ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU EURÓPSKEJ ÚNIE (plénum)
z 26. októbra 2006 (*)
„Dočasný zamestnanec – Zmluva na dobu neurčitú – Prepustenie – Odborná nespôsobilosť – Povinnosť odôvodnenia – Zjavne nesprávne posúdenie“
Vo veci F‑1/05,
ktorej predmetom je žaloba podaná podľa článku 236 ES a článku 152 AE,
Pia Landgren, bývalá dočasná zamestnankyňa Európskej nadácie pre odborné vzdelávanie, bydliskom v Turíne (Taliansko), v zastúpení: M.-A. Lucas, advokát,
žalobkyňa,
proti
Európskej nadácii pre odborné vzdelávanie (ETF), v zastúpení: M. Dunbar, riaditeľka, za právnej pomoci G. Vandersanden, advokát,
žalovanej,
SÚD PRE VEREJNÚ SLUŽBU (plénum),
v zložení: predseda P. Mahoney, predsedovia komôr H. Kreppel a S. Van Raepenbusch (spravodajca), sudcovia I. Boruta, H. Kanninen, H. Tagaras a S. Gervasoni,
tajomník: S. Boni, referent,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 12. júla 2006,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Žalobou podanou faxom do kancelárie Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev 28. apríla 2005 (originál žaloby bol podaný 2. mája 2005) pani Landgren najmä navrhuje, aby Súd prvého stupňa zrušil rozhodnutie Európskej nadácie pre odborné vzdelávanie (ETF) z 25. júna 2004 o ukončení jej pracovnej zmluvy dočasného zamestnanca na dobu neurčitú (ďalej len „rozhodnutie o prepustení“).
Právny rámec
2 V zmysle článku 11 prvého odseku Podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov Európskych spoločenstiev (ďalej len „PZOZ“) sa primerane uplatnia ustanovenia článkov 11 až 26 Služobného poriadku úradníkov Európskych spoločenstiev (ďalej len „služobný poriadok“) týkajúce sa práv a povinností úradníkov.
3 Podľa článku 25 druhého odseku služobného poriadku:
„Každé rozhodnutie týkajúce sa konkrétneho jednotlivca, prijaté v súlade s týmto služobným poriadkom, sa bezodkladne písomne oznámi dotknutému úradníkovi. Každé rozhodnutie negatívne ovplyvňujúce úradníka musí uvádzať dôvody, na ktorých je založené.“
4 Okrem toho článok 47 PZOZ stanovuje:
„Okrem prípadu úmrtia, pracovný pomer dočasných zamestnancov zaniká:
…
c) ak zmluva je uzatvorená na čas neurčitý [dobu neurčitú – neoficiálny preklad]:
i) na konci [uplynutím – neoficiálny preklad] výpovednej lehoty, ustanovenej v zmluve; výpovedná lehota nesmie byť kratšia ako jeden mesiac za každý dokončený rok služby, pričom najkratšia výpovedná lehota je tri mesiace a najdlhšia je desať mesiacov. Výpovedná lehota však nezačína plynúť počas materskej dovolenky alebo zdravotnej dovolenky [práceneschopnosti – neoficiálny preklad] pod podmienkou, že táto zdravotná dovolenka [práceneschopnosť – neoficiálny preklad] nepresiahne tri mesiace. S výhradou vyššie uvedených obmedzení sa navyše počas materskej alebo zdravotnej dovolenky [práceneschopnosti – neoficiálny preklad] lehota prerušuje;
…“
5 V súlade s článkom 5 písm. b) pracovnej zmluvy dočasného zamestnanca, ktorú žalobkyňa a žalovaná uzavreli 3. januára 1995, zmenenej a doplnenej dodatkom k pracovnej zmluve z 18. júla 2000, ktorým sa trvanie tejto pracovnej zmluvy predlžuje na dobu neurčitú:
„This contract may be terminated by the institution or by the staff member for any of the reasons specified in articles 47 to 50 of the CEOS, subject to the conditions laid down in those articles.
For the purposes of Article 47 § 2.a of the CEOS, should the employee decide to resign, the employee shall give a minimum of three months notice. In derogation from the Article 47 § 2.a of the CEOS, should the Foundation decide to terminate the contract, the Foundation shall give the employee a minimum of six months notice.“
[Túto pracovnú zmluvu môže inštitúcia alebo zamestnanec ukončiť z akéhokoľvek dôvodu uvedeného v článkoch 47 až 50 PZOZ za podmienok stanovených v týchto článkoch.
Na účely článku 47 ods. 2 písm. a) PZOZ, ak sa zamestnanec rozhodne podať výpoveď, je povinný dodržať minimálnu trojmesačnú výpovednú lehotu. Na rozdiel od článku 47 ods. 2 písm. a), ak sa nadácia rozhodne dať zamestnancovi výpoveď, je povinná mu poskytnúť minimálnu šesťmesačnú výpovednú lehotu.]
Skutkové okolnosti
6 Pani Landgren, narodenú 21. júna 1947, prijala ETF do pracovného pomeru 3. januára 1995 ako dočasnú zamestnankyňu kategórie C na obdobie troch rokov od 1. januára 1995. Pani Landgren bola dočasne zaradená do platovej triedy C 3 platového stupňa 1 a následne bola na základe dodatku k pracovnej zmluve z 1. júla 1996 preradená do platovej triedy C 1 platového stupňa 2.
7 Dňa 24. októbra 1997 bola jej pracovná zmluva predĺžená na obdobie ďalších troch rokov a následne 18. júla 2000 bola predĺžená na dobu neurčitú.
8 V období od januára 1995 do decembra 2001 pani Landgren vo všeobecnosti pôsobila ako administratívna asistentka, pričom mala na starosti zamestnaneckú agendu, a konkrétnejšie agendu prijímania do zamestnania, služobné cesty, dovolenky a sekretárske práce pre jednu alebo viaceré osoby.
9 Správa o zamestnancovi v skúšobnej dobe týkajúca sa pani Landgren, ktorá bola vyhotovená 10. mája 1995, uvádza nasledujúce hodnotenia:
– pokiaľ ide o „Schopnosť zamestnankyne plniť si svoje pracovné úlohy“: „dobrá“, v položke „Chápavosť, prispôsobivosť, úsudok“ sa však uvádza, že sú „nedostatočné“ s odôvodnením, že zamestnankyňa nie je dostatočne precízna, nemá zmysel pre detaily a nie je dostatočne pozorná,
– pokiaľ ide o „Výkonnosť“: „dobrá“, v položke „Pracovné tempo“ sa však takisto uvádza, že je „nedostatočné“ s odôvodnením, že pri vyhotovovaní zmlúv pre zamestnancov došlo k niekoľkým omeškaniam,
– pokiaľ ide o „Správanie sa v službe“: „veľmi dobré“.
10 Prvá hodnotiaca správa pani Landgren, ktorá bola vyhotovená 13. mája 1997 a týkala sa obdobia rokov 1995 – 1997, je vcelku pozitívna. Na stupnici od 1 do 6 v rozmedzí od „výborný“ do „celkom záporný“ získala žalobkyňa celkovú známku „3“, čomu zodpovedá hodnotenie „uspokojivý“. Konkrétnejšie, pokiaľ ide o položky „Schopnosť“ a „Správanie sa v službe“, žalobkyňa získala hodnotenie „dobré“, a pokiaľ ide o položku „Efektívnosť“, získala hodnotenie „nedostatočná“. V tejto súvislosti sa zamestnankyni opätovne vytýkali nedostatočná pozornosť a nedostatočné pracovné tempo pri plnení pracovných úloh. Napriek tomu, že sa v správe uvádza vcelku dobré hodnotenie, od zamestnankyne sa požaduje, aby bola precíznejšia a aby zlepšila svoj „cit pre potreby služby“.
11 V druhej hodnotiacej správe, ktorá bola vyhotovená 17. júna 1998 a týkala sa obdobia rokov 1997 – 1998, bola zamestnankyni udelená vyššia celková známka, t. j. známka „2“, čomu zodpovedá hodnotenie „dobrý“. Hodnotiteľ vo svojom všeobecnom komentári konštatuje, že u žalobkyne došlo k zreteľnému zlepšeniu výkonov, pričom v položke „Efektívnosť“ uvádza, že aj naďalej môže dosahovať pokroky.
12 Tretia hodnotiaca správa, ktorá bola vyhotovená 17. januára 2000 a týkala sa obdobia rokov 1999 – 2000, potvrdzuje celkovú známku „2“, neuvádzajú sa v nej žiadne nedostatky a vo všetkých položkách sa uvádza rovnaké hodnotenie „dobrý“. Napriek tomu sa od žalobkyne požaduje, aby zlepšila svoj „time management“ (organizáciu pracovného času). Naopak, zdôrazňuje sa jej znalosť právnej úpravy a činnosti ETF.
13 V štvrtej hodnotiacej správe, ktorá bola vyhotovená 29. marca 2001 a týkala sa obdobia rokov 2000 – 2001, bola žalobkyni pridelená nižšia celková známka, t. j. známka „3“. Napriek tomu, že sa v správe zdôrazňuje jej komunikatívnosť, taktnosť, zdvorilosť, široká znalosť ETF, flexibilita a lojálnosť voči nadriadeným, takisto sa v nej konštatujú nedostatky v oblasti informatiky a v položke „Analýza a úsudok“ sa od nej požaduje, aby nerobila unáhlené závery najmä v prípadoch, ak nie je úplne oboznámená so spisom, hoci sa pripúšťa, že predkladá dobré návrhy na zlepšenia. Napokon sa jej navrhuje, aby sa zúčastnila školenia o vyhotovovaní zápisníc zo zasadnutí.
14 Od januára 2002 do januára 2003 bola žalobkyňa zamestnaná na riaditeľstve ETF, kde vykonávala sekretárske práce a práce administratívnej asistentky a mala na starosti najmä služobné cesty a dovolenky zamestnancov riaditeľstva.
15 Dňa 9. júla 2002 vyhotovil pán Hillenkamp, zástupca riaditeľa ETF, predbežnú hodnotiacu správu, v ktorej dospel k záveru, že pani Landgren dostatočne nespĺňa požiadavky na plnenie výkonu svojich pracovných úloh. Tento záver vychádzal z nedostatkov zistených pri príprave služobných ciest a vedení elektronických plánovacích diárov, ktoré boli pripisované nedostatočnej organizácii a nedôslednosti, obmedzenej schopnosti používať informačné systémy a nedostatočnej znalosti úloh a organizačnej štruktúry ETF. V tejto správe sa však zdôrazňoval pozitívny prístup a úsilie pani Landgren v súvislosti s plnením jej početných úloh.
16 Na konci roka 2002 vypracovali dvaja zástupcovia riaditeľa, páni Hillenkamp a Pescia, ako „Reporting officers“ (hodnotitelia), návrh hodnotiacej správy pani Landgren za rok 2002 podľa nového systému hodnotenia pracovných výkonov, ktorý sa začal uplatňovať od januára toho istého roku.
17 Pán Hillenkamp potvrdil svoje hodnotenie z 9. júla 2002, pričom skonštatoval nedostatočnú spoľahlivosť a závažné nedostatky týkajúce sa takmer všetkých aspektov plnených pracovných úloh, napriek tomu však zdôraznil úsilie, ktoré žalobkyňa pri plnení týchto úloh vynaložila. Potvrdil, že stratil dôveru v kvalitu jej práce a dospel k záveru, že už viac nemôže pokračovať v plnení svojich pracovných úloh.
18 Hodnotenie pána Pescia bolo oveľa miernejšie, keďže sa domnieval, že pani Landgren si plní svoje osobitné úlohy vo väčšine prípadov uspokojivo a niektoré z nich dokonca dobre, pričom vo svojom celkovom hodnotení zdôraznil omeškania pri výkone a chyby z nepozornosti, ktoré je podľa neho možné čiastočne vysvetliť nadmerným pracovným zaťažením.
19 Pani Landgren vo svojich pripomienkach k hodnotiacej správe pripustila, že pracovné miesto, ktoré zastáva, je pre ňu príliš náročné, namietala však proti niektorým osobitným výhradám pána Hillenkampa alebo k nim uviedla odôvodnenie. Žalobkyňa takisto riaditeľstvo upozornila na skutočnosť, že tieto nedostatky je možné vysvetliť dočasným znížením jej pamäťových schopností spôsobeným jej zdravotným stavom, ako aj na veľmi závažné dôsledky, ktoré by jej stratou zamestnania vznikli vzhľadom na jej finančnú a rodinnú situáciu a vek. Navrhla teda, aby sa preskúmala možnosť poveriť ju na tom istom riaditeľstve alebo na inom oddelení plnením iných menej náročných pracovných úloh.
20 Táto hodnotiaca správa nebola nikdy dokončená, a teda ani zaradená do osobného spisu žalobkyne.
21 Dňa 1. februára 2003 bola žalobkyňa na časovo neobmedzené obdobie preradená na oddelenie „Východná Európa a Stredná Ázia“ (ďalej len „VESA“) ETF, na ktorom pracovala na polovičný úväzok a zabezpečovala činnosť sekretariátu vedúcej oddelenia pani Stefani, zástupkyne vedúcej oddelenia pani Taurelli a koordinátora ETF. Žiadosť o prácu na polovičný úväzok, ktorej riaditeľstvo vyhovelo, sa vzťahovala na obdobie od 1. februára 2003 do 31. decembra 2004 a bola odôvodnená ako „preparation for retirement (as 55 of age)“ (príprava na odchod do starobného dôchodku zamestnanca, ktorý dosiahol 55 rokov).
22 Hodnotiaca správa za rok 2003 vyhotovená 18. marca 2004 je pre žalobkyňu priaznivá. V tejto správe sa nachádza nasledujúca časť:
„Pia has achieved her key objectives set for 2003. An assessment of the related key indicators shows that she has been able to perform her tasks effectively and efficiently with respect of deadlines.
Pia has shown capacity to concentrate on her work even while having to deal with several issues at the same time. She has made a substantial effort to improve her memory.
Pia has improved her IT skills.
Pia maintains good, friendly but respectful relations with peers and fellow colleagues.“
(Pia dosiahla hlavné ciele stanovené na rok 2003. Z hodnotenia príslušných hlavných ukazovateľov vyplýva, že bola schopná plniť si svoje úlohy efektívne a účinne v stanovených lehotách.
Pia preukázala schopnosť sústrediť sa na svoju prácu dokonca aj pri riešení niekoľkých úloh naraz. Vynaložila značné úsilie na zlepšenie svojej pamäti.
Pia zlepšila svoje počítačové schopnosti.
Pia udržuje dobré, priateľské, napriek tomu však úctivé vzťahy s okolím a so svojimi kolegami v zamestnaní.)
23 Túto poslednú správu vyhotovila pani Taurelli ako zástupkyňa vedúcej oddelenia v čase neprítomnosti pani Stefani, ktorá bola práceneschopná od novembra 2003 do marca 2004, a podpísal ju pán riaditeľ de Rooij. Hoci pani Stefani túto správu nepodpísala, v správe je uvedená ako „Reporting Officer“ spolu s pani Taurelli. Je nesporné, že vedúca oddelenia s hodnotením pani Taurelli nesúhlasila a k pracovným výkonom žalobkyne mala skôr záporné stanovisko.
24 Žalobkyňa následne považovala za potrebné na stretnutí s pani Stefani prejednať možnosť pokračovať vo výkone práce na polovičný úväzok. Podľa žalobkyne sa totiž povolenie pracovať na polovičný úväzok, ktoré jej bolo udelené na obdobie od 1. februára 2003 do 31. decembra 2004, stalo medzičasom, a to od 1. februára 2004, neplatným, keďže článok 1 prílohy IVa služobného poriadku vo svojom znení platnom pred 1. májom 2004 takéto povolenie obmedzuje na obdobie jedného roka. Počas vyššie uvedeného stretnutia, ktoré sa uskutočnilo 10. mája 2004, vedúca oddelenia pani Landgren oznámila, že si vyhradzuje možnosť prejednať túto záležitosť s pánom riaditeľom de Rooij.
25 Dňa 17. mája 2004 mala žalobkyňa pohovor s pánom de Rooij, ktorý jej dal na výber medzi „predčasným odchodom do starobného dôchodku“ a prepustením. Pán de Rooij takisto upresnil, že v prípade prepustenia by mohla žalobkyňa poberať príspevok v nezamestnanosti v zmysle článku 28a PZOZ až do doby, kedy dosiahne minimálny vek na odchod so starobného dôchodku, teda 60 rokov.
26 Dňa 15. júna 2004 sa žalobkyňa opätovne stretla s pánom de Rooij, teraz však za prítomnosti sprostredkovateľa, ktorého menovala ETF. Na tomto stretnutí pán de Rooij žalobkyni vysvetlil, že je „milá osoba, ale neefektívna sekretárka“, a z tohto posledného uvedeného dôvodu ju požiadal, aby podala výpoveď.
27 Na treťom stretnutí, ktoré sa konalo 25. júna 2004, za prítomnosti iných zodpovedných zástupcov ETF, odovzdal pán de Rooij žalobkyni list, ktorý obsahoval výpoveď pracovnej zmluvy dočasného zamestnanca s účinnosťou od 1. januára 2005. Zo spisu vyplýva, že riaditeľ ETF pri stanovovaní dňa účinnosti prepustenia zohľadnil, že k tomuto dňu by dotknutá osoba dosiahla desať rokov v službe, čím by jej vznikol nárok na poberanie starobného dôchodku.
28 Rozhodnutie o prepustení znie takto:
„Dear Pia,
In accordance with article 47 of the Conditions of Employment of Other Servants and in accordance with the terms and conditions of your contract and its amending clauses, I am very sorry to inform you that your employment as temporary agent within the ETF will be terminated. The amending clause of your contract foresees a period of notice of six months, therefore your last working day will be 31 December 2004.
Thank you very much for your contribution to the ETF and let me wish you a lot of success in your future career.“
(Vážená Pia,
v súlade s článkom 47 PZOZ a podmienkami Vašej pracovnej zmluvy a jej dodatkov Vám s ľútosťou oznamujem, že Váš pracovný pomer dočasného zamestnanca ETF bude ukončený. Vzhľadom na to, že v dodatku k Vašej pracovnej zmluve je stanovená šesťmesačná výpovedná lehota, bude Vaším posledným pracovným dňom 31. december 2004.
Som Vám veľmi povďačný za Vašu prácu v ETF a prajem Vám mnoho úspechov vo Vašej budúcej kariére.)
29 V nadväznosti na toto rozhodnutie bola žalobkyňa s účinnosťou od 1. júla 2004 preložená na odbor „Správa a hlavné oddelenia“. Na jej žiadosť jej bolo povolené od tohto dňa opätovne vykonávať prácu na plný úväzok.
30 V októbri 2004 podstúpila žalobkyňa chirurgickú operáciu a tri mesiace bola práceneschopná. V dôsledku toho bola výpovedná lehota počas týchto troch mesiacov prerušená.
31 Dňa 27. septembra 2004 podala žalobkyňa v zmysle článku 90 ods. 2 služobného poriadku sťažnosť proti rozhodnutiu o prepustení.
32 Rozhodnutím z 19. januára 2005, ktoré bolo doručené 21. januára 2005, orgán oprávnený uzatvárať pracovné zmluvy (ďalej len „OOUPZ“) túto sťažnosť zamietol, pričom uviedol, že prepustenie je dôvodné vzhľadom na neuspokojivý a nedostatočný charakter pracovných výkonov žalobkyne a že OOUPZ nepoužil svoju rozsiahlu mieru voľnej úvahy, ktorú má k dispozícii pri posudzovaní záujmu služby, zjavne nesprávnym spôsobom. Pri určovaní dňa účinnosti výpovede dbal v zmysle svojej povinnej starostlivosti predovšetkým na zohľadnenie záujmu žalobkyne.
Konanie a návrhy účastníkov konania
33 Táto žaloba bola pôvodne zapísaná v kancelárii Súdu prvého stupňa pod číslom T–180/05.
34 Uznesením z 15. decembra 2005 Súd prvého stupňa v zmysle článku 3 ods. 3 rozhodnutia Rady 2004/752/ES, Euratom z 2. novembra 2004, ktorým sa zriaďuje Súd pre verejnú službu Európskej únie (Ú. v. EÚ L 333, s. 7), postúpil túto vec tomuto poslednému uvedenému Súdu. Žaloba bola zapísaná v kancelárii Súdu pre verejnú službu pod číslom F–1/05.
35 Žalobkyňa navrhuje, aby Súd pre verejnú službu:
– zrušil rozhodnutie o prepustení,
– v prípade potreby zrušil rozhodnutie z 19. januára 2005, ktorým sa zamieta jej sťažnosť z 27. septembra 2004,
– zaviazal ETF na náhradu majetkovej ujmy, ktorá bola žalobkyni spôsobená rozhodnutím o prepustení, vo výške zodpovedajúcej odmene a dôchodku, ktoré by dostala, ak by mohla pokračovať vo výkone svojej práce v ETF do veku 65 rokov, zníženej o odstupné a príspevok v nezamestnanosti, ako aj o dôchodok, ktorý získala alebo získa z dôvodu prepustenia,
– zaviazal ETF na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá bola žalobkyni spôsobená rozhodnutím o prepustení, vo výške, ktorú určí Súd pre verejnú službu,
– zaviazal žalovanú na náhradu trov konania.
36 ETF navrhuje, aby Súd pre verejnú službu:
– zamietol návrhy na zrušenie ako nedôvodné,
– zamietol, a to najmä z dôvodu neprípustnosti, a subsidiárne pre nedôvodnosť, návrh na náhradu údajne spôsobenej majetkovej a nemajetkovej ujmy,
– rozhodol o trovách konania v zmysle platných právnych predpisov.
Právny stav
37 Žalobkyňa uvádza na podporu svojej žaloby štyri žalobné dôvody, ktoré sú založené na tom, že:
– ETF nepreukázala, že rozhodnutie o prepustení bolo vydané na základe platného právneho dôvodu,
– dôvod rozhodnutia o prepustení je protiprávny a v rozpore so záujmom služby, keďže tento dôvod, ktorým je odmietnutie pani Stefani ponechať si žalobkyňu na svojom oddelení po 31. decembri 2004, bol založený na rozhodnutí vydanom v tomto zmysle bez vedomia žalobkyne pred jej preradením na oddelenie VESA,
– dôvod rozhodnutia o prepustení je protiprávny a má svojvoľný charakter, keďže odmietnutie pani Stefani ponechať si žalobkyňu na svojom oddelení po 31. decembri 2004 bolo založené na predchádzajúcich nepriaznivých hodnoteniach žalobkyne,
– chýba odôvodnenie, bolo porušené právo na obranu a došlo k zjavne nesprávnemu posúdeniu, keďže odmietnutie pani Stefani ponechať si žalobkyňu na svojom oddelení po 31. decembri 2004 alebo po vydaní rozhodnutia o prepustení bolo odôvodnené odbornou nespôsobilosťou žalobkyne.
O prvom a štvrtom žalobnom dôvode
38 Prvý a štvrtý žalobný dôvod je potrebné preskúmať spoločne.
Tvrdenia účastníkov konania
39 Na podporu svojho prvého žalobného dôvodu žalobkyňa uvádza, že rozhodnutie o prepustení sa musí zakladať na právnom dôvode, ktorý je prípustný, zohľadňuje záujem služby a vylučuje akúkoľvek svojvoľnosť (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 1. marca 1962, De Bruyn/Parlament, 25/60, Zb. s. 39, s. 58 až 60). Správnemu orgánu prináleží predložiť o tom dôkaz najmä v prípade, ak je rozhodnutie o prepustení v zjavnom rozpore s niektorými údajmi zo spisu, akými je v danom prípade posledná priaznivá hodnotiaca správa týkajúca sa žalobkyne z roku 2004.
40 Podľa žalobkyne je v danom prípade potrebné hľadať skutočnú príčinu prepustenia v tom, že pán de Rooij sa voči pani Stefani zaviazal, že žalobkyňu nebude na jej oddelení zamestnávať po 31. decembri 2004, teda po dátume, od ktorého by si mohla uplatňovať právo na odchod do starobného dôchodku. Takýto záväzok je zjavne svojvoľný, pretože prejudikuje, akým spôsobom si bude žalobkyňa plniť svoje úlohy v budúcnosti.
41 Tvrdenie, ktoré uviedla žalovaná vo svojom vyjadrení k zamietnutiu sťažnosti a ktorého cieľom je preukázať, že pani Stefani nesúhlasila s kladným charakterom poslednej hodnotiacej správy týkajúcej sa žalobkyne a mala v úmysle ju pozmeniť, je úplne nedôvodné, keďže jednak samotná pani Stefani na stretnutí na účely predbežného hodnotenia, ktoré sa konalo 24. júla 2003, žalobkyni tvrdila, že je s ňou spokojná, a to pokiaľ ide o administratívu oddelenia, ako aj o plnenie jej pracovných úloh, a takisto pani Stefani nebola schopná objektívne posúdiť, akým spôsobom si žalobkyňa plnila svoje pracovné úlohy, keďže si čerpala letnú dovolenku a v období od novembra 2003 do marca 2004 bola práceneschopná. V každom prípade, hoci by sa rozhodnutie o prepustení zakladalo na tom, že pani Stefani podala na žalobkyňu nepriaznivé hodnotenie, žalobkyňa o takomto nepriaznivom hodnotení nebola informovaná pred prijatím uvedeného rozhodnutia, čím bolo takisto porušené jej právo na obranu.
42 Hoci rozhodnutie, ktorým sa sťažnosť zamieta, má za úlohu preukázať, že pracovné výkony pani Landgren boli vo všeobecnosti nedostatočné, pričom táto nedostatočnosť je jediným dôvodom jej prepustenia, vychádza iba zo záporného alebo odlišného hodnotenia pracovných výkonov žalovanej, ktoré v minulosti vykonali niektorí jej nadriadení, a z okolnosti, že pracovné zaťaženie a požiadavky jej nadriadených boli bežné vzhľadom na jej platovú triedu C 1 a malý rozsah agendy ETF. Žalovaná nijako nepreukázala, že pracovné výkony žalobkyne na oddelení pani Stefani neboli dostatočné, alebo že sa neodstránili pochybnosti vyplývajúce z predchádzajúcich hodnotení žalobkyne týkajúce sa jej odbornej spôsobilosti.
43 Okrem toho na odôvodnenie prepustenia nepostačujú hodnotiace správy vzťahujúce sa na obdobie od roku 1995 do konca roka 2002, keďže tieto správy boli vo všeobecnosti uspokojivé, teda priaznivé, resp. veľmi priaznivé, aj keď sa v niektorých z nich poukazuje na určité nedostatky, a správa za rok 2002 nebola nikdy dokončená.
44 Napriek tomu, že medzi rozhodnutím o prepustení a hodnotiacou správou z 18. marca 2004 existuje zjavná rozporuplnosť, ETF nepreukázala, prinajmenšom nie v rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti, že rozhodnutie o prepustení je založené na platnom právnom základe.
45 Na podporu svojho štvrtého žalobného dôvodu žalobkyňa uvádza, že ak sa rozhodnutie o prepustení nezakladá na tom, že pani Stefani odmietla ponechať žalobkyňu na svojom oddelení po 31. decembri 2004, ale na údajnej nedostatočnej celkovej odbornej spôsobilosti, a to aj počas jej pôsobenia na oddelení VESA, jeho prijatím bolo porušené jej právo na obranu a bolo prijaté na základe zjavne nesprávneho posúdenia.
46 Toto záporné stanovisko je totiž založené na hodnoteniach, ktoré neboli žalovanej oznámené (ako v prípade, keď sa s ňou vedúci oddelenia „Tempus“ odmietol stretnúť v súvislosti s jej uchádzaním sa o voľné pracovné miesto na tomto oddelení) alebo na hodnoteniach, ktoré neboli konečné (ako napríklad návrh hodnotiacej správy za rok 2002).
47 Okrem toho záporné hodnotenia uvedené v skorších správach mali väčšiu váhu ako veľmi priaznivé hodnotenie, ktoré pani Taurelli uviedla v poslednej správe, pričom riaditeľ v rozhodnutí o prepustení a ani na stretnutiach, ktoré mu predchádzali, neuviedol dôvody, pre ktoré sa domnieva, že záporné aspekty by mali prevážiť nad kladnými aspektmi. Záporné hodnotenia vo vzťahu k žalobkyni z minulosti je však možné vysvetliť nadmerným pracovným zaťažením, ktorému bola vystavená a nárokmi jej nadriadených.
48 Dôvody, pre ktoré pani Stefani nesúhlasila s hodnoteniami uvedenými v správe za rok 2004, neboli žalobkyni oznámené ani na stretnutiach zo 17. mája a 15. a 25. júna 2004 a neboli ani uvedené v rozhodnutí o prepustení, či vo vyjadrení sa k zamietnutiu sťažnosti. Keďže nepriaznivé stanovisko pani Stefani bolo pre prijatie rozhodnutia o prepustení rozhodujúce, boli porušené práva žalobkyne na obranu a uvedené rozhodnutie je natoľko nedostatočne odôvodnené, že ho možno považovať za neodôvodnené.
49 Žalobkyňa napokon uvádza, že bola porušená zásada povinnej starostlivosti, keďže v rozhodnutí o prepustení sa zohľadnili jej schopnosti a oprávnené záujmy zjavne nedostatočným spôsobom. Prepustením, ku ktorému došlo dva roky pred tým, ako nadobudla minimálny vek pre odchod do starobného dôchodku, jej okrem majetkovej ujmy vnikla závažná nemajetková ujma spočívajúca v pocite hlbokého poníženia a nevďačnosti, a to napriek úsiliu, ktoré vynaložila, aby čo najlepšie plnila svoje náročné pracovné úlohy. Hoci tieto pracovné výkony boli niekedy predmetom kritiky, túto kritiku je možné vysvetliť dvojnásobným pracovným zaťažením, keďže pracovala pod vedením dvoch zástupcov riaditeľa, a jej zdravotnými problémami.
50 Žalovaná uvádza, že vo všeobecnosti v zmysle PZOZ, a takisto v zmysle pracovnej zmluvy žalobkyne, neexistuje nijaký právny základ, na základe ktorého by mala žalovaná povinnosť odôvodniť rozhodnutie o prepustení (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 18. októbra 1977, Schertzer/Parlament, 25/68, Zb. s. 1729, a Súdu prvého stupňa z 28. januára 1992, Speybrouck/Parlament, T‑45/90, Zb. s. II‑33). V článkoch 47 až 50 PZOZ nie je uvedený žiadny odkaz na článok 11 PZOZ, a už vôbec nie analogický odkaz na článok 25 služobného poriadku, ktorý ukladá povinnosť odôvodnenia v prípade rozhodnutí spôsobujúcich ujmu.
51 Ako vyplynulo zo stretnutí s pánom de Rooij, ktoré sa konali 15. a 25. júna 2004, žalobkyňa bola v danom prípade prepustená z toho dôvodu, že jej pracovné výkony boli hodnotené ako nedostatočné a neuspokojivé, a teda došlo k naštrbeniu dôvery, ktorá bola do nej vkladaná. Žalovaná teda spochybňuje existenciu akéhokoľvek rozhodnutia, ktoré by bolo prijaté na konci roka 2002, teda pred tým, ako bola žalobkyňa preradená na oddelenie VESA, z ktorého by vyplývalo, že jej pracovný pomer bude ukončený k 31. decembru 2004.
52 Podľa žalovanej je prepustenie zamestnanca z takého dôvodu, akým je jeho odborná nespôsobilosť a neuspokojivé pracovné výkony, v súlade so všeobecným záujmom.
53 Tvrdenie, že žalobkyňa je odborne nespôsobilá, objektívne vyplýva z rozličných správ o zamestnancovi v skúšobnej dobe a hodnotiacich správ vzťahujúcich sa na obdobie rokov 1995 až 2002, k obsahu ktorých mohla dotknutá osoba v čase ich vyhotovovania predložiť svoje pripomienky. V prílohe k svojej duplike predložila žalovaná niekoľko vyhlásení, ktoré vo februári a marci 2006 vypracovali páni de Rooij, Hillenkamp, ako aj pán Panzica, bývalý vedúci personálneho a správneho oddelenia, pani Stefani a pani Perrine, tajomníčka ETF.
54 Výhrady, ktoré hodnotitelia formulovali presne a opakovane, sa týkali jednak druhu, ako aj úrovne pracovných úloh, ktorými bola žalobkyňa poverená. Tieto pracovné úlohy (najmä organizácia agendy a služobných ciest riaditeľstva, žiadosti o cestovné príkazy, rezervácie ubytovania v hoteloch a kopírovanie dokumentov pre zasadnutia) však boli vzhľadom na zvyčajne požadované schopnosti sekretárky zaradenej do platovej triedy C 1 nielenže málo náročné, ale aj zadávané v obmedzenom rozsahu. Kvalita, a takisto množstvo zadávaných pracovných úloh boli teda nižšie ako je priemer požadovaný pre prácu sekretárky na tejto úrovni. V danom prípade teda nedošlo k žiadnemu zjavne nesprávnemu posúdeniu.
55 Hodnotiaca správa za rok 2003, teda jediná pre žalobkyňu priaznivá hodnotiaca správa, nemôže zmeniť celkovo záporné hodnotenie, keďže odráža iba stanovisko nadriadenej „vykonávajúcej funkciu“ vedúcej oddelenia za obmedzenú časť hodnoteného roka, a nezohľadňuje stanovisko vedúcej oddelenia, ktorá bola v čase jeho vyhotovovania práceneschopná.
56 Žalovaná uvádza, že pani Taurelli sa tým, že sa odchýlila od záporného stanoviska pani Stefani, snažila žalobkyňu povzbudiť, a to napriek nedostatkom v jej pracovných výkonoch, a nechcela, aby žalovaná stratila motiváciu do budúcnosti.
57 V čase, keď sa pani Stefani po skončení práceneschopnosti a dovolenky opätovne vrátila do zamestnania, bola predmetná hodnotiaca správa ukončená, a preto ju nebolo možné zmeniť.
58 Okrem toho pán de Rooij žalobkyni na stretnutiach, ktoré sa konali 15. a 25. júna 2004, veľmi jasne oznámil, aké skutočnosti sa jej vytýkajú. Žalobkyňa si podľa žalovanej musela byť vedomá výhrad, ktoré boli voči nej vznášané od roku 1995. Vzhľadom na uvedené, keďže teda žalobkyňa mala možnosť predložiť svoje pripomienky, ETF nie je možné vytýkať žiadne porušenie práv na obranu.
59 Napokon, aj keby žalobkyňa naozaj mala zdravotné problémy, tieto zdravotné problémy jej neboli nikdy vytýkané, ani použité na účely odôvodnenia prepustenia. V každom prípade sa uvádzané odborné nedostatky vyskytli skôr ako došlo k zhoršeniu jej zdravotného stavu.
Posúdenie Súdom pre verejnú službu
60 Na úvod je potrebné reagovať na tvrdenie, ktoré uviedla žalovaná, že v zmysle PZOZ, a takisto v zmysle pracovnej zmluvy žalobkyne, neexistuje nijaký právny základ, na základe ktorého by mala žalovaná povinnosť odôvodniť rozhodnutie o prepustení.
61 V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry (rozsudky Súdneho dvora z 26. novembra 1981, Michel/Parlament, 195/80, Zb. s. 2861, bod 22; Súdu prvého stupňa z 20. marca 1991, Pérez-Mínguez Casariego/Komisia, T‑1/90, Zb. s. II‑143, bod 73; z 18. marca 1997, Picciolo a Caló/Výbor regiónov, T‑178/95 a T‑179/95, Zb. VS s. I‑A‑51 a II‑155, bod 33; z 20. júla 2001, Brumter/Komisia, T‑351/99, Zb. VS s. I‑A‑165 a II‑757, bod 28; zo 16. marca 2004, Afari/ECB, T‑11/03, Zb. VS s. I‑A‑65 a 267, bod 37, a zo 6. júla 2004, Huygens/Komisia, T‑281/01, Zb. VS s. I‑A‑203 a II‑903, bod 105, a z 3. októbra 2006, Nijs/Dvor audítorov, T‑171/05, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 36), je povinnosť odôvodnenia základnou zásadou práva Spoločenstva, od ktorej je možné sa odchýliť iba v naliehavých prípadoch. Jej cieľom je jednak umožniť dotknutej osobe overenie dôvodnosti, resp. nedôvodnosti aktu spôsobujúceho ujmu a posúdenie možnosti podať žalobu, a takisto umožniť súdne preskúmanie.
62 Táto zásada, ktorá je stanovená v článku 253 ES, a takisto v článku 25 druhom odseku služobného poriadku, je presnejšie súčasťou práv a povinností úradníkov, na ktoré odkazuje článok 11 PZOZ. Súdny dvor v tejto súvislosti vo svojich rozsudkoch z 15. júla 1960, Von Lachmüller a i./Komisia (43/59, 45/59 a 48/59, Zb. s. 933, 956), a zo 16. decembra 1960, Fiddelaar/Komisia (44/59, Zb. s. 1077, 1099) rozhodol, že príslušný orgán je povinný presne a právne napadnuteľným spôsobom uviesť dôvody, ktoré ho viedli k jednostrannému vypovedaniu pracovnej zmluvy uzavretej medzi inštitúciou a jej zamestnancom.
63 Je pravda, že v už citovanom rozsudku Schertzer/Parlament (body 38 až 40) dospel Súdny dvor, pokiaľ ide o vypovedanie pracovnej zmluvy dočasného zamestnanca k záveru, v zmysle článku 47 PZOZ v znení uplatniteľnom na skutkové okolnosti v danom prípade, k odlišnému záveru. Podľa Súdneho dvora sa pracovný pomer dočasného zamestnanca, ktorý uzavrel pracovnú zmluvu na dobu neurčitú, končí v súlade s článkom 47 ods. 2 PZOZ uplynutím výpovednej lehoty stanovenej v pracovnej zmluve. Jednostranné vypovedanie uvedenej pracovnej zmluvy, ktoré je výslovne upravené v tomto poslednom uvedenom ustanovení, tým, že spadá do rozsiahlej miery voľnej úvahy príslušného orgánu, ktorý zamestnanec uznáva v okamihu svojho prijatia do pracovného pomeru, má svoje odôvodnenie v pracovnej zmluve, a preto nemusí byť odôvodnené. Z tohto pohľadu sa postavenie dočasného zamestnanca podstatne odlišuje od postavenia úradníka, takže je vylúčené, aby sa analogicky uplatnil článok 25 služobného poriadku, a to aj napriek tomu, že článok 11 PZOZ všeobecne odkazuje na články 11 až 26 služobného poriadku.
64 Tento výklad bol potvrdený ustálenou judikatúrou (rozsudky Súdneho dvora z 19. júna 1992, V/Parlament, C‑18/91 P, Zb. s. I‑3997, bod 39; Súdu prvého stupňa, Speybrouck/Parlament, už citovaný, bod 90; zo 17. marca 1994, Hoyer/Komisia, T‑51/91, Zb. VS s. I‑A‑103 a II‑341, bod 27; zo 17. marca 1994, Smets/Komisia, T‑52/91, Zb. VS s. I‑A‑107 a II‑353, bod 24; z 5. decembra 2002, Hoyer/Komisia, T‑70/00, Zb. VS s. I‑A‑247 a II‑1231, bod 55; zo 7. júla 2004, Schmitt/EAO, T‑175/03, Zb. VS s. I‑A‑211 a II‑939, body 57 a 58; z 23. februára 2006, Kazantzoglou/EAO, T‑471/04, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, body 43 a 44, a zo 6. júna 2006, Girardot/Komisia, T‑10/02, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 72).
65 V každom prípade je však vzhľadom na vývoj práva týkajúceho sa ochrany pracovníkov pred prepustením a zneužívaním po sebe nasledujúcich zmlúv alebo pracovných vzťahov na dobu určitú, ako aj vzhľadom na samotnú judikatúru Spoločenstva týkajúcu sa formálnej požiadavky týkajúcej sa odôvodnenia aktov spôsobujúcich ujmu, ktorá sa považuje, ako je zdôraznené v bode 61 tohto rozsudku, za základnú zásadu práva Spoločenstva, potrebné preskúmať, či je možné jednostranne vypovedať pracovnú zmluvu dočasného zamestnanca na dobu neurčitú bez udania dôvodu.
66 V prvom rade, ako vyplýva z druhej vety preambuly a bodu 6 všeobecných odôvodnení rámcovej dohody o práci na dobu určitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP, ktorá bola vykonaná smernicou Rady 1999/70/ES z 28. júna 1999 (Ú. v. ES L 175, s. 43; Mim. vyd. 05/003, s. 368), pracovné zmluvy na dobu neurčitú predstavujú „všeobecnú formu pracovnoprávneho vzťahu medzi zamestnávateľmi a zamestnancami“ a je pre ne charakteristická stabilita zamestnania, pričom pracovné zmluvy na dobu určitú môžu zodpovedať potrebám ako zamestnávateľa, tak aj pracovníkov iba za určitých okolností. V tejto súvislosti Súdny dvor zdôraznil, že možnosť stabilného zamestnania predstavuje významný prvok ochrany pracovníkov (rozsudok z 22. novembra 2005, Mangold, C–144/04, Zb. s. I–9981, bod 64; pozri takisto rozsudok zo 4. júla 2006, Adeneler a i., C–212/04, Zb. s. I–6057, bod 62).
67 Skutočnosť, že sporná pracovná zmluva bola uzavretá so subjektom medzinárodného práva verejného, nemôže v konaní o tejto veci spochybniť relevantnosť tohto tvrdenia. V bode 54 už citovaného rozsudku Adeneler a i. totiž Súdny dvor rozhodol, že poslaním vyššie uvedenej smernice 1999/70 a rámcovej dohody je upravovať pracovné zmluvy a pracovnoprávne vzťahy na dobu určitú uzavreté so správnymi orgánmi a s inými organizáciami verejného sektora (pozri takisto rozsudok Súdneho dvora zo 7. septembra 2006, Marrosu a Sardino, C‑53/04, Zb. s. I‑7213, bod 39, a Vassallo, C–180/04, Zb. s. I‑7251, bod 32).
68 Ak by teda zamestnávateľ mohol ukončiť pracovnoprávny vzťah na dobu neurčitú výpoveďou bez udania dôvodu, s tým, že jediným obmedzením by bolo dodržanie výpovednej lehoty, viedlo by to k popretiu samotnej povahy pracovných zmlúv na dobu neurčitú, keďže takéto pracovné zmluvy zaručujú určitú istotu zamestnania, a odstránil by sa tým rozdiel medzi týmto druhom pracovných zmlúv a pracovnými zmluvami na dobu určitú. Hoci je pravdou, že stabilita zamestnania, ktorá charakterizuje pracovné zmluvy na dobu neurčitú, nie je porovnateľná so stabilitou zamestnania, ktorú služobný poriadok zaručuje úradníkom (pozri v tomto zmysle rozsudok Speybrouck/Parlament, už citovaný, bod 90), keďže dočasní zamestnanci nemajú trvalé pracovné zmluvy, platí, že kategória pracovných zmlúv na dobu neurčitú je osobitosťou, pokiaľ ide o istotu zamestnania, ktorá tieto pracovné zmluvy podstatným spôsobom odlišuje od pracovných zmlúv na dobu určitú.
69 V druhom rade je potrebné zohľadniť existenciu medzinárodných štandardov stanovujúcich minimálne podmienky, ktorých existencia je v právnom štáte potrebná na účely zamedzenia protiprávneho prepúšťania pracovníkov. V zmysle článku 4 Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce č. 158 (ďalej len „MOP“) o skončení pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, ktorý bol prijatý 22. júna1982, „pracovník nesmie byť prepustený bez platného dôvodu týkajúceho sa jeho schopností či správania alebo z dôvodu súvisiaceho s fungovaním podniku, zariadenia alebo služby“. Takisto článok 24 písm. a) Revidovanej Európskej sociálnej charty Rady Európy (č. 163), ktorá bola prijatá 3. mája 1996 a ktorá, ako vyplýva z jej dôvodovej správy, „vychádza z dohovoru č. 158 MOP“, zaručuje „právo pracovníkov nebyť prepustený bez závažného dôvodu týkajúceho sa ich schopností či správania alebo dôvodu súvisiaceho s fungovaním podniku, zariadenia alebo služby“.
70 Uvedený článok 24 písm. a) bol sám osebe podkladom pre znenie článku 30 Charty základných práv Európskej únie vyhlásenej 7. decembra 2000 v Nice (Ú. v. ES C 364, s. 1). V zmysle toho posledného uvedeného článku „každý pracovník má právo na ochranu proti bezdôvodnému prepusteniu v súlade s právom Únie a vnútroštátnymi právnymi predpismi a praxou“. Článok 41 ods. 2 tretia zarážka tejto charty takisto všeobecným spôsobom v rámci práva na správny úradný postup stanovuje „povinnosť správneho orgánu odôvodňovať svoje rozhodnutia“.
71 Ako vyplýva z preambuly uvedenej charty, jej hlavným cieľom je potvrdenie „práv vyplývajúcich najmä z ústavných tradícií a medzinárodných záväzkov, ktoré sú spoločné pre členské štáty, zo Zmluvy o Európskej únii a zo zmlúv Spoločenstva, z… [EDĽP], sociálnych chárt prijatých Spoločenstvom a Radou Európy ako aj z judikatúry Súdneho dvora… a Európskeho súdu pre ľudské práva“ (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 27. júna 2006, Parlament/Rada, C‑540/03, Zb. s. I–5769, bod 38).
72 Parlament, Rada a Komisia sa tým, že Chartu základných práv Európskej únie slávnostne vyhlásili, usilovali o to, aby jej bol priznaný osobitný význam, ktorý je potrebné pri výklade ustanovení služobného poriadku a PZOZ v danom prípade zohľadniť.
73 V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že neexistuje žiadny naliehavý dôvod, ktorý by dočasných zamestnancov v zmysle PZOZ vylučoval z ochrany proti bezdôvodnému prepusteniu, najmä ak uzavreli pracovnú zmluvu na dobu neurčitú alebo, v prípade, že uzavreli pracovnú zmluvu na dobu určitú, ak boli prepustení pred uplynutím doby, na ktorú bola táto pracovná zmluva uzavretá.
74 Na zabezpečenie dostatočnej ochrany v tomto zmysle je potrebné jednak umožniť dotknutým osobám, aby sa ubezpečili, či boli ich oprávnené záujmy rešpektované alebo porušené, ako aj zvážiť možnosť obrátiť sa na súd a na druhej strane je potrebné umožniť súdu vykonávať súdne preskúmanie, z čoho vyplýva, že je potrebné uznať, že príslušný orgán má povinnosť odôvodnenia.
75 Ďalej je potrebné uviesť, že priznanie takejto povinnosti odôvodnenia príslušnému orgánu nevylučuje, že tento orgán má, pokiaľ ide o prepúšťanie, rozsiahlu mieru voľnej úvahy, a súdne preskúmanie Spoločenstva sa preto obmedzuje na overenie toho, či nedošlo k zjavne nesprávnemu posúdeniu alebo zneužitiu právomoci (rozsudky Súdu prvého stupňa z 11. februára 1999, Carrasco Benítez/EMEA, T‑79/98, Zb. VS. s. I‑A‑29 a II‑127, bod 55; z 12. decembra 2000, Dejaiffe/ÚHVT, T‑223/99, Zb. VS s. I‑A‑277 a II‑1267, bod 53, a zo 6. februára 2003, Pyres/Komisia, T‑7/01, Zb. VS s. I‑A‑37 a II‑239, body 50 a 51).
76 Okrem toho je potrebné skonštatovať, že znenie článku 47 PZOZ nie je v rozpore s predchádzajúcimi úvahami, keďže písmeno c) bod i) tohto článku upravuje iba určovanie výpovednej lehoty a jej plynutie, pričom sa nezaoberá otázkou odôvodňovania prepustenia.
77 Vzhľadom na tieto okolnosti je v danom prípade potrebné jednak overiť, či v prípade rozhodnutia o prepustení bola splnená povinnosť odôvodnenia, ktorá je podstatnou formálnou náležitosťou, a takisto, pokiaľ ide o dôvodnosť dôvodov aktu, či ETF konala v rozumných medziach a nepoužila svoju mieru voľnej úvahy zjavne nesprávnym spôsobom.
78 Pokiaľ ide na jednej strane o formálnu povinnosť odôvodnenia, z judikatúry vyplýva, že jej rozsah je potrebné posudzovať vo vzťahu ku konkrétnym okolnostiam, teda najmä k obsahu aktu, povahe uvádzaných dôvodov a záujmu, ktorý by mohol mať adresát na uvedení takéhoto odôvodnenia (rozsudky Súdu prvého stupňa z 9. marca 2000, Vicente Nuñez/Komisia, T‑10/99, Zb. VS s. I‑A‑47 a II‑203, bod 41, a z 12. decembra 2002, Morello/Komisia, T‑338/00 a 376/00, Zb. VS s. I‑A‑301 a II‑1457, bod 46). Na účely posúdenia toho, či je odôvodnenie dostatočné, je takisto potrebné posudzovať ho v kontexte, v akom bol napadnutý akt prijímaný (rozsudky Súdu prvého stupňa z 27. apríla 1999, Thinus/Komisia, T‑283/97, Zb. VS s. I‑A‑69 a II‑353, bod 77, a Morello/Komisia, už citovaný, bod 47).
79 Pri vyhotovovaní rozhodnutia o prepustení zamestnanca, s ktorým bola uzavretá pracovná zmluva na dobu neurčitú, sa venuje osobitná pozornosť tomu, aby boli dôvody, na ktorých sa takéto rozhodnutie zakladá, vo všeobecnosti uvedené jasne a písomne, a to najlepšie v samotnom texte príslušného rozhodnutia. Práve tento samotný akt, ktorého zákonnosť sa posudzuje ku dňu, keď bol prijatý, totiž predstavuje rozhodnutie inštitúcie. V každom prípade sa môže povinnosť uviesť dôvody prepustenia považovať za dodržanú aj v prípade, ak boli dôvody prepustenia dotknutej osobe oznámené na stretnutiach s jej nadriadeným, a ak bolo rozhodnutie OOUPZ prijaté krátko po uskutočnení tohto stretnutia. OOUPZ môže takisto v prípade potreby toto odôvodnenie doplniť v štádiu vyjadrenia sa k sťažnosti, ktorú podala dotknutá osoba.
80 V danom prípade zo spisu vyplýva, že žalobkyni boli na stretnutiach s pánom de Rooij, ktoré sa konali 15. a 25. júna 2004, oznámené dôvody spočívajúce v údajnej odbornej nespôsobilosti, vzhľadom na ktoré sa mala ukončiť jej pracovná zmluva dočasného zamestnanca. Potrebné dodatočné upresnenie predložil OOUPZ vo svojom vyjadrení sa k sťažnosti žalobkyne takým spôsobom, aby jej bolo umožnené posúdiť dôvodnosť rozhodnutia o prepustení, a aby mala možnosť podať žalobu na Súd.
81 Z uvedeného vyplýva, že žalobný dôvod založený na porušení povinnosti odôvodnenia je potrebné zamietnuť.
82 Pokiaľ ide na druhej strane o dôvodnosť dôvodov, na ktorých sa zakladá rozhodnutie o prepustení, je potrebné preskúmať posúdenie, ktoré vykonala ETF, týkajúce sa záujmu služby, a obmedziť sa na overenie, či sa nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia, ako sa uvádza v bode 75 tohto rozsudku.
83 Z ustálenej judikatúry vyplýva, že príslušný orgán je povinný pri rozhodovaní o postavení zamestnanca zohľadniť všetky skutočnosti, ktoré môžu byť pre toto rozhodnutie určujúce, predovšetkým však záujem príslušného zamestnanca. Uvedené totiž vyplýva z toho, že správny orgán je povinný dodržiavať zásadu povinnej starostlivosti, ktorá je výsledkom rovnováhy vzájomných práv a povinností, ktorú služobný poriadok a analogicky PZOZ vytvorili vo vzťahoch medzi verejným orgánom a jeho zamestnancami (rozsudky Súdu prvého stupňa, Pyres/Komisia, už citovaný, bod 51, a z 1. marca 2005, Mausolf/Europol, T‑258/03, Zb. VS s. II‑189, bod 49; pozri tiež v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 29. júna 1994, Klinke/Súdny dvor, C‑298/93 P, Zb. s. I‑3009, bod 38; Súdu prvého stupňa z 18. apríla 1996, Kyrpitsis/EHSV, T‑13/95, Zb. VS s. I‑A‑167 a II‑503, bod 52, a Dejaiffe/ÚHVT, už citovaný, bod 53).
84 V danom prípade sa ETF pri uvádzaní dôvodov prepustenia odvolala výlučne na „celkovú“ odbornú nespôsobilosť žalobkyne, čo bolo potvrdené niekoľkými nepriaznivými hodnotiacimi správami, resp. výhradami vo vzťahu k pracovným výkonom žalobkyne. Hodnotiaca správa za rok 2003 bola podľa žalovanej jedinou pre žalobkyňu priaznivou správou, a preto nemohla pozmeniť túto všeobecnú tendenciu.
85 V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že hoci sa žalobkyni počas jej kariéry vytýkali také nedostatky, akými sú nedostatočná pozornosť, nedostatočná precíznosť a pomalé pracovné tempo pri plnení pracovných úloh, z rozličných správ o zamestnancovi v skúšobnej dobe a hodnotení vyplýva, že hodnotenie jej zásluh bolo na rozdiel od toho, čo uvádza žalovaná, vcelku uspokojivé, alebo dokonca dobré (za obdobie rokov 1997 až 2000 a za rok 2003).
86 Je nesporné, že veľmi nepriaznivé hodnotenia predložili dve osoby, a to:
– pán Hillenkamp, zástupca riaditeľa, pre ktorého žalobkyňa pracovala ako sekretárka v období od januára 2002 do januára 2003 a ktorý v predbežnej hodnotiacej správe z 9. júla 2002 uviedol, že dostatočne nespĺňa požiadavky na výkon svojej práce; a takisto v návrhu hodnotiacej správy za rok 2002 skonštatoval nespoľahlivosť a závažné nedostatky týkajúce sa takmer všetkých aspektov práce, ktorú vykonáva,
– pani Stefani, vedúca oddelenia, pre ktorú takisto žalobkyňa pracovala ako sekretárka, a to v období od 1. februára 2003 do 30. júna 2004.
87 V každom prípade, pokiaľ ide na jednej strane o návrh hodnotiacej správy za rok 2002, nielenže jej znenie nebolo nikdy dokončené, ale okrem toho bolo hodnotenie druhého zástupcu riaditeľa, pána Pescia, pre ktorého žalobkyňa počas toho istého obdobia tiež pracovala, omnoho priaznivejšie, keďže pán Pescia považoval plnenie jej pracovných úloh za uspokojivé, či dokonca dobré, aj keď uvádzal určité nedostatky, ktoré však čiastočne pripisoval nadmernému pracovnému zaťaženiu.
88 Na druhej strane hodnotiaca správa za rok 2003, ktorú 18. marca 2004 vypracoval pán Taurelli, pre ktorého žalobkyňa tiež pracovala, a ktorú pán de Rooij podpísal 31. marca 2004, teda približne dva mesiace pred stretnutiami, na ktorých pán de Rooij žalobkyni oznámil svoj zámer ukončiť jej pracovnú zmluvu, bola pre žalobkyňu osobitne priaznivá. Vyplýva z nej totiž, že žalobkyňa „has achieved her key objectives set for 2003… has been able to perform her tasks effectively and efficiently with respect of deadlines … has shown capacity to concentrate on her work even while having to deal with several issues at the same time … has made a substantial effort to improve her memory … has improved her IT skills … maintains good, friendly but respectful relations with peers and fellow colleagues“ (dosiahla hlavné ciele stanovené na rok 2003 … bola schopná plniť si svoje úlohy efektívne a účinne v stanovených lehotách … preukázala schopnosť sústrediť sa na svoju prácu dokonca aj pre riešení niekoľkých úloh naraz … vynaložila značné úsilie na zlepšenie svojej pamäti … zlepšila svoje počítačové schopnosti … udržuje dobré, priateľské, napriek tomu však úctivé vzťahy s okolím a so svojimi kolegami v zamestnaní).
89 Súd nemôže pripisovať rovnaký význam jednostranným vyhláseniam, ktoré tvoria prílohu dupliky žalovanej, boli vyhotovené po podaní tejto žaloby a ktorých cieľom je doplnenie hodnotiacich správ týkajúcich sa žalobkyne, alebo dokonca preukázanie toho, že tieto správy boli, pokiaľ ide o ich celkové hodnotenie, nesprávne, a vyhláseniam, ktoré tvoria prílohu samotných správ, keďže tieto vyhlásenia boli vyhotovené v nadväznosti na sporové konanie práve s cieľom umožniť objektívne posúdenie zásluh príslušného zamestnanca.
90 Okrem toho zo spisu nevyplýva, že by v období od marca 2004, kedy pani Taurelli vyhotovila prvú hodnotiacu správu, v ktorej uviedla, že žalobkyňa si svoje pracovné úlohy plní efektívne a včas, do prijatia rozhodnutia o prepustení o tri mesiace neskôr, došlo k zníženiu pracovných výkonov žalobkyne. Toto posledné uvedené rozhodnutie je spochybniteľné o to viac, že bolo prijaté krátko po uvedenej hodnotiacej správe.
91 Z uvedeného vyplýva, a to bez toho, aby bolo potrebné preskúmať žalobné dôvody založené na porušení práv na obranu a zásady povinnej starostlivosti alebo iné žalobné dôvody, ktoré uvádza žalobkyňa, že v súvislosti s rozhodnutím o prepustení došlo k zjavne nesprávnemu posúdeniu, v dôsledku čoho musí byť toto rozhodnutie zrušené.
92 Zrušenie aktu zo strany súdu má za následok jeho odstránenie z právneho poriadku so spätnou účinnosťou (rozsudky Súdneho dvora z 26. apríla 1988, Asteris a i./Komisia, 97/86, 99/86, 193/86 a 215/86, Zb. s. 2181, bod 30, a Súdu prvého stupňa z 31. marca 2004, Girardot/Komisia, T‑10/02, Zb. VS s. I‑A‑109 a II‑483, bod 84). Ak už bol zrušený akt vykonaný, na odstránenie jeho účinkov je potrebné obnoviť právny stav, v akom sa žalobca nachádzal pred prijatím tohto aktu (rozsudky Súdneho dvora z 31. marca 1971, Komisia/Rada, 22/70, Zb. s. 263, bod 60, a Súdu prvého stupňa z 31. marca 2004, Girardot/Komisia, už citovaný, bod 84).
93 V každom prípade a bez toho, aby bolo v danom prípade potrebné skúmať prípadnú existenciu práva pracovníka na jeho opätovné prijatie do zamestnania v prípade jeho protiprávneho prepustenia, je potrebné skonštatovať, že žalobkyňa na pojednávaní vyhlásila, že došlo k značnému zhoršeniu jej zdravotného stavu, a že už nie je fyzicky schopná začať opätovne pracovať v ETF. Vzhľadom na tieto skutočnosti je na účely toho, aby bol v záujme žalobkyne zabezpečený potrebný účinok zrušujúceho rozsudku, potrebné, aby Súd pre verejnú službu využil svoju neobmedzenú právomoc, ktorá mu prislúcha v majetkových sporoch, a žalovanú vyzval, aby sa pokúsila o nájdenie spravodlivého riešenia na zabezpečenie primeranej ochrany práv pani Landgren (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora zo 6. júla 1993, Komisia/Albani a i., C‑242/90 P, Zb. s. I‑3839, bod 13, a Súdu prvého stupňa z 31. marca 2004, Girardot/Komisia, už citovaný, bod 89).
94 Z toho vyplýva, že je potrebné, aby sa účastníci konania pokúsili o uzavretie dohody, v ktorej sa určí spravodlivá peňažná náhrada za protiprávne prepustenie žalobkyne, a aby následne Súdu oznámili takto určenú výšku sumy, alebo ak k uzavretiu dohody nedôjde, aby Súdu oznámili svoje návrhy prijaté v tejto súvislosti, a to v lehote troch mesiacov odo dňa vyhlásenia tohto rozsudku.
95 Pri určovaní tejto náhrady je potrebné zohľadniť najmä to, že pani Landgren po svojom prepustení poberala príspevok v nezamestnanosti, a takisto vek, v akom by si za zvyčajných okolností mohla vzhľadom na svoj zdravotný stav uplatňovať nárok na starobný dôchodok.
Z týchto dôvodov
SÚD PRE VEREJNÚ SLUŽBU (plénum)
rozhodol a vyhlásil:
1. Rozhodnutie Európskej nadácie pre odborné vzdelávanie z 25. júna 2004 o ukončení pracovnej zmluvy na dobu neurčitú, ktorú uzavrela pani Landgren ako dočasný zamestnanec, sa zrušuje.
2. Účastníci konania sú povinní Súdu pre verejnú službu v lehote troch mesiacov do dňa vyhlásenia tohto rozsudku oznámiť buď výšku sumy určenej v spoločnej dohode o peňažnej náhrade súvisiacej s protiprávnosťou rozhodnutia z 25. júna 2004, alebo ak k uzavretiu dohody nedôjde, svoje návrhy týkajúce sa tejto sumy.
3. O trovách konania sa rozhodne neskôr.
Mahoney | Kreppel | Van Raepenbusch |
Boruta | Kanninen Tagaras | Gervasoni |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 26. októbra 2006.
Znenie tohto rozhodnutia, ako aj rozhodnutí súdov Spoločenstva citovaných v ňom, ktoré zatiaľ neboli uverejnené v Zbierke, sú k dispozícii na internetovej stránke Súdneho dvora www.curia.europa.eu