ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU EURÓPSKEJ ÚNIE
(prvá komora)
z 27. novembra 2007 (*)
„Verejná služba – Úradníci – Sociálne zabezpečenie – Spoločný systém zdravotného poistenia – Partnerstvo – Článok 72 služobného poriadku – Článok 1 prílohy VII služobného poriadku – Článok 12 predpisov o poistení pre prípad choroby“
Vo veci F‑122/06,
ktorej predmetom je žaloba podaná podľa článkov 236 ES a 152 AE,
Anton Pieter Roodhuijzen, úradník Komisie Európskych spoločenstiev, bydliskom v Luxemburgu, v zastúpení: É. Boigelot, advokát,
žalobca,
proti
Komisii Európskych spoločenstiev, v zastúpení: J. Currall a D. Martin, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
SÚD PRE VEREJNÚ SLUŽBU (prvá komora),
v zložení: predseda komory H. Kreppel, sudcovia H. Tagaras (spravodajca) a S. Gervasoni,
tajomník: S. Boni, referent,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 12. júna 2007,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrhom doručeným do kancelárie Súdu pre verejnú službu 23. októbra 2006 sa pán Roodhuijzen, úradník Komisie Európskych spoločenstiev, domáha na Súde pre verejnú službu zrušenia rozhodnutia Komisie z 28. februára 2006, potvrdeného 20. marca 2006, ktoré zamieta uznať jeho partnerstvo s pani Mariou Helenou Astrid Hart a ktoré jej v dôsledku toho zamieta priznať výhody Spoločného systému zdravotného poistenia Európskych spoločenstiev (ďalej len „SSZP“), ako aj rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti prijatého menovacím orgánom (ďalej len „MO“) 12. júla 2006.
Právny rámec
2 Článok 72 ods. 1 Služobného poriadku Európskych spoločenstiev (ďalej len „služobný poriadok“) stanovuje:
„Úradník, jeho manžel/manželka, ak tento manžel/manželka nemá nárok na dávky rovnakého druhu a v rovnakej výške podľa iného právneho ustanovenia alebo právnych predpisov, jeho deti a ostatné závislé osoby v zmysle článku 2 prílohy VII sú zdravotne poistení do výšky 80 % výdavkov, ktoré im vzniknú v súlade s predpismi vypracovanými na základe dohody medzi orgánmi spoločenstiev, po porade s Výborom pre služobný poriadok. Táto sadzba sa zvýši na 85 % pre nasledujúce služby: konzultácie a návštevy, chirurgické zákroky, hospitalizáciu, farmaceutické výrobky, rádiológiu, analýzy, laboratórne testy a protézy na lekársky predpis, s výnimkou zubných protéz. Na 100 % sa zvýši v prípadoch tuberkulózy, detskej obrny, rakoviny, duševnej choroby a iných chorôb, ktoré [MO] uzná za rovnako vážne, preventívnych vyšetrení a v prípade pôrodu. Náhrada vo výške 100 % sa neuplatní v prípade choroby z povolania alebo úrazu, ktorý viedol k uplatneniu článku 73.
Slobodný partner zamestnanca sa pokladá za manžela alebo manželku v rámci systému nemocenského poistenia, ak sú splnené prvé tri podmienky uvedené v článku 1 ods. 2 písm. c) prílohy VII.
…“
3 Článok 1 ods. 2 prílohy VII služobného poriadku stanovuje:
„Príspevok na domácnosť sa poskytuje:
a) ženatému úradníkovi/vydatej úradníčke;
b) úradníkovi, ktorý je ovdovený, rozvedený, súdne rozlúčený alebo slobodný a má jedno alebo viac nezaopatrených detí v zmysle článku 2 ods. 2 a 3 nižšie;
c) zamestnancovi, ktorý je zaregistrovaný ako stály nemanželský partner, ak:
i) dvojica predloží právny dokument, uznaný ako taký členským štátom alebo iným príslušným orgánom členského štátu, potvrdzujúci ich stav ako partnerov v nemanželskom zväzku;
ii) ani jeden z partnerov nie je v manželskom zväzku alebo inom nemanželskom partnerskom vzťahu;
iii) partneri nie sú v žiadnom z nasledujúcich príbuzenských vzťahov: rodič, dieťa, prarodič, vnuk/vnučka, brat, sestra, teta, strýko, synovec, neter, zať, nevesta;
iv) dvojica nemá možnosť v členskom štáte uzavrieť právoplatné manželstvo; na účely tohto bodu sa dvojica pokladá za dvojicu, ktorá má možnosť uzavrieť právoplatné manželstvo, len ak obaja partneri spĺňajú všetky podmienky ustanovené právnymi predpismi členského štátu, ktoré uzatvorenie manželstva takejto dvojice povoľujú;
…“
4 Článok 12 Predpisov o poistení úradníkov Európskych spoločenstiev pre prípad choroby (ďalej len „spoločné predpisy“) znie takto:
„Podľa podmienok stanovených v článkoch 13 a 14 sú spolu s poistencom poistení tiež:
– manžel poistenca, ak nie je sám poistený v tomto systéme,
– uznaný partner poistenca, aj keď podmienka stanovená v článku 1 ods. 2 písm. c) poslednej zarážke prílohy VII služobného poriadku nie je splnená,
– manžel alebo uznaný partner na dovolenke z osobných dôvodov upravených v služobnom poriadku.“ [neoficiálny preklad]
5 V Holandsku, ako vyplýva z brožúry, ktorú Komisia pripojila k svojmu vyjadreniu k žalobe a ktorá podľa nej pochádza od holandskej administratívy, vnútroštátne právo upravuje popri tradičnom manželstve dve formy spolužitia, ktorými sú registrované partnerstvo („geregistreerd partnerschap“) a dohoda o spolužití („samenlevingsovereenkomst“). Prvá forma má zákonné, majetkové a nemajetkové dôsledky podobné v širokej miere tým, ktoré vznikajú na základe manželského zväzku, pričom druhá forma spolužitia naopak vyplýva z autonómnej vôle strán a predovšetkým vyvoláva medzi týmito stranami iba dôsledky vyplývajúce z práv a povinností, ktoré si upravili v dohode.
Skutkové okolnosti
6 Žalobca, ktorý má holandskú štátnu príslušnosť, je úradníkom v Eurostate od 15. februára 2006. Dňa 20. februára 2006 požiadal o to, aby jeho partnerstvo s pani Mariou Helenou Astrid Hart upravené dohodou o spolužití („samenlevingsovereenkomst“) dohodnuté v Holandsku pred notárom 29. decembra 2005 bolo uznané Komisiou na to, aby jeho partnerka mohla využívať SSZP.
7 Oznámením z 28. februára 2006 Úrad pre správu a úhradu individuálnych nárokov (PMO) zamietol jeho žiadosť z dôvodu, že dohodu o spolužití uzavretú medzi žalobcom a jeho partnerkou nemožno považovať za partnerstvo uznané holandskou právnou úpravou (zákon o „geregistreerd partnerschap“, ktorý nadobudol účinnosť 1. januára 1998) tak, ako to vyžaduje článok 1 ods. 2 písm. c) prílohy VII služobného poriadku.
8 Dňa 13. marca 2006 žalobca spochybnil zamietnutie svojej žiadosti a predložil osvedčenie veľvyslanectva Holandska v Luxembursku, podľa ktorého „samenlevingsovereenkomst“ podpísaná za prítomnosti notára medzi žalobcom a jeho partnerkou bola uznaná Holandskom a potvrdzovala v dôsledku toho ich postavenie nemanželských partnerov.
9 Napriek tomu oznámením z 20. marca 2006 Komisia potvrdila svoje rozhodnutie z 28. februára 2006. Domnievala sa, že aj keď dohoda o spolužití predstavovala formálne potvrdenie postavenia nemanželských partnerov žalobcu a jeho družky, nič to nemení na skutočnosti, že nezakladala iné práva a povinnosti ako tie, ktoré si partneri písomne dohodli. Okolnosť, že dohoda bola podpísaná pred notárom, nemení skutočnosť, že jednoducho ide iba o súkromnú zmluvu, ktorá nemá zákonné dôsledky pre tretie osoby a nepodlieha povinnosti registrácie. Článok 1 ods. 2 písm. c) prílohy VII služobného poriadku podrobuje nemanželské partnerstvá takejto povinnosti, keďže registrácia zakladá práva a povinnosti porovnateľné so zákonnými dôsledkami manželstva.
10 Žalobca podal 31. marca 2006 sťažnosť, v ktorej spochybnil veľmi prísny výklad ustanovení článku 1 ods. 2 prílohy VII služobného poriadku, ktorý podľa neho prijala Komisia. V tejto sťažnosti tvrdil, že registrácia dohody pred notárom bola dostatočnou podmienkou, a uviedol niektoré okolnosti spôsobilé preukázať, že existovalo málo rozdielov medzi jeho partnerstvom a inštitútom manželstva. Osobitne zdôrazňoval, že vzťah s jeho partnerkou trvá už viac ako dva roky, že spolu majú dieťa, ktoré úradne uznal, a že čakajú ďalšie. Žalobca doplnil, že on a jeho partnerka vzájomne spísali závety a že podpísal životné poistenie v prospech svojej partnerky.
11 Vo svojom stanovisku z 1. júna 2006 sa správny výbor SSZP (ďalej len „správny výbor“) domnieval, pričom vychádzal z dokumentov poskytnutých žalobcom, najmä jeho dohody o spolužití uzavretej pred notárom, ako aj osvedčenia vydaného veľvyslanectvom Holandska v Luxembursku, že dotknuté partnerstvo malo byť uznané za partnerstvo spĺňajúce podmienky stanovené v článku 12 spoločných predpisov, osobitne podmienku upravenú v článku 1 ods. 2 písm. c) bode i) prílohy VII služobného poriadku.
12 Napriek tomuto kladnému stanovisku správneho výboru, MO rozhodnutím z 12. júla 2006 zamietol sťažnosť žalobcu. Domnieval sa, že ustanovenia služobného poriadku mali za cieľ obmedziť prospech SSZP na partnerov, ktorí vstúpili do zväzku podobného manželstvu zahŕňajúcemu vzájomné práva a povinnosti tak, ako ich definuje zákon. Uviedol, že dohoda o spolužití predstavuje iba súkromnú zmluvu, ktorú môžu uzavrieť viac ako dve osoby, ktoré zároveň rozhodnú o jej obsahu, a že aj keď je zaregistrované pred notárom, toto partnerstvo v skutočnosti nemá žiadny zákonný dôsledok, a preto ho nemožno považovať za nemanželské partnerstvo tak, ako je upravené článkom 1 ods. 2 písm. c) prílohy VII služobného poriadku.
13 Rozhodnutie MO bolo žalobcovi oznámené 13. júla 2006.
Návrhy účastníkov konania
14 Žalobca navrhuje, aby Súd pre verejnú službu:
– zrušil rozhodnutie z 28. februára 2006, potvrdené 20. marca 2006, neuznať jeho partnerstvo s pani Mariou Helenou Astrid Hart za nemanželské partnerstvo podľa SSZP,
– zrušil rozhodnutie o zamietnutí jeho sťažnosti podanej 27. marca 2006 podľa článku 90 ods. 2 služobného poriadku z 12. júla 2006 a oznámené 13. júla 2006,
– v každom prípade uložil Komisii povinnosť nahradiť všetky trovy konania v súlade s článkom 87 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa.
15 Komisia navrhuje, aby Súd pre verejnú službu:
– vyhlásil žalobu za nedôvodnú,
– rozhodol o trovách konania podľa práva.
O predmete sporu
16 Žalobca sa domáha zrušenia rozhodnutia z 28. februára 2006, potvrdeného 20. marca 2006, ktoré odmieta uznať jeho partnerstvo s jeho družkou a v dôsledku toho jej odmieta priznať prospech zo SSZP, ako aj zrušenia rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti prijatého MO 12. júla 2006. V tejto súvislosti treba uviesť, že za týchto okolností má Súd pre verejnú službu rozhodovať podľa ustálenej judikatúry iba o aktoch spôsobujúcich ujmu, proti ktorým bola podaná sťažnosť (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 17. januára 1989, Vainker/Parlament, 293/87, Zb. s. 23, bod 8; rozsudok Súdu pre verejnú službu zo 14. novembra 2006, Chatziioannidou/Komisia, F‑100/05, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 24). V dôsledku toho musia byť návrhy žalobcu chápané ako smerujúce k zrušeniu rozhodnutia z 28. februára 2006 tak, ako bolo potvrdené 20. marca 2006.
Právny stav
17 Na podporu svojich návrhov žalobca poukazuje na porušenie článku 72 služobného poriadku, článku 1 ods. 2 písm. c) bodu i) prílohy VII služobného poriadku, ako aj článku 12 spoločných predpisov, zjavne nesprávne posúdenie, porušenie povinnosti odôvodnenia, ako aj porušenie všeobecných právnych zásad, akými sú zásada rovnosti zaobchádzania medzi úradníkmi, zásada správneho úradného postupu a povinnosť starostlivosti, ako aj zásad, ktoré ukladajú MO povinnosť prijať rozhodnutie iba na základe zákonne prijateľných dôvodov, to znamená relevantných a nepostihnutých zjavne nesprávnym skutkovým alebo právnym posúdením.
18 Súd pre verejnú službu považuje za vhodné preskúmať v prvom rade žalobné dôvody založené na porušení článku 72 služobného poriadku, článku 1 ods. 2 písm. c) bode i) prílohy VII služobného poriadku, ako aj článku 12 spoločných predpisov.
Tvrdenia účastníkov konania
19 Na jednej strane sa žalobca domnieva, že z článku 72 služobného poriadku, článku 1 ods. 2 písm. c) bodu i) prílohy VII služobného poriadku, ako aj článku 12 spoločných predpisov, ktoré treba vykladať spoločne a vo vzájomnej súvislosti, vyplýva, že podľa článku 72 služobného poriadku a článku 12 spoločných predpisov slobodný partner zamestnanca musí na to, aby sa naň vzťahoval SSZP, splniť iba prvé tri podmienky upravené v článku 1 ods. 2 písm. c) prílohy VII služobného poriadku, a to podmienky upravené v bodoch i), ii) a iii). Na pojednávaní žalobca tiež zdôraznil, že doslovný výklad dotknutých ustanovení potvrdzuje túto analýzu. V dôsledku toho v rozpore s tým, čo tvrdí PMO vo svojom rozhodnutí o zamietnutí žiadosti o uznanie partnerstva žalobcu a neskôr MO vo svojom rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti, nemanželské partnerstvá môžu byť prijaté podľa SSZP aj bez toho, aby boli nevyhnutne zaregistrované inak, ako notárskym aktom; Komisia teda nemôže pridať k už citovaným článkom podmienky, ktoré sa tam nenachádzajú. Slobodní partneri uznaní ako takí členským štátom, čo je evidentne prípad partnerstva medzi žalobcom a jeho družkou, by preto mali požívať výhody priznané služobným poriadkom.
20 Žalobca v tejto súvislosti tvrdí, že okrem podmienok upravených v bodoch ii) a iii), ktoré nespôsobujú v jeho prípade ťažkosti, spĺňa tiež podmienku upravenú v článku 1 ods. 2 písm. c) bode i) prílohy VII služobného poriadku. Predložil totiž právny dokument uznaný ako taký členským štátom, v predmetnej veci dohodu o spolužití uzavretú v notárskej forme, ktorá potvrdzuje uznanie jej postavenia nemanželského partnera; tiež okrem tohto právneho dokumentu, podľa neho postačujúceho, možno v spise nájsť potvrdenie veľvyslanectva Holandska v Luxembursku, ktoré potvrdzuje uznanie partnerstva. Komisia je v každom prípade povinná prihliadnuť na dohodu o spolužití predloženú do spisu a nemôže odmietnuť uplatniť na situáciu žalobcu účinky vyplývajúce z postavenia uznaného partnera ani sa považovať za právneho poradcu pre vnútroštátnu právnu úpravu Holandska.
21 Žalobca tiež uvádza, že samotná Komisia v liste z 20. marca 2006 priznala, že dohoda o spolužití medzi ním a jeho partnerkou bola formálnym potvrdením ich postavenia nemanželských partnerov. Je preto prekvapujúce, že trvá na odoprení nadobudnutého práva, ktoré vyplýva z tohto zistenia, žalobcovi a jeho partnerke. Vzhľadom na to, že ustanovenia služobného poriadku odkazujú na uznanie dokumentu a situácie členským štátom, Komisia sa nemôže odvolávať na zásadu autonómneho výkladu práva Spoločenstva na účely odmietnutia prihliadnuť na poskytnuté dokumenty a situáciu, ktorú potvrdzujú. Navyše dohoda, ktorú uzavrel so svojou družkou, je notárskym aktom, to znamená aktom spísaným osobou vykonávajúcou verejnú moc a spôsobilou spisovať vykonateľné verejné listiny.
22 Okrem toho žalobca poukazuje na to, že článok 1 ods. 2 písm. c) bod iv) prílohy VII služobného poriadku, ktorý sa týka podmienky smerujúcej k znemožneniu pre partnerov uzavrieť v členskom štáte právoplatné manželstvo, je výslovne vylúčený článkom 72 služobného poriadku a článkom 12 spoločných predpisov, čo jasne preukazuje, že v rozpore s tým, čo uviedla Komisia, otázka manželstva nie je podstatná na uznanie partnerstva na účely rozšírenia výhod SSZP na partnera úradníka. Bez ohľadu na to, či je uzavretie manželstva možné alebo nie, osoby majú voľnosť vo výbere alebo uprednostnení partnerstva, pričom obidva inštitúty nie sú rovnaké a ich podobnosť sa končí pri verejnom vyhlásení a uznaní, ktoré z neho vyplýva.
23 Nakoniec odkazujúc na rozsudok Súdneho dvora zo 17. apríla 1986, Reed (59/85, Zb. s. 1283, bod 15), sa žalobca domnieva, že sociálny vývoj mravov v mnohých členských štátoch ešte viac odôvodňuje rozširujúci výklad pojmu „manžel“ a „nemanželský partner“, aby pod neho bolo možné zahrnúť partnerov rozdielnych pohlaví, ktorí vstúpili do uznaného stabilného zväzku.
24 Komisia odpovedá, že v rozpore s tým, čo tvrdí žalobca, normotvorca nemal v úmysle rozšíriť výhody SSZP na všetkých stabilných partnerov úradníkov, len čo ich partnerstvo bude „uznané“, ale len na tých, ktorých partnerstvo sa v podstatnom rozsahu podobá „manželstvu“ v členskom štáte, v ktorom bolo uzavreté.
25 Komisia predovšetkým pripomína, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že pri výklade ustanovenia práva Spoločenstva treba prihliadať nielen na jeho znenie, ale aj na jeho kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou. Na jednej strane sa Komisia domnieva, že nemožno spochybniť, že cieľom článku 72 služobného poriadku, ako aj článku 1 prílohy VII služobného poriadku je upraviť postavenie osôb, ktoré sú „porovnateľné“ s „manželmi“ úradníkov. Podľa Komisie vyplýva tento cieľ okrem iného z ustanovení článku 72 služobného poriadku, ktorý odkazuje na nemanželského partnera úradníka, ktorého možno „považovať“ za jeho manžela. Na druhej strane Komisia tvrdí, že „neutrálne“ znenie článku 1 ods. 2 písm. c) bodu i) prílohy VII služobného poriadku sa konkrétne vysvetľuje veľkou rôznorodosťou vnútroštátnych právnych úprav týkajúcich sa „partnerstiev porovnateľných s manželstvom“ existujúcich v členských štátoch a v dôsledku toho nemožnosťou normotvorcu prijať názornejšiu formuláciu, ktorá by z dôvodu svojej priveľkej presnosti znamenala, že opomenie partnerstvá uzavreté na tento účel v niektorých členských štátoch.
26 Rovnako, ak by mal normotvorca Spoločenstva v úmysle rozšíriť výhody SSZP na iné kategórie stabilných partnerov, uviedol by to výslovne. V tejto súvislosti sa Komisia domnieva, že v Holandsku existuje iba jeden typ „registrovaného partnerstva“ porovnateľného s manželstvom. Dohoda o spolužití uzavretá žalobcom nepredstavuje po právnej stránke takéto registrované partnerstvo, ale zmluvu alebo „dohodu o spoločnom bývaní“, ktorá môže byť uzavretá dvoma a viacerými osobami, pričom táto posledná uvedená možnosť je naopak zakázaná v rámci „registrovaného partnerstva“. Komisia tiež zdôrazňuje, že notárska registrácia dohody o spolužití nie je povinná s výnimkou priznania určitých výhod. Okrem toho skutočné „registrované partnerstvo“ má svoj pôvod v zákone, pričom dohoda o spolužití vyplýva zo samotnej autonómnej vôle strán. Rovnako, ak z prvého vyplývajú zákonné práva a povinnosti ako v prípade manželstva, naopak, tá druhá má iba majetkové dôsledky.
27 Podľa Komisie je skutočnosť, že dohoda o spolužití bola zaregistrovaná notárom a že Holandsko uznáva túto dohodu o spoločnom bývaní, irelevantná. Takéto uznanie nemá právne dôsledky na otázku, či sa táto „dohoda o spoločnom bývaní“ môže predložiť zamestnávateľovi Spoločenstva na účely rozšírenia výhod SSZP na partnera úradníka.
28 Nakoniec v odpovedi na tvrdenie žalobcu založené na už citovanom rozsudku Reed Komisia pripomína, že v rozsudku z 31. mája 2001, D a Švédsko/Rada (C‑122/99 P a C‑125/99 P, Zb. s. I‑4319, body 37 a 38), Súdny dvor výslovne uviedol, že nie je úlohou súdu Spoločenstva rozširujúco vykladať pojmy „manželstvo“ alebo „registrované partnerstvo“, ale je naopak úlohou samotného normotvorcu zmeniť služobný poriadok na účely priblíženia niektorých foriem registrovaného partnerstva manželstvu. Komisia dopĺňa, že z tohto rozsudku okrem iného výslovne vyplýva, že normotvorca mal v úmysle umožniť využívať SSZP iba osobám, ktoré vstúpili do stabilného nemanželského partnerstva, ktorého účinky sú rovnocenné manželstvu.
Posúdenie Súdom pre verejnú službu
29 Zo samotného znenia článku 72 služobného poriadku vyplýva, že na definovanie pojmu „nemanželský partner úradníka“ tento článok priamo odkazuje na tri prvé podmienky článku 1 ods. 2 písm. c) prílohy VII služobného poriadku, pričom otázku registrácie partnerstva uvedenú v úvodnej vete článku 1 ods. 2 písm. c) prílohy VII služobného poriadku nemožno považovať za predbežnú podmienku. Ak by mal normotvorca v úmysle stanoviť inú úpravu, článok 72 služobného poriadku a článok 12 spoločných predpisov by neodkazovali na „nemanželského“ a „uznaného“ partnera úradníka, ale na jeho „registrovaného“ partnera, pričom tento pojem sa používa v článku 1 ods. 2 písm. c) prílohy VII služobného poriadku; treba si okrem toho všimnúť, že odôvodnenie č. 8 nariadenia Rady (ES, Euratom) č. 723/2004 z 22. marca 2004, ktorým sa mení a dopĺňa Služobný poriadok zamestnancov Európskych spoločenstiev a Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov Európskych spoločenstiev (Ú. v. ES L 124, s. 1; Mim. vyd. 01/002, s. 130), týkajúce sa rozšírenia výhod manželských párov na iné formy zväzku ako manželstvo, sa týka „zamestnancov v inom ako manželskom vzťahu, uznanom členským štátom ako stabilné partnerstvo“ bez toho, aby akokoľvek zmienil podmienky týkajúce sa registrácie dotknutého vzťahu. V tom istom kontexte Súd pre verejnú službu považuje za potrebné spresniť, že v podstate neexistuje rozdiel medzi pojmom nemanželského partnera úradníka uvedeným v článku 72 služobného poriadku a pojmom uznaného partnera úradníka v zmysle článku 12 spoločných predpisov.
30 Je preto úlohou súdu Spoločenstva pri rozhodovaní o rozšírení výhod SSZP na nemanželského partnera úradníka skontrolovať dodržanie iba prvých troch podmienok článku 1 ods. 2 písm. c) prílohy VII služobného poriadku.
31 Pokiaľ ide o prvé tri podmienky uvedené v článku 1 ods. 2 písm. c) prílohy VII služobného poriadku, nie je účastníkmi konania spochybnené, že dve posledné z nich týkajúce sa neexistencie záväzku partnerov v inom nemanželskom partnerskom vzťahu a neexistencie príbuzenského vzťahu medzi nimi sú v predmetnej veci splnené.
32 Okrem toho prvá podmienka, na ktorej spočíva v skutočnosti rozdiel výkladu medzi účastníkmi konania (ďalej len „sporná podmienka“), uvádza, že dvojica predloží právny dokument, uznaný ako taký členským štátom alebo iným príslušným orgánom členského štátu, potvrdzujúci ich stav ako partnerov v nemanželskom zväzku. Táto podmienka obsahuje tri časti:
– prvá časť sa týka predloženia „právneho“ dokumentu týkajúceho sa stavu osôb,
– druhá časť ukladá povinnosť, že tento právny dokument musí byť „uznaný“ ako taký členským štátom,
– nakoniec sa v tretej časti vyžaduje, aby tento právny dokument týkajúci sa stavu osôb potvrdzoval postavenie dotknutých osôb ako „partnerov v nemanželskom zväzku.
33 V predmetnej veci je sporná podmienka splnená v týchto dvoch prvých častiach. Žalobca totiž predložil dohodu o spolužití uzavretú so svojou družkou pred notárom v Holandsku, ako aj potvrdenie veľvyslanectva Holandska v Luxembursku, v ktorom je osvedčené, že tento dokument, ktorý upravuje postavenie partnerov žalobcu a jeho družky v nemanželskom zväzku, je uznaný v Holandsku. Komisia nepoprela ani „úradný“ charakter tejto dohody o spolužití, ani jej „uznanie“ členským štátom.
34 Pokiaľ ide o tretiu časť, žalobca sa domnieva, že vzhľadom na to, že potvrdenie veľvyslanectva Holandska v Luxembursku výslovne uvádza, že „samenlevingsovereenkomst“ mu priznáva s jeho družkou postavenie „partnerov v nemanželskom zväzku“, je tento dokument postačujúci na určenie, že sporná podmienka je takisto splnená v tretej časti.
35 Súd pre verejnú službu nemôže zastávať túto argumentáciu. Otázka, či sa dve osoby nachádzajú v situácii „partnerov v nemanželskom zväzku“ v zmysle služobného poriadku, sa nemôže posúdiť iba na základe hodnotenia vnútroštátnych orgánov členského štátu. Pokiaľ ide osobitne o „samenlevingsovereenkomst“, nemôže spĺňať požiadavku služobného poriadku o „partneroch v nemanželskom zväzku“ na základe jedinej skutočnosti, že právny dokument uznaný ako taký členským štátom potvrdzuje existenciu takéhoto postavenia. Dohoda o spolužití podľa holandského práva je totiž iba zmluvou voľne uzavretou medzi stranami s výhradou dodržiavania pravidiel spojených s verejným poriadkom a dobrými mravmi. Môže byť uzavretá medzi dvoma alebo viacerými osobami a neexistuje žiadna zákonná povinnosť zahrnúť do nej niektoré záväzky alebo vyhlásenia, osobitne tie, ktoré sa týkajú povinnosti spoločnej domácnosti. Okrem iného strany zaväzuje v zásade iba k právam a povinnostiam upraveným touto dohodou a jej právne účinky vo vzťahu k tretím osobám, za každého predpokladu obmedzené, vyžadujú osobitné vyhlásenia a postupy.
36 Naopak, treba pripustiť v určitom rozsahu postoj Komisie, keď tvrdí, že článok 72 služobného poriadku a článok 12 spoločných predpisov upravujú partnerstvá „porovnateľné“ s manželstvom a že na uplatnenie týchto ustanovení musí mať partnerstvo určitú podobnosť s manželstvom.
37 Vo svetle tohto parametra sa Súd pre verejnú službu domnieva, že tretiu časť spornej podmienky treba vykladať ako časť obsahujúcu tri kumulatívne podpodmienky.
38 Predovšetkým táto tretia časť spornej podmienky predpokladá a samotný termín použitý v ustanovení uplatniteľného služobného poriadku potvrdzuje tento výklad, že partneri musia tvoriť „dvojicu“, to znamená zväzok dvoch osôb na rozdiel od iných zväzkov osôb spôsobilých byť stranami dohody o spolužití podľa holandského práva. Je nutné konštatovať a účastníci konania sa v tomto bode zhodujú, že o takýto prípad ide v predmetnej veci.
39 Ďalej použitie slova „stav“ preukazuje, že vzťah partnerov musí vykazovať prvky verejnosti a formalizmu. Táto druhá podpodmienka tretej časti čiastočne spojená s prvou časťou spornej podmienky (pozri bod 32 tohto rozsudku) napriek tomu prekračuje jednoduchú požiadavku „právneho“ dokumentu. Nič to nemení na skutočnosti, že je v predmetnej veci splnená. Na jednej strane je spísaný pred notárom bez toho, aby existovala povinnosť v tomto zmysle, pričom dohoda, ktorá upravuje spoločný život žalobcu a jeho partnerky, požíva autenticitu, ktorú jej zveruje jej uzavretie vo forme notárskeho aktu; na druhej strane upravuje spoločný život partnerov štruktúrovane a detailne sledujúc spôsob spísania právnych textov.
40 Nakoniec pojem „partneri v nemanželskom zväzku“ treba chápať ako pojem predstavujúci situáciu, v ktorej partneri zdieľajú spolužitie, charakterizované určitou stabilitou a sú viazaní v rámci tohto spolužitia vzájomnými právami a povinnosťami týkajúcimi sa ich spoločného života.
41 O taký prípad ide v predmetnej veci.
42 Najprv v preambule „samenlevingsovereenkomst“ uzavretej medzi žalobcom a jeho družkou títo dvaja výslovne vyhlasujú, že žijú spolu a vedú spoločnú domácnosť od 1. júla 2004. Navyše ako žalobca uviedol na pojednávaní, článok 7 dohody o spolužití ukladá dvojici povinnosť mať spoločné bydlisko.
43 Ďalej treba konštatovať, že dohoda o spolužití žalobcu a jeho družky obsahuje širokú úpravu práv a povinností týkajúcich sa ich spoločného života ako dvojice. Najmä podľa článku 3 dohody si partneri udelili vzájomné plnomocenstvo na právne akty uzavreté v prospech bežnej domácnosti. Pokiaľ ide o článok 4 dohody, ten uvádza, že všetok majetok slúžiaci bežnej domácnosti patrí do spoločného vlastníctva okrem prípadov, ak je tento majetok uvedený v prílohe dohody alebo ak sa strany písomne dohodli inak. Tento spoločný majetok v domácnosti je uvedený v článku 4 ods. 2 dohody. Partneri sa tiež v článku 5 dohody zaväzujú, že budú mesačne prispievať au prorata čistých príjmov zo zamestnania do spoločnej kasy na to, aby sa mohli vynaložiť na výdavky na bežnú domácnosť. Okrem toho článok 8 dohody stanovuje, že vo všetkých prípadoch, v ktorých existuje spor týkajúci sa vlastníctva majetku, sa tento majetok považuje za majetok v bezpodielovom spoluvlastníctve oboch partnerov. Nakoniec treba poukázať na článok 9 dohody, podľa ktorého každý z partnerov určil vzájomne druhého za príjemcu „dôchodku partnera“ pre prípad, že ich príjmy budú zahŕňať takéto dávky.
44 Pokiaľ ide o deti, keďže o tomto bode sa dohoda o spolužití nezmieňuje, z brožúry pripojenej k vyjadreniu k žalobe a uvedenej v bode 5 tohto rozsudku vyplýva, že holandské právo v prípade, ak sú rodičia iba partnermi, umožňuje otcovi dieťaťa na základe uznania dieťaťa, ale tiež na základe určitých konaní, nadobudnúť rovnaké práva vo vzťahu k dieťaťu, aké by mal v prípade uzavretia manželstva s matkou tohto dieťaťa. Najmä nadobúda rodičovské práva a povinnosti spoločne s matkou; navyše dieťa môže prípadne prevziať priezvisko otca. Žalobca v predmetnej veci bez toho, aby to spochybnila Komisia, vyhlásil, že uznal svoje prvé dieťa pri narodení, čo mu ako otcovi dieťaťa zveruje širšie práva.
45 Okrem iného, ak uzavretie dohody o spolužití v zásade zaväzuje iba partnerov (pozri bod 35 tohto rozsudku), treba uviesť, že vyššie uvedená brožúra uvádza, že holandské súdy začínajú zaobchádzať s dvojicami, ktoré uzavreli dohodu o spolužití, rovnakým spôsobom, ako s tými, ktoré uzavreli registrované partnerstvo alebo manželstvo („courts are starting to put couples with a cohabitation agreement on the same footing as married and registered couples“) a výslovne pripúšťa, že možno priznať dvojiciam, ktoré uzavreli dohodu o spolužití, účinky vo vzťahu k tretím osobám, osobitne pokiaľ ide o dôchodkové dávky; a presne, ako sa uviedlo v bode 43 in fine tohto rozsudku, partneri v predmetnom spore sa vzájomne označili za príjemcov „dôchodku partnera“ pre prípad, že ich príjmy budú zahŕňať takéto dávky.
46 Zo všetkých týchto okolností je zrejmé, že aj keď dôsledky vyplývajúce z dohody o spolužití uzavretej medzi žalobcom a jeho partnerkou nie sú tak široké ako dôsledky existujúce v rámci manželstva alebo tiež „geregistreerd partnerschap“, môžu byť porovnateľné v mnohých bodoch, ak, ako je tomu v predmetnej veci, si to partneri zmluvne upravia.
47 Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy (body 42 až 46 tohto rozsudku) možno iba konštatovať, že tretia podpodmienka tretej časti spornej podmienky, a to tá, ktorá sa týka pojmu „partneri v nemanželskom zväzku“, tak ako je definovaná v bode 40 tohto rozsudku, je splnená a v dôsledku toho je tým splnená aj tretia časť spornej podmienky.
48 Z vyššie uvedeného preto vyplýva, že v predmetnej veci tri prvé podmienky uvedené v článku 1 ods. 2 písm. c) prílohy VII služobného poriadku a uvedené v článku 72 služobného poriadku sú splnené.
49 Takýto výklad je navyše v súlade so sociálnym vývojom mravov, ktorých relevantnosť pre výklad služobného poriadku bola zdôraznená v už citovanom rozsudku Reed, na ktorý poukazoval vo svojich písomnostiach žalobca. V tejto súvislosti treba uviesť, že rozšírenie výhod SSZP na partnera úradníka platí rovnako pre partnera rovnakého pohlavia, keďže autori služobného poriadku takto pripustili, že osobám, ktoré nevstúpili do manželského zväzku, môžu byť priznané nové práva. Okrem toho a v rozpore s tým, čo tvrdí Komisia, výklad prijatý Súdom pre verejnú službu – výklad, ktorý sa okrem iného osobitne týka konceptu „partnerstva“ – nie je v rozpore s judikatúrou, podľa ktorej sudca Spoločenstva nemôže rozširujúco vykladať pojem „manželstvo“ (pozri rozsudok D a Švédsko/Rada, už citovaný, body 37 až 39). V predmetnom kontexte treba okrem toho uviesť, že rozšírenie výhod SSZP na stabilného partnera úradníka sleduje ciele solidarity a sociálnej súdržnosti, ktoré sa líšia od cieľov sledovaných ustanoveniami, ktoré úradníkom priznávajú čisto peňažné výhody vo forme príspevku k platu, ako napríklad príspevok na domácnosť pre partnera úradníka upravený v článku 1 ods. 2 písm. c) prílohy VII služobného poriadku; nie je preto neodôvodnené, že tieto výhody podliehajú striktnejším podmienkam, pokiaľ ide o vzťah medzi úradníkom a jeho nemanželským partnerom, ako výhoda spočívajúca v rozšírení prospechu SSZP na tohto partnera.
50 V dôsledku toho sa Súd pre verejnú službu domnieva, že partnerka žalobcu môže podľa článku 72 služobného poriadku a článku 12 spoločných predpisov požívať výhody SSZP vyhradené pre „slobodného partnera úradníka“ a „uznaného partnera poistenca“.
51 Opačné tvrdenia vznesené Komisiou nie sú spôsobilé vyvrátiť tieto zistenia.
52 Osobitne sa to týka tvrdenia, podľa ktorého je výhoda SSZP vyhradená iba pre partnerstvá „porovnateľné“ s manželstvom, teda tvrdenia, ktoré Komisia čerpá z výkladu uplatniteľných pravidiel, ktorý neprihliada iba na ich znenie, ale tiež na ich kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej sú súčasťou. Ak sa aj pripustí, že takýto spôsob výkladu by mal viesť k čisto doslovnému výkladu, Súd pre verejnú službu nevidí dôvody, pre ktoré by mal mať za účinok vylúčenie partnera žalobcu z výhod SSZP. Naopak, práve na základe presného sledovania spôsobu výkladu navrhovaného Komisiou, ktorý je predmetom ustálenej judikatúry (pozri rozsudok Súdneho dvora zo 17. novembra 1983, Merck, 292/82, Zb. s. 3781, bod 12; rozsudok Súdu pre verejnú službu zo 14. decembra 2006, André/Komisia, F‑10/06, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 35), Súd pre verejnú službu, ktorý sa neuspokojil s tvrdením obsiahnutým v osvedčení veľvyslanectva Holandska v Luxembursku, sa rozhodol preskúmať v bodoch 42 až 46 tohto rozsudku samotnú podstatu sporného partnerstva a dospel k záveru, že s manželstvom vykazuje podobnosti, ktoré umožňujú, aby partnerka žalobcu mohla využívať výhody článku 72 služobného poriadku napriek skutočnosti, že v dotknutom vnútroštátnom právnom poriadku existoval iný typ registrovaného partnerstva ešte podobnejší manželstvu, ktorý ex offo patrí do pôsobnosti tohto článku. Naopak keďže tvrdenie o porovnateľnosti medzi partnerstvom a manželstvom prekračovalo požiadavku prvkov podobnosti prijatých v predmetnej veci (pozri bod 36 a pre každý z týchto prvkov body 38, 39 a 40 až 47 tohto rozsudku), prijatie tohto tvrdenia by viedlo k pridaniu dodatočnej podmienky, ktorá neexistuje v rámci článku 72 služobného poriadku.
53 V rovnakom kontexte treba zamietnuť tvrdenie, ktoré Komisia vyvodzuje z použitia výrazu „sa pokladá za manžela alebo manželku“ uvedeného v článku 72 služobného poriadku, keď tvrdí, že termín „sa pokladá“ treba chápať ako označujúci partnerov v podstate „porovnateľných“ s manželmi a predstavuje tak podmienku na to, aby slobodný partner úradníka mohol využívať výhody SSZP. Tento výklad nemožno prijať. Analogicky s tým, čo sa prijalo na uplatnenie iných ustanovení služobného poriadku (ako napríklad článok 2 ods. 4 prílohy VII služobného poriadku, ktorý umožňuje „považovať“ za nezaopatrené deti akúkoľvek inú osobu, voči ktorej má úradník zákonnú vyživovacou povinnosť a ktorej uhrádzanie mu spôsobuje vysoké náklady), výraz „sa pokladá za manžela alebo manželku“ uvedený v článku 72 služobného poriadku treba jednoducho chápať v tom zmysle, že v rámci SSZP rovnaké zaobchádzanie treba vyhradiť slobodnému partnerovi a manželovi úradníka v prípade, ak sú splnené tri podmienky článku 1 ods. 2 písm. c) prílohy VII služobného poriadku.
54 Okrem toho, pokiaľ ide o postoj Komisie, podľa ktorého odkaz článku 72 služobného poriadku na článok 1 ods. 2 písm. c) prílohy VII služobného poriadku sa neobmedzuje iba na podmienky v bodoch i) až iii) tohto posledného uvedeného ustanovenia, ale vzťahuje sa aj na úvodnú vetu, ktorá odkazuje na požiadavku registrácie, je nutné konštatovať, že aj za predpokladu, že takýto výklad odkazu článku 72 služobného poriadku je dôvodný, musia byť žalobné dôvody žalobcu rovnako prijaté. V predmetnej veci bola totiž, a žalobca to pripomenul na pojednávaní, dohoda o spolužití predmetom registrácie pred notárom, teda pred verejným úradníkom, ktorému je zverená časť výkonu verejnej moci. Vzhľadom na túto registráciu pred notárom nadobudol tento dokument určitú „oficiálnosť“ požívajúcu z tohto dôvodu niektoré charakteristiky známe vo vnútroštátnom práve a spojené s verejnými listinami, ako istota dohody a podpisu strán, ako aj obsahu dohody. Tieto charakteristiky sú spôsobilé nielen uľahčiť dodržiavanie a vykonanie dohody o spolužití medzi partnermi, ale tiež umožňujú rozšíriť účinky dohody o spolužití na tretie osoby; totiž ako vyplýva z vyššie uvedenej brožúry holandskej administratívy (pozri bod 45 tohto rozsudku), tretie osoby, podobne ako penzijné fondy, môžu podriadiť uznanie dohody o spolužití podmienke, že takáto dohoda bude uzavretá pred notárom. Preto aj za predpokladu, že podmienka registrácie je nevyhnutná, táto podmienka v rozpore s tým, čo tvrdí Komisia, nevyžaduje uzavretie „geregistreerd partnerschap“, a teda registrácia pred notárom spĺňa podmienky ustanovenia.
55 Žalobca preto v predmetnej veci nebol povinný preukázať existenciu „geregistreerd partnerschap“ medzi ním a jeho družkou na to, aby tá mohla využívať SSZP.
56 Súd pre verejnú službu sa okrem toho domnieva, že postoj Komisie k požiadavke dohody typu „geregistreerd partnerschap“ podľa holandského práva by mohol viesť k nerovnosti zaobchádzania. Vzhľadom na to, že mnohé krajiny nepoznajú formy zväzku porovnateľné s „geregistreerd partnerschap“, vyžadovať, ako to robí Komisia, „registrované“ partnerstvo tohto typu by malo za následok pre nemanželské dvojice, ktoré z dôvodu najmä ich bydliska, ako aj štátnej príslušnosti partnerov sú najužšie spojené s týmito krajinami, definitívne zbavenie partnera úradníka výhod SSZP mimo manželstva. Naopak, za predpokladu, že Komisia prijme partnerstvá uzavreté vo forme dohôd o spolužití pre tieto dvojice, jej zamietnutie uznať „jednoduché“ dohody o spolužití pre dvojice, ktoré sú najužšie spojené v zmysle vysvetlenom vyššie s krajinami, ktoré poznajú iné formy zväzku ako manželstvo alebo „registrované“ partnerstvo, by znamenalo nerovnosť zaobchádzania s týmito poslednými uvedenými dvojicami: totiž pre tie isté dvojice rozšírenie výhod SSZP na partnera by bolo zamietnuté, zatiaľ čo by bolo povolené pre dvojice, ktoré majú vyššie uvedené spojenie s krajinami, ktoré nepoznajú „registrované“ partnerstvá. Tieto nerovnosti je ešte ťažšie odôvodniť pri existencii partnerstiev, ktoré nie sú „registrované“ v zmysle odporúčanom Komisiou, ale ktoré napriek tomu majú s manželstvom silnejšiu podobnosť ako „geregistreerd partnerschap“ podľa holandského práva. Okrem toho hoci je pravdou, že podľa judikatúry články 12 ES, 39 ES, 43 ES a 49 ES zakázaním každému členskému štátu uplatňovať jeho právo rozdielne z dôvodu štátnej príslušnosti neupravujú prípadné rozdiely v zaobchádzaní, ktoré môžu v jednom alebo druhom členskom štáte vyplývať z rozdielností existujúcich medzi právnymi úpravami rôznych členských štátov vzhľadom na to, že tie sa dotýkajú všetkých osôb patriacich do ich pôsobnosti podľa objektívnych kritérií a bez ohľadu na ich štátnu príslušnosť (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 28. júna 1978, Kenny, 1/78, Zb. s. 1489, bod 18; zo 7. mája 1992, Wood a Cowie, C‑251/90 a C‑252/90, Zb. s. I‑2873, bod 19; z 3. júla 1979, Van Dam en Zonen a i., 185/78 až 204/78, Zb. s. 2345, bod 10, a z 1. februára 1996, Perfili, C‑177/94, Zb. s. 161, bod 17), na nerovnosti takého druhu ako tie, ktoré sú zdôraznené v tomto bode, sa nevzťahuje táto judikatúra; totiž na jednej strane a v rozpore s predpokladom, na ktorom sa zakladá dotknutá judikatúra, nerovnosti zaobchádzania uvedené v tomto bode majú svoj pôvod v štátnej príslušnosti dotknutých osôb, ako aj v ich bydlisku, pričom toto kritérium často pokrýva aj národnosť, a na druhej strane vo veciach, ktoré viedli k prijatiu vyššie uvedenej judikatúry, sa otázka rovnosti zaobchádzania kládla vzhľadom na pravidlá voľného pohybu, zatiaľ čo v predmetnej veci ide o zabezpečenie zásady rovnosti zaobchádzania ako zásady práva verejnej služby Spoločenstva.
57 Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba vyhovieť žalobným dôvodom žalobcu založeným na porušení článku 72 služobného poriadku, článku 1 ods. 2 písm. c) bodu i) prílohy VII služobného poriadku a článku 12 spoločných predpisov a zrušiť napadnuté rozhodnutie bez toho, aby bolo potrebné vyjadriť sa k jeho ďalším žalobným dôvodom uvedeným neusporiadaným spôsobom, ako to správne tvrdí Komisia, na inom mieste v žalobe, keďže niektoré žalobné dôvody nie sú nijako rozvinuté.
58 Je pravdou, že výklad prijatý Súdom pre verejnú službu pre článok 72 služobného poriadku v spojení s článkom 1 ods. 2 písm. c) bodom i) prílohy VII služobného poriadku a článkom 12 spoločných predpisov môže v určitých prípadoch viesť služby, ktoré rozhodujú o žiadostiach o rozšírenie výhod SSZP na slobodného partnera úradníka, vykonávať prieskumy a overenia, zatiaľ čo normotvorca Spoločenstva sa nariadením č. 723/2004 snažil zjednodušiť administratívne riadenie inštitúcií. Napriek tomu tento cieľ je dosiahnutý v širokom rozsahu novými pravidlami v oblasti náhrad a príspevkov, t. j. jediných oblastiach, na ktoré odkazuje nariadenie č. 723/2004 vo svojom odôvodnení č. 26 v súvislosti so zjednodušením a ktoré sú okrem iného nielen rozdielne od oblasti rozšírenia výhod SSZP, ale tiež zo sociálneho pohľadu menej citlivé ako táto posledná uvedená oblasť (pozri v tomto zmysle bod 49 tohto rozsudku). Okrem toho cieľ zjednodušenia musí byť za každého predpokladu zosúladený s vyššími právnymi záujmami a pravidlami služobného poriadku; napätie, ktoré by mohlo vyplývať pre administratívy z výkladu prijatého v predmetnej veci je iba dôsledkom uplatnenia týchto zásad a pravidiel Súdom pre verejnú službu na účely vymedzenia presného zmyslu pojmu „slobodný partner“ v článku 72 služobného poriadku.
O trovách
59 Podľa článku 122 Rokovacieho poriadku Súdu pre verejnú službu uverejneného v Úradnom vestníku Európskej únie z 29. augusta 2007 (Ú. v. ES L 225, s. 1) ustanovenia tohto poriadku o trovách konania a súdnych výdavkoch sa uplatnia až na konania začaté na Súde pre verejnú službu po nadobudnutí účinnosti tohto poriadku, a to od 1. novembra 2007. Na konania prebiehajúce na Súde pre verejnú službu pred nadobudnutím účinnosti tohto poriadku sa budú uplatňovať mutatis mutandis príslušné ustanovenia Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa.
60 Podľa článku 87 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia nemala úspech vo svojich dôvodoch v tomto konaní, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania.
Z týchto dôvodov
SÚD PRE VEREJNÚ SLUŽBU (prvá komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Rozhodnutie Komisie Európskych spoločenstiev z 28. februára 2006, potvrdené 20. marca 2006, o neuznaní partnerstva pána Antona Pietera Roodhuijzena s pani Mariou Helenou Astrid Hart za nemanželský partnerský zväzok na účely spoločného systému zdravotného poistenia Európskych spoločenstiev sa zrušuje.
2. Komisia Európskych spoločenstiev je povinná nahradiť trovy konania.
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 27. novembra 2007.
Znenie tohto rozhodnutia, ako aj v ňom citovaných rozhodnutí súdov Spoločenstva, ktoré zatiaľ neboli uverejnené v Zbierke, sú k dispozícii na internetovej stránke Súdneho dvora: www.curia.europa.eu