ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (odvolacia komora)

z 13. októbra 2015 (*)

„Odvolanie – Vzájomné odvolanie – Verejná služba – Úradníci – Dôchodky – Prevod vnútroštátnych práv na dôchodok – Návrh na započítanie odpracovaných rokov – Akt nespôsobujúci ujmu – Neprípustnosť žaloby v prvostupňovom konaní – Článok 11 ods. 2 prílohy VIII služobného poriadku – Právna istota – Legitímna dôvera – Rovnosť zaobchádzania“

Vo veci T‑104/14 P,

ktorej predmetom je odvolanie podané proti rozsudku Súdu pre verejnú službu Európskej únie (plénum) z 11. decembra 2013, Verile a Gjergji/Komisia (F‑130/11, Zb. VS, EU:F:2013:195), smerujúce k zrušeniu tohto rozsudku,

Európska komisia, v zastúpení: J. Currall, G. Gattinara a D. Martin, splnomocnení zástupcovia,

odvolateľka,

ďalší účastníci konania:

Marco Verile, bydliskom v Cadrezzate (Taliansko),

a

Anduela Gjergji, bydliskom v Bruseli (Belgicko),

v zastúpení: pôvodne D. de Abreu Caldas, J.‑N. Louis a M. de Abreu Caldas, neskôr J.‑N. Louis a N. de Montigny, advokáti,

žalobcovia v prvostupňovom konaní,

VŠEOBECNÝ SÚD (odvolacia komora),

v zložení: predseda M. Jaeger, sudcovia H. Kanninen a D. Gratsias (spravodajca),

tajomník: L. Grzegorczyk, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 6. mája 2015,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Európska komisia svojím odvolaním podaným podľa článku 9 prílohy I Štatútu Súdneho dvora Európskej únie navrhuje zrušenie rozsudku Súdu pre verejnú službu Európskej únie (plénum) z 11. decembra 2013, Verile a Gjergji/Komisia (F‑130/11, Zb. VS, ďalej len „napadnutý rozsudok“, EU:F:2013:195), ktorým Súd pre verejnú službu zrušil „rozhodnutia“ Komisie z 19. a 20. mája 2011, ktorých adresátmi boli pani Anduela Gjergji a pán Marco Verile.

 Skutkové okolnosti, konanie na prvom stupni a napadnutý rozsudok

 Skutkové okolnosti

2        Skutkové okolnosti sporu sú opísané v bodoch 14 až 20 (pokiaľ ide o M. Verileho) a v bodoch 21 až 27 (pokiaľ ide o A. Gjergjiovú) napadnutého rozsudku.

3        Pán Verile požiadal 17. novembra 2009 o prevod práv na dôchodok nadobudnutých v Luxembursku predtým, ako začal pracovať v Komisii, a útvary Komisie mu 5. mája 2010 oznámili prvý návrh na započítanie odpracovaných rokov. Tento návrh stanovil počet odpracovaných rokov, ktoré sa mali započítať v rámci systému dôchodkového zabezpečenia Európskej únie za predchádzajúce obdobie služby, na sedem rokov a deväť mesiacov. Okrem toho tiež stanovil, že mu bude vyplatená suma predstavujúca prebytok kapitálu, ktorý nemožno previesť na odpracované roky.

4        Dňa 7. septembra 2010 pán Verile prijal uvedený návrh, avšak 20. mája 2011 mu bol oznámený druhý návrh, ktorým bol prvý návrh zrušený a nahradený. Počet odpracovaných rokov, ktoré sa mali započítať v rámci systému dôchodkového zabezpečenia Únie, uvedený v tomto druhom návrhu, bol rovnaký ako v prvom návrhu, ale prebytok kapitálu, ktorý bude vyplatený pánovi Verilemu, bol znížený. Komisia odôvodnila túto zmenu tým, že prvý návrh bol založený na výpočte vykonanom podľa všeobecných vykonávacích ustanovení k článkom 11 a 12 prílohy VIII Služobného poriadku úradníkov Európskej únie (ďalej len „služobný poriadok“), prijatých rozhodnutím Komisie K(2004) 1588 z 28. apríla 2004, ktoré bolo uverejnené v Administratívnych informáciách č. 60‑2004 z 9. júna 2004 (ďalej len „VVU 2004“), a v nadväznosti na prijatie rozhodnutia Komisie K(2011) 1278 z 3. marca 2011 o všeobecných vykonávacích ustanoveniach k článkom 11 a 12 prílohy VIII služobného poriadku týkajúcim sa prevodu práv na dôchodok, ktoré bolo uverejnené v Administratívnych informáciách č. 17‑2011 z 28. marca 2011 (ďalej len „VVU 2011“), bol potrebný nový výpočet.

5        Pán Verile prijal druhý návrh, ale následne podal sťažnosť, v ktorej žiadal menovací orgán (ďalej len „MO“) o jeho späťvzatie a prevod jeho práv na dôchodok na základe VVU 2004. Táto sťažnosť bola zamietnutá rozhodnutím MO z 19. augusta 2011.

6        Tak ako pán Verile, aj pani Gjergji požiadala 1. júla 2009 o prevod práv na dôchodok nadobudnutých v Belgicku predtým, ako nastúpila do služobného pomeru, a bol jej oznámený prvý návrh na započítanie odpracovaných rokov. Tento návrh stanovil počet odpracovaných rokov, ktoré sa mali započítať v rámci systému dôchodkového zabezpečenia Európskej únie, na päť rokov a päť mesiacov a okrem toho tiež stanovil, že jej bude vyplatená suma predstavujúca prebytok kapitálu, ktorý bude prevedený. Dňa 7. septembra 2010 pani Gjergji prijala tento prvý návrh, avšak 19. mája 2011 jej bol oznámený druhý návrh, ktorým bol prvý návrh zrušený a nahradený. Druhý návrh znížil počet odpracovaných rokov, ktoré sa mali započítať v rámci systému dôchodkového zabezpečenia Únie, na štyri roky, desať mesiacov a sedemnásť dní a nestanovil už žiadnu výplatu prebytku kapitálu, ktorý bude prevedený.

7        Pani Gjergji prijala tento druhý návrh, ale následne podala proti nemu sťažnosť. Táto sťažnosť obsahovala tiež žiadosť na základe článku 90 ods. 1 služobného poriadku o prevod jej práv na dôchodok nadobudnutých v Belgicku na základe prvého návrhu. Sťažnosť aj žiadosť boli zamietnuté rozhodnutím z 22. augusta 2011.

 Konanie na prvom stupni a napadnutý rozsudok

8        Dňa 2. decembra 2011 pán Verile a pani Gjergji podali žalobu na Súd pre verejnú službu, zapísanú do registra pod číslom F‑130/11, v ktorej sa domáhali zrušenia druhých návrhov oznámených Komisiou, ako aj rozhodnutí o zamietnutí sťažností, ktoré podali proti týmto návrhom.

9        Súd pre verejnú službu sa domnieval, že rozhodnutia o zamietnutí sťažností nemajú samostatný dosah a žalobu treba teda považovať za žalobu smerujúcu iba proti druhým návrhom (body 32 a 33 napadnutého rozsudku) a následne preskúmal prípustnosť žaloby, ktorú Komisia spochybnila, a dospel k záveru, že žaloba je prípustná. Body 37 až 55 napadnutého rozsudku, ktoré sa zaoberajú touto otázkou, znejú takto:

„37      V prvom rade treba pripomenúť, že systém prevodu práv na dôchodok, ako je upravený v článku 11 ods. 2 prílohy VIII služobného poriadku, umožňuje koordináciu medzi vnútroštátnymi systémami a systémom dôchodkového zabezpečenia Únie a má za cieľ uľahčiť prechod z vnútroštátnych zamestnaní vo verejnom alebo súkromnom sektore a tiež z medzinárodných zamestnaní do administratívy Únie a zabezpečiť tak pre Úniu najlepšie možnosti výberu kvalifikovaných zamestnancov, ktorí majú potrebné odborné skúsenosti (uznesenie Súdneho dvora z 9. júla 2010, Ricci, C‑286/09 a C‑287/09, bod 28 a tam citovaná judikatúra).

38      Súd prvého stupňa Európskych spoločenstiev dospel v tejto súvislosti najmä k záveru, že návrhy na započítanie odpracovaných rokov zaslané úradníkovi na odsúhlasenie sú ,rozhodnutiami‘, ktoré majú dvojitý účinok: jednak zachovávajú v prospech dotknutého úradníka v právnom poriadku štátu pôvodu sumu práv na dôchodok, ktoré tento úradník nadobudol vo vnútroštátnom systéme dôchodkového zabezpečenia, a ďalej zabezpečujú v právnom poriadku Únie s výhradou splnenia určitých dodatočných podmienok zohľadnenie týchto práv v systéme dôchodkového zabezpečenia Únie (rozsudok Súdu prvého stupňa z 18. decembra 2008, Belgicko a Komisia/Genette, T‑90/07 P a T‑99/07 P, bod 91 a tam citovaná judikatúra).

39      Súd pre verejnú službu už takisto rozhodol, že návrhy na započítanie odpracovaných rokov sú jednostrannými aktmi, ktoré si nevyžadujú žiadne ďalšie opatrenie zo strany príslušnej inštitúcie a spôsobujú ujmu dotknutému úradníkovi. V opačnom prípade by také akty neboli ako také spochybniteľné v súdnom konaní, alebo by prinajmenšom mohli byť predmetom sťažnosti alebo žaloby až po prijatí neskoršieho rozhodnutia v neurčenom čase iným orgánom ako je MO. Táto analýza by nerešpektovala právo úradníkov na účinnú súdnu ochranu ani požiadavky právnej istoty obsiahnuté v pravidlách o lehotách uvedených v služobnom poriadku (uznesenie Súdu pre verejnú službu z 10. októbra 2007, Pouzol/Dvor audítorov, F‑17/07, body 52 a 53).

40      Toto smerovanie judikatúry potvrdil aj rozsudok Súdu pre verejnú službu z 11. decembra 2012, Cocchi a Falcione/Komisia (F‑122/10, ktorý je predmetom odvolania, o ktorom v súčasnosti rozhoduje Všeobecný súd Európskej únie, vec T‑103/13 P, body 37 až 39), v ktorom Súd pre verejnú službu rozhodol, že návrh na započítanie odpracovaných rokov je aktom spôsobujúcim ujmu dotknutému úradníkovi.

41      Z judikatúry citovanej v bodoch 38 až 40 tohto rozsudku v konečnom dôsledku vyplýva, že návrh na započítanie odpracovaných rokov, ktoré príslušné útvary Komisie predkladajú úradníkovi na odsúhlasenie v rámci viacfázového správneho konania opísaného v bode 35 tohto rozsudku, je jednostranným aktom, oddeliteľným od procesného rámca, v ktorom vzniká, pričom ho prijíma inštitúcia na základe viazanej právomoci udelenej ex lege, keďže vyplýva priamo z individuálneho práva, ktoré článok 11 ods. 2 príloha VIII služobného poriadku výslovne priznáva úradníkom a zamestnancom pri vstupe do služieb Únie.

42      Výkon tejto viazanej právomoci totiž zaväzuje Komisiu, aby vypracovala návrh na započítanie, ktorý sa bude zakladať na všetkých relevantných údajoch, ktoré je povinná získať od dotknutých vnútroštátnych alebo medzinárodných orgánov, konkrétne v rámci úzkej koordinácie a lojálnej spolupráce medzi týmito orgánmi a jej útvarmi. Taký návrh na započítanie odpracovaných rokov nemožno preto považovať iba za vyjadrenie ,zámeru‘ útvarov inštitúcie informovať dotknutého zamestnanca, pričom sa v skutočnosti očakáva získanie jeho súhlasu, ako aj následné prijatie kapitálu, ktorý umožní započítanie. Naopak, taký návrh predstavuje pre inštitúciu nevyhnutný záväzok, že správne a účinne uplatní právo na prevod práv na dôchodok úradníka, ktoré tento vykonal tým, že podal svoju žiadosť o prevod. Prevod aktualizovaného kapitálu do systému dôchodkového zabezpečenia Únie predstavuje splnenie odlišnej povinnosti, ktorú majú vnútroštátne alebo medzinárodné orgány a ktorá je nevyhnutná pre dokončenie celého procesu prevodu práv na dôchodok do systému dôchodkového zabezpečenia Únie.

43      Rovnako výkon viazanej právomoci na účely uplatnenia článku 11 ods. 2 prílohy VIII služobného poriadku ukladá Komisii konať so všetkou náležitou starostlivosťou, aby mal úradník, ktorý podal žiadosť o uplatnenie článku 11 ods. 2 prílohy VIII služobného poriadku, možnosť poskytnúť svoj súhlas s návrhom na započítanie odpracovaných rokov za plnej znalosti veci, pokiaľ ide o skutočnosti potrebné pre výpočet týkajúci sa stanovenia počtu odpracovaných rokov na dôchodok podľa služobného poriadku, ktoré sa majú zohľadniť, ako aj pokiaľ ide o pravidlá upravujúce spôsob tohto výpočtu ,v deň žiadosti o prevod‘, ako sa konkrétne uvádza v článku 11 ods. 2 prílohy VIII služobného poriadku, ktorý stanovuje, že inštitúcia, v ktorej je úradník zamestnaný ,,určí‘ na základe všeobecných vykonávacích ustanovení s ohľadom na základnú mzdu, vek a kurz platný v deň podania žiadosti o prevod ,počet rokov zamestnania‘, ktoré zohľadní.

44      Zo všetkého, čo bolo uvedené vyššie, vyplýva, že návrh na započítanie odpracovaných rokov je aktom spôsobujúcim ujmu úradníkovi, ktorý podal žiadosť o prevod svojich práv na dôchodok.

45      Tento záver potvrdzujú aj nižšie uvedené úvahy.

46      Po prvé VVU 2011 potvrdzujú predchádzajúcu prax, ktorá bola vyjadrená v ustanoveniach uvedených v návrhoch na započítanie odpracovaných rokov, keďže teraz v článku 8 výslovne stanovujú, že ak úradník poskytne súhlas s návrhom na započítanie odpracovaných rokov, na ktorý je vyzvaný, tento súhlas je ,neodvolateľný‘. Neodvolateľnosť súhlasu úradníka po jeho poskytnutí je však odôvodnená iba vtedy, ak Komisia poskytla žiadateľovi návrh, ktorého obsah bol vypočítaný a predložený so všetkou náležitou starostlivosťou a ktorý zaväzuje Komisiu v tom zmysle, že jej ukladá povinnosť pokračovať na tomto základe v procese prevodu v prípade súhlasu žiadateľa.

47      Po druhé návrh na započítanie odpracovaných rokov je v zásade vypracovaný na základe spôsobu výpočtu, ktorý je rovnaký ako spôsob výpočtu, ktorý sa uplatní vtedy, keď systém dôchodkového zabezpečenia Únie prijme celý kapitál, ktorý definitívne prevedú pôvodné vnútroštátne alebo medzinárodné fondy.

48      Čo by sa prípadne mohlo nanajvýš zmeniť odo dňa vypracovania návrhu na započítanie odpracovaných rokov do dňa prijatia definitívne prevedeného kapitálu, je výška sumy, o ktorú ide, teda suma prevoditeľného kapitálu aktualizovaného ku dňu podania žiadosti o prevod by sa mohla odlišovať od sumy kapitálu v deň jeho skutočného prevodu napríklad v závislosti od zmien výmenného kurzu. V tomto poslednom uvedenom prípade, ktorý sa navyše môže týkať iba prevodov kapitálu vyjadreného v inej mene ako euro, je však spôsob výpočtu uplatnený na tieto dve hodnoty rovnaký.

49      Po tretie tvrdenie Komisie, že iba rozhodnutie o započítaní prijaté po prijatí prevedeného kapitálu spôsobuje ujmu dotknutému úradníkovi, je v jasnom rozpore s cieľom správneho konania týkajúceho sa prevodu práv na dôchodok. Konkrétnym účelom tohto konania je umožniť dotknutému úradníkovi, aby sa pri plnej znalosti veci rozhodol predtým, než sa kapitál zodpovedajúci všetkým jeho platbám príspevkov definitívne prevedie do systému dôchodkového zabezpečenia Únie, či je pre neho výhodnejšie kumulovať svoje predchádzajúce práva na dôchodok s právami, ktoré nadobúda ako úradník Únie, alebo naopak zachovať tieto práva vo vnútroštátnom právnom poriadku (pozri rozsudok Belgicko a Komisia/Genette, už citovaný, bod 91). Podľa tvrdenia Komisie by totiž dotknutý úradník musel spochybniť spôsob, na základe ktorého útvary Komisie vypočítali počet započítateľných odpracovaných rokov, na ktoré má právo iba po tom, ako pôvodné vnútroštátne alebo medzinárodné dôchodkové fondy definitívne prevedú kapitál na Komisiu, čo by v praxi zmarilo samotnú podstatu práva, ktoré úradníkovi priznáva článok 11 ods. 2 prílohy VIII služobného poriadku, aby si vybral, či prevedie svoje práva na dôchodok, alebo ich zachová v pôvodných vnútroštátnych alebo medzinárodných dôchodkových fondoch.

50      Napokon po štvrté nemožno tvrdiť, ako to robí Komisia, že návrhy na započítanie odpracovaných rokov sú iba prípravnými aktmi z dôvodu, že článok 11 ods. 2 prílohy VIII služobného poriadku stanovuje, že počet odpracovaných rokov sa vypočíta ,na základe prevedeného kapitálu‘.

51      V tejto súvislosti je potrebné v prvom rade pripomenúť, že zo znenia článku 11 ods. 2 prílohy VIII služobného poriadku vyplýva, že dotknutá inštitúcia ,určí‘ počet odpracovaných rokov najprv ,s ohľadom na základnú mzdu zamestnanca, jeho vek a kurz platný v deň žiadosti o prevod, pomocou všeobecných vykonávacích ustanovení‘, a ďalej zohľadní počet takto stanovených odpracovaných rokov podľa systému dôchodkového zabezpečenia Únie ,na základe prevedeného kapitálu‘.

52      Toto znenie potvrdzuje znenie článku 7 VVU 2004 a článku 7 VVU 2011. Obe znenia týchto článkov totiž v odseku 1 stanovujú, že počet odpracovaných rokov, ktoré sa majú zohľadniť sa vypočíta ,na základe prevoditeľnej sumy predstavujúcej nadobudnuté práva…, po odpočítaní sumy, ktorá predstavuje zhodnotenie kapitálu od dátumu zaregistrovania žiadosti o prevod do dátumu skutočného prevodu‘.

53      V článku 7 ods. 2 VVU 2004, ako aj VVU 2011 sa uvádza, že počet odpracovaných rokov, ktorý sa má zohľadniť, ,sa ďalej vypočíta… na základe prevedenej sumy‘ podľa matematického vzorca uvedeného v prvej zarážke toho istého odseku.

54      Z vyššie uvedených ustanovení teda vyplýva, že návrhy na započítanie odpracovaných rokov sa vypočítajú na základe sumy prevoditeľnej ku dňu zaregistrovania žiadosti, akú príslušné vnútroštátne alebo medzinárodné orgány oznámili útvarom Komisie, po prípadnom odpočítaní sumy, ktorá predstavuje zhodnotenie kapitálu od dátumu zaregistrovania žiadosti do dátumu skutočného prevodu – tento peňažný rozdiel totiž nesmie znášať systém dôchodkového zabezpečenia Únie.

55      Zo všetkých vyššie uvedených úvah vyplýva, že druhé návrhy na započítanie odpracovaných rokov sú aktom spôsobujúcim ujmu a že návrhy na zrušenie sú teda prípustné.“

10      Súd pre verejnú službu ďalej spoločne preskúmal prvý a druhý žalobný dôvod, ktorými žalobcovia podľa Súdu pre verejnú službu (bod 72 napadnutého rozsudku) v podstate vzniesli námietku nezákonnosti článku 9 VVU 2011 v rozsahu, v akom stanovil uplatňovanie VVU 2011 so spätnou účinnosťou na žiadosti o prevod práv na dôchodok podané po 1. januári 2009, akými sú aj žiadosti, ktoré podali pán Verile a pani Gjergji.

11      Súd pre verejnú službu dospel k záveru, že uvedená námietka nezákonnosti je dôvodná (bod 108 napadnutého rozsudku) a prvé návrhy zaslané pánovi Verilemu a pani Gjergjiovej neboli teda poznačené žiadnou protiprávnosťou a nemohli byť vzaté späť, keďže VVU 2004 boli uplatniteľné na žiadosti o prevod práv na dôchodok, ktoré predložili pán Verile a pani Gjergji (body 109 a 110 napadnutého rozsudku). Súd pre verejnú službu teda zrušil „rozhodnutia“ Komisie z 19. a 20. mája 2011, zaslané pani Gjergjiovej a pánovi Verilemu.

 Konanie pred Všeobecným súdom a návrhy účastníkov konania

12      Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 17. februára 2014 Komisia podala toto odvolanie. Dňa 5. mája 2014 pán Verile a pani Gjergji podali vyjadrenie k odvolaniu.

13      Písomná časť konania bola ukončená 8. septembra 2014.

14      Listom zo 16. septembra 2014 pán Verile a pani Gjergji podali podľa článku 146 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa z 2. mája 1991 odôvodnený návrh, aby boli vypočutí v rámci ústnej časti konania.

15      Na základe správy sudcu spravodajcu Všeobecný súd (odvolacia komora) rozhodol o otvorení ústnej časti konania. Uznesením z 13. apríla 2015 predseda odvolacej komory nariadil po vypočutí účastníkov konania spojenie tejto veci s vecami T‑103/13 P, Komisia/Cocchi a Falcione a T‑131/14 P, Teughels/Komisia na účely ústnej časti konania a vyhlásenia rozsudku.

16      V rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania upravených v článkoch 64 a 144 rokovacieho poriadku z 2. mája 1991 Všeobecný súd vyzval Komisiu, aby odpovedala na určité otázky a predložila určité dokumenty. Komisia vyhovela tejto výzve v stanovených lehotách.

17      Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní, ktoré sa konalo 6. mája 2015.

18      Uznesením z 8. júna 2015 Všeobecný súd (odvolacia komora) nariadil opätovné otvorenie ústnej časti konania. V rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania vyzval účastníkov konania, aby sa vyjadrili k prípadnému oddeleniu tejto veci od vecí T‑103/13 P a T‑131/14 P na účely vyhlásenia rozsudku.

19      Po vypočutí účastníkov konania bola táto vec rozhodnutím zo 7. júla 2015 oddelená od vecí T‑103/13 P a T‑131/14 P. Rozhodnutím z toho istého dňa Všeobecný súd opätovne ukončil ústnu časť konania.

20      Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil napadnutý rozsudok,

–        uložil každému z účastníkov konania povinnosť znášať vlastné trovy konania súvisiace s odvolaním,

–        uložil pánovi Verilemu a pani Gjergjiovej povinnosť znášať trovy konania súvisiace s konaním pred Súdom pre verejnú službu.

21      Pán Verile a pani Gjergji navrhujú, aby Všeobecný súd:

–        zamietol odvolanie,

–        uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

 O odvolaní

22      Na podporu svojho odvolania Komisia uvádza štyri odvolacie dôvody. Prvý odvolací dôvod je založený na „porušení pojmu akt spôsobujúci ujmu“ a v podstate vytýka Súdu pre verejnú službu, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia v rozsahu, v akom rozhodol, že žaloba podaná pánom Verilem a pani Gjergjiovou je prípustná. Druhý odvolací dôvod je založený na tvrdení, že Súd pre verejnú službu založil napadnutý rozsudok na žalobnom dôvode uplatnenom bez návrhu, ktorý nebol predmetom kontradiktórnej diskusie. Tretí odvolací dôvod je založený na nesprávnom právnom posúdení pri výklade článku 11 ods. 2 prílohy VIII služobného poriadku a ustanovení týkajúcich sa prevodu práv na dôchodok nadobudnutých pred nástupom do služieb. Štvrtý odvolací dôvod je založený na nesprávnom právnom posúdení v rozsahu, v akom sa Súd pre verejnú službu domnieval, že práva pána Verileho a pani Gjergjiovej boli v čase nadobudnutia účinnosti VVU 2011 „úplne dokonané“.

23      V prvom rade je potrebné preskúmať prvý odvolací dôvod.

24      Komisia v podstate tvrdí, že Súd pre verejnú službu sa v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia domnieval, že návrh na započítanie odpracovaných rokov, ktorý inštitúcia zašle svojmu úradníkovi alebo zamestnancovi v rámci uplatnenia článku 11 ods. 2 prílohy služobného poriadku, je aktom spôsobujúcim ujmu. Podľa Komisie takýto návrh predstavuje predbežné opatrenie, ktorého cieľom je pripraviť rozhodnutie o prevode práv nadobudnutých dotknutou osobou v rámci iného systému do systému dôchodkového zabezpečenia Únie. Z toho vyplýva, že ani akt, ktorým sa takýto návrh vezme späť, nie je aktom spôsobujúcim ujmu a nemôže byť predmetom návrhu na zrušenie. Komisia uvádza viacero tvrdení na vyvrátenie rôznych úvah, ktorými Súd pre verejnú službu podporil svoje tvrdenie.

25      Pán Verile a pani Gjergji spochybňujú túto argumentáciu. Tvrdia, že návrh na započítanie odpracovaných rokov je aktom spôsobujúcim ujmu, keďže ho možno prirovnať k „návrhu“ podľa vnútroštátneho práva, ktorý sa od okamihu, keď je v súlade s uplatniteľným právom, stáva neodvolateľným. Podľa nich takýto návrh predstavuje „povinnosť vyplývajúcu z výkonu práva, ktoré úradníkovi priznáva služobný poriadok“.

26      Dodávajú, že návrh mení právne postavenie dotknutého úradníka v rozsahu, v akom práve tento návrh slúži ako základ pre stanovenie všetkých parametrov výpočtu umožňujúceho získať aktualizovanú hodnotu kapitálu a zodpovedajúci počet odpracovaných rokov. Napokon tvrdia, že keby bolo tvrdenie Komisie prijaté, dotknutý úradník by bol zbavený práva na účinný prostriedok nápravy.

27      Je potrebné dodať, že podľa článku 91 ods. 1 služobného poriadku Súdny dvor Európskej únie má právomoc v každom spore medzi Úniou a ktoroukoľvek osobou, na ktorú sa vzťahuje tento služobný poriadok, pokiaľ ide o zákonnosť aktu negatívne ovplyvňujúceho túto osobu.

28      Ako vyplýva z ustálenej judikatúry, za akty spôsobujúce ujmu je možné považovať len akty, ktoré majú záväzné právne účinky priamo a bezprostredne ovplyvňujúce právne postavenie dotknutých osôb tým, že podstatným spôsobom menia ich právne postavenie (pozri rozsudky z 21. januára 1987, Stroghili/Dvor audítorov, 204/85, Zb., EU:C:1987:21, bod 6 a citovanú judikatúru, a z 15. júna 1994, Pérez Jiménez/Komisia, T‑6/93, Zb. VS, EU:T:1994:63, bod 34 a citovanú judikatúru).

29      Je teda potrebné preskúmať, či návrh na započítanie odpracovaných rokov, ktorý inštitúcia oznámi svojmu úradníkovi alebo zamestnancovi po predložení jeho žiadosti o prevod práv na dôchodok nadobudnutých v rámci iného systému do systému dôchodkového zabezpečenia Únie, predstavuje akt spôsobujúci ujmu v zmysle článku 91 ods. 1 služobného poriadku.

30      V prejednávanej veci treba konštatovať, že hoci Súd pre verejnú službu v bode 40 napadnutého rozsudku pripomenul, že už rozhodol, že návrh na započítanie odpracovaných rokov je aktom spôsobujúcim ujmu dotknutému úradníkovi, neuviedol záväzné právne účinky, ktoré od okamihu sformulovania návrhu ovplyvňujú právne postavenie dotknutej osoby.

31      Jediná zmienka je uvedená v bode 42 tretej vete napadnutého rozsudku, kde Súd pre verejnú službu potvrdzuje, že návrh na započítanie odpracovaných rokov „predstavuje pre inštitúciu nevyhnutný záväzok, že správne a účinne uplatní právo na prevod práv na dôchodok úradníka, ktoré tento vykonal tým, že podal svoju žiadosť o prevod“.

32      Je preto potrebné preskúmať, aj so zreteľom na úvahy Súdu pre verejnú službu pripomenuté v bode 31 vyššie, či má návrh na započítanie odpracovaných rokov záväzné právne účinky priamo a bezprostredne ovplyvňujúce právne postavenie osoby, ktorej je určený, a v prípade kladnej odpovede identifikovať tieto účinky.

33      Článok 11 ods. 2 prílohy VIII služobného poriadku stanovuje:

„Úradník, ktorý vstúpi do služieb [Únie] po:

–        odchode zo služieb štátnej správy alebo vnútroštátnej alebo medzinárodnej organizácie;

alebo

–        vykonávaní činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba,

má po uvedení do funkcie, ale pred získaním nároku na výplatu starobného dôchodku v zmysle článku 77 Služobného poriadku právo voči [Únii] na kapitálovú hodnotu, aktualizovanú ku dňu skutočného prevodu, práv na dôchodok, ktoré získal na základe tejto služby alebo týchto činností.

V takom prípade inštitúcia, v ktorej je úradník zamestnaný, určí s ohľadom na základnú mzdu úradníka, jeho vek a kurz platný v deň žiadosti o prevod, pomocou všeobecných vykonávacích ustanovení, počet rokov zamestnania, potrebných pre odchod do dôchodku, ktoré sú mu započítané v rámci systému dôchodkového zabezpečenia [Únie] za predchádzajúce obdobie služby, na základe prevedeného kapitálu, po odpočítaní čiastky predstavujúcej zhodnotenie kapitálu medzi dňom žiadosti o prevod a skutočným dňom prevodu.

Úradníci môžu použiť tento postup len raz pre každý členský štát a príslušný penzijný fond.“

34      Je potrebné poznamenať, že slovné spojenie „pomocou všeobecných vykonávacích ustanovení“ uvedené v druhom odseku tohto ustanovenia zjavne nemožno chápať v tom zmysle, že určenie počtu odpracovaných rokov uznaných dotknutej osobe po prevode jej práv na dôchodok nadobudnutých v inom systéme do systému dôchodkového zabezpečenia Únie sa vykonáva priamo všeobecnými vykonávacími ustanoveniami, ktoré je každá inštitúcia oprávnená prijať. Všeobecné vykonávacie ustanovenia, ako vyplýva aj z ich názvu, predstavujú všeobecne platný akt prijatý na základe článkov 11 a 12 prílohy VIII služobného poriadku.

35      Článok 11 ods. 2 prílohy VIII služobného poriadku tak treba chápať v tom zmysle, že každá inštitúcia stanoví prostredníctvom všeobecných vykonávacích ustanovení metódu výpočtu počtu odpracovaných rokov, ktoré sa majú zohľadniť v systéme dôchodkového zabezpečenia Únie po prevode kapitálu predstavujúceho práva, ktoré úradník nadobudol v rámci iného systému dôchodkového zabezpečenia. Táto metóda musí byť založená na parametroch uvedených v článku 11 ods. 2 prílohy VIII služobného poriadku, a to na základnej mzde každého úradníka, jeho veku a kurze platnom v deň podania žiadosti o prevod.

36      Počet odpracovaných rokov, ktoré sa majú konkrétne zohľadniť u každého úradníka, ktorého práva na dôchodok nadobudnuté v inom systéme sú vo forme kapitálu predmetom prevodu do systému dôchodkového zabezpečenia Únie, sa stanoví individuálnym aktom, ktorý na konkrétny prípad tohto úradníka uplatňuje metódu stanovenú vo všeobecných vykonávacích ustanoveniach.

37      Taktiež treba pripomenúť, ako uviedol Súd prvého stupňa vo svojom uznesení zo 14. decembra 1993, Calvo Alonso‑Cortés/Komisia (T‑29/93, Zb., EU:T:1993:115, bod 46), že z článku 11 ods. 2 prílohy VIII služobného poriadku vyplýva, že samotná inštitúcia môže vykonať prevod práv na dôchodok nadobudnutých úradníkom v jeho krajine a uznať a určiť počet odpracovaných rokov, ktoré sa majú zohľadniť podľa jej systému za predchádzajúce obdobie služby, až keď dotknutý členský štát stanoví podmienky prevodu.

38      Ako totiž uznáva samotný Súd pre verejnú službu v bode 42 napadnutého rozsudku, prevod kapitálu predstavujúceho práva na dôchodok nadobudnuté v inom systéme je „nevyhnutný pre dokončenie celého procesu prevodu práv na dôchodok do systému dôchodkového zabezpečenia Únie“.

39      Z týchto úvah jednak vyplýva, že inštitúcia, pod ktorú dotknutá osoba spadá, jej môže uznať počet odpracovaných rokov na účely dôchodkového zabezpečenia, ktoré sa majú zohľadniť v systéme dôchodkového zabezpečenia Únie, až po vykonaní prevodu kapitálu predstavujúceho jej práva na dôchodok nadobudnuté v inom systéme.

40      Taktiež z toho vyplýva, že takéto odpracované roky je možné uznať len v prípade a v rozsahu, v akom z uplatnenia metódy výpočtu stanovenej vo všeobecných vykonávacích ustanoveniach prijatých dotknutou inštitúciou vyplýva, že tieto odpracované roky skutočne zodpovedajú kapitálu prevedenému do systému dôchodkového zabezpečenia Únie po odpočítaní sumy predstavujúcej zhodnotenie kapitálu medzi dňom žiadosti o prevod a skutočným dňom prevodu podľa článku 11 ods. 2 prílohy VIII služobného poriadku.

41      Inými slovami dotknutej osobe nemožno uznať započítanie odpracovaných rokov, pokiaľ nezodpovedá kapitálu skutočne prevedenému do systému dôchodkového zabezpečenia Únie.

42      Z predchádzajúcich úvah tiež konkrétne vyplýva, že ak inštitúcia Únie na základe článku 11 ods. 2 prílohy VIII služobného poriadku a všeobecných ustanovení prijatých na účely jeho vykonávania konkrétne určí počet odpracovaných rokov, ktoré sa majú uznať dotknutej osobe v systéme dôchodkového zabezpečenia Únie po prevode kapitálu predstavujúceho jej práva na dôchodok nadobudnuté v inom systéme, vykonáva presne vymedzenú právomoc a nedisponuje teda žiadnou mierou voľnej úvahy.

43      Ďalej treba analyzovať postup, ktorý je potrebné dodržať v prípade žiadosti o prevod práv na dôchodok nadobudnutých v inom systéme do systému dôchodkového zabezpečenia Únie tak, ako tento postup vyplýva tak z uplatniteľných ustanovení, ako aj z vysvetlení, ktoré Komisia poskytla k svojej praxi.

44      Je potrebné konštatovať, že článok 11 ods. 2 prílohy VIII služobného poriadku výslovne nestanovuje oznámenie návrhu na započítanie odpracovaných rokov. Toto ustanovenie sa zaoberá len žiadosťou dotknutej osoby, ktorá vedie k vyplateniu kapitálu, predstavujúceho práva na dôchodok nadobudnuté za predchádzajúce obdobie služby, Únii a po tomto vyplatení k určeniu počtu odpracovaných rokov dotknutej osoby zohľadnených v systéme dôchodkového zabezpečenia Únie podľa podmienok stanovených v tomto ustanovení.

45      Keďže body 42 a 43 napadnutého rozsudku treba chápať v tom zmysle, že článok 11 ods. 2 prílohy VIII služobného poriadku zveruje Komisii „právomoc“ oznámiť návrh na započítanie odpracovaných rokov úradníkovi, ktorý podal žiadosť o prevod práv na dôchodok nadobudnutých v inom systéme, je potrebné poznamenať, že z článku 11 ods. 2 prílohy VIII služobného poriadku ani z nijakého iného ustanovenia alebo akejkoľvek zásady nevyplýva, že inštitúcia, ktorej dotknutá osoba predložila žiadosť o prevod svojich práv na dôchodok, je povinná predložiť jej návrh uvádzajúci výsledný počet dodatočných odpracovaných rokov, ktorý vznikne prípadným prevodom.

46      Okrem toho povinnosť oznámiť návrh na účely prevodu práv na dôchodok nadobudnutých za predchádzajúce obdobie služby nevyplýva ani z VVU 2004, ani z VVU 2011. Ani jeden z týchto dokumentov, ktoré sa nachádzajú v spise z prvostupňového konania, ktorý bol Všeobecnému súdu predložený v súlade s článkom 137 ods. 2 rokovacieho poriadku z 2. mája 1991, nestanovuje oznámenie návrhu na započítanie odpracovaných rokov úradníkovi alebo zamestnancovi, ktorý požiadal o prevod svojich skôr nadobudnutých práv na dôchodok.

47      Zdá sa tak, že Komisia a prípadne iné inštitúcie Únie zaviedli prax spočívajúcu v oznamovaní takýchto návrhov dotknutým osobám dobrovoľne. Cieľom tejto praxe je zrejme poskytnúť úradníkovi alebo zamestnancovi, ktorý prejavil záujem o prípadný prevod svojich práv na dôchodok nadobudnutých v inom systéme za obdobie činnosti pred nástupom do služieb do systému dôchodkového zabezpečenia Únie, potrebné informácie, ktoré mu za plnej znalosti veci umožnia rozhodnúť sa vykonať alebo nevykonať tento prevod.

48      V tejto súvislosti z vysvetlení Komisie, ktoré sú zhrnuté v bode 35 napadnutého rozsudku a ktoré Komisia zopakovala vo svojich písomných podaniach, vyplýva, že konanie vo veci prevodu práv na dôchodok do systému dôchodkového zabezpečenia Únie má v praxi päť etáp: po prvé dotknutá osoba podá žiadosť v tomto zmysle; po druhé príslušný útvar Komisie dostane od dotknutého externého dôchodkového fondu oznámenie o výške kapitálu, ktorý je možné previesť, a na základe tejto informácie predloží dotknutej osobe návrh; po tretie dotknutá osoba odmietne alebo prijme návrh na započítanie odpracovaných rokov; po štvrté v prípade prijatia návrhu Komisia požiada a získa prevod dotknutého kapitálu do Únie; po piate Komisia prijme rozhodnutie, ktorým stanoví práva dotknutej osoby. Podľa Komisie iba toto posledné rozhodnutie je aktom spôsobujúcim ujmu.

49      Z toho vyplýva, že v praxi Komisia pridala k trom etapám konania vo veci prevodu stanoveným v článku 11 ods. 2 prílohy VIII služobného poriadku (žiadosť dotknutej osoby; prevod kapitálu; určenie počtu zohľadnených odpracovaných rokov) ďalšie dve etapy (návrh na započítanie odpracovaných rokov; prijatie návrhu dotknutou osobou, ktorá tak odsúhlasí prevod). Komisia tak poskytuje dotknutej osobe možnosť získať formou návrhu čo najpresnejšiu informáciu o rozsahu práv, ktoré by jej boli uznané v prípade prevodu jej práv nadobudnutých v rámci iného systému do systému dôchodkového zabezpečenia Únie. Umožňuje jej tiež, aby po získaní tejto informácie ukončila konanie začaté na základe jej pôvodnej žiadosti bez akýchkoľvek dôsledkov, ktoré by jej z toho plynuli. Tento prevod sa totiž uskutoční len vtedy, ak dotknutá osoba po prijatí návrhu potvrdí svoju vôľu vykonať prevod svojich práv na dôchodok nadobudnutých v inom systéme.

50      Treba konštatovať, že právne postavenie dotknutej osoby sa po oznámení návrhu na započítanie odpracovaných rokov nezmenilo. Ako už totiž bolo uvedené v bodoch 39 až 41 vyššie, dotknutej osobe nemožno uznať nijaké započítanie odpracovaných rokov, pokiaľ nebol kapitál predstavujúci jej práva na dôchodok nadobudnuté v inom systéme prevedený do systému dôchodkového zabezpečenia Únie. Tento prevod sa však v čase zaslania návrhu dotknutej osobe ešte neuskutočnil. Komisia požiada dotknutý externý dôchodkový fond o prevod kapitálu predstavujúceho práva na dôchodok nadobudnuté dotknutou osobou až po tom, ako táto osoba po prijatí návrhu odsúhlasí pokračovanie konania vo veci prevodu.

51      Kvalifikovanie návrhu Komisie ako „záväzku“, ako to urobil Súd pre verejnú službu v bode 42 napadnutého rozsudku, nemôže viesť k odlišnému záveru. Podľa Súdu pre verejnú službu návrh na započítanie odpracovaných rokov predstavuje „pre inštitúciu nevyhnutný záväzok, že správne a účinne uplatní právo na prevod práv na dôchodok úradníka, ktoré tento vykonal tým, že podal svoju žiadosť o prevod“.

52      Ako však správne uvádza Komisia, povinnosť dotknutej inštitúcie správne uplatniť právo na prevod práv na dôchodok upravené v článku 11 ods. 2 prílohy VIII služobného poriadku vyplýva priamo zo znenia tohto ustanovenia. Aj keby sa návrh na započítanie odpracovaných rokov musel vykladať ako „záväzok“ v zmysle uvedenom Súdom pre verejnú službu, dotknutá inštitúcia by sa zaväzovala len k správnemu uplatňovaniu článku 11 ods. 2 prílohy VIII služobného poriadku a všeobecných vykonávacích ustanovení na situáciu dotknutej osoby. Táto povinnosť dotknutej inštitúcie však vyplýva priamo z predmetných ustanovení, a to aj bez akéhokoľvek výslovného záväzku. Z takéhoto záväzku by preto nevyplývala nijaká nová povinnosť dotknutej inštitúcie, a teda ani zmena právneho postavenia dotknutej osoby.

53      Nie je možné pripustiť ani to, že návrh na započítanie odpracovaných rokov mení právne postavenie dotknutej osoby tým, že zahŕňa právo v jej prospech na uznanie počtu odpracovaných rokov uvedeného v tomto návrhu v systéme dôchodkového zabezpečenia Únie, ak dá súhlas k prevodu práv na dôchodok nadobudnutých v inom systéme do tohto systému. Takéto právo by zahŕňalo zodpovedajúcu povinnosť inštitúcie, ktorá vypracovala návrh, po vykonaní prevodu automaticky uznať dotknutej osobe počet odpracovaných rokov uvedených v návrhu.

54      Takéto kvalifikovanie návrhu na započítanie odpracovaných rokov a právnych účinkov, ktoré by z neho vyplývali, nie je navyše v súlade so znením článku 11 ods. 2 prílohy VIII služobného poriadku.

55      Toto ustanovenie najskôr odkazuje na „právo“ úradníka, ktorý sa nachádza v jednej zo situácií uvedených v tomto ustanovení, „voči [Únii] na kapitálovú hodnotu… práv na dôchodok, ktoré získal“ na základe tejto služby alebo týchto činností. Ďalej uvádza, že „v takom prípade inštitúcia, v ktorej je úradník zamestnaný, určí… počet rokov zamestnania, potrebných pre odchod do dôchodku, ktoré sú mu započítané v rámci systému dôchodkového zabezpečenia [Únie] za predchádzajúce obdobie služby, na základe prevedeného kapitálu“.

56      Z toho vyplýva, že v súlade s článkom 11 ods. 2 prílohy VIII služobného poriadku k skutočnému určeniu počtu odpracovaných rokov uznaných úradníkovi, ktorý požiadal o prevod svojich práv na dôchodok nadobudnutých skôr v inom systéme do systému dôchodkového zabezpečenia Únie, nevyhnutne dochádza až po konkrétnom vykonaní prevodu „na základe prevedeného kapitálu“. Nemožno sa teda domnievať, že návrhom na stanovenie počtu odpracovaných rokov, ktorý je už zo samotnej svojej podstaty oznámený ešte pred týmto prevodom, je možné vykonať také určenie.

57      Judikatúra citovaná v bode 37 vyššie a úvahy uvedené v bodoch 38 až 42 vyššie potvrdzujú tento záver.

58      Počet odpracovaných rokov, ktoré majú byť uznané, totiž vyplýva z uplatnenia metódy prepočtu kapitálu predstavujúceho skôr nadobudnuté práva na odpracované roky, stanovenej všeobecnými vykonávacími ustanoveniami, ktoré dotknutá inštitúcia prijala v súlade s článkom 11 ods. 2 prílohy VIII služobného poriadku.

59      Keby sa dospelo k záveru, že Komisia je vo všetkých prípadoch povinná uznať úradníkovi počet odpracovaných rokov na účely dôchodkového zabezpečenia uvedený v návrhu, v niektorých prípadoch by to mohlo viesť k uznaniu počtu odpracovaných rokov odlišného od počtu, ktorý vyplýva zo správneho uplatnenia metódy stanovenej v príslušných všeobecných vykonávacích ustanoveniach. Dôvody vysvetľujúce rozdiel medzi počtom odpracovaných rokov uvedeným v návrhu a počtom odpracovaných rokov vyplývajúcim z uplatnenia uvedenej metódy, či už plynúce z rozdielu medzi kapitálovou hodnotou predstavujúcou práva nadobudnuté dotknutou osobou v inom systéme dôchodkového zabezpečenia, ako bola oznámená Komisii zodpovednými osobami tohto systému a zohľadnená pri príprave návrhu, na jednej strane a hodnotou (po odpočítaní prípadného zhodnotenia medzi dňom podania žiadosti a skutočným dňom prevodu) na druhej strane, alebo z nesprávneho uplatnenia metódy výpočtu počtu odpracovaných rokov pri príprave návrhu, sú nepodstatné. Dôležité je, že v súlade s článkom 11 ods. 2 prílohy VIII služobného poriadku a úvahami uvedenými v bodoch 38 až 42 vyššie Komisia nemôže uznať dotknutej osobe počet odpracovaných rokov odlišný od počtu, ktorý na základe uplatnenia metódy prepočtu stanovenej vo všeobecných vykonávacích ustanoveniach zodpovedá kapitálu skutočne prevedenému do systému dôchodkového zabezpečenia Únie.

60      Úvahy Súdu pre verejnú službu uvedené v bodoch 47, 48 a 50 až 54 napadnutého rozsudku nemôžu viesť k odlišnému záveru. Súd pre verejnú službu v podstate vychádza z predpokladu, že kapitálová hodnota zohľadnená pri príprave návrhu bude rovnaká ako kapitálová hodnota, ktorá sa bude musieť zohľadniť po vykonaní prevodu, keďže v súlade s článkom 11 ods. 2 druhým pododsekom poslednou vetou prílohy VIII služobného poriadku sa „čiastk[a] predstavujúc[a] zhodnotenie kapitálu medzi dňom žiadosti o prevod a skutočným dňom prevodu“ nezohľadňuje pri určení počtu odpracovaných rokov, ktoré sa majú uznať dotknutej osobe v systéme dôchodkového zabezpečenia Únie.

61      Aj bez ohľadu na skutočnosť, že Súd pre verejnú službu nezohľadnil možnosť pochybení, či už zo strany zodpovedných osôb v systéme dôchodkového zabezpečenia, v ktorom bola dotknutá osoba predtým poistená, alebo zo strany samotnej Komisie, ktoré mohli ovplyvniť obsah návrhu oznámeného dotknutej osobe, však stačí uviesť, že predmetné úvahy v konečnom dôsledku nemenia nič na skutočnosti, že podľa znenia článku 11 ods. 2 prílohy VIII služobného poriadku sa počet odpracovaných rokov uznaných dotknutej osobe na základe jej práv na dôchodok nadobudnutých v inom systéme môže určiť až po vykonaní prevodu kapitálu predstavujúceho tieto práva do systému dôchodkového zabezpečenia Únie.

62      Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že návrh na započítanie odpracovaných rokov, aký je predmetom žaloby, ktorú podali pán Verile a pani Gjergji na Súd pre verejnú službu, nemá záväzné právne účinky priamo a bezprostredne ovplyvňujúce právne postavenie svojho adresáta tým, že podstatným spôsobom mení jeho právne postavenie. Nie je teda aktom spôsobujúcim ujmu v zmysle článku 91 ods. 1 služobného poriadku.

63      Tento záver nie je spochybnený ani ostatnými úvahami uvedenými v napadnutom rozsudku.

64      Po prvé Súd pre verejnú službu sa v bode 38 napadnutého rozsudku opieral o skutočnosť, že Súd prvého stupňa vo svojom rozsudku z 18. decembra 2008 Belgicko a Komisia/Genette (T‑90/07 P a T‑99/07 P, Zb., EU:T:2008:605, bod 91), kvalifikoval dva návrhy na započítanie odpracovaných rokov, ktoré Komisia oznámila dotknutému úradníkovi v tejto veci, ako „rozhodnutia“.

65      Treba však uviesť, že Súd prvého stupňa v rozsudku Belgicko a Komisia/Genette, už citovanom v bode 64 vyššie (EU:T:2008:605), ani v inom rozsudku neanalyzoval otázku povahy návrhu na započítanie odpracovaných rokov ako aktu spôsobujúceho ujmu v zmysle článku 91 ods. 1 služobného poriadku a nerozhodol o otázke, či má takýto návrh vo vzťahu k svojmu adresátovi záväzné právne účinky, ani tieto účinky nespresnil.

66      Navyše treba pripomenúť, že na rozdiel od prejednávanej veci dotknutý úradník vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Belgicko a Komisia/Genette, už citovaný v bode 64 vyššie (EU:T:2008:605), prijal návrhy na započítanie odpracovaných rokov, ktoré mu boli zaslané, a jeho práva na dôchodok nadobudnuté v rámci belgického systému dôchodkového zabezpečenia pred jeho nástupom do služieb v Komisii boli ešte pred podaním jeho žaloby prevedené do systému dôchodkového zabezpečenia Únie (rozsudok Belgicko a Komisia/Genette, už citovaný v bode 64 vyššie, EU:T:2008:605, bod 12).

67      Jeho žaloba sa navyše netýkala zákonnosti rozhodnutia o uznaní započítania odpracovaných rokov v systéme dôchodkového zabezpečenia Únie, prijatého po tomto prevode. Aktmi Komisie, proti ktorým smerovala žaloba v tejto veci, bola zamietnutá žiadosť dotknutej osoby podaná po vykonaní prevodu, ktorou táto osoba žiadala o povolenie späťvzatia jej predchádzajúcej žiadosti o prevod jej práv na dôchodok, ktorú podala podľa medzitým zrušeného belgického zákona, a možnosť podať novú žiadosť s cieľom využiť nový belgický zákon, ktorý pre seba považovala za výhodnejší (rozsudok Belgicko a Komisia/Genette, už citovaný v bode 64 vyššie, EU:T:2008:605, body 12 a 92).

68      Súd prvého stupňa sa domnieval, že žiadosť zamietnutá napadnutými aktmi sa zakladala na napadnutí uplatnenia relevantnej belgickej právnej úpravy príslušnými belgickými orgánmi. Keďže Komisia nemala nijakú právomoc rozhodovať o takomto napadnutí, Súd prvého stupňa dospel k záveru, že akty napadnuté v tejto veci nespôsobujú ujmu dotknutej osobe a po zrušení rozsudku Súdu pre verejnú službu zamietol žalobu ako neprípustnú (rozsudok Belgicko a Komisia/Genette, už citovaný v bode 64 vyššie, EU:T:2008:605, body 79 a 93 až 108).

69      Z toho vyplýva, že rozsudok Belgicko a Komisia/Genette, už citovaný v bode 64 vyššie (EU:T:2008:605), sa zaoberal odlišnou otázkou, týkajúcou sa situácie po prevode práv na dôchodok nadobudnutých dotknutou osobou v Belgicku do systému dôchodkového zabezpečenia Únie. V čase podania žaloby v tejto veci bol už totiž prevod zrealizovaný a predmetom tejto veci nebola zákonnosť ani ujmu spôsobujúca alebo nespôsobujúca povaha aktov prijatých na účely jeho realizácie.

70      Z toho vyplýva, že pre potreby otázok predložených v prejednávanej veci nemožno z rozsudku Belgicko a Komisia/Genette, už citovaného v bode 64 vyššie (EU:T:2008:605), vyvodiť nijaké ponaučenie.

71       Po druhé Súd pre verejnú službu poukázal pri odôvodnení svojho záveru, podľa ktorého je návrh na započítanie odpracovaných rokov aktom spôsobujúcim ujmu, na právo úradníka na účinnú súdnu ochranu, ďalej na požiadavky právnej istoty „obsiahnuté v pravidlách o lehotách uvedených v služobnom poriadku“ (bod 39 napadnutého rozsudku), „cieľ správneho konania týkajúceho sa prevodu práv na dôchodok“, ako aj na „samotnú podstatu práva, ktoré úradníkovi priznáva článok 11 ods. 2 prílohy VIII služobného poriadku, aby si vybral, či prevedie svoje práva na dôchodok, alebo ich zachová v pôvodných vnútroštátnych alebo medzinárodných dôchodkových fondoch“, ktorá by bola „zmarená“, ak by bol dotknutý úradník povinný spochybniť „spôsob, na základe ktorého útvary Komisie vypočítali počet započítateľných odpracovaných rokov, na ktoré má právo“ až po vykonaní prevodu jeho skôr nadobudnutých práv na dôchodok (bod 49 napadnutého rozsudku).

72      Po prvé, pokiaľ ide o právo na účinnú súdnu ochranu, treba pripomenúť, že podľa článku 47 prvého odseku Charty základných práv Európskej únie každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, má za podmienok stanovených v druhom a treťom odseku tohto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom.

73      Keďže návrh na započítanie odpracovaných rokov nemá záväzné právne účinky priamo a bezprostredne ovplyvňujúce právne postavenie svojho adresáta tým, že podstatným spôsobom mení jeho právne postavenie, ako už bolo uvedené vyššie, neporušuje jeho práva, nemožno tak v súvislosti s takýmto aktom hovoriť o porušení práva na účinnú súdnu ochranu.

74      V každom prípade práva dotknutej osoby môžu byť porušené rozhodnutím, ktoré bude prijaté po vykonaní prevodu kapitálu predstavujúceho práva na dôchodok nadobudnuté dotknutou osobou pred nástupom do služieb. Toto rozhodnutie je aktom spôsobujúcim ujmu a môže byť predmetom žaloby o neplatnosť podľa článku 91 ods. 1 služobného poriadku, takže právo dotknutej osoby na účinnú súdnu ochranu je v plnom rozsahu dodržané.

75      Po druhé treba konštatovať, že Súd pre verejnú službu nevysvetlil, ako by boli porušené „požiadavky právnej istoty obsiahnuté v pravidlách o lehotách uvedených v služobnom poriadku“, ak by sa uznalo, že návrh na započítanie odpracovaných rokov nie je aktom spôsobujúcim ujmu svojmu adresátovi.

76      Po tretie, pokiaľ ide o cieľ „správneho konania týkajúceho sa prevodu práv na dôchodok“ a „podstatu“ práva priznaného každému úradníkovi článkom 11 ods. 2 prílohy VIII služobného poriadku, uvedené v bode 49 napadnutého rozsudku, treba predovšetkým uviesť, že Súd prvého stupňa sa v bode 91 rozsudku Belgicko a Komisia/Genette, už citovaného v bode 64 vyššie (EU:T:2008:605), citovaného v tom istom bode napadnutého rozsudku, obmedzil v podstate len na konštatovanie, že žiadosť o prevod práv na dôchodok podľa článku 11 ods. 2 prílohy VIII služobného poriadku vedie k prijatiu rozhodnutí tak orgánov spravujúcich systém dôchodkového zabezpečenia, v ktorom bola dotknutá osoba poistená pred nástupom do služby, ako aj inštitúcie Únie, pod ktorú táto osoba spadá. Dôsledky, ktoré Súd pre verejnú službu, zdá sa, vyvodil z bodu 91 rozsudku Belgicko a Komisia/Genette, už citovaného v bode 64 vyššie (EU:T:2008:605), z tohto rozsudku vôbec nevyplývajú.

77      Je pravda, že podľa judikatúry citovanej v bode 37 napadnutého rozsudku systém prevodu práv na dôchodok, ako je upravený v článku 11 ods. 2 prílohy VIII služobného poriadku, umožňuje koordináciu medzi vnútroštátnymi systémami a systémom dôchodkového zabezpečenia Únie a má za cieľ uľahčiť prechod z vnútroštátnych zamestnaní vo verejnom alebo súkromnom sektore do administratívy Únie a zabezpečiť tak pre Úniu najlepšie možnosti výberu kvalifikovaných zamestnancov, ktorí majú potrebné odborné skúsenosti (pozri uznesenie z 9. júla 2010, Ricci a Pisaneschi, C‑286/09 a C‑287/09, EU:C:2010:420, bod 28 a citovanú judikatúru).

78      Cieľom tohto ustanovenia je tak dosiahnuť, aby sa práva, ktoré nadobudli úradníci Únie v členskom štáte, bez ohľadu na ich prípadne obmedzenú či dokonca podmienečnú alebo budúcu povahu, alebo na ich nedostatočnosť na umožnenie okamžitého poberania dôchodku, mohli zachovať v prospech dotknutého úradníka a zohľadniť v systéme dôchodkového zabezpečenia, do ktorého bude patriť na konci svojej profesijnej dráhy, v tomto prípade v systéme dôchodkového zabezpečenia Únie. Z týchto úvah je zjavné, že účelom „práva“ spomenutého v článku 11 ods. 2 prílohy VIII služobného poriadku je vytvoriť v prospech úradníkov Spoločenstva právo, ktorého výkon závisí len od ich vlastnej voľby (rozsudky z 20. októbra 1981, Komisia/Belgicko, 137/80, Zb., EU:C:1981:237, body 12 a 13, a Belgicko a Komisia/Genette, už citovaný v bode 64 vyššie, EU:T:2008:605, body 89 a 90).

79      Z tejto judikatúry však nevyplýva, že článok 11 ods. 2 prílohy VIII služobného poriadku tiež vyžaduje, aby bola dotknutej osobe predtým, než sa rozhodne, či si uplatní svoje právo na prevod svojich práv na dôchodok nadobudnutých v inom systéme do systému dôchodkového zabezpečenia Únie, zaručená možnosť poznať konečný počet odpracovaných rokov na účely dôchodkového zabezpečenia, ktoré jej budú po takom prevode uznané. Toto ustanovenie nevyžaduje ani, aby o prípadnom spore medzi dotknutou osobou a inštitúciou týkajúcom sa výkladu a uplatnenia relevantných ustanovení rozhodoval súd Únie ešte predtým, než sa dotknutá osoba rozhodne, či chce alebo nechce previesť svoje práva na dôchodok nadobudnuté v inom systéme do systému dôchodkového zabezpečenia Únie.

80      Možnosť, že sa súd Únie vyjadrí k predpokladaným účinkom hypotetického prevodu práv nadobudnutých v inom systéme do systému dôchodkového zabezpečenia Únie úradníkom, ktorý ešte nedal svoj súhlas k takémuto prevodu, by samozrejme mohla pre dotknutého úradníka predstavovať nesporný záujem.

81      Treba však pripomenúť, že článok 270 ZFEÚ nepriznáva súdu Únie právomoc poskytovať poradné stanoviská, ale len rozhodovať o všetkých sporoch medzi Úniou a jej úradníkmi v medziach a za podmienok stanovených služobným poriadkom.

82      Práve služobný poriadok však vo svojom článku 91 ods. 1 stanovuje, že žaloba o neplatnosť, akou je žaloba, ktorú v prejednávanej veci podali pán Verile a pani Gjergji, môže smerovať len proti aktu spôsobujúcemu ujmu. Ak akt, proti ktorému bola podaná žaloba, nespôsobuje žalobcovi ujmu, žaloba je neprípustná. Prípadný záujem žalobcu na rozhodnutí o merite otázky položenej prostredníctvom jeho žaloby je v tejto súvislosti irelevantný.

83      Navyše je potrebné uviesť, že nie je možné, aby dotknutá osoba poznala všetky relevantné parametre v čase, kedy sa rozhoduje, či uplatní alebo neuplatní svoje právo na prevod práv na dôchodok nadobudnutých v inom systéme do systému dôchodkového zabezpečenia Únie. Nemôže totiž s istotou poznať budúci vývoj systému dôchodkového zabezpečenia Únie ani systému dôchodkového zabezpečenia, v ktorom bola predtým poistená. Nevyhnutne sa tak musí rozhodnúť čiastočne na základe predpokladov a prognóz, ktoré sa môžu ako celok alebo sčasti ukázať ako neúplné, čiastkové alebo nepresné.

84      Po tretie tvrdenie, ktoré Súd pre verejnú službu zakladá na článku 8 ods. 5 VVU 2011 (bod 46 napadnutého rozsudku), nemôže viesť k odlišnému záveru.

85      Toto ustanovenie stanovuje:

„Akékoľvek podpísané rozhodnutie, ktorým zamestnanec dáva príkaz na výplatu kapitálu predstavujúceho jeho práva na dôchodok v prospech Únie…, je v dôsledku svojej povahy neodvolateľné.“

86      Treba konštatovať, že toto ustanovenie sa nevzťahuje na návrh na započítanie odpracovaných rokov, oznámený dotknutou inštitúciou úradníkovi, ktorý má záujem na prípadnom prevode svojich práv na dôchodok nadobudnutých v inom systéme do systému dôchodkového zabezpečenia Únie. Ako už bolo uvedené v bode 46 vyššie, VVU 2011 totiž nestanovuje oznámenie takéhoto návrhu.

87      Článok 8 ods. 5 VVU 2011 sa vzťahuje na „rozhodnutie“ dotknutej osoby, ktorým „dáva príkaz na výplatu kapitálu predstavujúceho jej práva na dôchodok v prospech Únie…“. Inými slovami, týka sa konečného súhlasu dotknutej osoby s prevodom práv na dôchodok, ktoré nadobudla v inom systéme, do systému dôchodkového zabezpečenia Únie.

88      Z dôvodu praxe zavedenej samotnou Komisiou má táto konečná žiadosť formu súhlasu dotknutej osoby s prevodom jej skôr nadobudnutých práv, poskytnutého v reakcii na návrh na stanovenie odpracovaných rokov, ktorý jej bol oznámený v reakcii na jej pôvodnú žiadosť. Uplatniteľné ustanovenia nezaväzujú Komisiu zaviesť túto prax, ktorá poskytuje dotknutej osobe možnosť zastaviť po prijatí návrhu na započítanie odpracovaných rokov kroky prijaté po jej pôvodnej žiadosti o prevod jej práv na dôchodok.

89      Okrem toho treba spresniť, že súhlas dotknutej osoby treba chápať ako súhlas s pokračovaním konania vo veci prevodu a nie ako súhlas s obsahom návrhu. Inými slovami, dotknutá osoba tým, že dá svoj súhlas po oznámení návrhu, ako od nej vyžaduje Komisia, vyjadruje len svoju vôľu vykonať prevod svojich skôr nadobudnutých práv na dôchodok do systému dôchodkového zabezpečenia Únie. Zo všetkých vyššie uvedených úvah vyplýva, že počet dodatočných odpracovaných rokov na účely dôchodkového zabezpečenia, ktorý vznikne v dôsledku tohto prenosu v prospech dotknutej osoby, sa určí až po skutočnom vykonaní prevodu a dotknutá osoba môže v prípade potreby napadnúť rozhodnutie prijaté v tejto súvislosti pred príslušnými správnymi a súdnymi orgánmi.

90      Okrem toho treba poznamenať, že článok 8 ods. 5 VVU 2011 len výslovne uvádza to, čo v každom prípade vyplýva zo znenia článku 11 prílohy VIII služobného poriadku. Ak totiž úradník alebo zamestnanec nechá na základe odseku 2 tohto ustanovenia vyplatiť Únii kapitál predstavujúci jeho práva na dôchodok nadobudnuté skôr v rámci iného systému dôchodkového zabezpečenia, táto transakcia, ktorá zahŕňa stratu jeho práv v rámci tohto iného systému a ako protihodnotu navýšenie počtu jeho odpracovaných rokov zohľadnených v systéme dôchodkového zabezpečenia Únie, je v zásade nezvratná. K novému prevodu práv na dôchodok zo systému dôchodkového zabezpečenia Únie do iného systému môže dôjsť len v prípadoch upravených v odseku 1 toho istého článku, pričom všetky predpokladajú skončenie služobného pomeru dotknutej osoby.

91      Z predchádzajúcich úvah tak vyplýva, že ustanovenie článku 8 ods. 5 VVU 2011 je pre ústrednú otázku prejednávanej veci, t. j. otázku povahy návrhu na započítanie odpracovaných rokov ako aktu spôsobujúceho alebo nespôsobujúceho ujmu, irelevantné.

92      Ani tvrdenia predložené pánom Verilem a pani Gjergjiovou nemôžu viesť k odlišnému záveru.

93      Po prvé treba zamietnuť tvrdenie, podľa ktorého je možné prirovnať návrh k „návrhu“ podľa vnútroštátneho práva (pozri bod 25 vyššie).

94      Podľa judikatúry má právny vzťah medzi úradníkmi a administratívou služobnú, a nie zmluvnú povahu (rozsudky z 19. marca 1975, Gillet/Komisia, 28/74, Zb., EU:C:1975:46, bod 4, a z 22. decembra 2008, Centeno Mediavilla a i./Komisia, C‑443/07 P, Zb., EU:C:2008:767, bod 60). Z tejto judikatúry možno vyvodiť, že právne vzťahy, ktoré sa riadia priamo ustanoveniami služobného poriadku, akými sú právne vzťahy týkajúce sa systému dôchodkového zabezpečenia Únie v prejednávanej veci, nemajú zmluvnú povahu. Pojmy spadajúce do súkromného práva členských štátov uplatniteľného na zmluvy, ako je pojem „návrh“, nie sú teda relevantné pre uplatnenie článku 11 ods. 2 prílohy VIII služobného poriadku.

95      Po druhé treba zamietnuť aj tvrdenie, podľa ktorého oznámenie návrhu na započítanie odpracovaných rokov predstavuje „výkon práva, ktoré úradníkovi priznáva služobný poriadok“.

96      V bodoch 44 až 46 vyššie už bolo totiž uvedené, že nijaké ustanovenie služobného poriadku, VVU 2004 alebo VVU 2011 nestanovuje oznámenie takéhoto návrhu.

97      Po tretie pán Verile a pani Gjergji tvrdia, že návrh na započítanie odpracovaných rokov mení právne postavenie dotknutej osoby v rozsahu, v akom „[toto] rozhodnutie slúži ako základ pre stanovenie uplatniteľných všeobecných ustanovení a teda všetkých parametrov výpočtu umožňujúceho získať aktualizovanú hodnotu kapitálu a zodpovedajúci počet odpracovaných rokov“.

98      Stačí uviesť, že toto tvrdenie vychádza z chybného predpokladu. Ako totiž pripomínajú samotní pán Verile a pani Gjergji, VVU 2011 sa podľa ich článku 9 uplatňujú na žiadosti o prevod práv na dôchodok, ktoré Komisia zaregistrovala po 1. januári 2009.

99      Pri určení toho, či sú uplatniteľné VVU 2004 alebo VVU 2011, treba teda vychádzať z dátumu zaregistrovania žiadosti o prevod práv na dôchodok a nie z dátumu oznámenia návrhu na započítanie odpracovaných rokov.

100    A napokon po štvrté nemožno prijať ani tvrdenie pána Verileho a pani Gjergjiovej, podľa ktorého v podstate Komisia odpovedá k meritu sťažností podaných proti návrhom na započítanie odpracovaných rokov bez toho, aby tvrdila, že sa týkajú aktu nespôsobujúceho ujmu.

101    V tejto súvislosti stačí pripomenúť, že podmienky prípustnosti žaloby sú podmienkami kogentného práva a v prípade potreby ich súd Únie musí preskúmať ex offo a v tomto kontexte zamietnuť žalobu ako neprípustnú, ak akt, proti ktorému smeruje, nie je aktom spôsobujúcim ujmu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. decembra 1990, B./Komisia, T‑130/89, Zb., EU:T:1990:78, body 13 a 14 a citovanú judikatúru). Skutočnosť, že Komisia z dôvodov súvisiacich s jej politikou týkajúcou sa zamestnancov odpovedá k meritu sťažnosti namiesto zamietnutia takejto sťažnosti ako neprípustnej, nemôže viesť k odlišnému záveru (pozri v tomto zmysle rozsudok B./Komisia, už citovaný, EU:T:1990:78, bod 16 a citovanú judikatúru).

102    Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že Súd pre verejnú službu sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď sa domnieval, že druhé návrhy, ktoré Komisia oznámila pánovi Verilemu a pani Gjergjiovej, sú aktmi spôsobujúcimi ujmu a môžu byť predmetom žaloby podanej na základe článku 91 služobného poriadku.

103    Je teda potrebné vyhovieť odvolaniu a zrušiť napadnutý rozsudok bez preskúmania ostatných odvolacích dôvodov uvedených Komisiou.

 O žalobe v prvostupňovom konaní

104    Z článku 13 ods. 1 prílohy I Štatútu Súdneho dvora vyplýva, že v prípade zrušenia rozhodnutia Súdu pre verejnú službu Všeobecný súd sám rozhodne vo veci, ak stav konania dovoľuje rozhodnúť vo veci.

105    Keďže v prejednávanej veci stav konania dovoľuje rozhodnúť vo veci, treba, aby Všeobecný súd prijal konečné rozhodnutie vo veci.

 O prípustnosti

106    V prvom rade treba preskúmať prípustnosť žaloby spochybnenú Komisiou.

107    V tejto súvislosti je dôležité pripomenúť, že podľa článku 21 Štatútu Súdneho dvora návrh na začatie konania musí predovšetkým uvádzať predmet konania a obsahovať návrhy navrhovateľa. Podľa judikatúry musia byť návrhy okrem toho vyjadrené presne a jednoznačne, lebo v opačnom prípade by Všeobecný súd mohol rozhodnúť infra alebo ultra petita a práva žalovaného účastníka konania by mohli byť porušené (pozri uznesenie z 13. apríla 2011, Planet/Komisia, T‑320/09, Zb., EU:T:2011:172, bod 22 a citovanú judikatúru).

108    Identifikácia napadnutého aktu však môže implicitne vyplývať zo znení prevzatých v návrhu a z celej jeho argumentácie. Rovnako bolo rozhodnuté, že žaloba formálne smerujúca proti aktu, ktorý je súčasťou aktov ako celku, by mohla byť považovaná za žalobu smerujúcu v rozsahu, v akom je to potrebné, aj proti ostatným aktom (pozri uznesenie Planet/Komisia, už citované v bode 107 vyššie, EU:T:2011:172, bod 23 a citovanú judikatúru).

109    V prejednávanej veci smerujú návrhy žaloby podanej pánom Verilem a pani Gjergjiovou na Súd pre verejnú službu proti druhým návrhom na započítanie odpracovaných rokov, ktoré im predložila Komisia. Z úvah uvedených v rámci analýzy prvého odvolacieho dôvodu Komisie však vyplýva, že tieto návrhy nie sú aktmi spôsobujúcimi ujmu, ktoré môžu byť predmetom žaloby o neplatnosť. Návrhy smerujúce k zrušeniu takýchto návrhov sú teda neprípustné.

110    Medzi účastníkmi konania je nesporné, že pán Verile a pani Gjergji dali súhlas s pokračovaním konania vo veci prevodu ich práv na dôchodok nadobudnutých pred ich nástupom do služieb tým, že vyjadrili svoj súhlas s týmito druhými návrhmi, ako požadovala Komisia.

111    Z odpovedí Komisie na otázky položené Všeobecným súdom a z dokumentov, ktoré predložila na jeho žiadosť, vyplýva, že konanie týkajúce sa prevodu skorších práv na dôchodok pána Verileho a pani Gjergjiovej skutočne prebiehalo a bolo ukončené.

112    Komisia tak prijala kapitál predstavujúci práva na dôchodok nadobudnuté pánom Verilem v luxemburskom dôchodkovom fonde 16. septembra 2011. Komisia tiež predložila nedatované oznámenie zaslané pánovi Verilemu, ktorým ho informovala, že na základe tohto prevodu mu bolo uznané započítanie odpracovaných rokov na účely dôchodkového zabezpečenia vo výške sedem rokov a deväť mesiacov, ako bolo uvedené tak v prvom, ako aj v druhom návrhu, ktoré mu boli oznámené (pozri body 3 a 4 vyššie) Predložila tiež dôkazy uvádzajúce, že na základe prebytku prevedeného kapitálu mu vyplatila sumu o niečo málo prevyšujúcu sumu uvedenú v druhom návrhu, ale oveľa nižšiu, ako bola suma uvedená v prvom návrhu.

113    Pokiaľ ide o pani Gjergjiovú, Komisia prijala kapitál predstavujúci jej práva na dôchodok nadobudnuté v belgickom dôchodkovom fonde 9. decembra 2011. Dňa 27. januára 2012 jej Komisia zaslala oznámenie, ktorým ju informovala, že na základe tohto prevodu jej bolo uznané započítanie odpracovaných rokov na účely dôchodkového zabezpečenia vo výške štyri roky, desať mesiacov a sedemnásť dní, čo zodpovedá údaju uvedenému v druhom návrhu, ktorý jej bol oznámený (pozri bod 6 vyššie).

114    Za týchto podmienok vzniká otázka, či žalobu podanú pánom Verilem a pani Gjergjiovou na Súd pre verejnú službu, formálne smerujúcu proti druhým návrhom, možno v skutočnosti považovať za žalobu smerujúcu k zrušeniu rozhodnutí o započítaní odpracovaných rokov, ktoré boli vo vzťahu k nim prijaté po prevode ich skôr nadobudnutých práv na dôchodok do systému dôchodkového zabezpečenia Únie.

115    Na pojednávaní odpovedali pán Verile a pani Gjergji na otázku Všeobecného súdu týkajúcu sa možnosti takéhoto prekvalifikovania návrhu na zrušenie uvedeného v ich žalobe kladne. Komisia sa naopak domnievala, že takéto prekvalifikovanie nie je odôvodnené, keďže návrh na zrušenie uvedený v žalobe smeruje jasne proti druhým návrhom.

116    V prípade pani Gjergjiovej treba konštatovať, že rozhodnutie Komisie, ktorým uznala započítanie odpracovaných rokov na účely dôchodkového zabezpečenia po prevode kapitálu predstavujúceho jej práva na dôchodok nadobudnuté pred jej nástupom do služieb, sa musí nevyhnutne považovať za rozhodnutie prijaté po dátume (2. decembra 2011) podania žaloby na Súd pre verejnú službu.

117    Toto rozhodnutie mohlo byť totiž prijaté až potom, ako Komisia prijala kapitál predstavujúci práva na dôchodok, ktoré pani Gjergji nadobudla v belgickom systéme dôchodkového zabezpečenia. Komisia však prijala tento kapitál až 9. decembra 2011.

118    V prípade pani Gjergjiovej preto v čase podania žaloby na Súd pre verejnú službu neexistovalo nijaké rozhodnutie, ktoré by mohla napadnúť žalobou o neplatnosť. Prijatie takéhoto rozhodnutia v priebehu konania je v tejto súvislosti irelevantné (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. júla 1990, Automec/Komisia, T‑64/89, Zb., EU:T:1990:42, bod 69, a uznesenie z 2. mája 1997, Peugeot/Komisia, T‑90/96, Zb., EU:T:1997:63, bod 38).

119    Z toho vyplýva, že žalobu podanú na Súd pre verejnú službu treba v rozsahu, v akom ju podala pani Gjergji, zamietnuť ako neprípustnú.

120    Pokiaľ ide o pána Verileho, treba konštatovať, že z odpovedí Komisie na otázky Všeobecného súdu ani z dokumentov predložených Komisiou nevyplýva presný dátum prijatia rozhodnutia Komisie, ktorým uznala započítanie odpracovaných rokov na základe prevodu jeho práv na dôchodok nadobudnutých v luxemburskom systéme dôchodkového zabezpečenia do systému dôchodkového zabezpečenia Únie.

121    Komisia navyše nepredložila ani kópiu tohto rozhodnutia. Nie je tak isté, či existuje v písomnej forme.

122    Všeobecný súd však dospel k záveru, že toto rozhodnutie bolo prijaté ešte pred podaním žaloby na Súd pre verejnú službu.

123    Komisia totiž jednak prijala kapitál predstavujúci práva na dôchodok nadobudnuté pánom Verilem v luxemburskom systéme dôchodkového zabezpečenia 16. septembra 2011. Keďže nebolo uvedené nijaké tvrdenie alebo informácia, ktoré by mohli odôvodniť omeškanie prijatia rozhodnutia o uznaní započítania odpracovaných rokov na účely dôchodkového započítania po tomto prevode, domnienka, že toto rozhodnutie bolo prijaté čoskoro po tomto prevode, sa javí ako dôvodná.

124    Všeobecný súd tiež konštatuje, že oznámenie určené pánovi Verilemu, spomenuté v bode 112 vyššie, bolo opatrené pečiatkou s textom „schválenie a dátum“. Táto pečiatka obsahuje schválenie „Správcom“ veci s uvedením dátumu 28. novembra 2011, ako aj schválenie „Kontrola 1“ s uvedením dátumu 1. decembra 2011. Kolónka „Kontrola 2“ tejto pečiatky bola preškrtnutá, čo zjavne znamená, že druhá kontrola nebola stanovená. Možno tak dospieť k záveru, že príprava tohto oznámenia skončila najneskôr 1. decembra 2011.

125    Okrem toho dotknuté oznámenie informuje pána Verileho o tom, že po prijatí kapitálu predstavujúceho jeho práva na dôchodok v luxemburskom systéme dôchodkového zabezpečenia „mu bolo pripísané“ v systéme dôchodkového zabezpečenia Únie obdobie v trvaní siedmich rokov a deviatich mesiacov. Z použitej formulácie tak vyplýva, že rozhodnutie o uznaní započítania odpracovaných rokov pána Verileho už bolo v čase vypracovania tohto oznámenia prijaté.

126    Z toho vyplýva, že v čase podania žaloby na Súd pre verejnú službu už vo vzťahu k pánovi Verilemu existovalo rozhodnutie o uznaní započítania odpracovaných rokov, ktoré mohlo byť predmetom žaloby o neplatnosť.

127    Všeobecný súd sa na základe judikatúry citovanej v bode 108 vyššie domnieva, že návrhy na zrušenie uvedené v žalobe podanej na Súd pre verejnú službu treba v rozsahu, v akom bola žaloba podaná pánom Verilem, vykladať ako návrhy smerujúce k zrušeniu rozhodnutia o uznaní započítania odpracovaných rokov na účely dôchodkového zabezpečenia, ktoré bolo vo vzťahu k nemu prijaté po prevode kapitálu predstavujúceho jeho práva na dôchodok nadobudnuté v luxemburskom systéme dôchodkového zabezpečenia do systému dôchodkového zabezpečenia Únie.

128    Po prvé totiž z obsahu žaloby a celej argumentácie rozvinutej v žalobe vyplýva, že pán Verile mal v konečnom dôsledku v úmysle spochybniť posúdenie Komisie týkajúce sa dôsledkov, ktoré mu plynú z prevodu kapitálu predstavujúceho jeho práva na dôchodok nadobudnuté v luxemburskom systéme do systému dôchodkového zabezpečenia Únie.

129    Pán Verile sa konkrétne domnieval, že výpočet započítania odpracovaných rokov, ktoré mu mali byť uznané na základe tohto prevodu, mal byť vykonaný podľa VVU 2004, ktoré boli pre neho výhodnejšie v rozsahu, v akom predpokladali, že mu bude vyplatená vyššia suma prebytku prevedeného kapitálu. V tomto kontexte namietal nezákonnosť ustanovení VVU 2011, ktoré stanovili uplatňovanie VVU 2011 na žiadosti o prevod práv na dôchodok podané po 1. januári 2009. Táto argumentácia je zjavne relevantná, pokiaľ ide o návrh na zrušenie rozhodnutia o uznaní započítania odpracovaných rokov na účely dôchodkového zabezpečenia.

130    Po druhé znenie druhého návrhu zaslaného pánovi Verilemu je takmer rovnaké ako znenie rozhodnutia o uznaní započítania odpracovaných rokov, prijatého po uskutočnení prevodu kapitálu predstavujúceho jeho práva na dôchodok nadobudnuté v luxemburskom systéme. Medzi sumou prebytku kapitálu uvedenou v návrhu a skutočne vyplatenou sumou prebytku kapitálu je len veľmi malý rozdiel. Tento rozdiel je nepochybne daný rozdielom medzi sumou zohľadnenou pri príprave návrhu a skutočne prevedenou sumou tak, ako tieto sumy vyplývajú zo spisu v predmetnej veci.

131    Je tak možné domnievať sa, že návrh a rozhodnutie prijaté po uskutočnení prevodu tvoria podľa judikatúry citovanej v bode 108 vyššie jeden celok, takže žalobu formálne podanú proti uvedenému návrhu je možné považovať za žalobu, ktorá smeruje aj proti uvedenému rozhodnutiu.

132    Takéto chápanie žaloby je o to viac odôvodnené, pretože judikatúra Všeobecného súdu doteraz jasne nerozlišovala medzi návrhom na započítanie odpracovaných rokov, ktorý nie je aktom spôsobujúcim ujmu, a rozhodnutím o uznaní započítania odpracovaných rokov, ktoré je aktom spôsobujúcim ujmu a môže byť predmetom žaloby o neplatnosť, ako vyplýva z bodov 65 až 70 vyššie.

133    Po tretie treba tiež pripomenúť, že postup MO prispel k tomu, že sa pán Verile domnieva, že musí svoju žalobu formálne smerovať proti druhému návrhu a nie proti rozhodnutiu o uznaní započítania odpracovaných rokov, prijatému po odsúhlasení tohto návrhu a vykonaní prevodu kapitálu predstavujúceho jeho skôr nadobudnuté práva na dôchodok.

134    MO totiž neinformoval pána Verileho, že sťažnosť, ktorú podal proti druhému návrhu, nesmeruje proti aktu spôsobujúcemu ujmu (ktorý jediný môže byť predmetom sťažnosti podľa článku 90 ods. 2 služobného poriadku) a že musí počkať na prijatie takéhoto aktu, aby ho mohol napadnúť sťažnosťou. MO naopak vecne preskúmal sťažnosť pána Verileho a zamietol ju (pozri bod 5 vyššie), čo pre neho mohlo znamenať len ďalšiu informáciu naznačujúcu, že návrh na zrušenie uvedený v jeho žalobe musí formálne smerovať proti druhému návrhu, ktorý napadol vo svojej sťažnosti.

135    Okrem toho Všeobecný súd dospel k záveru, že požiadavky článku 91 ods. 2 služobného poriadku, podľa ktorého žaloba o neplatnosť proti aktu spôsobujúcemu ujmu je prípustná, len ak bola MO predtým predložená sťažnosť proti tomuto aktu v súlade s článkom 90 ods. 2 služobného poriadku a ak bola táto sťažnosť zamietnutá výslovným rozhodnutím alebo konkludentne prijatým rozhodnutím, boli v prejednávanej veci dostatočne splnené.

136    Je síce pravda, že sťažnosť pána Verileho smerovala proti druhému návrhu a bola podaná a zamietnutá pred prijatím rozhodnutia o uznaní započítania odpracovaných rokov na základe jeho skorších práv na dôchodok prevedených do systému dôchodkového zabezpečenia Únie.

137    Treba však uviesť, že po prvé obsah tohto rozhodnutia tak, ako vyplýva z oznámenia spomenutého v bode 112 vyššie a z ďalších dokumentov predložených Komisiou, je takmer rovnaký ako obsah druhého návrhu, proti ktorému sťažnosť smeruje; po druhé z tohto dôvodu sa dôvody a výhrady, ktoré pán Verile vzniesol proti druhému návrhu tak vo svojej sťažnosti, ako aj vo svojej žalobe, týkajú aj uvedeného rozhodnutia; po tretie MO v rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti preskúmal a zamietol všetky tieto výhrady, čo umožňuje dospieť k záveru, že jeho odpoveď na hypotetickú druhú sťažnosť, smerujúcu proti rozhodnutiu o uznaní započítania odpracovaných rokov, by bola presne taká istá; po štvrté MO nezamietol sťažnosť pána Verileho ako neprípustnú z dôvodu, že nesmerovala proti aktu spôsobujúcemu ujmu, ale ju vecne preskúmal a zamietol.

138    Za týchto podmienok by bolo neprimerané a v rozpore s dobrou vierou, keby Komisia vyžadovala, aby pán Verile podal ešte pred podaním žaloby o neplatnosť proti rozhodnutiu o uznaní započítania odpracovaných rokov novú sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu.

139    Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že žalobu podanú na Súd pre verejnú službu treba v rozsahu, v akom ju podal pán Verile a v akom smeruje k zrušeniu rozhodnutia o uznaní započítania odpracovaných rokov na účely dôchodkového zabezpečenia v jeho prospech, vyhlásiť za prípustnú a vecne ju preskúmať.

 O veci samej

140    Na podporu žaloby boli pred Súdom pre verejnú službu uvedené tri žalobné dôvody. Prvý je založený na nesprávnom právnom posúdení a na porušení článku 11 ods. 2 prílohy VIII služobného poriadku a v podstate aj na nerešpektovaní nadobudnutých práv, druhý je založený na porušení primeranej lehoty, zásad právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery a tretí je založený na porušení zásad rovnosti zaobchádzania, zákazu diskriminácie a proporcionality.

141    Pán Verile všetkými týmito žalobnými dôvodmi v podstate namietal nezákonnosť uplatňovania VVU 2011 na žiadosti o prevod práv na dôchodok nadobudnutých v inom systéme do systému dôchodkového zabezpečenia Únie podané po 1. januári 2009, teda inými slovami na žiadosti o prevod podané pred samotným prijatím a nadobudnutím účinnosti VVU 2011.

142    Uplatňovanie VVU 2011 na žiadosti o prevod podané pred nadobudnutím účinnosti týchto VVU je stanovené v ich článku 9 treťom a štvrtom odseku. Článok 9 tretí odsek posledná veta VVU 2011 stanovuje, že VVU 2004 sa naďalej uplatňujú „na spisy zamestnancov, ktorých žiadosť o prevod podľa článku 11 ods. 2 a 3 prílohy VIII služobného poriadku bola zaregistrovaná pred [1. januárom 2009]“. Prvá veta štvrtého odseku toho istého článku stanovuje, že „konverzné koeficienty (TrCoeff_x) stanovené v prílohe 1 sa uplatňujú s účinnosťou od 1. januára 2009“. Zo spoločného znenia oboch týchto ustanovení vyplýva, že prevod kapitálu predstavujúceho práva na dôchodok nadobudnuté dotknutou osobou v inom systéme do systému dôchodkového zabezpečenia Únie sa v prípade, ak bola žiadosť o prevod podaná po 1. januári 2009, vykoná podľa ustanovení VVU 2011 a nie podľa ustanovení VVU 2004, ktoré sa naďalej uplatňujú na žiadosti podané pred týmto dátumom.

 O prvom žalobnom dôvode

143    Na účely odôvodnenia uplatňovania VVU 2011 na prevody práv na dôchodok požadované pred ich nadobudnutím účinnosti sa Komisia tak vo svojej odpovedi na sťažnosť pána Verileho, ako aj v konaní pred Súdom pre verejnú službu odvolávala na prijatie nariadenia Rady (ES, Euratom) č. 1324/2008 z 18. decembra 2008, ktorým sa od 1. júla 2008 upravuje sadzba príspevku do systému dôchodkového zabezpečenia úradníkov a ostatných zamestnancov Európskych spoločenstiev (Ú. v. EÚ L 345, s. 17).

144    Podľa článku 2 nariadenia č. 1324/2008 s účinnosťou od 1. januára 2009 sa sadzba na výpočet zloženého úroku v článku 4 ods. 1 a v článku 8 prílohy VIII k služobnému poriadku a v štvrtom odseku článku 40 a v článku 110 ods. 3 Podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov Únie stanovuje na 3,1 %.

145    Komisia teda tvrdí, ako vyplýva z jej odpovede na opatrenie na zabezpečenie priebehu konania pred Súdom pre verejnú službu, že vzhľadom na to, že konverzné koeficienty stanovené vo všeobecných vykonávacích ustanoveniach k článku 11 ods. 2 prílohy VIII služobného poriadku „priamo závisia“ od úrokovej sadzby stanovenej v článku 8 prílohy VIII služobného poriadku, zmena tejto sadzby k 1. januáru 2009 na základe nadobudnutia účinnosti nariadenia č. 1324/2008 „nevyhnutne“ vyvolala v ten istý deň zmenu uvedených konverzných koeficientov. Konverzné koeficienty stanovené vo VVU 2004 sa teda 1. januára 2009 stali „obsoletnými“ a „bez právneho základu“, a to bez ohľadu na akékoľvek formálne zrušenie VVU 2004 (pozri bod 67 napadnutého rozsudku).

146    Pán Verile tvrdí, že toto tvrdenie je poznačené nesprávnym právnym posúdením, keďže úroková sadzba dotknutá článkom 2 nariadenia č. 1324/2008 sa nezohľadňuje na účely prevodu práv na dôchodok do systému dôchodkového zabezpečenia Únie, upraveného v článku 11 ods. 2 prílohy VIII služobného poriadku.

147    Toto tvrdenie treba prijať. Pokiaľ ide o podmienky konverzie prevedeného kapitálu na odpracované roky na účely dôchodkového zabezpečenia, článok 11 ods. 2 prílohy VIII služobného poriadku totiž odkazuje len na všeobecné vykonávacie ustanovenia prijaté každou inštitúciou a vôbec nespomína úrokovú sadzbu dotknutú nariadením č. 1324/2008.

148    Aj keby sa zohľadnenie tejto úrokovej sadzby pri stanovení konverzných koeficientov na účely uplatnenia článku 11 ods. 2 prílohy VIII služobného poriadku mohlo zdať logické, ba dokonca potrebné na zabezpečenie poistno‑matematickej rovnováhy systému dôchodkového zabezpečenia Únie, mohlo by vyplývať len zo zmeny všeobecných vykonávacích ustanovení k uvedenému článku dotknutou inštitúciou. Pri neexistencii takejto zmeny nemožno tvrdiť, že prijatie nariadenia č. 1324/2008 stačí na to, aby sa platné všeobecné vykonávacie ustanovenia stali neplatnými a aby bránilo ich uplatňovaniu.

149    Z týchto dôvodov, ako aj z dôvodov uvedených v bodoch 72 až 97 napadnutého rozsudku, s ktorými sa Všeobecný súd stotožňuje, je potrebné zamietnuť tvrdenie Komisie zhrnuté v bode 145 vyššie.

150    Na rozdiel od tvrdenia pána Verileho však nemožno uznať, že Komisia tým, že v článku 9 VVU 2011 stanovila ich uplatňovanie na žiadosti o prevod práv na dôchodok podané po 1. januári 2009, porušila nadobudnuté práva tých, ktorí rovnako ako pán Verile podali pred prijatím VVU 2011 takúto žiadosť, ktorá ešte neviedla k prevodu kapitálu predstavujúceho ich práva na dôchodok nadobudnuté v inom systéme do systému dôchodkového zabezpečenia Únie.

151    Ako bolo totiž uvedené vyššie v rámci analýzy prvého odvolacieho dôvodu Komisie, právne postavenie dotknutej osoby nemení a záväzné právne účinky nevyvoláva oznámenie návrhu na započítanie odpracovaných rokov úradníkovi alebo zamestnancovi, ktorý podal takúto žiadosť, a už vôbec nie samotné podanie takejto žiadosti. Úradník alebo zamestnanec v situácii pána Verileho teda nenadobudol práva, ktoré by v jeho prípade mohli byť porušené uplatnením VVU 2011.

152    Treba pripomenúť, že novely právnych predpisov sa uplatnia, ak nie je stanovené inak, na budúce účinky situácií vzniknutých za pôsobnosti skoršieho zákona. Inak sa bude postupovať len v situáciách, ktoré vznikli a s konečnou platnosťou sa realizovali za pôsobnosti predchádzajúceho pravidla a ktoré zakladajú nadobudnuté práva. Právo sa považuje za nadobudnuté, pokiaľ jeho rozhodujúca skutočnosť nastala pred legislatívnou zmenou. To však nie je prípad práva, pri ktorom skutočnosť, ktorá ho zakladá, nenastala za pôsobnosti právneho predpisu, ktorý bol zmenený (pozri rozsudok Centeno Mediavilla a i./Komisia, už citovaný v bode 94 vyššie, EU:C:2008:767, body 61 až 63 a citovanú judikatúru).

153    V prejednávanej veci však z bodov 39 až 41 vyššie vyplýva, že dotknutá osoba nadobúda právo na uznanie započítania odpracovaných rokov až po prevode kapitálu predstavujúceho jej práva nadobudnuté v inom systéme do systému dôchodkového zabezpečenia Únie. V rozsahu, v akom návrh na započítanie odpracovaných rokov, ktorý úradníkovi alebo zamestnancovi zašle jeho inštitúcia v nadväznosti na žiadosť o prevod práv na dôchodok, ktoré nadobudol v inom systéme, do systému dôchodkového zabezpečenia Únie, ani a fortiori samotné podanie takejto žiadosti nemá záväzné právne účinky, pokiaľ nebol požadovaný prevod zrealizovaný, ide teda v takom prípade o „situáciu, ktorá vznikne“ alebo nanajvýš „situáciu, ktorá vznikla, avšak nie je ešte úplne dokonaná“ v zmysle judikatúry citovanej v bode 152 vyššie. V každom prípade nemožno hovoriť o situácii, ktorá vznikla a s konečnou platnosťou sa realizovala za pôsobnosti predchádzajúceho pravidla (v tomto prípade VVU 2004) a ktorá zakladá nadobudnuté práva (pozri v tomto zmysle rozsudok Centeno Mediavilla a i./Komisia, už citovaný v bode 94 vyššie, bod 62).

154    Z toho vyplýva, že pokiaľ ide o prevod práv na dôchodok nadobudnutých v rámci iného systému, ako v prípade pána Verileho, požadovaný pred prijatím VVU 2011, ale zrealizovaný po nadobudnutí ich účinnosti, uplatnenie VVU 2011 nie je v rozpore s článkom 11 ods. 2 prílohy VIII služobného poriadku a neporušuje nadobudnuté práva dotknutej osoby.

155    Zo všetkých týchto úvah vyplýva, že prvý žalobný dôvod nie je dôvodný a treba ho zamietnuť.

 O druhom žalobnom dôvode

156    Druhý žalobný dôvod je založený na porušení primeranej lehoty a zásad právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery.

157    Pán Verile uviedol na podporu tohto žalobného dôvodu skutočnosť, že Komisia vzala späť prvý návrh na započítanie odpracovaných rokov, ktorý mu bol oznámený, rok po jeho prijatí, čo predstavuje porušenie zásad primeranej lehoty a právnej istoty.

158    Zásada právnej istoty sa uplatňuje na situácie takého typu, o aký ide v tejto veci, len ak pravidlá Únie upravujú situácie vzniknuté pred nadobudnutím ich účinnosti, pričom tieto predpoklady sa v prejednávanej veci nenaplnili (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. júla 2007, Centeno Mediavilla a i./Komisia, T‑58/05, Zb., EU:T:2007:218, bod 60 a citovanú judikatúru).

159    Pokiaľ ide o zásadu primeranej lehoty, je potrebné pripomenúť, že pán Verile požiadal o prevod svojich práv na dôchodok nadobudnutých v luxemburskom systéme 17. novembra 2009, ale tento prevod bol v konečnom dôsledku zrealizovaný až 16. septembra 2011, kedy Komisia prijala kapitál prevedený luxemburských fondom. Nepreukázalo sa, že za toto výrazné omeškanie (takmer dva roky) je zodpovedný luxemburský fond, rovnako ako ani samotný pán Verile.

160    Aj za predpokladu, že toto omeškanie pri vybavení žiadosti pána Verileho predstavuje porušenie zásady primeranej lehoty zo strany Komisie, však takéto porušenie neodôvodňuje uplatnenie VVU 2004 namiesto VVU 2011 voči pánovi Verilemu, ktorého sa tento v podstate domáha. Nič totiž neumožňuje dospieť k záveru, že rýchlejšie vybavenie žiadosti pána Verileho o prevod práv na dôchodok zo strany Komisie by po prevode kapitálu predstavujúceho jeho práva na dôchodok nadobudnuté v luxemburskom systéme do systému dôchodkového zabezpečenia Únie viedlo v jeho prípade k uplatneniu VVU 2004.

161    Naopak, ako vyplýva z kópie oznámenia uverejneného 17. septembra 2010 na intranetovej stránke Komisie a určeného všetkým jej zamestnancom, založenej v spise z konania pred Súdom pre verejnú službu, Komisia upozornila všetky dotknuté osoby na skutočnosť, že nové všeobecné vykonávacie ustanovenia k článku 11 ods. 2 prílohy VIII služobného poriadku, ktoré mali byť prijaté, sa budú uplatňovať na všetky žiadosti o prevod práv na dôchodok podané po 1. januári 2009. Taktiež informovala dotknuté osoby, že v nových vykonávacích ustanoveniach sa zohľadňuje najmä úroková sadzba stanovená v nariadení č. 1324/2008.

162    Z tohto oznámenia tiež vyplýva, že Komisia v posledných mesiacoch pred uverejnením tohto oznámenia zaregistrovala pomerne značný počet žiadostí o prevod práv na dôchodok, čím možno vysvetliť časový odstup medzi podaním žiadosti pána Verileho o prevod (17. novembra 2009) a oznámením prvého návrhu na započítanie odpracovaných rokov (5. mája 2010).

163    Za týchto podmienok treba dospieť k záveru, že rýchlejšie vybavenie žiadosti pána Verileho a ďalších približne 10 000 žiadostí podaných v rovnakom období by Komisiu viedlo nanajvýš k poznaniu, že je potrebné zmeniť všeobecné vykonávacie ustanovenia k článku 11 ods. 2 prílohy VIII služobného poriadku na účely zohľadnenia prijatia nariadenia č. 1324/2008, a tým k skoršiemu uverejneniu oznámenia uvedeného v bode 161 vyššie, a prípadne k skoršiemu prijatiu nových všeobecných vykonávacích ustanovení. Vo vzťahu k pánovi Verilemu by však neviedlo k prijatiu rozhodnutia o uznaní odpracovaných rokov na účely dôchodkového zabezpečenia, ktoré by v jeho prípade uplatňovalo ustanovenia VVU 2004.

164    Za týchto podmienok je údajné porušenie primeranej lehoty za predpokladu jeho preukázania pre žalobu pána Verileho irelevantné.

165    Pokiaľ ide o údajné porušenie zásady ochrany legitímnej dôvery, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry právo domáhať sa ochrany legitímnej dôvery sa vzťahuje na každého jednotlivca, ktorý sa nachádza v situácii, z ktorej vyplýva, že administratíva tým, že mu poskytla presné uistenia vo forme presných, zhodujúcich sa informácií, ktoré sa neviažu na splnenie nijakej podmienky a ktoré pochádzajú z oprávnených a dôveryhodných zdrojov, vzbudila u neho dôvodné nádeje. Naopak, nikto nemôže poukazovať na porušenie tejto zásady, pokiaľ neexistujú presné uistenia, ktoré mu mal poskytnúť správny orgán (pozri rozsudok Centeno Mediavilla a i./Komisia, už citovaný v bode 158 vyššie, EU:C:2008:767, body 96 a 97 a citovanú judikatúru).

166    Pán Verile tvrdil, že v prvom návrhu, ktorý my bol zaslaný, sa uvádzalo, že ak bude potrebné zmeniť pravidlá implementácie článku 11 prílohy VIII služobného poriadku, „[počet odpracovaných rokov] priznaný po prevode sa nezníži“ (bod 88 žaloby podanej na Súd pre verejnú službu).

167    Okrem toho, že tento prvý návrh bol vzatý späť ešte pred vykonaním prevodu a právne postavenie pána Verileho sa nijako nezmenilo, však treba uviesť, že vetu, na ktorú sa pán Verile odvoláva, nemožno chápať v tom zmysle, že Komisia sa zaviazala uplatniť na prevod práv na dôchodok pána Verileho VVU 2004. Táto veta len znamená, že po vykonaní prevodu by následná zmena všeobecných vykonávacích ustanovení k článku 11 ods. 2 prílohy VIII služobného poriadku nemala nijaký vplyv na počet odpracovaných rokov uznaných dotknutej osobe po prevode.

168    V rámci opisu tohto dôvodu v žalobe pán Verile spomína aj uistenia, ktoré boli poskytnuté inému úradníkovi, ktorý tiež podal žiadosť o prevod práv na dôchodok v rovnakom období ako on, podľa ktorých nové všeobecné vykonávacie ustanovenia nemajú nijaký vplyv na jeho postavenie.

169    Okrem toho v oznámení spomenutom v bode 161 vyššie sa odkazuje na „nešťastné oznámenie… v máji 2010“. Komisia predložila Súdu pre verejnú službu na jeho žiadosť aj toto oznámenie. Je z 5. mája 2010 a uvádza sa v ňom predovšetkým, že „aktualizované [všeobecné vykonávacie ustanovenia] nadobudnú účinnosť prvý deň mesiaca nasledujúceho po ich uverejnení v Administratívnych informáciách“ a „budú sa uplatňovať výlučne na nové žiadosti o prevod zaregistrované… po tomto dátume“.

170    Aj keby však bolo možné považovať tieto informácie za presné uistenia, ktoré môžu u adresátov vyvolať legitímnu dôveru, treba vylúčiť, že by sa pán Verile mohol dovolávať legitímnej dôvery na účely napadnutia zákonnosti článku 9 VVU 2011, ktorý stanovuje ich uplatnenie na jeho prípad. Jednotlivci sa totiž nemôžu odvolávať na zásadu ochrany legitímnej dôvery na to, aby bránili uplatneniu nového právneho ustanovenia, najmä v oblasti, v ktorej normotvorca disponuje, ako v prejednávanej veci, širokou mierou voľnej úvahy (pozri v tomto zmysle rozsudok Centeno Mediavilla a i./Komisia, už citovaný v bode 94 vyššie, EU:C:2008:767, bod 91 a citovanú judikatúru).

171    Z toho vyplýva, že druhý žalobný dôvod treba takisto zamietnuť.

 O treťom žalobnom dôvode

172    Na podporu tretieho žalobného dôvodu založeného na porušení zásad rovnosti zaobchádzania, zákazu diskriminácie a proporcionality pán Verile pred Súdom pre verejnú službu tvrdil, že pri určení uplatniteľných všeobecných vykonávacích ustanovení sa musí zohľadniť len dátum podania žiadosti o prevod práv na dôchodok. Pri nezohľadnení tohto dátumu ako objektívnej skutočnosti závisí osud žiadosti o prevod a uplatniteľné parametre od väčšej či menšej rýchlosti vnútroštátnych orgánov a dotknutej inštitúcie Únie pri vybavovaní predmetnej žiadosti.

173    V rámci opatrenia na zabezpečenie priebehu konania, o ktorom rozhodol Súd pre verejnú službu, bola pánovi Verilemu položená otázka, vo vzťahu ku ktorej kategórii úradníkov sa považuje za obeť diskriminácie, ako tvrdil vo svojom treťom žalobnom dôvode.

174    Odpovedal, že sa považuje za diskriminovaného vo vzťahu k úradníkom a zamestnancom, ktorí podali žiadosť o prevod práv na dôchodok v rovnakom období ako on a u ktorých sa v „čase, kedy Komisia rozhodla o zablokovaní všetkých konaní týkajúcich sa prevodu“ prevod ich práv na dôchodok nadobudnutých vo vnútroštátnom systéme do systému dôchodkového zabezpečenia Únie už uskutočnil z dôvodu väčšej rýchlosti ich vnútroštátneho dôchodkového orgánu pri vybavení ich spisu.

175    Komisia totiž pred Súdom pre verejnú službu potvrdila, že v čase, keď si uvedomila potrebu uplatňovať na takéto žiadosti konverzné koeficienty zohľadňujúce úrokovú sadzbu stanovenú nariadením č. 1324/2008, už v prípade menej ako 300 žiadostí o prevod práv na dôchodok podaných po 1. januári 2009 dotknuté vnútroštátne fondy vyplatili kapitál a rozhodnutie o uznaní započítania odpracovaných rokov už bolo prijaté na základe VVU 2004. Domnievala sa tak, že tieto rozhodnutia sú konečné a neodvolateľné.

176    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že o porušenie zásady rovnosti zaobchádzania uplatnenej v práve verejnej služby Únie ide, ak sa na dve kategórie osôb, ktorých skutková a právna situácia sa podstatne neodlišuje, uplatňuje odlišné zaobchádzanie, pričom takéto rozdielne zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené. Normotvorca je povinný dodržiavať pri prijímaní pravidiel uplatniteľných najmä v oblasti verejnej služby Únie všeobecnú zásadu rovnosti zaobchádzania (pozri rozsudok Centeno Mediavilla a i./Komisia, už citovaný v bode 94 vyššie, EU:C:2008:767, body 76 a 78 a citovanú judikatúru).

177    V prejednávanej veci však treba konštatovať, že Komisia prijatím článku 9 tretieho a štvrtého odseku VVU 2011, z ktorého vyplýva rozdielne zaobchádzanie medzi úradníkmi, ktorých kapitál predstavujúci ich práva na dôchodok nadobudnuté v inom systéme bol prevedený do systému Únie pred nadobudnutím účinnosti VVU 2011 a po nadobudnutí jeho účinnosti, neporušila takúto zásadu, keďže rozdielne zaobchádzanie sa týka úradníkov, ktorí nepatria do jednej a tej istej kategórie (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok Centeno Mediavilla a i./Komisia, už citovaný v bode 94 vyššie, EU:C:2008:767, body 79 až 81).

178    Pán Verile a ostatní úradníci, ktorých kapitál predstavujúci ich práva na dôchodok nadobudnuté v inom systéme nebol v čase nadobudnutia účinnosti VVU 2011 prevedený do systému dôchodkového zabezpečenia Únie, sa totiž nenachádzajú v rovnakom právnom postavení ako úradníci, ktorých práva na dôchodok nadobudnuté pred nástupom do služieb boli už pred týmto dátumom prevedené formou kapitálu do systému dôchodkového zabezpečenia Únie a voči ktorým už bolo prijaté rozhodnutie o uznaní započítania odpracovaných rokov na účely dôchodkového zabezpečenia v systéme Únie. Prví spomenutí ešte disponovali právami na dôchodok v inom systéme, zatiaľ čo v prípade druhých spomenutých už došlo k prevodu kapitálu, ktorého dôsledkom bol zánik takýchto práv a zodpovedajúce uznanie započítania odpracovaných rokov v systéme dôchodkového zabezpečenia Únie.

179    Takéto rozdielne zaobchádzanie sa okrem toho zakladá aj na objektívnej skutočnosti nezávislej od vôle Komisie, a to na rýchlosti vybavenia žiadosti o prevod kapitálu dotknutej osoby dotknutým externým dôchodkovým systémom.

180    Pokiaľ ide o zásadu proporcionality, stačí uviesť, že nemá nijakú spojitosť s tvrdeniami zhrnutými v bode 172 vyššie. Keďže pán Verile neuviedol nijaké ďalšie tvrdenie, nemožno dospieť k záveru, že v prejednávanej veci bola uvedená zásada porušená.

181    Z toho vyplýva, že tretí dôvod žaloby podanej na Súd pre verejnú službu treba takisto zamietnuť, rovnako ako celú túto žalobu v rozsahu, v akom ju podal pán Verile.

 O trovách

182    Podľa článku 211 ods. 2 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, ak je odvolanie dôvodné a Všeobecný súd sám rozhodne o veci, rozhodne aj o trovách konania.

183    Podľa článku 134 ods. 1 uvedeného rokovacieho poriadku uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe jeho článku 211 ods. 1 účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

184    Podľa článku 211 ods. 3 uvedeného rokovacieho poriadku však v odvolaniach podaných inštitúciami znášajú inštitúcie výdavky, ktoré vynaložili.

185    Vzhľadom na to, že v prejednávanej veci bolo odvolanie Komisie posúdené ako dôvodné a žaloba pred Súdom pre verejnú službu sa musí zamietnuť, na základe vyššie uvedených ustanovení je potrebné rozhodnúť, že každý účastník konania znáša svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (odvolacia komora),

rozhodol a vyhlásil:

1.      Rozsudok Súdu pre verejnú službu Európskej únie (plénum) z 11. decembra 2013, Verile a Gjergji/Komisia (F‑130/11), sa zrušuje.

2.      Žaloba, ktorú podali Marco Verile a Anduela Gjergji na Súd pre verejnú službu vo veci F‑130/11, sa zamieta.

3.      M. Verile a A. Gjergji na jednej strane a Európska komisia na druhej strane znášajú svoje vlastné trovy konania.

Jaeger Kanninen Gratsias

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 13. októbra 2015.

Podpisy

* Jazyk konania: francúzština.