Vec T‑107/17
Frank Steinhoff a i.
proti
Európskej centrálnej banke
Rozsudok Všeobecného súdu (tretia komora) z 23. mája 2019
„Mimozmluvná zodpovednosť – Hospodárska a menová politika – ECB – Národné centrálne banky – Reštrukturalizácia gréckeho verejného dlhu – Zapojenie súkromného sektora – Doložky o spoločnom postupe veriteľov – Povinná výmena gréckych dlhových nástrojov – Súkromní veritelia – Stanovisko ECB – Dostatočne závažné porušenie právnej normy, ktorá priznáva práva jednotlivcom – Zásada pacta sunt servanda – Článok 17 ods. 1 a 2 Charty základných práv – Článok 63 ods. 1 ZFEÚ – Článok 124 ZFEÚ“
1. Žaloba o náhradu škody – Lehoty na podanie žaloby – Päťročná premlčacia lehota – Podanie žaloby deň pred uplynutím lehoty – Prípustnosť – Neskoršie odstránenie nedostatkov žaloby – Neexistencia vplyvu
(Článok 263 štvrtý odsek a článok 340 druhý odsek ZFEÚ; Štatút Súdneho dvora, článok 46; Rokovací poriadok Všeobecného súdu, článok 76)
(pozri body 30 – 33)
2. Súdne konanie – Predloženie dôkazov – Predloženie písomností vyhotovených v inom jazyku ako v jazyku konania – Povinnosť predložiť preklad do jazyka konania – Porušenie – Dôsledky
(Rokovací poriadok Všeobecného súdu, článok 46 ods. 2)
(pozri body 35 – 37)
3. Žaloba o náhradu škody – Predmet – Návrh na náhradu škody spôsobenej Európskou centrálnou bankou – Právomoc súdu Únie – Pripísanie škody bankou konaniu členského štátu – Neexistencia vplyvu
(Články 268 a 340 ZFEÚ)
(pozri body 42 – 46)
4. Žaloba o náhradu škody – Autonómna povaha – Rozdiel v porovnaní so žalobou o neplatnosť
(Články 263 a 268 ZFEÚ)
(pozri bod 51)
5. Mimozmluvná zodpovednosť – Podmienky – Protiprávnosť – Dostatočne závažné porušenie práva Únie – Kritériá posúdenia
(Článok 340 druhý odsek ZFEÚ)
(pozri body 52 – 54)
6. Žaloba o náhradu škody – Predmet – Návrh na náhradu škody spôsobenej nezáväzným aktom politickej povahy – Prípustnosť
(Článok 263 a článok 340 druhý odsek ZFEÚ)
(pozri body 55 – 57)
7. Hospodárska a menová politika – Menová politika – Vykonanie – Stanovisko Európskej centrálnej banky (ECB) adresované vnútroštátnym orgánom k návrhom vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré patria do oblasti jej pôsobnosti – Záväzný charakter – Neexistencia – Voľná úvaha ECB pri prijímaní stanovísk
(Článok 127 ods. 4 ZFEÚ; rozhodnutie Rady 98/415, odôvodnenie 3 a články 2 a 4)
(pozri body 71, 72)
8. Mimozmluvná zodpovednosť – Podmienky – Nezákonnosť – Dostatočne závažné porušenie právnej normy, ktorá priznáva práva jednotlivcom – Právna norma, ktorá priznáva práva jednotlivcom – Pojem – Zásada pacta sunt servanda – Vylúčenie
(Článok 340 druhý odsek ZFEÚ)
(pozri body 77, 78)
9. Mimozmluvná zodpovednosť – Podmienky – Protiprávnosť – Dostatočne závažné porušenie práva Únie – Chýbajúce upozornenie Európskej centrálnej banky v stanovisku adresovanom členskému štátu na porušenie zásady pacta sunt servanda v dôsledku prijatia zákona, ktorým sa menia podmienky vzťahujúce sa na dlhové nástroje na účely reštrukturalizácie štátneho verejného dlhu – Vylúčenie
(Článok 340 druhý odsek ZFEÚ)
(pozri body 79 – 85)
10. Mimozmluvná zodpovednosť – Podmienky – Nezákonnosť – Dostatočne závažné porušenie právnej normy, ktorá priznáva práva jednotlivcom – Právna norma, ktorá priznáva práva jednotlivcom – Pojem – Vlastnícke právo – Zahrnutie
(Článok 340 druhý odsek ZFEÚ; Charta základných práv Európskej únie, článok 17 ods. 1)
(pozri body 96, 97)
11. Právo Európskej únie – Zásady – Základné práva – Vlastnícke právo – Obmedzenia – Prípustnosť – Podmienky
(Charta základných práv Európskej únie, článok 17 ods. 1 a článok 52 ods. 1)
(pozri body 99, 100)
12. Hospodárska a menová politika – Menová politika – Vykonanie – Stanovisko Európskej centrálnej banky (ECB) adresované vnútroštátnym orgánom k návrhom vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré patria do oblasti jej pôsobnosti – Prijatie zákona členského štátu, ktorým sa obmedzuje hodnota určitých dlhových nástrojov s cieľom chrániť národné hospodárstvo a eurozónu pred nebezpečenstvom platobnej neschopnosti dotknutého členského štátu – Neprimerané obmedzenie vlastníckeho práva – Neexistencia
(Článok 127 ods. 4 ZFEÚ; Charta základných práv Európskej únie, článok 17 ods. 1; rozhodnutie Rady 98/415)
(pozri body 105, 108 – 116)
13. Voľný pohyb kapitálu – Obmedzenia pohybu kapitálu – Vnútroštátna právna úprava, ktorou sa obmedzuje hodnota dlhových nástrojov vydaných alebo zaručených dotknutým členským štátom – Odôvodnenie založené na potrebe chrániť národné hospodárstvo a eurozónu pred nebezpečenstvom platobnej neschopnosti dotknutého členského štátu – Prípustnosť
(Článok 63 ZFEÚ)
(pozri body 119, 120, 122 – 124)
14. Súdne konanie – Prejednávanie vecí pred Všeobecným súdom – Ochrana poskytnutá účastníkom konania proti zneužitiu procesných dokumentov – Zosúladenie so zásadou slobodného predkladania dôkazov – Použitie procesnej písomnosti pochádzajúcej z inej veci – Prípustnosť – Predloženie procesnej písomnosti s chýbajúcimi stranami – Odstránenie nedostatkov v štádiu repliky – Porušenie práva protistrany na obhajobu – Neexistencia
(Rokovací poriadok Všeobecného súdu, článok 85)
(pozri body 129 – 131)
15. Hospodárska a menová politika – Hospodárska politika – Zákaz prijať opatrenia, ktoré priznávajú zvýhodnený prístup k finančným inštitúciám bez odôvodnenia dôvodmi verejného dohľadu – Vnútroštátna právna úprava, ktorou sa obmedzuje hodnota dlhových nástrojov vydaných alebo zaručených dotknutým členským štátom – Odôvodnenie založené na potrebe chrániť národné hospodárstvo a eurozónu pred nebezpečenstvom platobnej neschopnosti dotknutého členského štátu – Prípustnosť
(Článok 124 ZFEÚ; nariadenie Rady č. 3604/93, článok 2)
(pozri body 136 – 138)
16. Mimozmluvná zodpovednosť – Podmienky – Protiprávnosť – Dostatočne závažné porušenie právnej normy, ktorá priznáva práva jednotlivcom – Právna norma, ktorá priznáva práva jednotlivcom – Pojem – Zákaz prijať opatrenia, ktoré priznávajú zvýhodnený prístup k finančným inštitúciám bez odôvodnenia dôvodmi verejného dohľadu – Vylúčenie
(Článok 124 a článok 340 druhý odsek ZFEÚ)
(pozri body 139, 140)
17. Mimozmluvná zodpovednosť – Podmienky – Nezákonnosť – Ujma – Príčinná súvislosť – Neexistencia jednej z podmienok – Zamietnutie žaloby o náhradu škody v celom rozsahu
(Článok 340 druhý odsek ZFEÚ)
(pozri body 143, 144)
Zhrnutie
V rozsudku Steinhoff a i./ECB (T‑107/17), vydanom 23. mája 2019, Všeobecný súd zamietol žalobu o náhradu škody smerujúcu k náhrade ujmy, ktorú údajne utrpeli súkromní veritelia v dôsledku prijatia stanoviska Európskej centrálnej banky (ECB) k dlhovým nástrojom vydaným a zaručeným Helénskou republikou(1).
Dňa 2. februára 2012 Helénska republika na základe článku 127 ods. 4 ZFEÚ v spojení s článkom 282 ods. 5 ZFEÚ podala na ECB žiadosť o stanovisko k návrhu zákona č. 4050/2012, ktorým sa zavádzajú pravidlá týkajúce sa zmien podmienok vzťahujúcich sa na obchodovateľné dlhové nástroje vydané alebo zaručené gréckym štátom v rámci dohôd s ich držiteľmi na účely reštrukturalizácie gréckeho verejného dlhu, ktorá sa zakladá najmä na uplatnení „doložiek o spoločnom postupe veriteľov“ (ďalej len „CAC“). Keďže ECB vydala kladné stanovisko k návrhu zákona, helénsky parlament prijal 23. februára 2012 tento zákon.
Na základe mechanizmu CAC sa navrhované zmeny dotknutých dlhových nástrojov mali stať právne záväznými pre každého držiteľa dlhových nástrojov, ktoré sa riadia gréckym právom a boli vydané pred 31. decembrom 2011, tak ako boli identifikované v akte Rady ministrov schvaľujúcom ponuky na účasť súkromných investorov (Private Sector Involvement, ďalej len „PSI“), ak uvedené zmeny schválilo kvórum držiteľov dlhopisov predstavujúce minimálne dve tretiny ich nominálnej hodnoty. Keďže požadované kvórum a väčšina na účely plánovanej výmeny dlhových nástrojov boli dosiahnuté, všetkým držiteľom gréckych dlhových nástrojov, vrátane tých, ktorí sa postavili voči tejto výmene, boli tieto dlhové nástroje vymenené podľa zákona č. 4050/2012 a v dôsledku toho ich hodnota znížená. Žalobcovia sa ako držitelia gréckych dlhových nástrojov zúčastnili na reštrukturalizácii gréckeho verejného dlhu v rámci PSI a CAC, ktoré boli vykonané zákonom č. 4050/2012, po tom, čo odmietli ponuky na výmenu ich dlhových nástrojov.
Žalobcovia sa svojou žalobou domáhali zodpovednosti ECB za ujmu, ktorú údajne utrpeli z dôvodu, že ECB vo svojom stanovisku neupozornila Helénsku republiku na nezákonnosť reštrukturalizácie gréckeho verejného dlhu plánovanej vo forme povinnej výmeny dlhových nástrojov.
Pokiaľ ide o mimozmluvnú zodpovednosť ECB, Všeobecný súd v prvom rade uviedol, že stanoviská ECB nie sú pre vnútroštátne orgány záväzné. Podľa odôvodnenia 3 a článku 4 rozhodnutia 98/415(2) totiž vnútroštátne orgány musia len vziať do úvahy tieto stanoviská, ktoré nemajú vplyv na zodpovednosť týchto orgánov v záležitostiach, ktoré sú predmetom dotknutých legislatívnych návrhov. Z toho vyplýva, že hoci si dodržanie povinnosti konzultácie s ECB vyžaduje, aby mohla účinne oznámiť svoje stanovisko vnútroštátnym orgánom, nemôže ich nútiť, aby ho rešpektovali. V druhom rade Všeobecný súd konštatoval, že ECB pri prijímaní svojich stanovísk disponuje širokou mierou voľnej úvahy. Zo širokej miery voľnej úvahy, ktorú má ECB, vyplýva, že len zjavné a závažné prekročenie hraníc tejto voľnej úvahy môže zakladať jej mimozmluvnú zodpovednosť. V dôsledku toho výlučne dostatočne závažné porušenie právnej normy, ktorá priznáva práva jednotlivcom, môže zakladať mimozmluvnú zodpovednosť ECB.
V tomto kontexte Všeobecný súd rozhodol, že žalobcovia nesprávne tvrdia, že ECB sa dopustila protiprávneho konania, ktoré by mohlo zakladať jej mimozmluvnú zodpovednosť tým, že v spornom stanovisku neupozornila na porušenie zásady pacta sunt servanda vo vzťahu k nim v prípade prijatia zákona č. 4050/2012. Skutočnosť, že žalobcovia upísali sporné dlhové nástroje vydané a zaručené Helénskou republikou, totiž viedla k vzniku zmluvného vzťahu medzi nimi a Helénskou republikou. Tento zmluvný vzťah sa neriadi zásadou pacta sunt servanda podľa článku 26 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve(3). Podľa svojho článku 1 sa tento dohovor uplatňuje len na zmluvy medzi štátmi. V dôsledku toho článok 26 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve nepredstavuje právnu normu, ktorá by priznávala práva žalobcom.
Okrem toho Všeobecný súd pripomenul, že adresátmi stanovísk ECB nie sú jednotlivci a ich hlavným predmetom nie sú zmluvné vzťahy medzi jednotlivcom a členským štátom v nadväznosti na vydanie dlhových nástrojov týmto členským štátom. Na základe článku 2 rozhodnutia 98/415 sú totiž adresátmi stanovísk ECB orgány členských štátov povinné konzultovať ECB, a nie jednotlivci. V dôsledku toho, ak je ECB tak ako v prejednávanej veci konzultovaná Helénskou republikou v súvislosti s návrhom právnej úpravy týkajúcej sa vnútroštátnych bánk a noriem uplatňujúcich sa na finančné inštitúcie, v rozsahu, v akom majú citeľný vplyv na stabilitu týchto finančných inštitúcií a finančných trhov, nie je povinná vyjadrovať sa k dodržiavaniu všeobecnej zásady zmluvného práva pacta sunt servanda týmto členským štátom vo vzťahu k držiteľom štátnych dlhových nástrojov. Preto právomoc ECB vydávať stanoviská nepriznáva žalobcom právo na to, aby táto inštitúcia upozorňovala na porušenie zmluvného práva, ktoré majú vo vzťahu k Helénskej republike v nadväznosti na upísanie gréckych dlhových nástrojov vydaných a zaručených týmto štátom.
Všeobecný súd sa následne domnieval, že obmedzenie hodnoty sporných dlhových nástrojov v držbe žalobcov nepredstavuje neprimerané opatrenie vzhľadom na cieľ, ktorým je chrániť hospodárstvo Helénskej republiky a eurozónu pred nebezpečenstvom platobnej neschopnosti Helénskej republiky a kolapsom jej ekonomiky. Žalobcovia teda nesprávne tvrdia, že predmetné opatrenia predstavujú porušenie vlastníckeho práva zaručeného v článku 17 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie.
Všeobecný súd dospel ďalej k záveru, že nedošlo k porušeniu voľného pohybu kapitálu zakotveného v článku 63 ods. 1 ZFEÚ, keď rozhodol, že v prejednávanej veci opatrenia vykonané zákonom č. 4050/2012 boli odôvodnené naliehavými dôvodmi všeobecného záujmu, keďže okolnosti, ktoré boli základom pre tento zákon, boli skutočne výnimočné, pretože bez reštrukturalizácie predstavovala minimálne selektívna a krátkodobá platobná neschopnosť Helénskej republiky reálnu perspektívu. Rovnako tak cieľom sporných opatrení bolo zabezpečenie stability bankového systému eurozóny ako celku. Okrem toho žalobcovia nepreukázali, že by uvedené opatrenia boli neprimerané. Tieto opatrenia umožnili obnoviť stabilitu bankového systému eurozóny ako celku, pričom sa nepreukázalo, že by šli nad rámec toho, čo bolo nevyhnutné na obnovenie tejto stability. Konkrétne účasť súkromných veriteľov na výmene gréckych dlhových nástrojov na výhradne dobrovoľnom základe, teda riešenie, ktoré zastávajú žalobcovia, by neumožnilo zaručiť úspech tejto výmeny dlhových nástrojov. Pokiaľ by sa nezaručilo rovnaké zaobchádzanie so súkromnými veriteľmi, len málo z nich by súhlasilo s uvedenou výmenou, vzhľadom na morálnu dilemu, ktorá z nej vyplývala, a síce aby znášali dôsledky rizík veriteľov, ktorí sa nezúčastňujú tejto výmeny gréckych dlhových nástrojov.
Všeobecný súd sa napokon domnieval, že žalobcovia sa nesprávne odvolávajú na existenciu nezákonného konania, ktoré by zakladalo zodpovednosť ECB vo vzťahu k nim z dôvodu, že v prejednávanej veci neupozornila na porušenie článku 124 ZFEÚ. Článok 124 ZFEÚ totiž zakazuje akékoľvek opatrenie, ktoré nie je založené na dôvodoch verejného dohľadu a ktoré priznáva najmä členským štátom zvýhodnený prístup k finančným inštitúciám, aby to motivovalo členské štáty k dodržiavaniu zdravej rozpočtovej politiky vyhýbaním sa tomu, aby menové financovanie verejného deficitu alebo zvýhodnený prístup orgánov verejnej moci na finančné trhy viedol k príliš vysokému zadlženiu alebo príliš vysokým deficitom členských štátov. Zákon č. 4050/2012 nemá za cieľ prehĺbiť dlh Helénskej republiky, ale naopak ho znížiť, vzhľadom na jeho neprimeranosť, znížením hodnoty dlhových nástrojov v držbe žalobcov. Návrh zákona č. 4050/2012 však prispieval k ochrane tak gréckych verejných financií, ako aj stability finančného systému eurozóny. V každom prípade cieľom článku 124 ZFEÚ nie je chrániť žalobcov, ani im nepriznáva práva.