ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (šiesta komora)
z 2. apríla 2020 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Článok 45 ZFEÚ – Sociálne zabezpečenie migrujúcich pracovníkov – Nariadenie (ES) č. 883/2004 – Článok 1 písm. i) – Voľný pohyb pracovníkov – Rovnosť zaobchádzania – Sociálne výhody – Smernica 2004/38/ES – Článok 2 bod 2 – Nariadenie (EÚ) č. 492/2011 – Článok 7 ods. 2 – Rodinné prídavky – Pojem ‚rodinní príslušníci‘ – Vylúčenie dieťaťa manželského partnera pracovníka, ktorý nemá bydlisko v danom členskom štáte – Rozdielne zaobchádzanie v porovnaní s dieťaťom manželského partnera pracovníka, ktorý má bydlisko v tomto členskom štáte – Odôvodnenie“
Vo veci C‑802/18,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Conseil supérieur de la sécurité sociale (Vyššia rada sociálneho zabezpečenia, Luxembursko) zo 17. decembra 2018 a doručený Súdnemu dvoru 19. decembra 2018, ktorý súvisí s konaním:
Caisse pour l’avenir des enfants
proti
FV,
GW,
SÚDNY DVOR (šiesta komora),
v zložení: predseda šiestej komory M. Safjan, sudcovia C. Toader a E. Jarašiūnas (spravodajca),
generálny advokát: M. Szpunar,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na písomnú časť konania
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– Caisse pour l’avenir des enfants, v zastúpení: R. Jazbinsek a A. Rodesch, avocats,
– FV a GW, v zastúpení: P. Peuvrel, avocat,
– Európska komisia, v zastúpení: B.‑R. Killmann a C. Valero, splnomocnení zástupcovia,
so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 45 ZFEÚ a článku 2 bodu 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS (Ú. v. EÚ L 158, 2004, s. 77; Mim. vyd. 05/005, s. 46), článku 1 písm. i) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (Ú. v. ES L 166, 2004, s. 1; Mim. vyd. 05/005, s. 72), ako aj článku 7 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 492/2011 z 5. apríla 2011 o slobode pohybu pracovníkov v rámci Únie (Ú. v. EÚ L 141, 2011, s. 1).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Caisse pour l’avenir des enfants (Fond pre budúcnosť detí, Luxembursko) (ďalej len „CAE“) na jednej strane a cezhraničným pracovníkom FV a jeho manželkou GW na druhej strane vo veci odmietnutia tohto fondu vyplácať rodinné prídavky na dieťa pochádzajúce z prvého manželstva GW, keďže toto dieťa nie je v príbuzenskom vzťahu s FV.
Právny rámec
Právo Únie
Smernica 2004/38
3 Článok 2 smernice 2004/38 stanovuje:
„Na účely tejto smernice:
1. ‚Občan Únie‘ znamená akákoľvek osoba, ktorá má štátnu príslušnosť členského štátu;
2. ‚Rodinný príslušník‘ znamená:
a) manželský partner;
b) partner, s ktorým občan Únie uzavrel registrované partnerstvo na základe legislatívy členského štátu, ak legislatíva hostiteľského členského štátu považuje registrované partnerstvá za rovnocenné s manželstvom, a v súlade s podmienkami stanovenými v príslušnej legislatíve hostiteľského členského štátu;
c) priami potomkovia, ktorí sú mladší ako 21 rokov, alebo sú nezaopatrenými osobami a takéto osoby manželského partnera alebo partnera, ako je definovaný v bode b);
…“
Nariadenie č. 883/2004
4 Podľa článku 1 nariadenia č. 883/2004:
„Na účely tohto nariadenia:
…
i) ‚rodinný príslušník‘ znamená:
1. i) každú osobu definovan[ú] alebo uznanú za rodinného príslušníka, alebo označenú za člena domácnosti právnymi predpismi, podľa ktorých sa poskytujú dávky;
ii) so zreteľom na vecné dávky podľa hlavy III, kapitol[y] 1 o nemocenských dávkach, dávkach v materstve a rovnocenných dávkach v otcovstve, každú osobu definovanú alebo uznanú za rodinného príslušníka, alebo označenú za člena domácnosti podľa právnych predpisov členského štátu, v ktorom má daná osoba bydlisko;
2. ak právne predpisy členského štátu, ktorá sú uplatniteľné podľa pododseku 1, nerozlišujú medzi rodinnými príslušníkmi a inými osobami, na ktoré sú uplatniteľné, manžel/manželka, neplnoleté deti a nezaopatrené deti, ktoré dosiahli vek plnoletosti, sa považujú za rodinných príslušníkov;
3. ak podľa právnych predpisov, ktoré je uplatniteľná podľa pododsekov 1 a 2, osoba sa považuje za rodinného príslušníka alebo člena domácnosti iba vtedy, ak daná osoba žije v tej istej domácnosti ako poistenec alebo dôchodca, táto podmienka sa považuje za splnenú, ak daná osoba je závislá hlavne od poistenca alebo dôchodcu;
…
z) ‚rodinná dávka‘ znamená všetky vecné alebo peňažné dávky, ktorú sú určené na pokrytie rodinných výdajov, okrem preddavkov na výživné a osobitné prídavky pri narodení dieťaťa a osvojení dieťaťa, ako sú uvedené v prílohe I.“
5 Článok 2 ods. 1 tohto nariadenia uvádza:
„Toto nariadenie sa vzťahuje na štátnych príslušníkov členského štátu, osoby bez štátnej príslušnosti a utečencov, ktorí majú bydlisko v členskom štáte a podliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo viacerých členských štátov, ako aj na ich rodinných príslušníkov a ich pozostalých.“
6 Článok 3 ods. 1 uvedeného nariadenia stanovuje:
„Toto nariadenie sa vzťahuje na všetky právne predpisy, ktoré sa týkajú týchto častí sociálneho zabezpečenia:
…
j) rodinné dávky.“
7 Článok 67 nariadenia č. 883/2004 s názvom „Rodinní príslušníci s bydliskom v inom členskom štáte“ znie:
„Osoba má nárok na rodinné dávky v súlade s právnymi predpismi príslušného členského štátu, vrátane jej rodinných príslušníkov s bydliskom v inom členskom štáte, ako keby mali bydliská v takomto príslušnom štáte. Avšak dôchodca má nárok na rodinné dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu príslušného pre jeho dôchodok.“
Nariadenie č. 492/2011
8 Článok 7 ods. 1 a 2 nariadenia č. 492/2011 stanovuje:
„1. S pracovníkom, ktorý je štátnym príslušníkom členského štátu, sa na území iného členského štátu nesmie z dôvodu jeho štátnej príslušnosti zaobchádzať inak ako s vlastnými pracovníkmi, pokiaľ ide o podmienky zamestnania a pracovné podmienky, najmä odmeňovanie, prepustenie, a ak by sa stal nezamestnaným, opätovné začlenenie do práce alebo zamestnania.
2. Takýto pracovník požíva rovnaké sociálne a daňové výhody ako vlastní pracovníci.“
Smernica 2014/54/EÚ
9 Odôvodnenie 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/54/EÚ zo 16. apríla 2014 o opatreniach na uľahčenie výkonu práv udelených pracovníkom v súvislosti so slobodou pohybu pracovníkov (Ú. v. EÚ L 128, 2014, s. 8) uvádza:
„Voľný pohyb pracovníkov je základnou slobodou občanov Únie a jedným z pilierov vnútorného trhu v Únii zakotvenom v článku 45 [ZFEÚ]. Jeho implementácia je ďalej rozvinutá v práve Únie, ktorého cieľom je zaručiť úplný výkon práv udelených občanom Únie a ich rodinným príslušníkom. ‚Ich rodinní príslušníci‘ by sa mali chápať v zmysle vymedzenia uvedeného v článku 2 bode 2 smernice [2004/38], ktorá sa uplatňuje aj na rodinných príslušníkov cezhraničných pracovníkov.“
10 Článok 1 smernice 2014/54 stanovuje:
„Táto smernica obsahuje ustanovenia na uľahčenie jednotného uplatňovania a praktického presadzovania práv udelených v článku 45 ZFEÚ a v článkoch 1 až 10 nariadenia [č. 492/2011]. Táto smernica sa uplatňuje na občanov Únie pri výkone týchto práv a ich rodinných príslušníkov…“
11 Podľa článku 2 tejto smernice:
„1. Táto smernica sa uplatňuje na tieto záležitosti, ako sa uvádzajú v článkoch 1 až 10 nariadenia [č. 492/2011]:
…
c) prístup k sociálnym a daňovým výhodám;
…
2. Rozsah pôsobnosti tejto smernice je totožný s rozsahom pôsobnosti nariadenia [č. 492/2011].“
Luxemburské právo
12 Relevantnými ustanoveniami sú články 269 a 270 code de la sécurité sociale (Zákonník sociálneho zabezpečenia, ďalej len „Zákonník“) v znení účinnom od 1. augusta 2016, keď nadobudol účinnosť loi du 23 julliet 2016, portant modification du code de la sécurité sociale, de la loi modifiée du 4 décembre 1967 concernant l'impôt sur le revenue, et abrogeant la loi modifiée du 21 décembre 2007 concernant le boni pour enfant (zákon z 23. júla 2016, ktorým sa menia a dopĺňajú Zákonník sociálneho zabezpečenia a zákon zo 4. decembra 1967 o dani z príjmov v znení neskorších predpisov a ktorým sa zrušuje zákon z 21. decembra 2007 o bonuse na dieťa v znení neskorších predpisov) (Mémorial A 2016, s. 2348, ďalej len „zákon z 23. júla 2016“).
13 Článok 269 ods. 1 Zákonníka v znení účinnom od 1. augusta 2016 stanovuje:
„Priznáva sa príspevok pre budúcnosť detí (ďalej len ‚rodinné prídavky‘).
Nárok na rodinné prídavky vzniká:
a) každému dieťaťu, ktoré sa skutočne a sústavne zdržiava v Luxembursku a má tu svoje bydlisko;
b) rodinným príslušníkom, ako ich vymedzuje článok 270 [tohto Zákonníka], každého, ktorá podlieha luxemburskej právnej úprave a vzťahujú sa na neho európske nariadenia alebo iná dvojstranná alebo mnohostranná dohoda, ktorú Luxembursko uzavrelo v oblasti sociálneho zabezpečenia a ktorá upravuje vyplácanie rodinných prídavkov podľa právnej úpravy štátu zamestnania. Rodinní príslušníci musia mať bydlisko v štáte, na ktorý sa vzťahujú dotknuté nariadenia alebo dohody.“
14 Podľa článku 270 Zákonníka v znení účinnom od 1. augusta 2016 sa „na účely uplatnenia článku 269 ods. 1 písm. b) za rodinných príslušníkov dotknutej osoby, u ktorých vzniká nárok na rodinné prídavky, považujú deti narodené v manželstve, deti narodené mimo manželstva a osvojené deti tejto osoby“.
15 Podľa článku 272 ods. l prvej vety Zákonníka v znení účinnom od 1. augusta 2016 „rodinné prídavky sa stanovujú vo výške 265 eur na dieťa mesačne“.
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
16 FV pracuje v Luxembursku a bydlisko má vo Francúzsku spolu so svojou manželkou GW a tromi deťmi, z ktorých jedno, HY, sa narodilo v predchádzajúcom zväzku GW. GW je držiteľom výlučných rodičovských práv voči HY. Až do nadobudnutia účinnosti zákona z 23. júla 2016 poberala ich domácnosť rodinné prídavky na tieto všetky tri deti z dôvodu postavenia FV ako cezhraničného pracovníka.
17 Odo dňa nadobudnutia účinnosti zákona z 23. júla 2016, ktorým bol zmenený Zákonník okrem iného tak, že deti manželského partnera alebo partnera boli vyňaté z vymedzenia pojmu „rodinní príslušníci“ v zmysle článku 270 tohto zákonníka, táto domácnosť prestala dostávať tieto prídavky na HY.
18 Rozhodnutím z 8. novembra 2016 totiž CAE najmä na základe článku 67 nariadenia č. 883/2004 a článkov 269 a 270 Zákonníka v ich znení účinnom odo dňa nadobudnutia účinnosti zákona z 23. júla 2016 rozhodol, že FV od 1. augusta 2016 stráca nárok na rodinné prídavky na dieťa HY, ktoré sa narodilo 5. decembra 2000 a bolo vychovávané v jeho spoločnej domácnosti s GW od júla 2008. Keďže toto dieťa pochádza z predchádzajúceho zväzku GW a nie je v príbuzenskom vzťahu s FV, nemá podľa CAE postavenie „rodinného príslušníka“ v zmysle týchto ustanovení, čo vylučuje nárok na luxemburské rodinné prídavky na uvedené dieťa.
19 Conseil arbitral de la sécurité sociale (Arbitrážna rada sociálneho zabezpečenia, Luxembursko), na ktorú podal FV žalobu proti tomuto rozhodnutiu, rozsudkom zo 17. novembra 2017 vyhovela tejto žalobe v časti, v ktorej sa domáhal poberania rodinných prídavkov na HY aj po 31. júli 2016. Podľa Conseil supérieur de la Sécurité sociale (Vyššia rada sociálneho zabezpečenia):
– luxemburské rodinné prídavky predstavujú sociálnu výhodu v zmysle článku 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011; týkajú sa výkonu zamestnania, keďže na to, aby sa priznali, musí byť FV pracovníkom, na ktorého sa vzťahuje luxemburská právna úprava; nie je potrebné rozlišovať podľa toho, či táto sociálna výhoda vedie tak ako v oblasti rodinných prídavkov k vlastnému právu dieťaťa, ktorému na ne vzniká nárok, alebo k nároku na priznanie týchto prídavkov u FV, ktorý zabezpečuje jeho výživu a ktorý podlieha luxemburským právnym predpisom sociálneho zabezpečenia, či už je alebo nie je vnútroštátnym pracovníkom,
– režim zavedený článkami 269 a 270 Zákonníka v znení účinnom od 1. augusta 2016 zavádza rozdielne zaobchádzanie podľa bydliska dotknutého dieťaťa, keďže existuje rozdielne zaobchádzanie pri priznaní sociálnych výhod poberateľovi rodinných prídavkov podľa toho, či ide o vnútroštátneho pracovníka, ktorého dieťa manželského partnera, ktorého výživu zabezpečuje, býva v Luxembursku, alebo o cezhraničného pracovníka, ktorého dieťa manželského partnera, ktorého výživu zabezpečuje, nemá bydlisko v Luxembursku, ale v členskom štáte pôvodu tohto cezhraničného pracovníka; to je podľa arbitrážnej rady v rozpore s článkom 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011 a
– hoci článok 1 písm. i) nariadenia č. 883/2004 odkazuje pri definícii pojmu „rodinný príslušník“ na vnútroštátne právne predpisy členského štátu, od ktorého sa žiada vyplatenie prídavkov, príslušné vnútroštátne právo, konkrétne článok 270 Zákonníka v znení účinnom od 1. augusta 2016, je podľa tejto rady nezlučiteľné s článkom 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011.
20 Podaním na Conseil supérieur de la sécurité sociale (Vyššia rada sociálneho zabezpečenia) 29. decembra 2017 CAE podal odvolanie proti rozsudku Conseil arbitral de la sécurité sociale (Arbitrážna rada sociálneho zabezpečenia) zo 17. novembra 2017. Spochybnila, že na rodinné prídavky sa má nazerať ako na sociálnu výhodu, a tvrdila, že neboli zohľadnené objektívne okolnosti, ktoré by mohli odôvodniť údajné rozdielne zaobchádzanie.
21 FV namietal, že zásada rovnosti zaobchádzania znamená, že občania Únie s bydliskom v členskom štáte, ktorí dochádzajú pracovať do iného členského štátu, majú nárok na dávky sociálneho zabezpečenia, daňové a sociálne výhody, ako aj sociálnu pomoc, ktoré sú v hostiteľskom členskom štáte dostupné pre jeho vlastných štátnych príslušníkov. Podľa FV by sa rovnaké odôvodnenie, aké bolo prijaté v rozsudku z 15. decembra 2016, Depesme a i. (C‑401/15 až C‑403/15, EU:C:2016:955), malo analogicky uplatniť aj pokiaľ ide o jeho domácnosť. V tomto rozsudku Súdny dvor rozhodol, že deti manželského partnera alebo partnera uznaného hostiteľským členským štátom cezhraničného pracovníka možno považovať za jeho vlastné deti v súvislosti s nárokom na priznanie finančnej podpory na ich vyššie vzdelávanie, pričom takáto podpora sa považuje za sociálnu výhodu v zmysle článku 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011.
22 Za týchto podmienok Conseil supérieur de la sécurité sociale (Vyššia rada sociálneho zabezpečenia) rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Má sa na luxemburské rodinné prídavky priznané podľa článkov 269 a 270 [Zákonníka v znení účinnom od 1. augusta 2016] nazerať ako na sociálnu výhodu v zmysle článku 45 ZFEÚ a článku 7 ods. 2 nariadenia [č. 492/2011]?
2. V prípade takéhoto nazerania existuje rozpor medzi definíciou rodinného príslušníka uplatniteľnou podľa článku 1 písm. i) nariadenia č. 883/2004 a širšou definíciou rodinného príslušníka podľa článku 2 bodu 2 smernice [2004/38], pretože táto druhá definícia na rozdiel od toho, čo je stanovené v nariadení o koordinácii, vylučuje akúkoľvek autonómiu členského štátu pri definovaní rodinného príslušníka a subsidiárne vylučuje akýkoľvek pojem hlavného zabezpečovania výživy? Má mať definícia rodinného príslušníka v zmysle článku 1 [písm. i)] nariadenia č. 883/2004 preto prednosť vzhľadom na jej osobitosť v kontexte koordinácie režimov sociálneho zabezpečenia a predovšetkým je členskému štátu ponechaná právomoc definovať rodinných príslušníkov, ktorým vzniká nárok na rodinné prídavky?
3. V prípade uplatnenia článku 2 bodu 2 smernice [2004/38] na rodinné dávky a presnejšie na luxemburské rodinné prídavky možno vylúčenie dieťaťa manželského partnera z definície rodinného príslušníka považovať za nepriamu diskrimináciu, ktorá je odôvodnená vzhľadom na vnútroštátny cieľ členského štátu, ktorým je zakotviť osobný nárok dieťaťa, a na potrebu chrániť správny systém členského štátu zamestnania, keďže rozšírenie rozsahu osobnej pôsobnosti predstavuje pre luxemburský systém rodinných dávok, ktorý takmer 48 % svojich rodinných dávok vypláca do zahraničia, neprimeranú záťaž?“
O prejudiciálnych otázkach
O prvej otázke
23 Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa majú článok 45 ZFEÚ a článok 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011 vykladať v tom zmysle, že rodinné prídavky spojené s výkonom zamestnania cezhraničným pracovníkom v členskom štáte predstavujú sociálnu výhodu v zmysle týchto ustanovení.
24 Treba pripomenúť, že článok 45 ods. 2 ZFEÚ uvádza, že voľný pohyb pracovníkov vyžaduje zrušenie akejkoľvek diskriminácie založenej na štátnej príslušnosti medzi pracovníkmi členských štátov, pokiaľ ide o zamestnanie, odmenu za prácu a ostatné pracovné podmienky. Toto ustanovenie je konkretizované v článku 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011, ktorý spresňuje, že pracovník, ktorý je štátnym príslušníkom členského štátu, požíva na území ostatných členských štátov rovnaké sociálne a daňové výhody ako vnútroštátni pracovníci (rozsudok z 2. marca 2017, Eschenbrenner, C‑496/15, EU:C:2017:152, bod 32).
25 Z cieľa rovnosti zaobchádzania, ktorý sleduje článok 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011, vyplýva, že pojem „sociálna výhoda“, akú toto ustanovenie priznáva pracovníkom, ktorí sú štátnymi príslušníkmi iných členských štátov, zahŕňa všetky výhody, ktoré či už sú, alebo nie sú spojené s pracovnou zmluvou, sa vo všeobecnosti priznávajú pracovníkom, ktorí sú vlastnými štátnymi príslušníkmi, a to v zásade z dôvodu ich objektívneho postavenia ako pracovníkov alebo na základe samotnej skutočnosti, že majú pobyt na štátnom území, pričom rozšírenie týchto výhod na pracovníkov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi iných členských štátov, sa javí ako spôsobilé uľahčiť ich mobilitu v rámci Únie, a teda ich integráciu v hostiteľskom členskom štáte (rozsudok z 18. decembra 2019, Generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne Bratislava a i., C‑447/18, EU:C:2019:1098, bod 47 a citovaná judikatúra).
26 Súdny dvor rozhodol, že článok 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011 upravuje výhodu tak pre migrujúcich pracovníkov s bydliskom v hostiteľskom členskom štáte, ako aj pre cezhraničných pracovníkov, ktorí napriek tomu, že vykonávajú zamestnanie v tomto poslednom uvedenom členskom štáte, majú bydlisko v inom členskom štáte (rozsudky z 15. decembra 2016, Depesme a i., C‑401/15 až C‑403/15, EU:C:2016:955, bod 37, ako aj z 18. decembra 2019, Generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne Bratislava a i., C‑447/18, EU:C:2019:1098, bod 41).
27 Článok 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011 teda upravuje výhodu aj pre pracovníka, ako je FV, ktorý pracuje v Luxembursku, ale bydlisko má vo Francúzsku.
28 Preto treba overiť, či sa na dávku, ako sú rodinné prídavky, o ktoré ide vo veci samej, vzťahuje pojem „sociálna výhoda“ v zmysle článku 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011.
29 V tejto súvislosti sa odkaz uvedeného ustanovenia na sociálne výhody nemôže vykladať obmedzujúcim spôsobom (rozsudok z 18. decembra 2019, Generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne Bratislava a i., C‑447/18, EU:C:2019:1098, bod 46 a citovaná judikatúra).
30 V prejednávanej veci však zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, vyplýva, že rodinné prídavky, o ktoré ide vo veci samej, ktoré predstavujú výhodu, sú v prípade cezhraničného pracovníka, ako je FV, spojené s výkonom zamestnania v Luxembursku. Pôvodne boli FV priznané len vzhľadom na to, že bol cezhraničným pracovníkom, na ktorého sa vzťahujú luxemburské právne predpisy.
31 Takáto dávka je teda sociálnou výhodou podľa článku 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011.
32 Vzhľadom na uvedené treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 45 ZFEÚ a článok 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011 sa majú vykladať v tom zmysle, že rodinné prídavky spojené s výkonom zamestnania cezhraničným pracovníkom v členskom štáte predstavujú sociálnu výhodu v zmysle týchto ustanovení.
O druhej a tretej otázke
33 Svojou druhou a treťou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 1 písm. i) nariadenia č. 883/2004 v spojení s článkom 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011 a článkom 2 bodom 2 smernice 2004/38 vykladať v tom zmysle, že bráni právnej úprave členského štátu, podľa ktorej cezhraniční pracovníci môžu poberať rodinné prídavky spojené s výkonom svojho zamestnania v členskom štáte len na svoje vlastné deti, s vylúčením detí ich manželského partnera, s ktorými nie sú v príbuzenskom vzťahu, zatiaľ čo všetky deti s bydliskom v uvedenom členskom štáte majú nárok poberať takúto dávku.
34 Pokiaľ ide o uplatniteľnosť nariadenia č. 883/2004 na skutkový stav, ako je ten vo veci samej, treba overiť, či dávka, ako sú rodinné prídavky, o ktoré ide vo veci samej, patrí do vecnej pôsobnosti tohto nariadenia.
35 V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora rozdiel medzi dávkami, ktoré patria do pôsobnosti nariadenia č. 883/2004, a dávkami vylúčenými z jeho pôsobnosti spočíva v podstate v znakoch, ktoré tvoria každú dávku, najmä v účele takejto dávky a podmienkach jej priznania, a nie v tom, či vnútroštátna právna úprava túto dávku kvalifikuje ako dávku sociálneho zabezpečenia (rozsudok z 18. decembra 2019, Generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne Bratislava a i., C‑447/18, EU:C:2019:1098, bod 22 a citovaná judikatúra).
36 Dávku teda možno považovať za dávku sociálneho zabezpečenia, pokiaľ je na jednej strane priznávaná príjemcom mimo akéhokoľvek individuálneho a diskrečného posúdenia osobných potrieb na základe zákonom stanovenej situácie a ak sa na druhej strane vzťahuje na jedno z rizík výslovne uvedených v článku 3 ods. 1 nariadenia č. 883/2004 (rozsudok z 18. decembra 2019, Generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne Bratislava a i., C‑447/18, EU:C:2019:1098, bod 23 a citovaná judikatúra).
37 Podľa judikatúry Súdneho dvora platí, že dávky, ktoré sa poskytujú automaticky rodinám, ktoré spĺňajú určité objektívne požiadavky týkajúce sa najmä ich veľkosti, príjmov a prostriedkov bez ohľadu na individuálne a diskrečné posúdenie osobných potrieb a ktorých cieľom je kompenzovať rodinné výdavky, sa musia považovať za dávky sociálneho zabezpečenia (rozsudky zo 14. júna 2016, Komisia/Spojené kráľovstvo, C‑308/14, EU:C:2016:436, bod 60, a z 21. júna 2017, Martinez Silva, C‑449/16, EU:C:2017:485, bod 22).
38 Pokiaľ ide o otázku, či určitá dávka patrí medzi rodinné dávky podľa článku 3 ods. 1 písm. j) nariadenia č. 883/2004, treba uviesť, že podľa článku 1 písm. z) tohto nariadenia výraz „rodinná dávka“ znamená všetky vecné alebo peňažné dávky, ktorú sú určené na pokrytie rodinných výdajov, okrem preddavkov na výživné a osobitné prídavky pri narodení dieťaťa a osvojení dieťaťa, ako sú uvedené v prílohe I tohto nariadenia. Súdny dvor rozhodol, že výraz „pokrytie rodinných výdajov“ sa má vykladať v tom zmysle, že sa týka najmä verejného príspevku do rodinného rozpočtu, ktorý má uľahčiť bremeno výdavkov vyplývajúcich zo starostlivosti o deti (rozsudok z 21. júna 2017, Martinez Silva, C‑449/16, EU:C:2017:485, bod 23 a citovaná judikatúra).
39 Čo sa týka prídavkov, o ktoré ide vo veci samej, zo spisu, ktorý má k dispozícii Súdny dvor, na jednej strane vyplýva, že sa vyplácajú pre všetky deti, ktoré majú bydlisko v Luxembursku, ako aj pre všetky deti pracovníkov s bydliskom mimo tohto členského štátu, ktoré sú s týmito pracovníkmi v príbuzenskom vzťahu. Táto dávka sa v dôsledku toho priznáva bez akéhokoľvek individuálneho a diskrečného posúdenia osobných potrieb, na základe zákonom stanovenej situácie. Na druhej strane sa uvedená dávka javí ako predstavujúca verejný príspevok do rodinného rozpočtu, ktorý má uľahčiť bremeno výdavkov vyplývajúcich zo starostlivosti o deti.
40 Z toho vyplýva, že dávka, ako sú rodinné prídavky, o ktoré ide vo veci samej, predstavuje dávku sociálneho zabezpečenia patriacu medzi rodinné dávky uvedené v článku 3 ods. 1 písm. j) nariadenia č. 883/2004.
41 Okrem toho pracovník, ako je FV, patrí do osobnej pôsobnosti nariadenia č. 883/2004, ktoré sa v súlade so svojím článkom 2 ods. 1 uplatňuje na štátnych príslušníkov členských štátov, ktorí majú bydlisko v členskom štáte a podliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo viacerých členských štátov, ako aj na ich rodinných príslušníkov a ich pozostalých.
42 Vzhľadom na uvedené sa nariadenie č. 883/2004 uplatňuje na skutkový stav, ako je ten vo veci samej.
43 Okrem toho by sa nemalo vylúčiť súčasné uplatnenie tohto nariadenia aj článku 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011.
44 Súdny dvor totiž rozhodol, že hoci je pravda, že nariadenie Rady (EHS) č. 1612/68 z 15. októbra 1968 o slobode pohybu pracovníkov v rámci spoločenstva (Ú. v. ES L 257, 1968, s. 2; Mim. vyd. 05/001, s. 15) a nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva, v znení zmenenom a aktualizovanom nariadením Rady (ES) č. 118/97 z 2. decembra 1996 (Ú. v. ES L 28, 1997, s. 1; Mim. vyd. 05/003, s. 3) (ďalej len „nariadenie č. 1408/71“), z ktorých prvé bolo zrušené a nahradené nariadením č. 492/2011 a druhé nariadením č. 883/2004, nemajú rovnakú pôsobnosť ratione personae, nič to nemení na skutočnosti, že vzhľadom na to, že nariadenie č. 1612/68 má všeobecnú pôsobnosť v oblasti voľného pohybu pracovníkov, článok 7 ods. 2 tohto nariadenia sa môže uplatňovať na sociálne výhody, ktoré súčasne spadajú do oblasti osobitnej pôsobnosti nariadenia č. 1408/71 (rozsudok z 5. mája 2011, Komisia/Nemecko, C‑206/10, EU:C:2011:283, bod 39; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok z 12. mája 1998, Martínez Sala, C‑85/96, EU:C:1998:217, bod 27).
45 Súdny dvor tak napríklad rozhodol, že dávka, ako je príspevok na výchovu, ktorého cieľom je kompenzovať rodinné výdavky, patrí do pôsobnosti ratione materiae práva Únie ako rodinná dávka v zmysle článku 4 ods. 1 písm. h) nariadenia č. 1408/71 a ako sociálna výhoda v zmysle článku 7 ods. 2 nariadenia č. 1612/68 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. mája 1998, Martínez Sala, C‑85/96, EU:C:1998:217, body 27 a 28).
46 Tieto úvahy platia mutatis mutandis, aj pokiaľ ide o nariadenia č. 883/2004 a 492/2011.
47 Na druhú a tretiu otázku teda treba odpovedať tak na základe článku 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011, ako aj na základe nariadenia č. 883/2004.
48 Pokiaľ ide v prvom rade o článok 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011, ako vyplýva z bodu 32 tohto rozsudku, dávka, ako sú rodinné prídavky, o ktoré ide vo veci samej, predstavuje sociálnu výhodu v zmysle uvedeného ustanovenia.
49 Okrem iného, podľa judikatúry Súdneho dvora rodinní príslušníci migrujúceho pracovníka nepriamo požívajú výhodu rovnosti zaobchádzania, ktorú tomuto pracovníkovi priznáva článok 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011 (pozri analogicky rozsudok z 15. decembra 2016, Depesme a i., C‑401/15 až C‑403/15, EU:C:2016:955, bod 40).
50 Súdny dvor tiež rozhodol, že článok 45 ZFEÚ a článok 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011 sa majú vykladať v tom zmysle, že pod dieťaťom cezhraničného pracovníka, ktorému sa nepriamo priznávajú sociálne výhody upravené v tomto poslednom uvedenom ustanovení, treba chápať nielen dieťa, ktoré je v príbuzenskom vzťahu s týmto pracovníkom, ale aj dieťa manželského partnera alebo registrovaného partnera uvedeného pracovníka, pokiaľ tento pracovník zabezpečuje výživu tohto dieťaťa. Podľa Súdneho dvora táto posledná požiadavka vyplýva zo skutkovej situácie, ktorej posúdenie, na základe dôkazov predložených dotknutou osobou, prislúcha správnym orgánom a prípadne vnútroštátnym súdom, pričom nie je potrebné, aby určili dôvody tohto príspevku, ani vyčíslili jeho presný rozsah (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. decembra 2016, Depesme a i., C‑401/15 až C‑403/15, EU:C:2016:955, bod 64).
51 Súdny dvor rozhodol, že pojem „rodinný príslušník“ cezhraničného pracovníka, ktorý môže nepriamo požívať výhodu rovnosti zaobchádzania v zmysle článku 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011, zodpovedá pojmu „rodinný príslušník“ v zmysle článku 2 bodu 2 smernice 2004/38, ktorý zahŕňa manželského partnera alebo partnera, s ktorým občan Únie uzavrel registrované partnerstvo, priamych potomkov, ktorí sú vo veku menej než 21 rokov alebo sú nezaopatrenými osobami, a priamych potomkov partnera alebo manželského partnera. Súdny dvor v tejto súvislosti zohľadnil najmä odôvodnenie 1, článok 1 a článok 2 ods. 2 smernice 2014/54 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. decembra 2016, Depesme a i. C‑401/15 až C‑403/15, EU:C:2016:955, body 52 až 54).
52 Vo veci samej z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že biologický otec dieťaťa neplatí jeho matke výživné. Zdá sa teda, že FV, ktorý je manželom matky HY, zabezpečuje výživu tohto dieťaťa, čo však prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.
53 Treba teda určiť, či pravidlo zakazujúce diskrimináciu na základe štátnej príslušnosti, pokiaľ ide o sociálne výhody, uvedené v článku 7 nariadenia č. 492/2011, bráni právnej úprave členského štátu, ktorá cezhraničnému pracovníkovi nepriznáva dávku, ako sú rodinné prídavky, o ktoré ide vo veci samej, na dieťa svojho manželského partnera, s ktorým nie je v príbuzenskom vzťahu.
54 V tejto súvislosti zásada rovnosti zaobchádzania stanovená tak v článku 45 ZFEÚ, ako aj v článku 7 nariadenia č. 492/2011 zakazuje nielen priamu diskrimináciu na základe štátnej príslušnosti, ale aj akúkoľvek nepriamu formu diskriminácie, ktorá v dôsledku uplatnenia iných kritérií rozlišovania v skutočnosti vedie k rovnakému výsledku (rozsudky z 13. apríla 2010, Bressol a i., C‑73/08, EU:C:2010:181, bod 40, ako aj z 10. júla 2019, Aubriet, C‑410/18, EU:C:2019:582, bod 26; pozri tiež analogicky rozsudok zo 14. decembra 2016, Bragança Linares Verruga a i., C‑238/15, EU:C:2016:949, bod 41).
55 V prejednávanej veci zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, vyplýva, že podľa vnútroštátnej právnej úpravy dotknutej vo veci samej možno pre všetky deti s bydliskom v Luxembursku požiadať o uvedené rodinné prídavky, čo znamená, že o tieto prídavky možno požiadať pre všetky deti tvoriace súčasť domácnosti pracovníka s bydliskom v Luxembursku, vrátane detí manželského partnera tohto pracovníka. Naproti tomu pracovníci, ktorí nemajú bydlisko v tomto štáte, môžu požiadať o tieto prídavky len pre svoje vlastné deti, s vylúčením detí ich manželského partnera, s ktorými nie sú v príbuzenskom vzťahu.
56 Takéto rozlišovanie založené na bydlisku, ktoré môže znevýhodniť najmä štátnych príslušníkov iných členských štátov, keďže osoby s bydliskom v inom členskom štáte sú najčastejšie cudzincami, predstavuje nepriamu diskrimináciu z dôvodu štátnej príslušnosti, ktorá môže byť prípustná iba pod podmienkou, že je objektívne odôvodnená (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. júla 2019, Aubriet, C‑410/18, EU:C:2019:582, bod 28 a citovanú judikatúru).
57 Skutočnosť, že nárok na rodinné prídavky, o ktoré ide vo veci samej, priznáva vnútroštátna právna úprava dotknutá vo veci samej priamo dieťaťu s bydliskom v Luxembursku, zatiaľ čo v prípade pracovníkov s bydliskom mimo tohto štátu sa tento nárok priznáva pracovníkovi na jeho rodinných príslušníkov, ako ich vymedzuje táto právna úprava, je v tejto súvislosti irelevantná. Z judikatúry totiž vyplýva, že rodinné prídavky už vzhľadom na svoju povahu nemožno považovať za prináležiace určitej osobe nezávisle od jej rodinnej situácie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. februára 2002, Humer, C‑255/99, EU:C:2002:73, bod 50, a z 26. novembra 2009, Slanina, C‑363/08, EU:C:2009:732, bod 31).
58 Na to, aby bola takáto nepriama diskriminácia odôvodnená, musí byť spôsobilá na dosiahnutie sledovaného cieľa a nesmie ísť nad rámec toho, čo je na dosiahnutie tohto cieľa nevyhnutné (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. júla 2019, Aubriet, C‑410/18, EU:C:2019:582, bod 29).
59 Vnútroštátny súd v tejto súvislosti uvádza na jednej strane „vnútroštátny cieľ zakotviť osobný nárok dieťaťa“ a na druhej strane „potrebu chrániť administratívu členského štátu v oblasti zamestnania, keďže rozšírenie osobnej pôsobnosti by predstavovalo neprimeranú záťaž pre luxemburský systém rodinných dávok, ktorý najmä vypláca do cudziny takmer 48 % rodinných prídavkov“.
60 Pokiaľ ide o vnútroštátny cieľ zakotviť osobný nárok dieťaťa, takýto cieľ sa nezdá byť spôsobilý na opodstatnenie nepriamej diskriminácie, o ktorú ide vo veci samej.
61 Ako totiž uviedla Európska komisia vo svojich písomných pripomienkach, hoci nárok na rodinné prídavky, o ktoré ide vo veci samej, priznáva vnútroštátna právna úprava dotknutá vo veci samej priamo dieťaťu s bydliskom v Luxembursku, zdá sa, že pokiaľ ide o pracovníkov s bydliskom mimo tohto štátu, tento nárok sa priznáva pracovníkovi na jeho rodinných príslušníkov, ako ich vymedzuje táto právna úprava, teda na deti, ktoré sú v príbuzenskom vzťahu s týmto pracovníkom, s vylúčením detí ich manželského partnera, ktoré s ním nie sú v takomto vzťahu. Preto je zrejmé, že deťom pracovníkov, ktorí majú bydlisko v inom členskom štáte, nepriznáva vnútroštátna právna úprava dotknutá vo veci samej nijaký osobný nárok.
62 Pokiaľ ide o cieľ chrániť administratívu členského štátu v oblasti zamestnania, keďže rozšírenie osobnej pôsobnosti rodinných prídavkov by údajne predstavovalo „neprimeranú záťaž pre luxemburský systém rodinných dávok“, aj za predpokladu, že by tento cieľ bolo možné považovať za legitímny, nepriama diskriminácia, o ktorú ide vo veci samej, sa v každom prípade nezdá ani vhodná, ani nevyhnutná na vyriešenie údajného problému vyplácania luxemburských rodinných dávok do zahraničia.
63 Na jednej strane totiž samotný luxemburský zákonodarca tým, že priznal rodinné prídavky, o ktoré ide vo veci samej, všetkým deťom, ktoré sú v príbuzenskom vzťahu s cezhraničnými pracovníkmi bez toho, aby sa musela preukazovať existencia spoločnej domácnosti alebo hlavnej starostlivosti o dieťa, prijal široké poňatie okruhu príjemcov týchto prídavkov. Na druhej strane by tento cieľ bolo možné dosiahnuť opatreniami, ktoré sa týkajú bez rozdielu pracovníkov s bydliskom v danom členskom aj cezhraničných pracovníkov.
64 V dôsledku toho článok 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011 bráni právnej úprave členského štátu, v zmysle ktorej pracovníci s bydliskom mimo tohto štátu môžu poberať dávku, ako sú rodinné prídavky, o ktoré ide vo veci samej, len na svoje vlastné deti, s vylúčením detí ich manželského partnera, s ktorými nie sú v príbuzenskom vzťahu, zatiaľ čo všetky deti s bydliskom v tomto členskom štáte majú nárok poberať tieto prídavky.
65 Pokiaľ ide v druhom rade o nariadenie č. 883/2004, článok 67 tohto nariadenia stanovuje, že osoba má nárok na rodinné dávky v súlade s právnymi predpismi príslušného členského štátu, vrátane dávok pre svojich rodinných príslušníkov s bydliskom v inom členskom štáte, ako keby mali bydlisko v tomto prvom uvedenom štáte.
66 V súlade s článkom 1 písm. i) nariadenia č. 883/2004 na účely tohto nariadenia pojem „rodinný príslušník“ znamená každú osobu definovanú alebo uznanú za rodinného príslušníka, alebo označenú za člena domácnosti právnymi predpismi, podľa ktorých sa poskytujú dávky.
67 CAE na základe tohto vymedzenia, ako aj na základe rozsudku z 22. októbra 2015, Trapkowski (C‑378/14, EU:C:2015:720), tvrdí, že definovanie rodinných príslušníkov, ktorým vzniká nárok na rodinné prídavky, je vecou príslušného členského štátu. Vnútroštátny zákonodarca je teda podľa CAE oprávnený obmedziť vyplácanie rodinných prídavkov iba na deti, ktoré sú v príbuzenskom vzťahu s pracovníkom.
68 V tejto súvislosti vzhľadom na cieľ nariadenia č. 883/2004, ktorým je zabezpečiť koordináciu medzi rôznymi vnútroštátnymi systémami bez organizácie spoločného systému sociálneho zabezpečenia, Súdny dvor nepochybne rozhodol, že osoby, ktoré majú nárok na rodinné dávky, sú určené v súlade s vnútroštátnym právom (rozsudok z 22. októbra 2015, Trapkowski, C‑378/14, EU:C:2015:720, bod 44).
69 Nič to však nemení na tom, že členské štáty musia pri výkone tejto právomoci dodržiavať právo Únie, v prejednávanej veci ustanovenia týkajúce sa voľného pohybu pracovníkov (pozri analogicky rozsudok zo 7. decembra 2017, Zaniewicz‑Dybeck, C‑189/16, EU:C:2017:946, bod 40).
70 Článok 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011, ktorý je v oblasti poskytovania sociálnych výhod osobitným vyjadrením pravidla rovnosti zaobchádzania zakotveného v článku 45 ods. 2 ZFEÚ a má sa vykladať rovnako ako toto posledné uvedené ustanovenie (rozsudky z 15. decembra 2016, Depesme a i., C‑401/15 až C‑403/15, EU:C:2016:955, bod 35, ako aj z 18. decembra 2019, Generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne Bratislava a i., C‑447/18, EU:C:2019:1098, bod 39) pritom bráni, ako bolo uvedené v bode 64 tohto rozsudku, právnej úprave členského štátu, v zmysle ktorej pracovníci s bydliskom mimo tohto štátu môžu poberať dávku, ako sú rodinné prídavky, o ktoré ide vo veci samej, len na svoje vlastné deti, s vylúčením detí ich manželského partnera, s ktorými nie sú v príbuzenskom vzťahu, zatiaľ čo všetky deti s bydliskom v tomto členskom štáte majú nárok poberať tieto prídavky.
71 Vzhľadom na všetko, čo bolo uvedené, treba na druhú a tretiu otázku odpovedať tak, že článok 1 písm. i) a článok 67 nariadenia č. 883/2004 v spojení s článkom 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011 a článkom 2 bodom 2 smernice 2004/38 sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia právnej úprave členského štátu, podľa ktorej cezhraniční pracovníci môžu poberať rodinné prídavky spojené s výkonom svojho zamestnania v tomto členskom štáte len na svoje vlastné deti, s vylúčením detí ich manželského partnera, s ktorými nie sú v príbuzenskom vzťahu, ale ktorých výživu zabezpečujú, zatiaľ čo všetky deti s bydliskom v uvedenom členskom štáte majú nárok poberať takúto dávku.
O trovách
72 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (šiesta komora) rozhodol takto:
1. Článok 45 ZFEÚ a článok 7 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 492/2011 z 5. apríla 2011 o slobode pohybu pracovníkov v rámci Únie sa majú vykladať v tom zmysle, že rodinné prídavky spojené s výkonom zamestnania cezhraničným pracovníkom v členskom štáte predstavujú sociálnu výhodu v zmysle týchto ustanovení.
2. Článok 1 písm. i) a článok 67 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v spojení s článkom 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011 a článkom 2 bodom 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS, sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia právnej úprave členského štátu, podľa ktorej cezhraniční pracovníci môžu poberať rodinné prídavky spojené s výkonom svojho zamestnania v tomto členskom štáte len na svoje vlastné deti, s vylúčením detí ich manželského partnera, s ktorými nie sú v príbuzenskom vzťahu, ale ktorých výživu zabezpečujú, zatiaľ čo všetky deti s bydliskom v uvedenom členskom štáte majú nárok poberať takúto dávku.
Podpisy