UZNESENIE VŠEOBECNÉHO SÚDU (odvolacia komora)

z 19. decembra 2013

Vec T‑634/11 P

Mario Paulo da Silva Tenreiro

proti

Európskej komisii

„Odvolanie – Verejná služba – Úradníci – Prijímanie – Oznámenie o voľnom pracovnom mieste – Vymenovanie na pracovné miesto riaditeľa na riaditeľstve E ,Spravodlivosť‘ v rámci Generálneho riaditeľstva Komisie ,Spravodlivosť, sloboda a bezpečnosť‘ – Zamietnutie kandidatúry žalobcu – Vymenovanie iného uchádzača – Odvolanie sčasti neprípustné a sčasti nedôvodné“

Predmet:      Odvolanie podané proti rozsudku Súdu pre verejnú službu Európskej únie (druhá komora) z 29. septembra 2011, da Silva Tenreiro/Komisia (F‑72/10, zatiaľ neuverejnený v Zbierke), smerujúce k zrušeniu tohto rozsudku

Rozhodnutie:      Odvolanie sa zamieta. Mario Paulo da Silva Tenreiro znáša vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania, ktoré vynaložila Európska komisia v konaní na tomto stupni.

Abstrakt

Odvolanie – Dôvody – Jednoduché zopakovanie dôvodov a tvrdení predložených Súdu pre verejnú službu – Nesprávne posúdenie skutkového stavu – Neprípustnosť – Preskúmanie posúdenia dôkazov Všeobecným súdom – Vylúčenie okrem prípadov skreslenia – Dôkazné bremeno a vykonávanie dôkazov

[Článok 257 ZFEÚ; Štatút Súdneho dvora, príloha I, článok 11 ods. 1; Rokovací poriadok Všeobecného súdu, článok 138 ods. 1 prvý pododsek písm. c)]

Z článku 257 ZFEÚ, článku 11 prílohy I Štatútu Súdneho dvora a článku 138 ods. 1 prvého pododseku písm. c) Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu vyplýva, že odvolanie musí uvádzať presným spôsobom napádané časti rozsudku alebo uznesenia, ktorého zrušenia sa navrhuje, ako aj právne tvrdenia, o ktoré sa tento návrh osobitne opiera, inak je odvolanie alebo dotknutý dôvod neprípustný. Túto požiadavku nespĺňa odvolanie, ktoré sa obmedzuje na zopakovanie alebo opätovné doslovné uvedenie dôvodov a tvrdení, ktoré už boli predložené Súdu pre verejnú službu, vrátane tých, ktoré sú založené na skutočnostiach výslovne zamietnutých týmto súdom. Také odvolanie je v skutočnosti totiž návrhom smerujúcim k opätovnému preskúmaniu žaloby podanej na Súd pre verejnú službu, čo nepatrí do právomocí Všeobecného súdu.

Odvolanie podané na Všeobecný súd sa obmedzuje len na právne otázky. Jedine prvostupňový súd má právomoc zistiť skutkový stav, a to okrem prípadu, ak by vecná nepresnosť jeho zistení vyplývala z písomností v spise, ktorý mu bol predložený, a tento skutkový stav posúdiť, okrem prípadov skreslenia dôkazov, ktoré mu boli predložené, so spresnením, že také skreslenie musí zjavne vyplývať z písomností v spise, bez toho, aby bolo potrebné vykonať nové posúdenie skutkových okolností a dôkazov, či dokonca vykonať nové dôkazy.

Kontrolná právomoc Všeobecného súdu vzťahujúca sa na zistenia skutkového stavu Súdom pre verejnú službu sa teda týka najmä vecnej nesprávnosti týchto zistení vyplývajúcej z písomností v spise, skreslenia dôkazov, ich právnej kvalifikácie a otázky, či boli dodržané pravidlá v oblasti dôkazného bremena a vykonávania dôkazov.

Na presvedčenie súdu v súvislosti s tvrdením účastníka konania alebo prinajmenšom na to, aby sám priamo vykonal dôkazy, nepostačuje odkaz na niektoré skutkové okolnosti na podporu jeho nároku; je potrebné navyše predložiť dostatočne presné, objektívne a koherentné indície, ktoré sú spôsobilé potvrdiť ich pravdivosť alebo pravdepodobnosť. Za týchto podmienok sa zásah súdu pri vyhľadávaní dôkazov v prospech žalobcu musí obmedziť na výnimočné prípady, v ktorých žalobcovia potrebujú na podporu svojich tvrdení určité informácie, ktoré má žalovaný účastník konania a narážajú na ťažkosti pri získavaní týchto informácií, alebo dokonca na odmietnutie zo strany tohto účastníka.

Okrem uvedených výnimočných prípadov prvostupňový súd sám rozhoduje o prípadnej potrebe doplniť informácie, ktorými disponuje vo veciach, ktoré sú mu predložené. Dôkazný charakter procesných dokumentov patrí do jeho právomoci nezávislého posúdenia skutkových okolností, ktoré nepodlieha preskúmaniu odvolacím súdom, okrem prípadov skreslenia dôkazov predložených prvostupňovému súdu, alebo keď vecná nepresnosť konštatovaní súdu vyplýva z dokumentov založených v spise.

(pozri body 35, 36, 52 a 85 – 87)

Odkaz:

Súdny dvor: 16. septembra 1997, Koelman/Komisia, C‑59/96 P, Zb. s. I‑4809, bod 31; 8. januára 2002, Francúzsko/Monsanto a Komisia, C‑248/99 P, Zb. s. I‑1, bod 68; 19. marca 2004, Lucaccioni/Komisia, C‑196/03 P, Zb. s. I‑2683, body 40 a 41 a tam citovaná judikatúra; 28. júna 2005, Dansk Rørindustri a i./Komisia, C‑189/02 P, C‑202/02 P, C‑205/02 P až C‑208/02 P a C‑213/02 P, Zb. s. I‑5425, bod 426

Súd prvého stupňa: 25. septembra 2002, Ajour a i./Komisia, T‑201/00 a T‑384/00, Zb. VS s. I‑A‑167, II‑885, bod 75; 12. marca 2008, Rossi Ferreras/Komisia, T‑107/07 P, Zb. VS s. I‑B‑1‑5, II‑B‑1‑31, body 38 a 39 a tam citovaná judikatúra; Všeobecný súd: 19. marca 2010, Bianchi/ETF, T‑338/07 P, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 59; 4. apríla 2011, Marcuccio/Komisia, T‑239/09 P, neuverejnené v Zbierke, bod 62; 7. decembra 2011, Mioni/Komisia, T‑274/11 P, zatiaľ neuverejnené v Zbierke, bod 18; 6. septembra 2012, Gozi/Komisia, T‑519/11 P, zatiaľ neuverejnené v Zbierke, bod 21; 16. mája 2013, Canga Fano/Rada, T‑281/11 P, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 75