ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (štvrtá komora)
z 12. septembra 2019 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Priemyselná politika – Aproximácia právnych predpisov – Smernica 98/34/ES – Postup pri poskytovaní informácií v oblasti technických noriem a predpisov, ako aj pravidiel týkajúcich sa služieb informačnej spoločnosti – Článok 1 bod 11 – Pojem ‚technický predpis‘“
Vo veci C‑299/17,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Landgericht Berlín (Krajinský súd Berlín, Nemecko) z 8. mája 2017 a doručený Súdnemu dvoru 23. mája 2017, ktorý súvisí s konaním:
VG Media Gesellschaft zur Verwertung der Urheber ‑ und Leistungsschutzrechte von Medienunternehmen mbH
proti
Google LLC, právnemu nástupcovi Google Inc.,
SÚDNY DVOR (štvrtá komora),
v zložení: predseda štvrtej komory M. Vilaras, sudcovia K. Jürimäe, D. Šváby (spravodajca), S. Rodin a N. Piçarra,
generálny advokát: G. Hogan,
tajomník: D. Dittert, vedúci sekcie,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 24. októbra 2018,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– VG Media Gesellschaft zur Verwertung der Urheber ‑ und Leistungsschutzrechte von Medienunternehmen mbH, v zastúpení: U. Karpenstein, M. Kottmann, R. Heine a J. Hegemann, Rechtsanwälte,
– Google LLC, právny nástupca Google Inc., v zastúpení: A. Conrad, W. Spoerr a T. Schubert, Rechtsanwälte,
– nemecká vláda, v zastúpení: T. Henze, M. Hellmann a M. Kall, splnomocnení zástupcovia,
– grécka vláda, v zastúpení: E.‑M. Mamouna a N. Dafniou, splnomocnené zástupkyne,
– španielska vláda, v zastúpení: L. Aguilera Ruiz a V. Ester Casas, splnomocnení zástupcovia,
– portugalská vláda, v zastúpení: L. Inez Fernandes a M. Figueiredo, splnomocnení zástupcovia,
– Európska komisia, v zastúpení: K. Petersen, Y. Marinova a J. Samnadda, splnomocnené zástupkyne,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 13. decembra 2018,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 1 bodov 2, 5 a 11 smernice Európskeho parlamentu a Rady 98/34/ES z 22. júna 1998, ktorou sa stanovuje postup pri poskytovaní informácií v oblasti technických noriem a predpisov, ako aj pravidiel vzťahujúcich sa na služby informačnej spoločnosti (Ú. v. ES L 204, 1998, s. 37; Mim. vyd. 13/020, s. 337), zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 98/48/ES z 20. júla 1998 (Ú. v. ES L 217, 1998, s. 18) (ďalej len „smernica 98/34“).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťami VG Media Gesellschaft zur Verwertung der Urheber ‑ und Leistungsschutzrechte von Medienunternehmen mbH (ďalej len „VG Media“) a Google LLC vo veci údajného porušovania práv súvisiacich s autorským právom spoločnosťou Google.
Právny rámec
Smernica 98/34
3 Článok 1 body 2 až 5 a 11 smernice 98/34 stanovuje:
„Na účely tejto smernice platia nasledujúce vymedzenia pojmov:
…
2. ‚služba‘ je každá služba poskytovaná informačnou spoločnosťou, to jest každá služba, ktorá sa bežne poskytuje za odmenu, na diaľku, elektronickým spôsobom a na základe individuálnej žiadosti príjemcu služieb.
Na účely tejto definície:
– ‚na diaľku‘ znamená, že služba sa poskytuje bez toho, aby pri tom boli obe strany súčasne prítomné,
– ‚služba poskytovaná elektronicky‘ znamená, že služba sa z miesta pôvodu odošle a na mieste určenia prijíma prostredníctvom elektronického zariadenia, určeného na spracovávanie (vrátane digitálneho komprimovania) a uskladňovanie údajov a je úplne vysielaná, prenášaná a prijímaná po drôte, prostredníctvom rádiových vĺn, optickým spôsobom, alebo inými elektromagnetickými prostriedkami,
– ‚na základe individuálnej žiadosti príjemcu služieb‘ znamená, že služba sa prostredníctvom prenosu údajov poskytuje na individuálnu žiadosť.
Indikatívny zoznam služieb, ktoré nespadajú pod túto definíciu, je uvedený v prílohe V.
…
3. ‚technická špecifikácia‘ je špecifikácia obsiahnutá v dokumente upravujúcom charakteristiky, ktoré sa od výrobku vyžadujú, ako je napríklad stupeň kvality, funkčnosť, bezpečnosť a rozmery, vrátane požiadaviek vzťahujúcich sa na výrobok z hľadiska názvu, pod ktorým sa predáva, a tiež terminológie, symbolov, skúšania a skúšobných metód, balenia, označovania alebo štítkovania a postupov posudzovania zhody.
Pojem ‚technická špecifikácia‘ sa vzťahuje aj na výrobné metódy a postupy používané v súvislosti s poľnohospodárskymi výrobkami uvedenými v článku 38 ods. 1 zmluvy, výrobkami určenými na spotrebu pre ľudí a zvieratá a liekmi, ako sú definované v článku 1 smernice 65/65/EHS…, ako aj na výrobné metódy a postupy vzťahujúce sa na iné výrobky v prípadoch, keď majú vplyv na charakteristiky týchto výrobkov;
4. ‚iné požiadavky‘ sú požiadavky iné ako technická špecifikácia; sú kladené na výrobok s cieľom ochrany najmä spotrebiteľov alebo životného prostredia a ovplyvňujú životný cyklus výrobku po jeho uvedení na trh. Ide o požiadavky, ako sú podmienky používania, opätovného používania a spotreby alebo zneškodňovania v prípadoch, v ktorých môžu mať takéto podmienky významný vplyv na zloženie alebo povahu výrobku alebo na jeho odbyt;
5. ‚pravidlá vzťahujúce sa na služby‘ sú požiadavky všeobecnej povahy, ktoré sa vzťahujú na zriaďovanie a vykonávanie služieb v zmysle bodu 2, najmä ustanovenia týkajúce sa poskytovateľa služby, služieb ako takých a ich príjemcu a vylučujúce všetky pravidlá netýkajúce sa špecificky služieb tak, ako sú definované v tomto bode.
…
Na účely tejto definície:
– sa pravidlo považuje za pravidlo osobitne určené pre služby informačnej spoločnosti vtedy, ak so zreteľom na jeho dôvodovú správu a jej vykonávaciu časť je špecifickým cieľom a zámerom všetkých alebo niektorých z jeho ustanovení regulovanie takýchto služieb, vykonávané explicitným a cieleným spôsobom,
– sa pravidlo nepovažuje za pravidlo osobitne určené pre služby informačnej spoločnosti vtedy, ak tieto služby ovplyvňuje iba nepriamym alebo náhodným spôsobom;
…
11. ‚technický predpis‘ sú technické špecifikácie a ďalšie požiadavky alebo pravidlá o službách vrátane príslušných správnych opatrení, dodržiavanie ktorých je v prípade predaja, poskytovania služieb, zriadenia poskytovateľa služby alebo používania služby v členskom štáte alebo na väčšej časti jeho územia de facto alebo de jure povinné, ako aj zákony, predpisy alebo administratívne opatrenia, okrem tých, ktoré sú uvedené v článku 10, ktoré zakazujú výrobu, dovoz, predaj alebo používanie výrobku alebo zakazujúce poskytovanie alebo používanie služby alebo usadenie sa subjektu v členskom štáte ako poskytovateľa služby.
Medzi de facto technické predpisy patria:
– zákony, predpisy alebo administratívne opatrenia členského štátu, ktoré sa vzťahujú buď na technické špecifikácie alebo iné požiadavky, alebo predpisy o službách, alebo na profesijné pravidlá alebo pravidlá správnej praxe, ktoré obratom odkazujú na technické špecifikácie alebo iné požiadavky alebo pravidlá o službách a zosúladenie s nimi tvorí predpoklad súladu s povinnosťami vyplývajúcimi z týchto zákonov, predpisov alebo správnych opatrení,
– nezáväzné dohody, kde je jednou zo zmluvných strán verejný orgán, a ktoré vo všeobecnom záujme zabezpečujú súlad s technickými špecifikáciami a inými požiadavkami alebo pravidlami o službách, s výnimkou špecifikácií vzťahujúcich sa na ponukové konania verejného obstarávania,
– technické špecifikácie alebo iné požiadavky a predpisy o službách, súvisiace s fiškálnymi alebo finančnými opatreniami, ktoré ovplyvňujú spotrebu výrobkov alebo služieb podporovaním súladu s technickými špecifikáciami alebo inými požiadavkami alebo predpismi o službách; nepatria sem technické špecifikácie ani iné požiadavky alebo pravidlá o službách, ktoré súvisia s vnútroštátnymi systémami sociálneho zabezpečenia.
Patria sem technické predpisy ukladané orgánmi určenými členskými štátmi a nachádzajúcimi sa na zozname, ktorý vypracuje do 5. augusta 1999 [Európska] komisia v rámci činnosti výboru uvedeného v článku 5.
Rovnaký postup sa bude používať aj pre aktualizáciu tohto zoznamu.“
4 Článok 8 ods. 1 prvý pododsek tejto smernice stanovuje:
„Členské štáty okamžite oznámia Komisii, s výhradou článku 10, všetky návrhy technických predpisov; okrem tých prípadov, keď návrh technického predpisu obsahuje iba prenos medzinárodnej alebo európskej normy a keď postačí informácia o príslušnej norme, členské štáty oznámia Komisii aj dôvody, pre ktoré je uzákonenie takéhoto technického predpisu potrebné, keď to nebude zjavné už z návrhu technického predpisu.“
5 Smernica 98/34 bola zrušená smernicou Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/1535 z 9. septembra 2015, ktorou sa stanovuje postup pri poskytovaní informácií v oblasti technických predpisov a pravidiel vzťahujúcich sa na služby informačnej spoločnosti (Ú. v. EÚ L 241, 2015, s. 1), ktorá nadobudla účinnosť 7. októbra 2015, t. j. po tom, čo nastali skutkové okolnosti vo veci samej.
Nemecké právo
6 Prostredníctvom achtes Gesetz zur Änderung des Urheberrechtsgesetzes (ôsmy zákon o zmene zákona o autorskom práve) zo 7. mája 2013 (BGBl. 2013 I, s. 1161) bol s účinnosťou od 1. augusta 2013 do druhej časti Gesetz über Urheberrecht und verwandte Schutzrechte (zákon o autorskom práve a súvisiacich právach, ďalej len „UrhG“) doplnený oddiel 7 s názvom „Ochrana vydavateľa tlače“ týkajúci sa práv súvisiacich s právom vydavateľov tlače. Tento oddiel 7 pozostáva z troch nasledujúcich paragrafov.
7 § 87f UrhG s názvom „Vydavatelia tlače“ stanovuje:
„1. Výrobca tlačoviny (vydavateľ tlače) má výlučné právo verejne sprístupniť tlačovinu alebo jej časti na obchodné účely, okrem prípadu, že ide o jednotlivé slová alebo o veľmi malé úryvky textu. Ak bola tlačovina vyrobená v podniku, za výrobcu sa považuje majiteľ tohto podniku.
2. Tlačovina je redakčná a technická príprava príspevkov novinárov v rámci zbierky uverejňovanej pravidelne na nejakom médiu pod jedným názvom, ktorá sa môže po zhodnotení celkových okolností považovať za typickú pre vydavateľstvo a kde prevažná väčšina z týchto príspevkov neslúži na reklamné účely. Novinárske príspevky sú konkrétne články a ilustrácie, ktoré slúžia na šírenie informácií, vytváranie názorov alebo na zábavu.“
8 § 87g UrhG s názvom „Prevoditeľnosť, trvanie a obmedzenia práva“ znie takto:
„1. Právo vydavateľa tlače v zmysle § 87f ods. 1 prvej vety je prenosné. § 31 a § 33 sa uplatnia mutatis mutandis.
2. Právo uplynie jeden rok od uverejnenia tlačoviny.
3. Právo vydavateľa tlače sa nesmie uplatňovať na úkor autora alebo nositeľa práva súvisiaceho s autorským právom, ktorého dielo alebo predmet chránený týmto zákonom je obsiahnutý v tlačovine.
4. Verejné sprístupňovanie tlačovín alebo ich častí je prípustné, ak sa nekoná prostredníctvom komerčných prevádzkovateľov vyhľadávačov alebo komerčných poskytovateľov služieb, ktorí spracovávajú obsah analogickým spôsobom. Ustanovenia prvej časti oddielu 6 sa uplatnia mutatis mutandis.“
9 § 87 h UrhG s názvom „Právo účasti autora“ stanovuje:
„Autor má nárok na spravodlivý podiel na odmene.“
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
10 VG Media je spoločnosťou kolektívnej ochrany autorských práv a práv súvisiacich s autorskými právami súkromných televíznych kanálov a rádiových staníc, ako aj práv na digitálne vydavateľské ponuky, ktorá má povolenie na výkon činnosti v Nemecku. V tejto súvislosti VG Media uzatvára s nositeľmi práv „zmluvu o správe pre televíziu, rádio a vydavateľov“, ktorou jej títo nositelia práv výlučne poskytujú ich aktuálne práva, ako aj práva, ktoré nadobudnú počas trvania zmluvy, vzťahujúce sa k tlačovinám, ktoré vyrobili.
11 Google prevádzkuje viacero internetových vyhľadávačov, vrátane vyhľadávača s rovnakým názvom, ako aj zautomatizovanú informačnú stránku („Google News“). Vo vyhľadávači „Google“ sa po vpísaní vyhľadávaného slova a aktivovaní vyhľadávania objaví krátky text alebo úryvok textu („snippet“) s miniatúrnym obrázkom, ktorý má užívateľovi umožniť odhadnúť relevantnosť zobrazenej internetovej stránky pre jeho konkrétne informačné potreby. Pokiaľ ide o informačnú stránku „Google News“, zobrazujú sa na nej vo forme magazínu správy pochádzajúce z obmedzeného okruhu zdrojov informácií. Informácie nachádzajúce sa na tejto stránke zhromažďujú počítače pomocou algoritmu z veľkého počtu zdrojov informácií. Na uvedenej stránke sa „snippet“ objavuje vo forme krátkeho zhrnutia článku z dotknutej internetovej stránky často obsahujúceho úvodné vety tohto článku.
12 Okrem toho Google za odplatu uverejňuje prostredníctvom svojich online služieb reklamy tretích osôb na vlastných internetových stránkach a na internetových stránkach tretích osôb.
13 VG Media podala na vnútroštátny súd žalobu o náhradu škody proti Google, ktorou v podstate napáda, že Google od 1. augusta 2013 používa úryvky textov, obrázky a animované obrázky z ponúk jej členov bez toho, aby zaplatila odmenu za zobrazenie výsledkov vyhľadávania a za zhrnutie správ.
14 Vnútroštátny súd sa pýta, či sa § 87f a § 87g UrhG uplatnia na vec samu. Chce vedieť, či tieto ustanovenia, vyplývajúce zo zmeny UrhG, ktorá nadobudla účinnosť 1. augusta 2013, mali byť oznámené Komisii v štádiu návrhu v zmysle znenia článku 8 ods. 1 prvého pododseku smernice 98/34. Vnútroštátny súd v tejto súvislosti odkazuje na judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej ustanovenia prijaté v rozpore s oznamovacou povinnosťou uvedenou v tomto ustanovení sa nemôžu uplatniť a z tohto dôvodu sa na ne nemožno odvolávať voči jednotlivcom.
15 Za týchto okolností Landgericht Berlin (Krajinský súd Berlín, Nemecko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Predstavuje vnútroštátna právna úprava, ktorá zakazuje verejne sprístupňovať tlačoviny alebo ich časti (s výnimkou jednotlivých slov a veľmi malých úryvkov textu) výlučne komerčným prevádzkovateľom vyhľadávačov a komerčným poskytovateľom služieb, ktorí spracovávajú príslušný obsah, nie však iným – tiež komerčným – užívateľom, pravidlo podľa článku 1 bodov 2 a 5 [smernice 98/34], ktoré sa netýka špecificky služieb definovaných [v tomto bode 2],
a ak nejde o tento prípad,
2. predstavuje vnútroštátna právna úprava, ktorá zakazuje verejne sprístupňovať tlačoviny alebo ich časti (s výnimkou jednotlivých slov a veľmi krátkych úryvkov textu) výlučne komerčným prevádzkovateľom vyhľadávačov a komerčným poskytovateľom služieb, ktorí spracovávajú príslušný obsah, nie však iným – tiež komerčným – užívateľom, technický predpis v zmysle článku 1 bodu 11 [smernice 98/34], konkrétne záväzné pravidlo vzťahujúce sa na poskytovanie služby?“
O návrhu na opätovné začatie ústnej časti konania
16 Po prednesení návrhov generálneho advokáta VG Media podaniami doručenými do kancelárie Súdneho dvora 16. januára a 18. februára 2019 požiadala, aby bolo nariadené opätovné otvorenie ústnej časti konania.
17 Na podporu svojho návrhu VG Media v podstate uvádza, že jednak generálny advokát predstavil najmä v bodoch 34 a 38 svojich návrhov chybné úvahy o sporných vnútroštátnych ustanoveniach a oprel sa o skutkové zistenia, ktoré by si vyžadovali hlbšiu diskusiu. VG Media sa jednak domnieva, že politickú dohodu medzi Európskym parlamentom, Radou Európskej únie a Komisiou, ktorá predchádzala prijatiu smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/790 zo 17. apríla 2019 o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom na digitálnom jednotnom trhu a o zmene smerníc 96/9/ES a 2001/29/ES (Ú. v. EÚ L 130, 2019, s. 92), má Súdny dvor zohľadniť na účely odpovedí na prejudiciálne otázky.
18 Podľa článku 83 rokovacieho poriadku môže Súdny dvor kedykoľvek po vypočutí generálneho advokáta rozhodnúť o opätovnom začatí ústnej časti konania, najmä ak usúdi, že nemá dostatok informácií, alebo ak účastník konania uviedol po skončení tejto časti konania novú skutočnosť, ktorá môže mať rozhodujúci vplyv na rozhodnutie Súdneho dvora, alebo ak sa má vo veci rozhodnúť na základe tvrdenia, ku ktorému sa nemali možnosť vyjadriť účastníci konania alebo subjekty oprávnené podľa článku 23 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie.
19 V tejto súvislosti treba uviesť, že generálny advokát vo svojich návrhoch vychádzal zo skutkových a právnych okolností predložených Súdnemu dvoru vnútroštátnym súdom. V rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ, ktoré je založené na jasnom rozdelení úloh medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom, má však výlučne vnútroštátny súd právomoc zistiť a posúdiť skutkový stav veci, ako aj vykladať a uplatňovať vnútroštátne právo (rozsudok z 26. apríla 2017, Farkas, C‑564/15, EU:C:2017:302, bod 37 a citovaná judikatúra).
20 Okrem toho zo spisu predloženého Súdnemu dvoru vyplýva, že skutkové okolnosti veci samej nastali pred nadobudnutím účinnosti smernice 2019/790, ktorá sa teda neuplatňuje ratione temporis na vec samu.
21 Preto sa Súdny dvor domnieva, že má k dispozícii všetky informácie potrebné na rozhodnutie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania a že žiadna zo skutočností uvádzaných spoločnosťou VG Media na podporu jej návrhu neodôvodňuje opätovné otvorenie ústnej časti konania podľa článku 83 rokovacieho poriadku.
22 Za týchto okolností sa Súdny dvor po vypočutí generálneho advokáta domnieva, že nie je potrebné nariadiť opätovné začatie ústnej časti konania.
O prejudiciálnych otázkach
23 Na úvod treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry v rámci konania na základe spolupráce medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom, zakotveného v článku 267 ZFEÚ, prislúcha Súdnemu dvoru poskytnúť vnútroštátnemu súdu odpoveď potrebnú na rozhodnutie vo veci, ktorú prejednáva. Z tohto pohľadu Súdnemu dvoru prislúcha prípadne právo preformulovať otázky, ktoré sú mu predložené. Navyše Súdny dvor môže vziať do úvahy aj ustanovenia práva Únie, na ktoré sa vnútroštátny súd v znení svojej otázky neodvolával (rozsudok z 1. februára 2017, Município de Palmela, C‑144/16, EU:C:2017:76, bod 20 a citovaná judikatúra).
24 V prejednávanej veci sa vnútroštátny súd oboma otázkami, ktoré treba preskúmať spoločne, v podstate pýta, či sa má článok 1 bod 11 smernice 98/34 vykladať v tom zmysle, že také vnútroštátne ustanovenie, o aké ide vo veci samej, ktoré zakazuje len komerčným prevádzkovateľom vyhľadávačov a komerčným poskytovateľom služieb, ktorí spracovávajú obsah analogickým spôsobom, verejne sprístupňovať tlačoviny alebo ich časti (s výnimkou jednotlivých slov a veľmi malých úryvkov textu), predstavuje „technický predpis“ v zmysle tohto ustanovenia, ktorého návrh má byť vopred oznámený Komisii v súlade s článkom 8 ods. 1 prvý pododsekom tejto smernice.
25 Treba pripomenúť, že pojem „technický predpis“ sa vzťahuje na štyri kategórie opatrení, a to po prvé na „technickú špecifikáciu“ v zmysle článku 1 bodu 3 smernice 98/34, po druhé na „iné požiadavky“ definované v článku 1 bode 4 tejto smernice, po tretie na „pravidlá, vzťahujúce sa na služby“ uvedené v článku 1 bode 5 uvedenej smernice a po štvrté na „zákony, predpisy alebo iné administratívne opatrenia [členských štátov – neoficiálny preklad]… ktoré zakazujú výrobu, dovoz, predaj alebo používanie výrobku alebo zakazujúce poskytovanie alebo používanie služby alebo usadenie sa subjektu v členskom štáte ako poskytovateľa služby“ v zmysle článku 1 bodu 11 tejto smernice (rozsudok z 26. septembra 2018, Van Gennip a i., C‑137/17, EU:C:2018:771, bod 37, ako aj citovaná judikatúra).
26 V tejto súvislosti treba spresniť, že na to, aby vnútroštátne opatrenie spadalo do prvej kategórie technických predpisov uvedenej v článku 1 bode 3 smernice 98/34, t. j. pod pojem „technické špecifikácie“, musí sa toto opatrenie nevyhnutne vzťahovať na samotný výrobok a jeho obal, čiže určovať niektorý z predpísaných znakov výrobku (rozsudok z 19. júla 2012, Fortuna a i., C‑213/11, C‑214/11 a C‑217/11, EU:C:2012:495, bod 28, ako aj citovaná judikatúra). Navyše pojem „iné požiadavky“ v zmysle článku 1 bodu 4 tejto smernice sa týka životného cyklu výrobku potom, ako bol uvedený na trh (rozsudok zo 4. februára 2016, Ince, C‑336/14, EU:C:2016:72, bod 72).
27 V prejednávanom prípade vnútroštátne ustanovenie, o ktoré ide vo veci samej, nespadá ani do prvej a ani do druhej kategórie opatrení uvedených v bode 25 tohto rozsudku. Toto ustanovenie sa totiž nevzťahuje na výrobky ako také, ale – ako uviedol generálny advokát v bode 22 svojich návrhov – na zákaz uložený komerčným prevádzkovateľom internetových vyhľadávačov a komerčným poskytovateľom služieb, ktorí spracovávajú obsah analogickým spôsobom, verejne sprístupňovať tlačoviny.
28 V súvislosti s otázkou, či vnútroštátne ustanovenie, o ktoré ide vo veci samej, je „pravidlom vzťahujúcim sa na služby“ v zmysle článku 1 bodu 5 smernice 98/34, treba najskôr uviesť, že podľa článku 1 bodu 2 tejto smernice „službou“ je „každá služba poskytovaná informačnou spoločnosťou, to jest každá služba, ktorá sa bežne poskytuje za odmenu, na diaľku, elektronickým spôsobom a na základe individuálnej žiadosti príjemcu služieb“.
29 Z tohto hľadiska z rozhodnutia vnútroštátneho súdu a zo znenia prvej otázky vyplýva, že sa vnútroštátny súd domnieva, že vnútroštátne ustanovenie, o ktoré ide vo veci samej, je „pravidlom, vzťahujúcim sa na služby“ bez uvedenia bližších dôvodov. Obmedzuje sa na konštatovanie, že poskytovatelia vyhľadávačov poskytujú na diaľku, elektronickým spôsobom a na základe individuálnej žiadosti príjemcu, ktorý aktivuje vyhľadávanie zadaním vyhľadávaného slova, službu informačnej spoločnosti v zmysle článku 1 bodu 2 uvedenej smernice.
30 Pokiaľ ide o služby poskytované komerčnými prevádzkovateľmi internetových vyhľadávačov, fakticky niet pochybností, že ide o takéto služby. Naproti tomu to tak nemusí nevyhnutne byť u služieb poskytovaných komerčnými poskytovateľmi služieb, ktorí spracovávajú obsah analogickým spôsobom. Ako totiž uvádza Komisia, analogické spracovanie obsahu tlačovín sa môže uskutočňovať aj iným spôsobom než cez internet alebo elektronickú komunikáciu, napríklad v papierovej forme.
31 Následne na účely určenia, či pravidlo môže byť považované za „pravidlo, vzťahujúce sa na služby“, dané pravidlo podľa definície uvedenej v článku 1 bode 5 smernice 98/34 musí byť „osobitne“ určené pre služby informačnej spoločnosti.
32 V tejto súvislosti treba uviesť, že podľa článku 1 bodu 5 piateho odseku prvej zarážky tejto smernice sa pravidlo považuje za osobitne určené pre služby informačnej spoločnosti so zreteľom na jeho dôvodovú správu a jej vykonávaciu časť. Okrem toho podľa tohto ustanovenia sa nevyžaduje, aby „špecifickým cieľom a zámerom“ všetkých ustanovení dotknutého predpisu bolo regulovanie služieb informačnej spoločnosti, keďže stačí, aby tento cieľ alebo zámer mali len niektoré z jeho ustanovení (rozsudok z 20. decembra 2017, Falbert a i., C‑255/16, EU:C:2017:983, bod 32).
33 Okrem toho aj keby zo samotného znenia vnútroštátneho predpisu nevyplývalo, že jeho cieľom je aspoň čiastočne regulovať osobitne služby informačnej spoločnosti, môže tento cieľ aj tak jasne vyplývať z odôvodnenia tohto predpisu, ako to vyplýva najmä z prípravných prác k uvedenému predpisu v súlade s pravidlami výkladu, ktoré sú v tomto ohľade relevantné (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. decembra 2017, Falbert a i., C‑255/16, EU:C:2017:983, bod 33).
34 Na jednej strane treba v prejednávanej veci konštatovať, že § 87g ods. 4 UrhG sa výslovne týka najmä komerčných poskytovateľov vyhľadávačov, u ktorých je nesporné, že poskytujú služby spadajúce pod článok 1 bod 2 smernice 98/34.
35 Na druhej strane je cieľom a zámerom sporného vnútroštátneho predpisu regulovanie služieb informačnej spoločnosti, vykonávané explicitným a cieleným spôsobom.
36 Hoci vnútroštátny súd neposkytuje jasné informácie o špecifickom cieli a zámere spornej vnútroštátnej právnej úpravy, z pripomienok, ktoré predložila nemecká vláda na pojednávaní pred Súdnym dvorom, vyplýva, že zmena UrhG sa pôvodne týkala špecificky poskytovateľov internetových vyhľadávačov. Navyše účastníci konania vo veci samej a Komisia vo svojich písomných pripomienkach uvádzajú, že cieľom tejto právnej úpravy je ochrana legitímnych záujmov vydavateľov tlače v digitálnom svete. Je teda zrejmé, že hlavným zámerom a cieľom sporného vnútroštátneho ustanovenia bolo chrániť týchto vydavateľov pred zásahmi do autorského práva cez internetové vyhľadávače. V tomto kontexte sa zdá potrebná ochrana len voči systematickým porušovaniam diel online vydavateľov zo strany poskytovateľov služieb informačnej spoločnosti.
37 Je pravda, že zákaz verejného sprístupnenia tlačovín upravený v § 87g ods. 4 UrhG sa týka nielen poskytovateľov online služieb, ale aj poskytovateľov offline služieb. Z odôvodnení 7 a 8 smernice 98/48, ktorou bola zmenená smernica 98/34, však vyplýva, že cieľom smernice 98/48 je upraviť existujúce vnútroštátne pravidlá a predpisy tak, aby sa zohľadnili nové služby informačnej spoločnosti, a aby sa zabránilo „obmedzovaniu voľného pohybu služieb a slobody usadiť sa, čo by potom viedlo k opätovnému rozdrobeniu vnútorného trhu“. Bolo by teda v rozpore s uvedeným cieľom, keby sa vylúčilo, že predpis, ktorého cieľom a zámerom pravdepodobne je upraviť online služby súvisiace s tlačovinami, nebude kvalifikovaný ako predpis osobitne určený pre takéto služby v zmysle článku 1 bodu 5 smernice 98/34 len z toho dôvodu, že jeho znenie neuvádza len online služby, ale uvádza aj služby poskytované offline (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. decembra 2017, Falbert a i., C‑255/16, EU:C:2017:983, body 34 a 35).
38 Navyše okolnosť, že § 87g ods. 4 UrhG je súčasťou vnútroštátnej právnej úpravy o autorskom práve alebo právach s ním súvisiacich, nemôže spochybniť toto posúdenie. Technické predpisy v oblasti duševného vlastníctva nie sú totiž výslovne vylúčené z pôsobnosti článku 1 bodu 5 smernice 98/34 na rozdiel od predpisov obsiahnutých v európskej právnej úprave v oblasti telekomunikačných služieb a finančných služieb. Okrem toho z rozsudku z 8. novembra 2007, Schwibbert (C‑20/05, EU:C:2007:652), vyplýva, že ustanovenia vnútroštátneho práva v oblasti duševného vlastníctva môžu predstavovať „technický predpis“ podliehajúci oznámeniu podľa článku 8 ods. 1 uvedenej smernice.
39 V rozsahu, v akom je taký predpis, o aký ide vo veci samej, osobitne určený pre služby informačnej spoločnosti, musí návrh technického predpisu podliehať predchádzajúcemu oznámeniu Komisii podľa článku 8 ods. 1 smernice 98/34. Ak predpis nebol oznámený, možno sa podľa ustálenej judikatúry v spore medzi jednotlivcami domáhať neuplatnenia vnútroštátneho technického predpisu, ktorý nebol oznámený podľa tohto ustanovenia (rozsudok z 27. októbra 2016, James Elliott Construction, C‑613/14, EU:C:2016:821, bod 64 a citovaná judikatúra).
40 Vzhľadom na vyššie uvedené treba na položené otázky odpovedať tak, že článok 1 bod 11 smernice 98/34 sa má vykladať v tom zmysle, že také vnútroštátne ustanovenie, o aké ide vo veci samej, ktoré zakazuje len komerčným prevádzkovateľom vyhľadávačov a komerčným poskytovateľom služieb, ktorí spracovávajú obsah analogickým spôsobom, verejne sprístupňovať tlačoviny alebo ich časti (s výnimkou jednotlivých slov a veľmi malých úryvkov), predstavuje „technický predpis“ v zmysle tohto ustanovenia, ktorého návrh musí byť vopred oznámený Komisii podľa článku 8 ods. 1 prvého pododseku tejto smernice.
O trovách
41 Vzhľadom na to, že konanie má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto:
Článok 1 bod 11 smernice Európskeho parlamentu a Rady 98/34/ES z 22. júna 1998, ktorou sa stanovuje postup pri poskytovaní informácií v oblasti technických noriem a predpisov, ako aj pravidiel vzťahujúcich sa na služby informačnej spoločnosti, zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 98/48/ES z 20. júla 1998, sa má vykladať v tom zmysle, že také vnútroštátne ustanovenie, o aké ide vo veci samej, ktoré zakazuje len komerčným prevádzkovateľom vyhľadávačov a komerčným poskytovateľom služieb, ktorí spracovávajú obsah analogickým spôsobom, verejne sprístupňovať tlačoviny alebo ich časti (s výnimkou jednotlivých slov a veľmi malých úryvkov), predstavuje „technický predpis“ v zmysle tohto ustanovenia, ktorého návrh musí byť vopred oznámený Komisii podľa článku 8 ods. 1 prvého pododseku smernice 98/34, zmenenej smernicou 98/48.
Podpisy