ROZSUDOK SÚDU PRVÉHO STUPŇA (štvrtá komora)
z 3. decembra 2003 (*)
„Hospodárska súťaž – Distribúcia motorových vozidiel – Článok 81ods. 1 ES – Dohoda o cenách – Pojem ‚dohoda‘ – Dôkaz o existencii dohody“
Vo veci T‑208/01,
Volkswagen AG, so sídlom vo Wolfsburgu (Nemecko), v zastúpení: R. Bechtold, advokát,
žalobca,
proti
Komisii Európskych spoločenstiev, v zastúpení: W. Mölls, splnomocnený zástupca, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,
žalovanej,
ktorej predmetom je primárne návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie 2001/711/ES z 29. júna 2001 v konaní upravenom článkom 81 Zmluvy ES (vec COMP/F‑2/36.693 – Volkswagen) (Ú. v. ES L 262, s. 14) a subsidiárne návrh na zníženie pokuty udelenej žalobcovi,
SÚD PRVÉHO STUPŇA
EURÓPSKYCH SPOLOČENSTIEV (štvrtá komora),
v zložení: predsedníčka komory V. Tiili, sudcovia P. Mengozzi a M. Vilaras,
tajomník: D. Christensen, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 18. júna 2003,
vyhlásil tento
Rozsudok
Skutkové okolnosti sporu
1 Volkswagen AG (ďalej len „Volkswagen“ alebo „žalobca“) je holdingovou spoločnosťou a najväčším podnikom skupiny Volkswagen pôsobiacim v odvetví výroby automobilov. Žalobcom vyrábané automobily predávajú v Spoločenstve v rámci systému selektívnej a výhradnej distribúcie autorizovaní predajcovia, s ktorými žalobca uzavrel zmluvu o predaji vozidiel.
2 Podľa článku 4 ods. 1 zmluvy o predaji vozidiel v zneniach zo septembra 1995 a z januára 1998 Volkswagen priznáva predajcovi zmluvné územie pre program dodávania a servisu vozidiel. Za to sa predajca zaväzuje intenzívne podporovať predaj a servisné služby na území, ktoré mu bolo pridelené, a optimálne využívať trhový potenciál. Podľa článku 2 ods. 6 (znenie z januára 1989) alebo 1 (znenie zo septembra 1995 a z januára 1998) zmluvy o predaji vozidiel sa predajca zaväzuje „hájiť záujmy [Volkswagen], organizácie distribúcie Volkswagen a značky Volkswagen a zabezpečovať ich podporu všetkými prostriedkami“. Stanovuje sa tiež, že „predajca bude s týmto cieľom plniť všetky požiadavky spojené s plnením zmluvy, čo sa týka distribúcie nových automobilov Volkswagen, zásobovania náhradnými dielmi, servisných služieb, podpory predaja, reklamy a školenia, ako aj záruky technickej úrovne rôznych oblastí činností Volkswagen“. Napokon podľa článku 8 ods. 1 zmluvy o predaji vozidiel „[Volkswagen] dáva nezáväzné cenové odporúčania pre maloobchodnú cenu a zľavy“.
3 Na základe sťažnosti kupujúceho zaslala Komisia žalobcovi 17. júla 1997 a 8. októbra 1998 na podklade článku 11 nariadenia Rady č. 17 zo 6. februára 1962, Prvého nariadenia implementujúceho články [81] a [82] zmluvy (Ú. v. ES 1962, 13, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3), žiadosti o informácie týkajúce sa jeho cenovej politiky a najmä stanovovania kúpnej ceny modelu Volkswagen Passat v Nemecku. Na tieto žiadosti odpovedal žalobca 22. augusta 1997 a 9. novembra 1998.
4 Dňa 22. júna 1999 Komisia na základe poskytnutých informácií zaslala žalobcovi oznámenie o výhradách, v ktorom mu vytkla porušenie článku 81 ods. 1 ES tým, že sa so svojimi predajcami z distribučnej siete v Nemecku dohodol na striktnej cenovej disciplíne pri predaji modelov Volkswagen Passat.
5 Komisia v ňom osobitne spomenula tri obežníky, ktoré žalobca zaslal svojim predajcom v Nemecku 26. septembra 1996, 17. apríla a 26. júna 1997, a päť listov, ktoré zaslal niektorým z nich 24. septembra, 2. a 16. októbra 1996, 18. apríla 1997 a 13. októbra 1998 (ďalej spoločne len „sporné výzvy“).
6 Na toto oznámenie o výhradách odpovedal žalobca listom z 10. septembra 1999, pričom uviedol, že v ňom opísané skutočnosti sú z podstatnej časti pravdivé. Žalobca nežiadal o vypočutie.
7 Komisia 15. januára a 7. februára 2001 zaslala žalobcovi ďalšie dve žiadosti o informácie, na ktoré žalobca odpovedal 30. januára a 21. februára 2001.
8 Dňa 6. júla 2001 Komisia doručila žalobcovi svoje rozhodnutie 2001/711/ES z 29. júna 2001 v konaní upravenom článkom 81 Zmluvy ES (vec COMP/F‑2/36.693 – Volkswagen) (Ú. v. ES L 162, s. 14, ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
9 Napadnuté rozhodnutie stanovuje:
„Článok 1
[Volkswagen] sa dopustil porušenia ustanovení článku 81 ods. 1 Zmluvy ES tým, že stanovil kúpne ceny modelu Volkswagen Passat, keď od svojich nemeckých zmluvných predajcov vyžadoval, aby zákazníkom pri predaji tohto modelu nedávali žiadne zľavy, resp. aby im dávali len obmedzené zľavy.
Článok 2
Z dôvodu porušenia v zmysle článku 1 sa [Volkswagen] ukladá pokuta vo výške 30,96 miliónov eur.
...
Článok 4
Toto rozhodnutie je určené [Volkswagen], D‑38436 Wolfsburg...“
Konanie
10 Žalobou podanou do kancelárie Súdu prvého stupňa 10. septembra 2001 žalobca podal túto žalobu.
11 Komisia podala do kancelárie Súdu prvého stupňa vyjadrenie k replike 25. februára 2002, teda štyri dni po uplynutí lehoty stanovenej na podanie vyjadrenia, pričom vopred ani nenavrhovala a nedosiahla predĺženie tejto lehoty, ani neuviedla okolnosti odôvodňujúce nedodržanie tejto lehoty. Súd prvého stupňa preto odmietol toto vyjadrenie ako oneskorené.
12 Na podklade správy sudcu spravodajcu Súd prvého stupňa (štvrtá komora) rozhodol o začatí ústneho pojednávania.
13 Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky Súdu prvého stupňa boli vypočuté na pojednávaní 18. júna 2003.
Návrhy účastníkov konania
14 Žalobca navrhuje, aby Súd prvého stupňa:
– zrušil napadnuté rozhodnutie,
– subsidiárne znížil výšku pokuty uloženej v článku 2 napadnutého rozhodnutia,
– zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.
15 Komisia navrhuje, aby Súd prvého stupňa:
– zamietol žalobu,
– zaviazal žalobcu na náhradu trov konania.
Právne predpisy
16 Žalobca primárne tvrdí, že napadnuté rozhodnutie musí byť zrušené z dôvodu, že sa žalobca nedopustil porušenia článku 81 ods. 1 ES. Na jednej strane medzi ním a jeho predajcami v Nemecku nedošlo k žiadnej dohode v zmysle tohto ustanovenia. Na druhej strane, aj keby sporné výzvy zakladali dohodu, tieto výzvy neboli spôsobilé ovplyvniť, a o to menej výrazne, obchod medzi členskými štátmi, takže článok 81 ods. 1 ES sa neuplatní. Subsidiárne sa žalobca domáha zníženia výšky pokuty, ktorá mu bola uložená napadnutým rozhodnutím.
17 Najprv je potrebné preskúmať primárny návrh na zrušenie napadnutého rozhodnutia a v tejto súvislosti žalobný dôvod žalobcu, že sporné výzvy medzi ním a nemeckými predajcami nezakladali žiadnu dohodu v zmysle článku 81 ods. 1 Zmluvy ES.
Tvrdenia účastníkov konania
18 Žalobca v prvom rade uvádza, že na základe ustálenej judikatúry je ústredným prvkom pojmu „dohoda“ v zmysle článku 81 ods. 1 ES súbeh vôle podnikov. Z tohto dôvodu pod toto ustanovenie nespadajú jednostranné opatrenia prijaté bez súhlasu ich adresáta. Sú zakázané len výnimočne vtedy, keď sa javia ako iba jednostranné a keď k nim ich adresát konkludentne privolí. To platí i v súvislosti so selektívnou distribúciou (rozsudky Súdneho dvora z 12. júla 1979, BMW Belgium/Komisia, 32/78, 36/78 až 82/78, Zb. s. 2435, ďalej len „rozsudok BMW Belgium“; z 25. októbra 1983, AEG/Komisia, 107/82, Zb. s. 3151, ďalej len „rozsudok AEG“; z 11. januára 1990, Sandoz prodotti farmaceutici/Komisia, C‑277/87, Zb. s. I‑45, ďalej len „rozsudok Sandoz“, a z 8. februára 1990, Tipp‑Ex/Komisia, C‑279/87, Zb. s. I‑261; rozsudok Súdu prvého stupňa z 26. októbra 2000, Bayer/Komisia, T‑41/96, Zb. s. II‑3383, body 71 a nasl., 162, 167, 169 a 170, ďalej len „rozsudok Bayer“).
19 Komisia preto v odôvodnení 62 napadnutého rozhodnutia mylne tvrdí, že jednostranné výzvy výrobcu predstavujú dohodu v zmysle článku 81 ods. 1 ES, keď „ich účelom je ovplyvniť“ predajcu pri plnení jeho zmluvy, a na základe toho dochádza k záveru o existencii takejto dohody v prejednávanom prípade. Týmto sa Komisia usiluje zaviesť nový právny prístup, ktorý nielenže rozširuje pojem dohody, ale tiež mení zásady dôkazného bremena v jej prospech. Tento prístup by znamenal, že už len pokus ovplyvniť predajcov by odteraz mohol zakladať porušenie článku 81 ods. 1 ES. V skutočnosti ani rozsudok Súdu prvého stupňa zo 6. júla 2000, Volkswagen/Komisia (T‑62/98, Zb. s. II‑2707, ďalej len „rozsudok Volkswagen“), z ktorého vychádza Komisia, ani rozsudky Súdneho dvora zo 17. septembra 1985, Ford/Komisia (25/84 a 26/84, Zb. s. 2725, ďalej len „rozsudok Ford“), a z 24. októbra 1995, Bayerische Motorenwerke/ALD (C‑70/93, Zb. s. I‑3439, ďalej len „rozsudok BMW“), na ktoré odkazuje rozsudok Volkswagen, nespochybňujú judikatúru, podľa ktorej všetko závisí od toho, či existuje výslovný alebo konkludentný súhlas.
20 Ďalej žalobca uvádza, že taktiež podľa ustálenej judikatúry zdanlivo jednostranné správanie môže spadať pod článok 81 ods. 1 ES, len keď „sa včleňuje“ do zmluvných vzťahov, t. j. keď je zlučiteľné s existujúcimi zmluvnými vzťahmi na základe súhlasného výkladu oboch zmluvných strán. Len v tom prípade môže dôjsť ku „konkretizácii“ zmluvných väzieb, o ktorej hovorí Komisia. Nestačí teda, aby výzvy výrobcu „vychádzali“ z predtým existujúcej zmluvnej väzby, ani aby sa výrobca v týchto výzvach odvolával na zmluvu o predaji vozidiel.
21 Žalobca tvrdí, že predajca, ktorý sa zapojí do distribučnej siete, môže prejaviť svoj súhlas s distribučnou politikou, len pokiaľ je už táto vytýčená. K neskorším zmenám v tejto politike môže dôjsť, iba ak zmluva upravuje príslušnú výhradu a iba v týchto medziach. Inak musí byť zmluva zmenená oboma stranami. Pritom sporné výzvy, z ktorých ostatne niektoré vyšli iba od žalobcovho riaditeľa predaja a boli vyhotovené na jeho osobných hlavičkových papieroch, sú nielenže objektívne nezlučiteľné so zmluvou o predaji vozidiel, osobitne s jej článkom 8 ods. 1, ktorý hovorí iba o odporúčaných cenách, ale navyše boli ako také ponímané aj predajcami, ako to vyplýva zvlášť z reakcií predajcov Binder a Rütz. Tvrdenia Komisie, že toto ustanovenie zmluvy nezaručuje, že sa žalobca zdrží dávať záväzné pokyny v otázke cien v rámci článku 2 ods. 1 danej zmluvy, alebo že zo skutočnosti, že konanie je v rozpore s článkom 81 ods. 1 ES, nemožno vyvodiť, že stojí mimo všeobecnej zmluvnej výhrady, sú nezlučiteľné s postupmi výkladu zmlúv. Z rovnakých dôvodov nemôže Komisia ani uvádzať, že zmluva o predaji vozidiel obsahuje implicitnú výhradu umožňujúcu stanovovanie cien. Okrem toho skutočnosť, že niektoré sporné výzvy sprevádzali hrozby vypovedania zmluvy o predaji vozidiel, nijako neznamená, že by táto zmluva bola objektívnym základom týchto výziev.
22 Podľa žalobcu preto Komisia nesprávne tvrdí, že otázka, či predajcovia skutočne zmenili tvorbu svojich cien v nadväznosti na sporné výzvy, môže zostať nezodpovedaná, a že toto hľadisko netreba bližšie rozoberať. Existenciu dohody totiž možno pripustiť len vtedy, ak predajcovia súhlasili so spornými výzvami a – prinajmenšom pokiaľ ide o dôkaz o tejto dohode – tiež zmenili svoje správanie v otázke cien.
23 Napokon, čo sa týka správania predajcov v nadväznosti na sporné výzvy, žalobca tvrdí, že i keď sám nie je schopný dokázať, že tieto výzvy neovplyvnili správanie predajcov v otázke cien, stále platí, že číselné údaje citované Komisiou v napadnutom rozhodnutí vôbec neodzrkadľujú výrazné zmeny v tomto správaní, ale práve naopak, ukazujú na vzrast zliav. Žalobca navrhuje v tejto veci citovať svedka a uvádza číselné údaje, ktoré napovedajú, že predajcami dohodnuté zľavy vzrástli.
24 Komisia zas trvá na tom, že sporné výzvy sa stali neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o predaji vozidiel a tým predstavujú dohodu v zmysle článku 81 ods. 1 ES.
25 Primárne Komisia v prvom rade tvrdí, že podľa rozsudkov AEG, Ford, BMW a Volkswagen nie je nevyhnutné, prinajmenšom nie u selektívnych distribučných systémov ako v prejednávanom prípade, hľadať súhlas s výzvou výrobcu v správaní predajcu v súvislosti s touto výzvou (napríklad po tom, ako mu je doručená). Tento súhlas sa musí považovať za získaný zo zásady, už len tým, že predajca vstúpil do distribučnej siete. Považuje sa preto za predajcom vopred daný. Podľa Komisie túto judikatúru, ktorá tvorí základ pre napadnuté rozhodnutie, žalobcom citované rozsudky nespochybňujú, práve naopak.
26 Ďalej Komisia tvrdí, že na to, aby sa výzva zaslaná výrobcom stala súčasťou zmluvy o distribúcii, nemusí táto zmluva obsahovať výslovné ustanovenie o výhrade. Určujúcim je výzvou sledovaný cieľ, ktorým je ovplyvniť predajcov pri plnení danej zmluvy. Nezákonná politika výrobcu prijatá v rámci zákonnej zmluvy o distribúcii sa tak môže stať neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy bez toho, aby táto zmluva musela obsahovať výslovnú výhradu v tomto zmysle. Predpokladá sa totiž, že pristúpením do distribučnej sústavy predajca dopredu schvaľuje distribučnú politiku výrobcu, ktorá ako taká prirodzene nie je v čase pristúpenia predajcu predvídateľná do najmenších detailov. Tieto zásady platia rovnako pre politiku výrobcu v otázke maloobchodných cien. Tento záver potvrdzujú rozsudky AEG a Ford.
27 Subsidiárne, pre prípad, že sa bude výslovné ustanovenie o výhrade považovať za nevyhnutné, musí sa podľa Komisie za takéto ustanovenie považovať článok 2 ods. 1 alebo 6 zmluvy o predaji vozidiel. Žalobcom predkladané argumenty, vychádzajúce z pôsobnosti článku 8 ods. 1 zmluvy o predaji vozidiel, z toho, že v zmluve chýbajú ustanovenia o sankciách za nedodržanie odporúčaní výrobcu, a zo skutočnosti, že článok 2 ods. 1 alebo 6 tejto zmluvy sa spomína len v niektorých sporných výzvach, tento záver nespochybňujú.
28 Napokon, čo sa týka skutočného správania zmluvných strán v nadväznosti na sporné výzvy, Komisia vo svojej obhajobe usudzuje, že toto správanie napovedá, že strany považovali sporné výzvy za súčasť zmluvy o predaji vozidiel. Argumenty žalobcu, ktoré sa týkajú zmyslu, aký treba priradiť reakciám predajcov Binder a Rütz na sporné výzvy, a skutočnosti, že niektoré sporné výzvy vyšli od žalobcovho riaditeľa predaja, ktorý ich vyhotovil na svojom osobnom hlavičkovom papieri, tento záver nespochybňujú.
29 Komisia však pripomína, že dohoda sankcionovaná v napadnutom rozhodnutí sa zakladá výhradne na sporných výzvach, pretože súhlas predajcov bol už daný vopred tým, že pristúpili do distribučnej sústavy. Preto nie je podstatné, že predajcovia tiež schválili sporné výzvy ešte raz – následne – svojím skutočným správaním vo vzťahu k cenám. Túto otázku možno ponechať nezodpovedanú (odôvodnenie 68 napadnutého rozhodnutia). Všetky tvrdenia žalobcu v tejto veci sú teda nerelevantné.
Posúdenie Súdu prvého stupňa
30 Podľa ustálenej judikatúry na to, aby bola založená dohoda v zmysle článku 81 ods. 1 ES, stačí, aby dotknuté podniky vyjadrili svoju spoločnú vôľu správať sa na trhu určitým spôsobom (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 15. júla 1970, ACF Chemiefarma/Komisia, 41/69, Zb. s. 661, bod 112, a z 29. októbra 1980, Van Landewyck a i./Komisia, 209/78 až 215/78 a 218/78, Zb. s. 3125, bod 86; rozsudok Súdu prvého stupňa zo 17. decembra 1991, Hercules Chemicals/Komisia, T‑7/89, Zb. s. II‑1711, bod 256, a rozsudok Bayer, bod 67).
31 Pokiaľ ide o formu vyjadrenia tejto spoločnej vôle, stačí, aby dané ustanovenie bolo vyjadrením vôle strán správať sa na trhu v súlade s jeho obsahom (pozri v tomto zmysle rozsudky ACF Chemiefarma/Komisia, už citovaný, bod 112; Van Landewyck a i./Komisia, už citovaný, bod 86, a rozsudok Bayer, bod 68).
32 Z toho vyplýva, že pojem „dohoda“ v zmysle článku 81 ods. 1 ES, tak ako bol vyložený v judikatúre, sa odvíja od existencie zhody vôle najmenej dvoch strán, ktorej forma prejavu nie je podstatná, pokiaľ je verným vyjadrením tejto vôle (rozsudok Bayer, bod 69).
33 Z judikatúry tiež plynie, že keď je rozhodnutie výrobcu jednostranným správaním podniku, potom sa toto rozhodnutie vyníma zo zákazu podľa článku 81 ods. 1 ES (pozri v tomto zmysle rozsudok AEG, bod 38; rozsudok Ford, bod 21; rozsudok Súdu prvého stupňa zo 7. júla 1994, Dunlop Slazenger/Komisia, T‑43/92, Zb. s. II‑441, bod 56, a rozsudok Bayer, bod 66).
34 Za istých okolností boli ako opatrenia zakladajúce dohodu v zmysle článku 81 ods. 1 ES posúdené aj výrobcom zdanlivo jednostranne prijaté alebo uložené opatrenia v rámci pretrvávajúcich obchodných vzťahov, ktoré udržiava so svojimi distribútormi (rozsudok BMW Belgium, body 28 až 30; rozsudok AEG, bod 38; rozsudok Ford, bod 21; rozsudok Sandoz, body 7 až 12; rozsudok BMW, body 16 a 17, a rozsudok Bayer, bod 70).
35 Z tejto judikatúry plynie, že je potrebné rozlišovať situácie, keď podnik prijal naozaj jednostranné opatrenie, čiže bez toho, aby sa na ňom výslovne alebo konkludentne podieľal iný podnik, od situácií, keď je jednostrannosť iba zdanlivá. Kým prvé situácie nespadajú pod článok 81 ods. 1 ES, tie druhé sa musia považovať za situácie svedčiace o dohode medzi podnikmi, a preto sa na ne môže vzťahovať pôsobnosť tohto článku. To platí najmä v prípade postupov a opatrení obmedzujúcich hospodársku súťaž, ktoré, hoci sú prijímané výrobcom zdanlivo jednostranne v rámci jeho zmluvných vzťahov s predajcami, získajú čo i len konkludentný súhlas týchto predajcov (rozsudok Bayer, bod 71).
36 Pritom z tejto judikatúry tiež vyplýva, že Komisia nemôže usúdiť, že zdanlivo jednostranné správanie zo strany výrobcu v rámci zmluvných vzťahov, ktoré udržiava so svojimi predajcami, vedie v skutočnosti k dohode medzi podnikmi v zmysle článku 81 ods. 1 ES, pokiaľ nepreukáže existenciu či už výslovného, alebo konkludentného súhlasu ostatných partnerov s výrobcom zaujatým postojom (pozri v tomto zmysle rozsudok BMW Belgium, body 28 až 30; rozsudok AEG, bod 38; rozsudok Ford, bod 21; rozsudok Sandoz, body 7 až 12, a rozsudok Bayer, bod 72).
37 Práve z hľadiska tejto judikatúry je potrebné zistiť, či Komisia v napadnutom rozhodnutí predložila dôkaz o dohode v zmysle článku 81 ods. 1 ES medzi žalobcom a jeho predajcami vo veci sporných výziev.
38 V tomto ohľade je v prvom rade potrebné konštatovať, že nebolo preukázané, že sporné výzvy boli premietnuté do praxe. Komisia to pripúšťa najmä v odôvodnení 74 napadnutého rozhodnutia nasledujúcimi slovami:
„Za okolností daného prípadu je prakticky nemožné poznať presné správanie predajcov…“
39 Súd prvého stupňa ďalej konštatuje, že tak ako v podstate vyplýva z odôvodnenia 60 napadnutého rozhodnutia, argument predkladaný Komisiou primárne na konštatovanie existencie dohody v zmysle článku 81 ods. 1 ES je, že sporná distribučná politika žalobcu bola predajcami konkludentne akceptovaná pri podpise zmluvy o predaji vozidiel. Následne podľa Komisie „otázka, či a do akej miery nemeckí predajcovia Volkswagen skutočne zmenili tvorbu svojich cien v závislosti od obežníkov a upomienok, môže zostať nezodpovedaná“ (odôvodnenie 68 napadnutého rozhodnutia).
40 Komisia znovu potvrdzuje svoje stanovisko v bode 8 svojho vyjadrenia k žalobe, podľa ktorého „nie je nevyhnutné, prinajmenšom nie u selektívnych distribučných systémov ako [v prejednávanom prípade], hľadať súhlas s výzvou výrobcu v správaní predajcu v súvislosti s touto výzvou (napríklad po tom, ako mu je doručená)“. Podľa Komisie „tento súhlas sa musí považovať za získaný zo zásady, už len tým, že predajca vstúpil do distribučnej siete výrobcu“ a „považuje sa preto za vopred daný“. Nie je relevantné, pokračuje v podstate Komisia, či zmluva obsahuje výslovné ustanovenie o výhrade, ktoré by dovolilo predpokladať zaslanie takej výzvy, akou sú dané sporné výzvy. I keď chýba takéto ustanovenie, aj tak sa táto výzva môže stať neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, t. j. „včleniť sa“ do zmluvy. Určujúcim je účel sledovaný touto výzvou, ktorým je ovplyvniť predajcov pri plnení danej zmluvy (body 11 a 12 vyjadrenia k žalobe).
41 Rovnaká myšlienka je vyjadrená aj v odôvodnení 62 napadnutého rozhodnutia, v ktorom sa Komisia, citujúc rozsudok Volkswagen (bod 236), vyslovuje, že „výzvy zaslané výrobcom automobilov jeho zmluvným predajcom predstavujú dohodu, keď (je ich účelom)... ovplyvniť predajcov... pri plnení ich zmluvy s (výrobcom alebo dovozcom)‘“.
42 Súd prvého stupňa napokon konštatuje, že Komisia nikde netvrdí, že by zmluva o predaji vozidiel, osobitne jej článok 2 ods. 1 alebo 6 a jej článok 8 ods. 1, bola v rozpore s právom hospodárskej súťaže.
43 Z predchádzajúcich konštatovaní vyplýva, že záver Komisie, zreteľne zopakovaný v bode 15 vyjadrenia k žalobe, znamená vlastne tvrdiť o predajcovi, ktorý podpísal zmluvu o predaji vozidiel, ktorá je v súlade s právom hospodárskej súťaže, že pri tomto podpise a v jeho dôsledku dopredu akceptoval neskorší protiprávny vývin tejto zmluvy, hoci takýto vývin práve z dôvodu jej súladu s právom hospodárskej súťaže táto zmluva nedovoľovala predajcovi predvídať.
44 Tento záver Komisie, ktorý je hlavným základom napadnutého rozhodnutia a na základe ktorého Komisia ako nerelevantnú stavia stranou otázku, či žalobcovi predajcovia skutočne súhlasili so spornými výzvami, keď sa o nich dozvedeli, čiže po tom, ako im boli tieto výzvy zaslané, nemôže uspieť.
45 Možno totiž akiste uvážiť, že by sa vývin zmluvy mohol považovať za akceptovaný dopredu pri podpise zákonnej zmluvy o predaji vozidiel a v jeho dôsledku, pokiaľ ide o zákonný vývin zmluvy, ktorý je buď uvážený v zmluve, alebo je vývinom, ktorý predajca nemôže s ohľadom na obchodné zvyklosti a právnu úpravu odmietnuť. Naproti tomu nemožno súhlasiť s tým, že by sa za akceptovaný dopredu pri podpise zákonnej zmluvy o distribúcii a v jeho dôsledku dal považovať nezákonný vývin zmluvy. V tom prípade totiž k súhlasu s nezákonným vývinom zmluvy môže dôjsť až po tom, ako sa predajca dozvie o výrobcom želanom vývine.
46 Preto Komisia v prejednávanej veci nesprávne tvrdí, že podpísanie zmluvy o predaji vozidiel žalobcovými predajcami predznamenalo akceptáciu sporných výziev z ich strany. Takéto tvrdenie je v rozpore s článkom 81 ods. 1 ES, vyloženým v judikatúre citovanej v bodoch 30 až 36 vyššie, ktorý vyžaduje predloženie dôkazu o súbehu vôle.
47 Súd prvého stupňa usudzuje, že Komisia sa riadi mylným výkladom judikatúry, na ktorú sa odvoláva na podporu svojho záveru, keď tvrdí, že podľa rozsudkov AEG, Ford, BMW a Volkswagen nie je nevyhntuné, prinajmenšom nie u selektívnych distribučných systémov ako v prejednávanom prípade, hľadať súhlas s výzvou výrobcu v správaní predajcu v súvislosti s touto výzvou (napríklad po tom, ako mu je doručená) a že tento súhlas sa musí považovať za získaný zo zásady, už len tým, že predajca vstúpil do distribučnej siete výrobcu.
48 V protiklade s tým, čo tvrdí Komisia, totiž Súdny dvor v rozsudku AEG výslovne konštatuje súhlas distribútorov s protisúťažným konaním AEG, keď hovorí, že „v prípade prijatia distribútora sa dojednanie zakladá na skutočnosti, že zmluvní partneri výslovne alebo konkludentne akceptujú politiku sledovanú AEG, ktorá si medziiným vyžaduje, aby boli zo siete vylúčení distribútori, ktorí síce majú vlastnosti na to, aby boli prijatí, ale nie sú ochotní pristúpiť k tejto politike“ (bod 38 rozsudku).
49 Inými slovami, Súdny dvor v rozsudku AEG nedošiel k záveru, že súhlas distribútorov s protisúťažnou politikou AEG bol súhlasom daným vopred pri podpise zmluvy s ešte neznámou politikou výrobcu.
50 Okrem toho je potrebné uviesť, že výrok v bode 38 rozsudku AEG, že postup AEG nie je jednostranný, ale „včleňuje sa do zmluvných vzťahov, ktoré podnik udržiava so svojimi predajcami“, nie je nepodmieneným tvrdením, ale spočíva na predchádzajúcom konštatovaní Súdneho dvora o súhlase distribútorov s týmto postupom, ktorého účelom bolo teoreticky ovplyvniť tieto zmluvné vzťahy.
51 V rozsudku Ford sa spor netýkal otázky, či predajcovia súhlasili s obežníkom s protisúťažným účelom, ktorý im zaslal Ford, alebo nie. Bolo totiž nesporné, že obežník premietol Ford do praxe a že sa mu predajcovia napriek protestom podvolili. Spor sa týkal otázky, či stranami uplatňovaný obežník mohol byť pričlenený k zmluve o predaji vozidiel Ford s cieľom preskúmať túto zmluvu z hľadiska článku 81 ods. 1 ES a s ohľadom na možnú výnimku na podklade článku 81 ods. 3 ES. Práve v tomto rámci Súdny dvor po usúdení, že sporný obežník bol spätý so zmluvou o predaji vozidiel (príloha I danej zmluvy), mohol vysloviť, že Komisia ho pri preskúmavaní tejto zmluvy s ohľadom na prípadnú výnimku na podklade článku 81 ods. 3 ES zohľadnila oprávnene (rozsudok Ford, body 20, 21 a 26).
52 Pokiaľ ide o rozsudok BMW, vydaný v konaní o prejudiciálnej otázke, Súd prvého stupňa usudzuje, že v prejednávanom prípade nie je bezprostredne relevantný. V tejto veci totiž v položenej otázke nešlo ani tak o to, či medzi BMW a jeho predajcami došlo skutočne k dohode o obsahu obežníka zaslaného BMW týmto predajcom, ale o to, či taká výzva, za predpokladu, že by bola akceptovaná, a teda že by bola dohodou v zmysle článku 81 ods. 1 ES, spadala pod nariadenie o relevantnej výnimke, čiže nariadenie Komisie (EHS) č. 123/85 z 12. decembra 1984 o uplatňovaní článku [81] ods. 3 Zmluvy ES na niektoré kategórie dohôd o distribúcii a servise automobilov [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES 1985, L 15, s. 16).
53 Čo sa týka veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Volkswagen, tak z rozhodnutia Komisie, ako aj z rozsudku vydaného Súdom prvého stupňa v tejto veci (pozri bod 236 rozsudku Volkswagen v spojení s bodmi, na ktoré odkazuje), potvrdeného Súdnym dvorom v rozsudku z 18. septembra 2003, Volkswagen/Komisia (C‑338/00 P, Zb. s. I‑9189), jednoznačne plynie, že kroky podniknuté výrobcom mali skutočne účinok, keďže sa im podriadili talianski predajcovia, ktorí potom odmietli predávať zahraničným zákazníkom. O akceptácii protisúťažných krokov Volkswagen jeho predajcami teda v tejto veci nebolo pochýb.
54 Riešenie prijaté v rozsudku Volkswagen, spočívajúce v odmietnutí žalobného dôvodu na zrušenie rozhodnutia Komisie, vychádzajúceho z údajnej jednostrannosti krokov Volkswagen, sa tak zakladalo na existencii súhlasu vyplývajúceho z praktickej realizácie krokov podniknutých výrobcom.
55 Z tohto rozboru rozsudkov AEG, Ford, BMW a Volkswagen vyplýva, že sa na ne Komisia na podporu svojho záveru, že podpísanie zmluvy o distribúcii znamená zo zásady a nezvratne konkludentnú akceptáciu prípadného nezákonného vývinu tejto zmluvy, odvoláva nesprávne.
56 Okrem toho treba uviesť, že záver presadzovaný Komisiou v prejednávanej veci jednoznačne vyvracajú žalobcom uvádzané rozsudky Sandoz, BMW Belgium, Bazer a už citovaný rozsudok Tipp‑Ex/Komisia. Tieto rozsudky totiž potvrdzujú, že aby sa mohla konštatovať existencia dohody v zmysle článku 81 ods. 1 ES, je potrebné predložiť dôkaz o súbehu vôle. Navyše v súlade s judikatúrou citovanou v bodoch 30 a 31 vyššie sa takýto súbeh vôle musí týkať určitého správania, ktoré preto musí byť známe stranám v čase, keď ho akceptujú.
57 Zároveň v protiklade s tým, čo tvrdí Komisia, z judikatúry nevyplýva, že určujúcim prvkom včlenenia výzvy do zmluvy je skutočnosť, že účelom tejto výzvy je ovplyvniť predajcu pri plnení danej zmluvy. Ak by to tak bolo, potom by odoslanie výzvy výrobcu jeho predajcom systematicky viedlo ku konštatovaniu dohody, pretože logicky účelom takejto výzvy je ovplyvniť týchto predajcov pri plnení ich zmluvy.
58 Naproti tomu sa výzva včleňuje do už existujúcej zmluvy, čiže sa stáva neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy, pretože, pravda, účelom tejto výzvy je ovplyvniť predajcov pri výkone zmluvy, ale predovšetkým pretože túto výzvu predajcovia tým či oným spôsobom skutočne akceptujú.
59 V prejednávanom prípade sa Komisia uspokojila s uvedením, čo bolo zrejmé, že účelom sporných výziev bolo ovplyvniť predajcov pri výkone ich zmluvy. Nepovažovala za relevantné predložiť dôkaz o skutočnom súhlase predajcov s týmito výzvami, keď sa o nich dozvedeli, ale mylne usúdila, že podpísanie zmluvy, a to zákonnej, nesie so sebou konkludentne vopred urobenú akceptáciu týchto výziev. Je preto nutné konštatovať, že Komisia nepredložila dôkaz o existencii dohody v zmysle článku 81 ods. 1 ES.
60 V tomto ohľade treba konštatovať, že účelom odôvodnení 66 a 67 napadnutého rozhodnutia, venovaných preskúmaniu správania, písomností a prehlásení strán, nie je vôbec preukázať, že predajcovia súhlasili so spornými výzvami, keď sa o nich dozvedeli. Týmito odôvodneniami Komisia mieni iba podložiť svoj v odôvodneniach 63 až 65 napadnutého rozhodnutia prednesený výklad zmluvy, ktorý predstavuje subsidiárny argument Komisie, rozoberaný nižšie, že organická väzba tvorená článkami 2 ods. 1 alebo 6 zmluvy o predaji vozidiel v každom prípade zjednocuje sporné výzvy so zmluvou. Rovnako je v tomto zmysle potrebné chápať aj tvrdenie Komisie v bode 29 jej vyjadrenia k žalobe, že predajcovia považovali sporné výzvy za „súčasť“ zmluvy.
61 Subsidiárne Komisia tvrdí, že aj keď by sa usúdilo, že ustanovenie o výhrade je v zmluve o predaji vozidiel nevyhnutné na to, aby sa mohlo konštatovať včlenenie sporných výziev do danej zmluvy, za takéto ustanovenie by sa mal považovať článok 2 ods. 1 alebo 6 tejto zmluvy. Komisia spresňuje, že predmetom článku 8 ods. 1 tej istej zmluvy nie je obmedziť článok 2 ods. 1 alebo 6 a tým brániť tomu, aby sa uplatnil na záväzné výzvy týkajúce sa kúpnej ceny.
62 Tento subsidiárny argument nemôže obstáť.
63 Článok 2 ods. 1 alebo 6 zmluvy o predaji vozidiel, podľa ktorého sa predajca zaväzuje „hájiť záujmy [Volkswagen], organizácie distribúcie Volkswagen a značky Volkswagen a zabezpečovať ich podporu všetkými prostriedkami“, možno vykladať len tak, že sleduje iba prostriedky v súlade s právnymi predpismi. Postaviť sa za opačný záver by totiž vlastne znamenalo vyvodiť z takéhoto, neutrálne znejúceho, zmluvného ustanovenia, že sa predajcovia upísali nezákonnému paktu.
64 Pokiaľ ide o článok 8 ods. 1 zmluvy o predaji vozidiel, aj on je vyhotovený v neutrálnom znení, ba až skôr v znení odopierajúcom Volkswagen možnosť vydávať záväzné odporúčania cien.
65 Skutočnosť, že v odôvodnení 65 napadnutého rozhodnutia Komisia poznamenáva, že článok 8 ods. 1 zmluvy o predaji vozidiel „neposkytuje predajcom záruku, že sa výrobca navždy zdrží dávať záväzné pokyny v otázke cien...“, iba podčiarkuje neutrálnosť tohto ustanovenia a skutočnosť, že nijako neavizuje záväzné opatrenia.
66 Súd prvého stupňa napokon uvádza, že pretože sa Volkswagen v sporných výzvach odvoláva na článok 2 zmluvy o predaji vozidiel, to ešte neznamená, že tento článok je objektívne podkladom pre tieto výzvy. Existenciu organickej väzby medzi článkom 2 zmluvy o predaji vozidiel a spornými výzvami možno totiž preukázať len objektívne, rozborom príslušných ustanovení a nezávisle od toho, čo o tom neskôr hovorí niektorá zmluvná strana. Pritom, ako je vyslovené vyššie, zo samotného znenia uvedeného článku 2 plynie, že toto ustanovenie nijako nepočíta s protisúťažným vývinom zmluvy.
67 Z uvedeného vyplýva, že subsidiárny argument Komisie, že článok 2 ods. 1 alebo 6 zmluvy o predaji vozidiel predstavuje relevantné ustanovenie o výhrade, v dôsledku ktorého boli sporné výzvy akceptované od okamihu uzavretia danej zmluvy, je mylný.
68 Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že Komisia v napadnutom rozhodnutí nepredložila dôkaz o súbehu vôle žalobcu a jeho predajcov vo vzťahu k sporným výzvam. Z toho potom vyplýva, že napadnuté rozhodnutie bolo prijaté v rozpore s článkom 81 ods. 1 ES, a preto musí byť zrušené, pričom nie je potrebné rozhodovať o ďalšom žalobcom predloženom žalobnom dôvode na zrušenie rozhodnutia ani o subsidiárnom návrhu na zníženie výšky pokuty.
O trovách
69 Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je zaviazaný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Komisia nemala vo veci úspech, preto je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania, v súlade s návrhmi žalobcu.
Z týchto dôvodov
SÚD PRVÉHO STUPŇA (štvrtá komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Rozhodnutie Komisie 2001/711/ES z 29. júna 2001 v konaní upravenom článkom 81 Zmluvy ES (vec COMP/F‑2/36.693 – Volkswagen) sa zrušuje.
2. Komisia je zaviazaná nahradiť trovy konania.
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 3. decembra 2003.
Tajomník | | Predsedníčka komory |