regiónu overiť, že činnosť bola riadne vykonaná, že boli dosiahnuté ciele a že vynaložené náklady boli skutočné. Tento kontrolný mechanizmus mal teda zabrániť každému prevádzkovateľovi letiska získať náhradu iných súm, než sú sumy, ktoré vynaložil na odmeňovanie leteckých spoločností, ktoré sú zmluvnými stranami, akou je žalobkyňa, a na ktoré sa vzťahuje povinnosť vrátenia stanovená v článku 2 napadnutého rozhodnutia. Existencia tohto mechanizmu tiež potvrdzuje, že služby uvedených leteckých spoločností boli financované uvedeným regiónom, pretože sumy vyplatené prevádzkovateľmi letísk ako odmena leteckým spoločnostiam, ktoré boli zmluvnými stranami, zodpovedali finančným prostriedkom, ktoré prevádzkovatelia letísk získali od autonómneho regiónu na konci procesu.

72      Po druhé ako vyplýva z odôvodnení 242 až 246, ako aj z odôvodnení 313, 314 a 317 napadnutého rozhodnutia, samotní prevádzkovatelia letísk Olbia a Cagliari‑Elmas vyjadrením pripomienok, ktoré predložili v rámci správneho konania pred Komisiou, vysvetlili, že v skutočnosti vyplatili sumy zodpovedajúce platbe v prospech leteckých spoločností, ktoré sú zmluvnými stranami, poskytujúcich služby požadované autonómnym regiónom na podporu cestovného ruchu na Sardínii, a že následne predložili uvedenému autonómnemu regiónu svoje účtovné správy zahŕňajúce skutočne vynaložené náklady na účely získania náhrady od autonómneho regiónu. V tejto súvislosti prevádzkovateľ letiska Cagliari‑Elmas dokonca tvrdil, že autonómny región od neho vyžadoval, aby preukázal, že letecké spoločnosti poskytujúce služby získali celú sumu regionálnych príspevkov, a že bol teda len ich sprostredkovateľom, ktorý previedol sumy získané od autonómneho regiónu. Okrem toho samotná Talianska republika tvrdí, ako v podstate vyplýva z odôvodnenia 340 napadnutého rozhodnutia, že prevádzkovateľ letiska Olbia previedol na letecké spoločnosti celú sumu príspevkov, ktorú získal od autonómneho regiónu.

73      Je teda zrejmé, že finančné prostriedky používané prevádzkovateľmi letiska na odmeňovanie žalobkyne v rámci zmlúv, ktoré s ňou uzavreli, pochádzali z rozpočtu autonómneho regiónu, a teda predstavovali štátne prostriedky v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ. Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, toto prepojenie, ktoré umožňuje preukázať, že sumy, ktoré prijala, predstavovali štátne prostriedky, je pritom relevantnou skutočnosťou na posúdenie toho, či jej bola poskytnutá pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

74      Okrem toho, pokiaľ ide o skutočnosť uvedenú žalobkyňou, že v roku 2013 jej prevádzkovatelia letiska údajne naďalej vyplácali odmenu, hoci už nedostali od autonómneho regiónu žiadne finančné prostriedky, treba konštatovať, ako vysvetlila aj Komisia, že keď autonómny región ukončil tieto platby z dôvodu svojho rozhodnutia pozastaviť spornú schému pomoci, prevádzkovatelia letiska si len plnili svoje zmluvné záväzky, keďže predmetné zmluvy nestanovovali vypovedanie týchto zmlúv v prípade finančnej straty autonómneho regiónu. V každom prípade, aj keď v niektorých prípadoch museli znášať náklady na hotovostnú zálohu, vrátane zálohy zo strany spoločnosti SFIRS, zo súm, ktoré boli následne vrátené autonómnym regiónom, nič to nemení na skutočnosti, že prevádzkovatelia letísk podľa ich vlastných vyhlásení a v súlade s tým, čo stanovovala sporná schéma pomoci, použili všetky prostriedky, ktoré im poskytol uvedený autonómny región na odmenu zmluvným leteckým spoločnostiam, akou je žalobkyňa, pričom výlučne tieto prostriedky podliehali povinnosti vrátenia stanovenej v článku 2 napadnutého rozhodnutia.

75      Okrem vyhlásení talianskej vlády a samotných prevádzkovateľov letísk v rámci správneho konania, ktoré predchádzalo prijatiu napadnutého rozhodnutia, ako aj tabuliek, ktoré sú súčasťou napadnutého rozhodnutia, je zhoda medzi finančnými prostriedkami poskytnutými autonómnym regiónom prevádzkovateľom letísk a finančnými prostriedkami, ktoré títo prevádzkovatelia využili ako odmenu leteckým spoločnostiam, ktoré sú zmluvnými stranami, v konkrétnom prípade žalobkyne podložená samotným obsahom dohôd, ktoré žalobkyňa podpísala s prevádzkovateľmi letísk Cagliari‑Elmas a Olbia.

76      Preambula zmluvy č. 25/2011, ktorú žalobkyňa uzavrela so spoločnosťou SOGAER, totiž výslovne uvádzala, že autonómny región sa rozhodol zvýšiť svoje marketingové investície v odvetví dopravy a cestovného ruchu, že na tento účel každoročne poskytne spoločnosti SOGAER sumu, ktorú mal tento prevádzkovateľ letiska vynaložiť na dosiahnutie tohto cieľa, a že SOGAER vzhľadom na požiadavku autonómneho regiónu uverejnila na svojej internetovej stránke oznámenie s cieľom investovať do marketingových činností zameraných na propagáciu turistických atrakcií na juhu Sardínie. Pokiaľ ide o zmluvu uzavretú 31. marca 2013 medzi žalobkyňou a spoločnosťou GEASAR, táto zmluva uvádzala, že tento prevádzkovateľ letiska bude po dohode s autonómnym regiónom aktívne propagovať Olbiu a Sardíniu ako dovolenkovú destináciu, pričom mal vykonať všetky primerané marketingové, reklamné a komunikačné činnosti, a že na tieto účely autonómny región každoročne poskytne spoločnosti GEASAR sumu, ktorú mal tento prevádzkovateľ letiska vynaložiť na dosiahnutie týchto cieľov.

77      Treba teda zamietnuť argumentáciu žalobkyne, podľa ktorej jej v podstate nebola prevádzkovateľmi letísk vyplácaná odmena z prostriedkov pochádzajúcich od autonómneho regiónu.

78      Žalobkyňa ďalej namieta proti tomu, že údajné prepojenie týchto dvoch finančných tokov nie je dostatočným dôkazom na vylúčenie toho, že platby vykonané v jej prospech predstavovali skutočnú protihodnotu za služby, ktoré poskytla prevádzkovateľom letísk.

79      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v oblasti štátnej pomoci cieľ sledovaný štátnymi zásahmi nestačí na to, aby tieto zásahy neboli kvalifikované ako „pomoc“ v zmysle článku 107 ZFEÚ. Tento článok totiž nerozlišuje podľa dôvodov alebo cieľov štátnych zásahov, ale definuje ich podľa ich účinkov (pozri rozsudky z 22. decembra 2008, British Aggregates/Komisia, C‑487/06 P, EU:C:2008:757, body 84 a 85 a citovanú judikatúru, a z 26. novembra 2015, Španielsko/Komisia, T‑461/13, EU:T:2015:891, bod 39).

80      Vzhľadom na to, že Komisia môže pri skúmaní opatrenia dospieť k preskúmaniu, či sa môže výhoda považovať za nepriamo poskytnutú iným subjektom, než je bezprostredný príjemca prevodu štátnych prostriedkov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. júna 2002, Holandsko/Komisia, C‑382/99, EU:C:2002:363, body 61 a 62), treba konštatovať, že pokiaľ možno preukázať, ako v prejednávanej veci, že bezprostredný príjemca previedol výhodu vyplývajúcu zo štátnych prostriedkov na konečného príjemcu, nie je pritom relevantné, že príjemca tento prevod uskutočnil podľa obchodnej logiky alebo naopak, že tento prevod zodpovedal cieľu všeobecného záujmu.

81      Túto úvahu potvrdzuje aj judikatúra, podľa ktorej výhoda priamo poskytnutá niektorým fyzickým alebo právnickým osobám môže predstavovať nepriamu výhodu, a teda štátnu pomoc pre ostatné právnické osoby, ktoré sú podnikmi (pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. septembra 2000, Nemecko/Komisia, C‑156/98, EU:C:2000:467, body 22 až 35; z 13. júna 2002, Holandsko/Komisia, C‑382/99, EU:C:2002:363, body 38 a 60 až 66; zo 4. marca 2009, Associazione italiana del risparmio gestito a Fineco Asset Management/Komisia, T‑445/05, EU:T:2009:50, bod 127, a z 15. júna 2010, Mediaset/Komisia, T‑177/07, EU:T:2010:233). Vo veciach, v ktorých boli vyhlásené tieto rozsudky, totiž prevod výhody fyzickými alebo právnickými osobami, t. j. bezprostrednými príjemcami štátnych prostriedkov, patril do obchodného vzťahu, čo potvrdzuje, že existencia obchodného dôvodu, na ktorom bol založený prevod, nemá z hľadiska článku 107 ods. 1 ZFEÚ vplyv na posúdenie toku finančných prostriedkov štátneho pôvodu až ku konečnému príjemcovi.

82      Za týchto podmienok sa Komisia nedopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď dospela k záveru, že platby uskutočnené prevádzkovateľmi letísk v prospech leteckých spoločností za činnosti 1 a 2 zodpovedajú štátnym prostriedkom.

b)      O pripísateľnosti rozhodnutí a platieb uskutočnených v prospech žalobkyne zo strany prevádzkovateľov letísk autonómnemu regiónu

83      Pokiaľ ide o pripísateľnosť autonómnemu regiónu rozhodnutí prevádzkovateľov letísk týkajúcich sa uzatvorenia sporných zmlúv so žalobkyňou, žalobkyňa spochybňuje, že by uvedení prevádzkovatelia zohrávali len úlohu sprostredkovateľov. Napriek existencii postupu schvaľovania ich plánov činností autonómnym regiónom si prevádzkovatelia letísk pri svojich rozhodnutiach týkajúcich sa spôsobu prideľovania peňažných prostriedkov získaných od autonómneho regiónu totiž zachovali širokú mieru voľnej úvahy.

84      V tejto súvislosti, aj keď sa judikatúra týka vecí, v ktorých predmetné finančné prostriedky na rozdiel od prejednávanej veci nepochádzali bezprostredne zo štátneho rozpočtu alebo ním neboli prevádzané, potvrdzuje, pokiaľ ide o podmienku článku 107 ods. 1 ZFEÚ týkajúcu sa existencie výhody poskytnutej priamo alebo nepriamo zo štátnych prostriedkov, že rozhodujúcim kritériom je úroveň kontroly, ktorú štát vykonáva nad poskytnutím výhody, najmä pokiaľ ide o kanál prevodu tejto výhody (rozsudky zo 16. mája 2000, Francúzsko/Ladbroke Racing a Komisia, C‑83/98 P, EU:C:2000:248, bod 50; zo 16. mája 2002, Francúzsko/Komisia, C‑482/99, EU:C:2002:294, bod 37, a z 19. decembra 2013, Association Vent De Colère! a i., C‑262/12, EU:C:2013:851, bod 33), a že to platí aj vtedy, ak poskytnutie uvedenej výhody nezahŕňa formálny prevod štátnych prostriedkov (pozri rozsudok z 19. decembra 2013, Association Vent De Colère! a i., C‑262/12, EU:C:2013:851, bod 19 a citovanú judikatúru).

85      Hoci úroveň kontroly, ktorú štát vykonáva nad poskytnutím výhody, umožňuje posúdiť, či túto výhodu možno považovať za zahrňujúcu využitie „štátnych prostriedkov“, na účely overenia čiastkovej podmienky týkajúcej sa pripísateľnosti dotknutého opatrenia štátu stanovenej v článku 107 ods. 1 ZFEÚ treba zohľadniť túto úroveň kontroly aj v rámci preskúmania otázky, či sa verejné orgány musia považovať za orgány, ktoré sa podieľali na prijatí uvedeného opatrenia (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. mája 2002, Francúzsko/Komisia, C‑482/99, EU:C:2002:294, bod 52, a z 28. marca 2019, Nemecko/Komisia, C‑405/16 P, EU:C:2019:268, bod 49 a citovanú judikatúru), čo možno vyvodiť zo súboru indícií vyplývajúcich z okolností veci samej a kontextu, v ktorom bolo toto opatrenie prijaté, a najmä z rozsahu tohto opatrenia, jeho obsahu alebo podmienok, ktoré zahŕňa (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. mája 2002, Francúzsko/Komisia, C‑482/99, EU:C:2002:294, body 52 až 56, a zo 17. septembra 2014, Commerz Nederland, C‑242/13, EU:C:2014:2224, body 31 až 33).

86      V prejednávanej veci Komisia v napadnutom rozhodnutí konštatovala, že finančné prostriedky poskytnuté autonómnym regiónom prevádzkovateľom letísk mali byť a boli v skutočnosti použité podľa pokynov uvedeného regiónu, v prejednávanej veci ako odmena za služby poskytované leteckými spoločnosťami, t. j. spustenie nových leteckých spojení, zvýšenie frekvencie letov, dosiahnutie cieľov spočívajúcich v objeme cestujúcich a rozšírenie období prevádzkovania existujúcich spojení, ako aj poskytovanie marketingových služieb.

87      Pokiaľ ide o spochybnenie zistení Komisie žalobkyňou uvedených v odôvodneniach 357 až 359 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorých konanie prevádzkovateľov letísk určoval autonómny región prostredníctvom zákona č. 10/2010 a plánov činností, ktoré musel pred nadobudnutím ich účinnosti schváliť autonómny región, treba konštatovať, že je pravda, že zákon č. 10/2010 informuje prevádzkovateľov letísk o tom, že sú z formálneho hľadiska príjemcami platieb stanovených týmto zákonom.

88      Článok 3 ods. 2 zákona č. 10/2010 však výslovne stanovoval, že kritériá, povaha a trvanie ponuky dopravy, ako aj pokyny týkajúce sa vypracovania plánov činností prevádzkovateľmi letísk musia byť vymedzené v uzneseniach výkonného výboru regiónu, zatiaľ čo článok 3 ods. 3 tohto zákona tiež výslovne stanovoval, že plány činností vypracované prevádzkovateľmi letísk musia byť doložené príslušnými aktmi a zmluvami a budú financované len vtedy, ak sú vypracované v súlade s kritériami, povahou, trvaním ponuky dopravy a pokynmi prijatými výkonným výborom regiónu a výlučne ak boli vopred predložené na záväzné stanovisko príslušnému výboru.

89      V tejto súvislosti z mechanizmu zavedeného zákonom č. 10/2010 vyplýva, že ustanovenia tohto zákona sa musia nevyhnutne vykladať v spojení s predpismi, ktorých prijatie výkonným orgánom regiónu upravoval tento zákon a ktoré upravovali platby vyplatené autonómnym regiónom prevádzkovateľom letísk dotknutým vo veci samej. Tieto predpisy, najmä regionálne rozhodnutie č. 29/36, výslovne stanovovali, že prevádzkovatelia letísk museli predložiť svoje plány činností na schválenie autonómnemu regiónu a že uvedené plány na to, aby mohli byť oprávnené na financovanie stanovené uvedeným autonómnym regiónom, museli byť vypracované v súlade s kritériami, povahou a trvaním ponuky dopravy, ako aj s pokynmi vydanými regionálnym výkonným orgánom.

90      Okrem toho mechanizmus preplatenia nákladov vynaložených prevádzkovateľmi letísk mohol autonómnemu regiónu umožniť kontrolovať iniciatívy prevádzkovateľov letísk, keďže len činnosti, ktoré boli vypracované v súlade s jeho pokynmi a odôvodnené predložením relevantných zmluvných a účtovných dokumentov, mohli viesť k financovaniu stanovenému spornou schémou pomoci. Plány činností boli najprv predložené autonómnemu regiónu na schválenie, prevádzkovatelia letísk museli tiež predložiť štvrťročné správy na účely úhrady 60 % pomoci a poslednú splátku platby vo výške 20 % mohli získať až po preukázaní dodržania pokynov autonómneho regiónu.

91      Vplyv autonómneho regiónu na obsah a rozsah činností prevádzkovateľov letísk potvrdzujú samotní títo prevádzkovatelia. Ako vyplýva z odôvodnenia 237 napadnutého rozhodnutia, GEASAR totiž uviedla, že o návrhoch marketingových činností rokovala s leteckými spoločnosťami, ktoré odpovedali na výzvu na vyjadrenie záujmu, ktorú tento prevádzkovateľ letiska uverejnil na svojej internetovej stránke, pričom zohľadnila marketingový plán v oblasti cestovného ruchu vypracovaný autonómnym regiónom v rámci jeho nástrojov plánovania. SOGAER tvrdila, ako vyplýva z odôvodnenia 313 napadnutého rozhodnutia, že v rámci spornej schémy pomoci uvedený región poskytoval kompenzáciu, ktorá bola jednoducho prevedená prevádzkovateľom letiska, a to „v rámci plánu, o ktorom rozhodol, financoval a kontroloval [ho autonómny] región“.

92      Je nesporné, že zákon č. 10/2010 neuvádzal osobitné opatrenia, ktoré by mali prevádzkovatelia letísk navrhnúť v plánoch činností, ani nevymedzil, ktoré letecké spoločnosti by mali byť oslovené. Okrem toho predkladanie plánov činností autonómnemu regiónu na účely požiadania o finančné prostriedky stanovené v rámci spornej schémy pomoci, ako aj výber leteckých spoločností, ktoré sú zmluvnými stranami, skutočne formálne prináležali prevádzkovateľom letísk, najmä vzhľadom na to, ako zdôrazňuje žalobkyňa, že zákon č. 10/2010 a jeho vykonávacie opatrenia výslovne neuvádzajú letecké spoločnosti, s ktorými mali nevyhnutne vstúpiť do obchodného vzťahu. Ďalej však treba povedať, že ak sa prevádzkovatelia letísk rozhodli zúčastniť na finančnom programe zavedenom autonómnym regiónom prostredníctvom spornej schémy pomoci, ich voľná úvaha pri definovaní ich prevádzkových plánov a výber zmluvných poskytovateľov boli v značnej miere obmedzené kritériami a pokynmi stanovenými autonómnym regiónom.

93      Predovšetkým odkaz v článku 3 ods. 3 zákona č. 10/2010 na zmluvy, ktoré majú predložiť prevádzkovatelia letísk, a odkaz v regionálnom rozhodnutí č. 29/36 na prípady, keď plány činností vykonávajú letecké spoločnosti, potvrdzujú, na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, že autonómny región viedol prevádzkovateľov letísk k tomu, aby využívali letecké spoločnosti, pretože práve len tieto hospodárske subjekty môžu uzatvárať zmluvy s leteckými spoločnosťami na začatie alebo zachovanie leteckých spojení, ich frekvencie a na dosiahnutie cieľov v oblasti počtu cestujúcich a že uvedený región rozhodol, ktoré letecké linky budú považované za oprávnené. Okrem toho, pokiaľ ide o marketingové činnosti, autonómny región rozlišoval činnosti, ktoré ponúkajú letecké spoločnosti, čo potvrdzuje nevyhnutné využívanie takýchto spoločností prevádzkovateľmi letísk, a činnosti, ktoré ponúkajú iní poskytovatelia služieb než letecké spoločnosti, ktoré, ako tvrdí Komisia, nie sú v prejednávanej veci spochybnené a ktorých existencia v každom prípade nemôže ovplyvniť otázku, či finančné prostriedky získané žalobkyňou pochádzali z rozpočtu autonómneho regiónu a boli mu pripísateľné.

94      Autonómny región si tým, že na začiatku  dôkladne kontroloval plány činností predložené prevádzkovateľmi letísk, najmä dotknuté letecké spojenia a plánované marketingové služby, ako aj na konci  sumy vynaložené prevádzkovateľmi letísk ako odmena leteckým spoločnostiam za uvedené služby, ktoré tieto spoločnosti ponúkali v rámci propagácie ostrova Sardínia ako turistickej destinácie, zabezpečil dostatočnú kontrolu nad zmluvným konaním prevádzkovateľov letísk, ktorí sa rozhodli požiadať o finančné opatrenia stanovené v rámci spornej schémy pomoci, až dospel k záveru, že uvedené konanie mu bolo pripísateľné.

95      Okrem toho v rozhodnutiach autonómneho regiónu č. 300 zo 16. júna 2014 a č. 322 z 13. júna 2013, ktorými sa stanovujú konečné ročné sumy, sa autonómny región domnieval, že „zásah uvedený v zákone [č. 10/2010] sa uskutočňuje prostredníctvom prevádzkovateľov letísk, ktorí zohrávajú úlohu sprostredkovateľov a sprostredkujúcich subjektov  prevodu finančných prostriedkov na letecké spoločnosti spôsobom určeným samotným regiónom, ako stanovuje vyššie uvedený zákon [č. 10/2010] a vykonávacie opatrenia“ (che l’intervento di cui alla LR. n. 10/2010 si realizza attraverso le societa di gestione aeroportuale, che fungono da tramiti operativi e da soggetti anticipatori del trasferimento di risorse a favore dei vettori, secondo il percorso dalla Regione stessa disegnato con la sopraccitata legge regionale n. 10/2010 e con e delibere di attuazione della stessa) a že „letecké spoločnosti by mali byť považované za skutočných a jediných príjemcov toku finančných prostriedkov podľa zákona [č. 10/2010]“ (che i vettori debbano considerarsi i reali ed unici destinatari dei flussi delle risorse di cui alla predetta legge regionale).

96      Okrem toho, ako totiž zdôrazňuje Komisia, preambula zmluvy č. 25/2011 jasne preukazuje rozsah kontroly vykonávanej autonómnym regiónom, pretože spresňuje, že „SOGAER v súlade s pokynmi uverejnenými [autonómnym] regiónom vypracovala plán činností opisujúci stratégiu a činnosti, ktoré [mali] byť vykonané na účely dosiahnutia cieľa rozvoja a konsolidácie dopravy“ a že „financovanie plánu činností podlieha[lo] schváleniu výborom regionálnej rady v súlade s článkom 3 ods. 3 zákona [č. 10/2010]“, že „[autonómny] región a SOGAER očakávali zvýšenie celkovej reklamy obchodnej komory Cagliari, letiska a južnej Sardínie, [a že] v dôsledku týchto marketingových služieb tak [autonómny] región, ako aj SOGAER očakávali nárast prepravy cestujúcich a kladnú hospodársku návratnosť pre letisko Cagliari a jeho spádovú oblasť“.

97      Pokiaľ ide o skutočnosť, že uvedení prevádzkovatelia kontrolovali realizáciu plánov činností, neznamená to ich nezávislosť pri vykonávaní spornej schémy pomoci. Zahrnutie sankčných doložiek do zmlúv uzavretých s partnerskými leteckými spoločnosťami sa totiž vysvetľuje predovšetkým snahou prevádzkovateľov letísk plniť si svoje záväzky, ako sú stanovené v regionálnom rozhodnutí č. 29/36, aby sa ubezpečili, že skutočne získajú financovanie požadované od autonómneho regiónu, ktoré uskutočnili v rámci plnenia uvedených zmlúv. Z hľadiska záujmu autonómneho regiónu a ako tvrdí Komisia, cieľom povinnosti uloženej prevádzkovateľom letísk stanoviť mechanizmus sankcií bola ochrana verejných investícií tak, že sa zaručí, že poskytnuté finančné prostriedky budú správne použité a budú viesť k očakávaným plneniam s cieľom podporiť cestovný ruch na Sardínii. To platí aj pre monitorovací mechanizmus, pokiaľ ide o predloženie tak štvrťročných správ, ako aj všetkých účtovných a zmluvných dokumentov prevádzkovateľmi letísk autonómnemu regiónu, aby získali posledné splátky platieb financovania ponúkaného uvedeným regiónom.

98      Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti musí byť argumentácia žalobkyne týkajúca sa údajného nezávislého rozhodovania prevádzkovateľov letísk pri vymedzovaní ich zmluvných vzťahov so zmluvnými leteckými spoločnosťami na základe spornej schémy pomoci, zamietnutá ako nedôvodná. Komisia sa teda nedopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď v odôvodneniach 355 až 361 napadnutého rozhodnutia konštatovala, že prevádzkovateľov letísk možno považovať za sprostredkovateľov medzi autonómnym regiónom a leteckými spoločnosťami, ktorí v celom rozsahu previedli finančné prostriedky prijaté od autonómneho regiónu a konali tak v súlade s pokynmi, ktoré uvedený región prijal prostredníctvom ním schválených plánov činností.

c)      O nesprávnej identifikácii príjemcov spornej schémy pomoci a neexistencii výhody pre letecké spoločnosti

99      Žalobkyňa tvrdí, že prevádzkovatelia letísk boli príjemcami spornej schémy pomoci, keďže ich odbremenila od nákladov, ktoré by za normálnych okolností museli vynaložiť na služby, ktoré sú predmetom sporných zmlúv, či už ide o zmluvy, ktoré sa týkajú cieľov frekvencie leteckých spojení a objemu cestujúcich, alebo o zmluvy týkajúce sa marketingových služieb. Sporná schéma pomoci tak predstavuje mechanizmus subvencovania prevádzkovateľov letísk s cieľom získať od leteckých spoločností služby týkajúce sa činností 1 a 2. Tento mechanizmus znižuje náklady, ktoré by prevádzkovatelia letísk obvykle museli znášať na rozvoj svojich vlastných činností. Uvedení prevádzkovatelia letísk uzavretím dohôd so žalobkyňou, najmä pokiaľ ide o rozšírenie ich spádovej oblasti a zvýšenie objemu prepravy cestujúcich, tak údajne dosiahli hospodársku návratnosť.

100    Skutočnosť, že žalobkyňa ako letecká spoločnosť plnením uvedených zmlúv poskytovala marketingové činnosti propagovaním leteckých spojení, ktoré prevádzkuje, nevylučuje hospodársky záujem prevádzkovateľov letísk na získaní takýchto služieb na zmluvnom základe. Zmluvy uzavreté medzi týmito prevádzkovateľmi a žalobkyňou totiž odhalili ich skutočný hospodársky záujem na získaní sporných služieb, pričom existenciu takéhoto záujmu Komisia pripustila v skorších rozhodnutiach, a tento záujem núti mnohé letiská využívať podobné služby leteckých spoločností. Tieto dohody sú napokon bežné v oblasti leteckej dopravy, ako to potvrdzuje skutočnosť, že v prejednávanej veci dotknutí prevádzkovatelia letísk čiastočne financovali tieto zmluvy z vlastných finančných prostriedkov. Služby, ktoré žalobkyňa poskytla na základe uvedených zmlúv, boli teda skutočné, a hoci činnosti uvedené v týchto zmluvách zodpovedali jej vlastnému hospodárskemu záujmu, skutočnosť, že mohla získať hospodársku výhodu z uvedených obchodných dohôd, neumožňuje preukázať, že žalobkyňa získala od autonómneho regiónu protiprávnu štátnu pomoc.

101    V každom prípade podľa žalobkyne Komisia nemohla vylúčiť, že prevádzkovatelia letísk boli príjemcami spornej schémy pomoci, aj keď boli priamymi príjemcami platieb autonómneho regiónu, a už vôbec nemala uplatniť nelogický argument, že uvedená schéma nebola navrhnutá tak, aby jej sekundárne účinky boli nasmerované na letiská.

102    V tejto súvislosti je nesporné, že prevádzkovatelia letísk mali záujem podieľať sa ako sprostredkovatelia na uplatňovaní spornej schémy pomoci, pretože skutočnosť, že letecké spoločnosti si splnili svoje záväzky, pokiaľ ide o frekvenciu leteckých spojení a ciele týkajúce sa objemu cestujúcich, ako aj poskytovanie ich marketingových služieb, mala za následok zvýšenie návštevnosti dotknutých letísk a nevyhnutne letiskových a mimoletiskových príjmov ich prevádzkovateľov.

103    Ako však zdôraznila Komisia najmä na pojednávaní, je nepravdepodobné, že by v prípade neexistencie financovania autonómnym regiónom mali prevádzkovatelia letísk k dispozícii dostatočné finančné prostriedky, v tomto prípade niekoľko desiatok miliónov eur, aby si v takom rozsahu mohli od leteckých spoločností zaobstarať záväzky spočívajúce v otvorení leteckých spojení a vdosiahnutī cieľov týkajúcich sa prepravy cestujúcich, ako aj v plnenī marketingových služieb, ani v prípade, že by v rámci svojich stratégií rozširovania nevyhnutne uzavreli dohody takéhoto druhu. Naopak sa zdá, že uvedení prevádzkovatelia sa zmluvne zaviazali voči leteckým spoločnostiam len so zárukou autonómneho regiónu, že získajú od neho zodpovedajúce finančné prostriedky.

104    To potvrdzuje skutočnosť, že v prejednávanej veci prevádzkovatelia letísk Cagliari‑Elmas a Olbia nevyužili marketingové služby žalobkyne, ani neuzavreli dohody týkajúce sa frekvencií letov v leteckej doprave alebo cieľa spočívajúceho v objeme cestujúcich pred zavedením spornej schémy pomoci, a že po pozastavení uvedenej schémy sa títo prevádzkovatelia vzhľadom na neexistenciu financovania autonómnym regiónom nerozhodli uzavrieť so žalobkyňou nové zmluvy týkajúce sa podobných služieb. V konečnom dôsledku, ako poznamenala Komisia, zaobstaranie uvedených služieb predstavovalo skôr obchodnú potrebu prevádzkovateľov letísk než ich rozhodnutie ponúknuť svoju pomoc pri vykonávaní spornej schémy pomoci zavedenej autonómnym regiónom. Žalobkyňa tak nemôže tvrdiť, že autonómny región spornou schémou pomoci odbremenil prevádzkovateľov letísk od nákladov, ktoré by museli obvykle znášať prevádzkovatelia letísk Cagliari‑Elmas a Olbia.

105    Tento záver nespochybňuje tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého prevádzkovatelia letísk odmeňovali letecké spoločnosti aj zo svojich vlastných finančných prostriedkov. Na jednej strane totiž žalobkyňa nepreukázala, aké sumy by prevádzkovatelia letísk zaplatili zo svojich vlastných finančných prostriedkov, ak by ich nezískali od autonómneho regiónu alebo ho nežiadali o ich následné preplatenie v rámci spornej schémy pomoci, zatiaľ čo Komisia tvrdí, pričom žalobkyňa nepredložila dôkaz o opaku, že prevádzkovatelia letísk využívali svoje vlastné finančné prostriedky len vo veľmi malom rozsahu a výlučne s cieľom plniť si svoje zostávajúce zmluvné záväzky po pozastavení spornej schémy pomoci autonómnym regiónom. Na druhej strane treba pripomenúť, že v každom prípade sa na tieto údajné vlastné investície prevádzkovateľov letísk nevzťahuje povinnosť vrátenia stanovená v článku 2 napadnutého rozhodnutia a nepredstavujú značné obchodné riziká v súvislosti s použitím finančných prostriedkov pochádzajúcich od autonómneho regiónu.

106    Pokiaľ ide o plnenia, ktoré boli predmetom sporných zmlúv, okrem skutočnosti, ktorá bude preskúmaná v rámci posúdenia uplatnenia zásady súkromného subjektu v trhovom hospodárstve, že letecké spoločnosti, ktoré sú zmluvnými stranami, neboli vybrané na základe konania, ktoré by zabezpečilo, že autonómny región prostredníctvom prevádzkovateľov letísk ich odmeňoval za trhové ceny, treba konštatovať, že žalobkyňa po tom, čo ju Všeobecný súd vyzval na predloženie dôkazných dokumentov v tejto súvislosti, predložila svoje vlastné reklamné a zmluvné dokumenty, ktoré, ako uviedla Komisia v odôvodnení 368 napadnutého rozhodnutia, potvrdzovali, že podpora niektorých miest a regiónov, kde poskytuje svoje služby žalobkyňa, sa spravidla neoddeliteľne spája na jej internetovej stránke s reklamou na lety, ktoré ona sama prevádzkuje. Na rozdiel od toho, čo tvrdí, v prípade neexistencie marketingových zmlúv uzavretých so spoločnosťami SOGAER a GEASAR nie je teda vylúčené, že žalobkyňa by napriek tomu propagovala svoje letecké spojenia s odletom a príletom na Sardíniu, aj keď nebolo preukázané, že pri plnení uvedených zmlúv žalobkyňa vyvinula podstatne väčšiu reklamnú činnosť, než je činnosť obvykle vykonávaná s cieľom priamo propagovať svoje vlastné lety.

107    Komisia sa teda nedopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď v napadnutom rozhodnutí uviedla, že marketingové služby zaobstarali dotknutí prevádzkovatelia letísk v prejednávanej veci s finančnými prostriedkami, ktoré im poskytol autonómny región, aby podporili prevádzku jedného alebo viacerých leteckých spojení zabezpečovaných zmluvnými leteckými spoločnosťami, za ktorých otvorenie a zachovanie boli odmeňované v rámci činnosti 1.

108    Komisia tiež mohla konštatovať, že letecké spoločnosti boli odmeňované autonómnym regiónom, aby propagovali svoje vlastné služby ako letecké spoločnosti (pozri v tomto zmysle rozsudky z 13. decembra 2018, Ryanair a Airport Marketing Services/Komisia, T‑53/16, neuverejnený, EU:T:2018:943, bod 271; z 13. decembra 2018, Ryanair a Airport Marketing Services/Komisia, T‑165/16, neuverejnený, EU:T:2018:952, bod 167; z 13. decembra 2018, Ryanair a Airport Marketing Services/Komisia, T‑165/15, neuverejnený, EU:T:2018:953, bod 230, a z 13. decembra 2018, Ryanair a Airport Marketing Services/Komisia, T‑111/15, neuverejnený, EU:T:2018:954, bod 232), aj keď ide o marketingové a reklamné náklady, ktoré by dotknuté letecké spoločnosti vrátane žalobkyne museli v zásade znášať.

109    Rovnako mohla Komisia dospieť k záveru, že prevádzkovatelia letísk neboli príjemcami spornej schémy pomoci. Je nesporné, že poskytovanie služieb požadovaných a financovaných autonómnym regiónom zmluvnými leteckými spoločnosťami totiž viedlo k zvýšeniu leteckej dopravy a objemu cestujúcich s príletom a odletom z dotknutých letísk, čo viedlo k zvýšeniu letiskových a mimoletiskových zdrojov ich prevádzkovateľov. Ako však tvrdí Komisia, ide tu o sekundárny účinok spornej schémy pomoci, z ktorého mali prospech všetky oblasti odvetvia cestovného ruchu na Sardínii, okrem iného vrátane žalobkyne, ktorá tiež nepochybne získala takúto sekundárnu výhodu zvýšením predaja služieb, ktoré ponúkala na palube svojich lietadiel. Napriek tomu okamžitá výhoda, ktorá bola predmetom spornej schémy pomoci a ktorá nebola získaná za obvyklých trhových podmienok, pozostávala z platieb vyplatených leteckým spoločnostiam.

110    Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba argumentáciu žalobkyne, ktorá sa týka sa údajného nesprávneho posúdenia Komisie pri určení príjemcov spornej schémy pomoci a konštatovaní existencie výhody v prospech žalobkyne, zamietnuť.

d)      O zásade súkromného investora v trhovom hospodárstve

111    Žalobkyňa Komisii vytýka, že správne neposúdila spornú schému pomoci, pretože neuplatnila, hoci tak mala urobiť, kritérium súkromného investora v trhovom hospodárstve tak na úrovni autonómneho regiónu, ako aj na úrovni prevádzkovateľov letísk. Vytýka jej tiež nedostatok odôvodnenia. V tejto súvislosti žalobkyňa konštatuje, že činnosti, ktoré poskytla, značne prispeli k rozvoju letísk Cagliari‑Elmas a Olbia a že v každom prípade vzhľadom na to, že prevádzkovatelia letísk v roku 2013 naďalej financovali činnosti uvedené v dotknutých zmluvách, to preukazuje, že aj rozpočtový rok 2012 bol v súlade s kritériom súkromného investora.

112    Komisia sa domnieva, že v napadnutom rozhodnutí zohľadnila zásadu súkromného subjektu v trhovom hospodárstve tak na úrovni autonómneho regiónu, ako aj na úrovni prevádzkovateľov letísk. Uplatnenie tejto zásady odvodenej z článku 345 ZFEÚ však nevyhnutne predpokladá, že dotknutý verejný orgán sa zapojí do hospodárskej činnosti a že je prepojený s príjemcom pomoci tak, že je vlastníkom, akcionárom alebo vlastníkom podielov tohto subjektu.

113    Komisia na jednej strane uvádza, že počas správneho konania Talianska republika nenavrhla uplatnenie zásady súkromného subjektu v trhovom hospodárstve na úrovni autonómneho regiónu a že v každom prípade bolo jasné, že uvedený región sa nesnaží dosiahnuť zisk, ale dosiahnuť ciele verejnej politiky, najmä z celkového hľadiska posilniť hospodárstvo prilákaním väčšieho počtu turistov. Takýto cieľ by pritom súkromný subjekt uskutočňujúci investíciu nezohľadnil. V každom prípade autonómny región nemohol byť považovaný za prevádzkovateľa letiska, ktorý sa usiluje investovať, najmä ak pod jeho kontrolu spadá len letisko Alghero, o ktoré v prejednávanej veci nejde. Prijatie spornej schémy pomoci nemožno teda považovať za rozhodnutie o investícii štátu v jeho postavení akcionára.

114    Na druhej strane, pokiaľ ide o prevádzkovateľov letísk, Komisia sa domnieva, že uplatnenie zásady súkromného subjektu v trhovom hospodárstve neodôvodňuje ani to, že uzavretím jednotlivých dohôd s leteckými spoločnosťami títo prevádzkovatelia len uplatnili spornú schému pomoci navrhnutú autonómnym regiónom, aby zvýšili návštevnosť ostrova turistami, ktorí sa prepravujú letecky. Na zaplatenie služieb, ktoré sú predmetom uvedených dohôd, tak nepoužili svoje vlastné peňažné prostriedky, ale použili prostriedky poskytnuté autonómnym regiónom tak, že poskytli štátne prostriedky v súlade s požiadavkou a pokynmi uvedeného autonómneho regiónu. Tieto transakcie sa teda neuskutočnili za obvyklých trhových podmienok bez predmetného zásahu štátu, keďže prevádzkovatelia letísk, o ktorých ide v prejednávanej veci, navyše nie sú vo vlastníctve orgánu verejnej moci.

1)      O uplatnení zásady súkromného subjektu v trhovom hospodárstve na zmluvné vzťahy medzi prevádzkovateľmi letísk a leteckými spoločnosťami

115    Komisia v napadnutom rozhodnutí odôvodnila neuplatniteľnosť zásady súkromného subjektu v trhovom hospodárstve na úrovni transakcií uskutočnených medzi prevádzkovateľmi letísk a leteckými spoločnosťami v podstate tak, že skúmané opatrenia predstavovali schému pomoci zavedenú verejným orgánom z dôvodov verejnej politiky, ktorá sa vzťahovala na viaceré letiská, z ktorých len jedno bolo vo vlastníctve autonómneho regiónu, a nie individuálnu dohodu medzi letiskom a leteckou spoločnosťou. Okrem toho podľa Komisie bolo jasné, že prevádzkovatelia letísk pri uzatváraní jednotlivých zmlúv s leteckými spoločnosťami nekonali ako súkromné subjekty v trhovom hospodárstve. Vykonávajú totiž schému pomoci navrhnutú autonómnym regiónom s cieľom zvýšiť leteckú dopravu vo všeobecný prospech územia ostrova Sardínia.

116    V tejto súvislosti, pokiaľ ide o argumentáciu žalobkyne týkajúcu sa uplatnenia zásady súkromného subjektu v trhovom hospodárstve z hľadiska nezávislosti prevádzkovateľov letísk pri používaní finančných prostriedkov poskytnutých autonómnym regiónom a pri vymedzení ich zmluvných vzťahov s leteckými spoločnosťami, treba ju zamietnuť z dôvodov, ktoré už boli uvedené v bodoch 102 až 110 vyššie.

117    Ďalej treba konštatovať, ako pripúšťa žalobkyňa, že obaja prevádzkovatelia letísk dotknutí v prejednávanej veci, t. j. letísk Cagliari‑Elmas a Olbia, nie sú v každom prípade vo vlastníctve autonómneho regiónu. Ako pritom správne tvrdí Komisia, uplatnenie zásady súkromného subjektu v trhovom hospodárstve na finančnú transakciu medzi dvoma podnikmi s cieľom zistiť, či je táto transakcia z hľadiska článku 107 ods. 1 ZFEÚ v spojení s článkom 345 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudky z 21. marca 1990, Belgicko/Komisia, C‑142/87, EU:C:1990:125, bod 29; z 21. marca 1991, Taliansko/Komisia, C‑303/88, EU:C:1991:136, bod 20, a z 12. decembra 1996, Air France/Komisia, T‑358/94, EU:T:1996:194, bod 70), v súlade s hospodárskou racionalitou, ktorá vylučuje, aby mohol prvý podnik poskytnúť výhodu druhému podniku, je tiež potrebné, aby bol prvý podnik vo vlastníctve štátu a aby tento podnik mohol byť považovaný za investora, ktorý očakáva v kratšom alebo dlhšom časovom horizonte hospodársku návratnosť svojej investície.

118    Za týchto podmienok, bez ohľadu na vypracovanie prevádzkových plánov leteckými spoločnosťami a/alebo na analýzy ex ante ziskovosti investícií prevádzkovateľmi letísk, na ktoré sa odvoláva žalobkyňa, sa zdá, že uvedení prevádzkovatelia jednak neboli vo vlastníctve autonómneho regiónu a jednak že títo prevádzkovatelia v každom prípade len použili peniaze, ktoré im poskytol autonómny región, na získanie služieb podľa pokynov tohto regiónu.

119    Z toho vyplýva, ako správne uviedla Komisia v napadnutom rozhodnutí, že prevádzkovatelia letísk sa v podstate obmedzili na vykonanie spornej schémy pomoci. Okrem toho vzhľadom na to, že uvedení prevádzkovatelia neboli vo vlastníctve štátu, transakcie uskutočnené medzi leteckými spoločnosťami a prevádzkovateľmi letísk nemali byť skúmané z hľadiska kritéria súkromného subjektu v trhovom hospodárstve, aj keby sa tieto transakcie uskutočnili zo štátnych prostriedkov, v tomto prípade autonómneho regiónu.

120    Toto zistenie nie je spochybnené skutočnosťou, aj keby sa preukázala, že prevádzkovatelia letísk odmeňovali letecké spoločnosti aj zo svojich vlastných finančných prostriedkov. Žalobkyňa na jednej strane totiž nepreukázala, aké sumy prevádzkovatelia letísk zaplatili zo svojich vlastných prostriedkov bez toho, aby neskôr získali alebo žiadali o ich následné vrátenie od autonómneho regiónu v rámci spornej schémy pomoci, hoci Komisia tvrdí, pričom žalobkyňa nepredložila dôkaz o opaku, že prevádzkovatelia letísk využívali svoje vlastné finančné prostriedky len vo veľmi malom rozsahu a výlučne s cieľom splniť svoje zostávajúce zmluvné záväzky po zrušení spornej schémy pomoci autonómnym regiónom. Na druhej strane treba pripomenúť, že na tieto údajne vlastné investície prevádzkovateľov letísk sa v každom prípade nevzťahuje povinnosť vrátenia stanovená v článku 2 napadnutého rozhodnutia a nepredstavujú značné prevzatie obchodných rizík v súvislosti s využitím finančných prostriedkov poskytnutých autonómnym regiónom.

121    Argumentáciu žalobkyne týkajúcu sa uplatnenia zásady súkromného subjektu v trhovom hospodárstve na úrovni prevádzkovateľov letísk treba teda zamietnuť.

2)      O uplatnení zásady súkromného subjektu v trhovom hospodárstve na úrovni autonómneho regiónu

122    V odôvodneniach 380 až 388 napadnutého rozhodnutia Komisia najprv uviedla, že Talianska republika nenavrhla uplatnenie zásady súkromného subjektu v trhovom hospodárstve na úrovni autonómneho regiónu, že nič nenaznačovalo, že by autonómny región pri zavedení spornej schémy pomoci konal podľa tejto zásady, a že bolo jasné, že autonómny región sa zavedením uvedenej schémy snažil skôr o dosiahnutie cieľov verejnej politiky, najmä o posilnenie regionálneho hospodárstva prilákaním väčšieho počtu turistov, než o dosiahnutie zisku ako vlastník. Komisia potom preskúmala uplatniteľnosť tejto zásady na úrovni prevádzkovateľov letísk a autonómneho regiónu, keď dospela k záveru, že sa nevzťahuje na prípad v prejednávanej veci.

123    Žalobkyňa sa domnieva, že záver Komisie nachádzajúci sa v odôvodnení 380 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého autonómny región nekonal ako súkromný investor v trhovom hospodárstve, je nesprávny.

124    V prejednávanej veci sa však vzhľadom na to, že autonómny región nevlastní letiská Cagliari‑Elmas a Olbia, ktoré sú v prípade žalobkyne jediné dotknuté, nemožno domnievať, že žalobkyňa konala ako investor. Naopak sa zdá, že autonómny región zaviedol spornú schému pomoci výlučne na účely hospodárskeho rozvoja ostrova Sardínia.

125    Za týchto podmienok Komisia najmä v odôvodneniach 380 až 384 napadnutého rozhodnutia správne dospela k záveru, že nemusela skúmať, či autonómny región financovaním, ktoré je predmetom spornej schémy pomoci, vykonal investíciu porovnateľnú s investíciou súkromného investora. Mohla preto konštatovať, že skúmanie ex ante hospodárskej ziskovosti zmlúv o poskytovaní služieb uzavretých medzi prevádzkovateľmi letísk a žalobkyňou nebolo relevantné, pretože v prejednávanej veci nemohol autonómny región konajúci výlučne ako orgán verejnej moci počítať s dividendami, kapitálovými výnosmi alebo akoukoľvek inou formou zisku porovnateľnou so ziskom, ktorý by dosiahol súkromný investor.

126    V tejto súvislosti na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, prípadný nárast daňových prostriedkov verejnoprávneho subjektu, akým je autonómny región, nemožno z dôvodu prijatia opatrení verejnej politiky považovať za zisky, ktoré súkromný investor očakáva zo svojich investícií, ani ich k nim prirovnať, pretože nie je rovnakej povahy ako finančná výhoda, ktorú hospodársky subjekt očakáva z jednej zo svojich investícií. Ide tu totiž o makroekonomické výhody očakávané od verejného zásahu v rámci hospodárskej politiky, na ktorú sa nevzťahuje zásada súkromného subjektu v trhovom hospodárstve, ale zásady racionalizácie verejných výdavkov.

127    Treba preto zamietnuť argumentáciu žalobkyne vychádzajúcu z toho, že autonómny región konal v súvislosti so spornou schémou pomoci prijatou v rámci všeobecnej hospodárskej politiky ako investor, čo odôvodňuje uplatnenie zásady súkromného investora v trhovom hospodárstve.

128    Na základe toho treba uviesť, že Komisia v odôvodnení 377 napadnutého rozhodnutia konštatovala, že platby, ktoré autonómny región prostredníctvom prevádzkovateľov letísk poskytol leteckým spoločnostiam v rámci činnosti 1 aj činnosti 2, sa musia považovať za subvencie leteckým spoločnostiam na prevádzkovanie väčšieho počtu letov na Sardíniu a z nej.

129    Treba ešte uviesť, že vzhľadom na to, že autonómny región nevlastní všetky letiská na ostrove Sardínia, ktoré sa ako jediné subjekty môžu zmluvne dohodnúť o využívaní letiskovej infraštruktúry, ktorú spravujú, najmä o spustení nových leteckých spojení, autonómny región nemohol ako verejný orgán získať tento druh služieb priamo od leteckých spoločností. Prevádzkovateľ letiska Cagliari‑Elmas pritom potvrdil, ako vyplýva z odôvodnení 312 a 314 napadnutého rozhodnutia, že jednak autonómny región požiadal prostredníctvom spornej schémy pomoci o službu spočívajúcu vo výbere leteckých spoločností schopných dosiahnuť ročné ciele stanovené v súvislosti s frekvenciou a objemom cestujúcich na strategických  spojeniach s odletom z letiska Cagliari‑Elmas a s príletom na toto letisko a jednak že táto služba bola poskytovaná zmluvnými leteckými spoločnosťami vybranými prevádzkovateľmi letísk.

130    Zo spornej schémy pomoci tiež vyplýva, že cieľom marketingových služieb poskytovaných leteckými spoločnosťami bolo propagovať ostrov Sardínia ako turistickú destináciu.

131    Hoci nemožno pripustiť, že autonómny región konal pri prijatí spornej schémy pomoci ako investor, treba konštatovať, že uvedený región konal ako príjemca služieb, najmä marketingových služieb. To napokon zdôraznila žalobkyňa najmä v replike, keď uviedla, že autonómny región „zapojil spoločnosť pôsobiacu na trhu, aby zaobstaral služby na trhu, a to marketingové služby a služby spočívajúce v náraste počtu sedadiel cestujúcich“.

132    Na jednej strane sumy, ktoré žalobkyňa prijala, totiž zodpovedali poskytovaniu služieb v nadväznosti na objednávku autonómneho regiónu, v prípade ktorej prevádzkovatelia letísk zohrávali len úlohu sprostredkovateľa medzi verejným obstarávateľom a poskytovateľmi týchto služieb. Na druhej strane a ako tvrdí žalobkyňa, letecké spoločnosti poskytovali služby, či už ide o záväzky týkajúce sa leteckých spojení a objemu prepravy cestujúcich, či o marketing, ktoré môžu byť ponúknuté prevádzkovateľom letísk v odvetví leteckej dopravy.

133    V tejto súvislosti štátne opatrenie v prospech podniku nemožno a priori vylúčiť z pojmu štátnej pomoci uvedeného v článku 107 ZFEÚ len na základe toho, že strany sa zaväzujú k vzájomnému poskytovaniu plnení (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. januára 1999, BAI/Komisia, T‑14/96, EU:T:1999:12, bod 71).

134    Pokiaľ ide konkrétne o prijímanie služieb orgánom verejnej moci, musí sa v zásade uskutočňovať podľa pravidiel verejného obstarávania stanovených v sekundárnom práve Únie. V takom prípade sa existencia takéhoto postupu verejného obstarávania zorganizovaného pred zaobstaraním služieb verejným orgánom členského štátu zvyčajne považuje za dostatočnú na to, aby vylúčila možnosť, že tento členský štát mohol poskytnúť vybranému podniku, ktorý poskytuje služby, výhodu, ktorú by inak za obvyklých trhových podmienok nezískal [pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. augusta 2003, P & O European Ferries (Vizcaya) a Diputación Foral de Vizcaya/Komisia, T‑116/01 a T‑118/01, EU:T:2003:217, bod 118].

135    V prejednávanej veci nedošlo k zaobstaraniu predmetných služieb samotným autonómnym regiónom, ktorý ako verejný orgán podliehal pravidlám Únie týkajúcim sa verejného obstarávania. Toto zaobstaranie sa totiž uskutočnilo prostredníctvom iných subjektov, na ktoré sa v tejto situácii nevzťahujú uvedené pravidlá, v prejednávanej veci prevádzkovateľov letísk, ktorí boli poverení získať na trhu služby požadované autonómnym regiónom, ktoré tento región financoval.

136    V takejto situácii samotná skutočnosť, že členský štát zaobstaráva služby, ktoré, ako tvrdí žalobkyňa, boli údajne ponúkané za trhových podmienok, nepostačuje na to, aby táto transakcia predstavovala obchodnú transakciu uskutočnenú za podmienok, s ktorými by súkromný subjekt súhlasil, alebo inak povedané, bežnú obchodnú transakciu. V takejto situácii je totiž jednak potrebné, že štát skutočne potrebuje tieto služby, a jednak, aby k získaniu týchto služieb došlo prostredníctvom otvoreného, transparentného a nediskriminačného postupu, ktorý môže zabezpečiť rovnosť zaobchádzania medzi poskytovateľmi, ktorí môžu poskytovať predmetné služby, a zaručiť, že predmetné poskytovania služieb sa získajú za trhovú cenu, ktorá zabezpečí, že pri nadobudnutí uvedených služieb orgán verejnej moci neposkytne vybranému poskytovateľovi výhodu [pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. augusta 2003, P & O European Ferries (Vizcaya) a Diputación Foral de Vizcaya/Komisia, T‑116/01 a T‑118/01, EU:T:2003:217, body 112 až 120; pozri aj analogicky rozsudky z 24. októbra 2013, Land Burgenland a i./Komisia, C‑214/12 P, C‑215/12 P a C‑223/12 P, EU:C:2013:682, body 93 a 94, a zo 16. júla 2015, BVVG, C‑39/14, EU:C:2015:470, bod 32].

137    V prejednávanej veci Komisia v odôvodnení 386 napadnutého rozhodnutia konštatovala, že financovanie zo spornej schémy pomoci nepredstavovalo odmenu za produkty alebo služby, ktoré by uspokojovali skutočné potreby autonómneho regiónu a že sa neuskutočnil žiadny otvorený a transparentný postup verejného obstarávania na účely poskytnutia finančnej pomoci dotknutým leteckým spoločnostiam.

138    V tejto súvislosti na rozdiel od toho, čo uviedla Komisia, sa autonómny región ako orgán verejnej moci, ktorý sleduje ciele hospodárskej politiky, mohol domnievať, že musel propagovať ostrov Sardínia ako turistickú destináciu s cieľom prispieť k hospodárskemu rozvoju ostrova.

139    Pritom na jednej strane, ako tvrdí aj Komisia, nový rozsah marketingových služieb financovaných v rámci spornej schémy pomoci pritom môže spochybniť skutočnosť, že tieto služby zodpovedali primerane a z hľadiska zásad racionalizácie verejných výdavkov skutočným potrebám autonómneho regiónu na účely dosiahnutia jeho cieľov hospodárskeho rozvoja ostrova Sardínia.

140    Na druhej strane a v každom prípade napadnuté rozhodnutie sa zaoberalo otázkou organizácie verejných obstarávaní s cieľom uzavrieť dohody medzi prevádzkovateľmi letísk, pretože organizácia takýchto verejných obstarávaní by mohla preukázať existenciu trhových podmienok, a teda neexistenciu výhody v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

141    V tejto súvislosti treba pritom konštatovať, ako tvrdí Komisia, že na účely získania služieb zvýšenia leteckej prevádzky a marketingu ani autonómny región, ani prevádzkovatelia letísk konajúci ako sprostredkovatelia nezorganizovali otvorené a transparentné verejné obstarávania, ktoré by mohli zaručiť dodržiavanie zásady rovnosti zaobchádzania medzi poskytovateľmi a nadobúdanie uvedených služieb autonómnym regiónom a zo štátnych prostriedkov poskytnutých prevádzkovateľom letísk za trhové ceny.

142    Je totiž nesporné, že prevádzkovatelia letísk uverejnili na svojich internetových stránkach výzvy na vyjadrenie záujmu, v rámci ktorých mohli letecké spoločnosti, ktoré mali záujem o spustenie niektorých zo svojich leteckých spojení alebo o zníženie ich sezónnosti okrem tých, na ktoré sa už vzťahovali záväzky vyplývajúce zo služieb vo verejnom záujme, a o poskytovanie marketingových služieb, ponúkať svoje služby prevádzkovateľom letísk.

143    Tieto výzvy na vyjadrenie záujmu však nemožno považovať za rovnocenné s postupmi verejného obstarávania. Žalobkyňa, ktorú Všeobecný súd vyzval, aby predložila tieto výzvy na vyjadrenie záujmu, ako aj ponuky, ktoré odovzdala prevádzkovateľom letísk Cagliari‑Elmas a Olbia, ich totiž nepredložila, pričom vysvetlila, že si tieto dokumenty neponechala. Komisia tiež nebola schopná predložiť uvedené výzvy na vyjadrenie záujmu. Okrem toho zo spisu nevyplýva, že na výber leteckých spoločností, ktoré sú zmluvnými stranami, boli stanovené presné kritériá. Naopak sa zdá, že všetky spoločnosti, ktoré predložili ponuky, boli vyzvané, aby uzavreli zmluvu s dotknutými prevádzkovateľmi letísk, a že pokiaľ ide o stanovenie cien ponúkaných služieb, ceny uplatňované leteckými spoločnosťami boli rozdielne. Aj keď sa finančné požiadavky leteckých spoločností pritom javili ako v hrubom vyjadrené a zaokrúhlené  finančné ohodnotenia, boli zo strany autonómneho regiónu prevádzkovateľom, ktorí vyplatili platby za uvedené služby, preplatené takmer v celom rozsahu.

144    Pokiaľ ide o existenciu ponúkaných služieb, žalobkyňa v skutočnosti nepreukázala, akým spôsobom presne poskytovala predmetné služby, najmä marketingové služby osobitne súvisiace so zmluvami uzavretými s prevádzkovateľmi letísk Cagliari‑Elmas a Olbia. Reklamný materiál predložený na žiadosť Všeobecného súdu sa totiž konkrétne netýka predmetných reklamných kampaní, ale reklamných kampaní z roku 2015 týkajúcich sa letísk na juhu Talianska. Pokiaľ ide o faktúry poskytovateľa služieb ako tretej osoby, na ktorého sa podľa jej slov obrátila, aby jej vypracoval ponuky na uzavretie zmlúv s uvedenými prevádzkovateľmi letísk, mesačné sumy fakturované týmto poskytovateľom predstavujú len niekoľko tisíc eur a preto vo vzťahu k financovaniu získanému autonómnym regiónom sú len minimálne a v každom prípade neumožňujú preukázať, že sa týkajú plnení určených výlučne pre prevádzkovateľov letísk Cagliari‑Elmas a Olbia.

145    Za týchto podmienok Komisia mohla v bode 7.2.1.3 napadnutého rozhodnutia, nazvanom „Hospodárska výhoda“, konštatovať, že platby prijaté leteckými spoločnosťami, ktoré sú zmluvnými stranami, akou je žalobkyňa, nemohli byť považované za skutočné protiplnenie za poskytnuté marketingové služby.

146    Navyše okrem skutočnosti, že letecké spoločnosti, ktoré sú zmluvnými stranami, neboli vybrané na základe postupu, ktorý by zaručil, že autonómny región im prostredníctvom prevádzkovateľov letísk vyplácal odmenu zodpovedajúcu trhovej cene, treba konštatovať, že žalobkyňa po tom, čo bola vyzvaná Všeobecným súdom, aby v tejto súvislosti poskytla dôkazné dokumenty, predložila reklamné a zmluvné materiály potvrdzujúce, ako uviedla Komisia v odôvodnení 368 napadnutého rozhodnutia, že propagácia určitých regiónov a miest, v rámci ktorých žalobkyňa zabezpečuje letecké spojenia, je na jej internetovej stránke spravidla neoddeliteľne spojená s propagáciou letov, ktoré sama prevádzkuje.

147    Komisia teda v napadnutom rozhodnutí správne uviedla, že marketingové služby v rámci činnosti 2 zaobstarali predmetní prevádzkovatelia letísk v prejednávanej veci za finančné prostriedky, ktoré im poskytol autonómny región na propagáciu prevádzkovania jedného alebo viacerých leteckých spojení zabezpečovaných zmluvnými leteckými spoločnosťami a na spustenie alebo zachovanie spojení, za ktoré boli odmeňované na základe činnosti 1.

148    Za týchto podmienok mohla Komisia dospieť k záveru, že letecké spoločnosti boli autonómnym regiónom odmeňované, aby ako letecké spoločnosti propagovali svoje vlastné služby (pozri v tomto zmysle rozsudky z 13. decembra 2018, Ryanair a Airport Marketing Services/Komisia, T‑53/16, neuverejnený, EU:T:2018:943, bod 271; z 13. decembra 2018, Ryanair a Airport Marketing Services/Komisia, T‑165/16, neuverejnený, EU:T:2018:952, bod 167; z 13. decembra 2018, Ryanair a Airport Marketing Services/Komisia, T‑165/15, neuverejnený, EU:T:2018:953, bod 229, a z 13. decembra 2018, Ryanair a Airport Marketing Services/Komisia, T‑111/15, neuverejnený, EU:T:2018:954, bod 232), aj keď ide o náklady na marketing a reklamu, ktoré museli v zásade znášať predmetné letecké spoločnosti, vrátane žalobkyne. Napokon dosiahnutie cieľov v oblasti frekvencie letov a objemu cestujúcich, ktoré boli predmetom činnosti 1, ako aj poskytovanie marketingových služieb, ktoré je predmetom činnosti 2, mali za následok zvýšenie hospodárskej činnosti žalobkyne.

149    Okrem toho treba ešte konštatovať, ako tvrdí Komisia, že v prípade, ak by autonómny región prevádzkovateľom letísk neposkytol zodpovedajúce finančné prostriedky, uvedení prevádzkovatelia by v rámci svojich stratégií rozširovania nutne ani neuzavreli dohody takého rozsahu, dokonca by tak nemohli urobiť ani z finančných dôvodov. Potvrdzuje to skutočnosť, že v prejednávanej veci prevádzkovatelia letísk nevyužili marketingové služby žalobkyne pred zavedením spornej schémy pomoci a že po jej pozastavení sa uvedení prevádzkovatelia vzhľadom na neexistenciu financovania autonómnym regiónom nerozhodli uzavrieť nové zmluvy týkajúce sa podobných služieb.

150    Za týchto podmienok mohla Komisia v odôvodnení 388 napadnutého rozhodnutia dospieť k záveru, že financovanie poskytnuté autonómnym regiónom prostredníctvom prevádzkovateľov letísk leteckým spoločnostiam, akou je žalobkyňa, na financovanie činností 1 a 2 v rámci spornej schémy pomoci poskytlo dotknutým leteckým spoločnostiam hospodársku výhodu, v prejednávanej veci odmenu, ktorú by za bežných trhových podmienok nezískali.

151    Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že argumentáciu žalobkyne týkajúcu sa uplatnenia zásady súkromného subjektu v trhovom hospodárstve na úrovni autonómneho regiónu treba zamietnuť ako nedôvodnú.

3)      O možnosti považovať financovanie týkajúce sa letiska Olbia za pomoc na marketingové činnosti, investície alebo pre regionálne letiská

152    Žalobkyňa si kladie otázku v súvislosti s dôvodmi, pre ktoré by bola „nepriama podpora marketingu vykonaná jej prostredníctvom“ protiprávnou pomocou, zatiaľ čo „priama podpora marketingu zo strany štátu pre prevádzkovateľov letísk nie je protiprávna vzhľadom na najnovšie zmeny“ nariadenia Komisie (EÚ) č. 651/2014 zo 17. júna 2014 o vyhlásení určitých kategórií pomoci za zlučiteľné s vnútorným trhom podľa článkov 107 a 108 [ZFEÚ] (Ú. v. EÚ L 187, 2014, s. 1). Okrem toho dotknutú pomoc by bolo možné podľa nej považovať za investičnú pomoc, keďže letisko Olbia prijme menej ako tri milióny cestujúcich ročne.

153    Komisia identifikovala toto tvrdenie ako smerujúce k možnosti uložiť oslobodenie pomoci, pokiaľ ide o marketingové činnosti podľa nariadenia č. 651/2014, a tvrdí jednak, že táto možnosť je obmedzená na letiská, ktoré prijmú menej ako 200 000 cestujúcich ročne, čo nie je prípad letísk Cagliari‑Elmas a Olbia, a jednak, že ide o pomoc poskytnutú prevádzkovateľom letísk a nie ako v prejednávanej veci leteckým spoločnostiam. Napokon sumy zaplatené za marketingové činnosti nemožno kvalifikovať ako „investičnú pomoc“, pretože neboli určené na financovanie investičného majetku a v každom prípade je výhrada neprípustná, pretože bola prvýkrát predložená žalobkyňou v replike.

154    V tejto súvislosti Komisia v odôvodnení 408 napadnutého rozhodnutia konštatovala, že nijaké nariadenie o skupinových výnimkách sa nevzťahuje na spornú schému pomoci, čiže ani nariadenie č. 651/2014, na ktoré sa odvoláva žalobkyňa.

155    Ďalej je nesporné, že z článku 14 ods. 1 až 3 nariadenia č. 651/2014 vyplýva, že opatrenia regionálnej investičnej pomoci sú zlučiteľné s vnútorným trhom v zmysle článku 107 ods. 3 ZFEÚ a oslobodené od oznamovacej povinnosti stanovenej v článku 108 ods. 3 ZFEÚ, najmä pokiaľ sú splnené podmienky stanovené v tomto článku, medzi ktoré patrí požiadavka, že sa pomoc poskytne v podporovaných oblastiach, a to v súlade s článkom 2 ods. 27 uvedeného nariadenia, teda pre „oblasti určené v schválenej mape regionálnej pomoci na obdobie od 1. [júla] 2014 do 31. [decembra] 2020 v súlade s ustanoveniami článku 107 ods. 3 písm. a) a c) zmluvy“. Pokiaľ však ide o Taliansko, oznámenie Komisie s názvom „Usmernenia o regionálnej štátnej pomoci na roky 2014 – 2020“ (Ú. v. EÚ C 209, 2013, s. 1) stanovilo len regióny Kampánia, Apúlia, Basilicata, Kalábria a Sicília. Keďže región Sardínia nie je uvedený na mape regionálnej pomoci na predmetné obdobie, žalobkyňa sa nemôže odvolávať na článok 14 nariadenia č. 651/2014.

156    Na predmetnú pomoc sa nemôže vzťahovať ani článok 51 nariadenia č. 651/2014, pretože toto ustanovenie sa týka len pomoci pre letiská nachádzajúce sa v okrajových regiónoch, čo nie je nevyhnutne prípad letísk na Sardínii, a vyžaduje, že príjemcami uvedenej pomoci sú v plnom rozsahu len koneční spotrebitelia, ktorých obvyklé bydlisko sa nachádza v okrajovom regióne, čo sporná schéma pomoci výslovne nestanovuje.

157    Aj za predpokladu, podobne ako tvrdí Komisia, že by žalobkyňa mala v úmysle odvolávať sa na článok 56a nariadenia č. 651/2014, treba konštatovať, že tento článok bol doplnený nariadením Komisie (EÚ) 2017/1084 zo 14. júna 2017, ktorým sa mení nariadenie (EÚ) č. 651/2014, pokiaľ ide o pomoc na prístavnú a letiskovú infraštruktúru, stropy vymedzujúce notifikačnú povinnosť pri pomoci na kultúru a zachovanie kultúrneho dedičstva a pri pomoci na športovú a multifunkčnú rekreačnú infraštruktúru, ako aj schémy regionálnej prevádzkovej pomoci pre najvzdialenejšie regióny, a ktorým sa mení nariadenie (EÚ) č. 702/2014 z hľadiska výpočtu oprávnených nákladov (Ú. v. EÚ L 156, 2017, s. 1), a z časového hľadiska nebol teda v čase prijatia napadnutého rozhodnutia v účinnosti. V každom prípade, ako zdôrazňuje Komisia, spornú schému pomoci nemožno kvalifikovať ako investičnú pomoc, pretože sa netýkala investičného majetku prevádzkovateľov letísk, ale jej príjemcami boli letecké spoločnosti.

158    V dôsledku toho bez ohľadu na jej nejasnosť, ktorá by odôvodňovala jej zamietnutie ako neprípustné, je nutné konštatovať, že aj v snahe urobiť ju zrozumiteľnú možno argumentáciu žalobkyne len zamietnuť ako zjavne nedôvodnú, pretože na rozdiel od predpokladu uvedeného žalobkyňou by takáto pomoc, o akú ide v prejednávanej veci, nemohla byť vyhlásená za zlučiteľnú s vnútorným trhom podľa nariadenia č. 651/2014, aj keby sa považovala za poskytnutú prevádzkovateľom letísk.

159    Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba prvú a druhú časť prvého žalobného dôvodu zamietnuť ako nedôvodné.

3.      O tretej časti prvého žalobného dôvodu týkajúcej sa neexistencie selektivity opatrenia pomoci

160    V rámci tretej časti prvého žalobného dôvodu a za predpokladu, že by bolo možné žalobkyňu považovať za príjemcu predmetného opatrenia pomoci, žalobkyňa spochybňuje, že by toto opatrenie bolo možné kvalifikovať ako „selektívne“. Letecké spoločnosti zabezpečujúce lety s odletom alebo príletom do Alghera, Cagliari‑Elmasa a Olbie sú totiž v porovnateľných situáciách a navzájom si konkurujú. Bez rozdielu mali prístup k financovaniu autonómnym regiónom na podporu leteckej dopravy a všetky mohli rokovať s prevádzkovateľmi letísk o zmluvách o letiskových a marketingových službách. Okrem toho s leteckými spoločnosťami, ktoré neboli príjemcami pomoci a rozhodli sa nezúčastniť, sa nezaobchádzalo diskriminačne. Pokiaľ ide o letecké spoločnosti, ktoré uzavreli zmluvy s prevádzkovateľmi letísk, boli vybrané týmito prevádzkovateľmi podľa využiteľnosti ich ponúk, a nie podľa požiadaviek stanovených autonómnym regiónom. Komisia tak nepreukázala selektívnu povahu pomoci.

161    Komisia navrhuje, aby bola tretia časť prvého žalobného dôvodu zamietnutá ako nedôvodná, pričom tvrdí, že argumentácia, akú uvádza žalobkyňa, bola opakovane zamietnutá judikatúrou (rozsudok z 13. septembra 2012, Taliansko/Komisia, T‑379/09, neuverejnený, EU:T:2012:422, body 47 a 48). Keďže letecké spoločnosti pôsobiace na letiskách Cagliari‑Elmas a Olbia, ktoré neuzavreli dohody s príslušnými prevádzkovateľmi letísk, nemali prospech zo spornej schémy pomoci, je preukázané, že uvedená schéma bola selektívna. V tejto súvislosti okolnosť, že letecké spoločnosti, ktoré sú príjemcami pomoci, boli vybrané na základe prejaveného záujmu uverejneného na internete, nie je relevantná. Samotná skutočnosť, že opatrenie bolo dostupné pre každý podnik, ktorý ho chcel využiť, totiž nemôže stačiť na to, aby sa zabránilo tomu, že toto opatrenie bude mať selektívnu povahu, a to prípadne s rizikom, že by bol článok 107 ZFEÚ zbavený akéhokoľvek potrebného účinku. V každom prípade v prejednávanej veci sporná schéma pomoci nevymedzuje jej príjemcov na základe objektívnych a nediskriminačných kritérií. Získanie opatrenia bolo totiž podmienené rokovaniami s prevádzkovateľmi letísk, takže nezaručoval dotknutým leteckým spoločnostiam, že získajú výhodu, ani jej výšku, ani to nezabezpečilo výber týchto spoločností nediskriminačným spôsobom.

162    Na úvod treba pripomenúť, že osobitosť štátneho opatrenia, a to selektívna povaha tohto opatrenia, predstavuje jeden zo znakov pojmu štátna pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ. Na účely overenia, či je táto podmienka splnená, treba určiť, či v rámci daného právneho systému môže štátne opatrenie zvýhodniť určitých podnikateľov alebo určité výroby oproti iným podnikom, ktoré sa zo skutkového a z právneho hľadiska nachádzajú v porovnateľnej situácii vzhľadom na cieľ sledovaný dotknutým opatrením, pričom treba spresniť, že podľa ustálenej judikatúry pojem štátna pomoc nezahŕňa štátne opatrenia zavádzajúce rozlišovanie medzi podnikmi, ktoré sú v dôsledku toho a priori selektívne, pokiaľ toto rozlišovanie vyplýva z povahy alebo zo štruktúry systému, do ktorého tieto opatrenia patria (pozri rozsudok z 30. novembra 2009, Francúzsko a France Télécom/Komisia, T‑427/04 a T‑17/05, EU:T:2009:474, body 228 a 229 a citovanú judikatúru).

163    V prejednávanej veci Komisia v odôvodnení 389 napadnutého rozhodnutia odôvodnila selektivitu spornej schémy pomoci tak, že ju nemožno považovať za schému so všeobecnou pôsobnosťou, a skutočnosťou, že bola navrhnutá a vykonávaná výlučne v prospech niektorých podnikov alebo sektorov činností, konkrétne leteckých dopravcov, ktorých autonómny región financoval prostredníctvom prevádzkovateľov letísk. Uviedla, že leteckým spoločnostiam, ktoré zabezpečujú lety s odletom a príletom na letiská Cagliari‑Elmas a Olbia a ktoré neuzavreli dohodu s prevádzkovateľmi letísk, tak nebola poskytnutá rovnaká finančná podpora autonómneho regiónu alebo prinajmenšom nie za podmienok stanovených zákonom č. 10/2010. Podľa Komisie bola sporná schéma pomoci selektívna vzhľadom na to, že predmetná hospodárska výhoda bola vyhradená určitým konkrétnym podnikom konkrétneho odvetvia, a to leteckej dopravy.

164    V tejto súvislosti treba konštatovať, že všetky letecké spoločnosti zabezpečujúce lety s odletom alebo príletom na letiská na Sardínii, najmä letiská Cagliari‑Elmas a Olbia, nepovažovali za relevantné predložiť prevádzkovateľom letísk v rámci uplatnenia spornej schémy pomoci ponuku služieb. Navyše, hoci žalobkyňa túto skutočnosť nepotvrdila s odvolaním sa na obchodné tajomstvo dotknutých leteckých spoločností, nie je vylúčené, že na leteckých spojeniach zabezpečovaných žalobkyňou na priamych letoch s odletom a príletom na letiská Cagliari‑Elmas a Olbia s odletom alebo príletom na európske letiská ostatné letecké spoločnosti mohli alebo môžu ponúkať rovnocennú dopravu cez iné európske letiská, z čoho vyplýva, že sú v konkurenčnom postavení so žalobkyňou. Táto spoločnosť je tiež v konkurenčnom postavení s leteckými spoločnosťami zabezpečujúcimi spojenia, na ktoré sa vzťahujú záväzky vyplývajúce zo služieb vo verejnom záujme s odletmi a príletmi na letiská na Sardínii, ktorých letecké spojenia boli vylúčené zo spornej schémy pomoci.

165    Tieto spoločnosti, ktoré sú v konkurenčnom postavení so žalobkyňou a ktoré neuzavreli zmluvy s prevádzkovateľmi letísk alebo nemohli uzavrieť takéto zmluvy z dôvodu, že prevádzkovali letecké spojenia vylúčené zo spornej schémy pomoci, pritom nezískali uvádzanú výhodu, hoci vzhľadom na cieľ spornej schémy pomoci a opatrenia prijaté v rámci činností 1 a 2 tieto letecké spoločnosti, ktoré nie sú príjemcami pomoci, prispeli tiež k zabezpečeniu leteckých spojení pre turistov, najmä kontinentálnej Európy, ktorí chceli navštíviť ostrov Sardínia.

166    V tejto súvislosti keďže sa selektívna povaha určitého opatrenia totiž posudzuje vo vzťahu ku všetkým podnikom a nie vo vzťahu k podnikom, ktoré sú príjemcami rovnakej výhody v rámci tej istej skupiny (rozsudok z 11. júna 2009, Taliansko/Komisia, T‑222/04, EU:T:2009:194, bod 66), treba konštatovať, že sporná schéma pomoci predstavovala podporu pre niektoré podniky v porovnaní s ostatnými podnikmi, ktoré sa zo skutkového a z právneho hľadiska nachádzali v porovnateľnej situácii vzhľadom na cieľ sledovaný dotknutým opatrením.

167    Okrem toho, pokiaľ ide o okolnosť, že letecké spoločnosti, ktoré sú príjemcami, boli vybrané na základe výziev na vyjadrenie záujmu uverejnených na internete, nie je v každom prípade relevantná. Členské štáty by totiž prípadne mohli pristúpiť k takýmto výzvam na účely výberu príjemcov pomoci, aby sa vyhli pôsobnosti článku 107 ZFEÚ, čo by narušilo potrebný účinok tohto ustanovenia.

168    Práve z tohto dôvodu samotná skutočnosť, že opatrenie by mohlo predstavovať prospech pre všetky hospodárske subjekty, ktoré spĺňajú stanovené podmienky, teda že určuje svoju pôsobnosť na základe objektívnych kritérií, sama osebe nepreukazuje všeobecnú povahu tohto opatrenia a nebráni tomu, aby malo selektívnu povahu (pozri rozsudok z 13. septembra 2012, Taliansko/Komisia, T‑379/09, neuverejnený, EU:T:2012:422, bod 47 a citovanú judikatúru).

169    Okrem toho pri vykonávaní spornej schémy pomoci prevádzkovatelia letísk konajúci ako správcovia verejných finančných prostriedkov, ktoré im poskytol autonómny región, individuálne rokovali o výške finančných stimulov súvisiacich s dopravnými cieľmi, ako aj o cenách marketingových služieb, ktoré im uvedený región preplatil. Takisto pod dohľadom autonómneho regiónu vytýčili objemy služieb, ktoré sa mali zaobstarať od leteckých spoločností za týchto cenových podmienok. Táto diskrečná právomoc pri úprave individuálnych súm vyplatených na základe zmlúv prevádzkovateľom z peňažných prostriedkov autonómneho regiónu ešte viac potvrdzuje selektívnu povahu spornej schémy pomoci (pozri v tomto zmysle rozsudky z 26. septembra 1996, Francúzsko/Komisia, C‑241/94, EU:C:1996:353, body 23 a 24, a zo 6. marca 2002, Diputación Foral de Álava a i./Komisia, T‑127/99, T‑129/99 a T‑148/99, EU:T:2002:59, bod 154).

170    Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že tretiu časť prvého žalobného dôvodu treba zamietnuť ako nedôvodnú.

4.      O štvrtej časti prvého žalobného dôvodu týkajúcej sa neexistencie narušenia hospodárskej súťaže a ovplyvnenia obchodu medzi členskými štátmi

171    V rámci štvrtej časti prvého žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že platby, ktoré jej vyplatili prevádzkovatelia letísk Cagliari‑Elmas a Olbia, nenarušili hospodársku súťaž ani neovplyvnili obchod medzi členskými štátmi. Predovšetkým sa na ne vzťahuje nariadenie Komisie (EÚ) č. 360/2012 z 25. apríla 2012 o uplatňovaní článkov 107 a 108 [ZFEÚ] na pomoc de minimis v prospech podnikov poskytujúcich [SVHZ] (Ú. v. EÚ L 114, 2012, s. 8) najmä preto, že táto pomoc nedosahuje prahovú hodnotu 500 000 eur stanovenú v článku 2 tohto nariadenia.

172    Komisia navrhuje, aby bola štvrtá časť prvého žalobného dôvodu zamietnutá ako nedôvodná.

173    Vzhľadom na názov štvrtej časti prvého žalobného dôvodu treba rozumieť, že žalobkyňa usudzuje, že najmä s prihliadnutím na skutočnosť, že sporná pomoc, ktorá sa jej týkala, bola nižšia ako táto prahová hodnota 500 000 eur stanovená nariadením č. 360/2012, čo je nutné preskúmať v prvom rade, táto pomoc nemohla ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi ani narušiť hospodársku súťaž alebo hroziť jej narušením, čo sa preskúma v druhom rade.

a)      O možnosti považovať spornú pomoc týkajúcu sa žalobkyne za pomoc spadajúcu do prahovej hodnoty de minimis stanovenú nariadením č. 360/2012

174    Na úvod treba pripomenúť, že článok 1 protokolu (č. 26) o službách všeobecného záujmu, ktorý je pripojený k Zmluve o EÚ a Zmluve o FEÚ (Ú. v. EÚ C 83, 2010, s. 308), priznáva národným, regionálnym a miestnym orgánom základnú úlohu a širokú diskrečnú právomoc pri poskytovaní, obstarávaní a organizovaní SVHZ spôsobom, ktorý čo najlepšie napĺňa potreby užívateľov. V tejto súvislosti článok 106 ods. 2 ZFEÚ najmä stanovuje, že podniky poverené poskytovaním SVHZ podliehajú pravidlám Zmlúv, najmä pravidlám hospodárskej súťaže, za predpokladu, že uplatňovanie týchto z právneho alebo skutkového hľadiska pravidiel právne neznemožňuje plniť určité úlohy, ktoré im boli zverené.

175    Článok 106 ods. 2 ZFEÚ teda za určitých podmienok dovoľuje výnimky zo všeobecných pravidiel Zmluvy a jeho cieľom je zosúladiť záujem členských štátov využívať určité podniky, najmä verejného sektora, ako nástroj hospodárskej alebo sociálnej politiky so záujmom Únie pri dodržiavaní pravidiel hospodárskej súťaže a zachovaní jednotnosti vnútorného trhu. Vzhľadom na takto definovaný záujem členských štátov im pri definovaní služieb všeobecného hospodárskeho záujmu, ktorými poverujú určité podniky, nemožno zakázať ciele svojej vnútroštátnej politiky a usilovať sa uskutočňovať tieto ciele pomocou povinností a obmedzení, ktoré uvedeným podnikom ukladajú (pozri v tomto zmysle rozsudky z 23. októbra 1997, Komisia/Francúzsko, C‑159/94, EU:C:1997:501, body 55 a 56, a z 21. septembra 1999, Albany, C‑67/96, EU:C:1999:430, body 103 a 104).

176    V tejto súvislosti bez toho, aby tým bolo dotknuté nariadenie, ktoré bolo prijaté v danej oblasti na základe článku 14 ZFEÚ, disponujú členské štáty širokou mierou voľnej úvahy pri definovaní toho, čo spravidla považujú za SVHZ, a to služby, ktoré majú osobitné znaky vo vzťahu k službám všeobecného hospodárskeho záujmu, ktoré charakterizujú iné hospodárske činnosti (pozri v tomto zmysle rozsudky z 10. decembra 1991, Merci convenzionali porto di Genova, C‑179/90, EU:C:1991:464, bod 27, a z 18. júna 1998, Corsica Ferries France, C‑266/96, EU:C:1998:306, bod 45), a osobitne úlohu, ktorú zverujú týmto SVHZ (rozsudok zo 7. novembra 2012, CB/Komisia, T‑137/10, EU:T:2012:584, bod 191). Komisia preto môže definovanie takejto služby členským štátom spochybniť iba v prípade zjavného pochybenia (rozsudky z 15. júna 2005, Olsen/Komisia, T‑17/02, EU:T:2005:218, bod 216, a z 12. februára 2008, BUPA a i./Komisia, T‑289/03, EU:T:2008:29, body 166 a 169), najmä, keď členský štát vykonáva túto právomoc svojvoľne s jediným cieľom, aby sa osobitné odvetvie vyhlo uplatneniu pravidiel hospodárskej súťaže (rozsudok z 12. februára 2008, BUPA a i./Komisia, T‑289/03, EU:T:2008:29, bod 168).

177    V takom prípade, pokiaľ ide o výnimku zo základných pravidiel Zmlúv, prináleží členskému štátu, ktorý sa odvoláva na článok 106 ods. 2 ZFEÚ, aby preukázal, že boli splnené všetky podmienky uplatnenia tohto ustanovenia (rozsudok z 23. októbra 1997, Komisia/Francúzsko, C‑159/94, EU:C:1997:501, bod 94). Prvou z týchto podmienok je, že podnik ako prijímateľ pomoci musí byť skutočne poverený plnením záväzkov služby vo verejnom záujme a tieto záväzky musia byť jasne definované (rozsudok z 24. júla 2003, Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg, C‑280/00, EU:C:2003:415, bod 89).

178    Nariadenie č. 360/2012, na ktoré sa odvoláva žalobkyňa, je iba vykonaním týchto prínosov judikatúry. Článok 2 ods. 1 nariadenia č. 360/2012 tak pripomína, že „[iba] pomoc v prospech podnikov na poskytovanie [SVHZ] sa považuje za pomoc, ktorá nespĺňa všetky kritériá článku 107 ods. 1 zmluvy, a preto sa vyníma z notifikačnej povinnosti podľa článku 108 ods. 3 zmluvy“.

179    V napadnutom rozhodnutí, konkrétne v odôvodneniach 379 a 411, Komisia uviedla, že letecké spojenia, na ktoré sa vzťahujú záväzky vyplývajúce zo služieb vo verejnom záujme podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1008/2008 z 24. septembra 2008 o spoločných pravidlách prevádzky leteckých dopravných služieb v Spoločenstve (prepracované znenie) (Ú. v. EÚ L 93, 2008, s. 3), ktoré existujú na Sardínii, boli výslovne vylúčené z pôsobnosti zákona č. 10/2010, ktorý bol jasne navrhnutý súčasne ako systém záväzkov služby vo verejnom záujme podľa nariadenia č. 1008/2008. Okrem toho Komisia konštatovala, že záväzky vyplývajúce zo SVHZ možno prijať len pre dané letecké spojenie alebo danú skupinu leteckých spojení a nemožno ich všeobecným spôsobom prijať pre akékoľvek pravidelné spojenie s odletom z konkrétneho letiska, mesta alebo regiónu.

180    V tejto súvislosti treba konštatovať, že žalobkyňa stále nepreukázala, že bola poverená SVHZ v rámci každého z leteckých spojení, ktoré boli vybrané a financované v rámci uplatňovania spornej schémy pomoci.

181    Na jednej strane, ako uviedla Komisia v napadnutom rozhodnutí, samotné regionálne rozhodnutie č. 29/36 vylučovalo, aby sa spojenia strategického záujmu určené plánmi činností, ktoré boli predložené v rámci spornej schémy pomoci, mohli prekrývať so spojeniami už prevádzkovanými v rámci systému záväzku vyplývajúceho zo služieb vo verejnom záujme. Na druhej strane uplatnenie článku 106 ods. 2 ZFEÚ je odôvodnené práve ohrozením plnenia osobitných úloh zverených podniku poverenému SVHZ, ako ich spresňujú záväzky vyplývajúce zo služieb vo verejnom záujme, ktorými je viazaný (pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. októbra 1997, Komisia/Francúzsko, C‑159/94, EU:C:1997:501, bod 95).

182    V prejednávanej veci žalobkyňa na základe leteckých liniek, ktoré prevádzkuje a ktoré boli financované na základe spornej schémy pomoci, pritom nemôže dôvodne tvrdiť, že jej boli uložené záväzky vyplývajúce zo služieb vo verejnom záujme alebo že jej boli zverené osobitné úlohy v zmysle článku 106 ods. 2 ZFEÚ, a už vôbec nie, že je nesporné, že väčšina týchto leteckých liniek bola v období, na ktoré sa vzťahovala sporná schéma pomoci, už navrhnutá, a to aj žalobkyňou, za obvyklých trhových podmienok vyňatých zo zásahu verejnej moci. Okolnosť, že v rámci spornej schémy pomoci sa autonómny región domnieval, že prevádzkovanie týchto leteckých spojení, ktoré boli kvalifikované ako strategický záujem, predstavuje SVHZ, nie je teda dostatočná, najmä vzhľadom na to, že uvedený región presne nedefinoval záväzky vyplývajúce zo služieb vo verejnom záujme uložené žalobkyni.

183    Vzhľadom na neexistenciu SVHZ zverenej žalobkyni a iným leteckým spoločnostiam, ktoré sú príjemcami spornej schémy pomoci, Komisia v napadnutom rozhodnutí správne rozhodla, keď neposudzovala uplatnenie nariadenia č. 360/2012 v prejednávanej veci. Pre úplnosť treba konštatovať, že na základe sporných zmlúv uzavretých s prevádzkovateľmi letísk a ako potvrdila žalobkyňa v odpovedi na otázku Všeobecného súdu, jej mala byť vyplatená suma 580 000 eur a pri ich plnení jej bola vyplatená suma 670 298,75 eura, čím presahuje prahovú hodnotu 500 000 eur stanovenú uvedeným nariadením.

b)      O narušení hospodárskej súťaže a ovplyvnení obchodu v rámci Spoločenstva spornou schémou pomoci

184    Na úvod treba pripomenúť, že na účely kvalifikácie vnútroštátneho opatrenia ako „štátnej pomoci“ nie je potrebné preukázať skutočný vplyv predmetnej pomoci na obchod medzi členskými štátmi a skutočné narušenie hospodárskej súťaže, ale len preskúmať, či táto pomoc môže tento obchod ovplyvniť a narušiť hospodársku súťaž (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. decembra 2005, Taliansko/Komisia, C‑66/02, EU:C:2005:768, bod 111, a z 9. júna 2011, Comitato „Venezia vuole vivere“ a i./Komisia, C‑71/09 P, C‑73/09 P a C‑76/09 P, EU:C:2011:368, bod 134).

185    Konkrétne, ak pomoc, ktorú členský štát poskytne, posilní v rámci obchodu v Únii postavenie jedného podniku voči ostatným konkurujúcim podnikom, treba na tieto ostatné konkurujúce podniky hľadieť ako na podniky ovplyvnené pomocou (pozri rozsudok z 9. októbra 2014, Ministerio de Defensa a Navantia, C‑522/13, EU:C:2014:2262, bod 52 a citovanú judikatúru).

186    Navyše v prípade schémy pomoci sa Komisia môže obmedziť na skúmanie povahy predmetnej schémy, aby v odôvodnení rozhodnutia posúdila, či z dôvodu vysokých súm alebo percentuálnych podielov pomoci, vlastností podporovaných investícií alebo iných podmienok, ktoré táto schéma stanovuje, zabezpečuje príjemcom zjavnú výhodu oproti ich konkurentom a je takej povahy, že môže podstatne prospieť podnikom, ktoré sa zúčastňujú na obchode medzi členskými štátmi. Komisia tak v rozhodnutí týkajúcom sa takej schémy nie je povinná vykonať analýzu pomoci poskytnutej v každom jednotlivom prípade na základe uvedenej schémy. Individuálnu situáciu každého z dotknutých podnikov je potrebné overiť až vo fáze vymáhania pomoci (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. októbra 1987, Nemecko/Komisia, 248/84, EU:C:1987:437, bod 18, a z 9. júna 2011, Comitato „Venezia vuole vivere“ a i./Komisia, C‑71/09 P, C‑73/09 P a C‑76/09 P, EU:C:2011:368, bod 63).

187    V napadnutom rozhodnutí, v tomto prípade v odôvodneniach 390 až 392, Komisia dostatočne vysvetlila, že letecké spoločnosti, ktorým boli poskytnuté platby vyplatené prevádzkovateľmi letísk na základe predmetnej schémy pomoci, pôsobili v odvetví, ktoré sa vyznačuje silnou hospodárskou súťažou medzi subjektmi z rôznych členských štátov, a teda sa zúčastňujú na obchode v rámci Únie.

188    Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, je takéto odôvodnenie samo osebe dostatočné vzhľadom na povinnosť odôvodnenia, ktorú má Komisia (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 7. marca 2002, Taliansko/Komisia, C‑310/99, EU:C:2002:143, body 88 a 89, a z 9. júna 2011, Comitato „Venezia vuole vivere“ a i./Komisia, C‑71/09 P, C‑73/09 P a C‑76/09 P, EU:C:2011:368, body 114 a 121).

189    Okrem toho Komisia neporušila pojem štátna pomoc, ako je uvedený v článku 107 ods. 1 ZFEÚ, keď konštatovala, že zjavná cezhraničná povaha predmetných činností, konkrétne služieb leteckej osobnej dopravy, znamená, že sporná schéma pomoci mohla narušiť hospodársku súťaž a ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi tým, že posilňuje postavenie leteckých spoločností, ktoré využili uvedenú schému, na trhu. Letecké spoločnosti, akou je žalobkyňa, si totiž konkurujú na trhu leteckej dopravy na európskej úrovni, takže poskytnutie pomoci leteckým spoločnostiam, akou je žalobkyňa, ktoré uzavreli zmluvy s prevádzkovateľmi letísk Cagliari‑Elmas a Olbia, posilňuje konkurenčné postavenie týchto podnikov, ktoré sú príjemcami pomoci, vo vzťahu k iným konkurenčným leteckým spoločnostiam na európskej úrovni, ktoré prevádzkujú alebo neprevádzkujú priame letecké spojenia s ostrovom Sardínia.

190    V každom prípade žalobkyňa, ako sama uznala, na svojich leteckých spojeniach s odletom a príletom na letiská na Sardínii konkuruje európskym leteckým spoločnostiam tak, že zabezpečuje prepravu cestujúcich na Sardíniu s odletom z tých istých kontinentálnych letísk a príletom na tieto letiská s prestupom cez iné letiská. Tieto letecké spoločnosti, pokiaľ ide o tieto letecké spojenia s prestupom, ktoré konkurujú priamym spojeniam žalobkyne, pritom neboli príjemcami spornej schémy pomoci, ktorá sa vzťahovala len na priame linky (z bodu do bodu), v každom prípade, ak ide o časti týchto spojení, ktoré sú prevádzkované nad rámec letiska prestupu, takže konkurenčné postavenie príjemcov, ako je žalobkyňa, bolo nevyhnutne posilnené v porovnaní s postavením takých leteckých spoločností, ktoré nie sú príjemcami.

191    Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne týkajúce sa skutočnosti, že niektoré spoločnosti, najmä letecké spoločnosti prevádzkujúce pravidelné lety, neboli príjemcami spornej schémy pomoci len preto, že nepredložili ponuky na spoluprácu v rámci výziev na vyjadrenie záujmu uverejnených prevádzkovateľmi letísk, tiež nemôže uspieť. Ovplyvnenie obchodu medzi členskými štátmi v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ totiž nemôže v prejednávanej veci závisieť od toho, či všetky letecké spoločnosti využili alebo mali možnosť využiť predmetné opatrenie. V každom prípade aj za predpokladu, že by sa všetky európske letecké spoločnosti prevádzkujúce priame lety s príletom na letiská na Sardínii a s odletom z týchto letísk mohli uchádzať o spornú schému pomoci, čo nebolo v prejednávanej veci preukázané, táto okolnosť týkajúca sa selektivity sporných opatrení, by nemala nijaký vplyv na konštatovanie Komisie, čo sa týka vplyvu uvedenej schémy na obchod medzi členskými štátmi, keďže posilňuje konkurenčné postavenie týchto leteckých spoločností vo vzťahu k ich konkurentom na európskom trhu, ktorí nezabezpečujú lety na ostrov Sardínia.

192    Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že štvrtú časť prvého žalobného dôvodu treba zamietnuť ako nedôvodnú a v dôsledku toho treba prvý žalobný dôvod zamietnuť v celom jeho rozsahu.

B.      O druhom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom posúdení, pokiaľ ide o možnosť odôvodniť spornú pomoc

193    Žalobkyňa na podporu druhého žalobného dôvodu v prvom rade tvrdí, že na služby, ktorými bola poverená, sa vzťahuje oznámenie Komisie s názvom „Rámec Európskej únie pre štátnu pomoc vo forme náhrady za služby vo verejnom záujme (2011)“ (Ú. v. EÚ C 8, 2012, s. 15). Predmetnú schému bolo teda možné považovať za odôvodnenú ako SVHZ. Komisia sa tým, že v napadnutom rozhodnutí neanalyzovala túto otázku, dopustila nesprávneho právneho posúdenia alebo prinajmenšom je toto rozhodnutie nedostatočne odôvodnené.

194    Vzhľadom na to, že táto argumentácia je podobná argumentácii rozvinutej v rámci štvrtej časti prvého žalobného dôvodu, musí byť z tých istých dôvodov týkajúcich sa neexistencie SVHZ skutočne zverených žalobkyni a ako to navrhla Komisia, zamietnutá ako nedôvodná.

195    Žalobkyňa ďalej tvrdí, že na spornú schému pomoci sa vzťahuje oznámenie Komisie 2005/C 312/01 týkajúce sa usmernení Spoločenstva týkajúce sa financovania letísk a štátnej pomoci na začatie činnosti pre letecké spoločnosti s odletom z regionálnych letísk (Ú. v. ES C 312, 2005, s. 1, ďalej len „usmernenia z roku 2005“), ktoré sú uplatniteľné ratione temporis, a nie usmernenia z roku 2014. Uvedená schéma pritom spĺňa rôzne kritériá stanovené v bode 79 usmernení z roku 2005. Financovanie stanovené autonómnym regiónom bolo totiž zostupné, keď sa z 21 miliónov eur v roku 2012 znížilo v roku 2013 na 17,5 milióna eur. Takisto plány činnosti a zmluvy uzavreté s leteckými spoločnosťami stanovovali, že finančné príspevky pre každé zo subvencovaných leteckých spojení sa musia časom znížiť. Okrem toho finančné prostriedky poskytnuté na základe spornej schémy pomoci pokryli náklady spojené s marketingom a reklamou, pokiaľ ide o otvorenie nových leteckých spojení. Navyše podmienka uvedená v bode 79 písm. f) usmernení z roku 2005 bola v prejednávanej veci „takmer“ splnená. Pokiaľ ide o podmienku zverejnenia stanovenú v bode 79 písm. h) uvedených usmernení, bola splnená aj z dôvodu uverejnenia výzvy na vyjadrenie záujmu na internetových stránkach prevádzkovateľov letísk s cieľom uzavrieť dohody s leteckými spoločnosťami. Žalobkyňa napokon spochybňuje stanovisko Komisie, podľa ktorého výnimku stanovenú v bode 81 usmernení z roku 2005 nemožno uplatniť, ak výnimka nie je možná podľa bodu 79.

196    Komisia navrhuje zamietnuť túto argumentáciu ako nedôvodnú, pričom tvrdí, že sporná schéma pomoci nemohla byť, pokiaľ ide o žalobkyňu, vyhlásená za zlučiteľnú ako pomoc na spustenie činnosti ani podľa bodu 79, ani podľa bodu 81 usmernení z roku 2005.

197    V tejto súvislosti podľa článku 107 ods. 3 písm. c) ZFEÚ za zlučiteľnú s vnútorným trhom možno považovať najmä pomoc na rozvoj určitých hospodárskych činností alebo určitých hospodárskych oblastí za predpokladu, že táto podpora nepriaznivo neovplyvní podmienky obchodu tak, že by to bolo v rozpore so spoločným záujmom, pričom túto podmienku treba posúdiť z hľadiska kritérií potreby a proporcionality (rozsudok z 26. februára 2015, Orange/Komisia, T‑385/12, neuverejnený, EU:T:2015:117, bod 80).

198    Z ustálenej judikatúry však vyplýva, že všeobecnou zásadou zakotvenou v článku 107 ods. 1 ZFEÚ je zásada zákazu štátnej pomoci a že výnimky z tejto zásady, ako sú uvedené v odseku 3 uvedeného článku 107, sa musia vykladať doslovne (rozsudky z 29. apríla 2004, Nemecko/Komisia, C‑277/00, EU:C:2004:238, bod 20; z 23. februára 2006, Atzeni a i., C‑346/03 a C‑529/03, EU:C:2006:130, bod 79, a z 26. februára 2015, Orange/Komisia, T‑385/12, neuverejnený, EU:T:2015:117, bod 81).

199    Okrem toho taktiež podľa ustálenej judikatúry má Komisia pri uplatňovaní článku 107 ods. 3 písm. c) ZFEÚ širokú mieru voľnej úvahy, ktorej uplatnenie zahŕňa komplexné posúdenia hospodárskeho a sociálneho charakteru. Súdne preskúmanie výkonu tejto voľnej úvahy sa teda obmedzuje na overenie dodržania procesných pravidiel a pravidiel odôvodnenia, ako aj preskúmanie vecnej správnosti skutkového stavu a neexistencie zjavne nesprávneho posúdenia alebo zneužitia právomoci (rozsudky z 26. septembra 2002, Španielsko/Komisia, C‑351/98, EU:C:2002:530, bod 74; z 29. apríla 2004, Taliansko/Komisia,C‑372/97, EU:C:2004:234, bod 83, a z 15. decembra 2016, Abertis Telecom Terrestre a Telecom Castilla‑La Mancha/Komisia, T‑37/15 a T‑38/15, neuverejnený, EU:T:2016:743, bod 160).

200    Ako vyplýva najmä z bodu 24 usmernení z roku 2005, cieľom týchto usmernení je spresniť prípady, v ktorých verejné financovanie letísk a leteckých spoločností predstavuje štátnu pomoc, a pokiaľ skutočne ide o pomoc, podmienky, za ktorých môže byť vyhlásené za zlučiteľné s vnútorným trhom v súlade s článkom 107 ods. 3 písm. c) ZFEÚ.

201    V tejto súvislosti, ako uviedla Komisia v odôvodneniach 412 až 414 napadnutého rozhodnutia, sa na spornú schému pomoci, za predpokladu, že mohla byť posudzovaná ako schéma poskytujúca pomoc na začatie činnosti v súvislosti s novými leteckými spojeniami, skutočne vzťahovali usmernenia z roku 2005. V súlade s tým, čo stanovuje bod 174 usmernení z roku 2014, pomoc oznámená pred nadobudnutím účinnosti týchto usmernení mohla byť totiž po 4. apríli 2014 v zásade preskúmaná z hľadiska týchto usmernení. Oznámenú či neoznámenú pomoc, ktorá bola vykonaná, ako v prejednávanej veci, skôr, než Komisia rozhodla o opatreniach oznámených Talianskou republikou, a ktorá sa teda vzhľadom na povinnosť zrušenia uvedenú v článku 108 ods. 3 ZFEÚ zdá byť protiprávna, však treba preskúmať z hľadiska usmernení z roku 2005.

202    Pokiaľ ide o bod 79 usmernení z roku 2005, ktoré sú relevantné v prejednávanej veci, ten znie:

„Berúc do úvahy menované ciele a vážne ťažkosti, ktoré môžu sprevádzať otvorenie novej linky, Komisia môže schváliť takúto pomoc, ak táto splní nasledujúce podmienky:

…

d)      Životaschopnosť v dlhodobom horizonte a postupná zostupnosť: [nová] linka sa musí ukázať byť v dlhodobom horizonte životaschopná, teda musí pokryť minimálne svoje náklady a to bez verejného financovania. Pomoc na začatie činnosti preto musí byť zostupná a časovo obmedzená.

e)      Kompenzácia dodatočných nákladov začatia činnosti: výška pomoci musí byť striktne spojená s dodatočnými nákladmi začatia činnosti súvisiacimi s otvorením novej dopravnej cesty alebo nového termínu odletu, ktoré by prevádzkovateľ nemusel niesť za bežných prevádzkových podmienok. Tieto náklady zahŕňajú najmä náklady na marketing a reklamu vynaložené v počiatočnej fáze na spropagovanie linky a môžu zahŕňať zriaďovacie náklady vynaložené spoločnosťou v mieste daného regionálneho letiska na sprevádzkovanie linky, za predpokladu, že ide o letisko kategórie C alebo D a že na tieto náklady zatiaľ nebola poskytnutá pomoc. Pomoc sa naopak nemôže týkať pravidelných prevádzkových nákladov, ako sú napr. prenájom alebo odpisy lietadiel, palivo, mzdy posádok, letiskové poplatky, náklady na zásobovanie (catering). Oprávnené náklady musia zodpovedať skutočným nákladom za bežných podmienok na trhu.

f)      Výška a trvanie pomoci: zostupná pomoc sa môže poskytova[ť] najviac 3 roky. Výška pomoci nesmie v žiadnom roku prekročiť 50 % oprávnených nákladov v danom roku a za celé obdobie trvania pomoci nesmie v priemere prekročiť 30 % oprávnených nákladov.

Pre linky s odletom zo znevýhodnených regiónov, čiže z mimoriadne odľahlých regiónov, regiónov uvedených v článku 87 ods. 3 písm. a) [Zmluvy o ES] a regiónov s nízkou hustotou obyvateľstva, môže byť zostupná pomoc udelená najviac na obdobie 5 rokov. Výška pomoci nesmie prekročiť každý rok 50 % oprávnených nákladov v danom roku a za celé obdobie trvania pomoci nesmie v priemere prekročiť 40 % oprávnených nákladov. Ak je pomoc skutočne poskytnutá na obdobie 5 rokov, môže sa počas prvých troch rokov udržať na úrovni 50 % oprávnených nákladov.

V každom prípade však obdobie poskytovania pomoci na začatie činnosti leteckej spoločnosti musí byť podstatne kratšie ako obdobie, pre ktoré sa táto spoločnosť zaväzuje vykonávať svoje aktivity s odletom z daného letiska, tak ako to je určené v obchodnom pláne, ktorý sa požaduje v odseku 79 písm. i). Okrem iného sa musí pomoc zastaviť vo chvíli, keď budú splnené ciele počtu cestujúcich alebo keď spoločnosť dosiahne rentabilitu linky, aj keď sa tak stane pred skončením pôvodne predpokladaného obdobia poskytovania pomoci.

…

h)      Nediskriminatívne udeľovanie pomoci: každý verejný orgán, ktorý zvažuje poskytnúť podniku, prostredníctvom letiska alebo inak, pomoc na spustenie novej dopravnej cesty, musí svoj úmysel zverejniť s dostatočným časovým predstihom a s dostatočnou reklamou, aby sa všetkým zainteresovaným leteckým spoločnostiam umožnilo ponúknuť ich služby. Toto oznámenie musí obsahovať najmä opis dopravnej cesty, ako aj objektívne podmienky týkajúce sa výšky a trvania pomoci. Pravidlá a zásady verejného obstarávania a koncesií musia byť dodržané, ak sú uplatniteľné.

…“

203    V napadnutom rozhodnutí, konkrétne v odôvodneniach 410 až 421, Komisia konštatovala, že finančnú kompenzáciu, ktorú prevádzkovatelia letísk poskytli leteckým spoločnostiam na základe spornej schémy pomoci, nebolo možné považovať za zlučiteľnú s vnútorným trhom, pretože neboli splnené kritériá zlučiteľnosti uvedené v bode 79 usmernení z roku 2005.

204    Vo svojom druhom žalobnom dôvode sa žalobkyňa snaží preukázať, že v jej individuálnom prípade získaná pomoc, ktorá pozostávala zo súm jej vyplatených prevádzkovateľmi letísk Cagliari‑Elmas a Olbia v rámci plnenia zmlúv, ktoré s ňou uzavreli, spĺňala podmienky stanovené v bode 79 usmernení z roku 2005 a že v opačnom prípade by mohla byť napriek tomu vyhlásená za zlučiteľnú s vnútorným trhom podľa bodu 81 uvedených usmernení alebo bez ohľadu na tieto usmernenia ako pomoc na rozvoj cestovného ruchu v zmysle článku 107 ods. 3 písm. c) ZFEÚ.

205    V tejto súvislosti však treba konštatovať, ako tvrdí Komisia, že tvrdenia uvedené žalobkyňou nemôžu vyvrátiť jej konštatovanie nachádzajúce sa v napadnutom rozhodnutí, podľa ktorého sporná schéma pomoci nespĺňala kumulatívne kritériá stanovené v bode 79 usmernení z roku 2005, čo znamená, že nedodržanie jedného z nich stačilo na vylúčenie toho, že by pomoc mohla byť kvalifikovaná ako „pomoc na začatie činnosti“ zlučiteľná s vnútorným trhom podľa týchto usmernení.

206    Najskôr treba uviesť, ako vyplýva z odôvodnenia 410 napadnutého rozhodnutia, že samotná Talianska republika tvrdila, že sporná schéma pomoci nebola navrhnutá ako schéma na podporu začatia činnosti v súvislosti s novými leteckými spojeniami a že nespĺňala podmienky stanovené v bode 79 usmernení z roku 2005.

207    Pokiaľ ide ďalej o podmienku stanovenú v bode 79 písm. d) usmernení z roku 2005, aj za predpokladu, ako tvrdí žalobkyňa, že by boli obchodné dohody medzi prevádzkovateľmi letísk a leteckými spoločnosťami uzavreté s perspektívou hospodárskej ziskovosti, hodnotenej prostredníctvom ex ante posúdenia životaschopnosti a ziskovosti prevádzkových plánov predložených leteckými spoločnosťami a hospodárskych analýz vypracovaných prevádzkovateľmi letísk, sporná schéma pomoci nezaviedla včas systém zostupnej pomoci pre všetky letecké spojenia, ktoré sú predmetom zmlúv uzavretých medzi prevádzkovateľmi letísk a leteckými spoločnosťami a ktoré v každom prípade nie sú všetky „nové“ v zmysle týchto usmernení. Konkrétne každá letecká spoločnosť získala celkové sumy zodpovedajúce obdobiam činností, ale zo skutkového hľadiska nebolo financovanie individualizované dotknutým leteckým spojením s odletom z každého dotknutého letiska a príletom na takéto letisko. V tejto súvislosti je tvrdenie, že pomoc poskytnutá na roky 2012 a 2013 bola zostupná, a to zo 21 miliónov eur na 17,5 milióna eur, neúčinné, pretože zostupnosť v kontexte usmernení z roku 2005 vyjadruje dotknuté letecké spojenie.

208    Žalobkyňa vo svojom konkrétnom prípade nespochybňuje, že pomoc, ktorú získala pre všetky letecké spojenia ňou zabezpečované z letiska Olbia, nebola zostupná, pokiaľ ide o toto letisko, pretože podľa spornej schémy pomoci jej boli alebo jej mali byť od prevádzkovateľa tohto letiska vyplatené odmeny, ktoré sa naopak postupne zvyšovali, a to o 280 000 eur za obdobie od mája 2012 do marca 2013 a o 300 000 eur za obdobie od júna do decembra 2013. Pokiaľ ide o letisko Cagliari‑Elmas, bolo stanovené, že získa sumu 74 450 eur za obdobie od decembra 2012 do januára 2013. Na základe toho zo spornej schémy pomoci ani z dokumentov predložených žalobkyňou nevyplýva, že letecké spojenia, na ktoré sa tieto sumy celkovo vzťahovali, boli ziskové bez predmetného financovania, ani že by pomoc mohla byť individualizovaná pre každé z týchto spojení, aby bolo v prípade každého z nich možné konštatovať, že pomoc zodpovedajúca dotknutému leteckému spojeniu bola zostupná.

209    Pokiaľ ide o monitorovací mechanizmus platieb vykonaných na základe spornej schémy pomoci zavedený autonómnym regiónom sa nezdá, že by tento mechanizmus zaručoval z hľadiska kritéria stanoveného v bode 79 písm. e) usmernení z roku 2005, že poskytnuté verejné financovanie bolo nevyhnutné na pokrytie časti nákladov na začatie činnosti v súvislosti s dotknutými leteckými spojeniami, že predstavovalo len skutočné náklady vynaložené prevádzkovateľmi letísk a že sa týkalo iba týchto nákladov. Platí to o to menej, že pomoc poskytnutá každej leteckej spoločnosti nebola rozdelená pre každé letecké spojenie s odletom z dotknutých letísk na Sardínii a s príletom na tieto letiská.

210    V tejto súvislosti je irelevantné, že prevádzkovatelia letísk údajne zabezpečili zo svojich vlastných finančných prostriedkov, navyše v neznámom rozsahu, dodatočné náklady, alebo že by žalobkyňa nezačala činnosť v súvislosti s dotknutými leteckými spojeniami alebo by tieto spojenia nezachovala bez finančnej podpory poskytnutej od prevádzkovateľov letísk Cagliari‑Elmas a Olbia. Okrem toho sporná schéma pomoci a zmluvy uzavreté medzi prevádzkovateľmi letísk a leteckými spoločnosťami nespresňujú v prípade dotknutých leteckých spojení, aké boli dodatočné náklady na začatie činnosti v súvislosti s každým z týchto spojení.

211    Rovnako pokiaľ ide o podmienku stanovenú v bode 79 písm. f) usmernení z roku 2005, zjavne nie je splnená, keďže je evidentné, že sporná schéma pomoci a zmluvy uzavreté medzi prevádzkovateľmi letísk a leteckými spoločnosťami neurčujú oprávnené náklady. V prípade neuvedenia oprávnených nákladov totiž nie je možné posúdiť splnenie podmienky maximálneho financovania vo výške 50 % sumy oprávnených nákladov za rok s maximálnym priemerným financovaním vo výške 30 %. Naopak zo spisu vyplýva, že autonómny región uhradil na žiadosť platby vykonané prevádzkovateľmi letísk leteckým spoločnostiam a že tieto platby boli stanovené v paušálnych sumách, často zaokrúhlených, bez ďalšieho spresnenia a v každom prípade nie individuálne pre každé z dotknutých leteckých spojení.

212    Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého vzhľadom na to, že Sardínia je znevýhodneným hospodárskym regiónom Únie v zmysle bodu 79 písm. f) druhej vety usmernení z roku 2005, treba konštatovať, ako zdôrazňuje Komisia, že tento región nespĺňa podmienky stanovené v usmerneniach pre národnú regionálnu pomoc na roky 2007/2013 (Ú. v. EÚ C 54, 2006, s. 13).

213    Pokiaľ ide o podmienku uvedenú v bode 79 písm. h) usmernení z roku 2005 a týkajúcu sa nediskriminačného udelenia pomoci na začatie činnosti, treba z dôvodov, ktoré už boli uvedené vyššie na podloženie zamietnutia druhej časti prvého žalobného dôvodu, zamietnuť argumentáciu žalobkyne, podľa ktorej prevádzkovatelia letísk zorganizovali postup zabezpečujúci hospodársku súťaž medzi leteckými spoločnosťami, pričom zabezpečili transparentnosť, dostatočnú publicitu, neexistenciu diskriminácie a výber ekonomicky najvýhodnejších ponúk.

214    Je teda zjavné, že sporná schéma pomoci, a to aj pokiaľ ide o pomoc individuálne prijatú žalobkyňou, nespĺňala kritériá stanovené v bode 79 usmernení z roku 2005.

215    Za týchto podmienok vzhľadom na voľnú úvahu Komisie v tejto oblasti, ako aj na potrebu vykladať výnimky zo zásady zákazu štátnej pomoci reštriktívne, Komisia mohla napriek žiadosti Talianskej republiky v tomto zmysle v priebehu správneho konania rozhodnúť, že nebolo potrebné odchýliť sa od kritérií uvedených v usmerneniach z roku 2005 podľa bodu 81 uvedených usmernení, podľa ktorého Komisia môže „osobitne preskúmať pomoc alebo program, ktorý by síce v plnej miere nedodržiaval vymenované kritériá [bodu 79], ale vyústil by do porovnateľnej situácie“. V každom prípade totiž spornú schému pomoci, ktorá nespĺňa väčšinu kritérií stanovených v bode 79 usmernení z roku 2005, nemožno považovať za schému, ktorá vyústi do situácie porovnateľnej s pomocou spĺňajúcou uvedené požiadavky.

216    Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne uvedené po prvýkrát v replike, a preto v každom prípade neprípustné, aby bola sporná schéma pomoci povolená nezávisle od usmernení z roku 2005 na základe článku 107 ods. 3 písm. c) ZFEÚ v rozsahu, v akom sa týkala podpory cestovného ruchu na Sardínii a obchodných činností uvedených prevádzkovateľov letísk, v prvom rade Talianska republika nepožiadala počas správneho konania o uplatnenie týchto výnimiek, ktoré sa uplatňujú doslovne. V druhom rade sporná schéma pomoci mohla vzhľadom na rozsah financovania, ktorý poskytovala, len ťažko zmeniť podmienky obchodu v takej miere, že by bola v rozpore so spoločným záujmom.

217    Zo všetkých uvedených úvah vyplýva, že druhý žalobný dôvod sa musí zamietnuť ako nedôvodný.

C.      O treťom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom právnom posúdení pri nariadení vymáhania spornej pomoci

218    V rámci tretieho žalobného dôvodu žalobkyňa vytýka Komisii, že nezohľadnila jej legitímne záujmy, keď v napadnutom rozhodnutí nariadila Talianskej republike, aby vymáhala spornú pomoc od žalobkyne. Vzhľadom na nízky počet prípadov pomoci, ktoré boli uznané za nepriamo oslobodené od oznamovacej povinnosti, a neistotu samotnej Komisie, pokiaľ ide o spôsob riešenia prejednávanej veci, žalobkyňa by sa mohla dovolávať legitímnej dôvery v súvislosti so skutočnosťou, že mechanizmus zavedený zákonom č. 10/2010 nemožno kvalifikovať ako „štátnu pomoc“ poskytnutú leteckým spoločnostiam. V tejto súvislosti zdôrazňuje, že nemohla vedieť, že zmluvy, ktoré ju spájajú s prevádzkovateľmi letísk, zahŕňajú pomoc v zmysle článku 107 ZFEÚ.

219    Komisia navrhuje, aby bol tretí žalobný dôvod zamietnutý ako nedôvodný. Konkrétne okolnosť, že posúdenie pojmu nepriama pomoc je podľa žalobkyne v oblasti práva štátnej pomoci málo jasné, vôbec nie je skutočnosťou, ktorá by bránila tomu, aby Komisia nariadila vymáhanie pomoci, najmä preto, že v prejednávanej veci bola pomoc zjavne protiprávna z dôvodu, že Talianska republika vopred neoznámila spornú schému pomoci a že žalobkyňa bola v napadnutom rozhodnutí považovaná za priameho príjemcu spornej schémy pomoci. V každom prípade skutočnosť, že existujú pochybnosti o existencii pomoci, nezakladá jej príjemcovi legitímnu dôveru.

220    V tejto súvislosti podľa ustálenej judikatúry právo uplatňovať zásadu ochrany legitímnej dôvery sa rozširuje na každú osobu podliehajúcu súdnej právomoci, v ktorej vzbudila inštitúcia Únie podložené očakávania. Okrem toho nik sa nemôže dovolávať porušenia tejto zásady, pokiaľ mu administratíva neposkytla konkrétne záruky (pozri rozsudok z 24. novembra 2005, Nemecko/Komisia, C‑506/03, neuverejnený, EU:C:2005:715, bod 58 a citovanú judikatúru). Rovnako, pokiaľ je pozorný a obozretný hospodársky subjekt schopný predvídať prijatie opatrenia Únie, ktorý môže ovplyvniť jeho záujmy, nemôže sa v prípade prijatia tohto opatrenia dovolávať uvedenej zásady [pozri rozsudky z 11. marca 1987, Van den Bergh en Jurgens a Van Dijk Food Products (Lopik)/EHS, 265/85, EU:C:1987:121, bod 44 a citovanú judikatúru, a z 22. júna 2006, Belgicko a Forum, 187/Komisia, C‑182/03 a C‑217/03, EU:C:2006:416, bod 147 a citovanú judikatúru].

221    Vzhľadom na podstatnú úlohu, ktorú zohráva oznamovacia povinnosť v súvislosti s umožnením účinného preskúmania štátnej pomoci Komisiou, ktoré má kogentnú povahu, môžu mať príjemcovia pomoci legitímnu dôveru, pokiaľ ide o zákonnosť uvedenej pomoci, v zásade len vtedy, keď bola poskytnutá v súlade s postupom stanoveným v článku 108 ZFEÚ a obozretný hospodársky subjekt musí byť za bežných okolností schopný sa ubezpečiť, že uvedený postup bol dodržaný. Konkrétne, ak sa pomoc poskytla bez predchádzajúceho oznámenia Komisii, alebo ako v prejednávanej veci pred vydaním rozhodnutia Komisie, ktorým sa ukončuje konanie, takže je z hľadiska článku 108 ods. 3 ZFEÚ protiprávna, príjemca pomoci nemôže mať v zásade legitímnu dôveru v zákonnosť jej poskytnutia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. septembra 2012, Producteurs de légumes de France/Komisia, T‑328/09, neuverejnený, EU:T:2012:498, body 20 a 21 a citovanú judikatúru).

222    V prejednávanej veci Komisia podľa vlastných tvrdení nikdy neposkytla žalobkyni záruky týkajúce sa zlučiteľnosti spornej schémy pomoci s vnútorným trhom, a to o to menej, že Talianska republika zaviedla uvedenú schému predtým, ako Komisia o nej rozhodla na základe článku 108 ZFEÚ, z čoho v dôsledku toho vyplýva protiprávnosť uvedenej schémy.

223    Pokiaľ ide o údajnú legitímnu dôveru žalobkyne vo výlučne obchodnú povahu jej zmluvných vzťahov s prevádzkovateľmi letísk Cagliari‑Elmas a Olbia, ktorá nemohla vyvolať podozrenia, pokiaľ ide o štátny pôvod konania a finančných prostriedkov použitých uvedenými prevádzkovateľmi, treba jednak konštatovať, že štátny pôvod finančných prostriedkov získaných prevádzkovateľmi letísk sa nezdá byť utajený vo výzve na vyjadrenie záujmu uverejnenej týmito prevádzkovateľmi na ich internetových stránkach, a jednak a v každom prípade, že zmluva uzavretá medzi žalobkyňu a prevádzkovateľom letiska Cagliari‑Elmas obzvlášť výslovne uvádzala, že autonómny región financoval plnenie uvedenej zmluvy, aj keď zmluva z 31. marca 2013 uzavretá s prevádzkovateľom letiska Olbia na to odkazovala.

224    Okrem toho žalobkyňa, ako obozretný hospodársky subjekt vyvíjajúci činnosť na trhu leteckej dopravy v Taliansku, nemohla nevedieť o existencii zákona č. 10/2010, ktorý bol uverejnený v Bollettino ufficiale della Regione autonoma della Sardegna (pozri analogicky rozsudok z 20. novembra 2008, Heuschen & Schrouff Oriëntal Foods Trading/Komisia,‑C‑38/07 P, EU:C:2008:641, bod 61), a v dôsledku toho ani o existencii mechanizmov financovania, ktoré stanovil, a o riziku jednak, že by tieto mechanizmy mohli byť považované za schému pomoci v zmysle článku 1 písm. d) nariadenia (EÚ) 2015/1589, a jednak, že by letecké spoločnosti mohli byť považované za skutočných príjemcov uvedenej schémy.

225    V tejto súvislosti argumentácia žalobkyne založená na ťažkostiach spojených s chápaním pojmu nepriami alebo koneční príjemcovia štátnej pomoci nemôže uspieť. Na jednej strane totiž dve z troch zmlúv, ktoré uzavrela s prevádzkovateľmi letísk, výslovne uvádzali financovanie služieb objednaných uvedenými prevádzkovateľmi autonómnym regiónom. Na druhej strane žalobkyňa ako každý obozretný hospodársky subjekt mala vedieť, že nepriama povaha pomoci nemá nijaký vplyv na vymáhanie tejto pomoci (rozsudok z 15. júna 2010, Mediaset/Komisia, T‑177/07, EU:T:2010:233, bod 177), a preto nebude v nijakom prípade predstavovať mimoriadnu okolnosť, ktorá by jej umožňovala vyhnúť sa priamemu účinku zákazu uvedeného v článku 107 ods. 1 ZFEÚ. Okrem toho bod 79 písm. h) usmernení z roku 2005, na ktoré sa odvoláva žalobkyňa, výslovne uvádza možnosť, že verejný orgán môže poskytnúť pomoc leteckej spoločnosti „prostredníctvom letiska“, čím potvrdzuje, že existencia zmluvného vzťahu sama osebe nebráni tomu, aby mohla byť sporná schéma pomoci kvalifikovaná ako štátna pomoc v prospech leteckých spoločností nezlučiteľná s vnútorným trhom.

226    Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba tretí žalobný dôvod zamietnuť ako nedôvodný.

D.      O štvrtom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom vedení vyšetrovania

227    V rámci štvrtého žalobného dôvodu žalobkyňa vytýka Komisii nedostatok náležitej starostlivosti a nestrannosti pri vedení vyšetrovania, ktoré viedlo k prijatiu napadnutého rozhodnutia. To preukazuje najmä odmietnutie Komisie podrobne preskúmať uplatnenie kritéria súkromného investora.

228    Komisia navrhuje zamietnuť žalobný dôvod ako neprípustný, pričom uvádza, že v rozpore s článkom 76 písm. d) rokovacieho poriadku je tento dôvod ledva podložený v jedinom bode žaloby. V každom prípade aj za predpokladu, že by Komisia nesprávne uplatnila zásadu súkromného investora, nepreukazuje to, že vyšetrovanie nebolo správne vedené.

229    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 21 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie uplatniteľného na konanie pred Všeobecným súdom v súlade s článkom 53 prvým odsekom tohto štatútu a článkom 76 písm. d) rokovacieho poriadku žaloba musí obsahovať najmä predmet sporu a stručné zhrnutie dôvodov, na ktorých je založená. Z judikatúry vyplýva, že toto zhrnutie musí byť dostatočne jasné a presné, aby umožnilo žalovanému pripraviť si obranu a Všeobecnému súdu vykonať preskúmanie. Z uvedeného vyplýva, že podstatné skutkové a právne okolnosti, na ktorých je žaloba založená, musia vyplývať koherentným a zrozumiteľným spôsobom už z textu samotnej žaloby. V žalobe musí byť preto jasne uvedené, v čom spočíva žalobný dôvod, na ktorom sa žaloba zakladá, pričom čisto abstraktné vyjadrenie tohto dôvodu nespĺňa požiadavky rokovacieho poriadku (pozri rozsudky zo 14. februára 2012, Taliansko/Komisia, T‑267/06, neuverejnený, EU:T:2012:69, bod 35 a citovanú judikatúru, a z 13. júna 2019, Strabag Belgium/Parlament, T‑299/18, neuverejnený, EU:T:2019:411, bod 127 a citovanú judikatúru).

230    V prejednávanej veci je nutné konštatovať, že žalobkyňa vôbec nepodložila štvrtý žalobný dôvod, ktorý uvádza a ktorý je predmetom len jediného bodu v žalobe.

231    V dôsledku toho musí byť toto tvrdenie zamietnuté ako neprípustné, pričom pre úplnosť treba zdôrazniť, že na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, Komisia dostatočne podrobne analyzovala otázku uplatnenia zásady súkromného subjektu v trhovom hospodárstve na spornú schému pomoci.

E.      O piatom žalobnom dôvode založenom na nedostatku a rozpornosti odôvodnenia

232    V rámci piateho žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že napadnuté rozhodnutie je poznačené nedostatkom odôvodnenia z viacerých hľadísk, ako aj rozpormi v odôvodnení.

233    Komisia navrhuje zamietnuť žalobný dôvod ako nedôvodný, pričom zdôrazňuje, že v napadnutom rozhodnutí dodržala požiadavky vyplývajúce z judikatúry týkajúce sa povinnosti odôvodnenia. V skutočnosti sa veľký počet výhrad formulovaných žalobkyňou z dôvodu porušenia povinnosti odôvodnenia týka skôr dôvodnosti rozhodnutia v súvislosti s rôznymi skutočnosťami uvedenými v rámci predchádzajúcich žalobných dôvodov.

234    Podľa ustálenej judikatúry musí byť odôvodnenie aktu prispôsobené jeho povahe a musia z neho jasne vyplývať úvahy inštitúcie, ktorá akt vydala, aby mohli dotknuté osoby jednak pochopiť jeho základ a prípadne napadnúť jeho platnosť na súde Únie, a jednak aby súd mohol preskúmať jeho dôvodnosť, avšak bez toho, aby inštitúcia musela uviesť všetky relevantné právne a skutkové okolnosti, pretože otázka, či spĺňa požiadavky článku 296 ZFEÚ sa posudzuje tak z hľadiska znenia tohto aktu, ako aj z hľadiska jeho právnych a skutkových okolností (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. júla 2004, Španielsko/Komisia, C‑501/00, EU:C:2004:438, bod 73, a zo 14. decembra 2005, Regione autonoma della Sardegna/Komisia, T‑200/04, neuverejnený, EU:T:2005:460, bod 63 a citovanú judikatúru).

235    Okrem toho v rámci žalobného dôvodu založeného na neexistencii alebo nedostatku odôvodnenia sú výhrady a tvrdenia týkajúce sa spochybnenia dôvodnosti napadnutého rozhodnutia neúčinné a irelevantné (pozri rozsudok z 15. júna 2005, Corsica Ferries France/Komisia, T‑349/03, EU:T:2005:221, bod 59 a citovanú judikatúru).

236    V prejednávanej veci na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, sa Komisia podrobne zaoberala otázkou existencie hospodárskej výhody, konkrétne v odôvodneniach 362 až 388 napadnutého rozhodnutia.

237    Čo sa týka selektivity opatrenia, je pravda, že Komisia venovala len jedno odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, a to odôvodnenie 389, otázke, či táto podmienka uvedená v článku 107 ods. 1 ZFEÚ bola splnená. Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, je však takéto odôvodnenie dostatočné z hľadiska povinnosti odôvodnenia, ktorá prislúcha Komisii (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 7. marca 2002, Taliansko/Komisia, C‑310/99, EU:C:2002:143, body 88 a 89, a z 9. júna 2011, Comitato „Venezia vuole vivere“ a i./Komisia, C‑71/09 P, C‑73/09 P a C‑76/09 P, EU:C:2011:368, body 114 a 121), najmä preto, že žalobkyňa bola schopná v plnej miere pochopiť odôvodnenie Komisie a spochybniť ho v rámci tretej časti prvého žalobného dôvodu.

238    Platí to aj pre preskúmanie existencie narušenia hospodárskej súťaže, ktoré je predmetom odôvodnení 390 až 392 napadnutého rozhodnutia.

239    Pokiaľ ide o uplatniteľnosť prahovej hodnoty de minimis stanovenej pre SVHZ, najmä v nariadení č. 360/2012, Komisia sa nemusela zaoberať touto otázkou, keďže v odôvodneniach 379 a 411 na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, konštatovala, pričom poskytla dostatočné odôvodnenie k tejto skutočnosti, že žalobkyňa nebola poverená SVHZ z hľadiska prvej podmienky uplatnenia článku 106 ZFEÚ a judikatúry vyplývajúcej z rozsudku z 24. júla 2003, Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg (C‑280/00, EU:C:2003:415).

240    Pokiaľ ide o tvrdenie o nezohľadnení legitímnej dôvery žalobkyne v súvislosti s údajne protiprávnou pomocou, treba konštatovať, že Komisia sa nezaoberala touto otázkou, keďže na jednej strane žalobkyňa nepredložila pripomienky v rámci správneho konania a nepoukázala na túto otázku a na druhej strane Komisia posudzovala protiprávnu schému pomoci, ktorá bola vykonaná predtým, ako rozhodla o jej zlučiteľnosti s vnútorným trhom. V súlade s judikatúrou už pripomenutou v rámci zamietnutia tretieho žalobného dôvodu sa príjemcovia pomoci z dôvodu protiprávnosti spornej schémy pomoci v žiadnom prípade nemohli dovolávať legitímnej dôvery.

241    Pokiaľ ide o uplatnenie kritéria súkromného investora v trhovom hospodárstve, na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, táto otázka bola preskúmaná. V odôvodneniach 380 až 387 napadnutého rozhodnutia Komisia totiž jasne vysvetlila dôvody, pre ktoré odmietla uplatnenie zásady súkromného subjektu v trhovom hospodárstve, vrátane kritéria súkromného investora, a tak dospela k záveru, že žalobkyňa získala hospodársku výhodu. V týchto odôvodneniach Komisia najmä vysvetlila dôvody, pre ktoré sa podľa nej nekonalo nijaké verejné obstarávanie na účely zadania zmlúv o poskytovaní služieb leteckým spoločnostiam zo strany prevádzkovateľov letísk. Ako pritom zdôrazňuje Komisia, z tejto úvahy možno vyvodiť, že ceny, ktoré prevádzkovatelia letísk platia leteckým spoločnostiam za marketingové služby, neboli trhovými cenami. Rovnako na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, Komisia najmä v odôvodnení 382 napadnutého rozhodnutia vysvetlila, prečo sa domnievala, že autonómny región nemohol pri prijatí spornej schémy pomoci očakávať výnos porovnateľný s výnosom očakávaným investorom.

242    Pokiaľ ide o otázku, či poskytované služby spĺňali skutočné potreby autonómneho regiónu, Komisia konkrétne v odôvodneniach 386 a 387 napadnutého rozhodnutia vysvetlila dôvody, pre ktoré sporná schéma pomoci nespĺňala skutočné potreby autonómneho regiónu, hoci dospela k nesprávnemu záveru, na ktorý poukázal Všeobecný súd v rámci preskúmania druhej časti prvého žalobného dôvodu. Komisia tiež vysvetlila, najmä v bode 7.2.1.3 napadnutého rozhodnutia, prečo sa domnievala, že platby poskytnuté leteckým spoločnostiam nemožno považovať za skutočnú protihodnotu za marketingové služby, pretože podľa Komisie mali tieto marketingové služby za cieľ predovšetkým propagovať letecké spojenia leteckých spoločností.

243    Pokiaľ ide o rozsah sankčných doložiek vložených do zmlúv uzatvorených s prevádzkovateľmi letísk, Komisia v odôvodnení 359 napadnutého rozhodnutia konštatovala, že zavedený monitorovací mechanizmus, ako je opísaný v bode 2.7.3 uvedeného rozhodnutia a ktorý v odôvodnení 80 zahŕňal uplatnenie sankcií zo strany prevádzkovateľov letísk na letecké spoločnosti, zaručoval dodržiavanie záväzkov uložených autonómnym regiónom prevádzkovateľom letísk. Keďže sa Komisia domnievala, že tento mechanizmus, vrátane sankčných doložiek doplnených prevádzkovateľmi letísk na dosiahnutie súladu s regionálnym rozhodnutím č. 29/36, prispieva k pripísaniu zmluvného konania prevádzkovateľov letísk autonómnemu regiónu, nemusela znovu posudzovať túto otázku pri skúmaní uplatnenia zásady súkromného hospodárskeho subjektu v trhovom hospodárstve, a už vôbec nie na úrovni prevádzkovateľov letísk Cagliari‑Elmas a Olbia, pretože pokiaľ ide o týchto prevádzkovateľov letísk, tieto podniky nie sú vo vlastníctve autonómneho regiónu.

244    Pokiaľ ide o možnosť vyhlásenia spornej schémy pomoci za zlučiteľnú s vnútorným trhom na základe článku 107 ods. 3 písm. c) ZFEÚ, Komisia ju nemusela ex offo preskúmať, pretože Talianska republika nemala v úmysle odôvodniť spornú schému pomoci na základe výnimky stanovenej v tomto ustanovení.

245    Pokiaľ ide o otázku, či sporná schéma pomoci predstavovala schému pomoci v zmysle článku 1 písm. d) nariadenia 2015/1589, Komisia mohla v odôvodnení 349 napadnutého rozhodnutia konštatovať, že to tak bolo od okamihu, keď ani jeden individuálny podnik, ktorý považovala za príjemcu pomoci, v tomto prípade letecká spoločnosť, nebol označený v právnom rámci opísanom v bode 2 napadnutého rozhodnutia, ktorý považuje za spornú schému pomoci. Toto odôvodnenie bolo dostatočné na to, aby mohla žalobkyňa pochopiť, že opis schémy uvedený v tomto bode spĺňal podľa Komisie podmienky stanovené v prvom prípade, na ktorý sa vzťahuje definícia schémy pomoci uvedená v článku 1 písm. d) nariadenia 2015/1589.

246    Žalobkyňa ďalej vytýka Komisii, že nevysvetlila, prečo analýza ex ante dodatočnej ziskovosti, ako je uvedená v bodoch 61 až 66 usmernení z roku 2014, nebola v prejednávanej veci uplatniteľná. Túto výhradu však treba zamietnuť. V odôvodneniach 381 až 384 napadnutého rozhodnutia Komisia totiž odôvodnila irelevantnosť analýzy ex ante, ako je uvedená v uvedených bodoch 61 až 66, na základe skutočnosti jednak, že Talianska republika nepredložila analýzy ex ante dodatočnej ziskovosti, a jednak, že autonómny región vlastnil len jedno z troch dotknutých letísk, a to letisko Alghero. Okrem toho vzhľadom na to, že konštatovala, že prevádzkovatelia letísk Cagliari‑Elmas a Olbia len vykonali spornú schému pomoci, irelevantnosť tohto druhu analýzy sa vzťahovala aj na uplatnenie súkromného subjektu v trhovom hospodárstve na úrovni uvedených prevádzkovateľov.

247    Pokiaľ ide o tvrdenie, podľa ktorého Komisia nepreukázala, že finančné prostriedky prijaté leteckými spoločnosťami od prevádzkovateľov letísk boli prostriedkami pochádzajúcimi od autonómneho regiónu, ani v čom boli prevádzkovatelia letiska iba sprostredkovateľmi pri prevode finančných prostriedkov autonómneho regiónu na letecké spoločnosti ako príjemcov, treba konštatovať, že Komisia v odôvodneniach 357 až 360 napadnutého rozhodnutia jasne vysvetlila dôvody, na základe ktorých dospela k záveru, že prevádzkovatelia letísk zohrávali úlohu sprostredkovateľov, prostredníctvom ktorých boli finančné prostriedky pochádzajúce od autonómneho regiónu prevedené na letecké spoločnosti. Navyše, ako už bolo konštatované v rámci posudzovania prvého žalobného dôvodu, je jasné, že v prípade finančných prostriedkov, ktoré prevádzkovatelia letísk použili na odmeňovanie leteckých spoločností, išlo o prostriedky, ktoré uvedeným prevádzkovateľom poskytol autonómny región.

248    Pokiaľ ide o výhradu voči Komisii, že nezohľadnila alebo nedostatočne zohľadnila tvrdenia uvedené spoločnosťami Ryanair a easyJet v rámci správneho konania, najmä tvrdenia, ktoré sú uvedené v odôvodneniach 116, 118, 131, 136, 145, 152, 166, 172, 177, a 199 napadnutého rozhodnutia, okrem toho, že tieto tvrdenia sa týkali najmä situácií týchto leteckých spoločností, ktoré preto mohli lepšie posúdiť dostatok odôvodnenia poskytnutého Komisiou v odpovedi, treba konštatovať, že výhrada žalobkyne je nepodložená, pretože Komisia na uvedené tvrdenia odpovedala v napadnutom rozhodnutí. Okrem toho, keďže sa Komisia vyjadrila k existencii schémy pomoci, nebola na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, povinná podrobne preskúmať obsah všetkých zmlúv, ktoré prevádzkovatelia letísk uzavreli so všetkými leteckými spoločnosťami.

249    Podľa žalobkyne napokon napadnuté rozhodnutie obsahuje rozpory v odôvodnení, najmä pokiaľ ide o uplatniteľnosť usmernení z rokov 2005 a 2014 a pokiaľ ide o ciele marketingových služieb, ktoré letecké spoločnosti ponúkajú prevádzkovateľom letísk.

250    V tejto súvislosti Komisia v odôvodnení 414 napadnutého rozhodnutia vysvetlila, prečo sa na spornú schému pomoci v rozsahu, v akom predstavovala pomoc leteckým spoločnostiam, vzťahovali usmernenia z roku 2005, a nie usmernenia z roku 2014. V odôvodneniach 407 až 420 uvedeného rozhodnutia teda preskúmala oprávnenosť tejto pomoci z hľadiska usmernení z roku 2005. Je nesporné, že v odôvodneniach 379 až 387 napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o existenciu výhody, Komisia odkázala na niektoré prvky metodiky týkajúce sa uplatnenia zásady súkromného subjektu v trhovom hospodárstve, ktoré už táto inštitúcia uviedla v usmerneniach z roku 2014. Komisia tým však len uplatnila koncepty, ktoré by sa v každom prípade mohli uplatniť aj v prípade neexistencie uvedených usmernení. Za týchto podmienok odkaz na usmernenia z roku 2014 pri skúmaní uplatnenia zásady súkromného subjektu v trhovom hospodárstve nebol v rozpore s potrebou preskúmať pomoc poskytnutú leteckým spoločnostiam z hľadiska usmernení z roku 2005 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. decembra 2018, Transavia Airlines/Komisia, T‑591/15, EU:T:2018:946, body 157 až 163).

251    Pokiaľ ide o ciele marketingových služieb, ktoré letecké spoločnosti ponúkajú prevádzkovateľom letísk, žalobkyňa v tejto súvislosti poukazuje na nezrovnalosti. Formulácia tejto výhrady však Všeobecnému súdu neumožňuje, aby jej porozumel, takže musí byť zamietnutá ako neprípustná.

252    Z vyššie uvedeného vyplýva, že napadnuté rozhodnutie nie je poznačené nedostatkom odôvodnenia ani rozpormi v odôvodnení a vo zvyšnej časti sú výhrady a tvrdenia uvedené na účely spochybnenia dôvodnosti napadnutého rozhodnutia v rámci tohto žalobného dôvodu neúčinné a irelevantné.

253    Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, že by Komisii mala byť uložená rozsiahlejšia povinnosť odôvodnenia, keď nariaďuje vymáhanie pomoci, toto tvrdenie musí byť zamietnuté. V tejto súvislosti totiž stačí pripomenúť, že v súlade s judikatúrou je zrušenie štátnej pomoci, ktorá bola protiprávne poskytnutá, prostredníctvom jej vymáhania logickým dôsledkom konštatovania jej protiprávnosti. Týmto vrátením, ktoré nemožno považovať za sankciu, príjemca stratí výhodu, ktorú mal na trhu v porovnaní so svojimi konkurentmi, umožňujúcu návrat k situácii pred vyplatením pomoci (rozsudok zo 17. júna 1999, Belgicko/Komisia, C‑75/97, EU:C:1999:311, body 64 a 65). Z toho vyplýva, že Komisia po tom, čo v odôvodnení 421 napadnutého rozhodnutia konštatovala, že štátna pomoc poskytnutá leteckým spoločnostiam zo strany regiónu predstavuje protiprávnu štátnu pomoc nezlučiteľnú s vnútorným trhom, odôvodnenie nachádzajúce sa v odôvodneniach 422 až 426 napadnutého rozhodnutia bolo dostatočné na nariadenie vymáhania pomoci, a to aj v prípade žalobkyne.

254    Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba piaty žalobný dôvod zamietnuť, a teda treba zamietnuť aj žalobu v celom jej rozsahu.

IV.    O trovách

255    Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku sa účastníkovi konania, ktorý vo veci nemal úspech, uloží povinnosť nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobkyňa vo veci nemala úspech, je opodstatnené uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania v súlade s návrhom Komisie.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (prvá rozšírená komora)

rozhodol takto:

1.      Žaloba sa zamieta.

2.      Volotea, SA, je povinná nahradiť trovy konania.

Papasavvas Svenningsen Valančius

Csehi       Nihoul

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 13. mája 2020.

Podpisy

Obsah

*      Jazyk konania: angličtina