NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
NILS WAHL
prednesené 15. januára 2019 (1)
Vec C‑52/18
Christian Fülla
proti
Toolport GmbH
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Amtsgericht Norderstedt (Okresný súd Norderstedt, Nemecko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Ochrana spotrebiteľov – Smernica 1999/44/EC – Predaj spotrebného tovaru – Práva spotrebiteľa – Nesúlad v prípade dodania tovaru – Dodatočné uvedenie tovaru do súladu – Záväzky predávajúceho – Určenie miesta, kde musí byť tovar k dispozícii na opravu alebo výmenu (miesto dodatočného plnenia) – Pojem ‚závažné ťažkosti pre spotrebiteľa‘ – Pojem ‚bezplatná oprava‘ – Právo na zrušenie zmluvy“
1. Ak je pri spotrebnom predaji tovar nadobudnutý na základe zmluvy uzatvorenej na diaľku a neskôr sa ukáže, že nie je v súlade s touto zmluvou, existuje v zmysle práva EÚ konečné pravidlo, ktoré určuje, kde musí spotrebiteľ tento tovar sprístupniť predávajúcemu, aby ho dal do súladu so zmluvou?
2. Vo veku digitálneho obchodu je táto otázka čoraz dôležitejšia, najmä v prípade ťažkých alebo objemných spotrebných tovarov. V prejednávanej veci predloženej Amtsgericht Norderstedt (Okresný súd Norderstedt, Nemecko), mal byť údajne dodaný s vadami stan s rozmermi 5x6 metrov.
3. Aby Súdny dvor mohol na túto otázku odpovedať, bude musieť vyriešiť niekoľko otázok upravených smernicou 1999/44/ES o určitých aspektoch predaja spotrebného tovaru a záruk na spotrebný tovar (ďalej len „smernica“)(2).
I. Právny rámec
A. Právo EÚ
4. Smernica do určitej miery harmonizovala povinnosť predávajúceho uviesť spotrebiteľský tovar do súladu so zmluvou.
5. Preambula smernice uvádza:
„(1) keďže článok 153 ods. 1 a 3) [ES] ustanovuje, že spoločenstvo by malo opatreniami prijatými podľa jej článku 95 prispieť k dosiahnutiu vysokej úrovne ochrany spotrebiteľa;
(2) keďže vnútorný trh tvorí územie bez vnútorných hraníc, kde je zabezpečený voľný pohyb tovaru, osôb, služieb a kapitálu; keďže sa voľný pohyb tovaru týka nielen transakcií, ktoré vykonávajú osoby pri obchodovaní, ale aj transakcií, ktoré vykonávajú súkromné osoby; keďže to znamená, že spotrebitelia bývajúci v jednom členskom štáte by mohli voľne nakupovať tovar na území iného členského štátu na základe jednotného minimálneho súboru jasných pravidiel platných pre predaj spotrebného tovaru;
…
(12) keďže v prípadoch nedostatočného súladu predávajúci môže vždy s cieľom vysporiadať sa ponúknuť spotrebiteľovi akúkoľvek primeranú nápravu; keďže spotrebiteľ rozhodne, či prijme alebo odmietne takúto ponuku;
…
(19) keďže by sa malo členským štátom umožniť stanoviť lehotu, v rámci ktorej musí spotrebiteľ informovať predávajúceho o každom nesúlade; keďže členské štáty môžu zabezpečiť vyššiu úroveň ochrany spotrebiteľa tým, že nezavedú takúto povinnosť; keďže v každom prípade by spotrebitelia v rámci spoločenstva mali mať aspoň dva mesiace na to, aby informovali predávajúceho o jestvujúcom nesúlade“.
6. Článok 2 ods. 2 smernice stanovuje:
„Spotrebný tovar je v súlade so zmluvou, ak:
a) zodpovedá popisu, ktorý poskytol predávajúci a má tie vlastnosti ako vzorka alebo model, ktoré predávajúci poskytol spotrebiteľovi;
b) je vhodný na akýkoľvek konkrétny účel požadovaný spotrebiteľom, s ktorým bol v čase uzavretia zmluvy predávajúci oboznámený a akceptoval ho;
c) je vhodný na účely, pre ktoré sa tovar rovnakého druhu bežne používa;
d) má kvalitu a prevedenie, ktoré je bežné pri tovare rovnakého druhu a ktoré môže spotrebiteľ racionálne očakávať pri danom type tovaru a zohľadnení akéhokoľvek verejného vyhlásenia o konkrétnych vlastnostiach tovaru, ktoré o ňom predávajúci, výrobca alebo jeho zástupca učinil najmä pri propagácii alebo na označení.“
7. Článok 3 smernice sa týka práv spotrebiteľov vo vzťahu k zmluvám o predaji spotrebného tovaru a záruk na spotrebný tovar. Uvádza:
„1. Predávajúci zodpovedá spotrebiteľovi za akýkoľvek existujúci nesúlad v čase dodania tovaru.
2. V prípade nesúladu má spotrebiteľ právo, aby sa podľa odseku 3 tovar bezplatne uviedol do súladu tak, že sa opraví alebo nahradí, alebo sa primerane zníži cena, alebo v súlade s odsekmi 5 a 6 sa zruší zmluva týkajúca sa takéhoto tovaru.
3. V prvom rade môže spotrebiteľ požadovať od predávajúceho, aby tovar opravil alebo nahradil, v oboch prípadoch bezplatne, pokiaľ to nie je nemožné alebo neprimerané.
Náprava sa považuje za neprimeranú, ak predávajúcemu vzniknú náklady neprimerané v porovnaní s alternatívnou nápravou vzhľadom na:
– hodnotu tovaru v prípade, ak by nesúlad neexistoval,
– závažnosť nesúladu a
– skutočnosť, či sa alternatívna náprava môže uskutočniť bez závažných ťažkostí pre spotrebiteľa.
Každá oprava alebo náhrada sa uskutoční v rámci primeranej doby a bez závažných ťažkostí pre spotrebiteľa pri zohľadnení vlastností tovaru a účelu, na ktorý spotrebiteľ tovar potreboval.
4. Termín ‚bezplatne‘ v odsekoch 2 a 3 sa vzťahuje na nevyhnutné náklady, ktoré sa vynaložia pri uvedení tovaru do súladu, hlavne náklady na poštovné, prácu a materiál.
5. Spotrebiteľ môže požadovať primerané zníženie ceny alebo zrušenie zmluvy:
– ak spotrebiteľ nemá nárok ani na opravu, ani na náhradu, alebo
– ak predávajúci v primeranom čase neuskutočnil nápravu, alebo
– ak predávajúci neuskutočnil nápravu bez závažných ťažkostí pre spotrebiteľa.
6. Spotrebiteľ nemá nárok na zrušenie zmluvy v prípade málo významného nesúladu tovaru so zmluvou.“
8. Článok 8 ods. 2 okrem toho stanovuje, že „aby sa zabezpečila vyššia úroveň ochrany spotrebiteľa môžu členské štáty prijať alebo ponechať v účinnosti prísnejšie ustanovenia kompatibilné so zmluvou v oblasti, ktorej sa týka táto smernica“.
B. Nemecké právo
9. Smernica bola prebratá do nemeckého práva prostredníctvom zmien a doplnení k Bürgerliche Gesetzbuch (nemecký Občiansky zákonník: BGB).
10. § 439 BGB stanovuje, pokiaľ ide o dodatočné plnenie:
„1. V rámci dodatočného plnenia si kupujúci môže zvoliť, či požiada o odstránenie vady alebo o dodanie veci, ktorá je bez vád.
2. Predávajúci znáša náklady potrebné na vykonanie dodatočného plnenia, najmä náklady na dopravu, zaslanie, vynaloženú prácu a materiály.
3. … predávajúci môže odmietnuť spôsob dodatočného plnenia zvolený kupujúcim, len ak by mu tým vznikli neprimerané náklady. V tejto súvislosti sa zohľadní najmä hodnota, ktorú by mal tovar, ak by nebol vadný, závažnosť vady a otázka, či by bolo možné uskutočniť bez závažných ťažkostí pre kupujúceho iný spôsob dodatočného plnenia. Právo kupujúceho sa v tomto prípade obmedzuje na iný spôsob dodatočného plnenia; tým nie je dotknuté právo predávajúceho odmietnuť za podmienok uvedených v prvej vete aj tento spôsob plnenia.
4. Ak predávajúci v rámci dodatočného plnenia dodá tovar bez vád, môže od kupujúceho požadovať vrátenie vadného tovaru podľa ustanovení § 346 až § 348.“
11. Pokiaľ ide o miesto plnenia, § 269 BGB uvádza toto:
„1. Ak miesto plnenia nie je určené a ani ho nie je možné na základe okolností a najmä povahy záväzkového vzťahu určiť, plní sa v mieste, kde mal dlžník svoje bydlisko v čase vzniku záväzkového vzťahu.
2. Ak záväzok vznikol v rámci obchodnej činnosti dlžníka a ak tento dlžník má svoje obchodné sídlo na inom mieste ako svoje bydlisko, použije sa namiesto jeho bydliska miesto jeho sídla.
3. Samotná skutočnosť, že dlžník znáša náklady na prepravu, neznamená, že miesto odoslania je miestom plnenia.“
II. Skutkový stav, konanie a prejudiciálne otázky
12. V roku 2015 žalobca vo veci samej kúpil telefonicky stan s rozmermi 5 x 6 metrov (označený ako Partytent, ďalej len „stan“) od žalovanej. Stan bol dodaný do bydliska žalobcu. Žalobca si následne uplatnil nároky z vád tovaru. Žalovaná všetky nároky z vád tovaru ako nedôvodné zamietla.
13. Žalobca žiadal dodatočné plnenie, teda opravu vád alebo poskytnutie náhradného stanu. Žalobca však sporný tovar žalovanej neposlal a ani to nenavrhol.
14. O mieste dodatočného plnenia sa medzi stranami v tom čase nerokovalo. Zo zmluvy uzatvorenej medzi stranami v tejto súvislosti tiež nič nevyplýva.
15. V priebehu konania vo veci samej však žalovaná po prvýkrát uviedla, že miestom dodatočného plnenia je miesto jej podnikania.
16. Podľa vnútroštátneho súdu je určenie miesta dodatočného plnenia nevyhnutné na určenie toho, či žalobca žalovanej poskytol možnosť napraviť vady alebo primeraný čas v zmysle článku 3 ods. 5 druhej zarážky smernice s cieľom zrušiť zmluvu.
17. V súvislosti s pochybnosťami o správnom výklade príslušných ustanovení práva EÚ rozhodol Amtsgericht Norderstedt (Okresný súd Norderstedt) o prerušení konania a položil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Má sa článok 3 ods. 3 tretí pododsek [smernice] vykladať v tom zmysle, že spotrebiteľ musí ponúknuť podnikateľovi spotrebný tovar zakúpený na diaľku, aby mu umožnil jeho opravu alebo náhradu, vždy iba v mieste, v ktorom sa tento tovar nachádza?
2. V prípade zápornej odpovede:
Má sa článok 3 ods. 3 tretí pododsek [smernice] vykladať v tom zmysle, že spotrebiteľ musí ponúknuť podnikateľovi spotrebný tovar zakúpený na diaľku, aby mu umožnil jeho opravu alebo náhradu, vždy v obchodnom sídle podnikateľa?
3. V prípade zápornej odpovede:
Aké kritériá vyplývajú z článku 3 ods. 3 pododseku 3 [smernice] na určenie miesta, v ktorom musí spotrebiteľ ponúknuť podnikateľovi tovar zakúpený na diaľku, aby mu umožnil jeho opravu alebo náhradu?
4. Ak miesto, v ktorom musí spotrebiteľ ponúknuť podnikateľovi tovar zakúpený na diaľku na jeho preskúmanie a umožnenie dodatočného plnenia, musí byť, vždy alebo v konkrétnom prípade, v sídle podnikateľa:
Je s článkom 3 ods. 3 pododsekom 1 v spojení s článkom 3 ods. 4 [smernice] zlučiteľné, aby spotrebiteľ musel zaplatiť náklady na dopravu k podnikateľovi tam a/alebo späť formou preddavku, alebo z povinnosti ‚bezplatnej nápravy‘ vyplýva, že preddavok musí zaplatiť predávajúci?
5. Ak miesto, v ktorom musí spotrebiteľ ponúknuť podnikateľovi tovar zakúpený na diaľku na jeho preskúmanie a umožnenie dodatočného plnenia, musí byť, vždy alebo v konkrétnom prípade, v sídle podnikateľa a ak povinnosť spotrebiteľa zaplatiť preddavok je zlučiteľná s článkom 3 ods. 3 prvým pododsekom v spojení s článkom 3 ods. 4 [smernice]:
Má sa článok 3 ods. 3 tretí pododsek v spojení s článkom 3 ods. 5 druhou zarážkou (smernice) vykladať v tom zmysle, že spotrebiteľ nie je oprávnený zmluvu zrušiť, ak podnikateľovi len oznámil vadu a nenavrhol mu, že dopraví spotrebný tovar do miesta sídla podnikateľa?
6. Ak miesto, v ktorom musí spotrebiteľ ponúknuť podnikateľovi tovar zakúpený na diaľku na jeho preskúmanie a umožnenie dodatočného plnenia, musí byť, vždy alebo v konkrétnom prípade, v sídle podnikateľa, ale povinnosť spotrebiteľa zaplatiť preddavok nie je zlučiteľná s článkom 3 ods. 3 prvým pododsekom v spojení s článkom 3 ods. 4 [smernice]:
Má sa článok 3 ods. 3 tretí pododsek v spojení s článkom 3 ods. 5 druhou zarážkou (smernice) vykladať v tom zmysle, že spotrebiteľ nie je oprávnený zmluvu zrušiť, ak podnikateľovi len oznámil vadu a nenavrhol mu, že dopraví spotrebný tovar do miesta sídla podnikateľa?“
18. Písomné pripomienky v tomto konaní predložili nemecká a francúzska vláda, ako aj Európska komisia. V súlade s článkom 76 ods. 2 rokovacieho poriadku Súdny dvor rozhodol pokračovať bez ústneho pojednávania.
III. Analýza
19. Vnútroštátny súd chce svojím návrhom na začatie prejudiciálneho konania v podstate vedieť, ako určiť miesto plnenia na odstránenie nedostatkov spotrebného tovaru opravou alebo náhradou, ako aj ich účinky na právo spotrebiteľa zrušiť zmluvy.
20. Predtým, ako sa dostanem k obsahu položených otázok, je potrebné sa zaoberať tvrdením nemeckej vlády, podľa ktorého je návrh vnútroštátneho súdu neprípustný.
A. Prípustnosť
21. Nemecká vláda tvrdí, že prípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania je „prinajmenšom sporná“. Tvrdí, že opis skutkových okolností prípadu, ako aj predloženie príslušných ustanovení vnútroštátneho práva sú len základné. Pri zodpovedaní predložených otázok by Súdny dvor musel pracovať na základe mnohých hypotéz a predpokladov.
22. Hoci nemecká vláda pripúšťa, že na základe judikatúry Súdneho dvora existuje domnienka v prospech prípustnosti návrhov na začatie prejudiciálneho konania, navrhuje prinajmenšom preformulovanie prejudiciálnych otázok.
23. Treba pripomenúť, že v rámci konania stanoveného článkom 267 ZFEÚ, založeného na jednoznačnom rozdelení úloh medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom, prislúcha výlučne vnútroštátnemu súdu, ktorý vec prejednáva a ktorý musí prevziať zodpovednosť za rozhodnutie sporu, aby s prihliadnutím na osobitosti konkrétneho prípadu posúdil potrebu prejudiciálneho rozhodnutia na vydanie svojho rozhodnutia, ako aj relevantnosť otázok položených Súdnemu dvoru. Preto pokiaľ sa predložené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť.(3)
24. Zamietnuť rozhodnutie o prejudiciálnej otázke položenej vnútroštátnym súdom možno len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá žiadnu súvislosť s realitou ani predmetom sporu vo veci samej, ak ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré sa mu položili.(4)
25. Domnievam sa, že tieto podmienky nie sú v prejednávanej veci splnené.
26. Vnútroštátny súd opísal skutkové okolnosti sporu vo veci samej, ako aj relevantné ustanovenia vnútroštátneho práva stručným, ale dostatočne jasným spôsobom, aby Súdnemu dvoru poskytol všetky relevantné skutkové a právne podklady potrebné na to, aby mohol rozhodnúť.
27. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že vnútroštátny súd sa snaží získať výklad smernice s cieľom určiť miesto plnenia na účely odstránenia nedostatkov dotknutých tovarov, a teda či žalobca môže preto zrušiť zmluvu.
28. Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné považovať prejudiciálne otázky za prípustné a analyzovať ich podstatu.
B. O veci samej
29. Subsidiárne k vyhláseniu návrhu vnútroštátneho súdu za neprípustný nemecká vláda navrhuje preformulovať otázky predložené Amtsgericht Norderstedt (Okresný súd Norderstedt). V tejto súvislosti navrhuje, aby sa položené otázky vykladali v tom zmysle, či sú príslušné ustanovenia nemeckého práva správnym výkladom smernice neaplikovateľné.
30. Podľa môjho názoru nie je potrebné prejudiciálne otázky preformulovať. Vnútroštátny súd, ktorý otázky predložil, sa javí ako najvhodnejší na určenie obsahu otázok potrebných na vyriešenie sporu, ktorý mu bol predložený.
31. Napriek tomu zastávam názor, že niektoré z otázok predložených Amtsgericht Norderstedt (Okresný súd, Norderstedt) možno najlepšie posúdiť spoločne.
32. Z prejudiciálnych otázok vychádzajú tri odlišné otázky týkajúce sa výkladu článku 3 smernice. Svojou prvou, druhou a treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate usiluje určiť miesto, kde musí byť spotrebný tovar sprístupnený na účely jeho uvedenia do súladu so zmluvou (miesto dodatočného plnenia). Štvrtá prejudiciálna otázka sa následne týka otázky, či z požiadavky „bezplatnej opravy“ vyplýva, že predávajúci musí poskytnúť preddavok na všetky náklady na prepravu, ktoré spotrebiteľovi vzniknú pri sprístupnení tovaru predávajúcemu. Piata a šiesta prejudiciálna otázka sa nakoniec týkajú okolností, za ktorých môže byť spotrebiteľ oprávnený zrušiť zmluvu v prípade nevyhovujúceho tovaru.
33. Po niekoľkých úvodných poznámkach týkajúcich sa kontextu a účelu smernice a jej článku 3 budem tieto tri otázky riešiť postupne.
1. Úvodné poznámky
34. Smernica je súčasťou snahy normotvorcu Únie zaručiť jednotnú minimálnu úroveň ochrany spotrebiteľov v celej Európskej únii pred vadným plnením zmluvy o predaji tovaru. Cieľom tejto ochrany je podporiť a uľahčiť cezhraničné nákupy spotrebiteľmi.(5)
35. Smernica sa však neobmedzuje len na vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa. Cieľom textu je tiež zachovať určitú rovnováhu medzi povinnosťami rôznych strán. Na jednej strane smernica určuje povinnosti predávajúcich v prípade nevyhovujúceho spotrebného tovaru. Na druhej strane smernica stanovuje povinnosti, ktoré musia spotrebitelia plniť, aby neprišli o svoje práva.(6)
36. V tomto zmysle nie je zastrešujúcim cieľom smernice doplniť zmluvné záväzky dohodnuté medzi zmluvnými stranami, ale skôr uľahčiť dodržiavanie dohodnutých povinností. Iba v prípade vadného plnenia zmluvy zo strany predávajúceho budú uložené ďalšie povinnosti, ktoré môžu v niektorých prípadoch prekročiť záväzky stanovené v zmluve.(7)
37. Je však dôležité, že cieľom smernice nie je zabezpečiť spotrebiteľom výhodnejšie postavenie, v akom by sa mohli nachádzať podľa kúpnej zmluvy, ale len obnoviť situáciu, ktorá by nastala, ak by predávajúci pôvodne dodal tovar v súlade so zmluvou na začiatku. V tejto súvislosti je dôležité poznamenať, že smernica poskytuje minimálnu úroveň ochrany. Členské štáty môžu prijať prísnejšie ustanovenia, ale nemôžu zasahovať do záruk stanovených normotvorcom Únie.(8)
38. Nakoniec je potrebné zdôrazniť, že smernica upravuje len tie aspekty, ktoré sú striktne spojené s ochranou spotrebiteľov pri nákupe tovaru, ktorý nie je v súlade so zmluvou. Otázky týkajúce sa tvorby zmluvy medzi stranami, nedostatky v zmluve, účinky zmluvy alebo iné formy neúplného plnenia nie sú predmetom tohto nástroja a podliehajú len vnútroštátnemu právu.(9)
39. Článok 3 smernice konkrétne stanovuje práva spotrebiteľa, ktorému boli predané spotrebné tovary, ktoré nie sú v súlade so zmluvou v čase ich dodania. Ustanovenie odzrkadľuje rovnaké princípy ako tie, ktorými sa riadi celá smernica.
40. Článok 3 ods. 1 teda stanovuje, že predávajúci je voči spotrebiteľovi zodpovedný za akýkoľvek existujúci nesúlad v čase dodania tovaru. Ak je dodaný vadný tovar, predávajúci si riadne nesplnil povinnosť, na ktorú sa zaviazal predajnou zmluvou, a musí teda prebrať dôsledky tohto vadného plnenia.(10)
41. V súlade s článkom 3 ods. 2 má za týchto okolností spotrebiteľ právo, aby sa tovar opravil alebo nahradil, primerane sa znížila cena, alebo sa zrušila zmluva týkajúca sa takéhoto tovaru. Z článku 3 ods. 5 vyplýva, že smernica uprednostňuje zachovanie povinností vyplývajúcich z kúpnej zmluvy. Spotrebiteľ musí dať predávajúcemu možnosť opraviť alebo nahradiť príslušný spotrebný tovar. Iba v prípade, že tak predávajúci neurobí, má spotrebiteľ právo na zníženie ceny alebo zrušenie zmluvy.(11)
42. Článok 3 ods. 3 stanovuje určité podmienky pre zosúladenie tovaru so zmluvou opravou alebo výmenou. Tovar musí byť zosúladený so zmluvou výmenou, ktorú treba uskutočniť bezplatne, v primeranej lehote a bez závažných ťažkostí pre spotrebiteľa. Ako už Súdny dvor poznamenal, táto trojitá požiadavka je výrazom zjavnej vôle normotvorcu Únie zabezpečiť pre spotrebiteľa účinnú ochranu.(12)
43. Smernica zároveň berie do úvahy aj záujmy predávajúceho. Po prvé smernica stanovuje dvojročnú lehotu na podanie žaloby.(13) Po druhé predávajúci môže odmietnuť opravu alebo výmenu tovaru, pokiaľ zosúladenie so zmluvou nie je možné alebo je neprimerané.(14)
44. Ako zdôraznil Súdny dvor v rozsudku Gebr. Weber a Putz, cieľom článku 3 je stanoviť presnú rovnováhu medzi záujmami spotrebiteľa a predávajúceho tak, že spotrebiteľovi ako slabšej strane zmluvy zaručuje úplnú a účinnú ochranu v prípade, že predávajúci si riadne nesplnil zmluvné záväzky, pričom sa majú zohľadniť dôvody ekonomickej povahy, na ktoré predávajúci poukáže.(15)
45. Podobne ako iné nástroje spotrebiteľského práva EÚ sa smernica usiluje obnoviť rovnováhu vo vzťahu medzi spotrebiteľom a predávajúcim, čo predstavuje vyjadrenie zásady zmluvnej slobody, ktorú majú účastníci konania. Smernica sa však neusiluje o to, aby spotrebiteľ bol v jedinečnom priaznivom postavení.(16)
46. Otázky vznesené týmto návrhom na začatie prejudiciálneho konania musia byť vyriešené vzhľadom na túto základnú logiku smernice.
2. Kde musí byť spotrebiteľský tovar sprístupnený na účely uvedenia do súladu so zmluvou (miesto dodatočného plnenia)?
47. Svojou prvou, druhou a treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate usiluje určiť miesto plnenia na účely súladu spotrebného tovaru so zmluvou (miesto následného plnenia). Odpoveď určí, či postačuje, aby spotrebiteľ sprístupnil príslušné tovary v mieste, kde sa nachádzajú (zvyčajne v mieste bydliska), alebo či spotrebiteľ musí tovar sprístupniť v sídle predávajúceho.
48. Účastníci, ktorí predložili pripomienky, prezentovali rozdielne názory na túto otázku, ktorá je jadrom tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania.
49. Aj keď francúzska vláda, ako aj Komisia zdôrazňujú vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa požadovanú smernicou, francúzska vláda tvrdí, že požiadavky na dosiahnutie súladu stanovené v článku 3 smernice možno splniť len v prípade, ak spotrebiteľ sprístupní príslušný tovar v mieste jeho umiestnenia. Na druhej strane Komisia obhajuje diferencovanejší názor, že spotrebiteľ môže byť povinný sprístupniť tovar v sídle predávajúceho okrem prípadov, keď by to pre spotrebiteľa predstavovalo závažné ťažkosti.
50. Nemecká vláda tvrdí, že požiadavka, aby bol tovar pre spotrebiteľa uvedený do súladu bezplatne, nie je dostatočným znakom toho, že tovar musí byť vždy k dispozícii v mieste, kde sa nachádza. Navyše tvrdí, že z požiadavky „bez závažných ťažkostí pre spotrebiteľa“ vyplýva, že spotrebiteľovi môžu vzniknúť ťažkosti, ktoré nie sú závažné. Vzhľadom na to, že čas a úsilie spojené s predajom tovaru v mieste predávajúceho sa môžu líšiť, miesto kde musí byť tovar sprístupnený na uvedenie súladu so zmluvou, by malo závisieť od konkrétnych okolností každého jednotlivého prípadu.
51. Článok 3 výslovne neurčuje, kde musí byť tovar, ktorý nie je v súlade so zmluvou, sprístupnený na opravu alebo nahradenie, a podľa môjho názoru sa Súdny dvor doteraz touto otázkou nezaoberal.
52. Napriek tomu, že článok 3 výslovne nestanovuje, kde sa má vadný spotrebný tovar sprístupniť na účely uvedenia do súladu, článok 3 v tomto ohľade stanovuje určité požiadavky. Ako bolo uvedené vyššie, oprava alebo náhrada spotrebného tovaru, ktorý nie je v súlade so zmluvou, musí byť bezplatná, uskutočnená v rámci primeranej doby a bez závažných ťažkostí pre spotrebiteľa.
a) Požiadavka, aby sa tovar uviedol do súladu bezplatne
53. Požiadavka, aby sa tovar uviedol do súladu bezplatne je bližšie definovaná v článku 3 ods. 4, v ktorom je uvedené, že termín sa vzťahuje na „nevyhnutné náklady, ktoré sa vynaložia pri uvedení tovaru do súladu, hlavne náklady na poštovné, prácu a materiál“.
54. Súdny dvor v rozsudku Gebr. Weber a Putz uviedol, že normotvorca Únie zamýšľal z bezplatného uvedenia tovaru do súladu predávajúcim urobiť základný prvok ochrany, ktorý spotrebiteľovi zaručuje táto smernica. Cieľom tejto povinnosti je ochrana spotrebiteľa pred rizikom vzniku finančných nákladov, ktoré by ho v prípade neexistencie takejto ochrany mohli odrádzať od uplatňovania jeho práv.(17)
55. Článok 3 ods. 3 však tiež stanovuje, že predávajúci môže odmietnuť bezplatnú opravu alebo nahradenie tovaru, pokiaľ je to nemožné alebo neprimerané. Náprava sa považuje za neprimeranú, ak predávajúcemu vzniknú neprimerané náklady.(18)
56. V tomto zmysle smernica neberie do úvahy iba ochranu spotrebiteľa, ale aj ekonomické hľadiská predávajúceho. Ak by predávajúci musel pokryť neprimerané náklady na opravu alebo výmenu tovaru, ktorý nie je v súlade so zmluvou, v konečnom dôsledku by to viedlo k zvýšeniu cien predávajúceho. Takto vzniknuté náklady by sa navyše preniesli na spotrebiteľov ako celok.
57. Nie je však zjavné, či požiadavka „bezplatne“ znamená, že spotrebiteľ má len právo na pokrytie nákladov vzniknutých v súvislosti s uvedením tovaru do súladu alebo, či má právo na nápravu bez akéhokoľvek plnenia (finančného alebo iného) na jeho strane.
58. Domnievam sa, že odpoveď na túto otázku spočíva v ďalších dvoch požiadavkách uvedených v článku 3 smernice.
b) Požiadavka, aby sa tovar uviedol do súladu v primeranej dobe
59. V článku 3 ods. 3 sa v treťom pododseku tiež ustanovuje, že každá oprava alebo výmena musí byť ukončená v primeranej dobe. Táto požiadavka sa týka cieľa normotvorcu Únie, ktorým je rýchle a priateľské vyriešenie akýchkoľvek problémov medzi spotrebiteľom a predávajúcim.(19)
60. Sprístupnenie tovaru v sídle predávajúceho môže za určitých okolností zaistiť rýchlu opravu alebo výmenu. Za takýchto okolností by mohlo trvať značný čas, kým by predávajúci mohol vykonať prehliadku tovaru v mieste, kde sa tovar nachádza, alebo zabezpečil prepravu tovaru do sídla predávajúceho, najmä ak sa sídlo predávajúceho nachádza v inej krajine.
61. Na druhej strane, ak už predávajúci má zavedenú logistickú sieť na dodanie tovaru v mieste, kde sa tovar nachádza, môže predávajúci rýchlejšie a nákladovo efektívnejšie prehliadnuť tovar v mieste, kde sa tovar nachádza alebo zabezpečiť jeho prepravu.
62. Z tohto dôvodu sa výlučne z hľadiska účelnosti zdá, že miesto, kde by mal byť tovar sprístupnený na uvedenie do súladu, závisí od okolností každého prípadu.
c) Požiadavka, aby sa tovar uviedol do súladu bez závažných ťažkostí pre spotrebiteľa
63. Treťou požiadavkou v článku 3 ods. 3 je, že tovar musí byť uvedený do súladu bez závažných ťažkostí pre spotrebiteľa. Pri určovaní závažných ťažkostí je potrebné vziať do úvahy povahu tovaru a účel, na ktorý spotrebiteľ tovar potreboval.(20)
64. Miesto, kde musí byť tovar sprístupnený na účely uvedenia do súladu (miesto dodatočného plnenia), preto nemôže byť zvolené takým spôsobom, ktorý by spotrebiteľovi spôsobil závažné ťažkosti. Pomocou argumentum a contrario možno dospieť k záveru, že spotrebiteľ musí pri oprave alebo výmene tovaru zniesť nezávažné alebo nepodstatné ťažkosti. V súlade so znením článku 3 ods. 3 tretieho pododseku pri posudzovaní toho, či niečo predstavuje pre spotrebiteľa závažné ťažkosti, treba brať do úvahy povahu tovaru a účel, na ktorý spotrebiteľ tovar potreboval.
65. V rozsudku Gebr. Weber a Putz Súdny dvor uviedol, že vzhľadom na vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa požadovanú smernicou nemožno pojem „bez závažných ťažkostí pre spotrebiteľa“ vykladať reštriktívne.(21)
66. Na prvý pohľad sa toto tvrdenie zdá byť trochu rozporuplné. Kvalifikovaním ťažkostí za závažné, zdá sa, normotvorca Únie zamýšľal stanoviť pomerne vysoký prah pre typ ťažkostí, ktoré by spotrebiteľ musel tolerovať. Vysvetlenie pojmu v širšom zmysle však tento prah zníži.
67. Podľa môjho názoru je pri výklade tohto pojmu potrebné nájsť rovnováhu medzi záujmom ochrany spotrebiteľa a záujmom nezbaviť kvalifikáciu zavedenú normotvorcom Únie účinnosti. Preto sa domnievam, že aj vzhľadom na rozhodnutie Súdneho dvora vo veci Gebr. Weber a Putz nemôže táto formulácia v žiadnom prípade viesť k výkladu, ktorý osobitne uprednostňuje záujmy spotrebiteľa. To platí najmä z hľadiska cieľa smernice vytvoriť spravodlivú rovnováhu medzi záujmami spotrebiteľa na jednej strane a hospodárskymi záujmami predávajúceho na druhej strane.
68. Preto podľa môjho názoru existujú závažné ťažkosti pre spotrebiteľa vtedy, ak by zaťaženie odradilo spotrebiteľa od uplatňovania jeho práv.(22) Tak ako v prípade iných nástrojov spotrebiteľského práva EÚ sa hodnotenie nemôže uskutočniť na základe toho, čo by mohlo odradiť jednotlivého spotrebiteľa od uplatňovania svojich práv. Namiesto toho sa na účely posúdenia musí použiť referenčná hodnota objektívnej úrovne druhu záťaže, ktorá by odradila priemerného spotrebiteľa.(23)
69. S cieľom zabezpečiť rýchlu opravu alebo výmenu môže byť priemerný spotrebiteľ ochotný zabezpečiť prepravu predmetného tovaru do sídla predávajúceho alebo ho sprístupniť na blízkej čerpacej stanici. To však vo všeobecnosti závisí od charakteru tovaru. V prípade, že predmetné tovary sú pomerne kompaktné a môžu sa ľahko posielať prostredníctvom bežnej pošty, možno predpokladať, že sprístupnenie tovaru v sídle predávajúceho nespôsobí spotrebiteľovi žiadne závažné ťažkosti. Ak je tovar naopak objemný alebo inak vyžaduje osobitnú manipuláciu, spotrebiteľ sa bude viac zdráhať zabezpečiť prepravu sám.
70. Miesto, kde musí byť tovar sprístupnený na účely splnenia požiadaviek článku 3 ods. 3, sa zdá byť závislé od konkrétnych okolností každého jednotlivého prípadu.
71. Tieto úvahy sa v každom prípade vzťahujú na tovary zakúpené na diaľku. V prípade, keď spotrebiteľ kúpil tovar v sídle predávajúceho a navyše tovar nevyžaduje osobitnú inštaláciu, možno podľa môjho názoru predpokladať, že sprístupnenie tovaru v sídle predávajúceho nepredstavuje pre spotrebiteľa žiadne závažné ťažkosti.
d) Ďalšie poznámky
72. Dalo by sa tvrdiť, že určenie miesta, kde musí byť tovar k dispozícii na opravu alebo výmenu na základe individuálneho posúdenia, neposkytuje veľkú mieru právnej istoty. Mohli by existovať prípady, kde by od začiatku nebolo zrejmé, kde sa má tovar sprístupniť, aby bol uvedený do súladu.
73. Istotu by však mohli zvýšiť opatrenia prijaté predávajúcimi alebo členskými štátmi.
74. Po prvé v záujme spokojnosti spotrebiteľov, ako aj rýchleho a priateľského riešenia otázok súladu, môžu predávajúci dobrovoľne poskytovať určité popredajné služby (ako napríklad kontroly vadných spotrebičov pre domácnosť v mieste bydliska spotrebiteľa alebo poštové štítky pre vrátenie tovaru). V skutočnosti to v niektorých jurisdikciách už platí.
75. Po druhé, keďže smernica je opatrením minimálnej harmonizácie a ponecháva členským štátom určitú mieru voľnej úvahy, členské štáty môžu vo svojich vnútroštátnych ustanoveniach určiť miesto, kde musí byť tovar sprístupnený na účely uvedenia do súladu, berúc do úvahy požiadavky stanovené v článku 3 ods. 3 Navyše v súlade s článkom 8 ods. 2 smernice môžu členské štáty prijať alebo ponechať v účinnosti prísnejšie ustanovenia zabezpečujúce vyšší stupeň ochrany spotrebiteľa. Preto v záujme právnej istoty môžu členské štáty prijať osobitné pravidlá pre určité kategórie tovarov.
76. Na záver k prvej, druhej a tretej prejudiciálnej otázke navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal v tom zmysle, že článok 3 ods. 3 tretí pododsek smernice sa má vykladať v tom zmysle, že miesto, kde spotrebiteľ musí ponúknuť tovar nadobudnutý podľa zmluvy na diaľku podniku s cieľom umožniť opravu alebo výmenu, má určiť vnútroštátny súd vo svetle všetkých relevantných okolností veci, ktorá mu bola predložená. V tomto ohľade musí byť miesto, kde má byť tovar k dispozícii, také, aby zabezpečilo bezplatnú opravu alebo výmenu v primeranej dobe a bez akýchkoľvek závažných ťažkostí pre spotrebiteľa pri zohľadnení povahy tovaru a účelu, na ktorý spotrebiteľ tovar potreboval.
77. V prípade, že vnútroštátny súd dospeje k záveru, že v tomto konkrétnom prípade musí spotrebiteľ sprístupniť predmetný tovar v sídle predávajúceho, je otázka, či má spotrebiteľ nárok na preddavok na náklady na prepravu, rozobratá nižšie.
3. Poskytuje požiadavka „bezplatnej nápravy“ spotrebiteľovi právo na preddavok na náklady na dopravu?
78. Svojou štvrtou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd pýta Súdneho dvora, či z povinnosti „bezplatnej nápravy“ vyplýva, že predávajúci musí poskytnúť preddavok na akékoľvek náklady na dopravu, ktoré by spotrebiteľovi mohli vzniknúť za sprístupnenie tovaru predávajúcemu.
79. Pojem „bezplatne“ je definovaný v článku 3 ods. 4 smernice ako označujúci „nevyhnutné náklady, ktoré sa vynaložia pri uvedení tovaru do súladu, hlavne náklady na poštovné, prácu a materiál“. Ako Súdny dvor už uviedol v rozsudku Quelle, z použitia príslovky „hlavne“ normotvorcom Únie vyplýva, že toto vymenovanie má indikatívnu povahu a nie je vyčerpávajúce.(24)
80. Z článku 3 ods. 4 vyplýva, že spotrebiteľ nie je v žiadnom prípade predávajúcemu zodpovedný za náklady vzniknuté v súvislosti s dopravou tovaru, ktorý nie je v súlade so zmluvou. Ako však bolo spomenuté v bode 57 vyššie, z tohto ustanovenia je menej zjavné, či požiadavka „bezplatnosti“ zahŕňa iba právo spotrebiteľa na náhradu nákladov vyplývajúcich z uvedenia tovaru do súladu alebo skôr, že počas tohto procesu nemôže byť od spotrebiteľa požadované žiadne, hoci len dočasné, finančné plnenie.
81. Z rozsudku Gebr. Weber a Putz sa zdá, že Súdny dvor implicitne prijal tento druhý výklad.(25) Okrem toho Súdny dvor v tomto rozsudku uviedol, že zo znenia smernice, ako aj z relevantných prípravných prác na nej vyplýva, že normotvorca Únie zamýšľal z bezplatného uvedenia tovaru do súladu predávajúcim urobiť základný prvok ochrany, ktorý spotrebiteľovi zaručuje táto smernica. Cieľom tejto povinnosti bezplatného uvedenia tovaru do súladu so zmluvou, či už opravou alebo výmenou vadného tovaru, ktorá je uložená predávajúcemu, je ochrana spotrebiteľa pred rizikom vzniku finančných nákladov, ktoré by ho v prípade neexistencie takejto ochrany mohli odrádzať od uplatňovania jeho práv.(26)
82. Z toho by sa mohol vyvodiť záver, že spotrebiteľovi by sa mal vždy poskytnúť preddavok na náklady na dopravu.
83. Smernica sa však neusiluje iba o ochranu záujmov spotrebiteľa. Smernica takisto usiluje o vyváženie týchto záujmov s ekonomickými záujmami predávajúceho. Smernica navyše uprednostňuje rýchle vyriešenie akýchkoľvek problémov týkajúcich sa uvedenia tovaru do súladu so zmluvou.
84. Preddavok na náklady na dopravu predávajúcemu vždy predĺži čas potrebný na uvedenie tovaru do súladu. Okrem toho môže preddavok na náklady na dopravu predávajúcemu spôsobiť neprimeranú administratívnu záťaž. To by bolo predovšetkým vtedy, keby sa príslušné tovary po kontrole ukázali ako nezávadné.
85. Preto sa domnievam, že je v súlade so znením smernice, aby spotrebitelia museli zniesť náklady týkajúce sa dopravy, aby sa tovar mohol skontrolovať alebo uviesť do súladu so zmluvou v sídle predávajúceho. V súlade s judikatúrou Súdneho dvora však náklady na dopravu nesmú byť také vysoké, aby predstavovali finančné zaťaženie, ktoré by spotrebiteľov odradilo od uplatňovania ich práv.
86. To, či je tento prah splnený, musí byť podľa môjho názoru určené na základe všetkých okolností každého jednotlivého prípadu, berúc do úvahy faktory, ako je výška nákladov na dopravu, hodnota tovaru alebo prostriedky dostupnej náhrady, ak by predávajúci preddavok nezaplatil.
87. Preto navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na štvrtú prejudiciálnu otázku tak, že článok 3 ods. 3 prvý pododsek smernice v spojení s jej článkom 3 ods. 4 nebráni tomu, aby spotrebiteľ musel zaplatiť náklady na dopravu k podnikateľovi tam a/alebo späť formou preddavku, pokiaľ to nepredstavuje také finančné zaťaženie, ktoré by spotrebiteľa odradilo od uplatňovania jeho práv.
4. Kedy má spotrebiteľ právo zrušiť zmluvu?
88. Piata a šiesta prejudiciálna otázka sa týkajú okolností, za ktorých môže mať spotrebiteľ nárok na zrušenie zmluvy v prípade, že tovar nie je v súlade so zmluvou. Konkrétnejšie ide o otázku, či sa spotrebiteľ, ktorý iba oznámil predávajúcemu, že tovar nie je v súlade so zmluvou, ale tovar nesprístupnil v sídle predávajúceho alebo nenavrhol, že tovar sprístupní v mieste predávajúceho, môže odvolávať na článok 3 ods. 5 smernice s cieľom zrušiť zmluvu.
89. Podľa článku 3 ods. 5 smernice má spotrebiteľ nárok na zníženie ceny alebo na zrušenie zmluvy po prvé vtedy, ak je nemožné vykonať opravu alebo náhradu, alebo ak by to pre predávajúceho predstavovalo neprimerané zaťaženie; po druhé vtedy, ak predávajúci nedokončil buď opravu alebo náhradu v primeranom čase, alebo po tretie vtedy, ak predávajúci neuskutočnil nápravu bez závažných ťažkostí pre spotrebiteľa. Okrem toho právo na zrušenie zmluvy sa nevzťahuje na prípady málo významného nesúladu tovaru so zmluvou.(27)
90. Článok 3 teda stanovuje jasnú hierarchiu nápravných prostriedkov, na ktoré má spotrebiteľ právo v prípade, že tovar nie je v súlade so zmluvou. V rámci tejto hierarchie je zrušenie zmluvy nápravným prostriedkom poslednej inštancie. Smernica jasne uprednostňuje plnenie zmluvy v záujme oboch strán.(28)
91. Z tohto dôvodu musí byť podľa môjho názoru možnosť zrušiť zmluvu vykladaná reštriktívne.
92. Keďže sa smernica snaží zachovať určitú rovnováhu medzi povinnosťami rôznych zmluvných strán,(29) v prípade, ak tovar nie je v súlade so zmluvou, z článku 3 smernice vyplývajú určité povinnosti pre spotrebiteľa aj pre predávajúceho.
93. Spotrebiteľ musí poskytnúť predávajúcemu dostatočnú možnosť uviesť tovar do súladu so zmluvou. Na tento účel sa vyžaduje aktívny krok spotrebiteľa. V prvom rade musí spotrebiteľ informovať predávajúceho o nesúlade príslušného tovaru so zmluvou a o jeho výbere nápravy podľa článku 3 ods. 3 smernice (oprava alebo náhrada). Okrem toho musí spotrebiteľ predávajúcemu sprístupniť tovar, ktorý nie je v súlade so zmluvou.
94. Predávajúci musí na druhej strane uskutočniť nápravu alebo výmenu v primeranom čase a bez akýchkoľvek závažných ťažkostí pre spotrebiteľa. To môže predávajúci odmietnuť len vtedy, ak je to nemožné alebo neprimerané.(30)
95. Ak predávajúci nesplní svoje povinnosti podľa článku 3, môže spotrebiteľ požadovať len zníženie ceny alebo zrušenie zmluvy. Ako je uvedené vyššie, ak je nesúlad príslušného tovaru so zmluvou len málo významný, zrušenie zmluvy nie je vôbec možné.
96. V prejednávanej veci vnútroštátny súd čelí otázke, či spotrebiteľ splnil svoje povinnosti podľa článku 3, a preto môže zmluvu zrušiť, ak nie je jasné, na ktorom mieste musí byť tovar sprístupnený na účely uvedenia do súladu so zmluvou.
97. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania zo strany Amtsgericht Norderstedt (Okresný súd Norderstedt) nevyplývajú všetky podrobnosti o interakciách medzi spotrebiteľom a predávajúcim. Zdá sa však, že sa účastníci konania nezaoberali tým, kde by mal byť tovar sprístupnený, aby bol uvedený do súladu so zmluvou. Zo spisu vyplýva, že spotrebiteľ požadoval, aby bol tovar uvedený do súladu so zmluvou v mieste jeho bydliska. Na druhej strane predávajúci uviedol, že tovar mal byť sprístupnený v jeho sídle, po prvýkrát až v priebehu konania pred vnútroštátnym súdom.
98. Zdá sa mi, že spotrebiteľ týmto splnil povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článku 3. Ako uviedol Súdny dvor vo veci Faber, povinnosť uložená spotrebiteľovi nemôže presahovať povinnosť, ktorá spočíva v informovaní predávajúceho o existencii nesúladu. Vzhľadom na nevýhodné postavenie, v akom sa spotrebiteľ nachádza v porovnaní s predávajúcim, pokiaľ ide o informácie týkajúce sa vlastností tohto tovaru a stavu, v akom bol predaný, spotrebiteľ tiež nemôže byť povinný uviesť presný dôvod tohto nesúladu.(31)
99. Naopak, na základe informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom sa zdá, že predávajúci za týchto okolností nesplnil svoje povinnosti podľa článku 3. Povinnosť uskutočniť nápravu v primeranom čase podľa môjho názoru znamená, že akékoľvek nevyhnutné kroky na uskutočnenie nápravy musia byť v primeranom čase aj uskutočnené za predpokladu, že spotrebiteľ jasne oznámil, že existuje nesúlad, vrátane určitého počtu údajov týkajúcich sa povahy príslušného tovaru, dohodnutých zmluvných podmienok a konkrétnych prejavov uvádzaného nesúladu.(32)
100. Za týchto okolností v situácii, ak predávajúci spotrebiteľovi len tvrdí, že predmetný tovar je v súlade so zmluvou a nevykoná žiadne kroky na to, aby prinajmenšom tovar preveril, je to podľa môjho názoru potrebné považovať za prejav úplnej nečinnosti, ktorá nemôže predstavovať splnenie povinností podľa článku 3 smernice. Predávajúci by prinajmenšom mal byť povinný informovať spotrebiteľa v primeranom čase o tom, kde musí byť tovar sprístupnený na účely uvedenia do súladu. Keďže predávajúci koná v rámci svojej profesie, je pravdepodobnejšie, že vie, kde musí byť tovar sprístupnený na uvedenie do súladu.
101. Preto v konaní pred vnútroštátnym súdom treba považovať dobu, v rámci ktorej sa tovar mal uviesť do súladu so zmluvou, za začatú.
102. Základným predpokladom na uplatnenie akýchkoľvek práv podľa článku 3 smernice je však to, že tovar nie je v čase dodania v súlade so zmluvou. Keďže podľa smernice existuje domnienka, že tovar je v súlade,(33) musí sa preukázať, že tovar v skutočnosti nie je v súlade so zmluvou skôr, ako môže spotrebiteľ zmluvu zrušiť.(34)
103. Preto je potrebné odpovedať na piatu a šiestu prejudiciálnu otázku tak, že spotrebiteľ je oprávnený zrušiť zmluvu o predaji spotrebného tovaru, ak predávajúci neuskutočnil žiadne kroky, vrátane poskytnutia informácie o mieste, kde má byť tovar k dispozícii, na uvedenie do súladu, vo forme jednej z náprav podľa článku 3 ods. 3 smernice, pokiaľ nejde o málo významný alebo nepreukázaný nesúlad tovaru so zmluvou.
IV. Návrh
104. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázky položené Amtsgericht Norderstedt (Okresný súd Norderstedt, Nemecko) takto:
Tretí pododsek článku 3 ods. 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 1999/44/ES z 25. mája 1999 o určitých aspektoch predaja spotrebného tovaru a záruk na spotrebný tovar sa má vykladať v tom zmysle, že miesto, kde musí spotrebiteľ ponúknuť spotrebný tovar zakúpený na diaľku podnikateľovi, aby mu umožnil jeho opravu alebo náhradu, má určiť vnútroštátny súd vzhľadom na všetky relevantné okolnosti prejednávanej veci. V tomto ohľade musí miesto, kde má byť tovar k dispozícii, umožniť bezplatnú opravu alebo náhradu v primeranom čase a bez akýchkoľvek závažných ťažkostí pre spotrebiteľa, pri zohľadnení povahy tovaru a účelu, na ktorý spotrebiteľ tovar potreboval.
Článok 3 ods. 3 prvý pododsek smernice 1999/44 v spojení s jej článkom 3 ods. 4 nebráni tomu, aby spotrebiteľ musel zaplatiť náklady na dopravu k podnikateľovi tam a/alebo späť formou preddavku, pokiaľ to nepredstavuje také finančné zaťaženie, ktoré by spotrebiteľa odradilo od uplatňovania svojich práv.
Tretí pododsek článku 3 ods. 3 smernice 1999/44 v spojení s druhou zarážkou článku 3 ods. 5 sa má vykladať v tom zmysle, že spotrebiteľ, ktorý oznámil vadu predávajúcemu, je oprávnený zrušiť zmluvu, ak predávajúci neuskutočnil žiadne kroky, vrátane poskytnutia informácie o mieste, kde má byť tovar k dispozícii na uvedenie do súladu, vo forme jednej z náprav podľa článku 3 ods. 3 smernice 1999/44, pokiaľ nejde o málo významný alebo nepreukázaný nesúlad tovaru so zmluvou.