UZNESENIE PREDSEDU VŠEOBECNÉHO SÚDU
zo 16. novembra 2012 (*)
„Konanie o nariadení predbežného opatrenia – Hospodárska súťaž – Uverejnenie rozhodnutia, ktorým sa konštatuje porušenie článku 81 ES – Odmietnutie žiadosti o dôverné zaobchádzanie s informáciami poskytnutými Komisii na základe oznámenia o spolupráci vydaného Komisiou – Návrh na nariadenie predbežných opatrení – Naliehavosť – Fumus boni iuris – Zváženie záujmov“
Vo veci T‑345/12 R,
Akzo Nobel NV, so sídlom v Amsterdame (Holandsko),
Akzo Nobel Chemicals Holding AB, so sídlom v Nacke (Švédsko),
Eka Chemicals AB, so sídlom v Bohuse (Švédsko),
v zastúpení: C. Swaak a R. Wesseling, advokáti,
žalobkyne,
proti
Európskej komisii, v zastúpení: C. Giolito, M. Kellerbauer a G. Meessen, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
ktorej predmetom je návrh na odklad výkonu rozhodnutia Komisie C(2012) 3533 final z 24. mája 2012, ktorým sa zamieta žiadosť o dôverné zaobchádzanie, ktorú podali Akzo Nobel NV, Akzo Nobel Chemicals Holding AB a Eka Chemicals AB na základe článku 8 rozhodnutia predsedu Európskej komisie 2011/695/EÚ z 13. októbra 2011 o funkcii a pôsobnosti vyšetrovateľa v niektorých konaniach vo veci hospodárskej súťaže (vec COMP/38.620 – Peroxid vodíka a perboritan), a návrh na nariadenie predbežných opatrení, aby sa zachovalo dôverné zaobchádzanie priznané vo vzťahu k niektorým údajom týkajúcim sa žalobkýň, pokiaľ ide o rozhodnutie Komisie 2006/903/ES z 3. mája 2006, ktoré sa týka konania o uplatnení článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP proti Akzo Nobel NV, Akzo Nobel Chemicals Holding AB, EKA Chemicals AB, Degussa AG, Edison SpA, FMC Corporation, FMC Foret S.A., Kemira OYJ, L’Air Liquide SA, Chemoxal SA, Snia SpA, Caffaro Srl, Solvay SA/NV, Solvay Solexis SpA, Total SA, Elf Aquitaine SA a Arkema SA (vec COMP/F/C.38.620 – Peroxid vodíka a perboritan) (Ú. v. EÚ L 353, s. 54),
PREDSEDA VŠEOBECNÉHO SÚDU
vydal toto
Uznesenie
Okolnosti predchádzajúce sporu, konanie a návrhy účastníkov konania
1 Toto konanie o nariadení predbežného opatrenia sa týka rozhodnutia Komisie C(2012) 3533 z 24. mája 2012, ktorým sa zamieta žiadosť o dôverné zaobchádzanie, ktorú podali Akzo Nobel NV, Akzo Nobel Chemicals Holding AB a Eka Chemicals AB na základe článku 8 rozhodnutia predsedu Európskej komisie 2011/695/EÚ z 13. októbra 2011 o funkcii a pôsobnosti vyšetrovateľa v niektorých konaniach vo veci hospodárskej súťaže (vec COMP/38.620 – Peroxid vodíka a perboritan) (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
2 Európska komisia napadnutým rozhodnutím zamietla žiadosť, aby nedôverné znenie jej rozhodnutia 2006/903/ES z 3. mája 2006 týkajúceho sa konania podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP proti Akzo Nobel NV, Akzo Nobel Chemicals Holding AB, EKA Chemicals AB, Degussa AG, Edison SpA, FMC Corporation, FMC Foret S.A., Kemira OYJ, L’Air Liquide SA, Chemoxal SA, Snia SpA, Caffaro Srl, Solvay SA/NV, Solvay Solexis SpA, Total SA, Elf Aquitaine SA a Arkema SA (vec COMP/F/C.38.620 – Peroxid vodíka a perboritan) zostalo v podobe uverejnenej v septembri 2007 na internetovej stránke Generálneho riaditeľstva pre hospodársku súťaž (Ú. v. EÚ L 353, s. 54, ďalej len „rozhodnutie z roku 2006“).
3 Komisia v rozhodnutí z roku 2006 konštatovala porušenie článku 81 ES, ktorého sa dopustili žalobkyne Akzo Nobel, Akzo Nobel Chemicals Holding a Eka Chemicals a štrnásť ďalších podnikov v rokoch 1994 až 2000 na území Európskeho hospodárskeho priestoru (EHP), pokiaľ ide o peroxid vodíka a perboritan. Jednej zo žalobkýň, Eka Chemicals, ktorá v marci 2003 ako druhá nadviazala kontakt s Komisiou na základe oznámenia Komisie o oslobodení od pokút a znížení pokút v prípadoch kartelov (Ú. v. ES C 45, 2002, s. 3; Mim. vyd. 08/002, s. 155, ďalej len „oznámenie o spolupráci“) a predložila dôkazy, ktoré mali značnú pridanú hodnotu oproti dôkazom, ktoré už Komisia mala k dispozícii, bola pokuta, ktorá by jej inak bola uložená, znížená o 40 %. V dôsledku toho bola trom žalobkyniam uložená solidárne pokuta 25,2 milióna eur.
4 Komisia po tom, ako zohľadnila žiadosti o dôverné zaobchádzanie podané adresátmi rozhodnutia z roku 2006, uverejnila v septembri 2007 celú nedôvernú verziu tohto rozhodnutia na svojej internetovej stránke. Proti tomuto uverejneniu žalobkyne nenamietali.
5 Listom z 28. novembra 2011 Komisia informovala žalobkyne o svojom úmysle uverejniť z dôvodov transparentnosti podrobnejšiu, nedôvernú verziu rozhodnutia z roku 2006 a vyzvala ich, aby v navrhovanom texte identifikovali prípadné dôverné informácie. Žalobkyne po konštatovaní, že veľká časť navrhovanej podrobnejšej verzie obsahuje informácie poskytnuté na základe oznámenia o spolupráci, teda informácie, ktoré v septembri 2007 neboli uverejnené z dôvodov dôvernosti, vyjadrili formálny nesúhlas s návrhom Komisie, keďže takéto uverejnenie by vážne a nezvratne poškodilo ich záujmy. Bez ohľadu na to však predložili zoznam žiadostí o dôverné zaobchádzanie, v ktorých boli zdôraznené časti navrhovanej podrobnejšej verzie, ktoré by mali v každom prípade zostať dôvernými.
6 Listom z 15. marca 2012 Komisia informovala žalobkyne o svojom zámere nezohľadniť ich námietky a oznámila im revidovaný návrh podrobnejšej, nedôvernej verzie rozhodnutia z roku 2006. Oznámila im, že tento revidovaný návrh odráža jej konečné stanovisko týkajúce sa žiadostí o dôverné zaobchádzanie, pričom všetky informácie umožňujúce určiť pôvod poskytovaných informácií v kontexte oznámenia o spolupráci boli odstránené. Komisia vyzvala žalobkyne, aby sa v prípade nesúhlasu obrátili na vyšetrovateľa na základe rozhodnutia predsedu Komisie 2011/695/EÚ z 13. októbra 2011 o funkcii a pôsobnosti vyšetrovateľa v niektorých konaniach vo veci hospodárskej súťaže (Ú. v. EÚ L 275, s. 29).
7 Listom z 10. apríla 2012 žalobkyne informovali vyšetrovateľa, že sú proti uverejneniu nedôvernej verzie rozhodnutia z roku 2006, ktorá má byť podrobnejšia ako tá, ktorá bola uverejnená v septembri 2007, a požiadali ho, aby sa predišlo uverejneniu akejkoľvek informácie poskytnutej na základe oznámenia o spolupráci. V tejto súvislosti odkázali na porušenie zásad právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery, keďže nedôverná verzia už bola po vzájomnej dohode uverejnená v roku 2007. Okrem toho tvrdili, že mali očakávania týkajúce sa dôverného zaobchádzania s informáciami poskytnutými dobrovoľne na základe oznámenia o spolupráci, keďže platí, že Komisia sa nesmie s retroaktívnym účinkom odchýliť od svojej dovtedajšej praxe spočívajúcej práve v ochrane dôvernosti takýchto informácií.
8 V napadnutom rozhodnutí, podpísanom „za Komisiu“, vyšetrovateľ zamietol žiadosť o dôverné zaobchádzanie podanú žalobkyňami. Zdôraznil obmedzenú povahu svojho mandátu, ktorý mu umožňuje skúmať len to, či predmetná informácia môže byť sprístupnená, pretože nepredstavuje obchodné tajomstvo alebo akúkoľvek inú dôvernú informáciu, alebo preto, lebo existuje prevládajúci záujem na jej sprístupnení. Okrem toho uviedol, že žalobkyne netvrdili, že podrobnejšia verzia rozhodnutia z roku 2006 obsahovala dôverné informácie alebo obchodné tajomstvo, ale namietali proti uverejneniu tejto verzie iba preto, lebo obsahovala informácie poskytnuté na základe oznámenia o spolupráci, pričom nepreukázali, že sprístupnenie týchto informácií by im mohlo spôsobiť vážnu ujmu, čo by však aj tak Komisii vôbec nebránilo pristúpiť k plánovanému uverejneniu.
9 Napadnuté rozhodnutie bolo žalobkyniam oznámené 28. a 29. mája 2012.
10 E‑mailom z 31. mája 2012 Komisia oznámila žalobkyniam, že napadnuté rozhodnutie predstavuje jej konečné stanovisko k tejto otázke.
11 Žalobkyne návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 3. augusta 2012 podali žalobu, ktorou sa domáhali zrušenia napadnutého rozhodnutia, a to nielen v rozsahu, v akom v tomto rozhodnutí Komisia zamietla ich žiadosť o dôverné zaobchádzanie, ale takisto v rozsahu, v akom toto rozhodnutie poskytuje prístup k niektorým informáciám na základe nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1049/2001 z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie (Ú. v. ES L 145, s. 43; Mim. vyd. 01/003, s. 331). Na podporu tejto žaloby v podstate tvrdia, že sporné uverejnenie porušilo povinnosť dôvernosti prináležiacu Komisii na základe článku 339 ZFEÚ, ako aj zásady právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery, keďže podrobnejšia verzia rozhodnutia z roku 2006 obsahuje informácie, ktoré žalobkyne poskytli Komisii s cieľom, aby mali prospech z oznámenia o spolupráci.
12 Samostatným podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu v ten istý deň žalobkyne podali tento návrh na nariadenie predbežného opatrenia, v ktorom v podstate navrhli, aby predseda Všeobecného súdu:
– na základe článku 105 ods. 2 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu odložil výkon napadnutého rozhodnutia, až kým Všeobecný súd nerozhodne o tomto návrhu na nariadenie predbežného opatrenia alebo v každom prípade o žalobe vo veci samej,
– v rozsahu, v akom toto rozhodnutie umožňuje Komisii uverejniť podrobnejšiu, nedôvernú verziu rozhodnutia z roku 2006, a na tieto účely nariadil Komisii, aby takúto verziu neuverejnila,
– v rozsahu, v akom toto rozhodnutie povoľuje na základe nariadenia č. 1049/2001 prístup k celému textu rozhodnutia z roku 2006, a na tieto účely nariadil Komisii, aby takýto prístup neposkytla,
– zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.
13 Uznesením zo 7. augusta 2012 predseda Všeobecného súdu vydal na základe článku 105 ods. 2 rokovacieho poriadku predbežné opatrenia navrhované žalobkyňami.
14 Komisia v pripomienkach k návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, podaných do kancelárie Všeobecného súdu 26. septembra 2012, navrhla, aby predseda Všeobecného súdu:
– zamietol návrh na nariadenie predbežného opatrenia,
– zaviazal žalobkyne na náhradu trov konania.
Právny stav
O prípustnosti
15 Žalobkyne pripustili, že nevedia, či Komisia naozaj prijala rozhodnutie poskytnúť prístup k celému textu svojho rozhodnutia z roku 2006 na základe nariadenia č. 1049/2001, a domnievajú sa, že napadnuté rozhodnutie možno vykladať tak, že obsahuje implicitné povolenie na prístup na základe uvedeného nariadenia. V dôsledku toho sa ich návrh na nariadenie predbežného opatrenia týka napadnutého rozhodnutia nielen v rozsahu, v akom povolilo sporné uverejnenie, ale takisto v rozsahu, v akom povolilo na základe nariadenia č. 1049/2001 prístup k dôverným informáciám, ktoré žalobkyne poskytli Komisii na základe oznámenia o spolupráci.
16 Komisia uvádza, že dodnes neexistuje žiadne rozhodnutie, ktorým by poskytla prístup k sporným informáciám na základe nariadenia č. 1049/2001. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie, bolo výslovne založené iba na nariadení Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch [101 ZFEÚ] a [102 ZFEÚ] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205) a len na rozhodnutí 2011/695.
17 V tejto súvislosti sudca rozhodujúci o nariadení predbežných opatrení musí zohľadniť to, že ani predmetom tohto návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, ani žaloby vo veci samej nie je rozhodnutie, ktoré by už Komisia prijala na základe nariadenia č. 1049/2001. Žalobkyne sa teda iba čisto preventívne domáhajú toho, aby sudca rozhodujúci o nariadení predbežných opatrení zakázal Komisii prijať takéto rozhodnutie, takže ide o preventívnu žalobu, ktorou sa má Komisii zakázať konať. Právomoci sudcu rozhodujúceho o nariadení predbežných opatrení sa však obmedzujú na výkon súdneho preskúmania v súvislosti so správnymi aktmi, ktoré už Komisia prijala, a nevzťahujú sa na posúdenie otázok, o ktorých táto inštitúcia ešte nerozhodla. Takáto právomoc by totiž predstavovala prejudikovanie rozhodnutia vo veci samej a zámenu správneho a súdneho konania, čo je nezlučiteľné so systémom rozdelenia právomocí medzi Komisiu a súd Európskej únie (pozri v tomto zmysle uznesenie predsedu Všeobecného súdu z 12. júla 1996, Sogecable/Komisia, T‑52/96 R, Zb. s. II‑797, bod 39). Sudca rozhodujúci o nariadení predbežných opatrení teda môže zabrániť Komisii vykonávať jej správne právomoci predtým, ako prijala konečný akt, ktorého výkonu chcú žalobkyne zabrániť, iba za výnimočných okolností (pozri v tomto zmysle uznesenie predsedu Všeobecného súdu z 5. decembra 2001, Reisebank/Komisia, T‑216/01 R, Zb. s. II‑3481, bod 52), pričom však v tomto prípade existenciu takýchto okolností žalobkyne nepreukázali.
18 Z toho vyplýva, že tento návrh na nariadenie predbežného opatrenia sa musí vyhlásiť za neprípustný v rozsahu, v akom je jeho predmetom jednak odklad výkonu napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom toto rozhodnutie umožňuje na základe nariadenia č. 1049/2001 prístup k celému textu rozhodnutia z roku 2006, a jednak príkaz Komisii, aby takýto prístup neposkytla.
O veci samej
19 Jednak zo znenia článku 278 ZFEÚ v spojení s článkom 279 ZFEÚ a jednak zo znenia článku 256 ods. 1 ZFEÚ vyplýva, že sudca rozhodujúci o nariadení predbežných opatrení môže, ak si myslí, že to vyžadujú okolnosti, nariadiť odklad výkonu napadnutého aktu na Všeobecnom súde alebo určiť potrebné dočasné opatrenia.
20 Článok 104 ods. 2 rokovacieho poriadku stanovuje, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia musí uvádzať predmet sporu, okolnosti preukazujúce naliehavosť, ako aj skutkové a právne dôvody, ktoré na prvý pohľad odôvodňujú nariadenie navrhovaného predbežného opatrenia. Odklad výkonu rozhodnutia a ostatné predbežné opatrenia môže sudca rozhodujúci o nariadení predbežných opatrení nariadiť, ak sa preukáže, že ich nariadenie je z právneho a faktického hľadiska na prvý pohľad dôvodné (fumus boni iuris) a že sú naliehavé v tom zmysle, že sú potrebné na to, aby sa predišlo vážnej a nenapraviteľnej ujme na záujmoch účastníka konania, ktorý ich navrhol, a mali účinky už pred rozhodnutím vo veci samej. Sudca rozhodujúci o nariadení predbežných opatrení zváži v prípade potreby takisto záujmy, o ktoré ide (uznesenie predsedu Súdneho dvora z 23. februára 2001, Rakúsko/Rada, C‑445/00 R, Zb. s. I‑1461, bod 73).
21 V rámci toho celkového skúmania sudca rozhodujúci o nariadení predbežných opatrení disponuje širokou mierou voľnej úvahy a môže slobodne rozhodnúť s ohľadom na osobitosti prejednávanej veci o spôsobe, akým musia byť tieto rôzne podmienky preskúmané, ako aj o poradí tohto skúmania, keďže žiadne pravidlo práva mu neukladá vopred stanovenú analytickú schému na účely posúdenia nevyhnutnosti rozhodnúť o nariadení predbežných opatrení [uznesenia predsedu Súdneho dvora z 19. júla 1995, Komisia/Atlantic Container Line a i., C‑149/95 P(R), Zb. s. I‑2165, bod 23, a z 3. apríla 2007, Vischim/Komisia, C‑459/06 P(R), neuverejnené v Zbierke, bod 25].
22 Vzhľadom na prvky v spise sa sudca rozhodujúci o nariadení predbežných opatrení domnieva, že má k dispozícii všetky skutočnosti potrebné na rozhodnutie o tomto návrhu na nariadenie predbežného opatrenia bez toho, aby bolo predtým potrebné vypočuť ústne vysvetlenia účastníkov konania.
23 Za okolností predmetnej veci treba najprv pristúpiť k zváženiu záujmov a preskúmať, či podmienka týkajúca sa naliehavosti je splnená.
O zvážení záujmov a naliehavosti
24 Podľa ustálenej judikatúry zváženie rôznych prítomných záujmov spočíva v tom, že sudca rozhodujúci o nariadení predbežných opatrení zistí, či záujem účastníka konania, ktorý navrhuje nariadenie predbežného opatrenia, má prednosť pred záujmom, ktorý predstavuje okamžité uplatnenie sporného aktu, tak, že konkrétne preskúma, či prípadné zrušenie tohto aktu súdom vo veci samej umožní zvrátiť situáciu, ktorá by bola spôsobená jeho okamžitým vykonaním, a naopak, či odklad výkonu uvedeného aktu je takej povahy, že by bránil jeho plnému účinku v prípade, že by bola žaloba vo veci samej zamietnutá (pozri v tomto zmysle uznesenia predsedu Súdneho dvora z 11. mája 1989, RTE a i./Komisia, 76/89 R, 77/89 R a 91/89 R, Zb. s. 1141, bod 15, a z 26. júna 2003, Belgicko a Forum 187/Komisia, C‑182/03 R a C‑217/03 R, Zb. s. I‑6887, bod 142).
25 Pokiaľ ide konkrétnejšie o podmienku, podľa ktorej právna situácia vytvorená uznesením o nariadení predbežného opatrenia musí byť zvrátiteľná, je potrebné poznamenať, že účel konania o nariadení predbežného opatrenia je obmedzený na zabezpečenie plnej účinnosti budúceho rozhodnutia vo veci samej [pozri v tomto zmysle uznesenie predsedu Súdneho dvora z 27. septembra 2004, Komisia/Akzo a Akcros, C‑7/04 P(R), Zb. s. I‑8739, bod 36]. V dôsledku toho toto konanie je čisto vedľajším vo vzťahu k hlavnému konaniu, na ktoré je naviazané (uznesenie predsedu Všeobecného súdu z 12. februára 1996, Lehrfreund/Rada a Komisia, T‑228/95 R, Zb. s. II‑111, bod 61), takže rozhodnutie prijaté sudcom rozhodujúcim o nariadení predbežných opatrení musí mať predbežnú povahu v tom zmysle, že nesmie prejudikovať budúce rozhodnutie vo veci samej, ale ani nesmie spôsobiť jeho iluzórnosť tým, že ho zbaví potrebného účinku (pozri v tomto zmysle uznesenia predsedu Súdneho dvora zo 17. mája 1991, CIRFS a i./Komisia, C‑313/90 R, Zb. s. I‑2557, bod 24, a predsedu Všeobecného súdu z 12. decembra 1995, Connolly/Komisia, T‑203/95 R, Zb. s. II‑2919, bod 16).
26 Z toho nevyhnutne vyplýva, že záujem obhajovaný jedným z účastníkov konania o nariadení predbežného opatrenia nie je hodný ochrany, ak tento účastník žiada od sudcu rozhodujúceho o nariadení predbežných opatrení, aby prijal rozhodnutie, ktoré okrem toho, že vôbec nemá čisto predbežnú povahu, by spôsobilo prejudikovanie budúceho rozhodnutia vo veci samej a privodilo by jeho iluzórnosť tým, že ho zbaví potrebného účinku. Z toho istého dôvodu návrh na nariadenie predbežného opatrenia požadujúci, aby sudca rozhodujúci o nariadení predbežných opatrení nariadil „predbežné“ sprístupnenie informácií, ktoré má Komisia a sú údajne dôverné, bolo vyhlásené za neprípustné, keďže uznesenie, ktorým by sa vyhovelo tomuto návrhu, by mohlo vopred neutralizovať dôsledky rozhodnutia, ktoré sa prijme neskôr vo veci samej (pozri v tomto zmysle uznesenie predsedu Všeobecného súdu z 23. januára 2012, Henkel a Henkel France/Komisia, T‑607/11 R, body 23 až 25).
27 V predmetnom prípade má Všeobecný súd rozhodnúť v rámci sporu vo veci samej o tom, či napadnuté rozhodnutie – ktorým Komisia zamietla žiadosť žalobkýň, aby sa zdržala uverejnenia sporných informácií – má byť zrušené, najmä z dôvodu porušenia profesijného tajomstva chráneného článkom 339 ZFEÚ a porušenia dôvernej povahy informácií, ktoré žalobkyne poskytli Komisii s cieľom mať prospech z oznámenia Komisie o spolupráci. V tejto súvislosti je zjavné, že na účely zachovania potrebného účinku rozsudku zrušujúceho napadnuté rozhodnutie musia byť žalobkyne schopné predísť tomu, aby Komisia pristúpila k protiprávnemu uverejneniu sporných informácií. Zrušujúci rozsudok by však bol iluzórnym a nemal by potrebný účinok, keby bol tento návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietnutý, keďže toto zamietnutie by znamenalo umožniť Komisii okamžité uverejnenie predmetných informácií a de facto prejudikovať budúce rozhodnutie vo veci samej, teda zamietnutie žaloby o neplatnosť.
28 Tieto úvahy nevyvracia okolnosť, že ani samotné skutočné uverejnenie sporných informácií by pravdepodobne nespôsobilo, že by žalobkyne boli zbavené záujmu na konaní, pokiaľ ide o zrušenie napadnutého rozhodnutia. Dôvod toho je najmä ten, že akýkoľvek odlišný výklad, ktorý by prípustnosť žaloby podmieňoval sprístupnením alebo nesprístupnením namietaných údajov Komisiou, by Komisii dovoľoval vyhnúť sa súdnemu preskúmaniu odkazom na už vzniknutú situáciu (fait accompli), ktorá by nastala tým, že Komisia údaje sprístupní, aj keby to bolo protiprávne (pozri v tomto zmysle rozsudok Všeobecného súdu z 12. októbra 2007, Pergan Hilfsstoffe für industrielle Prozesse/Komisia, T‑474/04, Zb. s. II‑4225, body 39 až 41). Toto formálne zachovanie záujmu na konaní na účely sporu vo veci samej však nedokáže zabrániť tomu, aby zrušujúci rozsudok vydaný po uverejnení predmetných informácií nemal už žiadny potrebný účinok pre žalobkyne.
29 V dôsledku toho záujem Komisie na zamietnutí návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musí ustúpiť záujmu obhajovanému žalobkyňami, a to tým skôr, že nariadenie navrhovaných predbežných opatrení spôsobí na obmedzené obdobie len zachovanie statusu quo, ktorý existoval už viacero rokov (pozri v tomto zmysle uznesenie RTE a i./Komisia, už citované, bod 15; pozri tiež uznesenie predsedu Všeobecného súdu zo 16. novembra 2012, Evonik Degussa/Komisia, T‑341/12 R, bod 24).
30 Zdá sa byť naliehavé chrániť záujem obhajovaný žalobkyňami, ak hrozí, že sa im spôsobí vážna a nenapraviteľná ujma v prípade, že by bol zamietnutý ich návrh na nariadenie predbežného opatrenia. V tomto kontexte žalobkyne v podstate tvrdia, že situáciu vyplývajúcu z uverejnenia podrobnejšej verzie rozhodnutia z roku 2006 už nebude možné zvrátiť. Keď už raz budú dôverné informácie uverejnené, neskoršie zrušenie napadnutého rozhodnutia z dôvodu porušenia profesijného tajomstva chráneného článkom 339 ZFEÚ nezvráti účinky vyplývajúce z uverejnenia. V dôsledku toho právo žalobkýň na účinnú súdnu ochranu by sa stalo len „prázdnou škrupinou“, keby sporné informácie boli oznámené predtým, ako sa vyrieši spor vo veci samej.
31 V tejto súvislosti treba konštatovať, že v prípade, keď sa vo veci samej zdá, že uverejnenie plánované Komisiou sa týka informácií dôvernej povahy, ktorých sprístupneniu bráni ochrana profesijného tajomstva na základe článku 339 ZFEÚ, žalobkyne sa môžu odvolávať na toto ustanovenie, ktoré im priznáva základné právo brániť sa proti takémuto uverejneniu.
32 Ako Súdny dvor uznal v rozsudku zo 14. februára 2008, Varec (C‑450/06, Zb. s. I‑581, body 47 a 48), pričom odkázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, v skutočnosti môže byť potrebné zakázať sprístupnenie určitých informácií považovaných za dôverné, aby sa zachovalo základné právo podniku na dodržiavanie súkromného života, zakotvené v článku 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“), a v článku 7 Charty základných práv Európskej únie (Ú. v. EÚ C 83, 2010, s. 389, ďalej len „Charta“), pričom platí, že pojem „súkromný život“ sa nesmie vykladať tak, že vylučuje obchodnú činnosť právnickej osoby. Okrem toho Súdny dvor rozhodol, že predmetnému podniku by mohla vzniknúť „extrémne vážna ujma“, keby určité informácie boli predmetom protiprávneho oznámenia (pozri v tomto zmysle rozsudok Varec, už citovaný, bod 54).
33 Keďže Komisia by v prípade zamietnutia tohto návrhu na nariadenie predbežného opatrenia mohla pristúpiť k okamžitému uverejneniu sporných informácií, je dôvodné sa obávať, že základné právo žalobkýň na ochranu ich profesijných tajomstiev, zakotvené v článku 339 ZFEÚ, v článku 8 EDĽP a v článku 7 Charty, by bolo nezvratne zbavené akéhokoľvek zmyslu, pokiaľ ide o uvedené informácie. Takisto je riziko, že by sa narušilo základné právo žalobkýň na účinnú súdnu ochranu, zakotvené v článku 6 EDĽP a v článku 47 Charty, keby sa povolilo Komisii uverejniť predmetné informácie predtým, ako Všeobecný súd rozhodne vo veci samej. V dôsledku toho, keďže základné práva žalobkýň by mohli byť vážne a nezvratne poškodené, keby nedošlo k podmienky fumus boni iuris (pokiaľ ide o úzku väzbu medzi touto poslednou uvedenou podmienkou a podmienkou naliehavosti, pozri uznesenie predsedu Všeobecného súdu z 8. apríla 2008, Cyprus/Komisia, T‑54/08 R, T‑87/08 R, T‑88/08 R a T‑91/08 R až T‑93/08 R, neuverejnené v Zbierke, body 56 a 57), zdá sa naliehavé nariadiť navrhované predbežné opatrenia (pozri tiež uznesenie Evonik Degussa/Komisia, už citované, body 26 až 28).
O fumus boni iuris
34 Podľa ustálenej judikatúry je podmienka fumus boni iuris splnená, keď sa aspoň jeden z dôvodov uvádzaných účastníkom konania, ktorý navrhuje nariadenie predbežných opatrení na podporu svojej žaloby vo veci samej, zdá na prvý pohľad relevantný a v každom prípade nie neopodstatnený v tom zmysle, že poukazuje na existenciu komplexných právnych otázok, ktorých riešenie nie je hneď jasné, a teda si vyžaduje hlbšie preskúmanie, ktoré nemôže vykonať sudca rozhodujúci o nariadení predbežných opatrení, ale musí byť predmetom konania vo veci samej, alebo keď diskusia medzi účastníkmi konania odhalí existenciu dôležitého právneho rozporu, ktorého riešenie nie je hneď jasné (uznesenie predsedu Všeobecného súdu z 19. septembra 2012, Grécko/Komisia, T‑52/12 R, bod 13 a tam citovanú judikatúru; pozri tiež v tomto zmysle uznesenie predsedu Súdneho dvora z 8. mája 2003, Komisia/Artegodan a i., C‑39/03 P‑R, Zb. s. I‑4485, bod 40).
35 V predmetnom prípade žalobkyne pripomenuli, že nedôverná verzia rozhodnutia z roku 2006, tak ako bola uverejnená v roku 2007, bola výsledkom dlhého procesu, počas ktorého Komisia zohľadnila jednak profesijné tajomstvo, ako aj legitímne očakávania podnikov, ktoré mali prospech z oznámenia o spolupráci, a jednak verejný záujem na transparentnosti, a tvrdia, že uverejnením podrobnejšej verzie rozhodnutia z roku 2006, obsahujúcej informácie poskytnuté na základe oznámenia o spolupráci, Komisia poruší povinnosť zachovať profesijné tajomstvo stanovené v článku 339 ZFEÚ, v článku 30 nariadenia č. 1/2003 a v článku 16 nariadenia Komisie (ES) č. 773/2004 zo 7. apríla 2004, ktoré sa týka vedenia konania Komisiou podľa článkov [101 ZFEÚ] a [102 ZFEÚ] (Ú. v. EÚ L 123, s. 18; Mim. vyd. 08/003, s. 81).
36 Žalobkyne odkazujú na rozsudok Súdneho dvora zo 7. novembra 1985, Adams/Komisia (145/83, Zb. s. 3539, bod 34), a uvádzajú, že na informácie dobrovoľne poskytnuté podnikmi, ktoré sprevádza žiadosť o zachovanie dôvernosti založená na oznámení o spolupráci, sa naozaj vzťahuje ochrana profesijného tajomstva na základe článku 339 ZFEÚ. V už citovanom rozsudku Pergan Hilfsstoffe für industrielle Prozesse/Komisia (body 64 a 66) Všeobecný súd spresnil, že oznámenie o spolupráci priznáva ochranu týmto informáciám ako profesijnému tajomstvu. Komisia sama odporúčala dôverné zaobchádzanie s takýmito informáciami v rôznych veciach. Komisia teda uznala, že sprístupnenie informácií pochádzajúcich zo žiadostí o zhovievavosť by mohlo vážne poškodiť žiadateľov o zhovievavosť, pretože by ich značným spôsobom znevýhodnilo v konaniach o náhradu škody začatých proti nim, a zdôraznila pred Všeobecným súdom (rozsudok z 15. decembra 2011, CDC Hydrogene Peroxide/Komisia, T‑437/08, Zb. s. II‑8251, bod 57) a pred Súdnym dvorom (rozsudok z 28. júna 2012, Komisia/Éditions Odile Jacob, C‑404/10 P, bod 115), že záujem na tom, aby tieto informácie neboli sprístupnené, si zaslúži byť chránený, keďže je podstatný pre fungovanie jej programu zhovievavosti a politiku represie kartelov.
37 Žalobkyne ešte Komisii vytýkajú, že porušila vlastné oznámenie o spolupráci, ktoré v bodoch 29, 32 a 33 zaručuje, že informácie poskytnuté podnikmi v rámci žiadosti o zhovievavosť sú chránené profesijným tajomstvom a že tieto podniky môžu mať v tejto súvislosti legitímne očakávania. Keďže Komisia je týmto oznámením viazaná, rozhodnutie uverejniť podrobnejšiu verziu rozhodnutia z roku 2006 a oznámiť tak informácie pochádzajúce zo žiadosti žalobkýň o zhovievavosť by narušilo ochranu poskytovanú oznámením o spolupráci.
38 Podľa žalobkýň verzia rozhodnutia z roku 2006, tak ako bola uverejnená v septembri 2007, už zodpovedala cieľu informovať verejnosť o dôvodoch, na ktorých sa zakladajú akty Komisie. V dôsledku toho nie je „relevantný záujem ani dôvod“ pristúpiť k plánovanému podrobnejšiemu uverejneniu, ktoré by mohlo narušiť individuálne legitímne očakávania žalobkýň, pokiaľ ide o konečnú povahu verzie uverejnenej v roku 2007 a dôverné zaobchádzanie s informáciami pochádzajúcimi z ich žiadosti o zhovievavosť. Uverejnenie podrobnejšej verzie viac ako štyri roky po pôvodnom uverejnení by takisto porušilo zásadu právnej istoty. Ak chce Komisia zmeniť svoju predošlú prax, spočívajúcu v ochrane dôvernosti informácií pochádzajúcich zo žiadostí o zhovievavosť, musí tak urobiť vo vzťahu k budúcim žiadostiam, a nie retroaktívne, keď tak ako v tomto prípade predmetné rozhodnutie už bolo uverejnené pred viac ako štyrmi rokmi.
39 Komisia odpovedala, že rozhodnutie pristúpiť k spornému uverejneniu už bolo prijaté v jej liste z 28. novembra 2011 (pozri bod 5 vyššie) z dôvodov transparentnosti. Ak sa žalobkyne domnievali, že toto rozhodnutie je protiprávne, mali ho napadnúť žalobou o neplatnosť, a to v lehote stanovenej v článku 263 šiestom odseku ZFEÚ. Žalobkyne tak však neurobili. V každom prípade podmienka týkajúca sa fumus boni iuris nebola splnená, keďže žiadny konkrétny prvok na prvý pohľad nenasvedčuje, že by bola žaloba o neplatnosť podaná žalobkyňami dôvodná.
40 Komisia odkazuje najmä na rozsudok Všeobecného súdu z 30. mája 2006, Bank Austria Creditanstalt/Komisia (T‑198/03, Zb. s. II‑1429, bod 78), a na už citovaný rozsudok Pergan Hilfsstoffe für industrielle Prozesse/Komisia (bod 72) a tvrdí, že žalobkyne mohli ľahko vedieť, že v súlade s článkom 30 nariadenia č. 1/2003 a s ustálenou judikatúrou týkajúcou sa tohto ustanovenia mohla v zásade uverejniť celý obsah konečného rozhodnutia v oblasti hospodárskej súťaže. Ani profesijné tajomstvo žalobkýň, ani oznámenie o spolupráci, ani zásady právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery teda neboli v predmetnom prípade porušené. Sprístupnenie sporných informácií nemohlo spôsobiť vážnu škodu žalobkyniam, pretože ich údajne menej výhodné postavenie v konaniach o náhradu škody začatých proti nim po plánovanom uverejnení je legitímnym dôsledkom ich správania predstavujúceho porušenie. Navyše záujem žalobkýň zachovať v tajnosti podrobnosti o ich účasti na protiprávnom správaní si nezaslúži žiadnu osobitnú ochranu vzhľadom na záujem verejnosti poznať čo najširšie dôvody činnosti Komisie a na záujem osôb poškodených porušením poznať jeho podrobnosti s cieľom môcť prípadne uplatniť svoje práva proti sankcionovaným podnikom.
41 Komisia dodáva, že dôverné nie sú ani informácie, ktoré boli dôverné, ale sú staré päť rokov alebo viac, a preto sa musia považovať za historické, ibaže by ich poskytovateľ výnimočne preukázal, že napriek tomu, že sú staré, tieto informácie predstavujú ešte stále podstatné prvky jeho obchodného postavenia alebo postavenia tretej osoby. Všetky sporné informácie však majú viac ako päť rokov. Aj keby boli dôverné v čase ich odovzdania, tieto informácie sa musia teraz považovať za historické, pretože žalobkyne nepreukázali, že tieto informácie, napriek tomu, že sú staré, ešte vždy predstavujú podstatné prvky ich obchodného postavenia alebo postavenia tretej osoby.
42 Podľa Komisie už citované rozsudky Adams/Komisia a Pergan Hilfsstoffe für industrielle Prozesse/Komisia neumožňujú tvrdiť, že oznámenie o spolupráci stanovuje ochranu informácií pochádzajúcich zo žiadostí o zhovievavosť na základe profesijného tajomstva. Body 32 a 33 tohto oznámenia sa týkajú len sprístupnenia dokumentov a písomných vyhlásení. Na druhej strane informácie obsiahnuté v týchto dokumentoch nie sú vo všeobecnosti chránené proti sprístupneniu. Komisia pripúšťa, že v niektorých osobitných prípadoch bola v minulosti proti sprístupneniu niektorých „dokumentov“ poskytnutých podnikmi žiadajúcimi o zhovievavosť, keď prístup k týmto dokumentom v iných krajinách alebo súdnych systémoch alebo na základe nariadenia č. 1049/2001 mohol spochybniť obmedzenia prístupu k spisu stanovené nariadením č. 1/2003, a ďalej tvrdí, že nikdy nedala ubezpečenie, že nesprístupní „informácie“ obsiahnuté v týchto dokumentoch.
43 Nakoniec Komisia pripomína, že bod 32 oznámenia o spolupráci chráni dokumenty týkajúce sa zhovievavosti len v rámci „účelu [jej] kontrol a vyšetrovaní“. a nie v súkromnom záujme podnikov žiadajúcich o zhovievavosť, a že bod 29 tohto oznámenia vytvára legitímnu dôveru podnikov žiadajúcich o zhovievavosť, len pokiaľ ide o imunitu pred pokutami a zníženie ich sumy vo veciach týkajúcich sa kartelov, na ktoré majú právo za určitých okolností. Na zachovanie príťažlivosti svojho programu zhovievavosti Komisia môže považovať za potrebné v osobitných prípadoch rovnako zaobchádzať s podnikmi požadujúcimi zhovievavosť a s inými porušiteľmi tak, že neumožní prístup k samoobviňujúcim vyhláseniam vykonaným na účely zhovievavosti. Na druhej strane podniky žiadajúce o zhovievavosť nesmú byť zvýhodnené oproti iným účastníkom kartelu tak, že sa utají časť ich správania predstavujúceho porušenie, keďže toto utajenie by v príliš veľkom rozsahu znevýhodnilo tretie osoby poškodené kartelom, ktoré majú legitímny záujem požadovať náhradu škody. Na sprístupnenie takýchto samoobviňujúcich vyhlásení sa vzťahuje článok 101 ZFEÚ. Možnosť jednotlivcov odvolávať sa naň na vnútroštátnych súdoch, ktorá sa týmto sprístupnením uľahčí, je jedným z pilierov umožňujúcich zabezpečiť potrebný účinok práva hospodárskej súťaže.
44 V tejto súvislosti sudca rozhodujúci o nariadení predbežných opatrení najprv konštatuje, že Komisia tým, že odkázala na to, že list z 28. novembra 2011 údajne predstavoval rozhodnutie, chce buď spochybniť v rámci fumus boni iuris prípustnosť žaloby o neplatnosť, v rámci ktorej bol podaný návrh na nariadenie predbežného opatrenia (tak, že tvrdí, že napadnuté rozhodnutie len potvrdzuje rozhodnutie z 28. novembra 2011, ktoré sa stalo konečným), alebo tvrdiť, že právo žalobkýň na odvolávanie sa na dôvernosť informácií, ktoré jej poskytli na základe oznámenia o spolupráci, je premlčané. Nech je to akokoľvek, argumentácia Komisie musí byť prima facie zamietnutá. V liste z 15. marca 2012 (pozri bod 6 vyššie) sa Komisia neopierala o to, že by rozhodnutie, ktorým 28. novembra 2011 už zamietla žiadosť žalobkýň o dôverné zaobchádzanie, bolo konečné, ale naopak, vyzvala ich, aby sa obrátili na vyšetrovateľa v prípade, ak trvajú na tejto žiadosti. Okrem toho Komisia v e‑maile z 31. mája 2012 (pozri bod 10 vyššie) výslovne potvrdila, že napadnuté rozhodnutie predstavuje jej konečné stanovisko v danej veci.
45 Nič teda nebráni tomu, aby fumus boni iuris vyplývajúci zo žaloby o neplatnosť podanej žalobkyňami bol predmetom úplného preskúmania.
46 Ako už bolo uvedené v rámci zváženia záujmov, rozsudok, ktorý sa má neskôr vydať vo veci samej, musí v podstate vyriešiť to, či napadnuté rozhodnutie porušuje právo žalobkýň na profesijné tajomstvo zaručené článkom 339 ZFEÚ, článkom 8 EDĽP a článkom 7 Charty, pretože uverejnenie plánované Komisiou zahŕňa údaje, ktoré jej žalobkyne oznámili na základe oznámenia o spolupráci a ktoré v dôsledku toho z hľadiska svojho pôvodu a podstaty predstavujú dôverné informácie, ktoré musia byť chránené pred uverejnením.
47 Na rozdiel od toho, čo, ako sa zdá, tvrdí Komisia, judikatúra neumožňuje ľahko odpovedať na túto otázku, ktorá naopak vyžaduje prehĺbené preskúmanie v rámci konania vo veci samej, a to o to viac, že problémy vznikajúce z dôvernosti, ktorá sa má poskytnúť žiadostiam o zhovievavosť (ďalej len „problematika spojená so zhovievavosťou“), nie sú výslovne riešené ani v nariadení č. 1/2003, ani v nariadení č. 1049/2001.
48 Žiadny z rozsudkov konkrétnejšie uvádzaných účastníkmi konania – už citované rozsudky Bank Austria Creditanstalt/Komisia, Pergan Hilfsstoffe für industrielle Prozesse/Komisia, Komisia/Éditions Odile Jacob a Adams/Komisia – sa totiž netýka problematiky zhovievavosti. Pokiaľ ide o rozsudok Všeobecného súdu z 22. mája 2012, EnBW Energie Baden-Württemberg/Komisia (T‑344/08, body 8 a 148), podľa ktorého v súlade s nariadením č. 1049/2001 nemôže byť prístup k dokumentom poskytovaným v rámci žiadosti o zhovievavosť odmietnutý osobám poškodeným kartelom, lebo záujem spoločnosti, ktorá sa zúčastnila na karteli, vyhnúť sa žalobám o náhradu škody, nepredstavuje záujem hodný ochrany, postačuje konštatovať, že tento rozsudok ešte nie je právoplatný, pretože o odvolaní podanom Komisiou sa ešte stále koná na Súdnom dvore (vec C‑365/12 P).
49 Okrem toho v rozsudku zo 14. júna 2011, Pfleiderer (C‑360/09, Zb. s. I‑5161, bod 30), týkajúcom sa otázky všeobecného prístupu osoby poškodenej kartelom k dokumentom poskytnutým v rámci žiadosti o zhovievavosť, ktoré majú vnútroštátne orgány pre hospodársku súťaž, Súdny dvor len uviedol, že vnútroštátny súd musí dbať na to, aby boli zvážené záujmy odôvodňujúce oznámenie informácií dobrovoľne poskytnutých žiadateľom o zhovievavosť a ich ochrana, pričom generálny advokát Mazák sa v návrhoch prednesených 16. decembra 2010 vo veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, v zásade vyslovil proti prístupu k vyhláseniam a k príslušným dokumentom, ktoré boli dobrovoľne oznámené žiadateľmi o zhovievavosť a v ktorých títo žiadatelia v skutočnosti uznávajú svoju účasť na porušení článku 101 ZFEÚ.
50 V dôsledku toho právna otázka, o ktorej sa má rozhodnúť v rámci konania vo veci samej, ešte nebola predmetom konečného rozhodnutia súdu Únie. Treba na ňu odpovedať tak, že sa urobí výklad všetkých relevantných ustanovení vrátane oznámenia o spolupráci. Na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, v tejto súvislosti má význam aj judikatúra týkajúca sa nariadenia č. 1049/2001, a to o to viac, že sama Komisia odkázala na toto nariadenie v bode 32 oznámenia o spolupráci a v liste z 28. novembra 2011 (pozri bod 5 vyššie). V rámci konania vo veci samej bude treba prinajmenšom zistiť, či jednak judikatúra týkajúca sa nariadenia č. 1/2003 a jednak judikatúra týkajúca sa nariadenia č. 1049/2001 obsahujú prípadné rozdielne posúdenia, pokiaľ ide o problematiku spojenú so zhovievavosťou, a ak je to tak, ako tieto rozdiely môžu byť prekonané.
51 V rámci konania vo veci samej bude teda potrebné skúmať dôvodnosť argumentácie, podľa ktorej záujem žalobkýň zachovať v tajnosti informácie, ktoré poskytli ako žiadatelia o zhovievavosť, nie je hodný ochrany, pretože program zhovievavosti Komisie obsahuje dostatočnú motiváciu tým, že ponúka možnosť zníženia pokuty, a teda Komisia nevidí nijakú potrebu uprednostňovať žiadateľov o zhovievavosť. Je možné, že táto argumentácia nehľadí na skutočnosť, že žiadateľ o zhovievavosť má riziko, že nezíska podstatné zníženie sumy pokuty napriek jeho prianiu a oznámeniu dôkazov v neprospech, keďže ostatní členovia kartelu ho predbehli a informovali Komisiu skôr.
52 V tejto súvislosti treba prípadne zohľadniť rozsudok Súdneho dvora zo 16. júla 1992, Asociación Española de Banca Privada a i. (C‑67/91, Zb. s. I‑4785, body 52 a 53), podľa ktorého výhoda vyplývajúca zo zníženia sumy pokuty v prospech podniku, ktorý oznámil svoju účasť na karteli, predstavuje protihodnotu za riziko, ktoré vyplýva tomuto podniku z toho, že sám oznámi kartel, keďže riskuje, že mu bude odmietnuté zníženie sumy pokuty, ktorého sa domáhal, a bude potrestaný za svoje skoršie správanie pred oznámením. Podľa Súdneho dvora, keby členské štáty mohli použiť ako dôkazy informácie obsiahnuté v takomto oznámení na odôvodnenie vnútroštátnych sankcií, podstatným spôsobom by to znížilo rozsah výhody priznanej oznamujúcim podnikom. Súdny dvor z toho vyvodil zákaz používať tieto informácie.
53 Keď Komisia tvrdí, že všetky sporné informácie bez výnimky majú viac ako päť rokov, takže v každom prípade stratili svoju dôvernú povahu, naozaj sa môže odvolávať na judikatúru týkajúcu sa dôverného zaobchádzania s dokumentmi, ktoré sa majú oznámiť vedľajšiemu účastníkovi konania v súlade s článkom 116 ods. 2 rokovacieho poriadku. Podľa tejto judikatúry sa informácie o podnikoch, ktoré boli tajné alebo dôverné, ale majú päť a viac rokov, musia vo všeobecnosti považovať za historické (pozri v tomto zmysle uznesenia predsedu štvrtej komory Súdu prvého stupňa z 22. februára 2005, Hynix Semiconductor/Rada, T‑383/03, Zb. s. II‑621, bod 60, a predsedu ôsmej komory Všeobecného súdu z 8. mája 2012, Spira/Komisia, T‑108/07, bod 65), pretože stratili svoju obchodnú hodnotu. Aj tak však v rámci konania vo veci samej bude treba skúmať, či toto posúdenie, ktoré, zdá sa, sa týka najmä podnikov, ktoré sú účastníkmi sporového konania, nachádzajúcich sa v situácii hospodárskej konkurencie, je takisto vhodné v tomto prípade, ktorý sa týka uverejnenia podrobných informácií týkajúcich sa porušenia práva hospodárskej súťaže, ktoré, hoci sú staré, by mohli byť dôležité pre osoby poškodené kartelom, keďže by im mohli v rámci žalôb o náhradu škody proti žalobkyniam uľahčiť predstavenie skutkových okolností potrebných na určenie sumy škody a príčinnej súvislosti.
54 V rámci konania vo veci samej bude treba takisto zistiť, či žalobkyne v marci 2003, keď oznámili predmetné informácie Komisii v rámci oznámenia o spolupráci, mohli rátať s tým, že tieto informácie budú ako dôverné informácie z hľadiska svojej podstaty podliehať trvalej ochrane pred uverejnením. V tejto súvislosti sa možno na prvý pohľad domnievať, že v danom čase bolo stanovisko Komisie týkajúce sa problematiky spojenej so zhovievavosťou v podstate zhodné so stanoviskom, ktoré obhajovala vo veci, v ktorej bol vydaný už citovaný rozsudok CDC Hydrogene Peroxide/Komisia (bod 31): riziko podania žaloby o náhradu škody predstavuje vážnu ujmu, ktorá v budúcnosti môže viesť podniky zúčastnené na karteli k tomu, že viac nebudú spolupracovať, čo je dôvod, pre ktorý nemožno pripustiť, aby ochrana profesijného tajomstva podnikov spolupracujúcich s ňou v rámci konania v oblasti kartelov bola ovplyvnená žiadosťou o prístup k dokumentom založenou výlučne na záujmoch súkromného práva. Vo veci, v ktorej bol vydaný už citovaný rozsudok EnBW Energie Baden-Württemberg/Komisia (bod 70), Komisia rozšírila toto stanovisko na konania o uplatnení nariadenia č. 1/2003 v tom zmysle, že účastníci kartelu, ktorí jej dobrovoľne sprístupnia informácie, sú oprávnení očakávať, že ona predmetné dokumenty nesprístupní a že budú použité iba na účely konania týkajúceho sa hospodárskej súťaže vrátane preskúmania vykonávaného súdom Únie. Okrem toho je nesporné, že ešte v minulom roku Komisia nevyhovela podobným žiadostiam o informácie podaným súdmi členských štátov a tretích krajín, pričom sa odvolala na podobné dôvody.
55 Súd rozhodujúci vo veci samej bude musieť preskúmať, či sa žalobkyne v marci 2003 mohli domnievať, že toto stanovisko týkajúce sa ochrany informácií oznámených v kontexte žiadostí o zhovievavosť, tvrdo obhajované Komisiou, ovplyvňuje takisto výklad bodu 32 oznámenia o spolupráci. Podľa tohto ustanovenia Komisia nesmie sprístupniť na základe nariadenia č. 1049/2001 „doklad[y] získan[é] v súvislosti s týmto oznámením“. Vzhľadom na základné právo na profesijné tajomstvo a zásadu legitímnej dôvery sa môže zdať formalistické obmedziť túto ochranu iba na „dokumenty“, ktorých sa týka nariadenie č. 1049/2001, pretože cieľ sledovaný takouto ochranou sa takisto týka, a to aj v oblasti práva hospodárskej súťaže, úplného uverejnenia informácií a častí pochádzajúcich z takýchto dokumentov. Nakoniec bude potrebné v tejto súvislosti preskúmať, v akom rozsahu teória, ktorú v predmetnom prípade obhajuje Komisia, podľa ktorej uplatňovanie kartelového práva prostredníctvom žalôb o náhradu škody je súčasťou sankcie za porušenia práva hospodárskej súťaže v zmysle bodu 33 oznámenia o spolupráci, je zlučiteľná so stanoviskom, ktoré obhajovala vo veciach, v ktorých boli vydané už citované rozsudky EnBW Energie Baden‑Württemberg/Komisia a CDC Hydrogene Peroxide/Komisia.
56 Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy je potrebné konštatovať, že v tejto veci vznikajú komplexné právne otázky, ktoré sa nemôžu na prvý pohľad považovať za irelevantné, ale ktorých riešenie si vyžaduje hlbšie preskúmanie v rámci konania vo veci samej. Treba teda pripustiť existenciu fumus boni iuris (pozri tiež uznesenie Evonik Degussa/Komisia, už citované, body 38 až 50).
57 Z toho vyplýva, že všetky podmienky sú v tejto súvislosti splnené, takže je potrebné vyhovieť návrhu na nariadenie predbežného opatrenia a nariadiť predbežné opatrenia, ktorými sa zakazuje Komisii uverejniť sporné informácie.
Z týchto dôvodov
PREDSEDA VŠEOBECNÉHO SÚDU
nariadil:
1. Výkon rozhodnutia Komisie C(2012) 3533 z 24. mája 2012, ktorým sa zamieta žiadosť o dôverné zaobchádzanie, ktorú podali Akzo Nobel NV, Akzo Nobel Chemicals Holding AB a Eka Chemicals AB na základe článku 8 rozhodnutia predsedu Európskej komisie 2011/695/EÚ z 13. októbra 2011 o funkcii a pôsobnosti vyšetrovateľa v niektorých konaniach vo veci hospodárskej súťaže (vec COMP/38.620 – Peroxid vodíka a perboritan), sa odkladá.
2. Nariaďuje sa, aby Komisia neuverejnila verziu svojho rozhodnutia 2006/903/ES z 3. mája 2006, týkajúceho sa konania o uplatnení článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP proti Akzo Nobel NV, Akzo Nobel Chemicals Holding AB, EKA Chemicals AB, Degussa AG, Edison SpA, FMC Corporation, FMC Foret S.A., Kemira OYJ, L’Air Liquide SA, Chemoxal SA, Snia SpA, Caffaro Srl, Solvay SA/NV, Solvay Solexis SpA, Total SA, Elf Aquitaine SA a Arkema SA (vec COMP/F/C.38.620 – Peroxid vodíka a perboritan), ktorá by bola podrobnejšia, pokiaľ ide o Akzo Nobel, Akzo Nobel Chemicals Holding a Eka Chemicals, ako verzia uverejnená v septembri 2007 na internetovej stránke Komisie.
3. Návrh na nariadenie predbežného opatrenia sa v zostávajúcej časti zamieta.
4. O trovách konania sa rozhodne v konaní vo veci samej.
V Luxemburgu 16. novembra 2012