NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
YVES BOT
prednesené 30. mája 2017 (1)
Vec C‑165/16
Toufik Lounes
proti
Secretary of State for the Home Department
<návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal High Court of Justice (England & Wales), Queen’s Bench Division (Administrative Court) [Vrchný súd (Anglicko a Wales), oddelenie Queen’s Bench (správna komora), Spojené kráľovstvo]>
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Občianstvo Únie – Článok 21 ZFEÚ – Smernica 2004/38/ES – Oprávnené osoby – Občan Únie, ktorý nadobudol štátne občianstvo hostiteľského členského štátu, pričom si súčasne ponechal svoje pôvodné štátne občianstvo – Následky nadobudnutia občianstva hostiteľského členského štátu občanom Únie na uplatňovanie práv priznaných smernicou 2004/38 – Právo štátneho príslušníka tretieho štátu, ktorý je rodinným príslušníkom tohto občana, na pobyt v tomto členskom štáte“
I. Úvod
1. Môže sa občan Únie, ktorý využil svoje právo na voľný pohyb a pobyt v súlade so smernicou 2004/38/ES(2) a ktorý následne nadobudol štátne občianstvo hostiteľského členského štátu, ešte domáhať pre seba a/alebo pre svojho manžela, štátneho príslušníka tretieho štátu, práv a slobôd priznaných touto smernicou, s ohľadom na osobnú pôsobnosť tejto smernice?
2. To je v podstate otázka, ktorá vyplýva z tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania.
3. Táto otázka sa totiž kladie vzhľadom na to, že podľa článku 3 ods. 1 smernice 2004/38 sú „oprávnenými osobami“, ktorým táto smernica priznáva práva, „všet[ci] občan[ia] Únie, ktorí sa pohybujú alebo zdržiavajú v členskom štáte inom, ako je členský štát, ktorého štátnymi príslušníkmi sú, a ich rodinn[í] príslušní[ci],… ktorí ich sprevádzajú, alebo sa k nim pripájajú“.(3)
4. Súdnemu dvoru sa teda kladie otázka, či skutočnosť, že občan Únie nadobudol štátnu príslušnosť členského štátu, do ktorého sa presťahoval a v ktorom sa zdržiaval v zmysle tejto smernice, môže zbaviť tohto občana Únie, ako aj jeho manžela, štátneho príslušníka tretieho štátu, práv, ktoré už predtým nadobudol podľa tejto smernice a ktoré až doteraz v plnom rozsahu požíval.
5. Také je stanovisko, ktoré v prejednávanej veci prijal Secretary of State for the Home Department (Ministerstvo vnútra, Spojené kráľovstvo) a ktoré je obhajované Spojeným kráľovstvom.
6. V spore medzi pánom Toufikom Lounesom, alžírskym štátnym príslušníkom, a ministerstvom vnútra totiž toto ministerstvo zamietlo jeho žiadosť o povolenie na pobyt z dôvodu, že jeho manželka, občianka Únie, nadobudla prostredníctvom naturalizácie britské štátne občianstvo, čím došlo k jej vylúčeniu z osobnej pôsobnosti smernice 2004/38.
7. Ide o situáciu, ktorá sa doteraz nevyskytla, ale ktorá má v Spojenom kráľovstve charakter pilotnej veci, ako spresňuje vnútroštátny súd.(4)
8. Rozsudok, ktorý bude vyhlásený, nevyrieši všetky problémy, ktoré vyvoláva osobná pôsobnosť tejto smernice. Bude mať predovšetkým praktický význam, keďže prípady, keď si občania Únie želajú byť naturalizovaní v hostiteľskom členskom štáte, môžu byť časté, a tiež teoretický význam, keďže toto rozhodnutie prispeje k rozvinutiu judikatúry Súdneho dvora a k budovaniu štatútu občana Únie.
9. V tejto súvislosti rozsudok z 12. marca 2014, O. a B.(5), v ktorom Súdny dvor vykladal rozsah osobnej pôsobnosti danej smernice, odhaľuje podľa môjho názoru spôsob uvažovania, ktorý chce sledovať v spore, o aký ide vo veci samej, a umožňuje tak vytvoriť interpretačný rámec užitočný pre odpoveď, ktorú treba dať vnútroštátnemu súdu v tejto veci.
10. V týchto návrhoch teda vysvetlím dôvody, na základe ktorých sa na občana Únie, ktorý tak ako pani Perla Nerea García Ormazábal v prejednávanej veci, nadobudol štátnu príslušnosť členského štátu, do ktorého sa presťahoval a v ktorom sa zdržiaval na základe smernice 2004/38, už nevzťahuje pojem „oprávnená osoba“ v zmysle článku 3 ods. 1 tejto smernice, takže táto smernica sa neuplatňuje ani naňho samého, ani na jeho rodinného príslušníka, ktorý je štátnym príslušníkom tretieho štátu.
11. Vysvetlím však, že potrebný účinok práv priznaných článkom 21 ods. 1 ZFEÚ vyžaduje, aby v takej situácii, o akú ide vo veci samej, nebol občan Únie, ktorý nadobudol štátnu príslušnosť členského štátu, v ktorom sa skutočne zdržiaval podľa podmienok stanovených v článku 16 uvedenej smernice a v ktorom pri tejto príležitosti začal rodinný život so štátnym príslušníkom tretieho štátu, vystavený menej výhodnému zaobchádzaniu, aké požíval v tomto štáte pred svojou naturalizáciou na základe smernice 2004/38, a aké by mu bolo priznané na základe práva Únie, ak by sa presťahoval do iného členského štátu.
II. Právny rámec
A. Právo Únie
1. Ustanovenia Zmluvy o FEÚ
12. Podľa článku 21 ods. 1 ZFEÚ, „každý občan Únie má právo slobodne sa pohybovať a zdržiavať na území členských štátov, pričom podlieha obmedzeniam a podmienkam ustanoveným v zmluvách a v opatreniach prijatých na ich vykonanie“.
2. Smernica 2004/38
13. Článok 1 tejto smernice stanovuje:
„Táto smernica stanovuje:
a) podmienky, ktoré upravujú uplatňovanie práva voľného pohybu a pobytu v rámci územia členských štátov občanmi Únie a ich rodinných príslušníkov;
b) právo trvalého pobytu na území členských štátov pre občanov Únie a ich rodinných príslušníkov;
…“
14. Podľa článku 2 tejto smernice:
„Na účely tejto smernice:
1) ‚Občan Únie‘ znamená akákoľvek osoba, ktorá má štátnu príslušnosť členského štátu;
2) ‚Rodinný príslušník‘ znamená:
a) manželský partner;
…
3) ‚Hostiteľský členský štát‘ znamená členský štát, do ktorého sa občan Únie presťahuje, aby vykonal svoje právo voľného pohybu a pobytu.“
15. Článok 3 smernice 2004/38 s názvom „Oprávnené osoby“ vo svojom odseku 1 stanovuje:
„Táto smernica sa uplatňuje na všetkých občanov Únie, ktorí sa pohybujú alebo zdržiavajú v členskom štáte inom, ako je členský štát, ktorého štátnymi príslušníkmi sú, a na ich rodinných príslušníkov, ako sú definovaní v bode 2 článku 2, ktorí ich sprevádzajú, alebo sa k nim pripájajú.“
16. Článok 16 tejto smernice s názvom „Všeobecné pravidlo pre občanov Únie a ich rodinných príslušníkov“ stanovuje:
„1. Občania Únie, ktorí sa legálne zdržiavali počas nepretržitého obdobia piatich rokov v hostiteľskom členskom štáte, majú právo trvalého pobytu v tomto členskom štáte. Toto právo nepodlieha podmienkam uvedeným v kapitole III.
2. Odsek 1 sa uplatňuje tiež na rodinných príslušníkov, ktorí nie sú štátnymi príslušníkmi členského štátu a legálne sa zdržiavali s občanom Únie v hostiteľskom členskom štáte počas nepretržitého obdobia piatich rokov.
…“
B. Právo Spojeného kráľovstva
17. Smernica 2004/38 bola do práva Spojeného kráľovstva prebratá prostredníctvom Immigration (European Economic Area) Regulations 2006 (2006/1003) [nariadenie o prisťahovalectve z roku 2006 (Európsky hospodársky priestor) (EHP), ďalej len „nariadenie 2006/1003“]. Toto nariadenie používa pojem „štátny príslušník EHP“ namiesto pojmu „občan Únie“.
18. V pôvodnom znení článku 2 tohto nariadenia bol pojem „štátny príslušník EHP“ definovaný ako „každý štátny príslušník štátu EHP“ so spresnením, že Spojené kráľovstvo je vylúčené z pojmu „štát EHP“.
19. Po dvoch za sebou nasledujúcich zmenách,(6) článok 2 nariadenia 2006/1003 v súčasnosti stanovuje:
„Pod ‚štátnym príslušníkom EHP‘ sa rozumie každý štátny príslušník štátu EHP, ktorý zároveň nie je britským občanom“.
20. Články 6, 7, 14 a 15 tohto nariadenia zabezpečujú prebratie článkov 2, 7 a 16 smernice 2004/38 prevzatím ich podstaty.
III. Skutkový stav a prejudiciálna otázka
21. Pani García Ormazábal, španielska štátna príslušníčka, prišla do Spojeného kráľovstva v septembri 1996, aby pokračovala v štúdiu predtým, než začala pracovať na plný úväzok na tureckom veľvyslanectve v Londýne od septembra 2004. Dňa 12. augusta 2009 nadobudla britské štátne občianstvo naturalizáciou a získala britský cestovný pas, pričom si zároveň ponechala aj španielske občianstvo.
22. Pán Lounes, alžírsky štátny príslušník, pricestoval do Spojeného kráľovstva 20. januára 2010 na základe 6‑mesačných návštevných víz a po uplynutí tohto obdobia ostal neoprávnene na britskom území. Pani García Ormazábal nadviazala vzťah s pánom Lounesom v roku 2013. Pani García Ormazábal a pán Lounes uzavreli cirkevný sobáš 1. januára 2014 a následne civilný sobáš 16. mája 2014. Od tej doby sa zdržiavajú v Spojenom kráľovstve.
23. Dňa 15. apríla 2014 požiadal pán Lounes ministerstvo vnútra o vydanie pobytového preukazu ako rodinný príslušník štátneho príslušníka EHP na základe nariadenia 2006/1003, ktorým bola do práva Spojeného kráľovstva prebratá smernica 2004/38.
24. Dňa 14. mája 2014 mu bolo doručené oznámenie spolu s rozhodnutím o jeho vyhostení zo Spojeného kráľovstva z dôvodu, že prekročil dobu oprávneného pobytu v tomto štáte, pričom boli porušené kontroly v oblasti imigrácie.
25. Okrem toho ministerstvo vnútra v liste z 22. mája 2014 pánovi Lounesovi oznámilo, že jeho žiadosť o pobytový preukaz bola zamietnutá. Tento list uvádzal, že v nadväznosti na zmenu článku 2 nariadenia 2006/1003 nariadeniami 2012/1547 a 2012/2560 pani García Ormazábal už nebola považovaná za „štátnu príslušníčku EHP“, keďže 12. augusta 2009 nadobudla britské štátne občianstvo, a to aj keď si zároveň ponechala svoje španielske občianstvo. V Spojenom kráľovstve sa už teda na ňu nevzťahovali práva priznané týmto prvým nariadením, ako aj smernicou 2004/38. Pán Lounes sa preto nemohol domáhať pobytového preukazu ako rodinný príslušník štátneho príslušníka EHP na základe tohto nariadenia.
26. Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu totiž vyplýva, že britskí štátni príslušníci, ktorí majú zároveň občianstvo iného členského štátu EHP, boli predtým považovaní za štátnych príslušníkov EHP podľa článku 2 nariadenia 2006/1003 a mohli si teda uplatňovať práva priznané týmto nariadením. To však prestalo platiť po nadobudnutí účinnosti tejto zmeny. Pán Lounes preto podal proti vyššie uvedenému rozhodnutiu z 22. mája 2014 žalobu na vnútroštátny súd.
27. Vnútroštátny súd vyjadruje pochybnosti o zlučiteľnosti článku 2 nariadenia 2006/1003, zmeneného nariadeniami 2012/1547 a 2012/2560, s právom Únie a predovšetkým s článkom 21 ZFEÚ a smernicou 2004/38.
28. V tejto súvislosti spresňuje, že táto zmena nasledovala po rozsudku z 5. mája 2011, McCarthy(7), v ktorom Súdny dvor rozhodol, že smernica 2004/38 sa neuplatňuje na občana Únie, ktorý nikdy nevyužil svoje právo na voľný pohyb, stále sa zdržiaval v členskom štáte, ktorého je štátnym príslušníkom a ktorý má okrem toho štátnu príslušnosť ďalšieho členského štátu.
29. V predmetnej veci je však nesporné, že pani García Ormazábal pred nadobudnutím britského občianstva využila svoju slobodu pohybu a získala právo na pobyt v Spojenom kráľovstve ako španielska štátna príslušníčka na základe smernice 2004/38.
30. Vnútroštátny súd sa v tomto kontexte teda pýta, či, tak ako tvrdí ministerstvo vnútra, pani García Ormazábal a jej rodinný príslušník stratili možnosť uplatňovať si práva priznané touto smernicou v Spojenom kráľovstve od dátumu, keď pani García Ormazábal nadobudla v tomto členskom štáte občianstvo, alebo či, tak ako tvrdí pán Lounes, má byť pani García Ormazábal napriek tomu, že nadobudla britské štátne občianstvo, stále považovaná za „oprávnenú osobu“ v zmysle článku 3 ods. 1 tejto smernice, na základe čoho sa môže ona, ako aj jej rodinní príslušníci, ktorí ju sprevádzajú, stále domáhať práv zaručených touto smernicou. Vnútroštátny súd sa tiež pýta, či sa odpoveď na túto otázku môže líšiť v závislosti od toho, či pani García Ormazábal disponovala právom na pobyt na viac ako tri mesiace, priznaným podľa článku 7 smernice 2004/38, alebo právom na trvalý pobyt v Spojenom kráľovstve založeným na článku 16 tejto smernice.
31. Za týchto okolností High Court of Justice (England & Wales), Queen’s Bench Division (Administrative Court) [Vrchný súd (Anglicko a Wales), oddelenie Queen’s Bench (správna komora), Spojené kráľovstvo] rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Je španielska štátna príslušníčka a občianka Únie, ktorá:
i) využije svoje právo na voľný pohyb podľa smernice 2004/38 tým, že sa presťahuje do Spojeného kráľovstva, a
ii) využije svoje právo podľa článku 7 alebo článku 16 tejto smernice tým, že sa zdržiava v Spojenom kráľovstve, a
iii) následne získa britské štátne občianstvo, ktorým disponuje popri svojej španielskej štátnej príslušnosti, ako osoba s dvojakou štátnou príslušnosťou, a
iv) niekoľko rokov po získaní britského štátneho občianstva sa zosobáši so štátnym príslušníkom tretieho štátu, s ktorým sa zdržiava v Spojenom kráľovstve,
spolu so svojím manželom oprávnenou osobou v zmysle článku 3 ods. 1 uvedenej smernice, pokiaľ sa zdržiava v Spojenom kráľovstve a disponuje španielskou štátnou príslušnosťou a britským štátnym občianstvom?
IV. Analýza
32. Vnútroštátny súd sa svojou prejudiciálnou otázkou pýta Súdneho dvora, či sa na občana Únie, ktorý tak ako pani García Ormazábal nadobudol štátne občianstvo členského štátu, v ktorom sa skutočne a trvalo zdržiaval, podľa článku 16 smernice 2004/38, vzťahuje pojem „oprávnená osoba“ v zmysle článku 3 ods. 1 tejto smernice, takže jeho manželský partner, ktorý je štátnym príslušníkom tretieho štátu, sa môže v tomto štáte účinne domáhať odvodeného práva na pobyt.
33. Súdnemu dvoru sa teda v podstate kladie otázka, či na základe ustanovení práva Únie môže členský štát odmietnuť právo na pobyt štátnemu príslušníkovi tretieho štátu, ktorý je rodinným príslušníkom občana Únie, pokiaľ tento občan Únie po tom, čo využil svoje právo na voľný pohyb a pobyt v súlade so smernicou 2004/38, nadobudol štátne občianstvo tohto štátu, pričom si ponechal svoje pôvodné občianstvo.
34. Pred tým, ako pristúpim k skúmaniu tejto otázky, treba uviesť jednu úvodnú poznámku.
35. Je takisto dôležité poznamenať, že v rozpore s tým, čo zrejme navrhuje Spojené kráľovstvo, situáciu vo veci samej nemožno považovať za výlučne vnútornú situáciu. Hoci je pani García Ormazábal v súčasnosti britskou štátnou príslušníčkou, na uznanie práva na pobyt v prospech jej manžela, štátneho príslušníka tretieho štátu, sa nevzťahujú iba ustanovenia vnútroštátnej právnej úpravy jej krajiny.
36. Po prvé v takej situácii, o akú ide vo veci samej, je súvislosť s právom Únie a predovšetkým s ustanoveniami smernice 2004/38 zrejmá.
37. Pani García Ormazábal totiž mohla mať priznané právo na trvalý pobyt v Spojenom kráľovstve z dôvodu samotného výkonu jej práva na voľný pohyb a pobyt a práve na základe tohto povolenia na trvalý a oprávnený pobyt, vydaného na základe článku 16 tejto smernice, nadobudla britské štátne občianstvo, a to v súlade s právnou úpravou tohto štátu.(8)
38. Existuje teda neoddeliteľná spojitosť medzi výkonom práv, ktoré uvedená smernica priznala pani Garcíovej Ormazábalovej, a nadobudnutím jej britského štátneho občianstva. Z tohto dôvodu sa domnievam, že Spojené kráľovstvo teraz nemôže len z toho dôvodu, že táto osoba nadobudla občianstvo tohto štátu, nebrať do úvahy práva, ktoré vykonávala na základe sekundárneho práva Únie, rovnako ako nemôže nebrať do úvahy skutočnosť, že si zachovala svoje pôvodné občianstvo, teda španielske občianstvo.
39. Je teda zjavné, že na situáciu občana Únie, ktorý sa tak ako pani García Ormazábal ocitol z dôvodu udelenia občianstva v situácii, ktorá môže viesť k strate práv priznaných smernicou 2004/38, sa z dôvodu jej povahy a následkov vzťahuje právo Únie.
40. Po druhé treba pripomenúť, že hoci definovanie podmienok získania a straty občianstva skutočne patrí, a to v súlade s medzinárodným právom, do právomoci každého členského štátu, z ustálenej judikatúry vyplýva, že táto právomoc sa musí vykonávať pri dodržaní práva Únie.(9) Súdny dvor tak rozhodol vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok z 2. marca 2010, Rottmann(10), týkajúci sa rozhodnutia o odňatí štátneho občianstva, že táto právomoc, pokiaľ je vykonávaná vo vzťahu k občanovi Únie a pokiaľ ovplyvňuje práva poskytované a chránené právnym poriadkom Únie, podlieha súdnemu preskúmavaniu vykonávanému vzhľadom na právo Únie.
41. Z tohto dôvodu skutočnosť, že určitá záležitosť patrí do právomoci členských štátov, nebráni tomu, aby v situácii, o akú ide vo veci samej, a ktorá zjavne patrí do práva Únie, museli dotknuté vnútroštátne právne predpisy rešpektovať toto právo Únie.
42. Vzhľadom na to treba teraz preskúmať otázku, ktorú položil vnútroštátny súd.
43. Jej preskúmanie vyžaduje predovšetkým analýzu otázky, či pani García Ormazábal môže patriť do pôsobnosti smernice 2004/38 ako „oprávnená osoba“ v zmysle článku 3 ods. 1 tejto smernice vo vzťahu k právam, ktoré táto smernica priznáva.
44. Táto úvodná analýza je potrebná na účely určenia, či si štátny príslušník tretieho štátu, ako je jej manžel – ktorý je podľa článku 2 ods. 2 písm. a) tejto smernice jej rodinným príslušníkom –, môže uplatňovať odvodené právo na pobyt založené na smernici 2004/38.
45. Pripomínam totiž, že ustanovenia tejto smernice nepriznávajú štátnym príslušníkom tretích štátov nijaké samostatné právo.(11) Ako vyplýva z ustálenej judikatúry, prípadné práva, ktoré štátnym príslušníkom tretích štátov priznávajú ustanovenia práva Únie týkajúce sa občianstva Únie, nie sú vlastnými právami, ale právami odvodenými z výkonu slobody pohybu a pobytu občanom Únie. Odvodené právo na pobyt v prospech štátneho príslušníka tretieho štátu v podstate existuje len vtedy, ak je nevyhnutné na zabezpečenie toho, aby občan Únie skutočne vykonával svoje právo na voľný pohyb a pobyt na jej území.(12)
46. Ak by sme sa mali domnievať, že tieto dve osoby nie sú alebo prestali byť zahrnuté pod pojmom „oprávnené osoby“ vo vzťahu k právam priznaným uvedenou smernicou v zmysle článku 3 ods. 1 tejto smernice, bolo by potom potrebné overiť, či pán Lounes môže mať napriek tomu odvodené právo na pobyt založené priamo na ustanoveniach Zmluvy o FEÚ týkajúcich sa občianstva Únie.
A. O postavení pani Garcíovej Ormazábalovej ako „oprávnenej osoby“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2004/38
47. Podľa článku 3 ods. 1 tejto smernice pod pojmom „oprávnené osoby“ vo vzťahu k právam priznaným touto smernicou treba rozumieť „všetkých občanov Únie, ktorí sa pohybujú alebo zdržiavajú v členskom štáte inom, ako je členský štát, ktorého štátnymi príslušníkmi sú, a na ich rodinných príslušníkov…, ktorí ich sprevádzajú, alebo sa k nim pripájajú“.(13)
48. Toto ustanovenie tak pokladá štátnu príslušnosť za kritérium určujúce osobnú pôsobnosť tejto smernice takým spôsobom, že nadobudnutie štátnej príslušnosti hostiteľského členského štátu u pani Garcíovej Ormazábalovej u nej zjavne viedlo k zmene právneho režimu. Z toho Spojené kráľovstvo vychádza, aby preukázalo, že na pani Garcíovú Ormazábalovú sa z dôvodu udelenia občianstva už nemôže vzťahovať táto definícia.
49. Hoci je zrejmé, že pani García Ormazábal patrila do pôsobnosti smernice 2004/38, keď využila svoju slobodu voľného pohybu odchodom zo Španielska, teda členského štátu pôvodu, na účely presťahovania sa do Spojeného kráľovstva v septembri 1996, kde sa zdržiavala najprv ako študentka, neskôr ako zamestnankyňa na tureckom veľvyslanectve,(14) okolnosť, že 12. augusta 2009 nadobudla štátne občianstvo hostiteľského členského štátu, v ktorom sa zdržiava stálym a nepretržitým spôsobom od roku 1996, ju v súčasnosti vylučuje z osobnej pôsobnosti tejto smernice.
50. Hoci v súlade s ustálenou judikatúrou ustanovenia tejto smernice nemožno vykladať reštriktívne, nič to nemení na tom, že znenie článku 3 ods. 1 tejto smernice, tak ako ho vykladá Súdny dvor, skutočne obmedzuje osobnú pôsobnosť na občanov Únie, ktorí sa zdržiavajú v členskom štáte inom ako členský štát, ktorého sú štátnymi príslušníkmi.
51. Rozšírenie rámca osobnej pôsobnosti smernice na občana Únie, ktorý tak ako pani García Ormazábal nadobudol štátne občianstvo hostiteľského členského štátu, by teda viedlo k prehodnoteniu samotného znenia článku 3 ods. 1 smernice 2004/38 a ustálenej judikatúry Súdneho dvora.
52. Treba totiž odkázať na výklad Súdneho dvora týkajúci sa osobnej pôsobnosti smernice, uvedený v rozsudku O. a B., teda výklad, ktorý podľa mňa odhaľuje spôsob uvažovania, ktorého sa Súdny dvor chce pridŕžať v takých situáciách, o aké ide vo veci samej, a umožňuje zamerať odpoveď na otázku, ktorú položil vnútroštátny súd.
53. Uvedená vec sa týkala zamietnutia, zo strany holandských orgánov, vydania osvedčenia o oprávnenom pobyte v Holandsku pánovi O.(15) a pánovi B.(16) ako rodinným príslušníkom občana Únie, ktorý sa po výkone svojho práva na voľný pohyb podľa článku 21 ods. 1 ZFEÚ vrátil do členského štátu svojho pôvodu.
54. Vnútroštátny súd sa pýtal Súdneho dvora najmä na to, či sa ustanovenia smernice 2004/38 a článok 21 ods. 1 ZFEÚ mali vtedy vykladať v tom zmysle, že bránili tomu, aby členský štát zamietol toto právo na pobyt.
55. Súdny dvor teda v súlade s rozsudkami zo 7. júla 1992, Singh(17), a z 11. decembra 2007, Eind(18), spresnil podmienky, za ktorých štátni príslušníci tretích štátov, ktorí sú rodinnými príslušníkmi občana Únie, môžu mať podľa práva Únie odvodené právo na pobyt, aby sa mohli zdržiavať s týmto občanom Únie v členskom štáte, ktorého je tento občan štátnym príslušníkom.
56. Súdny dvor vylúčil uplatniteľnosť tejto smernice a rozhodol, že štátny príslušník tretieho štátu, ktorý je rodinným príslušníkom občana Únie, sa nemôže na základe tejto smernice opierať o odvodené právo na pobyt v členskom štáte, ktorého je tento občan štátnym príslušníkom.(19)
57. Súdny dvor sa na tento účel oprel o doslovný, systematický a teleologický výklad ustanovení tejto smernice.
58. Znenie článku 3 ods. 1 smernice 2004/38, tak ako znenie článku 6, článku 7 ods. 1 a 2 a článku 16 ods. 1 a 2 tejto smernice – ktoré upravujú právo na pobyt občana Únie a odvodené právo na pobyt jeho rodinných príslušníkov buď v „inom členskom štáte“, alebo v „hostiteľskom členskom štáte“ – naozaj potvrdzujú, že tieto ustanovenia upravujú právnu situáciu občana Únie, ktorý vykonal svoje právo voľného pohybu usadením sa v inom členskom štáte, než je členský štát, ktorého je štátnym príslušníkom.(20)
59. Okrem toho cieľ smernice preukazuje, že táto smernica nemá snahu uplatňovať sa na občana Únie, ktorý má bezpodmienečné právo na pobyt z dôvodu, že sa zdržiava v členskom štáte, ktorého je štátnym príslušníkom.
60. Ako totiž vyplýva z článku 1 písm. a) tejto smernice, jej predmetom je iba stanovenie podmienok výkonu práva na voľný pohyb a pobyt na území členských štátov.(21) Keďže podľa zásady medzinárodného práva majú štátni príslušníci bezpodmienečné právo na pobyt vo svojom štáte podľa ich vnútroštátneho práva – ktorý im nemôže odoprieť vstup na jeho územie alebo pobyt v ňom(22) –, Súdny dvor z tohto dôvodu rozhodol, že „jediným poslaním smernice 2004/38 je upravenie podmienok vstupu a pobytu občana Únie v iných členských štátoch ako v členskom štáte, ktorého je štátnym príslušníkom“.(23)
61. Preto hoci je nadobudnutie štátnej príslušnosti hostiteľského členského štátu podľa môjho názoru súčasťou rozvíjania integrácie občana Únie v tomto štáte, ktoré sleduje táto smernica, treba konštatovať, že vzhľadom na osobnú pôsobnosť smernice táto zmena občianskeho statusu ipso facto vylučuje tohto občana Únie z uplatňovania práv priznaných smernicou.
62. Hoci sa to môže zdať paradoxné, nič to nemení na tom, že rozšírenie osobnej pôsobnosti tejto smernice na občana Únie, ktorý podobne ako pani García Ormazábal nadobudol štátne občianstvo hostiteľského členského štátu, by viedlo k prehodnoteniu samotného znenia článku 3 ods. 1 smernice 2004/38 a ustálenej judikatúry Súdneho dvora.
63. Treba teda pripustiť, že napriek zrejmej spojitosti, ktorá existuje medzi výkonom práv, ktoré táto smernica priznala pani Garcíovej Ormazábalovej, a jej nadobudnutím britského štátneho občianstva, sa jej právna situácia podstatne zmenila z dôvodu jej naturalizácie tak vo vzťahu k právu Únie, ako aj k vnútroštátnemu právu.
64. Keďže sa na pani Garcíovú Ormazábalovú už nevzťahuje pojem „oprávnená osoba“ v zmysle článku 3 ods. 1 danej smernice, nevzťahuje sa už ani na jej manžela, keďže, ako som uviedol,(24) práva priznané touto smernicou rodinným príslušníkom oprávnenej osoby nie sú samostatnými právami, ale iba právami odvodenými od tých, ktoré má občan Únie.
65. So zreteľom na tieto skutočnosti sa na občana Únie, ktorý nadobudol štátnu príslušnosť členského štátu, v ktorom sa zdržiaval skutočne a nepretržite podľa článku 16 smernice 2004/38, nevzťahuje pojem „oprávnená osoba“ v zmysle článku 3 ods. 1 tejto smernice, takže táto smernica sa neuplatňuje ani na tohto občana, ani na jeho rodinných príslušníkov.
66. To znamená, že štátny príslušník tretieho štátu, ktorý sa nachádza v takej situácii ako pán Lounes, nemôže mať na základe samotných ustanovení smernice 2004/38 odvodené právo na pobyt v členskom štáte, ktorého štátnu príslušnosť už má jeho manželka, teda v predmetnom prípade v Spojenom kráľovstve.
67. To však neznamená, že tento občan nemá možnosť získať odvodené právo na pobyt na základe ustanovení Zmluvy a konkrétne článku 21 ods. 1 ZFEÚ.
B. O existencii odvodeného práva na pobyt založeného na ustanoveniach článku 21 ods. 1 ZFEÚ
68. Pripomínam, že podľa článku 21 ods. 1 ZFEÚ a podľa jeho vykonávacích opatrení musia členské štáty umožniť občanom Únie, ktorí nie sú ich štátnymi príslušníkmi, pohybovať sa a zdržiavať sa na ich území s ich manželskými partnermi a prípadne i niektorými ďalšími rodinnými príslušníkmi, ktorí nie sú občanmi Únie.
69. Súdny dvor vykladá toto ustanovenie mimoriadne dynamickým spôsobom v situáciách, keď sa na občana Únie z dôvodu jeho návratu do jeho členského štátu pôvodu prestane uplatňovať smernica 2004/38, takže ani on, ani jeho rodinní príslušníci sa viac nemôžu domáhať práv priznaných touto smernicou.
70. S cieľom zabezpečiť potrebný účinok článku 21 ods. 1 ZFEÚ v týchto situáciách Súdny dvor analogicky uplatňuje ustanovenia smernice 2004/38.
71. Súdny dvor v rozsudku O. a B. stanovuje zásadu práva návratu občana Únie do svojho členského štátu pôvodu, ktorého podmienky, pokiaľ ide o priznanie odvodeného práva na pobyt v tomto štáte jeho rodinnému príslušníkovi, ktorý je štátnym príslušníkom tretieho štátu, nemôžu byť prísnejšie než tie, ktoré sú stanovené touto smernicou.
72. Je to teda skutočný pobyt občana Únie a jeho rodinného príslušníka, ktorý je štátnym príslušníkom tretieho štátu, v hostiteľskom členskom štáte podľa podmienok stanovených v článku 7 ods. 1 a 2 alebo článku 16 tejto smernice, ktorý pri návrate tohto občana Únie do členského štátu, ktorého je štátnym príslušníkom, umožní štátnemu príslušníkovi tretieho štátu, s ktorým uvedený občan viedol rodinný život v hostiteľskom členskom štáte, získať odvodené právo na pobyt na základe článku 21 ods. 1 ZFEÚ. Súdny dvor sa snaží vyhnúť každej prekážke, ktorá by mohla brániť základnému právu na voľný pohyb zakotvenému v práve Únie, zaručením, že podmienky priznania tohto práva na pobyt v členskom štáte pôvodu občana Únie nebudú prísnejšie ako tie, ktoré stanovuje smernica 2004/38 pre priznanie odvodeného práva na pobyt štátnemu príslušníkovi tretieho štátu, rodinnému príslušníkovi občana Únie, ktorý vykonal svoje právo na voľný pohyb usadením sa v inom členskom štáte, než je štát, ktorého je štátnym príslušníkom.
73. Súdny dvor sa tu oprel o zásady, ktoré už predtým formuloval v rozsudkoch zo 7. júla 1992, Singh(25) a z 11. decembra 2007, Eind(26).
74. Tieto dve veci sa týkali občanov Únie, ktorí sa po využití svojich práv voľného pohybu a pobytu na území Únie vrátili do svojho členského štátu pôvodu s cieľom usadiť sa tam.
75. Hoci smernica 2004/38 nebola uplatniteľná, Súdny dvor rozhodol, že ak občan Únie využije svoju slobodu voľného pohybu a vráti sa do členského štátu, ktorého štátne občianstvo má, jeho manželský partner, štátny príslušník tretej krajiny, musí mať v tomto členskom štáte odvodené právo na pobyt za podmienok, ktoré sú „aspoň rovnocenné podmienkam, ktoré by podľa Zmluvy alebo sekundárneho práva požíval na území iného členského štátu“.(27) Musí teda disponovať minimálne rovnakým právom na vstup a na pobyt, ktoré by mu priznalo právo Únie v prípade, ak by sa dotknutý občan rozhodol vstúpiť a usadiť sa v inom členskom štáte.
76. Tieto dva rozsudky v podstate ukazujú, že ak sa občan Únie po tom, čo odišiel a zdržiaval sa v inom členskom štáte, vráti do členského štátu, ktorého je štátnym príslušníkom, tento druhý štát nemôže uplatniť na svojho vlastného štátneho príslušníka a jeho rodinných príslušníkov, ktorí ho sprevádzajú alebo sa k nemu pripájajú, menej výhodné zaobchádzanie ako to, ktoré sa na nich vzťahovalo v hostiteľskom členskom štáte.
77. Ratio decidendi tohto riešenia sa zakladá na konštatovaní, že ak by tento štátny príslušník tretieho štátu nemal takéto právo, pracovník, občan Únie, by mohol byť odradený od odchodu z členského štátu, ktorého má štátnu príslušnosť, na účely vykonávania zárobkovej činnosti na území iného členského štátu, z dôvodu neistoty, že tento pracovník po svojom návrate do členského štátu pôvodu nebude môcť naďalej pokračovať v prípadne začatom rodinnom živote, ktorý mohol vzniknúť svadbou alebo zlúčením rodiny v hostiteľskom členskom štáte.(28) Prijal sa teda názor, že za týchto okolností mohla existovať určitá forma prekážky odchodu z členského štátu pôvodu.
78. Súdny dvor v rozsudku O. a B. preberá mutatis mutandis túto analýzu.(29) Na účely vyhnutia sa tejto forme prekážky, ktorá by mohla brániť základnému právu na voľný pohyb zakotvenému právom Únie, teda Súdny dvor stanovuje zásadu práva na návrat do členského štátu pôvodu, ktorého podmienky, pokiaľ ide o udelenie odvodeného práva na pobyt štátnemu príslušníkovi tretieho štátu, ktorý je rodinným príslušníkom občana Únie, nemôžu byť prísnejšie ako tie, ktoré stanovuje smernica 2004/38.
79. Riešenie, ktoré formuloval Súdny dvor v rozsudku O. a B., v rozsahu, v akom sa týka analogického uplatnenia ustanovení smernice 2004/38 v prípade návratu občana Únie do členského štátu, ktorého štátnu príslušnosť má, možno podľa mňa použiť v tejto veci.
80. Uvedená vec sa však od prejednávanej veci odlišuje v skutkových okolnostiach.
81. Vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok O. a B., totiž občan Únie odišiel z hostiteľského členského štátu a vrátil sa do svojho členského štátu pôvodu.
82. V situácii, o akú ide v prejednávanej veci, pani García Ormazábal skutočne neodišla z hostiteľského členského štátu, keďže sa v ňom zdržiava a rozhodla sa nadobudnúť jeho štátne občianstvo. Nedošlo tu teda k žiadnemu fyzickému presťahovaniu.
83. Napriek tomu sa mi zdá, že tieto dve veci sú si podobné v rozsahu, v akom pani García Ormazábal tým, že sa rozhodla nadobudnúť štátne občianstvo hostiteľského členského štátu, prejavila svoju vôľu žiť v tomto štáte rovnakým spôsobom, ako by žila vo svojom členskom štáte pôvodu, budovaním trvalých a pevných väzieb s hostiteľským členským štátom a dlhodobou integráciou v ňom. Na základe toho si myslím, že možno vidieť podobnosť medzi úvahami Súdneho dvora v rozsudku O. a B. a stanoviskom, ktoré má zaujať v prejednávanom spore.
84. V situácii, o akú ide vo veci samej, sa okrem toho domnievam, že analogické prebratie ustanovení smernice 2004/38 sa vyžaduje o to viac, že tu existuje, ako sme videli, neoddeliteľná spojitosť medzi výkonom práv, ktoré táto smernica priznala pani Garcíovej Ormazábalovej, keď sa presťahovala do Spojeného kráľovstva a zdržiavala sa tam, a jej nadobudnutím britského štátneho občianstva. Pripomínam, že práve na základe samotného práva na trvalý pobyt, priznaného článkom 16 uvedenej smernice, nadobudla britské štátne občianstvo v súlade s uplatniteľnou vnútroštátnou právnou úpravou.
85. Pani García Ormazábal teda „dotiahla na maximum“ logiku svojej integrácie v hostiteľskom členskom štáte tým, že požiadala o štátne občianstvo, a to v súlade s cieľom, ktorý normotvorca Únie sledoval nielen v článku 21 ods. 1 ZFEÚ, ale aj v rámci smernice 2004/38, ktorej odôvodnenie 18 sa snaží považovať povolenie na trvalý pobyt za „skutočný prostriedok integrácie“ dotknutej osoby do spoločnosti hostiteľského členského štátu.(30) Jej pobyt prebiehajúci podľa podmienok stanovených v článku 16 tejto smernice zjavne svedčí o skutočnej povahe usadenia sa a ide ruka v ruke s rozvojom a upevňovaním jej rodinného života v tomto členskom štáte.(31)
86. Zbaviť ju práv, ktoré až doposiaľ požívala v súvislosti s pobytom jej rodinných príslušníkov, z dôvodu, že sa prostredníctvom naturalizácie snažila o silnejšiu integráciu v hostiteľskom členskom štáte, by viedlo k úplnému zrušeniu potrebného účinku práv, ktoré vyvodzuje z článku 21 ods. 1 ZFEÚ.
87. Takéto riešenie by podľa môjho názoru bolo nelogické a rozporuplné.
88. Silnejšia integrácia, o ktorú sa pani García Ormazábal snažila v hostiteľskom členskom štáte prostredníctvom naturalizácie, by ju napokon pozbavila jej práv priznaných právom Únie vo vzťahu k jej manželovi, čím by mohlo byť zjavne ohrozené pokračovanie v jej rodinnom živote v tomto štáte, a teda napokon samotná integrácia, o ktorú sa snažila. Čo by jej jedna ruka dala, to by teda druhá vzala.
89. Aby mohla pokračovať v začatom rodinnom živote, bola by teda nútená opustiť územie tohto štátu a presťahovať sa do iného členského štátu, aby sa tam mohla znovu domáhať práv priznaných smernicou 2004/38 a konkrétne možnosti usadiť sa tam so svojím manželom.
90. Za týchto podmienok sa teda domnievam, že potrebný účinok práv priznaných článkom 21 ods. 1 ZFEÚ vyžaduje, aby občan Únie, ktorý tak ako pani García Ormazábal nadobudol štátnu príslušnosť hostiteľského členského štátu v nadväznosti na pobyt, ktorý prebiehal podľa podmienok uvedených v článku 16 tejto smernice, a z dôvodu tohto pobytu, mohol pokračovať v rodinnom živote, ktorý až dovtedy viedol v tomto štáte so svojím manželským partnerom, štátnym príslušníkom tretieho štátu. Zaobchádzanie voči pani Garcíovej Ormazábalovej nesmie byť menej výhodné než zaobchádzanie, ktoré jej bolo vyhradené v rámci tejto smernice pred jej naturalizáciou, a to, ktoré by jej priznalo právo Únie, ak by sa napokon presťahovala do iného členského štátu.
91. So zreteľom na tieto skutočnosti sa preto domnievam, že článok 21 ods. 1 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že v situácii, o akú ide vo veci samej, v ktorej občan Únie nadobudol štátnu príslušnosť členského štátu, v ktorom sa skutočne zdržiaval podľa podmienok stanovených v článku 16 smernice 2004/38 a kde pri tejto príležitosti začal rodinný život so štátnym príslušníkom tretieho štátu, by podmienky priznania odvodeného práva na pobyt tomuto štátnemu príslušníkovi v uvedenom štáte v zásade nemali byť prísnejšie ako tie, ktoré sú stanovené v tejto smernici pre udelenie odvodeného práva na pobyt štátnemu príslušníkovi tretieho štátu, rodinnému príslušníkovi občana Únie, ktorý vykonal svoje právo na voľný pohyb usadením sa v inom členskom štáte, než je štát, ktorého je štátnym príslušníkom.
92. Vzhľadom na to, že pánovi Lounesovi nemožno podľa môjho názoru odmietnuť odvodené právo na pobyt na základe článku 21 ods. 1 ZFEÚ, domnievam sa, že nie je potrebné preskúmať, či by sa občan Únie ako pani García Ormazábal mohol v tomto smere oprieť o ustanovenia článku 20 ZFEÚ, keďže potrebný účinok občianstva Únie, ktoré táto osoba má, je podľa mňa zachovaný.
V. Návrh
93. Vzhľadom na uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálnu otázku, ktorú položil High Court of Justice (England & Wales), Queen’s Bench Division (Administrative Court) [Vrchný súd (Anglicko a Wales), oddelenie Queen’s Bench (správna komora), Spojené kráľovstvo] takto:
1. Na občana Únie, ktorý nadobudol štátnu príslušnosť členského štátu, v ktorom sa skutočne a trvalo zdržiaval, podľa článku 16 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS, sa nevzťahuje pojem „oprávnená osoba“ v zmysle článku 3 ods. 1 tejto smernice, takže táto smernica sa neuplatňuje ani na neho samotného, ani na jeho rodinných príslušníkov.
2. Článok 21 ods. 1 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že v situácii, o akú ide vo veci samej, v ktorej občan Únie nadobudol štátnu príslušnosť členského štátu, v ktorom sa skutočne zdržiaval, podľa podmienok uvedených v článku 16 smernice 2004/38, a kde pri tejto príležitosti začal rodinný život so štátnym príslušníkom tretieho štátu, by podmienky priznania odvodeného práva na pobyt tomuto štátnemu príslušníkovi v uvedenom štáte v zásade nemali byť prísnejšie ako tie, ktoré sú stanovené v tejto smernici pre udelenie odvodeného práva na pobyt štátnemu príslušníkovi tretieho štátu, rodinnému príslušníkovi občana Únie, ktorý vykonal svoje právo na voľný pohyb usadením sa v inom členskom štáte, než je štát, ktorého je štátnym príslušníkom.